10.9.2011   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 235/42

(1)

Rakúsko 27. júna 2008 prostredníctvom predbežného oznámenia oznámilo svoj zámer zmeniť platný rakúsky zákon o ekoenergii, ktorý Komisia schválila v súčasnom znení v roku 2006 ako pomoc zlučiteľnú s jednotným trhom (2). Rakúsko 4. septembra 2008 oznámilo nové znenie zákona o ekoenergii, ktorý je predmetom tohto rozhodnutia Komisie.

(2)

Komisia listom z 28. októbra 2008 požiadala o doplňujúce informácie. Po zaslaní upomienky poslalo Rakúsko listom z 22. decembra 2008 dodatočné informácie. V nadväznosti na stretnutie so zástupcami Rakúska dňa 11. februára 2009 požiadala Komisia listom z 19. februára 2009 o ďalšie informácie, ktoré Rakúsko zaslalo v liste zo 17. marca 2009. Komisia požiadala v liste z 8. mája 2009 o doplňujúce informácie, ktoré Rakúsko zaslalo listami z 9. a 19. júna 2009.

(3)

Dňa 9. júla 2008 bola Komisii doručená sťažnosť Spolkovej komory práce Rakúska v súvislosti so zákonom o ekoenergii, ktorá sa týkala opatrenia zákona o ekoenergii v prospech energeticky náročných podnikov.

(4)

Dňa 22. júla 2009 prijala Komisia tzv. hybridné rozhodnutie, na základe ktorého boli schválené opatrenia v prospech výrobcov ekologickej elektrickej energie. Komisia vyhlásila tieto opatrenia za zlučiteľné s usmerneniami Spoločenstva o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia (ďalej len „usmernenia o pomoci na ochranu životného prostredia“) (3), ale rozhodla o začatí formálneho konania s cieľom preskúmať mechanizmus oslobodenia od povinnosti nákupu v rámci zákona o ekoenergii pre energeticky náročné podniky (4).

(5)

Komisia listom z 23. júla 2009 informovala Rakúsko o tomto rozhodnutí a vyzvala ho, aby zaslalo všetky informácie potrebné na posúdenie tohto opatrenia.

(6)

Komisia uverejnila svoje rozhodnutie v Úradnom vestníku Európskej únie  (5) a vyzvala zúčastnené strany, aby predložili svoje pripomienky k tomuto opatreniu.

(7)

Rakúsko listom z 19. augusta 2009 požiadalo o predĺženie lehoty, ktoré Komisia povolila listom z 9. septembra 2009. Rakúsko nakoniec zaslalo svoje pripomienky 8. októbra 2009.

(8)

Spolková komora práce Rakúska zaslala listom zo 7. októbra 2009 pripomienky k opatreniu v prospech energeticky náročných podnikov, ktoré boli Rakúsku predložené s výzvou na zaslanie pripomienok. Rakúsko predložilo svoje pripomienky 23. decembra 2009 a 23. apríla 2010 poskytlo ďalšie informácie.

(9)

Komisia listom z 21. júna 2010 a 19. júla 2010 požiadala Rakúsko o ďalšie informácie, ktoré boli zaslané 13. septembra 2010. Na žiadosť Rakúska sa 9. júla 2010 medzi Komisiou a zástupcami Rakúska uskutočnilo stretnutie.

(10)

Rakúsko listom z 24. novembra 2010 zdôraznilo význam zákona o ekoenergii pre Rakúsko a požiadalo o rozhodnutie v tejto veci do začiatku decembra 2010. Komisia na tento list odpovedala 7. decembra 2010. Dňa 9. decembra 2010 sa so zástupcami Rakúska uskutočnilo ďalšie stretnutie.

(11)

Listom z 30. decembra 2010 odstúpilo Rakúsko od svojich argumentov v prospech opatrenia predložených počas konania a požiadalo Komisiu o schválenie mechanizmu oslobodenia energeticky náročných podnikov od povinnosti nákupu. Komisia odpovedala na tento list 25. januára 2011.

(12)

Komisia svojím rozhodnutím z 22. júla 2009 schválila zmenené a doplnené znenie zákona o ekoenergii. Výnimku tvorí len § 22c tohto zákona, ktorý sa týka mechanizmu oslobodenia energeticky náročných podnikov od povinnosti nákupu. Z tohto dôvodu je tento opis obmedzený na tento mechanizmus.

(13)

Podľa 3. časti zákona o ekoenergii vydáva Rakúsko jednému alebo viacerým podnikom licenciu na výkon povinnosti zúčtovacieho strediska pre ekoenergiu. Držiteľ licencie je zodpovedný najmä za nákup ekoenergie od výrobcov za pevnú cenu a jej predaj za pevnú cenu distribútorom elektrickej energie. Distribútori elektrickej energie sú povinní odoberať určité percento svojich celkových dodávok od zúčtovacieho strediska pre ekoenergiu; toto percento zodpovedá priemernému podielu ekoenergie z celkových zdrojov na výrobu elektrickej energie v Rakúsku.

(14)

Rakúsko v súčasnosti udelilo určenému zúčtovaciemu stredisku – Abwicklungsstelle für Ökostrom AG (OeMAG) – ako jedinému zúčtovaciemu stredisku licenciu platnú v celej krajine. OeMAG je akciová spoločnosť založená podľa súkromného práva, ktorú preveruje vymenovaný audítor. Spolkové ministerstvo Rakúska pre hospodárstvo a zamestnanosť a rakúsky úrad pre regulovanie energie E-Control GmbH vykonávajú nad OeMAG kontrolný dohľad. Podstatné prvky potrebné na vykonávanie opatrenia v prospech energeticky náročných podnikov (ako sú spôsoby distribúcie energie distribútorom, cena, ktorú platia obchodníci, a príspevok konečných spotrebiteľov) stanovia rakúske úrady vopred prostredníctvom zákona alebo vyhlášky. Spory medzi zúčastnenými podnikmi sa riešia súdnou cestou, nie správnym konaním.

(15)

OeMAG je akciová spoločnosť vo vlastníctve spoločností, medzi ktoré patria prevádzkovatelia prenosových sústav, banky a priemyselné podniky. Kým spoločnosť Verbund-APG vlastní 24,4 % akcií, spoločnosti VKW Netz AG, TIWAG Netz AG, CISMO GmbH, Oesterreichische Kontrollbank AG (OeKB), Investkreditbank AG a Smart Technologies vlastnia každá 12,6 % akcií OeMAG. Spoločnosť Verbund-APG je 100 % dcérska spoločnosť spoločnosti Verbund AG (Österreichische Elektrizitätswirtschafts-Aktiengesellschaft, Verbundgesellschaft), ktorej 51 % akcií vlastní Rakúska republika. VKW Netz AG patrí spoločnosti Illwerke AG, ktorej 95,5 % vlastní spolková krajina Vorarlbersko. Spoločnosť TIWAG-Netz AG je vo vlastníctve spoločnosti TIWAG AG, ktorá je zase v 100 % vlastníctve spolkovej krajiny Tirolsko; spoločnosť CISMO GmbH vlastní spoločnosť Oesterreichische Kontrollbank AG, ako aj prevádzkovatelia prenosových sústav a elektrárenské a plynárenské spoločnosti, Oesterreichische Kontrollbank AG (OeKB) je vo vlastníctve rakúskych bánk, Investkredit Bank AG je prevažne vo vlastníctve národných bánk a Smart Technologies je vo vlastníctve spoločnosti Siemens. Verejne kontrolovaní akcionári tak vlastnia 49,6 % a súkromne kontrolovaní akcionári 50,4 % akcií OeMAG. Komisia nemá nijaké dôkazy o tom, že verejne kontrolovaní akcionári môžu vykonávať kontrolu alebo minimálne spoločnú kontrolu OeMAG.

(16)

Na základe mechanizmu uvedeného v § 22c ods. 1 zákona o ekoenergii môžu energeticky náročné podniky svojich dodávateľov požiadať, aby im nedodávali ekoenergiu. Podmienkou je, aby energeticky náročné podniky predložili dôkaz, že:

Túto výnimku udeľuje na základe žiadosti rakúsky úrad pre regulovanie energie Energie-Control GmbH.

(17)

Ak sa táto výnimka udelí, distribútor má zo zákona zákaz vyberať od týchto energeticky náročných spotrebiteľov dodatočné náklady za ekoenergiu.

(18)

V § 22c ods. 5 zákona o ekoenergii sa v tejto súvislosti uvádza, že „zmluvy medzi distribútormi elektrickej energie a (veľkými) odberateľmi (elektrickej energie) musia obsahovať povinné ustanovenie, že... distribútori nedodávajú ekoenergiu týmto konečným spotrebiteľom... a neprenášajú na nich dodatočné náklady na ekoenergiu. Akékoľvek zmluvné ustanovenia s opačným účinkom sú neplatné“ (6).

(19)

Ak bola energeticky náročnému podniku povolená výnimka pre povinnosť nákupu, musí podľa § 22c ods. 2 zákona o ekoenergii uhradiť OeMAG kompenzačnú sumu vo výške 0,5 % čistej hodnoty výroby za predchádzajúci kalendárny rok.

(20)

Rakúsko vo svojom oznámení uviedlo, že je potrebné preskúmať mechanizmus oslobodenia bez ohľadu na všeobecnú schému štátnej pomoci v prospech výrobcov ekoenergie, pretože sa vzťahuje len na „súkromnoprávne zmluvné vzťahy“ medzi energeticky náročnými podnikmi a distribútormi elektrickej energie. Rakúsko tvrdilo, že toto oslobodenie nepredstavuje nijakú štátnu pomoc a že aj keby to tak bolo, táto pomoc by bola zlučiteľná podľa kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia.

(21)

Komisia však už vo svojom rozhodnutí o začatí konania dospela k záveru, že – pokiaľ ide o otázku existencie pomoci – „výnimku“ pre mechanizmus financovania nemožno posudzovať nezávisle od samotného mechanizmu financovania. Komisia usúdila, že „výnimka“ (oslobodenie) je podľa definície neoddeliteľne spätá s „pravidlom“ a mechanizmus výnimky je neoddeliteľnou súčasťou všeobecnej schémy, preto sa musí posudzovať podľa pravidiel o štátnej pomoci. Podľa právnych predpisov môžu navyše distribútori elektrickej energie, u ktorých tvoria vysoký podiel zákazníkov podniky s udelenou výnimkou, požiadať o oslobodenie od platby zásobovacích taríf, z čoho vyplýva, že táto schéma by pre OeMAG mohla viesť aj k priamym stratám, čo podporuje záver, že ide o štátnu pomoc (7).

(22)

Komisia vyjadrila pochybnosti o zlučiteľnosti mechanizmu oslobodenia s pravidlami štátnej pomoci. Z týchto dôvodov sa Komisia rozhodla začať v súvislosti s mechanizmom oslobodenia konanie vo veci formálneho zisťovania.

(23)

Keďže konečné rozhodnutie Komisie ešte nie je k dispozícii, poskytlo Rakúsko výhody mechanizmu výnimky (8) na základe plánovanej možnosti v dočasnom rámci Spoločenstva pre poskytovanie pomoci až do výšky 500 000 EUR na obdobie od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010 (9). Komisia schválila schému: Obmedzená pomoc zlučiteľná so spoločným trhom podľa dočasného rámca Spoločenstva (Schéma Rakúska pre malé podpory) (N 47a/09) (10). Táto schéma sa môže uplatniť na podniky, ktoré sa k 1. júlu 2008 nenachádzali v ťažkostiach, a platí pre všetky hospodárske odvetvia s výnimkou odvetvia rybného hospodárstva a primárnej výroby poľnohospodárskych výrobkov. Na základe tohto opatrenie bola poskytnutá výhoda viac ako 2 000 podnikom.

(24)

Tak ako v predbežnom postupe notifikácie a počas notifikácie zastáva Rakúsko aj naďalej názor, že opatrenie v prospech energeticky náročných podnikov nepredstavuje štátnu pomoc, pretože sa netýka nijakých štátnych prostriedkov a nie je selektívne.

(25)

Aj keby mechanizmus oslobodenia predstavoval štátnu pomoc, mohol by sa vyhlásiť za zlučiteľný s jednotným trhom podľa kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia, článku 25 nariadenia Komisie (ES) č. 800/2008 zo 6. augusta 2008 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné s jednotným trhom podľa článkov 87 a 88 Zmluvy o ES (Všeobecné nariadenie o skupinových výnimkách) (11) a článku 17 smernice Rady 2003/96/ES z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca Spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny (12) (ďalej len „smernica o dani z energie“).

(26)

Pokiaľ ide o štátne prostriedky, Rakúsko sa domnieva, že zákon o ekoenergii je podobný nemeckému zákonu o obnoviteľných zdrojoch energie, ktorý podľa Rakúska nezaťažuje štátne prostriedky. Rakúsko v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci PreussenElektra (13).

(27)

V prípade Rakúska existujú pri mechanizmoch oslobodenia v rámci zákona o ekoenergii a zákona o obnoviteľných zdrojoch energie tieto spoločné znaky:

(28)

Komisia vo svojom rozhodnutí o začatí konania v bodoch 42 až 48 uviedla, prečo a z akého hľadiska je posudzované opatrenie zlučiteľné s opatrením, o ktorom Súdny dvor rozhodol vo veci Essent (14). Rakúsko tento výsledok napadlo z týchto dôvodov:

(29)

Rakúsko uvádza, že výnimka pre energeticky náročné podniky nepredstavuje štátnu pomoc, pretože nie je selektívna.

(30)

Rakúsko pripomína, že energeticky náročné podniky môžu byť od financovania podpory výrobcov ekoenergie oslobodené len čiastočne. Museli by zaplatiť kompenzačnú sumu vo výške 0,5 % čistej hodnoty svojej výroby priamo stredisku OeMAG, čím by naďalej prispievali k financovaniu podpory výroby ekoenergie.

(31)

Rakúsko tvrdí so zreteľom na vec Adria-Wien Pipeline (19), že toto opatrenie nie je de jure vymedzené na konkrétne hospodárske odvetvia ani de facto selektívne. Aj keby nastal prípad selektivity prima facie, je v každom prípade oprávnený vzhľadom na logiku systému.

(32)

Selektivita de jure: Podľa zákona o ekoenergii sa poskytovanie pomoci nevzťahuje výlučne na niektoré hospodárske odvetvia alebo podniky určitej veľkosti ani nie sú stanovené iné selektívne kritériá. Rakúsko podporuje svoj výklad tvrdením, že z judikatúry nevyplýva nijaký náznak, že len stanovením konkrétnej čistej hodnoty ich výroby bude splnený atribút selektivity nevyhnutný pre existenciu štátnej pomoci. Rakúsko ďalej uvádza, že toto opatrenie nepredstavuje nijaké obmedzenia na konkrétne hospodárske odvetvia, ani pokiaľ ide o veľkosť podnikov alebo iné selektívne kritériá, a zdôrazňuje, že toto opatrenie sa na základe časovo vymedzenej schémy vzťahuje na 19 rôznych hospodárskych odvetví a približne 2 300 podnikov. Z tohto dôvodu nie je opatrenie de jure selektívne.

(33)

Selektivita de facto: Podľa Rakúska vysoký počet hospodárskych odvetví a podnikov, ktoré využívajú mechanizmus oslobodenia, a skutočnosť, že toto opatrenie nestanovuje nijaké obmedzenia pre konkrétne hospodárske odvetvia, veľkosť podnikov alebo iné selektívne kritériá, dokazujú, že toto opatrenie je de facto všeobecným opatrením. Toto stanovisko sa môže opierať aj o vec Adria-Wien Pipeline. Rakúsko uvádza, že Súdny dvor v tejto veci preskúmal čiastočné vrátenie prostriedkov za dane z energie podnikom, ktorých dane z energie predstavovali viac ako 0,35 % čistej hodnoty ich výroby. Súdny dvor uviedol: „[…] vnútroštátne opatrenia, ktoré stanovujú čiastočnú úhradu daní z energie na zemný plyn a elektrickú energiu, nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článkov 92 Zmluvy o ES […] [súčasný článok 107 ZFEÚ], ak sa poskytne všetkým podnikom v krajine bez ohľadu na predmet ich činnosti“ (20).

(34)

Odôvodnenie na základe logiky systému: Pokiaľ ide o štruktúru mechanizmu refinancovania a výnimky, Rakúsko konštatuje, že rozlišovanie strany financovania bolo stanovené paralelne k ostatným systémom financovania z daní a odvodov. Keďže toto rozlišovanie zohľadňuje udržateľnosť podnikov, zodpovedá logike systému, a nepredstavuje teda pomoc. Podľa Rakúska zastávala Komisia toto stanovisko aj v dvoch predchádzajúcich rozhodnutiach o štátnej pomoci (21).

(35)

Rakúsko ďalej poukazuje na to, že prínos pre životné prostredie na základe zákona o ekoenergii nebol ovplyvnený mechanizmom oslobodenia, keďže objem podpory pre výrobu ekoenergie sa neznížil. Len prostredníctvom zníženia nákladov na životné prostredie pre konkrétne podniky možno vytvoriť udržateľný mechanizmus financovania pre ekoenergiu, ktorý je nevyhnutný na zabezpečenie podpory výroby energie z obnoviteľných zdrojov.

(36)

Pokiaľ ide o zlučiteľnosť, Rakúsko uvádza, že možno vytvoriť súvislosť medzi mechanizmom oslobodenia a kapitolou 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia.

(37)

Kapitola 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia (body 151 až 159) obsahuje pravidlá pre štátnu pomoc poskytovanú vo forme zníženia environmentálnych daní alebo oslobodenia od nich. Existujú dva druhy hodnotenia: štátna pomoc vo forme zníženia daní alebo oslobodenia od nich v prípade environmentálnych daní, ktoré patria do pôsobnosti práva Spoločenstva, sa považuje za zlučiteľnú s jednotným trhom, keď príjemcovia pomoci odvádzajú Spoločenstvu aspoň minimálnu daňovú sadzbu stanovenú v smernici o dani z energie (22). Ak sa stanoví opatrenie zníženia daní a oslobodenia od dane v prípade environmentálnych daní patriacich do pôsobnosti práva Spoločenstva, ktoré presahujú rámec tejto minimálnej daňovej sadzby, alebo zníženia a oslobodenia v prípade environmentálnych daní, ktoré nepatria do pôsobnosti práva Spoločenstva, musia členské štáty predložiť podrobné údaje týkajúce sa nevyhnutnosti a primeranosti konkrétneho opatrenia.

(38)

V tejto súvislosti navrhuje Rakúsko paralelné uplatnenie kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia, ktorá sa vzťahuje na opatrenia vo forme zníženia environmentálnych daní alebo oslobodenia od nich. Podľa tvrdenia Rakúska možno toto opatrenia posudzovať najmä so zreteľom na ustanovenia týkajúce sa environmentálnych daní patriacich do pôsobnosti práva Spoločenstva. Na tomto právnom základe možno mechanizmus oslobodenia vyhlásiť za zlučiteľný s jednotným trhom za predpokladu, že dané podniky naďalej platili minimálnu daňovú sadzbu stanovenú smernicou o dani z energie, t. j. 0,5 EUR/MWh, čo sa uskutočnilo aj v tomto prípade. Z toho vyplýva, že ďalšiu výnimku zo systému zásobovacích taríf vo forme čiastočného oslobodenia od platenia sumy na jeho financovanie možno považovať za zlučiteľnú s jednotným trhom, pretože zostávajúci podiel na financovanie podpory výroby ekoenergie predstavuje aj naďalej doplnenie k minimálnej dani z energie.

(39)

Podľa Rakúska vedie mechanizmus oslobodenia aspoň nepriamo k vyššej úrovni ochrany životného prostredia. V tejto súvislosti je mechanizmus oslobodenia potrebný na to, aby bolo možné celkovo zvýšiť túto sumu, ktorú platia spotrebitelia za ekoenergiu.

(40)

Rakúsko podporuje toto tvrdenie tým, že porovnáva znenie bodu 152 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia a článok 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách (23). Porovnaním znenia všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách vo viacerých jazykových verziách dospelo Rakúsko k záveru, že článok 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách je širší ako bod 152 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia: Kým zníženie environmentálnych daní podľa bodu 152 usmernení sa plne riadilo daňou z energií patriacich do pôsobnosti práva Spoločenstva, z článku 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách možno odvodiť, že zníženie environmentálnych daní – ako je zníženie dane z elektriny podľa smernice o dani z energie – je oslobodené vtedy, keď spĺňa rozsah smernice o dani z energie (smernica 2003/96/ES). Z toho vyplýva, že predpisy stanovené v smernici o dani z energie týkajúce sa zníženia daní sú obsiahnuté v rámci mechanizmu oslobodenia pre energeticky náročné podniky. Logika, hodnotenie a regulačné prvky smernice o dani z energie a predpisy vzťahujúce sa na smernicu o dani z energie, ako je článok 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách, sa preto uplatňujú na navrhovaný mechanizmus oslobodenia. Mechanizmus oslobodenia, ako aj rakúsky systém vyúčtovania spotreby energie tak spĺňajú podmienky smernice o dani z energie a sú preto oprávnené podľa článku 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách, resp. zlučiteľné s jednotným trhom podľa článku 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách (24).

(41)

Rakúsko v tejto súvislosti pripomína, že členské štáty počas prípravy kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia reagovali kriticky. Ďalej sa Rakúsko odvoláva na Spoločný dokument o revízií usmernení Spoločenstva o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia a smernice o dani z energie zo 7. decembra 2006. (25) V tomto spoločnom dokumente bolo jasne stanovené, že členské štáty potrebujú flexibilitu, aby mohli zavádzať zmysluplné rozlišovanie. K povahe a logike environmentálnych daní a odvodov patrili aj výnimky alebo odlišné sadzby. Členské štáty sa tak vyslovili za širší výklad usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia a všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách.

(42)

Rakúsko nakoniec podrobne uviedlo, že v ostatných členských štátoch platia podobné systémy, a zdôraznilo, že zákon o ekoenergii je z veľkej časti porovnateľný s ustanoveniami nemeckého zákona o obnoviteľných zdrojoch energie. Keďže sa rakúske energeticky náročné podniky nachádzajú v hospodárskej súťaži s podnikmi v iných členských štátoch (napr. Nemecko) a v tretích krajinách, je mechanizmus oslobodenia nevyhnutný, aby sa zabránilo znevýhodneniu v rámci medzinárodnej hospodárskej súťaže.

(43)

Po začatí formálneho zisťovania predložila rakúska Spolková komora práce svoje pripomienky. Spolková komora práce, ktorá má 3,2 milióna členov, zastáva názor, že systém financovania zákona o ekoenergii zahŕňa štátnu pomoc. Takisto nesúhlasí so stanoviskom Rakúska o zlučiteľnosti mechanizmu oslobodenia pre veľkoodberateľov elektrickej energie s pravidlami štátnej pomoci. Spolková komora práce zdôrazňuje, že tento mechanizmus vedie k ďalšej záťaži pre malé a stredné podniky (MSP) a domácnosti, ktoré sú povinné znášať dodatočné náklady na ekoenergiu bez toho, aby boli hlavnými spotrebiteľmi. Táto situácia by viedla k narušeniu hospodárskej súťaže na úkor MSP.

(44)

Spolková komora práce poukazuje vo svojich pripomienkach na rozhodnutie Komisie zo 4. júla 2006 (26), v ktorom Komisia zásobovacie tarify označila za štátnu pomoc. Keďže sa právny rámec pre zásobovacie tarify odvtedy nezmenil, predstavuje systém podpory stanovený v zákone o ekoenergii v znení z roku 2008 aj naďalej štátnu pomoc. Z tohto dôvodu kladie Spolková komora práce otázku, ako môže Rakúsko zastávať iné stanovisko ako stanovisko uvedené v oznámení staršieho znenia zákona o ekoenergii.

(45)

Komora nesúhlasí s názorom Rakúska, že oslobodenie veľkoodberateľov od záväzkov týkajúcich sa nákupu, ako je uvedené v zákone o ekoenergii, možno stavať na rovnakú úroveň s prerozdeľovaním daní z energie. So zreteľom na predchádzajúce rozhodnutie Komisie o schválení prerozdelenia daní z energie by sa Rakúsko neoprávnene snažilo o schválenie mechanizmu oslobodenia pre veľkoodberateľov elektrickej energie. Spolková komora práce však zastáva názor, že tento paralelný postup je neprijateľný.

(46)

Prerozdelenie daní z energie predstavuje daňovú pomoc, ktorou sa má aspoň nepriamo dosiahnuť zlepšenie ochrany životného prostredia, kým oslobodenie energeticky náročných podnikov od povinnosti nákupu nemožno z dôvodu chýbajúcich politických cieľov pre oblasť životného prostredia zaradiť do usmernení na ochranu životného prostredia.

(47)

Keďže zákon o ekoenergii upravuje najmä oslobodenie veľkoodberateľov od takejto povinnosti nákupu, toto ustanovenie nemožno považovať za oslobodenie od dane alebo zníženie environmentálnej dane v zmysle kapitoly 4 usmernení pre pomoc v oblasti environmentálnej dane.

(48)

Aj keby sa kapitola 4 mohla uplatňovať analogicky, mechanizmus oslobodenia by nebol zlučiteľný s príslušnými ustanoveniami z týchto dôvodov: nepredpokladá sa obmedzenie tohto opatrenia na 10 rokov. Prípadný nárast výrobných nákladov v príslušných hospodárskych odvetviach (napr. v papierenskom, oceliarskom) možno presunúť na odberateľov, pretože cenová flexibilita je v súčasnej trhovej situácii dosť veľká. Mechanizmus oslobodenia tak nespĺňa podmienky stanovené v bode 158 písm. c) usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia.

(49)

Takéto oslobodenie tiež nie je primerané, pretože energeticky nároční spotrebitelia nemusia odoberať ekoenergiu, takže zavedenie alternatívnej energie za trhové ceny by sa oddiali. MSP a domácnosti by okrem toho museli samy niesť dodatočné náklady na produkciu ekoenergie, hoci spotrebúvajú len málo energie. Nie je tak splnená ani podmienka podľa bodu 159 písm. a) usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia.

(50)

Neexistovali by nijaké dohody v zmysle bodu 159 písm. c) usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia, ktorými by sa príslušní veľkoodberatelia energie zaviazali dosiahnuť ciele stanovené zákonom o ekoenergii. Mechanizmus oslobodenia napokon neslúži na to, aby veľkoodberateľov viedol k energetickej účinnosti alebo ekologickejšiemu využívaniu energie, ale práve naopak, odrádza ich od akejkoľvek účasti na dosiahnutí environmentálnych cieľov na úrovni EÚ.

(51)

Podľa Spolkovej komory práce je preto predmetný § 22 zákona o ekoenergii osobitnou prevádzkovou pomocou, ktorá nespadá do usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia, pretože pre životné prostredie nepredstavuje nijaký prospech. Vzhľadom na to, že táto pomoc nie je časovo obmedzená ani nemá zostupný charakter, postupne by viedla k narušeniu hospodárskej súťaže, a to najmä na úkor MSP, nemala by byť podľa Spolkovej komory práce schválená.

(52)

Komisia preskúmala notifikované opatrenie na základe článku 107 a nasl. ZFEÚ a článku 61 a nasl. Dohody o EHP (27).

(53)

Komisia predovšetkým poukazuje, že uvedený zákon obsahuje dve samostatné opatrenia, ktoré podľa rozhodnutia Komisie z 22. júla 2009 podliehajú skúmaniu z právneho hľadiska o možnom poskytnutí pomoci (28). Zákon o ekoenergii predpokladá na jednej strane pomoc vo forme zásobovacích taríf v prospech výrobcov ekoenergie. Na druhej strane obsahuje zákon o ekoenergii doložku, podľa ktorej môžu byť energeticky náročné podniky – za určitých podmienok – (čiastočne) oslobodené od povinnosti platenia zásobovacích taríf. Komisia vo svojom rozhodnutí z 22. júla 2009 povolila zásobovacie tarify v prospech výrobcov ekoenergie ako pomoc zlučiteľnú s jednotným trhom, ale zároveň vyjadrila pochybnosti o zlučiteľnosti mechanizmu oslobodenia s pravidlami štátnej pomoci, a preto v súvislosti s touto časťou zákona o ekoenergii začala formálne zisťovanie. Komisia vo svojom rozhodnutí z 22. júla 2009 síce schválila podporu výrobcov ekoenergie ako štátnu pomoc zlučiteľnú s jednotným trhom, ale nezaujala konečné stanovisko k otázke, či oslobodenie energeticky náročných podnikov od povinnosti nákupu predstavuje štátnu pomoc a či je v takomto prípade mechanizmus oslobodenia v súlade s pravidlami štátnej pomoci. Tieto otázky boli predmetom formálneho zisťovania, ktoré predchádzalo tomuto záveru. Ako sa vysvetľuje ďalej, je klasifikácia prostriedkov prerozdelených prostredníctvom OeMAG výrobcom ekoenergie ako štátnych prostriedkov v rozhodnutí z 22. júla 2009 dôležitá pre vyčlenenie štátnych prostriedkov v rámci mechanizmu, ktorý oslobodzuje energeticky náročné podniky od povinnosti prispievania.

(54)

Opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ak 1. je príjemca pomoci prostredníctvom tohto opatrenia zvýhodnený; 2. je toto opatrenie financované štátom alebo ak je poskytované zo štátnych prostriedkov; 3. toto opatrenie zvýhodňuje určité podniky alebo hospodárske odvetvia a 4. toto opatrenie môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narúša hospodársku súťaž na jednotnom trhu alebo hrozí jej narušením.

(55)

Ak údajná výhoda vyplýva z oslobodenia alebo čiastočného oslobodenia od regulačných poplatkov, je potrebné objasniť, či štátne opatrenie v rámci právneho systému zvýhodňuje určité podniky alebo výrobné odvetvia v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ v porovnaní s ostatnými podnikmi, ktoré sa vzhľadom na účel predmetného opatrenia de jure a de facto nachádzajú v porovnateľnej situácii. (29)

(56)

V tomto prípade by sa daným opatrením získali od spotrebiteľov elektrickej energie príjmy na financovanie výroby ekoenergie. Energeticky náročné podniky sú de facto a de jure rovnocenné všetkým ostatným spotrebiteľom elektrickej energie, pretože všetky používajú elektrinu, ktorú získavajú od dodávateľov elektrickej energie, ktorí sú povinní nakupovať ekoenergiu v určitom objeme za zákonne alebo nariadením stanovenú pevnú sadzbu (zúčtovacia cena). V prípade neexistencie mechanizmu oslobodenia platia energeticky náročné podniky dodávateľom energie dodatočné náklady za ekoenergiu, čo sa odrazí na ich výdavkoch za elektrinu. Dodávatelia elektrickej energie takto presúvajú dodatočné náklady vyplývajúce z ich povinnosti nakupovať ekoenergiu od zúčtovacieho strediska. Ostatní spotrebitelia, ktorí sa nachádzajú v rovnakej skutkovej a právnej situácii, pretože všetci nakupujú elektrickú energiu, však túto možnosť nemajú. Z tohto dôvodu poskytuje mechanizmus oslobodenia energeticky náročným podnikom voči všetkým ostatným spotrebiteľom výhodu.

(57)

Na základe oslobodenia schváleného úradom E-Control GmbH však majú energeticky náročné podniky právo na nezásobovanie ekoenergiou a dodávatelia elektrickej energie majú v dôsledku svojej povinnosti nakupovať ekoenergiu od zúčtovacieho strediska zo zákona zakázané presúvať vznikajúce náklady na oslobodené podniky. Namiesto toho odvádzajú energeticky náročné podniky 0,5 % čistej hodnoty svojej výroby zúčtovaciemu stredisku.

(58)

Z tohto dôvodu vedie mechanizmus oslobodenia k tomu, že príspevok energeticky náročných podnikov k príjmom zúčtovacieho strediska pre ekoenergiu sa obmedzuje od určitej výšky. Podľa právnych predpisov sú preto oslobodené od poplatkov, ktoré by museli hradiť za bežných trhových podmienok. Z toho vyplýva, že podniky, ktoré môžu využívať mechanizmus oslobodenia, sú zvýhodnené.

(59)

Podľa informácií, ktoré predložilo Rakúsko, by táto úľava mohla ročne predstavovať až 44 miliónov EUR (30). Toto opatrenie preto pre tieto energeticky náročné podniky predstavuje výhodu.

(60)

Rakúsko v tejto súvislosti predložilo dvojakú argumentáciu. Po prvé, prostriedky, ktoré kontroluje OeMAG, nemožno priradiť štátu. Po druhé – v prípade, že prostriedky kontrolované strediskom OeMAG predsa len možno priradiť štátu – straty príjmov OeMAG podmienené mechanizmom oslobodenia nepredstavujú nijaké straty štátnych prostriedkov, pretože pod referenčnou hodnotou OeMAG (t. j. na úrovni energeticky náročných spotrebiteľov a distribútorov elektrickej energie) nie je stanovená účasť štátu.

(61)

Komisia konštatuje, že mechanizmus oslobodenia pre energeticky náročné podniky znižuje príjmy zúčtovacieho strediska pre ekoenergiu – OeMAG –, pretože dodávatelia elektrickej energie nemusia nakupovať ekoenergiu pre energeticky náročné podniky, ktorým bola výnimka poskytnutá, a priame platby energeticky náročných podnikov stredisku OeMAG sú nižšie ako sumy, ktoré by stredisko OeMAG získalo, keby energeticky náročným podnikom nebola poskytnutá táto výnimka.

(62)

Komisia musí preto určiť, či prostriedky kontrolované zúčtovacím strediskom pre ekoenergiu – OeMAG – predstavujú na základe zákona o ekoenergii štátne prostriedky. Ak by to tak bolo, hodnotené opatrenie by viedlo k strate štátnych príjmov a muselo by sa financovať zo štátnych prostriedkov.

(63)

V prípade Essent (32) bola spoločnosť SEP, ktorej vlastníkmi boli rôzni holandskí výrobcovia elektrickej energie, poverená štátom v rámci hospodárskych služieb všeobecného záujmu vyberať poplatky uložené používateľom elektrickej siete. Podľa právnych predpisov mohla spoločnosť SEP využívať príjmy z týchto poplatkov len na zákonom stanovený účel, t. j. na zaplatenie neuhradených nákladov, ktoré elektrárenským spoločnostiam vznikli v rámci liberalizácie trhu s elektrickou energiou.

(64)

Na základe rozsudku Súdneho dvora predstavujú poplatky vyberané spoločnosťou SEP štátne prostriedky, pretože boli splnené tieto podmienky:

(65)

Z tohto rozsudku zreteľne vyplýva, že prípad PreussenElektra nie je porovnateľný, pretože v nemeckom kontexte, ktorý posudzoval Súdny dvor, podľa rozsudku „… podniky neboli poverené štátom spravovať štátne prostriedky, ale mali povinnosť výkupu z vlastných finančných prostriedkov“ (33). Komisia na základe toho vo svojom rozhodnutí z 22. júla 2009 poznamenala, že v danom prípade bolo stredisko OeMAG zriadené a licencované rakúskym štátom a na základe štatútu bolo poverené úlohou spravovať prostriedky určené na podporu ekoenergie. Komisia na základe toho dospela k záveru, že súkromný charakter OeMAG nepostačuje na určenie toho, že toto opatrenie nepredstavuje pomoc. Komisia predovšetkým konštatovala, že oznámené opatrenie nie je porovnateľné so systémom PreussenElektra. Kým v rámci PreussenElektra bol obchodný vzťah medzi súkromnými spoločnosťami regulovaný bez zásahu sprostredkovateľského subjektu, stredisko OeMAG bolo na základe rakúskeho zákona o ekoenergii poverené vyberaním a prerozdelením prostriedkov určených na podporu produkcie ekoenergie.

(66)

Súdny dvor odlišuje tento prípad aj od vecí Pearle a PreussenElektra. V prípade Pearle nebolo použitie prostriedkov vyberaných profesijnou organizáciou zákonne stanovené, ale bolo súkromnou reklamnou kampaňou. V prípade PreussenElektra použili súkromní distribútori elektrickej energie, ktorí boli povinní nakupovať ekoenergiu za pevnú cenu, svoje vlastné prostriedky a nie príjmy pochádzajúce z poplatkov vyberaných pre štát (body 72 až 74).

(67)

Komisia musí preto preskúmať, či bolo stredisko OeMAG v tomto prípade podobne ako spoločnosť SEP poverené výberom a spravovaním týchto poplatkov zo strany štátu, alebo či OeMAG podobne ako v prípade PreussenElektra použilo vlastné prostriedky (34).

(68)

Existencia poplatkov: Komisia musí v prvom rade stanoviť, či prostriedky vyberané strediskom OeMAG predstavujú poplatky. Komisia v tejto súvislosti konštatuje, že § 10 a § 19 zákona o ekoenergii zaväzujú dodávateľov elektrickej energie k nákupu určitého množstva ekoenergie za cenu presahujúcu trhové ceny; táto cena je tzv. paušálna suma. Podľa § 22b zákona o ekoenergii stanovuje výšku paušálnej sumy každoročne Spolkové ministerstvo pre hospodárstvo a zamestnanosť; § 22b zákona o ekoenergii stanovuje štandardné hodnoty. Z tohto dôvodu predstavuje rozdiel medzi trhovou cenou za elektrickú energiu a paušálnou sumou stanovenou na základe aktu orgánu verejnej moci poplatok za elektrickú energiu. V danom prípade a na rozdiel od prípadu PreussenElektra sa táto suma nevypláca ostatným účastníkom trhu, ktorí sa zaoberajú bežnou obchodnou činnosťou, takže Súdny dvor vychádzal z toho, že v tomto prípade nejde o štátne prostriedky. V uvedenom prípade sa skôr vypláca subjektu, ktorý bol osobitne poverený vyberaním a prerozdeľovaním týchto prostriedkov, a to výhradne na účely verejného záujmu.

(69)

Poverenie súkromného subjektu vyberaním a správou poplatkov: Zákon o ekoenergii stanovuje, že tieto poplatky nesmie vyberať štát, ale právny subjekt, ktorý vlastní licenciu ako zúčtovacie stredisko pre ekoenergiu. OeMAG je v súčasnosti licencované zúčtovacie stredisko pre ekoenergiu v rámci celého územia Rakúska. Táto licencia poveruje OeMAG vykonávaním hospodárskej služby vo všeobecnom záujme, a to vyberať od všetkých dodávateľov elektrickej energie poplatky vo forme paušálnych súm.

(70)

Dodávatelia elektrickej energie môžu tieto poplatky vo všeobecnosti presunúť na spotrebiteľov a z hospodárskeho hľadiska možno vychádzať z toho, že to spravidla aj robia. Zákon o ekoenergii im však zakazuje presunúť tieto poplatky na energeticky náročné podniky, ktoré sú podľa § 22c zákona o ekoenergii oslobodené od povinnosti nakupovať ekoenergiu.

(71)

Komisia dospela k záveru, že stredisko OeMAG bolo štátom v rámci poskytovania hospodárskych služieb všeobecného záujmu poverené vyberaním a správou poplatkov.

(72)

Použitie prostriedkov na účel stanovený zákonom a kontrola prostriedkov: Komisia konštatuje, že OeMAG musí podľa § 23 zákona o ekoenergii spravovať príjmy pochádzajúce z paušálnej sumy na osobitnom bankovom účte. Finančné prostriedky, ktoré obsahuje tento účet, sa môžu používať výlučne na nákup ekoenergie. Stredisko OeMAG musí spolkovému ministrovi pre hospodárstvo a zamestnanosť a rakúskemu dvoru audítorov kedykoľvek poskytnúť prístup k všetkým záznamom týkajúcim sa tohto účtu. Bez ohľadu na vlastnícku štruktúru OeMAG je rakúsky dvor audítorov okrem toho podľa § 15 zákona o ekoenergii povinný vykonávať v OeMAG následné kontroly.

(73)

Komisia z toho vyvodzuje, že OeMAG musí tieto prostriedky používať na účel stanovený zákonom a štát vykonáva dôkladnú kontrolu v súvislosti s používaním týchto prostriedkov.

(74)

Z tohto dôvodu dospela Komisia k záveru, že – v súlade s prípadmi Essent a Steinike – prostriedky vyberané a spravované strediskom OeMAG predstavujú štátne prostriedky.

(75)

Rakúsko uviedlo množstvo argumentov, prečo je situácia OeMAG porovnateľná so situáciou v prípade PreussenElektra a nie so situáciou v prípade Essent. Z nasledujúcich odôvodnení je zrejmé, že tieto argumenty pri dôkladnejšom skúmaní neobstoja.

(76)

Komisia predbežne konštatuje, že Rakúsko porovnávalo zákon o ekoenergii s predchádzajúcim a súčasným nemeckým zákonom o obnoviteľných zdrojoch energie a že citovalo rozsudok Súdneho dvora vo veci PreussenElektra z 13. marca 2001 (35). Toto porovnanie však nie je pre predmetnú otázku relevantné. Komisia v tomto rozhodnutí hodnotí iba navrhované opatrenie a nebude vyhodnocovať nemeckú alebo inú porovnateľnú legislatívu, pretože každý prípad sa musí posudzovať individuálne podľa vlastných okolností. V každom prípade je so zreteľom na predložené argumenty potrebné skonštatovať, že rakúska legislatíva sa výrazne líši od nemeckého zákona, ktorý sa posudzoval v prípade PreussenElektra. V rozsudku PreussenElektra Súdny dvor rozhodol, že len výhody, ktoré poskytuje priamo štát alebo súkromná inštitúcia, ktorú vymenoval alebo zriadil štát, môžu zahŕňať štátne prostriedky. Súdny dvor ďalej rozhodol, že povinnosť súkromných spoločností dodávajúcich elektrickú energiu nakupovať elektrinu nevedie k priamemu alebo nepriamemu prenosu štátnych prostriedkov. Notifikovaný rámec preto nie je totožný s rámcom, ktorý sa posudzoval v rozsudku vo veci PreussenElektra. Komisia v rozhodnutí z 22. júla 2009 konštatovala, že rakúsky systém zahŕňa finančné prostriedky, ktoré možno pripísať štátu. Komisia predovšetkým konštatovala, že rakúsky systém sa od nemeckého systému líši v tom zmysle, že stanovuje sprostredkovateľskú organizáciu vymenovanú štátom (napr. OeMAG) a že štát sleduje a kontroluje vyberanie a prerozdelenie prostriedkov, ktoré spravuje táto organizácia. Komisia okrem toho konštatovala, že rakúsky systém by mohol umožniť aj priame platby stredisku OeMAG zo strany štátu.

(77)

V súvislosti s nemeckým zákonom o obnoviteľných zdrojoch energie je potrebné poznamenať, že skutočnosť, že Komisia toto opatrenie doteraz nepreskúmala a preto sa nebude zaoberať detailmi údajnej podobnosti medzi zákonom o ekoenergii a zákonom o obnoviteľných zdrojoch energie, nie je predmetom tohto oznámenia.

(78)

Rakúsko ďalej uvádza, že OeMAG je súkromný podnik a nie verejný orgán, ako spoločnosti, na ktoré sa vzťahovali rozsudky vo veciach Air France a Salvat Père. Rakúske orgány môžu vykonávať kontrolu OeMAG len prostredníctvom dodatočného preskúmania účtov a odňatia licencie.

(79)

Komisia v tejto súvislosti s odkazom na prípad Essent poznamenáva, že je irelevantné, či štát poverí vyberaním a správou týchto príjmov z nákupu súkromný alebo verejný subjekt. Z výkladu Súdneho dvora nie je jasné, či je spoločnosť SEP vo verejnom alebo súkromnom vlastníctve, takže to pre posúdenie nie je relevantné. Táto skutočnosť je v súlade s bodom 106 záverov generálneho advokáta Mengozziho vo veci Essent a s rozsudkom Súdneho dvora vo veci Steinike (36).

(80)

Skutočnosť, že OeMAG je súkromne riadený podnik, nevylučuje teda existenciu štátnych prostriedkov. Rozhodujúcou otázkou je skôr to, či bolo stredisko OeMAG poverené štátom, aby vyberalo a spravovalo poplatky.

(81)

Rakúsko ďalej uvádza, že zo štátneho rozpočtu sa nehradia nijaké prípadné straty strediska OeMAG a že úloha štátnych orgánov je obmedzená na stanovenie cien pre nákup a predaj ekoenergie. Štátny rozpočet tak nie je nijako zaťažený, ako to bolo vo veciach Sloman Neptun a Pearle.

(82)

Komisia v tejto súvislosti so zreteľom na prípad Essent poukazuje na skutočnosť, že prostriedky, ktoré majú k dispozícii súkromné inštitúcie poverené štátom na vyberanie a správu poplatkov, predstavujú štátne prostriedky. V súvislosti s tým je zníženie výšky poplatku vyberaného od konkrétnych podnikov, ktoré sú tento poplatok povinné hradiť, dostatočné na to, aby pre štát predstavovalo záťaž.

(83)

Pokiaľ ide o argument Rakúska, podľa ktorého spoločnosť Energie-Control GmbH nemá právomoc voľnej úvahy pri udeľovaní výnimky z povinnosti nákupu pre energeticky náročné podniky, Komisia poukazuje na vyjadrenia generálneho advokáta Mengozziho, ktorý v bode 109 svojich záverov vo veci Essent objasnil, že na posúdenie otázky, či konkrétne prostriedky predstavujú štátne prostriedky, je nepodstatné, či subjekt poverený štátom na vyberanie a správu poplatkov disponuje priestorom na voľné uváženie.

(84)

Pokiaľ ide o posledný argument Rakúska, že na celkovú sumu, ktorú dodávatelia elektrickej energie hradia stredisku OeMAG, sa nevzťahuje mechanizmus oslobodenia a že sa mení len prerozdelenie tejto celkovej sumy medzi jednotlivé kategórie spotrebiteľov, poukazuje Komisia na to, že skutočnosť, ktorú predstavuje vyrovnanie štátnych príjmov zvýšením štátnych príjmov z iných zdrojov, je z hľadiska využitia štátnych prostriedkov nepodstatná. Rozhodujúcim faktorom je skôr to, že podnik bol zvýhodnený a že toto zvýhodnenie vedie k stratám v štátnych príjmoch v súvislosti s týmto podnikom. Je samozrejmé, že štát musí na vyrovnanie týchto strát nájsť iné zdroje príjmov.

(85)

Komisia dospela k záveru, že skutková podstata v tomto prípade zodpovedá skutkovej podstate posudzovanej v prípadoch Essent a Steinike; všetky kritériá stanovené v uvedených prípadoch, ktoré sa týkajú existencie štátnych prostriedkov, boli splnené. V dôsledku toho je opatrenie, ktoré sa má posúdiť, financované zo štátnych zdrojov.

(86)

Použitie prostriedkov kontrolovaných strediskom OeMAG reguluje zákon o ekoenergii. Z tohto dôvodu možno použitie prostriedkov prisúdiť štátu.

(87)

Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku mechanizmu oslobodenia dochádza k strate štátnych prostriedkov, čo možno pripísať štátu.

(88)

Komisia poukazuje na možnosť, že toto opatrenie sa síce teoreticky javí z hľadiska podniku, ako aj z hľadiska hospodárskych odvetví ako neutrálne, ale v praxi môže byť selektívne.

(89)

Rakúsko tvrdí, že mechanizmus oslobodenia nepredstavuje štátnu pomoc, pretože nie je selektívny, ale predstavuje skôr všeobecné opatrenie, ktoré je dostupné všetkým podnikom a hospodárskym odvetviam. Rakúsko po prvé tvrdí, že hranica 0,5 % uvedená v notifikovanej schéme nezahŕňa nijaké obmedzenia pre konkrétne výrobné odvetvia, veľkosť podniku alebo iné selektívne kritériá (37). Po druhé Rakúsko konštatuje, že toto opatrenie sa de facto vzťahuje na 2 300 podnikov z 19 rôznych hospodárskych odvetví, čo poukazuje na to, že toto opatrenie je v skutočnosti k dispozícii všetkým podnikom a hospodárskym odvetviam.

(90)

Opatrenie je selektívne vtedy, keď zvýhodňuje len konkrétne podniky alebo výrobné odvetvia. Naproti tomu nie je selektívne, keď platí pre všetky podniky v krajine bez ohľadu na predmet ich činnosti.

(91)

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, Komisia konštatuje, že hranica 0,5 % nie je postačujúca na označenie notifikovanej schémy ako všeobecného opatrenia. Komisia naproti tomu konštatuje, že v dôsledku tejto hranice nemôžu z notifikovaného opatrenia profitovať všetky podniky v krajine.

(92)

Rakúsko tvrdí, že notifikované opatrenie je vyhradené podnikom, ktorých náklady sa v dôsledku ich príspevku na podporu ekoenergie zvýšili o viac ako 0,5 % čistej hodnoty ich výroby. Komisia konštatuje, že tieto podmienky definície energeticky náročných výrobných odvetví podľa článku 17 ods. 1 písm. a) smernice o dani z energie sa takmer zhodujú (38). Rakúsko však tvrdí, že táto hranica 0,5 % nepostačuje na to, aby sa mohlo notifikované opatrenie označiť za selektívne. Toto stanovisko podľa tvrdenia Rakúska podporuje rozsudok Súdneho dvora vo veci Adria-Wien. V tomto rozsudku posúdil Súdny dvor (čiastočné) vrátenie dane z energie poskytnuté podnikom, ktorých daň z energie presahovala 0,35 % ich čistej hodnoty výroby. Súdny dvor dospel k týmto záverom: „[…] vnútroštátne opatrenia, ktoré stanovujú čiastočnú úhradu daní z energie na zemný plyn a elektrickú energiu, nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 92 Zmluvy o ES [súčasný článok 107 ZFEÚ], ak sa poskytnú všetkým podnikom v krajine bez ohľadu na predmet ich činnosti“ (39).

(93)

Komisia sa však domnieva, že tento rozsudok nevylučuje stanovenie selektívnosti so zreteľom na hranicu 0,5 % v tomto prípade. Komisia konštatuje, že v prípade tohto rozsudku ide o prejudiciálne rozhodnutie vydané na žiadosť rakúskeho súdneho dvora, v ktorom sa posudzoval súčasný režim vrátenia daní z energie. Rakúsky súdny dvor predložil dve otázky. Po prvé zisťoval, či vrátenie daní v rámci existujúcej schémy možno považovať za selektívne, keďže sa poskytuje výlučne podnikom vyrábajúcim hmotný majetok. Po druhé predložil (hypotetickú) otázku, ako by Súdny dvor posúdil vrátenie daní, ktoré sa neobmedzuje na podniky zamerané na výrobu hmotného majetku, ale poskytuje sa všetkým podnikom bez ohľadu na predmet ich činnosti.

(94)

Pokiaľ ide o prvú otázku, Súdny dvor konštatoval, že opatrenie je selektívne z dôvodu obmedzenia vrátenia daní podnikom vyrábajúcim hmotný majetok. Vzhľadom na hypotetický charakter druhej otázky, ako by Súdny posúdil vrátenie daní platné pre všetky hospodárske odvetvia, Súdny dvor odpovedal veľmi všeobecne. Konštatoval, že opatrenie je selektívne, keď zvýhodňuje konkrétne podniky alebo výrobné odvetvia, a neselektívne, keď sa poskytuje všetkým podnikom v krajine bez rozdielu (40). Súdny dvor nakoniec dospel k záveru, že vnútroštátne opatrenia nepredstavujú štátnu pomoc „… ak sa poskytujú všetkým spoločnostiam v tuzemsku nezávisle od predmetu ich činnosti“ (41). Súdny dvor však neuviedol, či sa opatrenie, ktoré podlieha hranici 0,35 %, podľa jeho názoru skutočne vzťahuje na všetky podniky. Túto skutočnosť konštatoval aj generálny advokát Jacobs vo svojich návrhoch k nadväzujúcemu rozsudku Súdneho dvora: „… Súdny dvor v rozsudku vo veci Adria-Wien nepreskúmal vplyv hranice 0,35 %“ (42). Súdny dvor nemusel posúdiť, či bol samotný mechanizmus oslobodenia (t. j. bez obmedzenia na podniky, ktoré vyrábajú prevažne hmotný majetok) de facto selektívny. Súdny dvor preto nevylúčil, že hranica 0,35 % by bola selektívna, keby viedla k tomu, že by toto opatrenie de facto neplatilo pre všetky podniky v krajine.

(95)

Komisia naproti tomu zastáva názor, že Súdny dvor poskytol isté dôvody domnievať sa, že podobná hranica by mohla byť selektívna, aj keby toto opatrenie prípadne platilo pre rad rôznych hospodárskych odvetví. Súdny dvor vo svojej odpovedi na druhú otázku predovšetkým konštatoval, že štátne opatrenie nemožno považovať za všeobecné hospodársko-politické opatrenie ani z dôvodu počtu zvýhodnených podnikov, ani z dôvodu rozmanitosti a významu hospodárskych odvetví, do ktorých tieto podniky patria (43). Komisia ďalej konštatuje, že veľké množstvo opatrení, ktoré sa netýkajú osobitného sektora, možno podľa judikatúry Súdneho dvora považovať za selektívne, keď sa – de facto – neposkytujú všetkým podnikom v krajine (44). Z uvedeného vyplýva, že aj opatrenia, ktoré sa poskytujú všetkým hospodárskym odvetviam, možno považovať za selektívne z toho dôvodu, že sa de facto neposkytujú všetkým podnikom v danej krajine.

(96)

Toto stanovisko bolo vyjadrené aj v rozhodnutí Komisie o náhrade dane z energie v Rakúsku (45). Rakúsko v nadväznosti na uvedený rozsudok Súdneho dvora rozšírilo toto opatrenie tak, že náhradu dane z energie mohli využívať podniky zo všetkých hospodárskych odvetví. Komisia však vo svojom hodnotení zmenenej a doplnenej schémy považovala toto opatrenie tak ako predtým za selektívne, pretože aj keď vrátenie daní platí formálne pre všetky podniky, de facto ho môžu využívať len podniky, ktoré v porovnaní so svojou čistou hodnotou výroby vykazujú vysokú spotrebu energie (46). Komisia dospela k záveru, že pri náhrade dane ide o protiprávnu (t. j. neohlásenú) štátnu pomoc, ktorá nie je zlučiteľná s jednotným trhom. (47)

(97)

Dôsledky rozhodnutia Komisie viedli neskôr k tomu, že rakúsky správny súd požiadal Súdny dvor o vydanie prejudiciálneho rozhodnutia (48). Otázky, ktoré predložil rakúsky správny súd sa týkali rozsahu platnosti protiprávnosti náhrady dane, a Súdny dvor nepodrobil aspekt selektívnosti opätovnému hodnoteniu. Tento aspekt bol naproti tomu predmetom pripomienok generálneho advokáta. Generálny advokát vo svojich návrhoch konštatoval: „… ako uvádza Komisia, priznanie práva na vrátenie len podnikom poskytujúcim služby (popri výrobných podnikoch) nevylúčených z okruhu oprávnených subjektov na základe uplatnenia hranice 0,35 % by len jednoducho rozšírilo tento okruh príjemcov pomoci. Nezbavovalo by však túto pomoc jej charakteru ako takého, keďže kritérium selektívnosti by aj naďalej zostalo zachované“ (49). Generálny advokát ďalej konštatoval: „Argumentácia Komisie uvedená v jej rozhodnutí z roku 2004, pokiaľ ide o selektívny charakter hranice 0,35 % obsiahnutej v novelizovanej schéme, je dostatočne presvedčivá…“ (50).

(98)

Komisia preto dospela k záveru, že hranica 0,5 % je v danom prípade selektívnym kritériom, ktorým sa uplatnenie notifikovaného opatrenia vymedzuje na energeticky náročné podniky, kým na energeticky nenáročné podniky sa toto opatrenie nevzťahuje. Bez ohľadu na počet hospodárskych odvetví, ktorým opatrenie poskytuje výhody, vedie samotná táto hranica k tomu, že notifikované opatrenie nie je prínosom pre všetky podniky v krajine. V dôsledku existencie tejto hranice je notifikované opatrenie selektívne.

(99)

Komisia tiež konštatuje, že mechanizmus oslobodenia podliehajúci skúmaniu môžu využiť iba tie podniky, ktorým sa vracajú dane podľa rakúskeho zákona o náhrade dane z energií, ktorý bol predmetom rozhodnutia Komisie o štátnej pomoci vo veci C-33/2003. Tvrdenie Komisie v tomto rozhodnutí platí aj v danom prípade.

(100)

Pokiaľ ide o druhý argument, ktorý predložilo Rakúsko, Komisia konštatuje, že notifikované opatrenie je selektívne aj z toho dôvodu, že sa de facto vzťahuje prednostne na obmedzený počet podnikov, ktoré vyrábajú konkrétny energeticky náročný tovar. Komisia konštatuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa musí opatrenie preskúmať nie z hľadiska jeho cieľov alebo dôvodov, ale z hľadiska jeho vplyvu (51). Hoci toto opatrenie môžu formálne využívať všetky hospodárske odvetvia a podniky, možno ho považovať za selektívne, keď de facto nie je prospešné pre všetky podniky v krajine. Súdny dvor v tejto súvislosti konštatoval: „Ani z dôvodu veľkého počtu príjemcov, ani z dôvodu rôznorodosti a významu hospodárskych odvetví, do ktorých tieto podniky patria, [nemožno túto schému] považovať za všeobecné hospodársko-politické opatrenie.“ (52)

(101)

Komisia pri svojom skúmaní dospela k záveru, že notifikovaná schéma sa zameriava prednostne na veľmi málo podnikov vyrábajúcich predovšetkým tovar. Rakúsko v tejto súvislosti predložilo 9. septembra 2010 údaje, ktoré vychádzali z aktuálneho uplatňovania schémy s intenzitou pomoci pod hranicou vymedzujúcou notifikačnú povinnosť. Podľa týchto údajov požiadalo o uplatnenie tejto schémy z približne 300 000 rakúskych podnikov len asi 2 000 (t. j. menej ako 1 % všetkých rakúskych podnikov). V rámci súčasného uplatňovania tejto schémy využívajú približne 66 % prostriedkov podniky, ktoré pôsobia v oblasti „výroby tovaru“ (53). V súvislosti s tým, že Rakúsko by malo zvýšiť intenzitu pomoci nad hranice de minimis, ktoré v súčasnosti predbežné uplatňovanie schémy neprekračuje, Komisia ďalej konštatovala, že toto opatrenie sa pravdepodobne bude ešte viac zameriavať na podniky zaoberajúce sa výrobou tovaru. Dokazuje to aj skutočnosť, že na základe údajov, ktoré predložilo Rakúsko, by z vyššej intenzity pomoci malo prospech iba 12 podnikov, ako je to v rámci súčasne platného znenia úpravy, a že len dva z týchto podnikov pôsobia v odvetví dopravy, kým 10 z nich sa zameriava na výrobu tovaru (54).

(102)

Komisia na základe uvedených skutočností dospela k záveru, že notifikovaná schéma nebude nijakým prínosom pre väčšinu hospodárskych odvetví rakúskeho hospodárstva, alebo len v malej miere, kým zvýhodnené budú prevažne podniky pôsobiace v niektorom z týchto hospodárskych odvetví, konkrétne v oblasti výroby tovaru. Bez ohľadu na počet hospodárskych odvetví, v ktorých by podniky mohli z tohto opatrenia ťažiť, sa opatrenie zameriava predovšetkým na podniky vyrábajúce tovar a z tohto dôvodu ho možno považovať de facto za selektívne.

(103)

Na základe uvedeného dospela Komisia k záveru, že notifikovaný mechanizmus oslobodenia je selektívny, pretože na jednej strane predpokladá hranicu 0,5 %, prostredníctvom ktorej je toto opatrenie vyhradené pre energeticky náročné podniky, a tieto podniky sa na druhej strane zaoberajú predovšetkým výrobou tovaru.

(104)

Komisia konštatuje, že opatrenie napriek svojej selektívnej povahe nespĺňa podmienku selektivity, ak je z dôvodu svojej povahy alebo štruktúry systému, do ktorého patrí, oprávnené (55). Komisia konštatuje, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí príslušný členský štát predložiť dôkazy (56).

(105)

Podľa výkladu Súdneho dvora je potrebné rozlišovať medzi cieľmi, ktoré sú stanovené pre osobitný daňový režim a nie sú vlastné tomuto režimu, a na druhej strane mechanizmami vlastnými samotnému daňovému systému, ktoré sú nevyhnutné na realizáciu týchto cieľov. Do úvahy prichádzajú len uvedené mechanizmy, ktoré vyplývajú priamo zo základných alebo hlavných zásad daňového systému, do ktorého toto opatrenie patrí (57). Externé ciele sa musia posudzovať v rámci kontroly zlučiteľnosti (58).

(106)

Rakúsko zastáva názor, že cieľom rozlišovania súm podľa § 22c zákona o ekoenergii je zohľadniť kapacity podnikov v súvislosti s platbou dodatočných poplatkov. Na výhody pre životné prostredie uvedené v zákone o ekoenergii by mechanizmus oslobodenia nemal vplyv, keďže výška pomoci na podporu výroby ekoenergie by sa neznížila. Udržateľný mechanizmus financovania pre ekoenergiu, ktorý je nevyhnutný na zabezpečenie podpory výroby energie z obnoviteľných zdrojov, možno vytvoriť len prostredníctvom zníženia nákladov na životné prostredie pre konkrétne podniky.

(107)

Komisia v tejto súvislosti konštatuje, že vnútorným cieľom systému zriadeného na základe paušálnej sumy je získanie príjmov, ktoré by sa mali použiť najmä na podporu obnoviteľných zdrojov energie. Naproti tomu je cieľom mechanizmu oslobodenia zvýšiť konkurencieschopnosť energeticky náročných podnikov tým, že musia platiť nižšiu cenu za elektrickú energiu, a týmto spôsobom posilniť prijatie systému založeného na paušálnych sumách. Snaží sa tak dosiahnuť cieľ, ktorý nie je vlastný logike a vnútornej štruktúre systému.

(108)

Podľa judikatúry Súdneho dvora nemožno takýto externý cieľ použiť na odôvodnenie opatrenia z dôvodu jeho charakteru, resp. vnútornej štruktúry daňového systému. (59) Možno ho analyzovať len v kontexte posudzovania zlučiteľnosti (60).

(109)

Komisia konštatuje, že obom rozhodnutiam o štátnej pomoci, ktoré Rakúsko citovalo a o ktoré sa má opierať jeho argument o oprávnenosti mechanizmu oslobodenia na základe logiky a štruktúry systému, predchádzala iná situácia. Rozhodnutie N 271/06 o daňových predpisoch Dánska v súvislosti s prebytkom tepla bolo zamerané na zabezpečenie neutrality zdaňovania pri všetkých energetických výrobkoch, a nie na zlepšenie konkurencieschopnosti. Rozhodnutie N 860/06 o oslobodení od dane z energie v Nemecku pre energetické výrobky s dvojitým účelom použitia vychádzalo zo zásady zdaňovať energetické výrobky používané len na kúrenie alebo ako palivo.

(110)

Z uvedeného vyplýva, že notifikované oslobodenie energeticky náročných výrobných odvetví nie je odôvodnené charakterom alebo štruktúrou systému, do ktorého patrí.

(111)

V dôsledku toho Komisia dospela k záveru, že notifikované opatrenie spĺňa podmienku selektivity, pretože je de facto selektívne a nie je odôvodnené charakterom a štruktúrou systému.

(112)

Príjemcovia opatrenia, ktoré podľa Komisie predstavuje prevádzkovú pomoc, pôsobia prevažne v oblasti výroby energeticky náročného tovaru, ako sú výrobky z kovu alebo papiera (61). V týchto hospodárskych odvetviach prebieha obchod medzi členskými štátmi a podniky sú v konkurenčnom vzťahu s podnikmi z ostatných členských štátov. Z tohto dôvodu môže uvedené opatrenie narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod na jednotnom trhu.

(113)

Komisia dospela k záveru, že mechanizmus oslobodenia predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pretože má za následok pokles štátnych príjmov, čo energeticky náročným podnikom prináša selektívnu výhodu. Toto opatrenie by následne mohlo mať vplyv na obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž na jednotnom trhu.

(114)

Rakúsko sa zaviazalo, že táto pomoc sa nebude realizovať pred schválením zo strany Európskej komisie. Rakúsko notifikovalo opatrenie pred jeho realizáciou, čím splnilo svoju povinnosť podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ (62).

(115)

Komisia môže štátnu pomoc vyhlásiť za zlučiteľnú s jednotným trhom na základe článku 107 ods. 3 ZFEÚ. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí členský štát predložiť dôkaz, že je toto opatrenie zlučiteľné s jednotným trhom (63).

(116)

Komisia má vo veciach, ktoré sa týkajú pomoci podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ, veľký priestor na voľnú úvahu (64). Pri vykonávaní svojich právomocí vydala usmernenia a oznámenia, v ktorých sú stanovené kritériá, podľa ktorých možno určité typy pomoci vyhlásiť na základe článku 107 ods. 3 ZFEÚ za zlučiteľné s jednotným trhom. Komisia je podľa ustálenej judikatúry viazaná usmerneniami a oznámeniami, ktoré vydala v oblasti kontroly štátnej pomoci, pokiaľ sa neodchyľujú od ustanovení ZFEÚ a pokiaľ ich uznali členské štáty (65).

(117)

V prvom rade je preto potrebné preskúmať, či notifikovaná pomoc patrí do pôsobnosti jedného alebo viacerých usmernení alebo oznámení a či ju možno považovať za zlučiteľnú s jednotným trhom, pretože spĺňa stanovené kritériá zlučiteľnosti.

(118)

Rakúsko tvrdí, že notifikované opatrenie patrí do pôsobnosti usmernení Spoločenstva o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia (66), resp. že sa tieto usmernenia majú náležite uplatniť. Rakúsko okrem toho zastáva názor, že táto pomoc patrí do pôsobnosti všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách (67).

(119)

Existujú však jasne definované situácie, v ktorých možno poskytnúť prevádzkovú pomoc. Prevádzkovú pomoc je možné poskytnúť najmä v podobe zníženia daní za určitých podmienok na základe kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia (68) alebo článku 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách (69). Opatrenia možno ďalej preskúmať za určitých podmienok bezprostredne na základe článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ.

(120)

Pôsobnosť usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia je definovaná takto (70):

(121)

Podľa bodu 70 číslo 1 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia ochrana životného prostredia znamená každú činnosť určenú na nápravu škôd alebo predchádzanie škodám fyzického okolia alebo prírodných zdrojov vlastnými činnosťami príjemcu, na zníženie rizika takejto škody alebo na podporu efektívnejšieho využívania prírodných zdrojov vrátane opatrení na úsporu energie a využívania obnoviteľných zdrojov energie. Z bodu 151 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia vyplýva, že opatrenia, ktoré aspoň nepriamo prispievajú k zlepšeniu úrovne ochrany životného prostredia, patria do pôsobnosti usmernení na ochranu životného prostredia.

(122)

Rakúsko zastáva názor, že mechanizmus oslobodenia nepriamo prispieva k ochrane životného prostredia z dvoch dôvodov: Tento mechanizmus je na jednej strane základnou podmienkou na zabezpečenie politickej podpory na vyššej úrovni pre zvýšenie paušálnej sumy, ktoré je potrebné na financovanie ďalšej expanzie výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, a na druhej strane podnecuje vyššie ceny za spotrebu energie, čo poskytuje stimul pre energeticky účinnejšie konanie.

(123)

Komisia v súvislosti s prvým tvrdením konštatuje, že medzi paušálnou sumou a zvýšením výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie neexistuje nevyhnutná súvislosť. Rakúsko je na základe smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/28/ES z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (ďalej len „smernica o obnoviteľných zdrojoch energie“) (71) povinné zvýšiť svoju výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov. Rakúsko sa však môže samostatne rozhodnúť o jej financovaní. Mohlo by použiť napr. aj daňové príjmy. Mechanizmus oslobodenia preto nie je potrebný na zvýšenie výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie.

(124)

V súvislosti s druhým tvrdením Komisia konštatuje, že mechanizmus oslobodenia funguje ako spôsob prerozdeľovania. Priemerná cena za elektrinu, ktorú platia energeticky náročné podniky, sa znižuje s každou ďalšou spotrebovanou kWh, ktorá presahuje stanovenú hranicu. Namiesto toho, aby sa vytvoril stimul na podporu energetickej účinnosti, vedie mechanizmus oslobodenia skôr k jej zníženiu.

(125)

Komisia preto dospela k záveru, že mechanizmus oslobodenia nepatrí do pôsobnosti usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia.

(126)

Aj keby toto opatrenie patrilo do pôsobnosti usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia, čo v tomto prípade neplatí, Komisia konštatuje, že ho nemožno vyhlásiť za zlučiteľné s jednotným trhom, pretože neboli splnené podmienky uvedené v kapitole 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia.

(127)

V kapitole 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia sa v súvislosti s posudzovaním zlučiteľnosti rozlišuje medzi environmentálnymi daňami, ktoré patria, resp. nepatria do pôsobnosti práva Spoločenstva. Parafiškálna daň v podobe paušálnej sumy predstavuje environmentálnu daň, ktorá nie je regulovaná na úrovni Únie. Komisia v tejto súvislosti poznamenáva, že v smernici o obnoviteľných zdrojoch energie sú pre obnoviteľné zdroje energie stanovené záväzné ciele, avšak členské štáty sa môžu samostatne rozhodnúť, akým spôsobom tieto ciele dosiahnu.

(128)

Mechanizmus oslobodenia by sa mal preto preskúmať podľa pravidiel pre environmentálne dane, ktoré nepatria do pôsobnosti práva Spoločenstva podľa kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia (72).

(129)

Podľa týchto ustanovení musí členský štát predložiť informácie o hospodárskych odvetviach alebo kategóriách príjemcov pomoci, na ktorých sa vzťahuje oslobodenie/zníženie, o situácii hlavných príjemcov pomoci v každom príslušnom hospodárskom odvetví, ako aj o spôsobe, akým toto zdanenie prispieva k ochrane životného prostredia. Zvýhodnené hospodárske odvetvia by mali byť riadne opísané a mal by byť poskytnutý zoznam najväčších príjemcov v každom hospodárskom odvetví (posudzovať najmä obrat, trhový podiel a výšku daňového základu) (73). Komisia musí na základe týchto informácií preskúmať, či je zníženie environmentálnych daní alebo oslobodenie od nich nevyhnutné a primerané. Pokiaľ ide o kritérium nevyhnutnosti, výber príjemcov pomoci musí byť založený na objektívnych a transparentných kritériách; neznížená environmentálna daň musí viesť k podstatnému zvýšeniu výrobných nákladov, ktoré nemôže byť prenesené na spotrebiteľov bez toho, aby viedlo k významnému zníženiu predaja (74). Pokiaľ ide o primeranosť pomoci, každý členský štát musí preukázať, že každý príjemca zaplatil časť vnútroštátnej dane, ktorá je všeobecne ekvivalentná environmentálnej výkonnosti každého jednotlivého príjemcu, že odvádza minimálne 20 % vnútroštátnej dane, pokiaľ sa nemôže odvodiť nižšia sadzba, a že úľavy alebo oslobodenia sú podmienené uzavretím dohôd zameraných na dosiahnutie cieľov v oblasti ochrany životného prostredia (75).

(130)

Komisia však konštatuje, že Rakúsko ani napriek viacerým výzvam Komisie nepredložilo uvedené informácie (76). Následne nemohla Komisia preskúmať, či je táto pomoc nevyhnutná a primeraná, alebo akým spôsobom prispieva k ochrane životného prostredia.

(131)

Vzhľadom na skutočnosť, že notifikovaný mechanizmus oslobodenia ani nepriamo neprispieva k ochrane životného prostredia, Komisia ďalej skúmala, či by mohla schváliť mechanizmus oslobodenia podľa kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia.

(132)

Rakúsko zastáva názor, že mechanizmus oslobodenia by sa mohol preskúmať podľa predpisov o znížení daní z energie patriacich do pôsobnosti práva Spoločenstva v bodoch 152 a 153 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia. Komisia v tejto súvislosti pripomína, že v kapitole 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia sú uvedené dva typy skúmania zníženia environmentálnych daní, ktoré by mohli viesť k rôznym záverom. Kapitola 4 v prvom rade obsahuje ustanovenia o znížení daní z energie patriacich do pôsobnosti práva Spoločenstva v rámci smernice o dani z energie, ktoré je možné bez ďalšieho skúmania vyhlásiť za zlučiteľné s jednotným trhom za predpokladu, že boli dodržané minimálne daňové sadzby stanovené v smernici o dani z energie. Kapitola 4 ďalej obsahuje osobitné pravidlá na overovanie zníženia environmentálnych daní, ktoré nepatria do pôsobnosti práva Spoločenstva, ako aj zníženia daní z energie patriacich do pôsobnosti práva Spoločenstva, ktoré sú nižšie ako minimálne daňové sadzby stanovené v smernici o dani z energie. Podľa týchto pravidiel musí členský štát okrem iného poskytnúť podrobné informácie o nevyhnutnosti a primeranosti konkrétneho opatrenia. Rakúsko tvrdí, že Komisia by mohla schváliť mechanizmus oslobodenia pre parafiškálne poplatky na základe toho, že zvýhodnené podniky platia prinajmenšom minimálne sumy v rámci rakúskej dane z energie.

(133)

Komisia konštatuje, že v jej predchádzajúcich rozhodnutiach, resp. v judikatúre európskych súdov neexistujú nijaké precedensy, pri ktorých by sa uplatnili pravidlá na skúmanie daní z energie patriacich do pôsobnosti práva Spoločenstva podľa kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia analogicky ako v prípade parafiškálnych poplatkov.

(134)

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora možno normu práva EÚ uplatňovať analogicky v prípade, ak boli splnené obe tieto podmienky: po prvé, pravidlá uplatniteľné na jednotlivé skutkové podstaty musia podstatne zodpovedať pravidlám, ktorých analogické uplatnenie sa požaduje. Po druhé, pravidlá uplatniteľné na skutkové podstaty musia obsahovať právne vákuum nezlučiteľné so všeobecnou zásadou práva EÚ, ktoré je možné odstrániť prostredníctvom analogického uplatňovania (77). Za týchto podmienok sa Komisia domnieva, že analógiu možno v práve EÚ uplatňovať len vo výnimočných prípadoch.

(135)

Po prvé, pravidlá uplatniteľné na jednotlivé skutkové podstaty musia podstatne zodpovedať pravidlám, ktorých analogické uplatnenie sa požaduje. Keďže kapitola 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia stanovuje oslobodenie, resp. zníženie environmentálnej dane, musia pravidlá týkajúce sa notifikovaných daní v rámci zákona o ekoenergii podstatne zodpovedať pravidlám uplatniteľným na environmentálnu daň.

Komisia však konštatuje, že právna situácia existujúca podľa práva EÚ v súvislosti s environmentálnymi daňami nie je porovnateľná so situáciou v oblasti parafiškálnych poplatkov podľa práva EÚ. Právo EÚ nestanovuje osobitné pravidlá pre parafiškálne poplatky, stanovuje však osobitné pravidlá pre výber environmentálnych daní. Ide najmä o minimálne sumy stanovené smernicou o dani z energie, ako aj o oslobodenia od platby týchto minimálnych daňových sadzieb vyplácaných na základe podmienok stanovených v kapitole 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia a článku 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách. Pokiaľ ide o parafiškálne poplatky, Komisia konštatuje, že neexistujú pravidlá na oslobodenie alebo zníženie týchto poplatkov ani pravidlá, ktoré by sa vzťahovali na minimálne sadzby.

(136)

Komisia preto dospela k záveru, že parafiškálne poplatky stanovené v rámci rakúskej úpravy nepodliehajú nijakým pravidlám, ktoré by zodpovedali pravidlám pre environmentálne dane platným podľa práva EÚ.

(137)

Po druhé, pravidlá uplatniteľné na skutkovú podstatu musia obsahovať právne vákuum, ktoré je nezlučiteľné so všeobecnou zásadou práva EÚ a ktoré možno odstrániť prostredníctvom analogického uplatňovania.

(138)

Opatrenia, ktoré nepatria do pôsobnosti usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia, však môžu byť preskúmané podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ. Komisii sa teda nepodarilo v usmerneniach o pomoci na ochranu životného prostredia určiť takéto právne vákuum, ktoré by odôvodnilo posúdenie notifikovaného opatrenia na základe uplatňovania analogického posudzovania. Tento záver platí pre oba scenáre, pre analógie, ktoré sa týkajú daní patriacich a nepatriacich do pôsobnosti práva Spoločenstva.

(139)

Nedostatok pravidiel pre oslobodenie od parafiškálnych poplatkov nemohla odstrániť analógia s existujúcimi pravidlami podľa práva EÚ pre zníženie daní z energie. Komisia v tejto súvislosti konštatuje, že analogické uplatňovanie pravidiel pre zníženie daní z energie patriacich do pôsobnosti práva Spoločenstva aj na parafiškálne poplatky, ktoré nepatria do pôsobnosti práva Spoločenstva by znamenalo, že podniky by mohli pozastaviť vyplácanie minimálnej daňovej sadzby v rámci smernice o dani z energie prostredníctvom platby takýchto parafiškálnych poplatkov. Takýto prístup preto nie je v súlade s účelom smernice o dani z energie. Komisia sa domnieva, že minimálne sadzby smernice o dani z energie boli stanovené len na účely uplatnenia v rámci systému daní z energie patriaceho do pôsobnosti práva Spoločenstva. Ich uplatnenie vo funkcii kritéria mimo oblasti patriacej do pôsobnosti práva Spoločenstva by viedlo k uplatňovaniu, ktoré sa nepredpokladalo. Minimálne sadzby zjavne neboli určené s cieľom stanoviť celkové zaťaženie, ktoré by mali znášať energeticky náročné podniky na základe environmentálnych regulačných opatrení, ako to vyplýva najmä z mechanizmov financovania pre zásobovacie tarify. Pri takomto prístupe by sa takisto nezohľadnila skutočnosť, že politika v oblasti štátnej pomoci akceptuje zhovievavý prístup v súvislosti s oslobodením od dane nad rámec minimálnej sadzby patriacej do pôsobnosti práva Spoločenstva z dôvodu, že prostredníctvom dodržiavania minimálnych sadzieb platných vo všetkých členských štátoch sa aspoň do určitej miery zabezpečí rovnaké zaobchádzanie. Tento argument však neplatí na zaťaženie vyplývajúce zo systémov zásobovacích taríf nepatriacich do pôsobnosti práva Spoločenstva, v prípade ktorého môže prostredníctvom odchýlky od štandardných príspevkov dôjsť k narušeniu hospodárskej súťaže.

(140)

Z uvedeného vyplýva, že nedostatok pravidiel týkajúcich sa zníženia parafiškálnych poplatkov nepredstavuje právne vákuum, ktoré nie je zlučiteľné so zásadou práva EÚ a ktoré možno odstrániť prostredníctvom vyvodenia analógie k existujúcim pravidlám o znížení dane z energie patriacej do pôsobnosti práva Spoločenstva.

(141)

Aj keby bolo analogické uplatnenie možné, mechanizmus oslobodenia z dôvodov uvedených v odôvodneniach 129 až 133 v nijakom prípade nemožno považovať za zlučiteľný.

(142)

Komisia z uvedeného vyvodzuje, že medzi notifikovaným mechanizmom oslobodenia a pravidlami na overenie zníženia dane z energie patriacej do pôsobnosti práva Spoločenstva neexistuje podľa kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia nijaká analógia a mechanizmus oslobodenia preto na základe takejto podobnosti nie je možné schváliť.

(143)

Komisia ďalej skúmala, či by mohla schváliť mechanizmus oslobodenia podľa článku 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách.

(144)

Podľa Rakúska ponecháva rozdielne znenie kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia a článku 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách istý priestor na schválenie opatrenia podľa analógie k článku 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách. Rakúsko uviedlo, že v bode 152 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia sa uvádza:

„Aby boli zníženia harmonizovaných daní alebo oslobodenia od nich, a to najmä tých, ktoré harmonizuje smernica 2003/96/ES, zlučiteľné s článkom 87 Zmluvy o ES, musia byť zlučiteľné s príslušnými platnými právnymi predpismi Spoločenstva a byť v súlade s limitmi a podmienkami stanovenými v týchto predpisoch.“

(145)

Článok 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách znie naproti tomu takto:

„Schémy environmentálnej pomoci vo forme úľavy z environmentálnych daní, ktorá spĺňa podmienky smernice 2003/96/ES, sú zlučiteľné so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 zmluvy a sú oslobodené od notifikačnej povinnosti podľa článku 88 ods. 3 zmluvy za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené v odsekoch 2 a 3 tohto článku.“ (78)

(146)

Rakúsko na základe uvedeného znenia dospelo k záveru, že článok 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách možno pravdepodobne vykladať v širšom zmysle ako bod 152 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia. Rakúsko uviedlo, že bod 152 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia možno prípadne uplatiť len na dane regulované smernicou o dani z energie v rámci pôsobnosti práva Spoločenstva, kým článok 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách vyžaduje iba to, aby mechanizmus oslobodenia obsahoval len minimálnu výšku dane stanovenú smernicou o dani z energie, aj keby nešlo o daň z energie patriacu do pôsobnosti práva Spoločenstva. Podľa Rakúska by sa článok 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách preto mohol uplatňovať na zníženie environmentálnych daní nepatriacich do pôsobnosti práva Spoločenstva, ktoré by sa mohli označiť za zlučiteľné s jednotným trhom v prípade, ak by sa v rámci všeobecného daňového systému zachovali minimálne sumy splatné za daň z energie. Rakúsko síce namietalo, že príspevky platené v rámci zákona o ekoenergii nepredstavujú dane (79), ale uviedlo, že notifikovaný mechanizmus oslobodenie by sa mohol preskúmať a schváliť v súlade s ustanovením o environmentálnych daniach podľa článku 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách.

(147)

Podľa Komisie však nie je možné vyvodiť analógiu s článkom 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách. Po prvé, pravidlá uplatniteľné na uvedenú skutkovú podstatu nezodpovedajú pravidlám, ktorých analogické uplatnenie sa požaduje. Zo znenia článku 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách jednoznačne vyplýva, že tento predpis platí len pre environmentálne dane regulované smernicou o dani z energie. V tomto zmysle je zaradenie ako daň z energie „predpokladom“ pre uplatňovanie článku 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách. Tento výklad podporuje aj skutočnosť, ktorá vyplýva z logiky systému všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách, že jeho pôsobnosť nemôže presahovať rámec usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia, na ktoré sa odvoláva. Článok 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách preto jednoznačne platí len pre dane z energie regulované smernicou o dani z energie. Ako už bolo uvedené, príspevky hradené v rámci zákona o ekoenergii nepredstavujú environmentálne dane a preto sa na ne neuplatňujú predpisy smernice o dani z energie. Z toho vyplýva, že pravidlá pre dane z energie a pravidlá pre rakúske zásobovacie tarify nie sú porovnateľné. Po druhé, pravidlá uplatniteľné na skutkovú podstatu neobsahujú právne vákuum, ktoré je nezlučiteľné so všeobecnou zásadou práva EÚ a ktoré možno odstrániť prostredníctvom analogického uplatňovania. Zníženie daní alebo samotné porovnateľné opatrenia, na ktoré sa nevzťahuje všeobecné nariadenie o skupinových výnimkách, nie sú nezlučiteľné s právom EÚ, ale vyžadujú len zachovanie všeobecnej notifikačnej povinnosti podľa článku 108 ZFEÚ. Podľa usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia alebo v prípade, ak ich nemožno uplatniť, sa môžu priamo preskúmať podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ a možno ich považovať za zlučiteľné s jednotným trhom. Z toho vyplýva, že pravidlá uplatniteľné na preskúmanie rakúskej schémy o štátnej pomoci neobsahujú právne vákuum nezlučiteľné s právom EÚ.

(148)

Komisia na základe uvedeného dospela k záveru, že medzi príspevkami v rámci dane z ekoenergie a daňami z energie patriacimi do pôsobnosti práva Spoločenstva nenachádza podľa článku 25 všeobecného nariadenia o skupinových výnimkách nijakú podobnosť a že na základe takejto analógie mechanizmus oslobodenia preto nemôže schváliť.

(149)

Komisia konštatuje, že Rakúsko neuviedlo možnosť považovať mechanizmus oslobodenia za zlučiteľný priamo na základe článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ. Keďže členský štát musí uviesť dôvody, na základe ktorých možno stanoviť zlučiteľnosť pomoci (80), a musí preukázať, že boli splnené príslušné podmienky, Rakúsko už z tohto dôvodu nemôže vyvodiť základ pre zlučiteľnosť.

(150)

Komisia napriek tomu preskúmala, či by bolo možné považovať mechanizmus oslobodenia na tomto právnom základe za zlučiteľný.

(151)

Podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ možno „pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych oblastí, za predpokladu, že táto podpora nepriaznivo neovplyvní podmienky obchodu tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom“, považovať za zlučiteľnú s jednotným trhom. Podľa judikatúry Súdneho dvora môže Komisia vyhlásiť pomoc za zlučiteľnú s jednotným trhom v prípade, že táto pomoc prispieva k realizácii cieľa spoločného záujmu (81), je potrebná na dosiahnutie tohto cieľa (82) a nemení obchodné podmienky spôsobom, ktorý by bol v rozpore so spoločným záujmom.

(152)

Bežnou praxou Komisie preto je (83), že opatrenia možno vyhlásiť za zlučiteľné priamo podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ, ak sú nevyhnutné a primerané a ak pozitívny vplyv na cieľ spoločného záujmu prevažuje nad negatívnymi vplyvmi na hospodársku súťaž a obchod. Komisia v tejto súvislosti považuje za primerané preskúmať tieto otázky:

(153)

Podľa informácií Rakúska je toto opatrenie v prvom rade zamerané na ochranu životného prostredia. Ako je uvedené v bodoch 126 až 129, mechanizmus oslobodenia nie je pre však ochranu životného prostredia nijakým prínosom.

(154)

Environmentálny účinok opatrenia sa okrem toho dosiahne prostredníctvom všeobecného zvýšenia zásobovacích taríf, čo by podľa Rakúska nebolo možné bez zaistenia konkurencieschopnosti energeticky náročných podnikov prostredníctvom notifikovaného mechanizmu oslobodenia. Rakúske orgány vo svojich pripomienkach okrem toho uviedli, že cieľom mechanizmu oslobodenia je zvýšiť konkurencieschopnosť energeticky náročných podnikov v Rakúsku voči konkurentom z ostatných členských štátov. Komisia vo svojich rozhodnutiach nikdy neakceptovala, že takáto pomoc by prispievala k cieľu spoločného záujmu.

(155)

Jedinú výnimku predstavuje kapitola 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia. Hoci Komisia akceptuje zníženie environmentálnej dane, požaduje platbu minimálnej daňovej sadzby. Celková suma, ktorú podnik profitujúci zo zníženia dane platí do daňových príjmov, sa tak ďalej zvyšuje s každým spôsobeným znečistením. V danom prípade je však situácia iná. Príspevok sa vypláca od výšky 0,5 % čistej hodnoty produkcie. Ďalšie znečistenia už nepodliehajú nijakým parafiškálnym daniam. Znamená to, že príspevok na spôsobené znečistenie sa znižuje s každou ďalšou jednotkou. Systém tak poskytuje stimul na spotrebu dodatočných zdrojov namiesto ich úspory.

(156)

Komisia preto zastáva názor, že táto pomoc neprispieva k cieľu spoločného záujmu.

(157)

Komisia konštatuje, že podľa judikatúry Súdneho dvora „[…] prevádzková pomoc, teda pomoc, prostredníctvom ktorej má byť podnik zbavený nákladov, ktoré by v rámci svojej správy alebo bežných činností zvyčajne musel znášať, v zásade nepatrí do pôsobnosti článku 92 ods. 3 [súčasný článok 107 ods. 3 ZFEÚ] […]“. (84) Súdny dvor ďalej konštatuje: „Podľa judikatúry táto pomoc zásadne narušila hospodárske podmienky v odvetviach, v ktorých sa poskytuje, bez toho, aby bola vhodná na dosiahnutie účelov stanovených v ustanoveniach o výnimkách“. (85) V súvislosti s daným prípadom sa Komisia domnieva, že mechanizmus oslobodenia predstavuje prevádzkovú pomoc, keďže oslobodzuje zvýhodnené podniky od platenia časti ich nákladov na nákup elektriny, ktoré by za bežných okolností museli znášať v rámci svojej obchodnej činnosti.

(158)

Komisia sa preto domnieva, že prevádzková pomoc v nijakom prípade nie je vhodným politickým nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa, aj keby konkurencieschopnosť bola cieľom v spoločnom záujme.

(159)

Pokiaľ ide o environmentálne dane, Komisia akceptovala obmedzenú výnimku z tejto zásady, pričom však mala na zreteli konkrétny cieľ. Zníženie environmentálnych daní a oslobodenie od nich v prospech konkrétnych hospodárskych odvetví alebo kategórií podnikov je podľa kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia prípustné, ak umožňujú vyššie zdanenie iných podnikov, takže dochádza k celkovo lepšej internalizácii nákladov a k lepšej ochrane životného prostredia. Komisia sa preto domnieva, že takáto pomoc sa môže preukázať ako potrebná s cieľom nepriamo pozastaviť negatívne externé vplyvy, pretože umožňuje zavedenie, resp. zachovanie relatívne vysokých vnútroštátnych environmentálnych daní.

(160)

Komisia však konštatuje, že príspevky na podporu ekoenergie, od ktorých by zvýhodnené podniky mali byť v rámci notifikovanej schémy oslobodené, nie sú environmentálnymi daňami v zmysle bodu 70 ods. 14 a bodu 151 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia. Dane sú poplatky, ktoré sa odvádzajú do všeobecného štátneho rozpočtu. Príspevky, od ktorých by mali byť zvýhodnené podniky v rámci notifikovanej schémy oslobodené, sa však neodvádzajú do všeobecného štátneho rozpočtu. Naopak, používajú sa výlučne na financovanie príspevkov stredisku OeMAG, ktoré výrobca ekoenergie podporuje prostredníctvom zásobovacích taríf. Tieto príspevky preto nie sú environmentálnymi daňami.

(161)

Komisia sa domnieva, že možnosť výnimky zo všeobecného pravidla o prevádzkovej pomoci stanoveného v usmerneniach o pomoci na ochranu životného prostredia by sa mala vykladať reštriktívne. Ako výnimka by sa preto kapitola 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia mala obmedzovať na environmentálne dane.

(162)

Ako už bolo uvedené, Komisia konštatuje, že uplatňovanie kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia na parafiškálne poplatky by bolo v rozpore s cieľmi týchto pravidiel a cieľmi smernice o dani z energie so zreteľom na dane z energie patriace do pôsobnosti práva Spoločenstva. Takýto prístup by okrem toho mohol viesť k všeobecnému uplatňovaniu týchto ustanovení na parafiškálne poplatky v oblasti životného prostredia (napr. parafiškálne poplatky za odpad atď.). Takéto rozsiahle uplatňovanie presahuje pôsobnosť a ciele kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia.

(163)

V dôsledku toho sa Komisia domnieva, že prevádzková pomoc, ktorá sa môže poskytovať vo forme zníženia parafiškálnych poplatkov, nie je vhodným nástrojom na zlepšenie ochrany životného prostredia. Komisia konštatuje, že podmienky uvedené v kapitole 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia doteraz neuplatňovala na ostatné typy daní a parafiškálnych poplatkov.

(164)

Komisia okrem toho konštatuje, že rozsah environmentálnej dane, aj keď sa uplatňuje znížená daňová sadzba, je priamo úmerný rozsahu znečistenia životného prostredia spôsobeného daným podnikom. Aj pri uplatňovaní zníženej sadzby dane je environmentálna daň pre podniky aj naďalej stimulom na ochranu zdrojov. V danom prípade sa však tento príspevok obmedzuje od určitej výšky. Znečistenie nad tento rámec sa už nezdaňuje. Prostredníctvom mechanizmu oslobodenia stráca parafiškálny poplatok akúkoľvek motiváciu ekologického prístupu.

(165)

V prípade, že by sa prevádzková pomoc vo forme zníženia parafiškálnych poplatkov uznala za vhodný politický nástroj, Komisia ďalej konštatuje, že na preskúmanie nevyhnutnosti a primeranosti takejto prevádzkovej pomoci by bolo potrebné posúdenie, ktoré by bolo porovnateľné so skúmaním zníženia environmentálnych daní nepatriacich do pôsobnosti práva Spoločenstva podľa kapitoly 4 usmernení o pomoci na ochranu životného prostredia (86), keďže posudzovanie daní nepatriacich do pôsobnosti práva Spoločenstva podľa kapitoly 4 odráža všeobecné zásady podrobného hospodárskeho hodnotenia uplatniteľného podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ.

(166)

Podľa týchto ustanovení musí členský štát predložiť informácie o hospodárskych odvetviach alebo kategóriách príjemcov pomoci, na ktorých sa vzťahuje oslobodenie/zníženie, o situácii hlavných príjemcov pomoci v každom dotknutom hospodárskom odvetví, ako aj o tom, ako môže zdaňovanie ovplyvniť ochranu životného prostredia. Oslobodené odvetvia by mali byť riadne opísané a mal by byť poskytnutý zoznam najväčších príjemcov v každom odvetví (posudzovať najmä obrat, trhový podiel a výšku daňového základu) (87). Komisia musí na základe týchto informácií preskúmať, či je zníženie environmentálnych daní alebo oslobodenie od nich nevyhnutné a primerané. Pokiaľ ide o kritérium nevyhnutnosti, výber príjemcov pomoci musí byť založený na objektívnych a transparentných kritériách; neznížená environmentálna daň musí viesť k podstatnému zvýšeniu výrobných nákladov, ktoré nemožno preniesť na spotrebiteľov bez toho, aby viedlo k významnému zníženiu predaja (88). Pokiaľ ide o primeranosť pomoci, každý členský štát musí preukázať, že každý jednotlivý príjemca zaplatí časť vnútroštátnej úrovne zdaňovania, ktorá je všeobecne ekvivalentná environmentálnej výkonnosti každého jednotlivého príjemcu, že odvádza minimálne 20 % vnútroštátnej dane, keď nie je možné odvodiť nižšiu sadzbu, a že zníženia alebo oslobodenia sú podmienené uzavretím dohôd zameraných na dosiahnutie cieľov v oblasti ochrany životného prostredia (89).

(167)

Komisia však konštatuje, že Rakúsko ani napriek viacerým výzvam Komisie nepredložilo uvedené informácie (90). Komisia následne nemohla preskúmať, či bola táto pomoc nevyhnutná a primeraná, alebo akým spôsobom by prispela k ochrane životného prostredia.

(168)

Rakúsko okrem toho nemohlo preukázať ani to, že mechanizmus oslobodenia má stimulujúci účinok.

(169)

Komisia poukazuje na skutočnosť, že podľa judikatúry Súdneho dvora hrozí pri prevádzkovej pomoci takéhoto typu narušenie hospodárskej súťaže a môže mať negatívny vplyv na obchodné podmienky (91). V danom prípade sa narušenie hospodárskej súťaže zintenzívni, pretože podniky, ktoré môžu uplatniť mechanizmus oslobodenia, už dostávajú prevádzkovú pomoc vo forme zníženia daní v rámci zdaňovania energie. Poskytnutie druhej prevádzkovej pomoci, ktorá je navyše časovo neobmedzená, by mohlo narušiť hospodársku súťaž a obchod spôsobom, ktorý by bol v rozpore so spoločným záujmom.

(170)

Komisia preto dospela k záveru, že mechanizmus oslobodenia nemožno na základe článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ považovať za zlučiteľný s jednotným trhom.

(171)

Komisia so zreteľom na uvedené skutočnosti preskúmala podporu výrobcov ekoenergie, ako aj mechanizmus oslobodenia pre energeticky náročné podniky. Pokiaľ ide o podporu výrobcov ekoenergie, Komisia konštatuje, že toto opatrenie klasifikovala vo svojom rozhodnutí z 22. júla 2009 ako štátnu pomoc zlučiteľnú s jednotným trhom. Pokiaľ ide o mechanizmus oslobodenia, ktorý bol predmetom formálneho zisťovania, Komisia konštatovala, že aj toto opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Podľa Komisie však v prípade mechanizmu oslobodenia, ktorý predstavuje čistú prevádzkovú pomoc, neprichádza do úvahy nijaká výnimka zo všeobecnej zásady zákazu štátnej pomoci stanovená v ZFEÚ.