15.8.2008   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 220/32

(1)

Európska únia si dala za cieľ udržiavať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Jeho splnenie si vyžaduje, aby sa informácie o odsúdeniach vyhlásených v členských štátoch mohli zohľadňovať aj mimo odsudzujúceho členského štátu, aby sa predišlo spáchaniu nových trestných činov a zároveň aby sa tieto odsúdenia mohli zohľadniť v priebehu nového trestného konania.

(2)

Rada 29. novembra 2000 v súlade so závermi zo zasadnutia Európskej rady v Tampere prijala program opatrení na vykonávanie zásady vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach (2), ktorý vyžaduje, „aby sa prijal jeden alebo niekoľko nástrojov, ktoré ustanovia zásadu, že súd v jednom členskom štáte musí mať možnosť zohľadniť právoplatné trestné rozsudky vyhlásené súdmi v iných členských štátoch, aby mohol posúdiť trestnú minulosť páchateľa, zohľadniť recidívu a určiť druh uplatniteľného trestu a spôsob jeho vykonania“.

(3)

Účelom tohto rámcového rozhodnutia je ustanoviť pre členské štáty minimálnu povinnosť zohľadňovať odsúdenia vyhlásené v iných členských štátoch. Toto rámcové rozhodnutie by nemalo brániť členským štátom zohľadňovať v súlade so svojím právom, a ak majú dostupné informácie, napríklad konečné rozhodnutia administratívnych orgánov, proti ktorým sa dá odvolať na trestných súdoch, ktoré rozhodujú o vine pri spáchaní trestného činu alebo skutku, ktorý je podľa vnútroštátneho práva trestný ako porušenie právnych noriem.

(4)

Kým niektoré členské štáty priznávajú účinky odsúdeniam vyhláseným v iných členských štátoch, iné zohľadňujú len odsúdenia vyhlásené ich vlastnými súdmi.

(5)

Mala by sa potvrdiť zásada, že členské štáty by mali odsúdeniu vyhlásenému v inom členskom štáte priznať rovnaké účinky, aké priznávajú odsúdeniu vyhlásenému ich vlastnými súdmi v súlade s vnútroštátnym právom, bez ohľadu na to, či ich vnútroštátne právo tieto účinky považuje za skutkovú otázku alebo za otázku procesného alebo hmotného práva. Cieľom tohto rámcového rozhodnutia však nie je zosúladiť účinky, ktoré rôzne vnútroštátne právne predpisy priznávajú predchádzajúcim odsúdeniam, a povinnosť zohľadňovať predchádzajúce odsúdenia vyhlásené v iných členských štátoch existuje iba v takom rozsahu, v akom sa podľa vnútroštátneho práva zohľadňujú predchádzajúce vnútroštátne odsúdenia.

(6)

Na rozdiel od iných nástrojov cieľom tohto rámcového rozhodnutia nie je vykonávanie súdnych rozhodnutí, ktoré sa prijali v jednom členskom štáte, v inom členskom štáte, ale umožnenie priznania účinkov predchádzajúceho odsúdenia vydaného v jednom členskom štáte počas nového trestného konania v inom členskom štáte, a to v takom rozsahu, v akom sa podľa práva tohto iného členského štátu zohľadňujú predchádzajúce vnútroštátne odsúdenia.

Z toho dôvodu toto rámcové rozhodnutie neustanovuje povinnosť zohľadňovať predchádzajúce odsúdenia napríklad v prípadoch, keď informácie získané podľa uplatniteľných nástrojov nie sú postačujúce, keď by vnútroštátne odsúdenie za čin, za ktorý sa uložili predchádzajúce odsúdenia, nebolo možné, alebo keď je sankcia uložená predchádzajúcim odsúdením vo vnútroštátnom právnom systéme neznáma.

(7)

Účinky odsúdenia vyhláseného v inom členskom štáte by mali byť rovnocenné účinkom vnútroštátneho rozhodnutia v predsúdnom konaní, v súdnom konaní a vo vykonávacom konaní.

(8)

Ak sú počas trestného konania v členskom štáte dostupné informácie o predchádzajúcom odsúdení v inom členskom štáte, malo by sa čo najviac predchádzať tomu, aby sa s dotknutou osobou zaobchádzalo menej priaznivo, ako keby bolo predchádzajúce odsúdenie vnútroštátnym odsúdením.

(9)

Článok 3 ods. 5 by sa mal vykladať okrem iného v súlade s odôvodnením 8 takým spôsobom, podľa ktorého v prípade, že sa vnútroštátny súd v novom trestnom konaní pri zohľadnení predchádzajúceho odsúdenia v inom členskom štáte domnieva, že uloženie určitého stupňa trestu v rámci vnútroštátneho práva by bolo vzhľadom na okolnosti pre páchateľa neprimerane tvrdé, a v prípade, že účel trestu možno dosiahnuť nižšou sadzbou, môže vnútroštátny súd zodpovedajúcim spôsobom znížiť úroveň trestu, pokiaľ by takéto rozhodnutie bolo možné v čisto vnútroštátnych prípadoch.

(10)

Toto rámcové rozhodnutie nahrádza ustanovenia článku 56 Európskeho dohovoru z 28. mája 1970 o medzinárodnej platnosti trestných rozsudkov týkajúce sa zohľadnenia trestných rozsudkov medzi členskými štátmi, ktoré sú stranami tohto dohovoru.

(11)

Toto rámcové rozhodnutie rešpektuje zásadu subsidiarity ustanovenú v článku 2 Zmluvy o Európskej únii a v článku 5 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, keďže má za cieľ aproximovať zákony a iné právne predpisy členských štátov, čo nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni jednotlivých členských štátov a vyžaduje si spoločnú akciu na úrovni Európskej únie. V súlade so zásadou proporcionality podľa článku 5 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva toto rámcové rozhodnutie neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa.

(12)

Toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané článkom 6 Zmluvy o Európskej únii a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie.

(13)

Toto rámcové rozhodnutie rešpektuje rôzne vnútroštátne riešenia a postupy, ktoré sú potrebné na zohľadnenie predchádzajúceho odsúdenia vyhláseného v inom členskom štáte. Vylúčenie možnosti preskúmať predchádzajúce odsúdenie by nemalo členskému štátu brániť vydať v prípade potreby rozhodnutie, ktorým prizná predchádzajúcemu odsúdeniu rovnocenné právne účinky. Postupy spojené s vydaním takéhoto rozhodnutia by však vzhľadom na čas a požadované postupy alebo formality nemali znemožniť priznanie rovnocenných účinkov predchádzajúcemu odsúdeniu vyhlásenému v inom členskom štáte.

(14)

Ovplyvňovanie rozsudku alebo jeho výkonu nastáva okrem iného i v situáciách, v ktorých sa podľa vnútroštátneho práva druhého členského štátu sankcia uložená v predchádzajúcom rozsudku má zohľadňovať alebo začleňovať do inej sankcie, ktorá sa má potom skutočne vykonať, v takom rozsahu, v akom sa prvý rozsudok ešte nevykonal alebo sa jeho výkon nepreniesol do druhého členského štátu,