12.12.2008   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 334/62

(1)

Komisia mala rôzne informácie o existencii fondu určeného na kompenzovanie rastúcich cien pohonných látok, ktorým boli vo Francúzsku vystavené rybárske podniky od roku 2004. Podľa týchto informácií cieľom tohto fondu pod názvom Fond na prevenciu rizík rybolovu (Fonds de prévention des aléas pêche – ďalej len „FPAP“) pôvodne bolo znížiť rybnému hospodárstvu krátkodobé cenové výkyvy pohonných látok, ale v praxi spôsobil, že tieto podniky mali výhodu omnoho nižšej ceny za pohonné látky, ako je trhová cena.

(2)

Spočiatku sa zjavne plánovalo, že tento fond bude fungovať len vďaka príspevkom profesijných subjektov. Zásada fungovania mala byť jednoduchá: fond mal uhrádzať časť nákladov na pohonné látky, ktorá prekračovala referenčnú cenu stanovenú za liter, a za to mali podniky platiť príspevky do FPAP v prípadoch, keď by cena pohonných látok klesla pod túto referenčnú cenu. Takýmto spôsobom by sa dosiahla rovnováha na financovanie systému bez toho, žeby došlo k príspevku z verejných prostriedkov.

(3)

Keďže však trhová cena pohonných látok stále výrazne prekračovala referenčnú cenu, Komisia predpokladala, že FPAP mohol fungovať len vďaka finančnému príspevku štátu a že tento finančný príspevok predstavoval štátnu pomoc v zmysle článku 87 Zmluvy o ES.

(4)

Dňa 25. augusta 2005 Komisia požiadala Francúzsko, aby jej do 5. septembra 2005 oznámilo, či štát prijal alebo mal v úmysle prijať osobitné opatrenia, aby účinne reagoval na zvyšovanie nákladov na pohonné látky. Komisia okrem toho pripomenula, že pokiaľ tieto opatrenia zahŕňali štátnu pomoc, mali jej byť oznámené podľa článku 88 ods. 3 zmluvy.

(5)

Keďže odpoveď nedošla, v súlade s článkom 10 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 (teraz 88) Zmluvy o ES (1) Komisia požiadala 21. septembra 2005 Francúzsko, aby jej do troch týždňov poskytlo informácie o tomto fonde, aby mohla preskúmať, či skutočne došlo k štátnej pomoci a či prípadne táto štátna pomoc bola, či nebola zlučiteľná so spoločným trhom.

(6)

Francúzsko odpovedalo 7. októbra 2005 na žiadosť Komisie z 25. augusta 2005, pričom uviedlo, že „vo Francúzsku sa nezaviedlo žiadne opatrenie patriace do schémy štátnej pomoci, aby sa čelilo ťažkostiam spôsobeným nedávnym výrazným zvýšením cien pohonných látok“. Francúzsko však uviedlo, že podporilo „krok iniciovaný profesijnými subjektmi“ spočívajúci v zriadení fondu na prevenciu rizík rybolovu. V tomto liste však nebola žiadna zmienka o hotovostnej zálohe odsúhlasenej štátom. Naopak, z odpovede francúzskych orgánov implicitne vyplývalo, že financovanie fondu riadeného profesijnými subjektmi spočívalo výlučne v spoločnom znášaní rizík schopnosti financovania členov.

(7)

Dňa 21. októbra 2005 Komisia pripomenula francúzskym orgánom svoju výslovnú žiadosť o informácie o FPAP z 21. septembra 2005, pričom im opäť poskytla lehotu dvoch týždňov.

(8)

Keďže Francúzsko neodpovedalo v stanovenej lehote, Komisia sa rozhodla v súlade s odsekom 3 už uvedeného článku 10 zaslať Francúzsku výslovný príkaz na poskytnutie informácií potrebných na toto zisťovanie. Tento výslovný príkaz z 5. decembra 2005 bol oznámený 6. decembra 2005 s lehotou troch týždňov na odpoveď.

(9)

Francúzsko odpovedalo poštovou zásielkou z 21. decembra 2005, ktorá bola Komisii doručená 27. decembra 2005. Táto poštová zásielka sa odvolávala na predchádzajúcu odpoveď zo 6. decembra, doručenú 8. decembra, ktorá bola zaslaná v reakcii na list Komisie z 21. septembra 2005 (pozri odôvodnenie 5 tohto rozhodnutia). Týmito dvoma poštovými zásielkami Francúzsko zaslalo Komisii stanovy FPAP a tri dohovory týkajúce sa poskytnutia štátom splatnej zálohy fondu FPAP.

(10)

Po preskúmaní týchto odpovedí a dokumentov, ktoré k nim boli priložené, Komisia informovala Francúzsko 8. marca 2006 o svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania ustanovené v článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES a v článku 6 nariadenia (ES) č. 659/1999.

(11)

Rozhodnutie Komisie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie19. apríla 2006 (2). Komisia vyzvala zainteresované strany, aby predložili svoje pripomienky k predmetným opatreniam v lehote jedného mesiaca.

(12)

Francúzsko oznámilo svoje pripomienky poštovou zásielkou z 21. apríla 2006 vo forme poznámky svojich orgánov. K tejto poznámke je priložená argumentácia, ktorá, ako sa zdá, bola pôvodne určená na interné účely; táto argumentácia vysvetľuje pozíciu, ktorú treba zaujať k argumentom Komisie.

(13)

Dňa 17. mája 2006 advokátska kancelária Ménard, Quimbert a spoločníci, advokáti v Nantes (Ménard, Quimbert et associés – ďalej len „MQA“) oznámila faxom svoj zámer následne sformulovať svoje pripomienky za FPAP a z toho dôvodu požiadala, aby jej bola poskytnutá lehota. Komisia súhlasila s predĺžením lehoty o dva týždne. MQA následne postúpila bežnou poštovou zásielkou zo 17. mája, doručenou Komisii 23. mája, rozklad pod hlavičkou „Coopération Maritime“ (Námorná spolupráca), podpísaný pánom de Feuardent, generálnym tajomníkom FPAP, 18. mája. Tretiu poštovú zásielku MQA, opäť zo 17. mája a doručenú Komisii 14. júna, tvorila „nová verzia pripomienok po oprave niektorých koncipientových chýb“; v skutočnosti šlo o ešte neodovzdané dokumenty Komisii, ktoré zodpovedali doplňujúcim pripomienkam k už uvedenému rozkladu pána de Feuardent, ku ktorým bol priložený rad dokumentov týkajúcich sa fungovania FPAP (stanovy, spôsob využitia, informatívna poznámka, daňové riešenie príspevkov, spoločný poverovací list Hlavnej finančnej inšpekcie a Hlavnej inšpekcie pre poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo). Napokon posledná poštová zásielka MQA z 12. júna 2006, zaslaná toho istého dňa faxom Komisii, nadväzujúca na jej poštovú zásielku z 19. mája, „omylom datovanú 17. mája, v ktorej (Vám) boli zaslané pripomienky pána de Feuardent, generálneho tajomníka Konfederácie pre námornú spoluprácu, vzájomné poistenie a úverovanie (Confédération de la Coopération, de la Mutualité et du Crédit Maritime), zo dňa 18. mája 2006“, obsahovala rovnaké doplňujúce pripomienky ako pripomienky zaslané v tretej poštovej zásielke zo 17. mája, ale bez príloh.

(14)

Dňa 14. júna 2006 Komisia zaslala Francúzsku tretiu poštovú zásielku MQA zo 17. mája 2006 (verziu označenú ako opravenú po koncipientových chybách) a poslednú poštovú zásielku MQA z 12. júna 2006, pričom požiadala, aby Francúzsko doručilo svoje pripomienky v lehote jedného mesiaca. Francúzsko požiadalo 12. júla 2006 o posun termínu až do 1. septembra. 18. júla 2006 Komisia súhlasila s doplňujúcou lehotou jedného mesiaca. 26. septembra 2006 Francúzsko odpovedalo, že nechce predložiť nijaké osobitné pripomienky, ale poznamenalo, že list MQA zo 17./19. mája 2006 nezodpovedal pripomienkam pána de Feuardent. 9. októbra 2006 Komisia poskytla Francúzsku podrobnosti o poštových zásielkach zaslaných MQA a pritom ho požiadala, aby do desiatich dní potvrdilo, či francúzske orgány vedeli o rozklade pána M. de Feuardent. Francúzsko odpovedalo 23. októbra 2006, že nemá k dispozícii tento rozklad, ktorý predtým uvádzalo iba preto, lebo v poštovej zásielke (kancelárie MQA) z 12. júna sa tento rozklad spomína. Keďže Francúzsko vyhlásilo, že mu táto poštová zásielka nebola doručená, Komisia mu ju oficiálne zaslala 27. októbra 2006, pričom požiadala, aby mu svoje prípadné pripomienky zaslalo najneskôr 15. novembra.

(15)

Dňa 27. novembra 2006 Francúzsko informovalo Komisiu, že nemá osobitné pripomienky k tomuto dokumentu.

(16)

FPAP je zriadený v súlade s francúzskym zákonom z 21. marca 1884, zmeneným a doplneným zákonom z 12. marca 1920, vo forme profesijného zväzu. Návrh stanov bol schválený zakladajúcim zhromaždením, ktoré sa konalo 10. februára 2004, a samotné stanovy sú datované z 9. apríla 2004.

(17)

Podľa týchto stanov (článok 4) je tento zväz vytvorený na obdobie 99 rokov. Sídlo je stanovené v Paríži, ulica de Rocher 24, na rovnakej adrese ako Konfederácia pre námornú spoluprácu, vzájomné poistenie a úverovanie (ďalej len „Námorná spolupráca“).

(18)

Podľa článku 7 sú zakladateľmi Námorná spolupráca, centrum pre nákup a rozvoj CECOMER, družstevná spoločnosť maloobchodníkov, ktorá je v skutočnosti nákupným strediskom námorných družstevných organizácií, ktorých úlohou je najmä zásobovať prevádzkovým materiálom a výrobkami rybárske podniky, Centrum pre riadenie tradičného rybolovu (Centre de gestion de la pêche artisanale) a dva hospodárske subjekty z oblasti rybného hospodárstva. Zakladajúcim zhromaždením z 10. februára 2004 boli títo piati zakladajúci členovia menovaní za členov správnej rady FPAP až do riadneho valného zhromaždenia, ktoré sa malo konať v roku 2007. Zdá sa teda, že FPAP je výsledkom vôle sektora rybného hospodárstva a subjektov, ktoré sú s ním hospodársky zviazané (námorné družstevné organizácie, nákupné stredisko, centrá pre riadenie rybárskych podnikov).

(19)

Uchádzači o členstvo musia preukázať, že ich činnosť súvisí s rybným hospodárstvom; zväz však môže prijať medzi seba „akúkoľvek inú osobu odhodlanú morálne podporiť zväz“ pod podmienkou, že počet zamestnancov tejto kategórie členov neprekročí 5 % počtu členov zväzu. Francúzsko spresnilo vo svojej poštovej zásielke zo 6. decembra 2005, že FPAP má 2 013 členov a 2 385 plavidiel predstavujúcich 30 % francúzskej flotily.

(20)

V článku 2 stanov sa uvádza: „Predmetom činnosti zväzu je vyvíjať produkty umožňujúce podnikateľom z oblasti rybolovu zabezpečiť krytie nasledujúcich rizík: kolísanie cien nafty, znečistenie morí alebo hygienické riziko spojené so znečistením, uzatvorenie kvót alebo významné zníženie možností rybolovu, riziko týkajúce sa trhu. Má názov Fond na prevenciu rizík rybolovu.“ FPAP je teda koncipovaný ako vzájomná poisťovňa ponúkajúca svojim členom za ich členské príspevky istý počet plnení.

(21)

Francúzsko odovzdalo kópie troch dohovorov uzatvorených medzi štátom a FPAP, týkajúcich sa poskytnutia štátom splatných záloh v prospech tohto fondu. Tieto zálohy sa vyplácajú prostredníctvom Štátneho medziprofesijného úradu pre produkty mora a akvakultúry (Office national interprofessionnel des produits de la mer et de l'aquaculture – OFIMER). Prvý dohovor z 12. novembra 2004 sa týka sumy 15 miliónov EUR; druhý z 27. mája 2005 sumy 10 miliónov EUR; tretí z 11. októbra 2005 sumy 40 miliónov EUR. Podľa týchto troch dohovorov ide teda o sumu 65 miliónov EUR, ktorá bola poskytnutá FPAP ako záloha.

(22)

Podľa argumentácie priloženej k poznámke Francúzska z 21. apríla 2006 (pozri odôvodnenie 12 tohto rozhodnutia) je okrem toho možné, že fondu FPAP bola vyplatená ďalšia záloha vo výške 12 miliónov EUR (pozri odôvodnenie 40 tohto rozhodnutia).

(23)

Podľa článku 1 týchto dohovorov „FPAP funguje na základe príspevkov vyplácaných jeho členmi tak, aby sa pokrylo zavedenie finančných krytí proti rizikám vyplývajúcim z kolísania kurzov ropy a správne výdavky, ktoré z toho vyplývajú“. Tieto dohovory ukazujú, že hoci formálne na základe svojich stanov je FPAP koncipovaný ako subjekt majúci dosť široký predmet činnosti, pokiaľ ide o plnenia, ktoré by mohol zabezpečovať (pozri odôvodnenie 20 tohto rozhodnutia), v skutočnosti sa jeho činnosť obmedzuje na finančné krytie rybárskych podnikov pri zvyšovaní cien pohonných látok.

(24)

Podľa článku 2 dohovoru z 12. novembra 2004„hotovostná záloha má za cieľ zaviesť mechanizmus krytia pri kolísaní medzinárodných kurzov ropy od 1. novembra 2004; táto záloha umožní nadobudnúť na termínových trhoch finančnú opciu. Kompenzácie vyplatené členovi fondu musia zodpovedať zistenému cenovému rozdielu medzi maximálnou krytou cenou a priemernou mesačnou cenou referenčného indexu pre predmetný mesiac“. Článok 2 dohovoru z 27. mája 2005 má takmer podobné znenie: ustanovuje namiesto „zavedenia“ mechanizmu krytia „ďalšie pretrvávanie“ tohto mechanizmu a uvádza 1. marec 2005 ako dátum, od ktorého bude možné krytie v prípade zálohy vyplatenej v rámci tohto dohovoru. Rovnako je to aj v prípade dohovoru z 11. októbra 2005; článok 2 ustanovuje, že v prípade vyplatenej zálohy fond pokračuje vo svojej činnosti krytia „… od 1. júla 2005 a aspoň do 31. decembra 2005 nákupom finančných opcií na termínových trhoch vo výške 17 eurocentov/l“. Spresňuje sa, že „kompenzácie vyplatené členovi fondu musia maximálne zodpovedať cenovému rozdielu zistenému medzi cenou 30 eurocentov/l a priemernou mesačnou referenčnou cenou za príslušný mesiac, ak je tá vyššia ako 30 eurocentov/l“.

(25)

Z podrobného spôsobu využitia FPAP vyplýva, že tento mechanizmus krytia funguje prostredníctvom dohovorov o záruke uzatvorených medzi FPAP a členskými podnikmi. Členovia platia zápisné 150 EUR a ďalej záručný príspevok vymeraný z odhadovaného množstva pohonných látok vyjadreného v litroch vo výške 0,035 centa za liter pohonnej látky. Za to dostávajú rybárske podniky náhradu určenú na základe spotrebovaného objemu v rozsahu zaručeného objemu, ktorej podmienky výpočtu sú podrobne uvedené v tomto spôsobe využitia.

(26)

V článku 3 dohovorov uvedených v odôvodnení 21 sa uvádza, že zálohy môže vyplatiť OFIMER len po dodaní istých dokladov. Medzi týmito dokladmi má byť uvedená zápisnica rozhodovacieho orgánu FPAP oprávňujúca spravovanie zálohy štátu a pri prvých dvoch dohovoroch podrobnosti využitia tejto zálohy, ako aj predbežný rozpočet. Svojou poznámkou zo 6. decembra 2005 Francúzsko potvrdilo, že uvedené sumy predstavujúce celkovo 65 miliónov EUR boli skutočne odsúhlasené fondu FPAP. Táto poznámka spresňuje, že tieto zálohy boli odsúhlasené, „aby sa v čo najkratšom čase zabezpečilo fungovanie FPAP na obdobie od novembra 2004 do konca decembra 2005“.

(27)

Z druhej strany sa FPAP zaväzuje viesť účtovníctvo, ktoré umožní na požiadanie oboznámiť sa s využitím záloh, ako aj s využitím prostriedkov a výdavkov. Účtovné doklady sa musia uchovávať desať rokov a na jednoduché požiadanie sa poskytujú jednotlivým vyšším správnym orgánom.

(28)

V článku 4 sa určuje úroková sadzba 4,45 %, ktorá sa uplatní na splátky týchto záloh fondom FPAP úradu OFIMER. Suma 15 miliónov EUR, ktorá je predmetom dohovoru z 12. novembra 2004, bude musieť byť splatená najneskôr 1. novembra 2006; suma 10 miliónov EUR, ktorá je predmetom dohovoru z 27. mája 2005, sa musí splatiť najneskôr do 1. mája 2007 a suma 40 miliónov EUR, ktorá je predmetom dohovoru z 11. októbra 2005, najneskôr 1. júla 2007.

(29)

Vzhľadom na tri (prípadne štyri) dohovory podpísané medzi francúzskym štátom a fondom FPAP rozvíja dve činnosti v rámci prvého z cieľov definovaných v článku 2 stanov (umožniť rybárskym podnikom zabezpečiť krytie rizík spojených s kolísaním ceny nafty):

(30)

Pokiaľ ide o štátnu pomoc, fond sa musí posudzovať z dvoch hľadísk – na jednej strane, keď koná ako hospodársky operátor na termínových trhoch, a na druhej strane, keď uhrádza rybárskym podnikom časť nákladov na nákup pohonných látok s cieľom znížiť ich výrobné náklady.

(31)

Dôvody na začatie konania vo veci formálneho zisťovania boli nasledujúce.

(32)

Záloha odsúhlasená fondu FPAP sa môže pokladať za krátkodobú pôžičku s úrokovou sadzbou 4,45 %. Komisia však poznamenáva, že fond nevlastní nijaký nehnuteľný majetok a že jeho vlastný kapitál je veľmi obmedzený, pretože pochádza len z príspevkov jeho členov. Z toho dôvodu by banková inštitúcia nikdy neposkytla takúto pôžičku.

(33)

Tento fond má teda finančnú výhodu v porovnaní s ostatnými podnikmi pôsobiacimi na rovnakých termínových trhoch. Táto výhoda predstavuje štátnu pomoc v prospech fondu. Žiadne ustanovenie článku 87 Zmluvy o ES či usmernení, ktoré Komisia prijala na analyzovanie schém štátnej pomoci, ju neumožňuje pokladať za zlučiteľnú so spoločným trhom.

(34)

Na druhej strane vďaka tejto činnosti môžu rybárske podniky, ktoré sú členmi FPAP, nakupovať pohonné látky za zníženú cenu. To predstavuje pomoc, ktorá má vplyv na zníženie výrobných nákladov podnikov podporovaných fondom. V súlade s odsekom 3.7. usmernení pre preskúmanie štátnej pomoci rybnému hospodárstvu a akvakultúre (3) sa má bežne tento typ prevádzkovej pomoci, ktorý sa nespája s nijakým záväzkom, pokladať za nezlučiteľný so spoločným trhom.

(35)

Opäť tu ide o pomoc, ktorá má za následok zníženie výrobných nákladov podnikov, ktoré sú členmi FPAP. Rovnakým spôsobom nijaké ustanovenie článku 87 Zmluvy o ES či usmernení, ktoré Komisia prijala na analyzovanie schém štátnej pomoci, ju neumožňuje pokladať za zlučiteľnú so spoločným trhom. Rovnako v súlade s odsekom 3.7. osobitných usmernení pre rybné hospodárstvo sa má tento typ prevádzkovej pomoci, ktorý sa nespája s nijakým záväzkom, pokladať za nezlučiteľný so spoločným trhom.

(36)

Komisia po preskúmaní všetkých informácií, ktorými disponovala, si myslí, že jestvovali vážne pochybnosti o zlučiteľnosti so spoločným trhom tohto opatrenia pomoci, z ktorého má súčasne prospech samotný FPAP, ako aj rybárske podniky, ktoré sú jeho členmi.

(37)

Pripomienky Francúzska sú predložené v odpovedi z 21. apríla 2006. Následne nebola formulovaná nijaká doplňujúca pripomienka k argumentom, ktoré rozviedli FPAP a MQA.

(38)

Francúzsko zdôrazňuje, že analýza Komisie by sa mala sústrediť na charakter a podmienky poskytnutia zálohy, ktoré odsúhlasil štát, a nie na činnosti FPAP.

(39)

V tomto smere upozorňuje, že:

(40)

Komisia napokon poznamenáva, že Francúzsko vo svojej argumentácii priloženej k odpovedi (pozri odôvodnenie 12 tohto rozhodnutia) uvádza, že „… sa nezdá potrebné uvádzať, že sa rozhodlo o zálohe 12 miliónov EUR, pretože dohovor nie je do dnešného dňa podpísaný; je však potrebné, aby sme sa nedostali do slepej uličky. Navrhuje sa uviesť, že vec je predmetom prebiehajúcej úvahy.“

(41)

Komisia dostala od MQA viaceré poštové zásielky rozličného obsahu, ktoré boli neporiadne zasielané (pozri odôvodnenie 13 tohto rozhodnutia) a ktoré možno zhrnúť takto: rozklad pod hlavičkou Námornej spolupráce z 18. mája 2006, podpísaný generálnym tajomníkom FPAP, a doplňujúce pripomienky MQA za fond FPAP, ku ktorým bol priložený rad dokladov týkajúcich sa fungovania FPAP (stanovy, spôsob využitia, informatívne poznámky, daňové riešenie príspevkov, spoločný poverovací list Hlavnej finančnej inšpekcie a Hlavnej inšpekcie pre poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo).

(42)

Z analýzy dokladov doručených kanceláriou MQA vyplýva, že FPAP sa pripája k argumentu Francúzska a uvádza, že nemožno prejudikovať „jednoduché odpísanie dlhu po jeho lehote splatnosti“, kým nebolo zistené nijaké neplnenie jeho splatenia. Pokiaľ ide o ostatné záležitosti, na rozdiel od Francúzska fond FPAP nesústreďuje svoju argumentáciu na charakter a podmienky poskytnutia pomoci, ale na štatút a činnosti fondu.

(43)

Oblasti, ktoré si zvolil FPAP na spochybnenie charakteru štátnej pomoci či jej nezlučiteľnosti s ohľadom na spoločný trh, záloh odsúhlasených francúzskym štátom, možno zhrnúť takto:

(44)

Intervencia FPAP mala údajne za cieľ uľahčiť udržanie rybolovu v regionálnom rámci a zabrániť plavidlám plaviacim sa na šírom mori, aby sa stiahli do bližších plytkejších vôd, a trawlerom, aby sa orientovali na špecifickejšie a energeticky menej náročné loviská rýb. Jeho cieľom bolo údajne chrániť zdroje, rovnováhu a rozmanitosť systému prostredníctvom fázy prispôsobenia. Takýmto spôsobom FPAP údajne predvídal plány záchrany a reštrukturalizácie a plánované zvýšenie pomoci de minimis. Z týchto dôvodov FPAP oznamuje nasledujúce argumenty:

(45)

Napokon kancelária MQA odovzdala v rámci svojich pripomienok kópie dvoch listov ministra povereného štátnym rozpočtom adresovaných FPAP, kde sa uvádza, že FPAP a všetci jeho členovia získali výhodné daňové opatrenia. Tie spočívajú v prípade FPAP v oslobodení od dane z príjmu právnických osôb, ako aj pravdepodobne od dane z podnikania, a v prípade majiteľov rybolovných spoločností v možnosti odpočítať príspevky platené zväzu zo svojho zdaniteľného príjmu.

(46)

Toto rozhodnutie sa netýka daňového zvýhodnenia citovaného v odôvodnení 45. Komisia totiž o ňom nevedela v čase, keď rozhodla o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Toto daňové zvýhodnenie je predmetom špecifickej analýzy v rámci spisu NN 38/2007, aby sa určilo, či zodpovedá štátnej pomoci, a pokiaľ je to tak, či je táto pomoc zlučiteľná so spoločným trhom.

(47)

FPAP má predmet činnosti, ktorý treba preskúmať vzhľadom na štátnu pomoc dvojitým spôsobom:

(48)

V prvom rade je dôležité určiť, či FPAP možno kvalifikovať ako podnik. Ak to tak nie je, článok 87 ods. 1 sa nevzťahuje na FPAP. K tomuto problému Komisia pripomína, že podľa ustálenej judikatúry v súvislosti s právom hospodárskej súťaže pojem „podnik“ zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od právneho statusu tohto subjektu a jeho spôsobu financovania (4). Každá činnosť spočívajúca v ponuke tovaru a služieb na danom trhu predstavuje hospodársku činnosť (5).

(49)

Spoločnosti intervenujúce na termínových trhoch s produktmi surovín sú spravidla súkromné spoločnosti fungujúce podľa pravidiel trhovej ekonomiky. Cieľom operácií vykonávaných na týchto termínových trhoch je v prípade operátora staviť na to, že nákupná cena produktu v prípade, že by bol získaný v budúcnosti za bežnú trhovú cenu, by bola odlišná od ceny, za ktorú je upísaná opcia. Takýmto spôsobom operátor pôsobiaci na takomto trhu prijíma riziko neistoty vývoja cien. V tomto prípade koná fond FPAP skutočne ako operátor na termínových trhoch s ropnými produktmi. Pritom je taktiež ekonomickým subjektom rybného hospodárstva, pretože poskytuje spoločnosti CECOMER, zakladajúcemu členovi a členovi správnej rady FPAP a nákupnému stredisku námorných družstiev, pohonné látky za inú cenu, ako je cena, za ktorú by táto spoločnosť nakupovala pri bežnej trhovej cene. Ak úspešne prebehne operácia nadobudnutia akcií, ktorá má špekulatívny charakter, cena pohonných látok spätne postúpených družstvám je nižšia ako trhový kurz. FPAP teda berie na seba riziko v nádeji, že mu prinesie finančný zisk. Námorné družstvá zasa následne predávajú tieto pohonné látky rybárskym podnikom v závislosti od ceny, za ktorú ich mohli nakúpiť od CECOMER. Charakteristiky operácií prevodu vlastníctva pohonných látok nadobudnutých fondom FPAP na CECOMER, družstevnú organizáciu maloobchodníkov, nie sú známe; hoci je CECOMER zakladajúcim členom FPAP, ide o operácie vykonávané medzi dvoma nezávislými subjektmi. Tieto operácie prevodu vlastníctva pohonných látok sa posudzujú tak, že majú zmluvný charakter; totiž aj keď sa dohovory, podľa ktorých sa vykonávajú tieto operácie, pravdepodobne vyznačujú osobitosťami, zostávajú dohovormi podľa súkromného práva, a tým zmluvami podľa súkromného práva. Činnosť FPAP, ktorá teda spočíva v intervencii na termínovom trhu s ropnými produktmi s cieľom nákupu týchto produktov a ich spätného postúpenia obchodnej spoločnosti CECOMER, je zjavne činnosťou hospodárskeho charakteru. Na druhej strane v rozhodnutí o začatí konania Komisia poznamenala: „Predmetom činnosti FPAP je umožniť získanie finančných opcií na termínových trhoch. Aj keď to nie je výslovne spresnené, spomínané termínové trhy sú zjavne trhmi s ropou alebo jej vedľajšími produktmi. Takto sa zdá, že hoci FPAP bol zriadený ako zväz, nadobúdaním opcií na termínových trhoch koná tak, ako by konala bežná súkromná spoločnosť pôsobiaca na tomto druhu trhov a fungujúca podľa pravidiel trhovej ekonomiky.“ Francúzsko a FPAP vo svojich odpovediach nepopierali, že FPAP vykonáva takéto operácie nákupu a predaja opcií. Francúzsko nemá pripomienky v tejto veci; pokiaľ ide o FPAP, uspokojuje sa s upozornením, že „… FPAP pôsobil na svetovom trhu ‚commodities‘ v spojení s maklérmi alebo špecializovanými finančnými inštitúciami. Ťažko si možno predstaviť konkurenčnejší, rozsiahlejší a nestálejší trh. Takže fond nezískal nijakú tarifnú výhodu ani osobitné podmienky v porovnaní so všetkými ostatnými operátormi na trhu… Otázka teda spočíva hlavne v pôvode zálohovaných finančných prostriedkov…“; nespochybňuje teda tvrdenie Komisie, podľa ktorého údajne konal ako bežný operátor na týchto termínových trhoch. Okrem toho treba poznamenať, že FPAP vôbec nevykonáva funkciu správcu verejných finančných prostriedkov vo verejnom záujme. Nemožno ju pokladať ani za výkon prednostných práv štátnej zvrchovanej moci štátom alebo organizáciou pod jeho vedením.

(50)

FPAP treba teda zjavne pokladať za podnik v zmysle práva Spoločenstva hospodárskej súťaže. Netreba sa zaoberať jeho charakterom alebo štatútom. Osobitne skutočnosť, že by bol prípadne neziskový, je irelevantná. Totiž ak ho pokladáme podľa jeho vlastných slov „za subjekt združujúci spotrebiteľov ropných produktov, ktorí sa chcú skôr chrániť pred trhom ako doň zasahovať“, títo „spotrebitelia“ sú v skutočnosti hospodárski operátori (námorné družstvá a rybárske podniky), ktorí sa usilujú znížiť svoje výrobné náklady. Táto reakcia, celkom logická zo strany hospodárskych operátorov, však nedovoľuje pokladať týchto operátorov za individuálnych spotrebiteľov v zmysle článku 87 ods. 2 písm. a) zmluvy, ktorý povoľuje pomoc sociálneho charakteru v prospech týchto individuálnych spotrebiteľov. Teda argumenty predložené Francúzskom alebo samotným FPAP týkajúce sa tak jeho štatútu, spôsobu fungovania, cieľov, ako aj jeho špecifického postavenia na trhu s ropnými produktmi nemožno vziať do úvahy.

(51)

Komisia sa domnieva, že v tejto veci má plné právo uvažovať o existencii štátnej pomoci, pokiaľ uplatní zásadu súkromného veriteľa.

(52)

Finančné prostriedky pochádzajúce z troch záloh, ktorých podmienky poskytnutia sú známe, mali byť splatené s úrokovou sadzbou 4,45 %. Pokiaľ ide o možnú štvrtú zálohu v sume 12 miliónov EUR, možno predpokladať, že jej poskytnutie prebiehalo za rovnakých alebo veľmi podobných podmienok. Tento príspevok štátu teda zodpovedá v praxi schválenej pôžičke s touto sadzbou. Táto sadzba je samozrejme vyššia ako referenčná sadzba, ktorú používa Komisia na určenie existujúceho prvku pomoci v dotovanej pôžičke a ktorá bola stanovená na 4,43 % v roku 2004 (7) a na 4,08 % od 1. januára 2005 (8). V dôsledku toho by teoreticky nemusela jestvovať štátna pomoc v týchto odsúhlasených zálohách, keby šlo o zálohy za bežných podmienok trhovej ekonomiky.

(53)

Komisia si však myslí, že tieto zálohy sa neposkytli za bežných trhových podmienok do tej miery, že žiadny súkromný veriteľ by nesúhlasil s priznaním predmetných súm bez záruky životnosti činnosti FPAP a pravdepodobnosti splatenia v termíne.

(54)

Počiatočný kapitál FPAP sa skladá z príspevkov členov (pozri odôvodnenia 23 a 25). Ani Francúzsko, ani FPAP neposkytli číselné údaje o zdrojoch pochádzajúcich z týchto príspevkov. Podľa argumentácie priloženej k odpovedi z 21. apríla 2006 francúzske orgány po tom, ako uviedli, že „pri vypracúvaní odpovede zo 6. decembra 2005 boli tieto informácie v návrhu navrhnuté, ale počas medziministerského schvaľovania sa vypustili“, sa totiž domnievajú, že „sa nezdá potrebné poskytovať odpoveď teraz“.

(55)

Komisia však predpokladá, že ide o relatívne skromné sumy v porovnaní s pravdepodobným rozsahom výdavkov. Totiž na základe údajov uvedených v rozklade podpísanom generálnym tajomníkom FPAP, v „podrobnom spôsobe využitia FPAP“ z novembra 2004 a v „informatívnej poznámke FPAP“ z januára 2006 možno urobiť hrubý odhad: približne 2 500 členov (počet členov FPAP podľa francúzskych orgánov) platí zápisné 150 EUR, čo je 375 000 EUR, k tomu sa pripočítavajú príspevky na krytie samotnej záruky rizika (pozri odôvodnenie 25). Ak pripustíme, že celý objem spotrebovanej nafty je zabezpečený, a oprieme sa o smerodajnú spotrebu 24-metrového trawlera, tak ako ju uvádza FPAP (približne 10 ton pohonných látok na týždeň), o maximálny predpoklad činnosti v trvaní 48 týždňov ročne, čo je spotreba 480 ton (aj keď sa počet týždňov činnosti pravdepodobne skôr blíži k 38 až 40 než 48), a o jednotkovú hodnotu príspevku fondu FPAP, čo je 0,0035 EUR za liter, pri 2 500 lodiach dostávame celkovo 4 200 000 EUR ročne. Tretí zdroj príspevkov pochádza z možnosti ustanovenej v stanovách, že zväz prijme v rozsahu 5 % členov „akúkoľvek inú osobu odhodlanú morálne podporiť zväz“. Pravdepodobne ide o okrajovú sumu. Keďže nejestvujú nijaké údaje o týchto členoch odhodlaných morálne podporiť zväz a o sume ich príspevku, pripustíme predpoklad veľmi vysokého dodatočného príjmu rádovo vo výške 125 000 EUR [125 členov nemajúcich činnosti súvisiace s rybolovom, teda maximum povolené stanovami FPAP (5 % z 2 500 členov) × 1 000 EUR].

(56)

Celkové príjmy pochádzajúce z rozličných príspevkov by tak dosahovali výšku 4 200 000 + 375 000 + 125 000, teda 4 700 000 EUR ročne. Ide o krajne optimistický predpoklad vypočítaný na základe smerodajnej spotreby 24-metrového trawlera vykonávajúceho činnosť v trvaní 48 týždňov ročne a na základe predpokladu, že celá spotreba je zabezpečená. Komisia ho berie do úvahy iba preto, aby zistila, aká mohla byť teoretická maximálna suma príjmov FPAP. Ak však uvážime, že Francúzsko uvádza číslo 2 385 ako počet členských lodí, z ktorých tvoria nie zanedbateľný podiel pobrežné plavidlá do 12 metrov, ktorých ročná spotreba pohonných látok sa viac blíži k 200 tonám ako 480 tonám zvoleným na už uvedený výpočet, je pravdepodobné, že reálna suma je výrazne nižšia. Totiž vzhľadom na to, že francúzska flotila má približne 1 500 lodí nad 12 metrov a že 95,3 % lodí tejto veľkosti je krytých fondom (9), čo je približne 1 400 lodí, možno z toho dedukovať, že asi 1 000 lodí do 12 metrov je tiež krytých fondom FPAP. Celkové ročné príjmy sú teda celkovo iste nižšie ako táto suma 4,7 milióna EUR.

(57)

Po hypotetických výpočtoch Komisia poznamenáva, že FPAP na jednej strane zjavne nevlastní nijaký nehnuteľný majetok a že na strane druhej jeho hnuteľný majetok zložený výlučne z príspevkov členov je veľmi obmedzený. Z tohto dôvodu sa Komisia domnieva, že za bežných podmienok trhovej ekonomiky by banka, ako napríklad Crédit Maritime, ktorá sa prezentuje podľa vlastných slov ako „prirodzený partner odvetvia rybolovu“, nikdy nepožičala (alebo „nezálohovala“, aby sme prevzali pojmy z dohovorov uzatvorených medzi štátom a FPAP) predmetné sumy (či dokonca len časť týchto súm) fondu FPAP, aby mohol pôsobiť na termínovom trhu, bez toho, že by predtým nezískala primeranú istotu o jeho pravdepodobnej platobnej schopnosti k termínu splatnosti pôžičky.

(58)

Francúzsko namieta, že tento záver je „tvrdením, ktoré sa neopiera o nijaký presný prieskum v bankových inštitúciách, a že sa mohli zaviesť systémy ručenia“. Prieskum, ktorý vykonala Celoštátna komora finančných poradcov a expertov (10) v tridsiatich piatich bankách, však poskytuje dostatočne presný obraz o normách používaných vo francúzskych bankových inštitúciách pri poskytovaní úverov svojim zákazníkom. Úsilie obmedziť svoje úverové riziko voči zákazníkom vedie riadiacich pracovníkov bankových inštitúcií k tomu, že presadzujú dodržiavanie noriem horných hraníc založených na súbore ukazovateľov umožňujúcich analyzovať finančné zdravie a schopnosť podniku splácať svoj dlh v závislosti od rozličných kritérií, akým je vlastný kapitál, bilancia, úroveň termínového zadlženia, obrat a finančné náklady. Z tejto analýzy najmä vyplýva, že pomer medzi „celkovým bankovým zadlžením a vlastným kapitálom“ nad 2,50 je varovným ukazovateľom rizika, ktorý síce neohrozí definitívne poskytnutie pôžičky, ale inštitúciu vedie k tomu, aby sa viac zabezpečila. V prípade FPAP, ak vydelíme 65 miliónov zálohy optimistickým odhadom už uvedeného vlastného kapitálu (4,7 milióna EUR, pozri odôvodnenie 56), získame pomer 13,82, čo je približne šesťnásobok hornej hranice rizika. Prirodzene, ak by bola skutočná suma záloh vyššia (77 miliónov pri zohľadnení možnej dodatočnej zálohy 12 miliónov citovanej v odôvodnení 22) alebo ak by reálna suma vlastného kapitálu bola výrazne nižšia, tento predpokladaný pomer by sa ešte zvýšil. Pri takejto úrovni rizika by banková inštitúcia nikdy neuvažovala o možnosti pôžičky, aj keď využitie vecných záruk (akou je založenie opcií na nákup alebo založenie zásob pohonných látok, ktoré získal FPAP) či osobných záruk (hypotéka na osobný majetok členov a založenie ich lodí) je skutočne súčasťou bankových techník umožňujúcich minimalizovať riziko platobnej neschopnosti. Pripomíname však, že v prípade využitia osobných záruk členov by pravdepodobne rybárske podniky boli zdržanlivejšie pri vstupe do FPAP. Taktiež jestvujú iné techniky prenosu alebo rozdelenia rizika zákazníka, akou je spolufinancovanie pôžičky viacerými bankovými inštitúciami, využitie záručných spoločností alebo opretie sa o záručné fondy regiónov a departementov (vo všeobecnosti tie majú protizáruku záručných spoločností), ale v každom prípade sa záruka vo všeobecnosti odsúhlasuje len podnikom, ktoré sú od základu zdravé a potenciálne rentabilné, a vo výške, ktorá nikdy nepresahuje 50 % zadlženosti (teda v prípade FPAP vo výške mierne nad 30 miliónov EUR, čo stále predstavuje zvyšné riziko asi trojnásobku hornej hranice rizika).

(59)

Pokiaľ Francúzsko poznamenáva v súvislosti s týmito technikami, že „sa mohli“ zaviesť systémy ručenia, implicitne pripúšťa, že v tomto prípade to tak nebolo a že záloha štátu bola odsúhlasená bez toho, aby sa hľadali záruky porovnateľné so zárukami používanými v bankových inštitúciách. Za týchto podmienok Komisia usúdila, že Francúzsko sa nesprávalo ako súkromný veriteľ a že nemalo záruku, že FPAP bude schopný splácať finančné prostriedky, ktoré mu boli poskytnuté.

(60)

Na druhej strane FPAP upozorňuje prostredníctvom svojej rady, že je občianskoprávne zodpovedný podľa francúzskeho práva a že táto zodpovednosť je neohraničená, pričom poznamenáva, že zväzová činnosť môže mať za následok ručenie za vysoké sumy. Komisia poznamenáva, že v hre môžu byť samozrejme veľmi vysoké sumy pri organizácii typu ako FPAP, kde operácie vykonávané na termínovom trhu sú operácie, ktoré predstavujú zaručené riziká a môžu spôsobiť veľké straty. Pri tom všetkom nič nesvedčí o tom, že v prípade veľkých strát bude zodpovednosť FPAP krytá členmi. V žiadnom doručenom doklade (stanovy, spôsob využitia, informatívna poznámka) sa nepočíta s takým mechanizmom. Jediná úvaha finančného charakteru uvedená v týchto dokladoch sa týka príspevku, pri ktorom sa uvádza, že zostáva zväzu v prípade, že by niektorý člen z neho vystúpil (článok 10). Na druhej strane Komisia poznamenáva, že zákon z 21. marca 1884, podľa ktorého bol FPAP zriadený, je zákon, ktorý umožnil vo Francúzsku vytvorenie profesijných zväzov. Samozrejme, nie je v duchu takéhoto zákona brať na zodpovednosť z hospodárskeho, a tým finančného hľadiska členov príslušného zväzu. V dôsledku toho Komisia nevie, ako môžu jeho členovia kompenzovať tieto straty v prípade veľkých finančných strát.

(61)

Vzhľadom na všetky tieto údaje sa Komisia domnieva, že zásada súkromného veriteľa sa nedodržala.

(62)

Komisia si myslí, že odhadovaná suma príjmov z rozličných príspevkov členov, aj za predpokladu najvyššej sumy, by nikdy neumožnila fondu FPAP pôsobiť na termínových trhoch bez príspevku externých prostriedkov. Tieto externé finančné prostriedky poskytol štát prostredníctvom OFIMER vo forme aspoň troch hotovostných záloh rozvrhnutých od novembra 2004 do októbra 2005 v celkovej sume, podľa informácií poskytnutých Francúzskom, vo výške 65 miliónov EUR. Štvrtá záloha 12 miliónov EUR bola pravdepodobne tiež vyplatená; totiž podľa argumentácie citovanej v odôvodnení 22 sa možno domnievať, že podpis dohovoru prebiehal k tomuto dátumu.

(63)

Francúzsko neposkytlo údaje, ktoré by odporovali tejto analýze. V tejto argumentácii sa totiž možno dočítať: „… FPAP sa pokladá (Komisiou) za neschopného pôsobiť vzhľadom na svoje prostriedky bez splatnej zálohy štátu. Proti tomuto dôkazu nemožno predložiť nijaký argument.“ Komisia si tiež myslí, že tieto zálohy boli odsúhlasené za podmienok, ktoré nie sú bežnými trhovými podmienkami (pozri odôvodnenia 51 až 61 tohto rozhodnutia).

(64)

Na druhej strane Komisia poznamenáva, že ani Francúzsko, ani FPAP neposkytli Komisii údaj o sume prostriedkov, ktoré vynaložil FPAP na termínových trhoch, alebo o výsledku transakcií, ktoré sa na nich vykonali. Podľa tej istej argumentácie sa francúzske orgány vedome rozhodli, že neposkytnú tieto informácie; vskutku sa tam uvádza, že „… tieto údaje by sa mohli Komisii poskytnúť; treba však zvážiť záujem poskytnúť takéto informácie práve teraz“. Komisia teda konštatuje, že tieto údaje jej neboli doručené ani touto poštovou zásielkou, ani neskôr.

(65)

Napokon sa Francúzsko, ako aj FPAP a jeho rada domnievajú, že Komisia nemôže predpokladať existenciu štátnej pomoci, kým nebolo zistené nijaké zlyhanie splácania (Francúzsko: „… splatnú zálohu nemožno hodnotiť ako štátnu pomoc, kým neuplynula lehota splatnosti.“ FPAP: „Môže či nemôže byť splatená táto suma? To je zásadná otázka, ktorú si kladie Komisia.“ MQA: „Nijaká pôžička, ktorú Francúzsko odsúhlasilo fondu FPAP, ešte nedosiahla lehotu splatnosti. V tomto štádiu nejestvuje nijaké zlyhanie splácania ani nijaký prejav francúzskeho štátu, ktorý by naznačoval, že došlo k jednoduchému odpísaniu dlhu po lehote splatnosti.“). Komisia v tomto smere pripomína, že kvalifikovanie štátnej pomoci v prospech FPAP je predovšetkým spojené s rozhodnutím Francúzska poskytnúť fondu FPAP pôžičku, ktorú by inak nezískal, a to aj vtedy, ak by boli dodržané lehoty splatnosti. Preto keď si Komisia kladie otázku o solventnosti FPAP k termínu splatnosti pôžičky, je to predovšetkým preto, lebo otázka solventnosti FPAP je podstatou hodnotenia jeho postavenia vzhľadom na bežné podmienky poskytovania pôžičky súkromnou bankovou inštitúciou, a nie preto, že Komisia má podozrenie, že došlo k premene pôžičky na jednoduchú finančnú pomoc.

(66)

Keby sa z tohto hľadiska ukázalo, že zálohy neboli splatené v termíne, či dokonca neboli vôbec splatené, potvrdilo by sa jednak to, že FPAP nie je schopný realizovať činnosti stanovené jeho stanovami bez externého úverového príspevku a že tento príspevok by mu nebol nikdy odsúhlasený bankovou inštitúciou za bežných trhových podmienok. V tejto súvislosti však Komisia poznamenáva, že Francúzsko neinformovalo o prípadnom splatení záloh, ktoré získal FPAP. Tie sa mali splatiť jednotlivo 1. novembra 2006, pokiaľ ide o zálohu 15 miliónov EUR, ktorá bola predmetom dohovoru z 12. novembra 2004, 1. mája 2007, pokiaľ ide o zálohu 10 miliónov EUR, ktorá bola predmetom dohovoru z 27. mája 2005, a 1. júla 2007, pokiaľ ide o zálohu 40 miliónov EUR, ktorá bola predmetom dohovoru z 11. októbra 2005 (pozri odôvodnenie 21). Pokiaľ ide o štvrtú zálohu, ktorú mohol získať FPAP (pozri odôvodnenie 22), nie je známy ani dátum podpisu dohovoru, ani dátum splatnosti.

(67)

Tri známe dátumy splatnosti teraz vypršali. Prvý dokonca vypršal v deň, keď Francúzsko zaslalo Komisii svoju poslednú poštovú zásielku 27. novembra 2006 po rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Komisia sa domnieva, že ak by sa táto záloha skutočne vrátila, Francúzsko alebo samotný FPAP by o tom bezodkladne informovali Komisiu, pretože jedným z predložených argumentov na namietanie proti analýze Komisie bolo, že tieto zálohy sa nemohli posudzovať ako štátna pomoc, kým neuplynula lehota splatnosti. Niet pochýb, že ak by sa prvá záloha splatila, Francúzsko by to oznámilo Komisii vo svojej poštovej zásielke z 27. novembra 2006 a že by následne konalo rovnako v prípade druhej a tretej zálohy, ktoré mali byť splatené k 1. máju a 1. júlu 2007, ako aj v prípade prípadnej štvrtej zálohy. Na druhej strane odozvy uverejnené v odbornej tlači naznačujú, že doteraz ešte nedošlo k splateniu. Komisia si teda myslí, že pomoc pôvodne poskytnutá vo forme zálohy sa premenila na pomoc vo forme priamej dotácie.

(68)

V dôsledku toho pre súbor už uvedených dôvodov sa Komisia domnieva, že zálohy štátu predstavujú finančnú výhodu poskytnutú zo štátnych zdrojov.

(69)

Komisia pripomína, že tri uzatvorené dohovory medzi štátom a FPAP výslovne ustanovujú, že vyplatené verejné prostriedky majú za cieľ zaviesť mechanizmus krytia kolísania medzinárodných kurzov ropy a že tento mechanizmus umožní získať na termínových trhoch finančné opcie. Je však zrejmé, že počiatočné hotovostné zdroje FPAP, ktoré boli získané len z príspevkov jeho členov, by mu neumožňovali vykonávať takéto operácie, aspoň nie na takej úrovni, na akej sa vykonávali. V prvom dohovore z 12. novembra 2004 sa totiž uvádza, že cieľom zálohy 15 miliónov EUR je „umožniť spustenie opatrenia“. FPAP bol teda naozaj schopný vo veľkom rozsahu vykonávať nákupné operácie na termínových trhoch vďaka zálohám.

(70)

Inými slovami sa zdá, že štát konkrétne podporoval vytvorenie FPAP zriadeného vo forme zväzu a jeho angažovanie sa na termínových trhoch s ropnými produktmi, zatiaľ čo takáto činnosť nezodpovedá bežnej činnosti zväzu, a to za podmienok hospodárskej súťaže so súkromnými operátormi, čo nie sú bežné podmienky hospodárskej súťaže. Francúzsko totiž priznávalo od 7. októbra 2005, že „vláda podporovala krok iniciovaný odborníkmi, ktorým je vytvorenie fondu na prevenciu rizík rybolovu. Tento fond riadený odborníkmi umožní rybárom (…) spoločne znášať riziká finančnej schopnosti nakupovať finančné opcie na termínových trhoch, aby sa kryli pred rizikom kolísania ceny pohonných látok“, pričom však zabudlo spresniť, že uvedená „finančná schopnosť“ rybárov jestvovala vďaka štátnym zdrojom, dvom zálohám, ktoré už boli vyplatené k tomuto dátumu. Niet však pochýb, že FPAP musel brať do úvahy požiadavky orgánov verejnej moci, keď rozhodoval o využití finančných prostriedkov, ktoré mu boli zverené. Z tohto hľadiska vytvorenie misie medziministerskej inšpekcie poverenej „kontrolovať súčasný mechanizmus fungovania FPAP a preveriť, či podmienky výdavkov sú uspokojivé z hľadiska práva a pravidiel verejných výdavkov a pritom sú v súlade so záväzkami, ktoré prijali správcovia týchto finančných prostriedkov“, preukazuje starostlivosť štátu o zabezpečenie toho, aby sa finančné prostriedky FPAP správne využili v súlade s ich určením plánovaným v dohovoroch.

(71)

Po preskúmaní tohto súboru ukazovateľov si preto Komisia myslí, že finančnú výhodu, ktorú predstavujú zálohy poskytnuté fondu FPAP na nadobudnutie finančných opcií na termínových trhoch s naftou, možno pripísať na vrub štátu (11).

(72)

FPAP má finančnú výhodu v porovnaní s ostatnými spoločnosťami, ktoré pôsobia na termínových trhoch, či už ide o spoločnosti bežne pôsobiace na týchto trhoch, alebo o spoločnosti, ktoré môžu byť založené rovnakým spôsobom ako FPAP vo forme profesijného zväzu v iných členských štátoch, či dokonca priamo vo Francúzsku.

(73)

Francúzsko zdôrazňuje, že „FPAP nemožno pokladať za zvýhodnený v porovnaní s inými súkromnými štruktúrami, ktoré by mohli hrať rovnakú úlohu, pretože je jedinou francúzskou profesijnou štruktúrou, ktorej cieľom je združiť rybárske podniky na účely nákupu opcií na termínovom trhu“. Komisia v odpovedi pripomína, že situácia FPAP so zreteľom na pravidlá hospodárskej súťaže sa nemá posudzovať len vo vzťahu k iným francúzskym štruktúram združujúcim rybárske podniky a zohrávajúcim rovnakú úlohu ako fond, ale aj vo vzťahu k všetkým francúzskym a európskym operátorom schopným intervenovať na termínovom trhu s ropnými produktmi.

(74)

FPAP okrem toho spochybňuje skutočnosť, že údajne získal prednostné podmienky na výkon svojej činnosti investora na termínovom trhu: podľa jeho vlastných slov „… fond intervenoval na svetovom trhu s ‚commodities‘ (komodity) v spojení s maklérmi alebo špecializovanými finančnými inštitúciami… Nezískal nijakú tarifnú výhodu ani osobitné podmienky v porovnaní s ostatnými operátormi na trhu.“ Komisia netvrdí, že by finančná výhoda FPAP pochádzala z prednostného zaobchádzania s FPAP ostatnými subjektmiv trhu, ale že fond mohol pôsobiť na tomto trhu preto, lebo disponoval rozsahom finančných prostriedkov, ktorý mu poskytol štát a ktoré presahovali vlastné finančné schopnosti FPAP, pričom štát ho neposkytol za podobných podmienok iným podnikom, ktoré mohli mať rovnaký záujem ako FPAP intervenovať na tomto trhu (napríklad podniky z iných sektorov činnosti dotknuté zvyšovaním ceny ropy) alebo ktoré intervenujú na tomto trhu z dôvodov súvisiacich s ich hospodárskymi či obchodnými stratégiami (napríklad ropné spoločnosti).

(75)

FPAP inak priznáva existenciu tejto výhody. V dokumente Konfederácie námornej spolupráce, ktorý nebol zaslaný Komisii, ale bol uverejnený na stránke Zhromaždenia rybného hospodárstva a akvakultúry Bretónskeho regiónu (Assises de la pêche et de l'aquaculture de la Région Bretagne) (12), pán de Feuardent pri zhrnutí hlavných bodov, ktoré sa preberali počas stretnutia s Bretónskym regiónom 24. mája 2006, uvádza: „Štát odsúhlasil k dnešnému dátumu sumu 65 miliónov EUR. Na druhej strane FPAP zaznamenal na trhu s ‚commodities‘ viacero miliónov eur zisku na opciách, ktoré nesporne predstavujú pridanú hodnotu.“ Komisia z toho usúdila, že FPAP mohol vykonávať operácie nadobúdania finančných opcií na trhu s ropnými produktmi vďaka verejným finančným prostriedkom, ktoré mal k dispozícii a ktorými nedisponovali ostatné štruktúry alebo podniky, a že z toho mal priamy zisk. V dôsledku toho výhoda, ktorú získal, narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením.

(76)

Pôsobením na trhu s „commodities“, ako uvádza pán de Feuardent, fond FPAP intervenoval na svetovom trhu s ropou.

(77)

Jeho činnosť teda prekročila čisto francúzsky rámec, takže je odôvodnené myslieť si, že odsúhlasené zálohy nepriaznivo ovplyvnili obchod medzi členskými štátmi.

(78)

Takýmto spôsobom jestvujú štyri požadované podmienky na konštatovanie existencie štátnej pomoci: zálohy vyplatené fondu FPAP pochádzajú zo štátnych zdrojov, možno ich pripísať na vrub štátu, narúšajú hospodársku súťaž alebo hrozia jej narušením a nepriaznivo ovplyvňujú obchod medzi členskými štátmi. Pomoc, ktorú získal FPAP, predstavuje teda vskutku štátnu pomoc v zmysle článku 87 Zmluvy o ES, pokiaľ ide o podiel hotovostných zdrojov pochádzajúcich zo štátnych zdrojov použitý na nadobudnutie finančných opcií na termínovom trhu s ropnými produktmi.

(79)

Ako sa uvádza v dohovoroch uzatvorených medzi štátom a FPAP, predmetom tejto štátnej pomoci vo forme záloh je umožniť začatie intervencií FPAP na termínových trhoch s ropou a jej vedľajšími produktmi, ako aj ďalšie pokračovanie v týchto intervenciách. Ide teda o prevádzkovú pomoc FPAP. Francúzsko napokon priznáva vo svojej poštovej zásielke zo 6. decembra 2005, že uvedené sumy boli zálohované, „aby sa zabezpečilo fungovanie FPAP“.

(80)

Podľa článku 87 ods. 2 a 3 zmluvy sa niektoré kategórie pomoci pokladajú alebo môžu pokladať za zlučiteľné so spoločným trhom. Treba preskúmať, či táto prevádzková pomoc FPAP môže spadať do jednej z týchto kategórií.

(81)

Komisia poznamenáva, že táto pomoc nezodpovedá prípadom ustanoveným v článku 87 ods. 2.

(82)

Nie je totiž určená na nápravu škôd spôsobených prírodnými katastrofami alebo inými mimoriadnymi udalosťami. Komisia v tejto súvislosti pripomína, že kolísanie kurzov ropy je vlastné hospodárskej činnosti. Toto kolísanie sa týka aj ostatných sektorov činnosti, ktoré spotrebúvajú ropné produkty vo všetkých členských štátoch Európskej únie, a nemožno ho pokladať za prírodnú katastrofu alebo za mimoriadnu udalosť v zmysle článku 87 zmluvy. Táto pomoc teda nie je zlučiteľná so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 2 písm. b) zmluvy.

(83)

Túto pomoc nemožno považovať za zlučiteľnú so spoločným trhom ani na základe priameho uplatnenia článku 87 ods. 3 zmluvy, pokiaľ ide o jednotlivé príklady, ktoré sú tu ustanovené.

(84)

Komisia na druhej strane poznamenáva, že nijaké z usmernení, ktoré prijala na analýzu štátnej pomoci, sa nevzťahuje na túto prevádzkovú pomoc FPAP.

(85)

Z toho teda na záver vyplýva, že pomoc fondu FPAP na nadobudnutie opcií na termínových trhoch nemožno pokladať za zlučiteľnú so spoločným trhom z hľadiska žiadnej z výnimiek, ktoré povoľuje zmluva.

(86)

Skôr než Komisia pristúpi k analýze pomoci, ktorá bola dôvodom na začatie konania vo veci formálneho zisťovania, musí zaujať pozíciu k argumentu FPAP, ktorý sa domnieva, že pomoc, ktorá bola odsúhlasená jemu a rybárskym podnikom, by sa mala posudzovať vo svetle zvýšenia hornej hranice de minimis v sektore rybolovu. Podľa FPAP sú údajne predmetné sumy (približne 16 000 EUR v priemere na podnik s vylúčením pomoci, ktorú pokladá za priamu sociálnu pomoc rybárom) omnoho nižšie ako sumy, ktoré sa mali prijať v čase vyplatenia kompenzácií fondom FPAP (30 000 EUR na podnik) (13). Francúzske orgány sa vo svojej odpovedi tiež odvolávajú na zvýšenie hornej hranice de minimis, ale nedomáhajú sa jej uplatnenia na túto pomoc.

(87)

Komisia predovšetkým pripomína, že podľa článku 3 nariadenia Komisie (ES) č. 1860/2004 zo 6. októbra 2004 o uplatňovaní článkov 87 a 88 Zmluvy o ES, pokiaľ ide o pomoc de minimis v sektore poľnohospodárstva a rybného hospodárstva (14), čo je ustanovenie platné v čase, keď bola poskytnutá táto pomoc rybárskym podnikom, bola maximálna suma pomoci de minimis3 000 EUR na podnik za tri roky; pomoc skúmaná v tomto rozhodnutí vysoko prekračuje tieto sumy a Francúzsko sa okrem toho vo svojich pripomienkach nezmienilo o prípadnom uplatnení tejto hornej hranice pre podniky, ktoré by získali pomoc. Na druhej strane, aj keď suma 30 000 EUR, ktorá je uvedená v nariadení (ES) č. 875/2007 (15) nedávno prijatom Komisiou, je vyššia ako 16 000 EUR už uvedených fondom FPAP, táto suma je len priemerná suma. Na druhej strane Francúzsko neprávom dospelo k tejto sume 16 000 EUR vylúčením časti pomoci, ktorú pokladá za sociálnu pomoc a ktorá sa má zohľadniť v analýze (pozri odôvodnenia 122 a 123). Takto vzhľadom na rozdielnu veľkosť rybárskych podnikov, ktoré sú členmi FPAP, je isté, že suma pomoci priznanej niektorým podnikom je vyššia ako 30 000 EUR. Napríklad pri trawleroch od 20 do 25 metrov dosahuje ročná suma náhrady približne 35 000 EUR, čo je 70 000 EUR na dva roky 2005 a 2006 (16). Tak či onak, ako už bolo uvedené, Francúzsko sa nedožadovalo uplatnenia novej hornej hranice de minimis a nepredložilo nijaký dôkaz o tom, že by tak urobilo. V dôsledku toho, po preskúmaní súboru týchto údajov v rámci neustáleho skúmania schém štátnej pomoci, Komisia má povinnosť skontrolovať súlad tejto pomoci vzhľadom na ustanovenia článku 87 zmluvy.

(88)

Francúzsko sa domnieva, že Komisia nie je oprávnená, aby zamerala svoju analýzu existencie štátnej pomoci na túto stránku činností fondu. Podľa Francúzska „… kvalifikovanie štátnej pomoci má spočívať len v analýze ad hoc splatnej zálohy štátu a nemá sa opierať o analýzu činností FPAP. Francúzske orgány teda chcú, aby sa rozviedla len prvá časť 3.1. posúdenia. V časti 3.2. sa odsudzujú činnosti FPAP, ktorý je profesijným zväzom a vykonáva činnosť nákupu opcií, aby chránil svojich členov pred kolísaním cien nafty.“ (17).

(89)

Komisia vo svojej odpovedi pripomína, že v súlade so stálou judikatúrou sa pomoc necharakterizuje podľa jej príčin alebo cieľov, ale definuje sa v závislosti od jej účinkov (18). Okrem nadobúdania finančných opcií na termínových trhoch je predmetom činnosti FPAP podľa dohovorov uzatvorených so štátom vyplácať rybárskym podnikom kompenzáciu zodpovedajúcu cenovému rozdielu medzi maximálnou krytou cenou a priemernou mesačnou cenou referenčného indexu na príslušný mesiac. V dôsledku toho sa Komisia domnieva, že rybárske podniky získali špecifické výhody prostredníctvom systému zavedeného fondom FPAP a že je odôvodnené analyzovať vplyv záloh poskytnutých štátom nielen z pohľadu výhody odsúhlasenej fondu FPAP, ale aj z pohľadu výhod odsúhlasených rybárskym podnikom.

(90)

Výhoda, ktorú získali rybárske podniky z činností FPAP, má dvojaký charakter: na jednej strane spočíva v možnosti zaobstarať si pohonné látky za výhodnú cenu a na strane druhej v poberaní náhrady čiastočne kompenzujúcej výdavky na pohonné látky.

(91)

Pokiaľ ide o prvú stránku, nadobudnutie opcií na termínových trhoch fondom FPAP, ktorý následne predával pohonné látky nakúpené na termínových trhoch spoločnosti CECOMER, nákupnému stredisku námorných družstiev, umožnilo podnikom, ktoré sú členmi FPAP, nakupovať pohonné látky nadobudnuté týmito družstvami za nižšiu cenu, ako je cena na bežnom trhu. Ako sa už uviedlo (pozri odôvodnenie 75 tohto rozhodnutia), bolo to možné len preto, že „… štát odsúhlasil pomoc vo výške 65 miliónov EUR k tomuto termínu. FPAP na druhej strane zaznamenal na trhu s ‚commodities‘ viacero miliónov ziskov z opcií, ktoré nesporne predstavujú pridanú hodnotu.“ Komisia teda konštatuje, že dodávka pohonných látok rybárskym podnikom za nižšiu cenu, ako je bežná trhová cena, bola možná vďaka zálohám odsúhlaseným štátom a vďaka vlastným zdrojom FPAP, teda vďaka výnosu členských príspevkov a ziskom zo špekulatívnych operácií na termínovom trhu s ropnými produktmi.

(92)

S týmto dvojitým pôvodom zdrojov (štátne zdroje a zdroje pochádzajúce zo súkromnej činnosti FPAP) sa stretávame aj v prípade finančných prostriedkov, ktoré slúžili na financovanie kompenzácie vyplácanej rybárskym podnikom.

(93)

Tak ako sa uvádza v odôvodnení 24 tohto rozhodnutia, FPAP hradí cenový rozdiel jestvujúci podľa dohovorov z 12. novembra 2004 a 27. mája 2005 medzi „maximálnou krytou cenou“ a priemernou mesačnou cenou referenčného indexu a podľa dohovoru z 11. októbra 2005 medzi 30 eurocentmi za liter a priemernou mesačnou referenčnou cenou, ak tá je vyššia ako 30 eurocentov.

(94)

Pôvodne plánovaný mechanizmus „vyrovnania“ sa zakladal na predpoklade, že dodatočné náklady v porovnaní s referenčnou cenou v období zvýšených kurzov by sa mohli kompenzovať vďaka príspevkom vyplácaným členmi v období miernejších kurzov. Systém by sa takýmto spôsobom samofinancoval. Ak sa odvoláme na dokument pána de Feuardent uvedený už v odôvodnení 75 tohto rozhodnutia, „FPAP bol technicky schopný prijať prvé opcie od apríla 2004; v tomto období potreby CECOMER (približne 200 miliónov litrov) na rok 2005 mohli byť kryté vo výške 0,28 centa/liter za približne 4 milióny EUR.“ Takýmto spôsobom FPAP mohol uspokojiť začiatkom roka 2004 relatívne skromné potreby „palivového poistenia“ vďaka svojim vlastným zdrojom. Ukazuje sa teda, že podľa pôvodnej koncepcie mohol byť fond sebestačný.

(95)

Vzhľadom na to, že kurzy ropy sa držali veľmi vysoko, vstup do FPAP nadobudol všeobecný charakter a počet členov FPAP rýchlo a výrazne stúpol. Z toho vyplynulo, že náklady na toto „palivové poistenie“ prudko vzrástli a mohli sa znášať len vďaka využitiu záloh, ktoré štát odsúhlasil fondu FPAP.

(96)

Ak sa pokúsime odhadnúť finančné prostriedky, ktoré FPAP potreboval na krytie výdavkov na „palivové poistenie“ na rok 2005, môžeme vychádzať z predpokladu, že úroveň spotreby pohonných látok, za ktorú rybárske podniky požadovali kompenzáciu, pravdepodobne stúpla z 200 miliónov litrov (pozri odôvodnenie 94) na objem, ktorý možno odhadovať približne na 900 miliónov litrov. Ak si totiž vezmeme ročné priemerné spotreby, ktoré slúžili za základ na výpočty uvedené v odôvodneniach 55 a 56, spotreba 1 000 plavidiel do 12 metrov by predstavovala 1 000 plavidiel × 200 ton/plavidlo a spotreba plavidiel nad 12 metrov by predstavovala 1 400 plavidiel × 480 ton/plavidlo, išlo by teda o 672 000 ton, čo je celkovo 872 000 ton (alebo 872 miliónov litrov). V skutočnosti, ako je uvedené v bode (55), ak uvážime, že plavidlá sú na rybolove skôr 38 týždňov ako 48, spotreba sa skôr blíži k 700 000 tonám (1 000 plavidiel do 12 m × 158 ton, teda 158 000 ton, a 1 400 plavidiel nad 12 m × 380 ton, teda 532 000 ton). Za predpokladu hornej hranice kompenzácie vo výške 12 centov za liter, čo je horná hranica uplatnená pri tretej zálohe (19), potreby finančných prostriedkov FPAP tak dosahovali ročnú sumu rádovo 85 miliónov EUR. Ak uvážime skutočnosť, že rybárske podniky si možno zabezpečili len časť svojej spotreby pohonných látok, potreba finančných prostriedkov nebola možno taká vysoká, ale rádovo ide o niekoľko desiatok miliónov EUR ročne, pričom pôvodný odhad bol 4 milióny EUR na rok 2005. Je teda zjavné, že FPAP nemohol zabezpečiť krytie zaručené svojim členom za platenie členských príspevkov bez toho, aby nezískal externé finančné prostriedky, v tomto prípade zálohy odsúhlasené štátom.

(97)

V tejto spojitosti FPAP získal verejné finančné prostriedky, aby uspokojil potreby tohto „palivového poistenia“, pričom sám musel čo najlepšie spravovať tieto finančné prostriedky. Hotovostné zdroje FPAP sa teda skladajú z finančných prostriedkov pochádzajúcich z príspevkov členov, štátnych záloh a prípadných ziskov z jeho pôsobenia na termínových trhoch s ropou. Časť týchto finančných prostriedkov pochádzajúcich zo štátnych záloh nesporne zodpovedá štátnym zdrojom. Pokiaľ ide o zisky nadobudnuté na termínových trhoch, ktoré umožnili rybárskym podnikom zásobovať sa lacnejšími pohonnými látkami, tie sa mohli získať len vďaka existencii štátnych zdrojov, ktoré poskytli fondu FPAP prostriedky na vykonávanie finančných operácií na termínových trhoch. Na druhej strane, aj keď nie sú známe presné charakteristiky dohovorov uzatvorených medzi FPAP a CECOMER a nemožno ich vyvodiť z nijakého dokladu, ktorý poskytlo Francúzsko, Komisia predpokladá, že kompenzácia vyplatená členským podnikom, zodpovedajúca cenovému rozdielu, bola nižšia, ako keby CECOMER a námorné družstvá dodali rybárom pohonné látky, ktoré by boli nakúpené na bežnom trhu, teda bez intervencie FPAP na termínových trhoch. Takýmto spôsobom zisk z operácií FPAP na termínových trhoch bol prevedený na CECOMER, zásobovacie družstvo námorných družstiev, a v konečnom dôsledku rybárskym podnikom, ktoré sa u nich zásobujú pohonnými látkami. Praktickým účinkom bolo určite to, že FPAP mohol pokračovať vo vyplácaní kompenzácií počas dlhšieho obdobia, ako keby bol FPAP len sprostredkujúcou organizáciou poverenou len rozdelením 65 (alebo 77) miliónov EUR poskytnutých štátom pod pláštikom mechanizmu „palivového poistenia“.

(98)

Komisia si v dôsledku toho myslí, že práve vďaka štátnym zdrojom, či už sa z nich priamo zásobovali hotovostné zdroje FPAP, alebo sa použili na vykázanie ziskov na zvýšenie týchto hotovostných zdrojov, mohli rybárske podniky získať finančnú výhodu na jednej strane tým, že mali možnosť zásobovať sa pohonnými látkami za výhodnú cenu, a na strane druhej tým, že poberali kompenzačnú náhradu vypočítanú v porovnaní s referenčnou cenou.

(99)

Tri, prípadne štyri dohovory uzatvorené medzi štátom a FPAP ustanovujú, že konečným účelom verejných finančných prostriedkov vyplatených vo forme záloh je čiastočne kompenzovať náklady na pohonné látky rybolovných spoločností. Kompenzácia vyplatená rybárom vo forme náhrady zodpovedajúcej rozdielu medzi referenčnou cenou a cenou na čerpacej stanici sa kombinuje so znížením ceny nafty na čerpacej stanici dodávateľa, ktorým je najčastejšie námorné družstvo.

(100)

Hotovostné zdroje FPAP, spočiatku tvorené príspevkami členov, potom bohato zvýšené o prvú zálohu štátu, mu umožnili pôsobiť na termínových trhoch a vykázať z toho zisky, ale tieto zisky neboli dostatočné na to, aby mu zároveň umožnili vyplácanie kompenzačných náhrad rybárskym podnikom ako protihodnotu za ich príspevky. Dve či prípadne tri dodatočné zálohy mu však umožnili pokračovať vo svojej činnosti, skôr než musel postupne vyriešiť svoje pozície, aby disponoval potrebnými hotovostnými zdrojmi na vyplatenie náhrad. Komisia poznamenáva, že rozhodnutia týkajúce sa operácií na termínových trhoch prijímal predseda FPAP. Ich konkrétna realizácia sa vykonávala prostredníctvom maklérov a špecializovaných finančných inštitúcií (pozri odôvodnenie 74), ktorých odmenu zabezpečoval FPAP v rozsahu, ktorý Komisia nepozná. Hoci stanovy FPAP ustanovujú, že predseda sa musí povinne obrátiť na správnu radu „pri rozhodnutí o návrhoch krytia, ktoré sa majú uskutočniť“, štát nie je zastúpený v správnej rade. Takýto spôsobom, hoci FPAP bol povinný vo všeobecnosti „viesť účtovníctvo umožňujúce zistiť na požiadanie použitie zálohy, ako aj použitie zdrojov a výdavkov fondu“, štát nerozhodoval ani o stratégii, ktorú mal sledovať FPAP na získanie týchto finančných opcií, ani o úrovni finančnej kompenzácie, ktorá sa mala vyplácať podnikom. V dôsledku toho, tak ako sa poukázalo v odseku 4.1.1.4., hoci niet pochýb, že pomoc zriadená poskytnutím troch či prípadne štyroch záloh sa môže pripísať na vrub štátu, nie je to tak v prípade ďalších výhod, ktoré mohli získať podniky jednak vďaka svojim príspevkom a jednak vďaka obozretnému spravovaniu celých hotovostných zdrojov FPAP. Totiž ak vďaka operáciám na termínových trhoch bola napokon pomoc vyplatená rybárom vyššia ako verejné prostriedky, ktoré získal FPAP, časť pomoci presahujúca sumu zálohovaných verejných prostriedkov nevyplynula z rozhodnutia štátu. Takýmto spôsobom, aj keď Komisia nemôže z účtovného hľadiska presne vymedziť, čo pochádzalo zo štátnych zdrojov a čo z vlastných zdrojov, pretože celé hotovostné zdroje sa použili na pôsobenie na termínových trhoch s ropou a na vyplatenie kompenzačnej náhrady, výhodu zodpovedajúcu rozdielu medzi celkovou sumou pomoci, ktorú získali rybárske podniky, a celkovou sumou záloh štátu postúpených rybárskym podnikom nemožno pripísať na vrub štátu.

(101)

Komisia si myslí, že úľava, ktorú získali rybárske podniky ako členovia FPAP, pokiaľ ide o ich výdavky na pohonné látky, uprednostňuje tieto podniky, pretože ako jediné majú túto úľavu. Ich postavenie je silnejšie v porovnaní s inými spoločnosťami, ktoré im konkurujú na trhu Spoločenstva, či už ide o rybárske podniky, alebo podniky z iných hospodárskych sektorov, ktoré sa usilujú znížiť svoje výrobné náklady spojené s pohonnými látkami. Okrem toho vzhľadom na to, že tento mechanizmus krytia sa vzťahuje výlučne na rybárske podniky, takto poskytnutá výhoda týmto podnikom sa posudzuje ako sektorová výhoda neprístupná iným sektorom. Každá forma pomoci uprednostňujúca osobitný sektor však narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením [pozri rozhodnutie Komisie 2006/269/ES z 8. februára 2006 o znížení dane pre profesionálnych rybárov (Švédsko) (20), odôvodnenia 31 a 35].

(102)

Francúzsko namieta, že táto pomoc neuprednostňuje podniky, ktoré sú členmi FPAP, v tej miere, že „vstup do FPAP je voľný a otvorený všetkým rybárskym podnikom pod podmienkou platenia príspevkov“. MQA dodáva, že tento vstup je otvorený „bez prihliadania na štruktúru alebo národnosť záujmov poskytujúcich výhody“. FPAP napokon spresňuje, že „podniky ktoré sú členmi FPAP, sú v rukách francúzskeho, ale aj španielskeho a holandského kapitálu“.

(103)

Komisia v odpovedi pripomína, že rybárske podniky, ktoré sa môžu stať členmi FPAP, sú len tie podniky, ktoré majú plavidlá registrované v metropolitnom Francúzsku alebo v zámorských departmánoch. Podniky s holandským alebo španielskym kapitálom, ktoré vlastnia francúzske plavidlá, sa teda skutočne môžu stať členmi FPAP; Francúzsko a FPAP určite narážajú vo svojich odpovediach na prípad takýchto plavidiel. Ostatné plavidlá Spoločenstva sa však nemôžu stať jeho členmi.

(104)

Všetky podniky, ktoré dostávajú kompenzáciu vyplatenú FPAP, konkurujú na trhu Spoločenstva podnikom, ktorých plavidlá sa plavia pod vlajkou ostatných členských štátov a ktoré majú tiež záujem znižovať svoje výrobné náklady spojené s výdavkami na pohonné látky, ale ktoré nemajú k dispozícii systém kompenzácie takého druhu, aký zaviedol FPAP. Z tohto dôvodu výhoda, ktorú získali členské rybárske podniky alebo tie, čo ešte nie sú členmi, ale mohli by sa nimi stať, teda všetky podniky majúce rybolovné plavidlá plaviace sa pod francúzskou vlajkou, jasne predstavuje narušenie hospodárskej súťaže.

(105)

FPAP sa okrem toho domnieva, že faktory narušenia hospodárskej súťaže treba hľadať inde. S odvolaním sa na jestvovanie nadmerných nákladov, ktoré podľa neho nie sú hospodársky opodstatnené, ako náklady vyplývajúce z riadenia viacročných usmerňovacích plánov rybolovnej flotily, teda z riadenia celkovej kapacity tejto flotily, či náklady spojené s riadením „práv na produkciu“, FPAP uvádza najmä, že „‚práva‘ spojené s ‚národnými‘ politikami predstavujú (…) skutočný faktor narušenia európskej hospodárskej súťaže (a) výrazne presahujú hospodársku oblasť“.

(106)

Komisia v tejto súvislosti pripomína, že tieto náklady, či už sú vo Francúzsku nižšie, alebo vyššie ako náklady jestvujúce v iných členských štátoch, vyplývajú z obmedzení spôsobených regulačným rámcom, v ktorom sa dnes vykonáva rybolovná činnosť. Svojím oznámením (21) z 26. februára 2007 o nástrojoch správy založených na právach rybolovu Komisia pripomína, že sektor rybolovu Spoločenstva sa vyznačuje rozmanitosťou nástrojov a mechanizmov správy a že porovnateľné situácie sa niekedy riešia veľmi odlišne v závislosti od členských štátov. Z toho hlavne vyplýva, že predaj a nákup práv rybolovu je bežnou praxou v niektorých členských štátoch, či už je to v rámci ustálených trhov, alebo nepriamym spôsobom. Náklady, ktoré spomenul FPAP, sú náklady, ktoré musia vykryť flotily rôznych členských štátov a ktoré zodpovedajú hospodárskemu vývoju sektora rybolovu. Vyplývajú z realizácie na vnútroštátnej úrovni riadiacich opatrení, ktoré nariaďuje či nevyhnutne vyžaduje spoločná politika rybného hospodárstva. Táto realizácia však neospravedlňuje zavedenie špecifickej pomoci v jednotlivom členskom štáte. Z tohto dôvodu, na rozdiel od toho, čo tvrdí FPAP, narušenie hospodárskej súťaže sa nedá posudzovať v medziach „relevantného trhu“, napríklad „regionálneho mikrotrhu“, čo je pojem, na ktorý sa odvoláva, ale tak ako sa to ustanovuje v rámci zmluvy, v celom spoločnom trhu. A tak pokiaľ má pomoc FPAP za následok podporu na udržanie rybolovu v regionálnom rámci a ochranu zdroja tým, že bráni plavidlám plaviacim sa na šírom mori, aby sa stiahli do bližších plytkejších vôd, a trawlerom, aby sa orientovali na špecifickejšie loviská rýb, ako to tvrdí FPAP, celkom zodpovedá pomoci, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením, a teda z tohto hľadiska štátnej pomoci.

(107)

Taktiež pre súbor už uvedených dôvodov si Komisia myslí, že finančné prostriedky zálohované štátom, ktoré získali rybárske podniky prostredníctvom FPAP, narúšajú hospodársku súťaž alebo hrozia jej narušením.

(108)

FPAP spochybňuje skutočnosť, že pomoc poskytnutá rybárskym podnikom, ktoré sú členmi zväzu, nepriaznivo ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Podľa FPAP totiž tieto podniky vykonávali svoje činnosti na „trhu, ktorý nie je v žiadnom prípade jednotný, ale ktorý skôr spočíva v ‚mozaike‘ regionálnych mikrotrhov“.

(109)

Komisia v odpovedi konštatuje, že celková hodnota vývozu produktov rybného hospodárstva a akvakultúry z Francúzska do zvyšku sveta v roku 2005 dosiahla 1 290 miliónov EUR, z toho 80 % bolo určených členským krajinám Európskej únie. Rovnako celková hodnota dovozu tejto kategórie produktov do Francúzska v roku 2005 dosiahla 3 693 miliónov EUR, z čoho 40 % až 60 %, podľa zdrojov, pochádzalo z členských krajín Európskej únie (22). Po porovnaní sa celková hodnota francúzskej produkcie ustálila na 1 868 EUR. A tak bez toho, že by bolo potrebné vykonať mimoriadne podrobnú ekonomickú číselnú analýzu (23), je zrejmé, že nech už sú pohyby cien jednotlivých druhov zistené každý deň vo francúzskych alebo európskych prístavoch akékoľvek, objem obchodu medzi Francúzskom a zvyškom Európy má veľkú váhu v jej bilancii zásobovania produktmi rybného hospodárstva a akvakultúry. Opatrenia zamerané na podporu veľkého množstva francúzskych rybárskych podnikov (viac ako 30 % flotily) znížením ich výrobných nákladov majú nevyhnutne dosah na obchod medzi členskými štátmi v oblasti rybolovu.

(110)

Je teda zrejmé, že výhoda, ktorú získali rybárske podniky úhradou časti ich výrobných nákladov, nepriaznivo ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

(111)

Štyri podmienky, ktoré sa vyžadujú na konštatovanie existencie štátnej pomoci, sú len čiastočne prítomné. Výhoda, ktorú získali rybárske podniky, vyplýva skutočne z použitia štátnych zdrojov, narúša hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením a ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Naproti tomu ju možno pripísať na vrub štátu len v rozsahu sumy záloh, keďže tieto zálohy predstavujú len časť hotovostných zdrojov FPAP a štát nezasahoval do rozhodovania, ktoré musel urobiť FPAP, aby finančné prostriedky, ktoré mu boli poskytnuté, prinášali zisk. Takto Komisia môže urobiť záver o existencii štátnej pomoci v zmysle článku 87 Zmluvy o ES len v rozsahu príspevku verejných prostriedkov, teda 65 či 77 miliónov EUR.

(112)

Komisia napokon pripomína, že francúzske orgány napriek svojim odpovediam zo 7. októbra 2005 a 21. apríla 2006 nespochybňujú skutočne závery Komisie o existencii štátnej pomoci. Počas preberania návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2007 Národným zhromaždením minister poľnohospodárstva a rybného hospodárstva odpovedal na otázku o budúcnosti FPAP takto: „FPAP je funkčný od 1. novembra 2004, ale Európska komisia ho veľmi pozorne sleduje, lebo ide o štátnu pomoc.“ (24).

(113)

Podľa článku 87 ods. 2 a 3 zmluvy sa niektoré kategórie pomoci pokladajú alebo môžu pokladať za zlučiteľné so spoločným trhom.

(114)

Komisia poznamenáva, že táto pomoc nezodpovedá prípadom ustanoveným v článku 87 ods. 2 zmluvy.

Vzhľadom na uvedené Komisia zastáva názor, že uvedená štátna pomoc, ktorú získali rybárske podniky, nie je zlučiteľná so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 2 písm. b) zmluvy.

(115)

Táto pomoc sa nemôže pokladať ani za zlučiteľnú so spoločným trhom na základe uplatnenia článku 87 ods. 3 zmluvy s jednotlivými prípadmi, ktoré sú tu ustanovené.

(116)

Zo všetkých týchto údajov vyplýva, že štátna pomoc priznaná rybárskym podnikom na zníženie ich výdavkov na pohonné látky nevyhovuje žiadnej výnimke ustanovenej v článku 87 zmluvy.

(117)

Pokiaľ ide o pomoc rybárskym podnikom, tá sa musí tiež posudzovať vo svetle usmernení na preskúmanie štátnej pomoci rybnému hospodárstvu a akvakultúre (ďalej len „usmernenia“).

(118)

Dôsledkom tejto pomoci je zníženie výrobných nákladov rybárskych podnikov. Má charakter prevádzkovej pomoci.

(119)

Komisia predovšetkým pripomína, že podľa znenia bodu 3.5. týchto usmernení „štátna pomoc nesmie mať ochranné účinky, musí slúžiť na podporu racionalizácie a efektívnosti výroby a uvádzania produktov rybného hospodárstva na trh. Pomoc musí priniesť trvalé zlepšenia, aby sa tento priemysel mohol rozvinúť výlučne na základe trhových ziskov“.

(120)

Ako sa už vysvetlilo v odôvodnení 115 písm. c) tohto rozhodnutia, zníženie výdavkov na pohonné látky sa nezameriava na rozvoj rybolovných činností v zmysle trvalo udržateľného rybolovu, ktorý je v súlade s cieľmi spoločnej politiky rybného hospodárstva, ale na udržanie úplne rovnakej činnosti rybárskych podnikov. Preto si Komisia myslí, že táto pomoc má skutočne charakter ochranných účinkov citovaný v bode 3.5. usmernení, a teda sa nemôže pokladať za zlučiteľná s touto zásadou určenou usmerneniami.

(121)

Francúzsko však uviedlo vo svojich odpovediach na začatie konania vo veci formálneho zisťovania, že „akcie FPAP predbehli užitočné opatrenia, ktoré budú vysvetlené a potvrdené plánmi záchrany a reštrukturalizácie po ich schválení“. Až omnoho neskôr, v januári 2008, však Francúzsko informovalo Komisiu o zavedení opatrení, ktoré sa prezentovali ako opatrenia pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu v prospech rybárskych podnikov a ktoré Komisia zaevidovala pod číslom NN 09/2008 a v súčasnosti ich analyzuje. Pri tom všetkom, aj keď súhlasíme s argumentom Francúzska, podľa ktorého akcie FPAP údajne predbehli istým spôsobom tieto opatrenia pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu, nemá to vplyv na ich zlučiteľnosť so spoločným trhom z dôvodu zásadných rozdielov, ktoré jestvujú medzi opatreniami zavedenými fondom FPAP a podmienkami, ktorým musia vyhovovať schémy pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov opísané v usmerneniach Spoločenstva týkajúcich sa štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach (26). Totiž na rozdiel od toho, čo sa požaduje v týchto usmerneniach, pomoc vyplývajúca z akcií FPAP bola poskytnutá nediferencovane všetkým rybárskym podnikom, a nie iba podnikom nachádzajúcim sa v ťažkostiach. Na druhej strane pomoc na záchranu nesmie trvať dlhšie ako šesť mesiacov a musí mať formu návratnej pôžičky alebo záruky; pokiaľ ide o pomoc na reštrukturalizáciu, tá sa musí poskytovať za presne určených podmienok na obmedzené obdobie. Pomoc, ktorú poskytuje Francúzsko prostredníctvom FPAP, nespĺňa požadované podmienky: rybárske podniky získavajú pomoc od roku 2004, pomoc sa neodsúhlasuje vo forme pôžičky ani záruky a jej splatenie v kontexte plánu reštrukturalizácie nie je plánované.

(122)

FPAP si tiež myslí, že poskytnutá pomoc je odôvodnená tým, že v skutočnosti ide údajne o pomoc príjmom zamestnancov. V tejto súvislosti FPAP píše: „FPAP sa sformoval ako ‚preventívne zoskupenie‘ s cieľom vytvoriť pre 2 500 členských podnikov právny okruh záchrany v zmysle francúzskeho zákona … Z tohto dôvodu sa povoľuje pomoc na príjmy zamestnancov v okruhu reštrukturalizácie. Ničím nepriaznivo neovplyvňuje pravidlá hospodárskej súťaže. Naopak, vyplýva zo zásad Spoločenstva, ktoré zaručujú zamestnancom minimálny dôstojný príjem.“ FPAP ďalej uvádza, že systém vyplácania námorníkov formou podielu na zisku posádky by vo Francúzsku spôsobil, že zamestnanci rybárskych podnikov by nedostali mzdu, či dokonca by sa zadlžili voči posádke. Napokon spresňuje, že 25 zo 65 miliónov zálohy schválenej štátom „sa priamo týka záloh zamestnancom a posudzuje sa ako priama sociálna akcia“. MQA dodáva: „Ak by sa pôžičky pokladali za pomoc v prospech nie transparentného FPAP, ale členských rybárskych podnikov, išlo by vskutku o sociálnu pomoc. Finančná pomoc, ktorá by sa takto poskytla, by bola skutočne priamo spojená s odmeňovaním námorníkov.“

(123)

Tieto tvrdenia si vyžadujú viaceré pripomienky Komisie:

(124)

Podľa MQA by mohlo ísť aj o sociálno-ekonomické opatrenia: „… usmernenia (…) tvrdia, že sociálno-ekonomické opatrenia možno vyhlásiť za zlučiteľné. V tomto osobitnom prípade je FPAP úplne transparentný a opatrenia kvalifikované Komisiou ako pomoc majú zjavne sociálno-ekonomický charakter.“

(125)

Komisia konštatuje, že MQA neposkytuje nijaký údaj umožňujúci preskúmať predmetnú pomoc s ohľadom na bod 4.5. usmernení, ktoré ustanovujú, že od prípadu k prípadu možno pokladať za zlučiteľnú so spoločným trhom priamu pomoc pracovníkom zodpovedajúcu sociálno-ekonomických opatreniam. Tento odsek v skutočnosti spresňuje, že za zlučiteľnú sa môže pokladať len „pod podmienkou, že je súčasťou súboru podporných opatrení sociálno-ekonomického charakteru s cieľom kompenzovať straty príjmu spojené s prispôsobením kapacít, o ktorom sa rozhodlo v súlade s článkom 11 ods. 1 nariadenia (ES) č. 2371/2002“ [nariadenie Rady (ES) č. 2371/2002 z 20. decembra 2002 o ochrane a trvalo udržateľnom využívaní zdrojov rybného hospodárstva v rámci spoločnej politiky v oblasti rybolovu (32)]. Vytvorenie FPAP však nespadá do celkového plánu, o ktorom sa rozhodlo v súlade s nariadením (ES) č. 2371/2002 s cieľom prispôsobiť kapacity rybolovu. Argument predložený kanceláriou MQA teda nijako nemôže odôvodniť poskytnutie tejto prevádzkovej pomoci.

(126)

MQA tiež uvádza, že nie je presné tvrdenie, že pomoc bola poskytnutá bezpodmienečne. Podľa MQA „štát požadoval na odsúhlasenie týchto pôžičiek, aby FPAP predložil mnohé doklady, doklady určené na preukázanie prísneho hospodárenia fondu a tiež rozhodnosti fondu a jeho členov uplatňovať dlhodobé riešenia nových výrobných podmienok sektora rybolovu“. MQA trvá na tejto požiadavke transparentného účtovníctva a na rozhodnutí štátu požadovať vykonanie medziministerskej inšpekcie.

(127)

Komisia berie na vedomie túto požiadavku transparentnosti a kontroly, pričom poznamenáva, že sa zdá byť elementárna, keďže ide o intervenciu financovanú z verejných finančných prostriedkov. Ľutuje však, že v takomto kontexte transparentnosti jej francúzske orgány neodovzdali všetky podrobné číselné údaje o činnostiach fondu napriek žiadostiam vysloveným počas konania. Napokon konštatuje, že nikdy nebola informovaná o inšpekcii, ktorú spomenula kancelária MQA, a tým viac ani o jej záveroch, ktoré si vyžiadali francúzske orgány v polovici novembra 2005.

(128)

V dôsledku toho sa Komisia domnieva, že zálohy poskytnuté štátom naozaj spadajú do kategórie prevádzkovej pomoci uvedenej v bode 3.7. usmernení, podľa ktorého „štátna pomoc, ktorá je poskytnutá bez toho, aby bola sprevádzaná akoukoľvek povinnosťou pre príjemcov, aby zodpovedala cieľom spoločnej politiky rybného hospodárstva, a ktorá je určená na zlepšenie situácie podnikov a na zvýšenie ich hotovostných zdrojov (…), je ako prevádzková pomoc nezlučiteľná so spoločným trhom“. Tieto zálohy teda nie sú zlučiteľné so spoločným trhom.

(129)

Komisia konštatuje, že Francúzsko protiprávne, porušením článku 88 ods. 3 zmluvy, zaviedlo rozličné opatrenia, ktorých sa týka toto rozhodnutie.

(130)

Na základe analýzy uvedenej v časti 4.1. tohto rozhodnutia sa Komisia domnieva, že zvýšenie hotovostných zdrojov FPAP poskytnutím troch, prípadne štyroch záloh v celkovej sume 65, prípadne 77 miliónov EUR predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 2 a 3 zmluvy. Totiž vzhľadom na to, že nijaká banková inštitúcia by neposkytla zálohy takého druhu, aké boli poskytnuté fondu FPAP, a že podľa dostupných informácií tieto zálohy neboli vrátené, tieto zálohy sa zmenili na priamu dotáciu (pozri odôvodnenie 67), a teda na štátnu pomoc v predmetnej sume.

(131)

Komisia sa na základe analýzy uvedenej v časti 4.2. tohto rozhodnutia domnieva, že pomoc poskytnutá vo forme záloh fondu FPAP, ktorá umožnila rybárskym podnikom nakupovať pohonné látky za výhodnú cenu a získať kompenzačnú náhradu v rámci palivového poistenia, predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom podľa článku 87 ods. 2 a 3 zmluvy.

(132)

Suma štátnej pomoci zavedenej vo Francúzsku dosahuje 65 miliónov EUR alebo 77 miliónov EUR, ak došlo k štvrtému dohovoru. V súlade s článkom 14 ods. 1 nariadenia (ES) č. 659/1999 v prípade zamietavého rozhodnutia Komisia rozhodne, že členský štát prijme všetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od príjemcov. Cieľ sa dosiahne po tom, ako sa predmetná pomoc, prípadne zvýšená o úroky z omeškania, vráti príjemcami alebo inými slovami podnikmi, ktoré z nej mali skutočne úžitok (33). Cieľ vymáhania sa teda dosiahne, ak sa suma 65 či 77 miliónov EUR vráti.

(133)

Na určenie toho, čo sa má vymáhať na jednej strane od FPAP a na strane druhej od rybárskych podnikov, treba vziať do úvahy skutočnosť, že FPAP ako hospodársky operátor konajúci na termínových trhoch má za cieľ poskytovať náhrady rybárskym podnikom v rámci systému palivového poistenia, ktorý zaviedol, a dodávať im pohonné látky za výhodnú cenu. Analýza vykonaná v tomto rozhodnutí o všeobecnej ekonomike tohto osobitného systému ukazuje, že FPAP splnil svoje poslanie postupným prevodom pomoci poskytnutej štátom. Z tohto dôvodu pomoc, ktorú FPAP musí vrátiť, je časťou zo 65 alebo 77 miliónov EUR, ktorá nebola postúpená rybárskym podnikom, a pomoc, ktorú musia vrátiť rybárske podniky, je potom časť, ktorá im bola postúpená.

(134)

Komisia nepozná sumu, ktorá bola skutočne postúpená z fondu FPAP rybárskym podnikom. Komisia v tejto súvislosti pripomína, že napriek príkazu zaslanému Francúzsku, aby poskytlo všetky potrebné informácie o fungovaní FPAP, Francúzsko nezaslalo ani spôsob využitia hotovostných zdrojov tohto fondu, ani jeho účtovníctvo. Keďže nejestvujú tieto informácie, a vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora (34), si Komisia myslí, že je vhodné poskytnúť isté usmernenia pre metodiku, ktorá sa má použiť, aby sa určila suma pomoci, ktorú treba vymôcť.

(135)

Pri definovaní týchto usmernení Komisia zohľadnila po preskúmaní dohovorov skutočnosť, že FPAP má povinnosť viesť účtovníctvo umožňujúce poznať využitie záloh, ako aj použitie zdrojov a výdavkov, a že sa zaviazal uchovať účtovné doklady minimálne počas obdobia 10 rokov a poskytnúť ich jednotlivým vyšším správnym orgánom na jednoduché požiadanie (pozri odôvodnenie 27). Na základe týchto údajov budú mať orgány alebo organizácie poverené uplatnením rozhodnutia o vymáhaní možnosť spoznať pohyby hotovostných zdrojov FPAP, ako aj situáciu týchto hotovostných zdrojov v čase, keď by sa malo toto rozhodnutie uplatniť. Okrem toho, keďže účtovníctvo rybárskych podnikov vo všeobecnosti vedú správcovské združenia patriace Centru pre riadenie tradičného rybolovu, ktoré má zastúpenie v správnej rade FPAP, taktiež možno identifikovať v účtovníctve podnikov náhrady, ktoré im vyplatil FPAP.

(136)

Suma nezlučiteľnej pomoci, ktorú FPAP musí vrátiť, zodpovedá časti štátnej pomoci, ktorá napokon nebola prevedená na rybárske podniky, teda sume záloh, z ktorej sa financovali prevádzkové náklady FPAP, ako aj sume týchto záloh, ktoré si fond ponechal vo svojich hotovostných zdrojoch. Celkovú sumu prevádzkových nákladov bude môcť zistiť orgán poverený uskutočnením vymáhania na základe účtovníctva FPAP. Vzhľadom na zameniteľný charakter peňazí a nemožnosť rozlišovať ich pôvod v závislosti od ich využitia sa Komisia nazdáva, že podiel záloh štátu na financovanie týchto prevádzkových nákladov zodpovedá celkovej sume týchto nákladov upravenej koeficientom týchto záloh v porovnaní so sumou týchto záloh a vlastného kapitálu FPAP (príspevky členov). Rovnakým spôsobom suma záloh ponechaná v pokladni môže byť určená upravením zostávajúcich hotovostných zdrojov tým istým koeficientom.

(137)

Ako sa už uviedlo, pomoc, ktorú treba vymáhať od všetkých rybárskych podnikov, zodpovedá 65 či 77 miliónom záloh zníženým o sumu, ktorú treba vymôcť od FPAP v súlade s údajmi poskytnutými v odôvodnení 136. Pokiaľ ide o štátnu pomoc, ktorú treba vymôcť od každého z týchto podnikov, treba zohľadniť skutočnosť, že z účtovného hľadiska nemožno robiť rozdiel medzi pomocou, ktorá je kvalifikovaná ako štátna pomoc, a pomocou, ktorá sa nedá pripísať na vrub štátu (pozri odsek 4.2.1.2. tohto rozhodnutia).

(138)

Komisia sa nazdáva, že štátna pomoc, ktorú treba vymôcť od každého podniku, sa môže vypočítať na základe náhrady, ktorú získal každý podnik podľa palivového poistenia.

(139)

Keď si Komisia vzala túto náhradu za základ na výpočet, nebrala do úvahy ekvivalent dotácie úspory, ktorú získal každý rybársky podnik následkom nákupu pohonných látok za nižšiu cenu ako trhovú. Komisia sa domnieva, že je odôvodnené tak urobiť, pretože podniky, ktoré získali výhodnú cenu na pohonné látky, sú tie isté podniky, ktoré získali náhrady podľa palivového poistenia, a to v úplne porovnateľných vzájomných pomeroch, pretože čím viac podnik nakupoval pohonné látky za výhodnú cenu, tým vyššie náhrady získal, a naopak. Pri voľbe tohto základu teda nedôjde k rozporu medzi dotknutými podnikmi vo vzťahu k povinnostiam vrátenia, ktoré si budú musieť splniť. Na druhej strane Komisia poznamenáva, že ak by sme chceli zohľadniť tieto ekvivalenty dotácií v základe na výpočet, bolo by potrebné na tento účel vypočítať v prípade každého zásobovania pohonnými látkami vykonaného v období činnosti FPAP na termínových trhoch s ropou rozdiel medzi výdavkom, ktorý by vyplynul z nákupu za kurz dňa, a skutočnou cenou fakturovanou družstvom po určení toho, aký by bol kurz dňa vzťahujúci sa na druh nakúpených pohonných látok a na miesto zásobovania. Táto metóda by sa náročnejšie realizovala. To je dôvod, prečo Komisia pokladá za výhodnejšie odporučiť základ na výpočet, ktorý uľahčí úlohu orgánov a inštitúcií poverených realizovať rozhodnutie o vymáhaní.

(140)

V dôsledku toho sa Komisia domnieva, že štátna pomoc, ktorú treba vymôcť od každého podniku, sa môže vypočítať na základe náhrady, ktorú získal každý podnik podľa palivového poistenia. Štátna pomoc, ktorú treba vymôcť, sa musí vypočítať tak, že táto náhrada sa vynásobí percentom zodpovedajúcim pomeru celkovej sumy štátnej pomoci, ktorú treba vymôcť od rybárskych podnikov, a celkovej sumy náhrad, ktoré rybárskym podnikom vyplatil FPAP podľa palivového poistenia.

(141)

Suma, ktorú treba vymôcť od každého rybárskeho podniku, sa teda musí vypočítať podľa týchto vzorcov:

kde

(142)

Tento vzorec berie do úvahy postulát, podľa ktorého mal FPAP zisky na termínových trhoch, zisky, ktoré následne spätne postúpil rybárskym podnikom. Tak ako sa to opisuje v tomto rozhodnutí, je to najpravdepodobnejší prípad. Treba však rátať aj s teoretickým prípadom, ak by FPAP utrpel straty na termínových trhoch, a vtedy by z toho vyplynulo, že rybárske podniky získali nižšiu celkovú sumu náhrad ako suma záloh znížená o sumu, ktorú treba vymôcť od FPAP. V takomto prípade by bol kvocient (zálohy – R*FPAP)/súčet I všeobecne vyšší ako 1, najmä ak suma „R*FPAP“ je nízka; použitie už uvedeného vzorca by potom spôsobilo, že celková suma, ktorá sa má vymôcť od rybárskych podnikov, by bola väčšia ako suma, ktorú získali. Z tohto dôvodu v tomto osobitnom prípade treba ustanoviť, že suma, ktorá sa má vymôcť od každého podniku, zodpovedá náhrade, ktorú tento podnik získal podľa „palivového poistenia“. V takomto prípade by sa zostatok medzi zálohami štátu a náhradami vyplatenými rybárskym podnikom musel vymáhať od FPAP, ktorý skutočne tento rozdiel spotreboval.

(143)

Štátna pomoc, ktorá priniesla prospech rybárskym podnikom, nemusí podliehať vymáhaniu, ak k dátumu, keď bola poskytnutá, spĺňala podmienky nariadenia (ES) č. 1860/2004 alebo nariadenia (ES) č. 875/2007 o pomoci de minimis,

a)

celkovú sumu (istinu a úroky), ktorú musí vymôcť od FPAP;

b)

podrobný opis už prijatých a plánovaných opatrení s cieľom podriadiť sa tomuto rozhodnutiu;

c)

dokumenty preukazujúce, že FPAP bol vyzvaný, aby vrátil pomoc.

a)

zoznam rybárskych podnikov, ktoré dostali pomoc uvedenú v článku 2, a celkovú sumu, ktorú každý dostal;

b)

celkovú sumu (istinu a úroky), ktorú treba vymôcť od každého príjemcu;

c)

podrobný opis už prijatých a plánovaných opatrení s cieľom podriadiť sa tomuto rozhodnutiu;

d)

dokumenty preukazujúce, že príjemcovia boli vyzvaní, aby vrátili pomoc.