Oznámenie Komisie o uplatňovaní článkov 87 a 88 Zmluvy o štátnej pomoci vo forme záruk

(2000/C 71/07)

1. ÚVOD

1.1. Toto oznámenie objasňuje postoj Komisie k štátnej pomoci vo forme záruk. Záruky sa obyčajne spájajú s pôžičkou alebo iným finančným záväzkom, ku ktorému sa zmluvne zaviazal dlžník veriteľovi. Toto oznámenie však zahŕňa všetky formy záruk bez ohľadu na ich právny základ a uskutočnenú transakciu. Záruky sa môžu poskytnúť ako jednotlivé záruky alebo v rámci systému záruk. Ak sa poskytne aj štátna pomoc, táto je väčšinou v prospech dlžníka. Avšak za určitých okolností sa môže poskytnúť podpora aj veriteľovi.

1.2. Toto oznámenie platí bez zasahovania do článku 295, a teda nebráni v uplatňovaní zásad, ktorými sa riadi systém vlastníctva majetku v členských štátoch. Pokiaľ ide o verejné alebo súkromné vlastníctvo, Komisia zastáva neutrálne stanovisko. Toto oznámenie sa netýka vývozu záruk na úver.

1.3. V roku 1989 Komisia odoslala členským štátom dva listy o štátnych zárukách. V prvom liste [1] zdôraznila, že všetky záruky poskytnuté štátom patria do rámca článku 87 ods. 1. Podľa tohto listu musí byť Komisia informovaná o všetkých plánoch na poskytnutie alebo modifikáciu takýchto záruk, a to v dostatočnom časovom predstihu, aby ich mohla pripomienkovať. V druhom liste [2] Komisia objasnila, že má v úmysle preskúmať systémy poskytovania záruk a že jednotlivé záruky poskytované na základe schváleného systému nebude treba oznamovať. V roku 1993 Komisia schválila oznámenie [3], ktoré bolo venované aj zárukám.

1.4. Na základe doteraz získaných skúseností možno konštatovať, že politiku Komisie v tejto oblasti treba znova definovať. Toto oznámenie nahrádza dva listy Komisie z roku 1989 a odsek 38 oznámenia Komisie z roku 1993. Jej účelom je poskytnúť členským štátom podrobnejšie objasnenie zásad, z ktorých chce Komisia vychádzať pri výklade článkov 87 a 88 a ich uplatňovaní na štátne záruky. Komisia chce týmto spôsobom zabezpečiť transparentnosť svojej politiky v tejto oblasti do takej miery, ako je to len možné, a tým zabezpečiť aj predvídateľnosť jej rozhodnutí a rovnaký prístup k nim.

2. UPLATNITEĽNOSŤ ČLÁNKU 87 ODS. 1

2.1. Podpora pre dlžníka

2.1.1. Príjemcom podpory býva obyčajne dlžník. Štátna záruka umožňuje dlžníkovi vytvoriť si lepšie finančné podmienky pre pôžičku ako tie, ktoré sú bežne dostupné na finančných trhoch. Obyčajne môže dlžník pomocou štátnej záruky získať nižšiu sadzbu a/alebo ponúknuť nižšiu záruku. V niektorých prípadoch by dlžník bez štátnej záruky nenašiel finančnú inštitúciu, ktorá by mu požičala za akýchkoľvek podmienok. Štátne záruky tak vytvárajú podmienky na založenie nových podnikov a umožňujú niektorým podnikom zaobstarať si finančné prostriedky na nové činnosti alebo jednoducho na to, aby mohli byť naďalej aktívne namiesto toho, aby boli vyradené z činnosti alebo aby podliehali reštrukturalizácii, a tak spôsobili skreslenie súťaže. Štátne záruky teda vo všeobecnosti patria do rámca článku 87 ods. 1, ak ide o obchodovanie medzi členskými štátmi a ak sa neplatí trhová prirážka.

2.1.2. Prínosom štátnej záruky je, že riziko spojené s touto zárukou znáša štát. Za znášanie rizika štátom by sa za normálnych okolností musel platiť patričný poplatok. Ak sa štát zriekne tohto poplatku, je to osožné aj pre podnik, aj pre tok zdrojov štátu. V takom prípade, ak aj štát nevykoná žiadne platby na základe záruk, môže sa poskytnúť štátna pomoc na základe článku 87 ods. 1. Pomoc sa pridelí hneď po tom, ako sa poskytne záruka, a nie vtedy, keď sa o záruku žiada alebo vtedy, keď sa na základe záruk vykonávajú platby. To, či záruka predstavuje štátnu pomoc, alebo nie a ak áno, aká môže byť suma štátnej pomoci, sa musí stanoviť v tom istom čase, v akom sa poskytne záruka.

2.1.3. Komisia tiež považuje za pomoc vo forme záruk najpriaznivejšie finančné podmienky, ktoré získali podniky, ktorých právna forma vylučuje konkurzné konanie alebo iné postupy pri insolventnosti alebo umožňuje explicitnú štátnu záruku alebo krytie strát štátom. To isté platí, ak štát nadobudne majetok v podniku, ak sa schváli neobmedzené ručenie namiesto zvyčajného obmedzeného ručenia [4].

2.1.4. Článok 87 ods. 1 sa týka pomoci, ktorú udeľuje členský štát alebo sa prideľuje zo štátnych zdrojov. Preto takisto ako iné formy potenciálnej pomoci môžu záruky, priamo poskytnuté štátom najmä prostredníctvom centrálnych, regionálnych alebo miestnych orgánov, ako aj záruky, ktoré poskytujú podniky patriace pod dominantný vplyv štátnych orgánov, predstavovať štátnu pomoc.

2.2. Podpora pre veriteľa

2.2.1. Aj keď obyčajne býva príjemcom pomoci dlžník, netreba brániť tomu, aby za určitých okolností mal prospech z pomoci aj veriteľ. V takom prípade bude Komisia pristupovať k tomu adekvátne.

2.2.2. Najmä vtedy, ak sa štátna záruka poskytne ex post vo vzťahu k pôžičke alebo inému finančnému záväzku, ktorý už platí bez toho, že by sa upravili podmienky tejto pôžičky alebo záväzku, alebo ak sa jedna garantovaná pôžička použije na to, aby sa splatila iná, negarantovaná pôžička tej istej úverovej inštitúcii, potom sa môže poskytnúť pomoc veriteľovi, aby sa zväčšilo zabezpečenie pôžičiek. Táto pomoc môže byť na prospech veriteľovi a môže skres

teda zásadne patrí do rámca článku 87 ods. 1, ak ide o účinok na obchod medzi členskými štátmi.

3. SUMA POMOCI

3.1. V prípade individuálnej štátnej záruky sa musí pomoc určiť vo vzťahu k podrobnostiam záruky a pôžičky (alebo iného finančného záväzku). Dôležitými faktormi sú najmä trvanie a výška záruky a pôžičky, riziko nedodržania záväzku dlžníkom, cena, ktorú zaplatí dlžník za záruku, vlastnosti zábezpeky, skutočnosť, ako a kedy možno vyzvať štát na vyrovnanie dlhov a spôsob (napr. vyhlásenie konkurzu), aký použije štát na získanie sumy, ktorú dlhuje dlžník, ak už o záruku bolo požiadané.

3.2. Hotovostný grantový ekvivalent záruky na pôžičku možno v danom roku:

- vypočítať tým istým spôsobom ako priznanie ekvivalentu bezúročnej pôžičky, pričom subvencia na úroky predstavuje rozdiel medzi trhovou sadzbou a sadzbou získanou vďaka štátnej záruky po odrátaní všetkých zaplatených poplatkov alebo,

- považovať za rozdiel medzi a) nezaplatenou garantovanou sumou vynásobenou rizikovým faktorom (pravdepodobnosť neplatenia) a b) akýmkoľvek zaplateným poplatkom, t. j. (garantovaná suma × riziko) – poplatok alebo,

- vypočítať akoukoľvek inou objektívne uplatňovanou a všeobecne uznávanou metódou.

Pri individuálnych zárukách má byť štandardným spôsobom kalkulácie prvá metóda, pri garančných systémoch druhá metóda. Rizikový faktor musí vychádzať z predchádzajúcich skúseností z neplatenia pôžičiek za podobných okolností (sektor, veľkosť firmy, úroveň všeobecnej ekonomickej aktivity). Ročné grantové ekvivalenty sa musia diskontovať na ich súčasnú hodnotu použitím referenčnej miery, a potom ich pridaním, aby sa získal celkový grantový ekvivalent.

Ak existuje v čase pridelenia pôžičky veľká pravdepodobnosť, že dlžník nebude platiť, pretože má napr. finančné problémy, môže byť výška záruky v takej istej výške ako suma, ktorú záruka efektívne kryje.

3.3. Ak je finančný záväzok úplne krytý štátnou zárukou, má veriteľ menšiu snahu správne ohodnotiť, zabezpečiť a minimalizovať riziko vznikajúce pri poskytnutí pôžičky, a najmä správne ohodnotiť dôveryhodnosť dlžníka. Toto ohodnotenie rizika nemusí poskytovateľ záruky vždy prevziať, a to kvôli nedostatku prostriedkov. Absencia snahy minimalizovať riziko nesplatenia pôžičky môže povzbudiť veriteľov uzatvárať zmluvy o pôžičkách s vyšším ako bežným obchodným rizikom, čím sa môže zvýšiť množstvo rizikovejších záruk v štátnom portfóliu.

3.4. Komisia navrhuje, aby najmenej 20 % nekrytých štátnou zárukou slúžilo ako vhodný limit na vzbudenie snahy správne ohodnotiť dôveryhodnosť dlžníka [5], aby sa správne zabezpečili pôžičky a aby sa minimalizovalo riziko spojené s danou transakciou [6]. Preto bude Komisia v zásade kriticky skúmať všetky záruky kryjúce celkovú (alebo skoro celkovú) sumu finančných transakcií.

3.5. V prípade systémov štátnych záruk nemusia byť špecifické vlastnosti jednotlivých prípadov známe v tom istom čase, v ktorom sa hodnotí systém. Za takýchto okolností sa musí prvok pomoci ohodnotiť vo vzťahu k pravidlám systému, ktoré sa týkajú okrem iného maximálnej sumy a trvania pôžičiek, kategórie podniku a typu dostupného projektu, zábezpeky požadovanej od dlžníkov, poplatku, ktorý treba zaplatiť a úrokovej miery.

4. OKOLNOSTI VYLUČUJÚCE POSKYTNUTIE POMOCI

4.1. Jednotlivé záruky alebo záručné systémy, do ktorých vstupuje štát, sú mimo rámca článku 87 ods. 1, ak neexistuje pomoc v prospech určitých podnikov alebo výroby niektorých tovarov. V takomto prípade nie je oznamovanie členského štátu potrebné. Záruka tiež nepredstavuje štátnu pomoc podľa článku 87 ods. 1, ak opatrenie nemá vplyv na obchod medzi členskými štátmi.

4.2. Komisia sa domnieva, že splnenie týchto podmienok zabezpečí, aby štátna záruka nepredstavovala štátnu pomoc podľa článku 87 ods. 1:

a) dlžník nemá finančné problémy;

b) dlžník má v zásade možnosť získať pôžičku z finančných trhov a na základe trhových podmienok bez intervencie štátu;

c) záruka sa viaže na špecifickú finančnú transakciu, platí pre pevnú maximálnu sumu, nekryje viac ako 80 % nezaplatenej pôžičky alebo iného finančného záväzku (s výnimkou obligácií a podobných nástrojov) a nie je časovo obmedzená;

d) platí sa trhová cena za záruku (ktorá okrem iného odzrkadľuje výšku a trvanie záruky, zábezpeku zo strany dlžníka, finančnú situáciu dlžníka, sektor činnosti a perspektívy, mieru platobnej neschopnosti a iné ekonomické podmienky).

4.3. Komisia sa domnieva, že splnenie týchto podmienok zabezpečí, aby systém štátnych záruk neprestavoval štátnu pomoc podľa článku 87 ods. 1:

a) systém nepovoľuje poskytovať záruky dlžníkom, ktorí majú finančné problémy;

b) dlžníci majú v zásade možnosť získať pôžičku z finančných trhov a na základe trhových podmienok bez intervencie štátu;

c) záruky sa viažu na špecifickú finančnú transakciu, platia pre pevnú maximálnu sumu, nekryjú viac ako 80 % nezaplatenej pôžičky alebo iného finančného záväzku (s výnimkou obligácií a podobných nástrojov) a nie sú časovo obmedzené;

d) podmienky systému sú založené na realistickom zhodnotení rizika, aby poplatok, ktorý platia prijímajúce podniky, bol za každých okolností realizovaný ako samofinancovateľný;

e) systém stanovuje také podmienky, na základe ktorých sa budúce záruky a celkové financovanie systému majú overovať najmenej raz za rok;

f) poplatky kryjú aj bežné riziko spojené s poskytnutím záruk, aj administratívne výdavky systému, vrátane normálnej

ak štát poskytuje vstupný kapitál na spustenie systému.

4.4. Nesplnenie ktorejkoľvek zo spomínaných podmienok stanovených v bodoch 4.2 a 4.3 neznamená, že takáto záruka alebo záručný systém sa automaticky považuje za štátnu pomoc. Ak existujú nejaké pochybnosti o tom, či plánovaná záruka, alebo záručný systém predstavuje štátnu pomoc, treba to oznámiť.

4.5. Môžu sa vyskytnúť také okolnosti, na základe ktorých sa uvažuje o využití štátnych záruk, aby sa podnikom

, akú by im neposkytol trh. Podniky môžu byť začínajúce, expandujúce alebo malé, a teda neschopné poskytnúť potrebnú zábezpeku na získanie pôžičky alebo záruky. Môžu tiež patriť do kategórie vysokorizikových podnikov (od ktorých sa očakáva pohyb smerom k prosperite iba v dlhodobom výhľade a ktoré majú osobitne vysokú mieru neúspechu). Môže to byť napr. v prípade projektov na nové, inovačné produkty alebo postupy. Komisia sa domnieva, že takéto okolnosti v zásade nevyjmú štátne záruky z rámca článku 87 ods. 1. Štátne záruky, ktoré sa poskytnú za takýchto podmienok, sa musia Komisii oznamovať v dostatočnom časovom predstihu podobne ako štátne záruky poskytované za iných podmienok.

5. ZLUČITEĽNOSŤ ŠTÁTNEJ POMOCI VO FORME ZÁRUK SO SPOLOČNÝM TRHOM

5.1. Štátne záruky, ktoré patria do rámca článku 87 ods. 1, musí Komisia skúmať so zreteľom na skutočnosť, či sú, alebo nie sú zlučiteľné so spoločným trhom. Pred takýmto zhodnotením zlučiteľnosti je potrebné zistiť, kto je prijímateľom pomoci. Ako sme už vysvetlili v bode 2, môže to byť buď dlžník, alebo veriteľ, alebo obidvaja.

5.2. Vo väčšine prípadov záruka zahŕňa pomoc dlžníkovi (bod 2.1). Komisia preskúma, či táto pomoc je, alebo nie je zlučiteľná, a to na základe rovnakých pravidiel, ktoré sa uplatňujú pri iných formách pomoci. Konkrétne kritériá zlučiteľnosti hodnotenia Komisia podrobne vysvetlila v rámci pravidiel týkajúcich sa horizontálnej, regionálnej a odvetvovej pomoci [7]. Skúmanie bude brať zvažovať najmä výšku pomoci, charakteristiku prijímateľov a stanovené ciele.

5.3. Komisia schváli záruku iba vtedy, ak sú zmluvne viazané na určité podmienky, ktoré môžu siahať až po povinné

na podnik prijímateľa alebo po iný podobný postup. Podmienky bude musieť Komisia odsúhlasiť na začiatku skúmania navrhovanej záruky bežným postupom podľa článku 88 ods. 3, a to v štádiu, keď sa záruka udeľuje. V prípade, ak chce členský štát realizovať záruku na základe iných podmienok, ako boli pôvodne dohodnuté, potom bude Komisia považovať realizáciu záruky za poskytnutie novej pomoci, ktoré sa musí oznamovať na základe článku 88 ods. 3.

5.4. Ak záruka zahŕňa podporu veriteľovi (bod 2.2), treba venovať pozornosť skutočnosti, že takáto pomoc môže v podstate predstavovať operatívnu pomoc.

6. DÔSLEDKY PORUŠENIA ČLÁNKU 88 ODS. 3

6.1. Ak si členské štáty neplnia povinnosti apriórneho oznamovania a odkladu stanoveného článkom 88 ods. 3, potom sa podporný prvok záruky kvalifikuje v súlade s článkom 1 písm. f) nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999, ktorý stanovuje podrobné pravidlá uplatňovania článku 93 Zmluvy o ES [8], ako protiprávny. Pokiaľ ide o dôsledky porušenia tretej vety článku 88 ods. 3, treba spomenúť určité rozdiely. V ďalšom texte sa bude rozoberať postavenie prijímateľa pomoci a veriteľov, ktorí nie sú prijímateľmi.

6.2. Po prvé, ak sa pomoc poskytne nezákonne, potom prijímatelia pomoci zahrnutí do záruky podstupujú riziko. Komisia môže prijať dočasné opatrenia v súlade s článkom 11 nariadenia (ES) č. 659/1999 o výsledkoch zisťovania zlučiteľnosti pomoci. Ak Komisia po preskúmaní zistí, že štátna pomoc je nezlučiteľná so spoločným trhom, bude prijímateľovi odňatá v súlade s článkom 14 nariadenia (ES) č. 659/1999, a to dokonca aj vtedy, ak by to spôsobilo bankrot podniku.

6.3. Okrem toho, prijímatelia pomoci tiež podstupujú riziko na národnej úrovni, pretože tretia veta článku 88 ods. 3 má priamy účinok. Súdny dvor Európskych spoločenstiev opakovane potvrdil, že je povinnosťou národných súdov zabezpečovať práva jednotlivcov, o ktorých ide – ako sú konkurenti firiem, ktoré dostávajú nezákonnú pomoc – proti porušovaniu tretej vety článku 88 ods. 3. Národné súdy musia vyvodiť patričné dôsledky z nezákonne poskytnutej štátnej pomoci, ktorá je v rozpore s procedurálnymi predpismi zmluvy. Ak sa od národného súdu žiada, aby odňal pomoc, ktorá nemá oporu v práve, spravidla musí túto žiadosť uznať [9].

6.4. Po druhé, záruky sa odlišujú od iných podporných opatrení štátu, ako sú granty alebo oslobodenie od daní, a to v tom zmysle, že v prípade záruky štát vstupuje do právneho vzťahu aj s veriteľom. Preto treba zvážiť skutočnosť, že štátna pomoc pridelená nezákonne má dôsledky aj na tretie strany. V prípade štátnych záruk na pôžičky sa to týka najmä požičiavajúcich finančných inštitúcií. Ak ide o záruky na obligácie, ktoré boli vydané s cieľom financovať podniky, potom sa to týka finančných inštitúcií, ktoré sú zainteresované na vydaní obligácií.

6.5. Otázka, či nezákonnosť pomoci súvisí iba s právnymi vzťahmi medzi štátom a tretími stranami, je záležitosťou, ktorú treba skúmať na základe národného práva. Národné súdy by mali preskúmať, či národné právo bráni tomu, aby boli zmluvy o záruke akceptované a Komisia sa domnieva, že pri takomto zistení by mali uznať porušenie práva spoločenstva. Na základe toho môžu mať veritelia záujem overiť si – a považovať to za štandardný postup – že sa dodržiavajú predpisy spoločenstva o štátnej pomoci, a to vždy vtedy, keď sa poskytuje záruka. Členský štát musí byť schopný dodať číslo prípadu, ktoré Komisia vydala pre samostatný prípad alebo systém, ako aj exemplár rozhodnutia Komisie, ktorý nie je dôverný, spolu s dôležitými referenciami na Úradný vestník Európskych spoločenstiev. Komisia urobí všetko pre to, aby transparentným spôsobom sprístupnila informácie o prípadoch a systémoch, ktoré schválila.

7. SPRÁVY, KTORÉ MAJÚ ČLENSKÉ ŠTÁTY PREDKLADAŤ KOMISII

7.1. Pretože na finančných trhoch sa môže zmeniť situácia a pretože je ťažké odhadnúť hodnotu štátnych záruk, je veľmi dôležité sústavne preverovať systémy štátnych záruk schválených Komisiou na základe článku 88 ods. 1. Okrem bežných údajov o výdavkoch musia správy, ktoré sa každoročne predkladajú Komisii (o jednotlivých zárukách, aj o systémoch) obsahovať aj údaje o celkovej sume nevyrovnaných štátnych záruk, celkovú sumu, ktorú zaplatil štát v predchádzajúcom roku

platiť (netto za všetky obnovené fondy), ako aj poplatky zaplatené za štátne záruky v tom istom roku. Tieto informácie pomôžu pri výpočte miery platobnej neschopnosti a využijú sa pri prehodnocovaní hodnoty budúcich záruk a ak je to potrebné, aj poplatku, ktorý sa má v budúcnosti zaplatiť.

7.2. Komisia nemá v úmysle využívať informácie, ktoré sa nachádzajú v spomínaných správach a ktoré neboli známe alebo predvídateľné, keď prijímala skoršie rozhodnutie, na to, aby zmenila svoje východiskové závery o existencii alebo miere pomoci obsiahnutej v systémoch štátnych záruk. Komisia však môže použiť tieto informácie na navrhnutie vhodných opatrení členskému štátu v súlade s článkom 88 ods. 1 s cieľom upraviť existujúci systém štátnych záruk.

[1] List Komisie členským štátom, SG(89) D/4328 z 5. apríla 1989.

[2] List Komisie členským štátom, SG(89) D/12772 z 12. októbra 1989.

[3] Oznámenie Komisie členským štátom o uplatňovaní článkov 92 a 93 Zmluvy o EHS a článku 5 smernice Komisie 80/723/EHS o štátnych podnikoch vo výrobnom sektore (Ú. v. ES C 307, 13.11.1993, s. 3).

[4] Pozri poznámku pod čiarou 3 odsek 38.1 a 38.2.

[5] Je to na základe predpokladu, že rovnakú úroveň zábezpeky poskytuje firma štátu a úverovej inštitúcii.

[6] Z odpovedí na dotazník o štátnych zárukách vyplýva, že niektoré členské štáty už toto pravidlouplatňujú. Kryté percento sa pohybuje od 20 % do 100 %. Aj tak však veľké množstvo záruk kryje celkovú sumu danej finančnej operácie, a tak zbavuje požičiavajúcu inštitúciu zodpovednosti za správne zhodnotenie dôveryhodnosti prijímateľa vo svojom vlastnom záujme.

[7] Pozri Zákon o súťaži v Európskom spoločenstve, zväzok IIA, Pravidlá platné pre štátnu pomoc, uverejneného Úradom pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev. Niektoré texty boli tiež uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a sú dostupné na internete.

[8] Ú. v. ES L 83, 27.3.1999, s. 1.

[9] Pozri Prípad C-39/94 Syndicat Français de l'Express International (SFEI) a ďalší vs. La Poste a ďalší (1996) Zb. súd. rozh. ESD, s. I – 3547.

--------------------------------------------------