(1)

Lisabonskou dohodou o ochrane označení pôvodu a ich medzinárodného zápisu z 31. októbra 1958 (ďalej len „Lisabonská dohoda“) sa vytvorila osobitná únia (ďalej len „Osobitná únia“) v rámci Únie na ochranu priemyslového vlastníctva, ktorá bola zriadená Dohovorom na ochranu priemyslového vlastníctva podpísaným v Paríži 20. marca 1883 (ďalej len „Parížsky dohovor“). Podľa ustanovení Lisabonskej dohody sa zmluvné strany zaväzujú chrániť označenia pôvodu výrobkov iných krajín na svojich územiach v rámci Osobitnej únie, ktoré sú ako také uznávané a chránené v krajine pôvodu a ktoré sú zapísané na Medzinárodnom úrade Svetovej organizácie duševného vlastníctva (ďalej len „WIPO“), pokiaľ tieto strany do jedného roka od doručenia oznámenia o takomto zápise nevyhlásia, že takúto ochranu nie sú schopné zabezpečiť.

(2)

Zmluvnými stranami Lisabonskej dohody je sedem členských štátov, a to Bulharsko (od roku 1975), Česká republika (od roku 1993), Francúzsko (od roku 1966), Taliansko (od roku 1968), Maďarsko (od roku 1967), Portugalsko (od roku 1966) a Slovensko (od roku 1993). Tri ďalšie členské štáty Lisabonskú dohodu podpísali, ale neratifikovali, a to Grécko, Španielsko a Rumunsko. Únia samotná nie je stranou Lisabonskej dohody, keďže v dohode sa stanovuje, že k nej môžu pristúpiť len krajiny.

(3)

Dňa 20. mája 2015 bol prijatý Ženevský akt Lisabonskej dohody o označeniach pôvodu a zemepisných označeniach (ďalej len „Ženevský akt“), ktorým sa revidovala Lisabonská dohoda. Ženevským aktom sa najmä rozširuje rozsah pôsobnosti Osobitnej únie s cieľom rozšíriť ochranu označení pôvodu výrobkov na všetky zemepisné označenia v zmysle Dohody Svetovej obchodnej organizácie o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva. Ženevský akt je zlučiteľný s uvedenou dohodou a s príslušným právom Únie o ochrane označení pôvodu a zemepisných označení poľnohospodárskych výrobkov a umožňuje medzivládnym organizáciám stať sa zmluvnými stranami.

(4)

Únia má výlučnú právomoc v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje Ženevský akt. Toto potvrdil aj rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 2017 vo veci C-389/15 (1), v ktorom sa objasnilo, že návrh revidovanej Lisabonskej dohody, ktorý bol následne prijatý ako Ženevský akt, má v zásade za cieľ uľahčiť a spravovať obchod medzi Úniou a tretími štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami Lisabonskej dohody a má priamy a bezprostredný vplyv na tento obchod. Rokovanie o Ženevskom akte preto patrilo do výlučnej právomoci Únie priznanej v článku 3 ods. 1 písm. e) ZFEÚ, keďže sa týkalo oblasti spoločnej obchodnej politiky uvedenej v článku 207 ods. 1 ZFEÚ, najmä pokiaľ ide o obchodné aspekty duševného vlastníctva.

(5)

Pokiaľ ide o určité poľnohospodárske výrobky, Únia zaviedla jednotné a komplexné systémy na ochranu zemepisných označení pre vína (1970), liehoviny (1989), aromatizované vína (1991) a ďalšie poľnohospodárske výrobky a potraviny (1992). Na základe výlučnej právomoci Únie podľa článku 3 ZFEÚ by členské štáty nemali mať vnútroštátne systémy ochrany na ochranu poľnohospodárskych označení pôvodu a zemepisných označení tretích členských krajín Osobitnej únie. Keďže však Únia nie je zmluvnou stranou Ženevského aktu, nemôže v zmysle jeho ustanovení predložiť poľnohospodárske označenia pôvodu a zemepisné označenia zapísané na úrovni Únie na ochranu v rámci Osobitnej únie, ani ho nemôže chrániť označenia pôvodu a zemepisné označenia tretích členských krajín prostredníctvom systémov ochrany zriadených Úniou.

(6)

V záujme toho, aby Únia mohla riadne uplatňovať svoju výlučnú právomoc v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje Ženevský akt, a svoje funkcie v kontexte svojich výlučných systémov ochrany poľnohospodárskych označení pôvodu a zemepisných označení, by Únia mala pristúpiť k Ženevskému aktu a stať jeho zmluvnou stranou.

(7)

Pristúpenie Únie k Ženevskému aktu je v súlade s článkom 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, v ktorom sa stanovuje ochrana duševného vlastníctva.

(8)

Únia by sa mala usilovať o regularizáciu otázky svojich hlasovacích práv v Zhromaždení Osobitnej únie Ženevského aktu s cieľom zaistiť svoju účinnú účasť na rozhodovacích procesoch vzhľadom na článok 22 ods. 4 písm. b) bod ii) Ženevského aktu. Je preto žiaduce, aby sa členským štátom, ktoré si to želajú, povolilo v záujme Únie ratifikovať Ženevský akt alebo k nemu pristúpiť popri Únii.

(9)

Zároveň sa tým umožní zaistiť kontinuitu práv vyplývajúcich z existujúceho členstva siedmich členských štátov v Osobitnej únii.

(10)

Pri ratifikácii alebo pristúpení členských štátov by sa však mala v plnej miere rešpektovať výlučná právomoc Únie, a Únia by naďalej mala niesť hlavnú zodpovednosť za zaistenie výkonu práv a plnenie povinností Únie a členských štátov podľa Ženevského aktu.

(11)

V Osobitnej únii bude Úniu a členské štáty, ktoré Ženevský akt ratifikovali alebo k nemu pristúpili, v súlade s článkom 17 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „Zmluva o EÚ“) zastupovať Komisia,