9.5.2006   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 110/75

1.1

Kriminalita mladistvých sa v dnešnej dobe stáva fenoménom, ktorý čoraz viac znepokojuje európsku spoločnosť a od minulého storočia je neustále sledovaným kriminologistickým problémom. Napriek tomu je vhodné podotknúť, že správanie sa mladistvých má často závažnejšie dôsledky pre spoločnosť ako správanie dospelých, hlavne keď je negatívne, a tak spôsobuje, že spoločnosť vníma mladistvých páchateľov negatívne. Zároveň treba spomenúť, že veľa krát sú obeťami trestných činov mladistvých samotní mladiství. V tomto zmysle dôležitosť prístupu európskej spoločnosti ku kriminalite mladistvých si vyžaduje rozvíjať účinné opatrenia, založené predovšetkým na trojpilierovom základe: na prevencii, trestno-výchovných opatreniach, integrácii a opätovnom začlenení mladistvých a maloletých páchateľov do spoločnosti.

1.2

Podľa názoru EHSV projekt spoločnej stratégie boja proti kriminalite mladistvých by mal byť cieľom, ktorému sa v centre Európskej únie venuje viac pozornosti, a to nielen preto, že sa týka veľmi citlivej časti jej obyvateľstva (maloletých a mladistvých, často patriacich do skupín, ktorým hrozí zvýšené riziko sociálneho vylúčenia), ale aj preto, že vykonávaním preventívnych opatrení u dnešných maloletých a mladistvých páchateľov sa nielen napomôže ich opätovnému začleneniu do spoločnosti, ale sa zároveň predchádza kriminalite dospelých v budúcnosti. Napriek tomu, že sa už vypracovalo niekoľko európskych projektov a politických opatrení, ktoré môžu súčasne prispievať k prevencii kriminality mladistvých (Európska stratégia zamestnanosti, prijatá na zasadaní Európskej rady v Luxemburgu v novembri 1997, Európska sociálna agenda, prijatá na zasadaní Európskej rady v Nice v decembri 2000, Európsky pakt mládeže a presadzovanie aktívneho občianstva, prijaté v marci 2005 Európskou radou v Bruseli, atď.), ako aj rôzne dohody a uznesenia týkajúce sa mládeže (1), ktoré takisto prispievajú k normálnemu procesu zaradenia tejto skupiny obyvateľstva do spoločnosti, avšak chýbajú prostriedky a opatrenia, ktoré by sa špeciálne zaoberali fenoménom kriminality mladistvých.

1.3

Nie je jednoduché analyzovať stav tejto problematiky v členských krajinách EÚ, pretože každý jeden štát má inú definíciu pojmu kriminalita mladistvých na základe odlišných kritérií. V niektorých štátoch sa pod kriminalitou mladistvých rozumie také správanie maloletého, ktoré spadá do jedného z typov stanovených v príslušnom právnom alebo trestnom systéme. V iných štátoch, kde sa systém justície mladistvých zakladá na modeli vzdelávania a blahobytu, sa spektrum priestupkov trestne stíhateľných na základe systému trestnej justície v týchto štátoch rozšírila o také priestupky, ktoré by sa v prípade dospelého páchateľa riešili iba administratívnou alebo civilnou cestou, alebo by dokonca neboli stíhané (2). Takisto sú veľké odlišnosti v trestnom režime. Niektoré krajiny majú vypracované trestné právo mladistvých aj so špecifickým trestným režimom, v iných krajinách sa mladistvým ukladajú také isté tresty ako dospelým, i keď sa uplatňujú určité limity a zmiernenia. K tomu všetkému sa pridáva ešte rozdielne stanovenie veku trestnej zodpovednosti mladistvých, hoci existuje väčšia zhoda pri hornej vekovej hranici (18 rokov, v niektorých krajinách je možné zvýšenie až na 21 rokov); avšak podstatné rozdiely sú pri spodnej vekovej hranici trestnej zodpovednosti (ktorá sa pohybuje od 7 do 16 rokov) (3).

1.4

Majúc na pamäti obmedzenia spôsobované týmito rozdielmi, treba uviesť, že podľa porovnávajúcich štatistík členských štátov EÚ dosahuje kriminalita mladistvých v priemere 15 % celkovej kriminality, avšak v niektorých krajinách môže dosahovať až 22 %. V každom prípade treba spomenúť aj tzv. „čierne prípady“ kriminality (percento alebo počet trestných činov, ktoré nie sú evidované úradmi formálnej sociálnej kontroly). Predstavujú väčšinou trestné činy spáchané mladistvými, ktoré majú zvyčajne miernejší charakter a obeťami sú často takisto maloletí, ktorí väčšinou nekontaktujú takéto orgány.

1.5

Odhliadnuc od skutočných výsledkov štatistík je isté, že v európskych krajinách sa veľmi rozšírila predstava, že kriminalita mladistvých rastie a že priestupky, ktorých sa dopúšťajú, sú čoraz závažnejšie. V tejto situácii občania vyžadujú efektívnejšie kontrolné mechanizmy a to v mnohých krajinách vedie k sprísneniu justície mladistvých. Toto všetko prispieva k potrebe vytvorenia koordinačných a orientačných opatrení, ktoré by uľahčili európske riadenie tohto fenoménu, ale tiež k potrebe dobrej politiky informovanosti, ktorá by prehnané negatívne ponímanie, spomínané v predchádzajúcom bode, uviedla na správnu mieru.

1.6

V žiadnom prípade bez uberania dôležitosti vyšetrovaniu príčin fenoménu kriminality mladistvých (téme, ktorej sa venuje nasledujúci bod, i keď veľmi súhrnne), ako aj potrebe detailnejšieho preskúmania politických opatrení na prevenciu (ktoré sa tiež spomínajú v tomto dokumente a majú v každom prípade smerovať k odstráneniu týchto príčin), hlavným cieľom tohto stanoviska je analyzovať situáciu mladistvých, ktorí sú za svoje konanie v rozpore s trestným právom podrobení jednotlivým systémom justície mladistvých, ako aj analyzovať dostupné intervenčné mechanizmy na ochranu, prevýchovu a opätovné začlenenie do spoločnosti a tým zabrániť recidíve deviantného správania.

2.1

Mnohé a rôznorodé sú príčiny a okolnosti, ktoré môžu viesť mladistvých k tomu, aby páchali trestné činy. Medzi štúdiami o tejto problematike nevládne všeobecný konsenzus. Avšak na základe najviac akceptovaných štúdií a obzvlášť na základe tých, ktoré sa týkajú ekonomických a spoločenských faktorov a faktorov prostredia (keďže tieto budú pre toto stanovisko najzaujímavejšie) môžeme vybrať nasledovné:

2.1.1

Príslušnosť mladistvých do rozvrátených rodín a dokonca samotné ťažkosti, ktoré niekedy vznikajú pri snahe o zosúladenie rodinného a pracovného života; situácie, v ktorých čoraz častejšie dochádza k zanedbávaniu a nedostatočnému stanovovaniu hraníc a nedostatočnej kontrole detí. Dôsledkom toho býva, že niektorí mladí ľudia hľadajú náhradu toho, čo im chýba a pridávajú sa k mládežníckym skupinám a bandám. Ich členov spája určitý spoločný symbol (ideologický, hudobný, etnický, športový, atď.), avšak tieto skupiny sú zvyčajne charakteristické svojimi sklonmi k páchaniu priestupkov a zodpovedné za vysoké percento protispoločenského správania (vandalizmus, graffiti) alebo skutočného násilia a iných zločinov.

2.1.2

Sociálna a ekonomická marginalizácia alebo chudoba tiež sťažujú mladistvým ich plnú integráciu do spoločnosti. Táto marginalizácia vzniká hlavne u mladých ľudí, ktorí pochádzajú z prisťahovaleckých rodín (zvlášť náchylní sú mladiství opustení prisťahovalci) a v niektorých getách vo veľkých mestách. Sú to miesta, kde sú často nehumánne podmienky vplývajúce na to, že ich obyvatelia nadobúdajú pocity úzkosti a agresivity.

2.1.3

Už v škole sa vytvára „nálepkovanie“ a spoločenská „stigmatizácia“, ako je to v prípadoch záškoláctva a školského neprospechu. Toto vedie v mnohých prípadoch k protispoločenskému správaniu a kriminalite.

2.1.4

Nezamestnanosť. Najväčšie percento nezamestnanosti je práve medzi mladými ľuďmi, pričom to opäť v mnohých prípadoch vedie k pocitom frustrácie a zúfalstva, ktoré vytvárajú živnú pôdu pre deviantné správanie (4).

2.1.5

Vysielanie násilných scén a násilné správanie v určitých programoch v niektorých médiách alebo videohrách určených mladistvým; u mladistvých to prispieva k vytváraniu systému hodnôt, v ktorom je násilie akceptované.

2.1.6

Užívanie drog a toxických látok často vedie k tomu, že závislé osoby páchajú trestnú činnosť, aby získavali finančné prostriedky umožňujúce im financovať svoju závislosť. Ako dôsledok užívania týchto látok alebo pri ich nedostatku sa znižujú alebo eliminujú prirodzené zábrany. Na tomto mieste treba tiež spomenúť nadmernú konzumáciu alkoholu (i keď len príležitostnú), ktorá zohráva významnú úlohu pri vandalizme a trestných priestupkoch v doprave.

2.1.7

Poruchy osobnosti a správania; objavujú sa v spojení s vyššie uvedeným faktorom, alebo nezávisle od neho a zvyčajne spolu s ďalšími sociálnymi faktormi alebo faktormi prostredia spôsobujú, že mladý človek koná impulzívne alebo nepremyslene a neriadi sa spoločensky akceptovanými pravidlami správania sa.

2.1.8

Nedostatočné vzdelanie a nedostatok vštepených sociálnych a občianskych hodnôt, akými sú dodržiavanie pravidiel, solidarita, šľachetnosť, tolerancia, úcta voči iným, sebakritickosť, empatia, pocit zadosťučinenia z dobre vykonanej práce, atď., ktoré sa v našej „globalizovanej“ spoločnosti nahrádzajú viac prospechárskymi hodnotami, ako sú individualizmus, súťaživosť, nemierne užívanie statkov môžu za určitých okolností spôsobiť isté spoločenské odlúčenie.

2.2

Celý tento súbor faktorov existuje vo väčšej či menšej miere vo všetkých krajinách Európskej únie, v spoločnostiach s vysokou životnou úrovňou, v ktorých však vznikajú deštrukčné elementy a nedostatok sociálnej súdržnosti, ktoré sú príčinou takéhoto protispoločenského a deviantného správania.

2.3

Aby bolo možné predchádzať násilnému správaniu a čeliť kriminalite mladistvých, spoločnosť musí vypracovať stratégiu, ktorá by spájala preventívne, intervenčné a trestné opatrenia. Cieľom preventívnych a intervenčných opatrení by mala byť sociálna integrácia všetkých maloletých a mladistvých, predovšetkým prostredníctvom rodiny, komunity, skupín rovnakého postavenia, školy, odbornej prípravy a pracovného trhu.

Justičné a trestné opatrenia by sa mali v každom prípade zakladať na princípoch zákonnosti, prezumpcii neviny, práva na obhajobu, spravodlivého súdneho procesu, rešpektovania súkromného života, proporcionality a flexibility. Celý súdny proces aj výber a uplatňovanie opatrení by mali vychádzať z princípu najvyššieho záujmu dieťaťa  (5) .

3.1

Pre klasické modely justície mladistvých bolo veľmi problematické reagovať na modernú realitu kriminality a prispôsobiť sa jej. Preto boli európske systémy trestného práva mladistvých veľmi pomalé, neúčinné a nedisponovali dostatočnými finančnými prostriedkami. Bežné boli dlhé čakacie lehoty a miera recidívy u mladistvých bola veľmi vysoká. Zároveň postupne slabla tradičná neformálna sociálna kontrola (škola, rodina, pracovisko, atď.).

3.2

V niektorých krajinách (hlavne severských) sa ustúpilo od paternalistického tzv. ochranného modelu, ktorý vznikol v prvých rokoch 20. storočia a ktorý považoval mladistvých páchateľov za spoločensky chorých jedincov (pričom ich spájal a zamieňal s inými nechránenými maloletými). Pristúpilo sa k tzv. výchovnému modelu či modelu blahobytu, ktorý predstavuje sociálny model alebo model Spoločenstva, ktorý sa snaží riešiť kriminalitu mladistvých, avšak pretože sa nachádza na okraji súdneho systému, neposkytuje mladistvým potrebnú právnu ochranu.

3.2.1

Rôzne medzinárodné dohody a zmluvy týkajúce sa justície mladistvých (minimálne štandardné pravidlá Spojených národov pre výkon spravodlivosti voči mladistvým, „Pekingské pravidlá“ z roku 1985; Smernice OSN pre prevenciu kriminality mladistvých „Rijádske smernice“ z 1990; pravidlá OSN na ochranu mladistvých zbavených slobody, z roku 1990 a odporúčanie č. R(87) 20 Výboru ministrov Rady Európy o sociálnych reakciách na kriminalitu mládeže) menili postupne od 80-tych rokov systémy justície mladistvých v európskych krajinách a zaviedli tzv. model (spoločenskej) zodpovednosti. Dôležitý význam má v tejto súvislosti Dohovor o právach dieťaťa, prijatý Valným zhromaždením OSN 20. novembra 1989, ktorý ratifikovali všetky členské štáty EÚ a tak sa stal pre ne záväzný. Tento protokol sa danej problematike venuje v článkoch 37 a 40. Na základe modelu zodpovednosti sa posilňuje právne postavenie maloletého a justícia mladistvých sa približuje trestnej justícii dospelých tým, že sa mladistvým priznávajú rovnaké práva a záruky ako dospelým. Ide o snahu zosúladiť výchovné a súdne aspekty a zavádzať ochranný model a opatrenia jednoznačne výchovného charakteru. Cieľom je, koniec koncov, „vychovávať k zodpovednosti“.

3.3

Tento model, odvodený od vyššie uvedených medzinárodných noriem, sa postupne zapracovával do legislatívy 25 členských štátov EÚ.

3.3.1

Model zodpovednosti je založený na nasledujúcich princípoch:

4.1

Pri riešení problematiky kriminality mladistvých existujú aj iné alternatívy než tradičný systém umiestňovania do nápravných zariadení. Nová medzinárodná orientácia smeruje k náhradným alebo doplňujúcim systémom, ktoré umožňujú, aby bol výkon spravodlivosti u mladistvých účinnejší a mal viac výchovný charakter pre jeho osobný a spoločensko-profesionálny rozvoj, pričom nie sú vylúčené nevyhnutné prípady výchovného opatrenia odňatia slobody.

4.2

Náležitá európska prax v oblasti justície mladistvých sa člení do troch hlavných oblastí: prevencia, výchovné pôsobenie samotnej komunite alebo rôznych zariadeniach a spoločensko-pracovná integrácia.

4.2.1

Okrem vyššie uvedenej prevencie, inštitúcie z osobného sociálneho zázemia daného maloletého by mali zabezpečovať výchovné a vzdelávacie pôsobenie. Tieto orgány by sa mali snažiť o výchovu k takým hodnotám a potrebám, ktorých nedostatok spôsobil, že sa dostal do konfliktu so zákonom. Špecialisti z rôznych oblastí by mali týchto mladistvých dôkladne vyšetriť, aby sa odhalili výchovné medzery a zistil sa spôsob ako im poskytnúť vzdelanie a schopnosti, ktoré obmedzia možnosť recidívy. Rovnako treba pracovať aj s rodinami mladistvých v snahe primäť ich k spolupráci vo výchovnom procese a pri opätovnom sociálnom zaradení týchto jednotlivcov.

4.2.2

Na druhej strane, mladiství páchatelia spolu s inými skupinami, ako sú osoby zdravotne postihnuté, etnické menšiny, staršie osoby, atď. sa nachádzajú v situácii ohrozenia rizikom sociálneho vylúčenia; ich špecifické nedostatky alebo problémy, o ktorých sme sa zmienili, vyžadujú cielenú pomoc pri hľadaní ich vlastnej sebestačnosti. V opačnom prípade sú odsúdení k neúspechu a následnej neschopnosti prispôsobiť sa prostrediu, čo zvyšuje riziko recidívy a riziko, že nakoniec skončia v trestnom systéme dospelých.

4.2.3

Preto títo mladí ľudia preto potrebujú, aby im v procese ich integrácie bola poskytnutá pomoc a vedenie, a to rôznymi spôsobmi (prostredníctvom sociálneho, kultúrneho, lingvistického začlenenia, atď.). Neexistuje len jediná cesta, ktorá by zaručovala sociálnu integráciu mladistvých páchateľov, ani postupy zaručujúce, že plne integrovaná osoba nespácha trestný čin. Vládne však široký konsenzus v tom, že pracovné zaradenie je základným prostriedkom ekonomickej a sociálnej integrácie a stability mladých páchateľov.

4.3

Vzhľadom na vývoj systémov justície mladistvých a na základe skutočností uvedených v bodoch 3.2 a 3.3 treba v prvom rade upozorniť na to, že popri pojme trestná justícia (retributive justice)(platiť za spôsobenú škodu) sa objavil nový pojem reštitučná alebo reparačná justícia (restorative justice), ktorý vznikol ako dôsledok posunu zamerania kriminologickej politiky v prospech obete – viktimológia – a posilnenia jej úlohy v trestnom procese. Reštitučná justícia je príkladom justície, ktorá pri riešení dôsledkov konfliktu spôsobeného trestným činom berie na vedomie obeť, obvineného aj komunitu. Cieľom je podporiť náhradu škody, zmierenie medzi stranami a posilnenie pocitu kolektívnej bezpečnosti. Reštitučná justícia sa na jednej strane snaží chrániť záujmy obete (páchateľ musí uznať škodu spôsobenú obeti a má sa snažiť ju odškodniť), na strane druhej záujmy komunity (s cieľom rehabilitovať páchateľa, predísť recidíve a znížiť náklady spojené so súdnym procesom) a tiež záujem obvineného (ktorý nevstúpi do procesu trestného konania skôr než mu budú priznané ústavné garancie).

4.4

Reštitúcia má špecifický výchovný aspekt, pretože podnecuje mladistvého zamyslieť sa nad svojim činom, tým, že ho postaví zoči-voči obeti, čo môže páchateľa odradiť od podobného konania v budúcnosti. Predstavuje preto ideálny model systému justície mladistvých, pretože oslabuje stigmatizáciu, má veľkú výchovnú hodnotu a je menej represívny.

4.5

Stručne povedané, za posledné dve desaťročia sa druhy kárnych opatrení a rozsudkov v oblasti justície mladistvých zmenili. Stále väčší priestor získavajú nerepresívne tresty, ako sú služba komunite, náprava a odškodnenie, mediácia medzi páchateľom a obeťou a komunitou, odborná prax alebo špeciálna liečba závislosti na drogách alebo iných závislostí, ako napríklad alkoholizmu. Tento druh opatrení si vyžaduje neustálu kontrolu a monitorovanie pokroku a výsledkov, ktoré mladistvý dosahuje. Tieto opatrenia sa v súčasnosti používajú čoraz častejšie a veľmi často nadobúdajú formu umiestnenia do „otvoreného“ alebo „polootvoreného“ nápravného zariadenia, neustálej kontroly a monitorovania, sledovania na slobode, elektronickej kontroly premiestňovania, atď. alebo formu kombinácie niekoľkých opatrení. Napriek tomuto všetkému je odňatie slobody a umiestnenie do nápravného zariadenia alebo väzenia ešte stále veľmi používané.

4.6

Na druhej strane, vo veľkých európskych mestách sa postupne objavujúcich nové fenomény (organizovaný zločin, mládežnícke bandy, pouličný vandalizmus, násilie v športe, výtržníctvo v školách, násilie voči rodičom, xenofóbia a extrémistické skupiny, súvislosť medzi novými formami kriminality a migráciou, drogová závislosť, atď.) a ich dôsledky na verejnosť spôsobili, že niektoré európske krajiny boli nútené v posledných rokoch sprísniť justíciu mladistvých, zvýšiť maximálne sankcie, zaviesť rôzne formy umiestnenia do zatvorených nápravných zariadení a dokonca brať na zodpovednosť rodičov maloletého páchateľa.

4.6.1

V tejto súvislosti treba spomenúť reformy trestného práva maloletých, ktoré boli zavedené v roku 1995 v Holandsku a v roku 1996 vo Francúzsku, ako aj Criminal Justice Act z roku 1994 v Anglicku, ktorý maximálny trest pre maloletých vo veku 15 – 18 rokov zvyšuje z jedného na dva roky a zavádza umiestnenie do zatvoreného nápravného zariadenia po dobu od 6 mesiacov až do 2 rokov aj pre maloletých od 12 do 14 rokov. Bolo tiež vydané nariadenie tzv. parenting order, na základe ktorého budú musieť rodičia maloletých, ktorí sa dopustili trestného činu, alebo bezdôvodne vymeškávali školskú dochádzku, povinne absolvovať raz týždenne výchovné kurzy po dobu maximálne troch mesiacov. Rodičom, ktorí si opakovane nebudú plniť svoje výchovné povinnosti, môže byť udelená pokuta až do výške 1 000 libier.

4.6.2

Problémom opatrenia tohto druhu je, že zbavuje maloletých bremena zodpovednosti a podľa moderného modelu „zodpovednosti“ trestného práva, by to mali byť oni, ktorí sa budú snažiť napraviť alebo nahradiť spôsobenú škodu. Okrem toho sa za určitých okolností môžu rodičia cítiť neprávom potrestaní (hlavne tí, ktorí majú menej finančných prostriedkov a kde je následne menšia starostlivosť a dohľad nad deťmi), pokiaľ sa im nepodarí zdôvodniť že nie sú zodpovední. To, čo rodičia skutočne potrebujú, je pomoc pri správnej výchove svojich detí a nie to, aby sa prenášala zodpovednosť na nich.

4.6.3

V niektorých krajinách sa znova začínajú zavádzať už prekonané koncepcie z 80-tych rokov, ako napr. umiestňovanie do zatvorených nápravných zariadení, ktoré sú zároveň využívané na poskytovanie sociálnej pomoci mladistvým bez ochrany. To znamená, že sa opäť miešajú mladiství patriaci pod systém ochrany s mladistvými spadajúcimi do systému trestnej justície.

5.1

Hoci sa Rada Európy už niekoľkokrát vyjadrila k téme výkonu justície mladistvých (predovšetkým v spomínanom Odporúčaní R(87) 20 Výboru Ministrov Rady Európy o sociálnych reakciách na kriminalitu mládeže a v neskoršom Odporúčaní Rec(2003)20 Výboru ministrov o nových cestách riešenia kriminality mládeže a úlohe justície mladistvých) (6) nestalo sa tak v rámci inštitúcií EÚ, ktoré daný problém riešili len okrajovo v súvislosti s riešením iných globálnejších záležitostí ako napr. prevencii kriminality.

5.2

Základné dokumenty Európskej únie a Európskeho spoločenstva nám ponúkajú dva prístupy k téme tohto stanoviska: Hlavu VI Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ): Ustanovenia o policajnej a súdnej spolupráci v trestných veciach a Hlavu XI Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva: Sociálna politika, všeobecné a odborné vzdelávanie a mládež.

5.2.1

V oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach sa treba riadiť ustanoveniami článku 29 a nasledujúcich článkov ZEÚ, ktorých cieľom je poskytnúť občanom vyšší stupeň bezpečnosti v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Tieto predpisy predpokladajú medzivládnu spoluprácu v oblasti trestného práva na policajnej aj súdnej úrovni, vrátane prevencie a boja proti trestnej činnosti, či už organizovanej alebo nie. V tomto zmysle 30. apríla 2004 predložila Komisia Zelenú knihu o aproximácii, vzájomnom uznávaní a vykonávaní rozsudkov v Európskej únii. Tento konzultačný dokument Komisie sa snaží zistiť či existencia rôznych systémov v EÚ spôsobuje pri súdnej spolupráci medzi členskými štátmi problémy a snaží sa identifikovať prekážky pri zavádzaní vzájomne uznávaného princípu. Spomínaný dokument sa vôbec nezmieňuje o kriminalite mladistvých a o systémoch vykonávania justície mladistvých; napriek tomu neexistovala by žiadna prekážka, aby boli do týchto systémov aplikované ciele, ktoré sú vymenované v úvode, ako aj tresty odňatia slobody alebo alternatívne opatrenia a mediácia.

5.2.2

Môžeme tu spomenúť aj Rámcový program AGIS  (7), ktorý bol prijatý Európskou komisiou 22. júla 2002, a ktorý podporuje policajnú, colnú a súdnu spoluprácu v oblasti trestného práva a snahu odborníkov vypracovať európsku politiku pre túto oblasť. V rámci tohto programu vznikli niektoré iniciatívy o vzájomnom uznávaní legislatív a osvedčenej praxe v oblasti kriminality a justície mladistvých.

5.2.3

V súvislosti s Hlavou VI Zmluvy o založení Európskej únie treba spomenúť rozhodnutie Rady Európskej únie z 28. mája 2001, ktorým sa zriadila Európska sieť na prevenciu kriminality  (8) , ktorá sa zaoberá všetkými druhmi kriminality, ale zameriava sa hlavne na kriminalitu mladistvých (9), mestskú kriminalitu a problematiku drog.

5.2.4

V oblasti sociálnej politiky, výchovy, odborného vzdelávania a mládeže vyzdvihuje článok 137 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva aktivity orgánov Spoločenstva v prospech integrácie osôb vyradených z trhu práce a boja proti sociálnemu vylúčeniu. Na základe uvedených skutočností sú spoločensko-pracovná a sociálna integrácia bezpochyby dva základné elementy prevencie a boja proti kriminalite mladistvých. Jednotlivé zasadnutia Európskej rady a inštitúcie Spoločenstva prijali v tejto oblasti už niekoľko stratégií, agend, projektov a programov, z ktorých niektoré sa už uvádzali v bode 1.2 a medzi ktorými treba z dôvodov väčšej súvislosti s mladistvými páchateľmi vyzdvihnúť Operačný program boja proti diskriminácii  (10), ktorý tvorí súčasť Cieľa 1 Európskeho sociálneho fondu.

5.3

Európsky parlament postupne rozvíjal, skôr pragmaticky, opatrenia v oblasti ochrany mladistvých a schválil niekoľko rozhodnutí, vrátane Európskej Charty práv dieťaťa, ktorú Európsky parlament schválil rozhodnutím A 3-0172/1992 z 8. júla 1992. Body 8.22 a 8.23 Charty stanovujú celý rad garancií v prospech mladistvých, ktorí sa ocitli v trestnom procese, ako aj princípy a kritériá, ktorými by sa mali riadiť sankcie a opatrenia v procese výkonu spravodlivosti voči mladistvým páchateľom.

6.1

Ako už bolo spomenuté, problematika kriminality mladistvých znepokojuje veľkú časť občanov Európskej únie. Navyše si uvedomujú, že je to spoločný problém všetkých európskych krajín a že by bolo vhodné riešiť ho v rámci inštitúcií Európskej únie. Také boli výsledky prieskumu Eurobarometra v roku 2001 (prvý, ktorý sa zaoberal vnútornou bezpečnosťou členských krajín). Podľa neho si 45 % občanov Európskej únie myslí, že by politika v oblasti prevencie kriminality mladistvých mala byť spoločnou zodpovednosťou národných orgánov aj inštitúcií EÚ.

6.2

Ako už bolo uvedené, OSN i Rada Európy už stanovili niekoľko medzinárodných noriem týkajúcich sa problematiky kriminality mladistvých a systémov justície mladistvých. Napriek tomu však majú slabú alebo žiadnu záväznú moc (s výnimkou už spomínaného Dohovoru o právach dieťaťa) a predstavujú len niekoľko minimálnych spoločných pravidiel pre celú medzinárodnú komunitu. Na základe týchto pravidiel by sa Európska únia mala, vzhľadom na svoju úroveň rozvoja a väčšiu vnútornú homogenitu, aktívnejšie snažiť o zlepšenie a zefektívnenie medzinárodne stanovených princípov na svojom území.

6.3

Navyše, každá z európskych krajín by mohla pri tvorbe politík zaoberajúcich sa riešením problematiky kriminality mladistvých – prevencia, justícia, ochrana a integrácia – zužitkovať skúsenosti a osvedčenú prax iných krajín Európskej únie. O to viac, keďže sme svedkami stále väčšej podobnosti medzi jednotlivými príčinami a formami prejavu kriminality mladistvých v spomínaných krajinách (užívanie drog, xenofóbia, násilie v športe, používanie nových technológií pri páchaní trestných činov, mestský vandalizmus, atď.)

6.4

Podobne aj faktory vyplývajúce z procesu európskej integrácie, akými sú odstránenie kontrol na hraniciach a voľný pohyb osôb, podporujú myšlienku spoločných pravidiel v systémoch justície mladistvých: mladí ľudia sa môžu voľne pohybovať v rámci krajín EÚ, nehovoriac o pohraničných regiónoch, ktoré sa medzi 25 členskými štátmi rozšírili na tisíce kilometrov. Väčšia jednota a koordinácia medzi jednotlivými národnými legislatívami a politikami by mohla zabrániť alebo znížiť riziko vzniku nových situácií súvisiacich s touto väčšou mobilitou (ako je napríklad možnosť, aby mladý páchateľ, ktorý žije v určitej krajine bol odsúdený za trestný čin, ktorý spáchal v inej krajine, v rámci EÚ).

6.5

Keďže krajiny často používajú svoje systémy justície mladistvých ako skúšobný test budúcej reformy justície dospelých, koordinácia a aproximácia systémov justície mladistvých by na druhej strane mohla zblížiť spomínané národné trestnoprávne systémy, čo je jedným z cieľov Európskej únie, kde sa už dosiahol určitý pokrok (eurozatykač, vzájomné uznávanie a vykonávanie rozsudkov). Navyše legislatíva týkajúca sa kriminality mladistvých je pomerne mladou oblasťou (najstaršie právne predpisy sa datujú od začiatkov 20. storočia) a preto spustenie procesu zosúlaďovania nevyvoláva toľko obáv a problémov, ako pri systémoch justície dospelých, ktoré už dlhú dobu ovplyvňoval vžitý historický, kultúrny a právny vývoj.

6.6

Dôležité je tiež uvedomiť si efekt, aký by mohol mať referenčný rámec Spoločenstva na obmedzenie alebo prevenciu regresívnych tendencií pri riešení kriminality mladistvých a pre systém justície mladistvých, ktoré sa, ako sme už spomínali, objavujú v niektorých členských štátoch EÚ.

6.7

Z preventívneho a sociálneho pohľadu, aj z pohľadu represívneho a súdneho spoločné fenomény objavujúce sa v tejto oblasti v krajinách EÚ podnecujú k príprave spoločného rámca pre riešenie tejto problematiky. Toto žiadala aj Rada Európy vo svojom odporúčaní 2003 (20), v ktorom sa uvádza „potreba stanoviť európske predpisy týkajúce sa trestov a opatrení uplatňovaných v Spoločenstve ako aj špecifické a osobitné predpisy v oblasti zariadení pre výkon trestov pre mladistvých“.

7.1

Na základe predchádzajúcich bodov tohto stanoviska možno stanoviť nasledujúce základné línie prístupu:

7.1.1

Vo všetkých členských štátoch Európskej únie sa vo väčšej alebo menšej miere vyskytujú relatívne podobné javy, ktoré si vyžadujú aj podobné riešenia: kríza tradičných nástrojov neformálnej sociálnej kontroly (rodina, škola, práca), getá vo väčších mestských oblastiach, kde podstatná časť obyvateľstva je ohrozená rizikom sociálneho vylúčenia, nové formy kriminality mladistvých (domáce násilie, násilie v školách, mládežnícke bandy, mestský vandalizmus), nadmerné užívanie drog a alkoholu, atď.

7.1.2

Modely justície mladistvých v členských štátoch EÚ sa od 70-80-tych rokov minulého storočia postupne zosúlaďovali na základe medzinárodných noriem, ktoré sa uvádzajú v bode 3.2.1 tohto stanoviska, pričom sa rozšíril tzv. model zodpovednosti často v kombinácii s reštitučným modelom. Avšak naďalej pretrvávajú medzi nimi významné rozdiely (hlavne pokiaľ ide o stanovenie minimálneho veku trestnej zodpovednosti mladistvých).

7.1.3

Veľa dôvodov, už podrobne popísaných v tomto stanovisku, podobné socio-ekonomické a politické podmienky v členských krajinách EÚ, právne tradície, v niektorých prípadoch veľmi podobné a v iných aspoň nie nezosúladiteľné, sociálne opatrenia v oblasti prevencie kriminality mladistvých, ktoré už sú financované alebo podporované z rozpočtu Spoločenstva – toto všetko umožňuje progresívne zosúladenie modelov a systémov prevencie, ochrany, intervencie a riešenia problému kriminality mladistvých a justície mladistvých.

7.1.4

Na záver myšlienku posilnenia procesu zosúladenia, koordinácie a výmeny podporujú aj ďalšie faktory:

7.1.4.1

Aktivity v oblasti kriminality mladistvých a justície mladistvých sa nerealizujú iba v rovine justície (kde rôzne právne modely a tradície môžu predstavovať prekážku v tomto procese), ale snažia sa byť procesom zahŕňajúcim viacero odvetví a inštitúcií, integrujúcim ďalšie vedné odvetvia, napr. spoločenské vedy, vedy o správaní a tiež rôzne inštitúcie, orgány a organizácie (orgány štátnej, regionálnej a miestnej správy, rôzne sociálne služby, policajný a súdny aparát, neziskové organizácie, súkromné podniky prostredníctvom firemných projektov sociálnej zodpovednosti, združenia rodín, ekonomickí a sociálni agenti, atď.) subjekty, ktoré často pracujú veľmi nekoordinovane.

7.1.4.2

Informačná spoločnosť, technologický pokrok, otváranie hraníc a ďalšie analogické faktory bezpochyby prispievajú k rozširovaniu javov uvedených v bode 7.1.1 (11), ale tiež sa nesmie zabúdať na „efekt napodobňovania“ takéhoto správania (ktorý je umocnený vysielaním takýchto udalostí v médiách); toto sú všetko veľmi rýchle zmeny, voči ktorým nemôžu ostať európske krajiny ľahostajné.

7.2

Takže vychádzajúc zo všetkých uvedených faktov považuje EHSV za vhodné podniknúť s cieľom tvorby politiky Spoločenstva zameriavajúcej sa na kriminalitu mladistvých a justíciu mladistvých nasledovné kroky:

7.2.1

V prvom rade je veľmi dôležité mať k dispozícii aktualizované a porovnateľné štatistické údaje o stave kriminality mladistvých v členských krajinách EÚ, ktoré by poskytli reálny obraz problému, jeho skutočnej dimenzie a spôsoby ako mu čeliť, pričom treba zohľadniť, okrem iného, rozdiely medzi mladistvými páchateľmi mužského a ženského pohlavia.

7.2.2

Z kvalitatívneho uhľa pohľadu sa zdá byť vhodná tiež existencia určitých minimálnych štandardov alebo spoločných orientácií medzi všetkými členskými štátmi, pokrývajúcich politiky prevencie, policajné a súdne opatrenia uplatňované na mladistvých, ktorí sa dostali do konfliktu so zákonom, až po prevýchovu a sociálnu integráciu. Tieto normy by mali vychádzať z princípov stanovených v Dohovore o právach dieťaťa, hlavne v článkoch 37 a 40, ako aj z medzinárodných pravidiel, spomínaných v dohodách v bode 3.2.1 tohto stanoviska a mali by sa ďalej rozvíjať a implementovať.

7.2.3

Prvým predpokladom na vypracovanie spomínaných minimálnych štandardov je mať čo najrozsiahlejšie vedomosti o rôznych situáciách a skúsenostiach členských štátov. Získavanie týchto vedomostí môže byť rôzne, ale jedným spôsobom by mohlo byť získavanie informácií prostredníctvom dotazníkov zasielaných členským štátom a doplňovaných neskôr na stretnutiach s expertmi a odborníkmi z príslušného odboru, na ktorých by sa vymieňali skúsenosti a osvedčené postupy. Spomínané stretnutia by sa mohli stať pravidelnými a mohla by sa vytvoriť siete expertov, ktorej zloženie a funkcie by boli prispôsobované konkrétnym cieľom. Nakoniec by bolo vhodné, keby Komisia uverejnila na túto tému zelenú knihu kvôli lepšej orientácii v tejto problematike a aby bolo zapojených čo najviac inštitúcií, organizácií a jednotlivcov.

7.2.4

Zároveň so spomínanými opatreniami a ako ďalší krok v procese vzájomného spoznávania a zbližovania modelov justície mladistvých v členských krajinách, by bolo vhodné vytvoriť európske monitorovacie stredisko kriminality mladistvých. Umožňovalo by to nielen permanentný výskum tohto fenoménu, ale aj šírenie výsledkov, poradenstvo a pomoc orgánom a inštitúciám kompetentným v prijímaní rozhodnutí. To znamená, že sa treba snažiť o to, aby výskum a štúdie nekončili len pri akademických výsledkoch, ale aby boli pomocným nástrojom pri prijímaní reálnych politík a stratégií. (12)

7.3

Bez výhrad k vyššie uvedeným skutočnostiam a keďže sú rôzne otázky, ktoré majú dopad na kriminalitu mládeže a súdnictvo mladistvých, riešené nerovnomerne v rámci rôznych politík Európskej únie (sloboda, bezpečnosť a spravodlivosť, mládež, výchova a vzdelávanie, zamestnanosť a sociálne záležitosti) je na miestne, aby fungovala určitá operatívna koordinácia, medzi všetkými zainteresovanými oddeleniami a agentúrami takým spôsobom, aby sa fenoménu kriminality mládeže dostalo riešenia zo strany viacerých odvetví a inštitúcií, ktoré by bolo najvhodnejšie, ako už bolo v tomto stanovisku spomínané niekoľkokrát.

7.4

Špecifickosti fenoménu kriminality mladistvých i jeho dynamický a meniaci sa charakter si vyžadujú špeciálne vzdelávanie a neustále aktualizované preškoľovanie odborníkov a agentov – všetkých, ktorí sa zúčastňujú na procese výkonu spravodlivosti voči mladistvým: sudcov, prokurátorov, právnikov, policajtov, úradníkov, mediátorov, vychovávateľov, pracovníkov zodpovedných za výkon jednotlivých opatrení, atď. Inštitúciám Spoločenstva prináleží zohrávať v tejto problematike kľúčovú úlohu prostredníctvom už spomínaných mechanizmov (sietí expertov, monitorovacieho strediska, atď.) ale i ďalších, ako sú: výmenné programy pre odborníkov medzi členskými štátmi, networking, nové metódy diaľkového vzdelávania, ako napr. e-learning, a podobne. S týmto cieľom treba zavádzať také programy Spoločenstva, ktoré by sa snažili pokryť tieto konkrétne potreby. Okrem toho, samotný pokrok EÚ v oblasti justície mladistvých prispeje k pozdvihnutiu statusu tejto oblasti vedomostí a podnieti rozvoj špecializovaného štúdia na európskych univerzitách, ktoré treba zahrnúť do celého tohto procesu.

7.5

Keďže naša problematika má evidentný sociálny a občiansky rozmer, v celom procese by sa nemalo zabúdať na účasť relevantných organizácií a odborníkov z občianskej spoločnosti (organizácie „tretieho sektora“, združenia, rodiny, mimovládne organizácie, atď.) keďže môžu tiež prispieť k formovaniu a následne implementovaniu programov a stratégií v rámci EÚ.

7.6

Pokiaľ ide o integráciu a sociálne začlenenie mladistvých a maloletých páchateľov – tretí pilier na ktorý sa odkazuje v bode 1.1 – akékoľvek ďalšie politiky Spoločenstva budú musieť brať tiež na vedomie úlohu odborových a zamestnávateľských organizácií a ich špecifických foriem dialógu pri určovaní spôsobov integrácie a spoločensko-pracovného a profesionálneho začlenenia mladistvých, ktorí sa nachádzajú na okraji spoločnosti. Všetky zainteresované subjekty sa preto musia snažiť o kompromis, pretože spoločensko-pracovná integrácia hrá kľúčovú rolu pri opätovnom začleňovaní týchto mladistvých do spoločnosti.

7.7

Na záver si je EHSV vedomý toho, že na realizáciu všetkých uvedených politík sú potrebné primerané dotácie z rozpočtu. Európska komisia by mala preto zaviesť rozpočtové položky na ochranu mladistvých a prevenciu kriminality mladistvých a na riešenie problematiky mladistvých páchateľov, buď pomocou už existujúcich projektov a iniciatív (ako iniciatívy smerujúce k eliminácii sociálneho vylúčenia a k podpore integrácie mladistvých do spoločnosti a zamestnania) (13) alebo pomocou programov špecificky určených na tento účel.