–

SIA „Soho Group“, v zastúpení: I. Šimulīte,

–

lotyšská vláda, v zastúpení: V. Kalniņa a V. Soņeca, splnomocnení zástupcovia,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Rocchitta, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: I. Rubene a G. Goddin, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou SIA „Soho Group“ a Patērētāju tiesību aizsardzības centrs (Úrad na ochranu práv spotrebiteľov, Lotyšsko) (ďalej len „ÚOPS“) vo veci návrhu na zrušenie rozhodnutia ÚOPS, ktorým bola spoločnosti Soho Group uložená pokuta za porušenie kolektívnych záujmov spotrebiteľov.

3

Odôvodnenia 19, 20, 26, 28 a 43 smernice 2008/48 znejú takto:

…

…

4

Podľa článku 1 smernice 2008/48 je účelom tejto smernice harmonizovať určité aspekty pravidiel členských štátov v oblasti zmlúv o spotrebiteľskom úvere.

5

Článok 2 ods. 6 tejto smernice stanovuje, že členské štáty môžu rozhodnúť, že len niektoré ustanovenia tejto smernice sa vzťahujú na zmluvy o úvere, v ktorých sa stanovuje možnosť dohody medzi veriteľom a spotrebiteľom o odložení platby alebo spôsobe splácania, ak spotrebiteľ neplní svoje záväzky vyplývajúce z pôvodnej zmluvy o úvere.

6

Podľa článku 3 uvedenej smernice:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

…

…“

7

Článok 5 smernice 2008/48 s názvom „Informácie pred uzavretím zmluvy“, obsahuje v odseku 1 písm. c), g) a i) zoznam informácií, ktoré sa musia poskytnúť spotrebiteľovi predtým, ako je viazaný zmluvou alebo ponukou, ktorými sú „celková výška úveru a podmienky jeho čerpania“, „RPMN a celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť“, ako aj prípadne „akékoľvek iné poplatky vyplývajúce zo zmluvy o úvere a podmienky, na základe ktorých sa tieto poplatky môžu zmeniť“.

8

Článok 8 uvedenej smernice, nazvaný „Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.“

9

Článok 10 uvedenej smernice, nazvaný „Informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere“, v odseku 2 stanovuje informácie, ktoré musia byť uvedené „zrozumiteľým a stručným spôsobom“. Medzi týmito informáciami sú v písmenách d), g), k) a u) uvedené „celková výška úveru a podmienky, ktoré upravujú jeho čerpanie“, „[RPMN] a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery“ a prípadne „akékoľvek iné poplatky vyplývajúce zo zmluvy o úvere a podmienky, za ktorých sa tieto poplatky môžu zmeniť“, ako aj „iné zmluvné podmienky“.

10

Článok 19 smernice 2008/48, nazvaný „Výpočet [RPMN]“, v odseku 2 stanovuje, že na účely tohto výpočtu „sa určia celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo služieb bez ohľadu na to, či sa transakcia vykoná v hotovosti, alebo na úver“. Odsek 3 uvedeného článku uvádza, že pri výpočte RPMN „sa vychádza z predpokladu, že zmluva o úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o úvere“.

11

Pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“, vychádzajúci zo smernice 2008/48, prebral Ministru kabineta noteikumi Nr. 1219 „Noteikumi par patērētāja kreditēšanu“ (dekrét Rady ministrov č. 1219 o „Pravidlách v oblasti spotrebiteľského úveru“) z 28. decembra 2010 (Latvijas Vēstnesis, 2011, č. 2), ktorým sa upravuje výpočet RPMN.

12

Patērētāju tiesību aizsardzības likums (zákon o ochrane práv spotrebiteľov) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o OPS“) vo svojom článku 1 ods. 9 preberá definíciu „celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, ako je formulovaná v smernici 2008/48.

13

Článok 8 tohto zákona s názvom „Spotrebiteľský úver“ stanovuje:

„…

(22)   Náklady na zmluvu o spotrebiteľskom úvere musia byť primerané a v súlade s poctivou obchodnou praxou. Celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom sa vypočítajú v súlade s postupmi stanovenými v právnych predpisoch, ktoré upravujú spotrebiteľské úvery.

(23)   Požiadavky uvedené v odseku 22 tohto článku nie sú splnené, ak celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom presahujú 0,55 % denne z výšky úveru od prvého do siedmeho dňa (vrátane) použitia úveru, 0,25 % denne z výšky úveru od ôsmeho do štrnásteho dňa (vrátane) použitia úveru, a 0,2 % denne z výšky úveru od pätnásteho dňa použitia úveru. V zmluvách, podľa ktorých sa musí úver splatiť na požiadanie alebo v ktorých lehota na použitie úveru presahuje 30 dní, požiadavky uvedené v odseku 22 tohto článku nie sú splnené, ak celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom presahujú 0,25 % denne z výšky úveru. Obmedzenia celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom sa nevzťahujú na zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorých sa na účely ich uzatvorenia uloží veriteľovi do úschovy predmet ako zábezpeka a pri ktorých sa zodpovednosť spotrebiteľa obmedzuje výlučne na založený predmet.

…“

14

Soho Group je úverovou inštitúciou špecializovanou na poskytovanie online úverov v nízkej výške na krátke obdobie. Obchodná činnosť tejto spoločnosti spočíva v poskytovaní úverových služieb spotrebiteľom vo forme pôžičiek vo výške od 70 do 425 eur na dobu, ktorá ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, môže trvať od 30 dní do 12 mesiacov.

15

ÚOPS pri kontrole internetovej stránky spoločnosti konštatoval, že Soho Group ponúkla úverové zmluvy obsahujúce ustanovenie nazvané „Predĺženie doby trvania úveru“. Podľa tohto ustanovenia môže dlžník požiadať o predĺženie trvania úveru tým, že na bežný účet veriteľa poukáže poplatky za predĺženie, ktoré závisia od výšky a dĺžky trvania úveru. Po prijatí platby veriteľ vydá oznámenie potvrdzujúce predĺženie doby uvedenej v osobitných podmienkach zmluvy o úvere alebo v splátkovom kalendári, alebo odmietne poskytnúť toto predĺženie bez toho, aby bolo potrebné toto odmietnutie odôvodniť.

16

Na základe tejto kontroly ÚOPS dospel k záveru, že pokiaľ ide o predĺženie doby trvania úveru, Soho Group ponúkla spotrebiteľom zmluvy o úvere, ktorých celkové denné náklady neboli v súlade s článkom 8 ods. 22 zákona o OPS. ÚOPS sa preto domnieval, že náklady na zmluvu o úvere, ktorú Soho Group ponúkla spotrebiteľom, neboli ani primerané, ani v súlade s poctivou obchodnou praxou v zmysle článku 8 ods. 22 tohto zákona. Na tento účel sa domnieval, že celkové náklady úveru zahŕňajú náklady na predĺženie úveru, pretože podmienky predĺženia úveru boli súčasťou ustanovení a podmienok dohodnutých medzi veriteľom a dlžníkom v zmluve o úvere.

17

Rozhodnutím z 21. februára 2017 ÚOPS uložil spoločnosti Soho Group pokutu vo výške 25000 eur.

18

Po tom, čo administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd, Lotyšsko) zamietol žalobu podanú spoločnosťou Soho Group, ktorou sa domáhala zrušenia tohto rozhodnutia, Soho Group podala odvolanie na Administratīvā apgabaltiesa (Krajský správny súd, Lotyšsko), ktorý rozsudkom zo 4. decembra 2018 potvrdil rozhodnutie administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd).

19

V tomto rozsudku Administratīvā apgabaltiesa (Krajský správny súd) konštatoval, že ak by bola doba trvania úverovej zmluvy, o ktorú ide vo veci samej, predĺžená, náklady spojené s využitím úveru počas obdobia predĺženia sa stali známe a predstavovali úverové náklady, na ktoré sa uplatňovali obmedzenia stanovené zákonom o OPS.

20

Soho Group podala dovolanie na vnútroštátny súd, v rámci ktorého tvrdí, že zaplatenie poplatkov za predĺženie nie je povinné na získanie úveru alebo na jeho využitie. Okrem toho predĺženie zmluvy o úvere je len jednou z troch možností, keď nastane splatnosť úveru. Ďalšie dve možnosti spočívajú v splatení úveru bez dodatočnej platby alebo v jeho nesplatení, čo vedie k výpočtu úrokov z omeškania. Soho Group sa domnieva, že vzhľadom na to, že predĺženie úveru nebolo známe v čase uzavretia tejto zmluvy, teda v okamihu, keď sú určené celkové náklady úveru a vypočítaná RPMN, náklady na toto predĺženie nemožno zahrnúť do celkových nákladov spojených s úverom.

21

Vnútroštátny súd poznamenáva, že treba určiť, či „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ zahŕňajú náklady na predĺženie úveru, ak podmienky jeho prípadného predĺženia sú súčasťou ustanovení a podmienok dohodnutých medzi veriteľom a dlžníkom v zmluve o úvere.

22

V tejto súvislosti vnútroštátny súd na jednej strane uvádza, že judikatúra Súdneho dvora potvrdzuje široký výklad pojmu „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v zmysle smernice 2008/48, a na druhej strane, že táto judikatúra uznáva, že veriteľ môže vyberať aj poplatky, ktoré táto smernica neupravuje.

23

Vnútroštátny súd má však pochybnosti o tom, či takéto náklady spadajú pod uvedený pojem.

24

Tento súd ďalej spresňuje, že niektoré osobitné ustanovenia zmluvy o úvere, o ktorú ide vo veci samej, ukazujú, že veriteľ považuje predĺženie tejto zmluvy za vhodné riešenie, ktorého cieľom je zabrániť nesplneniu zmluvných povinností. Vyplýva to zároveň z podrobnej povahy týchto ustanovení a z veľkého počtu úverových zmlúv, ktoré boli v praxi predĺžené.

25

Za týchto podmienok Augstākā tiesa (Senāts) (Najvyšší súd, Lotyšsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

26

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ uvedený v článku 3 písm. g) smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa náklady na predĺženie úveru v prípade, že podmienky jeho prípadného predĺženia sú súčasťou ustanovení a podmienok dohodnutých medzi veriteľom a dlžníkom v zmluve o úvere.

27

Na úvod treba zdôrazniť, že cieľom smernice 2008/48 v súlade s jej článkom 1 je len harmonizovať určité aspekty pravidiel v oblasti zmlúv o spotrebiteľskom úvere a že neobsahuje harmonizačné pravidlá týkajúce sa odloženia splatnosti úveru. Táto smernica vo svojom článku 2 ods. 6 uvádza len prípady, ak spotrebiteľ neplní svoje záväzky, čo nie je predmetom vo veci samej. Okrem toho, ako uviedli všetci účastníci konania vo veci samej, otázka maximálnych oprávnených nákladov na úver nie je upravená uvedenou smernicou, takže členské štáty si zachovávajú právomoc stanoviť takéto náklady (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Mikrokasa a Revenue Niestanzowany Sekurytyzacyjny Fundusz inwestycyjny Zamknięty, C‑779/18, EU:C:2020:236, body 40 a 48).

28

Podľa článku 3 písm. g) smernice 2008/48 pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ zahŕňa „celkové náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov“.

29

Zo znenia tohto ustanovenia na jednej strane vyplýva, že z tejto definície sú výslovne vylúčené len „náklady na notárov“. Na druhej strane táto definícia nespresňuje, či sa poplatky, ktoré sú v nej uvedené, obmedzujú na poplatky nevyhnutné na získanie úveru.

30

Naopak, z tohto znenia vyplýva, že pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ zahŕňa „poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe“, a že tieto poplatky zahŕňajú „aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere“. Podľa judikatúry Súdneho dvora tento pojem označuje všetky náklady, ktoré je poskytovateľ povinný zaplatiť za zmluvu o úvere a ktoré sú veriteľovi známe (rozsudky z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C‑377/14, EU:C:2016:283, bod 84, ako aj z 8. decembra 2016, Verein für Konsumenteninformation, C‑127/15, EU:C:2016:934, bod 34), vrátane provízií, ktoré je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank România,C‑602/10, EU:C:2012:443, bod 65).

31

S cieľom zabezpečiť širokú ochranu spotrebiteľov normotvorca Únie v článku 3 písm. g) smernice 2008/48 používa širokú definíciu pojmu „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ (rozsudok z 26. marca 2020, Mikrokasa a Revenue Niestanyzowany Sekurytyzacyjny Fundusz inwestycyjny Zamknięty, C‑779/18, EU:C:2020:236, bod 39, ako aj citovaná judikatúra).

32

V tejto súvislosti nielenže definícia pojmu „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ neobsahuje žiadne obmedzenie týkajúce sa doby trvania zmluvy o úvere, ale najmä náklady a ich rozdelenie počas trvania tejto zmluvy spadajú pod uvedený pojem (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2019, Lexitor, C‑383/18, EU:C:2019:702, body 23 a 31 až 33). Potvrdzuje to aj odôvodnenie 20 smernice 2008/48, podľa ktorého pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ treba chápať „v súvislosti so zmluvou o úvere“.

33

Z toho vyplýva, že pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzťahuje tak na náklady spojené so získaním úveru, ako aj na náklady spojené s jeho použitím v čase.

34

Okrem toho treba spresniť, že na to, aby náklady na prípadné predĺženie zmluvy o úvere stanovené touto zmluvou spĺňali podmienky pripomenuté v bode 30 tohto rozsudku, a teda mohli byť zohľadnené pri výpočte „celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“ v zmysle článku 3 písm. g) smernice 2008/48, v prvom rade konkrétne a presné podmienky tohto prípadného predĺženia musia byť spresnené v uvedenej zmluve, a v druhom rade veriteľ musí tieto náklady poznať, čo umožňuje spotrebiteľovi určiť uvedené náklady na základe zmluvných ustanovení, najmä v závislosti od dĺžky čerpania úveru.

35

Pokiaľ ide o tieto podmienky predĺženia úveru, treba uviesť, ako vyplýva zo zistení vnútroštátneho súdu, že tieto podmienky sú súčasťou ustanovení a podmienok dohodnutých v zmluve o úvere uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom. Zároveň, hoci tento súd spresňuje, že veriteľ môže odmietnuť predĺženie zmluvy bez toho, aby musel toto odmietnutie odôvodniť, je nesporné, že k tomuto predĺženiu môže dôjsť len na základe žiadosti spotrebiteľa v tomto zmysle, jej prijatia veriteľom a zaplatenia poplatkov za predĺženie zmluvy spotrebiteľom na bežný účet veriteľa.

36

Z toho vyplýva, že v rámci zmlúv o úvere, o aké ide vo veci samej, je to spotrebiteľ, kto je povinný uhradiť náklady na jeho predĺženie a tieto náklady sú veriteľovi známe, to znamená, že sú určené alebo určiteľné.

37

Soho Group, talianska vláda a Európska komisia však vo svojich písomných pripomienkach tvrdia, že vzhľadom na skutočnosť, že predĺženie zmluvy, o ktorú ide vo veci samej, nie je pri uzavretí tejto zmluvy isté, náklady súvisiace s týmto predĺžením by nemali spadať pod pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v zmysle článku 3 písm. g) smernice 2008/48.

38

V prvom rade treba uviesť, ako vyplýva z definícií uvedených v článku 3 smernice 2008/48, že na účely výpočtu RPMN je pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ spojený s pojmami „celková výška úveru“ a „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“.

39

Keďže článok 3 smernice 2008/48 neobsahuje v prípade týchto pojmov nijaký odkaz na vnútroštátne právo, každý z nich sa musí považovať za autonómny pojem práva Únie, ktorý sa má na jej území vykladať jednotne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2019, State Street Bank International, C‑255/18, EU:C:2019:967, bod 33).

40

Ďalej na jednej strane, pokiaľ ide o pojem „celková výška úveru“ v zmysle smernice 2008/48, tento pojem je definovaný v jej článku 3 písm. l) ako maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o úvere.

41

Na druhej strane podľa článku 3 písm. i) tejto smernice RPMN predstavujú „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ vyjadrené ako percento ročne z celkovej výšky úveru, prípadne vrátane nákladov v súlade s článkom 19 ods. 2 tej istej smernice.

42

Keďže je pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ vymedzený v článku 3 písm. h) smernice 2008/48 ako „súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa (rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C‑377/14, EU:C:2016:283, bod 85).

43

Smernica 2008/48 tak obsahuje úplnú koncepciu rozdelenia súm, na ktoré sa vzťahujú zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

44

Za takých okolností, o aké ide vo veci samej, ktoré sa netýkajú nesplnenia zmluvných povinností v zmysle článku 19 ods. 2 smernice 2008/48, ak náklady na predĺženie tvoria súčasť „celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“, tieto náklady nemôžu patriť do „celkovej výšky úveru“, takže patria medzi „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v zmysle článku 3 písm. g) tejto smernice.

45

Treba tiež poznamenať, že ustanovenia smernice 2008/48 sa týkajú nielen uzavretia zmluvy o úvere, ale aj podmienok jej zmeny.

46

V tejto súvislosti po prvé, hoci článok 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48 stanovuje, že RPMN a „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“, ktoré sú uvedené v zmluve o úvere, sa počítajú „v čase uzavretia zmluvy o úvere“, toto isté ustanovenie spresňuje, že „sú [v nej] uvedené všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery“.

47

V prípade zmlúv o úvere, ako sú zmluvy ponúkané spoločnosťou Soho Group, v prípade ktorých nie je zriedkavé, ako vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, že zahŕňajú len jednu dobu trvania, ktorá splýva so skončením platnosti zmluvy, veriteľ môže uviesť predpoklad, že zmluva o úvere bude predmetom jedného alebo viacerých predĺžení.

48

Zmienka o rôznych predpokladoch použitých pri výpočte RPMN navyše umožňuje vykonať cieľ uvedený v článku 5 ods. 1 smernice 2008/48 týkajúci sa informácií potrebných na porovnanie rôznych ponúk, aby sa spotrebiteľ mohol s dobrou znalosťou veci rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie, pričom toto porovnanie musí byť možné vykonať s prihliadnutím na RPMN podľa rôznej dĺžky trvania ponúk, ktoré má k dispozícii.

49

V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že smernica 2008/48 bola prijatá s dvojakým cieľom, a to zabezpečiť všetkým spotrebiteľom v Únii vysokú a rovnocennú úroveň ochrany ich záujmov a uľahčiť vytvorenie riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi. Z odôvodnenia 19 tejto smernice vyplýva, že jej cieľom je najmä zabezpečiť, aby spotrebiteľ dostal pred uzavretím zmluvy o úvere primerané informácie najmä o RPMN v celej Únii, čo mu umožní porovnať tieto miery (rozsudok z 19. decembra 2019, Home Credit Slovakia, C‑290/19, EU:C:2019:1130, bod 28 a citovaná judikatúra).

50

Na druhej strane zo znenia článku 5 smernice 2008/48 týkajúceho sa „Informácií pred uzavretím zmluvy“, najmä z jeho odseku 1 písm. i), ako aj článku 10 tejto smernice týkajúceho sa „Informácií, ktoré má obsahovať zmluva o úvere“, najmä z jeho odseku 2 písm. k), vyplýva, že tieto ustanovenia sa týkajú „akýchkoľvek iných poplatkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere a podmienok, na základe ktorých sa tieto poplatky môžu zmeniť“. Okrem toho písmeno u) uvedeného článku 10 ods. 2 tiež stanovuje, že zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza prípadne „iné zmluvné podmienky“. Tieto úvahy tak umožňujú dosiahnuť cieľ pripomenutý v odôvodnení 43 uvedenej smernice, ktorý spočíva v tom, aby táto smernica jasne a komplexne definovala celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom a aby bol zachovaný potrebný účinok tejto istej smernice.

51

V dôsledku toho po prvé vzhľadom na znenie článku 3 písm. g) smernice 2008/48, ako aj na široké chápanie pojmu „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“, po druhé na okolnosť, že tento pojem sa vzťahuje tak na získanie, ako aj použitie úveru, po tretie na prepojenie pojmov „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“, „celková výška úveru“ a „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“, a po štvrté na účel uvedenej smernice, ako aj zachovanie jej potrebného účinku, keď je doba trvania zmluvy o úvere predĺžená a poplatky za túto zmluvu sa zmenia zaplatením súvisiacich poplatkov takým spôsobom, aby to ovplyvnilo pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“, poplatky za predĺženie uvedenej zmluvy, ak je takáto možnosť predĺženia dohodnutá medzi stranami, a tieto poplatky sú známe veriteľovi, patria do pojmu „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ v zmysle článku 3 písm. g) smernice 2008/48.

52

Toto konštatovanie nemožno spochybniť tvrdením veriteľa, podľa ktorého je predĺženie zmluvy o úvere vhodnejším riešením ako prípadné nesplnenie zmluvy. V tejto súvislosti treba uviesť, ako to zdôrazňuje vnútroštátny súd, že v prípade veľmi veľkého počtu uzavretých zmlúv dochádza k predĺženiu pôvodne dohodnutej doby trvania. Veriteľ však nemá poskytovať úvery nezodpovedným spôsobom alebo poskytovať úvery bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity spotrebiteľa. Veriteľ je totiž povinný v súlade s článkom 8 ods. 1 smernice 2008/48 v spojení s odôvodneniami 26 a 28 tejto smernice pred uzavretím zmluvy o úvere posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa. Táto povinnosť má v súlade s odôvodnením 26 tejto smernice posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2020, OPR‑Finance, C‑679/18, EU:C:2020:167, bod 20).

53

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ uvedený v článku 3 písm. g) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa poplatky na prípadné predĺženie úveru, ak na jednej strane konkrétne a presné podmienky jeho prípadného predĺženia, vrátane dĺžky trvania tohto predĺženia, sú súčasťou ustanovení a podmienok dohodnutých medzi veriteľom a dlžníkom v zmluve o úvere a na druhej strane tieto poplatky sú veriteľovi známe.

54

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

Pojem „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ uvedený v článku 3 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa poplatky na prípadné predĺženie úveru, ak na jednej strane konkrétne a presné podmienky jeho prípadného predĺženia, vrátane dĺžky trvania tohto predĺženia, sú súčasťou ustanovení a podmienok dohodnutých medzi veriteľom a dlžníkom v zmluve o úvere a na druhej strane tieto poplatky sú veriteľovi známe.