–

M. Vester, v zastúpení: D. Volders, advocaat,

–

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs, L. Van den Broeck a C. Pochet, splnomocnené zástupkyne,

–

holandská vláda, v zastúpení: K. Bulterman a C. S. Schillemans, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: D. Martin a M. van Beek, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 45 a 48 ZFEÚ, nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72), ako aj nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 (Ú. v. EÚ L 284, 2009, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Mariou Vesterovou a Rijksinstituut voor ziekte‑en invaliditeitsverzekering (Národný inštitút poistenia pre prípad choroby a invalidity, ďalej len „Riziv“), ktorého predmetom je odmietnutie tohto inštitútu poskytnúť pani Vesterovej dávku v invalidite.

3

Hlava I nariadenia č. 883/2004, nazvaná „Všeobecné ustanovenia“, obsahuje článok 6, ktorý stanovuje:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, príslušná inštitúcia členského štátu, právne predpisy ktorého:

…

podmieňujú ukončením dôb poistenia, zamestnania, samostatnej zárobkovej činnosti alebo bydliskom, zohľadní v potrebnom rozsahu doby poistenia, zamestnania, samostatnej zárobkovej činnosti alebo bydliska, dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek iného členského štátu, ako keby tieto doby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré táto inštitúcia uplatňuje.“

4

Hlava II nariadenia č. 883/2004, nazvaná „Určenie príslušnosti právnych predpisov“, obsahuje článok 11 ods. 3 písm. c), ktorý stanovuje:

„S výhradou článkov 12 až 16:

…

5

Kapitola 5, nazvaná „Starobné dôchodky a pozostalostné dôchodky“, hlavy III nariadenia č. 883/2004 obsahuje články 50 až 60.

6

Článok 51 tohto nariadenia, nazvaný „Osobitné ustanovenia o sčítaní dôb“, vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Ak právne predpisy členského štátu podmieňujú poskytovanie určitých dávok dobami poistenia, dosiahnutými iba vykonávaním špecifickej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, alebo v povolaní, ktoré podlieha osobitnému systému pre zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby, príslušná inštitúcia tohto členského štátu zohľadní dosiahnuté doby podľa právnych predpisov iných členských štátov, iba ak sú dosiahnuté podľa zodpovedajúceho systému, alebo ak to nie je možné, v tom istom povolaní, alebo prípadne tej istej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

Ak po zohľadnení takto dosiahnutých dôb daná osoba nespĺňa podmienky na poberanie dávok osobitného systému, tieto doby sa zohľadnia na účely poskytovania dávok podľa všeobecného systému, alebo ak to nie je možné, podľa systému, ktorý sa týka manuálnych pracovníkov alebo úradníkov, podľa jednotlivých prípadov pod podmienkou, že daná osoba je účastníkom jedného alebo viacerých z týchto systémov.

2.   Doby poistenia dosiahnuté podľa osobitného systému členského štátu sa započítajú na účely poskytovania dávok všeobecného systému, alebo ak to nie je možné, systému ktorý sa vzťahuje na manuálnych pracovníkov alebo úradníkov, podľa jednotlivých prípadov, iného členského štátu, pod podmienkou, že daná osoba je účastníkom jedného alebo viacerých z týchto systémov, a to aj vtedy, ak tieto doby sa už započítali v inom členskom štáte podľa osobitného systému.“

7

Článok 52 uvedeného nariadenia, nazvaný „Priznanie dávok“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„1.   Príslušná inštitúcia vypočíta výšku dávky, ktorá bude náležať:

8

Článok 57 toho istého nariadenia, nazvaný „Doby poistenia alebo bydliska kratšie ako jeden rok“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 52 ods. 1 písm. b) inštitúcia členského štátu nemusí poskytovať dávky vo vzťahu k dobám dosiahnutým podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje a ktoré sa zohľadňujú v čase vzniku poistnej udalosti, ak:

a

Na účely tohto článku ‚doby‘ znamenajú všetky doby poistenia, zamestnania, samostatnej zárobkovej činnosti alebo bydliska, ktoré buď zakladajú nárok na danú dávku, alebo priamo zvyšujú danú dávku.“

9

Článok 65 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Nezamestnané osoby, ktoré mali bydlisko v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát“, stanovuje vo svojom odseku 2 prvej vete a vo svojom odseku 5 písm. a):

„2.   Úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný členský štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto členskom štáte, alebo sa vráti do tohto členského štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. …

…

5.   

10

Nariadenie č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004, stanovuje v kapitole IV svojej hlavy III pravidlá týkajúce sa dávok v invalidite a starobné a pozostalostné dôchodky.

11

Článok 45 nariadenia č. 987/2009, nazvaný „Žiadosť o dávky“, predovšetkým stanovuje:

…

4.   Okrem situácií, ktoré sú uvedené v odseku 1, žiadateľ predkladá žiadosť inštitúcii v mieste svojho bydliska alebo inštitúcii členského štátu, ktorého právnym predpisom naposledy podliehal. …

…“

12

Článok 47 nariadenia č. 987/2009, nazvaný „Preskúmanie žiadostí dotknutými inštitúciami“, predovšetkým stanovuje:

1.   Inštitúcia, ktorej bola žiadosť o dávky podaná alebo odstúpená podľa článku 45 ods. 1 alebo 4 nariadenia [č. 987/2009], sa ďalej označuje ako ‚kontaktná inštitúcia‘…

Kontaktná inštitúcia okrem preskúmania žiadosti o dávky podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje, z dôvodu svojej funkcie kontaktnej inštitúcie pomáha pri výmene údajov, oznamuje rozhodnutia a postupy, ktoré potrebujú dotknuté inštitúcie na preskúmanie žiadosti, a poskytuje žiadateľovi na jeho požiadanie všetky informácie súvisiace s tými aspektmi preskúmania, ktoré sa týkajú Spoločenstva, a priebežne ho informuje o postupe preskúmania.

…

4.   Okrem situácií uvedených v odseku 2 kontaktná inštitúcia bezodkladne zašle žiadosti o dávky a všetky dokumenty, ktoré má k dispozícii, a prípadne dôležité dokumenty, ktoré jej poskytol žiadateľ, všetkým dotknutým inštitúciám, aby tieto inštitúcie mohli súbežne začať preskúmanie žiadosti. Kontaktná inštitúcia oznámi ostatným inštitúciám doby poistenia alebo bydliska dosiahnuté podľa jej právnych predpisov. Taktiež uvedie, ktoré dokumenty predloží v neskoršom termíne, a žiadosť čo najskôr doplní.

5.   Každá dotknutá inštitúcia čo najskôr oznámi kontaktnej inštitúcii a ďalším dotknutým inštitúciám doby poistenia alebo bydliska dosiahnuté podľa jej právnych predpisov.

6.   Každá dotknutá inštitúcia vypočíta výšku dávok podľa článku 52 nariadenia [č. 883/2004] a kontaktnej inštitúcii a ďalším dotknutým inštitúciám oznámi svoje rozhodnutie o výške splatných dávok a akékoľvek ďalšie informácie potrebné na účely článkov 53 až 55 nariadenia [č. 883/2004].

…“

13

Podľa článku 32 gecoördineerde wet betreffende de verplichte verzekering voor geneeskundige verzorging en uitkeringen (koordinačný zákon o povinnom poistení zdravotnej starostlivosti a dávkach) zo 14. júla 1994 (ďalej len „zákon ZIV“) majú zamestnanci pri kontrolovanej nezamestnanosti nárok na dávky zdravotnej starostlivosti, ako sú definované v kapitole III hlavy III tohto zákona a za podmienok, ktoré sú v nej stanovené.

14

Článok 86 ods. 1 písm. c) zákona ZIV stanovuje, že zamestnanci ako oprávnené osoby majú pri kontrolovanej nezamestnanosti tiež nárok na dávky pri pracovnej neschopnosti, ako sú definované v kapitole III hlavy IV tohto zákona a za podmienok, ktoré sú v nej stanovené.

15

Článok 87 zákona ZIV stanovuje, že oprávnená osoba uvedená v článku 86 ods. 1 tohto zákona, ktorá je práceneschopná, dostáva za každý pracovný deň obdobia jedného roka, ktoré začína plynúť odo dňa, keď bola uznaná práceneschopnou alebo za každý deň toho istého obdobia, ktorý sa rovná jednému pracovnému dňu, dávku nazvanú „dávka v počiatočnej práceneschopnosti“.

16

Pokiaľ podľa článku 93 zákona ZIV pracovná neschopnosť trvá dlhšie ako počiatočná pracovná neschopnosť, dostáva za každý pracovný deň pracovnej neschopnosti alebo za každý deň, ktorý sa rovná jednému pracovnému dňu, dávku nazvanú „dávka v invalidite“.

17

Pokiaľ ide o pracovné neschopnosti, ktoré začali pred 1. májom 2017, článok 128 ods. 1 zákona ZIV stanovuje, že na to, aby oprávnené osoby uvedené v článku 86 ods. 1 uvedeného zákona získali nárok na dávky uvedené v hlave IV tohto zákona, museli počas obdobia šiestich mesiacov pred dátumom vzniku nároku dosiahnuť 120 pracovných dní, a to v súlade s článkom 203 Koninklijk besluit tot uitvoering van de wet betreffende de verplichte verzekering voor geneeskundige verzorging en uitkeringen (kráľovské nariadenie, ktorým sa vykonáva zákon o povinnom poistení zdravotnej starostlivosti a dávkach) z 3. júla 1996 (Moniteur belge z 31. júla 1996, s. 20285), v znení uplatniteľnom na pracovné neschopnosti, ktoré začali pred 1. májom 2017.

18

Holandská štátna príslušníčka pani Vesterová býva v Belgicku a potom, ako bola od 10. novembra 1997 do 31. marca 2015 zamestnaná v Holandsku, poberala od 2. apríla 2015 dávky v nezamestnanosti od príslušnej belgickej inštitúcie.

19

Dňa 7. apríla 2015 sa nahlásila príslušnej belgickej inštitúcii ako práceneschopná. Hoci nespĺňala podmienky stanovené belgickým právom, príslušná belgická inštitúcia jej od tohto dátumu do 6. apríla 2016 priznala dávku pri práceneschopnosti na základe zásady sčítania dôb poistenia upraveného v článku 6 nariadenia č. 883/2004.

20

Dňa 7. apríla 2016 získala v Belgicku postavenie invalida.

21

Pani Vesterová listom zo 17. mája 2016 podala na Uitvoeringsinstituut werknemersverzekeringen (Inštitút pre správu poistenia zamestnancov, Holandsko) (ďalej len „UWV“) žiadosť o priznanie dávky v invalidite v Holandsku.

22

UWV vo svojej odpovedi z 19. mája 2016 oznámil pani Vesterovej, že v súlade s holandskými právnymi predpismi je získanie postavenia invalida a poskytnutie príslušnej dávky možné až po ukončení „predchádzajúceho obdobia práceneschopnosti“ 104 týždňov a že z dôvodu, že pani Vesterová dosiahla len 52 týždňov „predchádzajúceho obdobia práceneschopnosti“ v Belgicku, nemohol jej takú dávku poskytnúť a môže jej ju vyplácať až od 4. apríla 2017.

23

Riziv rozhodnutím z 18. augusta 2016 pani Vesterovej pripomenul, že z dôvodu, že k dátumu, keď nahlásila svoju práceneschopnosť, ktorá viedla k jej invalidite, preukázala len 4 dni poistenia v Belgicku, nespĺňala podmienky nároku na dávky v invalidite v Belgicku, a preto jej bolo na základe článku 57 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 poskytnutie tejto dávky zamietnuté. Pani Vesterová napadla toto rozhodnutie žalobou na vnútroštátnom súde.

24

V ten istý deň podal Riziv žiadosť o dávky na UWV na základe článku 47 nariadenia č. 987/2009, ktorá bolo zamietnutá z tých istých dôvodov, ako sú uvedené v bode 22 tohto rozsudku.

25

Od 4. apríla 2017, keď pani Vesterová ukončila „predchádzajúce obdobie práceneschopnosti“ 104 týždňov požadovaných podľa holandských právnych predpisov, počas ktorých nepoberala dávku pri práceneschopnosti, ktorá sa v zásade priznaná pracovníkom, ktorým uplynulo takéto obdobie, jej bolo v Holandsku priznané postavenie invalida a príslušná holandská inštitúcia jej poskytla dávku v invalidite.

26

Vnútroštátny súd uvádza, že z dôvodu existujúcich odlišností medzi belgickými a holandskými právnymi predpismi, pokiaľ ide o trvanie „predchádzajúceho obdobia práceneschopnosti“, ktoré podmieňuje nadobudnutie postavenia invalida v Belgicku a Holandsku, pani Vesterová nepoberala žiadnu dávku medzi 7. aprílom 2016, teda dátumom ukončenia „predchádzajúceho obdobia práceneschopnosti“ stanoveného podľa belgického práva, a 3. aprílom 2017, teda dátumom ukončenia „predchádzajúceho obdobia práceneschopnosti“ stanoveného podľa holandského práva. Tento súd má pochybnosti, či je takáto situácia v súlade s článkami 45 a 48 ZFEÚ.

27

Za týchto podmienok Arbeidsrechtbank Antwerpen (Pracovný súd Antverpy, Belgicko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

28

Svojimi prejudiciálnymi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú články 45 a 48 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bránia situácii, akou je situácia vo veci samej, v ktorej pracovník, ktorého príslušná inštitúcia členského štátu jeho bydliska po období pracovnej neschopnosti jedného roka uznala za invalida, avšak na základe právnych predpisov tohto členského štátu nemá nárok na dávku v invalidite, a ktorému príslušná inštitúcia členského štátu, v ktorom dosiahol všetky svoje doby poistenia, podmieni priznanie postavenia invalida a nárok na poskytnutie pomerných dávok v invalidite ďalším rokom pracovnej neschopnosti, pričom však počas uvedeného obdobia nepoberá dávku pri pracovnej neschopnosti.

29

Na to, aby bolo možné vnútroštátnemu súdu poskytnúť užitočnú odpoveď, treba na úvod zdôrazniť, že nariadenie č. 883/2004, ktorého cieľom je zabezpečenie koordinácie rôznych vnútroštátnych systémov, zachováva ich existenciu a neupravuje spoločný systém sociálneho zabezpečenia. Podľa ustálenej judikatúry si teda členské štáty ponechávajú právomoc upraviť svoj systém sociálneho zabezpečenia (pozri analogicky rozsudky z 21. februára 2013, Salgado González, C‑282/11, EU:C:2013:86, bod 35 a citovanú judikatúru, ako aj zo 7. decembra 2017, Zaniewicz‑Dybeck, C‑189/16, EU:C:2017:946, bod 38).

30

Pokiaľ teda chýba harmonizácia na úrovni Európskej únie, majú právne predpisy každého členského štátu stanoviť predovšetkým podmienky poskytovania týchto dávok (rozsudky z 21. februára 2013, Salgado González, C‑282/11, EU:C:2013:86, bod 36 a citovaná judikatúra, ako aj zo 7. decembra 2017, Zaniewicz‑Dybeck, C‑189/16, EU:C:2017:946, bod 39).

31

Pri výkone tejto právomoci však členské štáty musia dodržiavať právo Únie a predovšetkým ustanovenia Zmluvy o FEÚ, ktoré priznávajú každému občanovi Únie právo voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov (rozsudky z 21. februára 2013, Salgado González, C‑282/11, EU:C:2013:86, bod 37 a citovaná judikatúra, ako aj zo 7. decembra 2017, Zaniewicz‑Dybeck, C‑189/16, EU:C:2017:946, bod 40).

32

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Zmluva o FEÚ nezaručuje pracovníkovi, že rozšírenie jeho činnosti na iný členský štát alebo jej presun do iného členského štátu nebude mať vplyv na oblasť sociálneho zabezpečenia. Vzhľadom na odlišnosti v právnych predpisoch členských štátov o sociálnom zabezpečení môže byť podľa okolností toto rozšírenie alebo presun pre pracovníka z hľadiska sociálnej ochrany buď výhodnejšie, alebo nevýhodnejšie. Z toho vyplýva, že aj v prípade, keď je tak ich uplatnenie nevýhodnejšie, sú takéto právne predpisy o sociálnom zabezpečení v súlade s článkami 45 a 48 ZFEÚ, ak neznevýhodňujú dotknutého pracovníka vo vzťahu k pracovníkom, ktorí vykonávajú celú svoju činnosť v členskom štáte, kde sa tieto predpisy uplatňujú, alebo vo vzťahu k pracovníkom, ktorí tejto právnej úprave už podliehali, a ak nevedie jednoducho len k tomu, aby sa odvádzalo poistné, za ktoré sa neposkytne protiplnenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2009, Leyman, C‑3/08, EU:C:2009:595, bod 45 a citovanú judikatúru).

33

Súdny dvor tak opakovane rozhodol, že cieľ článku 45 ZFEÚ by nebol dosiahnutý, ak by mali migrujúci pracovníci v dôsledku uplatnenia svojho práva na voľný pohyb stratiť výhody sociálneho zabezpečenia, ktoré im zaisťuje právna úprava členského štátu. Taký dôsledok by totiž mohol odradiť pracovníka v Únii od výkonu svojho práva na voľný pohyb a predstavovať tak prekážku tejto slobody (rozsudok z 1. októbra 2009, Leyman, C‑3/08, EU:C:2009:595, bod 41 a citovaná judikatúra).

34

V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že belgické a holandské systémy invalidného poistenia podmieňujú uznanie postavenia invalidita tým, aby dotknutý pracovník ukončil „obdobie predchádzajúcej práceneschopnosti“, počas ktorého pracovník dostáva dávku pri práceneschopnosti. Až po uplynutí tohto obdobia nadobudne dotknutý pracovník postavenie invalida a poberá dávku v invalidite. Belgické a holandské právne predpisy sa však líšia, pokiaľ ide o trvanie uvedeného obdobia, pretože stanovujú, že toto obdobie trvá rok podľa belgických právnych predpisov a dva roky podľa holandských právnych predpisov.

35

Ako teda vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, pani Vesterová, ktorá k 7. aprílu 2015 poberala dávku v nezamestnanosti podľa belgických právnych predpisov a patrila do pôsobnosti týchto právnych predpisov v súlade s článkom 11 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, ukončila v Belgicku „predchádzajúce obdobie práceneschopnosti“ trvania jedného roka, ako stanovujú tieto právne predpisy, a počas tohto obdobia poberala dávku pri práceneschopnosti nie na základe dôb poistenia dosiahnutých v Belgicku, keďže tieto boli nedostatočné, ale na základe dôb poistenia dosiahnutých v Holandsku, a to v súlade so zásadou sčítavania dôb poistenia stanovenej v článku 6 nariadenia č. 883/2004.

36

Na konci tohto obdobia príslušná belgická inštitúcia priznala pani Vesterovej postavenie invalida, ale odmietla jej poskytnúť dávku v invalidite.

37

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 57 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 príslušná inštitúcia členského štátu môže odmietnuť poskytnutie dávky vo vzťahu k dobám dosiahnutým podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje, ak celkové trvanie uvedených dôb je kratšie ako jeden rok a zohľadnením iba týchto dôb sa nezískava žiaden nárok podľa týchto právnych predpisov.

38

V prejednávanej veci je nesporné, že pani Vesterová v Belgicku neodviedla dostatočné príspevky a dávku v invalidite môže poberať iba na základe dôb poistenia dosiahnutých v Holandsku.

39

Keď však belgické orgány podali na základe článku 47 nariadenia č. 987/2009 príslušnej holandskej inštitúcie žiadosť o invalidný dôchodok, táto inštitúcia pani Vesterovej odmietla priznať postavenie invalida a poskytnúť jej príslušnú dávku z dôvodu, že neukončila obdobie pracovnej neschopnosti dvoch rokov, ako to stanovujú holandské právne predpisy.

40

Táto inštitúcia preto pani Vesterovej uložila, aby ukončila druhý rok „obdobia predchádzajúceho práceneschopnosti“ stanovený podľa holandských právnych predpisov, pričom jej však neposkytla príslušnú dávku.

41

Hoci predmetné holandské právne predpisy dotknuté vo veci samej a priori nerozlišujú medzi migrujúcimi pracovníkmi a usadenými pracovníkmi, pokiaľ vo všeobecnosti stanovujú prechod na postavenie invalida po uplynutí obdobia pracovnej neschopnosti dvoch rokov, v praxi vedú k znevýhodneniu počas druhého roka pracovnej neschopnosti migrujúcich pracovníkov, ktorí sa nachádzajú v situácii, akou je situácia pani Vesterovej, vo vzťahu k usadeným pracovníkom, a vedú k tomu, že migrujúci pracovníci stratia výhodu sociálneho zabezpečenia, ktorú im tieto právne predpisy mali zaručiť.

42

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že pracovníci, ktorí na rozdiel od pani Vesterovej nevyužijú svoje právo na voľný pohyb a dosiahnu celú dobu svojej pracovnej neschopnosti podľa holandských právnych predpisov, poberajú od príslušnej holandskej inštitúcie počas dvoch rokov trvania tohto obdobia dávku pri pracovnej neschopnosti.

43

Je však nesporné, že počas druhého roka práceneschopnosti, ktorý pani Vesterová ukončila podľa holandských právnych predpisov, túto dávku nepoberala.

44

Za týchto podmienok treba konštatovať, že uplatnenie holandských právnych predpisov vo veci samej na migrujúceho pracovníka, ktorý sa nachádza v rovnakej situácii ako pani Vesterová, vyvoláva účinky, ktoré sú nezlučiteľné s účelom článku 45 ZFEÚ, a súvisia so skutočnosťou, že nárok na dávky v invalidite pani Vesterovej sa postupne spravoval odlišnými právnymi predpismi.

45

Súdny dvor už rozhodol, že v situácii takejto odlišnosti v právnych úpravách vyžaduje zásada lojálnej spolupráce stanovená v článku 4 ods. 3 ZEÚ, aby príslušné vnútroštátne orgány uplatnili všetky dostupné prostriedky na uskutočnenie cieľa článku 45 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2009, Leyman, C‑3/08, EU:C:2009:595, bod 49 a citovanú judikatúru).

46

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ak vnútroštátne právo stanovuje v rozpore s právom Únie rozdielne zaobchádzanie s viacerými skupinami osôb, s členmi znevýhodnenej skupiny sa má zaobchádzať rovnako ako s ostatnými dotknutými osobami a má sa ne uplatniť rovnaký režim. Režim uplatniteľný na členov zvýhodnenej skupiny zostáva, pod podmienkou správneho uplatnenia práva Únie, jediným platným referenčným systémom (rozsudky z 13. júla 2016, Pöpperl, C‑187/15, EU:C:2016:550, bod 46 a citovaná judikatúra, ako aj z 28. júna 2018, Crespo Rey, C‑2/17, EU:C:2018:511, bod 73).

47

Ako teda vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu a ako už bolo uvedené v bode 42 tohto rozsudku, usadení pracovníci, ktorí nevyužili svoje právo na voľný pohyb a ktorí dosiahnu celé svoje obdobie pracovnej neschopnosti podľa holandských právnych predpisov, poberajú dávku pri práceneschopnosti počas celého tohto obdobia. Tento právny rámec tak predstavuje platný referenčný systém v zmysle judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode.

48

Príslušným orgánom dotknutých členských štátov zaiste prináleží, aby určili, aké sú podľa vnútroštátneho práva najvhodnejšie prostriedky na dosiahnutie rovnosti zaobchádzania medzi migrujúcimi pracovníkmi a usadenými pracovníkmi. Treba však zdôrazniť, že tento cieľ by bolo možné a priori dosiahnuť poskytnutím dávky pri práceneschopnosti aj migrujúcim pracovníkom, ktorí sa nachádzajú v situácii, o akú ide vo veci samej, počas druhého roka práceneschopnosti, ktorý im ukladajú holandské právne predpisy.

49

S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že články 45 a 48 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia situácii, akou je situácia vo veci samej, v ktorej pracovník po tom, čo bol práceneschopný jeden rok, bol príslušnou inštitúciou členského štátu jeho bydliska uznaný za invalida, avšak na základe právnych predpisov tohto členského štátu nemá nárok na dávku v invalidite, pričom táto príslušná inštitúcia členského štátu, v ktorom dosiahol všetky svoje doby poistenia, podmieni priznanie postavenia invalida a nárok na poskytnutie pomerných dávok v invalidite ďalším rokom pracovnej neschopnosti, ale nepoberá počas uvedeného obdobia dávku pri pracovnej neschopnosti.

50

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

Články 45 a 48 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, bránia situácii, akou je situácia vo veci samej, v ktorej pracovník po tom, čo bol práceneschopný jeden rok, bol príslušnou inštitúciou členského štátu jeho bydliska uznaný za invalida, avšak na základe právnych predpisov tohto členského štátu nemá nárok na dávku v invalidite, pričom táto príslušná inštitúcia členského štátu, v ktorom dosiahol všetky svoje doby poistenia, podmieni priznanie postavenia invalida a nárok na poskytnutie pomerných dávok v invalidite ďalším rokom pracovnej neschopnosti, ale nepoberá počas uvedeného obdobia dávku pri pracovnej neschopnosti.