DÔVODOVÁ SPRÁVA

1.           KONTEXT NÁVRHU

1.1.        Cieľ návrhu

Komisia navrhuje, aby EÚ schválila Dohovor o dohodách o voľbe súdu z roku 2005. Únia dohovor podpísala 1. apríla 2009 na základe rozhodnutia Rady 2009/397/ES[1].

V akčnom pláne na implementáciu Štokholmského programu bol oznámený úmysel Komisie navrhnúť schválenie tohto dohovoru v roku 2012.

Schválenie dohovoru Úniou by znížilo právnu neistotu pre podniky EÚ obchodujúce mimo EÚ tým, že by zabezpečilo, že dohody o voľbe súdu zahrnuté v ich zmluvách budú dodržiavané a rozsudky vynesené súdmi určenými v týchto dohodách budú môcť byť uznané a vykonané ostatnými zmluvnými stranami dohovoru.

Schválenie dohovoru Európskou úniou by celkove doplnilo realizáciu cieľov, ktoré tvoria základ pravidiel Únie týkajúcich sa prorogácie právomoci, a to vytvorením harmonizovaného súboru pravidiel v rámci EÚ so zreteľom na tretie krajiny, ktoré sa stanú zmluvnými stranami dohovoru.

1.2.        Haagsky dohovor o dohodách o voľbe súdu z 30. júna 2005

Dohovor o dohodách o voľbe súdu bol uzatvorený 30. júna 2005 pod záštitou Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného. Dohovor má vytvorením voliteľnej celosvetovej alternatívy mechanizmu súdneho riešenia sporov k existujúcemu systému rozhodcovských konaní priniesť väčšiu právnu istotu a predvídateľnosť stranám dohôd uzatváraných medzi podnikmi a stranám medzinárodných súdnych sporov.

Cieľom dohovoru je najmä podporiť medzinárodný obchod a investovanie prostredníctvom posilnenej justičnej spolupráce zavedením jednotných pravidiel týkajúcich sa súdnej právomoci založených na dohodách o výlučnej právomoci súdu a na uznávaní a výkone rozsudkov vynesených zvolenými súdmi v štátoch, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru.

Cieľom dohovoru je dosiahnuť rovnováhu medzi i) potrebou zaručiť stranám, že vec budú prejednávať iba súdy zvolené týmito stranami a výsledný rozsudok bude uznaný a vykonaný v zahraničí a ii) potrebou umožniť štátom uskutočniť určité aspekty ich verejného poriadku súvisiace najmä s ochranou slabších strán, ochranou pred závažnou nespravodlivosťou v osobitných situáciách a zárukou rešpektovať určité dôvody na výlučnú súdnu právomoc štátov.

1.3.        Súvislosť dohovoru s nariadením Brusel I

Na úrovni EÚ sa medzinárodná právomoc súdov Únie založená na dohodách o voľbe súdu riadi nariadením Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (nariadenie Brusel I)[2] [ktoré bude od 10. januára 2015 nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie)[3]]. Nariadenie Brusel I však neupravuje výkon dohôd v Únii o voľbe súdu v prospech súdov tretích krajín[4]. To by sa dosiahlo schválením Dohovoru o dohodách o voľbe súdu zo strany Únie.

Nedávne zmeny nariadenia Brusel I [nariadenie Brusel I (prepracované znenie)] podporili autonómiu strán tým, že znemožnili obchádzanie dohôd o voľbe súdu stranami prostredníctvom začatia konania u iných súdov v rozpore s týmito dohodami. Tieto zmeny zároveň zabezpečujú, aby prístup k dohodám o voľbe súdu pre situácie v rámci EÚ bol v súlade s prístupom, ktorý by sa uplatnil na situácie mimo EÚ po schválení dohovoru Úniou. Nariadenie Brusel I (prepracované znenie) teda pripravuje podmienky na to, aby EÚ mohla prikročiť k schváleniu dohovoru.

Vzťah medzi pravidlami uvedenými v dohovore a existujúcimi a budúcimi pravidlami EÚ sa v článku 26 ods. 6 dohovoru stanovuje takto:

„Tento dohovor sa nedotýka uplatňovania aktov organizácie regionálnej ekonomickej integrácie, ktorá je stranou tohto dohovoru, bez ohľadu na to, či boli prijaté pred týmto dohovorom alebo po ňom:

a) v prípade, že žiadna zo strán nemá sídlo v zmluvnom štáte, ktorý nie je členským štátom organizácie regionálnej ekonomickej integrácie;

b) pokiaľ ide o uznanie alebo výkon rozsudkov medzi členskými štátmi organizácie regionálnej ekonomickej integrácie.“

Dohovor má v dôsledku toho vplyv na uplatňovanie nariadenia Brusel I, ak aspoň jedna zo strán má sídlo v zmluvnom štáte dohovoru. Dohovor bude mať prednosť pred pravidlami týkajúcimi sa právomoci stanovenými v nariadení, s výnimkou prípadu, keď obe strany majú sídlo v EÚ alebo pochádzajú z tretích krajín, ktoré nie sú zmluvnými stranami dohovoru. Pokiaľ ide o uznávanie a výkon rozsudkov, nariadenie bude mať prednosť v prípade, že súd, ktorý vydal rozsudok, ako aj súd, na ktorom sa žiada o uznanie a výkon tohto rozhodnutia, sa nachádzajú v Únii.

Po schválení dohovoru Európskou úniou sa teda obmedzí rozsah pôsobnosti nariadenia Brusel I. Toto obmedzenie rozsahu pôsobnosti je však prijateľné vzhľadom na väčšie rešpektovanie autonómie strán na medzinárodnej úrovni a zvýšenie právnej istoty podnikov EÚ obchodujúcich s tretími krajinami.

1.4.        Prínosy pre európske podniky

Dohoda o voľbe súdu predstavuje významný prvok pri dojednávaní medzinárodných zmlúv, keďže zabezpečuje právnu predvídateľnosť v prípade sporu. Pre podniky, ktoré sa zapájajú do medzinárodného obchodu, je preto dôležitým prvkom pri posudzovaní rizík. Číselné údaje zhromaždené v rámci prípravy návrhu Komisie na podpis dohovoru a návrhu nariadenia Brusel I (prepracované znenie)[5] potvrdzujú význam dohôd o voľbe súdu pre podniky EÚ v rámci ich vzťahov s inými podnikmi.

Účinnosť dohôd o voľbe súdu je v EÚ zabezpečená nariadením Brusel I. Autonómiu strán je však potrebné zabezpečiť nielen v rámci EÚ, ale aj za jej hranicami. Dohovor poskytne podnikom EÚ potrebnú právnu istotu, že ich dohody o voľbe súdu v prospech súdu mimo EÚ budú dodržiavané v EÚ a že dohody v prospech súdu v EÚ budú dodržiavané v tretích krajinách. Zabezpečí takisto, že podniky EÚ budú mať istotu, že rozsudok vynesený zvoleným súdom v EÚ bude môcť byť uznaný a vykonaný v tretích krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, a naopak.

V posúdení vplyvu, ktoré Komisia vypracovala v súvislosti s uzatvorením dohovoru Európskou úniou [SEK(2008) 2389 v konečnom znení] sa dospelo k záveru, že schválenie dohovoru by z dôvodu väčšej právnej istoty mohlo zvýšiť náchylnosť podnikov uzatvárať v rámci medzinárodných zmlúv dohody o voľbe súdu. Celkove to môže pôsobiť ako stimulačný prvok pre medzinárodný obchod.

Prínosy pre podniky EÚ, ktoré vyplývajú zo schválenia dohovoru Európskou úniou, sa budú zvyšovať s počtom ratifikácií dohovoru, a to najmä zo strany hlavných obchodných partnerov Únie.

2.           VÝSLEDKY KONZULTÁCIÍ SO ZAINTERESOVANÝMI STRANAMI A POSÚDENÍ VPLYVU

Pred predložením návrhu rozhodnutia Rady o podpise dohovoru Komisia v roku 2008 vypracovala posúdenie vplyvu týkajúce sa uzatvorenia dohovoru Európskou úniou[6]. V posúdení vplyvu sa dospelo k záveru, že uzatvorenie dohovoru by bolo prínosom pre európske podniky z hľadiska podporovania právnej istoty a predvídateľnosti so zreteľom na tretie krajiny.

V posúdení vplyvu sa navrhovalo, aby EÚ pri schválení dohovoru zvážila vydanie vyhlásení podľa článku 21 dohovoru, ktorými by sa z rozsahu pôsobnosti dohovoru vylúčilo autorské právo a s ním súvisiace práva (ak je platnosť týchto práv spojená s členskými štátmi) a poistné zmluvy (ak má poistenec bydlisko v EÚ a riziko alebo poistená udalosť, vec alebo majetok sa týkajú výlučne EÚ). Vzhľadom na dosah na obe uvedené odvetvia a skutočnosť, že názory zainteresovaných strán neboli v minulosti jednotné, Komisia dôkladne zvážila potrebu vydať takéto vyhlásenia. Treba najmä uviesť, že jej rozhodnutiu navrhnúť schválenie dohovoru s vyhlásením týkajúcim sa rozsahu pôsobnosti predchádzali konzultácie s členskými štátmi v pracovnej skupine Rady pre občianskoprávne veci (všeobecné otázky), ktoré sa uskutočnili 28. mája 2013 (podrobnejšie informácie sú uvedené v bode 3.2).

3.           PRÁVNE PRVKY NÁVRHU

3.1.        Právomoci Únie vo vzťahu k dohovoru

Dohovor umožňuje organizácii regionálnej ekonomickej integrácie v závislosti od rozsahu právomocí vo veciach upravených týmto dohovorom uzavrieť dohovor spoločne s jej členskými štátmi alebo samostatne s tým, že jej členské štáty budú dohovorom viazané (články 29 – 30). Príslušné vyhlásenie je možné vydať v čase podpisu, prijatia, schválenia tohto dohovoru alebo pristúpenia k nemu.

EÚ pri podpise dohovoru v súlade s jeho článkom 30 vyhlásila, že vykonáva právomoc vo všetkých veciach upravených týmto dohovorom a že jej členské štáty nebudú zmluvnými stranami dohovoru, ale budú ním viazané na základe jeho uzavretia Európskou úniou. Nie je preto potrebné, aby EÚ pri schválení dohovoru vydala ďalšie vyhlásenie podľa článku 30.

3.2.        Vyhlásenia podľa dohovoru týkajúce sa jeho vecnej pôsobnosti

V záujme flexibility a zachovania potenciálne širokej príťažlivosti dohovor umožňuje zmluvným stranám rozšíriť alebo obmedziť rozsah jeho vecnej pôsobnosti prostredníctvom príslušných vyhlásení (články 19 – 22). Vyhlásenia je možné vydať pri podpise alebo schválení dohovoru alebo kedykoľvek neskôr a je možné ich kedykoľvek pozmeniť alebo vziať späť. Pri podpise dohovoru Únia nevydala žiadne vyhlásenia podľa týchto článkov. Ako už bolo uvedené, Komisia v máji – júni 2013 uskutočnila konzultácie s členskými štátmi o potrebe vydať takéto vyhlásenia. Výsledky konzultácií sú uvedené ďalej v texte.

3.2.1.     Vyhlásenia podľa článkov 19, 20 a 22

Článok 19 umožňuje štátu vydať vyhlásenie, na základe ktorého jeho súdy môžu odmietnuť rozhodovať spory, na ktoré sa vzťahuje dohoda o výlučnej právomoci súdu, v prípadoch, v ktorých okrem miesta zvoleného súdu neexistuje žiadna väzba medzi týmto štátom a stranami alebo sporom. Článok 20 umožňuje štátu vydať vyhlásenie, že jeho súdy môžu odmietnuť uznať alebo vykonať rozsudok vydaný súdom iného zmluvného štátu, ak strany mali sídlo v dožiadanom štáte a ak vzťah strán a všetky ďalšie prvky týkajúce sa sporu s výnimkou miesta zvoleného súdu mali väzbu iba s dožiadaným štátom. Články 19 a 20 teda umožňujú vylúčiť z rozsahu pôsobnosti dohovoru určité prípady, ktoré okrem voľby súdu nemajú žiadny iný medzinárodný prvok.

Pokiaľ ide o uznanie a výkon rozsudkov, článok 22 umožňuje štátu rozšíriť rozsah pôsobnosti dohovoru tak, aby zahŕňal aj dohody o právomoci súdu, ktoré nemajú výlučný charakter. Kvôli zásade reciprocity sa povinnosť uznania a výkonu rozsudkov na základe dohôd o právomoci súdu, ktoré nemajú výlučný charakter, vzťahuje iba na rozsudky vydané súdmi iných zmluvných strán, ktoré takisto vydali vyhlásenia podľa článku 22.

Pokiaľ ide články 19 a 20, je potrebné poukázať na to, že právo Únie uznáva dohody o voľbe súdu v prípadoch, keď voľba súdu predstavuje jedinú súvislosť so štátom zvoleného súdu. Právo Únie nevyžaduje okrem voľby súdu žiadnu ďalšiu súvislosť so zvoleným štátom. Preto sa zdá, že neexistuje dôvod na vylúčenie takýchto situácií z rozsahu pôsobnosti dohovoru. Potvrdili to aj konzultácie s členskými štátmi, ktoré Komisia uskutočnila v súvislosti s možnými vyhláseniami podľa článkov 19 – 20. Komisia preto nenavrhuje žiadne vyhlásenia podľa týchto článkov.

Pokiaľ ide o článok 22, ak by sa rozsah pôsobnosti dohovoru rozšíril, uznávanie a výkon rozsudkov na základe dohôd o právomoci súdu, ktoré nemajú výlučný charakter, by viedlo k tomu, že súdy členských štátov EÚ by vo všeobecnosti nemohli prijať právomoc v prípadoch, keď by na nich bolo začaté konanie jednou zo strán po tom, čo už súd inej zmluvnej strany, ktorá vydala vyhlásenie podľa článku 22, vydal rozsudok na základe dohody o právomoci súdu, ktorá nemá výlučný charakter. Komisia pri schválení dohovoru nenavrhuje vydať vyhlásenie podľa článku 22. Vzhľadom na to, že tento článok sa zakladá na zásade reciprocity, prípadné vyhlásenie by sa mohlo zvážiť v neskoršom štádiu, keď bude zrejmý záujem ostatných zmluvných strán dohovoru o rozšírenie jeho rozsahu pôsobnosti na základe článku 22. Názory členských štátov, ktoré odpovedali na konzultácie Komisie, v zásade podporujú návrh Komisie prikročiť k schváleniu dohovoru bez toho, aby bolo v tomto štádiu vydané vyhlásenie.

3.2.2.     Vyhlásenia podľa článku 21

3.2.2.1.  Vyhlásenia vo všeobecnosti

V článku 2 dohovoru sú už stanovené viaceré výnimky z rozsahu pôsobnosti. Článok 21 okrem toho zmluvným stranám umožňuje zoznam vylúčených vecí rozšíriť prostredníctvom vyhlásenia, v ktorom sa uvedie špecifická vec, ktorú chce zmluvná strana vylúčiť. Dohovor by sa v dôsledku toho neuplatňoval na vylúčenú vec v štáte, ktorý vydal vyhlásenie, a ostatné štáty by z dôvodu reciprocity dohovor neuplatňovali na túto vec, ak sa zvolený súd nachádza v štáte, ktorý vyhlásenie vydal. Okrem toho, aby bolo možné vyhlásenie vydať, musia byť splnené tieto podmienky: musí existovať výrazný záujem zo strany štátu vydávajúceho vyhlásenie neuplatňovať dohovor na určitú vec; vyhlásenie nesmie mať širší rozsah než je nevyhnutný a vylúčená vec musí byť jasne a presne vymedzená[7].

V posúdení vplyvu, ktoré Komisia vypracovala v roku 2008, sa navrhovalo zvážiť, či by Únia nemala vydať vyhlásenie podľa článku 21 dohovoru, ktorým by sa z rozsahu pôsobnosti dohovoru vylúčili záležitosti týkajúce sa poistných zmlúv, ak poistenec má bydlisko v EÚ a riziko alebo poistená udalosť, vec alebo majetok sa týkajú výlučne EÚ – a záležitosti týkajúce sa autorských a súvisiacich práv, ak platnosť týchto práv je spojená s členským štátom. Cieľom takýchto vyhlásení by bolo chrániť slabšieho účastníka poistnej zmluvy (podobne ako v prípade ochrany dostupnej na základe nariadenia Brusel I) a zmluvy o autorskom práve pred nutnosťou viesť spor na zvolenom súde, ktorý mohla stanoviť druhá zmluvná strana so silnejším postavením, a pritom zabezpečiť uplatňovanie určitých noriem týkajúcich sa autorského práva a s ním súvisiacich práv, ktoré boli zavedené v právnych predpisoch EÚ.

Ako už bolo uvedené, Komisia uskutočnila ďalšie konzultácie s členskými štátmi o potrebe vyhlásení podľa článku 21, pričom zohľadňovala prístup práva Únie k dohodám o voľbe súdu a mala na zreteli, že kvôli zásade reciprocity by vylúčenie špecifickej veci z rozsahu pôsobnosti znamenalo, že ustanovenia o voľbe súdu v prospech súdov Únie, ktoré by mohli byť prospešné pre strany v EÚ, by neboli vykonávané v tretích krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru. S ohľadom na výsledky konzultácií Komisia navrhuje obmedziť vyhlásenia podľa článku 21 na veci, v ktorých právo Únie rovnako obmedzuje autonómiu strán. Vo veciach patriacich do rozsahu pôsobnosti dohovoru sa to týka len určitého druhu poistných zmlúv uzavretých na účely, ktoré sa môžu považovať za súčasť podnikateľskej alebo profesijnej činnosti strán. Takéto obmedzené vylúčenie zabezpečí súdržný prístup k voľbe súdu v Únii aj mimo nej.

3.2.2.2.  Navrhované vyhlásenie týkajúce sa poistných zmlúv

V nariadení Brusel I (oddiel 3) sa stanovuje osobitná ochranná právomoc vo veciach poistenia, ktorej cieľom je chrániť slabšiu stranu (poistníka, poisteného alebo oprávneného z poistenia) a hospodárske záujmy širokej verejnosti v mieste, kde sa nachádza slabšia strana. Poistený má preto ako žalobca možnosť žalovať poistiteľa na viacerých miestach vrátane miesta bydliska poisteného; poistiteľ ako žalobca môže poisteného žalovať v zásade iba v mieste bydliska poisteného. Tieto pravidlá upravujúce právomoc v záujme slabšej strany sú založené na predpoklade, že poistený je vždy slabšou stranou, a to aj vtedy, keď koná ako komerčný hospodársky subjekt vo vzťahoch s inými podnikmi. Tento predpoklad sa v nariadení Brusel I (prepracované znenie) nezmenil. Z tohto dôvodu bola možnosť strán uzatvárajúcich dohodu o voľbe súdu obmedzená (článok 13 nariadenia). Pravidlá upravujúce právomoc v záujme slabšej strany uvedené v oddiele 3 sa v prípade žalôb na poistiteľa uplatnia len vtedy, ak má poistiteľ sídlo v EÚ alebo ak sa na základe pobočky, zastúpenia alebo organizačnej zložky pokladá za poistiteľa so sídlom v EÚ. Táto politika ochrany slabšej strany sa v nariadení Brusel I (prepracované znenie) nezmenila.

Dohovor sa na veci poistenia vzťahuje bez toho, aby obmedzoval autonómiu strán uzatvárať dohody o voľbe súdu. Jediné vecné obmedzenie vyplýva z článku 2 ods. 1 písm. a) dohovoru, v ktorom sa vylučujú poistné zmluvy, ktoré uzatvorili fyzické osoby ako spotrebitelia. To je čiastočne v rozpore s režimom stanoveným v nariadení Brusel I, keďže dohovor by sa vzťahoval napríklad na poistné zmluvy uzatvorené malými a strednými podnikmi. Po schválení dohovoru Európskou úniou by určité poistné zmluvy, ktoré teraz spadajú do pôsobnosti nariadenia Brusel I, napr. zmluvy medzi poistníkom v EÚ a pobočkou poistiteľa v EÚ, ktorý má ústredie mimo EÚ (článok 9 ods. 2 nariadenia), spadali do pôsobnosti dohovoru (článok 26 ods. 6 v spojení s článkom 4 ods. 2 dohovoru). Ak by sa teda dohovor uzavrel bez vylúčenia poistných zmlúv, chýbala by súbežnosť s ochrannou politikou stanovenou v nariadení Brusel I, ktorá umožňuje poistenému žalovať poistiteľa v EÚ (alebo pobočku poistiteľa z tretej krajiny nachádzajúcu sa v EÚ) v mieste svojho bydliska bez ohľadu na akúkoľvek inú právomoc na základe dohody o voľbe súdu. Nevýhodou úplného vylúčenia poistných zmlúv z hľadiska európskych poistiteľov je skutočnosť, že ustanovenia o voľbe súdu, ktoré dojednali s poistníkmi mimo EÚ, by sa neuznávali a nevykonávali v tretích krajinách, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru. Európski poistníci by stratili výhodu spočívajúcu v tom, že rozhodnutia súdov EÚ (zvolených stranami) by boli podľa dohovoru uznávané a vykonávané aj mimo Únie. Výhody vyplývajúce z existencie jednotného režimu, ktorý chráni záujmy slabších strán EÚ na vonkajšej úrovni rovnako ako v rámci vnútorných právnych predpisov EÚ, však prevažujú nad uvedenými nevýhodami.

Názory členských štátov, ktoré v súvislosti s touto záležitosťou odpovedali na konzultácie Komisie, boli rôzne s takmer rovnakým počtom hlasov za vylúčenie a proti vylúčeniu poistných zmlúv z rozsahu pôsobnosti dohovoru. Na základe posúdenia vplyvu a s cieľom zabezpečiť súdržnosť s vnútornými právnymi predpismi EÚ chrániacimi slabšie strany preto Komisia navrhuje, aby sa z rozsahu pôsobnosti dohovoru vylúčili určité typy vecí poistenia bez akýchkoľvek ďalších podmienok. V článku 21 dohovoru sa vyžaduje, aby sa vyhlásenie vzťahovalo iba na vecnú podstatu. V dôsledku toho nie je možné formulovať vyhlásenie podľa článku 21 tak, aby jednostranne zvýhodňovalo strany v EÚ.

V článkoch 13 a 14 nariadenia Brusel I sa neobmedzuje autonómia strán poistných zmlúv vo všetkých prípadoch. Existuje viacero výnimiek, pri ktorých strany môžu určiť súd príslušný na prejednanie ich sporu. Navrhované vyhlásenie je sformulované tak, aby v čo najväčšej možnej miere umožňovalo rovnaké uznanie tých dohôd, ktoré sú uznané právom Únie, aj na medzinárodnej úrovni prostredníctvom dohovoru o voľbe súdu. Vzhľadom na formuláciu výnimiek v práve Únie, ktoré majú chrániť len poistníkov v EÚ, a na požiadavku dohovoru, aby sa vyhlásenie vzťahovalo iba na vecnú podstatu, sa zdá, že nie je možné zabezpečiť úplný súlad medzi dohovorom na jednej strane a právom Únie na strane druhej. Konkrétne v článku13 ods. 4 nariadenia Brusel I sa stanovuje uznávanie a výkon dohôd o voľbe súdu uzatvorených s poistníkmi, ktorí majú bydlisko mimo EÚ, okrem prípadov, keď je poistenie povinné alebo sa vzťahuje na nehnuteľný majetok na území členského štátu. Keďže v rámci dohovoru nie je možné rozlišovať medzi poistníkmi s bydliskom v EÚ a mimo nej, Komisia navrhuje, aby sa výnimka uvedená v článku 13 ods. 4 vo vyhlásení nezohľadnila. Znamenalo by to, že poistné zmluvy uzatvorené poistníkmi s bydliskom mimo Únie by sa neriadili dohovorom, ale riadili by sa aj naďalej vnútorným právom Únie. V dôsledku toho by európske podniky, ktoré uzatvárajú dohody s poistníkmi mimo EÚ, mali istotu, že súdy Únie ich dohodu o voľbe súdu potvrdia na základe článku 13 ods. 4 a európski poistníci, ktorí uzatvárajú zmluvy s poistiteľmi mimo EÚ, by mali aj naďalej prístup k súdom EÚ na základe oddielu 3 kapitoly II nariadenia Brusel I.

Celkovým cieľom navrhovaného vyhlásenia je zabezpečiť, aby:

· vyčlenenie sa obmedzilo na najmenšiu možnú mieru, ktorá je potrebná na dosiahnutie cieľa ochrany záujmov slabších strán poistných zmlúv vyjadreného v pravidlách upravujúcich právomoc v záujme slabšej strany nariadenia Brusel I. Súdy členských štátov EÚ budú môcť (na základe práva EÚ alebo prípadne vnútroštátneho práva) prejednávať spory týkajúce sa poistenia napriek dohode o voľbe súdu v prospech súdov tretej krajiny, ktorá je zmluvnou stranou dohovoru,

· bolo v súlade s dohovorom. Vyhlásenie vychádza výlučne z vecnej podstaty a je neutrálne,

· existovala súbežnosť s nariadením Brusel I, v ktorom sa v článkoch 13 a 14 vymedzujú prípady, kedy sú v poistných zmluvách prípustné dohody o voľbe súdu,

· jasne a presne sa vymedzila vylúčená vec – poistné zmluvy – a prípady, kedy sa vyčlenenie neuplatní.

2014/0021 (NLE)

Návrh

ROZHODNUTIE RADY

o schválení Haagskeho dohovoru o dohodách o voľbe súdu z 30. júna 2005 v mene Európskej únie

RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 81 ods. 2 v spojení s článkom 218 ods. 6 prvým pododsekom písm. a),

so zreteľom na návrh Európskej komisie,

so zreteľom na súhlas Európskeho parlamentu[8],

keďže:

(1)       Európska únia sa usiluje vytvoriť spoločný justičný priestor opierajúci sa o zásadu vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí.

(2)       Dohovor o dohodách o voľbe súdu uzatvorený 30. júna 2005 pod záštitou Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného (ďalej len „dohovor“) je cenným prínosom k podpore autonómie strán v medzinárodných obchodných transakciách a k vytvoreniu predvídateľnosti súdnych riešení v týchto transakciách. Dohovor stranám zabezpečuje najmä právnu istotu, že ich dohoda o voľbe súdu bude rešpektovaná a že rozsudok vydaný zvoleným súdom bude môcť byť uznaný a vykonaný v cezhraničných prípadoch.

(3)       Článok 29 dohovoru umožňuje regionálnym hospodárskym organizáciám, akou je Únia, podpísať, prijať alebo schváliť tento dohovor, alebo k nemu pristúpiť. V súlade s rozhodnutím Rady 2009/397/ES Únia dohovor podpísala 1. apríla 2009 s výhradou jeho možného uzavretia k neskoršiemu dátumu[9].

(4)       Dohovor má vplyv na sekundárne právne predpisy Únie upravujúce súdnu právomoc založenú na voľbe strán a uznávanie a výkon následných rozsudkov, a to najmä na nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach[10]. Nariadenie (ES) č. 44/2001 bude od 10. januára 2015 nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach[11].

(5)       Nariadenie Rady (EÚ) č. 1215/2012 pripravilo ratifikáciu dohovoru tým, že zabezpečilo súdržnosť medzi pravidlami Únie týkajúcimi sa voľby súdu v občianskych a obchodných veciach a pravidlami dohovoru. Bolo by preto vhodné, aby dohovor nadobudol v Únii platnosť v ten istý deň, kedy sa začne uplatňovať nariadenie (EÚ) č. 1215/2012.

(6)       Pri podpise dohovoru Únia v súlade s článkom 30 dohovoru vyhlásila, že vykonáva právomoc vo všetkých veciach, na ktoré sa uplatňuje tento dohovor. V dôsledku toho by členské štáty mali byť viazané dohovorom na základe jeho schválenia Úniou.

(7)       Únia by okrem toho pri schválení dohovoru mala vydať vyhlásenie umožnené článkom 21, ktorým by z rozsahu pôsobnosti dohovoru vylúčila poistné zmluvy vo všeobecnosti s výhradou určených výnimiek. Účelom tohto vyhlásenia je zachovať pravidlá upravujúce právomoc v záujme slabšej strany, ktoré má poistník, poistený alebo oprávnený z poistenia k dispozícii na základe oddielu 3 nariadenia (ES) č. 44/2001. Vylúčenie z rozsahu pôsobnosti by malo byť obmedzené na mieru nevyhnutnú na ochranu záujmov slabších strán v poistných zmluvách.

(8)       Spojené kráľovstvo a Írsko sú viazané nariadením Rady (ES) č. 44/2001, a preto sa zúčastňujú na prijatí tohto rozhodnutia.

(9)       V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu (č. 22) o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tohto rozhodnutia, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu,

PRIJALA TOTO ROZHODNUTIE:

Článok 1

Haagsky dohovor o dohodách o voľbe súdu z 30. júna 2005 (ďalej len „dohovor“) sa týmto schvaľuje v mene Európskej únie.

Text dohovoru sa nachádza v prílohe I k tomuto rozhodnutiu.

Článok 2

Predseda Rady určí osobu splnomocnenú pristúpiť v mene Európskej únie k uloženiu listiny uvedenej v článku 27 ods. 4 dohovoru s cieľom vyjadriť súhlas Európskej únie s tým, že je viazaná dohodou.

Článok 3

Únia pri uložení listiny uvedenej v článku 27 ods. 4 dohovoru vydá vyhlásenie podľa článku 21 dohovoru týkajúce sa poistných zmlúv.

Znenie vyhlásenia je pripojené ako príloha II.

Článok 4

Toto rozhodnutie nadobúda účinnosť dňom jeho prijatia.

V Bruseli

                                                                       Za Radu

                                                                       predseda

[1]               Ú. v. EÚ L 133, 29.5.2009, s. 1.

[2]               Ú. v. ES L 12, 16.1.2001, s. 1.

[3]               Ú. v. EÚ L 351, 20.12.2012, s. 1.

[4]               Výkon dohôd o voľbe súdu v prospech súdov Švajčiarska, Islandu a Nórska sa v Únii riadi Lugánskym dohovorom o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach z roku 2007.

[5]               Pracovný dokument útvarov Komisie – sprievodný dokument k návrhu rozhodnutia Rady o podpísaní Dohovoru o dohodách o voľbe súdu Európskym spoločenstvom, SEK(2008) 2389 z 5. septembra 2008 a posúdenie vplyvu – sprievodný dokument k návrhu Komisie na nariadenie Brusel I (prepracované znenie), SEK(2010) 1547 v konečnom znení zo 14. decembra 2010.

[6]               Uvedené v poznámke pod čiarou č. 5.

[7]               Ako sa podrobnejšie vysvetľuje v dôvodovej správe dohovoru: „úmyslom diplomatického zasadnutia bolo, aby sa toto ustanovenie uplatňovalo iba na vymedzené oblasti práva typu vylúčeného v článku 2 ods. 2. Vo vyhlásení nie je možné použiť iné kritérium než vecnú podstatu. Môžu sa ním napr. vylúčiť „zmluvy námorného poistenia“, nie však „zmluvy námorného poistenia v prípade, že zvolený súd sa nachádza v inom členskom štáte““ (odsek 235). Jediným prípustným kritériom je teda kritérium týkajúce sa vecnej podstaty.

[8]               Ú. v. EÚ C … s. .

[9]               Ú. v. EÚ L 133, 29.5.2009, s. 1.

[10]             Ú. v. ES L 12, 16.1.2001, s. 1.

[11]             Ú. v. EÚ L 351, 20.12.2012, s. 1.

PRÍLOHA 1

DOHOVOR O DOHODÁCH O VOĽBE SÚDU

Zmluvné štáty tohto dohovoru,

želajúc si podporovať medzinárodný obchod a investície prostredníctvom posilnenej spolupráce v oblasti súdnictva,

domnievajúc sa, že takúto spoluprácu možno posilniť jednotnými pravidlami súdnej právomoci a uznávania a výkonu zahraničných rozsudkov v občianskych alebo obchodných veciach,

domnievajúc sa, že takáto posilnená spolupráca si vyžaduje najmä medzinárodný právny systém, ktorý poskytuje istotu a zabezpečuje účinnosť dohôd o výlučnej právomoci súdu medzi stranami obchodných transakcií a upravuje uznávanie a výkon rozsudkov vyplývajúcich zo súdnych konaní založených na týchto dohodách,

sa rozhodli uzatvoriť tento dohovor a dohodli sa na týchto ustanoveniach:

KAPITOLA I

ROZSAH PÔSOBNOSTI A VYMEDZENIE POJMOV

Článok 1

Rozsah pôsobnosti

1. Tento dohovor sa v medzinárodných veciach vzťahuje na dohody o výlučnej právomoci súdu uzatvorené v občianskych a obchodných veciach.

2. Na účely kapitoly II je vec medzinárodnou, pokiaľ strany nemajú sídlo v tom istom zmluvnom štáte a vzťah strán a všetky ďalšie prvky veci, bez ohľadu na miesto zvoleného súdu, nie sú spojené iba s týmto štátom.

3. Na účely kapitoly III je vec medzinárodnou, ak strana žiada o uznanie alebo výkon zahraničného rozsudku.

Článok 2

Výnimky z rozsahu pôsobnosti

1. Tento dohovor sa nevzťahuje na dohody o výlučnej právomoci súdu:

a) ktorých stranou je fyzická osoba konajúca najmä na osobné, rodinné účely alebo účely domácnosti (spotrebiteľ);

b) ktoré sa týkajú pracovných zmlúv, vrátane kolektívnych zmlúv.

2. Tento dohovor sa nevzťahuje na tieto veci:

a) osobný stav a právna spôsobilosť fyzických osôb;

b) vyživovacia povinnosť;

c) iné veci rodinného práva, vrátane majetkových režimov manželov a ďalších práv alebo povinností vyplývajúcich z manželstva alebo podobných vzťahov;

d) dedenie zo závetu a zo zákona;

e) platobná neschopnosť, vyrovnanie a podobné záležitosti;

f) preprava cestujúcich a tovarov;

g) znečisťovanie mora, obmedzenie zodpovednosti za námorné pohľadávky, spoločné havárie, ako aj núdzové vlečenie a záchranu lodí;

h) záležitosti týkajúce sa protimonopolnej oblasti (hospodárskej súťaže);

i) zodpovednosť za jadrové škody;

j) nároky na náhradu škody v prípade osobnej ujmy uplatňované fyzickými osobami alebo v ich mene;

k) nároky na náhradu škody na hmotnom majetku vyplývajúce z mimozmluvných záväzkov;

l) vecné práva k nehnuteľnosti a nájom nehnuteľností;

m) platnosť, neplatnosť alebo zánik právnických osôb a platnosť rozhodnutí ich orgánov;

n) platnosť práv duševného vlastníctva, ktoré nie sú autorskými ani súvisiacimi právami;

o) porušenie práv duševného vlastníctva, ktoré nie sú autorskými ani súvisiacimi právami, okrem prípadov, keď sa žaloba opiera o porušenie zmluvy medzi stranami týkajúcej sa týchto práv, alebo sa mohla o porušenie tejto zmluvy opierať;

p) platnosť zápisov do verejných registrov.

3. Bez ohľadu na odsek 2 z rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru nie sú vylúčené konania, v ktorých sa vec vylúčená na základe odseku 2 posudzuje iba ako predbežná otázka, ale nie je predmetom konania. Najmä skutočnosť, že vec vylúčená na základe odseku 2 sa vznesie v rámci obhajoby, nevylučuje konanie z rozsahu pôsobnosti dohovoru, ak táto vec nie je predmetom konania.

4. Tento dohovor sa nevzťahuje na rozhodcovské konanie a súvisiace konania.

5. Konania nie sú vylúčené z rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru iba na základe skutočnosti, že štát, vrátane vlády, vládnej agentúry alebo akejkoľvek osoby konajúcej v mene štátu, je účastníkom konania.

6. Nič v tomto dohovore nemá vplyv na výsady a imunity štátov a medzinárodných organizácií, pokiaľ ide o ne samotné a ich majetok.

Článok 3

Dohody o výlučnej právomoci súdu

Na účely tohto dohovoru:

a) "dohoda o výlučnej právomoci súdu" znamená dohodu uzatvorenú dvomi alebo viacerými stranami, ktorá spĺňa požiadavky odseku c) a určuje na účely rozhodovania sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, súdy jedného zmluvného štátu alebo jeden alebo viac konkrétnych súdov jedného zmluvného štátu s dôsledkom vylúčenia právomoci všetkých ostatných súdov;

b) dohoda o právomoci súdu, ktorou sa určujú súdy jedného zmluvného štátu alebo jeden resp. viac konkrétnych súdov jedného zmluvného štátu sa považuje za výlučnú, pokiaľ sa strany výslovne nedohodli inak;

c) dohoda o výlučnej právomoci súdu sa musí uzatvoriť alebo zdokumentovať:

i) písomne alebo

ii) akýmikoľvek inými komunikačnými prostriedkami, ktoré uchovávajú informácie spôsobom, ktorý umožňuje ich preukázanie v budúcnosti;

d) dohoda o výlučnej právomoci súdu, ktorá je súčasťou zmluvy, sa považuje za dohodu nezávislú od ostatných podmienok zmluvy. Platnosť dohody o výlučnej právomoci súdu nemožno napadnúť len z dôvodu neplatnosti zmluvy.

Článok 4

Ďalšie vymedzenie pojmov

1. „Rozsudok“ v tomto dohovore znamená akékoľvek rozhodnutie vo veci samej vydané súdom, bez ohľadu na jeho názov, vrátane uznesenia alebo príkazu, a určenie trov súdneho konania (vrátane ich určenia súdnym úradníkom) za predpokladu, že toto určenie sa týka rozhodnutia vo veci samej, ktoré možno uznať alebo vykonať na základe tohto dohovoru. Ochranné opatrenie, ktoré má dočasnú povahu, nie je rozsudkom.

2. Na účely tohto dohovoru právnická osoba alebo iná osoba než fyzická má sídlo v tom štáte:

a) v ktorom má registrované sídlo;

b) podľa ktorého právnych predpisov bola zaregistrovaná alebo vytvorená;

c) v ktorom má ústredie riadenia alebo

d) v ktorom má hlavné miesto podnikania.

KAPITOLA II

PRÁVOMOC

Článok 5

Právomoc zvoleného súdu

1. Súd alebo súdy zmluvného štátu určené v dohode o výlučnej právomoci súdu majú právomoc rozhodovať spory, na ktoré sa vzťahuje dohoda, pokiaľ na základe právnych predpisov tohto štátu dohoda nie je neplatná.

2. Súd, ktorý má právomoc podľa odseku 1, nesmie odmietnuť vykonávať svoju právomoc z dôvodu, že spor by mal rozhodovať súd iného štátu.

3. Predchádzajúce odseky nemajú vplyv na pravidlá týkajúce sa:

a) vecnej príslušnosti súdov, pokiaľ ide o predmet alebo hodnotu nároku;

b) rozdelenia právomoci medzi súdmi v rámci zmluvného štátu. Ak však zvolený súd smie postúpiť vec inému súdu, musí sa voľba zmluvných strán primerane zohľadniť.

Článok 6

Povinnosti súdu, ktorý nebol zvolený

Súd iného zmluvného štátu, než je zmluvný štát zvoleného súdu, preruší alebo zastaví konanie, na ktoré sa vzťahuje dohoda o výlučnej právomoci súdu, s výnimkou prípadov, ak:

a) dohoda je neplatná podľa právnych predpisov štátu zvoleného súdu;

b) strana nemala právnu spôsobilosť uzatvoriť dohodu podľa právnych predpisov štátu konajúceho súdu;

c) uplatnenie dohody by viedlo k zjavnej nespravodlivosti alebo by bolo zjavne v rozpore s verejným poriadkom štátu konajúceho súdu;

d) z výnimočných dôvodov, ktoré sú mimo vplyvu strán, nemožno rozumne očakávať jej dodržanie, alebo

e) zvolený súd rozhodol, že nebude konať vo veci.

Článok 7

Ochranné opatrenia dočasnej povahy

Dohovor sa nevzťahuje na ochranné opatrenia dočasnej povahy. Dohovor nevyžaduje prijatie, ani nevylučuje povolenie, zamietnutie alebo ukončenie ochranných opatrení dočasnej povahy súdom zmluvného štátu a nemá vplyv na to, či strana môže alebo nemôže požiadať o povolenie, zamietnutie alebo ukončenie takýchto opatrení, ani na to, či by súd mal alebo nemal povoliť, zamietnuť alebo ukončiť takéto opatrenia.

KAPITOLA III

UZNANIE A VÝKON

Článok 8

Uznanie a výkon

1. Rozsudok vydaný súdom zmluvného štátu určeným v dohode o výlučnej právomoci súdu, sa uznáva a vykonáva v ostatných zmluvných štátoch podľa tejto kapitoly. Uznanie alebo výkon možno odmietnuť iba z dôvodov uvedených v tomto dohovore.

2. Bez toho, aby bolo dotknutá možnosť preskúmania potrebného na uplatnenie ustanovení tejto kapitoly, sa obsah rozsudku vydaného súdom pôvodu neskúma. Dožiadaný súd je viazaný skutkovými zisteniami, na ktorých súd pôvodu založil svoju právomoc, pokiaľ rozsudok nebol vydaný za neúčasti odporcu v konaní.

3. Rozsudok sa uzná iba vtedy, ak má účinky v štáte pôvodu a vykoná sa iba vtedy, ak je vykonateľný v štáte pôvodu.

4. Uznanie alebo výkon rozsudku možno odložiť alebo odmietnuť, ak rozsudok bol napadnutý opravným prostriedkom v štáte pôvodu alebo ak lehota na podanie riadneho opravného prostriedku neuplynula. Odmietnutie nebráni podaniu novej žiadosti o uznanie alebo výkon rozsudku.

5. Tento článok sa vzťahuje aj na rozsudok vynesený súdom zmluvného štátu, na ktorý súd zvolený v danom štáte postúpil vec podľa článku 5 odsek 3. V prípade, že zvolený súd mal možnosť vlastného uváženia, či postúpiť veci inému súdu, uznanie alebo výkon rozsudku možno odmietnuť voči strane, ktorá proti postúpeniu v štáte pôvodu včas namietla.

Článok 9

Odmietnutie uznania alebo výkonu

Uznanie alebo výkon možno odmietnuť, ak:

a) dohoda bola neplatná na základe právnych predpisov štátu zvoleného súdu, pokiaľ zvolený súd nevyslovil platnosť dohody;

b) strana nemala právnu spôsobilosť uzatvoriť dohodu na základe právnych predpisov dožiadaného štátu;

c) písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť obsahujúca základné prvky nároku:

i) nebola doručená obžalovanému v dostatočnom predstihu a takým spôsobom, že si mohol zabezpečiť obhajobu, okrem prípadu, keď obžalovaný sa zúčastnil konania a konal vo veci bez toho, že by napadol doručenie na súde pôvodu, za predpokladu, že právne predpisy štátu pôvodu dovoľujú napadnutie doručenia, alebo

ii) bola doručená obžalovanému v dožiadanom štáte spôsobom, ktorý nie je zlučiteľný so základnými zásadami dožiadaného štátu týkajúcimi sa doručovania písomností;

d) rozsudok bol dosiahnutý podvodom procesnej povahy;

e) uznanie alebo výkon rozsudku by boli zjavne nezlučiteľné s verejným poriadkom dožiadaného štátu, vrátane prípadov, keď konkrétne konanie vedúce k rozsudku bolo nezlučiteľné so základnými zásadami spravodlivého procesu v tomto štáte;

f) rozsudok je nezlučiteľný s rozsudkom vydaným v dožiadanom štáte v spore medzi tými istými stranami alebo

g) rozsudok je nezlučiteľný so skorším rozsudkom vyneseným v inom štáte medzi tými istými stranami o tom istom nároku za predpokladu, že skorší rozsudok spĺňa podmienky potrebné na jeho uznanie v dožiadanom štáte.

Článok 10

Predbežné otázky

1. Ak vec vylúčená podľa článku 2 odsek 2 alebo podľa článku 21 sa posudzovala ako predbežná otázka, rozhodnutie o tejto otázke sa neuznáva ani nevykonáva podľa tohto dohovoru.

2. Uznanie alebo výkon rozsudku možno odmietnuť, ak sa rozsudok opiera o výrok vo veci vylúčenej podľa článku 2 odsek 2 a v rozsahu, v ktorom sa o tento výrok opiera.

3. Avšak v prípade výroku o platnosti práva duševného vlastníctva iného než je autorské alebo súvisiace právo, uznanie alebo výkon rozsudku možno odmietnuť alebo odložiť na základe predchádzajúceho odseku iba vtedy, ak:

a) výrok je nezlučiteľný s rozsudkom alebo rozhodnutím príslušného orgánu v tejto veci vydaným v štáte, podľa ktorého právnych predpisov právo duševného vlastníctva vzniklo, alebo

b) konanie o platnosti práva duševného vlastníctva sa koná v tom štáte.

4. Uznanie alebo výkon rozsudku možno odmietnuť, ak sa rozsudok opiera o výrok vo veci vylúčenej na základe vyhlásenia vydaného dožiadaným štátom podľa článku 21 a v rozsahu, v ktorom sa o tento výrok opiera.

Článok 11

Náhrada škody

1. Uznanie alebo výkon rozsudku možno odmietnuť, ak rozsudok priznáva náhradu škody, vrátane exemplárnej alebo represívnej náhrady škody, ktorá neodškodňuje stranu za skutočnú stratu alebo škodu, ktorú utrpela, a v rozsahu, v ktorom rozsudok priznáva takúto náhrada.

2. Dožiadaný súd zohľadní, či náhrada škody priznaná súdom pôvodu slúži na pokrytie trov konania a výdavkov súvisiacich s konaním a v akom rozsahu.

Článok 12

Súdne zmiery

Súdne zmiery schválené súdom zmluvného štátu zvoleným v dohode o výlučnej právomoci, alebo uzavreté pred ním počas konania, ktoré sú vykonateľné v štáte pôvodu rovnako ako rozsudok, sa vykonávajú podľa tohto dohovoru rovnako ako rozsudok.

Článok 13

Písomnosti, ktoré sa majú predložiť

1. Strana, ktorá sa domáha uznania alebo žiada o výkon, predloží:

a) úplné a overené vyhotovenie rozsudku;

b) dohodu o výlučnej právomoci súdu, jej overenú kópiu alebo iný dôkaz o jej existencii;

c) ak bol rozsudok vynesený za neúčasti odporcu v konaní, originál alebo overenú kópiu písomnosti, ktorá potvrdzuje, že písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť bola doručená odporcovi;

d) akékoľvek písomnosti potrebné na preukázanie, že rozsudok má účinky, prípadne, že je vykonateľný v štáte pôvodu;

e) v prípade uvedenom v článku 12 osvedčenie súdu štátu pôvodu, že súdny zmier alebo jeho časť sú v štáte pôvodu vykonateľné rovnako ako rozsudok.

2. Ak obsah rozsudku neumožňuje dožiadanému súdu posúdiť, či sa podmienky tejto kapitoly dodržali, tento súd si môže vyžiadať potrebné písomnosti.

3. K žiadosti o uznanie alebo výkon možno pripojiť písomnosť, ktorú vydal súd (vrátane súdneho úradníka) štátu pôvodu na tlačive odporúčanom a uverejnenom Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného.

4. Ak písomnosti uvedené v tomto článku nie sú v úradnom jazyku dožiadaného štátu, musí sa k nim pripojiť overený preklad do úradného jazyka, pokiaľ právne predpisy dožiadaného štátu nestanovujú inak.

Článok 14

Konanie

Konanie o uznanie, vyhlásenie vykonateľnosti alebo registráciu na účely výkonu rozsudku a výkon rozsudku sa riadia právnymi predpismi dožiadaného štátu, pokiaľ tento dohovor nestanovuje inak. Určený súd koná urýchlene.

Článok 15

Deliteľnosť

Uznanie alebo výkon oddeliteľnej časti rozsudku sa povolí, ak sa žiadalo o uznanie alebo výkon tejto časti alebo, ak podľa tohto dohovoru možno uznať alebo vykonať iba časť rozsudku.

KAPITOLA IV

VŠEOBECNÉ USTANOVENIA

Článok 16

Prechodné ustanovenia

1. Tento dohovor sa vzťahuje na dohody o výlučnej právomoci súdu dojednané potom, ako tento dohovor vstúpil do platnosti pre štát zvoleného súdu.

2. Tento dohovor sa nevzťahuje na konania, ktoré sa začali pred nadobudnutím jeho platnosti pre štát konajúceho súdu.

Článok 17

Poistné a zaisťovacie zmluvy

1. Konania vo veci poistných alebo zaisťovacích zmlúv nie sú vylúčené z pôsobnosti dohovoru z dôvodu, že poistná alebo zaisťovacia zmluva sa týka veci, na ktorú sa tento dohovor nevzťahuje.

2. Uznanie a výkon rozsudku týkajúceho sa povinnosti plnenia podmienok poistnej alebo zaisťovacej zmluvy sa nesmie obmedziť ani odmietnuť z dôvodu, že zodpovednosť na základe uvedenej zmluvy zahŕňa zodpovednosť za odškodnenie poistenca alebo zaistenca:

a) vo veci, na ktorú sa tento dohovor nevzťahuje, alebo

b) ohľadne náhrady škody, na ktorú by sa mohol vzťahovať článok 11.

Článok 18

Oslobodenie od overenia

Všetky písomnosti zaslané alebo vydané na základe tohto dohovoru sú oslobodené od vyššieho overenia alebo inej podobnej formality, vrátane apostily.

Článok 19

Vyhlásenia obmedzujúce právomoc

Štát môže vyhlásiť, že jeho súdy môžu odmietnuť rozhodovať spory, na ktoré sa vzťahuje dohoda o výlučnej právomoci súdu, ak okrem miesta zvoleného súdu neexistuje žiadna väzba medzi týmto štátom a stranami alebo sporom.

Článok 20

Vyhlásenia obmedzujúce uznanie a výkon rozsudku

Štát môže vyhlásiť, že jeho súdy môžu odmietnuť uznať alebo vykonať rozsudok vydaný súdom iného zmluvného štátu, ak strany mali sídlo v dožiadanom štáte a ak vzťah strán a všetky ďalšie prvky týkajúce sa sporu s výnimkou miesta zvoleného súdu mali väzbu iba s dožiadaným štátom.

Článok 21

Vyhlásenia týkajúce sa špecifických vecí

1. Ak štát má silný záujem neuplatňovať tento dohovor na určitú vec, môže vyhlásiť, že na túto vec nebude dohovor uplatňovať. Štát, ktorý také vyhlásenie urobí, zabezpečí, aby nemalo širší rozsah než nevyhnutný, a aby vylúčená vec bola jasne a presne vymedzená.

2. Dohovor sa v takto vylúčenej veci neuplatňuje:

a) v zmluvnom štáte, ktorý vydal vyhlásenie;

b) v iných zmluvných štátoch, ak dohoda o výlučnej právomoci súdu určuje súdy alebo jeden súd, prípadne viaceré konkrétne súdy štátu, ktorý vydal vyhlásenie.

Článok 22

Vzájomné vyhlásenia o dohodách o právomoci súdu, ktoré nemajú výlučný charakter

1. Zmluvný štát môže vyhlásiť, že jeho súdy budú uznávať a vykonávať rozsudky vydané súdmi iných zmluvných štátov určenými v dohode o právomoci uzatvorenej medzi dvoma alebo viacerými stranami, ktorá spĺňa požiadavky článku 3 odsek c), a určí na účely rozhodovania sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, súd alebo súdy jedného alebo viacerých zmluvných štátov (dohoda o právomoci súdu, ktorá nemá výlučný charakter).

2. V prípade, že sa o uznanie alebo výkon rozsudku vydaného v zmluvnom štáte, ktorý vydal takéto vyhlásenie, žiada v inom zmluvnom štáte, ktorý vydal rovnaké vyhlásenie, rozsudok sa uznáva a vykonáva podľa tohto dohovoru, ak:

a) súd pôvodu bol určený v dohode o právomoci súdu, ktorá nemá výlučný charakter;

b) žiadny zo súdov, ktoré majú právomoc na základe dohody o právomoci, ktorá nemá výlučný charakter, nevydal rozsudok, ani nekoná v spore medzi tými istými stranami a o tom istom nároku, a

c) súd pôvodu bol súdom, ktorý začal konať ako prvý.

Článok 23

Jednotný výklad

Pri výklade tohto dohovoru sa zohľadňuje jeho medzinárodný charakter a potreba podporovať jednotnosť v jeho uplatňovaní.

Článok 24

Preskúmanie uplatňovania dohovoru

Generálny tajomník Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného v pravidelných intervaloch prijme opatrenia na:

a) preskúmanie uplatňovania tohto dohovoru, vrátane akýchkoľvek vyhlásení, a

b) na posúdenie, či sú potrebné akékoľvek zmeny a doplnenia tohto dohovoru.

Článok 25

Nezjednotené právne systémy

1. Vo vzťahu k zmluvnému štátu, v ktorom sa uplatňujú dva alebo viaceré právne systémy v rôznych územných celkoch vo veciach, na ktoré sa tento dohovor uplatňuje:

a) každý odkaz na právne predpisy alebo konanie štátu sa podľa konkrétnych okolností považuje za odkaz na právne predpisy a konanie platné v príslušnej územnej jednotke;

b) každý odkaz na sídlo v štáte sa podľa konkrétnych okolností považuje za odkaz na sídlo na území príslušného územného celku;

c) každý odkaz na súd alebo súdy štátu sa podľa konkrétnych okolností považuje za odkaz na súd alebo súdy príslušného územného celku;

d) každý odkaz na väzbu so štátom sa podľa konkrétnych okolností považuje za odkaz na väzbu s príslušným územným celkom.

2. Bez toho, aby bol dotknutý predchádzajúci odsek, zmluvný štát s dvomi alebo viacerými územnými celkami, v ktorých sa uplatňujú rôzne právne systémy, nie je povinný uplatňovať tento dohovor v prípadoch, ktoré zahŕňajú výhradne tieto rôzne územné celky.

3. Súd v územnom celku zmluvného štátu s dvomi alebo viacerými územnými celkami, v ktorých sa uplatňujú rôzne právne systémy, nie je povinný uznať ani vykonať rozsudok iného zmluvného štátu iba z dôvodu, že rozsudok bol uznaný alebo vykonaný v inom územnom celku toho istého zmluvného štátu podľa tohto dohovoru.

4. Tento článok sa nevzťahuje na organizáciu regionálnej ekonomickej integrácie.

Článok 26

Vzťah k iným medzinárodným právnym nástrojom

1. Tento dohovor sa musí vykladať v maximálnom možnom rozsahu tak, že je zlučiteľný s inými zmluvami platnými pre zmluvné štáty, bez ohľadu na to, či boli uzatvorené pred týmto dohovorom alebo po ňom.

2. Tento dohovor sa nedotýka uplatňovania inej zmluvy zmluvným štátom, bez ohľadu na to, či bola uzatvorená pred týmto dohovorom alebo po ňom, ak žiaden z účastníkov nemá sídlo v zmluvnom štáte, ktorý nie je stranou tej zmluvy.

3. Tento dohovor sa nedotýka uplatňovania inej zmluvy zmluvným štátom, ktorá bola uzatvorená skôr, než tento dohovor nadobudol platnosť pre zmluvný štát, ak by uplatňovanie dohovoru bolo nezlučiteľné s povinnosťami zmluvného štátu voči akémukoľvek nezmluvnému štátu. Tento odsek sa vzťahuje aj na zmluvy, ktorými sa reviduje alebo nahrádza zmluva uzatvorená skôr, než tento dohovor nadobudol platnosť pre zmluvný štát, s výnimkou prípadov, keď revízia alebo nahradenie zmluvy by vyvolali nové aspekty nezlučiteľnosti s týmto dohovorom.

4. Tento dohovor sa nedotýka uplatňovania inej zmluvy zmluvným štátom bez ohľadu na to, či bola uzatvorená pred týmto dohovorom alebo po ňom, na účely dosiahnutia uznania alebo výkonu rozsudku vydaného súdom zmluvného štátu, ktorý je tiež stranou uvedenej zmluvy. Rozsudok sa však neuzná, ani nevykoná v menšom rozsahu než by tomu bolo na základe tohto dohovoru.

5. Tento dohovor sa nedotýka uplatňovania inej zmluvy zmluvným štátom, ktorou sa vo vzťahu k špecifickej veci spravuje právomoc súdu alebo uznanie alebo výkon rozsudkov, a to ani vtedy, ak bola uzatvorená po tomto dohovore, a ani vtedy, ak všetky dotknuté štáty sú stranami tohto dohovoru.

Tento odsek sa uplatňuje iba vtedy, ak zmluvný štát urobil vyhlásenie týkajúce sa inej zmluvy podľa tohto odseku. V prípade takéhoto vyhlásenia nie sú zmluvné štáty povinné uplatňovať tento dohovor na túto špecifickú vec v rozsahu, v ktorom je dohovor so zmluvou nezlučiteľný, ak v dohode o výlučnej právomoci súdu sú určené súdy alebo jeden prípadne viac konkrétnych súdov zmluvného štátu, ktorý vyhlásenie vydal.

6. Tento dohovor sa nedotýka uplatňovania aktov organizácie regionálnej ekonomickej integrácie, ktorá je stranou tohto dohovoru, bez ohľadu na to, či boli prijaté pred týmto dohovorom alebo po ňom:

a) ak žiaden z účastníkov nemá sídlo v zmluvnom štáte, ktorý nie je členským štátom organizácie regionálnej ekonomickej integrácie;

b) ak ide o uznanie alebo výkon rozsudkov medzi členskými štátmi organizácie regionálnej ekonomickej integrácie.

KAPITOLA V

ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA

Článok 27

Podpis, ratifikácia, prijatie, schválenie alebo pristúpenie

1. Tento dohovor je otvorený na podpis pre všetky štáty.

2. Tento dohovor podlieha ratifikácii, prijatiu alebo schváleniu signatárskymi štátmi.

3. Tento dohovor je otvorený na prístup pre všetky štáty.

4. Listiny o ratifikácii, prijatí, schválení alebo prístupe sa ukladajú na Ministerstve zahraničných vecí Holandského kráľovstva, ktoré je depozitárom dohovoru.

Článok 28

Vyhlásenia týkajúce sa nezjednotených právnych systémov

1. Ak má štát dve alebo viaceré územné jednotky, v ktorých sa uplatňujú rôzne právne systémy vo veciach, na ktoré sa uplatňuje tento dohovor, môže v čase podpisu, ratifikácie, prijatia dohovoru alebo prístupu k nemu vyhlásiť, že dohovor sa rozširuje na všetky jeho územné celky alebo iba na jeden alebo viaceré z nich a môže kedykoľvek zmeniť toto vyhlásenie vydaním iného vyhlásenia.

2. Vyhlásenie sa oznamuje depozitárovi a výslovne sa v ňom uvádzajú územné celky, na ktoré sa dohovor vzťahuje.

3. Ak štát nevydá vyhlásenie na základe tohto článku, dohovor sa uplatňuje na všetky územné celky tohto štátu.

4. Tento článok sa nevzťahuje na organizáciu regionálnej ekonomickej integrácie.

Článok 29

Organizácie regionálnej ekonomickej integrácie

1. Organizácia regionálnej ekonomickej integrácie, ktorú tvoria výlučne zvrchované štáty a ktorá má právomoc v niektorých alebo všetkých veciach, na ktoré sa uplatňuje tento dohovor, môže taktiež podpísať, prijať alebo schváliť tento dohovor alebo k nemu pristúpiť. Organizácia regionálnej ekonomickej integrácie má v tomto prípade práva a povinnosti zmluvného štátu v rozsahu, v ktorom má právomoc vo veciach, na ktoré sa uplatňuje tento dohovor.

2. Organizácia regionálnej ekonomickej integrácie v čase podpisu, prijatia, schválenia dohovoru alebo prístupu k nemu písomne oznámi depozitárovi veci, na ktoré sa uplatňuje tento dohovor a v ktorých členské štáty preniesli právomoc na uvedenú organizáciu. Organizácia urýchlene písomne oznámi depozitárovi akékoľvek zmeny svojej právomoci uvedenej v poslednom oznámení vydanom podľa tohto odseku.

3. Na účely nadobudnutia platnosti tohto dohovoru sa listina uložená organizáciou regionálnej ekonomickej integrácie nepočíta, okrem prípadu, keď organizácia regionálnej ekonomickej integrácie v súlade s článkom 30 vyhlási, že jej členské štáty nebudú stranami tohto dohovoru.

4. Každý odkaz na „zmluvný štát“ alebo „štát“ v tomto dohovore sa podľa konkrétnych okolností vzťahuje rovnako aj na organizáciu regionálnej ekonomickej integrácie, ktorá je jeho stranou.

Článok 30

Prístup organizácie regionálnej ekonomickej integrácie bez jej členských štátov

1. V čase podpisu, prijatia, schválenia tohto dohovoru alebo prístupu k nemu môže organizácia regionálnej ekonomickej integrácie vyhlásiť, že uplatňuje právomoc vo všetkých veciach, na ktoré sa uplatňuje tento dohovor, a že jej členské štáty nebudú stranami tohto dohovoru, ale že sú ním viazané na základe podpisu, prijatia, schválenia dohovoru organizáciou alebo prístupu organizácie k nemu.

2. V prípade, že organizácia regionálnej ekonomickej integrácie urobí vyhlásenie v súlade s odsekom 1, každý odkaz na „zmluvný štát“ alebo „štát“ v tomto dohovore sa podľa konkrétnych okolností vzťahuje rovnako aj na členské štáty organizácie.

Článok 31

Nadobudnutie platnosti

1. Tento dohovor nadobúda platnosť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po uplynutí troch mesiacov po uložení druhej listiny o ratifikácii, prijatí, schválení alebo prístupe podľa článku 27.

2. Potom tento dohovor nadobúda platnosť:

a) pre každý štát alebo organizáciu regionálnej ekonomickej integrácie následne po jeho ratifikácii, prijatí, schválení alebo prístupe k nemu v prvý deň mesiaca nasledujúceho po uplynutí troch mesiacov po uložení jeho listiny o ratifikácii, prijatí, schválení alebo prístupe;

b) pre územnú jednotku, na ktorú sa tento dohovor rozšíril v súlade s článkom 28 ods. 1 v prvý deň mesiaca nasledujúceho po uplynutí troch mesiacov po oznámení vyhlásenia podľa uvedeného článku.

Článok 32

Vyhlásenia

1. Vyhlásenia uvedené v článkoch 19, 20, 21, 22 a 26 možno urobiť pri podpise, ratifikácii, prijatí, schválení alebo prístupe alebo kedykoľvek neskôr a môžu sa kedykoľvek zmeniť alebo odvolať.

2. Vyhlásenia, zmeny a odvolania sa oznamujú depozitárovi.

3. Vyhlásenie urobené pri podpise, ratifikácii, prijatí, schválení alebo prístupe nadobúda platnosť pre príslušný štát súčasne s nadobudnutím platnosti tohto dohovoru.

4. Vyhlásenie urobené neskôr a akákoľvek zmena alebo odvolanie vyhlásenia nadobúda platnosť v prvý deň mesiaca nasledujúceho po uplynutí troch mesiacov odo dňa, kedy bolo depozitárovi doručené oznámenie.

5. Vyhlásenie podľa článkov 19, 20, 21 a 26 sa nevzťahuje na dohody o výlučnej právomoci súdu uzatvorené pred nadobudnutím platnosti vyhlásenia.

Článok 33

Vypovedanie dohovoru

1. Tento dohovor možno vypovedať na základe písomného oznámenia depozitárovi. Vypovedanie sa môže obmedziť na určité územné jednotky nezjednoteného právneho systému, na ktoré sa vzťahuje tento dohovor.

2. Vypovedanie nadobúda účinnosť v prvý deň mesiaca nasledujúceho po uplynutí dvanástich mesiacov odo dňa, kedy bolo depozitárovi doručené oznámenie. V prípade, že v oznámení je stanovená dlhšia lehota na nadobudnutie účinnosti vypovedania dohovoru, vypovedanie nadobúda účinnosť po uplynutí tejto dlhšej lehoty odo dňa, kedy bolo depozitárovi doručené oznámenie.

Článok 34

Oznámenia depozitára

Depozitár oznámi členom Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného a ďalším štátom a organizácii regionálnej ekonomickej integrácie, ktoré podpísali, ratifikovali, prijali, schválili dohovor alebo k nemu pristúpili v súlade s článkami 27, 29 a 30:

a) podpisy, ratifikácie, prijatia, schválenia a prístupy uvedené v článkoch 27, 29 a 30;

b) dátum, kedy tento dohovor nadobudol platnosť v súlade s článkom 31;

c) oznámenia, vyhlásenia, zmeny a odvolania vyhlásení, ktoré sú uvedené v článkoch 19, 20, 21, 22, 26, 28, 29 a 30;

d) vypovedania dohovoru uvedené v článku 33.

Na dôkaz toho splnomocnení zástupcovia riadne poverení na tento účel podpísali tento dohovor.

V Haagu 30. júna 2005 v anglickom a francúzskom jazyku, pričom obidve znenia sú rovnako autentické, v jednom vyhotovení, ktoré sa uloží v archívoch vlády Holandského kráľovstva a ktorého overená kópia sa zašle diplomatickou cestou každému z členských štátov Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného v čase jej dvadsiateho zasadnutia a každému štátu, ktorý sa zúčastnil na tomto zasadnutí.

PRÍLOHA II

Vyhlásenie Únie v súlade s článkom 21 Dohovoru o dohodách o voľbe súdu

1. Európska únia týmto v súlade s článkom 21 dohovoru vyhlasuje, že s výnimkou prípadov uvedených ďalej nebude dohovor uplatňovať na poistné zmluvy.

2. Toto vyhlásenie sa neuplatní, ak:

a)           dohoda o voľbe súdu sa uzatvorí po vzniku sporu alebo

b)           bez toho, aby bol dotknutý článok 1 ods. 2 dohovoru, sa dohoda o voľbe súdu uzatvorí medzi poistníkom a poistiteľom, ktorí majú v čase uzavretia zmluvy bydlisko alebo obvyklý pobyt v tom istom štáte, ak táto dohoda dáva právomoc súdom tohto štátu, a to aj keď k poistnej udalosti došlo v zahraničí, za predpokladu, že takáto dohoda nie je v rozpore s právnym poriadkom tohto štátu alebo

c)           dohoda o voľbe súdu sa týka poistnej zmluvy, pokiaľ sa táto vzťahuje na jedno veľké riziko alebo viaceré veľké riziká uvedené v odseku 3.

3. Veľké riziká uvedené v odseku 2 písm. c) zahŕňajú dopravu (lietadlá, lode, železnicu a prepravovaný tovar), úver a kauciu, ako aj ďalšie riziká, pri ktorých poistník vykonáva podnikanie určitej veľkosti, ako sa stanovuje v odseku 4.

4. Riziká, na ktoré odkazuje odsek 3, sú:

(2)          akákoľvek strata alebo škoda na:

a)      námorných lodiach, zariadeniach umiestnených v pobrežných vodách alebo na otvorenom mori alebo lietadlách, vyplývajúca z nebezpečenstva týkajúceho sa ich využívania na obchodné účely;

b)      prepravovanom tovare, okrem batožiny cestujúcich, ak tento tovar je výlučne alebo čiastočne prepravovaný takýmito loďami alebo lietadlami;

(3)          všetky druhy zodpovednosti okrem zodpovednosti za telesné zranenie cestujúcich alebo stratu alebo poškodenie ich batožiny:

a)      vyplývajúcej z používania alebo prevádzky lodí, zariadení alebo lietadiel uvedených v bode 1 písm. a), pokiaľ vo vzťahu k posledne uvedeným právny poriadok štátu viazaného týmto dohovorom, v ktorom je takéto lietadlo registrované, nevylučuje voľbu právomoci súdu vo veciach poistenia takýchto rizík;

b)      za stratu alebo škodu spôsobenú prepravovaným tovarom uvedeným v bode 1 písm. b);

(4)          akékoľvek finančné straty súvisiace s používaním alebo prevádzkovaním lodí, zariadení alebo lietadiel podľa bodu 1 písm. a), najmä strata prepravného alebo dopravného;

(5)          akékoľvek riziko alebo právny nárok spojený s rizikami alebo nárokmi uvedenými v bodoch 1 až 3;

(6)          bez ohľadu na body 1 až 4, všetky tieto veľké riziká:

a)      škody na koľajových vozidlách;

b)      škody na leteckých prostriedkoch;

c)      škody na riečnych a prieplavových plavidlách, jazerných plavidlách a námorných plavidlách;

d)      škody na prepravovanom tovare alebo batožine bez ohľadu na spôsob prepravy;

e)      zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou leteckého prostriedku (vrátane zodpovednosti dopravcu);

f)       zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou námorných, jazerných, riečnych a prieplavových plavidiel (vrátane zodpovednosti dopravcu);

g)      akékoľvek úverové riziká a riziká spojené so zárukou, ak je poistník profesijne činný v priemysle alebo obchode alebo v jednom zo slobodných povolaní a riziká sa týkajú tejto činnosti;

h)      v prípade poistníka, ktorý vykonáva podnikanie určitej veľkosti:

· akákoľvek strata alebo poškodenie pozemných vozidiel (vrátane motorových vozidiel);

· akákoľvek strata alebo poškodenie majetku spôsobené požiarom, výbuchom, prírodnými živlami (vrátane víchrice), jadrovou energiou, zosuvom pôdy, krupobitím, mrazom alebo krádežou;

· akákoľvek zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou pozemných motorových vozidiel (vrátane zodpovednosti dopravcu);

· rôzne finančné straty odvodené od rizík z výkonu povolania, nedostatočného príjmu (všeobecne), zlých poveternostných podmienok, straty zisku alebo výnosov, trvalých všeobecných nákladov, neočakávaných obchodných nákladov, straty trhovej hodnoty, straty nájomného alebo príjmu, ostatných nepriamych obchodných strát, ostatných iných ako obchodných finančných strát alebo ostatných finančných strát.

5. Na účely bodu 5 písm. h) „poistník, ktorý vykonáva podnikanie určitej veľkosti,“ je poistník, ktorý prekračuje limity aspoň dvoch z týchto kritérií:

· súvaha celkom: 6,2 milióna EUR;

· čistý obrat: 12,8 milióna EUR;

· priemerný počet 250 zamestnancov počas účtovného obdobia.