(1)

Listom zo 4. decembra 2003 právnická firma, ktorá zastupuje navrhovateľa, upozornila Komisiu na sériu článkov uverejnených v talianskej tlači o zámere talianskej vlády zaviesť zvýhodnené tarify za elektrickú energiu pre určité podniky na Sardínii.

(2)

Tieto tarify sa zaviedli článkom 1 vyhlášky predsedu vlády zo 6. februára 2004 (ďalej len „vyhláška z roku 2004“). Vyhláška mala dva zreteľné účinky: a) zaviedli sa nové zvýhodnené tarify za elektrickú energiu pre spoločnosti Portovesme Srl, ILA SpA a Eurallumina SpA a b) predĺžila sa existujúca zvýhodnená tarifa v prospech spoločnosti Alcoa Trasformazioni, výrobcu primárneho hliníka (ďalej len „spoločnosť Alcoa“).

(3)

Listami z 22. januára 2004 a z 19. marca 2004 Komisia požiadala o ďalšie informácie o týchto opatreniach. Talianske orgány odpovedali listami z 9. februára 2004 a 9. júna 2004. V liste z 20. septembra 2004 Taliansko predložilo ďalšie informácie.

(4)

Listom zo 16. novembra 2004 Komisia informovala Taliansko o tom, že sa v súvislosti s týmto opatrením rozhodla začať konanie podľa ustanovení článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

(5)

Rozhodnutie Komisie o začatí konania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (2). Komisia vyzvala zúčastnené strany, aby predložili svoje pripomienky k týmto opatreniam.

(6)

Taliansko predložilo pripomienky listami zo 4. februára 2005 a 11. februára 2005.

(7)

Komisia dostala aj pripomienky od iných zúčastnených strán, vrátane troch podnikov, ktoré sú príjemcami pomoci na základe týchto opatrení, a od jedného konkurenta spoločnosti Portovesme. Listom z 22. marca 2005 Komisia postúpila tieto pripomienky Taliansku, ktoré tak dostalo možnosť vyjadriť sa k nim. Pripomienky Talianska dostala Komisia listom z 20. septembra 2005.

(8)

Dňa 29. októbra 2008 bola vec C 38/04 rozdelená na časť A, ktorá sa týka spoločnosti Alcoa, a časť B, ktorá sa týka spoločností Portovesme, ILA a Eurallumina.

(9)

Komisia prijala konečné zamietavé rozhodnutie 19. novembra 2009 v súvislosti so spoločnosťou Alcoa, a nariadila pomoc vrátiť (3).

(10)

Podľa článku 11 ods. 12 zákonnej vyhlášky č. 35 zo 14. marca 2005, ktorá bola zmenená na zákon č. 80/2005 zo 14. mája 2005, ktorým sa ustanovujú naliehavé opatrenia v rámci Akčného plánu hospodárskeho, sociálneho a územného rozvoja (ďalej len „zákon č. 80/2005“), talianske orgány predĺžili platnosť zvýhodnených taríf za elektrickú energiu pre spoločnosti Portovesme, ILA a Eurallumina do roku 2010 a rozšírili výhodné tarify na spoločnosť Syndial SpA, výrobcu chlóru, ktorý tiež pôsobí na Sardínii.

(11)

Komisia dostala sťažnosť od konkurenta spoločnosti Syndial listom z 22. júla 2005, po ktorom nasledovali ďalšie vyjadrenia od tej istej spoločnosti zo 7. októbra 2005 a 7. decembra 2005.

(12)

Taliansko notifikovalo Komisii uvedené opatrenie listom z 23. novembra 2005. Listom z 28. novembra 2005 Taliansko poskytlo doplňujúce informácie.

(13)

Listom z 22. decembra 2005 Komisia požiadala o ďalšie informácie, ktoré Taliansko poskytlo listom z 3. marca 2006.

(14)

Ten istý konkurent spoločnosti Portovesme, ktorý predložil pripomienky vo veci C 38/B/04, medzitým podal sťažnosť na nové opatrenie listom z 20. januára 2006.

(15)

Listom z 26. apríla 2006 Komisia informovala Taliansko, že sa rozhodla začať konanie podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ v súvislosti so zmenami a rozšírením osobitnej tarifnej schémy, ktorá sa zaviedla zákonom č. 80/2005.

(16)

Komisia požiadala Taliansko o ďalšie vysvetlenie listom z 22. augusta 2006. Taliansko odpovedalo listom z 28. septembra 2006.

(17)

Rozhodnutie Komisie o začatí konania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (4). Komisia vyzvala zúčastnené strany, aby predložili svoje pripomienky k týmto opatreniam.

(18)

Komisia dostala pripomienky od zúčastnených strán, vrátane príjemcov pomoci, od dvoch konkurentov spoločností Portovesme a Syndial a od jedného výrobcu obnoviteľnej energie. Listom z 5. októbra 2006 Komisia postúpila tieto pripomienky Taliansku, ktoré tým dostalo možnosť sa k nim vyjadriť. Pripomienky Talianska boli doručené listom z 1. decembra 2006.

(19)

Taliansko poskytlo ďalšie informácie listami zo 16. apríla 2007, 10. mája 2007, 14. mája 2007 a z 22. júna 2010.

(20)

Toto rozhodnutie zahŕňa tarify, ktoré sa zaviedli podľa článku 1 vyhlášky z roku 2004 pre príjemcov okrem spoločnosti Alcoa (ďalej len „tarify z roku 2004“), a tiež tarify, ktoré sa zaviedli podľa článku 11 ods. 12 zákona č. 80/2005 a následne sa podrobnejšie stanovili rozhodnutiami, ktoré prijal Úrad pre elektrickú energiu a plyn (Autorità per l’Energia Elettrica e il Gas – ďalej len „AEEG“) (ďalej len „tarify z roku 2005“).

(21)

Podľa článku 1 vyhlášky z roku 2004 sa rozšírilo „[tarifné] zaobchádzanie ustanovené v článku 2 vyhlášky ministerstva priemyslu, obchodu a remesiel z 19. decembra 1995 [ďalej len ‚vyhláška týkajúca sa spoločnosti Alcoa‘] na dodávky elektrickej energie pre výrobu a spracovanie hliníka, olova, striebra a zinku, ale iba v súvislosti so závodmi, ktoré v čase nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky už existovali a sú situované na ostrovoch s nedostatočným napojením alebo bez napojenia na vnútroštátnu elektrickú a plynovú sieť.“

(22)

Toto tarifné zaobchádzanie malo byť prechodné: malo skončiť „dokončením alebo modernizáciou napojenia na vnútroštátnu elektrickú a plynovú sieť“ a to najneskôr 30. júna 2007.

(23)

V skutočnosti sa vyhláškou z roku 2004 rozšírila zvýhodnená tarifa, ktorú využíval výrobca hliníka Alcoa, na tri energeticky náročné spoločnosti situované na Sardínii: Portovesme – výrobcu zinku, striebra a olova (5); ILA – výrobcu výrobkov zo spracovaného hliníka a Eurallumina – výrobcu oxidu hlinitého (6).

(24)

Na regulačnej úrovni sa tarifa realizovala prostredníctvom rozhodnutí (delibere) Úradu pre elektrickú energiu a zemný plyn (Autorità per l’Energia Elettrica e il Gas, ďalej len „AEEG“).

(25)

V rozhodnutí AEEG č. 110/04 sa ustanovilo, že zvýhodnené tarify sa budú uplatňovať len v prípade pozitívneho výsledku notifikácie. Podľa pokynov Úradu predsedu vlády, v ktorých sa uvádza, že vyhláška z roku 2004 nebola formálne notifikovaná na základe pravidiel o štátnej pomoci, ale iba „predložená“ Komisii v rámci „predbežného zisťovania“ (indagine conoscitiva preliminare), AEEG implementovala vyhlášku z roku 2004 prostredníctvom rozhodnutia č. 148/04 (7).

(26)

Tento systém umožnil, aby príjemcovia pomoci dostávali kompenzačné platby za podmienok ustanovených vo vyhláške týkajúcej sa spoločnosti Alcoa. Pre konkrétny závod zahrnutý do schémy sa kompenzačná platba rovnala rozdielu medzi cenou zaplatenou spoločnosti, ktorá dodáva podniku elektrickú energiu, a zvýhodnenou cenou stanovenou štátom, pričom sa tento rozdiel vynásobil spotrebou elektrickej energie v závode. Metóda, ktorá sa použila na výpočet zvýhodnenej ceny (alebo „zvýhodnenej tarify“), bola ustanovená v rozhodnutí CIP č. 15/1993. Táto cena podliehala mechanizmu indexácie založenému na zmene nákladov na výrobu elektrickej energie v Taliansku („zložka Ct“). V roku 2004 sa zvýhodnená cena, ktorá sa uplatňovala v prípade príjemcov pomoci na Sardínii, pohybovala v rozmedzí od 26 EUR do 35 EUR/MWh.

(27)

Administratívnym riadením schémy bol poverený Vyrovnávací fond pre odvetvie elektrickej energie (Cassa Conguaglio per il Settore Elettrico) (8). V praxi tarifný systém fungoval takto: príjemcovia pomoci poslali vyrovnávaciemu fondu podrobné mesačné údaje o spotrebovanej elektrickej energii a cenách, ktoré zaplatili svojim dodávateľom elektrickej energie. Potom dostali od vyrovnávacieho fondu v hotovosti platby vypočítané podľa uvedeného postupu (9).

(28)

Zdroje potrebné na financovanie kompenzačných platieb sa vytvorili prostredníctvom parafiškálneho poplatku, ktorý platia všetci odberatelia elektrickej energie cez zložku A4 štandardnej tarify za elektrickú energiu (10).

(29)

Táto schéma mala skončiť 30. júna 2007. Jej implementácia sa však prerušila na pokyn AEEG čoskoro potom, ako Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania v novembri 2004 (11).

(30)

Z údajov, ktoré poskytlo Taliansko, vyplýva, že spoločnosti Portovesme a Eurallumina dostali dotácie na elektrickú energiu, ktorú spotrebovali v období od apríla do októbra 2004, a spoločnosť ILA dostala dotácie na elektrickú energiu, ktorú spotrebovala v období od apríla do septembra 2004. Celkové platby, ktoré poukázal vyrovnávací fond týmto trom podnikom na základe schémy, sú uvedené v tabuľke (v EUR).

(31)

Podľa článku 11 ods. 12 zákona č. 80/2005 talianske orgány rozšírili „[tarifné] zaobchádzanie ustanovené vo vyhláške ministerstva priemyslu, obchodu a remesiel z 19. decembra 1995 … na dodávky elektrickej energie pre výrobu a spracovanie hliníka, olova, striebra a zinku a pre chlór a alkalické hydroxidy, s odkazom na ceny, ktoré sa uplatňujú pre podobné dodávky na európskych trhoch, ale iba v súvislosti so závodmi, ktoré v čase nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky už existovali a sú situované na Sardínii a napojené na sieť vysokého napätia. Toto tarifné zaobchádzanie podlieha dlhodobým záväzkom, ktoré sa musia dohodnúť medzi príjemcami pomoci, miestnymi orgánmi na Sardínii a zodpovednými ministerstvami.“

(32)

Zákonom č. 80/2005 sa v podstate znova zaviedla tarifná schéma realizovaná v roku 2004 a prístup uplatnený v prípade spoločnosti Alcoa sa rozšíril na ďalších energeticky náročných príjemcov pomoci so sídlom na Sardínii. V skutočnosti sa tento zákon uplatnil iba na spoločnosti Portovesme, ILA a Eurallumina a na spoločnosť Syndial, výrobcu chlóru a alkalických hydroxidov, ktoré dovtedy nevyužívali prínosy zo zvýhodnených cien.

(33)

Treba poznamenať, že od roku 2005 sa zvýhodnená cena už neurčovala podľa historickej tarify, ktorá bola pôvodne stanovená vo vyhláške týkajúcej sa spoločnosti Alcoa z roku 1995, ale teraz ju mal nezávisle stanovovať AEEG tak, aby zodpovedala priemerným cenám za elektrickú energiu, ktoré platia konkurenti príjemcov pomoci na európskom trhu (12). Táto cena podliehala každoročnej aktualizácii: podľa článku 11 ods. 13 zákona „tarifné podmienky uvedené v článkoch 11 (13) a 12 sa uplatňujú od 1. januára 2005 a aktualizuje ich AEEG, ktorý každý rok zvýši nominálne hodnoty taríf o 4 % alebo o percentuálny nárast priemernej veľkoobchodnej ceny elektrickej energie zaznamenaný na hlavných európskych energetických burzách, hlavne vo Frankfurte a Amsterdame, ak by táto hodnota bola vyšši.“ V rozhodnutí č. 217/05 úrad AEEG podáva výklad mechanizmu tejto aktualizácie, ktorý bol výhodnejší pre príjemcov pomoci, keďže stanovil, že ročné zvýšenie tarify nesmie presiahnuť 4 %.

(34)

V tom istom rozhodnutí AEEG stanovil zvýhodnené ceny uplatniteľné na rôzne priemyselné odvetvia v roku 2005 takto:

(35)

Podobne ako tarify z roku 2004, aj tarify z roku 2005 sa mali financovať pomocou parafiškálneho poplatku, ktorý platia všetci koncoví odberatelia elektrickej energie cez zložku A4 štandardnej tarify za elektrickú energiu. Správa finančných tokov systému bola opäť zverená vyrovnávaciemu fondu.

(36)

Oprávnenie na túto tarifu bolo podmienené záväzkom, podľa ktorého sa príjemcovia pomoci zaviazali uskutočniť produktívnu investíciu na Sardínii na základe priemyselných plánov, ktoré sa predkladali regionálnym orgánom. Napríklad spoločnosť Portovesme sa zaviazala investovať do vlastnej výroby elektrickej energie alebo sa podieľať na stavbe nových elektrární.

(37)

Taliansko notifikovalo článok 11 ods. 12 zákona č. 80/2005 v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ. Platba taríf 2005 podliehala schváleniu schémy Komisiou. Tarify z roku 2005 sa následne nerealizovali.

(38)

Solvay Chimica Italia a Solvay Chimica Bussi SpA, ktoré pôsobia v oblasti výroby chlóru a alkalických hydroxidov a sú situované mimo Sardínie, podali žalobu na Regionálny správny súd Lombardie (14) a napadli rozhodnutia, ktoré vydal AEEG pri vykonávaní článku 11 ods. 12 zákona č. 80/2005 z dôvodu, že obsahujú poskytnutie neoprávnenej štátnej pomoci a porušujú iné ustanovenia talianskych právnych predpisov (15). Súd 27. novembra 2006 zastavil konanie až do uzatvorenia vyšetrovania štátnej pomoci, ktoré začala Komisia vo veci C 13/06.

(39)

Po začatí konania Taliansko uviedlo, že spoločnosť Eurallumina neuhradila nezlučiteľnú pomoc, ktorá bola predmetom veci C 80/01 (pomoc na výrobu oxidu hlinitého) (16), ale podľa tejto spoločnosti však regionálne orgány na Sardínii vydali príkaz na vrátenie tejto pomoci 8. mája 2006.

(40)

Komisia rozhodla o začatí konania vo veci formálneho zisťovania pre tieto dôvody.

(41)

Vo svojom rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania (17) Komisia posudzovala, či tarify z roku 2004 pre spoločnosti Portovesme, ILA a Eurallumina nepredstavujú štátnu pomoc z dôvodu, že sú podobné ako zvýhodnená tarifa, ktorá sa poskytla spoločnosti Alcoa v roku 1996 a ktorú Komisia nepovažovala za štátnu pomoc vo svojom rozhodnutí zo 4. decembra 1996 (ďalej len „rozhodnutie Alumix“) (18).

(42)

Komisia uviedla, že sa zdá, že nová tarifa je odlišná od tarify Alumix, keďže tarifu Alumix poskytovala priamo spoločnosť ENEL, monopolný dodávateľ elektrickej energie v Taliansku, zatiaľ čo nová tarifa zahŕňa selektívnu intervenciu štátu s cieľom kompenzovať rozdiel medzi trhovou cenou, dohodnutou medzi príjemcami pomoci a ich dodávateľmi elektrickej energie, a zvýhodnenou cenou stanovenou v roku 1996. Komisia dospela k záveru, že vyhláškou z roku 2004 sa nerozšíril na nových príjemcov pomoci iba rozsah pôsobnosti existujúceho opatrenia, ktoré nepredstavuje štátnu pomoc, ale zaviedla sa nová schéma v prospech príslušných troch podnikov s finančným mechanizmom, ktorý je veľmi odlišný od tarify Alumix.

(43)

V rozhodnutí o začatí konania sa tarify zavedené vyhláškou z roku 2004 považovali za prevádzkovú pomoc a posudzovalo sa, či takáto pomoc môže byť schválená na základe usmernení o národnej regionálnej pomoci (ďalej len „usmernenia o regionálnej pomoci“) (19), keďže Sardínia bola do konca roku 2006 podporovaným regiónom v rozsahu pôsobnosti článku 107 ods. 3 písm. a). Komisia vyjadrila pochybnosti o možnosti schváliť pomoc na tomto základe, pretože takáto ad hoc pomoc poskytnutá obmedzenému počtu podnikov zrejme nepodporuje regionálny rozvoj.

(44)

Komisia tiež vyjadrila obavu, že toto opatrenie mohlo spôsobiť zníženie úrovne daní, ktoré sa uplatňujú na elektrickú energiu. Každé takéto zníženie by muselo mať právny základ v smernici Rady 2003/96/ES z 27. októbra 2003, ktorou sa reštrukturalizuje rámec Spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektrickej energie (20).

(45)

Vo svojom rozhodnutí z 27. apríla 2006, ktorým sa začalo konanie vo veci formálneho zisťovania, Komisia označila tarifnú schému z roku 2005 za novú prevádzkovú pomoc.

(46)

Komisia posudzovala, či zvýhodnenú tarifu možno schváliť ako regionálnu pomoc na základe usmernení o regionálnej pomoci, keďže Sardínia mala byť do konca roku 2006 podporovaným regiónom v rozsahu pôsobnosti článku 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ.

(47)

Napriek tomu, že Taliansko trvalo na tom, že vysoké ceny elektrickej energie na Sardínii sú prekážkou rozvoja ostrova, Komisia dospela k záveru, že Taliansko nepreukázalo, že ceny na Sardínii sú značne vyššie, či už v priemere alebo osobitne pre energeticky náročných používateľov (21). Komisia zdôraznila, že nadmerná kapacita, ktorá existuje vo výrobe elektrickej energie na Sardínii, by pre výrobcov elektrickej energie mohla byť iba podnetom, aby predávali elektrickú energiu za najnižšiu možnú cenu až dovtedy, kým im dokončenie projektov napojenia, ktoré bolo naplánované na rok 2010, neumožní vyvážať elektrickú energiu zo Sardínie.

(48)

Okrem toho Taliansko nevysvetlilo, prečo by sa vyššie ceny mali považovať za regionálne znevýhodnenie, ani to, ako by tarifa mohla prispieť k regionálnemu rozvoju. Komisia v súlade s tým vyjadrila pochybnosť, či je pomoc nevyhnutná.

(49)

Komisia tiež vyjadrila pochybnosť, či takáto pomoc ad hoc je proporcionálna voči regionálnym nevýhodám, najmä so zreteľom na metódu, ktorá sa používa na výpočet zvýhodnenej ceny a ktorá nevyjadruje žiadny vzťah k cenám účtovaným na zvyšnom území Talianska, ale vychádza z priemerných cien, ktoré sa účtujú v Európe energeticky náročným používateľom.

(50)

Komisia uviedla, že trvanie opatrenia prekročilo päť rokov, čo je zvyčajne maximálna dĺžka obdobia, na ktoré sa prevádzková pomoc schvaľuje, a že táto pomoc v reálnych hodnotách nebola klesajúca vzhľadom na 4 % horné obmedzenie zvýšenia tarify.

(51)

Pokiaľ ide o obdobie, na ktoré sa vzťahujú usmernenia o národnej regionálnej pomoci na roky 2007 – 2013 (22), Komisia uviedla, že Sardínia už viac nebude spĺňať podmienky pre pomoc podľa článku 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ, a najmä pre prevádzkovú pomoc. Usmernenia umožňujú dvojročné prechodné obdobie pre postupné ukončenie existujúcich schém prevádzkovej pomoci, ale nezdá sa, že by bolo vhodné povoliť zavedenie novej prevádzkovej pomoci na niekoľko mesiacov a potom ju ukončiť, najmä vzhľadom na vyjadrené pochybnosti a narúšajúci charakter pomoci.

(52)

Na záver Komisia vyjadrila pochybnosť, či sa zvýhodnená tarifa pre spoločnosti Portovesme, ILA, Eurallumina a Syndial môže schváliť ako regionálna pomoc alebo na základe nejakých iných dôvodov, ktoré však Taliansko neposkytlo.

(53)

Pokiaľ ide o spoločnosť Eurallumina, Komisia uviedla, že táto spoločnosť ešte nevrátila neoprávnenú a nezlučiteľnú štátnu pomoc, ktorú dostala (23), a že teda na základe rozhodnutia vo veci Deggendorf (24) v dôsledku toho nemôže dostať pomoc v rámci žiadneho nového opatrenia.

(54)

Ako odpoveď na výzvu Komisie predložiť pripomienky k rozhodnutiu z roku 2004 o začatí podrobného zisťovania, Komisia dostala pripomienky od pôvodného sťažovateľa, niekoľkých príjemcov pomoci (Portovesme, Eurallumina a Alcoa) a od iných zainteresovaných strán. Tu sú súhrnne uvedené iba pripomienky týkajúce sa zvýhodnenej tarify pre spoločnosti Portovesme, ILA a Eurallumina. Pripomienky, ktoré uviedla spoločnosť Alcoa, tu nie sú zahrnuté, keďže sa komplexne riešia v konečnom rozhodnutí, ktoré sa týka konkrétne tejto spoločnosti (25).

(55)

Spoločnosť Portovesme namietala, že zvýhodnenou tarifou sa riešilo zlyhanie trhu, konkrétne neschopnosť nedávno liberalizovaného trhu s elektrickou energiou na Sardínii poskytovať konkurencieschopné ceny v dôsledku trhovej sily etablovaných subjektov. Spoločnosť Portovesme tvrdila, že spoločnosť ENEL a spoločnosť Endesa (ktorej zariadenia na výrobu elektrickej energie na Sardínii boli následne predané spoločnosti E.ON) vytvorili duopol a umelo udržiavali ceny elektrickej energie na Sardínii na úrovni priemerných cien v Taliansku, pričom v skutočnosti ceny na Sardínii mali byť oveľa nižšie, najmä pre veľkých odberateľov elektrickej energie, vzhľadom na nadmernú kapacitu vo výrobe elektrickej energie, ktorá by mala podnietiť jej výrobcov predávať za konkurencieschopné ceny.

(56)

Spoločnosť Portovesme tvrdila, že zvýhodnená cena zodpovedá cene, ktorú by spoločnosť dostala za bežných trhových podmienok. t. j. keby trh s elektrickou energiou správne fungoval.

(57)

Podľa spoločnosti Portovesme sa kompenzačnými platbami z vyrovnávacieho fondu (vo výške 37 EUR/MWh) dostali ceny, ktoré platí spoločnosť Portovesme, na úroveň zodpovedajúcu cenám elektrickej energie, ktoré platia jej konkurenti, a nedošlo k narušeniu hospodárskej súťaže, keďže všetci výrobcovia zinku v EÚ platia rovnaké ceny, a týmto opatrením sa iba vykompenzovala konkurenčná nevýhoda, ktorú spoločnosť utrpela v dôsledku štrukturálnych problémov na Sardínii (medzi ktoré patrí chýbajúci prístup k zemnému plynu).

(58)

Kovy ako zinok, hliník a olovo boli komodity, pre ktoré existovala jedna svetová cena, ktorá sa stanovovala na londýnskej burze kovov. Rozdiely miestnych výrobných nákladov nemali za následok rozdielne ceny vo svete. Konkrétne výroba zinku v spoločnosti Portovesme bola taká malá (menej ako 1 % svetovej výroby), že nemohla nijako ovplyvniť svetovú cenu.

(59)

Bez tarify by spoločnosť Portovesme musela svoj závod zatvoriť, ale jeho uzavretie by nezvýhodnilo iných výrobcov zinku v EÚ, pretože by neboli schopní zvýšiť svoju výrobu a medzera by sa vyplnila dovozom z tretích krajín. Spoločnosť Portovesme dospela k záveru, že zvýhodnená tarifa neovplyvňuje hospodársku súťaž ani obchodovanie v EÚ.

(60)

Okrem toho, podľa spoločnosti Portovesme kompenzačné platby z vyrovnávacieho fondu nezahŕňajú žiadne štátne zdroje, keďže vyrovnávací fond iba prerozdeľuje súkromné prostriedky, ktoré pochádzajú od koncových odberateľov elektrickej energie.

(61)

Spoločnosť Portovesme uviedla, že odber elektrickej energie energeticky náročnými podnikmi je dôležitý pre zabezpečenie bezpečnosti a plynulosti dodávok na Sardínii a pre zabránenie neefektívnosti vo výrobe elektrickej energie, ktorá by viedla k zvýšeniu nákladov na elektrickú energiu pre koncových odberateľov.

(62)

Spoločnosť zdôrazňuje, že ak by bola nútená uzavrieť svoj závod, dôsledky pre výrobnú základňu na Sardínii by boli veľmi vážne, keďže by zaniklo 790 priamych pracovných miest a 500 nepriamych pracovných miest.

(63)

Spoločnosť Eurallumina namietala, že náklady na výrobu oxidu hlinitého v Európe sú vyššie ako v iných regiónoch sveta, hlavne v dôsledku vyšších cien elektrickej energie a palív a nákladov na dopravu bauxitu (26). Vyššie náklady sa nemohli premietnuť do vyšších cien, keďže cena oxidu hlinitého sa stanovuje na londýnskej burze kovov a jednotliví výrobcovia na ňu nemajú žiadny vplyv. Výrobcovia oxidu hlinitého v Európe sú teda v porovnaní s mimoeurópskymi výrobcami znevýhodnení.

(64)

Okrem všeobecných problémov, ktoré majú vplyv na európske rafinérie oxidu hlinitého, spoločnosť Eurallumina poukázala tiež na špecifické problémy Sardínie, ktoré bránia miestnym podnikom využívať výhody liberalizácie trhu s elektrickou energiou, konkrétne trhovú silu súčasných elektrárenských subjektov (pozri pripomienky spoločnosti Portovesme v bode 55). Spoločnosť Eurallumina tiež tvrdila, že absencia výskytu zemného plynu je osobitnou nevýhodou pre výrobu oxidu hlinitého na Sardínii, keďže veľké množstvo pary, ktoré sa vyžaduje pre tento proces, sa musí získavať použitím drahšieho ťažkého oleja.

(65)

Po liberalizácii viedla podľa spoločnosti Eurallumina trhová sila výrobcov elektrickej energie na Sardínii k zvýšeniu cien elektrickej energie. Bez tarify by spoločnosť Eurallumina musela platiť za dodávky elektrickej energie 65,95 EUR/MWh oproti 44 EUR/MWh, ktoré platila pred liberalizáciou. Tarifa z roku 2004 znížila cenu na 35 EUR/MWh.

(66)

Podobne ako spoločnosť Portovesme aj Eurallumina tvrdila, že ak by bola nútená uzavrieť svoj závod, iní výrobcovia oxidu hlinitého z EÚ by neboli schopní vyplniť medzeru, pretože už fungujú na maximálnu kapacitu, a medzera by sa vyplnila dovozom z tretích krajín. Uzavretie by viedlo k zániku 400 priamych pracovných miest a 250 nepriamych pracovných miest (27). Keďže ide o jediného dodávateľa oxidu hlinitého pre taviacu pec spoločnosti Alcoa, spoločnosť Eurallumina usúdila, že uzatvorenie jej závodu na výrobu oxidu hlinitého by mohlo ohroziť aj životaschopnosť spoločnosti Alcoa na Sardínii.

(67)

Spoločnosť Eurallumina dospela k záveru, že tarifa, ktorá sa zaviedla podľa vyhlášky z roku 2004, je potrebná až do vytvorenia novej infraštruktúry, ktorá by odstránila hlavné faktory konkurenčnej nevýhody ovplyvňujúcej priemysel na Sardínii.

(68)

Jeden konkurent spoločnosti Portovesme — tá istá spoločnosť, ktorá pôvodne upozornila na túto vec Komisiu — napísal Komisii znova po začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Predložil analýzu zvýhodnenej tarify z roku 2004, v ktorej dospel k záveru, že táto tarifa predstavuje neoprávnenú štátnu pomoc. Sporná tarifná schéma sa zásadne líšila od tarify Alumix, ktorá sa poskytla spoločnosti Alcoa. Nebolo teda možné dospieť k záveru, že nepredstavuje štátnu pomoc. Pomoc sa musí považovať za nezlučiteľnú so spoločným trhom, keďže sa nemôže schváliť ako regionálna prevádzková pomoc ani ako pomoc na reštrukturalizáciu.

(69)

Spoločnosti Solvay Chimica Italia a Solvay Chimica Bussi, ktoré pôsobia vo výrobe chlóru a alkalických hydroxidov, poslali pripomienky k tarifám z rokov 2004 v júli 2005, po uplynutí lehoty jedného mesiaca na predkladanie pripomienok v reakcii na rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Napriek omeškaniu tieto spoločnosti žiadali, aby boli považované za zainteresované strany. Vo svojich pripomienkach konštatovali, že tarifa z roku 2004 aj tarifa z roku 2005 predstavujú neoprávnenú a nezlučiteľnú štátnu pomoc.

(70)

Taliansko namietalo, že trh s elektrickou energiou v EÚ ešte nie je v plnej miere otvorený hospodárskej súťaži, ako to potvrdila aj sama Komisia vo štvrtej výročnej správe o implementácii vnútorného trhu so zemným plynom a elektrinou (28). Podniky, najmä energeticky náročné, si nemohli slobodne vyberať svojich dodávateľov a kupovať elektrickú energiu v rôznych členských štátoch za porovnateľných podmienok. Tieto ťažkosti nesúviseli s vlastným podnikaním týchto podnikov, ale boli dôsledkom štrukturálnych nedostatkov trhov s energiou. Súčasná situácia na trhu s energiou v EÚ mala negatívne účinky na voľnú hospodársku súťaž na trhoch s výrobkami energeticky náročných odberateľov.

(71)

V Taliansku, napriek liberalizácii tohto odvetvia, existovali konkrétne štrukturálne nedostatky, ako nedostatočné prepojenie medzi rôznymi časťami vnútroštátnych sietí a koncentrovaná trhová štruktúra. Za týchto okolností sa liberalizácia nepremietla do lepších cien pre energeticky náročných odberateľov. Tieto problémy boli zvlášť akútne na Sardínii, kde bolo obmedzené prepojenie.

(72)

Taliansko preto uviedlo, že osobitný tarifný systém, ktorý zohľadňuje profily dopytu, by sa mal považovať za opodstatnený ako regulačné opatrenie na simuláciu mechanizmov, ktoré sa budú uplatňovať na plne konkurenčnom trhu. Toto opatrenie obnovilo rovnaké podmienky pre energeticky náročné podniky pôsobiace v rôznych členských štátoch a odstránilo geografické znevýhodnenia, ktoré ovplyvňujú podniky situované na Sardínii. Schéma zohľadňuje očakávané účinky liberalizačného procesu. Podľa Talianska sa podobné opatrenia realizovali aj v iných členských štátoch, pričom energeticky nároční odberatelia z nich mali prospech v dôsledku regulovaných taríf za elektrickú energiu.

(73)

Podľa Talianska sa vyhláškou z roku 2004 sledovali dva ďalšie ciele: podporiť zamestnanosť na Sardínii, ktorá je sústredená v kovospracujúcom odvetví, a zachovať dostatočnú úroveň dopytu po odvetví výroby elektrickej energie na Sardínii, ktoré vykazovalo nadmernú kapacitu.

(74)

Taliansko uviedlo, že nová tarifná schéma je v skutočnosti rovnocenná s tarifou Alumix, o ktorej Komisia uviedla, že nepredstavuje štátnu pomoc. Rozdiely medzi starou a novou schémou boli iba v dôsledku novej „štruktúry taríf“, ktorú si vyžiadalo spustenie liberalizovaného trhu energií.

(75)

Taliansko uviedlo, že tarifná schéma nepredstavuje štátnu pomoc. Pokiaľ ide o použitie štátnych zdrojov, tarifný systém bol porovnateľný s opatrením vo veci PreussenElektra, o ktorom Súdny dvor usúdil, že neobsahuje štátne zdroje (29). Vyrovnávací fond je technickým účtovným orgánom systému a nemôže voľne disponovať s finančnými zdrojmi, ktoré spravuje. Skutočnosť, že AEEG a ministerstvo financií vykonávali kontrolu nad činnosťami vyrovnávacieho fondu neznamená, že štát môže voľne disponovať s týmito zdrojmi. Podľa Talianska teda zdroje používané na financovanie tarifného mechanizmu boli v plnej miere súkromné.

(76)

Taliansko ďalej uviedlo, že tarifa nemá žiadny vplyv na obchodovanie v rámci Únie a nemôže narušiť hospodársku súťaž z dôvodov, ktoré súvisia s existenciou svetovej ceny za výrobky, ktoré sú komoditami (pozri pripomienky, ktoré predložila spoločnosť Portovesme, odôvodnenie 55). Výroba v EÚ aj v Taliansku navyše nedokázala držať krok s rastúcim dopytom po príslušných kovoch. V roku 2005 domáca výroba pokrývala iba 12 % dopytu Talianska po hliníku, 55 % dopytu Talianska po zinku a 80 % dopytu Talianska po olove. Zhoršoval sa výrobný deficit u týchto kovov v EÚ a v Taliansku a dopyt sa stále viac uspokojoval dovozom z tretích krajín. Ak by kovospracujúci priemysel v Taliansku zanikol, žiadny nový účastník z EÚ by nenahradil kapacitu odstavenú v Taliansku, keďže podniky v EÚ už pracujú na plný výkon a žiadny existujúci výrobca ani nový účastník by nemal záujem zvýšiť kapacitu, pretože dlhodobé vyhliadky na cenovo dostupnú energiu sú neisté. Zachovanie týchto výrobných kapacít v Taliansku teda nemôže poškodiť konkurentov. Keďže zvýhodnená tarifa nebola nižšia ako ceny elektrickej energie, ktoré v priemere platia konkurenti spoločností, nepodporil sa tým vývoz zo Sardínie do iných členských štátov.

(77)

Taliansko namietalo, že aj keby Komisia dospela k záveru, že toto opatrenie v skutočnosti je štátna pomoc, tarifa by sa mohla považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom ako regionálna prevádzková pomoc, ktorá je na Sardínii prípustná na základe výnimky podľa článku 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ.

(78)

Podľa Talianska nedostatky trhu s elektrickou energiou na Sardínii (koncentrácia trhu, slabé prepojenie a nadmerná kapacita vo výrobe elektrickej energie) a chýbajúci prístup k infraštruktúre rozvodu plynu predstavujú regionálne znevýhodnenie a tarifa bola snahou o zmiernenie tejto nevýhody.

(79)

Ceny elektrickej energie v Taliansku boli o 38 % vyššie ako priemer EÚ pre energeticky náročných odberateľov. Tým vznikol problém s konkurencieschopnosťou, ktorý na Sardínii ešte zhoršovali nedostatky miestneho trhu s elektrickou energiou a chýbajúci prístup k sieti zemného plynu.

(80)

Taliansko tvrdilo, že opatrenie prispelo k regionálnemu rozvoju, pretože kovospracujúci priemysel vytvára významný príspevok pre hospodárstvo a zamestnanosť na Sardínii: kovospracujúci priemysel zamestnáva 12 % pracovných síl a vytvára 12,2 % regionálneho HNP vo výrobe. Tarifa kladne vplývala na zamestnanosť a na zachovanie sociálnej a hospodárskej štruktúry ostrova.

(81)

Podľa Talianska bola tarifa úmerná nevýhodám, ktorým čelili príjemcovia pomoci, keďže iba vyrovnala ceny elektrickej energie, ktoré platili výrobcovia na Sardínii, s priemernými cenami, ktoré platili ich konkurenti v EÚ.

(82)

Tarifa bola tiež krátkodobá a dočasná, keďže s jej ukončením sa počítalo po dokončení projektov infraštruktúry, zameraných na zlepšenie prepojenia s elektrickou a plynovou sieťou (nové prepojovacie vedenie SAPEI a plynovod GALSI) (30).

(83)

Podľa Talianska sa výška tohto opatrenia znižuje, pretože zvýhodnená cena je indexovaná na základe cien palív a môže sa iba zvýšiť alebo zostať nezmenená.

(84)

Spoločnosť Portovesme sa domnievala, že tarify z roku 2005 narúšajú hospodársku súťaž, že sú potrebné na zabezpečenie prežitia príslušných podnikov a že sa môžu považovať za zlučiteľné ako regionálna pomoc. Argumenty spoločnosti sú podobné ako argumenty Talianska, na ktoré sa odkazuje (pozri odôvodnenie 87 až 104).

(85)

Spoločnosť Eurallumina sa podobne domnievala, že tarify z roku 2005 narúšajú hospodársku súťaž, sú potrebné na zabezpečenie prežitia príslušných podnikov a môžu sa považovať za zlučiteľné ako regionálna pomoc. Argumenty tejto spoločnosti sú podobné ako argumenty Talianska, na ktoré sa odkazuje.

(86)

Dvaja konkurenti spoločností Portovesme a Syndial, ktorí predložili pripomienky vo veci C 38/B/2004, predložili pripomienky aj v tejto veci. Obidvaja tvrdili, že sporné opatrenie predstavuje prevádzkovú pomoc, ktorá by sa mala považovať za nezlučiteľnú s vnútorným trhom.

(87)

Taliansko tvrdilo, že tarify z roku 2005 sú veľmi odlišné od taríf uplatňovaných v roku 2004, pretože už spĺňajú požiadavky usmernení o regionálnej pomoci.

(88)

Podľa Talianska by sa tarify mohli na základe zbežného hodnotenia považovať za prevádzkovú pomoc, ale v skutočnosti sú súčasťou súboru opatrení vytvorených na podporu regionálneho rozvoja na Sardínii. Taliansko upozornilo najmä na úzku väzbu medzi tarifami a záväzkom uskutočniť dlhodobé investície, ktorýho sa od príjemcov vyžadoval. Doložka o odklade, ktorou sa realizácia opatrenia podriadila schváleniu Komisiou, je podľa Talianska dokladom, že opatrenie má charakter regionálnej pomoci.

(89)

Memorandum o porozumení, ktoré podpísal región a príjemcovia pomoci, bolo základným pilierom tejto stratégie. Obsahuje toto:

(90)

Taliansko dospelo k záveru, že tarify by sa mali považovať za politický nástroj zameraný na ochranu odvetví ohrozených vysokými cenami energií, ktoré by sa inak premiestnili mimo Talianska a Európy v dôsledku agresívnej hospodárskej súťaže zo strany spoločností z nečlenských štátov EÚ s nižšími výrobnými nákladmi. Tarify sa mali uplatňovať až do vybudovania plánovanej infraštruktúry a vytvorenia konkurenčného vnútorného trhu s energiami. Toto opatrenie by bolo v súlade s duchom regionálnej pomoci, keďže by podporovalo hospodársky rast a zamestnanosť na ostrove, kde energeticky náročná výroba doplácala na konkurenčnú nevýhodu v dôsledku nielen nedokonalého stavu liberalizácie trhu s elektrickou energiou, ale aj výnimočných nedostatkov infraštruktúry na Sardínii, pokiaľ ide o prepojenie s vnútroštátnou elektrickou a plynovou sieťou.

(91)

Na podporu tohto integrovaného prístupu Taliansko citovalo z prvej správy skupiny na vysokej úrovni pre konkurencieschopnosť, energetiku a životné prostredie (31), v ktorej sa konštatovalo, že proces liberalizácie v odvetví energetiky nepriniesol uspokojivé výsledky, že je potrebné lepšie prepojenie a že sú žiaduce dlhodobé zmluvy o dodávkach za predvídateľné ceny alebo partnerstvá medzi odberateľmi a dodávateľmi elektrickej energie. Taliansko namietalo, že opatrenia plánované pre Sardíniu sa uberali týmto smerom, ale krátkodobé opatrenia, ako tieto tarify, sú tiež potrebné na ochranu konkurencieschopnosti priemyslu na Sardínii a na zabezpečenie jeho prežitia do doby, kým sa neuskutočnia plánované investície a nevyriešia štrukturálne problémy.

(92)

Taliansko tvrdilo, že nie je možné porovnávať ceny elektrickej energie, ktoré platia príjemcovia pomoci na Sardínii, a priemerné ceny elektrickej energie, ktoré platia porovnateľné podniky v pevninskej časti Talianska, pretože energeticky náročné podniky kupujú elektrickú energiu na základe dvojstranných zmlúv, ktoré nie sú verejne dostupné. Podľa Talianska Komisia pochybila pri porovnávaní na základe cien zaznamenaných na energetických burzách, keďže iba veľmi malá časť dodávok elektrickej energie pre tieto podniky sa obstarávala na burzách.

(93)

Podľa Talianska ceny dojednané prostredníctvom dvojstranných zmlúv by boli výhodné pre odberateľov iba vtedy, keby si mohli slobodne vyberať svojich dodávateľov a kupovať elektrickú energiu vyrobenú s využitím konkurencieschopných technológií. To na Sardínii nie je možné, pretože elektrárne tam nedokážu vyrobiť lacnú elektrickú energiu, keďže nemajú prístup k zemnému plynu. Okrem toho tu chýba stimul pre nové investície do modernej výroby elektrickej energie, keďže elektrické prepojenie je obmedzené a neumožňuje vývoz elektrickej energie. Ďalším faktorom je koncentrácia trhu a úloha, ktorú zohrávajú etablované subjekty.

(94)

Za týchto okolností je podľa Talianska opodstatnené uplatňovať tarify, ktorými sa stabilizujú ceny elektrickej energie, pokiaľ sa nedosiahne účinnejšia hospodárska súťaž na trhu s elektrickou energiou. Taliansko znova uviedlo, že zvýhodnenými tarifami sa simuluje mechanizmus plne konkurenčného trhu.

(95)

Pokiaľ ide o nadmernú kapacitu vo výrobe elektrickej energie, ktorá vyvolala pochybnosti Komisie o tom, či ceny elektrickej energie na Sardínii sú vyššie ako na talianskej pevnine (keďže nadmerná kapacita by mala výrobcov skôr podnecovať, aby veľkým odberateľom predávali za konkurencieschopné ceny – pozri odôvodnenie 47), Taliansko predložilo tieto argumenty. Nadmerná kapacita vo výrobe elektrickej energie na Sardínii nemôže viesť k nižším cenám pre odberateľov, lebo v tomto špecifickom prípade bola nadmerná kapacita dôsledkom obmedzeného prepojenia, čo si vyžadovalo vytvorenie veľmi vysokej energetickej rezervy s cieľom zabezpečiť plynulosť dodávok elektrickej energie na ostrove (32). Keďže za túto rezervu platia poplatky všetci koncoví odberatelia elektrickej energie, dodávatelia elektrickej energie nemajú záujem predávať elektrickú energiu vyrobenú s použitím tejto nevyužitej kapacity za konkurencieschopnejšie ceny.

(96)

Podľa Talianska je toto opatrenie primerané, lebo cena, ktorú stanovil AEEG na rok 2005 (pozri odôvodnenie 34), zodpovedá priemernej cene, ktorú platia konkurenti príjemcov v EÚ a ktorú objektívne vypočítal regulátor. Taliansko tiež poukázalo na to, že v členských štátoch s regulovanými tarifami platili veľkí priemyselní odberatelia v roku 2005 za dodávky elektrickej energie iba 25 EUR/MWh.

(97)

Taliansko preto tvrdilo, že údaje, ktoré predložili navrhovatelia, sú podľa neho metodicky chybné, pretože nadhodnocujú priemerné ceny elektrickej energie, ktoré platia konkurenti príjemcov pomoci v EÚ.

(98)

Podľa Talianska doba trvania schémy, šesť rokov a nie päť, je opodstatnená kvôli potrebe čakať na dokončenie energetickej infraštruktúry.

(99)

Taliansko tiež tvrdilo, že požiadavka klesajúceho charakteru je splnená: tarify sa aktualizujú na základe váženého priemeru cenových výkyvov na energetickej burze v Amsterdame a Frankfurte a môžu sa iba zvyšovať, ale nie klesať.

(100)

Tarify sú určené podľa cenových výkyvov na energetických burzách, pretože podľa Talianska to bola objektívna referencia, ktorá vo veľkej miere reprezentuje smery vývoja cien energie. Taliansko však trvalo na tom, že skutočné zvýšenie cien pre energeticky náročných odberateľov v EÚ bolo vo všeobecnosti značne nižšie ako zvýšenia zaznamenané na burzách, keďže títo odberatelia platia ceny dojednané prostredníctvom dvojstranných zmlúv alebo v prípade regulovaných taríf nastavené štátom a takéto ceny majú menší sklon k výkyvom.

(101)

Taliansko dospelo k záveru, že ročný nárast o 4 %, ktorý sa uplatňuje pre tarify na Sardínii, je v súlade s nárastmi cien elektrickej energie, ktoré sa uplatňujú pre ich priamych konkurentov v EÚ.

(102)

Taliansko upozornilo na existenciu opatrení v EÚ, ktoré majú účinky rovnocenné s účinkami sporných zvýhodnených taríf, a namietalo, že všetky tieto opatrenia by sa mali hodnotiť rovnako, bez ohľadu na ich formu, keďže ich spoločný cieľ je zabezpečiť prežitie energeticky náročných podnikov v EÚ a zabrániť ich premiestneniu mimo územia daného štátu.

(103)

I keď Sardínia nie je od roku 2007 oprávnená na čerpanie regionálnej prevádzkovej pomoci, Taliansko namietalo, že usmernenia o regionálnej pomoci obsahujú ustanovenia pre postupné ukončovanie schém, ktoré prebiehali v čase, keď tento región stratil oprávnenie na výnimku podľa článku 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ. Komisia by teda stále mohla schváliť opatrenie na základe usmernení o regionálnej pomoci z roku 2007. V každom prípade Taliansko tvrdí, že sporné opatrenie by sa nemalo považovať za bežnú prevádzkovú pomoc.

(104)

Taliansko znova zdôraznilo, že tarify nemajú žiadny vplyv na obchodovanie medzi členskými štátmi, a to na základe argumentov, ktoré už boli uvedené v súvislosti s hliníkom, zinkom a olovom v odôvodnení 76. Taliansko zastávalo názor, že tie isté dôvody sa uplatňujú pre chemický priemysel. Taliansko poukázalo na to, že v roku 2003 dovoz chemických výrobkov do Talianska prevýšil vývoz a že výroba v EÚ a Taliansku po roku 2001 klesla. S osobitným odkazom na výrobu PVC, pri ktorej sa v najväčšej miere využíva chlór, Taliansko poukázalo na výrobný deficit v krajine: v roku 2002 sa v Taliansku vyrobilo iba 470 000 ton PVC, zatiaľ čo spotreba bola 970 000 ton.

(105)

Opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ak sú splnené tieto podmienky: opatrenie a) poskytuje hospodársku výhodu príjemcovi pomoci; b) udeľuje ho štát alebo sa poskytuje prostredníctvom štátnych zdrojov; c) je selektívne a d) má vplyv na obchodovanie medzi členskými štátmi a môže narušiť hospodársku súťaž v rámci EÚ.

(106)

Na základe tarifných režimov z rokov 2004 a 2005 štát intervenoval dotovaním ceny elektrickej energie, ktorú dojednali príjemcovia pomoci so svojimi dodávateľmi. Napríklad v roku 2004 na základe dvojstranných zmlúv o dodávkach, ktoré boli platné v danom čase, a keď neexistovali kompenzačné platby, spoločnosť Portovesme by bola platila 63 EUR/MWh (33) a spoločnosť Eurallumina 65,95 EUR. Tieto číselné údaje poskytlo Taliansko a samotní príjemcovia pomoci, a preto nie sú sporné.

(107)

V roku 2005 podľa údajov, ktoré poskytlo Taliansko, cena elektrickej energie, ktorú dojednala spoločnosť Syndial so svojim dodávateľom, presiahla 60 EUR/MWh, pričom uplatnením tarify by sa bola znížila na 27 EUR/MWh. Podstatou týchto dvoch opatrení bolo, že štát by kompenzoval príjemcom pomoci mimoriadne náklady, ktoré im vznikli nákupom elektrickej energie na Sardínii, v porovnaní s priemernými cenami, ktoré platia ich konkurenti v EÚ.

(108)

Spoločnosť Portovesme tvrdí, že zvýhodnená cena zodpovedá cene, ktorá by prevládala na plne konkurenčnom trhu, a teda neposkytuje žiadnu výhodu. Takýto spôsob odôvodňovania Komisia už zamietla vo veci Alcoa, ktorá sa týkala prakticky tých istých taríf. Keď sa hodnotí existencia výhody, ani súdnictvo Únie ani Komisia nikdy nebrali do úvahy podmienky, ktoré by prevládali na hypotetickom trhu, ktorý funguje lepšie. Referenčným rámcom boli vždy podmienky prevládajúce na príslušných skutočných trhoch (34).

(109)

Tento argument navyše predpokladá, že ak trh nefunguje správne, bolo by pre členský štát opodstatnené stanoviť ceny, ktoré simulujú podmienky účinnej hospodárskej súťaže (pozri pripomienku Talianska v odôvodnení 72).

(110)

Takýto spôsob argumentácie je v rozpore s ustálenou zásadou judikatúry EÚ, podľa ktorej „skutočnosť, že sa členský štát usiluje jednostrannými opatreniami prispôsobiť podmienky hospodárskej súťaže v konkrétnom odvetví hospodárstva podmienkam prevládajúcim v iných členských štátoch, nemôže zbaviť posudzované opatrenia ich charakteru pomoci“ (35). Komisia sa domnieva, že rovnaká zásada sa uplatňuje v situáciách, keď sa členský štát usiluje priblížiť podmienky hospodárskej súťaže podmienkam, ktoré by prevládali na plne konkurenčnom trhu.

(111)

Okrem toho, ak by sa toto vyjadrenie prijalo, znamenalo by to, že ak by členský štát poskytol dotáciu na premostenie medzery medzi cenou slobodne dojednanou medzi dvoma trhovými subjektmi a teoretickou cenou, ku ktorej by dohoda mohla dospieť v podmienkach plnej hospodárskej súťaže, takáto dotácia by sa nepovažovala za pomoc. Tým by sa poprel základný cieľ kontroly štátnej pomoci.

(112)

Taliansko tvrdí, že tieto tarify sú totožné s tarifou Alumix, o ktorej Komisia usúdila, že nepredstavuje pomoc (pozri odôvodnenie 74), a mali by sa podobne považovať za neobsahujúce prvok pomoci.

(113)

Komisia poukazuje na to, že situácia, ku ktorej Komisia prijala stanovisko vo veci Alumix, bola veľmi odlišná. Vo veci Alumix tarify poskytla spoločnosť ENEL, ktorá bola v tom čase verejným orgánom dodávajúcim elektrickú energiu na monopolnom základe na trhu s elektrickou energiou, ktorý sa ešte len mal liberalizovať (36). V tejto situácii Komisia musela zistiť, či spoločnosť ENEL predáva za umelo nízko stanovenú cenu alebo sa správa ako racionálny subjekt trhového hospodárstva. Vzhľadom na monopol spoločnosti ENEL vo výrobe a dodávkach elektrickej energie nemala Komisia k dispozícii žiadne konkurenčné trhové ceny na posúdenie možného zvýhodnenia. Preto Komisia vyvinula metódu na určenie najnižšej teoretickej trhovej ceny, za ktorú by bol racionálny dodávateľ ochotný predávať svojmu „najlepšiemu zákazníkovi“.

(114)

Túto metódu však nie je možné uplatniť v situácii, keď ceny dojednávajú koncoví odberatelia s dodávateľmi elektrickej energie na liberalizovanom trhu a tieto sa následne dotujú kompenzačnými platbami. Analýza uvedená v rozhodnutí Alumix a zistenia Komisie v tejto veci teda v tomto prípade nie sú relevantné. To potvrdil aj rozsudok Súdu prvého stupňa, ktorý podporil rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania vo veci Alcoa (37) (bod 132 tohto rozsudku).

(115)

V tejto veci sa neuplatňuje zásada trhového subjektu. Prípad by sa hodnotil vzhľadom na test hospodárskeho subjektu v trhovom hospodárstve vtedy, ak by elektrickú energiu príslušným spoločnostiam predával štát, či už priamo alebo prostredníctvom spoločnosti vo vlastníctve štátu, ako to bolo v prípade Alumix. Tu však elektrickú energiu dodávajú súkromné spoločnosti. Preto nie je potrebné skúmať, ako to bolo v prípade Alumix, či správanie štátu bolo porovnateľné so správaním racionálneho trhového subjektu.

(116)

Záver musí byť taký, že systémy kompenzačných platieb z rokov 2004 a 2005 znižujú poplatky splatné zo strany príjemcov pomoci na základe zmlúv o dodávkach, ktoré by sa normálne museli zahrnúť do rozpočtov spoločností. V súlade s ustálenou judikatúrou teda sporné opatrenia poskytujú príjemcom pomoci hospodársku výhodu (38).

(117)

Keďže zvýhodnené tarify za elektrickú energiu v Taliansku sa udeľujú výhradne podnikom, ktoré prevádzkujú existujúce zariadenia situované na Sardínii a patria do uzavretého zoznamu odvetví identifikovaných v legislatívnych a regulačných nástrojoch, ktoré tvoria právny základ opatrení, výhoda, ktorú poskytujú, je selektívnou výhodou.

(118)

Podľa ustálenej judikatúry výhoda predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ZFEÚ iba vtedy, ak sa poskytne priamo alebo nepriamo prostredníctvom štátnych zdrojov (39) a je pripísateľná štátu (40).

(119)

Ako sa vysvetľuje v bode 28, príslušné kompenzačné platby sa tu financujú cestou parafiškálneho poplatku, ktorý inkasuje vyrovnávací fond prostredníctvom zložky A4 tarify za elektrickú energiu. Tento poplatok je povinný a ukladá sa rozhodnutiami AEEG, ktorými sa vykonávajú vnútroštátne právne predpisy. Vyrovnávací fond je verejný orgán, zriadený zákonom, ktorý vykonáva svoje funkcie na základe presných pokynov ustanovených v rozhodnutiach AEEG.

(120)

Takisto podľa ustálenej judikatúry výnos z poplatku, ktorý je povinný na základe vnútroštátnych právnych predpisov a platí sa orgánu zriadenému zákonom, predstavuje štátny zdroj v zmysle článku 87 ods. 1 zmluvy, ak je vyčlenený na financovanie opatrenia, ktoré spĺňa ostatné kritériá tohto článku (41).

(121)

Taliansko sa opiera o rozsudok Súdneho dvora vo veci PreussenElektra (42), ktorým odôvodňuje tvrdenie, že posudzované opatrenie nie je financované zo štátnych zdrojov. Taliansko tvrdí, že prostriedky potrebné na financovanie tarify sú prevádzané od súkromných subjektov (odberatelia elektrickej energie) súkromným subjektom (príjemcom pomoci) a úloha štátu je obmedzená na prijatie zákona, ktorým sa stanovuje platba požadovaných súm, bez možnosti disponovať s prostriedkami podľa vlastného uváženia inak ako v rámci realizácie schémy stanovenej zákonom. Podľa Talianska a niektorých príjemcov pomoci, vyrovnávací fond nemôže vykonávať žiadnu kontrolu nad prostriedkami a je len účtovným sprostredkovateľom.

(122)

Vo veci PreussenElektra Súdny dvor zastával názor, že povinnosť súkromných dodávateľov elektrickej energie nakupovať elektrickú energiu z obnoviteľných zdrojov energie za minimálne ceny, ktoré boli vyššie, ako je skutočná hospodárska hodnota takejto elektrickej energie, nepredstavuje štátnu pomoc, keďže toto opatrenie nezahŕňalo žiadny priamy ani nepriamy prevod štátnych zdrojov.

(123)

Komisia poukazuje na to, že vo veci PreussenElektra zdroje potrebné na financovanie opatrenia poskytli dodávatelia elektrickej energie priamo výrobcom obnoviteľných energií, bez prevodu cez iný verejný orgán. V tomto systéme orgány členského štátu nijako nemohli disponovať sumami, ktoré sa prevádzali. V danom prípade sa však vykonáva prevod peňazí cez verejný orgán – vyrovnávací fond – predtým, ako sa nasmerujú ku koncovému príjemcovi pomoci. Vo veci PreussenElektra sa riešia iné faktické okolnosti, a teda nie je relevantná pre tento prípad.

(124)

Rozsudok vo veci Pearle (43) nemôže pomôcť Taliansku ani príjemcom pomoci. Vo veci Pearle Súdny dvor zistil, že za určitých špecifických okolností výnos z poplatku, ktorý sa prevádza cez verejný orgán, nepredstavuje štátne zdroje. Vo veci Pearle sa opatrenia v plnej miere financovali konkrétnym odvetvím na základe výhradnej iniciatívy tohto odvetvia. Peňažné prostriedky sa vyberali prostredníctvom parafiškálneho poplatku a prevádzali sa cez verejný orgán, ktorý v žiadnom prípade nemohol slobodne disponovať týmito prostriedkami. Okrem toho existovala korešpondencia medzi subjektmi, ktoré poplatky platili, a tými, ktoré využívali výhody tohto opatrenia.

(125)

Taliansko tvrdí, že vyrovnávací fond nemá žiadnu možnosť slobodne rozhodovať o vyplácaní prostriedkov, ktoré sú vyčlenené na financovanie taríf, a tieto prostriedky nemožno pokladať za „verejné financie“. Štát teda nemôže slobodne disponovať týmito prostriedkami a preto tieto financie nepredstavujú štátne zdroje.

(126)

Najprv je potrebné poukázať na to, že aj keď niektoré kritériá vo veci Pearle sa môžu subjektívne považovať za relevantnejšie než iné, vo veci Pearle neexistuje žiadne „kľúčové kritérium“. Podmienky uvedené v rozsudku sú kumulatívne. Rovnaký je výklad Súdu prvého stupňa vo veci Earl Salvat, v ktorej sa skúmal sporný parafiškálny poplatok podľa jednotlivých kritérií vo veci Pearle (44).

(127)

Pred posúdením úlohy, ktorú zohral vyrovnávací fond, Komisia zisťovala, či sú splnené všetky ďalšie kritériá uvedené vo veci Pearle. Je jasné, že v tomto prípade, na rozdiel od veci Pearle, sa sporné tarify zaviedli na základe iniciatívy štátu a nie z iniciatívy niektorého hospodárskeho odvetvia. Okrem toho vo veci Pearle príjemcami výhod z opatrenia boli samotní prispievatelia financovania, takže zásah verejného orgánu nemal tendenciu vytvoriť výhodu, ktorá by predstavovala dodatočnú záťaž pre štát. V posudzovanej veci príjemcovia nenesú finančnú záťaž z poplatku, nesú ju iba odberatelia elektrickej energie. Takže bez ohľadu na posúdenie opodstatnenosti argumentu, že vyrovnávací fond bol len účtovným sprostredkovateľom, nemožno sa opierať o rozsudok vo veci Pearle.

(128)

V prípade vyrovnávacieho fondu Komisia poukazuje na to, že podľa ustálenej judikatúry by sa nemali rozlišovať prípady, keď pomoc poskytol priamo štát, a prípady, keď pomoc poskytol verejný orgán alebo súkromný subjekt poverený alebo zriadený štátom (45). Preto verejný alebo súkromný štatút vyrovnávacieho fondu nie je určujúcim faktorom na účely uplatňovania pravidiel štátnej pomoci. Skutočnosť, že vyrovnávací fond je verejný orgán, neznamená automaticky, že sa má uplatniť článok 107 ZFEÚ (46); podobne ani zásah súkromného subjektu sám osebe nevylučuje uplatnenie tohto článku.

(129)

Analýza sa však nemôže obmedziť na právomoci vyrovnávacieho fondu v jeho postavení verejného orgánu. Je potrebné nájsť skôr odpoveď na všeobecnejšiu otázku, či štát, či už priamo alebo prostredníctvom iného orgánu, ktorý na tento účel určí, môže vykonávať kontrolu nad prostriedkami používanými na financovanie tarify. Tú istú otázku by bolo potrebné riešiť aj v prípade, že by vyrovnávací fond bol súkromným subjektom.

(130)

Nedávny rozsudok Súdneho dvora vo veci Essent (47) podáva konečný návod k tejto otázke. Vo veci Essent Holandsko zákonom zaviedlo príplatok k cene elektrickej energie. Tento príplatok platili spotrebitelia elektrickej energie prevádzkovateľom sietí, ktorí zasa prevádzali tieto prostriedky na určenú spoločnosť SEP. Spoločnosť SEP nemala žiadnu možnosť disponovať s prostriedkami a pôsobila pod prísnou kontrolou orgánov. Súd dospel k záveru, že výnosy z príplatku predstavovali štátne zdroje, pretože tento príplatok k cene elektrickej energie bol uložený vnútroštátnymi právnymi predpismi, a teda predstavoval poplatok, a spoločnosť SEP nebola oprávnená používať výnosy z tohto poplatku na iné účely, než na účely stanovené zákonom, takže tieto peňažné prostriedky zostávali pod verejnou kontrolou a mali ich k dispozícii vnútroštátne orgány. Súd dospel k záveru, že uvedené skutočnosti sú dostatočné na to, aby sa tieto peňažné prostriedky mohli charakterizovať ako štátne zdroje.

(131)

Podobnosť s posudzovaným prípadom je zrejmá. Príplatok k cene elektrickej energie, ktorý sa používa na financovanie príslušných taríf, ukladá zákon podobne ako vo veci Essent. Vyrovnávací fond zohráva tú istú úlohu ako spoločnosť SEP, keďže sústreďuje a spravuje výnosy z parafiškálneho poplatku a podlieha rovnakým obmedzeniam, keďže nemôže použiť výnosy z tohto poplatku na iné účely ako tie, ktoré stanovuje zákon (financovanie zvýhodnených taríf). Štát je schopný vykonávať kontrolu a určovať používanie zdrojov: vyrovnávací fond plní svoje účtovné funkcie podľa presných pokynov AEEG, ktorý koná v rámci svojich zákonných regulačných právomocí a/alebo pri vykonávaní vnútroštátnych právnych predpisov. Takže zdroje, ktoré spravuje vyrovnávací fond, sú stále pod verejnou kontrolou.

(132)

Táto analýza je v súlade s rozhodnutím Komisie v talianskom prípade uviaznutých nákladov, v ktorom sa peňažné prostriedky pod správou vyrovnávacieho fondu na účte A6 klasifikovali ako štátne zdroje (48).

(133)

Klasifikáciu peňažných prostriedkov pod správou vyrovnávacieho fondu ako štátnych zdrojov potvrdil rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci Iride (49).

(134)

Najvyšší kasačný súd Talianska rozhodol, že právna subjektivita vyrovnávacieho fondu nie je oddelená od právnej subjektivity talianskeho štátu a že peňažné prostriedky prevedené do vyrovnávacieho fondu by sa mali považovať za štátny majetok, aj keď boli získané od súkromných subjektov a sú určené pre súkromné podniky (rozsudok č. 11632/03 z 3. apríla 2003). Vo veci Iride navrhovatelia Iride SpA a Iride Energia SpA podali žalobu na Súd prvého stupňa, v ktorej napadli rozhodnutie, ktorým Komisia kvalifikovala sumy v správe vyrovnávacieho fondu na účte A6 ako štátne zdroje. Argumenty, ktoré predložili navrhovatelia, boli veľmi podobné. Spochybnili podstatu rozhodnutia Kasačného súdu a tvrdili, že vyrovnávací fond vykonáva len úlohu účtovného sprostredkovateľa medzi súkromnými osobami podliehajúcimi finančnej povinnosti a príjemcami príslušných súm, teda úlohu, ktorá vyrovnávaciemu fondu neumožňuje používať uložené peňažné prostriedky ani počas krátkej doby. Navrhovatelia tiež tvrdili, že je možné uplatniť judikatúru vytvorenú vo veci PreussenElektra.

(135)

Súd prvého stupňa po tom, čo upozornil, že nemá žiadnu právomoc spochybniť výklad talianskych právnych predpisov Kasačným súdom, potvrdil, že peňažné prostriedky, ktoré vedie vyrovnávací fond na účte A6, sa majú klasifikovať ako štátne zdroje, keďže okrem toho, že sú štátnym majetkom, sú pod neustálou kontrolou štátu (50).

(136)

Tento záver sa týkal účtu A6 vyrovnávacieho fondu, ktorý sa používa na financovanie uviaznutých nákladov v odvetví elektrickej energie v Taliansku. Je možné ho však logicky rozšíriť na zložku A4, z ktorej sa financujú sporné tarify. Rozsudok Kasačného súdu vychádzal z analýzy právnej subjektivity vyrovnávacieho fondu a jeho zistenia v súvislosti so štátnym majetkom sa preto uplatňujú pre všetky peňažné prostriedky uložené vo vyrovnávacom fonde. To isté platí pre zistenie Súdu prvého stupňa o tom, že štát môže kontrolovať zdroje, ktoré sú v správe vyrovnávacieho fondu. Medzi účtom A6 a zložkou A4 nie je žiadny rozdiel okrem účelu, na ktorý sa zdroje vynakladajú (krytie uviaznutých nákladov v prípade účtu A6 a financovanie zvýhodnených taríf v prípade zložky A4). Sumy, ktoré sa prevádzajú príjemcom pomoci na Sardínii zo zložky A4, sa musia preto tiež kvalifikovať ako štátne zdroje.

(137)

Okrem toho, že sa sporné tarify financujú zo štátnych zdrojov, sú aj pripísateľné štátu, keďže právny základ týchto opatrení je ustanovený vo vnútroštátnych právnych predpisoch a vyhláškach a v rozhodnutiach, ktoré prijíma AEEG, ktorý je verejným orgánom a vykonáva svoje funkcie verejného orgánu (51).

(138)

Pokiaľ ide o vplyv opatrení na obchodovanie medzi členskými štátmi a z toho vyplývajúce narušenie hospodárskej súťaže, je nesporné, že príslušné trhy (olovo, zinok, striebro, hliník a chlór a alkalické hydroxidy) sú plne otvorené pre hospodársku súťaž. To samo osebe stačí na konštatovanie, že tarify majú vplyv na obchodovanie v rámci Únie.

(139)

Komisia však napriek tomu zvážila argument príjemcov pomoci a Talianska, že v kovospracujúcom priemysle (tento argument nebol predložený výslovne v súvislosti s chlórom) tarify nemajú žiadny vplyv na obchodovanie a nenarušujú hospodársku súťaž, pretože neexistujú žiadne skutočné obchodné toky medzi členskými štátmi; žiadne obchodné toky pravdepodobne ani nevzniknú a vzhľadom na osobitné črty tohto priemyslu tarify nepoškodzujú konkurentov príjemcov pomoci v Únii.

(140)

V rozhodnutiach Komisie a rozsudkoch Súdneho dvora sa nikdy neprijal názor, že by neexistujúce skutočné obchodné toky svedčili o tom, že opatrenie pomoci nemá žiadny vplyv na obchodovanie v rámci Únie. Súd v v svojich rozhodnutiach viackrát potvrdil, že pomoc podniku môže vplývať na obchodovanie medzi členskými štátmi a narúšať hospodársku súťaž aj vtedy, keď sa samotný podnik, ktorý je príjemcom, nepodieľa na obchodovaní v rámci Únie. Ak členský štát poskytne pomoc podniku, domáca výroba sa môže z tohto dôvodu zachovať alebo zvýšiť a výsledok je ten, že podniky zriadené v iných členských štátoch majú obmedzenejšiu možnosť vyvážať svoje výrobky na trh v tomto členskom štáte (52).

(141)

Okrem toho situácia, kedy dochádza k poklesu výroby EÚ, rastu dovozu z krajín mimo Únie a obchodné toky medzi členskými štátmi neexistujú alebo sú obmedzené, nie je nezvyčajná: v skutočnosti je to typické pre podniky, ktoré prechádzajú štrukturálnymi problémami alebo ktoré sú vystavené veľkému konkurenčnému tlaku. Takéto podniky sú osobitne citlivé na opatrenia, ktoré prijmú členské štáty na zlepšenie konkurenčného postavenia svojich domácich podnikov.

(142)

Skutočnosť, že výroba zinku, olova a striebra v Taliansku je príliš malá na to, aby mohla ovplyvniť referenčnú cenu, je nepodstatná. Faktom je, že existencia referenčnej ceny pre tieto kovy, ktorá sa nedá ľahko ovplyvniť výrobnými podmienkami v jednom členskom štáte, neznamená, že nemôže existovať hospodárska súťaž medzi podnikmi pôsobiacimi v EHP, ktoré predávajú na svetových trhoch s kovmi. Je možné, že pomoc pre príjemcov na Sardínii im neumožňuje znižovať svetovú cenu za ich výrobky a vytlačiť konkurentov z trhu, a že ostatní európski výrobcovia môžu zotrvať na trhu, pokiaľ dokážu predávať so ziskom za svetovú cenu. Zisk, ktorý možno v Taliansku dosiahnuť vďaka dotovaným tarifám za elektrickú energiu však všeobecne posilňuje konkurencieschopnosť spoločností. Napríklad akumulované kapitálové rezervy sa môžu použiť na prevzatie konkurentov a na zvýšenie podielu na trhu. Tieto dôvody sú o to významnejšie, že niektorí príjemcovia pomoci patria k nadnárodným spoločnostiam (53).

(143)

V rozpore s tvrdeniami príjemcov pomoci, skutočnosť, že cena, ktorá sa platí v Taliansku v príslušných odvetviach, je porovnateľná s priemernou cenou elektrickej energie, ktorú v Európe platia konkurenční výrobcovia, sa nemôže považovať za dôkaz toho, že talianska tarifa neohrozuje záujmy iných európskych výrobcov. Vo veci C-372/97 Taliansko proti Komisii sa jasne preukázalo, že jednostranné opatrenia zamerané na priblíženie podmienok hospodárskej súťaže v jednom členskom štáte podmienkam prevládajúcim v iných členských štátoch majú vplyv na obchodovanie (a teda sa musia klasifikovať ako pomoc). Okrem toho niektoré dohody o dodávkach elektrickej energie môžu zahŕňať štátnu pomoc a Komisia začala podrobné zisťovanie v súvislosti s niektorými opatreniami tohto druhu (54). Hoci Taliansko ani spoločnosť Alcoa nepoužili tento argument ako obhajobu, Komisia považuje za užitočné upozorniť na ustálenú zásadu, že existencia neoprávnenej pomoci v niektorých členských štátoch neospravedlňuje prijatie podobných opatrení v inom členskom štáte.

(144)

V každom prípade sťažnosti, ktoré prišli od konkurentov príjemcov pomoci naznačujú, že sporné tarify predsa len vyvolávajú problémy v súvislosti s hospodárskou súťažou a ovplyvňujú obchod v rámci Únie.

(145)

Okrem toho Taliansko nenotifikovalo tarify z roku 2004. Podľa ustálenej judikatúry keď sa pomoc nenotifikuje, Komisia nie je povinná preukázať skutočné dôsledky opatrenia na hospodársku súťaž a obchodovanie medzi členskými štátmi: „Ak by Komisia bola povinná poukázať vo svojom rozhodnutí na skutočný vplyv pomoci, ktorá už bola poskytnutá, malo by to za následok podstatné zvýhodnenie tých členských štátov, ktoré poskytujú pomoc v rozpore s notifikačnou povinnosťou stanovenou v článku 93 ods. 3, na úkor tých členských štátov, ktoré notifikovali pomoc v štádiu zámeru“ (55).

(146)

Z uvedeného sa musí odvodiť záver, že sporné zvýhodnené tarify za elektrickú energiu môžu zlepšiť konkurenčné postavenie svojich príjemcov oproti konkurenčným podnikom v EÚ. Podľa ustálenej judikatúry treba za takýchto okolností predpokladať, že pomoc má vplyv na obchodovanie medzi členskými štátmi a narúša hospodársku súťaž (56).

(147)

Komisia dospela k záveru, že sporné tarify z rokov 2004 a 2005 predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ZFEÚ a môžu sa schváliť iba vtedy, ak bude možné uplatniť jednu z výnimiek ustanovených v zmluve. Tento záver je v súlade so záverom vo veci Alcoa, ktorá sa týkala prakticky rovnakých taríf.

(148)

Situácie, v ktorých opatrenie predstavuje existujúcu pomoc, sú kompletne uvedené v článku 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (57).

(149)

Je nesporné, že uvedené opatrenia neboli zavedené pred pristúpením Talianska k Únii (článok 1 písm. b) bod i) nariadenia), nepovažujú sa za schválené z dôvodu, že Komisia neprijala rozhodnutie v predpísaných procedurálnych lehotách (článok 1 písm. b) bod iii)), a nemôžu sa považovať za existujúcu pomoc v dôsledku uplynutia premlčacej lehoty (článok 1 písm. b) bod iv)). Nestali sa pomocou ani v dôsledku vývoja spoločného trhu a bez toho, že ich členský štát upravil (prvá veta článku 1 písm. b) bod v)).

(150)

So zreteľom na uvedené skutočnosti sa Komisia domnieva, že sporné tarify predstavujú novú pomoc.

(151)

Podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ členské štáty musia notifikovať všetky zámery poskytnúť alebo upraviť pomoc a nesmú uviesť navrhované opatrenia do platnosti, kým sa v rámci notifikačnej povinnosti nedosiahne konečné rozhodnutie.

(152)

Keďže Taliansko nenotifikovalo článok 1 vyhlášky z roku 2004, tarify z roku 2004 predstavujú neoprávnenú pomoc.

(153)

Taliansko však notifikovalo článok 11 ods. 12 zákona č. 80/2005 a upustilo od vykonania tohto opatrenia. Tým splnilo svoje povinnosti na základe článku 108 ods. 3 ZFEÚ.

(154)

Odchylne od všeobecného zákazu štátnej pomoci ustanoveného v článku 107 ods. 1 ZFEÚ sa pomoc môže prehlásiť za zlučiteľnú, ak na ňu možno uplatniť niektorú z výnimiek uvedených v zmluve.

(155)

Tarify z rokov 2004 a 2005 predstavujú prevádzkovú pomoc. Tvrdenie Talianska, že tarify z roku 2005 by sa nemali považovať za prevádzkovú pomoc, pretože sú súčasťou stratégie regionálnej podpory a sú podmienené produktívnou investíciou, by sa malo odmietnuť. I keď sa v memorande o porozumení ustanovuje, že príjemcovia pomoci musia uskutočniť určité investície, zložka pomoci vo zvýhodnených tarifách z roku 2005 nie je pomernou časťou oprávnených výdavkov a nepodlieha maximálnej intenzite pomoci. Nič nenaznačuje tomu, že by toto opatrenie spĺňalo kritériá pre investičnú pomoc alebo že by pomoc bola primeraná. Opatrenie je v skutočnosti jednoznačne viazané na spotrebu elektrickej energie a zamerané na zmiernenie obstarávacích nákladov na elektrickú energiu, ktoré predstavujú prevádzkové náklady vznikajúce príslušným spoločnostiam. Nemožno ho teda považovať za investičnú pomoc.

(156)

Prevádzková pomoc je v zásade nezlučiteľná s vnútorným trhom. Vo veci C-86/89 Taliansko v Komisia Súdny dvor dospel k záveru, že „predmetná pomoc, ktorá sa poskytla bez akýchkoľvek špecifických podmienok a iba podľa použitých množstiev, by sa mala považovať za prevádzkovú pomoc pre príslušné podniky, ktorá ovplyvňuje podmienky obchodovania do takej miery, že je to v rozpore so spoločným záujmom“ (58).

(157)

Vo veci T-459/93 Siemens v Komisia Súdny dvor pripomenul zásadu, že „prevádzková pomoc, t. j. pomoc určená na odbremenenie podniku od výdavkov, ktoré by musel za normálnych okolností znášať v rámci svojej každodennej prevádzky alebo pri svojich zvyčajných činnostiach, v zásade nespadá do rozsahu pôsobnosti článku 92 ods. 3 [teraz článok 107 ods. 3 ZFEÚ]… Podľa príslušnej judikatúry takáto pomoc v podstate spôsobuje narušenie hospodárskej súťaže v tých odvetviach, v rámci ktorých sa poskytuje, pričom z titulu svojho charakteru nie je schopná dosiahnuť niektorý z cieľov uvedených v ustanoveniach o výnimkách.“

(158)

Existujú však presne vymedzené situácie, v ktorých sa prevádzková pomoc môže poskytnúť. Konkrétne sa prevádzková pomoc môže poskytnúť na účely v oblasti životného prostredia na základe usmernení Spoločenstva o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia (59). V podporovaných oblastiach sa prevádzková pomoc môže schváliť vo výnimočných prípadoch ako regionálna pomoc. Komisia posudzovala, či by sporné tarify mohli patriť do jednej z týchto kategórií.

(159)

Komisia poukazuje na skutočnosť, že tarify nesledujú žiadny účel v oblasti životného prostredia a preto sa nemôžu schváliť ako pomoc pre životné prostredie.

(160)

Vo výnimočných prípadoch sa prevádzková pomoc môže poskytnúť v podporovaných oblastiach oprávnených na získanie pomoci na základe výnimky podľa článku 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ. Región Sardínie bol oprávnený na získanie tejto pomoci do konca roku 2006. Komisia preto skúmala, či v tomto období tarify z rokov 2004 a 2005 mohli byť schválené na základe usmernení o regionálnej pomoci z roku 1998.

(161)

Podľa bodu 4.15 týchto usmernení sa prevádzková pomoc môže poskytnúť vo výnimočných prípadoch, ak i) je opodstatnená z hľadiska jej podielu na regionálnom rozvoji a svojou podstatou a ii) výškou je adekvátna problémom, ktoré sa snaží odstrániť. Pre členský štát to znamená preukázať existenciu všetkých nevýhod a posúdiť ich význam. Na základe bodu 4.17 usmernení prevádzková pomoc musí byť časovo obmedzená a musí sa postupne znižovať.

(162)

Podľa bodu 2 týchto usmernení „jednotlivý ad hoc prípad pomoci určitej firme alebo pomoc obmedzená na jednu oblasť aktivity, môže mať značný dopad na hospodársku súťaž na relevantnom trhu a jej vplyv na regionálny rozvoj bude pravdepodobne príliš malý … Následne, uvedené výnimky [z všeobecného zákazu pomoci] sa za normálnych okolností udelia pre multisektorálne programy pomoci v príslušnom regióne, ktoré sú otvorené pre všetky firmy v odvetviach, ktorých sa to týka“. Tarifa na elektrickú energiu, ktorá sa poskytuje selektívne niekoľkým jednotlivým podnikom v určitých odvetviach, zjavne nie je v súlade s duchom regionálnej pomoci, pri ktorej sa očakáva, že bude viacodvetvová. Keďže však neexistuje úplný zákaz regionálnej pomoci ad hoc, Komisia posudzovala, či existujú nejaké výnimočné okolnosti, ktorými by sa odôvodnilo poskytnutie tarify.

(163)

Komisia skúmala najmä nedostatky trhu s elektrickou energiou na Sardínii, ako ich prezentovali Taliansko a príjemcovia pomoci, s cieľom posúdiť, či môžu predstavovať regionálne znevýhodnenie.

(164)

Trh s elektrickou energiou v Taliansku je vo všeobecnosti vysoko koncentrovaný, i keď na severe krajiny menej. Dominantným subjektom vo všetkých oblastiach je bývalá monopolná spoločnosť ENEL, s výnimkou Sardínie, kde funguje duopol so spoločnosťou E.ON. Spoločnosť ENEL má značnú trhovú silu a taliansky orgán pre hospodársku súťaž zistil, že v niekoľkých prípadoch túto silu zneužila. Ceny elektrickej energie v Taliansku sú vo všeobecnosti vysoké v dôsledku zmiešaného zloženia jej výroby založenej vo veľkej miere na fosílnych palivách (hlavne na plyne), chýbajúcich jadrových kapacít a preťaženia spojovacieho vedenia so zvyškom Európy.

(165)

Na Sardínii, ktorá predstavuje 4,1 % čistého inštalovaného výkonu v Taliansku (60), sa elektrická energia vyrába hlavne v tepelných elektrárňach, ktoré používajú fosílne palivá (uhlie, palivový olej a rafinérsky decht). Ostrov nemá žiadnu infraštruktúru na distribúciu zemného plynu.

(166)

Sardínia má nadmernú výrobnú kapacitu, najmä v segmente s vysokými nákladmi (dieslové elektrárne), a to v dôsledku plánov vlády sústrediť taliansky ťažký priemysel na tomto ostrove, ktorý sa však nikdy neuskutočnil a ktorý viedol k nadmerným investíciám spoločnosti ENEL do elektrární. Okrem toho, že sú takéto elektrárne štrukturálne nákladnejšie, aj rýchlejšie technicky zastarávajú. Počas posudzovaného obdobia vývoz elektrickej energie zo Sardínie na taliansku pevninu bol obmedzený malou kapacitou prepojenia, ktoré bolo náchylné na preťaženie (61).

(167)

Dve elektrárenské spoločnosti, ENEL a E.ON, spolu majú 95 % podiel na trhu zásobovania elektrickou energiou na Sardínii (zhruba 58 % E.ON a 42 % ENEL). Podľa skúmania v odvetví energetiky (62) v oblasti hospodárskej súťaže možno Sardíniu klasifikovať ako duopol s kolektívnou dominanciou. Koncentrácia trhu je vysoká, i keď nie najvyššia v Taliansku (63). Vzhľadom na to, že spoločnosti E.ON a ENEL kontrolujú prakticky všetky elektrárne so stredným až špičkovým zaťažením, stanovujú cenu elektrickej energie prakticky pre väčšinu dňa. Zdá sa však, že situácia na Sardínii je menej kritická než na juhu Talianska, kde spoločnosť ENEL stanovuje cenu neustále sama (64).

(168)

Veľkoobchodné ceny elektrickej energie v Taliansku patria k najvyšším v Európe (65) a ceny na Sardínii k najvyšším v Taliansku. V roku 2007 priemerná vnútroštátna cena (PUN) bola 70,99 EUR/MWh, zatiaľ čo priemerná oblastná cena na Sardínii bola 75,00 EUR/MWh, čo je pokles oproti 80,00 EUR/MWh v roku 2006 (66). V rokoch 2008 a 2009 priemerné regionálne ceny na Sardínii naďalej stúpali. V prvej polovici roka 2009 ceny na Sardínii zostali stabilne nad vnútroštátnym priemerom (pri priemernej cene 106,60 EUR/MWh v porovnaní s PUN 60,50 EUR/MWh).

(169)

Ceny, ktoré platili na Sardínii príjemcovia taríf v rokoch 2004 a 2005 na základe dvojstranných zmlúv, boli v rozsahu 60 EUR až 65 EUR/MWh. Nebolo možné porovnať tieto ceny s cenami zaznamenanými na talianskej pevnine, pretože Komisia nemá k dispozícii príslušné údaje (o ktorých Taliansko tvrdí, že ich nedokáže poskytnúť – pozri bod 92). Na základe uvedenej analýzy všeobecného smeru vývoja cien, ktorá môže vo veľkej miere odzrkadľovať smer vývoja cien v dvojstranných zmluvách, sa zdá, že je možné predpokladať, že v posudzovanom období energeticky náročné podniky na Sardínii platili vyššiu cenu ako na talianskej pevnine.

(170)

Záverom možno povedať, že trh s elektrickou energiou na Sardínii vykazuje kombináciu problémov, ako sú vysoké ceny, vysoký stupeň koncentrácie trhu, trhová sila dominantných prevádzkovateľov, nadmerná výrobná kapacita v segmente s vysokými nákladmi, relatívna neefektívnosť zastaraných elektrární, chýbajúci prístup k infraštruktúre pre zemný plyn a nedostatočné prepojovacie vedenie. Tieto problémy sa pravdepodobne premietajú do vysokých cien elektrickej energie pre koncových odberateľov vrátane energeticky najnáročnejších odberateľov.

(171)

V prvom rade je potrebné zistiť, či tieto problémy predstavujú regionálne znevýhodnenie, t. j. či majú závažný vplyv na hospodársky rozvoj Sardínie. Vo veci C 34/02 Komisia neprijala názor, že chýbajúce energetické prepojenie predstavuje znevýhodnenie (67). Hoci je pravda, že vysoké ceny elektrickej energie postihujú malé a stredné podniky menej ako veľké energeticky náročné podniky, napriek tomu záujmy individuálneho odvetvia nemožno automaticky stotožniť so záujmami regiónu. Komisia sa domnieva, že Taliansko nedostatočne zdôvodnilo údajné regionálne znevýhodnenie, ktoré vyplýva zo stavu trhu s elektrickou energiou na Sardínii.

(172)

Ale aj keby sa vychádzalo z predpokladu, že tu skutočne existuje regionálne znevýhodnenie, museli by byť splnené kritériá stanovené v usmerneniach o regionálnej pomoci. Komisia v súlade s tým posudzovala, či sú tieto kritériá splnené.

(173)

Pomoc musí udržateľne prispievať k regionálnemu rozvoju a musí byť úmerná znevýhodneniam, ktoré sa snaží zmierniť. Prevádzková pomoc v podporovanom regióne sa nemôže schváliť z dôvodu ťažkostí, ktoré má jedno odvetvie, ale musí sa preukázať, že vznikne trvalý príspevok k regionálnemu rozvoju. V posudzovanom prípade je to nepravdepodobné. Aj keby sa pripustilo, že udržaním niektorých priemyselných výrobných zariadení na ostrove sa prispeje k zamestnanosti a k zachovaniu výrobnej základne na ostrove, tieto účinky nebudú trvalé. Ak sú vysoké ceny elektrickej energie štrukturálnym problémom na Sardínii, ako tvrdí Taliansko, ťažkosti, ktorým čelia energeticky náročné podniky, sa hneď po zrušení taríf znova vynoria.

(174)

Talianske orgány prezentujú tarify ako dočasné opatrenie, ktoré má trvať iba do roku 2010, do dokončenia projektov infraštruktúry, ktoré v súčasnosti prebiehajú v súvislosti s výrobou elektrickej energie a prepojením (plynovod GALSI a podmorské vedenie SAPEI) (68). Taliansko argumentuje tým, že lepšie prepojenie prinesie týmto spoločnostiam zníženie cien. Komisia sa domnieva, že i keď nová infraštruktúra môže znížiť alebo vyrovnať cenové nerovnosti medzi Sardíniou a pevninou, zdá sa nepravdepodobné, že by tieto projekty mohli o polovicu znížiť ceny elektrickej energie a tak ich dostať na úroveň, ktorá je údajne potrebná na to, aby tieto priemyselné činnosti boli z dlhodobého hľadiska ziskové.

(175)

Komisia tiež poukazuje na to, že existencia štátnej dotácie určenej na zníženie nákladov na elektrickú energiu pre veľkoodberateľov nevedie dodávateľov elektrickej energie k znižovaniu cien v obavách zo straty svojich najväčších zákazníkov, ani nebráni zhoršovaniu štruktúry ich nákladov. Naopak, dotácia má tendenciu zintenzívňovať motiváciu dodávateľov využívať svoju trhovú silu. Aj keby v súčasnej situácii nadmernej kapacity teda bola pravda, že energeticky náročné spoločnosti by boli normálne schopné získať energiu za konkurencieschopnú cenu, ak by tu nebola trhová sila dodávateľov elektrickej energie (ktorí majú podľa Talianska a príjemcov pomoci záujem na udržaní vysokých cien), Komisia sa domnieva, že zvýhodnená tarifa nie je vhodným nástrojom na zníženie takejto trhovej sily.

(176)

Dotácia, ktorá sa poskytuje príjemcom taríf nie je vypočítaná tak, aby kompenzovala regionálnu nerovnosť (t. j. rozdiel medzi cenami elektrickej energie na talianskej pevnine a cenami na Sardínii pre tú istú kategóriu odberateľov), ale je skôr zameraná na zladenie cien na Sardínii s cenami, ktoré platia konkurenti príjemcov pomoci v EÚ. Ceny stanovené pre príjemcov na Sardínii sú osobitne nízke a určite nižšie ako na talianskej pevnine, ktoré patria k najvyšším v EÚ. Tarify teda nie sú úmerné regionálnemu znevýhodneniu, ktoré sa údajne snažia zmierniť.

(177)

Samotná metóda, ktorá sa zvolila na výpočet výšky dotácie naznačuje, že toto opatrenie sleduje skôr ciele priemyselnej politiky ako regionálne ciele. Rozmer priemyselnej politiky taríf Taliansko opakovane zdôraznilo vo svojich vyjadreniach.

(178)

Regionálna prevádzková pomoc sa musí postupne znižovať (bod 4.17 usmernení o regionálnej pomoci). Keďže mechanizmy na aktualizáciu taríf z rokov 2004 a 2005 sú rôzne, hodnotili sa zvlášť.

(179)

Tarify z roku 2004 sa indexujú na základe výkyvov cien palív a môžu iba stúpať alebo zostávať nezmenené. Podľa Talianska sa tým zabezpečuje, že pomoc sa postupne znižuje. Komisia sa domnieva, že požiadavka postupného znižovania sa môže považovať za splnenú iba vtedy, keď je zaručené, že kompenzačné platby – ktoré sa rovnajú skutočnej výške pomoci – budú časom klesať. Nestačí, že tarifa by mala v čase stúpať, keďže vyššia tarifa môže aj tak predstavovať vyšší objem pomoci, ak medzičasom ceny, ktoré sa účtujú koncovým odberateľom na príslušnom trhu, vzrástli rýchlejšie ako tarifa. Talianska metóda v tejto súvislosti neposkytuje žiadnu záruku (69).

(180)

Pokiaľ ide o tarify z roku 2005, Komisia hodnotila mechanizmus indexovania zavedený v článku 11 ods. 13 zákona č. 80/2005 v zmysle výkladu v rozhodnutí AEEG č. 217/05 (pozri odôvodnenie 33). Podľa vykonávacích pravidiel, ktoré stanovil AEEG, tarifa sa má zvyšovať každoročne o percentuálnu časť zohľadňujúcu vývoj cien elektrickej energie v EÚ, ale toto zvýšenie nesmie presiahnuť 4 %. Podľa Talianska sa týmto mechanizmom zabezpečuje postupné znižovanie.

(181)

Podľa Komisie skutočnosť, že nominálna tarifa sa ročne zvyšuje skôr v obmedzenej miere, nemá za následok, že čistá výška pomoci – meraná pomocou kompenzačných platieb – sa bude časom znižovať.

(182)

Ak sa pripustí, že vývoj cien na energetických burzách môže vo veľkej miere odzrkadľovať zmeny cien v dvojstranných zmluvách, ako navrhlo Taliansko, tarify z roku 2005 by sa znížili iba vtedy, keby klesli priemerné ceny v EÚ (keďže tarify sa nemôžu znižovať, ale len zvyšovať). Vo všetkých ostatných prípadoch by tarify predstavovali stále sa zväčšujúcu výhodu (70). Keďže od roku 2004 najmenej do roku 2007 priemerné ceny elektrickej energie v EÚ mali výrazne stúpajúcu tendenciu (rástli rýchlejšie ako o 4 % za rok), prvok pomoci, ktorý obsahujú tarify z roku 2005, by sa bol časom zvyšoval.

(183)

Taliansko ďalej tvrdí, že ceny na základe dvojstranných zmlúv majú v skutočnosti menší sklon k rastu ako ceny na energetických burzách a že preto tarify z roku 2005 sa teda vlastne znižujú. Komisia poukazuje na to, že metóda indexácie, ktorá bola predložená na hodnotenie, vychádza z výkyvov cien na energetických burzách a že Taliansko nepredložilo údaje o vývoji cien na základe dvojstranných zmlúv. Tvrdenie Talianska preto nie je dostatočne podložené.

(184)

V skutočnosti obmedzené informácie, ktoré má Komisia k dispozícii, naznačujú opak, t. j. že ceny na základe dvojstranných zmlúv na Sardínii výrazne vzrástli (pozri napríklad tvrdenie spoločnosti Eurallumina, že v rokoch 2005 a 2006 platila 80 EUR/MWh na voľnom trhu, čo bolo zvýšenie oproti 65 EUR/MWh v roku 2004). Za týchto okolností, ak by sa tarify uplatnili, kompenzačné platby by boli časom rástli.

(185)

Preto tarifa z roku 2004 ani tarifa z roku 2005 nespĺňajú požiadavku postupného znižovania.

(186)

Komisia dospela k záveru, že príslušné tarify nemožno považovať za zlučiteľné ako regionálnu pomoc na základe usmernení o regionálnej pomoci z roku 1998. Keďže Sardínia prestala byť podporovaným regiónom podľa článku 107 ods. 3 písm. a) po decembri 2006, nie je potrebné skúmať zlučiteľnosť pomoci z hľadiska usmernení o regionálnej pomoci na roky 2007 – 2013.

(187)

Komisia zaujala podobné záporné stanovisko v roku 2005 v súvislosti s opatrením na zníženie nákladov spoločnosti Eurallumina na energiu na Sardínii. Komisia usúdila, že toto sporné opatrenie, ktoré bolo vo forme oslobodenia minerálnych olejov od spotrebnej dane, sa nemôže schváliť na základe usmernení o regionálnej pomoci (71).

(188)

Taliansko a príslušné podniky tvrdili, že tieto schémy slúžia na účely nápravy nedostatkov na trhoch s elektrickou energiou, na ktorých sa ešte nezaviedli konkurencieschopné ceny. Tvrdia, že ceny energie ohrozujú konkurencieschopnosť energeticky náročných podnikov. Tvrdia, že táto pomoc mala stimulujúci účinok, keďže bez nej by spoločnosti svoje prevádzky zatvorili.

(189)

Podľa Komisie nie je možné prijať názor, že prevádzková pomoc pre niekoľko priemyselných spoločností je vhodnou reakciou na neexistenciu hospodárskej súťaže na miestnom trhu s elektrickou energiou, ktorý má dosah na všetkých odberateľov elektrickej energie.

(190)

Je tiež otázne, či je pomoc vhodný a primeraný prostriedok na zabránenie premiestneniu mimo EÚ. V rozhodnutiach Komisie ani v rozsudkoch súdov Únie neexistuje žiadny precedens o prijatí tohto argumentu ako odôvodnenia pre poskytnutie štátnej pomoci. Rozhodnutia o premiestnení výroby sú, kompletne alebo čiastočne, súčasťou obchodnej stratégie konkrétnej spoločnosti a Komisia ich nikdy nepovažovala za zlyhanie trhu. Vo veciach Terni (72) a Alcoa (73) Komisia vyjadrila pochybnosti o podobných argumentoch, ktoré viazali opatrenia pomoci na cieľ zabrániť premiestneniu priemyslu mimo EÚ.

(191)

Je potrebné tiež poukázať na to, že závery špecializovaných orgánov, ako je skupina na vysokej úrovni pre konkurencieschopnosť, energetiku a životné prostredie (74), ktoré sa citovali v priebehu konania, nenavrhujú, aby sa na riešenie problémov hospodárskej súťaže spôsobených vysokými cenami energií poskytovala osobitná štátna pomoc, ale skôr obhajujú potrebu úplného dodržiavania platných pravidiel štátnej pomoci (75).

(192)

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa Komisia domnieva, že sporné tarify z roku 2004 a 2005 nespadajú pod žiadnu z výnimiek podľa článku 107 ZFEÚ. Výnimky podľa článku 107 ods. 2 ZFEÚ nemožno uplatniť, pretože pomoc nemá sociálny charakter, nie je určená na odstránenie škôd spôsobených prírodnými katastrofami alebo mimoriadnymi udalosťami a neposkytuje sa na kompenzáciu hospodárskeho znevýhodnenia spôsobeného rozdelením Nemecka. Výnimky podľa článku 107 ods. 3 písm. b) a d) ZFEÚ sa tiež nemôžu uplatniť, keďže toto opatrenie nie je zamerané na podporu uskutočnenia dôležitého projektu spoločného európskeho záujmu, ani na nápravu vážnej poruchy fungovania hospodárstva členského štátu, ani na podporu kultúry a zachovania dedičstva. V súvislosti s výnimkou podľa článku 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ analýza, ktorá sa vykonala v bodoch 160 až 187, preukazuje, že tarifu nie je možné schváliť ako pomoc zameranú na podporu hospodárskeho rozvoja oblasti s mimoriadne nízkou životnou úrovňou alebo s mimoriadne vysokou nezamestnanosťou. V súvislosti s článkom 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ prevádzková pomoc v zásade nespĺňa podmienky pre túto výnimku, ako sa uvádza v bodoch 155 až 158, a Komisia nedokázala zistiť žiadne osobitné okolnosti, ktorými by sa mohlo odôvodniť poskytnutie takejto pomoci v tomto prípade.

(193)

Komisia sa preto domnieva, že tarify z rokov 2004 a 2005 sú nezlučiteľné s vnútorným trhom.

(194)

Keďže Komisia dospela k tomuto záveru, nie je potrebné skúmať možný kumulovaný vplyv novej pomoci a starej nezlučiteľnej pomoci (pozri odôvodnenie 53) v súvislosti s rozsudkom vo veci Deggendorf.

(195)

V článku 14 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 sa uvádza, že v prípade neoprávnenej pomoci, ktorá nie je zlučiteľná s vnútorným trhom, sa musí obnoviť účinná hospodárska súťaž, pokiaľ vrátenie pomoci nie je v rozpore s všeobecnou zásadou práva Spoločenstva.

(196)

V tomto prípade podliehajú vráteniu iba tarify z roku 2004 (vec C 38/A/04), keďže tarify z roku 2005 (vec C 13/06) sa neuplatnili.

(197)

Podľa ustálenej judikatúry, ak bola poskytnutá pomoc bez predchádzajúcej notifikácie na základe článku 108 ods. 3 ZFEÚ, príjemca pomoci nemôže oprávnene predpokladať, že jeho podpora je oprávnená (76). Obozretný subjekt by mal byť schopný zistiť, či sa dodržala notifikačná povinnosť a či je pomoc oprávnená.

(198)

Príjemca neoprávnenej pomoci sa však môže odvolať na mimoriadne okolnosti, na základe ktorých oprávnene predpokladal, že pomoc je oprávnená, a teda odmietnuť vrátiť túto pomoc (77).

(199)

Príjemcovia taríf z roku 2004 v tejto súvislosti nepredložili žiadne vyjadrenia, ani Komisia nezistila žiadne výnimočné okolnosti, na zákalde ktorých mohli príjemcovia oprávnene predpokladať, že pomoc je oprávnená. Najmä existencia rozhodnutia Alumix z roku 1996 nemohla uviesť príjemcov v oprávnený predpoklad, že tarify nepredstavujú štátnu pomoc. Ako sa uvádza v rozhodnutí o začatí konania z roku 2004 (pozri bod 42), tarifa, ktorá slúžila ako predloha pre sporné tarify z roku 2004, nebola založená na dohode Alumix, pri ktorej Komisia v roku 1996 dospela k záveru, že to nie je štátna pomoc, ale bola úplne novým opatrením, ktoré talianske orgány v podstatnej miere upravili (najmä pokiaľ ide o mechanizmus financovania) (78) a predĺžili. V tejto situácii si obozretný príjemca mal preveriť, či nové opatrenie je oprávnené.

(200)

Komisia ďalej zastáva názor, že vrátenie pomoci nie je v rozpore so žiadnou všeobecnou zásadou práva Spoločenstva.

(201)

Celá nezlučiteľná pomoc, ktorú dostali spoločnosti Portovesme, ILA a Eurallumina na základe článku 1 vyhlášky z roku 2004, sa musí vrátiť vrátane úrokov v súlade s kapitolou V nariadenia Komisie (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (79).

(202)

Účelom vrátenia pomoci je obnova konkurenčnej pozície príjemcov, ktorú mali pred poskytnutím nezlučiteľnej pomoci, odstránením neoprávneného zvýhodnenia, ktoré sa im touto pomocou udelilo. V uvedenej veci sa poskytnutá výhoda rovná rozdielu medzi zvýhodnenou tarifou a cenou elektrickej energie, ktorú by príjemcovia pomoci boli platili pri neexistencii sporných taríf.

(203)

Všetky dotknuté spoločnosti nakupovali v čase zavedenia taríf elektrickú energiu na základe dvojstranných zmlúv. Štát zasiahol tým, že zmluvne dohodnuté ceny dotoval vo forme kompenzačných platieb. Sumy, ktoré sa majú vrátiť, sa teda rovnajú kompenzačným platbám, ktoré príjemcovia dostali v danom období (pozri odôvodnenie 29).

(1)

Dňa 25. januára 1991 Francúzska asociácia bánk (Association française des banques, ďalej len „AFB“), odborová komora ľudových bánk (Chambre syndicale des banques populaires) a Crédit Agricole podali sťažnosť, podľa ktorej Francúzsko poskytlo štátnu pomoc spoločnosti Crédit Mutuel.

(2)

Prvá žiadosť Komisie o informáciu o vkladnej knižke „Livret bleu“ bola zaslaná listom z 27. mája 1991.

(3)

Listom zo 6. februára 1998 Komisia informovala francúzske orgány o svojom rozhodnutí začať konanie podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES (teraz článok 108 ods. 2 ZFEÚ) o potenciálnych opatreniach pomoci obsiahnutých v sporiacom mechanizme „Livret bleu“ (2).

(4)

Dňa 8. apríla 1998 francúzske orgány odpovedali na otázky, ktoré Komisia predložila vo svojom rozhodnutí o začatí konania.

(5)

Dňa 18. júna 1998 spoločnosť Crédit Mutuel zaslala Komisii list uvádzajúci argumenty s cieľom zamietnuť klasifikovanie opatrení uvedených v rozhodnutí o začatí konania ako štátnej pomoci, ako aj dokumentáciu o analytickom účtovníctve týkajúcu sa „Livret bleu“. Mnohé zainteresované strany takisto zaslali svoje pripomienky Komisii (pozri oddiely 3 a 4, odôvodnenia 48 až 59), ktorá ich doručila francúzskym orgánom 3. septembra 1998.

(6)

Sťažovatelia zaslali Komisii štyri doplňujúce vyjadrenia listami z 29. októbra 1999, 16. mája 2000, 16. októbra 2000 a 19. januára 2001, ktoré Komisia doručila francúzskym orgánom 21. februára 2000 a 3. novembra 2000.

(7)

Dňa 5. februára 2001 Komisia doručila francúzskym orgánom dokumenty, ktoré dostala od AFB.

(8)

Na žiadosť Komisie v období od novembra 1998 do decembra 1999 poradca (3) (ďalej len „poradca Komisie“) vykonal audit analytického účtovníctva „Livret bleu“. Správa poradcu bola predložená na preskúmanie francúzskym orgánom a spoločnosti Crédit Mutuel 10. januára 2000. Dňa 7. februára 2000 sa zorganizovalo odborné stretnutie útvarov Komisie za účasti ich poradcu, francúzskych orgánov a spoločnosti Crédit Mutuel na dosiahnutie dohody o tejto správe.

(9)

Listom zo 14. septembra 1999 útvary Komisie požiadali francúzske orgány, aby spresnili úlohy verejného záujmu, ktorými je poverená spoločnosť Crédit Mutuel. Dňa 21. februára 2000, 3. novembra 2000 a 5. februára 2001 útvary Komisie doručili francúzskym orgánom na pripomienkovanie rôzne doklady (4) priložené k dokumentácii sťažovateľmi a týkajúce sa prípadného „efektu príťažlivosti“ vkladnej knižky „Livret bleu“ (pozri pododdiel 7.2.3, odôvodnenia 110 až 118). Francúzske orgány predložili svoje pripomienky 1. februára 2001.

(10)

Dňa 11. apríla 2000 bola Komisii predložená sťažnosť Bankovej federácie Európskej únie (FBE) týkajúca sa pomoci, ktorú poskytol francúzsky štát spoločnosti Crédit Mutuel vo forme výhradného vystavovania vkladnej knižky „Livret bleu“.

(11)

V máji 2000 poverila Národná konfederácia Crédit Mutuel (Confédération nationale du Crédit Mutuel) audítorskú spoločnosť Arthur Andersen úlohou, ktorá zahŕňala preskúmanie metodiky postupov analytického účtovníctva spoločnosti Crédit Mutuel a vyhotovenie prevádzkového účtu vkladnej knižky „Livret bleu“. Táto úloha sa skončila v septembri 2000 odovzdaním podrobnej správy o prevádzkovom účte „Livret bleu“, ktorá ocenila výsledok analytického účtovníctva „Livret bleu“ na stratu pred zdanením vo výške 498 miliónov FRF. Tento záver sa opieral o zohľadnenie „opráv“. Stretnutie Komisie a spoločnosti Crédit Mutuel k tejto správe sa zorganizovalo 2. februára 2001. V nadväznosti na pripomienky sformulované Komisiou požiadala spoločnosť Crédit Mutuel audítorskú spoločnosť Arthur Andersen, aby doručila správu z 8. februára 2001 odôvodňujúcu použitie metódy nazývanej „oprava precenenia činnosti IARD (poistenie proti škodám (5) spoločnosti Crédit Mutuel]“, ktorá bola hlavne predmetom kritiky zo strany útvarov Komisie.

(12)

V apríli 2001 Komisia požiadala svojho poradcu, aby zistil rozdiely medzi svojou správou a správou audítorskej spoločnosti Arthur Andersen a aby určil zmeny údajov alebo metodiky, ktoré by mohli byť prípadne zahrnuté do jeho predchádzajúcej správy. Nová konečná správa poradcu Komisie bola doručená 23. júla 2001. Oceňuje výsledok analytického účtovníctva „Livret bleu“ na súhrnný nekapitalizovaný zisk vo výške 1,074 miliardy FRF (163,7 milióna EUR). Táto správa bola doručená v ten istý deň francúzskym orgánom. Počas stretnutia Komisie, francúzskych orgánov, spoločnosti Crédit Mutuel a audítorskej spoločnosti Arthur Andersen 26. júla 2001 Crédit Mutuel a Arthur Andersen oznámili svoj nesúhlas s konečnými závermi poradcu Komisie. Audítorská spoločnosť Arthur Andersen trvala na svojich predchádzajúcich záveroch v dokumente z 13. septembra 2001, doručenom v prílohe ku správe francúzskych orgánov z 15. septembra 2001. Francúzske orgány zaslali Komisii 26. októbra 2001 novú správu o právnej analýze „Livret bleu“ z hľadiska práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, ako aj krátku správu zo 7. januára 2002 o nákladoch na úlohu služby vo verejnom záujme, ktorá preberá číselné údaje už predložené spoločnosťou Crédit Mutuel.

(13)

Správa zaslaná Komisii 26. októbra 2001 francúzskymi orgánmi vysvetľovala, prečo podľa ich názoru i) systém „Livret bleu“ nepredstavuje pomoc; ii) by za predpokladu, že by Komisia trvala na označení podpory za pomoc, mohlo ísť len o jestvujúcu pomoc a iii) v každom prípade by šlo o zlučiteľnú pomoc.

(14)

Rozhodnutím z 15. januára 2002 (6) (ďalej len „zrušené rozhodnutie“) Komisia vyhlásila štátnu pomoc poskytnutú Francúzskou republikou v prospech spoločnosti Crédit Mutuel za nezlučiteľnú s vnútorným trhom.

(15)

Rozhodnutie z 15. januára 2002 bolo zrušené rozsudkom Všeobecného súdu z 18. januára 2005 (7).

(16)

Komisia nepodala odvolanie proti rozsudku súdu. V súlade s článkom 266 ods. 1 ZFEÚ je Komisia povinná prijať nevyhnutné opatrenia vyplývajúce z tohto rozsudku. V oblasti štátnej pomoci to znamená, že v nadväznosti na zrušenie rozhodnutia sa konanie vracia do štádia formálneho zisťovania.

(17)

Rozhodnutím zo 7. júna 2006 (8) (ďalej len „rozhodnutie o rozšírení“) Komisia rozšírila konanie vo veci formálneho zisťovania a upresnila predmet svojho posúdenia prípadnej pomoci.

(18)

Francúzsko oznámilo Komisii svoje pripomienky k rozhodnutiu o rozšírení listami z 1. septembra 2006 a 7. septembra 2006.

(19)

Dňa 19. septembra 2006 Európska komisia dostala sťažnosť Združenia obetí Crédit Mutuel (Association des Victimes du Crédit Mutuel).

(20)

Komisia dostala pripomienky spoločnosti Crédit Mutuel listom z 13. októbra 2006.

(21)

Komisia doručila pripomienky spoločnosti Crédit Mutuel francúzskym orgánom listom z 31. októbra 2006.

(22)

V nadväznosti na dve žiadosti Komisie o doplňujúce informácie z 22. septembra 2006 a 28. novembra 2006 Francúzsko predložilo doplňujúce pripomienky listami z 8. novembra 2006 a 28. februára 2007.

(23)

Komisia sa stretla s francúzskymi orgánmi 19. decembra 2006 a so spoločnosťou Crédit Mutuel 15. januára 2007.

(24)

Dňa 10. mája 2007 Komisia prijala rozhodnutie podľa článku 86 ods. 3 Zmluvy o ES (teraz článok 106 ods. 3 ZFEÚ) v spojení s článkami 43 a 49 Zmluvy o ES (teraz články 49 a 56 ZFEÚ), podľa ktorého malo Francúzsko zrušiť osobitné práva (9) spoločností Crédit Mutuel, Caisses d’Épargne a Banque Populaire na vystavovanie vkladnej knižky „Livret bleu“ (pokiaľ ide o Crédit Mutuel) a vkladnej knižky „Livret A“ (pokiaľ ide o Caisses d’Épargne a La Poste) (10).

(25)

Keďže Francúzsko nezrušilo osobitné práva na vystavovanie vkladných knižiek „Livret A“ a „Livret bleu“ v lehote 9 mesiacov stanovenej rozhodnutím z 10. mája 2007, Komisia začala konanie vo veci porušenia podľa článku 226 Zmluvy o ES (teraz článok 258 ZFEÚ) tým, že mu zaslala 5. júna 2008 list o výzve pre nedodržanie rozhodnutia.

(26)

Dňa 19. septembra 2009 Komisia požiadala Francúzsko o nové informácie, na čo Francúzsko odpovedalo 13. októbra 2009.

(27)

Dňa 8. októbra 2009 Komisia zrušila konanie vo veci porušenia, keďže Francúzsko sa prijatím reformy z 1. januára 2009, ktorá liberalizuje vystavovanie vkladných knižiek „Livret A“ a „Livret bleu“ (11), podriadilo povinnosti zrušiť osobitné práva na vystavovanie týchto vkladných knižiek (12).

(28)

V priebehu roka 2010 Komisia zaslala elektronickou poštou viaceré otázky spoločnosti Crédit Mutuel, na ktoré tá odpovedala rovnako elektronickou poštou.

(29)

Toto rozhodnutie ukončuje v súlade s článkom 13 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (13) konanie o potenciálnych prvkoch pomoci obsiahnutých v mechanizme „Livret bleu“.

(30)

Crédit Mutuel je decentralizovaná banková a poisťovacia skupina, ktorú tvorí sieť vnútroštátnych pobočiek majúcich štatút družstevných spoločností s variabilným kapitálom. Spoločnosť Crédit Mutuel sa riadi zákonom z 10. septembra 1947, ktorý určil zásady družstevníctva. Organizovaná je na troch úrovniach: miestnej, regionálnej a celoštátnej.

(31)

Skupina Crédit Mutuel pod dvoma značkami skupiny (Crédit Mutuel a Crédit Industriel et Mutuel – ďalej len „CIC“) má viac ako 6 000 predajných miest a viac ako 72 000 zamestnancov. Miestne pobočky Crédit Mutuel podliehajú 18 regionálnym federáciám, ktoré sú členmi celoštátnej konfederácie Crédit Mutuel, čo je ústredný orgán siete. CIC združuje 6 regionálnych bánk a špecializované pobočky tak vo Francúzsku, ako aj v zahraničí.

(32)

Crédit Mutuel je okrem toho skupinou, ktorá má jediné vedenie sledujúce globálnu politiku. Zachováva si vnútornú finančnú solidaritu na úrovni konfederácie, ktorá zabezpečuje likviditu regionálnych federácií. Skupina sa vyznačuje vlastnosťami jedinej spoločnosti z pohľadu hospodárskej súťaže, pretože má jediné rozhodovacie centrum na ústrednej úrovni.

(33)

Vkladná knižka „Livret bleu“ bola sporiacim produktom, ktorý upravoval štát predpismi a vystavovala ho výlučne spoločnosť Crédit Mutuel.

(34)

Tento produkt bol čiastočne oslobodený od dane v zmysle opravného zákona o štátnom rozpočte na rok 1975 (14). Úroky vyplatené sporiteľom z uložených súm boli oslobodené od dane vo výške dvoch tretín. Štát stanovoval hrubú mieru výnosu z „Livret bleu“ pre sporiteľov takým spôsobom, aby po zrážke dane (15) bola čistá miera rovnaká ako v prípade vkladnej knižky „Livret A“, úplne oslobodenej od dane.

(35)

Štát stanovoval mieru výnosu „Livret bleu“ na úroveň presahujúcu infláciu, indexovanú na peňažnom trhu. Posledná čistá miera výnosu „Livret bleu“, skôr než sa zrušil tento sporiaci produkt reformou z 1. januára 2009 (pozri odôvodnenie 41), bola 4 % (16). Maximálna suma, ktorú mohli uložiť sporitelia na „Livret bleu“, bola 15 300 EUR. Hodnota vkladov uložených na „Livret bleu“ sa zvýšila z 13 miliárd EUR (85 miliárd FRF) v roku 1991 na 22 miliárd EUR v roku 2008.

(36)

Charakteristiky „Livret bleu“ – okamžité poskytnutie peňažných prostriedkov, platby povolené od 15 EUR, neexistencia nákladov (najmä pri založení knižky) atď. – viedli k vysokej likvidite. Okrem toho bolo možné zaviesť z „Livret bleu“ automatické platby v prospech finančného úradu alebo verejných spoločností ako EDF alebo France Télécom. Vkladná knižka „Livret bleu“, sporiaci produkt určený súkromným osobám, sa teda približovala niektorými aspektmi k bežnému účtu.

(37)

Povinnosti spojené s použitím prostriedkov zhromaždených prostredníctvom „Livret bleu“ sa postupom času menili.

(38)

Spočiatku mala spoločnosť Crédit Mutuel povinnosť použiť 50 % prostriedkov (podiel zvýšený v roku 1983 (17) na 65 % prostriedkov a 80 % nových vkladov) na účely takzvaného „všeobecného záujmu“ (najmä financovanie územných samosprávnych celkov a iných verejných inštitúcií), pričom zostatok mala banka voľne k dispozícii (ďalej len „voľné použitie“).

(39)

Tento systém bol zásadne reformovaný vyhláškou z 27. septembra 1991 (18), ktorou sa zosúladila vkladná knižka „Livret bleu“ so systémom „Livret A“. Od tejto vyhlášky boli všetky nové vklady (19) centralizované v Štátnej depozitnej pokladnici (Caisse des Dépôts et Consignation – ďalej len „CDC“), ktorá ako náhradu vyplácala spoločnosti Crédit Mutuel odmenu za sprostredkovanie. Táto odmena, stanovená spočiatku na 1,3 % hodnoty vkladov „Livret bleu“ poukázaných na účet CDC, bola 1. januára 2005 znížená na 1,2 % a potom 1. novembra 2005 na 1,1 %. CDC používa hlavne prostriedky zhromaždené spoločnosťou Crédit Mutuel na financovanie sociálneho bývania.

(40)

Okrem toho sa táto zásadná reforma systému prejavila postupným presunom jestvujúcej zásoby vkladov (20). Od vyhlášky z 27. septembra 1991 až do konca prvého polroka 1999 sa podiel jestvujúceho „použitia vo všeobecnom záujme“ a „voľného použitia“ znížil, až boli všetky vklady poukázané na účet CDC.

(41)

Dňa 1. januára 2009 nadobudla účinnosť reforma vkladných knižiek „Livret A“ a „Livret bleu“, pričom umožnila všetkým bankám vystavovať vkladnú knižku „Livret A“ a zrušila rozdiel medzi „Livret A“ a „Livret bleu“. Od 1. januára 2009 je vkladná knižka „Livret bleu“ spoločnosti Crédit Mutuel rovnaká ako „Livret A“ vystavovaná pod iným názvom. K tomuto dátumu sa skončila existencia vkladnej knižky „Livret bleu“ a v dôsledku toho aj výhradné právo spoločnosti Crédit Mutuel na jej vystavovanie.

(42)

Ako sa vysvetlilo v rozhodnutí o rozšírení (21), Komisia sa domnievala, že je možné, že Francúzsko poskytlo pomoc spoločnosti Crédit Mutuel prostredníctvom odmeny za sprostredkovanie.

(43)

Z judikatúry Altmark Súdneho dvora vyplýva, že náhrady za služby vo verejnom záujme nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ, ak spĺňajú isté kumulatívne podmienky uvedené v rozsudku Altmark z 24. júla 2003 (22).

(44)

Komisia sa vo svojom rozhodnutí o rozšírení domnievala, že štvrtá podmienka judikatúry Altmark by nemusela byť splnená, pokiaľ štát nepoveril úlohou služby vo verejnom záujme na zhromažďovanie vkladov určených na nájomné sociálne bývanie subjekt s najlepšou ponukou prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej súťaže, ale priamo rokovaním so spoločnosťou Crédit Mutuel, čo a priori neposkytuje nijakú záruku, že by výnos priznaný spoločnosti Crédit Mutuel nebol vyšší ako úroveň, ktorú by požadoval dobre riadený podnik. Okrem toho si myslela, že francúzske orgány nepreukázali, že úroveň náhrady bola určená s ohľadom na náklady stredne veľkého, dobre riadeného podniku v bankovom sektore. Francúzskym orgánom totiž nestačí zdôrazniť, že spoločnosť Crédit Mutuel je dobre riadený podnik, aby preukázali, že úroveň náhrady bola stanovená na základe analýzy nákladov, ktoré by znášal dobre riadený podnik v zmysle judikatúry Altmark.

(45)

Podľa Komisie bola odmena za sprostredkovanie štátnym prostriedkom, ktorá mohla predstavovať selektívnu výhodu narúšajúcu hospodársku súťaž a ovplyvňujúcu obchod medzi členskými štátmi a ktorá jej nebola notifikovaná. Odmena za sprostredkovanie mohla teda obsahovať prvky nezákonnej pomoci.

(46)

Vo svojom rozhodnutí o rozšírení sa Komisia domnievala, že je možné, že toto opatrenie nie je zlučiteľné s článkom 86 ods. 2 Zmluvy o ES (teraz článok 106 ods. 2 ZFEÚ), a že si myslí, že žiadna z výnimiek uvedených v odsekoch 2 a 3 článku 87 Zmluvy o ES (teraz článok 107 ods. 2 a 3 ZFEÚ) sa nezdá byť uplatniteľná.

(47)

Na základe výpočtov jej poradcu sa totiž Komisii zdalo možné, že suma náhrady je vyššia, než je nevyhnutné na pokrytie nákladov vzniknutých pri plnení záväzku služby vo verejnom záujme (zhromažďovať vklady určené na nájomné sociálne bývanie), so zohľadnením relevantných príjmov a primeraného zisku z plnenia tohto záväzku. Keďže Komisia pripomenula, že suma náhrady mala zahŕňať všetky výhody priznané štátom alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov v akejkoľvek forme, zohľadnila vo výpočte náhrady nielen čisté náklady na zhromažďovanie vkladov centralizovaných v CDC, ale aj čistý hospodársky výsledok (náklady alebo zisk) z použitia vo všeobecnom záujme alebo z voľného použitia. Správa poradcu Komisie ukázala nadmernú náhradu spoločnosti Crédit Mutuel za roky 1991, 1992, 1993 a 1998.

(48)

Argumenty sťažovateľov boli predložené Komisiou v jej rozhodnutí zo 6. februára 1998 o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o ES (teraz článok 108 ods. 2 ZFEÚ). Doplňujúce vyjadrenia, ktoré boli odvtedy doručené, predkladajú tieto nové argumenty.

(49)

Správa AFB (aktualizovaná koncom februára 1999 a doručená Komisii v októbri 1999) o efekte príťažlivosti vkladnej knižky „Livret bleu“ ocenila čistý bankový výnos spôsobený efektom príťažlivosti „Livret bleu“ na 17 miliárd FRF (2,6 miliardy EUR), pričom sa predpokladá, že zvýšenie podielov na trhu spoločnosti Crédit Mutuel vo všetkých segmentoch počas obdobia 1986 – 1997 vyplýva výlučne z vystavovania vkladnej knižky „Livret bleu“.

(50)

Štúdia uskutočnená spoločnosťou Caisse Nationale du Crédit Agricole a predložená v máji 2000 analyzovala vývoj počtu kontaktných miest spoločnosti Crédit Mutuel. Ukazuje sa, že celkový počet stálych kontaktných miest klesol od roku 1991 do roku 1994, potom postupne stúpal a v roku 1998 dosiahol úroveň z roku 1990. Vývoj bol rozdielny podľa regiónov: počet stálych kontaktných miest, a potom aj dočasných, sa znížil v regiónoch, kde mala spoločnosť Crédit Mutuel silné postavenie z historického hľadiska (región pozdĺž rieky Loire, Bretónsko, Alsasko), zatiaľ čo v ostatných regiónoch narastal. Je teda pravdepodobné, že spoločnosť Crédit Mutuel oslabila svoje pôsobenie vo vidieckych oblastiach, aby ho posilnila v mestských oblastiach. Zdá sa, že tieto údaje vyvracajú tvrdenia spoločnosti Crédit Mutuel, podľa ktorých bola spoločnosť nútená zachovať si významné pôsobenie vo vidieckych oblastiach počas 90. rokov. Takisto naznačujú, že spoločnosť Crédit Mutuel je schopná udržať si mimoriadne hustú sieť aj po zrušení akejkoľvek kontroly zo strany orgánov verejnej moci.

(51)

AFB zaslala Komisii list 4. júna 1998 s tvrdením, že výnos 1,3 % z jestvujúcich prostriedkov „Livret bleu“ centralizovaných v CDC bol neprimeraný, keďže spoločnosti Caisses d’Épargne a La Poste dostávali v rovnakom čase 1,20 % a 1,50 % z prostriedkov „Livret A“, rovnako centralizovaných v CDC. AFB v liste uviedla, že v roku 1997 ponúkla francúzskym orgánom, že zabezpečí zhromažďovanie vkladov „Livret bleu“ len za výnos 1 %, ale vláda nereagovala na túto ponuku. AFT hlavne zdôraznila, že správa pána poslanca Douyèra z apríla 1998 o modernizácii Caisses d’épargne uvádzala, že náklady na príjem priemernej sporiteľne, ako napríklad v Burgundsku, sú 0,96 % jej vkladov a že niet dôvodu, aby spoločnosť Crédit Mutuel mala vyššie náklady na správu.

(52)

Vyjadrenia poradenskej firmy Glais z augusta 2000 predložený na žiadosť AFB poskytol štatistické údaje o konkurenčnej výhode, ktorú údajne mohlo poskytovať spoločnosti Crédit Mutuel výhradné právo na vystavovanie „Livret bleu“. Skúmanie časových radov ukazuje, že prostriedky vkladov na „Livret bleu“, ako aj prostriedky iných vkladov zaznamenali výrazný rast až do prelomu rokov 1985 – 1987. Rast úverov poskytovaných domácnostiam pokračoval aj po tomto termíne a zostal výraznejší v prípade spoločnosti Crédit Mutuel ako v prípade jej hlavných konkurentov. Znalec poradenskej firmy Glais z toho vyvodil, že „zdá sa, že vkladná knižka ‚Livret bleu‘ účinkovala ako lákadlo na zákazníkov, a od polovice 80. rokov sa zdá, že pozitívny účinok pokračoval bez rastu vkladov. Ukazuje sa teda, že práve zákazníci, ktorých vernosť bola spočiatku posilnená, boli súčasťou stratégie expanzie spoločnosti Crédit Mutuel od tohto obdobia.“ Najmä na základe ukazovateľa odolnosti voči nepredvídateľným hospodárskym tlakom na premenné činnosti a na základe modelovania jednoduchej rovnice dopytu po úveroch znalec dospel k záveru, že činnosť spoločnosti Crédit Mutuel (hlavne úverová činnosť) neprebiehala v súlade s priemerným vývojom bankového trhu. Znalec vysvetľuje tento jav skutočnosťou, že vernosť zákazníkov spoločnosti Crédit Mutuel mohla byť viac posilnená, napríklad prostredníctvom „Livret bleu“, ako vernosť zákazníkov iných bankových sietí.

(53)

V druhom vyjadrení (december 2000) navrhla poradenská firma Glais novú ekonometrickú analýzu miery získavania zákazníkov každej bankovej siete. Jej výsledky potvrdzujú podľa znalca predpoklad, podľa ktorého spoločnosti Crédit Mutuel a Caisse d’Épargne disponujú prostriedkami, ktoré im umožňujú omnoho lepšie získať vernosť zákazníkov, než ako to robia iné banky. Nie je však možné určiť, či dôvodom tejto väčšej stálosti zákazníkov je vystavovanie sporiteľnej knižky oslobodenej od dane alebo využívanie hustej siete pobočiek v rozličných regiónoch (dvoch nástrojov, ktoré majú tieto siete spoločné).

(54)

V súvislosti s týmto konaním Komisia takisto dostala doplňujúce vyjadrenie, ktoré predložili sťažovatelia a podľa ktorého odkúpenie spoločnosti CIC spoločnosťou Crédit Mutuel v apríli 1997 počas privatizácie tejto bankovej inštitúcie, ktorú predtým vlastnila verejná poisťovacia skupina GAN, bolo možné vďaka pomoci, ktorú spoločnosť Crédit Mutuel získala na základe „Livret Bleu“ a ktorá zabezpečila zvýšenie jej podielu na trhu z 2 % v roku 1969 na približne 6,9 % v roku 1997. Podľa sťažovateľov vlastný kapitál podniku rýchlo vzrástol vďaka uvedenej pomoci zo 650 miliónov FRF (99 miliónov EUR) v roku 1974 na 47,3 miliardy FRF (7,2 miliardy EUR) v roku 1997.

(55)

Napokon sťažnosť Združenia obetí spoločnosti Crédit Mutuel z 19. septembra 2006 obsahuje jednoduché dovolanie na „zneužitie verejného sporenia na súkromné a obchodné účely […] na úkor sporiteľov a francúzskeho hospodárstva“ bez toho, aby obsahovala skutočné argumenty alebo dôkazy o prípadnej nezákonnej štátnej pomoci.

(56)

Po uverejnení rozhodnutia o začatí konania zo 6. februára 1998 Komisia dostala pripomienky tretích zainteresovaných strán.

(57)

Niektorí konkurenti spoločnosti Crédit Mutuel oznámili, že sa domnievajú, že utrpeli škodu z dôvodu udelenia výhradného práva na vystavovanie vkladných knižiek „Livret bleu“ spoločnosti Crédit Mutuel. Tieto banky sa zväčša odvolávali na existenciu efektu príťažlivosti vkladnej knižky „Livret bleu“, v dôsledku čoho stratili zákazníkov v prospech spoločnosti Crédit Mutuel, a chceli, aby sa toto výhradné právo zrušilo. Takéto pripomienky zaslali Komisii tieto inštitúcie:

(58)

Okrem pripomienok na obranu spoločnosti Crédit Mutuel uvedených v oddiele 4 Komisia dostala pripomienky v prospech mechanizmu „Livret bleu“, ktoré podali tieto tretie osoby:

(59)

Veľmi veľká väčšina tretích osôb zdôraznila úlohu, ktorú zohráva spoločnosť Crédit Mutuel najmä na regionálnej úrovni vo financovaní sociálneho hospodárstva a osobitne neziskových združení. Takisto zdôraznili úlohu priebežnej pomoci spoločnosti Crédit Mutuel ľudovým vrstvám, z ktorých pochádza veľká časť jej zákazníkov. Viacerí miestni volení zástupcovia zdôraznili úlohu spoločnosti Crédit Mutuel v zakladaní podnikov, v tvorbe pracovných miest a v rozvoji miestnych iniciatív v spojení s územnými samosprávnymi celkami. Ďalší si mysleli, že svojimi decentralizovanými štruktúrami spoločnosť Crédit Mutuel lepšie vyhovovala miestnym potrebám a nevyhnutnosti vyváženého územného rozvoja ako centralizované inštitúcie.

(60)

Spoločnosť Crédit Mutuel vytýka Komisii mimoriadne zdĺhavé riešenie záležitosti.

(61)

Okrem toho podľa spoločnosti Crédit Mutuel rozsudok Súdu sa netýkal len nedostatočného odôvodnenia, ale obsahoval aj kritické pripomienky k usudzovaniu Komisie, ktoré neboli zohľadnené v rozhodnutí o rozšírení, osobitne pokiaľ ide o výpočet prípadnej nadmernej náhrady. V tomto smere spoločnosť Crédit Mutuel vytýka Komisii, že spočítala ročné plusové zostatky bez toho, že by od nich odpočítala zostatky z mínusových rokov, v rozpore s metódou odporúčanou rámcom Spoločenstva pre štátnu pomoc vo forme náhrady za služby vo verejnom záujme (ďalej len „rámec Spoločenstva z roku 2005“) (23).

(62)

Podľa banky odmena za sprostredkovanie spĺňa štyri podmienky judikatúry Altmark:

(63)

V každom prípade sa spoločnosť Crédit Mutuel domnieva, že opatrenie je zlučiteľné s vnútorným trhom na základe článku 106 ods. 2 ZFEÚ. Crédit Mutuel kritizuje hlavne metódu výpočtu nadmernej náhrady, ktorá sa berie do úvahy v rozhodnutí o rozšírení. Podľa nej Komisia údajne najprv urobila chyby vo výpočtoch vo svojom hodnotení celkového výsledku prevádzkového účtu „Livret bleu“ tým, že prevzala chybné závery svojho poradcu napriek nevyriešeným predmetom nezhôd medzi poradcom Komisie a poradcom Crédit Mutuel (25).

(64)

Spoločnosť Crédit Mutuel ďalej vznáša námietky voči prístupu na ročnom základe zvolenému Komisiou (teda skutočnosti, že prihliadala len na sumy vzťahujúce sa na roky s nadmernou náhradou bez ich kompenzácie sumami z rokov s príliš nízkou náhradou), ktorý údajne ide proti niekoľkým precedensom, zrušenému rozhodnutiu a podľa nej proti rámcu Spoločenstva z roku 2005 (26). Komisia by mala dodržiavať globálny prístup (teda kompenzovať všetky sumy vzťahujúce sa na roky s nadmernou náhradou sumami z rokov s príliš nízkou náhradou) za celé obdobie rokov 1991 – 1998 na jednej strane a na druhej strane za celé obdobie začínajúce sa rokom 1999.

(65)

Okrem toho Komisia vo svojom rozhodnutí o rozšírení nezohľadňovala správne primeraný zisk. Svoje ocenenie primeraného zisku oprela o náklady na regulačný kapitál, odhadnuté na 6 %, zatiaľ čo tieto náklady predstavujú náklady analytického účtovníctva a nie ziskové rozpätie. Komisia mala vziať do úvahy mieru návratnosti vlastného kapitálu odporúčanú audítorskou spoločnosťou Arthur Andersen (27). Okrem toho takto oprela výpočet primeraného zisku o nestály základ, ktorý sa po úplnej centralizácii vkladov v CDC stáva úplne nulovým, pretože tieto vklady nemajú žiadne náklady na regulačný kapitál. Spoločnosť Crédit Mutuel zdôrazňuje, že ukazovateľ, ktorý zvolila Komisia, napokon pripraví spoločnosť o celé bežné ziskové rozpätie z „Livret bleu“. Podľa nej každá banka, aj pri centralizovanom použití, ktoré nemá nijaké náklady na vlastný kapitál v úzkom regulačnom zmysle ukazovateľa platobnej schopnosti, musí mať možnosť vykazovať bežné ziskové rozpätie.

(66)

Komisia správne nezohľadnila ani náklady spojené s druhou úlohou všeobecného záujmu, o ktorej sa Crédit Mutuel domnieva, že ju plní, a to zachovanie kontaktných miest vo vidieckom prostredí s cieľom stimulovať ľudové sporenie na celom území podporou prístupu k bankovým službám čo najväčšiemu počtu osôb.

(67)

Napokon spoločnosť Crédit Mutuel vyvracia existenciu prípadného efektu príťažlivosti. Pripomína, že Komisia vo svojom zrušenom rozhodnutí uznala, že tento efekt príťažlivosti sa nedal jednoznačne preukázať, a odvtedy sa neobjavila žiadna nová skutočnosť.

(68)

Pokiaľ ide o postup, spoločnosť Crédit Mutuel odmieta vrátenie prípadnej pomoci s odvolaním sa na viaceré všeobecné zásady práva Spoločenstva, a to najmä na zásadu legitímnej dôvery a dodržiavania primeranej lehoty.

(69)

Francúzsko si myslí, že podmienky judikatúry Altmark sú splnené:

(70)

Pokiaľ ide o podmienky týkajúce sa existencie pomoci, Francúzsko sa odvoláva na argumenty uvedené pred zrušením rozhodnutia z roku 2002:

(71)

Vo svojej správe z 26. októbra 2001 francúzske orgány uviedli dôvod, prečo v prípade, že by Komisia označila opatrenia za pomoc, by išlo v každom prípade o pomoc zlučiteľnú s vnútorným trhom podľa článku 106 ods. 3 ZFEÚ. Vytýkajú Komisii, že urobila chyby vo výpočte celkového výsledku prevádzkového účtu „Livret bleu“, keďže nedodržala metódu odporúčanú poradcom Crédit Mutuel (32). Takisto zdôraznili, že Komisia musí brať do úvahy primeraný zisk, ktorý odhadujú na […] (*1).

(72)

Vo svojich pripomienkach týkajúcich sa rozhodnutia o rozšírení francúzske orgány okrem toho vytýkajú Komisii, že sa riadila „asymetrickým uvažovaním“, keď nekompenzovala sumy z rokov, keď došlo k nadmernej náhrade (1991, 1992, 1993 a 1998), sumami z rokov s príliš nízkou náhradou (1994 až 1997), a že v prílohe 1 k rozhodnutiu o rozšírení úplne prevzala závery svojho poradcu o troch predmetoch nezhôd medzi Francúzskom a Komisiou. Francúzsko spresnilo, že za celé obdobie rokov 1999 – 2005 dostával systém súvisiaci s „Livret bleu“ nedostatočné náhrady zo strany štátu. Tak suma odmeny za sprostredkovanie nebola vyššia, než je nevyhnutné na pokrytie nákladov na vystavovanie vkladnej knižky, tak ako sa vykazovali v analytickom účtovníctve „Livret bleu“, ktoré bola vypracované spoločne s Komisiou (s výhradou dvoch úprav (33)) a spĺňa požiadavky smernice Komisie 80/723/EHS z 25. júna 1980 o transparentnosti finančných vzťahov medzi členskými štátmi a štátnymi podnikmi a o finančnej transparentnosti v niektorých podnikoch (34). Francúzsko takisto vysvetlilo, že nedávne poklesy odmeny za sprostredkovanie zodpovedali v zásade potrebám subjektov financovania sociálneho bývania (35).

(73)

Francúzske orgány spresňujú, že mechanizmus vrátenia prípadnej nadmernej náhrady existuje od roku 1999.

(74)

Francúzsko takisto vysvetlilo, že riziko nedostatočnej likvidity do jedného mesiaca znášala spoločnosť Crédit Mutuel a riziko nedostatočnej likvidity presahujúcej jeden mesiac znášala CDC. Spresnilo, že pokiaľ ide o sumy zhromaždené v rámci „Livret bleu“, miera vyváženia rizík na výpočet potrieb vlastného kapitálu potrebného na mieru platobnej schopnosti bolo nulová. Vysvetlilo, že vyváženie rizika pre potreby vlastného kapitálu Crédit Mutuel v prípade iných sporiacich produktov a iných prostriedkov ako „Livret bleu“ sa pohybovalo v rokoch 1999 až 2005 od […] do […] %. Francúzske orgány spresnili, že vzhľadom na neexistenciu preukaznosti uplatňovania európskeho ukazovateľa platobnej schopnosti od úplnej centralizácie vkladov v CDC v roku 1999 spoločnosť Crédit Mutuel zahrnula na výpočet primeraného zisku zodpovedajúceho „Livret bleu“ náklady na vlastný kapitál, ktoré boli stanovené vzhľadom na náklady iných sporiacich produktov a iných prostriedkov, pričom ich obmedzila (od roku 1999 do roku 2005 na […] až […] %). Na žiadosť Komisie Francúzsko takisto poskytlo spresnenia o rozpätí náhrady súvisiacej so zriadením povinnej rezervy v Banque de France.

(75)

Vo svojom rozhodnutí o rozšírení sa Komisia domnievala, že jediným uvedeným opatrením, ktoré by mohlo obsahovať prvky pomoci, bola odmena za sprostredkovanie, ktorú spoločnosti Crédit Mutuel vyplácala CDC (36).

(76)

Prípadná pomoc, ktorú v sebe obsahuje odmena za sprostredkovanie, bola zavedená 27. septembra 1991 vyhláškou z toho istého dňa a v tomto rozhodnutí je analyzovaná až do liberalizácie vystavovania „Livret A“ a harmonizácie „Livret bleu“ s „Livret A“1. januára 2009 (37).

(77)

Treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Altmark (38) náhrady vyplatené ako protihodnota za úlohy služby vo verejnom záujme nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ak sú splnené štyri kumulatívne podmienky.

(78)

Vo svojich pripomienkach v odpovedi na rozhodnutie o rozšírení sa francúzske orgány a spoločnosť Crédit Mutuel uvádzajú existenciu dvoch služieb všeobecného hospodárskeho záujmu, teda zachovania výraznej prítomnosti kontaktných miest vo vidieckom prostredí na ciele územného plánovania a zhromažďovania vkladov určených na financovanie sociálneho bývania

(79)

Pred samotným zavedením uvedeného opatrenia však spoločnosť Crédit Mutuel už nemala nijakú povinnosť zachovať kontaktné miesta vo vidieckom prostredí, keďže zákon o otvorení a zatvorení bankových pobočiek bol zrušený v roku 1987 a režim kontroly (ktorý mal byť zachovaný pre spoločnosť Crédit Mutuel od roku 1987 do roku 1991) bol zrušený 1. júla 1991 (39). Francúzske orgány a spoločnosť Crédit Mutuel okrem toho nevzniesli námietky voči záveru rozhodnutia o rozšírení, podľa ktorého „po roku 1991 [teda k 1. júli 1991] neexistuje žiadny akt, na základe ktorého by bola spoločnosť Crédit Mutuel poverená v zmysle článku 86 ES [teraz článku 106 ZFEÚ] úlohou už uvedenou v odôvodnení 24 bod iii) [zachovanie kontaktných miest vo vidieckom prostredí na ciele územného plánovania]“ (40).

(80)

Preto je potrebné preveriť, či je uplatniteľná judikatúra Altmark, len pri úlohe zhromažďovania vkladov s cieľom financovania sociálneho bývania.

(81)

Komisia pripomína, že členské štáty majú veľký priestor na voľné uváženie, pokiaľ ide o povahu služieb, ktoré možno klasifikovať ako služby všeobecného hospodárskeho záujmu. Myslí si, že vykonávacie nariadenie ustanovení článku 9 opravného zákona o štátnom rozpočte na rok 1975 (41) a článku 24 opravného zákona o štátnom rozpočte na rok 1982 (42), a najmä vyhláška z 27. septembra 1991 jednoznačne zverujú spoločnosti Crédit Mutuel úlohu (tak ako je definovaná v článkoch R 323-10 a R 331-14 stavebného zákona a zákona o bývaní) zhromažďovať prostriedky, ktoré sa presunú do CDC, čo umožní CDC financovať sociálne bývanie. Komisia sa domnieva, že klasifikovaním tejto úlohy ako úlohy služby všeobecného hospodárskeho záujmu Francúzsko neurobilo zjavnú chybu v posúdení.

(82)

Podľa štvrtej podmienky judikatúry Altmark „ak sa výber podniku, ktorý bude poverený realizáciou povinností služby vo verejnom záujme, neuskutočňuje prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej súťaže umožňujúcej vybrať kandidáta schopného poskytovať verejnosti tieto služby za najnižšiu cenu, výška nevyhnutnej náhrady musí byť určená na základe analýzy nákladov, ktoré by stredne veľký podnik, dobre riadený […] vynaložil na realizáciu týchto záväzkov, pri zohľadnení súvisiacich príjmov, ako aj primeraného zisku pri realizácii týchto záväzkov“ (43).

(83)

Komisia sa domnieva, že štvrtá podmienka nie je splnená, pokiaľ ide o úlohu zhromažďovania vkladov centralizovaných v CDC na financovanie sociálneho bývania. Treba poznamenať, že štát nepoveril touto úlohou kandidáta s najlepšou cenou vybraného prostredníctvom výberového konania v rámci verejnej súťaže, ale určil ho priamo vyjednávaním so spoločnosťou Crédit Mutuel. Úroveň odmeny za sprostredkovanie nebola určená s ohľadom na náklady spojené s realizáciou služby všeobecného hospodárskeho záujmu vynaložené stredne veľkým, dobre riadeným podnikom. Úroveň odmeny za sprostredkovanie vo výške 1,3 % sa totiž nemohla opierať o reálne náklady vynaložené spoločnosťou Crédit Mutuel na realizáciu služby všeobecného hospodárskeho záujmu, pretože v septembri 1991 neexistovalo oddelené účtovníctvo pre „Livret bleu“, ktoré by umožnilo vysledovať v účtovníctve banky náklady osobitne spojené s „Livret bleu“. Oddelené účtovníctvo „Livret bleu“ bolo zavedené o niekoľko rokov neskôr a spätne bolo vypracované za predchádzajúce roky až do roku 1991. Neexistuje preto dôkaz, že úroveň odmeny za sprostredkovanie bola určená s ohľadom na náklady stredne veľkého, dobre riadeného podniku, ktorý vykonáva uvedenú úlohu všeobecného záujmu. Francúzske orgány tvrdia, že spoločnosť Crédit Mutuel je vo všeobecnosti dobre riadená. Toto tvrdenie však skutočne nepreukazujú, pričom sa odvolávajú hlavne na odôvodnenie 13 rozhodnutia o rozšírení, kde Komisia uviedla len celkové finančné výsledky (veľkosť súvahy, čistý hospodársky výsledok, koeficient využitia, vlastný kapitál a ukazovateľ platobnej schopnosti) spoločnosti Crédit Mutuel v roku 2004. V každom prípade ak členský štát určil úroveň náhrady na základe analýzy nákladov stredne veľkého, dobre riadeného podniku, nemal by mať žiadny problém preukázať to Komisii a predložiť jej použitú metodiku, čo Francúzsko v tomto konkrétnom prípade neurobilo. Napokon skutočnosť, že hneď ako sa 1. januára 2009 liberalizovalo vystavovanie vkladných knižiek „Livret A“ a „Livret bleu“, odmena za sprostredkovanie spoločnosti Crédit Mutuel klesla z 1,1 % na 0,6 %, zrejme naznačuje, že úroveň tejto odmeny bola vyššia ako úroveň, ktorá by bola určená na základe nákladov stredne veľkého, dobre riadeného podniku vykonávajúceho úlohu všeobecného záujmu.

(84)

Keďže podmienky judikatúry Altmark sú kumulatívne, stačí, ak nie je splnená jedna z podmienok, aby nebola uplatniteľná judikatúra a aby uvedené opatrenie mohlo prípadne predstavovať štátnu pomoc. Z predchádzajúceho vyplýva, že uvedené opatrenie nespĺňa štvrtú podmienku judikatúry Altmark. Judikatúra Altmark sa teda neuplatňuje a treba preskúmať, či opatrenie skutočne predstavuje štátnu pomoc (44) (45).

(85)

V článku 107 ods. 1 ZFEÚ sa ustanovuje, že pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých produktov, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

(86)

Odmenu za sprostredkovanie vyplácala CDC ročne (46) spoločnosti Crédit Mutuel podľa dohovoru medzi štátom a Crédit Mutuel stanovujúcim podmienky vykonávania vyhlášky z 27. septembra 1991. Výška odmeny za sprostredkovanie je stanovená štátom ako kompenzovanie záväzkov služby vo verejnom záujme. Okrem toho CDC je verejná spoločnosť, ktorej správanie možno pripísať štátu (47). Podmienka týkajúca sa možnosti pripísať štátu a štátnych prostriedkov je teda splnená.

(87)

Odmena za sprostredkovanie bola priznaná výlučne spoločnosti Crédit Mutuel ako protihodnota za zhromažďovanie úspor centralizovaných v CDC na financovanie sociálneho bývania prostredníctvom vkladnej knižky „Livret bleu“, na ktorej vystavovanie mala výhradné právo spoločnosť Crédit Mutuel. Toto opatrenie malo teda selektívnu povahu.

(88)

Vzhľadom na to, že odmena za sprostredkovanie predstavovala presun štátnych prostriedkov v prospech spoločnosti Crédit Mutuel, zlepšila konkurenčné postavenie tejto banky v porovnaní s jej konkurentmi. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora totiž zlepšenie konkurenčného postavenia podniku v dôsledku štátnej pomoci predstavuje vo všeobecnosti dôkaz, že sa narúša hospodárska súťaž s ostatnými podnikmi, ktoré podobnú pomoc nezískali (48).

(89)

Podľa ustálenej judikatúry dochádza okrem toho k ovplyvneniu obchodu medzi členskými štátmi, keď podnik, ktorý získal pomoc, vykonáva činnosti v oblasti otvorenej hospodárskej súťaži, ktorej sa týka obchod medzi členskými štátmi (49). Od roku 1979 však podiel trhu zahraničných bánk dosiahol 8 % v prípade úverových činností (4 % v prípade pobočiek bez právnej subjektivity, 4 % v prípade pobočiek s právnou subjektivitou podľa francúzskeho práva), 4,5 % v prípade činností vkladov (2 % a 2,5 %). Podiel nefrancúzskych európskych bánk v porovnaní so všetkými zahraničnými bankami bol 50 % v prípade úverov, 70 % v prípade vkladov. Spoločnosť Crédit Mutuel teda bola vystavená od 70. rokov na francúzskom území hospodárskej súťaži siete zahraničných bánk. Okrem toho trh hotovostného bankového sporenia, ku ktorému prináleží „Livret bleu“, zahŕňajúci aj sporiace produkty Codevi, LEP, „Livret jeune“, „comptes sur livrets ordinaires“ a CEL (50), už bol otvorený hospodárskej súťaži počas uvažovaného obdobia.

(90)

Komisia teda dospela k záveru, že štyri podmienky potrebné na existenciu pomoci sú splnené.

(91)

Napokon opatrenie pomoci je nezákonné, pretože nebolo oznámené Komisii v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ a bolo uskutočnené až po tom, čo vo Francúzsku vstúpila do platnosti Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva.

(92)

V odpovedi na argument francúzskych orgánov, podľa ktorého by pomoc údajne existovala, pretože bola prijatá pred uplynutím lehoty na transpozíciu druhej bankovej smernice 1. januára 1993, Komisia zdôrazňuje, že táto smernica mala za cieľ uskutočniť vnútorný trh v sektore úverových inštitúcií z hľadiska slobody usadiť sa a voľného poskytovania služieb. Neznamená to, že predmetný trh bol zatvorený hospodárskej súťaži pred prijatím odmeny na sprostredkovanie, ale že jednoducho existovali niektoré prekážky slobodného usadenia sa a voľného poskytovania služieb v bankovom sektore. Rozhodnutie z 10. mája 2007 poukazuje, že „Livret bleu“ patrí do „trhu“ bankového sporenia v hotovosti, čo znamená otvorenie príslušnej činnosti hospodárskej súťaži, a nijako nepotvrdzuje argument francúzskych orgánov, podľa ktorého uvedená činnosť bola otvorená hospodárskej súťaži až v roku 1993. Rozhodnutie sa naopak odvoláva na existenciu „vyspelého“ trhu (51).

(93)

Keďže uvedené opatrenie obsahuje prvky štátnej pomoci, Komisia musí analyzovať zlučiteľnosť uvedeného opatrenia s vnútorným trhom.

(94)

V súlade s článkom 106 ods. 2 ZFEÚ: „Podniky poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu […] podliehajú pravidlám tejto zmluvy, hlavne pravidlám hospodárskej súťaže, za predpokladu, že uplatňovanie týchto pravidiel neznemožňuje právne alebo v skutočnosti plniť určité úlohy, ktoré im boli zverené. Rozvoj obchodu nesmie byť ovplyvnený v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Spoločenstva.“

(95)

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora, s praxou Komisie a s rámcom Spoločenstva z roku 2005 článok 106 ods. 2 ZFEÚ znamená, že štátna pomoc podniku poverenému poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu môže byť vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom, ak opatrenie pomoci spĺňa tieto podmienky:

(96)

Podmienky a) a b) sú splnené z dôvodov vysvetlených v odôvodnení 81.

(97)

Pokiaľ ide o podmienku d), Komisia nemá žiadnu informáciu, podľa ktorej bol ovplyvnený obchod vnútri Spoločenstva v takom veľkom rozsahu, že by pomoc nespĺňala túto podmienku. Rozhodnutie z 10. mája 2007 najmä požadovalo, aby sa zrušilo výhradné právo na vystavovanie „Livret bleu“, pretože osobitné práva spojené s vystavovaním „Livret bleu“ predstavovali obmedzenie voľného poskytovania služieb vnútri Spoločenstva (52). Pokiaľ by však odmena za sprostredkovanie neposkytovala nadmernú náhradu za úlohu služby všeobecného záujmu zverenú spoločnosti Crédit Mutuel, nebolo by možné domnievať sa, že ovplyvňuje rozvoj obchodu v takom rozsahu, aby to bolo v rozpore so záujmami Únie.

(98)

Komisia teda ďalej skúma, či boli riadne dodržané zásady potreby a proporcionality, teda či suma náhrady, ktorú predstavuje odmena za sprostredkovanie, nie je vyššia, než je nevyhnutné na pokrytie nákladov vzniknutých pri plnení záväzkov súvisiacich so službami vo verejnom záujme, so zohľadnením relevantných príjmov a primeraného zisku z plnenia týchto záväzkov (53).

(99)

Pri overovaní neexistencie prípadnej nadmernej náhrady (pozri pododdiel 7.2.5) Komisia uplatnila – na obdobie od 27. septembra 1991 (pozri pododdiel 7.2.1) do 31. decembra 2005 – globálny prístup (pozri pododdiel 7.2.2). Zohľadňuje všetky výhody spojené s „Livret bleu“, ale bez prípadného efektu príťažlivosti, ktorého rozsah sa nedal určiť (pozri pododdiel 7.2.3). Zohľadnil sa primeraný zisk (pozri pododdiel 7.2.4) vrátane primeraného zisku z vkladov centralizovaných v CDC.

(100)

V rozhodnutí o rozšírení výpočet čistých hospodárskych výsledkov „Livret bleu“ na účely hodnotenia prípadnej existencie nadmernej náhrady zahŕňal výsledky za celý rok 1991 (54). Inými slovami, čisté príjmy pochádzajúce z voľného použitia a z použitia vo všeobecnom záujme boli zohľadnené od 1. januára 1991.

(101)

Ako bolo vysvetlené v odôvodneniach 75 a 76, jediným uvedeným opatrením v tejto veci je odmena za sprostredkovanie, ktorej podstata bola zavedená 27. septembra 1991 v rovnakom čase, ako bola spoločnosť Crédit Mutuel poverená centralizáciou svojich vkladov v CDC na financovanie sociálneho bývania. Pred týmto dátumom neexistovala ani odmena za sprostredkovanie, ani centralizácia v CDC. V dôsledku toho Komisia musí začať svoje hodnotenie proporcionality pomoci od tohto dátumu.

(102)

Náklady a príjmy týkajúce sa plnenia služby všeobecného hospodárskeho záujmu teda nemôžu byť z obdobia pred 27. septembrom 1991. Inými slovami, náklady a príjmy týkajúce sa plnenia služby všeobecného hospodárskeho záujmu financovanej touto pomocou možno zohľadňovať až od vytvorenia uvedeného opatrenia pomoci (odmena za sprostredkovanie). Komisia sa v dôsledku toho domnieva, že jej rozhodnutie o rozšírení obsahovalo nezrovnalosť v tom zmysle, že obmedzilo pomoc len na odmenu za sprostredkovanie zavedenú 27. septembra 1991, ale pritom naďalej bralo do úvahy čisté príjmy z vkladných knižiek „Livret bleu“ za obdobie od 1. januára 1991 do 27. septembra 1991.

(103)

Keďže spoločnosť Crédit Mutuel dokáže poskytnúť čisté hospodárske výsledky z použitia vo všeobecnom záujme a z voľného použitia len na celoročnom základe, Komisia sa domnieva, že za rok 1991 treba zohľadniť len výsledky zodpovedajúce obdobiu od 27. septembra 1991 do 31. decembra 1991 výpočtom pomernej časti za počet relevantných dní, teda 96/365, z čistých hospodárskych výsledkov za celý rok 1991. Čisté hospodárske výsledky z centralizovaných vkladov v CDC za rok 1991 možno zohľadniť v ich celistvosti, pretože ako už bolo uvedené v odôvodnení 101, táto centralizácia bola zavedená presne 27. septembra 1991, a to znamená, že žiadna časť týchto výsledkov sa nevzťahuje na obdobie od 1. januára 1991 do 27. septembra 1991.

(104)

Vo svojom rozhodnutí o rozšírení Komisia odporučila uplatniť ročný prístup na posúdenie existencie prípadnej nadmernej náhrady. Tento prístup vyplýva z rámca Spoločenstva z roku 2005 a predstavuje zmenu v porovnaní s predchádzajúcou praxou. Totiž keď pred prijatím rámca Spoločenstva z roku 2005 Komisia mala posúdiť existenciu prípadnej nadmernej náhrady, uplatňovala prístup, ktorý možno klasifikovať ako „globálny“, podľa ktorého sumy súvisiace s rokmi nadmernej náhrady mohli byť bez obmedzenia kompenzované sumami z rokov s príliš nízkou náhradou (55).

(105)

Podľa bodu 26 rámca Spoločenstva z roku 2005 Komisia uplatní na neoznámenú pomoc ustanovenia uvedeného rámca, ak bola pomoc poskytnutá po uverejnení rámca v Úradnom vestníku Európskej únie, a ustanovenia platné v čase poskytnutia pomoci v ostatných súvisiacich prípadoch. Uvedená pomoc sa poskytovala ročne (56) a nebola oznámená. Rámec Spoločenstva z roku 2005 bol uverejnený v Úradnom vestníku Európskej únie29. novembra 2005. V dôsledku toho treba uplatniť pravidlá platné v čase poskytnutia pomoci na obdobie pred rokom 2006 a rámec Spoločenstva z roku 2005 na obdobie od 1. januára 2006 do konca opatrenia 31. decembra 2008.

(106)

V rámci Spoločenstva z roku 2005 sa odporúča prístup „na ročnom základe“, pokiaľ výpočet prípadnej nadmernej náhrady sa má robiť ročne bez toho, aby suma ročnej nadmernej náhrady mohla byť presunutá na nasledujúci rok, okrem prípadu, keď táto suma nepresahuje 10 % sumy ročnej náhrady (57).

(107)

Naproti tomu pred prijatím rámca Spoločenstva z roku 2005, keď Komisia preverovala, či podnik nedostal nadmerné náhrady z dôvodu plnenia úlohy služby vo verejnom záujme, Komisia uplatňovala „globálny“ prístup (pozri odôvodnenie 104) (58).

(108)

Čisté hospodárske výsledky za každý rok, kumulované rok po roku, sa v globálnom prístupe aktualizujú uplatnením referenčnej sadzby pre Francúzsko k 1. januáru každého roka (59).

(109)

Podľa bodu 17 prvej vety rámca Spoločenstva z roku 2005 „príjmy, ktoré sa majú zohľadniť, musia zahŕňať aspoň všetky príjmy získané zo služby všeobecného hospodárskeho záujmu“. Pri overovaní neexistencie prípadnej nadmernej náhrady treba teda zohľadniť čistý hospodársky výsledok z použitia vo všeobecnom záujme a z voľného použitia počas skúmaného obdobia. Komisia si totiž myslí, že tieto výsledky sú príjmami zavedenými Francúzskom od 27. septembra 1991 v prospech spoločnosti Crédit Mutuel v rámci jej plnenia služby vo všeobecnom záujme s cieľom financovať sociálne bývanie prostredníctvom CDC. Toto použitie je priradené v analytickom účtovníctve k špecifickému príjmu, vkladom zhromaždeným vďaka vystavovaniu „Livret bleu“. V konkurenčných trhových podmienkach (bez osobitného nároku na vystavovanie sporiaceho produktu oslobodeného od dane) by spoločnosť Crédit Mutuel možno nebola schopná získať takýto príjem za rovnaké náklady, takže použitie a príslušné prostriedky sa musia zohľadniť v celkovom hospodárení systému „Livret bleu“. Okrem toho samotné Francúzsko potvrdilo existenciu prepojenia medzi týmto použitím, vkladnou knižkou „Livret bleu“ a úlohou financovania sociálneho bývania tým, že od 27. septembra 1991 presunulo vklady týkajúce sa tohto použitia do CDC (60). Inými slovami, keď Francúzsko poverilo 27. septembra 1991 spoločnosť Crédit Mutuel službou všeobecného hospodárskeho záujmu spočívajúcou v zhromažďovaní vkladov centralizovaných v CDC a určených na sociálne bývanie, potvrdilo pridelenie vystavovania „Livret Bleu“ spoločnosti Crédit Mutuel. Zisk vyplývajúci z využívania prostriedkov vložených na vkladné knižky „Livret bleu“ sa teda musí od tohto dátumu pokladať za výnos poskytnutý spoločnosti Crédit Mutuel za poskytovanie služby všeobecného hospodárskeho záujmu.

(110)

Sťažovateľ a ďalšie orgány alebo inštitúcie (Rada pre hospodársku súťaž a správy poslancov parlamentu alebo výskumných inštitúcií (61)) si myslia, že výhradné právo na vystavovanie „Livret bleu“ malo „efekt príťažlivosti“, pretože umožnilo spoločnosti Crédit Mutuel prilákať zákazníkov a získať si ich vernosť a predávať im iné bankové produkty ako len „Livret bleu“. V rozhodnutí o rozšírení Komisia nevylúčila, že vkladná knižka „Livret bleu“ mohla vyvolať nepriame príjmy v dôsledku efektu príťažlivosti (62), ale pripomenula, že takéto príjmy nemohli byť dovtedy vyčíslené (63).

(111)

Na konci zisťovania v tejto veci Komisia konštatuje, že hoci nemožno vylúčiť existenciu efektu príťažlivosti, údaje, ktoré zozbierala, jej neumožňujú v tomto osobitnom prípade dostatočne presvedčivým spôsobom kvantifikovať prípadný efekt príťažlivosti.

(112)

Doklady predložené sťažovateľmi predpokladajú existenciu efektu príťažlivosti, ale zjavne nepreukazujú jeho existenciu a nedokážu presne oceniť finančný vplyv tohto efektu.

(113)

Pokiaľ ide o štúdie poradenskej firmy Glais (pozri odôvodnenia 52 a 53), Komisia poznamenala, že spoločnosť Crédit Mutuel môže právom tvrdiť, že tieto štatistické analýzy neposkytujú nijaký jednoznačný dôkaz, pokiaľ ide o vyčísliteľný efekt príťažlivosti.

(114)

V pripomienkach sťažovateľov boli navrhnuté tri subjektívne hodnotenia. Predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že ostatné banky ponúkli vystavovanie vkladnej knižky „Livret bleu“ za odmenu 1 %, sťažovatelia navrhli rádovo približnú výšku efektu príťažlivosti výpočtom rozdielu medzi úrovňou odmeny, ktorú poberá spoločnosť Crédit Mutuel, a touto mierou 1 %, teda na 0,3 %, čo zodpovedá približne 300 miliónom FRF ročne. Nič však neumožňuje preukázať, že konkurenti spoločnosti Crédit Mutuel by mohli počas uvažovaného obdobia vykonávať túto úlohu za rovnakých podmienok na tejto úrovni výnosu 1 %. Okrem toho tento hlavný argument nepreukazuje efekt príťažlivosti, ale akoby sa vracal k tvrdeniu, že spoločnosť Crédit Mutuel dostávala nadmerné náhrady, čo nie je pravda, ako sa ďalej preukáže. Nič neumožňuje preukázať, že efekt príťažlivosti zodpovedá rozdielu medzi odmenou za sprostredkovanie a nižšou hypotetickou odmenou, ktorú konkurenti spoločnosti Crédit Mutuel navrhovali poberať ako protihodnotu za to, že by oni vystavovali „Livret bleu“.

(115)

Podľa druhej metódy navrhovanej sťažovateľmi by sa efekt príťažlivosti meral v závislosti od rastu podielov na trhu spoločnosti Crédit Mutuel. Takúto metódu nemožno vziať do úvahy, pretože sa opiera o postulát, že získavanie podielov na trhu je spôsobené len vkladnou knižkou „Livret bleu“, pričom tento postulát nie je podopretý žiadnym objektívnym údajom.

(116)

Tretie hodnotenie výhradného práva na vystavovanie sa opiera o ušlý daňový príjem spôsobený oslobodením od dane „Livret bleu“. Keby spoločnosť Crédit Mutuel chcela vystavovať sporiteľnú knižku bez oslobodenia od dane a pritom by ponúkala sporiteľom bez ohľadu na daňovú situáciu rovnaký čistý výnos ako „Livret bleu“, skutočne by znášala alternatívne náklady rovnajúce sa výške pomyselnej dane (potenciálne) uhrádzanej sporiteľmi. Podľa sťažovateľov je nutné považovať kumulovanú daňovú výhodu rádovo vo výške 4,5 miliardy FRF za obdobie 1991 – 1997 za výhodu spoločnosti Crédit Mutuel, a to v rovnakej výške. Tento úsudok nemožno vziať do úvahy, pretože spoločnosť Crédit Mutuel by pravdepodobne nevystavovala „Livret bleu“ za rovnakých podmienok, ak by musela uhrádzať všetky náklady na oslobodenie od dane, čo inak priamo využívajú spoločníci spoločnosti.

(117)

Uvedené prípadné výhody sa ťažko preukazujú a vyčísľujú. Priama hospodárska výhoda z prevádzkovania „Livret bleu“ je priamo merateľná z účtovníctva „Livret bleu“. Naproti tomu hospodárska výhoda vyvolaná predajom iných produktov alebo služieb zákazníkom, ktorí zostali verní vďaka „Livret bleu“, by sa mohla zaznamenať v analytickom účtovníctve týchto ostatných produktov, ak by bolo možné bezprostredne odlíšiť, čo sa predáva verným zákazníkom alebo zákazníkom prilákaným vkladnou knižkou „Livret bleu“ a čo sa predáva zákazníkom, ktorí prišli do Crédit Mutuel z iných dôvodov, čo sa však nedá. Z týchto dôvodov poradca Komisie nemohol vyhodnotiť prípadný efekt príťažlivosti použitím účtovnej metódy uplatnenej na vyčíslenie všetkých priamych hospodárskych výhod získaných z „Livret bleu“.

(118)

Sofistikovanejšie pokusy poradcu Komisie o posúdenie efektu príťažlivosti neboli úspešné. V dôsledku toho si Komisia myslí, že nemôže zohľadniť prípadnú výhodu spôsobenú efektom príťažlivosti vo výpočte na overenie neexistencie prípadnej nadmernej náhrady.

(119)

Pri overovaní, či podnik poverený službou všeobecného hospodárskeho záujmu nedostal nadmernú náhradu, treba zohľadniť primeraný zisk (64). Rámec Spoločenstva z roku 2005 spresňuje, že „ ‚primeraný zisk‘ treba chápať ako mieru návratnosti vlastného kapitálu, ktorá zohľadňuje prítomnosť alebo neprítomnosť rizika v podniku […]. Táto miera normálne neprekračuje priemernú mieru v danom sektore za posledné roky“. (65)

(120)

Komisia sa vo svojom rozhodnutí o rozšírení (66) domnieva, že je odôvodnené uplatniť na použitie vo všeobecnom záujme a na voľné použitie primeraný zisk v priemernej výške 6 % vlastného kapitálu na toto použitie. Táto miera meniaca sa z roka na rok a dosahujúca v priemere 6 % zodpovedá miere návratnosti pôvodne odporúčanej spoločnosťou Crédit Mutuel: spoločnosť Crédit Mutuel zohľadnila ako náklady na vlastný kapitál sumu skutočne rozdeľovaných dividend počas daného roka. V tomto rozhodnutí, pokiaľ ide o zohľadnenie primeraného zisku v rámci overovania neexistencie prípadnej nadmernej náhrady, Komisia sa neodkláňa, pokiaľ ide o voľné použitie a použitie vo všeobecnom záujme, od prístupu uplatneného už v jej rozhodnutí o rozšírení, opísaného v oddiele 7.2.5.

(121)

Komisia sa však vo svojom rozhodnutí o rozšírení (67) domnievala, že nie je nutné tento primeraný zisk uplatniť na vklady centralizované v CDC, pokiaľ tieto vklady nemajú nijaké náklady na vlastný kapitál z hľadiska právnych predpisov o regulácii obozretného podnikania, keďže tieto vklady nie sú investované spoločnosťou Crédit Mutuel, ale jednoducho odvedené do CDC. Z hľadiska obozretnosti sa však úverové riziko spojené s vkladmi centralizovanými v CDC pokladá za rovnaké ako pri vystavení voči štátu (Francúzskej republike), teda vyváženie rizika sa rovná nule a nevyžaduje si vlastný kapitál.

(122)

Nezohľadniť nijaký primeraný zisk týkajúci sa vkladov centralizovaných v CDC by predpokladalo, že celkový primeraný zisk (na jednej strane primeraný zisk týkajúci sa použitia vo všeobecnom záujme a voľného použitia a na strane druhej primeraný zisk týkajúci sa vkladov centralizovaných v CDC) klesal od roku 1991 do roku 1999 a úplne zanikol v roku 2000 po centralizácii všetkých zásob vkladov v CDC v roku 1999 (68).

(123)

Francúzske orgány vo svojom liste z 1. septembra 2006, kde predložili svoje pripomienky v odpovedi na rozhodnutie o rozšírení, potvrdili, že prostriedky centralizované v CDC nespotrebúvali regulačný kapitál. Podľa francúzskych orgánov však „vzhľadom na neexistenciu preukaznosti uplatňovania európskeho ukazovateľa platobnej schopnosti od úplnej centralizácie vkladov v CDC v roku 1999 spoločnosť Crédit Mutuel [navrhuje zahrnúť] zahrnula na výpočet primeraného zisku zodpovedajúceho ‚Livret bleu‘ náklady na vlastný kapitál získané s odkazom na náklady iných sporiacich produktov a iných prostriedkov“. Komisia nepokladá tento prístup za uspokojivý, pretože vedie k umelému uplatňovaniu na prostriedky centralizované v CDC potreby regulačného kapitálu závisiaceho od priemernej potreby kapitálu iných aktív spoločnosti Crédit Mutuel, ktoré sú úplne nezávislé od „Livret bleu“.

(124)

Neexistencia potreby regulačného kapitálu totiž svedčí o neprítomnosti rizika úverovej straty, čo je prípad vkladov centralizovaných v CDC. Činnosť zhromažďovania vkladov pre CDC nevykazuje ani riziko likvidity (s výnimkou rizika v rámci mesiaca), ani riziko termínovanej transformácie, pretože suma postúpená CDC je každý mesiac upravená v závislosti od vývoja vkladov a úroková sadzba, ktorú vypláca CDC, je ihneď prevedená na vkladateľov. Je teda isté, že táto služba všeobecného hospodárskeho záujmu vykazuje nízku úroveň rizika pre spoločnosť Crédit Mutuel. Niektoré iné druhy rizík, ako je prevádzkové, hospodárske riziko (riziko, že úroveň výnosu nepokrýva vynaložené náklady), právne riziko a riziko povesti, však existujú. Okrem toho ďalšie bankové činnosti, ako je distribúcia vzájomne zdieľaných prostriedkov, správa majetku alebo predaj finančných produktov (ako sú akcie a dlhopisy), nespotrebúvajú regulačný kapitál, ale nie sú ani veľmi výnosné. Neexistuje teda priame prepojenie medzi spotrebou regulačného kapitálu – vypočítanou na základe právnych predpisov o regulácii obozretného podnikania, ktorých osobitným cieľom vôbec nie je hodnotiť výnosnosť činnosti – a ziskom očakávaným z činnosti.

(125)

Treba však konštatovať, že v tomto konkrétnom prípade, pokiaľ Komisia povolí spoločnosti Crédit Mutuel vykázať primeraný zisk za časť vkladov centralizovaných v CDC, uznáva, že stanovenie primeranej úrovne zisku je výkon, ktorý zahŕňa zložité hospodárske ocenenie. „Livret bleu“ je totiž netypický bankový produkt so zmiešanými vlastnosťami sporiaceho produktu a bežných účtov a jeho zhromaždené vklady sú centralizované vo verejnom orgáne. Priamo porovnateľné produkty, ktoré by mohli poskytnúť informáciu o primeranom zisku v prípade podobnej činnosti ako také teda neexistujú.

(126)

Keďže neexistujú produkty dostatočne porovnateľné s „Livret bleu“, Komisia sa domnieva, že v tomto konkrétnom prípade môže použiť dva ukazovatele umožňujúce zhodnotiť, či v prípade vkladov centralizovaných v CDC možno považovať daný zisk za primeraný. Týmito dvoma ukazovateľmi sú:

(127)

Nasledujúca tabuľka (69) uvádza ziskové rozpätie a mieru výnosnosti francúzskeho bankového sektora za obdobie 1993 – 2008 (údaje spred roka 1993 nie sú dostupné):

(128)

Na výpočet ziskového rozpätia a miery výnosnosti spoločnosti Crédit Mutuel, pokiaľ ide o činnosť zhromažďovania vkladov centralizovaných v CDC, Komisia používa tieto hodnoty:

(129)

Pokiaľ ide o druhý ukazovateľ (miera výnosnosti), Komisia pripomína, že ak sa miera výnosnosti vo výške 5 bázických bodov zohľadní ako primeraný zisk z činnosti zhromažďovania vkladov centralizovaných v CDC, teda ak sa zohľadní výsledok pred zdanením rovnajúci sa 0,05 % celkovej sumy vkladov presunutých do CDC, vyplýva z toho, že spoločnosť Crédit Mutuel nedostala nadmernú náhradu za spravovanie „Livret bleu“ za uvažované obdobie.

(130)

Podľa rámca Spoločenstva na rok 2005 primeraný zisk nesmie prekročiť priemernú mieru v danom sektore v uvažovanom období. Povoliť ziskové rozpätie 4,2 % predstavuje necelú jednu pätinu priemerného ziskového rozpätia v bankovom sektore (22,8 %). Vzhľadom na to, ako sa už uviedlo v odôvodnení 124, že činnosť zhromažďovania vkladov centralizovaných v CDC je činnosťou s nízkym rizikom, a teda s nízkym výnosom, sa Komisia domnieva, že ziskové rozpätie 4,2 % nie je zjavne prehnané a možno ho pokladať v tomto konkrétnom prípade za primeraný zisk.

(131)

Rovnakým spôsobom sa Komisia domnieva, že zohľadňovať zisk vo výške 5 bázických bodov v prípade vkladov centralizovaných v CDC je primerané z hľadiska priemernej miery výnosnosti 45 bázických bodov francúzskeho bankového sektora za uvažované obdobie a predstavuje spodnú a konzervatívnu hranicu toho, čo možno pokladať za zisk, ktorý zjavne nie je neprimeraný v tomto osobitnom prípade. Okrem toho táto nízka úroveň zisku primeraným spôsobom odzrkadľuje úroveň rizika znášaného spoločnosťou Crédit Mutuel pri jej činnosti zhromažďovania pre CDC, ktoré, ako sa uvádza v odôvodnení 124, je nízke.

(132)

Na základe predchádzajúcich odôvodnení Komisia vykonala overenie – prezentované v nasledujúcej tabuľke – neexistencie nadmernej náhrady podľa metódy vysvetlenej v pododdieloch 7.2.1 až 7.2.4 (70):

(133)

Možno konštatovať, že nadmerná náhrada koncom roka 2005 (15 miliónov EUR) je nižšia ako 10 % náhrady za rok 2005 (196,7 milióna EUR). Podľa bodu 21 rámca z roku 2005 táto suma môže byť prenesená do nasledujúceho roka. Konečným výsledkom je príliš nízka náhrada –6,1 milióna EUR koncom roka 2008 za celé uvažované obdobie.

(134)

Komisia teda môže dospieť k záveru, že odmena za sprostredkovanie nepredstavovala nadmernú náhradu spoločnosti Crédit Mutuel za službu všeobecného hospodárskeho záujmu, ktorá jej bola zverená v období od 27. septembra 1991 až do konca roka 2008.

(135)

Komisia konštatuje, že Francúzska republika nezákonne vykonala uvedené opatrenie, pričom porušila článok 108 ods. 3 ZFEÚ. Pomoc však možno pokladať za zlučiteľnú s vnútorným trhom podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ, keďže náhrada vyplatená štátom nebola vyššia, než je nevyhnutné na pokrytie nákladov vzniknutých pri plnení záväzkov súvisiacich so službami vo verejnom záujme, so zohľadnením relevantných príjmov a primeraného zisku z plnenia týchto záväzkov,