This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 62024CC0129
Opinion of Advocate General Medina delivered on 27 March 2025.###
Návrhy prednesené 27. marca 2025 – generálna advokátka L. Medina.
Návrhy prednesené 27. marca 2025 – generálna advokátka L. Medina.
ECLI identifier: ECLI:EU:C:2025:224
Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
LAILA MEDINA
prednesené 27. marca 2025(1)
Vec C‑129/24
Coillte Cuideachta Ghníomhaíochta Ainmnithe
proti
Commissioner for Environmental Information,
za účasti:
neznámej osoby či neznámych osôb alias John a/alebo Jane Doe,
Írsko,
Attorney General,
Right to Know CLG
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court (Vyšší súd, Írsko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Životné prostredie – Aarhuský dohovor – Smernica 2003/4/ES – Prístup verejnosti k informáciám o životnom prostredí – Prístup k informáciám o životnom prostredí na základe žiadosti – Pojmy ‚žiadateľ‘ a ‚žiadosť‘ – Anonymná alebo pseudonymná žiadosť – Požiadavka, aby žiadatelia uviedli svoje skutočné meno/názov a aktuálnu fyzickú adresu – Neplatnosť žiadosti – Zamietnutie žiadosti, ak je zjavne neprimeraná “
I. Úvod
1. Právo na prístup k informáciám o životnom prostredí je prvým z troch pilierov Aarhuského dohovoru(2) spolu s právom na účasť verejnosti a prístupom k spravodlivosti.(3) Konečným cieľom týchto práv je umožniť každému občanovi to, aby si „zabezpečil“ „právo na život v životnom prostredí, ktoré je postačujúce na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne [splnil povinnosť] každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií“(4). Aarhuský dohovor má „dvojakú identitu“(5): spája environmentálne práva a ľudské práva.(6) Jeho „piliere“ sa „podopierajú navzájom“(7); právo na prístup k informáciám o životnom prostredí je predpokladom fungovania ostatných práv.(8)
2. Prvé odôvodnenie smernice 2003/4(9) odráža význam práva na informácie a vyjadruje snahu, aby „zvýšený prístup verejnosti k informáciám o životnom prostredí a šírenie takýchto informácií [prispeli] k zlepšovaniu povedomia o záležitostiach životného prostredia… a prípadne aj k lepšiemu životnému prostrediu“.
3. Prejednávaná vec sa týka otázky, či prístup k informáciám o životnom prostredí môže byť spravidla podmienený požiadavkou, aby žiadatelia uviedli svoje meno a fyzickú adresu. V prejednávanej veci sa tiež otvára otázka záruk, ktoré majú orgány verejnej moci k dispozícii pri vybavovaní žiadostí, ktoré považujú za neopodstatnené alebo obťažujúce.
II. Právny rámec
A. Medzinárodné právo
4. V článku 4 ods. 1 písm. a) Aarhuského dohovoru sa stanovuje:
„1. Každá strana zabezpečí, že orgány verejnej moci, pokiaľ nasledujúce odseky neustanovujú inak, v odpovedi na žiadosť o informácie o životnom prostredí, sprístupnia verejnosti takéto informácie v rámci vnútroštátnych právnych predpisov, pričom, ak sa o to požiada a s výhradou písmena b), poskytnú kópie najnovšej dokumentácie, ktorá obsahuje alebo je pripojená k takýmto informáciám:
a) bez toho, aby musel byť uvedený záujem.“
B. Právo Európskej únie
5. Podľa článku 2 ods. 5 smernice 2003/4 je „žiadateľom“ každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá žiada o informácie o životnom prostredí.
6. V článku 3 ods. 1 smernice 2003/4, nazvanom „Prístup k informáciám o životnom prostredí na základe žiadosti“, sa stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby verejné orgány boli povinné, v súlade s ustanoveniami tejto smernice, sprístupniť informácie o životnom prostredí, ktoré majú alebo ktoré sú pre ne uchovávané, na požiadanie každému žiadateľovi bez toho, aby musel preukázať svoj oprávnený záujem.“
C. Írske právo
7. V článku 6 European Communities (Access to Information on the Environment) Regulations 2007 to 2014 (nariadenia preberajúce právne predpisy Európskych spoločenstiev o prístupe k informáciám o životnom prostredí z rokov 2007 až 2014) (ďalej len „nariadenia AIE“) sa uvádza:
„6. (1) V žiadosti o informácie o životnom prostredí sa musí –
…
(c) uviesť meno/názov, adresa a ďalšie relevantné kontaktné údaje žiadateľa…
…
(2) Od žiadateľa sa nepožaduje, aby uviedol, aký záujem podaním žiadosti sleduje.“
III. Stručné zhrnutie sporu v rámci konania vo veci samej a prejudiciálne otázky
8. V období od 13. marca do 30. mája 2022 sa žiadateľ alebo žiadatelia (pravdepodobne jeden, ale možno aj viac než jeden) sústavne obracali písomnou formou na spoločnosť Coillte (írska pološtátna lesnícka spoločnosť) vo veľmi veľkom počte pravdepodobne anonymných alebo pseudonymných žiadostí, v identickom alebo takmer identickom formáte, aby získali prístup k informáciám o životnom prostredí. Neboli poskytnuté žiadne fyzické adresy. Mená boli inšpirované filmovými postavami.
9. Predchádzajúce žiadosti, v ktorých boli použité niektoré z mien, ktoré žiadatelia použili v tomto konaní, Coillte spracovala bežným spôsobom, pretože v tom čase sa zdalo, že ide o jednorazové žiadosti. Keď však v období od 20. marca 2022 začali prichádzať anonymné žiadosti podobného druhu, písané podobným štýlom a s podobnou frazeológiou, Coillte si uvedomila, že ide zrejme o súčasť organizovanej kampane, v dôsledku čoho prijala opatrenia na overenie totožnosti žiadateľov.
10. Coillte sa podľa názoru vnútroštátneho súdu dôvodne domnievala, že tieto žiadosti nie sú určené na získanie informácií o životnom prostredí a zdajú sa byť súčasťou širšej kampane vedenej neznámymi osobami s pochybnými motívmi. Kampaň mala veľmi významné dôsledky na činnosť Coillte a viedla k odklonu času a zdrojov od skutočných žiadostí o informácie o životnom prostredí, čo spôsobilo meškanie a frustráciu v prípadoch skutočných žiadateľov o informácie o životnom prostredí.
11. Coillte na tieto žiadosti odpovedala tým, že od žiadateľov požadovala (aktuálnu) adresu a potvrdenie, že mená sú skutočnými (zákonnými) menami žiadateľov. Vnútroštátny súd konštatuje, že Coillte dospela k názoru, ktorý bol za daných okolností odôvodnený, že existuje prima facie pochybnosť o pravosti údajov o totožnosti poskytnutých žalobcami. Vnútroštátny súd ďalej konštatuje, že vzhľadom na počet podaných žiadostí príslušný orgán verejnej moci postupoval primerane na účely určenia, či žiadosti boli zjavne neprimerané s ohľadom na objem, povahu a frekvenciu iných žiadostí podaných tým istým žiadateľom.
12. Vnútroštátny súd konštatuje, že vzhľadom na absenciu dôkazov o opaku požadovala Coillte potvrdenie skutočného mena a/alebo aktuálnej fyzickej adresy žalobcu skôr na účely overenia totožnosti žalobcu než na účely určenia záujmu žalobcu.
13. Keďže žiadne z informácií, ktoré Coillte požadovala, neboli poskytnuté, zamietla žiadosti ako neplatné podľa článku 6 ods. 1 písm. c) nariadení AIE.
14. Žiadatelia potom požiadali Coillte o vykonanie interného preskúmania. Coillte požiadala žiadateľov o potvrdenie ich skutočných legálnych mien a uvedenie ich aktuálnych adries. Keďže tieto žiadosti o potvrdenie boli opäť ignorované, žiadosti o interné preskúmanie boli zamietnuté ako neplatné.
15. Proti viacerým zamietnutiam žiadostí o informácie bolo podané odvolanie adresované Commissioner for Environmental Information (Ireland) (komisár pre informácie o životnom prostredí, Írsko; ďalej len „komisár“). Komisár vydal 29. augusta 2022 rozhodnutie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), v ktorom konštatoval, že má právomoc preskúmať odvolania a že Coillte nebola oprávnená považovať anonymné alebo pseudonymné žiadosti za neplatné podľa článku 6 ods. 1 písm. c) nariadení AIE.
16. Coillte podala na vnútroštátny súd opravný prostriedok proti napadnutému rozhodnutiu, ktorý sa týkal právnej otázky.
17. Írsko a Attorney General (generálny prokurátor, Írsko) sa k súdnemu konaniu pripojili a organizácia Right to Know CLG (ďalej len „Right to Know“) vstúpila do konania ako amicus curiae.
18. Vnútroštátny súd sa snaží objasniť výklad pojmu „žiadosť“ uvedeného v článku 6 ods. 1 smernice 2003/4 a pojmu „žiadateľ“ uvedeného v článku 2 ods. 5 uvedenej smernice.
19. Pokiaľ ide o pojem „žiadosť“, vnútroštátny súd pripomína, že podľa článku 6 nariadení AIE musí žiadosť o informácie o životnom prostredí spĺňať určité formálne požiadavky vrátane uvedenia mena/názvu a adresy. Žiadosť, ktorá nespĺňa tieto formálne náležitosti, sa musí považovať za neplatnú. Vnútroštátny súd sa preto domnieva, že pod pojmom „žiadosť“ možno rozumieť len platnú žiadosť, ktorá je v súlade so smernicou 2003/4 a s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorými sa smernica preberá.
20. Pokiaľ ide o pojem „žiadateľ“, vnútroštátny súd sa domnieva, že sa ním rozumie fyzická alebo právnická osoba, ktorá je identifikovaná svojím súčasným legálnym menom/názvom a fyzickou adresou, na rozdiel od anonymnej alebo pseudonymnej osoby. Uvádza, že zo skutočnosti, že smernica 2003/4 priznáva práva fyzickým a právnickým osobám, vyplýva, že žiadateľ musí uviesť skutočné meno/názov a fyzickú adresu, aby preukázal nárok na to, aby bol považovaný za žiadateľa. Absencia týchto informácií môže tiež viesť k neuspokojivému výsledku, keď sa spor dostane pred súd, ako sa to stalo v prípade zainteresovaných strán, ktoré nie sú identifikovateľné na základe minimálnych informácií požadovaných na účasť v konaní.
21. Vnútroštátny súd sa pýta, či v prípade, ak by Súdny dvor rozhodol, že „žiadateľ“ v zmysle smernice 2003/4 nemusí byť identifikovaný, táto smernica bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa vyžaduje, aby žiadatelia na účely podania žiadosti uviedli svoje mená/názvy a/alebo aktuálnu fyzickú adresu. Vnútroštátny súd zastáva názor, že v súlade so zásadou vnútroštátnej procesnej autonómie sa členský štát môže rozhodnúť prebrať smernicu 2003/4 spôsobom, ktorý vyžaduje, aby sa žiadatelia identifikovali, aby tak orgán verejnej moci mohol overiť, že ide o fyzické alebo právnické osoby, ktorým sa priznávajú práva žiadateľov.
22. Vnútroštátny súd sa chce uistiť, či v prípade, že Súdny dvor rozhodne, že vnútroštátna právna úprava, ktorá si vyžaduje identifikáciu žiadateľov, je v rozpore so smernicou 2003/4, môže orgán verejnej moci napriek tomu požiadať o potvrdenie mena/názvu a/alebo aktuálnej fyzickej adresy žiadateľa, ak má dôvodné podozrenie, že poskytnuté informácie sú nepravdivé alebo neúplné. Skutočnosť, že takéto informácie by asi mohli viesť k špekuláciám o záujme žiadateľa, by nemala byť relevantná.
23. Napokon si vnútroštátny súd nie je istý, či orgán verejnej moci môže požiadať o informácie o totožnosti žiadateľa na účely určenia, či je daná žiadosť zjavne neprimeraná, s ohľadom na objem, povahu a frekvenciu iných žiadostí podaných tým istým žiadateľom.
24. Za týchto okolností High Court (Vyšší súd, Írsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Znamená pojem ‚žiadosť‘ uvedený v článku 6 ods. 1 smernice 2003/4 v spojení s článkom 4 ods. 1 [Aarhuského dohovoru] len žiadosť, ktorá je platná na základe smernice a na základe vnútroštátnych právnych predpisov dotknutého členského štátu, ktorými sa daná smernica preberá?
2. Znamená pojem ‚žiadateľ‘ uvedený v článku 2 ods. 5 smernice 2003/4 v spojení okrem iného s článkom 4 ods. 1 písm. b) a/alebo článkom 6 ods. 1 a/alebo 2, a/alebo článkom 2 ods. 5, článkom 4 ods. 1 a článkom 4 ods. 3 písm. b) [Aarhuského dohovoru] fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá sa identifikuje svojím skutočným menom/názvom a/alebo fyzickou adresou, a nie osobu vystupujúcu anonymne alebo pod pseudonymom a/alebo žiadateľa, ktorý ako svoje kontaktné údaje uvedie len e‑mailovú adresu?
3 Ak je odpoveď na druhú otázku záporná, má článok 3 ods. 1 a/alebo článok 3 ods. 5 písm. c) smernice 2003/4 v spojení s článkom 4 ods. 1 [Aarhuského dohovoru] za následok, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa od žiadateľa vyžaduje, že na to, aby mohol podať žiadosť, musí uviesť svoje skutočné meno/názov a/alebo aktuálnu fyzickú adresu?
4. Ak je odpoveď na druhú otázku záporná a odpoveď na tretiu otázku je vo všeobecnosti kladná, má smernica 2003/4 v spojení s článkom 4 [Aarhuského dohovoru] za následok, že ak verejný orgán dospeje k odôvodnenému názoru, že existujú prima facie pochybnosti o pravdivosti údajov, ktoré uviedol žiadateľ, týkajúcich sa jeho totožnosti, verejný orgán nesmie požadovať potvrdenie skutočného mena/názvu a/alebo aktuálnej fyzickej adresy žiadateľa na účely overenia totožnosť žiadateľa, a nie na účely zistenia záujmu žiadateľa, a to aj v prípade, keď by poskytnutie skutočného mena/názvu a/alebo fyzickej adresy žiadateľa mohlo nepriamo viesť k možnosti, že by si verejný orgán mohol vyvodiť alebo domyslieť, alebo iným spôsobom zistiť, aký je záujem, ak vôbec nejaký je, žiadateľa, ako sa uvádza v článku 3 ods. 1 smernice?
5. Ak je odpoveď na druhú otázku záporná a odpoveď na tretiu otázku je vo všeobecnosti kladná, má článok 4 ods. 1 písm. b) smernice v spojení s článkom 4 ods. 3 písm. b) [Aarhuského dohovoru] za následok, že verejný orgán nesmie požadovať potvrdenie skutočného mena/názvu a/alebo aktuálnej fyzickej adresy žiadateľa s cieľom určiť, či je daná žiadosť zjavne neprimeraná vzhľadom na objem, povahu a frekvenciu iných žiadostí, ktoré rovnaký žiadateľ podal, ale nie s cieľom zistiť záujem žiadateľa, a to aj v prípade, keď by poskytnutie skutočného mena/názvu a/alebo fyzickej adresy žiadateľa mohlo nepriamo viesť k možnosti, že by si verejný orgán mohol vyvodiť alebo domyslieť, alebo iným spôsobom zistiť, aký je záujem, ak vôbec nejaký je, žiadateľa, ako sa uvádza v článku 3 ods. 1 smernice?“
25. Coillte, komisár, česká a talianska vláda, Írsko a Európska komisia predložili písomné pripomienky.
IV. Posúdenie
A. Úvodné pripomienky
26. Najprv treba pripomenúť, že Európska únia sa tým, že pristúpila k Aarhuskému dohovoru, zaviazala v rámci pôsobnosti práva Únie zaistiť zásadný prístup k informáciám o životnom prostredí, ktoré majú k dispozícii orgány verejnej moci.(10)
27. Ako to potvrdzuje odôvodnenie 5 smernice 2003/4, normotvorca Únie chcel prijatím tejto smernice zaistiť kompatibilitu práva Únie s týmto dohovorom na účely jeho uzavretia Európskou úniou, a to stanovením všeobecného režimu, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby každá fyzická alebo právnická osoba z členského štátu Únie mala právo na prístup k informáciám o životnom prostredí, ktorými disponujú orgány verejnej moci alebo ktoré sú pre ne uchovávané, bez toho, aby musela uviesť oprávnený záujem.(11)
28. Z uvedeného vyplýva, že na účely výkladu smernice 2003/4 je namieste zohľadniť znenie a predmet Aarhuského dohovoru, ktorého implementáciu do práva Únie má táto smernica vykonať.(12)
29. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora možno Príručku na uplatňovanie Aarhuského dohovoru považovať za vysvetľujúci dokument, ktorý prípadne možno zohľadniť popri iných skutočnostiach relevantných na účel výkladu tohto dohovoru, aj keď v ňom uvedené analýzy nemajú žiadnu záväznú silu a normatívny dosah, ktorý by sa spájal s ustanoveniami uvedeného dohovoru.(13)
B. Prvá otázka
30. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa pojem „žiadosť“ uvedený v článku 6 ods. 1 smernice 2003/4 v spojení s článkom 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru má vykladať v tom zmysle, že znamená len žiadosť, ktorá je platná s odkazom na túto smernicu a s odkazom na vnútroštátnu právnu úpravu dotknutého členského štátu, ktorá túto smernicu preberá.
31. Podľa článku 6 ods. 1 smernice 2003/4 musia členské štáty zabezpečiť, aby „každý žiadateľ, ktorý sa domnieva, že jeho žiadosť o informácie bola ignorovaná…, bezdôvodne zamietnutá, neprimerane zodpovedaná alebo že sa s ňou nenakladalo v súlade s ustanoveniami článkov 3, 4 alebo 5, mal prístup k postupu, v ktorom môže konanie alebo opomenutie dotknutého verejného orgánu znovu zvážiť ten istý alebo iný verejný orgán, alebo ich môže administratívne preskúmať nezávislý a nestranný orgán ustanovený zákonom“.
32. Zo systematiky smernice 2003/4 vyplýva, ako to v podstate uviedla Komisia, že výraz „žiadosť o informácie“ v článku 6 ods. 1 tejto smernice sa týka „žiadosti“ podanej podľa článku 3 tejto smernice.
33. V súlade s článkom 3 ods. 1 smernice 2003/4 sa informácie o životnom prostredí, ktoré majú verejné orgány, majú sprístupniť „na požiadanie každému žiadateľovi bez toho, aby musel preukázať svoj oprávnený záujem“.
34. V smernici 2003/4 sa ani nevymedzuje pojem „žiadosť“, ani sa v článku 3 neukladajú osobitné požiadavky na platnosť žiadosti podanej žiadateľom.
35. Podľa ustálenej judikatúry sa však právo na prístup zaručené smernicou 2003/4 uplatňuje len v rozsahu, v akom požadované informácie spĺňajú požiadavky na prístup verejnosti stanovené v tejto smernici, pričom sa okrem iného predpokladá, že ide o „informácie o životnom prostredí“ v zmysle článku 2 ods. 1 smernice.(14)
36. Žiadosť preto musí spĺňať všeobecné požiadavky stanovené v článku 3, aby sa uplatnilo právo na prístup, ktoré predpokladá, že žiadosť musí podať „žiadateľ“ „verejnému orgánu“ a musí sa snažiť získať „informácie o životnom prostredí“, ktoré tento verejný orgán „má alebo ktoré sú pre[ň] uchovávané“. Významy týchto pojmov sú vymedzené v článku 2 smernice 2003/4.
37. V ostatných ohľadoch sa článkom 2 ods. 5 ani článkom 3 ods. 1 smernice 2003/4 neukladajú podmienky týkajúce sa formy alebo platnosti podania žiadosti. Pojem „žiadosť“ sa musí chápať v širšom zmysle ako akákoľvek žiadosť podaná v súlade s článkom 3 ods. 1 tejto smernice.
38. Potrebu chápať pojem „žiadosť“ v širšom zmysle potvrdzuje článok 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru, v ktorom sa zmluvným stranám ukladá povinnosť zabezpečiť sprístupňovanie informácií o životnom prostredí verejnosti v odpovedi na žiadosť o informácie o životnom prostredí v rámci vnútroštátnych právnych predpisov. Podľa Príručky na uplatňovanie Aarhuského dohovoru „môže byť ‚žiadosťou‘ akákoľvek komunikácia člena verejnosti voči verejnému orgánu, ktorou žiada o informácie o životnom prostredí“(15). V tejto príručke sa tiež uvádza, že „v dohovore sa nešpecifikuje forma žiadosti, z čoho vyplýva, že každá žiadosť, ktorá spĺňa požiadavky článku 4, či už ústna alebo písomná, sa bude považovať za takúto žiadosť podľa dohovoru“(16).
39. Prvá otázka sa týka toho, či členské štáty môžu stanoviť požiadavky na platnosť podania žiadosti a či môžu podriadiť právo na prístup k spravodlivosti podľa článku 6 smernice 2003/4 týmto požiadavkám.
40. V prvom rade je nutné zdôrazniť, že podľa článku 3 ods. 5 písm. c) smernice 2003/4 majú členské štáty na účely výkonu práva na prístup k informáciám o životnom prostredí na požiadanie zabezpečiť, „aby boli definované praktické postupy“ na zabezpečenie účinného výkonu tohto práva. Príklady takýchto „praktických postupov“ zahŕňajú vymenovanie informačných úradníkov, vytvorenie a udržiavanie zariadení na preštudovanie požadovaných informácií a registre alebo zoznamy informácií o životnom prostredí, ktoré majú verejné orgány alebo informačné strediská. V odôvodnení 15 tejto smernice sa uvádza, že „tieto postupy zaručia, aby boli informácie efektívne a ľahko prístupné a aby sa postupne stávali verejnosti dostupné“. V článku 3 ods. 5 písm. a) a b) sa odkazuje na povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby úradníci podporovali verejnosť pri hľadaní prístupu k informáciám a aby boli zoznamy verejných orgánov verejne dostupné. Navyše musia podľa článku 3 ods. 5 posledného pododseku členské štáty zabezpečiť, aby verejné orgány vhodne informovali verejnosť o jej právach a aby v tomto smere v primeranom rozsahu poskytovali informácie, usmernenia a rady.
41. V kontexte článku 3 ods. 5 smernice 2003/4 je povinnosť zabezpečiť „praktické postupy“ na účinný výkon práva na prístup k informáciám o životnom prostredí súčasťou povinnosti orgánov verejnej moci uľahčiť využívanie ich práv verejnosťou.(17)
42. Preto sa povinnosť stanovená v článku 3 ods. 5 smernice 2003/4 zaviesť „praktické postupy“ na výkon práva požadovať informácie líši od akéhokoľvek stanovenia požiadaviek na platnosť. Zatiaľ čo totiž „praktické postupy“ sú určené na uľahčenie prístupu k informáciám, požiadavky na platnosť sú formality alebo podmienky, ktoré musí žiadateľ splniť, aby získal prístup k príslušným informáciám.
43. Hoci vo vnútroštátnych právnych predpisoch sa môže stanoviť rámec pre podanie a spracovanie žiadosti, príslušné pravidlá nesmú presahovať rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa článku 3 ods. 5 smernice 2003/4, a to zabezpečiť jednoduchý a účinný prístup k informáciám o životnom prostredí.
44. Po druhé z článku 6 smernice 2003/4 vyplýva, že konanie alebo opomenutie verejného orgánu musí byť preskúmateľné v správnom a súdnom konaní, ak „žiadosť o informácie bola ignorovaná (úplne alebo čiastočne), bezdôvodne zamietnutá, neprimerane zodpovedaná alebo… sa s ňou nenakladalo v súlade s ustanoveniami článkov 3, 4 alebo 5“.
45. Uplatňovanie práva na prístup k spravodlivosti teda nezávisí od toho, či orgán verejnej moci považuje žiadosť za platnú alebo že podmienky uplatňovania práva na informácie o životnom prostredí vo vnútroštátnom práve sú splnené. Existencia alebo neexistencia „žiadosti“ podľa smernice 2003/4 je – rovnako ako v prípade všetkých ostatných materiálnych podmienok vzniku práva na prístup k informáciám o životnom prostredí – otázkou, ktorá musí podliehať správnemu a súdnemu preskúmaniu podľa článku 6 tejto smernice. Povinnosť overiť, či žiadosť o informácie o životnom prostredí spĺňa podmienky stanovené v článku 3 ods. 1 tejto smernice, prislúcha zodpovednému orgánu.
46. Ak by to tak nebolo, právo na prístup k spravodlivosti a právomoc priznaná článkom 6 smernice 2003/4 nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným zákonom a súdom by záviseli od výkladu podmienok prístupu k informáciám o životnom prostredí, ktorý uplatňujú vnútroštátne orgány. Ako uviedol komisár, mechanizmus zabezpečenia prístupu k spravodlivosti by mohol byť narušený jednoduchým aktom verejného orgánu, ktorý žiadosť považuje za neplatnú.
47. Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že pojem „žiadosť“ uvedený v článku 6 ods. 1 smernice 2003/4 v spojení s článkom 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že ide o žiadosť podanú podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice. Otázka, či žiadosť spadá do pôsobnosti tohto ustanovenia, musí byť správne alebo súdne preskúmateľná podľa článku 6 smernice 2003/4.
C. Druhá otázka
48. Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či pojem „žiadateľ“ uvedený v článku 2 ods. 5 smernice 2003/4 v spojení s článkami 2 a 4 Aarhuského dohovoru znamená fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá je identifikovaná skutočným menom/názvom a/alebo aktuálnou fyzickou adresou, a nie osobu vystupujúcu anonymne alebo pod pseudonymom a/alebo žiadateľa, ktorý ako svoje kontaktné údaje uvedie len e‑mailovú adresu.
49. Podľa článku 2 ods. 5 je „žiadateľom“ „každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá žiada o informácie o životnom prostredí“.
50. Podľa článku 3 ods. 1 smernice 2003/4 sú verejné orgány povinné sprístupniť informácie o životnom prostredí, ktoré majú alebo ktoré sú pre ne uchovávané, „na požiadanie každému žiadateľovi bez toho, aby musel preukázať svoj oprávnený záujem“.
51. Vzniká otázka, či pojem „žiadateľ“ zahŕňa identifikáciu fyzických alebo právnických osôb ich skutočným menom/názvom alebo či sa môže vzťahovať aj na anonymných alebo pseudonymných žiadateľov.
52. Je nutné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a pôsobnosť, si v zásade vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Únii.(18)
53. Na účely výkladu ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.(19)
54. Pokiaľ ide o znenie článku 2 ods. 5, v tomto ustanovení sa za žiadateľa označuje „každá fyzická alebo právnická osoba“. Neurčuje, že tieto fyzické alebo právnické osoby musia byť identifikované svojím skutočným legálnym menom/názvom a/alebo aktuálnou fyzickou adresou.
55. Vnútroštátny súd sa domnieva, že z priznania práv fyzickým a právnickým osobám vyplýva, že žiadateľ musí uviesť skutočné meno/názov a fyzickú adresu, aby preukázal nárok na to, aby bol za žiadateľa považovaný.
56. Coillte, česká a talianska vláda a Írsko tento názor podporujú. Tvrdia, že žiadosť o informácie o životnom prostredí môže podať len osoba identifikovaná svojím menom/názvom a/alebo aktuálnou fyzickou adresou. Orgány verejnej moci totiž musia byť schopné potvrdiť status osoby, ktorá žiadosť podáva, pričom najjednoduchším a najzrejmejším mechanizmom na tento účel je požiadavka na uvedenie skutočného mena/názvu a/alebo aktuálnej fyzickej adresy.
57. Naproti tomu komisár a Right to Know tvrdia, že pojem „žiadateľ“, ktoré neobsahuje žiaden odkaz na totožnosť žiadateľa, nezahŕňa požiadavku na identifikáciu.
58. Komisia tvrdí, že odkaz na „osobu“ v článku 2 ods. 5 smernice 2003/4 predpokladá, že takáto osoba skutočne existuje, a bráni tomu, aby mohla podať žiadosť podľa tejto smernice a využívať jej ustanovenia akákoľvek fiktívna osoba. Komisia navrhuje zohľadniť aj tie spôsoby sprístupňovania informácií o životnom prostredí, ktoré si nie vždy vyžadujú identifikáciu žiadateľa.
59. Podľa môjho názoru požiadavka identifikácie žiadateľa nie je inherentnou súčasťou pojmu „žiadateľ“. Ako Komisia v podstate poznamenala, skutočnosť, že osoba je identifikovateľná podľa článku 2 ods. 5, neznamená, že sa podľa tohto ustanovenia identifikácia vyžaduje. Jedna vec je akceptovať, že žiadateľ musí skutočne existovať, a nie byť automatizovaným botom alebo fiktívnou osobou. Niečo úplne iné je však predpokladať, že žiadatelia musia na uplatnenie práva priznaného článkom 3 ods. 1 automaticky poskytnúť údaje o totožnosti a systematicky podliehať overovaniu totožnosti.
60. Ako uvádza Komisia, pokiaľ ide o vymedzene pojmu „žiadateľ“ v zmysle článku 2 ods. 5 smernice 2003/4, samotná existencia fyzickej alebo právnickej osoby preto postačuje na to, aby táto osoba mohla využívať práva podľa tejto smernice.
61. Uvedené nemá vplyv na priestor na voľné uváženie, ktorý majú členské štáty v oblasti úpravy situácií, v ktorých je potrebné žiadateľa identifikovať, ako sa podrobnejšie uvádza ďalej v súvislosti s otázkami tri, štyri a päť.
62. V Aarhuskom dohovore sa takisto nestanovuje, že žiadatelia o informácie o životnom prostredí musia byť identifikovaní, aby mohli uplatniť svoje právo na prístup k týmto informáciám. Aarhuský dohovor neobsahuje vymedzenie pojmu „žiadateľ“. Podľa článku 4 ods. 1 tohto dohovoru verejné orgány sprístupňujú informácie o životnom prostredí „verejnosti“ v odpovedi na žiadosť o informácie o životnom prostredí. Podľa článku 2 ods. 4 pojem „verejnosť“ znamená „jednu alebo viac fyzických alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny“. Toto široké vymedzenie pojmu „verejnosť“ sa vykladá v Príručke na uplatňovanie Aarhuského dohovoru v zmysle uplatnenia zásady „akejkoľvek osoby“(20).
63. Ako sa uvádza v právnej literatúre(21), to, že v Aarhuskom dohovore absentuje akákoľvek požiadavka na poskytnutie identifikačných informácií pri podávaní žiadosti a že tam absentuje akákoľvek požiadavka na uvedenie oprávneného záujmu, znamená, že verejné orgány musia zaujať „voči žiadateľom slepý“ prístup. Podľa tohto prístupu „nikto – jednotlivci, mimovládne organizácie ani iní –, kto žiada o informácie o životnom prostredí, sa nemusí identifikovať alebo svoju žiadosť odôvodňovať“(22).
64. Jedným z dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd domnieva, že identifikácia môže byť potrebná, je umožniť overenie, že žiadatelia sú fyzické alebo právnické osoby, ktorým sa priznávajú práva žiadateľov, na rozdiel od, a to predovšetkým, žiadostí entít bez právnej subjektivity. S týmto názorom sa stotožňuje Coillte, ako aj viaceré zainteresované strany, medzi nimi aj česká vláda, ktorá tvrdí, že smernica 2003/4 a Aarhuský dohovor spájajú právo na informácie o životnom prostredí s právnou subjektivitou žiadateľa.
65. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že z odôvodnenia 2 smernice 2003/4 vyplýva, že „rozširuje jestvujúci prístup umožňovaný podľa smernice 90/313/EHS“(23). Podľa smernice 90/313 sa v právnej literatúre zdôrazňuje, že osobný rozsah práva na informácie o životnom prostredí je široký a musí sa chápať tak, že zahŕňa „prakticky každého“, bez požiadavky na akúkoľvek konkrétnu právnu formu.(24) Široké chápanie osobného rozsahu práva na informácie o životnom prostredí podporuje cieľ prístupu verejnosti k informáciám o životnom prostredí, ktorým je podľa odôvodnenia 1 smernice 2003/4 „zlepšovanie povedomia o záležitostiach životného prostredia, voľnej výmene názorov, účinnejšej účasti verejnosti na rozhodovaní o otázkach životného prostredia a prípadne aj k lepšiemu životnému prostrediu“. Ako uvádzajú komentátori, smernica 2003/4 „zaradila prístup k informáciám do kontextu ľudských práv“, a preto „toto právo bolo priznané nielen občanom Únie, ale všetkým, vrátane združení“(25).
66. Podľa článku 3 ods. 5 písm. a) smernice 2003/4 sú navyše úradníci povinní podporovať „verejnosť pri hľadaní prístupu k informáciám“. V článku 2 ods. 6 uvedenej smernice sa „verejnosť“ vymedzuje ako „jedna alebo viac fyzických alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny“. Z kombinovaného výkladu týchto dvoch ustanovení vyplýva, že fyzické alebo právnické osoby a v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny musia mať možnosť žiadať o prístup k informáciám o životnom prostredí.
67. Požiadavka podľa článku 3 ods. 5 písm. a) smernice 2003/4, aby úradníci podporovali „verejnosť“ pri hľadaní prístupu k informáciám, by stratila akýkoľvek potrebný účinok, ak by sa niektorým kategóriám „verejnosti“, a najmä združeniam, ktoré nemajú právnu subjektivitu, odoprelo akékoľvek právo žiadať o prístup k informáciám o životnom prostredí na základe žiadosti podľa článku 3 ods. 1 uvedenej smernice.
68. Ako sa okrem toho uvádza v úvodných poznámkach vyššie, na účely výkladu smernice 2003/4 je namieste zohľadniť znenie a cieľ Aarhuského dohovoru, ktorého implementácia do práva Únie sa má touto smernicou vykonať.(26) V tejto súvislosti je nutné pripomenúť, že Aarhuský dohovor sa v súvislosti s právom na prístup k informáciám o životnom prostredí riadi zásadou „akákoľvek osoba“(27). „Verejnosť“ podľa Aarhuského dohovoru výslovne zahŕňa „združenia, organizácie alebo skupiny“ fyzických alebo právnických osôb „v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou“. Všetky požiadavky stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi musia spĺňať cieľ Aarhuského dohovoru, ktorým je zabezpečenie „širokého prístupu“ k právam, ktoré priznáva.(28) Výklad, ktorý by orgánom verejnej moci umožnil odmietnuť právo na informácie o životnom prostredí len na základe právnej osobnosti žiadateľov, by mohol túto zásadu narušiť.
69. V každom prípade jednotlivé fyzické osoby, ktoré sú členmi združenia, ktoré (ešte) nemá právnu subjektivitu, samozrejme majú právo o prístup k informáciám požiadať.(29)
70. V dôsledku uvedeného, v rozsahu, v akom má každý právo na prístup k informáciám o životnom prostredí, samotné overenie právneho postavenia „žiadateľa“ nemusí byť dôvodom na vyžadovanie identifikácie žiadateľa.
71. Pokiaľ ide o kontext pojmu „žiadateľ“, treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 2003/4 sú verejné orgány povinné v súlade s touto smernicou sprístupniť informácie o životnom prostredí „na požiadanie každému žiadateľovi bez toho, aby musel preukázať svoj oprávnený záujem“. Z odôvodnenia 8 tejto smernice vyplýva, že každá fyzická a právnická osoba má právo na prístup k informáciám o životnom prostredí bez povinnosti preukazovať oprávnený záujem.
72. Právo „každého“ žiadateľa požiadať o informácie o životnom prostredí a zodpovedajúca povinnosť orgánov verejnej moci poskytnúť tieto informácie dopĺňa proaktívnu povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie, ktorá vyplýva z článku 7 smernice 2003/4. Podľa článku 1 písm. b) uvedenej smernice má proaktívna povinnosť zabezpečiť „aby sa, ako samozrejmosť, informácie o životnom prostredí postupne sprístupňovali verejnosti a šírili a aby sa dosiahla čo najširšia systematická dostupnosť a šírenie informácií o životnom prostredí“. Podľa odôvodnenia 9 uvedenej smernice majú navyše verejné orgány sprístupňovať a šíriť informácie o životnom prostredí širokej verejnosti „v čo najširšej miere najmä s využitím informačných a komunikačných technológií“.
73. Z článku 7 smernice 2003/4 v spojení s jej článkom 1 písm. b) a vo vzťahu k jej odôvodneniu 9 vyplýva, že informácie o životnom prostredí musia byť verejnosti „sprístupnené“ „ako samozrejmosť“ a „v čo najširšej miere“, čoho dôsledkom je, že verejnosť nemusí o tieto informácie ani žiadať. Výraz „sprístupnené“ je dostatočne široký na to, aby zahŕňal rôzne metódy sprístupnenia informácií. Ako tvrdí Right to Know, informácie o životnom prostredí môžu byť žiadateľovi sprístupnené v kanceláriách verejného orgánu (nahliadnutím alebo vyzdvihnutím), prostredníctvom webovej lokality alebo ich sprístupnením na vyzdvihnutie prostredníctvom zástupcu. V žiadnej z týchto situácií nie je zrejmý dôvod, prečo by sa fyzické alebo právnické osoby, ktoré chcú uplatniť svoje právo na prístup k informáciám o životnom prostredí, museli najprv identifikovať. V smernici 2003/4 sa navyše nešpecifikuje kanál, prostredníctvom ktorého musia byť informácie „sprístupnené“. Informácie sa preto môžu zaslať napríklad na e‑mailovú adresu žiadateľa, ak sa žiadateľ skontaktoval so správnym orgánom týmto spôsobom.
74. Všeobecná povinnosť verejných orgánov proaktívne šíriť informácie verejnosti podporuje výklad, podľa ktorého, ak sa člen verejnosti na základe žiadosti snaží získať prístup k informáciám o životnom prostredí, neexistuje žiadna osobitná požiadavka na poskytnutie identifikačných informácií.
75. Coillte, Írsko a česká vláda tvrdia, že článok 6 smernice 2003/4 podporuje záver, že pojem „žiadateľ“ si vyžaduje identifikáciu žiadateľa. Podľa ich názoru v rozsahu, v akom sa žiadateľ môže domáhať preskúmania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o informácie na správnom orgáne podľa článku 6 ods. 1 a preskúmania na súde podľa článku 6 ods. 2, musí byť žiadateľ pri žiadosti o informácie o životnom prostredí identifikovaný.
76. Paralely medzi požiadavkami na uplatnenie práva na informácie o životnom prostredí a postupom upravujúcim podanie odvolania na správny orgán alebo žaloby na súdne preskúmanie ma nepresvedčili. Požiadavky stanovené na výkon každého z týchto práv sa musia skúmať samostatne. Uznanie možnosti podať anonymnú žiadosť podľa článku 3 ods. 1 smernice 2003/4 by však nemalo vplyv na pravidlá, ktoré môžu členské štáty stanoviť pre výkon práva na preskúmanie správnym orgánom alebo súdne preskúmanie. Pravidlá stanovené členskými štátmi na presadzovanie práva na prístup k informáciám o životnom prostredí spadajú pod zásadu procesnej autonómie s výhradou dodržiavania zásad rovnocennosti a účinnosti a práva na účinný prostriedok nápravy pred nestranným súdom v súlade s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.(30)
77. Nepresvedčila ma ani paralela medzi predmetným režimom a režimom uplatniteľným na prístup verejnosti k dokumentom podľa nariadenia (ES) č. 1049/2001(31), ktorú uvádza Komisia. Po prvé je rozsah oprávnených osôb na prístup k dokumentom podľa nariadenia č. 1049/2001 obmedzenejší než rozsah oprávnených osôb na informácie o životnom prostredí stanovený v smernici 2003/4. Podľa článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 je totiž adresátom práva na prístup k dokumentom „každý občan Únie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom v niektorom členskom štáte“. Neexistuje žiadna takáto kvalifikácia rozsahu oprávnených osôb na prístup k informáciám o životnom prostredí. Po druhé sa prístup verejnosti k informáciám o životnom prostredí, ktoré majú inštitúcie Únie, riadi nariadením (ES) č. 1367/2006(32). Toto nariadenie, ako sa uvádza v akademickej literatúre(33), „rozširuje okruh oprávnených osôb na prístup“ podľa článku 2 nariadenia č. 1049/2001 tým, že uznáva, že žiadateľ má právo na prístup k informáciám o životnom prostredí „bez diskriminácie, pokiaľ ide o občianstvo, štátnu príslušnosť alebo bydlisko, a v prípade právnickej osoby bez diskriminácie, pokiaľ ide o miesto jej sídla alebo skutočného centra jej činnosti“(34).
78. Vzhľadom na rozdiely v rozsahu pôsobnosti oprávnených osôb je preto nevhodné uložiť požiadavku, aby boli žiadatelia podľa smernice 2003/4 identifikovaní na základe požiadaviek stanovených v nariadení č. 1049/2001.
79. Pokiaľ ide o ciele smernice 2003/4, článok 1 písm. a) tejto smernice uvádza ako jeden z jej cieľov zaručiť právo prístupu k informáciám o životnom prostredí, ktoré majú verejné orgány alebo ktoré sú pre ne uchovávané. Toto právo podľa odôvodnenia 1 uvedenej smernice a ako už bolo uvedené v bode 65 vyššie, prispieva k „účinnejšej účasti verejnosti na rozhodovaní o otázkach životného prostredia a prípadne aj k lepšiemu životnému prostrediu“. Z odôvodnenia 2 tejto smernice navyše vyplýva, že právo verejnosti na prístup k informáciám o životnom prostredí je súčasťou „procesu zmeny“ vo vzťahu k „otvorenosti a t[r]ansparentnosti“(35). Z odôvodnenia 16 tejto smernice tiež vyplýva, že zverejňovanie informácií slúži verejnému záujmu. Právo na prístup k informáciám, ktoré umožňujú ich sprístupnenie, preto slúži účelu verejnému záujmu a nezávisí od záujmu konkrétnej osoby, ktorá žiada o zverejnenie. Z tohto dôvodu, a keďže je to výslovne stanovené v článku 3 ods. 1 smernice 2003/4, žiadatelia nemusia preukázať svoj oprávnený záujem.
80. Skutočnosť, že žiadatelia môžu požiadať o informácie o životnom prostredí bez toho, aby sa museli identifikovať, podporuje cieľ širšieho prístupu k informáciám o životnom prostredí a transparentnosti. Zachovanie anonymity môže byť obzvlášť dôležité, ako v podstate uviedli komisár a Right to Know, pre niektorých žiadateľov, v prípade ktorých uvedenie ich legálneho mena/názvu a adresy môže nepriamo odhaliť ich záujem na podaní žiadosti.(36) Absencia požiadavky na identifikáciu je tiež v súlade s účelom verejného záujmu práva na informácie.(37)
81. Coillte a viaceré zainteresované strany varovali pred rizikom automatického generovania a odosielania žiadostí o prístup umelou inteligenciou. Zdá sa, že takéto riziko, aj keď môže byť vážne, nie je inherentné anonymným žiadostiam. Týka sa skôr používania prostriedkov informačnej spoločnosti na komunikáciu s verejnými orgánmi (na rozdiel od fyzicky podaných žiadostí). Aby sa takémuto riziku zabránilo, je na členských štátoch, aby zaviedli potrebné primerané technické záruky s cieľom zabezpečiť, aby orgány spracúvali len žiadosti, ktoré pochádzajú od osoby, a nie od automatizovaného bota.(38)
82. Vlády, ktoré predložili písomné pripomienky, a Írsko tiež varovali pred rizikom zneužitia v dôsledku anonymných alebo pseudonymných žiadostí. Je nutné pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 1 písm. b) smernice 2003/4 môžu členské štáty zamietnuť „zjavne nerozumné [zjavne neprimerané – neoficiálny preklad]“ žiadosti o informácie o životnom prostredí. Tento dôvod zamietnutia je dostatočne široký na to, aby umožnil orgánu verejnej moci zamietnuť žiadosť, ktorá je šikanózna alebo ktorej cieľom je obťažovať alebo spôsobiť narušenie. Ako uvediem ďalej v súvislosti s piatou otázkou, v rámci uplatňovania tejto výnimky môžu orgány verejnej moci požadovať identifikáciu.
83. Zneužitie práva na informácie teda môže viesť k zamietnutiu žiadosti, ale neodôvodňuje reštriktívny výklad pojmu „žiadateľ“.
84. Z uvedeného vyvodzujem, že zo znenia, z kontextu a účelu článku 2 ods. 5 smernice 2003/4 vyplýva, že pojem „žiadateľ“ si nevyžaduje identifikáciu fyzickej alebo právnickej osoby žiadajúcej o informácie o životnom prostredí v súlade s článkom 3 ods. 1 uvedenej smernice.
85. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa domnievam, že pojem „žiadateľ“ v článku 2 ods. 5 smernice 2003/4 v spojení s článkami 2 a 4 Aarhuského dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že sa neobmedzuje len na fyzickú alebo právnickú osobu identifikovanú jej skutočným menom/názvom a/alebo aktuálnou fyzickou adresou, ale zahŕňa aj osobu vystupujúcu anonymne alebo pod pseudonymom a/alebo žiadateľa, ktorý ako svoje kontaktné údaje uvedie len e‑mailovú adresu.
D. Tretia a štvrtá otázka
86. Svojou treťou a štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 2003/4 v spojení s článkom 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa od žiadateľa vyžaduje, že na to, aby mohol podať žiadosť, musí uviesť svoje skutočné meno/názov a/alebo aktuálnu fyzickú adresu, a že bráni tomu, aby verejný orgán overoval totožnosť žiadateľa, a to aj keď existujú pochybnosti o pravdivosti identifikačných údajov poskytnutých žiadateľom.
87. Na túto otázku bude potrebné odpovedať, ak sa Súdny dvor bude riadiť odpoveďou na druhú otázku, ktorú navrhujem.
88. Článok 3 ods. 1 smernice 2003/4, v ktorom sa, ako už bolo uvedené, stanovuje povinnosť verejných orgánov „sprístupniť informácie o životnom prostredí, ktoré majú alebo ktoré sú pre ne uchovávané, na požiadanie každému žiadateľovi bez toho, aby musel preukázať svoj oprávnený záujem“, zodpovedá článku 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru. Toto ustanovenie zaväzuje verejné orgány poskytovať verejnosti informácie o životnom prostredí v odpovedi na žiadosť o takéto informácie.
89. Ako už bolo uvedené v odpovedi na druhú otázku, z článku 3 ods. 1 smernice 2003/4 nevyplýva inherentná povinnosť žiadateľa poskytnúť identifikačné údaje.
90. Vzniká otázka, či členské štáty môžu takúto požiadavku na poskytnutie identifikácie stanoviť vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch.
91. Z článku 288 ZFEÚ vyplýva, že členským štátom zostáva pri preberaní smernice široká diskrečná právomoc, pokiaľ ide o voľbu spôsobov a prostriedkov zabezpečenia jej implementácie. Táto sloboda voľby nemá vplyv na povinnosť uloženú všetkým členským štátom, ktorým je smernica určená, prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie úplnej účinnosti dotknutej smernice v súlade s cieľom, ktorý sa ňou sleduje.(39)
92. Pokiaľ ide o uplatňovanie práva na prístup k informáciám o životnom prostredí, v článku 3 ods. 5 smernice 2003/4 sa konkrétne uvádza, že členské štáty majú definovať „praktické postupy“ na zabezpečenie „účinného výkonu“ tohto práva. Ako sa uvádza vyššie(40), cieľom týchto praktických postupov je uľahčiť výkon práva.
93. V Aarhuskom dohovore sa v článku 4 ods. 1 stanovuje, že verejné orgány majú informácie o životnom prostredí sprístupňovať „v rámci vnútroštátnych právnych predpisov“. Podľa Príručky na uplatňovanie Aarhuského dohovoru to znamená, že „vnútroštátne právne predpisy by mali stanoviť rámec pre proces odpovedania na žiadosti o informácie v súlade s [Aarhuským] dohovorom“(41). Na účely uplatňovania práva na informácie o životnom prostredí sa právo Únie, a najmä smernica 2003/4, považuje za súčasť vnútroštátneho práva členských štátov.(42)
94. Z článku 3 ods. 5 smernice 2003/4 a článku 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru vyplýva, že v kontexte definovania praktických postupov na účinný výkon práva na informácie o životnom prostredí majú členské štáty diskrečnú právomoc určiť rámec procesu podávania žiadostí o informácie a odpovedania na ne.
95. Po prvé môže byť v tomto kontexte identifikácia žiadateľa potrebná na to, aby orgány verejnej moci mohli na žiadosť odpovedať. Verejné orgány môžu napríklad požadovať meno/názov a poštovú adresu žiadateľa, ak žiadateľ neposkytne žiadne iné kontaktné údaje.
96. Identifikačné údaje žiadateľa môžu byť potrebné aj v prípade, že sa informácie poskytujú za (primeraný) poplatok v súlade s článkom 5 ods. 2 smernice 2003/4.(43)
97. Po druhé môžu byť identifikačné údaje potrebné, keď žiadosť o informácie spadá pod jednu z výnimiek podľa článku 4 smernice 2003/4.
98. V článku 4 tejto smernice sa presne vymenúvajú výnimky, ktoré môžu členské štáty zaviesť z práva na prístup k informáciám o životnom prostredí. Pokiaľ boli takéto výnimky skutočne prebraté do vnútroštátneho práva, verejné orgány sa na ne môžu odvolávať, aby nevyhoveli žiadostiam o informácie, ktoré im boli predložené.(44)
99. Tieto výnimky sa okrem iného vzťahujú na žiadosť, ktorá je zjavne neprimeraná, na žiadosť týkajúcu sa materiálu v priebehu jeho dokončovania, internej komunikácie a situácií, v ktorých zverejnenia informácií by mohli mať nepriaznivý vplyv na dôvernosť konania verejných orgánov, medzinárodné vzťahy, verejnú bezpečnosť alebo obranu štátu, dôvernosť obchodných alebo priemyselných informácií alebo dôvernosť osobných údajov.
100. V článku 4 ods. 2 druhom pododseku smernice 2003/4 sa uvádza, že v každom jednotlivom prípade sa musí zvážiť verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie, oproti záujmu, ktorému slúži zamietnutie. Odmietnutie prístupu k informáciám o životnom prostredí z dôvodov uvedených v článku 4 musí byť preto vždy založené na zvážení príslušných záujmov.
101. Z judikatúry Súdneho dvora je jednoznačné, že záujmy sa musia zvažovať na základe skutočného a konkrétneho preskúmania každej situácie, ktorú príslušné orgány v súvislosti so žiadosťou o prístup k informáciám o životnom prostredí podanou na základe smernice 2003/4 posudzujú.(45)
102. Keďže preskúmanie žiadosti o prístup musí zohľadňovať konkrétne záujmy existujúce v každom konkrétnom prípade, verejný orgán je tiež povinný preskúmať informácie prípadne poskytnuté žiadateľom o dôvodoch, ktoré môžu odôvodniť zverejnenie požadovaných informácií.(46)
103. Podľa článku 4 ods. 5 smernice 2003/4 sa navyše odmietnutie sprístupniť informáciu „oznámi“ žiadateľovi písomne alebo elektronicky, ak bola žiadosť podaná písomne alebo ak to žiadateľ požaduje. V oznámení sa musia uviesť dôvody odmietnutia. Ak je odmietnutie oznámené, verejný orgán už informácie nesprístupňuje. Namiesto toho prijíma ako správny orgán rozhodnutie, pre ktoré sa môžu vyžadovať identifikačné údaje žiadateľa.(47)
104. Je zrejmé, že v kontexte uplatňovania výnimky z práva na prístup k informáciám musí orgán verejnej moci komunikovať so žiadateľom spôsobom, ktorý sa líši od prostého sprístupnenia informácií. V takýchto situáciách môžu členské štáty považovať za potrebné požadovať identifikáciu žiadateľa.(48)
105. Ak však žiadateľ o informácie o životnom prostredí požiada a kontaktné údaje poskytne a orgán verejnej moci môže sprístupniť informácie bez akejkoľvek osobitnej spolupráce so žiadateľom a bez uplatnenia výnimky, identifikácia žiadateľa sa nezdá byť nevyhnutnou požiadavkou na uplatnenie práva na prístup. Neexistuje žiaden zjavný dôvod, prečo by sa napríklad osoba, ktorá chce mať prístup k registrom alebo zoznamom informácií o životnom prostredí vytvoreným a vedeným podľa článku 3 ods. 5 smernice 2003/4 alebo ktorá je prítomná in situ v zariadení na preskúmanie informácií o životnom prostredí, musela najprv identifikovať. To isté platí napríklad pre osobu, ktorá pošle e‑mail podpísaný pseudonymom so žiadosťou o informácie o životnom prostredí.(49)
106. Ako v podstate argumentovali komisár a Right to Know, systematické požadovanie toho, aby sa všetci žiadatelia o informácie o životnom prostredí identifikovali, by mohla niektoré osoby od žiadosti o informácie odradiť. Ako sa uvádza vyššie v odpovedi na prvú otázku, pre niektorých žiadateľov by ich meno mohlo byť zástupným znakom ich záujmu a povinnosť uviesť ho by mohla znamenať požiadavku preukázať svoj oprávnený záujem, čo je v rozpore so smernicou 2003/4 a Aarhuským dohovorom. Tieto zainteresované strany osobitne zdôraznili riziko obťažovania osôb, ktoré uplatňujú svoje právo na informácie o životnom prostredí, pričom toto riziko nie je teoretické ani abstraktné, najmä ak ide o hospodárske záujmy. Prístup, ktorý je „voči žiadateľom slepý“, ako aj „voči motívom slepý“, môže zabrániť riziku odplaty uvedenému v článku 3 ods. 8 Aarhuského dohovoru.(50)
107. Keďže identifikáciu žiadateľa nemožno vyžadovať ako všeobecnú požiadavku na uplatnenie práva na prístup k informáciám o životnom prostredí, pochybnosti o pravosti identifikačných údajov poskytnutých žiadateľom nie sú vhodným dôvodom, na základe ktorého môže správny orgán žiadať potvrdenie totožnosti žiadateľa. Uvedené však, ako bude vysvetlené v rámci piatej otázky nižšie, nemá vplyv na situáciu, v ktorej sa žiada o potvrdenie s cieľom určiť, či je žiadosť zjavne neprimeraná v súlade s článkom 4 ods. 1 písm. b) smernice 2003/4.
108. Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že článok 3 ods. 1 smernice 2003/4 v spojení s článkom 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ako všeobecné pravidlo vyžaduje, aby žiadatelia na účely podania žiadosti o informácie o životnom prostredí uviedli svoje meno/názov a fyzickú adresu aj v prípade pochybností o pravosti identifikačných údajov poskytnutých žiadateľom. Uvedené platí za predpokladu, že identifikácia nie je potrebná na zodpovedanie žiadosti a že sa neuplatňuje žiadna výnimka podľa článku 4 uvedenej smernice.
E. Piata otázka
109. Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 1 písm. b) smernice 2003/4 vo vzťahu k článku 4 ods. 3 písm. b) Aarhuského dohovoru vykladať v tom zmysle, že verejnému orgánu bráni požadovať potvrdenie skutočného mena/názvu a/alebo aktuálnej fyzickej adresy žiadateľa s cieľom určiť, či je daná žiadosť zjavne neprimeraná vzhľadom na objem, povahu a frekvenciu iných žiadostí, ktoré podal rovnaký žiadateľ.
110. Podľa ustálenej judikatúry právo na prístup k informáciám o životnom prostredí stanovené smernicou 2003/4 znamená, že sprístupnenie informácií o životnom prostredí by malo byť všeobecným pravidlom a že verejné orgány by mali byť oprávnené zamietnuť žiadosť o informácie o životnom prostredí len v osobitných a jasne vymedzených prípadoch. Výnimky z práva na prístup by sa preto mali vykladať reštriktívne, pričom verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie, by sa mal zvažovať oproti záujmu, ktorému slúži zamietnutie.(51)
111. Ako som už uviedol vyššie(52), článok 4 tejto smernice presne vymenúva výnimky, ktoré môžu členské štáty zaviesť z práva na prístup k informáciám o životnom prostredí. Pokiaľ boli takéto výnimky skutočne prebraté do vnútroštátneho práva, verejné orgány sa na ne môžu odvolávať, aby nevyhoveli žiadostiam o informácie, ktoré im boli predložené.(53)
112. Členské štáty teda môžu podľa článku 4 ods. 1 písm. b) smernice 2003/4 stanoviť, že žiadosť o informácie o životnom prostredí sa má zamietnuť, ak je žiadosť „zjavne [neprimeraná]“.
113. Vnútroštátny súd sa konkrétne pýta, či v kontexte uplatňovania tejto výnimky môžu verejné orgány žiadať o potvrdenie totožnosti žiadateľa a či pri určovaní primeranosti žiadosti môžu zohľadniť objem, povahu a frekvenciu iných žiadostí podaných tým istým žiadateľom.
114. Na úvod je nutné poznamenať, že v niektorých jazykových verziách vyššie uvedeného ustanovenia sa na opis žiadosti používa výraz „[neprimeraná]“(54), zatiaľ čo v iných jazykových verziách sa používa výraz „zneužívajúca“(55). V žiadnej z jazykových verzií však nie sú uvedené konkrétne kritériá na posúdenie zjavnej neprimeranosti alebo zneužívajúcej povahy žiadosti.
115. V článku 4 ods. 3 smernice 2003/4 sa stanovuje, že keď členský štát ustanoví výnimky, môže vypracovať verejne prístupný zoznam kritérií, na základe ktorých príslušný orgán môže rozhodovať o nakladaní so žiadosťami.(56)
116. Členské štáty majú preto diskrečnú právomoc určiť faktory na uplatnenie tohto dôvodu zamietnutia.
117. Pokiaľ však ide o výnimku zo všeobecného pravidla, že informácie sa musia poskytnúť, odmietnutie z dôvodu zjavne neprimeranej žiadosti musí zostať výnimočné.
118. V tomto zmysle musí byť štandard na to, aby bola žiadosť označená za zjavne neprimeranú, vysoký.
119. Konkrétne povedané, vzhľadom na objem požadovaných informácií je podľa článku 3 ods. 2 písm. b) smernice 2003/4 tento faktor (ako aj komplexnosť požadovaných informácií) dôvodom na predĺženie jednomesačnej lehoty, v ktorej musí správny orgán odpovedať. Z kombinovaného výkladu článku 3 ods. 2 písm. b) smernice 2003/4 a článku 4 ods. 2 písm. b) tejto smernice vyplýva, že samotný objem požadovaných informácií nespôsobuje zjavnú neprimeranosť žiadosti.(57)
120. Pokiaľ ide o frekvenciu žiadostí, treba pripomenúť, že právo na prístup k informáciám o životnom prostredí slúži všeobecnému cieľu, a to prispieť k zlepšovaniu povedomia o záležitostiach životného prostredia. Žiadateľ má právo požiadať o informácie o životnom prostredí rôzne orgány verejnej moci alebo ten istý orgán verejnej moci bez obmedzenia počtu žiadostí. Stanovenie absolútnej číselnej hranice, pri ktorej prekročení by žiadosť mohla byť kvalifikovaná ako zjavne neprimeraná, by mohlo narušiť právo na informácie o životnom prostredí.(58)
121. Podľa ustálenej judikatúry však v práve Únie existuje všeobecná právna zásada, podľa ktorej sa práva Únie nemožno dovolávať na zneužívajúce alebo podvodné účely.(59) Túto všeobecnú právnu zásadu musia jednotlivci(60) vrátane žiadateľov, ktorí uplatňujú svoje právo na informácie o životnom prostredí, dodržiavať.
122. Výnimka stanovená v článku 4 ods. 1 písm. b) smernice 2003/4 odráža túto judikatúru Súdneho dvora a potvrdzuje, ako uviedlo Írsko, že je dôležité zabrániť zneužívaniu práv, ktoré smernica priznáva.
123. Aby bolo možné konštatovať, že žiadosť je zjavne neprimeraná, musí predmetný orgán verejnej moci zohľadniť všetky relevantné okolnosti každého prípadu vrátane povahy žiadosti a zdroja žiadosti. To platí najmä vtedy, ako v podstate zdôraznila česká vláda, keď okolnosti prípadu ukazujú, že žiadosť je šikanózna alebo neopodstatnená, keď môže spôsobiť obťažovanie alebo narušenie alebo keď odhaľuje úmysel žiadateľa alebo žiadateľov paralyzovať fungovanie verejného orgánu tým, že ho žiadosťami zaplaví.(61)
124. V tomto kontexte môže byť potrebné potvrdenie mena/názvu a adresy žiadateľa, aby orgány verejnej moci mohli žiadateľovi oznámiť dôvody zamietnutia sprístupnenia všetkých alebo časti požadovaných informácií, ako sa uvádza v článku 4 ods. 5 smernice 2003/4.
125. Z uvedeného vyplýva, že určenie, či je žiadosť zjavne neprimeraná, nezávisí od počtu, povahy alebo frekvencie žiadostí posudzovaných samostatne, ale od všetkých okolností každého prípadu. Tieto okolnosti môžu zahŕňať použitie pseudonymu, ktorý je zjavne neseriózny alebo šikanózny.
126. Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že článok 4 ods. 1 písm. b) smernice 2003/4 v spojení s článkom 4 ods. 3 písm. b) Aarhuského dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že verejnému orgánu nebráni požadovať potvrdenie skutočného mena/názvu a/alebo aktuálnej fyzickej adresy žiadateľa s cieľom určiť, či je daná žiadosť zjavne neprimeraná vzhľadom na objem, povahu a frekvenciu iných žiadostí, ktoré podal rovnaký žiadateľ, ak sa tieto kritériá nezohľadňujú izolovane, ale v kontexte celkového posudzovania okolností každého prípadu. To platí najmä vtedy, keď konkrétne okolnosti prípadu ukazujú, že žiadosť je šikanózna alebo neopodstatnená, keď môže spôsobiť obťažovanie alebo narušenie alebo keď odhaľuje úmysel žiadateľa alebo žiadateľov paralyzovať fungovanie verejného orgánu.
V. Návrh
127. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil High Court (Vyšší súd, Írsko), takto:
1. Pojem „žiadosť“ uvedený v článku 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí, ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313/EHS v spojení s článkom 4 ods. 1 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, podpísaný v Aarhuse 25. júna 1998 a schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (ďalej len „Aarhuský dohovor“),
sa má vykladať v tom zmysle, že ide o žiadosť podanú podľa článku 3 ods. 1 uvedenej smernice. Otázka, či žiadosť spadá do pôsobnosti tohto ustanovenia, musí byť správne alebo súdne preskúmateľná podľa článku 6 smernice 2003/4.
2. Pojem „žiadateľ“ v článku 2 ods. 5 smernice 2003/4 v spojení s článkami 2 a 4 Aarhuského dohovoru
sa má vykladať v tom zmysle, že sa neobmedzuje len na fyzickú alebo právnickú osobu identifikovanú jej skutočným menom/názvom a/alebo aktuálnou fyzickou adresou, ale zahŕňa aj osobu vystupujúcu anonymne alebo pod pseudonymom a/alebo žiadateľa, ktorý ako svoje kontaktné údaje uvedie len e‑mailovú adresu.
3. Článok 3 ods. 1 smernice 2003/4 v spojení s článkom 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru
sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ako všeobecné pravidlo vyžaduje, aby žiadatelia na účely podania žiadosti o informácie o životnom prostredí uviedli svoje meno/názov a fyzickú adresu aj v prípade pochybností o pravosti identifikačných údajov poskytnutých žiadateľom. Uvedené platí za predpokladu, že identifikácia nie je potrebná na zodpovedanie žiadosti a že sa neuplatňuje žiadna výnimka podľa článku 4 uvedenej smernice.
4. Článok 4 ods. 1 písm. b) smernice 2003/4 v spojení s článkom 4 ods. 3 písm. b) Aarhuského dohovoru
sa má vykladať v tom zmysle, že verejnému orgánu nebráni požadovať potvrdenie skutočného mena/názvu a/alebo aktuálnej fyzickej adresy žiadateľa s cieľom určiť, či je daná žiadosť zjavne neprimeraná vzhľadom na objem, povahu a frekvenciu iných žiadostí, ktoré rovnaký žiadateľ podal, ak sa tieto kritériá nezohľadňujú izolovane, ale v kontexte celkového posudzovania okolností každého prípadu. To platí najmä vtedy, keď konkrétne okolnosti prípadu ukazujú, že žiadosť je šikanózna alebo neopodstatnená, keď môže spôsobiť obťažovanie alebo narušenie alebo keď odhaľuje úmysel žiadateľa alebo žiadateľov paralyzovať fungovanie verejného orgánu.
1 Jazyk prednesu: angličtina.
2 Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, podpísaný v Aarhuse 25. júna 1998 a schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 1, ďalej len „Aarhuský dohovor“).
3 Pozri EBBESSON, J. a kol.: The Aarhus Convention: An Implementation Guide. 2. vyd., Ženeva: Organizácia Spojených národov, 2014, s. 19 (ďalej len „Príručka na uplatňovanie Aarhuského dohovoru“).
4 Aarhuský dohovor, preambula, siedmy odsek.
5 BARRIT, E.: The Foundations of the Aarhus Convention. London: Hart Publishing, 2020, s. 5.
6 Príručka na uplatňovanie Aarhuského dohovoru, s. 15.
7 WHITTAKER, S., REID, C. T., MENDEL, J.: Freedom of Environmental Information: Aspirations and Practice. Cambridge: Intersentia, 2023, s. 38.
8 Prístup k informáciám o životnom prostredí a ich poskytovanie možno ďalej odôvodniť napríklad potrebou podporiť udržateľný rozvoj a zlepšiť presadzovanie práva životného prostredia. Pozri BELL, S. a kol.: Environmental Law. 9. vyd., Oxford: Oxford University Press, 2024, s. 248.
9 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí, ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313/EHS (Ú. v. ES L 41, 2003, s. 26; Mim. vyd. 15/007, s. 375).
10 Rozsudok z 15. apríla 2021, Friends of the Irish Environment (C‑470/19, EU:C:2021:271, bod 26 a citovaná judikatúra).
11 Rozsudok z 19. decembra 2013, Fish Legal a Shirley (C‑279/12, EU:C:2013:853, bod 36 a citovaná judikatúra).
12 Rozsudok z 19. decembra 2013, Fish Legal a Shirley (C‑279/12, EU:C:2013:853, bod 37 a citovaná judikatúra).
13 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2022, Deutsche Umwelthilfe (Typové schválenie motorových vozidiel) (C‑873/19, EU:C:2022:857, bod 55 a citovaná judikatúra).
14 Rozsudok z 15. apríla 2021, Friends of the Irish Environment (C‑470/19, EU:C:2021:271, bod 28 a citovaná judikatúra).
15 Príručka na uplatňovanie Aarhuského dohovoru, s. 79 (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).
16 Príručka na uplatňovanie Aarhuského dohovoru, s. 79.
17 Pozri Príručku na uplatňovanie Aarhuského dohovoru, s. 62.
18 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. apríla 2021, Friends of the Irish Environment (C‑470/19, EU:C:2021:271, bod 29 a citovaná judikatúra).
19 Rozsudok zo 16. januára 2025, Banco Santander (Zastúpenie individuálnych spotrebiteľov) (C‑346/23, EU:C:2025:13, bod 43 a citovaná judikatúra).
20 Príručka na uplatňovanie Aarhuského dohovoru, s. 55 (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).
21 WHITTAKER, S. a kol., poznámka pod čiarou 7 vyššie, c. d., s. 49.
22 Tamže.
23 Smernica Rady zo 7. júna 1990 o slobode prístupu k informáciám o životnom prostredí (Ú. v. ES L 158, 1990, s. 56; Mim. vyd. 15/001, s. 402).
24 Pozri KRÄMER, L.: La Directive 90/313/CEE sur l’accès à l’information en matière d’environement: genèse et perspectives d’application. In: PALLEMAERTS, M. (ed.): Het recht op informatie inzake leefmilieu = Le droit à l’information en matière d’environnement = The right to environmental information. Bruxelles: E. Story‑Scientia, 1991, s. 17 až 39, na strane 32 (kurzívou zvýraznila generálna advokátka); KLEIN, D. R.: Kapitel 3 Reaktive Umweltinformationspflichten. In: Umweltinformation im Völker‑ und Europarecht: Aktive Umweltaufklärung des Staates und Informationszugangsrechte des Bürgers. Tübingen: Mohr Siebeck, 2011, s. 320, s ďalšími odkazmi na právnu literatúru.
25 KRÄMER, L., BADGER, C.: Krämer’s EU Environmental Law. 9. vyd., Oxford: Hart Publishing, 2024, s. 139 (kurzívou zvýraznila generálna advokátka). Pozri vo všeobecnosti BOER, B. (ed.): Environmental Law Dimensions of Human Rights. Oxford: Oxford University Press, 2015.
26 Pozri bod 28 vyššie. To v oblasti práva životného prostredia odráža ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa právne predpisy Únie musia, pokiaľ je to možné, vykladať spôsobom zlučiteľným s medzinárodným právom, najmä ak sú špecificky určené na vykonanie medzinárodnej zmluvy uzatvorenej Európskou úniou. Pozri rozsudok zo 6. júla 2023, EIB a Komisia/ClientEarth (C‑212/21 P až C‑223/21 P, EU:C:2023:546, bod 66). Pozri KRÄMER, L.: The Aarhus Convention and the European Union. In: BANER, C. (ed.): The Aarhus Convention, A Guide for UK Lawyers. London: Hart Publishing, 2015, Bloomsbury, s. 79.
27 Pozri bod 62 vyššie.
28 Pozri Príručku na uplatňovanie Aarhuského dohovoru, s. 55. Pozri aj moje návrhy vo veci Societatea Civilă Profesională de Avocaţi AB & CD (C‑252/22, EU:C:2023:592, body 37 a 38).
29 Pozri KLEIN, D. R., poznámka pod čiarou 24 vyššie, c. d., s. 321.
30 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2015, East Sussex County Council (C‑71/14, EU:C:2015:656, bod 52 a citovaná judikatúra).
31 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).
32 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 264, 2006, s. 13).
33 ETEMIRE, U.: Access to Environmental Information under EU Law. In: PEETEERS, M., ElLIANTONIO, M. (eds.): Research Handbook on EU Environmental Law. Cheltenham: Edward Elgar Publishing, 2020, s. 117 až 132, na s. 120.
34 Článok 3 nariadenia č. 1367/2006.
35 Pozri o prístupe k transparentnosti založenom na právach v oblasti práva životného prostredia okrem iného HUNTER, B. D.: The emerging norm of transparency in international environmental governance. In: ALA’I, P., VAUGHN, G. R. (eds.): Research Handbook on Transparency. Cheltenham: Edward Elgar, 2014.
36 Komisár uvádza príklad jednotlivca, ktorý predtým podal verejnému orgánu námietky v súvislosti s vplyvom projektu na životné prostredie, alebo jednotlivca, ktorý hľadá informácie o opatrení alebo činnosti s vplyvom na životné prostredie vo svojej lokalite, alebo ak informácie chce organizácia s osobitnými environmentálnymi cieľmi.
37 Pozri WHITTAKER, S. a kol., poznámka pod čiarou 7 vyššie, c. d., s. 49, ktorý zdôrazňuje, že „nezáleží na tom, kto podáva žiadosť (alebo žiadosti) o informácie o životnom prostredí, pretože každý, kto tak robí, by tak mal robiť s cieľom chrániť a zlepšovať životné prostredie pre súčasné a budúce generácie“.
38 Jedným z príkladov môže byť podávanie elektronických žiadostí prostredníctvom formulára, pri ktorom je na jeho odoslanie potrebné overiť, či žiadateľ nie je robot.
39 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. novembra 2020, Komisia/Rakúsko (Orgán pre železničnú bezpečnosť) (C‑796/19, EU:C:2020:920, bod 60 a citovaná judikatúra).
40 Pozri bod 41 vyššie.
41 Príručka na uplatňovanie Aarhuského dohovoru, s. 79.
42 Pozri Výbor pre dodržiavanie Aarhuského dohovoru, oznámenie ACCC/C/2006/18 Dánsko.
43 Pozri, čo sa týka významu pojmu „primeraný“ poplatok, rozsudok z 9. septembra 1999, Komisia/Nemecko (C‑217/97, EU:C:1999:395, bod 48).
44 Rozsudok z 23. novembra 2023, Right to Know (C‑84/22, EU:C:2023:910, bod 35).
45 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2021, Land Baden‑Württemberg (Interná korešpondencia) (C‑619/19, EU:C:2021:35, bod 59).
46 Pozri rozsudok z 20. januára 2021, Land Baden‑Württemberg (Interná korešpondencia) (C‑619/19, EU:C:2021:35, bod 63).
47 Pozri KARG, M.: Informationszugang auf Antrag – §4 Antrag und Verfahren – B. Antragserfordernis (Abs. UIG § 4 Absatz 1). In: GERSDORF, H., PAAL, B. P. (eds.): BeckOK, Informations‑ und Medienrecht. 45. vyd., München: C.H. Beck, 2021, bod 5.
48 Napríklad podľa švédskeho zákona preberajúceho smernicu 2003/4 [Lag (2005:181) om miljöinformation hos vissa enskilda organ] [zákon (2005:181) o informáciách o životnom prostredí niektorých individuálnych orgánov] môže o prístup k informáciám o životnom prostredí požiadať každý. Z článku 3 uvedeného zákona vyplýva, že osoby, ktoré žiadajú o informácie, nie sú povinné uvádzať svoje meno/názov ani uvádzať dôvody žiadosti. Identifikácia však môže byť potrebná zo strany administratívy na účely preskúmania, či existujú prekážky brániace sprístupneniu informácií. Prekážky sú v podstate rovnaké, ako sú tie, ktoré sú stanovené v článku 4 smernice 2003/4. Vo Fínsku je vnútroštátnym zákonom, ktorým sa preberá smernica 2003/4, Laki vesihuoltolain 16 §:n muuttamisesta 28.01.2005/54 (zákon 2005/54, ktorým sa mení článok 16 zákona o zásobovaní vodou). Vnútroštátne právne predpisy však už účinne spĺňali požiadavky smernice 2003/4 vzhľadom na príslušné ustanovenia zákona Laki viranomaisten toiminnan julkisuudesta 21.5.1999/621 (zákon 1999/621 o prístupe k informáciám). Podľa článku 13 posledného uvedeného zákona sa osoby žiadajúce o prístup nemusia identifikovať ani uvádzať dôvody žiadosti, pokiaľ to nie je potrebné na výkon diskrečnej právomoci orgánu verejnej moci alebo na určenie, či má osoba žiadajúca o prístup právo na prístup k dokumentu. Grécky zákon, ktorým sa preberá smernica 2003/4 (Ypourgiki apofasi HP 11764/653, Prosvasi toy koinou stis dimosies arches gia parochi pliroforion sxetika me to perivallon (ministerské rozhodnutie HP 11764/653 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí, FEK B’327/17.03.2006, kodifikované Proedriko Diatagma 28/2015, Kodikopoiisi diataxeon gia tin prosvasi se dimosia eggrafa kai stoixeia (prezidentský dekrét 28/2015 o kodifikácii ustanovení o prístupe k verejným dokumentom a prvkom verejných informácií, FEK A’34/23.03.2015), neuvádza, či žiadosť môže byť anonymná. Za zmienku však stojí, že od 1. januára 2025 Kodikas Dioikitikis Diadikasias (grécky Správny poriadok, zákon 2690/1999, FEK A’ 45/9.3.1999), ktorý sa uplatňuje na všetky verejné orgány, ak nie je stanovené inak, výslovne umožňuje podávanie anonymných žiadostí. Orgán verejnej moci pritom nemá povinnosť odpovedať v prípade zamietnutia anonymnej žiadosti alebo žiadosti, ktorá je zjavne vágna alebo repetitívna.
49 Ak však použitý pseudonym odhaľuje nekalý úmysel žiadateľa, na žiadosť sa môže vzťahovať výnimka stanovená v článku 4 ods. 1 písm. b) smernice 2003/4.
50 Pozri Príručku na uplatňovanie Aarhuského dohovoru, s. 71, kde sa uvádza: „tak ako v mnohých situáciách, ktoré zahŕňajú otvorenosť a transparentnosť a v ktorých ide o hospodárske záujmy, môže byť potrebné chrániť osoby, ktoré podstupujú riziko a požadujú dodržiavanie pravidiel a riadnych postupov, pred odplatou“.
51 Rozsudok z 23. novembra 2023, Right to Know (C‑84/22, EU:C:2023:910, bod 34).
52 Pozri bod 98 vyššie.
53 Rozsudok z 23. novembra 2023, Right to Know (C‑84/22, EU:C:2023:910, bod 35).
54 To je napríklad prípad bulharskej („неоснователно“), českej („nepřiměřená“), lotyšskej („nepamatots“), španielskej („irrazonable“), holandskej („onredeleijk“) a gréckej („παράλογη“) verzie.
55 To je napríklad prípad francúzskej („abusive“), nemeckej („missbräuchlich“) a portugalskej („abusivo“) verzie.
56 V Príručke na uplatňovanie Aarhuského dohovoru, s. 84, sa uvádza, že ak sa zmluvná strana (Aarhuského dohovoru) rozhodne túto výnimku ustanoviť, „bude musieť vymedziť pojem ‚zjavne neprimeraná‘, aby verejným orgánom pomohla určiť, kedy je žiadosť tak neprimeraná, že ju možno odmietnuť na základe tejto výnimky, a aby chránila záujem verejnosti na tom, aby sa tento test neuplatňoval svojvoľne“.
57 Príručka na uplatňovanie Aarhuského dohovoru, s. 84, tento prístup potvrdzuje a zdôrazňuje, že „hoci dohovor neposkytuje priame usmernenie, ako vymedziť pojem ‚zjavne neprimeraná‘, je jasné, že sa musí [týkať] viac než len objemu a komplexnosti požadovaných informácií“.
58 Pozri analogicky rozsudok z 9. januára 2025, Österreichische Datenschutzbehörde (Neprimerané žiadosti) (C‑416/23, EU:C:2025:3, bod 47).
59 Rozsudok z 19. septembra 2024, Matmut (C‑236/23, EU:C:2024:761, bod 51).
60 Tamže, bod 52.
61 Pozri analogicky rozsudok z 9. januára 2025, Österreichische Datenschutzbehörde (Neprimerané žiadosti) (C‑416/23, EU:C:2025:3, bod 57).