–

Κ.Α.Μ., v zastúpení: N. Charalambidou, dikigoros,

–

Cyperská republika, v zastúpení: F. Sotiriou a E. Symeonidou, splnomocnené zástupkyne,

–

Spolková republika Nemecko, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

–

Európsky parlament, v zastúpení: I. Anagnostopoulou a R. van de Westelaken, splnomocnení zástupcovia,

–

Rada Európskej únie, v zastúpení: M. Balta, M. Moore a K. Pleśniak, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: T. Adamopoulos, A. Azéma, F. Blanc, J. Hottiaux a A. Katsimerou, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka jednak výkladu článku 12 a článku 14 ods. 4 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9) a článku 18 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), a jednak platnosti tohto článku 14 ods. 4 písm. a) z hľadiska článku 78 ods. 1 ZFEÚ a článku 18 Charty.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi K. A. M. a Cyperskou republikou, ktorú zastupuje Ypiresia Asylou (azylový úrad, Cyprus), vo veci zamietnutia žiadosti K. A. M. o priznanie postavenia utečenca zo strany tohto úradu z dôvodu, že predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť tohto členského štátu.

3

Článok 1 Dohovoru o právnom postavení utečencov podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954, zmeneného Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov prijatým v New Yorku 31. januára 1967, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“), nazvaný „Definícia pojmu ‚utečenec‘“, v oddiele F stanovuje:

„Ustanovenia [Ženevského] dohovoru sa nevzťahujú na žiadnu osobu, u ktorej sú vážne dôvody domnievať sa, že

4

Článok 33 tohto dohovoru, nazvaný „Zákaz vyhostenia alebo vrátenia (‚refoulement‘)“, znie takto:

„1.   Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.

2.   Výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu.“

5

Odôvodnenia 21, 31 a 37 smernice 2011/95 uvádzajú:

…

…

6

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenia pojmov“, uvádza:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

7

Kapitola II uvedenej smernice, nazvaná „Posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu“, ktorá obsahuje články 4 až 8 tejto smernice, stanovuje skutočnosti relevantné na preukázanie potreby medzinárodnej ochrany na strane žiadateľa. Kapitola III tej istej smernice, nazvaná „Oprávnenie na postavenie utečenca“, ktorá obsahuje články 9 až 12 tejto smernice, vymenúva kritériá týkajúce sa toho, že sa osoba považuje za utečenca.

8

Článok 12 smernice 2011/95 s názvom „Vylúčenie“ v odseku 2 stanovuje:

„Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení zo získania postavenia utečenca, ak existujú vážne dôvody domnievať sa:

9

Podľa článku 13 tejto smernice, nazvaného „Priznanie postavenia utečenca“:

„Členské štáty priznajú postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorí sú oprávnení ako utečenci v súlade s kapitolami II a III.“

10

Článok 14 tejto smernice s názvom „Zrušenie, ukončenie alebo odmietnutie obnovenia postavenia utečenca“ v odsekoch 4 až 6 stanovuje:

„4.   Členské štáty môžu zrušiť, ukončiť alebo odmietnuť obnoviť postavenie priznané utečencovi vládnym, administratívnym, súdnym alebo kvázi súdnym orgánom, keď:

5.   V situáciách opísaných v odseku 4 môžu členské štáty rozhodnúť o nepriznaní postavenia utečencovi, ak takéto rozhodnutie ešte nebolo prijaté.

6.   Osoby, na ktoré sa uplatňujú odseky 4 alebo 5, sú oprávnené na práva uvedené v článkoch 3, 4, 16, 22, 31, 32 a 33 Ženevského dohovoru alebo na podobné práva, ak sa nachádzajú v danom členskom štáte.“

11

Článok 21 tejto smernice s názvom „Ochrana pred vyhostením alebo vrátením“ stanovuje:

„1.   Členské štáty rešpektujú zásadu zákazu vrátenia alebo vyhostenia v súlade so svojimi medzinárodnými záväzkami.

2.   V prípade, že to nie je zakázané medzinárodnými záväzkami uvedenými v odseku 1, členské štáty môžu vyhostiť utečenca bez ohľadu na to, či je alebo nie je oficiálne uznaný, ak:

3.   Členské štáty môžu zrušiť, ukončiť alebo odmietnuť obnoviť alebo udeliť povolenie na pobyt utečencovi, na ktorého sa uplatňuje odsek 2“

12

Odsek 1 článku 24 smernice 2011/95, nazvaného „Povolenia na pobyt“, znie takto:

„Hneď ako je to možné po udelení medzinárodnej ochrany, členské štáty vydajú osobám s postavením utečenca povolenie na pobyt, ktoré musí byť platné minimálne tri roky a obnoviteľné, pokiaľ to závažné dôvody vnútornej bezpečnosti alebo verejného poriadku nevyžadujú inak, a bez toho, aby bol dotknutý článok 21 ods. 3“

13

Ustanovenie § 5 Peri Prosfygon Nómos z roku 2000 (zákon o utečencoch z roku 2000) [EE, príloha 6 (I), č. 3383, 28.1.2000, s. 1] v znení zmien (ďalej len „zákon o utečencoch“), nazvaný „Vylúčenie žiadateľa“, stanovuje:

„1.   Žiadateľ je vylúčený zo získania postavenia utečenca:

…

…“

14

Ustanovenie § 6A zákona o utečencoch stanovuje:

„1.   Postavenie utečenca sa odníme, ak vedúci [azylového úradu]:

…

1A.   Ak žiadosť podala osoba, ktorá patrí do jednej z kategórií uvedených v odseku 1 písm. c) a d), vedúci [azylového úradu] rozhodnutím zamietne žiadosť o priznanie postavenia utečenca.

2.   Ak vedúci [azylového úradu] po preskúmaní veci analogicky s riadnym postupom posudzovania žiadostí stanoveným v § 13 zistí, že niektorá z podmienok uvedených v odseku 1 je splnená, prostredníctvom písomného a odôvodneného rozhodnutia, v ktorom uvedie skutkové a právne dôvody, na ktorých sa rozhodnutie zakladá, odníme postavenie utečenca; dotknutú osobu tiež informuje o jej práve podať opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu…

…

5.   Osoby, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia odseku 1, požívajú práva stanovené v článkoch 3, 4, 16, 22, 31, 32 a 33 [Ženevského dohovoru], pokiaľ sa nachádzajú na území pod kontrolou vládou republiky.“

15

Podľa § 29 zákona o utečencoch s názvom „Vyhostenie osôb s postavením medzinárodnej ochrany“:

„1.   Riaditeľ [Tmima Archeiou Plithysmou kai Metanastefsis (Úrad pre register obyvateľstva a prisťahovalectvo)] je oprávnený rozhodnúť o vyhostení osoby požívajúcej medzinárodnú ochranu:

…

4.   Zakazuje sa vydať príkaz na vyhostenie utečenca… do krajiny, v ktorej by jeho život alebo sloboda boli ohrozené alebo kde by táto osoba mohla byť vystavená mučeniu alebo ponižujúcemu alebo neľudskému zaobchádzaniu alebo trestu či prenasledovaniu z dôvodu jej pohlavia, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitému spoločenstvu, politických názorov, ozbrojeného konfliktu alebo ekologickej katastrofy.

…

6.   Osoby, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia odseku 1, požívajú práva stanovené v článkoch 3, 4, 16, 22, 31, 32 a 33 [Ženevského dohovoru], pokiaľ sa nachádzajú na územiach kontrolovaných vládou [Cyperskej] republiky.“

16

Žalobca vo veci samej, K.A.M., marocký štátny príslušník, ktorý neoprávnene vstúpil na územie Cyperskej republiky 29. decembra 2018, podal 10. januára 2019 na Azylový úrad žiadosť o medzinárodnú ochranu.

17

Dňa 28. januára 2019 Grafeio Katapolemisis tis Tromokratias (Úrad pre boj proti terorizmu, Cyprus) zaslal azylovému úradu dôverný list, v ktorom poukázal na nebezpečnosť žalobcu vo veci samej.

18

Podľa dôkazov, s ktorými bol žalobca vo veci samej oboznámený a ktoré uvádza vo svojich písomných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru, sa v tomto liste uvádza po prvé, že informácie získané orgánmi Cyperskej republiky identifikovali dotknutú osobu ako osobu vykonávajúcu operatívnu činnosť v prospech teroristickej skupiny, po druhé, že si protirečil najmä pokiaľ ide o jeho pohyb pred vstupom na vnútroštátne územie, a po tretie, že žalobca vo veci samej bol známy belgickým, španielskym a francúzskym policajným orgánom v súvislosti s rôznymi trestnými činmi a vyhrážal sa bombovým útokom na belgické veľvyslanectvo v Maroku.

19

Dňa 16. apríla 2019 Azylový úrad doručil žalobcovi vo veci samej zamietavé rozhodnutie o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. V tejto súvislosti tento úrad „konštatoval, že existujú vážne dôvody domnievať sa, že ak by sa [K.A.M.] vrátil do Maroka, bol by vystavený vážnemu prenasledovaniu tak zo strany orgánov krajiny, ako aj zo strany spoločnosti“ z dôvodu jeho názorov, a dospel k záveru, že „sa zdá, že z vyššie uvedených tvrdení [K.A.M.] vyplýva, že vo vzťahu k nemu existujú subjektívne a objektívne skutočnosti, ktoré môžu preukázať, že utiekol zo svojej krajiny pôvodu a nechce sa tam vrátiť z dôvodu odôvodnenej obavy z prenasledovania z niektorého z dôvodov uvedených v § 3 ods. 1 zákonov o utečencoch z rokov 2000 a 2018“. Uvedený úrad však uviedol, že príslušné orgány odkazovali na dotknutú osobu ako na osobu nebezpečnú pre cyperskú spoločnosť a pre bezpečnosť Cyperskej republiky, pričom zastával názor, že podmienky stanovené v § 6A ods. 1 písm. c) a § 6A ods. 1A zákona o utečencoch boli splnené, a v dôsledku toho jej odmietol priznať postavenie utečenca.

20

Keďže žalobca vo veci samej podal v ten istý deň proti tomuto rozhodnutiu správny opravný prostriedok na Anatheoritiki Archi Prosfygon (Odvolací orgán vo veciach utečencov, Cyprus, ďalej len „odvolací orgán“), tento orgán 30. júla 2019 uvedené rozhodnutie potvrdil. Z podobných dôvodov totiž tiež dospel k záveru, že „je potrebné odňať mu postavenie utečenca podľa § 6A ods. 1 písm. c) a § 6A ods. 1A zákonov o utečencoch z rokov 2000 a 2018“.

21

Dňa 14. októbra 2019 podal na Dioikitiko Dikastirio Diethnous Prostasias (Správny súd pre veci týkajúce sa medzinárodnej ochrany, Cyprus), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu o neplatnosť rozhodnutia odvolacieho orgánu z 30. júla 2019.

22

V rámci tohto opravného prostriedku žalobca vo veci samej v podstate tvrdí, že vnútroštátny súd by mal predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania s cieľom určiť, či článok 14 ods. 4 písm. a) smernice 2011/95 možno vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie umožňuje odňatie postavenia utečenca za minulé správanie alebo za činy, ktorých sa utečenec údajne dopustil pred vstupom na územie štátu poskytujúceho ochranu a mimo tohto štátu, pričom tieto činy nie sú uvedené medzi činmi, ktoré predstavujú dôvody na vylúčenie zo získania postavenia utečenca a na ktoré sa tiež nemôže vzťahovať článok 33 Ženevského dohovoru, keďže ide o konanie, ku ktorému došlo pred vstupom dotknutej osoby na územie štátu poskytujúceho ochranu, a či v prípade kladnej odpovede na túto otázku takýto výklad uvedeného ustanovenia rozširuje taxatívny zoznam prípadov, v ktorých je vylúčenie zo získania postavenia utečenca povolené podľa Ženevského dohovoru.

23

Cyperská republika spochybňuje pred vnútroštátnym súdom relevantnosť otázok navrhnutých žalobcom vo veci samej, pokiaľ ide o vyriešenie sporu vo veci samej a okrem toho tvrdí, že pojem „nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu“ už bol predmetom výkladu Súdneho dvora a že otázky národnej bezpečnosti patria do výlučnej právomoci členských štátov.

24

Vnútroštátny súd v prvom rade uvádza, že medzi účastníkmi konania vo veci samej je nesporné, že skutočnosti, na ktorých je založené odmietnutie priznať žalobcovi vo veci samej postavenie utečenca, súvisia s jeho konaním alebo činmi v minulosti, ku ktorým došlo pred jeho vstupom na vnútroštátne územie.

25

Tento vnútroštátny súd ďalej poznamenáva, že hoci Súdny dvor už rozhodoval o otázkach analogických s otázkami nastolenými v rámci prejednávanej veci, na tieto otázky zatiaľ konkrétne neodpovedal.

26

V tejto súvislosti vnútroštátny súd na jednej strane uvádza, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) (C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403), bola Súdnemu dvoru položená otázka, či ustanovenia smernice 2011/95, najmä článok 14 ods. 4 až 6 tejto smernice, ktoré umožňuje členským štátom odňať alebo odmietnuť priznať postavenie utečenca, predstavuje formu odňatia alebo vylúčenia, ktorá nie je uvedená v Ženevskom dohovore, a či sú tieto ustanovenia platné vzhľadom na pravidlá Charty a Zmluvy o FEÚ, podľa ktorých musí byť azylová politika Európskej únie v súlade so Ženevským dohovorom.

27

Okrem toho vnútroštátny súd poznamenáva, že Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že tieto ustanovenia sú platné, a konkrétne zdôraznil, že odňatie a nepriznanie postavenia utečenca nemá za následok zbavenie osoby, ktorá má oprávnenú obavu z prenasledovania vo svojej krajine pôvodu, toho, že sa považuje za utečenca, ani práv, ktoré Ženevský dohovor s týmto spája, čím rozlišuje medzi pojmom „[osoba] považovaná za utečenca“ v zmysle Ženevského dohovoru a pojmom „postavenie utečenca“, ako je definovaný v smernici 2011/95.

28

Na druhej strane vnútroštátny súd poznamenáva, že v bodoch 100 až 105 rozsudku z 9. novembra 2010, B a D (C‑57/09 a C‑101/09, EU:C:2010:661), Súdny dvor konštatoval, že účelom dôvodov vylúčenia uvedených v článku 12 ods. 2 písm. b) a c) smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12; Mim. vyd. 19/007, s. 96), ktorých znenie bolo prepracované v smernici 2011/95, je potrestať činy spáchané v minulosti, ale spresnil, že existenciu akéhokoľvek naliehavého nebezpečenstva, ktoré prípadne predstavuje utečenec pre dotknutý členský štát, možno zohľadniť nie v rámci tohto ustanovenia, ale v rámci článku 14 ods. 4 písm. a) alebo článku 21 ods. 2 tejto smernice.

29

Za týchto podmienok Dioikitiko Dikastirio Diethnous Prostasias (Správny súd pre veci pre týkajúce sa medzinárodnej ochrany) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

30

Podľa ustálenej judikatúry platí, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zavedeného článkom 267 ZFEÚ, prislúcha Súdnemu dvoru, aby poskytol vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú tento súd prejednáva, a z tohto hľadiska Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok z 5. decembra 2023, Nordic Info, C‑128/22, EU:C:2023:951, bod 46 a citovaná judikatúra).

31

Na úvod treba pripomenúť, že v súlade s požiadavkami jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zásady rovnosti, znenie ustanovenia tohto práva, ktoré rovnako ako článok 14 ods. 4 a 5 smernice 2011/95 neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad [pozri analogicky rozsudok zo 6. júla 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Obzvlášť závažný trestný čin), C‑402/22, EU:C:2023:543, bod 23 a citovanú judikatúru].

32

V tejto súvislosti zo znenia článku 14 ods. 4 tejto smernice výslovne vyplýva, že predpokladom odňatia postavenia utečenca je, že toto postavenie bolo najprv „priznané utečencovi vládnym, správnym, súdnym alebo kvázi súdnym orgánom“. Naopak predpokladom možnosti nepriznať postavenie utečenca stanovenej v odseku 5 tohto článku je, že rozhodnutie o priznaní tohto postavenia „ešte nebolo prijaté“.

33

V prejednávanej veci vnútroštátny súd svojimi prejudiciálnymi otázkami žiada len o výklad článku 14 ods. 4 písm. a) smernice 2011/95, ktorý sa týka odňatia postavenia utečenca.

34

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu pritom vyplýva, že azylový úrad svojím rozhodnutím doručeným 16. apríla 2019 zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú žalobca podal vo veci samej 10. januára 2019. Ako potvrdil vnútroštátny súd v odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o informácie, tomuto rozhodnutiu nepredchádzalo žiadne skoršie rozhodnutie, ktorým by sa žalobcovi vo veci samej priznalo postavenie utečenca vládnym, správnym, súdnym alebo kvázi súdnym orgánom Cyperskej republiky v zmysle článku 14 ods. 4 smernice 2011/95.

35

Je pravda, že vnútroštátny súd vo svojej odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o informácie uviedol, že azylový úrad napokon zamietol žiadosť žalobcu vo veci samej o medzinárodnú ochranu po tom, čo dospel k záveru, že boli splnené podmienky, ktoré mohli preukázať odôvodnenú obavu tejto osoby z prenasledovania v jej krajine pôvodu, a teda po tom, čo dospel k rozhodnutiu priznávajúcemu mu postavenie utečenca, a teda po prijatí jeho žiadosti o priznanie tohto postavenia. Z toho podľa vnútroštátneho súdu vyplýva, že konečné zamietnutie tejto žiadosti treba kvalifikovať ako „odňatie“. Tento súd okrem toho uvádza, že rozhodnutím odvolacieho orgánu sa uvedené postavenie výslovne odňalo.

36

Treba však pripomenúť, ako Súdny dvor už rozhodol, že článok 14 ods. 4 a 5 smernice 2011/95 nemožno vykladať v tom zmysle, že v kontexte systému zavedeného touto smernicou má odňatie postavenia utečenca alebo nepriznanie tohto postavenia za následok, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny, ktorý spĺňa podmienky uvedené v článku 2 písm. d) uvedenej smernice v spojení s ustanoveniami kapitoly III uvedenej smernice, alebo osoba bez štátnej príslušnosti spĺňajúca takéto podmienky, prestane byť považovaná za utečenca v zmysle uvedeného článku 2 písm. d) a článku 1 časti A Ženevského dohovoru. Okolnosť, že sa dotknutá osoba nachádza v jednej zo situácií uvedených v článku 14 ods. 4 a 5 smernice 2011/95, neznamená, že táto osoba prestane spĺňať hmotnoprávne podmienky na jej považovanie za utečenca, ktoré sa týkajú existencie oprávnených obáv z prenasledovania v jej krajine pôvodu [rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, body 97 a 98].

37

Preto na rozdiel od záveru, ku ktorému zrejme dospel vnútroštátny súd, skutočnosť, že v odôvodnení rozhodnutia, ktorým sa odmietlo priznať „postavenie“ utečenca, príslušný orgán konštatoval, že dotknutý žiadateľ o medzinárodnú ochranu spĺňa hmotnoprávne podmienky tejto smernice, od ktorých závisí „považovanie za“ utečenca, nevyhnutne neznamená, že toto rozhodnutie by sa malo považovať za „odňatie“ tohto „postavenia“. Bez ohľadu na takéto konštatovanie, práve v prípade, ak členské štáty ešte uvedené postavenie nepriznali, majú možnosť odmietnuť ho priznať na základe článku 14 ods. 5 uvedenej smernice, najmä ak existujú primerané dôvody na to, aby bol utečenec považovaný za nebezpečenstvo pre bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomný, v zmysle článku 14 ods. 4 písm. a) tejto smernice.

38

Za týchto podmienok treba konštatovať, že otázky vnútroštátneho súdu sa týkajú tak prípadu odňatia postavenia utečenca, ako aj prípadu nepriznania mu tohto postavenia v situácii opísanej v článku 14 ods. 4 písm. a) smernice 2011/95 a že v dôsledku toho nežiada len o výklad tohto ustanovenia, ale aj o výklad článku 14 ods. 5 tejto smernice. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby na základe informácií poskytnutých v bodoch 32 až 37 tohto rozsudku overil, či sa pôvodné rozhodnutie azylového úradu a rozhodnutie odvolacieho orgánu, o ktoré ide v spore vo veci samej, majú kvalifikovať ako rozhodnutia o odňatí uvedeného postavenia alebo ako rozhodnutia o jeho nepriznaní.

39

Svojou prvou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 14 ods. 4 písm. a) a článok 14 ods. 5 smernice 2011/95 v spojení s článkom 78 ods. 1 ZFEÚ a článkom 18 Charty vykladať v tom zmysle, že členský štát môže odňať postavenie utečenca alebo rozhodnúť o jeho nepriznaní, ak sa primerané dôvody na to, aby bol utečenec považovaný za nebezpečenstvo pre bezpečnosť tohto členského štátu, zakladajú na činoch alebo konaní tohto utečenca, ktoré predchádzali jeho vstupu na územie uvedeného členského štátu, vzhľadom jednak na skutočnosť, že tieto činy a toto konanie nepredstavujú dôvody vylúčenia zo získania postavenia utečenca výslovne stanovené v článku 1 časti F Ženevského dohovoru a v článku 12 tejto smernice, a jednak na podmienky, ktoré sa uplatňujú na pojem „nebezpečný pre bezpečnosť štátu“ uvedené v článku 33 ods. 2 tohto dohovoru, ako aj na vážne dôsledky, ktoré z toho vyplývajú pre utečenca.

40

V prvom rade, pokiaľ ide o otázku, či výraz „primerané dôvody pre to, aby bol považovaný za nebezpečenstvo pre bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomný“ v zmysle článku 14 ods. 4 písm. a) smernice 2011/95 môže odkazovať na činy alebo konanie tohto utečenca pred jeho vstupom na územie dotknutého členského štátu, treba uviesť, že žiadne ustanovenie tejto smernice nedefinuje zmysel a rozsah tohto pojmu. Tento pojem treba teda vykladať v súlade s jeho obvyklým významom v bežnom jazyku, pričom sa zároveň zohľadnia súvislosti, v ktorých sa používa, ako aj ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [pozri analogicky rozsudok zo 6. júla 2023, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Obzvlášť závažný trestný čin), C‑402/22, EU:C:2023:543, bod 24 a citovanú judikatúru].

41

Pokiaľ ide v prvom rade o obvyklý význam pojmu „primerané dôvody pre to, aby bol považovaný za nebezpečenstvo pre bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomný“ v bežnom jazyku, treba uviesť, že vzhľadom na jeho všeobecnú povahu sa nezdá, že by tento pojem odkazoval na akékoľvek obmedzenie takýchto „primeraných dôvodov“ geograficky alebo časovo, ani pokiaľ ide o povahu skutočností, na ktorých sa tieto dôvody zakladajú (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, bod 89, ako aj citovanú judikatúru).

42

Pokiaľ ide ďalej o súvislosti, v ktorých sa používa tento pojem, treba zdôrazniť, že na rozdiel od článku 14 ods. 4 písm. b) smernice 2011/95, ktorý odkazuje na dva kumulatívne prvky týkajúce sa jednak existencie odsúdenia právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin a jednak nebezpečenstva pre spoločnosť členského štátu, v ktorom je dotknutý štátny príslušník tretej krajiny prítomný, článok 14 ods. 4 písm. a) tejto smernice umožňuje odňať postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť tohto členského štátu, bez ohľadu na existenciu takéhoto odsúdenia [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2023, Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑8/22, EU:C:2023:542, body 30 a 40].

43

Pokiaľ ide napokon o cieľ článku 14 ods. 4 písm. a) smernice 2011/95, treba konštatovať, že cieľom tohto ustanovenia je prostredníctvom odkazu na „nebezpečenstvo pre bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomný“ predísť riziku ohrozenia tejto bezpečnosti, ktoré by mohlo vzniknúť z dôvodu prítomnosti dotknutej osoby na území tohto členského štátu v čase, keď príslušný orgán rozhoduje, alebo neskôr.

44

Okrem toho je pravda, že uvedené ustanovenie predstavuje výnimku z pravidla uvedeného v článku 13 tejto smernice, podľa ktorého členské štáty priznajú postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý spĺňa podmienky, aby bol považovaný za utečenca, a preto sa má vykladať reštriktívne [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2023, Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑8/22, EU:C:2023:542, bod 32 a citovanú judikatúru].

45

Skutky alebo konanie v minulosti, ktoré možno pripísať tejto osobe, však môžu predstavovať relevantné okolnosti na účely overenia jej tendencie pokračovať v takomto konaní alebo opakovať takéto skutky, najmä vzhľadom na závažnosť tohto konania alebo týchto skutkov, na obdobie, ktoré uplynulo od ich vykonania, a na prípadný neskorší vývoj [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2023, Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑8/22, EU:C:2023:542, body 63 a 64 a citovanú judikatúru].

46

Príslušný orgán preto nemôže byť povinný nezohľadniť činy alebo konanie v minulosti, ktoré možno pripísať utečencovi, len z toho dôvodu, že k nim došlo pred jeho vstupom na územie členského štátu, v ktorom je prítomný.

47

Ako zdôraznila nemecká vláda, potreba zohľadniť takéto činy alebo konanie sa zdá byť o to viac naliehavá, ak príslušný orgán musí po prvýkrát rozhodnúť o žiadosti o priznanie postavenia utečenca, ktorú podal žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorý vstúpil na územie štátu pred krátkou dobou. Ak by to tak totiž nebolo, posúdenie prípadného nebezpečenstva, ktoré utečenec predstavuje pre bezpečnosť dotknutého členského štátu, by v takejto situácii mohlo byť v praxi nadmerne sťažené. Článok 14 ods. 5 smernice 2011/95, ktorý oprávňuje práve členské štáty nepriznať postavenie utečenca práve v takejto situácii, by tak bol zbavený časti svojho potrebného účinku.

48

V druhom rade, pokiaľ ide o povahu skutkov alebo konania pred vstupom utečenca na územie dotknutého členského štátu, ktoré možno zohľadniť na účely posúdenia nebezpečenstva pre bezpečnosť tohto členského štátu, treba zdôrazniť, že článok 14 ods. 4 písm. a) smernice 2011/95 sa vzťahuje na iný druh nebezpečenstva, než je druh nebezpečenstva, na ktorý odkazuje článok 14 ods. 4 písm. b). z tejto smernice, ktoré sa týka nebezpečenstva pre spoločnosť tohto členského štátu [rozsudok zo 6. júla 2023, Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑8/22, EU:C:2023:542, bod 41].

49

Konkrétne pojem „bezpečnosť členského štátu, v ktorom je [utečenec] prítomný“, uvedený v článku 14 ods. 4 písm. a) smernice 2011/95 zodpovedá pojmu „vnútorná bezpečnosť“ uvedenému v článku 24 ods. 1 tejto smernice. V tejto súvislosti treba zohľadniť judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej pojem „verejná bezpečnosť“ v zmysle článku 28 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46), zahŕňa tak vnútornú, ako aj verejnú bezpečnosť členského štátu, a teda dosah na fungovanie inštitúcií a podstatných verejných služieb, ako aj prežitie obyvateľstva a riziko vážneho narušenia vonkajších vzťahov alebo mierového spolužitia národov, alebo ešte dosah na vojenské záujmy môžu ovplyvňovať verejnú bezpečnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2015, T., C‑373/13, EU:C:2015:413, bod 78 a citovanú judikatúru).

50

Okrem iného, ako vyplýva z odôvodnenia 37 smernice 2011/95, pojem „vnútorná bezpečnosť“ sa tiež vzťahuje na prípady, v ktorých štátny príslušník tretej krajiny patrí k združeniu, ktoré podporuje medzinárodný terorizmus, alebo podporuje takéto združenie.

51

Prináleží teda vnútroštátnemu súdu, aby určil, či informácie týkajúce sa konania žalobcu vo veci samej a skutočností, ktoré sa ho týkajú a ktoré nastali pred jeho vstupom na vnútroštátne územie, ktoré Úrad pre boj proti terorizmu postúpil azylovému úradu, môžu vyvolať obavu z rizika narušenia vnútornej alebo vonkajšej bezpečnosti dotknutého členského štátu, ako je určená judikatúrou uvedenou v bode 49 tohto rozsudku.

52

Okrem toho skutočnosť, že článok 14 ods. 4 písm. a) smernice 2011/95 odkazuje na „primerané dôvody pre to, aby bol [žiadateľ o medzinárodnú ochranu] považovaný“ za nebezpečenstvo pre bezpečnosť dotknutého členského štátu, zatiaľ čo článok 14 ods. 4 písm. b) tejto smernice sa týka prípadu, keď tento žiadateľ, odsúdený právoplatným rozsudkom za obzvlášť závažný trestný čin, „predstavuje“ nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto členského štátu, naznačuje, že prvé z týchto ustanovení sa môže vzťahovať nielen na skutočné a existujúce nebezpečenstvo, ale aj na potenciálne nebezpečenstvo [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 2. apríla 2020, Komisia/Poľsko, Maďarsko a Česká republika (Dočasný mechanizmus premiestnenia žiadateľov o medzinárodnú ochranu), C‑715/17, C‑718/17 a C‑719/17, EU:C:2020:257, bod 157 a citovanú judikatúru, ako aj zo 6. júla 2023, Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑8/22, EU:C:2023:542, body 52 a 53].

53

Pri uplatňovaní článku 14 ods. 4 písm. a) a článku 14 ods. 5 smernice 2011/95 však príslušnému orgánu prináleží, aby v každom jednotlivom prípade vykonal posúdenie všetkých okolností tohto prípadu [rozsudok zo 6. júla 2023, Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑8/22, EU:C:2023:542, bod 61 a citovaná judikatúra], najmä vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 45 tohto rozsudku.

54

Okrem toho zo znenia týchto ustanovení vyplýva, že tento orgán musí mať mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či úvahy týkajúce sa národnej bezpečnosti dotknutého členského štátu majú alebo nemajú viesť k odňatiu postavenia utečenca tohto utečenca, čo vylučuje, aby z konštatovania existencie ohrozenia tejto bezpečnosti automaticky vyplývalo takéto rozhodnutie. Okrem toho rozsah informácií poskytnutých orgánmi poverenými osobitnými úlohami súvisiacimi s národnou bezpečnosťou a ich relevantnosť pre toto rozhodnutie musí tento orgán posúdiť slobodne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2022, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság a i., C‑159/21, EU:C:2022:708, body 81 a 83).

55

V treťom rade zohľadnenie minulých skutkov alebo konania, ktoré možno pripísať utečencovi alebo žiadateľovi o medzinárodnú ochranu, nemôže byť obmedzené okolnosťou, že tieto skutky a konanie nepredstavujú dôvody vylúčenia zo získania postavenia utečenca výslovne stanovené v článku 1 časti F Ženevského dohovoru a v článku 12 tejto smernice.

56

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že napriek tomu, že Únia nie je zmluvnou stranou Ženevského dohovoru, článok 78 ods. 1 ZFEÚ a článok 18 Charty jej ukladajú povinnosť dodržiavať pravidlá tohto dohovoru. Ustanovenia smernice 2011/95 sa preto majú vykladať v súlade so Ženevským dohovorom a inými relevantnými zmluvami uvedenými v článku 78 ods. 1 ZFEÚ a právami uznanými v Charte, konkrétne v jej článku 18 [pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. marca 2016, Alo a Osso, C‑443/14 a C‑444/14, EU:C:2016:127, bod 29, ako aj citovanú judikatúru, a zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 74].

57

Rozdiel existujúci medzi dôvodmi vylúčenia uvedenými v článku 12 ods. 2 tejto smernice, ktorý je súčasťou jej kapitoly III, podľa ktorých je štátny príslušník tretej krajiny „vylúčen[ý] zo získania postavenia utečenca“ na jednej strane, a dôvodmi na odňatie alebo nepriznanie tohto postavenia, ktoré sú stanovené v článku 14 ods. 4 a 5 tejto smernice na druhej strane, v podstate odráža rozdiel existujúci medzi článkom 1 časťou F Ženevského dohovoru a článkom 33 ods. 2 tohto dohovoru [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2023, Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑8/22, EU:C:2023:542, bod 34 a citovanú judikatúru].

58

Zo znenia uvedeného článku 12 ods. 2 konkrétne vyplýva, že v prípade splnenia v ňom uvedených podmienok je dotknutá osoba „vylúčená“ zo získania postavenia utečenca. Okrem toho je v štruktúre smernice podľa článku 2 písm. d) považovanie niekoho za „utečenca“ výslovne podmienené tým, že na dotknutú osobu sa nevzťahuje pôsobnosť článku 12 (pozri, pokiaľ ide o smernicu 2004/83, analogicky rozsudok z 9. novembra 2010, B a D, C‑57/09 a C‑101/09, EU:C:2010:661, bod 107). Naopak, ako bolo pripomenuté v bode 36 tohto rozsudku, odňatie postavenia utečenca alebo nepriznanie postavenia utečenca na základe článku 14 ods. 4 alebo článku 14 ods. 5 tejto smernice nemá za následok, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa nebude považovať za utečenca v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2011/95 a článku 1 časti A Ženevského dohovoru.

59

Vo štvrtom rade treba uviesť, že je pravda, že situácie uvedené v článku 14 ods. 4 smernice 2011/95, v ktorých členské štáty môžu pristúpiť k odňatiu alebo nepriznaniu postavenia utečenca podľa odseku 5 tohto článku 14, v podstate zodpovedajú situáciám, v ktorých členské štáty môžu vrátiť utečenca podľa článku 21 ods. 2 tejto smernice a článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru [rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 93].

60

Ak by však vrátenie utečenca nachádzajúceho sa v jednej zo situácií uvedených v článku 14 ods. 4 a 5 alebo v článku 21 ods. 2 smernice 2011/95 znamenalo, že by tomuto utečencovi hrozilo, že budú porušené jeho základné práva zakotvené v článku 4 a článku 19 ods. 2 Charty, ktoré absolútne zakazujú mučenie, či neľudské a ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie bez ohľadu na správanie dotknutej osoby, ako aj vyhostenie do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že táto osoba bude vystavená takémuto zaobchádzaniu, dotknutý členský štát sa nemôže odchýliť od zásady zákazu vrátenia podľa článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, body 94 a 95].

61

Za týchto podmienok, keďže článok 14 ods. 4 a 5 uvedenej smernice stanovuje v prípadoch, ktoré sú v ňom uvedené, možnosť členských štátov odňať postavenie utečenca v zmysle článku 2 písm. e) tejto smernice alebo toto postavenie nepriznať, zatiaľ čo článok 33 ods. 2 Ženevského dohovoru umožňuje vrátenie utečenca, ktorý sa nachádza v jednej z uvedených situácií, do krajiny, v ktorej by bol ohrozený jeho život alebo osobná sloboda, právo Únie stanovuje vyššiu úroveň medzinárodnej ochrany dotknutých utečencov, ako je ochrana zaistená daným dohovorom [rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 96].

62

Odňatie postavenia utečenca alebo nepriznanie tohto postavenia podľa článku 14 ods. 4 alebo článku 14 ods. 5 smernice 2011/95 preto nemožno považovať za zaujatie stanoviska k odlišnej otázke, či v prípade tejto osoby môže byť nariadený odsun do jej krajiny pôvodu [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2023, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl (Utečenec, ktorý sa dopustil závažného trestného činu), C‑663/21, EU:C:2023:540, bod 41 a citovanú judikatúru].

63

Preto v rámci vyvažovania medzi posúdením nebezpečenstva, ktoré utečenec predstavuje pre bezpečnosť členského štátu, v ktorom je prítomný, na účely určenia, či toto nebezpečenstvo odôvodňuje odňatie postavenia utečenca alebo nepriznanie mu tohto postavenia na jednej strane, a dôsledkami tohto odňatia alebo nepriznania na jeho situáciu na druhej strane, nie je potrebné odkázať na taký stupeň závažnosti nebezpečenstva, ktorý by mohol odôvodniť vrátenie dotknutej osoby do jej krajiny pôvodu za podmienok definovaných v článku 33 ods. 2 Ženevského dohovoru.

64

Konkrétne určité okolnosti, ktoré nevykazujú taký stupeň závažnosti, ktorý by odôvodňoval vyhostenie alebo vrátenie tohto žiadateľa, možno napriek tomu považovať za „primerané dôvody“, ktoré môžu odôvodniť, že sa mu neprizná povolenie na pobyt (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2015, T., C‑373/13, EU:C:2015:413, bod 75).

65

Odkaz na „primerané dôvody“ na to, aby bol žiadateľ o medzinárodnú ochranu alebo utečenec považovaný za nebezpečenstvo pre bezpečnosť hostiteľského členského štátu totiž jasne ponecháva tomuto štátu veľkú mieru voľnej úvahy [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 2. apríla 2020, Komisia/Poľsko, Maďarsko a Česká republika (Dočasný mechanizmus premiestnenia žiadateľov o medzinárodnú ochranu), C‑715/17, C‑718/17 a C‑719/17, EU:C:2020:257, bod 156].

66

Z vyššie uvedeného vyplýva, že na prvú a tretiu otázku treba odpovedať tak, že článok 14 ods. 4 písm. a) a článok 14 ods. 5 smernice 2011/95 v spojení s článkom 78 ods. 1 ZFEÚ a článkom 18 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že členský štát môže odňať postavenie utečenca alebo rozhodnúť o jeho nepriznaní, ak sa primerané dôvody na to, aby bol utečenec považovaný za nebezpečenstvo pre bezpečnosť tohto členského štátu podľa článku 14 ods. 4 písm. a) tejto smernice, zakladajú na skutkoch alebo konaní tohto utečenca, ktoré predchádzali jeho vstupu na územie uvedeného členského štátu. Je irelevantné, že tieto činy a konanie nepredstavujú dôvody vylúčenia zo získania postavenia utečenca výslovne stanovené v článku 1 časti F Ženevského dohovoru a v článku 12 uvedenej smernice. Na účely posúdenia na jednej strane stupňa závažnosti nebezpečenstva, ktorá odôvodňuje odňatie postavenia utečenca alebo nepriznanie tohto postavenia, a na druhej strane dôsledkov tohto odňatia alebo nepriznania na situáciu utečenca, nie je potrebné odkazovať na podmienky, ktoré sa uplatňujú na pojem „nebezpečný pre bezpečnosť štátu“ uvedené v článku 33 ods. 2 tohto dohovoru, ani na závažné dôsledky, ktoré z toho pre tohto utečenca vyplývajú.

67

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v prípade, že na prvú a tretiu otázku treba odpovedať kladne, sú článok 14 ods. 4 písm. a) a článok 14 ods. 5 smernice 2011/95 platné z hľadiska článku 78 ods. 1 ZFEÚ a článku 18 Charty v rozsahu, v akom tieto ustanovenia vyžadujú dodržiavanie Ženevského dohovoru, a najmä jeho článku 1 časti F.

68

Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 78 ods. 1 ZFEÚ a článku 18 Charty musí smernica 2011/95 dodržiavať pravidlá Ženevského dohovoru [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, body 74 a citovanú judikatúru].

69

Ako je však pripomenuté v bode 57 tohto rozsudku, treba zohľadniť rozdiel existujúci medzi dôvodmi vylúčenia uvedenými v článku 12 ods. 2 tejto smernice, ktorý je súčasťou jej kapitoly III, podľa ktorých je štátny príslušník tretej krajiny „vylúčen[ý] zo získania postavenia utečenca“ na jednej strane, a dôvodmi na odňatie alebo nepriznanie tohto postavenia, ktoré sú stanovené v článku 14 ods. 4 a 5 tejto smernice na druhej strane, pričom tento rozdiel v podstate odráža rozdiel existujúci medzi článkom 1 časťou F Ženevského dohovoru a článkom 33 ods. 2 tohto dohovoru.

70

Vzhľadom na to, ako je uvedené v bode 36 tohto rozsudku, že Súdny dvor v rozsudku zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca) (C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 97), rozhodol, že odňatie postavenia utečenca alebo nepriznanie postavenia utečenca na základe článku 14 ods. 4 alebo článku 14 ods. 5 smernice 2011/95 nemá za následok, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny prestane byť utečencom v zmysle článku 2 písm. d) tejto smernice a článku 1 časti A Ženevského dohovoru, nemožno tento článok 14 ods. 4 a 5 vykladať tak, že k dôvodom uvedeným v článku 12 ods. 2 tejto smernice a v článku 1 časti F tohto dohovoru pridáva nové dôvody, na základe ktorých sa osoba nebude považovať za utečenca.

71

Okrem toho treba uviesť, že Súdny dvor v tomto rozsudku dospel k záveru, že z preskúmania článku 14 ods. 4 až 6 smernice 2011/95 nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť týchto ustanovení z hľadiska článku 78 ods. 1 ZFEÚ a článku 18 Charty [rozsudok zo 14. mája 2019, M a i. (Odňatie postavenia utečenca), C‑391/16, C‑77/17 a C‑78/17, EU:C:2019:403, bod 112]. Z vyššie uvedeného vyplýva, že preskúmanie článku 14 ods. 4 písm. a) a článku 14 ods. 5 tejto smernice v rámci prejednávanej veci neodhalilo žiadnu novú skutočnosť, ktorá by mohla spochybniť tento záver v rozsahu, v akom sa týka týchto posledných uvedených ustanovení.

72

Vzhľadom na vyššie uvedené treba teda na položené otázky odpovedať tak, že z preskúmania článku 14 ods. 4 písm. a) a článku 14 ods. 5 smernice 2011/95 nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť týchto ustanovení z hľadiska článku 78 ods. 1 ZFEÚ a článku 18 Charty.

73

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: