1.

Ide v prípade sumy náhrady, ktorá zamestnancom patrí počas ich izolácie ako osôb s ochorením, s podozrením na ochorenie alebo s podozrením na nákazu COVID-19 za majetkovú ujmu, ktorá im vzniká z dôvodu znemožnenia ich zárobku, a ktorú je najprv povinný zamestnancovi vyplatiť zamestnávateľ, pričom nárok na náhradu voči štátu v okamihu vyplatenia náhrady zamestnancovi prechádza na zamestnávateľa, o nemocenskú dávku v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia (ES) 883/2004 (1)?

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku:

2.

Majú sa článok 45 ZFEÚ a článok 7 nariadenia (EÚ) č. 492/2011 (2) vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej poskytnutie náhrady za stratu zárobku, ktorá zamestnancom vzniká v dôsledku izolácie nariadenej orgánmi verejného zdravotníctva z dôvodu pozitívneho výsledku testu na COVID-19 (pričom náhradu je najprv povinný zamestnancovi vyplatiť zamestnávateľ a v tomto rozsahu prechádza na zamestnávateľa nárok na náhradu voči štátu), závisí od skutočnosti, že izoláciu nariadil vnútroštátny orgán na základe vnútroštátnych epidemiologických právnych predpisov, takže zamestnancom, ktorí ako cezhraniční pracovníci majú svoje bydlisko v inom členskom štáte a ktorých izoláciu („karanténu“) nariadil orgán verejného zdravotníctva členského štátu ich bydliska, sa takáto náhrada nevypláca?