–

Compass Banca SpA, v zastúpení: F. Caronna, D. Gallo, E. A. Raffaelli, M. Siragusa, E. Teti, G. Vercillo a A. Zoppini, avvocati,

–

Europ Assistance Italia SpA, v zastúpení: P. Fattori, A. Lirosi a A. Pera, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci A. Collabolletta a P. Gentili, avvocati dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: D. Recchia, N. Ruiz García a H. Tserepa‑Lacombe, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 písm. j), ako aj článkov 8 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (ďalej len „smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22), ako aj článku 24 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/97 z 20. januára 2016 o distribúcii poistenia (Ú. v. EÚ L 26, 2016, s. 19).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi bankou Compass Banca SpA a Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato (Úrad pre dohľad nad hospodárskou súťažou a trhom, Taliansko, ďalej len „AGCM), vo veci rozhodnutí AGCM týkajúcich sa obchodných praktík tejto banky.

3

Odôvodnenia 7, 11, 13, 14, 17, 18 a 21 smernice 2005/29 stanovujú:

…

…

…

…

4

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Účel“, stanovuje:

„Účelom tejto smernice je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aproximáciou zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o nekalých obchodných praktikách poškodzujúcich ekonomické záujmy spotrebiteľov.“

5

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

…

…

…“

6

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, vo svojich odsekoch 4 a 9 stanovuje:

„4.   V prípadoch rozporu medzi ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi Spoločenstva upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík majú prednosť a na tieto osobitné aspekty sa použijú iné právne predpisy Spoločenstva.

…

9.   Vo vzťahu k ‚finančným službám‘ definovaným v smernici [Európskeho parlamentu a Rady] 2002/65/ES [z 23. septembra 2002 o poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom na diaľku a o zmene a doplnení smernice Rady 90/619/EHS a smerníc 97/7/ES a 98/27/ES (Ú. v. ES L 271, 2002, s. 16; Mim. vyd. 06/004, s. 321)] a vo vzťahu nehnuteľnostiam môžu členské štáty ukladať požiadavky, ktoré sú reštriktívnejšie alebo normatívnejšie ako táto smernica v oblasti, ktorú aproximuje.“

7

Článok 4 smernice 2005/29 s názvom „Vnútorný trh“ stanovuje:

„Členské štáty neobmedzia slobodu poskytovať služby ani neobmedzia voľný pohyb tovarov z dôvodov, ktoré spadajú do oblasti, ktorú aproximuje táto smernica.“

8

Článok 5 tejto smernice, nazvaný „Zákaz nekalých obchodných praktík“, uvedený v kapitole 2 tejto smernice s názvom „Nekalé obchodné praktiky“, stanovuje:

„1.   Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

2.   Obchodná praktika je nekalá, ak:

…

4.   Za nekalé obchodné praktiky sa považujú najmä tie, ktoré:

5.   Príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Ten istý jediný výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice.“

9

Oddiel 1 s názvom „Klamlivé obchodné praktiky“ tejto kapitoly 2 obsahuje články 6 a 7 tejto smernice. Článok 6 s názvom „Klamlivé činnosti“ v odseku 1 písm. e) stanovuje:

„Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia, uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj keď je táto informácia vecne správna vo vzťahu k jednému alebo viacerým nasledujúcim prvkom, pričom v obidvoch prípadoch zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil:

…

10

Článok 7 ods. 1 a 2 tejto smernice, nazvaný „Klamlivé opomenutia konania“, stanovuje:

„1.   Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty, okolnosti a obmedzenia komunikačného prostriedku, opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

2.   Za klamlivé opomenutie sa taktiež považuje, ak obchodník skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, vzhľadom na okolnosti popísané v uvedenom odseku, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ak už nie je zrejmý z kontextu, a tam, kde v jednom alebo druhom prípade toto spôsobí alebo je pravdepodobné, že spôsobí, že priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.“

11

Oddiel 2 s názvom „Agresívne obchodné praktiky“ kapitoly 2 smernice 2005/29 obsahuje články 8 a 9.

12

Článok 8 tejto smernice s názvom „Agresívne obchodné praktiky“ stanovuje:

„Obchodná praktika sa považuje za agresívnu, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti, obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.“

13

Článok 9 tejto smernice, nazvaný „Použitie obťažovania, nátlaku a neprimeraného vplyvu“, stanovuje:

„Pri určení, či používa obchodná praktika obťažovanie, nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv, sa berie do úvahy:

14

Článok 11 tejto smernice, nazvaný „Vynútiteľnosť“, v ods. 1 prvom pododseku stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia existenciu vhodných a účinných prostriedkov na boj proti nekalým obchodným praktikám s cieľom vynútiť súlad s ustanoveniami tejto smernice v záujme spotrebiteľov.“

15

Príloha I k smernici 2005/29, nazvaná „Obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé“, vo svojich bodoch 24 až 31 vymenúva a vymedzuje „agresívne obchodné praktiky“ ako:

16

Článok 24 smernice 2016/97 s názvom „Krížový predaj“ v odsekoch 3 a 7 stanovuje:

„3.   Ak je poistný produkt doplnkom k tovaru alebo službe, ktorá nie je poistením, ako súčasť balíka alebo jednej zmluvy, distribútor poistenia ponúkne zákazníkovi možnosť kúpiť tovar alebo službu oddelene. Tento odsek sa neuplatňuje, ak je poistný produkt doplnkom investičnej služby alebo činnosti v zmysle vymedzenia v článku 4 ods. 1 bode 2 smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2014/65/EÚ [z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorou sa mení smernica 2002/92/ES a smernica 2011/61/EÚ (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 349)], úverovej dohody v zmysle vymedzenia v článku 4 bode 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ [zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 60, 2014, s. 34)], alebo platobného účtu v zmysle vymedzenia v článku 2 bode 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/92/EÚ [z 23. júla 2014 o porovnateľnosti poplatkov za platobné účty, o presune platobných účtov a o prístupe k platobným účtom so základnými funkciami (Ú. v. EÚ L 257, 2014, s. 214)].

…

7.   Členské štáty môžu zachovať alebo prijať dodatočné prísnejšie opatrenia alebo zakročiť, ak v konkrétnom prípade treba zakázať predaj poistenia spolu s doplnkovou službou alebo produktom, ktorý nie je poistným produktom, ako súčasť balíka alebo jednej zmluvy, ak môžu preukázať, že takéto praktiky poškodzujú spotrebiteľov.“

17

Článok 20 decreto legislativo n. 206, recante codice del consumo a norma dell’articolo 7 della legge di 29 luglio 2003, n. 229 (legislatívny dekrét č. 206 o Spotrebiteľskom zákonníku v zmysle článku 7 zákona č. 229 z 29. júla 2003) zo 6. septembra 2005 (riadna príloha GURI č. 235 z 8. októbra 2005, ďalej len „Spotrebiteľský zákonník“), ktorým bola prebratá smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), stanovuje:

„Obchodná praktika je nekalá, ak: a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a b) podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.“

18

Článok 24 tohto zákonníka, ktorý sa týka „agresívnych obchodných praktík“ a ktorým sa transponujú požiadavky stanovené v článku 8 smernice 2005/29, stanovuje:

„1.   Obchodná praktika sa považuje za agresívnu, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti, obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

19

Článok 120d decreto legislativo n. 209 – codice delle assicurazioni private (legislatívny dekrét č. 209 o Zákonníku o súkromnom poistení) zo 7. septembra 2005 (riadna príloha GURI č. 239 z 13. októbra 2005), s názvom „Krížový predaj“, znie takto:

„1.   Keď distribútor ponúka poistný produkt spolu s doplnkovým produktom alebo službou, ktoré nie sú poistením, a to ako súčasť balíka alebo jednej zmluvy, informuje zmluvného partnera o tom, či jednotlivé zložky možno kúpiť osobitne, a poskytne primeraný opis jednotlivých zložiek dohody alebo balíka, ako aj samostatný dôkaz o nákladoch a poplatkoch každej zložky.

2.   V prípade okolností uvedených v odseku 1 ak sa riziko alebo poistné krytie vyplývajúce z takej dohody alebo balíka ponúkaného zmluvnej strane líši od rizika alebo krytia jednotlivých zložiek odoberaných samostatne, distribútor poistenia poskytne primeraný opis jednotlivých zložiek zmluvy alebo balíka a toho, ako ich vzájomné pôsobenie mení riziká alebo poistné krytie.

3.   Ak je poistný produkt doplnkom k tovaru alebo službe, ktorá nie je poistením, ako súčasť balíka alebo jednej zmluvy, distribútor poistenia ponúkne zmluvnému partnerovi možnosť kúpiť tovar alebo službu oddelene. Tento odsek sa neuplatňuje, ak je poistný produkt doplnkom k investičnej službe alebo činnosti v zmysle článku 1 ods. 5 konsolidovaného predpisu o činnostiach finančného sprostredkovania, k zmluve o úvere v zmysle článku 120d ods. 1 písm. c) konsolidovaného predpisu o bankovníctve alebo k platobnému účtu v zmysle článku 126i konsolidovaného predpisu o bankovníctve.

4.   V prípadoch uvedených v odsekoch 1 a 3 distribútor poistenia upresní zmluvnému partnerovi dôvody, pre ktoré sa poistný produkt, ktorý je súčasťou celkového balíka alebo jednej zmluvy, považuje za vhodný na uspokojenie jeho požiadaviek a potrieb.

5.   V prípadoch uvedených v odsekoch 1 a 3 s ohľadom na cieľ ochrany poistených môže [Istituto per la vigilanza sulle assicurazioni (IVASS) (Orgán dohľadu nad odvetvím poisťovníctva, Taliansko)] v súvislosti s činnosťou distribúcie poistenia uplatniť predbežné opatrenia a zákazy stanovené týmto zákonníkom, vrátane právomoci zakázať predaj poistenia ako súčasti balíka alebo jednej zmluvy so službou alebo produktom, ktoré nie sú poistením, a to bez ohľadu na to, či ide o poistenie alebo iný produkt alebo službu, ktoré majú vedľajšiu povahu, ak takéto konanie poškodzuje spotrebiteľov. Pokiaľ ide o investičné poistné produkty, tieto právomoci vykonávajú IVASS a [Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob) (Národná komisia pre spoločnosti a burzu, Taliansko)] v závislosti od ich príslušných právomocí.

6.   Ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na distribúciu poistných produktov, ktoré poskytujú krytie pre rôzne druhy rizík.

7.   Týmito ustanoveniami nie je dotknuté prípadné uplatnenie ustanovení Spotrebiteľského zákonníka ….“

20

Compass Banca, so sídlom v Taliansku, ponúkala svojim klientom v období od januára 2015 do júla 2018 možnosť zakúpiť si k rôznym typom osobných úverov aj poistné zmluvy poskytujúce poistné krytie pre určité riziká, ktoré nesúviseli s týmito úvermi. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že uzavretie poistnej zmluvy nebolo podmienkou poskytnutia úveru, ale bolo ponúkané spolu s týmto produktom.

21

Dňa 13. septembra 2018 AGCM začal prešetrovanie s cieľom určiť, či je táto obchodná praktika „nekalá“ v zmysle smernice 2005/29.

22

V priebehu tohto prešetrovania Compass Banca predložila návrh záväzkov týkajúcich sa súboru osobitných opatrení, ktorých cieľom bolo objasniť spotrebiteľovi nezáväznú povahu uzavretia týchto poistných zmlúv nesúvisiacich s osobným úverom. Medzi týmito opatreniami bolo rozšírenie bezpodmienečného práva vypovedať poistnú zmluvu na všetkých zákazníkov bez vplyvu na ich úverovú zmluvu a poistnú zmluvu. Naproti tomu Compass Banca zamietla žiadosť AGCM o stanovenie sedemdňovej lehoty na premyslenie v prospech zákazníkov medzi dňami podpísania oboch predmetných zmlúv. Toto opatrenie považovala za neprimerané a asymetrické, keďže sa nevzťahovalo na všetkých konkurentov.

23

Dňa 11. marca 2019 Compass Banca predložila nový návrh záväzkov, ktorý podľa nej obsahoval ďalšie opatrenia, ktoré mali mať účinok analogický zavedeniu časového intervalu siedmich dní, ktorý požadoval AGCM, ako je povinnosť kontaktovať klientov sedem dní po podpísaní ich poistnej zmluvy, aby potvrdili, či si aj naďalej želajú ponechať v platnosti poistnú zmluvu uzavretú v rámci tejto zmluvy, pričom dodala, že za obdobie zodpovedajúce týmto siedmim dňom bude hradiť náklady na poistné.

24

Rozhodnutím z 2. apríla 2019, ktoré bolo potvrdené 3. júla 2019, AGCM zamietol tento návrh záväzkov.

25

Rozhodnutím z 27. novembra 2019, ktoré bolo spoločnosti Compass Banca oznámené 23. decembra 2019, AGCM konštatoval, že táto spoločnosť zaviedla „agresívne“, a teda „nekalé“ obchodné praktiky v zmysle smernice 2005/29 spočívajúce v „povinnom viazaní dohôd o osobných financiách s poistnými produktmi nesúvisiacimi s úvermi“. Zakázal, aby sa v týchto praktikách pokračovalo, a uložil spoločnosti Compass Banca pokutu vo výške 4700000 eur.

26

Compass Banca podala na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko) žalobu proti rozhodnutiam AGCM uvedeným v bodoch 24 a 25 tohto rozsudku, ktorý rozsudkom č. 9516 z roku 2021 túto žalobu zamietol.

27

Compass Banca podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), ktorá podala návrh na začatie prejudiciálneho konania.

28

Compass Banca tvrdí, že AGCM považoval jej obchodnú praktiku za „agresívnu“, a teda za „nekalú“ v zmysle smernice 2005/29 len preto, že táto praktika spočívala v krížovom predaji osobných úverov a poistných produktov, bez poskytnutia skutočného dôkazu tejto „agresívnej“ povahy so zreteľom na špecifické črty praktiky alebo okolnosti prejednávanej veci. Compass Banca z toho vyvodzuje, že AGCM neodôvodnene a neprijateľne prevrátil dôkazné bremeno, keďže táto kvalifikácia jej ukladá povinnosť preukázať, že jej obchodná praktika v skutočnosti nie je „agresívna“ v zmysle tejto smernice.

29

AGCM tvrdí, že spoločnosť Compass Banca krížovým predajom osobných úverov a poistných produktov výrazne ovplyvňovala a obmedzovala slobodu výberu svojich zákazníkov. Konštatuje, že Compass Banca najmä neposkytla svojim zákazníkom informácie o dobrovoľnej povahe poistného produktu, a dodáva, že taká prax by nebola považovaná za „agresívnu“, keby sa dotknutému zákazníkovi poskytla sedemdňová lehota na rozmyslenie medzi dátumami podpísania zmluvy o osobnom úvere a zmluvy k poistnému produktu.

30

Vnútroštátny súd sa v prvom rade pýta, či pojem „priemerný spotrebiteľ“ v zmysle smernice 2005/29 dostatočne zohľadňuje teóriu „obmedzenej racionality“, ktorá vyžaduje potrebu väčšej ochrany spotrebiteľov. Podľa tejto teórie ľudia často konajú bez toho, aby mali k dispozícii všetky potrebné informácie. Vzhľadom na to, že spotrebitelia sú vystavení okrem iného skresleniam, ktoré sa v kognitívnych vedách označujú ako „rámcovanie“ (framing), môžu zmeniť svoje preferencie v závislosti od toho, akým spôsobom sa im predkladajú zmluvné ponuky, a v dôsledku toho prijímať iracionálne rozhodnutia v porovnaní s rozhodnutiami, ktoré by prijala v rozumnej miere dobre informovaná, vnímavá a obozretná osoba.

31

Ďalej sa pýta, či sa má praktika, o ktorú ide vo veci samej, považovať za „agresívnu“, a teda „nekalú“ obchodnú praktiku v zmysle smernice 2005/29, vzhľadom na to, že obchodné ponuky predložené spotrebiteľom v súvislosti so zmluvou o úvere a poistným produktom boli prezentované prostredníctvom „rámcovania“ (framing), a teda takým spôsobom, že ich viedli k presvedčeniu, že zmluvu o úvere nie je možné uzavrieť bez uzavretia poistnej zmluvy.

32

Vnútroštátny súd sa napokon pýta, či článok 24 ods. 3 smernice 2016/97 týkajúci sa krížového predaja poistných produktov s inými produktmi, bráni tomu, aby AGCM zakázal obchodnú prax spoločnosti Compass Banca.

33

Za týchto okolností Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

34

Compass Banca vyjadrila pochybnosti o prípustnosti prvej otázky, pokiaľ ide o to, že v tejto otázke pojem „priemerný spotrebiteľ“ vychádza z inej definície, než aká sa obvykle používa, pretože zohľadňuje riziko kognitívneho ovplyvňovania spotrebiteľov, v dôsledku čoho je otázka hypotetická. Vzhľadom na to, že rozhodnutie napadnuté vo veci samej bolo prijaté na základe vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa preberá článok 8 smernice 2005/29, a nie článku 6 tejto smernice, zohľadnenie takéhoto rizika nie je relevantné.

35

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Súdny dvor je preto v zásade povinný rozhodnúť, keď sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie (rozsudok zo 7. februára 2023, Confédération paysanne a i. (Náhodná mutagenéza in vitro), C‑688/21, EU:C:2023:75, bod 32).

36

Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok zo 7. februára 2023, Confédération paysanne a i. (Náhodná mutagenéza in vitro), C‑688/21, EU:C:2023:75, bod 33).

37

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd svojou prvou otázkou pýta Súdneho dvora na spresnenia týkajúce sa výkladu pojmu „priemerný spotrebiteľ“ s cieľom určiť, či obchodná praktika nazývaná „rámcovanie“ (framing) spočívajúca v súbežnom predložení ponuky osobného úveru a ponuky poistného produktu nesúvisiaceho s týmto úverom bez toho, aby sa spotrebiteľovi poskytol čas na rozmyslenie medzi podpísaním týchto dvoch zmlúv, čo by u priemerného spotrebiteľa mohlo vyvolať dojem, že musí povinne akceptovať tieto dve ponuky (ďalej len „obchodná praktika rámcovania“), sa má považovať za agresívnu obchodnú praktiku najmä v zmysle článkov 8 a 9 smernice 2005/29, a teda za nekalú obchodnú praktiku v zmysle článku 5 tejto smernice.

38

Na účely určenia, či je obchodná praktika agresívna v zmysle tejto smernice, jej článok 8 výslovne odkazuje na pojem „priemerný spotrebiteľ“.

39

Za týchto podmienok nie je zjavné, že by požadovaný výklad práva Únie nemal súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, alebo že by išlo o hypotetický problém predložený vnútroštátnym súdom. Súdny dvor má okrem toho k dispozícii všetky skutkové a právne okolnosti potrebné na to, aby poskytol užitočnú odpoveď na prvú otázku.

40

Prvá otázka teda je prípustná.

41

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zakotveného v článku 267 ZFEÚ, prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva. Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prináleží prípadne preformulovať otázky, ktoré sú mu predložené (rozsudok z 8. septembra 2022, IRnova, C‑399/21, EU:C:2022:648, bod 22).

42

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či na účely výkladu pojmu „priemerný spotrebiteľ“ v zmysle smernice 2005/29, najmä v jej článku 8, treba pri rozhodovaní odkázať nielen na pojem homo oeconomicus, teda v podstate na jednotlivca, ktorý sa pri rozhodovaní správa úplne racionálne, ale aj na najnovšie štúdie o teórii „obmedzenej racionality“, podľa ktorej rozhodovacia schopnosť spotrebiteľa „naráža na limity, ktoré pre kognitívnu kapacitu vyplývajú z množstva prijatých podnetov, schopnosti udržať pozornosť v čase a schopnosti uchovať v pamäti všetky prijaté informácie“.

43

Za týchto podmienok treba usudzovať, že vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa má smernica 2005/29 vykladať v tom zmysle, že pojem „priemerný spotrebiteľ“, ako je použitý v tejto smernici, sa má definovať nielen prostredníctvom odkazu na spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, ale aj na základe skutočnosti, že rozhodovacia schopnosť jednotlivca je ovplyvňovaná tlakmi, akými sú napríklad kognitívne skreslenie.

44

Na úvod treba pripomenúť, že článok 5 ods. 2 smernice 2005/29 odkazuje na pojem „priemerný spotrebiteľ“ s cieľom určiť, či obchodná praktika, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, môže mať dostatočný účinok na odôvodnenie jej zákazu ako nekalej obchodnej praktiky, alebo či sa má považovať za vyňatú z takéhoto zákazu, keďže je pravdepodobné, že by mohla uviesť do omylu len veľmi dôverčivého alebo naivného spotrebiteľa.

45

Tento pojem je následne prevzatý do článkov 6 až 8 tejto smernice, ktoré – ako vyplýva z jej článku 5 ods. 4 – spresňujú spôsob, akým sa dve kritériá, stanovené v článku 5 ods. 2 tejto smernice na účely kvalifikácie praktiky ako nekalej praktiky, uplatňujú na určité osobitné formy nekalých obchodných praktík.

46

Pokiaľ však ide o výklad, ktorý treba prisúdiť tomuto pojmu, z odôvodnenia 18 tejto smernice vyplýva, že hoci je pred nekalými obchodnými praktikami potrebné chrániť všetkých spotrebiteľov, Súdny dvor od prebratia smernice 84/450 vo veciach týkajúcich sa reklamy zastával názor, že je potrebné preskúmať účinky obchodných praktík „na typického fiktívneho spotrebiteľa“.

47

Z tohto odôvodnenia tiež vyplýva, že v súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala smernica 2005/29 za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov.

48

Z toho vyplýva, ako Súdny dvor rozhodol v kontexte smernice 93/13, že tento odkaz na priemerného spotrebiteľa predstavuje objektívne kritérium a pojem „priemerný spotrebiteľ“ nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré dotknutá osoba môže mať, ani od informácií, ktoré má skutočne k dispozícii. Okrem toho tomuto objektívnemu kritériu nezodpovedá ani spotrebiteľ menej obozretný než tento priemerný spotrebiteľ, ani spotrebiteľ viac obozretný než priemerný spotrebiteľ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2023, mBank (Poľský register protiprávnych podmienok), C‑139/22, EU:C:2023:692, body 60, 61 a 66).

49

Vzhľadom na to treba pripomenúť, že cieľom smernice 2005/29 je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aproximáciou ustanovení členských štátov o nekalých obchodných praktikách poškodzujúcich ekonomické záujmy spotrebiteľov (rozsudok z 19. decembra 2013, Trento Sviluppo a Centrale Adriatica, C‑281/12, EU:C:2013:859, bod 31). Tento cieľ potvrdzujú aj odôvodnenia 7, 11, 13 a 14 tejto smernice, podľa ktorých sú zakázané obchodné praktiky, ktoré priamo súvisia s ovplyvňovaním rozhodnutí spotrebiteľov o obchodných transakciách alebo ovplyvňujú ich ekonomické správanie alebo im bránia robiť kvalifikovanú, a tým aj efektívnu voľbu.

50

Okrem toho odôvodnenie 18 tejto smernice síce spresňuje pojem „priemerný spotrebiteľ“, ale z tohto odôvodnenia tiež vyplýva, že tento pojem nie je statický a vnútroštátne súdy a orgány budú musieť samy na základe vlastnej úvahy určiť, so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora, typickú reakciu priemerného spotrebiteľa v danom prípade.

51

V dôsledku toho, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 40 svojich návrhov, určenie reakcie priemerného spotrebiteľa v súvislosti s danou obchodnou praktikou nemá byť len teoretickým cvičením. Musia sa zohľadniť aj realistickejšie úvahy, pokiaľ sú zlučiteľné so spresneniami tohto pojmu stanovenými v odôvodnení 18 smernice 2005/29.

52

Je nesporné, že podľa tohto odôvodnenia je priemerný spotrebiteľ jednak dobre informovaný a jednak primerane vnímavý a obozretný. Keďže však v súlade s článkom 7 smernice 2005/29 prináleží obchodníkovi, aby spotrebiteľom poskytol podstatné informácie, ktoré spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby mohol prijať svoje rozhodnutie, tento aspekt „v rozumnej miere informovaného“ priemerného spotrebiteľa treba chápať tak, že odkazuje na informácie, o ktorých sa dá odôvodnene predpokladať, že sú známe každému spotrebiteľovi, pričom sa zohľadnia relevantné sociálne, kultúrne a jazykové faktory, a nie informácie, ktoré sú vlastné danej transakcii. V dôsledku toho táto vlastnosť nevylučuje, že obchodná praktika môže podstatným spôsobom narušiť ekonomické správanie tohto fiktívneho spotrebiteľa preto, lebo nemá dostatok informácií.

53

Rovnako tak skutočnosť, že pojem „priemerný spotrebiteľ“ treba chápať s odkazom na „v rozumnej miere vnímavého a obozretného“ spotrebiteľa, nevylučuje zohľadnenie vplyvu kognitívneho skreslenia na tohto priemerného spotrebiteľa, pokiaľ sa preukáže, že takéto skreslenie sa môže dotknúť dobre informovanej, ako aj primerane vnímavej a obozretnej osoby, a to v takom rozsahu, že jej správanie sa podstatne zmení.

54

Okrem toho Súdny dvor už uviedol, že priemerný spotrebiteľ môže byť uvedený do omylu a že v dôsledku toho nemôže uskutočniť svoje obchodné rozhodnutia ani so znalosťou veci, ani účinne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Trento Sviluppo a Centrale Adriatica, C‑281/12, EU:C:2013:859, body 34 a 38).

55

Súdny dvor ďalej rozhodol v oblasti práva ochranných známok Európskej únie, že treba zohľadniť skutočnosť, že úroveň pozornosti priemerného spotrebiteľa sa líši v závislosti od kategórie dotknutých tovarov alebo služieb (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 1999, Lloyd Schuhfabrik Meyer,C‑342/97, EU:C:1999:323, body 25 až 26).

56

Okrem toho Súdny dvor už mal aj príležitosť konštatovať, že priemernému spotrebiteľovi možno tiež vsugerovať nesprávne vnímanie informácie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2016, Canal Digital Danmark,C‑611/14, EU:C:2016:800, body 40 a 41) a že je nepravdepodobné, že priemerný spotrebiteľ je v niektorých odvetviach taký technicky zdatný, aby vedel pochopiť všetky aspekty prípadnej ponuky, aby sa mohol rozhodnúť úplne racionálnym spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, Wind Tre a Vodafone Italia, C‑54/17 a C‑55/17, EU:C:2018:710, body 50 až 52).

57

Rozhodovacia schopnosť spotrebiteľa síce môže byť narušená súborom obmedzení, akým je kognitívne skreslenie, ale to neznamená, že treba nevyhnutne usudzovať, že akékoľvek riziko vzniku kognitívneho skreslenia v dôsledku obchodnej praktiky môže podstatne narušiť správanie tohto fiktívneho spotrebiteľa. Zároveň sa musí riadne preukázať, že za konkrétnych okolností danej veci taká praktika môže ovplyvniť v rozumnej miere dobre informovanú, vnímavú a obozretnú osobu, a to v takom rozsahu, že jej správanie sa podstatne zmení.

58

V každom prípade totiž prináleží vnútroštátnym súdom, aby v danej situácii určili typickú reakciu priemerného spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2016, Canal Digital Danmark, C‑611/14, EU:C:2016:800, bod 39).

59

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na prvú otázku odpovedať tak, že smernica 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „priemerný spotrebiteľ“ v zmysle tejto smernice sa má definovať prostredníctvom odkazu na spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný. Takáto definícia však nevylučuje, že rozhodovacia schopnosť jednotlivca môže byť ovplyvnená takými obmedzeniami, akým je napríklad kognitívne skreslenie.

60

Na úvod treba uviesť, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou pýta, či možno obchodnú praktiku „rámcovania“ považovať za „agresívnu“ za každých okolností v zmysle smernice 2005/29, a teda len na základe tejto skutočnosti za takú, ktorá je v rozpore s touto smernicou. V tejto druhej otázke však vnútroštátny súd odkazuje aj na pojem „klamlivej“ obchodnej praktiky. Ako pritom vyplýva z článku 5 ods. 2 tejto smernice, agresívne a klamlivé obchodné praktiky predstavujú dve kategórie nekalých obchodných praktík. Okrem toho pojem obchodná praktika, ktorá sa považuje za nekalú za každých okolností, je uvedený v článku 5 ods. 5 tejto smernice.

61

Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora citovanú v bode 41 tohto rozsudku je preto potrebné usudzovať, že vnútroštátny súd sa touto druhou otázkou v podstate pýta, či sa článok 2 písm. j), článok 5 ods. 2 a 5, ako aj články 8 a 9 smernice 2005/29 majú vykladať v tom zmysle, že obchodná praktika spočívajúca v súbežnom predložení spotrebiteľovi ponuky osobného úveru a poistného produktu nesúvisiaceho s týmto úverom predstavuje za každých okolností agresívnu obchodnú praktiku alebo prinajmenšom obchodnú praktiku, ktorá sa za každých okolností považuje za nekalú v zmysle tejto smernice.

62

V prvom rade treba pripomenúť, že kapitola 2 smernice 2005/29, nazvaná „Nekalé obchodné praktiky“, obsahuje dva oddiely, konkrétne oddiel 1 týkajúci sa klamlivých obchodných praktík a oddiel 2 týkajúci sa agresívnych obchodných praktík.

63

Článok 5 tejto smernice, uvedený v kapitole 2, v odseku 1 zakazuje nekalé obchodné praktiky a v odseku 2 stanovuje kritériá umožňujúce určiť, či je obchodná praktika nekalá.

64

Tento článok 5 v odseku 4 spresňuje, že nekalé sú najmä obchodné praktiky, ktoré sú „klamlivé“ v zmysle článkov 6 a 7 smernice 2005/29 a ktoré sú „agresívne“ v zmysle článkov 8 a 9 tejto smernice.

65

Odsek 5 tohto článku 5 okrem toho stanovuje, že príloha I k smernici 2005/29 obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, a že tento výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice.

66

V tejto súvislosti odôvodnenie 17 smernice 2005/29 spresňuje, že s cieľom dosiahnuť čo najväčšiu právnu istotu sa iba praktiky uvedené v tejto prílohe I za každých okolností považujú za nekalé bez toho, aby bolo treba vykonať posúdenie jednotlivých prípadov podľa ustanovení článkov 5 až 9 tejto smernice.

67

Vzhľadom na to, že príloha I k smernici 2005/29 obsahuje úplný a taxatívny zoznam obchodných praktík považovaných za nekalé za každých okolností, možno takú obchodnú praktiku, ako je obchodná praktika „rámcovania“, považovať za agresívnu obchodnú praktiku za každých okolností, prípadne všeobecne za obchodnú praktiku, ktorú možno považovať za nekalú za každých okolností, iba pod podmienkou, že zodpovedá jednej zo situácií vymenovaných v tejto prílohe.

68

Samotné znenie tejto prílohy pritom umožňuje konštatovať neexistenciu takej zhody, ktorá napokon ani nebola vo veci samej uplatňovaná.

69

Treba preto dospieť k záveru, že taká obchodná praktika, ako je obchodná praktika „rámcovania“ dotknutá vo veci samej, ktorá spočíva v súbežnom predložení spotrebiteľovi ponuky osobného úveru a ponuky poistného produktu nesúvisiaceho s týmto úverom, nepredstavuje praktiku, ktorú možno kvalifikovať ako obchodnú praktiku agresívnu za každých okolností, či dokonca za obchodnú praktiku považovanú za nekalú za každých okolností v zmysle uvedenej smernice.

70

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v spise predloženom Súdnemu dvoru nemožno vylúčiť, že AGCM kvalifikoval praktiku dotknutú vo veci samej ako „agresívnu“ na základe podrobnej analýzy dotknutej obchodnej praktiky s prihliadnutím na skutočnosti vo veci samej, a v druhom rade s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď teda treba preskúmať, či obchodná praktika „rámcovania“ môže predstavovať agresívnu obchodnú praktiku v zmysle smernice 2005/29 len z dôvodu, že spočíva v tom, že spotrebiteľovi sa súčasne predloží ponuka osobného úveru a ponuka poistného produktu, ktorý nesúvisí s týmto úverom, bez toho, aby mal čas na rozmyslenie medzi podpísaním zmlúv k týmto ponukám, a to aj napriek tomu, že táto praktika môže u priemerného spotrebiteľa spôsobiť skreslenie prostredníctvom rámcovania, a tým vyvolať dojem, že na účely získania osobného úveru musí povinne uzavrieť poistnú zmluvu.

71

Z článku 8 smernice 2005/29 vyplýva, že obchodná praktika sa považuje za agresívnu, ak v dôsledku obťažovania, nátlaku vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraného vplyvu podstatne naruší alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

72

V prípade neexistencie definície pojmov „obťažovanie“ a „nátlak“ v zmysle tohto článku 8 treba na účely ich definovania odkázať na obvyklý význam, ktorý majú tieto pojmy v bežnom jazyku, ktorý vylučuje, aby obchodná praktika mohla vyvolať určitú formu obťažovania alebo nátlaku len z toho dôvodu, že má vlastnosti obchodnej praktiky „rámcovania“.

73

Pokiaľ ide o možnosť, že takáto obchodná praktika môže vyvolať „neprimeraný vplyv“ v zmysle článku 8, treba pripomenúť, že tento pojem, ktorý je definovaný v článku 2 písm. j) smernice 2005/29, zahŕňa využívanie silnejšieho postavenia vo vzťahu k spotrebiteľovi tak, aby sa vyvinul nátlak dokonca i bez použitia alebo hrozby použitia fyzickej sily spôsobom, ktorý významne obmedzuje schopnosť spotrebiteľa urobiť kvalifikované rozhodnutie. Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, neprimeraný vplyv nie je nevyhnutne nezákonným vplyvom, ale vplyvom, ktorý bez ohľadu na jeho zákonnosť aktívne zahŕňa vynucovanie vôle spotrebiteľa prostredníctvom určitého nátlaku (rozsudok z 12. júna 2019, Orange Polska,C‑628/17, EU:C:2019:480, bod 33)

74

Uplatnenie určitého spôsobu uzatvárania alebo zmeny zmlúv obchodníkom tak možno kvalifikovať ako „agresívnu obchodnú praktiku“ z dôvodu neprimeraného vplyvu, ak sa obchodník dopustí nekalého správania, ktoré má za následok vyvíjanie tlaku na spotrebiteľa takým spôsobom, že jeho sloboda výberu je významne narušená, ako je konanie, ktoré môže priemernému spotrebiteľovi spôsobiť nepríjemnosti alebo narušiť jeho úvahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júna 2019, Orange Polska,C‑628/17, EU:C:2019:480, bod 47).

75

Prax spočívajúca v tom, že spotrebiteľovi sa súbežne predloží ponuka osobného úveru a ponuka poistného produktu nesúvisiaceho s týmto úverom bez toho, aby mu bola ponechaná lehota na premyslenie medzi podpisom zmlúv týkajúcich sa týchto ponúk, však sama osebe neznamená existenciu nátlaku, aj keby táto prax mohla vyvolať rámcovanie. V dôsledku toho takýto postup sám osebe nemožno charakterizovať ako „neprimeraný vplyv“ v zmysle článku 8 smernice 2005/29.

76

Treba však pripomenúť, že smernica 2005/29 uvádza medzi nekalými obchodnými praktikami nielen agresívne obchodné praktiky, ale aj klamlivé obchodné praktiky, ktoré sú definované v článku 6 ods. 1 písm. e) tejto smernice tak, že zahŕňajú obchodné praktiky, ktoré akýmkoľvek spôsobom uvádzajú do omylu alebo sú spôsobilé uviesť priemerného spotrebiteľa do omylu, najmä pokiaľ ide o potrebu služby, a ktoré zapríčiňujú alebo sú spôsobilé zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

77

Vo veci samej by teda takáto praktika mohla byť považovaná za agresívnu v zmysle článku 8 smernice 2005/29 len vtedy, ak by obchodník pri spornej praktike nielenže neposkytol lehotu na rozmyslenie medzi podpisom úverovej a poistnej zmluvy, ale uchýlil by sa k obťažovaniu, nátlaku alebo neprimeranému vplyvu. Naopak, aj v prípade neexistencie konania v tomto zmysle možno uvedenú praktiku kvalifikovať ako „klamlivú obchodnú praktiku“, a teda ako „nekalú obchodnú praktiku“, ak spĺňa okrem iného podmienky uplatnenia definované v článkoch 6 a 7 tejto smernice.

78

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že je nevyhnutné poskytnúť spotrebiteľovi už pred uzavretím zmluvy jasné a primerané informácie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júna 2019, Orange Polska,C‑628/17, EU:C:2019:480, bod 34, ako aj citovanú judikatúru).

79

Najmä súbežné predloženie dvoch ponúk týkajúcich sa odlišných služieb, aj keď tieto ponuky nie sú právne prepojené, si pritom môže vyžadovať poskytnutie dodatočných informácií spotrebiteľovi práve preto, aby nebol uvedený do omylu, pokiaľ ide o neexistenciu súvislosti medzi týmito ponukami.

80

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v prejednávanej veci predloženie dvoch ponúk dotknutých vo veci samej mohlo viesť spotrebiteľa k tomu, že sa mohol domnievať, že nebolo možné získať financovanie bez uzavretia poistnej zmluvy dotknutej vo veci samej, keďže niektoré riziká týkajúce sa tohto úveru boli pokryté touto poistnou zmluvou, napríklad okrem iného zhoršenie zdravotného stavu, ktoré by mohlo byť prekážkou dodržania zmluvných povinností týkajúcich sa úveru.

81

Okrem toho vnútroštátny súd vo svojej tretej otázke odkazuje na stav odkázanosti, v ktorom sa obvykle žiadateľ o financovanie nachádza, na zložitosť zmlúv, ktoré spotrebiteľ má podpísať, na súbežné predloženie krížových ponúk a na krátkosť lehoty poskytnutej na podpísanie dotknutej ponuky.

82

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však tiež vyplýva, že Compass Banca tvrdí, že riadne informovala dotknutých spotrebiteľov o tom, že poistný produkt, o ktorý ide vo veci samej, nebol spojený s osobným úverom, a že týmto spotrebiteľom poskytla relevantné dokumenty, a to aj vo fáze pred uzavretím zmluvy.

83

V konečnom dôsledku prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či obchodná praktika dotknutá vo veci samej za daných skutkových okolností môže predstavovať „nekalú obchodnú praktiku“, najmä pokiaľ ju možno kvalifikovať ako „klamlivú obchodnú praktiku“ v zmysle článkov 6 a 7 smernice 2005/29 alebo „agresívnu obchodnú praktiku“ v zmysle článkov 8 a 9 tejto smernice.

84

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 2 písm. j), článok 5 ods. 2 a 5, ako aj články 8 a 9 smernice 2005/29 sa majú vykladať v tom zmysle, že obchodná praktika, ktorá spočíva v súbežnom predložení spotrebiteľovi ponuky osobného úveru a ponuky poistného produktu nesúvisiaceho s týmto úverom, nepredstavuje agresívnu obchodnú praktiku za každých okolností ani nekalú praktiku za každých okolností v zmysle tejto smernice.

85

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2005/29 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu opatreniu, ktoré umožňuje vnútroštátnemu orgánu, aby po tom, čo konštatuje „agresívnu“ povahu obchodnej praktiky prijatej daným obchodníkom, alebo všeobecnejšie jej „nekalú“ povahu, uložil tomuto obchodníkovi povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi primeranú lehotu medzi dátumami podpisu poistnej zmluvy a zmluvy o úvere.

86

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 1 smernice uvádza, že účelom tejto smernice je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aproximáciou zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o nekalých obchodných praktikách poškodzujúcich ekonomické záujmy spotrebiteľov.

87

Ako vyplýva z odôvodnenia 14 smernice 2005/29, keďže táto aproximácia má formu úplnej harmonizácie týchto ustanovení členských štátov, treba konštatovať, že táto smernica zakazuje týmto členským štátom zachovať alebo prijať opatrenia patriace do tejto harmonizovanej oblasti, ktoré smernica 2005/29 nestanovuje alebo nepovoľuje, a to aj v prípade, keď je cieľom takýchto opatrení zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2010, Mediaprint Zeitungs‑ und Zeitschriftenverlag, C‑540/08, EU:C:2010:660, bod 38).

88

Ako vyplýva z odpovede na druhú otázku, obchodná praktika, akou je obchodná praktika „rámcovania“ dotknutá vo veci samej, nepredstavuje agresívnu obchodnú praktiku za každých okolností a ani obchodnú praktiku, ktorá je za každých okolností nekalá v zmysle smernice 2005/29.

89

Je nesporné, že podľa článku 3 ods. 9 tejto smernice, pokiaľ ide o finančné služby v zmysle smernice 2002/65, ktoré zahŕňajú každú službu súvisiacu s úverom alebo poistením, členské štáty môžu stanoviť reštriktívnejšie alebo normatívnejšie požiadavky, ako sú požiadavky stanovené smernicou 2005/29 v oblasti, v ktorej je cieľom tejto smernice aproximovať platné ustanovenia.

90

Taká možnosť sa však musí vykonávať v súlade s kogentnými ustanoveniami práva Únie, prípadne aj v akomkoľvek inom relevantnom nástroji. Na druhej strane na to, aby orgán mohol na základe tejto možnosti uložiť prísnejšie alebo normatívnejšie požiadavky, ako sú požiadavky stanovené smernicou 2005/29, dotknutý členský štát musí túto možnosť uplatniť špecificky, presne a jasne, aby sa vyhovelo požiadavke právnej istoty (pozri analogicky rozsudok z 3. septembra 2020, Subdelegación del Gobierno en Barcelona (Osoby s dlhodobým pobytom), C‑503/19 a C‑592/19, EU:C:2020:629, bod 35, ako aj citovanú judikatúru).

91

V dôsledku toho smernica 2005/29 bráni tomu, aby vnútroštátny orgán mohol na účely ochrany spotrebiteľov stanoviť všeobecnú alebo preventívnu povinnosť dodržať určitú lehotu na premyslenie v prípade obchodnej praktiky spočívajúcej v súbežnom predložení ponuky poistného produktu a ponuky zmluvy o úvere, pokiaľ vnútroštátna právna úprava výslovne nestanovila ani takúto povinnosť a ani len právomoc tohto orgánu stanoviť takú povinnosť.

92

V dôsledku toho smernica 2005/29 nebráni tomu, aby členské štáty vo svojej vnútroštátnej legislatíve stanovili, že vnútroštátne orgány môžu po tom, ako na základe podrobného preskúmania obchodnej praxe určitého obchodníka zistia, že táto prax je „agresívna“, alebo teda všeobecne „nekalá“ v zmysle tejto smernice, uplatniť voči tomuto obchodníkovi donucovaciu právomoc.

93

V článku 11 ods. 1 prvom pododseku smernica 2005/29 totiž stanovuje, že členské štáty musia zabezpečiť existenciu vhodných a účinných prostriedkov na boj proti nekalým obchodným praktikám s cieľom vynútiť súlad s ustanoveniami tejto smernice.

94

Vzhľadom na to treba najmä uviesť, že na jednej strane článok 4 smernice 2005/29 výslovne stanovuje, že členské štáty neobmedzujú slobodu poskytovať služby z dôvodov, ktoré patria do oblasti, ktorú aproximuje táto smernica. Na druhej strane v súlade s článkom 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie musia členské štáty pri vykonávaní práva Únie dodržiavať práva zaručené Chartou.

95

Opatrenie, ktorým by vnútroštátny orgán s cieľom ukončiť agresívnu obchodnú praktiku uložil primeranú lehotu na rozmyslenie medzi dátumami podpísania dvoch zmlúv, by mohlo porušovať slobodu poskytovať služby a obmedzovať slobodu podnikania dotknutého odborníka.

96

V súlade so zásadou proporcionality teda môže vnútroštátny orgán takéto opatrenie použiť len vtedy, ak sa preukáže, že vzhľadom na dôvody, ktoré viedli tento orgán k tomu, že predmetnú obchodnú praktiku kvalifikoval ako „agresívnu“ alebo prinajmenšom ako „nekalú“, neexistujú iné rovnako účinné prostriedky na ukončenie tejto praktiky, ktoré by menej zasahovali do slobody poskytovať služby a slobody podnikania dotknutého obchodníka.

97

Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na tretiu otázku odpovedať tak, že smernica 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnemu opatreniu, ktoré umožňuje vnútroštátnemu orgánu, aby po tom, čo konštatuje „agresívnu“ alebo všeobecne „nekalú“ povahu obchodnej praktiky prijatej daným obchodníkom, uložil tomuto obchodníkovi povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi primeranú lehotu na rozmyslenie medzi podpísaním poistnej zmluvy a zmluvy o úvere, pokiaľ neexistujú iné prostriedky, ktoré by menej zasahovali do slobody podnikania a ktoré by boli rovnako účinné s cieľom ukončiť „agresívny“ alebo všeobecne „nekalý“ charakter tejto praktiky.

98

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 24 ods. 3 smernice 2016/97 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby po tom, čo sa konštatovalo, že obchodná praktika rámcovania obchodníka je „agresívna“ v zmysle článkov 8 a 9 smernice 2005/29, prípadne všeobecne „nekalá“ v zmysle článku 5 ods. 2 tejto smernice, vnútroštátny orgán mohol od tohto obchodníka požadovať, aby na účely ukončenia tejto praktiky poskytol spotrebiteľovi primeranú lehotu na premyslenie medzi podpísaním dotknutých zmlúv.

99

Na úvod treba konštatovať, že štvrtá otázka súvisí so skutočnosťou, že krížové produkty, ktoré predáva Compass Banca vo veci samej, pozostávajú sčasti z poistných produktov, ktorých distribúciu upravuje smernica 2016/97.

100

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 3 ods. 4 smernice 2005/29 stanovuje, že v prípadoch rozporu medzi ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi Únie upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík majú prednosť, a na tieto osobitné aspekty sa použijú, tieto iné právne predpisy.

101

V tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 24 smernice 2016/97 ukladá distribútorom poistných produktov, ktoré sa predávajú krížovým spôsobom s inými produktmi, osobitné povinnosti.

102

Pokiaľ ide konkrétne o článok 24 ods. 3 smernice 2016/97, ktorý je jediným ustanovením uvedeným vnútroštátnym súdom v jeho štvrtej otázke, toto ustanovenie sa uplatňuje za predpokladu, že poistný produkt je doplnkovým produktom k tovaru alebo službe, ktoré nie sú poistným produktom v rámci balíka alebo jednej zmluvy, a uvádza, že distribútor poistenia musí zákazníkovi umožniť kúpiť produkt alebo službu oddelene.

103

Podľa článku 24 ods. 7 smernice 2016/97 pritom členské štáty môžu zachovať alebo prijať dodatočné prísnejšie opatrenia alebo zakročiť, ak v konkrétnom prípade treba zakázať predaj poistenia spolu s doplnkovou službou alebo produktom, ktorý nie je poistným produktom, ako súčasť balíka alebo jednej zmluvy, ak môžu preukázať, že takéto praktiky poškodzujú spotrebiteľov. Ako zdôraznil generálny advokát v bode 92 svojich návrhov, toto ustanovenie sa uplatní len vtedy, ak jednak poistný produkt možno považovať za „hlavný“ alebo „zásadný“ produkt a druhý produkt alebo službu za „doplnkové“ alebo „vedľajšie“ k nemu, a jednak ak sa oba produkty „ponúkajú ako súčasť balíka alebo jednej zmluvy“.

104

Treba však uviesť, že pravidlo uvedené v článku 24 ods. 3 smernice 2016/97 neupravuje osobitné aspekty nekalých obchodných praktík, ale bez ohľadu na akékoľvek úvahy týkajúce sa poctivosti dotknutej obchodnej praktiky len vyžaduje, aby v prípade, že takéto produkty a/alebo služby sú predmetom „krížového predaja“ spotrebiteľom, mali spotrebitelia možnosť kúpiť ich samostatne.

105

Tento článok 24 ods. 3 teda neukladá príslušným vnútroštátnym orgánom povinnosť ísť nad rámec toho, čo vyžaduje smernica 2005/29. Toto ustanovenie sa totiž obmedzuje na to, že vyžaduje, aby v prípade, že takéto produkty a/alebo služby sú predmetom „krížového predaja“ spotrebiteľom, mali spotrebitelia možnosť kúpiť ich aj samostatne.

106

Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bode 95 svojich návrhov, toto ustanovenie ani nevyžaduje, aby orgány plne nevyužívali, na čo sú oprávnené podľa smernice 2005/29.

107

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 24 ods. 3 smernice 2016/97 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán vyžadoval od obchodníka, ktorého obchodná praktika „rámcovania“ je považovaná za „agresívnu“ v zmysle článkov 8 a 9 smernice 2005/29 alebo všeobecne za „nekalú“ v zmysle článku 5 ods. 2 tejto smernice, aby na účely ukončenia tejto praktiky poskytol spotrebiteľovi primeranú lehotu na premyslenie medzi podpísaním dotknutých zmlúv.

108

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2005/29 vykladať v tom zmysle, že kvalifikácia určitého druhu obchodnej praktiky ako „agresívnej“ za každých okolností v zmysle článkov 8 a 9 tejto smernice alebo všeobecne ako „nekalej“ za každých okolností v zmysle článku 5 ods. 2 tejto smernice vedie k preneseniu dôkazného bremena na obchodníka v rozpore s právom Únie.

109

Ako pritom vyplýva z odpovede na druhú otázku uvedenú v bode 84 tohto rozsudku, obchodnú praktiku, akou je obchodná praktika dotknutá vo veci samej, nemožno považovať za agresívnu obchodnú praktiku za každých okolností ani všeobecne za nekalú praktiku za každých okolností v zmysle smernice 2005/29.

110

Vzhľadom na túto odpoveď nie je potrebné odpovedať na piatu otázku.

111

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: