–

IH, v zastúpení: L. Tóth, ügyvéd,

–

MÁV‑START Vasúti Személyszállító Zrt., v zastúpení: S. Szabó a I. Tóthné Pelle, ügyvédek,

–

Maďarská vláda, v zastúpení: Zs. Biró‑Tóth a M. Z. Fehér, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: D. Recchia a K. Talabér‑Ritz, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 3 a 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9; Mim. vyd. 05/004, s. 381), ako aj článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú IH a jeho zamestnávateľ, spoločnosť MÁV‑START Vasúti Személyszállító Zrt. ďalej len „MÁV‑START“), vo veci priznania dôb denného odpočinku pri príležitosti priznania dôb týždenného času odpočinku.

3

Podľa článku 1 ods. 1 smernice 2003/88 táto „ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času“.

4

Článok 3 tejto smernice s názvom „Denný odpočinok“ stanovuje:

„Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby každý pracovník mal nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín.“

5

Článok 5 uvedenej smernice s názvom „Týždenný čas odpočinku“ stanovuje:

„Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby za každé obdobie siedmich dní mal pracovník nárok na minimálny neprerušovaný odpočinok v trvaní aspoň 24 hodín plus jedenásťhodinový denný odpočinok uvedený v článku 3.

V prípade, že je to zdôvodnené objektívnymi, technickými alebo organizačnými podmienkami, môže sa uplatňovať minimálny čas odpočinku 24 hodín.“

6

Článok 15 tej istej smernice s názvom „Priaznivejšie ustanovenia“ stanovuje:

„Táto smernica nemá vplyv na právo členských štátov uplatňovať alebo prijímať zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov alebo ktoré umožňujú alebo dovoľujú uplatňovanie kolektívnych zmlúv alebo dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov.“

7

Článok 104 ods. 1 Munka törvénykönyvéről szóló 2012. évi I. törvény (zákon č. I z roku 2012, ktorým sa schvaľuje Zákonník práce) (Magyar Közlöny 2012/2, ďalej len „Zákonník práce“) stanovuje:

„Medzi koncom pracovného dňa a začiatkom nasledujúceho pracovného dňa musí byť poskytnutý denný odpočinok v trvaní najmenej jedenásť po sebe nasledujúcich hodín (ďalej len ‚denný odpočinok‘).“

8

Článok 105 ods. 1 tohto zákonníka stanovuje:

„Na každý týždeň sa poskytujú dva dni odpočinku (dni odpočinku v týždni). Dni odpočinku v týždni možno stanoviť aj nerovnomerne.“

9

Článok 106 uvedeného zákonníka stanovuje:

„1.   Namiesto dní odpočinku v týždni možno pracovníkovi poskytnúť aj neprerušovaný odpočinok v týždni v trvaní najmenej štyridsaťosem hodín týždenne.

…

3.   Ak je spôsob rozvrhnutia pracovného času pružný, namiesto odpočinku v týždni podľa odseku 1 a s výhradou uplatňovania mutatis mutandis odseku 2 možno pracovníkom poskytnúť neprerušovaný odpočinok v týždni v trvaní najmenej štyridsať hodín vrátane kalendárneho dňa. Týždenný čas odpočinku v priemere najmenej štyridsaťosem hodín musí byť pracovníkom poskytnutý na základe rozvrhnutia pracovného času alebo zúčtovacieho obdobia.“

10

Článok 68/A ods. 4 vasúti közlekedésről szóló 2005. évi CLXXXIII. törvény (zákon č. CLXXXIII z roku 2005 o železničnej doprave) (Magyar Közlöny 2005/172) stanovuje:

„Odchylne od odsekov 1 až 3 sa ustanovenia článku 68/B ods. 1… vzťahujú aj na rušňovodičov koľajových vozidiel, ktorí sa nepovažujú za mobilných pracovníkov železničnej dopravy pôsobiacich v interoperabilnej cezhraničnej doprave v sektore železníc.“

11

Článok 68/B ods. 1 tohto zákona uvádza:

„V prípade mobilných pracovníkov železničnej dopravy, ktorí pôsobia v interoperabilnej cezhraničnej doprave, musí denný odpočinok v mieste ich bydliska trvať najmenej dvanásť po sebe nasledujúcich hodín v priebehu každého obdobia dvadsiatich štyroch hodín.“

12

Podľa článku 46 bodu 1 Kolektívnej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou MÁV‑START a odborovými organizáciami (ďalej len „kolektívna zmluva“) majú rušňovodiči nárok na dobu denného odpočinku trvajúcu dvanásť hodín (denný odpočinok v mieste bydliska), ktoré sa počítajú od ich príchodu do miesta bydliska až do odchodu z tohto miesta do práce (čas presunu).

13

Podľa článku 47 bodu 1 tejto kolektívnej zmluvy majú rušňovodiči nárok na dva dni odpočinku v týždni, ktoré sa poskytujú tak, aby medzi dvoma službami bolo najmenej štyridsaťosem hodín neprerušovaného odpočinku.

14

Bod 4 článku 47 uvedenej zmluvy stanovuje, že podľa článku 106 Zákonníka práce sa rušňovodičom môže namiesto dní odpočinku uvedených v bode 1 tohto článku poskytnúť neprerušovaný odpočinok v trvaní najmenej štyridsaťdva hodín týždenne. V tomto prípade musí byť pracovníkovi poskytnutá doba týždenného času odpočinku v priemere najmenej štyridsaťosem hodín na základe rozvrhnutia pracovného času.

15

IH je zamestnaný v spoločnosti MÁV‑START ako rušňovodič. Jeho pracovisko je operačné stredisko spoločnosti MÁV‑START nachádzajúce sa v Miškovci (Maďarsko). IH vykonáva svoju prácu výlučne v Maďarsku.

16

Na IH sa vzťahuje kolektívna zmluva. Jeho zamestnanie spadá do rámca organizovania mesačného pracovného času, ktorý nie je doplnený o dni týždenného odpočinku, ale o týždenný čas odpočinku poskytovaný zamestnávateľom na základe referenčného obdobia.

17

V súlade s kolektívnou zmluvou MÁV‑START poskytovala IH medzi dvoma pracovnými obdobiami denný odpočinok v mieste bydliska v trvaní dvanásť hodín, ku ktorému sa pripočítal štandardný čas presunu dvakrát tridsať minút.

18

Okrem toho mu MÁV‑START raz za týždeň poskytovala týždenný čas odpočinku v trvaní najmenej štyridsaťosem po sebe nasledujúcich hodín. Ak v určitom týždni nebolo možné poskytnúť takýto odpočinok, MÁV‑START poskytla IH nepretržitý odpočinok v trvaní najmenej štyridsaťdva hodín, aby sa mu poskytol priemerný týždenný odpočinok v trvaní najmenej štyridsaťosem hodín, pričom ako referenčný rámec sa použilo mesačné rozvrhnutie pracovného času.

19

Ak sa však táto doba týždenného času odpočinku poskytla IH, ako aj keď čerpal dovolenku, nebol mu priznaný ani denný odpočinok, ani čas presunu.

20

IH podal na vnútroštátny súd Miskolci Törvényszék (súd v Miškovci, Maďarsko) návrh na vyplatenie nezaplatenej mzdy, pričom tvrdil, že má nárok na denný odpočinok bezprostredne pred alebo po svojich obdobiach týždenného odpočinku alebo dovolenky.

21

MÁV‑START pred týmto súdom tvrdí, že denný odpočinok sa musí poskytnúť medzi dvoma po sebe nasledujúcimi obdobiami práce v priebehu toho istého dvadsaťštyrihodinového obdobia, a nie vtedy, keď nie je stanovené žiadne nové obdobie práce, napríklad pri poskytnutí týždenného času odpočinku alebo dovolenky. Podľa jej názoru je to odôvodnené účelom denného odpočinku, ktorým je umožniť pracovníkovi znovu načerpať sily medzi dvoma pracovnými obdobiami. Okrem toho počas každého obdobia siedmich dní je potrebné poskytnúť dlhšiu dobu týždenného času odpočinku, ktorá nahrádza denný odpočinok.

22

Vnútroštátny súd uvádza, že na základe splnomocnení vyplývajúcich zo smernice 2003/88 a Zákonníka práce sa kolektívna zmluva odchyľuje od pravidiel týkajúcich sa denného a týždenného času odpočinku, a to spôsobom priaznivým pre pracovníkov.

23

Denný odpočinok je totiž dvanásť hodín, ktoré tak presahujú minimum jedenástich hodín stanovené v článku 3 smernice 2003/88, a navyše ho môže pracovník stráviť celý doma vzhľadom na štandardný čas presunu.

24

Pokiaľ ide o týždenný čas odpočinku, vnútroštátny súd tvrdí, že maďarská jazyková verzia článku 5 smernice 2003/88 sa mierne líši od anglickej, nemeckej a francúzskej jazykovej verzie najmä v rozsahu, v akom maďarská jazyková verzia definuje pojem „týždenný čas odpočinku“ v zmysle tohto článku 5 tak, že všetci pracovníci musia mať počas každého obdobia siedmich dní nárok na minimálny neprerušovaný odpočinok v trvaní dvadsaťštyri hodín „a okrem toho“ („továbbá“) jedenásťhodinový denný odpočinok uvedený v článku 3 tejto smernice. Anglická, nemecká a francúzska jazyková verzia používajú v uvedenom poradí pojmy „plus“, „zuzüglich“ a „s’ajoutent“ namiesto „a okrem toho“.

25

Tento súd sa teda pýta, či sa má uvedený pojem „týždenný čas odpočinku“ vykladať v tom zmysle, že buď po minimálnej nepretržitej dobe odpočinku v trvaní dvadsaťštyri hodín musí byť ešte poskytnutá denná doba odpočinku v trvaní najmenej jedenásť hodín, alebo, k čomu sa súd prikláňa, dvadsaťštyrihodinová doba odpočinku a jedenásťhodinová doba odpočinku sa sčítajú tak, aby spolu vytvorili minimálny týždenný čas odpočinku, a tak pracovník musí mať nárok celkovo na minimálny týždenný čas odpočinku v rozsahu tridsaťpäť po sebe nasledujúcich hodín.

26

V tejto súvislosti uvedený súd uvádza, že maďarská právna úprava stanovuje dĺžku týždenného času odpočinku na štyridsaťosem hodín, pričom minimálna dĺžka je štyridsaťdva hodín, a že pojem „týždenný čas odpočinku“, tak ako je použitý v Zákonníku práce, ako aj v kolektívnej zmluve, neobsahuje odkaz na denný odpočinok ani na jeho dĺžku.

27

Nakoniec vnútroštátny súd kladie otázku, či musí byť denný odpočinok poskytnutý medzi koncom príslušného pracovného dňa a začiatkom nasledujúceho pracovného dňa (alebo v ten istý deň medzi koncom jednej pracovnej doby a začiatkom nasledujúcej pracovnej doby), alebo všeobecnejšie medzi koncom jedného pracovného dňa a začiatkom nasledujúceho pracovného dňa, aj keď tento posledný uvedený pracovný deň začína o niekoľko dní neskôr.

28

V tejto súvislosti Miskolci Törvényszék (súd v Miškovci) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty vykladať v tom zmysle, že denný odpočinok stanovený v článku 3 tejto smernice je súčasťou týždenného času odpočinku upraveného v tomto článku 5, alebo či tento posledný uvedený článok stanovuje len minimálnu dĺžku uvedeného týždenného času odpočinku.

30

Na úvod treba pripomenúť, že stanovením práva každého pracovníka na doby denného a týždenného odpočinku, smernica 2003/88 spresňuje základné právo, ktoré je výslovne zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, a preto sa má vykladať v súlade s týmto článkom 31 ods. 2 Z toho najmä vyplýva, že ustanovenia smernice 2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice [pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2021, Radiotelevizija Slovenija (Doba nepretržitej dostupnosti na odľahlom mieste), C‑344/19, EU:C:2021:182, bod 27 a citovanú judikatúru].

31

Za týchto podmienok je na účely odpovede na položené otázky nutné podať výklad tejto smernice s prihliadnutím na význam základného práva každého pracovníka na doby denného a týždenného odpočinku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 33).

32

Treba tiež pripomenúť, že cieľom smernice 2003/88 je stanoviť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov prostredníctvom aproximácie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sa týkajú najmä pracovného času. Cieľom tejto harmonizácie na úrovni Európskej únie v oblasti organizácie pracovného času je zaistiť lepšiu bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov priznaním minimálneho času odpočinku, najmä denného a týždenného (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2020, Fetico a i., C‑588/18, EU:C:2020:420, body 26 a 27, ako aj citovanú judikatúru).

33

Členské štáty sú teda povinné prijať v súlade s ustanoveniami článkov 3 a 5 smernice 2003/88 opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby každý pracovník mal nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci jedenásť po sebe nasledujúcich hodín v priebehu dvadsaťštyri hodín a za každé obdobie siedmich dní právo na minimálny neprerušovaný odpočinok v trvaní dvadsaťštyri hodín plus na jedenásťhodinový denný odpočinok uvedený v článku 3 (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 38 a citovaná judikatúra).

34

Na to, aby bola v plnom rozsahu zaručená účinnosť smernice 2003/88, je teda nutné, aby členské štáty zabezpečili dodržiavanie týchto minimálnych dôb odpočinku (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 40).

35

Vzhľadom na hlavný cieľ sledovaný smernicou 2003/88, ktorým je zabezpečiť účinnú ochranu životných a pracovných podmienok pracovníkov, ako aj lepšiu ochranu ich bezpečnosti a zdravia, sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby potrebný účinok týchto práv bol v plnej miere zaručený tým, že im skutočne priznajú minimálne doby denného a týždenného odpočinku, ktoré stanovuje táto smernica. Z toho vyplýva, že spôsoby definované členskými štátmi na účely zabezpečenia plnenia povinností stanovených smernicou 2003/88 nemôžu zbaviť práva, ktoré sú zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty a článkoch 3 a 5 tejto smernice, ich podstaty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, body 42 a 43).

36

V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mohol zamestnávateľ v jeho právach obmedzovať (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 44 a citovaná judikatúra).

37

Práve vzhľadom na tieto úvahy treba preskúmať otázku, či je denný odpočinok stanovený v článku 3 smernice 2003/88 súčasťou týždenného času odpočinku stanoveného v článku 5.

38

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že táto smernica stanovuje právo na denný odpočinok a právo na týždenný čas odpočinku v dvoch rôznych ustanoveniach, a to v článku 3 a článku 5 tejto smernice. To naznačuje, že ide o dve samostatné práva, ktoré, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 49 až 51 svojich návrhov, sledujú odlišné ciele spočívajúce v tom, že v prípade denného odpočinku sa pracovníkovi umožňuje vyhnúť sa jeho pracovnému prostrediu počas určitého počtu hodín, ktoré nielenže musia nasledovať po sebe, ale tiež priamo nasledovať po pracovnom čase, a pokiaľ ide o týždenný čas odpočinku, umožniť pracovníkovi odpočívať počas každého obdobia siedmich dní.

39

Preto je potrebné zaručiť pracovníkom skutočné využívanie každého z týchto práv.

40

V druhom rade treba pripomenúť, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 35 tohto rozsudku, že spôsoby definované členskými štátmi na účely zabezpečenia plnenia povinností stanovených smernicou 2003/88 nemôžu zbaviť práva, ktoré sú zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty a článkoch 3 a 5 tejto smernice, ich podstaty. V tejto súvislosti treba konštatovať, že výklad, podľa ktorého by bol denný odpočinok súčasťou týždenného času odpočinku, by právo na denný odpočinok uvedené v článku 3 uvedenej smernice zbavil podstaty tým, že by pracovníka zbavil možnosti skutočne využívať obdobie denného odpočinku stanovené v tomto ustanovení, ak má nárok na týždenný čas odpočinku.

41

V tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 5 prvý odsek smernice 2003/88 sa neobmedzuje na všeobecné stanovenie minimálneho obdobia pre vznik práva na týždenný čas odpočinku, ale spresňuje, že k tomuto obdobiu sa pripočíta obdobie, ktoré treba priznať na základe práva na denný odpočinok, čím zdôrazňuje samostatnú povahu týchto dvoch práv. To potvrdzuje, že cieľom práva na týždenný čas odpočinku nie je prípadne zahŕňať obdobie zodpovedajúce právu na denný odpočinok, ale musí byť priznané navyše popri tomto práve.

42

Okrem toho je dôležité, aby potrebný účinok práv priznaných pracovníkom smernicou 2003/88 bol zabezpečený v plnom rozsahu, čo nevyhnutne so sebou prináša povinnosť členských štátov zaručiť dodržanie všetkých minimálnych požiadaviek stanovených touto smernicou (rozsudok z 11. apríla 2019, Syndicat dec cadres de la sécurité intérieure, C‑254/18, EU:C:2019:318, bod 33).

43

Z toho vyplýva, že denný odpočinok stanovený v článku 3 smernice 2003/88 sa nemá pripočítať k dvadsiatim štyrom hodinám odpočinku uvedeným v článku 5 tejto smernice na účely vytvorenia celkového týždenného času odpočinku v rozsahu najmenej tridsaťpäť hodín, ale k samostatnej a odlišnej dobe týždenného času odpočinku v trvaní aspoň dvadsaťštyri hodín stanovenej v tomto ustanovení.

44

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 5 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že denný odpočinok stanovený v článku 3 tejto smernice nie je súčasťou týždenného času odpočinku upraveného v uvedenom článku 5, ale pridáva sa k nemu.

45

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 3 a 5 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty majú vykladať v tom zmysle, že ak vnútroštátna právna úprava stanovuje obdobie týždenného času odpočinku presahujúce dobu tridsaťpäť po sebe nasledujúcich hodín, pracovníkovi treba okrem tohto obdobia poskytnúť aj denný odpočinok, ako ho zaručuje článok 3 tejto smernice.

46

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania tento súd na jednej strane poznamenáva, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej používa pojem „doba týždenného času odpočinku“, ktorú v zásade stanovuje na štyridsaťosem hodín a ktorá nesmie byť kratšia ako štyridsaťdva hodín, a na druhej strane, že táto právna úprava neobsahuje odkaz na denný odpočinok ani na jeho dĺžku. Uvedená „doba týždenného času odpočinku“ je však dlhšia ako tridsaťpäť hodín, ktoré vyplývajú zo sčítania minimálnej doby odpočinku v trvaní dvadsaťštyri hodín stanovenej v článku 5 smernice 2003/88 a minimálnej doby odpočinku trvajúcej jedenásť hodín stanovenej v článku 3 tejto smernice.

47

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že článok 5 smernice 2003/88 neobsahuje žiadny odkaz na vnútroštátne právo členských štátov. Preto výrazy, ktoré používa, treba chápať ako autonómne pojmy práva Únie a vykladať na celom jej území jednotne, nezávisle od kvalifikácií používaných v členských štátoch (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2017, Maio Marques da Rosa, C‑306/16, EU:C:2017:844, bod 38 a citovanú judikatúru).

48

Z toho vyplýva, že pojem „doba týždenného času odpočinku“ stanovený vnútroštátnou právnou úpravou dotknutou vo veci samej nemá vplyv na výklad článku 5 smernice 2003/88.

49

Po tomto spresnení treba pripomenúť, že minimálny týždenný čas odpočinku stanovený v tomto ustanovení je nepretržitých dvadsaťštyri hodín. Článok 15 tejto smernice však oprávňuje členské štáty, aby uplatňovali alebo prijali ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, alebo aby podporili alebo umožnili uplatňovanie kolektívnych zmlúv alebo dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi, ktoré sú priaznivejšie pre túto ochranu. V súlade s kolektívnou zmluvou uplatniteľnou na spor vo veci samej bol teda dotknutému pracovníkovi poskytnutý týždenný čas odpočinku aspoň štyridsaťdva hodín. V takom prípade sa hodiny týždenného času odpočinku priznané nad rámec minima vyžadovaného článkom 5 smernice 2003/88 nespravujú touto smernicou, ale vnútroštátnym právom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. novembra 2019, TSN a AKT, C‑609/17 a C‑610/17, EU:C:2019:981, body 34 a 35).

50

Stanovenie takýchto priaznivejších ustanovení v oblasti týždenného času odpočinku, než sú tie, ktoré vyžaduje smernica 2003/88 ako minimálnu hranicu, však nemôže zbaviť pracovníka iných práv, ktoré mu priznáva táto smernica, a konkrétnejšie práva na denný odpočinok.

51

Ako totiž vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, výkon takýchto vlastných právomocí členským štátom nemôže mať za následok narušenie minimálnej ochrany, ktorú pracovníkom zaručuje uvedená smernica, a najmä narušenie skutočného využívania minimálnej doby denného odpočinku stanovenej v článku 3 tejto smernice (pozri analogicky rozsudok zo 4. júna 2020, Fetico a i., C‑588/18, EU:C:2020:420, bod 32).

52

Aby sa pracovníkom zaručilo skutočné využívanie práva na denný odpočinok zakotveného v článku 31 ods. 2 Charty a článku 3 smernice 2003/88, toto právo sa musí priznať nezávisle od dĺžky týždenného času odpočinku stanovenej uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou.

53

Vzhľadom na už vyššie uvedené treba na tretiu otázku odpovedať tak, že články 3 a 5 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že ak vnútroštátna právna úprava stanovuje obdobie týždenného času odpočinku presahujúce dobu tridsaťpäť po sebe nasledujúcich hodín, pracovníkovi treba okrem tohto obdobia poskytnúť aj denný odpočinok, ako ho zaručuje článok 3 tejto smernice.

54

Svojou štvrtou a piatou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty vykladať v tom zmysle, že ak sa pracovníkovi poskytne obdobie týždenného času odpočinku, má tento pracovník tiež nárok na denný odpočinok predchádzajúci uvedenému obdobiu týždenného času odpočinku.

55

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že MÁV‑START v prejednávanej veci poskytla denný odpočinok len vtedy, ak bola v priebehu dvadsiatich štyroch hodín nasledujúcich po skončení určitej pracovnej doby naplánovaná nová pracovná doba. Ak nebola naplánovaná žiadna nová pracovná doba, napríklad keď bol poskytnutý týždenný čas odpočinku alebo dovolenka, MÁV‑START sa domnieva, že už neexistuje povinnosť poskytnúť denný odpočinok.

56

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na to, aby si mohol pracovník skutočne oddýchnuť, musí mať možnosť vzdialiť sa zo svojho pracovného prostredia na určitý počet hodín, ktoré musia nielen nasledovať po sebe, ale aj priamo nadväzovať na pracovný čas, aby mala dotknutá osoba možnosť zotaviť sa a zbaviť sa únavy spojenej s výkonom svojich pracovných úloh (rozsudok zo 14. októbra 2010, Union syndicale Solidaires Isère, C‑428/09, EU:C:2010:612, bod 51 a citovaná judikatúra).

57

Z toho vyplýva, že po pracovnej dobe musí mať každý pracovník bezprostredne nárok na denný odpočinok, a to bez ohľadu na to, či po tomto období odpočinku bude alebo nebude nasledovať pracovná doba. Okrem toho, ak sa denný odpočinok a týždenný čas odpočinku poskytujú súhrne, obdobie týždenného času odpočinku môže začať plynúť až po tom, ako pracovník čerpal denný odpočinok.

58

Za týchto podmienok treba na štvrtú a piatu otázku odpovedať tak, že článok 3 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa pracovníkovi poskytne obdobie týždenného času odpočinku, má tento pracovník tiež nárok na denný odpočinok predchádzajúci uvedenému obdobiu týždenného času odpočinku.

59

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: