1.

Je v medziobdobiach, počas ktorých pracovník nevykonáva pracovnú činnosť, pričom nemá uzatvorenú nijakú platnú pracovnú zmluvu, uplatniteľným právom vzťahujúcim sa na dočasného agentúrneho zamestnanca s bydliskom v inom členskom štáte, než v akom obvykle pracuje, právo štátu zamestnania podľa článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 ( 2 ) alebo právo štátu bydliska podľa článku 11 ods. 3 písm. e) uvedeného nariadenia?

2.

Toto je v podstate otázka, na ktorú má Súdny dvor odpovedať v prejednávanej veci, ktorá sa týka návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby, Holandsko) v rámci dvoch spojených konaní, v ktorých proti sebe stoja Raad van Bestuur van de Sociale Verzekeringsbank (predstavenstvo Sociálnej poisťovne, Holandsko; ďalej len „SVB“) na jednej strane a pani X a pán Y na druhej strane.

3.

Prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť význam ustanovenia článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 a ďalej prispieť k vymedzeniu systému kolíznych noriem stanovených v hlave II tohto nariadenia.

4.

Nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“) s účinnosťou od 1. mája 2010 zrušilo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“) ( 3 ).

5.

V článku 1 písm. a) a b) nariadenia č. 883/2004 sa uvádza:

„Na účely tohto nariadenia:

6.

Hlava II nariadenia č. 883/2004, ktorá má názov „Určenie príslušnosti právnych predpisov“, obsahuje články 11 až 16.

7.

V článku 11 uvedeného nariadenia s názvom „Všeobecné pravidlá“ sa stanovuje:

„1.   Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

2.   Na účely tejto hlavy osoby, ktoré prijímajú peňažné dávky na základe ich činnosti ako zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo ako dôsledok tejto činnosti, sa považujú za osoby, ktoré vykonávajú túto činnosť. Toto sa nevzťahuje na dôchodky v invalidite, starobné dôchodky alebo pozostalostné dôchodky alebo, na dôchodky v súvislosti s pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, alebo na nemocenské peňažné dávky vzťahujúce sa na ošetrenie počas neobmedzenej doby.

3.   S výhradou článkov 12 až 16:

8.

V článkoch 12 až 16 nariadenia č. 883/2004 sa stanovujú osobitné pravidlá vzťahujúce sa na vyslané osoby (článok 12), osoby pracujúce v dvoch alebo viacerých členských štátoch (článok 13), osoby, ktoré si zvolili dobrovoľné poistenie alebo voliteľné nepretržité poistenie (článok 14), zmluvných zamestnancov Európskych spoločenstiev (článok 15), ako aj výnimky z článkov 11 až 15 tohto nariadenia (článok 16).

9.

V § 6 Algemene Ouderdomswet (všeobecný zákon o starobnom poistení; ďalej len „AOW“) sa stanovuje:

„1.   Podľa ustanovení tohto zákona je poistená osoba, ktorá ešte nedosiahla dôchodkový vek a

…

3.   Kategóriu poistených osôb možno rozšíriť alebo zúžiť odchylne od ustanovení odsekov 1 a 2 všeobecným správnym opatrením.“

10.

Podľa § 6a AOW:

„V prípade potreby sa odchylne od § 6 a ustanovení, ktoré z neho vyplývajú,

11.

Podľa § 13 ods. 1 písm. a) AOW sa sumy dôchodku znížia o 2 % za každý kalendárny rok, počas ktorého osoba s nárokom na dôchodok nebola poistená v období od dovŕšenia veku 15 rokov, ale pred dovŕšením veku 65 rokov.

12.

V § 6 Algemene Kinderbijlagwet (všeobecný zákon o prídavkoch na dieťa, ďalej len „AKW“) sa v totožnom znení preberá § 6 AOW.

13.

Podľa § 6 AKW:

„V prípade potreby sa odchylne od § 6 a ustanovení, ktoré z neho vyplývajú:

14.

Podľa § 11 ods. 1 AKW:

„Nárok na prídavky na dieťa podľa tohto zákona má len osoba, ktorá je poistená k prvému dňu kalendárneho štvrťroka.“

15.

V § 6 Besluit uitbreiding en beperking kring van verzekerden volksverzekeringen 1999 (nariadenie o rozšírení a zúžení okruhu povinne poistených osôb na účely sociálneho poistenia z roku 1999, ďalej len „BUB“) z 24. decembra 1998, ktorý má názov „Dočasné prerušenie práce v Holandsku“, sa stanovuje:

„Osoba, ktorá nemá bydlisko v Holandsku, ale ktorá pracuje výlučne v Holandsku, zostáva poistená v systéme sociálneho poistenia, ak je jej práca dočasne prerušená:

16.

Pani X je holandskou štátnou príslušníčkou, ktorá sa v roku 2012 z Holandska presťahovala do Nemecka. V Nemecku nikdy nepracovala, od roku 2013 pani X prerušovane vykonávala dočasnú agentúrnu prácu v Holandsku. ( 4 )

17.

Ako konkrétne vyplýva zo spisu, túto prácu pani X vykonávala na základe zmlúv o dočasnej agentúrnej práci na dobu určitú obsahujúcich „agentúrnu doložku“ ( 5 ), čiže ustanovenie, podľa ktorého sa pracovný pomer s agentúrou začal súčasne so začiatkom práce zamestnanca v užívateľskom podniku a zanikol ukončením tejto práce.

18.

V obdobiach medzi rôznymi pracovnými pomermi – ktoré mali rôznu dĺžku, od šiestich dní po päť mesiacov – bola pani X ďalej registrovaná vo viacerých agentúrach dočasného zamestnávania v Holandsku, pričom vykonávala dobrovoľnícku činnosť a prácu v domácnosti pre svojho syna za minimálnu mzdu.

19.

Dňa 6. júla 2015 SVB poskytla pani X prehľad dôchodkových dávok, na ktoré jej vznikol nárok. Z tohto prehľadu vyplynulo, že jej dôchodok bol v súlade s AOW znížený na 82 %, keďže v zmysle holandských právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia sa pani X považovala za poistenú len v obdobiach, počas ktorých v tejto krajine skutočne vykonávala dočasnú agentúrnu prácu. Naproti tomu v obdobiach medzi jednotlivými zamestnaniami, v ktorých neexistoval nijaký pracovný pomer, ani sa nevykonávala nijaká skutočná činnosť, sa mala uplatňovať právna úprava štátu bydliska, čiže nemecké právo.

20.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania ďalej vyplýva, že pani X nemá nárok na starobný dôchodok v Nemecku, pretože v tejto krajine nebola na dané účely poistená.

21.

Pani X podala proti uvedenému rozhodnutiu sťažnosť, pričom SVB navrhla, aby obdobia medzi jednotlivými zamestnaniami vykonávanými na základe pracovného pomeru dočasného agentúrneho pracovníka považovala za doby poistenia podľa AOW.

22.

Po zamietnutí tejto sťažnosti sa pani X obrátila s rovnakým návrhom na Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), ktorý žalobe rozsudkom z 3. októbra 2016 vyhovel. Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) sa na podporu svojich záverov odvolal aj na rozsudok Franzen a i. ( 6 ), pričom konkrétne uviedol, že predmetné medziobdobia sa mali považovať za obdobia dovolenky alebo nezamestnanosti v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, najmä podľa § 6 BUB, čiže za obdobia, počas ktorých bola pani X v súlade s holandskými právnymi predpismi poistená.

23.

SVB napadla uvedený rozsudok na Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby), t. j. na vnútroštátnom súde.

24.

Pán Y trvale žije so svojou rodinou v Poľsku, pričom od roku 2007 pracoval s niekoľkými prestávkami v Holandsku, a to na základe viacerých pracovných zmlúv na dobu určitú uzatvorených s agentúrou dočasného zamestnávania.

25.

V prejednávanej veci je najrelevantnejšou skutočnosť, že pán Y uzatvoril s agentúrou zmluvu o dočasnej agentúrnej práci na dobu určitú v trvaní osem mesiacov, s účinnosťou od 20. júla 2015. Pán Y však v období od 1. januára 2016 do 7. februára 2016 nepracoval, pričom od 8. februára 2016 uzatvoril s tou istou agentúrou dočasného zamestnávania novú pracovnú zmluvu.

26.

Rozhodnutím z 29. marca 2016 SVB pánovi Y oznámila, že v súlade s AKW mu nevznikol nárok na prídavky na dieťa za január a február 2016, pretože v prvý pracovný deň týchto mesiacov nevykonával v Holandsku nijakú prácu. ( 7 )

27.

Pán Y podal sťažnosť, v ktorej SVB navrhol, aby mu priznala prídavky na dieťa aj za január a február 2016, pričom uviedol, že v danom období čerpal dovolenku a jeho pracovný pomer preto stále trval.

28.

Po zamietnutí tejto sťažnosti podal pán Y rovnaký návrh na Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdam), ktorý rozsudkom z 5. januára 2017 túto žalobu zamietol, pričom potvrdil závery SVB.

29.

Proti tomuto rozsudku podal pán Y odvolanie na Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby), t. j. na vnútroštátny súd.

30.

Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby) na pojednávaní 29. mája 2020 spojil obe uvedené veci na spoločné konanie a 17. decembra 2020 vydal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

31.

Pokiaľ ide o prípad pani X, vnútroštátny súd konštatuje – vzhľadom na skutočnosť, že daná pracovná zmluva sa vyznačovala existenciou uvedenej agentúrnej doložky, na základe ktorej pracovný pomer automaticky zanikol pri ukončení práce v užívateľskom podniku – že v obdobiach medzi jednotlivými zamestnaniami neexistoval nijaký platný pracovný pomer.

32.

Okrem toho vnútroštátny súd poukazuje na to, že činnosti, ktoré pani X vykonávala ako dobrovoľníčka a v rámci svojej rodiny za minimálnu mzdu, nemali hospodársku povahu ani zárobkový účel. Nebolo ich preto možné považovať za zamestnanie ani za podobnú pracovnú činnosť.

33.

Pokiaľ ide o situáciu pána Y, Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby) poznamenáva, že tento odvolateľ nikdy nenamietal nezaplatenie mzdy za obdobie od 1. januára 2016 do 7. februára 2016 a že k uzatvoreniu novej pracovnej zmluvy došlo pred stanoveným dátumom skončenia platnosti predchádzajúcej zmluvy. Tieto okolnosti vedú k záveru, že medzi 1. januárom 2016 a 7. februárom 2016 neexistoval medzi pánom Y a dotknutou agentúrou dočasného zamestnávania nijaký pracovný pomer.

34.

Vnútroštátny súd preto uvádza, že oba spory sa týkajú otázky, či pani X a pán Y – osoby, ktoré obvykle vykonávajú prácu v Holandsku, bydlisko však majú v inom členskom štáte – boli v obdobiach medzi opísanými pracovnými pomermi v rámci dočasnej agentúrnej práce ďalej poistení podľa holandských právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia.

35.

Nastoľuje sa preto otázka, či takéto medziobdobia môžu predstavovať situácie, ktoré sú rovnocenné so zamestnaním alebo samostatnou zárobkovou činnosťou podľa článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004, a či teda môžu byť dôvodom na uplatnenie holandských právnych predpisov.

36.

Keďže je nesporné, že predmetné prípady nepatria medzi situácie uvedené v článku 11 ods. 3 písm. b), c) a d) nariadenia č. 883/2004, záporná odpoveď na vyššie uvedenú otázku by nutne viedla k záveru, že rozhodným právom v predmetných medziobdobiach bolo právo štátu bydliska v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. e) uvedeného nariadenia, čiže nemecké právo v prípade pani X a poľské právo v súvislosti s pánom Y.

37.

Pri zdôraznení problematického charakteru tejto otázky vnútroštátny súd odkazuje na už citovaný rozsudok Franzen a i. z 23. apríla 2015, pri ktorom sa vychádza z predpokladu, že hoci sa týka výkladu nariadenia č. 1408/71, jeho závery možno preniesť aj na nariadenie č. 883/2004.

38.

Z možného výkladu tohto rozsudku – vychádzajúceho v podstate z gramatického znenia jeho bodu 50 ( 8 ) – má vyplývať, že na osoby obvykle vykonávajúce svoju profesijnú činnosť v konkrétnom členskom štáte sa až do definitívneho alebo dočasného ukončenia tejto činnosti vzťahuje pôsobnosť článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004. Na zistenie, či došlo k takémuto ukončeniu činnosti, však nie je relevantná existencia pracovného pomeru. Na tieto účely treba naopak identifikovať rôzne kritériá súvisiace s charakteristikami práce, dĺžkou obdobia, počas ktorého dotknuté osoby pracovali, dĺžkou medziobdobí bez práce a orientáciou na jediný vnútroštátny trh práce.

39.

Z iného možného výkladu uvedeného rozsudku má naopak vyplývať, že na účely uplatňovania práva štátu zamestnania je naopak nevyhnutná existencia pracovného pomeru. Konkrétna osoba by preto v prípade skončenia pracovného pomeru, hoci aj dočasného a bez ohľadu na dĺžku takéhoto prerušenia, automaticky podliehala právu štátu bydliska.

40.

Vnútroštátny súd tiež pripomína, že riešenie obmedzujúce uplatniteľnosť článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 len na prípady existencie platného pracovného pomeru umožňuje s istotou určiť uplatniteľné právo v čase vzniku príslušných udalostí. Použitie tohto riešenia v situáciách, aké nastali v prejednávanej veci, však môže viesť k veľmi častým zmenám príslušného práva a k značným komplikáciám správnej povahy, čo sa preto môže prejaviť ako možná prekážka voľného pohybu pracovníkov.

41.

Aj riešenie vyžadujúce preskúmať, bez ohľadu na existenciu pracovného pomeru, či skutočne došlo k prerušeniu činnosti – na základe takých ukazovateľov, ako sa uvádzajú v bode 38 vyššie – by podľa vnútroštátneho súdu prinášalo svoje výhody a nevýhody. Pokiaľ ide o výhody, umožňovalo by predísť zmene príslušného práva v prípade menších prerušení medzi pracovnými pomermi. Pokiaľ ide o nevýhody, toto riešenie, ktorého základom je následne vykonávané spätné posúdenie príslušných skutočností, by sa z tohto dôvodu vyznačovalo väčšou mierou neistoty.

42.

S ohľadom na vyššie uvedené Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

43.

Domnievam sa, že uvedenými tromi prejudiciálnymi otázkami sa možno zaoberať spoločne, keďže problematika, ktorá z nich vyplýva, je v podstate jednotná.

44.

Je nesporné, že na pani X aj pána Y sa v prejednávanej veci vzťahuje osobná pôsobnosť nariadenia č. 883/2004, pričom predmetné dávky – t. j. starobný dôchodok a prídavky na dieťa – patria do vecnej pôsobnosti tohto nariadenia.

45.

Ako sa už uviedlo v bodoch 31 a 32 vyššie, v súvislosti s prípadom pani X treba konštatovať, že pracovné zmluvy uzatvorené s agentúrou dočasného zamestnávania sa vyznačovali existenciou „agentúrnej doložky“, na základe ktorej pracovný pomer automaticky zanikol pri ukončení činnosti vykonávanej v užívateľskom podniku. Z tohto dôvodu zastáva Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby) názor, že tieto pracovné pomery v obdobiach medzi jednotlivými zamestnaniami neexistovali. Okrem toho vnútroštátny súd vylúčil, že činnosti, ktoré pani X vykonávala ako dobrovoľníčka a v rámci svojej rodiny za minimálnu mzdu, bolo možné považovať za zamestnanie alebo za podobnú pracovnú činnosť.

46.

V prípade pána Y vnútroštátny súd vyhlásil, ako sa už spresnilo v bode 33, že v období od 1. januára 2016 do 7. februára 2016 nemal uzatvorený nijaký platný pracovný pomer.

47.

Situácie vo veci pani X a pána Y možno preto zlúčiť, keďže obe sa vzťahujú na obdobia neexistencie platného pracovného pomeru, počas ktorých tieto osoby – s bydliskom v inom členskom štáte než v štáte ich obvyklého zamestnania – nepracovali.

48.

Z tohto dôvodu možno konštatovať, že prostredníctvom svojich prejudiciálnych otázok, ktoré treba posudzovať spoločne, vnútroštátny súd v podstate žiada, aby Súdny dvor objasnil, či sa na pani X a pána Y – osoby s bydliskom v inom členskom štáte než v štáte, v ktorom na základe pracovných pomerov dočasných agentúrnych zamestnancov obvykle pracovali – v medziobdobiach, počas ktorých nevykonávali nijakú pracovnú činnosť a dané pracovné pomery zanikli, vzťahuje právo štátu zamestnania podľa článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 alebo právo štátu bydliska podľa článku 11 ods. 3 písm. e) tohto nariadenia. V prospech prvého uvedeného riešenia sa vyslovila Európska komisia, SVB a holandská vláda naopak podporili druhé riešenie.

49.

S cieľom zodpovedať túto otázku považujem za vhodné najprv uviesť stručný kontext nariadenia č. 883/2004.

50.

Účelom tohto nariadenia – ktorým sa aktualizovali a zjednodušili pravidlá nariadenia č. 1408/71, a to pri zachovaní rovnakého cieľa – je koordinácia vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia členských štátov, aby sa zaručil účinný výkon práva na voľný pohyb osôb. ( 9 )

51.

Toto nariadenie nezavádza spoločný systém sociálneho zabezpečenia, ale zachováva existenciu jednotlivých vnútroštátnych systémov, ( 10 ) pričom stanovuje určité spoločné zásady, ktoré musia rešpektovať právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia všetkých členských štátov. Týmto spôsobom sa zaručuje, aby jednotlivé vnútroštátne systémy neznevýhodňovali osoby, ktoré využijú svoje právo voľne sa pohybovať a zdržiavať na území Únie, z dôvodu, že využili toto právo. ( 11 )

52.

Hlava II nariadenia č. 883/2004 – s názvom „Určenie príslušnosti právnych predpisov“ – v tejto súvislosti obsahuje práve kolízne normy umožňujúce určiť príslušnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na situácie, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti predmetného nariadenia.

53.

Ide o kolízne normy, ktorých základom sú hraničné ukazovatele podobné tým, aké existujú v medzinárodnom práve súkromnom. Ich cieľom je totiž určiť rozhodné právo uplatniteľné na situácie, ktoré sa vyznačujú prvkami spoločnými pre viacero členských štátov, keďže sa týkajú práve zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činných osôb, ktoré využili svoje právo na voľný pohyb na území Únie. ( 12 )

54.

Súdny dvor pri viacerých príležitostiach vysvetlil, že ustanovenia hlavy II nariadenia č. 883/2004 predstavujú úplný a jednotný systém kolíznych noriem, ktorých cieľom je vyhnúť sa súčasnému uplatňovaniu viacerých vnútroštátnych právnych úprav a zabrániť tomu, aby osoby, na ktoré sa vzťahuje uvedené nariadenie, boli zbavené ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia, ak by neexistovala právna úprava, ktorá by sa na ne vzťahovala. ( 13 ) Inými slovami, na jednej strane sa má zabrániť tomu, aby migrujúci pracovníci zostali v dôsledku negatívnej kolízie právnych úprav bez sociálnej ochrany, a na druhej strane tomu, aby v dôsledku pozitívnej kolízie súbežne získali rovnaké výhody alebo povinne platili odvody podľa právnych predpisov rôznych členských štátov.

55.

Predmetné ustanovenia však nemajú za cieľ určiť hmotnoprávne podmienky vzniku poistenia v rámci konkrétneho systému sociálneho zabezpečenia alebo existencie nároku na príslušné dávky. Stanoviť tieto podmienky v zásade prislúcha zákonodarcom členských štátov. ( 14 )

56.

Kolízne normy, ktoré upravuje nariadenie č. 883/2004, sú pre členské štáty kogentné, a teda členské štáty nemajú možnosť stanoviť, v akom rozsahu sa budú uplatňovať ich vlastné právne predpisy alebo právne predpisy iného členského štátu. ( 15 ) Z uplatnenia vlastnej právnej úpravy preto nemôžu vylúčiť osoby, na ktoré sa podľa uvedeného nariadenia táto právna úprava vzťahuje. ( 16 )

57.

Na účely vyriešenia kolízií – pozitívnych alebo negatívnych – vnútroštátnych právnych poriadkov je cieľom ustanovení hlavy II nariadenia č. 883/2004 zabezpečiť, aby dotknuté osoby podliehali systému sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu.

58.

V článku 11 nariadenia č. 883/2004 – ktorý má názov „Všeobecné pravidlá“ a predstavuje „základný kameň“ systému – sa totiž v odseku 1 zakotvuje zásada jedinej uplatniteľnej právnej úpravy.

59.

Z tohto dôvodu ak sa na konkrétnu osobu „vzťahuje osobná pôsobnosť“ nariadenia č. 883/2004 v súlade s jej vymedzením v článku 2 tohto nariadenia, v zásade sa uplatňuje právo jedného členského štátu, ktoré sa určí podľa ustanovení hlavy II tohto nariadenia. ( 17 )

60.

V prejednávanej veci je najvýznamnejšou skutočnosť, že v článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 sa zakotvuje zásada lex loci laboris, keďže sa stanovuje, že „osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu“ ( 18 ).

61.

Pojmy „činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba“ sa vymedzujú v článku 1 písm. a) a b) nariadenia č. 883/2004. Podľa týchto ustanovení na účely predmetného nariadenia „činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba“ znamená „každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje“.

62.

Zo spoločného výkladu uvedených ustanovení preto vyplýva, že uplatnenie lex loci laboris je podmienené tým, že osoba vykonáva činnosť, ktorá sa za „činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba“ považuje podľa právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia dotknutého členského štátu. ( 19 ) Z tohto dôvodu sa domnievam, že existencia pracovného pomeru – ktorý sa takto kvalifikuje podľa práva štátu, v ktorom sa vykonáva, – je nevyhnutná z hľadiska uplatňovania právnych predpisov štátu zamestnania.

63.

Existencia pracovného pomeru stráca význam len vo výnimočnom prípade stanovenom v článku 11 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, v ktorom sa osoby, ktoré prijímajú peňažné dávky na základe ich činnosti ako zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby alebo ako dôsledok tejto činnosti, považujú za osoby, ktoré vykonávajú túto činnosť.

64.

Vnútroštátny súd už výslovne vyhlásil, že situácia pani X a pána Y v obdobiach medzi jednotlivými pracovnými pomermi na dobu určitú sa podľa holandskej právnej úpravy nepovažuje za činnosť zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. ( 20 )

65.

Na druhej strane je nesporné, že tieto osoby počas predmetných období nedostávali dávky uvedené v článku 11 ods. 2 nariadenia č. 883/2004.

66.

Na základe skutočností uvedených v predchádzajúcich bodoch je v prejednávanej veci potrebné vylúčiť uplatniteľnosť práva štátu zamestnania, a to jednak podľa článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004, ako aj podľa článku 11 ods. 2 tohto nariadenia.

67.

Toto riešenie sa javí ako najvhodnejšie z hľadiska dosiahnutia cieľov nariadenia č. 883/2004. Tým, že sa právomoc štátu zamestnania naviaže na existenciu pracovného pomeru, sa totiž umožní okamžite, už v dobe vzniku príslušnej udalosti, s náležitou istotou určiť uplatniteľné vnútroštátne právo.

68.

Takýmto spôsobom sa zachová právna istota predstavujúca základnú hodnotu v rámci systému, ktorého cieľom je, ako sa uviedlo vyššie, umožniť koordináciu a predísť kolíziám medzi jednotlivými vnútroštátnymi úpravami, a to na základe schém, ktoré sú typické pre medzinárodné právo súkromné.

69.

Napokon, ako sa už naznačilo, predmetné nariadenie nesleduje účel zaistiť existenciu práv na sociálne zabezpečenie a sociálne dávky, ktorých právna úprava sa ponecháva na členské štáty.

70.

Právo Únie pracovníkovi nezaručuje, že presun do iného členského štátu, než je jeho štát pôvodu, bude mať v oblasti sociálneho zabezpečenia neutrálne dôsledky: takýto prevod môže byť z tohto hľadiska vzhľadom na rozdiely medzi systémami a právnymi predpismi členských štátov pre dotknutú osobu, v závislosti od prípadu, viac či menej výhodný. ( 21 )

71.

Skutočnosť, že dotknuté osoby nemajú v členskom štáte bydliska nárok na predmetnú sociálnu dávku, je preto vo vzťahu k uplatneniu kolíznych noriem podľa hlavy II nariadenia č. 883/2004 úplne bez významu. Pritom však teoreticky platí, že právo štátu bydliska môže byť samozrejme výhodnejšie než právo štátu zamestnania.

72.

Výklad vychádzajúci z kritérií – ako sú kritériá, ktoré navrhla Komisia vo svojich pripomienkach – súvisiacich s charakteristikami práce, dĺžkou obdobia, počas ktorého dotknuté osoby pracovali, dĺžkou medziobdobí bez práce, orientáciou na jediný vnútroštátny trh práce, by viedol k väčším pochybnostiam a neistote, pričom v jeho dôsledku by hrozilo, že by sa uľahčil vznik kolízií vnútroštátnych právnych úprav.

73.

Dĺžka medziobdobí a prípadný návrat do predchádzajúceho štátu zamestnania sú navyše okolnosti, ktoré možno určiť až následne, takže počas týchto období by nebolo možné identifikovať uplatniteľné vnútroštátne právo, čo by malo za následok praktické problémy, najmä pri vyplácaní dávok – ako sú napríklad prídavky na dieťa – ktoré nie sú podmienené v podstate definitívnym ukončením práce.

74.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa mi zdá, že potreba príliš netrieštiť právnu úpravy uplatniteľnú na jedného pracovníka ( 22 ) ustupuje požiadavkám právnej istoty, ktoré sú základom predmetného regulačného systému.

75.

V tejto súvislosti tiež poznamenávam, že v prípadoch, v ktorých bolo zámerom normotvorcu Únie zabrániť podobnému triešteniu, konal prostredníctvom výslovného ustanovenia.

76.

Odkazujem tým na ustanovenie článku 12 nariadenia č. 883/2004 týkajúce sa vyslania, podľa ktorých osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, „ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a že táto osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú vyslanú osobu“.

77.

Uvedené ustanovenie – ktorého cieľom je zabrániť tomu, aby bol podnik so sídlom na území členského štátu povinný poistiť svojich pracovníkov, ktorí zvyčajne podliehajú právnym predpisom tohto členského štátu v oblasti sociálneho zabezpečenia, v systéme sociálneho zabezpečenia iného členského štátu, kde boli vyslaní na vykonávanie prác na obmedzenú dobu ( 23 ) – má zjavne výnimočný charakter umožňujúci odchýliť sa od všeobecného pravidla, a preto ho nemožno uplatniť analogicky mimo prípadov, ktoré sa v ňom výslovne uvádzajú. Okrem toho sa vzťahuje na situácie, ktoré sa – na rozdiel od prípadov v prejedávanej veci – vyznačujú existenciou nepretržitých pracovných pomerov.

78.

Ďalej z uvedeného rozsudku Franzen nemožno podľa môjho názoru vyvodiť nijaký záver v prospech uplatňovania právnych predpisov členského štátu zamestnania aj po zániku pracovného pomeru.

79.

V bode 50 tohto rozsudku sa ako predpoklad uplatňovania právnej úpravy členského štátu zamestnania uvádza skutočnosť, že dotknutá osoba je „zamestnaná na území tohto členského štátu“.

80.

Okrem toho v bodoch 51 a 52 uvedeného rozsudku Súdny dvor odlíšil prípad, ktorý bol predmetom danej veci, od prípadov definitívneho alebo dočasného ukončenia pracovného pomeru, ktorých sa týkali niektoré predchádzajúce rozsudky. ( 24 )

81.

Konkrétne sa v uvedenom bode 52 uvádza, že „obdobie, počas ktorého sa nevykonávajú činnosti v rámci výpomoci, nemožno totiž považovať za dočasné ukončenie činnosti“, keďže „zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že pracovný pomer… trval päť rokov bez prerušenia“.

82.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Súdny dvor posúdil ako podstatný nepretržitý charakter existencie pracovného pomeru, pričom konkrétny spôsob výkonu práce nepovažoval – v súlade s rozsudkom z 3. mája 1990, Kits van Hejningen ( 25 ) – za relevantný, keďže právo štátu zamestnania možno pokojne uplatniť aj na pracovné pomery na účely výpomoci a pracovné pomery na kratší pracovný čas.

83.

Z tohto dôvodu je pochopiteľné, že Súdny dvor pri danej príležitosti rozhodol o uplatniteľnosti článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 aj v dňoch, keď sa výpomocné práce nevykonávali, keďže uvedená vec sa na rozdiel od prejednávanej veci vyznačovala nepretržite trvajúcim pracovným pomerom.

84.

Túto moju teóriu ďalej potvrdzuje aj rozsudok z 13. septembra 2017, X ( 26 ) – ktorý tiež súvisí s nariadením č. 1408/71, ako sa však uviedlo, jeho závery možno preniesť na nariadenie č. 883/2004 – týkajúci sa osoby pracujúcej v Holandsku, ktorá si so svojím zamestnávateľom dohodla neplatené voľno a ktorá počas tohto voľna vykonávala ďalšiu prácu v inom členskom štáte.

85.

V bode 24 tohto rozsudku sa uvádza, že „ak si osoba v období čerpania neplateného voľna, ktoré jej schválil zamestnávateľ, zachová postavenie zamestnanca, možno konštatovať, že táto osoba vykonáva závislú činnosť v zmysle hlavy II nariadenia č. 1408/71 napriek pozastaveniu plnenia hlavných záväzkov vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu počas tohto vymedzeného obdobia“.

86.

Uvedené konštatovanie podľa môjho názoru potvrdzuje, že na účely uplatnenia lex loci laboris je v každom prípade nevyhnutná existencia pracovného pomeru bez ohľadu na prípadné pozastavenie plnenia záväzkov, ktoré z tejto existencie vyplývajú. ( 27 )

87.

Na záver sa domnievam, že situácie, do ktorých sa dostali pani X a pán Y počas predmetných medziobdobí, nemožno zaradiť do pôsobnosti článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 (ani článku 11 ods. 2 tohto nariadenia), a z tohto dôvodu treba vylúčiť uplatniteľnosť práva štátu zamestnania na uvedené situácie.

88.

Okrem toho je nesporné, že dotknuté osoby sa nenachádzali ani v situáciách uvedených v článku 11 ods. 3 písm. b), c) a d) nariadenia č. 883/2004, ktoré sa vzťahujú na štátnych zamestnancov, osoby prijímajúce dávku v nezamestnanosti a osoby povolané alebo opätovne povolané na výkon služby v ozbrojených silách alebo civilnej služby.

89.

Vzhľadom na uvedené je potrebné vyvodiť záver, že predmetné situácie patria do pôsobnosti zvyšného ustanovenia článku 11 ods. 3 písm. e), ktoré sa uplatňuje na všetky osoby, na ktoré sa nevzťahujú písmená a) až d) tohto ustanovenia, ( 28 ) najmä na osoby, ktoré definitívne ukončili akúkoľvek profesijnú činnosť, ako aj na osoby, ktoré svoju činnosť ukončili len dočasne. ( 29 )

90.

Zdôrazňujem, že tento záver zodpovedá cieľu ustanovení hlavy II nariadenia č. 883/2004, ktorým je zabezpečiť, aby dotknuté osoby podliehali právnym predpisom v sociálnej oblasti len jedného členského štátu, a nie zaručiť poskytovanie dávok sociálneho zabezpečenia a sociálnej pomoci, ktoré naopak ďalej závisí od splnenia hmotnoprávnych podmienok stanovených členským štátom, ktorého právne predpisy sa na danú vec vzťahujú.

91.

Konkrétne použitie vyššie uvedených zásad je samozrejme úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý ich uplatní na prejednávanú vec a poskytne výklad vnútroštátnych predpisov v súlade s právom Únie.

92.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby, Holandsko), nasledujúcim spôsobom:

Článok 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že na zamestnanca s bydliskom v jednom členskom štáte, ktorý obvykle pracuje v inom členskom štáte, sa v obdobiach, počas ktorých podľa právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia štátu zamestnania nemá uzatvorenú platnú pracovnú zmluvu a nevykonáva nijakú prácu, ktorú podľa právnych predpisov tohto štátu možno považovať za činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, naďalej nevzťahujú právne predpisy štátu zamestnania. Počas týchto medziobdobí sa v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. e) nariadenia č. 883/2004 naopak uplatňuje právo štátu bydliska.