1.

Môžu britskí štátni príslušníci, ktorí požívali výhody vyplývajúce z občianstva Únie, uplatňovať tieto výhody aj po tom, ako Spojené kráľovstvo vystúpilo z Európskej únie? Takto znie ústredná pochybnosť spájajúca štyri otázky, ktoré položil Tribunal judiciaire d’Auch (súd v Auch, Francúzsko) v rámci sporu, či EP, britská štátna príslušníčka, má aj naďalej právo voliť a byť volená vo francúzskych voľbách do orgánov samosprávy obcí. V prvej a druhej otázke sa vnútroštátny súd pýta, či britskí štátni príslušníci alebo ich podskupina sú aj naďalej občanmi Únie a požívajú výhody vyplývajúce z tohto statusu. Ak to tak nie je, v tretej a štvrtej otázke vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby posúdil platnosť rozhodnutia Rady (EÚ) 2020/135 z 30. januára 2020 o uzavretí Dohody o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu ( 2 ), a to najmä z hľadiska zásady proporcionality.

2.

Článok 9 ZEÚ stanovuje:

„… Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho.“

3.

Článok 20 ods. 1 ZFEÚ, ktorým sa ustanovuje občianstvo Únie, znie takmer identicky.

4.

Podľa článku 22 ods. 1 ZFEÚ každý občan Únie s bydliskom v členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom, má právo voliť a byť volený do orgánov miestnej samosprávy vo voľbách v členskom štáte, v ktorom má bydlisko, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu. Článok 40 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) toto právo potvrdzuje.

5.

Článok 50 ZEÚ stanovuje:

„1.   Každý členský štát sa môže rozhodnúť vystúpiť z Únie v súlade so svojimi ústavnými požiadavkami.

2.   Členský štát, ktorý sa rozhodne vystúpiť, oznámi svoj úmysel Európskej rade. V zmysle usmernení Európskej rady Únia dojedná a uzavrie s takým štátom dohodu, ktorá ustanoví spôsob jeho vystúpenia, pričom zohľadní rámec jeho budúcich vzťahov s Úniou. Táto dohoda sa dojedná v súlade s článkom 218 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Uzatvára ju v mene Únie Rada, ktorá sa uznáša kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu Európskeho parlamentu.

3.   Zmluvy sa prestanú vzťahovať na dotknutý členský štát odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení alebo v prípade, ak sa tak nestane, dva roky po oznámení uvedenom v odseku 2, pokiaľ Európska rada jednomyseľne nerozhodne o predĺžení tejto lehoty po dohode s dotknutým členským štátom.

…“

6.

Rozhodnutím 2020/135 bola v mene Európskej únie schválená Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (ďalej len „dohoda o vystúpení“) ( 3 ).

7.

V súlade s jej článkom 185 nadobudla dohoda o vystúpení platnosť 31. januára 2020 o polnoci (SEČ).

8.

Článok 126 dohody o vystúpení upravuje prechod alebo prechodné obdobie. Toto obdobie začalo nadobudnutím platnosti dohody a skončilo 31. decembra 2020.

9.

Rozsah pôsobnosti prechodu definuje článok 127 dohody o vystúpení, ktorého prvý odsek stanovuje, že pokiaľ sa v tejto dohode nestanovovalo inak, právo Únie sa malo uplatňovať „na Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve“ počas prechodného obdobia. K ustanoveniam zmlúv a aktom prijatým inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Európskej únie, ktoré sa na Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve počas prechodného obdobia neuplatňovali, patril aj článok 20 ods. 2 písm. b) a článok 22 ZFEÚ, článok 40 Charty a akty prijaté na základe uvedených ustanovení. Podľa článku 127 ods. 6 dohody o vystúpení „pokiaľ sa v tejto dohode nestanovuje inak, počas prechodného obdobia sa každý odkaz na členské štáty v práve Únie uplatniteľnom podľa odseku 1 vrátane práva Únie vykonávaného a uplatňovaného členskými štátmi chápe ako odkaz zahŕňajúci Spojené kráľovstvo“.

10.

Článok 88‑3 Ústavy zo 4. októbra 1958 v znení vyplývajúcom z loi constitutionnelle no 93‑952 z 27. júla 1993 (ďalej len „ústavný zákon č. 93‑952“) znie:

„Právo voliť a byť volený vo voľbách do orgánov samosprávy obcí majú len občania Únie, ktorí majú bydlisko vo Francúzsku, a to na základe reciprocity a v súlade s ustanoveniami [ZEÚ]. Títo občania však nemôžu vykonávať funkciu starostu ani sa zúčastniť na menovaní voliteľov v senátnych voľbách či na voľbách senátorov…“

11.

Článok LO 227‑1 code électoral issu de la loi organique no 98‑404 du 25 mai 1998 déterminant les conditions d’application de l’article 88‑3 de la Constitution relatif à l’exercice par les citoyens de l’Union européenne résidant en France, autres que les ressortissants français, du droit de vote et d’éligibilité aux élections municipales, et portant transposition de la directive 94/80/CE du 19 décembre 1994 (JORF č. 120 z 26. mája 1998; Volebný zákonník vyplývajúci z organického zákona č. 98‑404 z 25. mája 1998, ktorým sa stanovujú podmienky uplatnenia článku 88‑3 Ústavy v súvislosti s výkonom práva občanov Európskej únie, ktorí majú bydlisko vo Francúzsku a nie sú francúzskymi štátnymi príslušníkmi, voliť a byť volený do orgánov samosprávy obcí, a preberá sa smernica 94/80/ES z 19. decembra 1994; ďalej len „Volebný zákonník“), stanovuje:

„Občania Európskej únie, ktorí majú bydlisko vo Francúzsku a nie sú francúzskymi občanmi, sa môžu zúčastniť na voľbách do obecných zastupiteľstiev za rovnakých podmienok ako francúzski voliči, a to podľa ustanovení tejto časti.

Osoby uvedené v prvom odseku sa budú považovať za osoby, ktoré majú bydlisko vo Francúzsku, ak tam majú svoje skutočné bydlisko alebo nepretržitý pobyt.

…“

12.

Článok LO 227‑2 Volebného zákonníka stanovuje:

„Osoby uvedené v článku LO 227‑1 sa na účely výkonu ich volebného práva zapíšu na vlastnú žiadosť do osobitného zoznamu voličov.

Uvedené osoby môžu požiadať o zápis, ak majú volebné právo v štáte pôvodu a ak okrem francúzskej štátnej príslušnosti spĺňajú zákonné podmienky, aby mohli voliť a byť zapísaní do zoznamu voličov vo Francúzsku.“

13.

Podľa článku L. 16 ods. 3 druhého bodu Volebného zákonníka je úlohou Institut national de la statistique et des études économiques (INSEE) (Štátny ústav pre štatistiku a ekonomické štúdie, Francúzsko), aby zo zoznamu voličov vyškrtol mená zosnulých voličov a voličiek a tiež mená tých, ktorí stratili volebné právo.

14.

EP má bydlisko vo Francúzsku od roku 1984 a je vydatá za francúzskeho štátneho občana. Návrh na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že vydajom sa nestala francúzskou štátnou príslušníčkou, pretože ako bývalá úradníčka v tom čase Foreign and Commonwealth Office of the United Kingdom (ministerstvo zahraničných vecí a Commonwealthu, Spojené kráľovstvo) prisahala vernosť anglickej kráľovnej.

15.

Po nadobudnutí platnosti dohody o vystúpení INSEE vyškrtol EP zo zoznamu voličov pre obec Thoux (Francúzsko). EP sa preto nemohla zúčastniť na voľbách do orgánov samosprávy obcí, ktoré sa konali 15. marca a 28. júna 2020.

16.

EP podala 6. októbra 2020 žiadosť o opätovný zápis do zoznamu voličov určeného pre občanov Európskej únie, ktorí nie sú francúzskymi štátnymi príslušníkmi. Starosta obce Thoux jej žiadosť nasledujúci deň zamietol. EP sa potom obrátila na volebnú komisiu obce Thoux. Volebná komisia odpovedala, že sa má stretnúť až v marci 2021, a EP preto túto odpoveď považovala za implicitné potvrdenie rozhodnutia starostu zo 7. októbra 2020. Dňa 9. novembra 2020 napadla EP toto rozhodnutie žalobou, ktorú podala na Tribunal judiciaire d’Auch (súd v Auch).

17.

Uznesením zo 17. novembra 2020, ktoré bolo do kancelárie Súdneho dvora doručené 9. decembra 2020, Tribunal judiciaire d’Auch (súd v Auch) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

18.

EP, francúzska a rumunská vláda, Rada Európskej únie a Európska komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky.

19.

Desiate odôvodnenie preambuly ZEÚ poukazuje na odhodlanie členských štátov zaviesť spoločné občianstvo pre všetkých štátnych príslušníkov. V trinástom odôvodnení sa zas uvádza odhodlanie vytvárať čoraz užšie spojenectvo medzi národmi Európy.

20.

V článku 1 prvom odseku ZEÚ sa konštatuje, že touto Zmluvou vysoké zmluvné strany zakladajú medzi sebou Európsku úniu, na ktorú členské štáty preniesli právomoci na dosiahnutie spoločných cieľov. V druhom odseku tohto článku sa uvádza, že ZEÚ predstavuje novú etapu v procese utvárania čoraz užšieho spojenectva medzi národmi Európy.

21.

Práve v osobitnom kontexte týchto ustanovení sa v článku 9 ZEÚ a článkoch 20 a 24 ZFEÚ zakotvuje občianstvo Únie, definuje sa jeho obsah a stanovuje sa, kto môže požívať z neho plynúce výhody.

22.

Článok 9 ZEÚ a článok 20 ods. 1 ZFEÚ uvádzajú, že občania Únie musia byť štátni príslušníci členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo udelené členským štátom, no nenahrádza ho. V tomto kontexte je dôležité poukázať na to, že členské štáty sa mohli rozhodnúť zdieľať svoje právomoci a odovzdať Európskej únii právomoc určiť, kto sa môže stať občanom Únie. Toto výslovné rozhodnutie členských štátov jednak spôsobuje, že Európska únia nemôže vytvoriť občianstvo Únie nezávisle od štátnej príslušnosti, ktorú udelili členské štáty, a jednak vytvára ústavnú prekážku, ktorá bráni tomu, aby takúto právomoc bolo možné vyvodiť z práva Únie.

23.

Vzhľadom na jednoznačnosť uvedených ustanovení neprekvapuje, že judikatúra Súdneho dvora, najmä rozsudky vo veciach Rottmann ( 4 ), Tjebbes ( 5 ) a naposledy Wiener Landesregierung ( 6 ), výslovne uznávajú, že členské štáty majú právomoc určiť, kto je štátnym príslušníkom, a teda aj kto je občanom Únie. Toto rozdelenie právomocí zachováva aj judikatúra Súdneho dvora v tom zmysle, že v situáciách patriacich do práva Únie musia členské štáty náležite dodržiavať právo Únie, keď vykonávajú svoje právomoci týkajúce sa získavania a straty štátnej príslušnosti. ( 7 )

24.

Rozsudok vo veci Rottmann ( 8 ) sa týka situácie, v ktorej by strata štátnej príslušnosti členského štátu spôsobila, že dotknutá osoba by sa stala osobou bez štátnej príslušnosti. ( 9 ) Súdny dvor zopakoval svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej definovanie podmienok získania a straty štátnej príslušnosti prináleží jednotlivým členským štátom. ( 10 ) V situáciách patriacich do práva Únie však musia dotknuté vnútroštátne pravidlá toto právo náležite dodržiavať. ( 11 ) Medzi okolnosti spadajúce do pôsobnosti práva Únie patrí aj situácia, v ktorej občanovi Únie hrozí strata statusu vyplývajúceho z článku 20 ZFEÚ a s ním spojených práv, pretože orgány jedného členského štátu sa rozhodli odňať mu štátne občianstvo po tom, ako stratil štátne občianstvo iného členského štátu. ( 12 ) Súdny dvor rozhodol, že právo Únie nebráni tomu, aby členský štát odňal občanovi Únie štátne občianstvo, ktoré mu udelil, ak k takémuto udeleniu došlo podvodom, a to aj v prípade, že toto rozhodnutie spôsobí stratu statusu vyplývajúceho z článku 20 ZFEÚ, pod podmienkou, že sa v tomto rozhodnutí o odňatí dodrží zásada proporcionality. ( 13 )

25.

Rozsudok vo veci Tjebbes ( 14 ) sa týkal uplatnenia právnej úpravy, podľa ktorej osoba s dvojitým občianstvom stratila holandské štátne občianstvo, keď po dosiahnutí plnoletosti a v čase, keď mala obe štátne občianstva, mala počas nepretržitého obdobia desiatich rokov trvalé bydlisko mimo územia členských štátov. Keďže strata holandského štátneho občianstva spôsobila stratu statusu občianstva Únie a z neho vyplývajúcich výhod, Súdny dvor znova rozhodol, že táto situácia spadá do pôsobnosti práva Únie, ktoré musí Holandsko náležite zohľadniť. ( 15 ) Členské štáty sú pri výkone svojej právomoci definovať podmienky nadobudnutia a straty štátneho občianstva oprávnené požadovať existenciu skutočnej väzby medzi nimi a ich štátnymi príslušníkmi, a v dôsledku toho spojiť neexistenciu alebo zánik takejto skutočnej väzby so stratou štátneho občianstva. ( 16 ) Za týchto podmienok právo Únie nebráni tomu, aby členský štát usúdil, že jednotlivec stratil svoju štátnu príslušnosť, aj keď táto strata vedie aj k strate občianstva Únie. ( 17 ) Členský štát však predtým musí individuálne preskúmať situáciu dotknutej osoby a jej rodiny, aby posúdil dôsledky straty štátneho občianstva s ohľadom na zásadu proporcionality. ( 18 )

26.

V rozsudku vo veci Wiener Landesregierung ( 19 )estónska štátna príslušníčka, JY, dostala od rakúskych orgánov prísľub, že získa štátnu príslušnosť tohto členského štátu, ak do dvoch rokov preukáže, že sa vzdala svojho estónskeho štátneho občianstva. ( 20 ) Rakúske orgány odvolali rozhodnutie udeliť JY rakúske štátne občianstvo, a to z dôvodu istých správnych deliktov, ktorých sa JY dopustila. ( 21 ) Odvolaním rozhodnutia udeliť rakúske štátne občianstvo sa JY stala osobou bez štátnej príslušnosti, a teda stratila aj svoje občianstvo Únie. ( 22 ) Súdny dvor rozhodol, že v situácii, keď dotknutá osoba už dočasne stratila občianstvo Únie z dôvodu, že členský štát pôvodu v rámci konania o udelení štátneho občianstva odňal tejto osobe svoje štátne občianstvo predtým, ako táto osoba skutočne nadobudla štátne občianstvo iného členského štátu, má hlavne tento druhý členský štát povinnosť zabezpečiť potrebný účinok článku 20 ZFEÚ. Za takých okolností rozhodnutie odvolať predtým daný prísľub možno prijať len na základe legitímnych dôvodov a pri dodržaní zásady proporcionality. ( 23 )

27.

Článok 50 ods. 1 ZEÚ uvádza možnosť zvrchovaného rozhodnutia každého členského štátu vystúpiť z Európskej únie v súlade so svojimi ústavnými požiadavkami. ( 24 ) Toto ustanovenie má tiež za cieľ zabezpečiť dobrovoľnú a jednostrannú povahu rozhodnutia o vystúpení. ( 25 ) Keď dotknutý členský štát oznámi Európskej rade svoje rozhodnutie vystúpiť, Európska únia s ním dojedná spôsob jeho vystúpenia. Článok 50 ods. 3 ZEÚ stanovuje časové obmedzenie týchto rokovaní a uvádza, že Zmluvy sa prestanú vzťahovať na odchádzajúci členský štát odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení alebo v prípade, ak sa tak nestane, dva roky po oznámení rozhodnutia o vystúpení, pokiaľ Európska rada jednomyseľne nerozhodne o predĺžení tejto lehoty po dohode s dotknutým členským štátom. Nedosiahnutie dohody uvedenej v článku 50 ods. 2 ZEÚ teda neznamená, že nedôjde k vystúpeniu. ( 26 )

28.

Podľa článku 50 ods. 3 ZEÚ sa Zmluvy prestanú vzťahovať na štát, ktorý oznámil svoj úmysel vystúpiť z Európskej únie, odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení. V prípade Spojeného kráľovstva nadobudla dohoda o vystúpení platnosť 31. januára 2020 o polnoci (SEČ), a od tohto okamihu Spojené kráľovstvo prestalo byť členským štátom Európskej únie. Z toho vyplýva, že Spojené kráľovstvo už okrem iného nie je odhodlané zaviesť spoločné občianstvo pre všetkých štátnych príslušníkov členských štátov EÚ ani vytvárať čoraz užšie spojenectvo medzi národmi Európy. Keďže existencia občianstva Únie závisí od toho, či osoba nadobudla a má štátnu príslušnosť členského štátu, a Spojené kráľovstvo sa tohto statusu dobrovoľne vzdalo spôsobom stanoveným právom Únie, britskí štátni príslušníci prestali byť občanmi Únie.

29.

Článok 126 dohody o vystúpení stanovil prechodné obdobie, v zmysle ktorého sa právo Únie uplatňuje „na Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve“ do 31. decembra 2020. V zmysle článku 127 dohody o vystúpení sa počas uvedeného obdobia „na Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve“ výslovne neuplatňuje článok 20 ods. 2 písm. b) ZFEÚ, článok 22 ods. 1 ZFEÚ a článok 40 Charty, ktorý sa týka práva občanov Únie voliť a byť volený vo voľbách do orgánov samosprávy obcí v členských štátoch, v ktorých majú bydlisko. Z toho vyplýva, že od nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení britský štátny príslušník nemá ako občan Únie právo voliť a byť volený vo voľbách do samosprávnych orgánov obcí v členskom štáte, v ktorom má bydlisko.

30.

To znamená, že britskí štátni príslušníci po vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie viac nie sú občanmi Únie. Ustanovenia dohody o vystúpení im síce priznávali isté práva počas prechodného obdobia, avšak nebolo medzi nimi právo voliť a byť volený vo voľbách do orgánov samosprávy obcí v členskom štáte, v ktorom majú bydlisko.

31.

Vo svojich písomných pripomienkach EP uvádza niekoľko tvrdení, ktoré možno rozdeliť do dvoch skupín. Prvá skupina tvrdení spočíva v tom, že napriek vystúpeniu Spojeného kráľovstva z Európskej únie je EP aj naďalej občiankou Únie. V zmysle druhej subsidiárnej skupiny tvrdení jej dohoda o vystúpení nemôže zákonne odňať právo voliť vo voľbách do orgánov samosprávy obcí. Na niektoré vyjadrenia nachádzajúce sa v písomných pripomienkach by som chcel reagovať nasledovne.

32.

V časti rozsudku Medzinárodného súdneho dvora vo veci Nottebohm ( 27 ), na ktorú sa EP odvoláva, sa vysvetľuje, že získanie štátnej príslušnosti závisí od pozitívneho aktu štátu. Európska únia slobodne prijala rozhodnutie, že získanie štátnej príslušnosti členského štátu je podmienkou, ktorej splnenie musí predchádzať udeleniu občianstva Únie. Už len táto skutočnosť postačuje na vyvrátenie tvrdenia EP, že väzby jednotlivca na štát, a to aj v prípade, že vyplývali z jej právneho statusu, ktorý už neexistuje, samy osebe stačia na odôvodnenie nároku na štátnu príslušnosť tohto štátu.

33.

EP tvrdí, že väzby na Francúzsko, ktoré si vytvorila v čase, keď bola štátnou príslušníčkou členského štátu, bránia tomu, aby stratila občianstvo Únie. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že napriek dlhotrvajúcemu bydlisku vo Francúzsku a manželstvu s francúzskym štátnym príslušníkom sa EP rozhodla, že nezíska francúzsku štátnu príslušnosť. Podľa francúzskej vlády sa EP mohla rozhodnúť, že o ňu požiada, keďže je vydatá za francúzskeho štátneho príslušníka. Stačí len predložiť francúzskym orgánom príslušnú žiadosť, aby EP získala francúzske štátne občianstvo, čím by automaticky získala aj občianstvo Únie. Je prinajmenšom paradoxné, že hoci EP sa na podporu svojho tvrdenia, že má nárok ponechať si občianstvo Únie, odvoláva výhradne na väzby s Francúzskom, zároveň odmieta urobiť jediný krok ktorý by ju priviedol k udržaniu si občianstva Únie, teda podať žiadosť o francúzske štátne občianstvo. Bez toho, aby bola EP štátnou príslušníčkou členského štátu, ju Francúzsko nemôže uznať ako občianku Únie.

34.

Súdny dvor rozhodol, že práva priznané občanovi Únie článkom 21 ods. 1 ZFEÚ majú okrem iného za cieľ podporovať postupnú integráciu dotknutého občana Únie do spoločnosti hostiteľského členského štátu. ( 28 ) EP tvrdí, že vzhľadom na to, že sa integrovala do francúzskej spoločnosti v postavení občianky Únie, nemôže teraz o tento status a práva s ním spojené prísť. Námietku, že EP, rovnako ako všetci ostatní britskí štátni príslušníci, už nespĺňa základný predpoklad, ktorý podmieňuje status občianstva Únie a výhody s ním spojené a spočíva v štátnej príslušnosti členského štátu, čo je priamym dôsledkom zvrchovaného rozhodnutia Spojeného kráľovstva vystúpiť z Európskej únie, možno ďalej doplniť poukázaním na to, že integrácia štátnych príslušníkov tretích krajín do spoločností členských štátov nepatrí medzi ciele presadzované prostredníctvom občianstva Únie.

35.

EP na podporu svojho tvrdenia, že štátna príslušnosť členského štátu nie je predpokladom občianstva Únie, tiež cituje vetu z bodu 23 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Rottmann ( 29 ), v zmysle ktorej „predpokladom občianstva Únie je štátne občianstvo členského štátu, ale vo vzťahu k štátnemu občianstvu tiež ide o samostatný právny a politický pojem“.

36.

Generálny advokát Poiares Maduro tiež v bode 23 uvedených návrhov poukazuje na to, že štátne občianstvo členského štátu umožňuje prístup k uplatňovaniu práv priznávaných Európskou úniou a vytvára z osôb, ktoré ho majú, občanov Únie. Ďalej uvádza, že občianstvo Únie predstavuje viac než len súbor práv, ktoré by mohli byť aj samostatne priznané tým osobám, ktoré toto občianstvo nemajú. Predpokladá existenciu vzťahu medzi občanmi Únie, ktorý má politickú povahu a spočíva na ich vzájomnom záväzku otvoriť svoje príslušné politické spoločenstvá ostatným európskym občanom a vytvoriť novú formu občianskej a politickej solidarity na európskej úrovni. Generálny advokát Poiares Maduro konštatuje, že tým, že štátne občianstvo členského štátu predstavuje podmienku nadobudnutia štatútu občana Únie, chceli dať členské štáty najavo, že táto nová forma občianstva nerobí sporným prvotný vzťah jednotlivca k národným politickým spoločenstvám. Prístup k občianstvu Únie sa teda uskutočňuje prostredníctvom nadobudnutia štátneho občianstva členského štátu, ktoré je upravené vnútroštátnym právom. Rovnako ako každá forma občianstva predstavuje občianstvo Únie základ nového politického priestoru, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti stanovené právom Únie. Nadobúdanie a strata štátneho občianstva (a teda aj občianstva Únie) nie sú ako také upravené právom Únie, avšak podmienky nadobúdania a straty štátneho občianstva musia byť zlučiteľné s právnymi predpismi Únie a musia rešpektovať práva občana Únie.

37.

Bod 23 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Rottmann ( 30 ), teda ani zďaleka nepodporuje tvrdenie EP; práve naopak, úplne ho vyvracia. Logiku občianstva Únie, ktorého podmienkou je štátne občianstvo členského štátu, opisuje ako vzájomný záväzok vytvoriť novú formu občianskej a politickej solidarity na európskej úrovni. Spojené kráľovstvo svojím zvrchovaným rozhodnutím opustiť Európsku úniu jasne ukázalo svoju vôľu zriecť sa tohto záväzku. V kontexte tohto aktu suverénneho štátu sa jednotlivec nemôže opierať o svoje britské štátne občianstvo, aby uplatňoval svoj nárok na občianstvo Únie alebo na výhody z neho plynúce.

38.

EP ďalej tvrdí, že článok 127 ods. 1 písm. b) dohody o vystúpení stanovuje, že vzhľadom na to, že ustanovenia, ktoré sú v ňom uvedené, sa neuplatňujú „na Spojené kráľovstvo a v Spojenom kráľovstve počas prechodného obdobia“, toto neuplatňovanie sa nevzťahuje na členské štáty, vrátane Francúzska. Článok 127 ods. 6 dohody o vystúpení nemení územný rozsah tohto obmedzenia, pretože z neho vyplýva, že právo Únie sa počas uvedeného obdobia uplatňuje na všetky členské štáty, vrátane Spojeného kráľovstva.

39.

Tento výklad článku 127 ods. 6 dohody o vystúpení zrejme prehliada to, že uvedené ustanovenie neodkazuje na právo Únie ako také, ale na „právo Únie uplatniteľné podľa odseku 1“. Článok 127 ods. 1 písm. b) dohody o vystúpení vylučuje ustanovenia, na ktoré odkazuje, zo súboru právnych noriem, ktoré sa na účely tohto ustanovenia považujú za uplatniteľné právo Únie. Z toho vyplýva, že článok 127 ods. 6 dohody o vystúpení oslobodzuje členské štáty počas prechodného obdobia od záväzku uplatňovať ustanovenia uvedené v článku 127 ods. 1 písm. b) dohody o vystúpení. Článok 127 dohody o vystúpení tak neukladá Francúzsku povinnosť, aby bola EP zapísaná v zozname voličov, ktorý tento členský štát v uvedenom čase viedol na účely volieb do samosprávnych orgánov obcí.

40.

EP tiež formulovala niekoľko výhrad voči tomu, že rozhodnutie vyškrtnúť jej meno zo zoznamu voličov nezohľadňovalo jej osobnú situáciu. Tvrdí, že rozhodnutie, na základe ktorého jej boli odňaté výhody vyplývajúce z občianstva Únie, možno prijať až po preskúmaní jej osobnej situácie s ohľadom na zásady proporcionality a legitímnej dôvery a po tom, ako bude mať k dispozícii spravodlivé procesné postupy, vrátane práva byť vypočutý, pričom sa odvoláva na rozsudky Súdneho dvora vo veciach Rottmann ( 31 ) a Tjebbes ( 32 ).

41.

Ako bolo opísané v bodoch 23 až 25 vyššie, rozsudky vo veciach Rottmann ( 33 ) a Tjebbes ( 34 ) boli vyhlásené v situácii, v ktorej členský štát odobral štátne občianstvo konkrétnym osobám, čo spôsobilo aj zánik občianstva Únie. V tomto kontexte Súdny dvor rozhodol, že príslušný členský štát musí z hľadiska práva Únie a v súlade so zásadou proporcionality individuálne preskúmať dôsledky tohto zániku pre dotknutú osobu. ( 35 )

42.

Domnievam sa, že EP sa nemôže odvolávať na rozsudky vo veciach Rottmann ( 36 ) a Tjebbes ( 37 ) na základe tvrdenia, že ak by sa zohľadnila jej osobná situácia, viedlo by takéto preskúmanie v jej prípade k inému výsledku. Zásada proporcionality vyžaduje, aby príslušný orgán zvážil pred prijatím svojho rozhodnutia, ktoré má vplyv na jednotlivca, kolidujúce práva a právne normy. Okolnosti tejto veci však nevyžadujú nijaké zvažovanie orgánu prijímajúceho rozhodnutie, ktorým by sa zohľadňovala osobná situácia EP. Priamym dôsledkom zvrchovaného rozhodnutia Spojeného kráľovstva vystúpiť z Európskej únie bolo, že osoba ako EP stratila právo voliť a byť volená do samosprávnych orgánov obcí vo Francúzsku, teda v členskom štáte, v ktorom mala bydlisko. Práve toto zvrchované rozhodnutie, a nie rozhodnutie členského štátu alebo nejakého jeho orgánu, spôsobilo, že EP uvedené právo stratila. Na rozdiel od situácií, ktoré boli posudzované v rozsudkoch vo veci Rottmann ( 38 ) a Tjebbes ( 39 ), ani orgán prijímajúci rozhodnutie, ani vnútroštátny súd nemajú právomoc vyhovieť požiadavkám EP. Nijaké posúdenie osobnej situácie EP nemohlo viesť k inému výsledku, ktorý by bol v súlade s právom Únie. Z rovnakých dôvodov sa EP nemôže oprieť ani o nedávny rozsudok Súdneho dvora vo veci Wiener Landesregierung ( 40 ).

43.

K tomu ešte dodávam, že ak sa EP snaží porovnávať svoju situáciu so situáciou osoby bez štátnej príslušnosti, ktorá tvorí pozadie rozsudkov vo veciach Rottmann ( 41 )a Wiener Landesregierung ( 42 ), možno poukázať na to, že EP je britskou štátnou príslušníčkou. S akýmkoľvek problémom, ktorý má v súvislosti so svojím statusom britskej štátnej príslušníčky alebo súvisiacimi právami, sa môže obrátiť na orgány Spojeného kráľovstva. Francúzsko alebo Európska únia nemôžu v tomto spore hrať nijakú úlohu.

44.

Tieto úvahy sa uplatňujú aj na pokus EP odvolať sa voči Európskej únii a/alebo francúzskym orgánom na legitímnu dôveru. Akékoľvek tvrdenie o porušení legitímnej dôvery, na ktoré chce EP poukázať v súvislosti so svojím statusom občianky Únie, musí byť adresované Spojenému kráľovstvu, ktoré vystúpilo z Európskej únie, a nie francúzskym orgánom alebo Európskej únii.

45.

Tvrdenie EP, že jej francúzske orgány vzali právo voliť alebo byť volená vo voľbách do samosprávnych orgánov obcí, a odobrali jej tak právo participovať na demokratickom procese, rovnako nie je nijako podložené. Akékoľvek odobratie práva zúčastniť sa na demokratickom procese ako britská štátna príslušníčka môže vyplývať výhradne z práva Spojeného kráľovstva.

46.

EP ďalej tvrdí, že odobrať britským štátnym príslušníkom, ktorí majú bydlisko v Európskej únii, právo voliť a byť volený do orgánov samosprávy obcí v ich členských štátoch bydliska znamená porušenie zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ktorá je zakotvená v článku 18 ZFEÚ.

47.

Súdny dvor poukázal na to, že občan Únie, ktorý má bydlisko v Spojenom kráľovstve, sa môže počas prechodného obdobia odvolať na článok 18 prvý odsek ZFEÚ. ( 43 ) Podobne sa môže EP v zásade odvolať v priebehu tohto obdobia na zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti uvedený v článku 18 ZFEÚ voči Francúzsku.

48.

V zmysle ustálenej judikatúry však platí, že článok 18 prvý odsek ZFEÚ sa môže samostatne uplatniť v situáciách upravených právom Únie, pre ktoré ZFEÚ nestanovuje osobitné pravidlá zákazu diskriminácie. ( 44 )

49.

Na účely tejto veci stačí pripomenúť, že zásada zákazu diskriminácie v súvislosti s uplatnení práva voliť a byť volený do orgánov samosprávy obcí je výslovne uvedená v článku 20 ods. 2 písm. b) ZFEÚ, ktorý článok 127 ods. 1 dohody o vystúpení výslovne vylučuje zo súboru práv, ktoré britskí štátni občania môžu v Európskej únii uplatňovať počas prechodného obdobia.

50.

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora všeobecná zásada zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rôznymi situáciami rovnako, pokiaľ to nie je objektívne odôvodnené. ( 45 )

51.

Pokiaľ ide o výkon politických práv v rámci Európskej únie, štátni príslušníci tretích krajín, akou je aj EP, sa vzhľadom na svoj odlišný právny status nenachádzajú v rovnakej situácii ako štátni príslušníci členských štátov. Rozdiely v zaobchádzaní s nimi preto nie sú neodôvodnenou diskrimináciou na základe štátnej príslušnosti.

52.

Na tento záver samozrejme nemá vplyv možnosť členských štátov udeliť štátnym príslušníkom tretích krajín právo zúčastniť sa na voľbách do orgánov samosprávy obcí v súlade s požiadavkami vymedzenými v ich vnútroštátnom práve. ( 46 ) Inými slovami, aj keď to právo Únie od členských štátov nevyžaduje, nebráni im, aby právo voliť udelili v zmysle vlastných vnútroštátnych zákonov štátnym príslušníkom tretích krajín. Skutočnosť, že francúzsky právny poriadok takéto právo uvedeným osobám nepriznáva, nemožno spochybňovať na základe práva Únie.

53.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa teraz zameriam na štyri prejudiciálne otázky, ktoré položil vnútroštátny súd, a pokúsim sa na ne užitočne odpovedať.

54.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa článok 50 ZEÚ a dohoda o vystúpení majú vykladať tak, že rušia občianstvo Únie britských štátnych príslušníkov, ktorí pred koncom prechodného obdobia vykonávali svoje právo na voľný pohyb a slobodu usadiť sa na území iného členského štátu, najmä tých, ktorí majú bydlisko na území iného členského štátu už viac ako pätnásť rokov a vzťahuje sa na nich pravidlo Spojeného kráľovstva nazývané „15 year rule“, a preto sú zbavení akéhokoľvek volebného práva.

55.

Z dôvodov, ktoré som podrobne vysvetlil v bodoch 19 až 52 týchto návrhov, v dôsledku rozhodnutia Spojeného kráľovstva začať postup podľa článku 50 ZEÚ a vzhľadom na dohodu o vystúpení uzavretú medzi Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom na základe tohto postupu, britskí štátni občania prestali byť štátnymi príslušníkmi členského štátu Európskej únie. Z toho vyplýva, že prestali byť aj občanmi Únie. Akékoľvek právne následky, ktoré vyplývajú z bydliska EP mimo Spojeného kráľovstva a dotýkajú sa uplatnenia práva voliť vo voľbách tohto štátu, sú záležitosťou, ktorá sa musí vyriešiť medzi ňou a Spojeným kráľovstvom, teda tretím štátom, a z toho dôvodu nespadajú do právomoci Súdneho dvora.

56.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že účinkom článku 50 ZEÚ a dohody o vystúpení je, že 31. januára 2020 o polnoci (SEČ) zaniklo občianstvo Únie britských štátnych príslušníkov, vrátane tých, ktorí pred skončením prechodného obdobia vykonávali svoje právo na voľný pohyb a svoju slobodu usadiť sa na území iného členského štátu.

57.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či na spojenie článkov 2, 3, 10, 12 a 127 dohody o vystúpení, šiesteho odôvodnenia jej preambuly a článkov 18, 20 a 21 ZFEÚ treba hľadieť tak, že povoľuje týmto britským štátnym príslušníkom, aby si zachovali bez výnimky právo na občianstvo Únie, ktoré mali pred vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie.

58.

Zdá sa, že táto otázka je založená na predpoklade, že aj keď britskí štátni príslušníci prestali byť občanmi Únie v dôsledku uplatnenia článku 50 ZEÚ a dohody o vystúpení, spojený účinok vyššie uvedených ustanovení chráni britských štátnych príslušníkov, ktorí už získali občianstvo Únie, pred jedným z dôsledkov vystúpenia Spojeného kráľovstva z Európskej únie, ktorým je strata občianstva Únie vzťahujúca sa na britských štátnych príslušníkov.

59.

Téza, na ktorej je táto otázka založená, naráža prinajmenšom na tri neprekonateľné prekážky.

60.

Po prvé, ako jasne vyplýva z navrhovanej odpovede na prvú otázku, článok 50 ZEÚ a dohoda o vystúpení nepredpokladajú nijakú výnimku z pravidla, že Spojené kráľovstvo po vystúpení z Európskej únie prestáva byť členským štátom so všetkými dôsledkami, ktoré z toho pre britských štátnych príslušníkov vyplývajú.

61.

Po druhé, keďže na to, aby mohol byť niekto občanom Únie, musí byť štátnym príslušníkom členského štátu, boli pred polnocou (SEČ) 31. januára 2020 všetci britskí štátni príslušníci občanmi Únie, a to bez ohľadu na to, či uplatnili jedno z práv založených na tomto statuse. Uplatnenie práv vyplývajúcich z práva Únie nepredstavuje právny základ, na ktorom sa má posúdiť status jednotlivca ako občana Únie.

62.

Po tretie, ako bolo uvedené vyššie, článok 127 ods. 1 dohody o vystúpení výslovne stanovuje, že článok 20 ods. 2 písm. b) a článok 22 ZFEÚ, ďalej článok 40 Charty a takisto akékoľvek akty prijaté na základe uvedených ustanovení sa počas prechodného obdobia neuplatňujú.

63.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku v tom zmysle, že vyššie citované ustanovenia dohody o vystúpení a ZFEÚ neumožňujú britským štátnym príslušníkom, aby si bez výnimky zachovali právo na občianstvo Únie, ktoré mali pred vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie 31. januára 2020.

64.

Vnútroštátny súd položil tretiu a štvrtú otázku pre prípad, že by odpoveď Súdneho dvora na prvé dve otázky bola negatívna. Keďže uvedené otázky sa zameriavajú na platnosť dohody o vystúpení z viacerých, no zároveň podobných uhlov pohľadu, zdá sa, že je primerané ich preskúmať spoločne.

65.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že Súdny dvor má právomoc tak v rámci žaloby o neplatnosť, ako aj v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania posúdiť, či je medzinárodná dohoda uzavretá Európskou úniou v súlade so Zmluvami a pravidlami medzinárodného práva, ktorými je Európska únia v zmysle Zmlúv viazaná. ( 47 )

66.

Ak je na Súdny dvor, tak ako v prejednávanej veci, podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa platnosti medzinárodnej dohody uzavretej Európskou úniou, treba tento návrh chápať tak, že sa týka úkonu, ktorým Únia schválila túto medzinárodnú dohodu. Preskúmanie platnosti, ktoré môže Súdny dvor v tejto súvislosti uskutočniť, sa môže týkať zákonnosti tohto aktu so zreteľom na samotný obsah danej medzinárodnej dohody. ( 48 )

67.

Ako bolo uvedené v bode 6 vyššie, rozhodnutím 2020/135 Európska únia schválila uzavretie dohody o vystúpení.

68.

Vzhľadom na tieto skutočnosti by sa tretia a štvrtá prejudiciálna otázka mohli preformulovať v tom zmysle, že sa nimi vnútroštátny súd pýta, či rozhodnutie 2020/135 o uzavretí dohody o vystúpení je neplatné v rozsahu, v akom s ohľadom na obsah dohody o vystúpení nepriznáva britským štátnym príslušníkom, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a nie sú štátnymi príslušníkmi nijakého členského štátu, právo voliť a byť volený do orgánov samosprávy obcí.

69.

Ako bolo uvedené vyššie, Spojené kráľovstvo od polnoci (SEČ) 31. januára 2020 prestalo byť členským štátom Európskej únie. Počas prechodného obdobia sa právo Únie uplatňovalo na Spojené kráľovstvo a jeho štátnych príslušníkov v zmysle výnimky stanovenej v článku 127 dohody o vystúpení, ktorá vylučovala najmä právo voliť a byť volený do orgánov samosprávy obcí v členskom štáte bydliska.

70.

Domnievam sa, že s ohľadom na status Spojeného kráľovstva ako tretieho štátu, ktorý nadobudlo po vystúpení z Európskej únie, nemožno rozhodnutie 2020/135 kritizovať za to, že britským štátnym príslušníkom nepriznáva právo voliť a byť volený do orgánov samosprávy obcí v členskom štáte ich bydliska, a to počas prechodného obdobia alebo po jeho uplynutí. Strata tohto práva je jedným z dôsledkov zvrchovaného rozhodnutia Spojeného kráľovstva vystúpiť z Európskej únie. Na tento záver nemá vplyv skutočnosť, že rozhodnutie 2020/135 v spojení s dohodou o vystúpení stanovovalo výnimku, v zmysle ktorej sa niektoré časti acquis uplatňovali počas prechodného obdobia, aby sa zabezpečilo riadené vystúpenie Spojeného kráľovstva z Európskej únie, čo bolo v zmysle preambuly dohody o vystúpení jej cieľom. Z uvedených dôvodov zastávam názor, že rozhodnutie 2020/135 nie je v rozpore s článkom 20 ods. 2 písm. b) a článkom 22 ZFEÚ alebo s článkom 40 Charty, pokiaľ ide o právo voliť a byť volený do orgánov samosprávy obcí. Uvedené rozhodnutie nie je a fortiori a z rovnakých dôvodov v rozpore s článkami 18 a 21 ZFEÚ na účely veci prejednávanej Súdnym dvorom.

71.

Na tento záver nemá vplyv ani skutočnosť, že niektorí britskí štátni príslušníci, akou je aj EP, uplatňovali práva vyplývajúce z občianstva Únie, vrátane práva na voľný pohyb a slobody usadiť sa v inom členskom štáte Európskej únie, ešte pred vystúpením Spojeného kráľovstva. Neexistuje nijaký právny základ, o ktorý by sa mohlo opierať tvrdenie, že rozhodnutie 2020/135 bolo nezákonné, pretože počas uvedeného prechodného obdobia alebo po jeho uplynutí nepriznávalo občianstvo Únie osobám, ktoré už neboli občanmi Únie, bez ohľadu na ich bydlisko.

72.

Je tiež potrebné poukázať na to, že podľa judikatúry inštitúcie a orgány Únie disponujú pri riadení vonkajších vzťahov širokou voľnosťou politického rozhodovania. ( 49 ) Z toho vyplýva, že pri výkone svojich právomocí v súvislosti s politikou vonkajších vzťahov môžu inštitúcie EÚ legitímne uzatvárať medzinárodné dohody so svojimi partnermi na základe zásady reciprocity a obojstranných výhod. ( 50 )

73.

Preambula dohody o vystúpení pripúšťa, že pre občanov Únie a britských štátnych príslušníkov, a tiež pre ich rodinných príslušníkov je nevyhnutné zabezpečiť recipročnú ochranu v prípade, že uplatnili svoje právo na voľný pohyb. Práve v tomto kontexte Európska komisia poukazuje okrem iného na negociačný dokument z júla 2017, nazvaný „The United Kingdom’s Exit from the European Union – Safeguarding the Position of EU Citizens Living in the UK and UK Nationals Living in the EU“ (Vystúpenie Spojeného kráľovstva z Európskej únie – Ochrana postavenia občanov Únie žijúcich v Spojenom kráľovstve a štátnych príslušníkov Spojeného kráľovstva žijúcich v Únii). Tento dokument odhaľuje, že Spojené kráľovstvo nemalo v úmysle zabezpečiť, aby britskí štátni príslušníci s bydliskom v Európskej únii mali aj po vystúpení Spojeného kráľovstva k dispozícii politické práva výmenou za priznanie recipročných práv občanom Únie, ktorí majú bydlisko v Spojenom kráľovstve. ( 51 )

74.

Preto neexistuje nijaký právny alebo skutkový základ, ktorý by mohol podporiť tvrdenie, že Európska únia prekročila hranice svojej voľnej úvahy pri riadení vonkajších vzťahov, keď po vystúpení Spojeného kráľovstva ďalej neumožnila britským štátnym príslušníkom s bydliskom v Európskej únii, aby uplatňovali svoje právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí v členských štátoch, a to buď na základe jednostranného rozhodnutia alebo v zmysle výsledku rokovaní so Spojeným kráľovstvom.

75.

Pokiaľ ide o konkrétny problematický bod vyplývajúci z tretej otázky, teda o to, či dohoda o vystúpení porušuje niektoré zásady, ktoré sú základom identity EÚ, a je neprimeraná, lebo neobsahuje nijakú výnimku z pravidla, že britskí štátni občania stratia práva spojené s občianstvom Únie, chcem v tejto súvislosti uviesť niekoľko stručných poznámok. Vzhľadom na to, že zvrchované rozhodnutie Spojeného kráľovstva vystúpiť z Európskej únie znamená odmietnutie hodnôt, na ktorých Európska únia stojí, a dohoda o vystúpení je dohodou medzi Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom zabezpečujúcou usporiadaný odchod tohto štátu z Únie, Európska únia nemohla od Spojeného kráľovstva žiadať, aby v plnom rozsahu dodržiavalo akúkoľvek z jej základných zásad. Európska únia ani nemohla zabezpečiť práva, ktoré v každom prípade nebola povinná presadzovať v mene štátnych príslušníkov štátu, ktorý vystúpil z Európskej únie, teda osôb, ktoré už nie sú občanmi Únie. Napokon vzhľadom na to, že občianstvo Únie závisí od občianstva členského štátu, nebolo v rámci mantinelov stanovených Zmluvami možné reagovať inak ako vylúčením britských štátnych príslušníkov z definície občanov Únie.

76.

Pri štvrtej otázke je potrebné poukázať na to, že v súvislosti s platnosťou článku 127 ods. 1 písm. b) dohody o vystúpení neexistuje nijaký právny základ, ktorý by umožňoval rozlišovať medzi britskými štátnymi príslušníkmi, ktorí svoje práva v zmysle práva Únie uplatnili, a tými, ktorí to neurobili. Z pohľadu práva boli všetci britskí štátni príslušníci pred vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie občanmi Únie bez ohľadu na to, ako tento svoj status využívali. Akýkoľvek problém súvisiaci s legitímnou dôverou je potrebné adresovať štátu, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, teda Spojenému kráľovstvu.

77.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby odpoveď na tretiu a štvrtú prejudiciálnu otázku znela v tom zmysle, že rozhodnutie 2020/135 o uzavretí dohody o vystúpení nie je neplatné v rozsahu, v akom nepriznáva britským štátnym príslušníkom, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a nemajú štátnu príslušnosť nijakého členského štátu, právo voliť a byť volený do orgánov samosprávy obcí.

78.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Tribunal judiciaire d’Auch (súd v Auch, Francúzsko), takto: