I. Úvod

II. Právny rámec

A. Právo Únie

1. Charta

2. Smernica 2004/38/ES

3. Smernica 2003/86

B. Belgické právo

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore

IV. Analýza

A. O právomoci Súdneho dvora

B. O uplatniteľnosti článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38

1. O potrebe analýzy týkajúcej sa uplatniteľnosti článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38

2. O dosahu judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. a) a c) smernice 2004/38

a) Rozsudok Singh a i.

1) Analýza odôvodnenia uvedeného v rozsudku Singh a i.

i) O pojme „odchod občana Únie z hostiteľského členského štátu“: irelevantnosť kombinovaného výkladu článkov 12 a 13 smernice 2004/38

ii) O strate odvodeného práva na pobyt manželského partnera, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ako dôsledku „odchodu“ občana Únie z hostiteľského členského štátu v zmysle článku 12 smernice 2004/38

2) Obmedzenie dosahu rozsudku Singh a i.

b) Rozsudok NA

1) Rozsudok NA ako pokračovanie logiky vyplývajúcej z rozsudku Singh a i.

2) O nevyhnutnosti aktualizácie rozsudku NA

i) Znenie článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38

ii) Účel, kontext a genéza článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38

3. Predbežný záver týkajúci sa uplatniteľnosti smernice 2004/38

4. O najnovšom vývoji právnej úpravy Únie a členských štátov v oblasti ochrany obetí domáceho násilia: právne úvahy, ktoré treba zohľadniť

C. O prejudiciálnej otázke

1. O zásade zákazu diskriminácie a článku 21 Charty

2. O zásade rovnosti zaobchádzania a článku 20 Charty

a) O otázke, či je situácia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je manželským partnerom občana Únie v rámci smernice 2004/38, porovnateľná so situáciou štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je manželom iného štátneho príslušníka tretej krajiny v rámci smernice 2003/86

1) Občianstvo Únie a spoločná politika v oblasti prisťahovaleckého práva: dve rôzne oblasti s rozdielnymi zásadami a cieľmi

2) Smernice 2003/86 a 2004/38: dva odlišné režimy založené na rozličných účeloch

i) Režim stanovený smernicou 2003/86

ii) Režim stanovený smernicou 2004/38

b) Predbežný záver

V. Návrh

1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka platnosti článku 13 ods. 2 smernice 2004/38/ES ( 2 ) vzhľadom na články 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) ( 3 ).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi žalobcom vo veci samej, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a bol počas manželstva obeťou domáceho násilia zo strany občana Únie, s ktorým sa rozviedol, a Belgickom vo veci zachovania jeho práva na pobyt v tomto členskom štáte.

3.

Vnútroštátny súd sa konkrétne pýta, či je článok 13 ods. 2 smernice 2004/38 neplatný z dôvodu, že toto ustanovenie v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva podmieňuje zachovanie práva na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý bol manželom občana Únie a bol obeťou domáceho násilia, najmä podmienkou mať dostatočné zdroje, zatiaľ čo článok 15 ods. 3 smernice 2003/86/ES ( 4 ) v prípade rozvodu alebo odluky nepodmieňuje zachovanie práva na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý využil právo na zlúčenie rodiny, touto podmienkou.

4.

Táto vec poskytuje Súdnemu dvoru príležitosťou rozhodnúť o platnosti článku 13 ods. 2 smernice 2004/38 a dáva mu tým možnosť spresniť dosah rozsudkov Singh a i. ( 5 ) a NA ( 6 ) v kontexte najnovšieho vývoja právnej úpravy Únie a členských štátov v oblasti ochrany obetí domáceho násilia.

5.

Článok 20 Charty, nazvaný „Rovnosť pred zákonom“, stanovuje, že „pred zákonom sú si všetci rovní“.

6.

Článok 21 Charty, nazvaný „Nediskriminácia“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.

2.   V rozsahu pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, je zakázaná akákoľvek diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti.“

7.

Článok 13 smernice 2004/38, nazvaný „Zachovanie práva pobytu rodinných príslušníkov v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva“, v odseku 2 stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek, rozvod, anulovanie manželstva alebo ukončenie jeho registrovaného partnerstva, ako je uvedené v bode 2b článku 2, nevedie k strate práva pobytu rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, ak:

…

…

Pred získaním práva trvalého pobytu právo pobytu daných osôb naďalej podlieha požiadavke, že musia byť schopné dokázať, že sú pracovníkmi alebo samostatne zárobkovo činnými osobami, alebo že majú dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a že majú komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte, alebo že sú príslušníkmi rodiny, už založenej v hostiteľskom členskom štáte, osoby spĺňajúcej tieto požiadavky. ‚Dostatočné zdroje‘ sú definované v článku 8 ods. 4.

Takíto rodinní príslušníci si zachovajú svoje právo pobytu výlučne na osobnom základe.“

8.

Článok 15 ods. 3 a 4 smernice 2003/86 uvádza:

„3.   V prípade ovdovenia, rozvodu, odluky alebo úmrtia prvostupňových príbuzných v priamej vzostupnej alebo zostupnej línii je možné vydať samostatné povolenie na pobyt na základe žiadosti, ak sa vyžaduje, osobám, ktoré vstúpili na základe zlúčenia rodiny. Členské štáty vydajú ustanovenia na zabezpečenie udelenia samostatného povolenia na pobyt v prípade mimoriadne zložitých okolností.

4.   Podmienky týkajúce sa udelenia a doby platnosti samostatného povolenia na pobyt sú ustanovené vnútroštátnym právom.“

9.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že článok 13 ods. 2 smernice 2004/38 bol prebratý do belgického práva článkom 42c loi sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers (zákon o vstupe na územie, pobyte, usadení sa a vyhostení cudzincov) z 15. decembra 1980 ( 7 ) (ďalej len „zákon z 15. decembra 1980“).

10.

Článok 42c ods. 1 prvý pododsek bod 4) a tretí pododsek zákona z 15. decembra 1980 v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej stanovuje:

„1.   Minister alebo ním poverená osoba môže odňať právo na pobyt členom rodiny občana Únie, ktorí nie sú občanmi Únie a majú udelený pobyt ako rodinní príslušníci občana Únie, do piatich rokov od priznania ich práva na pobyt v týchto prípadoch:

…

(4) zánik manželstva s občanom Únie, ktorého sprevádzali alebo ku ktorému sa pripojili, ukončenie registrovaného partnerstva… alebo ukončenie spolužitia;…

…

Pri rozhodovaní o ukončení pobytu minister alebo ním poverená osoba zohľadní dĺžku pobytu dotknutej osoby v Belgickom kráľovstve, jej vek, zdravotný stav, rodinnú a ekonomickú situáciu, sociálnu a kultúrnu integráciu v Belgickom kráľovstve a intenzitu jej väzieb s krajinou jej pôvodu.“ ( 8 )

11.

Článok 42c ods. 4 prvý pododsek bod 4 a článok 42c ods. 4 druhý pododsek tohto zákona stanovuje:

„4.   Bez toho, aby bolo dotknuté ustanovenie odseku 5, prípad uvedený v odseku 1 pododseku 1 bode 4 sa neuplatní:

(4) … ak je to odôvodnené mimoriadne ťažkými okolnosťami, napríklad ak rodinný príslušník preukáže, že bol obeťou násilia v rodine, ako aj obeťou násilných skutkov uvedených v článkoch 375, 398 až 400, 402, 403 alebo 405 Trestného zákona v rámci manželstva alebo registrovaného partnerstva upraveného v článku 40a ods. 2 pododseku 1 bode 1 alebo 2;

a pokiaľ dotknuté osoby preukážu, že sú zamestnancami alebo samostatne zárobkovo činnými osobami v Belgicku, alebo že majú dostatočné zdroje uvedené v článku 40 ods. 4 pododseku 2, aby sa počas ich pobytu nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci Belgického kráľovstva, a že majú zdravotné poistenie pokrývajúce všetky riziká v Belgicku, alebo že sú príslušníkmi rodiny, už založenej v Belgickom kráľovstve, osoby spĺňajúcej tieto požiadavky.“

12.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že článok 15 ods. 3 smernice 2003/86 bol prebratý do belgického práva článkom 11 ods. 2 zákona z 15. decembra 1980.

13.

Článok 11 ods. 2 prvý pododsek bod 2 a druhý, štvrtý a piaty pododsek zákona z 15. decembra 1980 stanovuje:

„2.   Minister alebo ním poverená osoba môže rozhodnúť, že cudzinec, ktorému bolo udelené povolenie na pobyt v Belgickom kráľovstve na základe článku 10, už nemá právo na pobyt v Belgickom kráľovstve v jednom z týchto prípadov:

…

(2) Cudzinec a cudzinec, ku ktorému sa pripojil, nežijú alebo prestali žiť v skutočnom manželskom alebo rodinnom vzťahu;

…

Rozhodnutie podľa bodu… 2… môže byť prijaté iba počas prvých piatich rokov od vydania povolenia na pobyt alebo v prípadoch uvedených v článku 12a ods. 3 alebo 4 po vydaní dokladu potvrdzujúceho, že žiadosť bola podaná.

…

Minister alebo ním poverená osoba nemôže ukončiť pobyt na základe pododseku 1… bodu 2…, ak cudzinec preukáže, že bol počas manželstva alebo partnerstva obeťou skutku uvedeného v článkoch 375, 398 až 400, 402, 403 alebo 405 Trestného zákona. …

Pri rozhodovaní o ukončení pobytu na základe pododseku 1… bodu 2… minister alebo ním poverená osoba zohľadní charakter a pevnosť rodinných vzťahov dotknutej osoby a trvanie jej pobytu v Belgickom kráľovstve, ako aj existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou jej pôvodu.“

14.

Dňa 26. septembra 2010 žalobca vo veci samej, alžírsky štátny príslušník, uzavrel manželstvo s francúzskou štátnou príslušníčkou v Algeri (Alžírsko). Dňa 22. februára 2012 pricestoval do Belgicka na základe krátkodobého víza, aby sa pripojil k svojej manželke s bydliskom v tomto členskom štáte.

15.

Dňa 20. apríla 2012 manželka žalobcu vo veci samej porodila ich prvé dieťa, ktoré je francúzskym štátnym príslušníkom.

16.

Dňa 7. mája 2013 žalobca vo veci samej podal žiadosť o udelenie povolenia na pobyt rodinného príslušníka občana Únie ako manžel francúzskej štátnej príslušníčky, pričom toto povolenie získal 13. decembra 2013 a bolo platné do 3. decembra 2018.

17.

V priebehu roka 2015 po takmer piatich rokoch manželstva a dvoch rokoch spoločného života v Belgicku žalobca vo veci samej, ktorý bol obeťou domáceho násilia zo strany manželky, bol nútený opustiť ich spoločnú domácnosť. Najprv bol prijatý do azylového domu a neskôr, 22. mája 2015, sa presťahoval do bytu v Tournai (Belgicko). Dňa 2. marca 2015 podal žalobca vo veci samej trestné oznámenie vo veci domáceho násilia.

18.

V nadväznosti na správu o spolužití z 30. októbra 2015, v ktorej sa dospelo k záveru, že žalobca vo veci samej a jeho manželka nežijú v spoločnej domácnosti, keďže táto mala spolu s ich dcérou od 10. septembra 2015 bydlisko vo Francúzsku, belgická vláda rozhodnutím z 2. marca 2016 odňala žalobcovi vo veci samej právo na pobyt dlhší ako tri mesiace a vydala príkaz na opustenie územia. Toto rozhodnutie však bolo zrušené rozsudkom Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) zo 16. septembra 2016.

19.

Listom z 10. marca 2017 žalovaný vo veci samej požiadal žalobcu vo veci samej o doplňujúce informácie, najmä o dôkazy o jeho prostriedkoch na živobytie a o zdravotnom poistení. Dňa 2. mája 2017 žalobca vo veci samej informoval žalovaného vo veci samej, že bol obeťou domáceho násilia zo strany svojej manželky, a požiadal o zachovanie svojho práva na pobyt podľa článku 42c ods. 4 prvého pododseku bodov 1, 3 a 4 zákona z 15. decembra 1980.

20.

Rozhodnutím zo 14. decembra 2017 žalovaný odňal žalobcovi vo veci samej právo na pobyt, bez príkazu na opustenie územia, z dôvodu, že nepredložil dôkaz najmä o tom, že má vlastné prostriedky na živobytie. Dňa 26. januára 2018 podal žalobca vo veci samej proti tomuto rozhodnutiu žalobu o neplatnosť na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory).

21.

Vnútroštátny súd uvádza, že článok 42c ods. 4 zákona z 15. decembra 1980, ktorým bol do belgického práva prebratý článok 13 ods. 2 smernice 2004/38, stanovuje, že v prípade rozvodu alebo ukončenia spolužitia manželov zachovanie práva na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý bol počas manželstva obeťou domáceho násilia zo strany svojho manželského partnera, ktorý je občanom Únie, podlieha určitým podmienkam, a to najmä podmienke mať dostatočné zdroje a zdravotné poistenie. Tento súd tiež uvádza, že za rovnakých okolností článok 11 ods. 2 zákona z 15. decembra 1980, ktorým bol do belgického práva prebratý článok 15 ods. 3 smernice 2003/86, podmieňuje udelenie samostatného povolenia štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý mal ako manžel právo na zlúčenie rodiny so štátnym príslušníkom tretej krajiny oprávnene sa zdržiavajúcim v Belgicku, iba predložením dôkazu o existencii domáceho násilia.

22.

Vnútroštátny súd poznamenáva, že so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú obeťami domáceho násilia zo strany ich manželského partnera, sa zaobchádza rozdielne podľa toho, či využili právo na zlúčenie rodiny s občanom Únie alebo so štátnym príslušníkom tretej krajiny, a že takéto rozdielne zaobchádzanie má svoj pôvod v ustanoveniach smerníc 2004/38 a 2003/86.

23.

Za týchto podmienok Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) rozsudkom z 13. decembra 2019, ktorý bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 20. decembra 2019, rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Porušuje článok 13 ods. 2 [smernice 2004/38] články 20 a 21 [Charty] v rozsahu, v akom stanovuje, že rozvod, anulovanie manželstva alebo ukončenie registrovaného partnerstva nevedie k strate práva na pobyt rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu – najmä keď je to odôvodnené mimoriadne ťažkými okolnosťami, napríklad ak ide o obeť domáceho násilia v čase, keď manželstvo alebo registrované partnerstvo ešte trvalo – ale iba pod podmienkou, že dotknuté osoby preukážu, že sú zamestnancami alebo samostatne zárobkovo činnými osobami, alebo že majú dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa počas ich pobytu nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu, a že majú komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte, alebo že sú príslušníkmi rodiny, už založenej v hostiteľskom členskom štáte, osoby spĺňajúcej tieto požiadavky, zatiaľ čo článok 15 ods. 3 [smernice 2003/86], ktorý stanovuje rovnakú možnosť zachovania práva na pobyt, nepodmieňuje toto zachovanie poslednou uvedenou podmienkou?“

24.

Písomné pripomienky predložili žalobca vo veci samej, belgická vláda, ako aj Európsky parlament, Rada Európskej únie a Európska komisia.

25.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 7. decembra 2020, boli pred Súdnym dvorom prednesené ústne pripomienky v mene žalobcu vo veci samej, belgickej vlády, ako aj Parlamentu, Rady a Komisie.

26.

V nasledujúcej analýze najprv preskúmam, vzhľadom na tvrdenie, ktoré v tejto súvislosti uviedla belgická vláda, či má Súdny dvor právomoc odpovedať na prejudiciálnu otázku (časť A). Keďže sa domnievam, že má takúto právomoc, následne preskúmam uplatniteľnosť článku 13 ods. 2 smernice 2004/38, aby som vylúčil akúkoľvek pochybnosť o prípustnosti prejudiciálnej otázky v prejednávanej veci (časť B). Napokon preskúmam platnosť tohto ustanovenia (časť C).

27.

Belgická vláda vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na otázku, ktorú mu položil vnútroštátny súd. V prvom rade tento súd má pochybnosti o platnosti článku 13 ods. 2 smernice 2004/38 nie vzhľadom na právnu normu Únie, ale vzhľadom na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorú belgický zákonodarca zaviedol v rámci právomoci, ktorú mu priznáva článok 15 ods. 2 a 3 smernice 2003/86. V druhom rade nesplnenie podmienok uvedených v článku 13 ods. 2 smernice 2004/38 by porušovalo pravidlá rozdelenia právomocí medzi Úniu a členské štáty. A napokon po tretie ustanovenia Charty nemôžu spochybniť právomoci členských štátov, akými sú právomoci týkajúce sa podmienok pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nemajú postavenie rodinných príslušníkov občana Únie.

28.

V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť, že článok 19 ods. 3 písm. b) ZEÚ a článok 267 prvý odsek písm. b) ZFEÚ stanovujú, že Súdny dvor má právomoc bez akejkoľvek výnimky rozhodovať v prejudiciálnom konaní o výklade práva Únie a platnosti aktov prijatých inštitúciami Únie, ( 9 ) pričom tieto akty musia byť v plnom súlade s ustanoveniami Zmlúv a s ústavnými zásadami, ktoré z nich vyplývajú, ako aj s ustanoveniami Charty. ( 10 )

29.

V prejednávanej veci vnútroštátny súd usudzuje, že normotvorca Únie v článku 13 ods. 2 smernice 2004/38 a v článku 15 ods. 3 smernice 2003/86 upravil – okrem iného v situáciách rozvodu a odluky – podmienky zachovania práva na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je obeťou násilia zo strany svojho manželského partnera, rozdielne podľa toho, či je tento manželský partner občanom Únie alebo štátnym príslušníkom tretej krajiny. Tento súd sa domnieva, že normotvorca Únie tým zaviedol rozdielne zaobchádzanie založené na štátnej príslušnosti manželského partnera, ktorý je garantom, čím porušil články 20 a 21 Charty. Keďže vnútroštátny súd usudzuje, že režim stanovený v článku 13 ods. 2 smernice 2004/38 pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú manželskými partnermi občana Únie, je menej priaznivý než režim stanovený v článku 15 ods. 3 smernice 2003/86 pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú manželskými partnermi iného štátneho príslušníka tretej krajiny, vyzýva Súdny dvor, aby posúdil platnosť článku 13 ods. 2 smernice 2004/38 vzhľadom na články 20 a 21 Charty.

30.

Za týchto podmienok sa domnievam, že námietky, ktoré belgická vláda vzniesla v súvislosti s právomocou Súdneho dvora, treba zamietnuť.

31.

Vnútroštátny súd svojou prejudiciálnou otázkou žiada Súdny dvor, aby rozhodol o platnosti článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38.

32.

Hneď na úvod uvádzam, že pred preskúmaním platnosti tohto ustanovenia je potrebné overiť, či je táto otázka prípustná. Na tento účel je potrebné preskúmať, či je článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c) tejto smernice uplatniteľný na prejednávanú vec.

33.

Komisia má totiž pochybnosti o uplatniteľnosti článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38 na situáciu, o akú ide vo veci samej. Jej pochybnosti sú založené na tom, že vnútroštátny súd neposkytol nijaké informácie týkajúce sa rozvodu alebo anulovania manželstva žalobcu vo veci samej. V tejto súvislosti z rozsudku NA ( 11 ) vyplýva, že predpokladom uplatnenia článku 13 ods. 2 tejto smernice je, že bolo vyhlásené rozhodnutie o rozvode alebo anulovaní manželstva medzi dotknutým štátnym príslušníkom tretej krajiny a občanom Únie, alebo že prinajmenšom bolo začaté konanie na tento účel ešte predtým, ako občan Únie opustí hostiteľský členský štát.

34.

Účastníci konania vo veci samej a ostatní vedľajší účastníci konania naopak nespochybňujú uplatniteľnosť tohto ustanovenia. Nespochybňuje ju ani vnútroštátny súd, ktorý v rámci svojej prejudiciálnej otázky založil svoje odôvodnenie na uplatniteľnosti tohto ustanovenia.

35.

Túto otázku preskúmam, aby som vylúčil akékoľvek prípadné pochybnosti o tom, že posúdenie platnosti tohto ustanovenia by mohlo byť irelevantné vo vzťahu k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej. ( 12 ) Predtým, ako pristúpim k preskúmaniu prejudiciálnej otázky, teda overím, či sa na osobu v takej situácii, v akej sa nachádza žalobca vo veci samej, vzťahuje pôsobnosť článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38.

36.

Pokiaľ ide o podmienky uplatnenia článku 13 ods. 2 smernice 2004/38, pripomínam, že Súdny dvor vo svojom rozsudku NA ( 13 ) rozhodol, „že vykonanie tohto ustanovenia, vrátane práva na základe článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38, je podmienené rozvodom dotknutých osôb“. V tomto rámci Súdny dvor rozhodol, že keď bol štátny príslušník tretieho štátu počas manželstva obeťou domáceho násilia zo strany občana Únie, s ktorým sa rozviedol, na to, aby sa uvedený štátny príslušník mohol dovolávať uplatnenia článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38, musí uvedený občan Únie bývať v hostiteľskom členskom štáte v súlade s článkom 7 ods. 1 tejto smernice až do dňa začatia rozvodového konania. ( 14 )

37.

Vo veci samej je preto rozhodujúcim kritériom dátum začatia rozvodového konania. Vnútroštátny súd v odpovedi na žiadosť o informácie, ktorú mu zaslal Súdny dvor, v tejto súvislosti uviedol, že návrh na rozvod bol podaný 5. júla 2018 a rozhodnutie o rozvode bolo vyhlásené 24. júla 2018 a nadobudlo právoplatnosť 2. októbra 2018. ( 15 )

38.

Vzhľadom na to, že dátum začatia rozvodového konania je neskorší ako dátum, kedy manželka žalobcu vo veci samej opustila územie Belgicka, v prejednávanej veci by sa teda pri uplatnení judikatúry založenej na rozsudku NA ( 16 ) na žalobcu nevzťahovala pôsobnosť článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38 ( 17 ).

39.

Ja však zastávam názor, že na žalobcu vo veci samej sa vzťahuje pôsobnosť tohto ustanovenia.

40.

V nasledujúcich úvahách vysvetlím dôvody, prečo som presvedčený, že ustanovenie dotknuté vo veci samej je uplatniteľné na prejednávanú vec, a prečo je potrebné vykonať podrobnú analýzu dosahu judikatúry založenej na rozsudku NA ( 18 ). Okrem toho táto analýza umožní určiť zmysel tohto ustanovenia ešte pred preskúmaním jeho platnosti. Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, podľa všeobecnej zásady výkladu sa má totiž akt Únie vykladať, pokiaľ je to možné, spôsobom, ktorý nespochybní jeho platnosť, a v súlade s celým primárnym právom. ( 19 )

41.

Začnem teda preskúmaním dosahu judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 13 ods. 2 smernice 2004/38. So zreteľom na toto preskúmanie potom navrhnem taký výklad článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) tejto smernice, ktorý je nielen v súlade so znením, kontextom, účelom a genézou tohto ustanovenia, ale umožňuje tiež zachovať celkový vnútorný súlad právneho systému Únie a jej politiky v oblasti ochrany obetí domáceho násilia.

42.

Hoci je rozsudok NA ( 20 ) jediným rozsudkom, v ktorom Súdny dvor poskytol výklad článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38, logicky nadväzuje na rozsudok Singh a i. ( 21 ). Moja analýza sa bude teda týkať týchto dvoch rozsudkov.

43.

Vec, v ktorej bol vydaný rozsudok Singh a i. ( 22 ), sa týkala troch štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí po uzavretí manželstva s občiankami Únie majúcimi pobyt a pracujúcimi v Írsku získali na základe článku 7 ods. 2 smernice 2004/38 právo na pobyt v tomto členskom štáte ako manželia sprevádzajúci alebo pripájajúci sa k občanovi Únie v hostiteľskom členskom štáte. Vo všetkých troch prípadoch sa konanie o rozvode začalo potom, ako manželky opustili územie Írska.

44.

Vnútroštátny súd sa v tejto veci svojou prvou prejudiciálnou otázkou pýtal najmä na to, či je možné zachovať právo uvedených troch manželov, štátnych príslušníkov tretích krajín, na pobyt v Írsku na základe článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. a) smernice 2004/38. Súdny dvor preformuloval túto otázku takto: „Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 13 ods. 2 smernice 2004/38 vykladať v tom zmysle, že štátny príslušník tretej krajiny, rozvedený s občanom Únie, ktorého manželstvo pred začatím rozvodového konania trvalo aspoň tri roky, vrátane jedného roku v hostiteľskom členskom štáte, môže mať na základe tohto ustanovenia nárok na zachovanie práva na pobyt v tomto členskom štáte, ak rozvodu predchádzal odchod manželského partnera, ktorý je občanom Únie, z tohto členského štátu.“ ( 23 )

45.

Súdny dvor pripomenul, že štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, sa môžu odvolávať na právo na pobyt iba v hostiteľskom členskom štáte, kde má tento občan bydlisko, a nie v inom členskom štáte, ( 24 ) a následne vyhlásil, že v prípade, keď pred začatím rozvodového konania občan Únie odíde z členského štátu, v ktorom má bydlisko jeho manželský partner, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, aby sa usadil v inom členskom štáte alebo v tretej krajine, odvodené právo na pobyt manželského partnera, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, založené na článku 7 ods. 2 smernice 2004/38 sa končí odchodom občana Únie a nemôže sa tak naďalej zachovať na základe článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. a) tejto smernice. ( 25 ) Podľa Súdneho dvora totiž na to, aby si štátny príslušník tretej krajiny zachoval svoje právo na pobyt na základe tohto posledného uvedeného ustanovenia, jeho manželský partner, ktorý je občanom Únie, musí mať bydlisko v hostiteľskom členskom štáte v súlade s článkom 7 ods. 1 smernice 2004/38 až do dňa začatia rozvodového konania. ( 26 ) Súdny dvor s prihliadnutím na toto odôvodnenie rozhodol, že článok 13 ods. 2 smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že „štátny príslušník tretej krajiny, rozvedený s občanom Únie, ktorého manželstvo pred začatím rozvodového konania trvalo aspoň tri roky, vrátane jedného roku v hostiteľskom členskom štáte, nemôže mať na základe tohto ustanovenia nárok na zachovanie práva na pobyt v tomto členskom štáte, ak začatiu rozvodového konania predchádzal odchod manželského partnera, ktorý je občanom Únie, z uvedeného členského štátu“ ( 27 ).

46.

Odpoveď na prvú otázku poskytnutá v rozsudku Singh a i. sa mi zdá byť prinajmenšom diskutabilná ( 28 ), a to z týchto troch dôvodov.

47.

Po prvé pri čítaní článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. a) smernice 2004/38 treba konštatovať, že normotvorca Únie nepodmienil uplatnenie tohto ustanovenia, ktoré umožňuje manželským partnerom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, zachovať si právo na pobyt, podmienkou, že občan Únie musí mať pobyt v hostiteľskom členskom štáte až do dňa začatia konania o rozvode. V tomto ustanovení sa totiž spomína iba podmienka, že „pred začatím rozvodového konania alebo konania zrušujúceho manželstvo alebo ukončenia registrovaného partnerstva manželstvo alebo registrované partnerstvo trvalo aspoň tri roky, vrátane jedného roku v hostiteľskom členskom štáte“ ( 29 ).

48.

Po druhé je potrebné poukázať na to, že hoci sa prvá prejudiciálna otázka vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Singh a i., týkala článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. a) smernice 2004/38, Súdny dvor ju preformuloval tak, že odkázal na článok 13 ods. 2 tejto smernice. ( 30 ) Odpoveď Súdneho dvora sa preto neobmedzuje iba na prípad uvedený v článku 13 ods. 2 prvom pododseku písm. a) uvedenej smernice, ale vzťahuje sa na všetky prípady uvedené v článku 13 ods. 2 tejto smernice. ( 31 )

49.

Z toho vyplýva, že odpoveď Súdneho dvora na takto preformulovanú otázku je založená nielen na podmienkach, ktoré normotvorca Únie stanovil na účely uplatnenia článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. a) smernice 2004/38, ale aj na novej podmienke. To znamená, že Súdny dvor svojou požiadavkou, aby mal manželský partner, ktorý je občanom Únie, pobyt v hostiteľskom členskom štáte až do dňa začatia konania o rozvode, stanovil dodatočnú podmienku k podmienkam stanoveným v článku 13 ods. 2 prvom pododseku písm. a) tejto smernice. Túto podmienku teda doplnil samotný Súdny dvor pri výklade článku 13 ods. 2 uvedenej smernice ako celku. ( 32 )

50.

Po tretie hoci úplne rozumiem logike odôvodnenia, ktoré Súdny dvor použil v rozsudku Singh a i. ( 33 ), a v zásade súhlasím s jeho analýzou, ako je uvedená v bodoch 50 až 57 tohto rozsudku, nesúhlasím so záverom vyvodeným z tejto analýzy v bode 67 uvedeného rozsudku. Súdny dvor totiž najprv vyhlásil, že za okolností, akými sú tie vo veciach samých, „už odchod manželky, ktorá je občiankou Únie, viedol k strate práva na pobyt manžela, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a ktorý ostal v hostiteľskom členskom štáte“. Ďalej spresnil, že „neskorší návrh na rozvod totiž nemôže viesť k znovuobnoveniu tohto práva, pretože článok 13 smernice 2004/38 upravuje iba ‚zachovanie‘ existujúceho práva na pobyt“ ( 34 ).

51.

V tomto štádiu považujem za vhodné uviesť, že Súdny dvor v súlade s líniou, ktorú vymedzila generálna advokátka Kokott, založil toto vyhlásenie na „kombinovanom uplatnení“ článkov 12 a 13 smernice 2004/38. ( 35 )

52.

Ja mám však pochybnosti nielen o relevantnosti takéhoto kombinovaného uplatnenia týchto dvoch článkov ( 36 ), ale aj o dôsledku vyplývajúcom z tohto uplatnenia, a to jednak, že – v rámci článku 12 smernice 2004/38 – odchod manžela, ktorý je občanom Únie, by mohol automaticky viesť k strate odvodeného práva na pobyt manžela, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, a jednak, že – v rámci článku 13 tejto smernice – odchod manžela, ktorý je občanom Únie, by mohol mať za následok zbavenie manžela, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ochrany upravenej v článku 13 ods. 2 smernice a zbavenie tohto ustanovenia jeho podstaty a potrebného účinku.

53.

Ako som uviedol v bode 51 vyššie, vyhlásenie Súdneho dvora, podľa ktorého „už odchod manželky, ktorá je občiankou Únie, viedol k strate práva na pobyt manžela, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a ktorý ostal v hostiteľskom členskom štáte“ ( 37 ), je založené na kombinovanom výklade článkov 12 a 13 smernice 2004/38. Ja sa však domnievam, že takýto výklad je irelevantný, a to z nasledujúcich dôvodov.

54.

Po prvé pripomínam, že smernica 2004/38 jasne rozlišuje dva typy situácií, v ktorých normotvorca Únie stanovil zachovanie práva na pobyt rodinných príslušníkov občana Únie: odchod (alebo úmrtie) občana Únie z hostiteľského členského štátu, ktorý je predmetom článku 12 tejto smernice, a rozvod, anulovanie manželstva alebo ukončenie registrovaného partnerstva, ktoré sú predmetom článku 13 uvedenej smernice.

55.

Na jednej strane odchod v zmysle článku 12 smernice 2004/38 nesúvisí s rozvodom, anulovaním manželstva alebo ukončením registrovaného partnerstva. Ako totiž zdôraznila Komisia v odpovedi na otázku položenú Súdnym dvorom na pojednávaní, pojem „odchod“ v zmysle tohto ustanovenia sa má chápať ako „prostý odchod“, teda skutočný odchod bez úmyslu vrátiť sa do hostiteľského členského štátu, ktorý nie je odôvodnený úmyslom odlúčiť sa, rozviesť sa, anulovať manželstvo alebo ukončiť registrované partnerstvo.

56.

Na druhej strane článok 13 smernice 2004/38 vôbec nespomína odchod, ale len rozvod, anulovanie manželstva alebo ukončenie registrovaného partnerstva. Manželský partner, ktorý je občanom Únie, teda opustí hostiteľský členský štát a vo svojom členskom štáte pôvodu začne rozvodové konanie, pričom jeho odchod je nutne odchodom s cieľom rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva. ( 38 ) Okrem toho za predpokladu, že v takomto prípade občan Únie odíde s maloletým dieťaťom manželov bez toho, aby uzavreli dohodu v tejto súvislosti, uplatnenie článku 12 ods. 3 smernice 2004/38 nevyhnutne predpokladá, že súd v rámci odluky, rozvodu alebo ukončenia partnerstva právoplatne zveril dieťa do osobnej starostlivosti štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom v takom prípade by išlo o situáciu upravenú článkom 13 ods. 2 prvým pododsekom písm. b) smernice.

57.

Vzhľadom na tieto úvahy nemožno pojem „odchod“ v zmysle článku 12 smernice 2004/38 vykladať ako rovnocenný s pojmom odchod s cieľom rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva v rámci článku 13 tejto smernice, a preto sa má v kontexte každého z týchto článkov vykladať rozdielne, keďže tieto články sledujú odlišné ciele.

58.

Po druhé, ako uviedla Komisia v odpovedi na otázku Súdneho dvora na pojednávaní, vzhľadom na to, že z odôvodnenia 15 smernice 2004/38 jasne vyplýva, že cieľom jej článku 13 je, že „rodinní príslušníci by mali byť právne chránení v prípade… rozvodu“, posúdenie odchodu s cieľom rozvodu ako skutočného odchodu bez úmyslu vrátiť sa do hostiteľského členského štátu v zmysle článku 12 tejto smernice by bránilo manželskému partnerovi občana Únie v požívaní právnej ochrany podľa článku 13 ods. 2 smernice, ktorá spočíva v zachovaní odvodeného práva na pobyt, a bolo by teda zjavne v rozpore s účelom tohto ustanovenia. ( 39 )

59.

Mení sa odchodom manželského partnera, ktorý je občanom Únie, zo dňa na deň právna situácia manželského partnera, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, s okamžitým dôsledkom spočívajúcim v automatickej strate odvodeného práva na pobyt?

60.

Podľa môjho názoru dokonca ani v rámci článku 12 smernice 2004/38 nemožno stratu odvodeného práva na pobyt manželského partnera, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, považovať za automatický dôsledok každého odchodu občana Únie, a to z nasledujúcich dôvodov.

61.

Po prvé vo všeobecnosti by som rád ozrejmil, že pokiaľ ide o postavenie „oprávnenej osoby“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2004/38, s odchodom občana Únie z územia hostiteľského členského štátu v zásade môže dochádzať k strate tohto postavenia, keďže sa získava uzavretím manželstva štátneho príslušníka tretej krajiny s občanom Únie, ktorý využíva svoje právo na voľný pohyb v hostiteľskom členskom štáte, kde spoločne bývajú.

62.

Podľa môjho názoru je však potrebné odlišovať situácie, ktoré nespĺňajú podmienky stanovené v článku 12 ods. 3 smernice 2004/38 – akou je situácia, keď občan Únie skutočne odíde z hostiteľského členského štátu bez úmyslu vrátiť sa tam, pričom dôvodom nie je rozvod, anulovanie manželstva alebo ukončenie registrovaného partnerstva, zatiaľ čo jeho manželský partner, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, chce zostať v hostiteľskom členskom štáte, kde spoločne bývali, pričom nemá zverené dieťa do osobnej starostlivosti ( 40 ) – od situácií dočasnej povahy, v ktorých sa treba domnievať, že občan Únie a jeho manželský partner, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, majú naďalej postavenie „oprávnených osôb“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2004/38. Za predpokladu, že občan Únie sa musí dočasne vrátiť do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, alebo sa v ňom dočasne zdržiavať, alebo sa pohybuje a zdržiava v inom členskom štáte z náležite opodstatnených dôvodov ( 41 ), jeho manželský partner, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a ktorý zostane v hostiteľskom členskom štáte najmä preto, aby neprišiel o prácu alebo aby tam pokračoval v štúdiu alebo odbornom vzdelávaní, musí totiž naďalej patriť pod pojem „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2004/38 ( 42 ) po dobu potrebnú na nájdenie novej práce alebo dokončenie štúdia.

63.

Pripomínam, že z článku 16 ods. 3 smernice 2004/38 v každom prípade vyplýva, že nepretržitosť pobytu nie je ovplyvnená dočasnou neprítomnosťou nepresahujúcou spolu šesť mesiacov za rok, ani neprítomnosťou dlhšieho trvania v dôsledku povinnej vojenskej služby, ani neprítomnosťou trvajúcou maximálne dvanásť za sebou nasledujúcich mesiacov v dôsledku vážnych dôvodov, ako sú napríklad tehotenstvo a pôrod, vážna choroba, štúdium alebo odborné vzdelávanie alebo vyslanie do iného členského štátu alebo tretej krajiny.

64.

Po druhé je zrejmé, že na druhé, tretie alebo štvrté premiestnenie občana Únie do iného členského štátu sa vzťahuje právo na voľný pohyb z rovnakého titulu ako na prvé premiestnenie sa do dotknutého hostiteľského členského štátu, a to aj keď ide o premiestnenie na obmedzené obdobie. Je vylúčené, aby bolo právo na voľný pohyb občanov Únie viazané na spôsob, akým si chcú manželia zariadiť svoj manželský život, tým, že by sa od nich vyžadovalo, aby žili spoločne za okolností, ktoré takéto spolužitie neodôvodňujú. ( 43 ) Najmä ekonomická alebo pracovná situácia domácnosti môže viesť manželského partnera, ktorý je občanom Únie, k dočasnému prijatiu zamestnania v inom členskom štáte. ( 44 )

65.

Po tretie keby sa pripustilo, že manželský partner, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, môže automaticky stratiť odvodené právo na pobyt v situáciách, keď občan Únie vykonáva svoje právo na voľný pohyb, bolo by to nielen v rozpore s cieľmi sledovanými smernicou 2004/38, ale predstavovalo by to aj prekážku slobody pohybu, ktorú má každý občan Únie na základe článku 21 ZFEÚ. Takáto automatická strata by totiž mohla odradiť manželského partnera, ktorý je občanom Únie, od výkonu jeho práva na voľný pohyb a viesť ho napríklad k odmietnutiu pracovnej ponuky v inom členskom štáte.

66.

Napokon po štvrté rešpektovanie súkromného a rodinného života, ako je uznané v článku 7 Charty, svedčí v neprospech automatickej straty práva na pobyt. Záver, že v prípade, keď sa občan Únie z náležite opodstatnených dôvodov pohybuje a zdržiava v inom členskom štáte, manželský partner, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, automaticky stráca svoje odvodené právo na pobyt, by totiž predstavoval zásah do súkromného a rodinného života v súvislosti so slobodou pohybu dotknutého občana Únie. ( 45 ) Z pohľadu článku 7 Charty by to mohlo mať za následok, že právo na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého manželstvo naďalej trvá, musí ostať zachované. ( 46 )

67.

Za týchto okolností stratu odvodeného práva na pobyt manželského partnera, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, nemožno vo všetkých prípadoch považovať za automatickú a závisí od preskúmania konkrétneho prípadu.

68.

Po týchto úvahách sa vrátim k analýze rozsudku Singh a i.

69.

Bez toho, aby som chcel spochybniť analýzu Súdneho dvora uvedenú v bodoch 50 až 57 rozsudku Singh a i. ( 47 ), z predchádzajúcich úvah vyplýva, že nie je možné tvrdiť, že odchod manželského partnera, ktorý je občanom Únie, z hostiteľského členského štátu s cieľom rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia partnerstva má za následok stratu práva na pobyt manželského partnera, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ako to vyplýva z bodu 67 uvedeného rozsudku.

70.

V prvom rade vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Singh a i. ( 48 ), boli dodržané podmienky dĺžky trvania manželstva alebo registrovaného partnerstva, ktoré stanovuje článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. a) smernice 2004/38. Podľa môjho názoru je teda jasné, že v takej situácii sa toto ustanovenie uplatňuje v čase medzi prijatím rozhodnutia manželov právne sa odlúčiť, rozviesť sa na základe vzájomnej dohody alebo začať rozvodové konanie na jednej strane a vydaním rozhodnutia o rozvode na druhej strane, a to nezávisle od dátumu odchodu občana Únie najmä s cieľom rozvodu. V tejto súvislosti pripomínam, že v niektorých vnútroštátnych právnych poriadkoch sa pred tým, ako manželia môžu podpísať dohodu alebo podať návrh na rozvod, vyžaduje predchádzajúca faktická odluka alebo lehota na premyslenie. ( 49 )

71.

Okrem toho považujem za dôležité uviesť, že Súdny dvor už rozhodol, že „manželský zväzok nemožno považovať za ukončený, pokiaľ ho neukončil príslušný orgán“. Spresnil tiež, že „to nie je prípad manželov, ktorí jednoducho žijú oddelene, aj keď s úmyslom neskôr sa rozviesť“ ( 50 ).

72.

Podľa môjho názoru by bolo preto paradoxné domnievať sa na jednej strane, že v rámci článku 12 smernice 2004/38 platí, že keď manželia skutočne žijú v manželskom spolužití, manželský partner, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, automaticky stráca svoje odvodené právo na pobyt pri odchode občana Únie z hostiteľského členského štátu, hoci toto právo na pobyt mu bolo priznané najmä práve na základe manželstva, a na druhej strane, že v rámci článku 16 tejto smernice platí, že keď sa manželia počas nepretržitého obdobia piatich rokov pobytu rozhodli pre odluku alebo začali žiť s inými partnermi, manželský partner, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, môže nadobudnúť právo na trvalý pobyt. ( 51 )

73.

V druhom rade, pokiaľ ide o článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. a) smernice 2004/38, zdôrazňujem, že Komisia vo svojich pripomienkach k článku 13 ods. 2 ( 52 ) uviedla, že „z dôvodov právnej istoty zrušenie manželstva nevyhnutne znamená vydanie neodvolateľného rozhodnutia o rozvode; v prípade faktického odlúčenia nie je právo manželského partnera na pobyt nijako dotknuté“ ( 53 ).

74.

Ako vyplýva z bodov 53 až 58 vyššie, v tomto rámci je potrebné najprv určiť, či v prípade odchodu manželského partnera, ktorý je občanom Únie, ide o „prostý odchod“ (článok 12 smernice 2004/38), teda skutočný odchod bez úmyslu vrátiť sa do hostiteľského členského štátu, ktorý nie je odôvodnený rozvodom, anulovaním manželstva alebo ukončením registrovaného partnerstva, alebo či ide naopak o „odchod s cieľom rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia partnerstva“ (článok 13 tejto smernice).

75.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy som presvedčený, že na rozdiel od toho, čo vyplýva z bodu 67 rozsudku Singh a i. ( 54 ), odchod občana Únie s cieľom rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia partnerstva nemá za následok stratu odvodeného práva na pobyt manželského partnera, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, pokiaľ boli splnené podmienky článku 13 ods. 2 tejto smernice. V každom prípade je potrebné, aby príslušné orgány preskúmali každý individuálny prípad predtým, než dôjde k definitívnej strate odvodeného práva na pobyt. ( 55 )

76.

Vec, v ktorej bol vydaný rozsudok NA ( 56 ), sa týkala pakistanskej štátnej príslušníčky vydatej za nemeckého štátneho príslušníka. Manželský pár mal bydlisko v Spojenom kráľovstve, kde manžel získal postavenie zamestnanca a samostatne zárobkovo činnej osoby. Manželka, ktorá sa viackrát stala obeťou domáceho násilia – naposledy v októbri 2006, keď bola viac ako päť mesiacov tehotná – začala v roku 2008, po odchode svojho manžela zo Spojeného kráľovstva v decembri 2006, rozvodové konanie v tomto členskom štáte, pričom obe ich deti jej boli zverené do výlučnej starostlivosti. ( 57 ) Hoci sú tieto deti nemeckými štátnymi príslušníčkami, narodili sa v Spojenom kráľovstve, kde navštevovali školu od roku 2009, resp. od roku 2010. ( 58 )

77.

Pokiaľ ide o právo manželky na pobyt v Spojenom kráľovstve, Súdny dvor najskôr pripomenul, že podľa článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38 rozvod nevedie k strate práva na pobyt rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, ak je to oprávnené mimoriadne ťažkými okolnosťami, ako napríklad v prípade obete domáceho násilia. ( 59 ) Súdny dvor však s odkazom na rozsudok Singh a i. zopakoval, že občan Únie, ktorý je manželom štátneho príslušníka tretej krajiny, musí mať pobyt v hostiteľskom členskom štáte v súlade s článkom 7 ods. 1 smernice 2004/38 až do dňa začatia rozvodového konania, aby sa tento štátny príslušník mohol dovolávať zachovania svojho práva na pobyt podľa článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) tejto smernice. ( 60 ) V uvedenej veci však táto podmienka nebola splnená. Súdny dvor teda rozhodol, že článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c) smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že štátny príslušník tretieho štátu, rozvedený s občanom Únie, ktorého obeťou domáceho násilia bol počas manželstva, nemôže mať na základe tohto ustanovenia nárok na zachovanie práva na pobyt v tomto hostiteľskom členskom štáte, keďže k začatiu rozvodového konania došlo až po odchode manželského partnera, ktorý je občanom Únie, z tohto členského štátu. ( 61 )

78.

Najprv by som chcel poznamenať, že ak sa logika rozsudku Singh a i. ( 62 ) mohla v rámci veci, v ktorej bol vydaný rozsudok NA ( 63 ), uplatniť na výklad článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38, je to z dôvodu, že Súdny dvor preformuloval prvú prejudiciálnu otázku v rozsudku Singh a i. ( 64 ). Ako som uviedol, ( 65 ) všeobecný odkaz Súdneho dvora na článok 13 ods. 2 smernice 2004/38 ( 66 ) umožnil, aby sa jeho výklad tohto ustanovenia uplatnil na všetky prípady uvedené v článku 13 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, a to vrátane dodatočnej podmienky, podľa ktorej občan Únie musí mať pobyt v hostiteľskom členskom štáte až do dňa začatia rozvodového konania. ( 67 )

79.

Domnievam sa však, že toto preformulovanie nebolo potrebné, keďže odpoveď na otázku v takom znení, v akom ju položil vnútroštátny súd, by bola dostatočne užitočná na to, aby mu umožnila rozhodnúť vo veci, o ktorej rozhodoval. ( 68 )

80.

Po tomto spresnení a vzhľadom na môj návrh obmedziť dosah rozsudku Singh a i. teraz vysvetlím dôvody, prečo považujem za potrebné aktualizovať rozsudok NA. ( 69 )

81.

Pokiaľ ide o výklad článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38, na jednej strane zo znenia článku 13 ods. 2 prvého pododseku zreteľne vyplýva, že rozvod nevedie k strate práva na pobyt rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, pokiaľ v minulosti nastala jedna zo skutkových situácií, na ktoré toto ustanovenie odkazuje, konkrétne, okrem iného, ak „pred začatím rozvodového konania… manželstvo trvalo aspoň tri roky, vrátane jedného roku v hostiteľskom členskom štáte“ [bod a)], alebo ak je to odôvodnené mimoriadne ťažkými okolnosťami, napríklad ak ide o „obeť domáceho násilia v čase, keď manželstvo trvalo“ [bod c)] ( 70 ).

82.

Na druhej strane znenie tohto ustanovenia a použitie priraďovacej spojky „alebo“ po uvedení každého prípadu zakladajúceho zachovanie práva na pobyt [body a) až d)] jasne preukazujú vôľu normotvorcu Únie stanoviť alternatívne prípady ( 71 ), v ktorých rozvod nevedie k strate práva na pobyt manžela, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny.

83.

V tejto súvislosti považujem za potrebné dodať, že Komisia vo svojich pripomienkach k článku 13 návrhu, z ktorého vychádza smernica 2004/38, vysvetlila, že podmienky stanovené v článku 13 ods. 2 prvom pododseku písm. a) a c) smernice 2004/38 sledujú odlišné ciele, a to „zabrániť pokusom o obídenie ustanovení o práve na pobyt prostredníctvom účelových manželstiev“ ( 72 ) a „pokryť najmä situácie domáceho násilia“ ( 73 ).

84.

Zdôrazňujem, že ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, s ohľadom na kontext a ciele sledované smernicou 2004/38 nemožno vykladať ustanovenia tejto smernice reštriktívne a v žiadnom prípade ich nemožno zbaviť ich potrebného účinku. ( 74 )

85.

Pokiaľ ide o účel smernice 2004/38 a konkrétne jej článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c), z odôvodnenia 15 tejto smernice vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia je, že „rodinní príslušníci by mali byť právne chránení v prípade… rozvodu“. Toto odôvodnenie výslovne odkazuje na potrebu konať „s primeraným ohľadom na rodinný život a ľudskú dôstojnosť“, pričom uvádza, že „v niektorých prípadoch s cieľom ochrany proti zneužívaniu by sa mali prijať opatrenia, aby sa zabezpečilo, že za takýchto okolností rodinní príslušníci, ktorí sa už zdržiavajú na území hostiteľského členského štátu, si zachovajú svoje právo pobytu výlučne na osobnom základe“ ( 75 ).

86.

Nebolo by preto paradoxné domnievať sa, že právna ochrana, ktorú má článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c) smernice 2004/38 poskytnúť týmto osobám a ktorá spočíva v zachovaní ich práva na pobyt výlučne na individuálnom základe, ak počas manželstva došlo k násiliu, by mohla závisieť iba od rozhodnutia občana Únie, ktorý sa dopustil tohto násilia, opustiť územie hostiteľského členského štátu?

87.

V tejto súvislosti zdôrazňujem, že Komisia v pripomienkach k článku 13 ods. 2 ( 76 ) uviedla, že toto ustanovenie „má za cieľ poskytnúť určitú právnu ochranu týmto osobám, ktorých právo na pobyt je naviazané na rodinný vzťah v podobe manželstva a ktoré by sa v dôsledku toho mohli stať obeťou vydierania rozvodom“.

88.

Článok 13 ods. 2 tejto smernice má v skutočnosti zabrániť takémuto vydieraniu rozvodom. Ak by sa však uplatnil v spojení s článkom 12 tejto smernice, umožnilo by to, aby sa tieto osoby ( 77 ), ktorých právo na pobyt je naviazané na rodinný vzťah v podobe manželstva, mohli stať obeťou nielen vydierania rozvodom, ale aj vydierania odchodom. ( 78 )

89.

Ako som však už uviedol ( 79 ), kombinovaný výklad článkov 12 a 13 smernice 2004/38 nie je podľa môjho názoru relevantný, keďže posúdenie „odchodu s cieľom rozvodu“ ako „odchodu“ v zmysle článku 12 tejto smernice by bránilo manželskému partnerovi občana Únie v požívaní právnej ochrany podľa článku 13 ods. 2 smernice, ktorá spočíva v zachovaní jeho práva na pobyt v prípadoch uvedených v tomto ustanovení, a bolo by teda zjavne v rozpore s účelom tohto ustanovenia. V prípade odluky alebo rozvodu, ktorým predchádzalo domáce násilie, je teda podľa môjho názoru jasné, že článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c) smernice 2004/38 je plne uplatniteľný, a preto odvodené právo na pobyt manželského partnera, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, musí zostať zachované v čase medzi spáchaním domáceho násilia a vyhlásením rozhodnutia o rozvode.

90.

Okrem toho pripomínam, že na jednej strane ochrana upravená v článku 12 ods. 3 smernice 2004/38 sa týka zachovania, za určitých podmienok, práva na pobyt rodinných príslušníkov v prípade „odchodu“ občana Únie vo všeobecnosti (skutočný odchod bez úmyslu návratu) a na druhej strane článok 13 ods. 2 tejto smernice upravuje osobitné situácie, v ktorých sa občan Únie môže rozhodnúť opustiť územie hostiteľského členského štátu v súvislosti s rozvodom, anulovaním manželstva alebo ukončením partnerstva (odchod s cieľom rozvodu). Vzhľadom na odlišnú povahu týchto dvoch druhov odchodu možno tvrdiť, že článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c) smernice 2004/38 predstavuje lex specialis vo vzťahu k článku 12 ods. 3 tejto smernice, a to v rozsahu, v akom je povaha odchodu občana Únie v týchto dvoch ustanoveniach odlišná. Je teda zrejmé, že v prípade odchodu manželského partnera, ktorý je občanom Únie, s cieľom rozvodu sa má článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c) smernice 2004/38 uplatňovať ako osobitné ustanovenie. Toto ustanovenie má totiž prednosť pred všeobecným pravidlom článku 12 smernice 2004/38 v situáciách, ktoré článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c) tejto smernice osobitne upravuje, a to najmä v situáciách, keď sa manželský partner, ktorý je občanom Únie, dopustil domáceho násilia a následne opustí hostiteľský členský štát.

91.

Podľa môjho názoru teda generálny advokát Wathelet správne usúdil, že „situácie uvedené v článku 13 ods. 2 prvom pododseku smernice 2004/38 treba chápať ako rovnaké spúšťače zachovania práva na pobyt štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorý je manželom občana Únie…. Ak uvedený manžel opustí hostiteľský členský štát skôr než nastane jedna z týchto situácií, účinkom článku 13 nemôže byť ‚zachovanie‘ práva na pobyt[ ( 80 )], [ale] ak k odchodu uvedenému v článku 12 ods. 3 dôjde po jednej z týchto udalostí – a nie vyhlásení rozvodu stricto sensu –, ktorá je spúšťačom zachovania práva na pobyt podľa článku 13 ods. 2 prvého pododseku, neskorší odchod občana Únie nemá nijaké následky“ ( 81 ).

92.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy zastávam názor, že je potrebné aktualizovať rozsudok NA nielen na základe znenia, kontextu, účelu a genézy článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38, ale aj s prihliadnutím na najnovší vývoj právnej úpravy Únie v oblasti ochrany obetí trestných činov, najmä obetí domáceho násilia.

93.

Vzhľadom na to sa teda domnievam, že na osobu v situácii, v akej sa nachádza žalobca vo veci samej, sa vzťahuje pôsobnosť smernice 2004/38. Preto je potrebné konštatovať, že prejudiciálna otázka je prípustná.

94.

Pri výklade článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38 nemožno podceňovať právny, politický a spoločenský význam uznania závažnosti problému domáceho násilia. Stanovisko, podľa ktorého by domáce násilie nemalo mať vplyv na uplatňovanie tohto ustanovenia, by nebolo v súlade s právnym systémom Únie ako celkom a za súčasného stavu politiky Únie v oblasti ochrany obetí domáceho násilia by bolo mimoriadne ťažko obhájiteľné.

95.

V prvom rade došlo k vývoju právnej úpravy Únie, pokiaľ ide o uznávanie práv, podporu a ochranu obetí trestných činov, a to vrátane obetí domáceho násilia.

96.

V tomto kontexte treba zdôrazniť, že smernica 2012/29/EÚ ( 82 ) prispela k posilneniu práv obetí trestných činov ( 83 ) a v súvislosti s obzvlášť zraniteľnými osobami ( 84 ) špecificky spomína obete domáceho násilia. ( 85 ) Uvedená smernica tak vo svojom odôvodnení 18 okrem iného uvádza, že domáce násilie je závažný a často skrytý spoločenský problém a obete domáceho násilia preto môžu potrebovať osobitné ochranné opatrenia. ( 86 ) Konkrétne článok 1 ods. 1 prvý a druhý pododsek smernice 2012/29 stanovujú, že „účelom tejto smernice je zaistiť, aby sa obetiam trestných činov poskytli náležité informácie, podpora a ochrana a aby sa im umožnilo zúčastniť sa na trestnom konaní“, resp. že „… práva stanovené v tejto smernici sa vzťahujú na obete bez diskriminácie, a to aj vo vzťahu k povahe ich pobytu“.

97.

Je pravda, že odôvodnenie 10 smernice 2012/29 uvádza, že táto smernica „nerieši podmienky pobytu obetí trestných činov na území členských štátov“ a „podanie trestného oznámenia a účasť na trestnom konaní nezakladá žiadne práva v súvislosti s povahou pobytu obete“ ( 87 ). Ja sa však domnievam, že pri výklade článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38 nemožno túto smernicu nebrať vôbec do úvahy, a to osobitne so zreteľom na celkový súlad právneho systému Únie a jeho politiky v oblasti ochrany obetí domáceho násilia.

98.

Rád by som túto myšlienku spresnil.

99.

Odôvodnenie 57 smernice 2012/29 uvádza, že „u obetí… násilia páchaného blízkou osobou… sa zvyčajne vyskytuje vyššia úroveň sekundárnej a opakovanej viktimizácie, zastrašovania a pomsty“.

100.

Ako by sa teda mohol článku 13 ods. 2 prvému pododseku písm. c) smernice 2004/38 ( 88 ) poskytnúť taký výklad, ktorý by v zjavnom rozpore s účelom tejto smernice ( 89 ) bránil manželskému partnerovi občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, požívať právnu ochranu stanovenú týmto ustanovením, keď smernica 2012/29 vyžaduje od členských štátov, aby „pri posudzovaní toho, či sú takéto obete ohrozené takouto viktimizáciou, zastrašovaním a pomstou… postupova[li] zvlášť opatrne“ a „malo by sa vychádzať z pevnej domnienky, že osobitné ochranné opatrenia budú pre tieto obete užitočné“ ( 90 )?

101.

V druhom rade článok 1 Charty, ktorý má názov „Ľudská dôstojnosť“, hovorí, že „ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať“. Okrem toho vyhlásenie k článku 8 Zmluvy o FEÚ ( 91 ), hoci nemá právnu silu, potvrdzuje politickú vôľu členských štátov bojovať proti všetkým formám domáceho násilia.

102.

V treťom rade členské štáty tak na medzinárodnej ( 92 ), ako aj vnútroštátnej úrovni stále viac uznávajú dôležitosť prijímania právnych predpisov v otázkach domáceho násilia a násilia v rodine.

103.

V tejto súvislosti pripomínam, že článok 59 ods. 1 Istanbulského dohovoru ( 93 ) stanovuje, že „zmluvné strany prijmú potrebné legislatívne alebo iné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa obetiam násilia, ktorých pobytový status závisí od manželovho alebo partnerovho statusu podľa vnútroštátnych právnych predpisov, v prípade zániku manželstva alebo vzťahu v dôsledku násilia poskytlo v prípade osobitne závažných okolností na základe žiadosti, samostatné povolenie na pobyt, bez ohľadu na dobu trvania manželstva alebo vzťahu. Podmienky týkajúce sa udelenia a doby trvania samostatného povolenia na pobyt ustanovujú vnútroštátne právne predpisy“ ( 94 ).

104.

Je pravda, že z tohto ustanovenia vyplýva, že udelenie povolenia na pobyt obetiam domáceho násilia nie je automatické a môže podliehať podmienkam, ktoré majú stanoviť predovšetkým zákonodarcovia členských štátov v súlade s ich vnútroštátnym právom ( 95 ), alebo v prípade pristúpenia Únie k tomuto dohovoru, normotvorca Únie. Z tohto ustanovenia však tiež vyplýva, že vnútroštátni zákonodarcovia nemôžu podmieniť udelenie takéhoto povolenia na pobyt podmienkou založenou na dobe trvania manželstva alebo vzťahu.

105.

Článok 59 ods. 3 tohto dohovoru stanovuje, že obetiam sa vydá obnoviteľné povolenie na pobyt, ak sa príslušný orgán domnieva, že ich pobyt je nevyhnutný buď vzhľadom na ich osobnú situáciu, alebo na účely spolupráce s príslušnými orgánmi v rámci vyšetrovania alebo trestného konania. Podľa dôvodovej správy k dohovoru sa toto ustanovenie vzťahuje najmä na prípady, keď je osobná situácia obete taká, že nemožno rozumne požadovať, aby opustila územie. Táto správa vysvetľuje, že kritérium osobnej situácie obete sa musí posudzovať na základe rôznych faktorov, okrem iného aj bezpečnosti obete, jej zdravotného stavu, rodinnej situácie alebo situácie v jej krajine pôvodu. ( 96 )

106.

Z tohto stručného preskúmania článku 59 Istanbulského dohovoru vyplýva, že v rámci tohto dohovoru sa právomoc zmluvných strán stanoviť podmienky udelenia samostatného povolenia na pobyt spája s povinnosťou zohľadniť pri konkrétnom uplatnení týchto podmienok osobitnú situáciu obete a vydať povolenie na pobyt, ak si to táto jej situácia vyžaduje.

107.

Po tomto spresnení uvádzam, že hoci Istanbulský dohovor nemá v súčasnosti ( 97 ) priamy vplyv na výklad článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38, nie je to tak v prípade právnych úvah, ktoré prináša a ktoré podnecujú politické a sociálne zmeny týkajúce sa ochrany obetí domáceho násilia. Zdá sa mi totiž, že v rozsahu, v akom článok 59 ods. 1 tohto dohovoru umožňuje obetiam získať potrebnú ochranu inštitúcií bez obavy, že páchateľ jej v rámci odplaty odníme alebo bude hroziť odňatím práva na pobyt pod jeho kontrolou ( 98 ), nebolo by logické ignorovať pri výklade článku 13 ods. 2 prvého pododseku písm. c) smernice 2004/38 riziko „vydierania rozvodom“ alebo „vydierania odchodom“, a to bez ohľadu na to, či Únia pristúpi k tomuto dohovoru alebo nie. ( 99 ) Okrem toho obetiam by sa v dôsledku toho bránilo v požívaní ochrany stanovenej týmto ustanovením, hoci jeho účelom je práve chrániť manželského partnera, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a ktorý bol najmä „obeť domáceho násilia v čase, keď manželstvo alebo registrované partnerstvo trvalo“, zachovaním jeho práva na pobyt v hostiteľskom členskom štáte.

108.

Na záver treba konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný. Pristúpim teda k preskúmaniu otázky platnosti.

109.

Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta Súdneho dvora na platnosť článku 13 ods. 2 smernice 2004/38 vzhľadom na články 20 a 21 Charty.

110.

Konkrétne, ako vyplýva zo samotného znenia otázky a jej odôvodnenia uvedeného v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vnútroštátny súd sa pýta, či je toto ustanovenie neplatné v rozsahu, v akom v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva podmieňuje zachovanie práva na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý bol manželom občana Únie a bol obeťou domáceho násilia, najmä podmienkou mať dostatočné zdroje, zatiaľ čo článok 15 ods. 3 smernice 2003/86 v prípade rozvodu alebo odluky nepodmieňuje zachovanie práva na pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý využil právo na zlúčenie rodiny, touto podmienkou. To predstavuje porušenie zásady rovnosti zaobchádzania uvedenej v článkoch 20 a 21 Charty.

111.

Mám pochybnosti o relevantnosti článku 21 Charty, keď ide, tak ako v prejednávanej veci, o preskúmanie otázky, či je režim stanovený v článku 13 ods. 2 smernice 2004/38 pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú manželskými partnermi občana Únie, menej priaznivý ako režim stanovený v článku 15 ods. 3 smernice 2003/86 pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú manželskými partnermi iného štátneho príslušníka tretej krajiny.

112.

V súvislosti s článkom 21 ods. 1 Charty poznamenávam, že neexistuje nijaká súvislosť medzi situáciou v prejednávanej veci a netaxatívnym zoznamom dôvodov uvedených v tomto ustanovení. ( 100 ) Pripomínam totiž, že ako správne uviedla Komisia, článok 13 ods. 2 druhý pododsek smernice 2004/38 sa uplatňuje na všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, a to bez rozlišovania na základe dôvodov uvedených v článku 21 ods. 1 Charty. Keďže rozdielne zaobchádzanie, ktoré zavádza článok 13 ods. 2 smernice 2004/38, je založené na štátnej príslušnosti, zo znenia článku 21 ods. 1 Charty vyplýva, že toto ustanovenie je v prejednávanej veci irelevantné.

113.

Pokiaľ ide o článok 21 ods. 2 Charty, ten podľa vysvetliviek k Charte ( 101 ) zodpovedá článku 18 prvému odseku ZFEÚ a má sa uplatňovať v súlade s týmto ustanovením Zmluvy o FEÚ. ( 102 ) Súdny dvor už pritom spresnil, že článok 18 prvý odsek ZFEÚ sa neuplatňuje v prípade možného rozdielneho zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi členských štátov a štátnymi príslušníkmi tretích krajín. ( 103 ) Článok 21 ods. 2 je preto rovnako irelevantný, keď ide o posúdenie zákonnosti rozdielneho zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú manželskými partnermi občana Únie, v rámci smernice 2004/38 a štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú manželskými partnermi iného štátneho príslušníka tretej krajiny a využili právo na zlúčenie rodiny na základe smernice 2003/86, ako oň žiada vnútroštátny súd.

114.

Treba však konštatovať, že pôsobnosť článku 20 Charty je mimoriadne široká. Tento článok, ktorý stanovuje, že pred zákonom sú si všetci rovní, totiž neobsahuje žiadne výslovné obmedzenie svojej pôsobnosti, a preto sa uplatňuje na všetky situácie, ktoré upravuje právo Únie ( 104 ), ako napríklad tie, ktoré spadajú do pôsobnosti článku 13 ods. 2 smernice 2004/38. Preto sa domnievam, že platnosť článku 13 ods. 2 smernice 2004/38 treba posudzovať iba vzhľadom na článok 20 Charty.

115.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora rovnosť pred zákonom upravená v článku 20 Charty je všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, s výnimkou toho, že by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené. ( 105 ) Z tejto judikatúry tiež vyplýva, že na účely určenia existencie porušenia zásady rovnosti zaobchádzania sa vyžaduje, aby boli skúmané situácie porovnateľné z hľadiska všetkých prvkov, ktoré ich charakterizujú, a najmä s ohľadom na predmet a cieľ vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa zavádza predmetné rozlišovanie, pričom na tento účel sa musia zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej tento akt patrí. ( 106 ) Pokiaľ totiž dotknuté situácie nie sú porovnateľné, rozdielne zaobchádzanie s predmetnými situáciami nepredstavuje porušenie rovnosti pred zákonom zakotvenej v článku 20 Charty. ( 107 )

116.

Teraz preskúmam práve porovnateľnosť situácií v prejednávanej veci.

117.

V prejednávanej veci vzniká otázka, či pokiaľ ide o podmienky zachovania odvodeného práva na pobyt, štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol počas svojho manželstva obeťou domáceho násilia zo strany manželského partnera, občana Únie, a na ktorého sa vzťahuje článok 13 ods. 2 prvý pododsek písm. c) smernice 2004/38, sa nachádza v situácii porovnateľnej so situáciou štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý bol počas svojho manželstva obeťou takéhoto násilia zo strany manželského partnera, štátneho príslušníka tretej krajiny, a na ktorého sa vzťahuje článok 15 ods. 3 smernice 2003/86.

118.

Žalobca vo veci samej vo svojich pripomienkach tvrdí, že vzhľadom na spoločný predmet a cieľ týchto dvoch ustanovení sú situácie, o ktoré ide v prejednávanej veci, porovnateľné. Belgická vláda, Parlament, Rada a Komisia zastávajú opačný názor.

119.

Na účely posúdenia porovnateľnosti týchto dvoch situácií je potrebné preskúmať zásady a ciele oblastí, do ktorých patria smernice 2004/38 a 2003/86.

120.

V krátkosti pripomeniem existujúce rozdiely v rozdelení právomocí medzi Úniu a členské štáty, ako vyplýva z právnych základov, ktoré v Zmluvách upravujú prijímanie legislatívnych aktov vymedzujúcich jednak postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín a jednak postavenie občanov Únie.

121.

Článok 4 ods. 2 písm. j) ZFEÚ stanovuje, že v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti ( 108 ) Únia vykonáva spoločne právomoc s členskými štátmi. Ciele a podmienky výkonu tejto právomoci sú spresnené v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ. Článok 67 ods. 2 ZFEÚ stanovuje, že Únia zabezpečuje absenciu kontrol osôb na vnútorných hraniciach a tvorí spoločnú politiku v oblasti prisťahovalectva a kontroly vonkajších hraníc, ktorá sa zakladá na solidarite medzi členskými štátmi a ktorá je spravodlivá voči štátnym príslušníkom tretích krajín. Okrem toho článok 79 ods. 1 ZFEÚ stanovuje, že spoločná prisťahovalecká politika má za cieľ zabezpečiť vo všetkých etapách účinné riadenie migračných tokov, spravodlivé zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú v členských štátoch, ako aj predchádzanie a posilnený boj proti nelegálnemu prisťahovalectvu a obchodovaniu s ľuďmi. Na prijímanie opatrení uvedených v článku 79 ods. 2 ZFEÚ sa teda uplatňuje riadny legislatívny postup.

122.

Ďalej právomoc Únie v oblasti prisťahovalectva je harmonizačnou právomocou. Účinok prednosti alebo priority jej výkonu pred právomocou členských štátov sa teda líši v závislosti od presného rozsahu a stupňa intervencie Únie. ( 109 ) Preto sa prijímajú spoločné pravidlá formou smerníc ( 110 ), ktoré sú členské štáty povinné prebrať, môžu však prijímať právne predpisy upravujúce otázky, ktoré nie sú upravené právom Únie, a majú tiež možnosť prijať výnimky zo spoločných pravidiel, pokiaľ to právo Únie dovoľuje. Za týchto podmienok si členské štáty v zásade zachovávajú svoje právomoci v oblasti prisťahovaleckého práva.

123.

Naopak, v oblasti občianstva Únie a voľného pohybu osôb to tak nie je. Pokiaľ ide o právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území všetkých členských štátov, ktoré občanom Únie priamo vyplýva z článku 20 ods. 2 písm. a) ZFEÚ a článku 21 ods. 1 ZFEÚ, voľná úvaha členských štátov v oblasti prisťahovalectva totiž nemôže sťažovať uplatňovanie ustanovení týkajúcich sa občianstva Únie alebo slobody pohybu, a to aj keď sa tieto ustanovenia týkajú nielen situácie občanov Únie, ale tiež situácie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú jeho rodinnými príslušníkmi. V opačnom prípade by to bolo zjavne nezlučiteľné s vytvorením vnútorného trhu, ktoré „znamená, že podmienky vstupu a pobytu občana Únie v členskom štáte, ktorého nie je štátnym príslušníkom, budú vo všetkých členských štátoch rovnaké“ ( 111 ).

124.

Napokon je dôležité pripomenúť, že právne postavenie priznané štátnym príslušníkom tretích krajín smernicami vydanými v rámci spoločnej politiky v oblasti prisťahovaleckého práva a postavenie občanov Únie a štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú ich rodinnými príslušníkmi, sú odlišné a zakladajú sa na odlišných právnych logikách. ( 112 ) Vzhľadom na zásadu rozdelenia právomocí totiž rozsah pokrytia a ochrany zaručenej sekundárnym právom Únie nie je pre uvedené dve postavenia rovnaký: v oblasti prisťahovaleckého práva Únie štátny príslušník tretej krajiny nemá rovnaké práva ako občan Únie. ( 113 ) Tento rozdiel má tiež vplyv na právne postavenie rodinných príslušníkov týchto dvoch kategórií právnych subjektov, a to najmä v rámci režimov stanovených smernicami 2003/86 a 2004/38.

125.

Právna náuka v tomto zmysle usudzuje, že rozlišovanie v Zmluvách medzi občanmi Únie a štátnymi príslušníkmi tretích krajín je viac než len sémantické, lebo odráža „základné ústavné rozdelenie, ktoré je jadrom európskeho projektu“ v rozsahu, v akom poukazuje na zásadný rozdiel medzi právami na voľný pohyb občanov Únie a ich rodinných príslušníkov a neexistenciou rovnocenných záruk na úrovni Zmlúv pre štátnych príslušníkov tretích krajín ( 114 ) v rámci spoločnej politiky v oblasti prisťahovaleckého práva.

126.

Z týchto rozdielov v zásadách a cieľoch dotknutých oblastí vyplýva, že predmetné situácie v zásade nie sú porovnateľné. Na doplnenie preskúmania porovnateľnosti týchto situácií však musím teraz analyzovať predmet a cieľ sledovaný smernicami 2003/86 a 2004/38.

127.

Smernica 2003/86 spadá do rámca úloh, ktoré Únii zveruje článok 79 ZFEÚ. ( 115 ) Presnejšie táto smernica bola prijatá na základe článku 63 ods. 3 písm. a) Zmluvy ES, od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy zmeneného na článok 79 ods. 2 písm. a) ZFEÚ, ktorý sa týka sa spoločnej prisťahovaleckej politiky. Ako vyplýva z jej článku 1, účelom smernice 2003/86 je určiť podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov. ( 116 ) Okrem toho z odôvodnenia 4 tejto smernice vyplýva, že jej všeobecným účelom je uľahčiť integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín v členských štátoch tým, že vďaka zlúčeniu rodiny umožňuje rodinný život. ( 117 )

128.

V tejto súvislosti v prvom rade pripomínam, že právo na zlúčenie rodiny v rámci smernice 2003/86 podlieha prísnym podmienkam týkajúcim sa tak garanta, ako aj jeho manželského partnera. V systéme zavedenom touto smernicou sa tak táto smernica uplatňuje v súlade s jej článkom 3 ods. 1, ak je garant držiteľom povolenia na pobyt vydaného členským štátom na obdobie jedného roka alebo dlhšie a má dostatočné vyhliadky na získanie práva na trvalý pobyt. V tomto prípade článok 4 ods. 1 písm. a) smernice 2003/86 stanovuje, že členské štáty povolia vstup a pobyt manželskému partnerovi garanta v súlade s touto smernicou a za predpokladu splnenia podmienok uvedených v kapitole IV a v článku 16 tejto smernice.

129.

Ďalej, pokiaľ ide o požiadavky na garanta, treba pripomenúť, že členský štát môže pri podaní žiadosti o zlúčenie rodiny požiadať manželského partnera, ktorý podal žiadosť, aby predložil dôkaz o tom, že garant má zabezpečené ubytovanie, zdravotné poistenie a trvalý, pravidelný a dostatočný príjem, aby uživil seba a svojich rodinných príslušníkov bez toho, aby využíval systém sociálnej pomoci príslušného členského štátu. ( 118 ) Príslušný orgán dotknutého členského štátu môže v tejto súvislosti najmä odobrať povolenie na zlúčenie rodiny, keď garant už nemá trvalý, pravidelný a dostatočný príjem v zmysle článku 7 ods. 1 písm. c) smernice 2003/86. ( 119 ) Okrem toho členský štát môže požadovať od garanta, aby mal oprávnený pobyt na jeho území počas obdobia nepresahujúceho dva roky predtým, ako sa k nemu pripoja jeho rodinní príslušníci ( 120 ) a aby mal dostatočný príjem na to, aby uživil svoju rodinu počas celého jej pobytu na jeho území, a to až dovtedy, kým jednotliví rodinní príslušníci nezískajú povolenie na pobyt, ktoré je nezávislé od povolenia na pobyt garanta. ( 121 )

130.

Napokon, pokiaľ ide o požiadavky na rodinných príslušníkov, pre ktorých sa žiada o zlúčenie rodiny, členský štát môže na základe článku 7 ods. 2 smernice 2003/86 požadovať od štátnych príslušníkov tretích krajín, aby dodržiavali integračné opatrenia ( 122 ) v súlade s vnútroštátnym právom.

131.

Pokiaľ ide konkrétne o článok 15 smernice 2003/86, poukazujem na to, že z odôvodnenia 15 tejto smernice vyplýva, že cieľom tohto článku je podporovať integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú manželskými partnermi iného štátneho príslušníka tretej krajiny, v prípade rozpadu manželstva. V tomto kontexte článok 15 ods. 3 uvedenej smernice stanovuje, že okrem iného v prípade rozvodu alebo odluky je možné vydať na základe žiadosti samostatné povolenie na pobyt osobám, ktoré vstúpili na základe zlúčenia rodiny. Toto ustanovenie tiež uvádza, že členské štáty vydajú ustanovenia na zabezpečenie udelenia samostatného povolenia na pobyt v prípade mimoriadne zložitých okolností. V tejto súvislosti treba spresniť, že podľa článku 15 ods. 4 tejto smernice podmienky týkajúce sa udelenia a doby platnosti samostatného povolenia na pobyt sú stanovené vnútroštátnym právom. Súdny dvor už totiž rozhodol, že normotvorca Únie stanovením odkazu na vnútroštátne právo v článku 15 ods. 4 smernice 2003/86 poukázal na to, že si želal ponechať v diskrečnej právomoci každého členského štátu, aby vymedzil, za akých podmienok sa má udeliť samostatné povolenie na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny. ( 123 ) Podľa môjho názoru sa táto diskrečná právomoc týka vydávania samostatného povolenia na pobyt v situáciách upravených v článku 15 ods. 3 tejto smernice.

132.

Okrem toho treba uviesť, že článok 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86 oprávňuje členské štáty zamietnuť žiadosť o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny, alebo, podľa potreby, odobrať alebo odmietnuť obnoviť povolenie na pobyt rodinného príslušníka, „keď garant a jeho rodinný príslušník/rodinní príslušníci nežijú alebo prestali žiť v skutočnom manželskom alebo rodinnom vzťahu“ ( 124 ).

133.

K odňatiu alebo odmietnutiu obnovenia však nemôže dôjsť automaticky. Ako rozhodol Súdny dvor, z výrazu „môžu… odobrať“ použitého v tomto ustanovení totiž vyplýva, že členské štáty majú v rámci tohto odobratia priestor na voľnú úvahu. Okrem toho podľa článku 17 smernice 2003/86 príslušný členský štát musí najprv uskutočniť individuálne preskúmanie situácie dotknutého rodinného príslušníka takým spôsobom, že sa vyvážene a primerane posúdia všetky dotknuté záujmy. ( 125 ) Navyše opatrenia na odňatie povolenia na pobyt musia byť prijaté v súlade so základnými právami a predovšetkým s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeným článkom 7 Charty. ( 126 )

134.

Členské štáty sú teda povinné dodržiavať zásadu proporcionality a ciele sledované normotvorcom Únie. ( 127 ) To znamená, ako správne zdôraznila Komisia, že aj keď vnútroštátne orgány podriadia udelenie samostatného povolenia – v prípadoch uvedených v článku 15 ods. 3 smernice 2003/86 – hmotnoprávnym podmienkam, za konkrétnych okolností danej veci musia tieto podmienky zmierniť alebo dokonca neuplatniť, ak si to vyžaduje dodržanie zásady proporcionality alebo požiadavka neohroziť ciele článku 15 tejto smernice. ( 128 )

135.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že úmyslom normotvorcu Únie nebolo zaručiť štátnym príslušníkom tretích krajín odvodené právo na pobyt, ale zaručiť im možnosť požiadať o povolenie na pobyt, ktorého vydanie, ako aj zachovanie jeho platnosti sa riadi právnymi predpismi, ktorých cieľom je stanoviť spoločné pravidlá uplatňovania práva na zlúčenie rodiny. Normotvorca Únie tým zabezpečil aproximáciu vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti prisťahovalectva na základe právomoci udelenej článkom 79 ZFEÚ.

136.

Smernica 2004/38 bola prijatá na základe článkov 12, 18, 40, 44 a 52 Zmluvy ES (teraz články 18, 21, 46, 50 a 59 ZFEÚ) a jej cieľom je uľahčiť výkon základného a individuálneho práva – priznaného občanom Únie článkom 21 ods. 1 ZFEÚ – slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, ako aj posilniť toto právo. Odôvodnenie 5 tejto smernice zdôrazňuje, že aby sa uvedené právo mohlo uplatňovať za objektívnych podmienok dôstojnosti, malo by sa udeliť aj rodinným príslušníkom týchto občanov bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť. ( 129 ) Odvodené právo na pobyt manželského partnera, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, môže konkrétne vyplývať zo samotného manželstva s občanom Únie, ktorý vykonal svoje právo na voľný pohyb. ( 130 )

137.

V tomto kontexte systém stanovený smernicou 2004/38 upravuje výkon slobody pohybu občana Únie a jeho rodinných príslušníkov od momentu ich príchodu do hostiteľského členského štátu až do momentu ich prípadného odchodu z tohto štátu. V tejto smernici je teda právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte upravené stupňovitým spôsobom a smeruje k právu na trvalý pobyt. ( 131 ) V prvom rade tak právo na pobyt do troch mesiacov, upravené v článku 6 smernice 2004/38, nepodlieha nijakej podmienke ani formalite inej, než je povinnosť vlastniť platný preukaz totožnosti alebo pas. ( 132 ) Ďalej právo na pobyt na viac ako tri mesiace podlieha podmienkam stanoveným v článku 7 ods. 1 smernice 2004/38. ( 133 ) A napokon právo na trvalý pobyt ( 134 ) je upravené v článku 16 uvedenej smernice pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa nepretržite po dobu piatich rokov legálne zdržiavali na území hostiteľského členského štátu. ( 135 )

138.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že článok 21 ods. 1 ZFEÚ a ustanovenia smernice 2004/38 nepriznávajú štátnym príslušníkom tretích krajín nijaké samostatné právo. Prípadné práva priznané takýmto štátnym príslušníkom ustanoveniami práva Únie, ktoré sa týkajú občianstva Únie, sú práva odvodené od vykonania slobody pohybu občanom Únie. ( 136 ) Normotvorca Únie však v článkoch 12 a 13 tejto smernice stanovil zachovanie práva na pobyt rodinných príslušníkov občana Únie v dvoch odlišných typoch situácií ( 137 ), a to v prípade úmrtia alebo odchodu občana Únie, respektíve v prípade rozvodu, anulovania manželstva alebo ukončenia registrovaného partnerstva. ( 138 ) Hoci tieto situácie nemajú vplyv na právo na pobyt rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členského štátu ( 139 ), to isté nemožno povedať o rodinných príslušníkoch občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín a ktorí musia na zachovanie odvodeného práva na pobyt splniť určité podmienky.

139.

Ako vyplýva z článku 13 ods. 2 smernice 2004/38, na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je manželským partnerom občana Únie, sa okrem iného v prípade rozvodu uplatňujú osobitné podmienky. Ako som už spresnil, aby si tento štátny príslušník zachoval svoje právo na pobyt, musí sa na neho vzťahovať jedna z alternatívnych situácií uvedených v článku 13 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice. ( 140 ) V prípade, že ešte nenadobudol právo na trvalý pobyt, normotvorca Únie stanovil v druhom odseku tohto ustanovenia zachovanie jeho práva na pobyt výlučne na osobnom základe iba vtedy, ak spĺňa podmienky uvedené v tomto ustanovení, a to najmä podmienky spočívajúce v disponovaní dostatočnými zdrojmi. Tieto podmienky sú totiž rovnocenné s podmienkami, ktoré podľa článku 13 ods. 1 druhého pododseku smernice 2004/38 musí splniť manželský partner občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, pred nadobudnutím svojho práva na trvalý pobyt. ( 141 )

140.

Ako správne zdôraznila Komisia vo svojich pripomienkach, pokiaľ ide o podmienky stanovené v článku 13 ods. 2 smernice 2004/38, je však možné, že v osobitných prípadoch – najmä keď by z dôvodu domáceho násilia zo strany občana Únie voči jeho manželskému partnerovi, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, uplatnenie týchto podmienok neumožňovalo dosiahnuť ciele uvedené v tomto ustanovení alebo by bolo v rozpore so zásadou proporcionality – by vnútroštátne orgány mali byť povinné zmierniť alebo dokonca neuplatniť podmienky stanovené v uvedenom ustanovení. Je teda prípustná určitá flexibilita s cieľom riešiť situácie, v ktorých manželský partner, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny a ktorý je obeťou domáceho násilia, musí získať potrebnú kvalifikáciu, aby si našiel zamestnanie.

141.

V tejto súvislosti pripomínam, že podľa článku 37 smernice 2004/38 členské štáty môžu uplatňovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, ktoré sú priaznivejšie pre osoby, na ktoré sa vzťahuje táto smernica. Ako tiež spresnila Komisia, vnútroštátne ustanovenie alebo správna prax, ktoré by umožnili zmierniť alebo neuplatniť v konkrétnom prípade, keď si to okolnosti vyžadujú, podmienky stanovené v článku 13 ods. 2 druhom pododseku smernice 2004/38, najmä podmienku spočívajúcu v disponovaní dostatočnými zdrojmi, nemožno považovať za ustanovenie, ktoré je v rozpore s cieľom tejto smernice. Treba tiež pripomenúť, že odôvodnenie 15 spresňuje, že cieľom tohto ustanovenia je poskytnúť právnu ochranu štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú manželmi občana Únie a ktorí boli obeťami domáceho násilia, okrem iného v prípade rozvodu.

142.

Z týchto úvah vyplýva, že vzhľadom na ústavnú povahu práva na voľný pohyb a pobyt občanov Únie na území členských štátov, ktoré priamo priznávajú Zmluvy – práva, na ktoré sa vzťahujú posilnené záruky a ktoré sa má stať trvalým v rámci systému zavedeného smernicou 2004/38 – je nielen koherentné, ale aj legitímne, aby manželský partner občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom tretej krajiny, v prípade rozvodu podliehal v súlade s článkom 13 ods. 2 druhým pododsekom tejto smernice podmienkam, ktoré sú prinajmenšom rovnocenné s podmienkami stanovenými pre manželského partnera občana Únie, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu.

143.

Vzhľadom na zistené rozdiely jednak medzi režimami zavedenými smernicami 2003/86 a 2004/38, ktoré majú odlišné právne základy a ciele, ktoré odôvodňujú odlišné právne postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú manželskými partnermi občanov Únie, a štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú manželmi iných štátnych príslušníkov tretích krajín, a jednak medzi cieľmi sledovanými článkom 13 ods. 2 smernice 2004/38 a cieľmi sledovanými článkom 15 ods. 3 smernice 2003/86, je potrebné konštatovať, že predmetné situácie nie sú porovnateľné.

144.

Z preskúmania porovnateľnosti situácií v prejednávanej veci vyplýva ich zjavná rozdielnosť. Právne postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú manželskými partnermi občana Únie, je odvodené od práva zaručeného Zmluvami na ústavnej úrovni a podlieha podmienkam stanoveným smernicou 2004/38, ktoré sú členské štáty povinné dodržiavať. Naopak postavenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú manželskými partnermi iných štátnych príslušníkov tretích krajín, je založené na harmonizačnej právomoci, z ktorej vyplýva, že členské štáty majú určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o podmienky stanovené smernicou 2003/86. V dôsledku toho sú práva vyplývajúce z režimov zavedených týmito dvoma smernicami odlišné.

145.

Tieto úvahy umožňujú dospieť k záveru, že predmetné dve situácie nie sú porovnateľné. Rozdielne zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú obeťami domáceho násilia zo strany svojho manželského partnera, v závislosti od toho, či využili právo na zlúčenie rodiny s občanom Únie alebo so štátnym príslušníkom tretej krajiny, preto neporušuje právo štátnych príslušníkov tretích krajín v jednej či druhej situácii na „rovnosť pred zákonom“, ktoré je zakotvené v článku 20 Charty.

146.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položila Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko), takto:

Preskúmaním prejudiciálnej otázky nebola zistená nijaká skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť článku 13 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. ES L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46), vzhľadom na články 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie.