1.

Granarolo SpA je spoločnosť pôsobiaca v potravinárskom odvetví s čerstvým mliekom, ako aj v oblasti výroby a distribúcie mliečnych výrobkov. V súvislosti so svojím priemyselným parkom v meste Pasturago di Vernate (Taliansko), kde sa nachádza jej výrobný závod a zariadenie na kombinovanú výrobu elektrickej energie a tepla (ďalej len „kogeneračná jednotka“), je držiteľom jediného povolenia na emisie skleníkových plynov. ( 2 ) V skutočnosti však Granarolo už nie je vlastníkom kogeneračnej jednotky, ktorú previedla na spoločnosť E.On Business Solutions (predtým E.On Connecting Energies Italia Srl, ďalej len „EBS“), pôsobiacu v oblasti výroby energie. Granarolo sa preto usiluje získať aktualizáciu svojho povolenia na emisie skleníkových plynov, aby jej už nemohli byť pripisované emisie v súvislosti s kogeneračnou jednotkou. Príslušný orgán jej žiadosť o aktualizácii predmetného povolenia dodnes zamietol. ( 3 )

2.

V tomto kontexte Granarolo podala návrh ( 4 ) na Tribunale ammistrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko). Tento súd zaslal Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu článku 3 písm. e) smernice 2003/87/ES ( 5 ), ktorý vymedzuje pojem „zariadenie“.

3.

Súdnemu dvoru sa v podstate predkladá otázka, či v prípade, že v súvislosti s technologickými jednotkami v tom istom priemyselnom parku bolo vydané jediné povolenie na emisie skleníkových plynov a tieto jednotky boli v povolení považované za jedno a to isté „zariadenie“, má prevod jednej z nich držiteľkou povolenia na fyzickú alebo právnickú osobu za následok, že táto jednotka nie je viacej súčasťou takéhoto zariadenia.

4.

Neskôr v mojich návrhoch navrhnem, aby Súdny dvor odpovedal na túto otázku kladne, a zároveň spresním, že podľa môjho názoru existujú dve výnimky: prvá, keď činnosť, ktorá sa uskutočňuje v prevedenej jednotke, má napriek zmene vlastníka „technické spojenie“ s činnosťami prevodcu a je „priamo súvisiaca“ ( 6 ) so zariadením prevodcu, a druhá, keď prevodca naďalej ostáva „prevádzkovateľom“ ( 7 ) schopným monitorovať emisie tejto jednotky. Domnievam sa, že vec sama nespadá ani pod jednu z týchto dvoch výnimiek.

5.

Článok 3 smernice 2003/87 s názvom „Definície“ stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa používajú tieto definície:

…

…“

6.

Článok 4 tejto smernice s názvom „Povolenia na emisie skleníkových plynov“ stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby od 1. januára 2005 žiadne zariadenia nevykonávali činnosti uvedené v prílohe I, ktoré majú za následok emisie skleníkových plynov špecifikované vo vzťahu k danej činnosti, pokiaľ ich prevádzkovateľ nie je držiteľom povolenia vydaného príslušným orgánom v súlade s článkami 5 a 6, alebo dané zariadenie nie je vylúčené zo systému [EÚ ETS] podľa článku 27.“

7.

Článok 6 uvedenej smernice s názvom „Podmienky a obsah povolenia na emisie skleníkových plynov“ znie takto:

„1.   Príslušné orgány vydajú povolenie na emisie skleníkových plynov, ktoré udeľuje schválenie na vypúšťanie skleníkových plynov z celého zariadenia alebo jeho časti, ak je presvedčený, že prevádzkovateľ je schopný monitorovať emisie a podávať správy.

Povolenie sa môže vzťahovať na jedno alebo viac zariadení v tej istej prevádzk[a]rni[,] [v tom istom areáli – neoficiálny preklad] prevádzkované tým istým prevádzkovateľom.

…“

8.

Článok 7 tej istej smernice s názvom „Zmeny v súvislosti so zariadeniami“ stanovuje:

„Prevádzkovateľ informuje príslušný orgán o každej pripravovanej zmene charakteru fungovania zariadenia, o každom jeho rozšírení alebo významnom znížení jeho kapacity, ktoré si môže vyžadovať aktualizáciu povolenia na emisie skleníkových plynov. Príslušný orgán aktualizuje povolenie, ak je to vhodné. Ak dôjde k zmene identity prevádzkovateľa zariadenia, príslušný orgán aktualizuje povolenie tak, aby obsahovalo meno a adresu nového prevádzkovateľa.“

9.

Príloha I k smernici 2003/87 s názvom „Kategórie činností, na ktoré sa uplatňuje táto smernica“ obsahuje tabuľku, v ktorej je uvedený zoznam týchto činností. K týmto činnostiam patrí „spaľovanie palív v zariadeniach s celkovým menovitým tepelným príkonom väčším ako 20 MW (okrem zariadení na spaľovanie nebezpečného alebo komunálneho odpadu)“. V bode 3 tejto prílohy sa stanovuje, že „keď sa počíta celkový menovitý tepelný príkon zariadenia, aby sa rozhodlo o jeho začlenení do systému… [ETS], spočítajú sa dovedna menovité tepelné príkony všetkých technických jednotiek, ktoré sú jeho súčasťou“.

10.

Článok 3 ods. 1 písm. t) legislatívneho dekrétu č. 30/2013 ( 8 ) vymedzuje pojem „prevádzkovateľ“ ako „osobu, ktorá vlastní alebo riadi zariadenie alebo ktorej je delegovaná rozhodujúca hospodárska právomoc nad technickým fungovaním zariadenia“ ( 9 ).

11.

Článok 3 ods. 1 písm. v) tohto legislatívneho dekrétu vymedzuje pojem „zariadenie“ ako „stacionárnu technologickú jednotku, kde sa uskutočňuje jedna alebo viac činností uvedených v prílohe I a akákoľvek iná priamo súvisiaca činnosť, ktorá má technické spojenie s činnosťami vykonávanými v danej prevádzkarni a ktorá by mohla mať vplyv na emisie a znečisťovanie“.

12.

Článok 13 ods. 1 uvedeného legislatívneho dekrétu stanovuje, že žiadne zariadenia nesmú vykonávať činnosti uvedené v prílohe I k tomuto dekrétu, ktoré majú za následok emisie skleníkových plynov, pokiaľ ich prevádzkovateľ nie je držiteľom povolenia vydaného výborom ETS.

13.

Článok 16 toho istého legislatívneho dekrétu stanovuje, že prevádzkovateľ informuje výbor ETS o každej zmene identity prevádzkovateľa a charakteru fungovania zariadenia, alebo o každom jeho rozšírení alebo významnom znížení jeho kapacity.

14.

Granarolo je spoločnosť pôsobiaca v potravinárskom odvetví s čerstvým mliekom a v procese výroby a distribúcie mliečnych výrobkov. V meste Pasturago di Vernate má výrobný závod s tepelnou elektrárňou, ktorá pozostáva z troch kotlov na výrobu tepla potrebného na jej spracovateľské činnosti.

15.

Táto spoločnosť bola držiteľkou povolenia na emisie skleníkových plynov pre svoj výrobný závod, ktoré sa týkalo „spaľovania palív v zariadeniach s celkovým menovitým tepelným príkonom nad 20 MW“, teda činnosti, ktorá patrí do pôsobnosti prílohy I k legislatívnemu dekrétu č. 30/2013, ktorým sa do talianskeho práva prebrala smernica 2003/87. V súvislosti s týmto závodom podlieha režimu „malých zdrojov emisií“ ( 10 ).

16.

V roku 2013 Granarolo postavila v lokalite svojho výrobného závodu zariadenie na kombinovanú výrobu elektrickej energie a tepla určených na výrobu potravín. Od výboru ETS získala aktualizáciu svojho povolenia na emisie skleníkových plynov, aby boli zohľadnené emisie z tohto zariadenia.

17.

V roku 2017 Granarolo previedla svoju kogeneračnú jednotku na EBS, s ktorou uzavrela zmluvu o dodávke energie, aby jej umožnila pokračovať vo využívaní tepelnej energie a elektrickej energie vyrábanej tuto jednotkou, a tak uspokojovať energetické potreby jej výrobného závodu.

18.

Po uskutočnení tohto prevodu Granarolo predložila výboru ETS žiadosť o aktualizáciu svojho povolenia na emisie skleníkových plynov s cieľom dosiahnuť, aby emisie z kogeneračnej jednotky boli vyňaté z výpočtu emisií skleníkových plynov z dôvodu, že túto jednotku už neprevádzkuje a ani nad ňou nemá kontrolu.

19.

Keďže výbor ETS jej žiadosť zamietol, Granarolo podala na vnútroštátny súd návrh na neplatnosť rozhodnutia ETS o zamietnutí.

20.

Vnútroštátny súd uvádza, že Granarolo na podporu svojho návrhu tvrdí, že výbor ETS vo svojom rozhodnutí o zamietnutí nesplnil požiadavky vyplývajúce zo smernice 2003/87. Granarolo sa konkrétne domnieva, že z článku 3 písm. f) a článku 6 uvedenej smernice jasne vyplýva, že povolenie na emisie skleníkových plynov musí byť vydané prevádzkovateľovi zariadenia. V prejednávanej veci sa však zmluva o dodávke energie medzi spoločnosťami Granarolo a EBS nemôže vykladať v tom zmysle, že v prospech spoločnosti Granarolo zachováva právomoc riadenia a monitorovania emisií z kogeneračnej jednotky, ako by toto zariadenie naďalej prevádzkovala.

21.

Výbor ETS zdôrazňuje pred vnútroštátnym súdom, že prevod časti podniku na EBS nemal vplyv na zostavu zariadenia spoločnosti Granarolo, ktoré pozostáva z výrobného závodu a kogeneračnej jednotky. Kogeneračná jednotka má byť podľa jeho názoru považovaná za zariadenie, ktoré má „technické spojenie“ s výrobným závodom a mohlo by mať vplyv na emisie pripisované spoločnosti Granarolo. Po vydaní povolenia na emisie skleníkových plynov je vraj nepodstatné, že sa držiteľ povolenia líši od prevádzkovateľa zariadenia. V tejto súvislosti z ustanovení zmluvy o dodávke energie v každom prípade vyplýva, že Granarolo si zachováva rozhodujúcu právomoc nad prevádzkou kogeneračnej jednotky.

22.

V tomto kontexte má vnútroštátny súd pochybnosti o tom, ako sa majú vykladať pojmy „zariadenia“ a „činnosti, ktoré majú technické spojenie“ v zmysle článku 3 písm. e) smernice 2003/87. Takisto si kladie otázku, či – ako navrhuje výbor ETS – akýkoľvek výklad, ktorý by pripúšťal, že došlo k rozdeleniu pôvodného zariadenia na dve zariadenia, by viedol k obchádzaniu pravidiel systému obchodovania s emisnými kvótami. V takomto prípade totiž taká kogeneračná jednotka, ktorá má príkon menší ako 20 MW, nepatrí k činnostiam, na ktoré sa vzťahuje príloha I k uvedenej smernici, a je teda vylúčená z vecnej pôsobnosti uvedenej smernice.

23.

Na základe týchto úvah Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio) rozhodnutím z 13. marca 2019, doručeným Súdnemu dvoru 14. augusta 2019, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

24.

Granarolo, EBS, talianska a česká vláda, ako aj Európska komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky.

25.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 17. septembra 2020, boli zastúpení tí istí účastníci konania a tie isté dotknuté subjekty okrem českej vlády.

26.

Ako som uviedol v úvode týchto návrhov, cieľom vnútroštátneho súdu je v podstate objasniť, ktorému podniku (prevodca alebo nadobúdateľ) sa majú pripisovať emisie skleníkových plynov z kogeneračnej jednotky, keď došlo k prevodu vlastníctva tohto zariadenia zo strany držiteľky jediného povolenia v súvislosti s jej priemyselným parkom, kde sa toto zariadenie nachádza. Treba vychádzať z toho, že hoci bolo toto zariadenie a výrobný závod prevodcu pôvodne kvalifikované ako jedno a to isté „zariadenie“ v zmysle článku 3 písm. e) smernice 2003/87, má to tak byť aj po uskutočnení prevodu?

27.

Prvé dve otázky vnútroštátneho súdu, ktoré v týchto návrhoch preskúmam spoločne, sa v podstate týkajú práve tejto problematiky.

28.

Cieľom tretej otázky vnútroštátneho súdu je zistiť, či – v prípade, že by kogeneračná jednotka, o akú ide vo veci samej, po uskutočnení prevodu už nebola považovaná za súčasť „zariadenia“ prevodcu – by mohla skutočnosť, že emisie skleníkových plynov z tohto zariadenia nedosahujú minimálnu prahovú hodnotu 20 MW, aby sa na nich vzťahovala smernica 2003/87, viesť k porušeniu „agregačného pravidla“ uvedeného v bode 3 prílohy I k uvedenej smernici. ( 11 )

29.

Konkrétne, ak by sa kogeneračná jednotka a výrobný závod museli po transakcii vykonanej spoločnosťami Granarolo a EBS považovať za tvoriace jedno a to isté „zariadenie“, ich menovité tepelné príkony by sa podľa „agregačného pravidla“ spočítali dovedna a na ich emisie by sa vzťahoval systém ETS. Na druhej strane, ak by kogeneračná jednotka už nemala byť súčasťou toho istého „zariadenia“ ako výrobný závod, jej celkový menovitý tepelný príkon by nedosahoval minimálnu prahovú hodnotu 20 MW. V dôsledku toho by emisie skleníkových plynov z tohto zariadenia boli vyňaté z vecnej pôsobnosti smernice 2003/87 a systém ETS by sa na nich nevzťahoval.

30.

Pripomínam, že cieľom smernice 2003/87 je vytvorenie systému obchodovania s kvótami na emisie skleníkových plynov, ktorý smeruje k zníženiu emisií týchto skleníkových plynov do ovzdušia a ktorého hlavným cieľom je ochrana životného prostredia. Tento systém je založený na hospodárskej logike, ktorá sa snaží podnietiť každého účastníka systému k tomu, aby vypúšťal nižšie množstvo skleníkových plynov oproti kvótam, ktoré mu boli pôvodne pridelené, a nadbytok postúpil inému účastníkovi, ktorý vyprodukoval vyššie množstvo emisií oproti prideleným kvótam. ( 12 )

31.

Tento princíp obchodovania formou aukcie na kvóty, ktoré normotvorca všeobecne považoval, „keďže ide o najjednoduchší spôsob, za hospodársky najefektívnejší“ ( 13 ) s ohľadom na cieľ „znižovania emisií skleníkových plynov nákladovo efektívnym a hospodársky účinným spôsobom“ ( 14 ), teda závisí od schopnosti účastníkov monitorovať svoje emisie skleníkových plynov.

32.

V prejednávanej veci vzhľadom na zmluvné doložky, ktoré vnútroštátny súd uviedol vo svojich otázkach, som už na začiatku dospel k záveru, že monitorovať emisie kogeneračnej jednotky dotknutej vo veci samej je schopná iba EBS.

33.

Po prvé, ako som uviedol v úvode týchto návrhov, Granarolo už totiž nie je vlastníkom tejto kogeneračnej jednotky. Vnútroštátny súd spresňuje, že Granarolo a EBS sa dohodli na zmluvných doložkách, ktoré ustanovujú prevod tejto kogeneračnej jednotky a dokumentov požadovaných na jej prevádzku na EBS, ako aj udelenie práva stavby a zriadenia vecného bremena s cieľom umožniť spoločnosti EBS toto zariadenie prevádzkovať a udržiavať.

34.

Po druhé zo spôsobu, ako sú formulované otázky vnútroštátneho súdu, vyvodzujem, že hoci sa EBS zaviazala dodávať spoločnosti Granarolo po dobu dvanásť rokov minimálne množstvá tepelnej a elektrickej energie na pokrytie potrieb výrobného závodu, tento jej záväzok nezakladá právomoc Granarolo monitorovať emisie z kogeneračnej jednotky. V prípade, že by EBS nedodala požadovanú elektrickú energiu, jediným dôsledkom toho by bolo, ako uvádza vnútroštátny súd, že by spoločnosti Granarolo musela zaplatiť sumu rovnajúcu sa rozdielu medzi cenou dodávky energie na trhu a cenou stanovenou v zmluve o dodávke energie uzavretej medzi týmito zmluvnými stranami.

35.

Po tretie, hoci vnútroštátny súd spresňuje, že Granarolo má právo spätného odkúpenia kogeneračnej jednotky, ktoré si môže kedykoľvek uplatniť, samotná skutočnosť, že toto právo existuje bez toho, aby bolo sprevádzané konkrétnym aktom zameraným na opätovné získanie vlastníctva tohto zariadenia, podľa môjho názoru neumožňuje prijať záver, že táto spoločnosť má právomoc zvýšiť alebo znížiť celkové množstvo energie vyrábanej uvedeným zariadením.

36.

Po štvrté sa podľa môjho názoru to isté týka zmluvného záväzku, na ktorý poukázal aj vnútroštátny súd a na základe ktorého je EBS povinná vyžiadať si ešte predtým, ako bude vykonávať práce na kogeneračnej jednotke, súhlas od spoločnosti Granarolo. Táto jej povinnosť nemôže zmeniť záver, že množstvo emisií vypúšťaných týmto zariadením monitoruje iba EBS.

37.

Na základe týchto skutočností účastníci konania a strany zainteresované na prejednávanej veci v podstate obhajujú dva odlišné názory.

38.

Na jednej strane sa Granarolo, EBS a Komisia domnievajú, že keďže Granarolo už nemôže monitorovať emisie z kogeneračnej jednotky prevedenej na EBS, je nevyhnutné, aby sa emisie z tohto zariadenia podľa smernice 2003/87 vyňali z povolenia na emisie skleníkových plynov. Granarolo sa totiž domnieva, že z článku 3 písm. f) uvedenej smernice jasne vyplýva, že povolenie na emisie skleníkových plynov musí byť vydané „prevádzkovateľovi“ zariadenia. Za spoločnosť vykonávajúcu túto funkciu však môže byť považovaná iba EBS.

39.

Na druhej strane sa talianska a česká vláda domnievajú, že pojem „zariadenie“ v zmysle článku 3 písm. e) smernice 2003/87 je nezávislý vo vzťahu k pojmu „prevádzkovateľ“. Za okolností vo veci samej možno kogeneračnú jednotku považovať za zariadenie, ktoré spolu s výrobným závodom spoločnosti Granarolo naďalej tvorí jedno a to isté „zariadenie“ a stále podlieha povoleniu pre tento závod, bez ohľadu na to, či sa identita jej prevádzkovateľa líši od identity držiteľa tohto povolenia. ( 15 )

40.

Pokiaľ ide o zostavu kogeneračnej jednotky, Granarolo na pojednávaní uviedla, že v povolení, ktorého je držiteľkou a ktoré odzrkadľuje situáciu, v akej bola pred uskutočnením prevodu na EBS, boli kogeneračná jednotka a výrobný závod navrhnuté ako dve technologické jednotky, na ktoré sa vzťahovalo „agregačné pravidlo“ stanovené v bode 3 prílohy I k smernici 2003/87, a ktoré boli súčasťou jedného a toho istého zariadenia.

41.

Vnútroštátny súd vo svojich otázkach zdôrazňuje, že po uskutočnení prevodu je kogeneračná jednotka stále fyzicky prepojená s výrobným závodom prostredníctvom distribučnej siete. Spresňuje však, že Granarolo môže pokračovať vo výkone svojej činnosti aj v prípade prerušenia dodávky elektrickej energie alebo poruchy činnosti kogeneračnej jednotky.

42.

Z dôvodov, ktoré v týchto návrhoch uvediem neskôr (oddiel B), sa domnievam, že tieto skutočnosti nenaznačujú, že vo veci, akou je vec sama, by sa činnosti kogeneračnej jednotky a výrobného závodu mali považovať za činnosti, medzi ktorými je „technické spojenie“ v zmysle článku 3 písm. e) smernice 2003/87, a z tohto dôvodu by sa mali považovať za jedno a to isté zariadenie.

43.

Po týchto spresneniach bude potrebné určiť, komu možno pripísať emisie skleníkových plynov z kogeneračnej jednotky, o akú ide vo veci samej. Inými slovami, budem musieť určiť, či sa na emisie z takéhoto zariadenia naďalej môže vzťahovať povolenie na emisie skleníkových plynov, akým je povolenie, ktorého držiteľkou je Granarolo.

44.

V tejto súvislosti musím najprv poukázať na to, že povolenie na emisie skleníkových plynov sa môže vzťahovať len na zariadenia alebo časti zariadenia, ktoré držiteľka povolenia „prevádzkuje“ v zmysle článku 3 písm. f) smernice 2003/87 (oddiel C). Následne vysvetlím, že za okolností vo veci samej Granarolo už „neprevádzkuje“ kogeneračnú jednotku, a preto jej uvedené emisie nemožno pripisovať (oddiel D).

45.

Tu musím poukázať na to, že si nemyslím, že zmluvné doložky dohodnuté medzi prevodcom a nadobúdateľom sú relevantné na účely určenia, či má prevedená činnosť „technické spojenie“ s činnosťami prevodcu. Z oddielu D nižšie však vyplýva, že uvedené zmluvné doložky považujem za užitočné na účely identifikácie prevádzkovateľa technologickej jednotky, kde sa takáto činnosť uskutočňuje, teda na účely určenia, komu sa majú pripísať emisie z tejto technologickej jednotky.

46.

Nakoniec odpoviem na tretiu otázku vnútroštátneho súdu týkajúcu sa možného porušenia „agregačného pravidla“ (oddiel F).

47.

Pripomínam, že podľa článku 3 písm. e) smernice 2003/87 „zariadenie“ znamená „stacionárnu technologickú jednotku, kde sa uskutočňuje jedna alebo viac činností uvedených v prílohe I a akákoľvek iná priamo súvisiaca činnosť, ktorá má technické spojenie s činnosťami vykonávanými v danej prevádzkarni a ktorá by mohla mať vplyv na emisie a znečisťovanie“ ( 16 ). Okrem toho „agregačné pravidlo“ uvedené v bode 3 prílohy I k predmetnej smernici predpokladá, že „zariadenie“ môže pozostávať aj zo súboru niekoľkých technologických jednotiek zoskupených v tej istej prevádzkarni. ( 17 )

48.

Na základe týchto ustanovení považujem za potrebné rozlišovať tri prípady, keď držiteľka jediného povolenia na emisie skleníkových plynov prevedie časť podniku na iný subjekt.

49.

V prvom prípade prevádzkovateľ prevedie vlastníctvo zariadení alebo častí zariadenia, na ktoré sa vzťahuje jeho povolenie na emisie skleníkových plynov, na inú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá sa tak stane „prevádzkovateľom“ zariadenia alebo zariadení, alebo častí zariadenia. Riešenie tohto prípadu je stanovené v článku 7 tretej vete smernice 2003/87 a spočíva v tom, že príslušný orgán aktualizuje povolenie tak, aby obsahovalo meno a adresu nového prevádzkovateľa.

50.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že prevádzkovateľ môže v rámci systému ETS úplne slobodne previesť všetky zariadenia alebo časti zariadení, na ktoré sa vzťahuje jeho povolenie na emisie skleníkových plynov, na iný podnik. Po uskutočnení tohto prevodu sa emisie budú pripisovať tomuto druhému podniku.

51.

Je otázne, čo sa stane, ak sa prevedie iba jedna z technologických jednotiek, ktoré sú súčasťou zariadenia, na ktoré sa už vzťahuje povolenie na emisie skleníkových plynov. Situácie čiastočného prevodu sa týkajú nasledujúce dva prípady:

52.

Vymedzenie pojmu „zariadenie“ uvedené v článku 3 písm. e) smernice 2003/87 vyžaduje, aby sa činnosti, na ktoré sa vzťahuje tretí prípad, považovali za činnosti uskutočňované v rámci jedného a toho istého zariadenia, lebo medzi nimi existuje technické spojenie.

53.

Inými slovami, otázka, či je medzi činnosťami prevodcu a nadobúdateľa „technické spojenie“, ovplyvní mnohé zariadenia, ktoré budú existovať po uskutočnení prevodu. V závislosti od toho, či máme do činenia s druhým alebo tretím prípadom, po uskutočnení prevodu môže existovať buď jediné zariadenie, alebo môžu existovať dve zariadenia.

54.

Smernica 2003/87 neobsahuje definíciu pojmu „činnosti, medzi ktorými je technické spojenie“.

55.

Súdny dvor však v rozsudku Elektriciteits Produktiemaatschappij Zuid‑Nederland EPZ už mal príležitosť spresniť, že medzi dvoma činnosťami existuje v podstate „technické spojenie“, ak je jedna z nich súčasťou globálneho technického postupu druhej činnosti. ( 18 )

56.

V uvedenom rozsudku Súdny dvor usúdil, že pokiaľ ide o zariadenie na skladovanie uhlia a tepelnú elektráreň, ktoré sú navzájom prepojené pásovým dopravníkom na zabezpečovanie dodávok uhlia do elektrárne, skladované uhlie je nevyhnutné na fungovanie elektrárne, čo postačuje pre záver, že skladovanie priamo súvisí s činnosťou tejto elektrárne. ( 19 )

57.

Uznávam, že Súdny dvor v tomto rozsudku podľa všetkého výslovne nevylúčil, že činnosť, ktorá nie je „nevyhnutná“ na inú činnosť, môže byť považovaná za majúcu „technické spojenie“ s touto inou činnosťou. Chápem však kritérium prijaté Súdnym dvorom, podľa ktorého situácie, v ktorých sa činnosti považujú za majúce „technické spojenie“, zahŕňajú predovšetkým také situácie, keď by mohla byť ohrozená celistvosť zariadenia, ak by zariadenie už nemohlo využívať prevedenú činnosť. ( 20 )

58.

Prvý prípad uvedený v pododdiele 1 zjavne nie je prípad, o aký ide za okolností vo veci samej. Granarolo previedla na EBS len vlastníctvo svojej kogeneračnej jednotky, pričom povolenie, ktorého je držiteľkou, sa vzťahuje na kogeneračnú jednotku a súčasne na výrobný závod, ktorého vlastníctvo si ponechala.

59.

V prejednávanej veci je preto potrebné preskúmať so zreteľom na spis, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, a s výhradou overení, ktorých vykonanie prináleží vnútroštátnemu súdu, či činnosť, ktorú Granarolo previedla na EBS, má „technické spojenie“ s inými činnosťami, ktoré sa uskutočňujú v zariadení, v súvislosti s ktorým je Granarolo držiteľkou povolenia na emisie skleníkových plynov.

60.

Talianska vláda v tomto smere tvrdí, že keďže je energia vyrábaná kogeneračnou jednotkou spoločnosti EBS určená osobitne pre výrobný závod spoločnosti Granarolo a medzi týmito dvomi zariadeniami existuje fyzické prepojenie, medzi činnosťami týchto spoločností existuje „technické spojenie“.

61.

Granarolo toto tvrdenie spochybňuje a rovnako ako EBS a Komisia tvrdí, že činnosť, ktorá sa uskutočňuje v kogeneračnej jednotke, nemá „technické spojenie“ s činnosťami, ktoré vykonáva vo svojom výrobnom závode, a nemožno ju považovať za priamo súvisiacu s výrobným závodom.

62.

S týmto posledným uvedeným názorom sa stotožňujem.

63.

Ako som uviedol v bode 55 vyššie, na prijatie záveru, že existujú činnosti, medzi ktorými je „technické spojenie“, nepostačuje, aby tieto činnosti boli akýmkoľvek spôsobom prepojené, ale treba preukázať, že prevedená činnosť je súčasťou globálneho technického postupu iných činností prevodcu.

64.

V prejednávanej veci vyplýva zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, že kogeneračná jednotka je s výrobným závodom spoločnosti Granarolo prepojená len prostredníctvom distribučnej siete (t. j. vedenie), ktorá umožňuje dodávku elektrickej energie.

65.

Hoci táto distribučná sieť zaručuje spoločnosti Granarolo privilegovaný prístup k energii vyrábanej EBS, nepostačuje na preukázanie existencie technického spojenia medzi činnosťami týchto dvoch zariadení, lebo, ako konštatoval vnútroštátny súd, uvedený závod môže pokračovať vo výkone svojej činnosti aj v prípade poruchy a prerušenia činnosti kogeneračnej jednotky. Toto posledné konštatovanie sa mi javí ako rozhodujúce.

66.

V tejto súvislosti zo skutkových okolností, ktoré uviedol vnútroštátny súd, ďalej vyplýva, že výrobný závod je pripojený k vnútroštátnej elektrickej sieti, čo pravdepodobne umožňuje jeho zásobovanie elektrickou energiou aj v prípade, že by EBS nezabezpečovala jeho primerané zásobovanie. ( 21 )

67.

Okrem toho sám uvedený závod má tepelnú elektráreň pozostávajúcu z troch kotlov. Podľa spoločnosti Granarolo by táto elektráreň postačovala na výrobu všetkej tepelnej energie nevyhnutnej na pokrytie jej potrieb v oblasti výroby, aj keby jej nebolo možné dodávať tepelnú energiu z kogeneračnej jednotky.

68.

Uvedené skutočnosti podľa môjho názoru naznačujú, že činnosť výroby tepelnej energie a elektrickej energie v rámci kogeneračnej jednotky, o akú ide vo veci samej, nie je súčasťou globálneho technického postupu výrobného závodu, akým je závod prevádzkovaný spoločnosťou Granarolo. Závod Granarolo navyše mohol plne fungovať ešte pred postavením kogeneračnej jednotky. Ide teda o prípad, ktorý je úplne iný než prípad uhoľnej elektrárne vo veci, ktorá viedla k rozsudku Elektriciteits Produktiemaatschappij Zuid‑Nederland EPZ ( 22 ), ktorá nemohla vykonávať svoju činnosť bez uhlia prepravovaného zo skladovacieho zariadenia pásovým dopravníkom.

69.

Za týchto podmienok som presvedčený, že vo veci, akou je vec sama, neexistuje „technické spojenie“ medzi prevedenou činnosťou a činnosťami uskutočňovanými vo výrobnom závode, ktorého vlastníctvo si prevodca ponechal. Predovšetkým, ako správne zdôrazňujú EBS a Komisia, vzťah charakterizujúci tieto činnosti, ktorý ani zďaleka nepredstavuje „technické spojenie“, je podľa všetkého čisto zmluvnej povahy.

70.

Pri opačnom závere by sa muselo vychádzať z predpokladu, že všetci poskytovatelia energetických služieb už len z dôvodu ich prepojenia prostredníctvom elektrickej siete vykonávajú činnosti, ktoré majú „technické spojenie“ s činnosťami ich odberateľov, čo by viedlo k prekrývaniu sa emisií skleníkových plynov, ktoré im možno pripísať, a znemožňovalo by fungovanie systému ETS. ( 23 )

71.

Z uvedených skutočností vyplýva, že činnosť uskutočňovaná v kogeneračnej jednotke, akou je tá, ktorú za okolností vo veci samej previedla Granarolo na EBS, nemôže byť považovaná za majúcu „technické spojenie“ s činnosťami uskutočňovanými vo výrobnom závode, ktorý tak ako výrobný závod spoločnosti Granarolo môže zostať v prevádzke aj bez tohto zariadenia.

72.

Taká vec, akou je vec sama, teda spadá pod druhý prípad opísaný v bode 51 vyššie.

73.

Ďalej sa domnievam, že v takomto prípade samotná skutočnosť, že technologické jednotky boli pred prevodom považované za jedno a to isté „zariadenie“, nemôže spochybniť záver, že v súčasnosti existujú dve zariadenia. Ak medzi činnosťami prevodcu a nadobúdateľa neexistuje technické spojenie, technologická jednotka umožňujúca vykonávať prevedenú činnosť by sa po uskutočnení prevodu mala považovať za oddelenú od tých, kde sa uskutočňujú činnosti prevodcu.

74.

V tejto súvislosti pripomínam, že podľa článku 3 písm. e) smernice 2003/87, ak treba posúdiť, či majú nejaké činnosti „technické spojenie“ s činnosťami vykonávanými v rámci zariadenia, jednoducho treba identifikovať, ako to tvrdí česká vláda, stacionárnu technologickú jednotku, v ktorej sa uskutočňuje jedna alebo viacero činností uvedených v prílohe I k uvedenej smernici.

75.

Súhlasím však so stanoviskom, ktoré generálna advokátka Kokott predniesla v návrhoch vo veci Elektriciteits Produktiemaatschappij Zuid‑Nederland EPZ ( 24 ), podľa ktorého pojem „technologická jednotka“ nie je definovaný, a možno ho vykladať flexibilne.

76.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí talianska vláda, z článku 3 písm. e) smernice 2003/87 totiž nevyplýva, že by sa obvod zariadenia nikdy nemohol rozšíriť alebo zúžiť, ani že by sa po udelení prvého povolenia nikdy nemohla zmeniť zostava zariadenia.

77.

Akýkoľvek iný výklad by mohol viesť k prísnej nemennosti opisu zariadenia uvedeného v prvom povolení a podľa môjho názoru by bol v rozpore so znením článku 7 prvej vety smernice 2003/87, v ktorej sa stanovuje, že môže dôjsť k zmene charakteru fungovania zariadenia a jeho kapacity.

78.

Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že technologické jednotky, medzi ktorých činnosťami nie je „technické spojenie“, by sa v prípade prevodu niektorej z nich mali považovať za samostatné zariadenia, ( 25 ) a to bez ohľadu na to, že v prvom povolení na emisie skleníkových plynov boli identifikované ako jedno a to isté „zariadenie“.

79.

To isté by malo platiť v prípade kogeneračnej jednotky spoločnosti EBS a výrobného zariadenia spoločnosti Granarolo, ktoré nemožno považovať za tvoriace jedno a to isté zariadenie, ale za dve samostatné jednotky.

80.

V nasledujúcom oddiele sa budem venovať analýze otázky, či emisie z kogeneračnej jednotky, o akú ide vo veci samej, môžu byť napriek tomu aj po prevode stále pripisované pôvodnej spoločnosti z dôvodu, že sa už na ne vzťahuje povolenie na emisie skleníkových plynov, ktorého držiteľom je prevodca. Na túto otázku odpoviem záporne, pričom uvediem, že za tieto emisie môže byť zodpovedný iba prevádzkovateľ takéhoto zariadenia. Následne preskúmam, či za okolností, ako sú tie vo veci samej, môže byť spoločnosť ako Granarolo stále považovaná za „prevádzkovateľa“ takéhoto zariadenia. Prijmem záver, že podľa všetkého plní funkciu prevádzkovateľa výhradne EBS.

81.

Chcel by som zdôrazniť, že v článku 3 písm. f) smernice 2003/87 sa stanovuje, že „prevádzkovateľ“ znamená osobu, ktorá „prevádzkuje alebo riadi“ zariadenie, alebo ktorá má „rozhodujúc[u] hospodársk[u] právomoc nad technickým fungovaním“ zariadenia, v prípadoch, kde to ustanovujú vnútroštátne právne predpisy.

82.

Okrem toho, ako som uviedol v bode 31 vyššie, účelom systému ETS je znižovanie emisií skleníkových plynov finančne a ekonomicky výhodným spôsobom. Neobmedzuje transakcie, ktoré môžu vykonávať podniky prevádzkujúce zariadenia, na ktoré sa vzťahuje systém ETS. Dôkazom toho je, ako som konštatoval v bode 49 vyššie, že článok 7 tretia veta smernice 2003/87 výslovne predpokladá situáciu, keď dôjde k zmene prevádzkovateľa.

83.

Vzhľadom na uvedený účel sa rovnako ako Granarolo, EBS a Komisia domnievam, že povolenie na emisie skleníkových plynov sa môže vzťahovať len na zariadenia alebo časti zariadenia, ktoré „prevádzkuje“ držiteľka povolenia.

84.

Akýkoľvek iný výklad by bol podľa môjho názoru v rozpore s cieľmi smernice 2003/87, lebo by viedol k predpokladu, ako správne zdôraznila Granarolo na pojednávaní, že držiteľom povolenia môže byť fyzická alebo právnická osoba, ktorá už nie je schopná monitorovať emisie zo zariadenia. Vzhľadom na riziko, že by emisie nemuseli byť riadne monitorované, alebo by o nich neboli podávané správy, by to nepriaznivo ovplyvnilo systém ETS.

85.

Stanovisko predložené talianskou a českou vládou, podľa ktorého by sa povolenie malo viazať skôr na zariadenie než na prevádzkovateľa, sa mi navyše javí ako nesprávne, lebo ako správne uviedla Komisia na pojednávaní, z článku 6 ods. 1 smernice 2003/87 jasne vyplýva, že povolenie na emisie skleníkových plynov sa udeľuje na základe existencie prevádzkovateľa schopného monitorovať emisie a podávať správy o týchto emisiách. ( 26 )

86.

Podrobné formálne požiadavky, najmä v článku 6 ods. 2, takisto potvrdzujú skutočnosť, že držiteľom tohto povolenia môže byť len prevádzkovateľ. ( 27 ) Podľa tohto ustanovenia predovšetkým vydanie takéhoto povolenia podlieha dodržaniu povinnosti, v zmysle ktorej sú prevádzkovatelia zaviazaní najneskôr do 30. apríla prebiehajúceho roka odovzdať na účely ich zrušenia množstvo kvót rovnajúce sa ich celkovým emisiám počas predchádzajúceho kalendárneho roka. ( 28 ) Spojenie medzi touto povinnosťou a povolením na emisie skleníkových plynov podľa môjho názoru potvrdzuje, že držiteľom tohto povolenia nemôže byť žiaden iný podnik ako podnik prevádzkovateľa, ktorý je povinný tieto kvóty odovzdávať. ( 29 )

87.

Podľa môjho názoru znenie článku 4 smernice 2003/87 tento výklad potvrdzuje. Stanovuje sa v ňom, že členské štáty zabezpečia, aby od 1. januára 2005 žiadne zariadenia nevykonávali činnosti uvedené v prílohe I uvedenej smernice, ktoré majú za následok emisie skleníkových plynov špecifikované vo vzťahu k danej činnosti, pokiaľ ich prevádzkovateľ nie je držiteľom povolenia vydaného príslušným orgánom alebo dané zariadenie nie je dočasne vylúčené zo systému ETS. ( 30 )

88.

Z predchádzajúcich ustanovení vyvodzujem, že povolenie na emisie skleníkových plynov sa môže vzťahovať len na zariadenia alebo časti zariadenia, ktoré „prevádzkuje“ držiteľka povolenia, ktorá je schopná monitorovať a podávať správy o emisiách.

89.

Tvrdenie českej vlády, podľa ktorého by sa smernica 2003/87 mala vykladať s ohľadom na ustanovenia iných smerníc o priemyselných emisiách, a najmä článku 4 ods. 3 smernice 2010/75/EÚ ( 31 ), nemôže podľa môjho názoru viesť k odlišnému záveru.

90.

Česká vláda sa domnieva, že v kontexte smernice 2003/87 treba zohľadniť skutočnosť, že podľa článku 4 ods. 3 smernice 2010/75/EÚ je možná existencia viacerých prevádzkovateľov pre rôzne časti toho istého zariadenia. Podľa názoru uvedenej vlády existencia viacerých prevádzkovateľov rôznych častí toho istého zariadenia nebráni tomu, aby sa toto zariadenie považovalo za jedno zariadenie. A fortiori, povolenie na emisie skleníkových plynov nezávisí ani od existencie jediného prevádzkovateľa.

91.

Toto tvrdenie však nič nemení na tom, že ako vyplýva z ustanovení, ktoré som pripomenul vyššie, povolenie na emisie skleníkových plynov sa môže udeliť, len ak existuje aspoň jeden prevádzkovateľ schopný monitorovať emisie takéhoto zariadenia a podávať o nich správy. Z toho však nijako nevyplýva, že držiteľom tohto povolenia môže byť osoba, ktorá neprevádzkuje zariadenie, na ktoré sa povolenie vzťahuje.

92.

Toto tvrdenie sa v každom prípade týka prípadu, keď existuje viac prevádzkovateľov rovnakého zariadenia, lenže ako vyplýva z oddielu B vyššie, v prejednávanej veci o takýto prípad nejde. ( 32 ) Smer uvažovania českej vlády preto považujem za irelevantný.

93.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že emisie z kogeneračnej jednotky nemožno pripísať jej bývalému vlastníkovi len z toho dôvodu, že sa už na ne vzťahuje jeho povolenie na emisie skleníkových plynov. Možno ich pripísať iba prevádzkovateľovi zariadenia, to znamená osobe, ktorá je schopná monitorovať emisie a podávať o nich správy a je za emisie zodpovedná.

94.

Za okolností vo veci samej si nemyslím, že by zmluvné doložky zaväzujúce Granarolo a EBS naznačovali, že si Granarolo ponechala kontrolu nad kogeneračnou jednotkou, takže je stále jej „prevádzkovateľom“, a že jej možno pripisovať emisie z tohto zariadenia aj napriek zmene jeho vlastníka.

95.

Pripomínam, že podľa spoločností Granarolo a EBS došlo prevodom vlastníctva kogeneračnej jednotky k zrušeniu akejkoľvek kontroly zo strany spoločnosti Granarolo nad týmto zariadením.

96.

Talianska vláda túto argumentáciu odmieta a domnieva sa, že Granarolo naďalej prevádzkuje uvedené zariadenie. Toto zariadenie podľa nej naďalej závisí od energetických potrieb výrobného závodu spoločnosti Granarolo, lebo EBS sa zaviazala dodávať tejto spoločnosti energiu potrebnú na prevádzku závodu počas 12 rokov, v súvislosti s týmto zariadením udelila spoločnosti Granarolo prednostné právo spätného odkúpenia a súhlasila s tým, aby sa bez povolenia spoločnosti Granarolo nevykonávali žiadne údržbárske alebo opravárenské práce.

97.

V tejto súvislosti som už uviedol v bodoch 32 až 36 vyššie, že zo zmluvných doložiek dohodnutých medzi spoločnosťami Granarolo a EBS vyplýva, že len EBS má právomoc zvýšiť alebo znížiť celkové množstvo energie vyrábanej kogeneračnou jednotkou.

98.

Túto právomoc nijako neobmedzuje právo spätnej kúpy, ktoré má Granarolo, ani nutnosť vopred získať od tejto spoločnosti súhlas s uskutočnením prác na tomto zariadení.

99.

Spis, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, neobsahuje žiadne ďalšie skutkové okolnosti, z ktorých by sa dalo vyvodzovať, že Granarolo naďalej prevádzkuje uvedené zariadenie.

100.

S výhradou overení, ktorých vykonanie prináleží vnútroštátnemu súdu, tieto úvahy podľa môjho názoru postačujú na vyvodenie záveru, že Granarolo nie je schopná monitorovať emisie z kogeneračnej jednotky, o ktorú ide vo veci samej, a že ju nemožno považovať za „prevádzkovateľa“, ktorému možno pripisovať tieto emisie. Zastávam názor, že túto funkciu vykonáva iba EBS.

101.

Podľa môjho názoru z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že kogeneračnú jednotku a výrobný závod, o ktoré ide vo veci samej, nemožno považovať za súčasť toho istého „zariadenia“ v zmysle článku 3 písm. e) smernice 2003/87.

102.

V tejto súvislosti sa predovšetkým domnievam, že činnosť uskutočňovaná v kogeneračnej jednotke, o akú ide vo veci samej, nemá „technické spojenie“ s činnosťami výrobného závodu, ktorý je rovnako ako výrobný závod prevádzkovaný spoločnosťou Granarolo pripojený k vnútroštátnej elektrickej sieti a jeho prevádzka môže pokračovať aj v prípade ukončenia činnosti tohto zariadenia.

103.

Okrem toho, pokiaľ zmluvné doložky uzavreté medzi prevodcom a nadobúdateľom alebo iné skutkové okolnosti nenaznačujú, že si prevodca ponecháva kontrolu nad týmto zariadením, takže je naďalej jeho „prevádzkovateľom“ v zmysle článku 3 písm. f) smernice 2003/87 – čo podľa môjho názoru nie je za okolností vo veci samej tento prípad – tak by mal byť považovaný za osobu, ktorá vykonáva túto funkciu, a teda je schopná monitorovať súvisiace emisie a podávať o nich správy, výhradne nadobúdateľ. Tieto emisie by sa preto nemali pripísať prevodcovi, a mali by byť vylúčené z jeho povolenia na emisie skleníkových plynov, pričom nie je dôležitá skutočnosť, že kogeneračná jednotka, z ktorej pochádzajú, sa pred prevodom považovala za jedno a to isté zariadenie spolu s jeho výrobným závodom.

104.

Ďalej vysvetlím dôvody, prečo sa domnievam, že „agregačné pravidlo“ uvedené v bode 3 prílohy I k smernici 2003/87 nebráni tomu, aby za okolností vo veci samej a so zreteľom na skutočnosť, že menovitý tepelný príkon kogeneračnej jednotky je nižší ako 20 MW, nepatrili emisie súvisiace s uskutočňovaním činnosti, ktorú Granarolo previedla na EBS, do vecnej pôsobnosti tejto smernice.

105.

Podľa môjho názoru takýto výsledok nie je nijako odrazom neoprávneného obchádzania pravidiel systému ETS, ale pochádza z výslovnej vôle normotvorcu stanoviť pravidlo de minimis a zahrnúť do vecnej pôsobnosti smernice 2003/87 iba zariadenia s celkovým menovitým tepelným príkonom vyšším ako 20 MW.

106.

V tejto súvislosti konštatujem po prvé, že cieľom „agregačného pravidla“ nie je zabraňovať hospodárskym subjektom v tom, aby svoje zariadenia prevádzali na tretie osoby, ani zabezpečiť, aby všetky zariadenia, ktorých prevádzka si vyžaduje „spaľovanie palív“, boli v čo najväčšej miere zahrnuté v systéme ETS. ( 33 ) Z jeho znenia naopak vyplýva, že sa má uplatňovať „na účely rozhodovania o tom, či sa má zariadenie zahrnúť do systému ETS“, čo znamená, že konkrétne existujú situácie, keď zariadenie nebude spĺňať podmienky na účel zahrnutia do pôsobnosti systému ETS. ( 34 )

107.

Po druhé možnosť, že emisie súvisiace s prevedeným zariadením nepatria do pôsobnosti systému ETS, by sa nemala chápať v tom zmysle, že má podnietiť prevádzkovateľov zariadení patriacich do pôsobnosti systému ETS k tomu, aby tieto zariadenia rozdelili na menšie jednotky a ich vlastníctvo previedli na toľko dcérskych alebo pridružených podnikov, koľko je ich potrebných, aby sa zabezpečilo, že po uskutočnení operácie žiadne zariadenie neprekročí prahovú hodnotu 20 MW.

108.

V tejto súvislosti z oddielu D vyššie vyplýva, že ak napriek zmene vlastníka vyplýva zo zmluvných doložiek dohodnutých medzi zmluvnými stranami alebo z iných skutkových okolností, že prevodca naďalej prevádzkuje technologickú jednotku alebo technologické jednotky, v ktorých sa uskutočňuje prevedená činnosť, táto spoločnosť sa môže považovať za stále zodpovednú za súvisiace emisie. Preto, ak je to vhodné, sa agregačné pravidlo bude naďalej uplatňovať tak, ako to bolo pred prevodom.

109.

Táto úvaha sa mi zdá dostatočná na to, aby sa zabránilo neoprávnenému obchádzaniu systému ETS, a pritom sa zachovala sloboda hospodárskych subjektov pri prijímaní zákonných rozhodnutí o organizácii ich činností a pri uplatňovaní ich zmluvnej samostatnosti.

110.

Po tretie nie je mi jasné, prečo by prevádzkovateľ, akým je Granarolo, smel zvýšiť emisie, ktoré mu boli vopred povolené s cieľom zohľadniť emisie z novej technologickej jednotky postavenej v jeho priemyselnom parku, ktorá nemá technické spojenie s jeho ostatnými činnosťami, ( 35 ) a prečo by po jej prevode na tretiu osobu už nesmel vyňať príslušné emisie zo svojho povolenia na emisie skleníkových plynov iba z toho dôvodu, že je jej bývalým prevádzkovateľom.

111.

Jeho situácia sa totiž nelíši od situácie iného prevádzkovateľa, ktorý by sa bez akékoľvek predchádzajúceho spojenia s touto technologickou jednotkou rozhodol uzavrieť zmluvu o dodávke energie s tou istou treťou osobou. Dodávam, že v prejednávanej veci, ak by EBS sama postavila kogeneračnú jednotku v blízkosti výrobného zariadenia spoločnosti Granarolo namiesto toho, aby spätne odkúpila kogeneračnú jednotku od tejto spoločnosti, na takúto jednotku by sa nevzťahoval systém ETS, pretože by neprekračovala prahovú hodnotu 20 MW. ( 36 )

112.

Na záver by som chcel zdôrazniť, že všeobecným cieľom systému ETS je smerovať k celkovému znižovaniu emisií skleníkových plynov. Tento cieľ by však mohol byť najlepšie dosiahnutý, ak by bolo možné, ako sa to snažia dosiahnuť vo veci samej Granarolo a EBS, previesť zariadenie na výrobu elektrickej energie a tepelnej energie na špecializovaný podnik, ktorý by bol schopný čo možno najefektívnejšie monitorovať emisie z tohto zariadenia.

113.

So zreteľom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko), takto: