1.

Fenomén zdieľania diel chránených autorskými právami a s nimi súvisiacimi právami bez povolenia nositeľov týchto práv prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“ je pre tvorcov a kultúrno‑zábavný priemysel jedným z najväčších hlavolamov v súvislosti s internetom. Tento fenomén nadobúda značné rozmery a spôsobuje straty, ktoré sa každoročne počítajú na miliardy. ( 2 ) Zároveň je mimoriadne ťažké bojovať proti nemu predovšetkým z dôvodu decentralizovanej povahy týchto sietí a určitej spoločenskej podpory myšlienky bezplatného prístupu ku kultúre a zábave. Nie je teda prekvapivé, že sa v súvislosti s ním neustále objavujú nové právne otázky.

2.

Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť, že sprístupnenie a správa platformy vzájomného poskytovania na internete, ktorá umožňuje užívateľom tejto platformy vyhľadávať diela chránené autorskými právami a zdieľať ich v rámci siete „peer‑to‑peer“, predstavujú verejný prenos týchto diel, pokiaľ boli prostredníctvom tejto siete sprístupnené bez súhlasu nositeľov autorských práv. ( 3 ) Ukazuje sa však, že problém spôsobuje aj omnoho zásadnejšia otázka: uskutočňujú verejný prenos samotní užívatelia siete „peer‑to‑peer“? Na prvý pohľad sa síce zdá byť zjavná kladná odpoveď, šikovné argumenty založené na technických špecifikách fungovania týchto sietí však umožňujú tvrdiť opak. Skutočnosť, že tisíce ľudí majú bezplatný prístup k dielam, by tak bola zázrakom. V prejednávanej veci bude mať Súdny dvor príležitosť objasniť tento bod.

3.

Vzhľadom na tieto právne ťažkosti sa niektorí nositelia autorských práv a s nimi súvisiacich práv rozhodli nezostať nič dlžní užívateľom sietí „peer‑to‑peer“. Špecializované podniky alebo advokátske kancelárie nadobúdajú obmedzené právo na využívanie diel výlučne s cieľom získať prostredníctvom súdnych konaní mená a adresy týchto užívateľov, pričom predtým si zistili IP adresy ich internetových pripojení. Týmto užívateľom následne pod hrozbou podania žaloby zasielajú žiadosti o náhradu údajnej škody, ktorú tieto podniky utrpeli. Tieto podniky však najčastejšie namiesto podania žaloby na súde navrhujú uzavretie zmieru výmenou za zaplatenie určitej sumy, ktorá síce niekedy prevyšuje skutočnú škodu, je však omnoho nižšia ako odškodnenie, ktoré by bolo možné požadovať v súdnom konaní. Takže aj keď len malá časť oslovených osôb súhlasí so zaplatením danej sumy, dotknutým podnikom to môže priniesť príjmy, ktoré niekedy prevyšujú príjmy zo zákonného využívania diel, a tie si potom rozdelia s nositeľmi práv k týmto dielam.

4.

Tento postup je síce teoreticky v súlade so zákonom, nejde však o uplatňovanie ekonomických autorských práv, ale o využívanie porušení týchto práv, čím sa porušovanie práva stáva zdrojom príjmov. Autorské právo je tak zbavené svojho účelu a využívané, či dokonca zneužívané na ciele, ktoré sú mu cudzie.

5.

Podnik, ktorý takto koná, sa v právnej náuke často označuje ako „troll autorských práv“ (copyright troll). ( 4 ) Právny systém Spojených štátov podľa všetkého zvlášť praje podnikom „copyright trolls“, fenomén však existuje aj vo viacerých členských štátoch Európskej únie. V prejednávanej veci má Súdny dvor odpovedať na otázku, do akej miery systém ochrany práv duševného vlastníctva zavedený v práve Únie umožňuje alebo požaduje zohľadniť také zneužívanie (v prípade jeho preukázania) pri uplatňovaní právnych nástrojov, ktoré tento systém obsahuje.

6.

Pri odpovedi bude potrebné vziať do úvahy zosúladenie nevyhnutnej súdnej ochrany práv duševného vlastníctva na jednej strane a ochrany osobných údajov prípadných porušovateľov na druhej strane.

7.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci neobsahuje nijaký opis vnútroštátneho právneho rámca. V tejto časti návrhov preto uvediem len právny rámec Únie. Vnútroštátny súd bude teda musieť prispôsobiť výklad tohto práva poskytnutý Súdnym dvorom vlastnému vnútroštátnemu právnemu rámcu.

8.

Článok 3 ods. 1 a ods. 2 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ( 5 ) stanovuje:

„1.   Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.

2.   Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase individuálne zvolenom:

…

…“

9.

Článok 8 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia primerané sankcie a opravné prostriedky vo vzťahu k porušovaniu práv a povinností ustanovených v tejto smernici a prijme všetky nevyhnutné opatrenia, aby sa tieto sankcie a opravné prostriedky uplatňovali. Takto ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a musia mať odrádzajúci účinok.

2.   Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia, aby zabezpečil, že nositelia práv, ktorých záujmy sú dotknuté konaním porušujúcim právo, ku ktorému dochádza na jeho území, si môžu súdnou cestou vymáhať škody a/alebo žiadať súdny zákaz alebo v potrebných prípadoch zhabanie materiálu porušujúceho ich práva, ako aj zariadení, výrobkov alebo súčiastok, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 2.

3.   Členské štáty zabezpečia, aby nositelia práv mali možnosť žiadať o súdny zákaz proti sprostredkovateľom, ktorých služby využívajú tretie strany na porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva.“

10.

Článok 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva ( 6 ) stanovuje:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté prípadné prostriedky, ktoré sú ustanovené v právnych predpisoch [Únie] alebo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré sú priaznivejšie pre vlastníkov práv, opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy ustanovené touto smernicou sa uplatňujú v súlade s článkom 3 na každé porušenie práv duševného vlastníctva stanovených právom [Únie] a/alebo vnútroštátnym právom príslušného členského štátu.

2.   Touto smernicou nie sú dotknuté konkrétne ustanovenia o uplatňovaní práv a o výnimkách obsiahnutých v právnych predpisoch [Únie] týkajúcich sa autorského práva a práv príbuzných autorskému právu, najmä… v smernici [2001/29], najmä v jej… článku 8.

3.   Touto smernicou nie sú dotknuté:

a) … smernica 95/46/ES[ ( 7 )]…

…“

11.

Kapitola II tejto smernice upravuje „opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy“ potrebné na zabezpečenie dodržiavania práv duševného vlastníctva. Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty stanovia opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy potrebné na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, ktorých sa týka táto smernica. Tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy musia byť spravodlivé a nestranné a nesmú byť zbytočne zložité alebo nákladné alebo mať za následok príliš dlhé lehoty alebo neoprávnené prieťahy.

2.   Tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy musia byť účinné, primerané a odradzujúce a musia sa uplatňovať takým spôsobom, aby sa predišlo vytváraniu prekážok zákonného obchodu a musia stanovovať záruky proti ich zneužívaniu.“

12.

Článok 4 tejto smernice znie takto:

„Členské štáty uznajú ako osoby oprávnené žiadať o uplatňovanie opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy uvedených v tejto kapitole:

13.

Článok 8 smernice 2004/48 stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby v súvislosti s konaním týkajúcim sa porušenia práva duševného vlastníctva mohli príslušné súdne orgány na odôvodnený a primeraný návrh navrhovateľa nariadiť, aby porušovateľ a/alebo akákoľvek iná osoba poskytla informácie o pôvode a distribučných sieťach tovarov alebo služieb, ktoré porušujú právo duševného vlastníctva, ak:

…

…

2.   Informácie uvedené v odseku 2 musia, ak je to potrebné, obsahovať:

…

3.   Odseky 1 a 2 sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté iné zákonné ustanovenia, ktoré:

…

14.

Nakoniec článok 13 ods. 1 a 2 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby príslušné súdne orgány na návrh poškodenej strany nariadili porušovateľovi, ktorý sa zapojil do činnosti spojenej s porušovaním nevedome [vedome – neoficiálny preklad], alebo s dostatočným dôvodmi preto, aby o tom vedel, zaplatiť vlastníkovi práv náhradu ujmy úmernú skutočnej ujme, ktorú utrpel v dôsledku porušenia.

…

2.   Ak sa porušovateľ nevedome, alebo s dostatočným dôvodmi preto, aby o tom vedel, zúčastňuje na činnosti spojenej s porušovaním, členské štáty môžu stanoviť, že súdne orgány môžu nariadiť vymáhanie ziskov alebo zaplatenie náhrady ujmy, ktoré môže byť vopred stanovené.“

15.

Článok 2 písm. a) a c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby („rámcová“ smernica) ( 8 ), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009 ( 9 ) (ďalej len „smernica 2002/21“), stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

16.

Článok 1 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) ( 11 ), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009 ( 12 ) (ďalej len „smernica 2002/58“) stanovuje:

„1.   Touto smernicou sa ustanovuje harmonizácia vnútroštátnych ustanovení požadovaných na zabezpečenie primeranej úrovne ochrany základných práv a slobôd, a najmä práva na súkromie a dôvernosť, z hľadiska spracúvania osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore a zabezpečenia voľného pohybu takých údajov a elektronických komunikačných zariadení a služieb v [Únii].

2.   Ustanovenia tejto smernice spodrobňujú a dopĺňajú smernicu [95/46] na účely uvedené v odseku 1…“

17.

Článok 2 smernice 2002/58 stanovuje:

„Pokiaľ nie je stanovené inak, platia definície v smernici [95/46] a v smernici [2002/21].

Platia aj tieto definície:

…

18.

Článok 5 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia dôvernosť správ a príslušných prevádzkových dát prenášaných pomocou verejnej komunikačnej siete a verejne dostupných elektronických komunikačných sietí. Zakážu najmä počúvanie, odpočúvanie a iné druhy narušovania alebo dohľadu nad správami a príslušnými prevádzkovými dátami zo strany iných osôb než sú užívatelia bez súhlasu príslušných užívateľov, pokiaľ to nie je zákonne oprávnené v súlade s článkom 15 ods. 1 Tento odsek nebráni technickému uloženiu, ak je to potrebné s cieľom prenosu správy, bez vplyvu na princíp dôvernosti.“

19.

Článok 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Prevádzkové dáta [Údaje o prenose dát – neoficiálny preklad] týkajúce sa účastníkov a užívateľov, spracovávané a uložené poskytovateľom verejnej komunikačnej siete alebo verejne dostupnej elektronickej komunikačnej služby, sa musia vymazať alebo zanonymniť, ak už naďalej nie sú potrebné na účely prenosu správy, bez vplyvu na odseky 2, 3 a 5 tohto článku a článku 15 ods. 1“

20.

Nakoniec článok 15 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5, článku 6… tejto smernice, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené používanie elektronického komunikačného systému podľa článku 13 ods. 1 smernice [95/46]. Na tento účel členské štáty môžu, medzi iným, prijať legislatívne opatrenia umožňujúce zadržanie údajov na limitované obdobie, oprávnené z dôvodov stanovených v tomto odseku. Všetky opatrenia uvedené v tomto odseku musia byť v súlade so všeobecnými princípmi práva [Únie] vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii.“

21.

Článok 4 body 1, 2, 7 a 9 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) ( 13 ), stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…

22.

Článok 6 ods. 1 písm. f) tohto nariadenia stanovuje:

„Spracúvanie je zákonné iba vtedy a iba v tom rozsahu, keď je splnená aspoň jedna z týchto podmienok:

…

23.

Článok 9 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Zakazuje sa spracúvanie osobných údajov… týkajúcich sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie fyzickej osoby.

2.   Odsek 1 sa neuplatňuje, ak platí niektorá z týchto podmienok:

…

…“

24.

Článok 23 ods. 1 písm. i) a j) tohto nariadenia stanovuje:

„V práve Únie alebo práve členského štátu, ktorému prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ podliehajú, sa prostredníctvom legislatívneho opatrenia môže obmedziť rozsah povinností a práv ustanovených v článkoch 12 až 22 a v článku 34, ako aj v článku 5, pokiaľ jeho ustanovenia zodpovedajú právam a povinnostiam ustanoveným v článkoch 12 až 22, ak takéto obmedzenie rešpektuje podstatu základných práv a slobôd a je nevyhnutným a primeraným opatrením v demokratickej spoločnosti s cieľom zaistiť:

…

25.

Nakoniec články 94 a 95 nariadenia 2016/679 znejú takto:

„Článok 94

Zrušenie smernice [95/46]

1.   Smernica [95/46] sa zrušuje s účinnosťou od 25. mája 2018.

2.   Odkazy na zrušenú smernicu sa považujú za odkazy na toto nariadenie. …

Článok 95

Vzťah k smernici [2002/58]

Týmto nariadením sa fyzickým či právnickým osobám neukladajú dodatočné povinnosti, pokiaľ ide o spracúvanie v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných služieb vo verejných komunikačných sieťach v Únii, v prípadoch, keď podliehajú konkrétnym povinnostiam s rovnakým cieľom stanoveným v smernici [2002/58].“

26.

Mircom International Content Management & Consulting (M.I.C.M.) Limited (ďalej len „Mircom“) je spoločnosť založená podľa cyperského práva. Na základe zmlúv uzavretých s viacerými producentmi erotických filmov v Spojených štátoch a v Kanade vlastní licencie na verejný prenos ich filmov prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“ a sietí vzájomného poskytovania súborov na internete, a to najmä na území „Európy“. Na základe týchto zmlúv je spoločnosť Mircom ďalej povinná zisťovať porušenia výlučných práv týchto producentov, ku ktorým dochádza v rámci sietí „peer‑to‑peer“ a sietí vzájomného poskytovania súborov, a vo vlastnom mene podávať na páchateľov týchto porušení žaloby s cieľom získať náhradu škody, z ktorej 50 % vyplatí uvedeným producentom.

27.

Spoločnosti Telenet BVBA, ako aj Proximus NV a Scarlet Belgium NV sú poskytovateľmi prístupu na internet v Belgicku.

28.

Dňa 6. júna 2019 podala spoločnosť Mircom na Ondernemingsrechtbank Antwerpen (Obchodný súd Antverpy, Belgicko) žalobu, ktorou sa domáhala predovšetkým toho, aby bola spoločnosti Telenet uložená povinnosť poskytnúť identifikačné údaje svojich klientov, ktorých internetové pripojenie bolo údajne použité na zdieľanie filmov, na ktoré má licenciu spoločnosť Mircom, prostredníctvom siete „peer‑to‑peer“ a pomocou protokolu BitTorrent. IP adresy týchto pripojení zhromaždila pre Mircom spoločnosť Media Protector GmbH založená podľa nemeckého práva pomocou špecializovaného softvéru. Telenet je proti tomuto návrhu.

29.

Spoločnostiam Proximus a Scarlet Belgium, proti ktorým Mircom podala podobné žaloby, vnútroštátny súd umožnil vstúpiť do konania vo veci samej ako vedľajším účastníkom konania na podporu návrhov spoločnosti Telenet.

30.

Ondernemingsrechtbank Antwerpen (Obchodný súd Antverpy) má pochybnosti o dôvodnosti návrhu spoločnosti Mircom. Po prvé sa pýta, či vzhľadom na osobitosti sietí „peer‑to‑peer“ ich užívatelia uskutočňujú verejný prenos diel, ktoré prostredníctvom týchto sietí zdieľajú. Po druhé má tento súd pochybnosti o tom, či sa na takú spoločnosť, akou je Mircom, môže vzťahovať ochrana priznaná právom Únie v súvislosti s dodržiavaním práv duševného vlastníctva, keďže Mircom skutočne nevyužíva práva nadobudnuté od producentov filmov, ale sa len domáha náhrady škody od údajných porušovateľov. Také správanie takmer dokonale zodpovedá vymedzeniu pojmu copyright troll v právnej náuke. Nakoniec a po tretie má tento súd pochybnosti o oprávnenosti zhromažďovania IP adries užívateľov internetu, ktorí údajne zdieľali chránené diela prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“.

31.

Za týchto okolností sa Ondernemingsrechtbank Antwerpen (Obchodný súd Antverpy) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

32.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru doručený 6. augusta 2019. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, talianska, rakúska a poľská vláda, ako aj Európska komisia. Účastníci konania vo veci samej a Komisia boli zastúpení na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 10. septembra 2020.

33.

Prvá prejudiciálna otázka sa týka základného problému samotnej existencie porušenia autorských práv a s nimi súvisiacich práv v prípade zdieľania diel prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“. Druhá až štvrtá otázka sa týka rôznych aspektov situácie aktéra, akým je Mircom, z hľadiska ustanovení práva Únie, ktoré sa týkajú dodržiavania týchto práv, ako aj ochrany osobných údajov. Treba teda prirodzene začať touto prvou otázkou.

34.

Prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či výlučné právo na sprístupňovanie chránených diel verejnosti v zmysle článku 3 smernice 2001/29 zahŕňa zdieľanie týchto diel užívateľmi sietí „peer‑to‑peer“ prostredníctvom týchto sietí. Vnútroštátny súd sa zmieňuje o článku 3 ods. 1 tejto smernice, zdá sa však, že predovšetkým článok 3 ods. 2 písm. c) tejto smernice vstupuje do hry vo veci samej, pokiaľ ide o práva producentov filmov. Nie je však vylúčené, že títo producenti sú zároveň nositeľmi autorských práv, ako aj súvisiacich práv k dielam. Treba teda vziať do úvahy obe ustanovenia. Upravujú rovnocennú ochranu, pokiaľ ide o špecifickú formu verejného prenosu diel, ktorou je ich sprístupňovanie verejnosti takým spôsobom, aby k nim každý mal prístup z miesta a v čase, ktoré si sám zvolí.

35.

Spoločnosti Telenet, Proximus a Scarlet Belgium vo svojich pripomienkach kategoricky odmietajú existenciu verejného prenosu v prípade užívateľov sietí „peer‑to‑peer“, v každom prípade pokiaľ ide o užívateľov, ktorí prostredníctvom týchto sietí sťahujú súbory. Títo účastníci konania vychádzajúc zo špecifík fungovania aktuálnych sietí „peer‑to‑peer“ tvrdia, že segmenty súborov obsahujúce predmetné diela, ktoré sú týmito užívateľmi nakoniec nahraté, ( 14 ) sú samy osebe nepoužiteľné a príliš malé na to, aby sa prinajmenšom pod určitou prahovou hodnotou dali považovať za dielo, či dokonca jeho časť. Títo užívatelia okrem toho často nevedia o tom, že keď prostredníctvom uvedených sietí sťahujú diela, tieto diela sú súčasne nahrávané iným užívateľom. Uvedení účastníci konania tak tvrdia, že verejný prenos diel prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“ uskutočňujú len osoby, ktoré ako prvé sprístupnia dielo na sieti, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora ( 15 ) spoločne so správcami stránok, kde sa súbory indexujú. Naopak, bežní užívatelia sietí „peer‑to‑peer“ len poskytujú zariadenia umožňujúce realizáciu tohto verejného prenosu. Na týchto tvrdeniach je podľa všetkého založená prvá prejudiciálna otázka.

36.

Aby som na ňu mohol odpovedať, musím pripomenúť spôsob fungovania sietí „peer‑to‑peer“ založených na technológii protokolu BitTorrent. ( 16 )

37.

Protokol BitTorrent umožňuje vzájomné poskytovanie súborov prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“. Na jeho fungovanie je potrebné stiahnutie osobitného softvéru: „BitTorrentový klient“ (BitTorrent client). ( 17 ) Tento program funguje prostredníctvom „torrentových súborov“ (torrent files). Torrentové súbory neobsahujú údaje, ktoré predstavujú digitálnu podobu zdieľaného diela, ( 18 ) ale metaúdaje, ktoré umožňujú predovšetkým nájsť konkrétny súbor obsahujúci dielo. Pre každý súbor obsahujúci dielo sa vytvorí jeden torrentový súbor. Torrentové súbory je možné sťahovať z indexačných stránok, ktoré existujú na internete. ( 19 ) Po stiahnutí torrentového súboru súvisiaceho s hľadaným dielom (presnejšie súboru obsahujúceho toto dielo) kontaktuje torrentový klient najprv špeciálny server, tracker, ktorý mu uvedie počítače, ktoré sú súčasťou siete „peer‑to‑peer“ obsahujúcej dotknutý súbor. ( 20 ) Torrentový klient sa následne skontaktuje priamo s týmito počítačmi ( 21 ) s cieľom stiahnuť súbor. Počítače zdieľajúce ten istý súbor tvoria sieť „peer‑to‑peer“ v pravom zmysle slova (swarm – „roj“).

38.

Osobitosť protokolu BitTorrent spočíva v tom, že súbory nie sú nahraté celé, ale rozdelené na malé segmenty (pieces). Tieto segmenty sa sťahujú v náhodnom poradí z rôznych počítačov, ktoré sú súčasťou „roja“. Informácie o jednotlivých segmentoch potrebných na kompletizovanie sťahovaného súboru sa nachádzajú v torrentovom súbore. Torrentový klient tieto segmenty spojí, čím (znovu)vytvorí súbor obsahujúci dielo. Ďalšia osobitosť protokolu BitTorrent spočíva v tom, že každý segment sťahovaného súboru môže byť súčasne nahrávaný inými počítačmi siete „peer‑to‑peer“, a to až do stiahnutia celého súboru. Tým sa výrazne zvyšuje rýchlosť sťahovania pre všetky počítače siete „peer‑to‑peer“, lebo tá závisí predovšetkým od počtu počítačov, ktoré môžu nahrať jednotlivé segmenty. Torrentový klient napokon stiahne najprv segmenty, ktoré sú v „roji“ najzriedkavejšie, aby zvýšil ich počet.

39.

Dielo je dostupné na zdieľanie v sieti „peer‑to‑peer“, kým sa úplný súbor obsahujúci toto dielo nachádza v priečinku, ku ktorému má prístup torrentový klient užívateľa siete, a kým je jeho počítač pripojený na internet. Keď nie je k dispozícii nijaký užívateľ, ktorý by zdieľal súbor obsahujúci dielo, súvisiaci torrentový súbor nie je možné stiahnuť z indexačnej platformy (je „mŕtvy“).

40.

Na úkon, ktorým určitá osoba umožní osobám, ktoré nepatria do jej súkromného okruhu, stiahnuť chránené diela uložené v pamäti jej počítača, sa vzťahuje výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie týchto diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí, v zmysle článku 3 smernice 2001/29.

41.

Podľa judikatúry Súdneho dvora na to, aby išlo o sprístupnenie, postačuje, aby bolo dielo verejnosti sprístupnené takým spôsobom, že osoby, ktoré ju tvoria, môžu mať k tomuto dielu prístup z miesta a v čase, ktoré si samy zvolia, pričom nie je rozhodujúce, či skutočne využijú alebo nevyužijú túto možnosť. ( 23 ) Inými slovami, v prípade sprístupnenia verejnosti je nepodstatné, či naozaj došlo k prenosu diela. Dôležitá je len existencia možnosti takého prenosu, ktorý následne prípadne uskutoční osoba, ktorá je súčasťou verejnosti a chce mať k dielu prístup. Táto vlastnosť je kľúčová na účely posúdenia vzájomného poskytovania diel prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“ z hľadiska autorských práv a najmä práva na sprístupňovanie verejnosti.

42.

Existujú tri rôzne situácie, v ktorých sa môžu užívatelia sietí „peer‑to‑peer“ nachádzať z hľadiska nahrávania obsahu.

43.

Prvým prípadom sú užívatelia, ktorí majú úplný súbor a zdieľajú ho tým, že jeho segmenty nahrajú záujemcom. Títo užívatelia sa nazývajú seeders („sejači“) a môže ísť jednak o osoby zdieľajúce súbor, ku ktorému získali prístup z iných zdrojov, než je sieť „peer‑to‑peer“, a jednak o osoby, ktoré po stiahnutí celého súboru nechajú torrentového klienta zapnutého, aby odpovedal na žiadosti iných užívateľov o nahratie segmentov tohto súboru.

44.

Druhým prípadom sú osoby, ktoré sťahujú súbor, ale nemajú ho ešte celý. Tieto osoby alebo presnejšie ich počítače sa nazývajú peers („partneri“). ( 24 ) Princíp fungovania torrentových klientov spočíva v tom, že pri sťahovaní segmentov určitého súboru automaticky a súčasne nahrávajú už stiahnuté segmenty iným rovnocenným počítačom, ktoré tieto segmenty vyhľadávajú, a to až do stiahnutia všetkých segmentov tvoriacich úplný súbor. Užívateľ následne buď vypne torrentového klienta, a teda nahrávanie segmentov súboru, alebo ho nechá zapnutého, čím sa stáva „sejačom“.

45.

Z hľadiska práva na sprístupňovanie verejnosti sa podľa mňa seeders a peers nachádzajú v porovnateľnej situácii. Kým totiž peer sťahuje súbor, zároveň – a nevyhnutne – sprístupňuje segmenty súboru, ktoré má k dispozícii, „roju“, t. j. jeho torrentový klient odpovedá na žiadosti ďalších peers o nahratie. Keďže s výnimkou prípadu technického problému sa sťahovanie zastaví až po stiahnutí celého súboru, lebo segmenty sú pred zostavením úplného súboru nepoužiteľné, sprístupňovanie verejnosti sa týka celého súboru obsahujúceho dielo. To isté platí pre „seedera“, ktorý zas sprístupňuje súbor verejnosti (členom „roja“), keď ho celý stiahol.

46.

Naopak, skutočné nahratie segmentov súboru a počet nahratých segmentov závisia od toho, či existujú alebo neexistujú „peers“, ktorí majú záujem o ich stiahnutie, od počtu „seederov“ rovnakého súboru, ako aj od nahrávacej rýchlosti internetového pripojenia dotknutého užívateľa. Platí to pre „peers“, ako aj pre „seederov“: „seeder“ nič nenahráva, ak nie sú záujemcovia o jeho súbor, „peer“ nič nenahráva, ak má len segmenty, ktoré už ďalší členovia „roja“ vlastnia alebo ak ich vedia rýchlejšie nahrať iní „peers“. Môže sa teda stať, že „seeder“ aj „peer“ nenahrá nijaký segment súboru, nahrá neurčitý počet týchto segmentov alebo nahrá celý súbor. Táto skutočnosť je však nepodstatná z hľadiska práva na sprístupňovanie verejnosti, lebo ako som už vysvetlil, to, či sa prenos predmetného diela naozaj uskutočnil alebo neuskutočnil, nemá vplyv na určenie, či došlo k sprístupneniu verejnosti: postačuje samotná možnosť takého prenosu. Nie je teda potrebné uplatniť prahovú hodnotu, pokiaľ ide o množstvo nahratých údajov, ktorá je spomenutá v prvej prejudiciálnej otázke písmene b).

47.

Okrem toho fungovanie sietí „peer‑to‑peer“ ako sietí vzájomného poskytovania súborov je založené na zásade „do ut des“: na získanie možnosti stiahnuť je potrebné nahrať. Indexačné stránky tak požadujú, aby užívatelia dodržali určitý pomer medzi nahrávaním a sťahovaním, ktorý je väčšinou stanovený okolo hodnoty 1. ( 25 ) Užívatelia s príliš nízkym pomerom môžu byť zablokovaní („zakázaní“, po anglicky „ban“). V dôsledku samotnej skutočnosti, že pri internetovom pripojení je rýchlosť nahrávania často slabšia než rýchlosť sťahovania, však iba nahrávanie segmentov súborov v čase ich sťahovania nepostačuje na udržanie pomeru na požadovanej úrovni. ( 26 ) Je teda potrebné nahrávať aj po skončení sťahovania. Každý riadny užívateľ siete „peer‑to‑peer“ sa preto stáva „seederom“ a sprístupňuje verejnosti súbory, ktoré vlastní.

48.

Tvrdenia spoločností Telenet, Proximus a Scarlet Belgium, podľa ktorých segmenty vymieňané prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“ nepredstavujú časti diel, na ktoré sa vzťahuje ochrana autorských práv, v dôsledku toho nie sú dôvodné. Tieto segmenty totiž nie sú časťami diel, ale časťami súborov obsahujúcich tieto diela. Tieto segmenty sú len nástrojom na prenos týchto súborov podľa protokolu BitTorrent. Skutočnosť, že prenesené segmenty sú samy osebe nepoužiteľné, nie je podstatná, lebo sprístupňovaný je súbor obsahujúci dielo, t. j. dielo v digitálnej podobe. Ak je však z hľadiska práva na sprístupňovanie verejnosti nepodstatné, či došlo alebo nedošlo k prenosu diela, technický postup, pomocou ktorého k tomuto prenosu dochádza, je ešte menej podstatný. ( 27 )

49.

Nakoniec z tohto hľadiska sa fungovanie sietí „peer‑to‑peer“ veľmi nelíši od fungovania svetovej siete (World Wide Web). Uverejnenie diela online znamená len to, že súbor obsahujúci toto dielo je uložený na serveri pripojenom na internet a má adresu URL (Uniform Resource Locator), pomocou ktorej je k nemu možný prístup. Dielo ako predmet, ktorý môže človek vnímať, existuje na svetovej sieti, len pokiaľ sa klientsky počítač pripojí k predmetnému serveru, skopíruje súbor a zobrazí toto dielo na obrazovke (alebo reprodukuje jeho zvuky). Samotné umiestnenie súboru obsahujúceho dielo na server prístupný zo svetovej siete postačuje na prenos (sprístupnenie). Okrem toho internet funguje podľa zásady packet switch („prepínanie balíkov“): súbor obsahujúci predmetné dielo je rozdelený na malé balíky ( 28 ) údajov, ktoré sú odosielané medzi serverom a klientom v náhodnom poradí a po rozličných trasách. Tieto balíky sú samy osebe nepoužiteľné alebo v každom prípade príliš malé na to, aby obsahovali pôvodné časti diela, a až po prenose sú znova spojené do súboru‑diela. Napriek tomu je nepochybné, že na svetovej sieti dochádza k verejnému prenosu. Právo na sprístupňovanie verejnosti je určené najmä na používanie diel na internete, predovšetkým na svetovej webovej sieti.

50.

Tretia situácia, v ktorej sa nachádzajú užívatelia sietí „peer‑to‑peer“, je situácia užívateľov, ktorí súbory sťahujú, ale nenahrávajú ich počas sťahovania ani po ňom. Niektoré BitTorrentové klientské účty totiž umožňujú takúto konfiguráciu. ( 29 ) Títo užívatelia sa nazývajú „leechers“. „Leechers“ zablokujú možnosť sťahovania segmentov súborov zo svojich počítačov, nesprístupňujú súbory verejnosti, a teda nedochádza k porušovaniu tohto výlučného práva.

51.

Po tomto spresnení sa však „leechers“ na jednej strane predsa len dopúšťajú porušovania výlučného práva na rozmnožovanie diela, ktoré chráni článok 2 smernice 2001/29. Ak totiž rozmnoženina súboru obsahujúceho chránené dielo, ktorá vznikne jeho stiahnutím, slúži na súkromné použitie, z ustálenej judikatúry vyplýva, že na rozmnoženinu sa nevzťahuje výnimka súkromného použitia v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice, keď sa rozmnoženina vyhotovila z nelegálneho zdroja. ( 30 ) Presne to však platí v prípade stiahnutia diela sprístupneného prostredníctvom siete „peer‑to‑peer“ bez povolenia nositeľa autorských práv a s nimi súvisiacich práv. V konaní vo veci samej však nejde o porušenie práva na rozmnožovanie. Navyše v niektorých systémoch vnútroštátneho práva je dosiahnutie zisku z falšovania, ktorého sa dopustila tretia osoba, samo osebe trestným činom.

52.

Na druhej strane fungovanie sietí „peer‑to‑peer“ je založené na mechanizme vzájomného poskytovania, t. j. že protiváhou každého stiahnutia musí byť nahratie. Ak je počet užívateľov siete, ktorí nahrávajú, príliš malý, sieť funguje zle, lebo rýchlosť sťahovania je príliš nízka. Ak už nie sú nijakí „seederi“, sieť úplne prestáva fungovať a torrentový súbor je „mŕtvy“. Z tohto dôvodu „trackers“ diskriminujú užívateľov, ktorí nenahrávajú („leechers“), tým, že im znižujú rýchlosť sťahovania, či dokonca im zablokujú prístup. Stratégia sťahovania bez nahrávania tak môže fungovať len pri príležitostnom používaní sietí „peer‑to‑peer“ a „leechers“ zo samotnej svojej podstaty predstavujú okrajový jav týchto sietí.

53.

Z toho vyplýva, že zablokovanie funkcie nahrávania BitTorrentového klienta síce môže slúžiť ako dôvod obhajoby v súdnom konaní o náhradu škody spôsobenej porušením práva na sprístupňovanie verejnosti, sťahovanie chránených diel prostredníctvom siete „peer‑to‑peer“ však podľa môjho názoru predstavuje dostatočnú indíciu pravdepodobnosti takého porušenia vo fáze, keď sa poškodený nositeľ práv usiluje získať osobné údaje dotknutých osôb z IP adries ich internetových pripojení.

54.

Spoločnosti Telenet, Proximus a Scarlet Belgium ďalej tvrdia, že užívatelia sietí „peer‑to‑peer“ si nemusia byť vedomí toho, že pri sťahovaní diel prostredníctvom týchto sietí ich zároveň nahrávajú. V každom prípade títo užívatelia nezohrávajú nezastupiteľnú úlohu pri sprístupňovaní diel zdieľaných prostredníctvom týchto sietí verejnosti. Podľa judikatúry Súdneho dvora však znalosť veci a nezastupiteľná úloha užívateľa predstavujú nevyhnutné podmienky na konštatovanie existencie verejného prenosu.

55.

Po prvé, čo sa týka znalosti veci u užívateľov sietí „peer‑to‑peer“, treba poukázať na to, že BitTorrentoví klienti nepredstavujú štandardný softvér, ktorý by bol bežne nainštalovaný v počítači. Na ich inštaláciu, konfiguráciu a používanie je potrebné osobitné know‑how, ktoré je však pomerne jednoduché získať najmä vďaka mnohým návodom, ktoré sú k dispozícii na internete. Každý návod však jasne informuje o tom, že sťahovanie prostredníctvom siete „peer‑to‑peer“ je automaticky sprevádzané nahrávaním rovnakého obsahu. V niektorých týchto návodoch je uvedené aj to, akým spôsobom je túto funkciu možné vypnúť.

56.

Po druhé, ako som už vysvetlil, ( 31 ) užívatelia sietí „peer‑to‑peer“ sú informovaní o svojom pomere medzi nahrávaním a sťahovaním, pričom príliš nízky pomer môže viesť k zákazu indexačnej stránky. Veľmi dobre si teda uvedomujú, že účasť na sieťach „peer‑to‑peer“ znamená nielen sťahovanie obsahu, ale aj nahrávanie obsahu.

57.

Nie som preto presvedčený o údajnej nevedomosti týchto užívateľov. Nie je to však veľmi dôležité, lebo znalosť veci podľa môjho názoru nie je podmienkou existencie sprístupňovania verejnosti v takom prípade, akým je prejednávaná vec.

58.

Je pravda, že v sérii rozsudkov Súdny dvor podčiarkol dôležitosť úmyselného zásahu užívateľa na účely konštatovania existencie verejného prenosu. Bolo to tak najmä vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Stichting Brein, ktorý sa týkal správcov stránky vykonávajúcej indexáciu súborov v sieti „peer‑to‑peer“. ( 32 ) Ja však súhlasím s názorom Komisie, podľa ktorej táto požiadavka úmyselného zásahu bola nevyhnutná vo veciach, v ktorých Súdny dvor pripísal verejný prenos aktérom, ktorí neboli pôvodcami prvotného prenosu diela. Bez tohto úmyselného zásahu by totiž títo aktéri boli len pasívnymi sprostredkovateľmi, či dokonca dodávateľmi technických zariadení, ktorým by nebolo možné pripísať akt prenosu.

59.

Naopak v situácii, keď sú samotní dotknutí užívatelia pôvodcami verejného prenosu (sprístupnenia), znalosť veci u týchto užívateľov nezakladá predmetný akt. Článok 3 smernice 2001/29 totiž neobsahuje v tomto smere nijakú zmienku. Nevedomosť správania porušovateľa je možné zohľadniť nanajvýš pri určovaní odškodnenia, ako výslovne stanovuje článok 13 ods. 2 smernice 2004/48, je však nepodstatná z hľadiska prípustnosti správania. Toto ustanovenie je napokon ďalším náznakom toho, že úmyselnosť vo všeobecnosti nie je základným prvkom porušenia práva duševného vlastníctva chráneného právom Únie.

60.

To isté platí pre nevyhnutnosť zásahu užívateľa pri sprístupňovaní diela verejnosti. Toto kritérium je určujúce na to, aby mohol byť prenos pripísaný osobe, ktorá nie je pôvodcom prenosu. ( 33 ) Táto nezastupiteľná úloha totiž spočíva v umožnení prístupu k dielu novej verejnosti, t. j. verejnosti, ktorá nebola adresátom prvotného prenosu. ( 34 )

61.

Užívatelia siete „peer‑to‑peer“ sa však nenachádzajú v takej situácii. Je síce pravda, že sprístupňujú iným užívateľom tejto siete segmenty súborov, ktoré najčastejšie predtým stiahli prostredníctvom tej istej siete, tieto súbory sú už však uložené v ich vlastných počítačoch, ( 35 ) a teda ich sprístupnenie má povahu prvotného alebo v každom prípade autonómneho prenosu. Súdny dvor podobne bez váhania konštatoval existenciu takého prenosu v prípade, keď bolo na určitej internetovej stránke uverejnené dielo, ktoré už bolo voľne prístupné na inej internetovej stránke. ( 36 ) Nezastupiteľná úloha týchto užívateľov teda nie je rozhodujúca na konštatovanie existencie prenosu. ( 37 )

62.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa verejný prenos chráneného diela skladá z aktu prenosu a z verejnosti. ( 38 ) Vzájomné poskytovanie súborov prostredníctvom siete „peer‑to‑peer“ má za normálnych okolností neurčitý počet možných adresátov a zúčastňuje sa na ňom významný počet osôb. Existencia verejnosti je teda preukázaná. ( 39 )

63.

Okrem toho požiadavka, aby bola dotknutou verejnosťou nová verejnosť, sa uplatní iba v prípade druhotného prenosu. Nová verejnosť je totiž vymedzená ako verejnosť, ktorú nositelia autorských práv nebrali do úvahy pri udeľovaní súhlasu na prvotný prenos. ( 40 ) Keďže sprístupnenie chránených diel užívateľmi siete „peer‑to‑peer“ má povahu prvotného prenosu, ( 41 ) kritérium novej verejnosti sa v prejednávanej veci neuplatní.

64.

V každom prípade aj keby sa toto kritérium uplatnilo, nositelia autorských práv a s nimi súvisiacich práv pri zdieľaní týchto diel bez ich súhlasu nebrali do úvahy nijakú verejnosť, a preto sa každá verejnosť, ktorej je prenos určený, v prejednávanej veci užívatelia siete „peer‑to‑peer“, musí považovať za novú.

65.

Užívatelia sietí „peer‑to‑peer“, ktorí ponúkajú možnosť stiahnuť zo svojich počítačov segmenty súborov obsahujúcich diela chránené autorskými právami, bez ohľadu na to, či je to pri sťahovaní týchto súborov alebo nezávisle od ich sťahovania, tak sprístupňujú tieto diela verejnosti v zmysle článku 3 smernice 2001/29.

66.

Navrhujem teda, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 3 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že právo na sprístupňovanie verejnosti v zmysle tohto článku sa vzťahuje na sprístupňovanie segmentov súboru obsahujúceho chránené dielo na stiahnutie v rámci siete „peer‑to‑peer“, a to ešte predtým, než samotný dotknutý užívateľ stiahne celý súbor, pričom nie je určujúce, či tento užívateľ je znalý veci.

67.

Druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či taká spoločnosť, akou je Mircom, ktorá síce získala určité práva k chráneným dielam, no nevykonáva ich, ale len vymáha náhradu škody od osôb, ktoré tieto práva porušujú, v prejednávanej veci tým, že uvedené diela sprístupňujú verejnosti prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“, môže využívať opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy upravené v kapitole II smernice 2004/48. Vnútroštátny súd má pochybnosti aj o tom, či možno vychádzať z toho, že taký subjekt utrpel určitú ujmu v zmysle článku 13 tejto smernice.

68.

Štyri kategórie subjektov, ktoré sú oprávnené využívať opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy stanovené v smernici 2004/48 s cieľom zaručiť dodržiavanie práv duševného vlastníctva, sú vymenované v článku 4 písm. a) až d) tejto smernice. Ide o nositeľov týchto práv, ďalšie osoby oprávnené využívať tieto práva, najmä nadobúdateľov licencií, organizácie kolektívnej správy práv duševného vlastníctva, ako aj subjekty, ktoré sa profesionálne zaoberajú obhajobou a ktoré majú právo zastupovať nositeľov práv duševného vlastníctva. Čo sa týka posledných troch kategórií, sú oprávnené využívať ustanovenia smernice 2004/48, len pokiaľ tak stanovuje platné vnútroštátne právo a v rozsahu, v akom to stanovuje platné vnútroštátne právo.

69.

V konaní vo veci samej je nesporné, že Mircom nie je nositeľkou nijakého autorského ani súvisiaceho práva k predmetným dielam. Článok 4 písm. a) smernice 2004/48 sa teda na ňu nevzťahuje.

70.

Mircom naopak tvrdí, že nadobudla licencie, na základe ktorých môže uskutočňovať verejný prenos diel, ktorý je predmetom sporu vo veci samej v súvislosti so sieťami „peer‑to‑peer“. Na prvý pohľad by sa teda táto spoločnosť mala považovať za nadobúdateľa licencie a z tohto dôvodu by sa na ňu mali vzťahovať ustanovenia smernice 2004/48 v súlade s jej článkom 4 písm. b). Normotvorca Únie totiž považuje nadobúdateľov licencií za osoby poškodené falšovateľskou činnosťou, lebo táto činnosť môže brániť riadnemu využívaniu licencií alebo znižovať príjmy z nich.

71.

Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť platnosť licenčných zmlúv uzatvorených spoločnosťou Mircom z hľadiska práva, ktoré sa na tieto zmluvy uplatní, ako aj aktívnu legitimáciu takéhoto nadobúdateľa licencie z hľadiska procesných ustanovení, ktoré sa uplatnia v spore.

72.

Uvedený súd však poukazuje na to, že Mircom tieto licencie v skutočnosti nevyužíva, ale len požaduje náhradu škody od osôb porušujúcich autorské a súvisiace práva k predmetným dielam tým, že ich sprístupňujú verejnosti prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“. Domnieva sa, že postup spoločnosti Mircom dokonale zodpovedá definícii osoby, ktorá sa často označuje ako „copyright troll“.

73.

Pripomínam, že „copyright troll“ je osoba, ktorá síce nadobudla obmedzené práva na využívanie chránených diel, v skutočnosti ich však nevykonáva, ale len požaduje náhradu škody od osôb, ktoré tieto práva porušujú najmä na internete, najčastejšie prostredníctvom sietí vzájomného poskytovania súborov, akými sú siete „peer‑to‑peer“. „Copyright troll“ okrem toho podáva žaloby, ktorých jediným cieľom je získať mená a adresy porušovateľov, aby im následne navrhol zmier výmenou za úhradu určitej sumy, pričom najčastejšie v súdnych konaniach nepokračuje. Jeho príjmy teda pochádzajú hlavne zo súm, ktoré „dobrovoľne“ zaplatia porušovatelia, a tieto príjmy si rozdelí s nositeľmi autorských práv a s nimi súvisiacich práv k predmetným dielam. Zdá sa, že tento postup je zvlášť účinný, pokiaľ ide o porušovanie autorských práv a s nimi súvisiacich práv k pornografickým filmom, lebo okrem hrozby vysokého odškodného, o ktorom by súd prípadne mohol rozhodnúť, je možné využiť aj rozpaky, ktoré sú úmyselne vyvolávané u údajných porušovateľov. ( 42 ) Vo významnom počte prípadov tak dotknuté osoby môžu byť náchylné zaplatiť požadované sumy, pričom ani nepomyslia na prípadnú obranu, a nemusia byť ani skutočnými aktérmi príslušného porušovania práv. ( 43 )

74.

Samotná Mircom na pojednávaní priznala, že nevyužíva – a ani nemá v úmysle využívať – licencie nadobudnuté k dielam, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej. Okrem toho siete „peer‑to‑peer“ síce môžu byť kanálom na oprávnené šírenie určitých obsahov chránených autorskými právami, na prekonanie technických ťažkostí spojených s takým distribučným kanálom a na zabezpečenie jeho ziskovosti je však potrebné vynaložiť značné úsilie. Samotné nadobudnutie licencie teda nie je postačujúce a nezdá sa, že by Mircom mala v úmysle takéto úsilie vynaložiť.

75.

Práve naopak vnútroštátny súd uvádza súdne rozhodnutia vydané najmä v Spojenom kráľovstve, v ktorých sa konštatuje, že Mircom konala spôsobom typickým pre „copyright trolls“, konkrétne že použila údaje o údajných porušovateľoch získané v rámci skorších súdnych konaní na kontaktovanie týchto porušovateľov, ktorým navrhla „dohody“, pričom nepodala žaloby na osoby, ktoré tieto dohody odmietli. ( 44 )

76.

Zdá sa teda, že správanie spoločnosti Mircom naozaj zodpovedá správaniu „copyright troll“. Právo Únie však tento pojem nepozná. Správanie spoločnosti Mircom navyše ako také nie je protizákonné. Ako správne zdôrazňuje Komisia, dotknutému subjektu nič nebráni v tom, aby nepodal žalobu, ak to nepovažuje za vhodné, ani v tom, aby sa usiloval dosiahnuť zmier v sporoch s porušovateľmi autorských práv.

77.

V práve Únie však existuje všeobecná právna zásada, podľa ktorej sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem tohto práva. Uplatnenie právnej úpravy Únie totiž nemožno rozšíriť tak, aby sa vzťahovalo na transakcie, ktoré sú vykonávané s cieľom získať výhody stanovené právom Únie podvodom alebo jeho zneužitím. Dochádza k tomu vtedy, keď sa určitý subjekt dovoláva týchto ustanovení nie preto, aby dosiahol ciele týchto ustanovení, ale s cieľom získať výhodu z práva Únie, hoci podmienky na získanie tohto zvýhodnenia sú splnené len formálne. ( 45 )

78.

Keďže zásada zákazu zneužívania práva sa uplatňuje vo veľmi rôznorodých oblastiach práva Únie, ( 46 ) nevidím dôvod, ktorý by mohol brániť jej uplatneniu v oblasti duševného vlastníctva. Samotná smernica 2004/48 napokon v článku 3 ods. 2 požaduje poskytnutie záruk voči zneužívaniu opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy, ktoré stanovuje.

79.

Je však možné domnievať sa, že keď Mircom nadobudla licencie na využívanie, ktoré nemá v úmysle uplatňovať, v skutočnosti je jej cieľom zneužiť ich na získanie postavenia nadobúdateľa licencie, vďaka ktorému môže podať žalobu na súd v zmysle smernice 2004/48 s cieľom získať údaje o porušovateľoch autorských práv a s nimi súvisiacich práv k dielam, ktorých sa licencie týkajú. Vďaka týmto údajom môže kontaktovať porušovateľov a hroziť im súdnymi konaniami s cieľom dosiahnuť, že zaplatia paušálnu sumu výmenou za uzavretie zmieru.

80.

Spoločnosť Mircom tak síce formálne spĺňa podmienky na získanie postavenia nadobúdateľa licencie, na toto postavenie sa však odvoláva s iným cieľom, než je ten, pre ktorý smernica 2004/48 priznáva nadobúdateľom licencií procesnú spôsobilosť v prípadoch porušenia práv duševného vlastníctva. Cieľom normotvorcu Únie bolo totiž poskytnúť nadobúdateľom licencií nástroj na ochranu riadneho využívania ich licencií, zatiaľ čo cieľom spoločnosti Mircom je len postihovať porušenia autorských práv a s nimi súvisiacich práv a získať z nich finančnú výhodu. Toto správanie teda zodpovedá definícii zneužitia práva, ktoré je v práve Únie zakázané.

81.

Na konštatovanie takého zneužívania je potrebné skutkové posúdenie, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd. Keby dospel k záveru, že Mircom sa skutočne pokúša zneužiť svoje postavenie nadobúdateľa licencie s cieľom využiť opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy upravené v ustanoveniach prijatých v rámci preberania smernice 2004/48, musel by jej odoprieť využitie týchto opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy, keďže je založené na postavení nadobúdateľa licencie.

82.

Vzhľadom na zmluvy uzatvorené medzi spoločnosťou Mircom a producentmi filmov, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru, sa však dá postavenie tejto spoločnosti chápať inak. Vnútroštátnemu súdu totiž prináleží posúdiť, či tieto zmluvy nemajú inú povahu než licenčné zmluvy. Keby to tak bolo, nešlo by o zneužívanie práva, ale o odlišný právny vzťah, než na prvý pohľad vyplýva z týchto zmlúv.

83.

Mircom najmä tvrdí, že nie je len nadobúdateľom licencií od producentov filmov, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, ale aj nadobúdateľom pohľadávok, ktoré títo producenti majú v držbe v dôsledku porušení autorských práv a s nimi súvisiacich práv k týmto filmom. Ide teda o to, či taký nadobúdateľ pohľadávok môže využívať opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy stanovené v smernici 2004/48.

84.

Pripomínam, že kategórie osôb, ktorým smernica 2004/48 priznáva právo využívať opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy, ktoré stanovuje, sú vymenované v jej článku 4 písm. a) až d) tejto smernice. Článok 4 písm. a) tejto smernice sa týka nositeľov práv duševného vlastníctva, pričom je nepochybné, že táto kategória nezahŕňa nadobúdateľov pohľadávok vyplývajúcich z porušovania týchto práv.

85.

Naopak v článku 4 písm. b) smernice 2004/48 sú uvedené „všetky ostatné osoby oprávnené využívať [práva duševného vlastníctva]“. Ako som uviedol, Mircom by sa v zásade ako nadobúdateľ licencie mohla dovolávať tohto ustanovenia pod podmienkou, že jej licencie neboli nadobudnuté s cieľom dopustiť sa zneužitia práva. Teraz je teda potrebné preskúmať, či by sa na túto spoločnosť mohlo vzťahovať uvedené ustanovenie ako na nadobúdateľa pohľadávok vzniknutých z porušovania práv duševného vlastníctva.

86.

Domnievam sa, že nie. Pojem „využívanie práv duševného vlastníctva“ je totiž potrebné vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na uplatňovanie výlučných výsad vyplývajúcich z týchto práv. Pokiaľ ide o predmety chránené autorskými právami a s nimi súvisiacimi právami, ide najmä o rozmnožovanie, verejný prenos a rozširovanie rozmnožením týchto predmetov ochrany. Práve osoby oprávnené na vykonávanie týchto výsad majú totiž rovnako ako nositelia práv priamy záujem na ochrane týchto práv, ktorý je uvedený v odôvodnení 18 smernice 2004/48, ( 47 ) lebo každé ich prípadné porušenie je v rozpore s týmito výsadami.

87.

Nadobudnutie a vymáhanie pohľadávok vyplývajúcich z týchto porušení však nepredstavuje výkon výlučných výsad nositeľmi práv duševného vlastníctva, ale skôr mechanizmus náhrady škody vyplývajúcej z porušovania týchto výsad, ktorý je bežný v občianskom práve. Článok 4 písm. b) smernice 2004/48 je teda podľa môjho názoru potrebné vykladať v tom zmysle, že kategória osôb oprávnených využívať právo duševného vlastníctva upravené v tomto ustanovení nezahŕňa nadobúdateľov pohľadávok súvisiacich s porušeniami týchto práv.

88.

Nositelia práv duševného vlastníctva však môžu mať záujem na postúpení svojich pohľadávok súvisiacich s porušeniami týchto práv, a to najmä z dôvodu ťažkostí, ktoré môžu nastať, ak sa sami pokúsia vymáhať tieto pohľadávky. O tieto pohľadávky by však bol s väčšou pravdepodobnosťou záujem, keby mohli nadobúdatelia využívať mechanizmy určené na uľahčenie určovania a vymáhania týchto pohľadávok, aké stanovuje kapitola II smernice 2004/48.

89.

Nevylučujem teda, že vnútroštátne právo môže nadobúdateľov takých pohľadávok oprávniť na využívanie opatrení prijatých na prebratie smernice 2004/48. Podľa judikatúry Súdneho dvora totiž táto smernica stanovuje len minimálnu úroveň ochrany, ktorú môžu členské štáty zvýšiť. ( 48 ) Nie je to však povinné.

90.

Taká požiadavka podľa môjho názoru najmä nevyplýva z rozsudku SNB‑REACT. ( 49 ) Je pravda, že v tomto rozsudku Súdny dvor na základe odôvodnenia 18 smernice 2004/48 rozhodol, že „v prípade, ak sa organizácia poverená kolektívnou správou práv duševného vlastníctva a uznaná za aktívne legitimovanú na zastupovanie majiteľov týchto práv považuje na základe vnútroštátnych predpisov na jednej strane za subjekt, ktorý má priamy záujem na obhajobe uvedených práv, a na druhej strane, ak jej tieto právne predpisy priznávajú procesnú spôsobilosť, majú členské štáty povinnosť uznať túto organizáciu za oprávnenú žiadať o uplatňovanie opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy stanovených v uvedenej smernici, ako aj podať žalobu na presadenie uvedených práv“. ( 50 ) Ako však vyplýva zo znenia tohto rozsudku, išlo o organizáciu kolektívnej správy práv duševného vlastníctva, t. j. subjekt patriaci do jednej z kategórií uvedených v článku 4 smernice 2004/48 [písm. c)]. Z odôvodnenia 18 smernice 2004/48 vyplýva, že osoby patriace od týchto kategórií majú podľa normotvorcu Únie priamy záujem na dodržiavaní práv duševného vlastníctva. Z tohto odôvodnenia naopak nevyplýva povinnosť priznať rovnaké postavenie organizáciám, ktoré nepatria ani do jednej z týchto kategórií, akými sú nadobúdatelia pohľadávok vyplývajúcich z porušovania práv duševného vlastníctva, aj keď aj u nich treba vychádzať z toho, že majú priamy záujem. Hoci odôvodnenie môže vysvetliť voľbu normotvorcu, a tým usmerňovať výklad ustanovení aktu práva Únie, nemá však vlastnú normatívnu hodnotu, ktorá by bola nezávislá od týchto ustanovení.

91.

Okrem toho na rozdiel od toho, čo Telenet tvrdila na pojednávaní, skutočnosť, že spoločnosti Mircom boli postúpené pohľadávky, ktoré v čase uzatvorenia predmetných zmlúv neexistovali, ani skutočnosť, že tieto zmluvy boli uzatvorené na dobu neurčitú, podľa môjho názoru nebráni existencii postúpenia pohľadávok. Ak to totiž platná právna úprava umožňuje, postúpenie sa môže týkať budúcich pohľadávok a môže byť odvolateľné v prípade, že pohľadávku sa nepodarí vymôcť. Naopak vnútroštátny súd musí overiť po prvé platnosť tohto postúpenia z hľadiska práva uplatniteľného na predmetné zmluvy a po druhé uplatniteľnosť týchto postúpení voči dlžníkom z hľadiska platných právnych predpisov vrátane procesných predpisov platných pre príslušný súd.

92.

Rovnako na základe rozsudku SNB‑REACT ( 51 ) Telenet tvrdí, že Mircom treba považovať za organizáciu kolektívnej správy práv duševného vlastníctva. Podobne ako spoločnosti Proximus a Scarlet Belgium, ako aj Komisia sa domnievam, že tento výklad nie je správny. Mircom totiž nespravuje autorské práva a s nimi súvisiace práva subjektov, s ktorými uzatvorila zmluvy, ale usiluje sa len získať náhradu škody vyplývajúcej z porušení týchto práv. Mircom podľa všetkého nespĺňa ani požiadavky, ktoré pre organizácie kolektívnej správy stanovuje smernica 2014/26/EÚ. ( 52 ) Samotná Mircom okrem toho tvrdí, že nie je takouto organizáciou.

93.

Nakoniec súhlasím s názorom poľskej vlády, podľa ktorej každý nositeľ autorských alebo súvisiacich práv má právo udeliť inej osobe prostredníctvom splnomocnenia alebo iného oprávňujúceho právneho úkonu súhlas na vykonávanie týchto práv v jeho mene najmä s cieľom domáhať sa náhrady škody spôsobenej porušením jeho práv. Článok 4 písm. d) smernice 2004/48 napokon výslovne upravuje takú situáciu. To však podľa môjho názoru nie je prípad veci samej. V konaní na vnútroštátnom súde je totiž nesporné, že Mircom nekoná v mene a na účet producentov dotknutých filmov, ale vo vlastnom mene a na vlastný účet. Túto spoločnosť preto nemožno považovať za organizáciu zaoberajúcu sa obhajobou, ktorá je oprávnená zastupovať nositeľov práv duševného vlastníctva v zmysle článku 4 písm. d) smernice 2004/48.

94.

Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 4 písm. b) smernice 2004/48 sa má vykladať v tom zmysle, že organizácia, ktorá síce nadobudla určité práva k chráneným dielam, ale nevyužíva ich a len požaduje náhradu škody od osôb, ktoré tieto práva porušujú, nie je oprávnená využívať opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy uvedené v kapitole II tejto smernice, pokiaľ príslušný súd zistí, že jediným cieľom nadobudnutia práv zo strany tejto organizácie bolo získanie tohto oprávnenia. Uvedená smernica nepožaduje, ani nebráni tomu, aby členský štát vo vnútroštátnych právnych predpisoch priznal toto oprávnenie nadobúdateľovi pohľadávok vyplývajúcich z porušení práv duševného vlastníctva.

95.

Treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, v akom rozsahu treba skutočnosti uvedené v prvých dvoch otázkach zohľadniť pri posudzovaní vyváženia záujmov medzi dodržiavaním práv duševného vlastníctva na jednej strane a dodržiavaním práv a slobôd užívateľov, akým je rešpektovanie súkromného života a ochrana osobných údajov, na druhej strane.

96.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd pozná judikatúru Súdneho dvora, ktorá sa týka poskytnutia osobných údajov súkromným osobám na účely podania žaloby na civilných súdoch vo veci porušovania autorských práv. Podľa tejto judikatúry takéto poskytnutie údajov umožňujú (hoci ho nepožadujú) ustanovenia článku 8 ods. 3 smernice 2004/48 v spojení s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58. ( 53 ) Súdny dvor však rozhodol, že povinnosťou členských štátov najmä pri preberaní smerníc 2002/58 a 2004/48 je dbať o to, aby uplatnili výklad týchto smerníc, ktorý umožní zabezpečiť vyváženie záujmov medzi rôznymi základnými právami chránenými právnym poriadkom Únie. Navyše je nevyhnutné, aby orgány a súdy členských štátov pri vykonávaní opatrení na prebratie uvedených smerníc nielen vykladali svoje vnútroštátne právo v súlade s týmito smernicami, ale takisto dbali o to, aby nevychádzali z výkladu týchto smerníc, ktorý by kolidoval s uvedenými základnými právami alebo s inými všeobecnými zásadami práva Únie, akou je zásada proporcionality. ( 54 )

97.

Túto judikatúru treba chápať z hľadiska novšej judikatúry, ktorá podľa všetkého kladie dôraz na povinnosť členských štátov zabezpečiť nositeľom práv duševného vlastníctva reálne možnosti získať náhradu škody vyplývajúcej z porušení týchto práv. Súdny dvor tak vo veci, v ktorej sa skutkové okolnosti veci samej týkali vzájomného poskytovania súborov, rozhodol, že právo Únie (smernice 2001/29 a 2004/48) bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo judikatúre, podľa ktorej sa držiteľ internetového pripojenia, ktoré bolo použité na porušenie autorských práv, môže vyhnúť zodpovednosti tým, že bez ďalších podrobností jednoducho označí rodinného príslušníka, ktorý mal možnosť prístupu k tomuto pripojeniu, v dôsledku čoho poškodený nositeľ autorských práv nemá skutočnú možnosť opravného prostriedku a táto právna úprava mu nedáva ďalšie možnosti na získanie náhrady škody, napríklad určením zodpovednosti držiteľa internetového pripojenia. ( 55 ) Ak je však skutočnosť, že držiteľ internetového pripojenia, ktoré bolo použité na porušenie autorských práv, uzná svoju zodpovednosť za porušenia alebo označí zodpovednú osobu, podmienkou toho, aby mohol nositeľ týchto práv získať náhradu utrpenej ujmy, ešte viac to platí v predchádzajúcej fáze, ktorou je identifikácia držiteľa pripojenia, ktorá je možná často len na základe IP adresy a informácií poskytnutých poskytovateľom prístupu na internet.

98.

Súdny dvor však prednedávnom vydal rozsudok La Quadrature du Net a i. ( 56 ), ktorý je dôležitý z hľadiska fázy, ktorá predchádza akémukoľvek prenosu údajov, akými sú IP adresy, a to uchovávanie týchto údajov. Tento rozsudok síce vychádza z predchádzajúcej judikatúry, prináša však dôležité spresnenia. Sotva je ale možné nevšimnúť si určité napätie medzi týmto rozsudkom a judikatúrou citovanou v predchádzajúcich bodoch, ktorá sa týka prenosu IP adries v súvislosti so žalobami vo veci ochrany práv duševného vlastníctva.

99.

V rozsudku La Quadrature du Net a i. totiž Súdny dvor pripúšťa, že „v prípade trestného činu spáchaného online môže IP adresa predstavovať jediný prostriedok vyšetrovania umožňujúci identifikáciu osoby, ktorej bola táto adresa pridelená v čase spáchania tohto trestného činu“ ( 57 ). Inak to nie je ani v prípade občianskoprávnych deliktov spáchaných online, akými sú porušenia práv duševného vlastníctva. Súdny dvor ďalej uvádza, že „táto kategória údajov [IP adresy] je… menej citlivá ako ostatné údaje o prenose dát“ ( 58 ).

100.

Súdny dvor sa tak domnieva, že „všeobecné a nediferencované uchovávanie [t. j. pokiaľ ide o IP adresy všetkých fyzických osôb vlastniacich koncové zariadenie umožňujúce prístup na internet] výlučne IP adries pridelených pri zdroji pripojenia[ ( 59 )] sa v zásade nejaví v rozpore s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s článkami 7, 8 a 11 a článkom 52 ods. 1 Charty, pokiaľ táto možnosť podlieha prísnemu dodržiavaniu hmotnoprávnych a procesných podmienok, ktoré by mali upravovať použitie týchto údajov“ ( 60 ).

101.

Podľa Súdneho dvora však „vzhľadom na závažnosť zásahu do základných práv zakotvených v článkoch 7 a 8 Charty, ktoré predstavuje toto uchovávanie, môže len boj proti závažnej trestnej činnosti a predchádzanie vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť odôvodňovať takýto zásah“ ( 61 ). Súdny dvor v dôsledku toho rozhodol, že článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s článkami 7, 8 a 11 a článkom 52 ods. 1 Charty bráni legislatívnym opatreniam, ktoré na účely uvedené v tomto článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 preventívne stanovujú všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose, okrem predovšetkým všeobecného a nediferencovaného uchovávania IP adries pridelených pri zdroji pripojenia (prenosu) na účely ochrany národnej bezpečnosti, boja proti závažnej trestnej činnosti a predchádzania vážnemu ohrozeniu verejnej bezpečnosti. ( 62 )

102.

Keďže sú však poskytovatelia služieb elektronickej komunikácie podľa článku 6 ods. 1 smernice 2002/58 povinní vymazať alebo anonymizovať údaje o prenose, medzi ktoré patria IP adresy, keď už nie sú nevyhnutné na prenos správy, ( 63 ) len opatrenie členského štátu prijaté na základe článku 15 ods. 1 tejto smernice ich môže oprávniť na uchovávanie týchto údajov. ( 64 )

103.

Je pravda, že uvedený rozsudok La Quadrature du Net a i. sa týka len uchovávania údajov z dôvodov verejnej bezpečnosti a boja proti trestnej činnosti. Stanovuje však mimoriadne vysoký štandard ochrany, ktorý bude podľa môjho názoru ťažké nebrať do úvahy v iných oblastiach, akou je občianskoprávna ochrana práv iných osôb. Podľa mňa sa dá ale pochybovať o tom, že záujmy spojené s ochranou práv duševného vlastníctva sú také dôležité ako záujmy spojené s ochranou národnej bezpečnosti, bojom proti závažnej trestnej činnosti a predchádzaním vážnemu ohrozeniu verejnej bezpečnosti. Uchovávanie IP adries na účely tejto ochrany, ako aj ich prenos zainteresovaným subjektom v rámci konaní, ktorých predmetom je táto ochrana, aj keď sú tieto adresy uchovávané na iné účely, ( 65 ) sú preto v rozpore so smernicou 2002/58 v zmysle výkladu poskytnutého v tomto rozsudku. Nositelia práv duševného vlastníctva tak prídu o hlavný, ak nie jediný spôsob identifikácie páchateľov porušení týchto práv online, ktorí ako v prípade sietí „peer‑to‑peer“ konajú anonymne, čo by mohlo spochybniť rovnováhu medzi jednotlivými dotknutými záujmami, ktorú sa Súdny dvor usiloval zaviesť. ( 66 )

104.

V prejednávanej veci návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje nijakú informáciu o právnom základe uchovávania IP adries, ktorých prenos požaduje Mircom. Ak však mám veriť spoločnosti Telenet, toto uchovávanie je založené na článku 126 Wet betreffende de elektronische communicatie (zákon o elektronickej komunikácii) z 13. júna 2005 ( 67 ), pričom toto ustanovenie bolo predmetom jednej z vecí ( 68 ), v ktorých bol vydaný rozsudok La Quadrature du Net a i. ( 69 ) Ak by sa uchovávanie IP adries na základe tohto ustanovenia alebo prinajmenšom ich používanie na iné účely, než sú tie, ktoré tento rozsudok uvádza ako prípustné, malo považovať za odporujúce právu Únie, konanie vo veci samej, a teda aj prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, by sa stali bezpredmetnými. ( 70 )

105.

V prejednávanej veci sa však vnútroštátny súd pýta, ako sa majú kritériá stanovené v judikatúre Súdneho dvora citovanej v bode 96 vyššie vykladať za takých okolností ako v spore vo veci samej. Ide na jednej strane o pochybnosti, ktoré má vnútroštátny súd v súvislosti s existenciou porušenia autorských práv a s nimi súvisiacich práv v prípade zdieľania súborov prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“, a na druhej strane o nejednoznačnú úlohu, ktorú pri postihovaní týchto porušení zohráva Mircom.

106.

Pokiaľ ide o existenciu porušenia autorských práv a s nimi súvisiacich práv, myslím si, že navrhnutá odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku situáciu dostatočne objasňuje. V prvom rade sprístupňovanie segmentov súboru obsahujúceho chránené dielo prostredníctvom siete „peer‑to‑peer“ verejnosti patrí do monopolu nositeľa autorských práv a s nimi súvisiacich práv k tomuto dielu a tento monopol porušuje, ak sa uskutočňuje bez povolenia nositeľa. Keďže toto sprístupnenie je zvyčajne spojené so sťahovaním súborov prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“, lebo je základom ich spôsobu fungovania, toto sťahovanie predstavuje dostatočnú indíciu pravdepodobného porušenia autorských práv alebo s nimi súvisiacich práv na to, aby bolo dôvodom na žiadosť o poskytnutie informácií o totožnosti držiteľov internetových pripojení používaných na tento účel zo strany poskytovateľa pripojenia. Samozrejme nositeľ predmetných práv musí preukázať, že súbory obsahujúce dielo, ku ktorému má práva, boli zdieľané bez jeho súhlasu prostredníctvom príslušných internetových pripojení.

107.

Držiteľ internetového pripojenia môže potom na svoju obhajobu predložiť dôkazy preukazujúce, že nie je pôvodcom dotknutého porušenia, že súbory len sťahoval a nesprístupňoval ich ďalším užívateľom siete, že nevedel o automatickom sprístupňovaní atď. Je to však ďalšia fáza, fáza konania, ktorého predmetom je určenie prípadnej zodpovednosti. Naopak, ochrana osobných údajov nemôže zakladať imunitu voči akejkoľvek oprávnenej žiadosti o poskytnutie informácií potrebných na začatie spravodlivého súdneho konania o náhradu škody. ( 71 )

108.

Telenet, Proximus a Scarlet Belgium ďalej tvrdia, že poskytnutie mien držiteľov internetových pripojení, prostredníctvom ktorých boli zdieľané filmy, ku ktorým Mircom vlastní práva, by predstavovalo, ak to správne chápem, z dôvodu explicitných názvov týchto filmov spracovanie údajov o sexuálnom živote alebo sexuálnej orientácii fyzickej osoby v zmysle článku 9 nariadenia 2016/679. Také spracovanie však v zásade zakazuje článok 9 ods. 1 tohto nariadenia.

109.

Aj za predpokladu, že to, či je niekto držiteľom internetového pripojenia, ktoré bolo použité na zdieľanie erotických filmov prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“, predstavuje informáciu o sexuálnom živote alebo orientácii dotknutej osoby, sa však domnievam, že v tomto prípade sa uplatnia výnimky stanovené v článku 9 ods. 2 písm. f) a g) nariadenia 2016/679. Nemyslím si teda, že článok 9 ods. 1 tohto nariadenia by mohol brániť poskytnutiu mien takých držiteľov internetového pripojenia v rámci konania o náhradu škody spôsobenej zdieľaním.

110.

Problémy súvisiace s úlohou a postupmi takého subjektu, akým je Mircom, sú chúlostivejšie.

111.

Po prvé článok 8 ods. 1 smernice 2004/48 stanovuje, že žiadosť o informácie musí byť predložená „v súvislosti s konaním týkajúcim sa porušenia práva duševného vlastníctva“. Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť, že tento výraz nemožno chápať v tom zmysle, že označuje len konania, ktorých cieľom je určenie porušenia práva duševného vlastníctva. ( 72 ) Uznal totiž, že právo na informácie je možné vykonávať aj v samostatnom konaní po určení porušenia. ( 73 ) Rovnako ako Komisia sa domnievam, že toto právo je o to viac možné vykonávať pred určením porušenia, najmä ak sa žiadosť o informácie týka údajov o prípadných porušovateľoch, ktoré sú potrebné na podanie prípadnej žaloby.

112.

Problém v prejednávanej veci spočíva v tom, že vnútroštátny súd má podľa všetkého pochybnosti o tom, že Mircom má v úmysle podať také žaloby; podľa uvedeného súdu ide skôr o to, že chce dotknuté osoby primäť k tomu, aby prijali jej ponuku na zmier.

113.

Myslím si však, že výraz „v súvislosti s konaním týkajúcim sa porušenia práva duševného vlastníctva“ je dostatočne široký na to, aby zahŕňal taký druh postupu, aký uplatňuje Mircom. Jej konanie určite úzko súvisí s porušeniami autorských práv a s nimi súvisiacich práv a predstavuje určitú metódu obhajoby týchto práv, hoci z morálneho hľadiska pochybnú. Sama osebe nie je ani protizákonná. Napokon pokus o dosiahnutie zmieru je často podmienkou podania žaloby ako takej. Rovnako ako pri podaní žaloby na súd je pri ňom potrebné poznať meno a adresu údajného porušovateľa.

114.

Nemyslím si teda, že vnútroštátny súd by mohol zamietnuť návrh spoločnosti Mircom na základe toho, že nebol podaný v súvislosti s konaním týkajúcim sa porušenia práva duševného vlastníctva, ako stanovuje článok 8 ods. 1 smernice 2004/48.

115.

Po druhé článok 8 ods. 1 smernice 2004/48 stanovuje, že žiadosť o informácie musí byť odôvodnená a primeraná. Práve v tomto smere by vnútroštátny súd mal podľa môjho názoru zohľadniť spôsob fungovania spoločnosti Mircom.

116.

Keby sa totiž uvedený súd domnieval, že Mircom nadobudla licencie na využívanie predmetných filmov s protizákonným cieľom, jej návrh by mal považovať za nedôvodný. Okrem toho aj za predpokladu, že by Mircom naozaj mala postavenie nadobúdateľa licencie, vzhľadom na to, že nemá v úmysle využívať tieto licencie, v skutočnosti neutrpela nijakú ujmu, o ktorej náhradu by mohla žiadať na základe článku 13 smernice 2004/48. Jej žaloba by teda bola bezpredmetná a návrh nedôvodný.

117.

Mircom by bolo možné považovať aj za nadobúdateľa pohľadávok producentov filmov, ktoré vyplynuli z porušení práva na sprístupňovanie týchto filmov verejnosti. V takom prípade by v súlade s odpoveďou na druhú otázku, ktorú navrhujem, bol locus standi spoločnosti Mircom založený len na vnútroštátnom práve. Práve z hľadiska tohto práva teda musí vnútroštátny súd posúdiť žiadosť o poskytnutie informácií.

118.

Nakoniec po tretie článok 3 ods. 2 smernice 2004/48 stanovuje, že opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy stanovené v tejto smernici sa musia uplatňovať tak, aby existovali záruky voči ich zneužívaniu. Vnútroštátnemu súdu teda prináleží poskytnúť takéto záruky. V situácii, aká je predmetom konania vo veci samej, však dve skutočnosti naznačujú, že žiadosť o informácie o totožnosti údajných porušovateľov práv duševného vlastníctva je zneužitím práva.

119.

Prvou je nekalé získanie postavenia potrebného na využívanie opatrení, postupov a prostriedkov právnej nápravy stanovených v smernici 2004/48, najmä práva na informácie, ktoré upravuje článok 8 tejto smernice. Tento problém som preskúmal v rámci odpovede na druhú prejudiciálnu otázku.

120.

Druhou je všeobecnejšie spôsob fungovania spoločnosti Mircom. Ako totiž správne uvádza Komisia, na základe určitých skutočností – faktu, že ide len o údajné porušenia a predpokladaných porušovateľov, hromadnej povahy žiadosti o informácie, ( 74 ) povahy dotknutých filmov, skutočnosti, že Mircom stanovuje dlžnú náhradu škody paušálne na 500 eur na osobu bez zohľadnenia osobitných okolností jednotlivých prípadov, a nakoniec pochybností o skutočnom úmysle spoločnosti Mircom podať žaloby v prípade odmietnutia zmieru – sa dá predpokladať, že jej žiadosť o informácie by mohla byť zneužitá a použitá nie na získanie primeranej náhrady škody, ale na podvodné získanie určitej formy výkupného pod zámienkou zmieru. Navyše vnútroštátny súd neuvádza nijaké kroky, ktoré by Mircom podnikla voči platformám indexujúcim torrentové súbory súvisiace s filmami, ku ktorým vlastní práva, hoci judikatúra Súdneho dvora ( 75 ) jej to umožňuje. Je to ďalšia skutočnosť, na základe ktorej sa vnútroštátny súd môže domnievať, že nejde o boj proti falšovaniu, ale o pokus o dosiahnutie zisku z neho.

121.

Konštatovanie takého zneužívania v plnom rozsahu závisí od posúdenia skutkových okolností sporu vo veci samej, a teda od právomoci vnútroštátneho súdu. Pokiaľ ide o právo Únie, toto právo umožňuje a dokonca ukladá povinnosť uskutočniť také posúdenie a v prípade potreby odoprieť výkon práva na informácie v zmysle článku 8 smernice 2004/48.

122.

Navrhujem teda, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu otázku tak, že článok 8 ods. 1 smernice 2004/48 v spojení s jej článkom 3 ods. 2 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd musí odoprieť uplatnenie práva na informácie stanoveného v článku 8 tejto smernice, pokiaľ vzhľadom na okolnosti sporu konštatuje, že žiadosť o informácie je nedôvodná alebo predstavuje zneužitie práva.

123.

Štvrtou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 písm. f) nariadenia 2016/679 vykladať v tom zmysle, že také zaznamenávanie IP adries osôb, ktorých internetové pripojenie bolo použité na zdieľanie chránených diel prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“, aké uskutočňuje Media Protector pre Mircom, predstavuje oprávnené spracovanie osobných údajov.

124.

Táto otázka vychádza z predpokladu, že uvedené IP adresy predstavujú osobné údaje a ich zaznamenávanie predstavuje spracovanie. Tento predpoklad by však bol správny, len ak by vnútroštátny súd priznal spoločnosti Mircom postavenie potrebné na to, aby mohla využiť opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy stanovené v smernici 2004/48, a najmä, ak by vyhovel jej žiadosti na základe článku 8 tejto smernice.

125.

Súdny dvor už totiž rozhodol, že IP adresy vrátane dynamických adries predstavujú osobné údaje, pokiaľ prevádzkovateľ týchto IP adries má k dispozícii zákonné prostriedky, pomocou ktorých môže identifikovať dotknutú osobu vďaka doplňujúcim informáciám, ktoré má k dispozícii poskytovateľ prístupu na internet tejto osoby. ( 76 ) V takom prípade je nepochybné, že zaznamenávanie týchto adries na účely ich neskoršieho použitia v rámci súdnych konaní zodpovedá definícii spracovania uvedenej v článku 4 bode 2 nariadenia 2016/679.

126.

Bolo by to tak v prípade, keby Mircom, v mene ktorej Media Protector zhromažďuje IP adresy, mala k dispozícii zákonný prostriedok, pomocou ktorého by identifikovala držiteľov internetových pripojení v súlade s postupom upraveným v článku 8 smernice 2004/48. Naopak, ak by jej využitie tohto postupu bolo odopreté, IP adresy, ktoré sú predmetom prejednávanej veci, by nebolo možné považovať za osobné údaje, lebo by sa netýkali identifikovaných alebo identifikovateľných osôb v zmysle článku 4 bodu 1 nariadenia 2016/679. Toto nariadenie by sa teda neuplatnilo.

127.

Pokiaľ ide o výklad článku 6 ods. 1 písm. f) nariadenia 2016/679, dané ustanovenie stanovuje tri kumulatívne podmienky na to, aby bolo spracovanie osobných údajov oprávnené, a to po prvé sledovanie oprávnených záujmov prevádzkovateľom alebo treťou stranou, ktorej sú údaje poskytované, po druhé nevyhnutnosť spracovania osobných údajov na dosiahnutie sledovaného legitímneho záujmu a po tretie podmienku, že neprevažujú záujmy alebo základné práva a slobody dotknutej osoby. ( 77 )

128.

Podmienka nevyhnutnosti spracovania osobných údajov na dosiahnutie sledovaného legitímneho záujmu je podľa môjho názoru splnená. Sieť „peer‑to‑peer“ je z technického hľadiska sieťou počítačov, ( 78 ) ktoré medzi sebou komunikujú. Táto komunikácia sa uskutočňuje vďaka IP adresám, ktoré identifikujú jednotlivé počítače (presnejšie smerovače, ktoré zabezpečujú ich internetové pripojenie). Nevyhnutnou podmienkou konštatovania zdieľania súboru prostredníctvom takej siete, a teda porušenia autorských práv a s nimi súvisiacich práv, ak súbor obsahuje chránené dielo a zdieľanie sa uskutočňuje bez povolenia nositeľov týchto práv, je identifikovanie a zaznamenávanie IP adresy, z ktorej sa tento akt uskutočnil. Až v druhej fáze je možné identifikovať držiteľa internetového pripojenia, ktorému bola predmetná IP adresa pridelená v určitom čase. Ak ani tento držiteľ nie je pôvodcom predmetného aktu, obvykle je schopný poskytnúť informácie o zodpovednej osobe alebo môže byť voči nemu samotnému vyvodená zodpovednosť za akty spáchané pomocou jeho internetového pripojenia. ( 79 )

129.

Z toho vyplýva, že na účely žiadosti o náhradu škody spôsobenej nepovoleným zdieľaním chránených diel prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“ je nevyhnutné zaznamenávanie IP adresy užívateľov týchto sietí.

130.

Podmienka sledovania oprávnených záujmov prevádzkovateľom alebo treťou stranou je úzko spojená so skutočnosťami uvedenými v druhej a tretej prejudiciálnej otázke a s ich posúdením zo strany vnútroštátneho súdu. Môžem tu totiž uviesť rovnaké poznámky ako v súvislosti so žiadosťou o poskytnutie mien osôb, ktorým boli pridelené IP adresy zaznamenané v súlade s článkom 8 smernice 2004/48. Pokiaľ by vnútroštátny súd považoval túto žiadosť za nedôvodnú alebo nekalú, nebolo by možné vychádzať z toho, že zaznamenávanie IP adries, ktoré predchádzalo tejto žiadosti, sa uskutočnilo v rámci sledovania legitímneho záujmu. V takom prípade by však už IP adresy neboli osobnými údajmi a nariadenie 2016/679 by sa neuplatnilo. ( 80 )

131.

Naopak, vymáhanie pohľadávok v riadnej a náležitej podobe zo strany nadobúdateľa týchto pohľadávok môže predstavovať legitímny záujem, ktorý je dôvodom na spracovanie osobných údajov v zmysle článku 6 ods. 1 písm. f) nariadenia 2016/679. Aby však také spracovanie bolo odôvodnené, nadobúdateľ musí mať následne možnosť použiť tieto údaje na identifikovanie dlžníkov z nadobudnutých pohľadávok. Oprávnenosť spracovania tak v každom prípade závisí od žiadosti o poskytnutie mien držiteľov internetových pripojení identifikovaných pomocou predmetných IP adries.

132.

Nakoniec, pokiaľ ide o podmienku, že základné práva a slobody dotknutej osoby neprevažujú nad oprávneným záujmom, na ktorom je založené predmetné spracovanie osobných údajov, ide o existenciu prípadných osobitných okolností prejednávanej veci, v dôsledku ktorých by spracovanie nebolo prípustné napriek existencii oprávneného záujmu. Príslušnému súdu prináleží posúdiť existenciu takých osobitných okolností.

133.

Navrhujem teda, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú prejudiciálnu otázku tak, že článok 6 ods. 1 písm. f) nariadenia 2016/679 sa má vykladať v tom zmysle, že zaznamenávanie IP adries osôb, ktorých internetové pripojenia boli použité na zdieľanie chránených diel prostredníctvom sietí „peer‑to‑peer“, predstavuje oprávnené spracovanie osobných údajov, ak sa ním sleduje legitímny záujem prevádzkovateľa alebo tretej osoby najmä s cieľom predložiť dôvodnú žiadosť o poskytnutie mien držiteľov internetových pripojení identifikovaných pomocou IP adries v súlade s článkom 8 ods. 1 písm. c) smernice 2004/48.

134.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Ondernemingsrechtbank Antwerpen (Belgicko), takto: