1.

Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania požaduje od Súdneho dvora usmernenie týkajúce sa výkladu článku 12 ods. 1 písm. e) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/98/EÚ z 13. decembra 2011 o jednotnom postupe vybavovania žiadostí o jednotné povolenie na pobyt a zamestnanie na území členského štátu pre štátnych príslušníkov tretích krajín a o spoločnom súbore práv pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom štáte. ( 2 )

2.

Článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 priznáva štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, právo na rovnosť zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia ako so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu. V prejednávanej veci ide hlavne o to, či tento článok bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na rozdiel od toho, čo je stanovené pre štátnych príslušníkov hostiteľského členského štátu, vylučuje na účely určenia nároku na rodinnú dávku rodinných príslušníkov štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nemajú bydlisko v tomto štáte.

3.

Súdny dvor má teda v prejednávanej veci príležitosť rozvinúť svoju judikatúru týkajúcu sa práva držiteľov jednotného povolenia na rovnosť zaobchádzania v zmysle článku 12 smernice 2011/98 z hľadiska rozsudku z 21. júna 2017, Martinez Silva (C‑449/16, EU:C:2017:485).

4.

Súdny dvor prejednáva túto vec súbežne s ďalšou vecou, Istituto Nazionale della Previdenza Sociale (Rodinné dávky pre osoby s dlhodobým pobytom) (C‑303/19), v ktorej dnes prednesiem svoje návrhy. V uvedenej veci vnútroštátny súd kladie podobnú otázku týkajúcu sa výkladu článku 11 ods. 1 písm. d) smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom, ( 3 ) konkrétne či je rovnaké vylúčenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých rodinní príslušníci nemajú bydlisko v hostiteľskom členskom štáte, v súlade s právom na rovnosť zaobchádzania, ktoré uvedená smernica priznáva osobám s dlhodobým pobytom.

5.

Tieto dve veci v zásade vyvolávajú nové otázky súvisiace s uplatňovaním rovnosti zaobchádzania podľa práva EÚ na štátnych príslušníkov tretích krajín a so vzťahom medzi smernicami 2003/109 a 2011/98 v tomto smere. Zároveň môžu mať dosah na ďalšie smernice obsahujúce ustanovenia týkajúce sa rovnosti zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi tretích krajín v rámci právneho rámca EÚ v oblasti migrácie. ( 4 )

6.

Odôvodnenia 20 a 24 smernice 2011/98 stanovujú:

7.

Článok 12 smernice 2011/98 nazvaný „Právo na rovnaké zaobchádzanie“ stanovuje:

„1.   S pracovníkmi z tretích krajín uvedenými v článku 3 ods. 1 písm. b) a c) sa zaobchádza rovnako ako so štátnymi príslušníkmi členského štátu, v ktorom majú pobyt, pokiaľ ide:

…

…

2.   Členské štáty môžu obmedziť rovnaké zaobchádzanie:

…

…“

8.

Článkom 2 Decreto legge 13 marzo 1988, n. 69, Norme in materia previdenziale, per il miglioramento delle gestioni degli enti portuali ed altre disposizioni urgenti (zákonný dekrét č. 69 z 13. marca 1988 o predpisoch v oblasti sociálneho zabezpečenia na zlepšenie správy prístavných subjektov a iné urgentné ustanovenia), ktorý bol zmenený na zákon č. 153 z 13. mája 1988 (ďalej len „zákon č. 153/1988“) (GURI č. 143 z 20. júna 1988), bol zavedený assegno per il nucleo familiare (príspevok na domácnosť). Uvedený článok stanovuje:

„1.   Pre zamestnancov, poberateľov dôchodku a sociálnych dávok vyplývajúcich zo závislej činnosti… sa rodinné prídavky, dodatočné rodinné prídavky a všetky ďalšie rodinné dávky akéhokoľvek druhu… nahradia príspevkom na domácnosť, ak sú splnené podmienky stanovené ustanoveniami tohto článku.

2.   Príspevok prináleží v rôznej výške v závislosti od počtu členov a príjmu domácnosti v zmysle tabuľky v prílohe k tomuto dekrétu. Výška príjmu podľa tejto tabuľky sa zvyšuje… pre domácnosti, ktorých členovia z dôvodu postihnutia alebo fyzických alebo duševných chorôb úplne alebo trvalo nemôžu vykonávať hodnotnú prácu alebo ak ide o maloletých, ktorí majú trvalé ťažkosti s plnením úloh a činností primeraných ich veku. Vyššie uvedená výška príjmu sa zvyšuje…, ak stav osoby uvedenej v odseku 1 je vdovec alebo vdova, rozvedený alebo rozvedená, v právnej odluke, slobodný alebo slobodná. S účinnosťou od 1. júla 1994 ak súčasťou domácnosti podľa odseku 6 sú dve alebo viac detí, výška mesačného príspevku sa zvyšuje… za každé dieťa s výnimkou prvého dieťaťa.

…

6.   Domácnosť tvoria manželia s výnimkou manžela/manželky, ktorý/á je v právnej odluke a nežije v spoločnej domácnosti, deti a osvojené deti… mladšie ako 18 rokov alebo bez vekového obmedzenia, ak z dôvodu postihnutia alebo fyzických alebo duševných chorôb úplne alebo trvalo nemôžu vykonávať platenú prácu…

6a.   Súčasťou domácnosti podľa odseku 6 nie sú manžel/manželka, deti a osvojené deti cudzieho štátneho príslušníka, ktoré nemajú bydlisko na území Talianskej republiky, pokiaľ so štátom, ktorého štátnym príslušníkom je cudzinec, nebola stanovená dohoda o recipročnom zaobchádzaní s talianskymi štátnymi príslušníkmi alebo uzavretý medzinárodný dohovor v oblasti rodinných dávok. Overovanie, v ktorých členských štátoch platí zásada reciprocity, vykonáva ministerstvo práce a sociálnych vecí po porade s ministerstvom zahraničných vecí…“

9.

Smernica 2011/98 bola do talianskeho práva prebratá prostredníctvom Decreto legislativo 4 marzo 2014, n. 40, Attuazione della direttiva 2011/98/UE relativa a una procedura unica di domanda per il rilascio di un permesso unico che consente ai cittadini di Paesi terzi di soggiornare e lavorare nel territorio di uno Stato membro e a un insieme comune di diritti per i lavoratori di Paesi terzi che soggiornano regolarmente in uno Stato membro (legislatívny dekrét č. 40 zo 4. marca 2014 o prebratí smernice 2011/98/EÚ; ďalej len „legislatívny dekrét č. 40/2014“) (GURI č. 68 z 22. marca 2014).

10.

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania je pán WS štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý je držiteľom povolenia na výkon plateného zamestnania v Taliansku od 9. decembra 2011 a jednotného pracovného povolenia od 28. decembra 2015 podľa legislatívneho dekrétu č. 40/2014, ktorým bola prebratá smernica 2011/98. Od januára do júna 2014 a následne od júla 2014 do júna 2016 sa manželka a dve deti pána WS zdržiavali v tretej krajine pôvodu (Srí Lanka). ( 7 )

11.

Pokiaľ ide o tieto časové obdobia, Istituto Nazionale della Previdenza Sociale (Národný inštitút sociálneho zabezpečenia, Taliansko; ďalej len „INPS“) zamietol pánovi WS príspevok na domácnosť s odôvodnením, že pre štátnych príslušníkov tretích krajín sa podľa článku 2 ods. 6a zákona č. 153/1988 na účely výpočtu uvedeného príspevku nezohľadňujú rodinní príslušníci, ktorí nemajú bydlisko v Taliansku.

12.

Pán WS podal žalobu, ktorou napadol rozhodnutie INPS, na Tribunale Giudice del Lavoro di Alessandria (Súd pre pracovnoprávne spory Alexandria, Taliansko). Na podporu svojej žaloby tvrdil, že článok 2 ods. 6a zákona č. 153/1988 je nezlučiteľný s jeho právom na rovnosť zaobchádzanie podľa článku 12 smernice 2011/98, keďže tento právny predpis zaobchádza so štátnymi príslušníkmi tretích krajín menej priaznivo ako so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu. Uvedený súd žalobu zamietol.

13.

Pán WS podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Corte d’appello di Torino (Odvolací súd Turín, Taliansko). Tento súd žalobe pána WS vyhovel, na základe článku 12 smernice 2011/98 konštatoval, že článok 2 ods. 6a zákona č. 153/1988 je diskriminačný, a neuplatnil ho.

14.

INPS podal kasačný opravný prostriedok, ktorým sa domáhal zrušenia rozsudku odvolacieho súdu, pričom jediný kasačný dôvod bol založený na nesprávnom uplatnení článku 12 smernice 2011/98 a legislatívneho dekrétu č. 40/2014.

15.

Vnútroštátny súd uvádza, že príspevok na domácnosť je finančný prídavok, z ktorého majú prospech predovšetkým všetky osoby pracujúce v Taliansku, pokiaľ sú členmi domácnosti, ktorej príjem neprekračuje určitú hranicu. Výška príspevku sa vypočíta podľa počtu členov domácnosti, počtu detí a príjmu domácnosti. Zamestnancom vypláca príspevok zamestnávateľ spolu so mzdou podľa percentuálnej sadzby z hrubej mzdy zamestnanca a INPS následne uskutoční konečné zúčtovanie medzi sumami vyplatenými zamestnávateľom a príspevkami na sociálne zabezpečenie, ktorá je povinný vyplatiť INPS. Vnútroštátny súd sa domnieva, že bez ohľadu na to, že v jeho judikatúre je príspevok na domácnosť vymedzený ako dávka týkajúca sa sociálneho zabezpečenia a sociálnej pomoci, tento príspevok patrí do pôsobnosti článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98.

16.

Vnútroštátny súd okrem iného poukázal na to, že členovia domácnosti majú v systematike príspevku zásadný význam a považujú sa za základných príjemcov príspevku. Pýta sa preto, či článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok 2 ods. 6a zákona č. 153/1988, podľa ktorého sú rodinní príslušníci štátnych príslušníkov tretích krajín, ale nie talianskych občanov, vylúčení z domácnosti, pokiaľ nemajú pobyt v Taliansku a neexistujú podmienky reciprocity s ich krajinou pôvodu, a to vzhľadom na odôvodnenia 20 a 24 smernice, ktoré odkazujú na rodinných príslušníkov s pobytom v členskom štáte.

17.

Za týchto okolností sa Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 12 ods. 1 písm. e) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/98/EÚ z 13. decembra 2011, ako aj zásada rovnosti zaobchádzania s držiteľmi jednotného povolenia na pobyt a prácu a vnútroštátnymi príslušníkmi vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej na rozdiel od toho, čo je stanovené pre štátnych príslušníkov členského štátu, sú pri zarátaní členov domácnosti na účely výpočtu príspevku na domácnosť vylúčení rodinní príslušníci pracovníka, držiteľa jednotného povolenia, štátneho príslušníka tretej krajiny, ak majú bydlisko v tretej krajine pôvodu?“

18.

Písomné pripomienky predložil Súdnemu dvoru INPS, pán WS, talianska vláda a Európska komisia. Títo účastníci sa zúčastnili aj na pojednávaní 27. februára 2020.

19.

INPS tvrdí, že na prejudiciálnu otázku treba odpovedať záporne. Uvádza, že pokiaľ ide o tretie krajiny, je ťažké overiť existenciu ďalších rodinných dávok vyplácaných v cudzine tým istým rodinným príslušníkom a zmeny rodinnej situácie, ktoré môžu mať vplyv na nárok na príspevok na domácnosť. Podľa jeho názoru je teda vylúčenie rodinných príslušníkov, ktorí nemajú pobyt v Taliansku, článkom 2 ods. 6a zákona č. 153/1988 – ktorý sa uplatní len na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré nemajú s Talianskom uzavretý medzinárodný dohovor týkajúci sa rodinných dávok alebo vyhradzujúci recipročné zaobchádzanie pre talianskych štátnych príslušníkov, a neuplatní sa na talianskych občanov alebo občanov štátov EÚ – primerané a rozumné, lebo má zabrániť tomu, aby sa uvedený príspevok odchýlil od svojej funkcie, ktorou je účinná podpora domácnosti. Táto právna úprava zároveň rozlišuje medzi situáciami, ktoré sa od seba objektívne líšia, keďže štátny príslušník členského štátu má s týmto štátom trvalý a pôvodný vzťah, zatiaľ čo štátny príslušník tretej krajiny má s členským štátom nadobudnutý a vo všeobecnosti dočasný vzťah.

20.

INPS tvrdí, že článok 2 ods. 6a zákona č. 153/1988 je v súlade s článkom 12 smernice 2011/98. Podľa INPS z článku 3 ods. 1 a z odôvodnení 8, 19, 20, 24 a 26 smernice vyplýva, že nepostačuje, ak má pracovník z tretej krajiny bydlisko v Taliansku, lebo rodinní príslušníci sú príjemcami príspevku na domácnosť, a teda musia mať bydlisko na území tohto štátu. Ďalej poukazuje na to, že príspevok na domácnosť sa líši od dávky, ktorá bola predmetom veci Martinez Silva, ( 8 ) najmä z toho dôvodu, že tento príspevok je odvodený od pracovného pomeru, je financovaný z povinných príspevkov zamestnávateľov a pracovníkov a presným spôsobom odkazuje na členov domácnosti. Ako zdôraznil na pojednávaní, článok 2 ods. 6a zákona č. 153/1988 nemá vplyv na nárok štátneho príslušníka tretej krajiny na príspevok, ale len na jeho výšku, a je v súlade s cieľom smernice 2011/98, ktorým je podpora integrácie štátnych príslušníkov tretích krajín v členských štátoch.

21.

Pán WS tvrdí, že článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 a zásada rovnosti zaobchádzania bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, aká je predmetom sporu vo veci samej. Pán WS sa domnieva, že v dôsledku článku 2 zákona č. 153/1988 sa s osobami pracujúcimi v Taliansku, na ktoré sa uplatní systém odmeňovania a príspevkov podľa talianskeho práva, v súvislosti s príspevkom na domácnosť zaobchádza rozdielne z dôvodu štátnej príslušnosti: pracovníci z tretích krajín na rozdiel od talianskych pracovníkov nemôžu do svojej domácnosti na účely nároku na tento príspevok a výpočtu jeho výšky zahrnúť rodinných príslušníkov s pobytom v cudzine. Keďže Taliansko zohľadňuje rodinných príslušníkov svojich občanov, ktorí majú bydlisko v cudzine, musí podľa článku 12 smernice 2011/98 urobiť to isté v prípade štátnych príslušníkov tretích krajín. Odlišné riešenie je v rozpore s cieľmi rovnosti a sociálnej súdržnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení 19 smernice.

22.

Pán WS tvrdí, že odôvodnenie 20 smernice 2011/98 nie je pre prejednávanú vec relevantné, lebo jeho úlohou je rozšíriť právo na rovnosť zaobchádzania na určité osoby, a nie ho obmedziť. Neuplatní sa ani odôvodnenie 24 tejto smernice, lebo príspevok na domácnosť sa poskytuje výlučne pracovníkovi a rodinní príslušníci naň nemajú nárok. Pán WS poukazuje na to, že bydlisko rodinných príslušníkov pracovníka z tretej krajiny nie je spomenuté v článku 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/98, ktorý stanovuje obmedzenia rovnosti zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia, a znenie odôvodnenia 24 smernice sa nevzťahuje na prípady, v ktorých rodinní príslušníci s pobytom v cudzine zohrávajú úlohu pri určovaní dávok priznaných pracovníkovi z tretej krajiny, ktorý má pobyt v hostiteľskom členskom štáte. Pán WS sa domnieva, že keby mal normotvorca EÚ v úmysle takto obmedziť rovnosť zaobchádzania, urobil by to výslovne, a nie len poukázaním na tento bod v odôvodnení.

23.

Ako pán WS zdôraznil na pojednávaní, článok 2 ods. 6a zákona č. 153/1988 ovplyvňuje právo štátneho príslušníka tretej krajiny na príspevok, nielen jeho výšku, ak majú rodinní príslušníci pobyt v cudzine. Pán WS sa ďalej domnieva, že nejde o nezlučiteľnosť so smernicou 2003/109, lebo rovnosť zaobchádzania s osobami s dlhodobým pobytom v zmysle tejto smernice je širšie než v prípade držiteľov jednotného povolenia podľa smernice 2011/98, a teda zahŕňa sociálne zabezpečenie, sociálnu pomoc a sociálnu ochranu bez osobitných obmedzení rodinných dávok, takže nedochádza k zmene celkového zaobchádzania s týmito kategóriami štátnych príslušníkov tretích krajín podľa týchto dvoch smerníc. Pán WS ďalej uvádza, že kontroly príspevkov v súvislosti s rodinnými príslušníkmi s pobytom v cudzine nesúvisia s rovnosťou zaobchádzania a v každom prípade by sa nič nezmenilo v závislosti od toho, či sa situácia týka rodinných príslušníkov talianskych občanov s pobytom v cudzine alebo štátnych príslušníkov tretích krajín s pobytom v Taliansku.

24.

Talianska vláda tvrdí, že článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 a zásada rovnosti zaobchádzania nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, aká je predmetom tejto veci. Uvádza, že príspevok na domácnosť je financovaný z povinných príspevkov zamestnávateľa na poistenie, a preto je súčasťou sociálneho zabezpečenia. Tvrdí, že dôvody na vylúčenie rodinných príslušníkov štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nemajú pobyt v Taliansku, spočíva v povahe tohto príspevku, jeho účele a podmienkach nevyhnutných na jeho poskytnutie, ako aj v cieli, ktorým je predchádzať zneužívaniu, akým je taktizovanie pri výbere súdu (forum shopping), v oblasti sociálneho zabezpečenia.

25.

Podľa talianskej vlády toto vylúčenie nie je v rozpore so smernicou 2011/98. Tvrdí, že článok 12 ods. 1 písm. e) smernice, ktorý sa vzťahuje na príspevok na domácnosť, priznáva rovnaké zaobchádzanie len pracovníkom z tretích krajín, ktorí sú v ňom definovaní. Uvedený článok tak nepriznáva rodinným príslušníkom právo na rovnosť zaobchádzania v súvislosti so schémami, ktorých sú priamymi príjemcami, ako v prípade príspevku na domácnosť. Tento výklad podľa jej názoru podporujú odôvodnenia 24 a 26 smernice 2011/98 spolu s článkom 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1231/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa rozširuje nariadenie (ES) č. 883/2004 a nariadenie (ES) č. 987/2009 na štátnych príslušníkov tretích krajín, na ktorých sa tieto nariadenia doteraz nevzťahovali výhradne z dôvodu ich štátnej príslušnosti, ( 9 ) ktorý najmä stanovuje, že toto nariadenie sa vzťahuje aj na rodinných príslušníkov „za predpokladu, že majú riadny pobyt na území členského štátu“. ( 10 )

26.

Talianska vláda poukazuje na to, že pokiaľ ide o právo na rovnosť zaobchádzania s osobami s dlhodobým pobytom, ktoré majú podľa odôvodnenia 8 smernice 2011/98 „výsadné postavenie“ v porovnaní s držiteľmi jednotného povolenia, článok 11 ods. 2 smernice 2003/109 členským štátom umožňuje obmedziť toto právo, keď sa bydlisko osoby s dlhodobým pobytom „alebo členov jeho rodiny, na ktorých žiadal/a podporu“, nachádza na území daného štátu. Domnieva sa preto, že výklad článku 12 smernice 2011/98 v tom zmysle, že priznáva dávky rodinným príslušníkom držiteľov jednotného povolenia za menej prísnych podmienok, než platia pre rodinných príslušníkov osôb s dlhodobým pobytom, je nelogický. Podľa jej názoru nejde ani o rozpor s rozsudkom Martinez Silva, ( 11 ) lebo ten sa týkal iného druhu dávky a všetci členovia domácnosti žalobkyne mali bydlisko v hostiteľskom členskom štáte. Ako zdôraznila na pojednávaní, článok 2 ods. 6a zákona č. 153/1988 má vplyv na výšku dávky, a nie na nárok na dávku, a je v súlade s cieľom smernice 2011/98, ktorým je podpora integrácie štátnych príslušníkov tretích krajín v členských štátoch.

27.

Komisia tvrdí, že článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, aká je predmetom prejednávanej veci. Poukazuje na to, že príspevok na domácnosť je rodinnou dávkou v zmysle nariadenia č. 883/2004 na účely uvedeného článku a že pán WS patrí do osobnej pôsobnosti tohto článku, lebo je štátnym príslušníkom tretej krajiny, na ktorého sa vzťahuje článok 3 ods. 1 písm. c) smernice 2011/98. Zdôrazňuje, že článok 12 smernice 2011/98 neobmedzuje rovnosť zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa bydliska rodinných príslušníkov pracovníka z tretej krajiny. Na pána WS sa nevzťahujú ani výnimky, ktoré môže členský štát upraviť podľa článku 12 ods. 2 písm. b) smernice, pokiaľ tento štát jasne uvedie, že ich chce uplatniť, ( 12 ) čo nie je prípad prejednávanej veci. Ako ilustruje článok 12 ods. 2 písm. c) smernice 2011/98, ktorý sa týka daňových výhod, keď má normotvorca EÚ v úmysle obmedziť rovnosť zaobchádzania na základe bydliska rodinných príslušníkov štátneho príslušníka tretej krajiny, urobí to výslovne.

28.

Komisia tvrdí, že odôvodnenie 24 smernice 2011/98 neobmedzuje uplatnenie rovnosti zaobchádzania, ale skôr jasne stanovuje, že smernica ako taká nepriznáva práva v situáciách, v ktorých neexistujú harmonizované pravidlá v práve EÚ. Keďže rovnosť zaobchádzania podľa smernice 2011/98 závisí od práv, ktoré vnútroštátna právna úprava priznáva štátnym príslušníkom hostiteľského členského štátu, keď táto právna úprava stanovuje rodinné dávky v prospech rodinných príslušníkov týchto štátnych príslušníkov, ktorí majú pobyt v cudzine, ako je to v prípade článku 2 zákona č. 153/1988, také dávky musia byť podľa článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 poskytnuté aj rodinným príslušníkom pracovníkov z tretích krajín v rovnakej situácii. Ako zdôraznila na pojednávaní, tvrdenia založené na odôvodnení 20 smernice 2011/98 a článku 1 nariadenia č. 1231/2010 sú nedôvodné, lebo sa týkajú prípadov, v ktorých sú rodinným príslušníkom priznané autonómne práva, a neexistuje nesúlad medzi navrhovaným výkladom článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 a článku 11 ods. 2 smernice 2003/109, pokiaľ ide o osoby s dlhodobým pobytom, lebo tieto ustanovenia sa týkajú odlišných právnych situácií.

29.

Vnútroštátny súd svojou otázkou v podstate navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol, či sa má zásada rovnosti zaobchádzania s držiteľmi jednotného povolenia zakotvená v článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 v oblasti sociálneho zabezpečenia vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok 2 ods. 6a zákona č. 153/1988, ktorá vylučuje rodinných príslušníkov štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je držiteľom jednotného povolenia, nevylučuje však rodinných príslušníkov štátnych príslušníkov hostiteľského členského štátu, ktorí nemajú pobyt v tomto štáte, na účely určenia nároku tohto štátneho príslušníka tretej krajiny na rodinnú dávku.

30.

Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, otázka položená v prejednávanej veci vychádza z toho, že ako je uvedené v bode 8 vyššie, podľa článku 2 zákona č. 153/1988 sa domácnosť, v závislosti od ktorej sa príspevok určuje, skladá zo všetkých osôb, ktoré majú osobitný rodinný vzťah k pracovníkovi v Taliansku, bez ohľadu na to, či majú rodinní príslušníci pobyt v Taliansku alebo inde vo svete. Podľa článku 2 ods. 6a tohto zákona sa však v prípade osôb, ktoré pracujú v Taliansku a sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, domácnosť skladá iba z tých rodinných príslušníkov, ktorí majú pobyt v Taliansku, a nie z tých, ktorí majú pobyt v cudzine (pokiaľ neexistuje recipročné zaobchádzanie alebo osobitný dohovor). ( 13 )

31.

Chcem poukázať na to, že Súdny dvor sa ešte nezaoberal otázkou, ktorá bola položená v prejednávanej veci. Aby bolo možné na túto otázku odpovedať, je najprv potrebné uviesť niekoľko predbežných pripomienok, ktoré sa týkajú smernice 2011/98 a právneho rámca EÚ v oblasti migrácie, ako aj rozsudku z 21. júna 2017, Martinez Silva ( 14 ) (časť A). Potom sa pustím do výkladu článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 a vysvetlím, prečo podľa môjho názoru taká vnútroštátna právna úprava, aká je predmetom sporu vo veci samej, nie je v súlade s týmto ustanovením (časť B).

32.

Netreba zabúdať na to, že smernica 2011/98 je kľúčovým právnym nástrojom v rámci tzv. právneho rámca EÚ v oblasti migrácie, ktorý je súčasťou spoločnej prisťahovaleckej politiky EÚ v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. ( 15 ) Právny rámec EÚ v oblasti migrácie obsahuje súbor smerníc, ktoré vo všeobecnosti upravujú podmienky vstupu a pobytu jednotlivých kategórií štátnych príslušníkov tretích krajín a práva, ktoré im vyplývajú z prijatia v členských štátoch. ( 16 ) Ustanovenia týkajúce sa rovnosti zaobchádzania sú dôležitým prvkom týchto smerníc a podporujú jeden z hlavných cieľov prisťahovaleckej politiky EÚ, ktorým je, ako je uvedené v odôvodnení 2 smernice 2011/98, zabezpečiť spravodlivé zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú v členských štátoch. ( 17 )

33.

V tejto súvislosti pri porovnaní so smernicami, ktoré sa vzťahujú na osobitné kategórie pracovníkov z tretích krajín, ( 18 ) smernica 2011/98 stanovuje spoločný rámec práv štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú legálny pracovný pomer a už boli v členskom štáte prijatí. ( 19 ) Má dva hlavné ciele. Prvým je zjednodušiť postup, na základe ktorého je štátnym príslušníkom tretích krajín umožnené pracovať v členskom štáte, a to zavedením jednotného postupu vybavovania žiadostí o jednotné povolenie (kombinované povolenie na prácu a pobyt). Druhým je zaručiť súbor spoločných práv pre pracovníkov z tretích krajín na základe rovnosti zaobchádzania ako so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu. ( 20 )

34.

Na tento účel článok 12 ods. 1 smernice 2011/98 stanovuje, že pracovníci z tretích krajín vymedzení v článku 3 ods. 1 písm. b) a c) smernice majú nárok na rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci hostiteľského členského štátu v osobitných oblastiach vrátane dávok sociálneho zabezpečenia podľa písm. e) s výhradou výnimiek, ktoré môžu členské štáty stanoviť na základe článku 12 ods. 2 smernice. V podstate to znamená, že podľa článku 12 smernice 2011/98 musia členské štáty zabezpečiť, aby sa so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, v zásade zaobchádzalo rovnako ako so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu v porovnateľnej situácii, pokiaľ ide o priznanie takých dávok.

35.

Zároveň treba poukázať na to, že rozsudok z 21. júna 2017, Martinez Silva, ( 21 ) je pre prejednávanú vec relevantný napriek tomu, že Súdny dvor sa v ňom zaoberal inými otázkami. Bol vydaný v prejudiciálnom konaní, v ktorom podal návrh taliansky odvolací súd a ktoré bolo pre Súdny dvor prvou príležitosťou na výklad článku 12 smernice 2011/98.

36.

V uvedenom rozsudku ( 22 ) Súdny dvor rozhodol, že článok 12 smernice 2011/98 bráni vnútroštátnej právnej úprave vylučujúcej štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, z nároku na rodinnú dávku poskytovanú štátnym príslušníkom hostiteľského členského štátu na domácnosti, v ktorých žijú najmenej tri maloleté deti a ktorých príjem neprekračuje určitú hranicu. Súdny dvor vzhľadom na judikatúru týkajúcu sa nariadenia č. 883/2004 a jeho predchodcu nariadenia č. 1408/71 ( 23 ) najmä rozhodol, že dotknutá dávka je dávkou sociálneho zabezpečenia, ktorá patrí medzi rodinné dávky uvedené v článku 3 nariadenia č. 883/2004, a teda patrí do pôsobnosti článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98. ( 24 )

37.

Súdny dvor ďalej analogicky s judikatúrou týkajúcou sa smernice 2003/109 o osobách s dlhodobým pobytom ( 25 ) konštatoval, že smernica 2011/98 priznáva štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, právo na rovnosť zaobchádzania, ktoré predstavuje všeobecné pravidlo, a uvádza zoznam výnimiek z tohto práva, ktoré členské štáty môžu zaviesť, pokiaľ jasne uvedú, že majú v úmysle uplatniť ich. Keďže Taliansko nepreukázalo taký úmysel, vnútroštátna právna úprava obmedzujúca poskytovanie dotknutej dávky, ktorá bola prijatá pred prebratím smernice 2011/98 do vnútroštátneho práva, nemôže byť považovaná za ustanovenia zavádzajúce obmedzenia práva na rovnosť zaobchádzania, ktoré môžu členské štáty zaviesť podľa uvedenej smernice. ( 26 )

38.

Z rozsudku Martinez Silva teda vyplýva, že v situácii, keď vnútroštátna právna úprava zavádza rozdielne zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, a so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu, pokiaľ ide o poskytovanie rodinnej dávky, a nie je možné uplatniť výnimky, je potrebné dodržať právo na rovnosť zaobchádzania, ktoré týmto štátnym príslušníkom tretích krajín priznáva článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98. Uvedený rozsudok teda podporuje názor, podľa ktorého je taká vnútroštátna právna úprava, aká je predmetom prejednávanej veci, v rozpore s článkom 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98. K tomuto rozsudku sa vrátim neskôr vo svojej analýze (pozri body 42 a 46 nižšie).

39.

Na úvod musím poukázať na to, že ako je uvedené v odôvodnení 26 smernice 2011/98, pokiaľ nedošlo k harmonizácii na úrovni EÚ, je na každom členskom štáte, aby stanovil podmienky, za akých sa poskytujú dávky sociálneho zabezpečenia, ako aj výšku týchto dávok a dobu, počas ktorej sa poskytujú. Pri výkone tejto právomoci však musia členské štáty dodržiavať právo EÚ.

40.

Z toho vyplýva, že smernica 2011/98 nebráni členskému štátu v tom, aby napríklad vylúčil z poberania rodinných dávok tých pracovníkov, ktorých rodinní príslušníci majú pobyt v tretích krajinách, alebo aby týchto rodinných príslušníkov vylúčil zo základu na výpočet sumy takých dávok. Podľa článku 12 ods. 1 písm. e) smernice však musia členské štáty zabezpečiť, aby sa so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, zaobchádzalo rovnako ako so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu, pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie. Pokiaľ teda právne predpisy hostiteľského členského štátu (v tomto prípade Talianska) priznávajú svojim štátnym príslušníkom rodinnú dávku bez ohľadu na to, kde majú ich rodinní príslušníci bydlisko, rovnako sa v zásade musí zaobchádzať so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, ak sa nachádzajú v porovnateľnej situácii v zmysle tohto ustanovenia. V dôsledku toho sa domnievam, že vylúčenie rodinných príslušníkov takých štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nemajú pobyt v členskom štáte, na základe dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy nie je v súlade s týmto ustanovením z nasledujúcich dôvodov.

41.

Po prvé je nesporné, že taký pracovník z tretej krajiny, akým je pán WS, patrí do osobnej pôsobnosti článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98, a preto má nárok na rovnosť zaobchádzania v zmysle tohto ustanovenia. Ako je uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pán WS je držiteľom jednotného povolenia v zmysle článku 2 písm. c) smernice 2011/98 a má postavenie pracovníka z tretej krajiny, ktorému bol umožnený vstup do členského štátu na účely práce v súlade s vnútroštátnym právom alebo právom EÚ, ako stanovuje článok 3 ods. 1 písm. c) smernice 2011/98.

42.

Po druhé je zjavné, že ako uvádza vnútroštátny súd i talianska vláda, príspevok na domácnosť je dávkou sociálneho zabezpečenia, ktorá patrí medzi rodinné dávky uvedené v článku 3 nariadenia č. 883/2004, ( 27 ) a preto sa na ňu vzťahuje článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98. Súdny dvor totiž v rozsudku Bettaccini ( 28 ) konštatoval, že to platí v súvislosti s nariadením č. 1408/71. V každom prípade z rozsudku Martinez Silva ( 29 ) vyplýva, že príspevok na domácnosť možno považovať za spĺňajúci kritériá rodinnej dávky v zmysle nariadenia č. 883/2004 na účely článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98, keďže ide o peňažnú dávku, ktorá sa priznáva bez individuálneho a diskrečného posudzovania osobných potrieb žiadateľa na základe právne definovanej situácie a je určená na pokrytie rodinných výdavkov.

43.

Po tretie je nesporné, že podľa dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy sa so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, zaobchádza menej priaznivo ako so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu, pokiaľ ide o nárok na príspevok na domácnosť, čo článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 zakazuje. Je zjavné, že článok 2 ods. 6a zákona č. 153/1988 zavádza pre štátnych príslušníkov tretích krajín (pokiaľ neexistuje recipročné zaobchádzanie alebo osobitný dohovor) systém odlišný od všeobecného systému, ktorý platí pre talianskych občanov, ktorým sa dávka vypláca bez ohľadu na bydlisko rodinných príslušníkov. Podľa tejto právnej úpravy štátni príslušníci tretích krajín na rozdiel od talianskych občanov nemôžu zahrnúť rodinných príslušníkov, ktorí nemajú bydlisko v Taliansku, do zloženia domácnosti na účely určenia nároku na tento príspevok. V dôsledku toho sa znižuje suma príspevku, ktorý môže štátny príslušník tretej krajiny poberať, alebo sa jeho poberanie úplne znemožňuje v závislosti od toho, koľko rodinných príslušníkov má bydlisko v Taliansku, pričom v prípade príspevku vyplácaného štátnym príslušníkom hostiteľského členského štátu sa rodinní príslušníci zohľadňujú, aj keď nemajú bydlisko v Taliansku.

44.

Preto na rozdiel od pripomienok INPS a talianskej vlády a v súlade s tvrdením pána WS treba vychádzať z toho, že taká vnútroštátna právna úprava má vplyv na nárok štátneho príslušníka tretej krajiny na príspevok na domácnosť, nielen na jeho výšku, lebo táto právna úprava uvedených štátnych príslušníkov účinne zbavuje práva na príspevok za príslušné obdobia, počas ktorých všetci ich rodinní príslušníci nemajú bydlisko v Taliansku, ako ukazujú okolnosti prejednávanej veci.

45.

Ďalej treba doplniť, že v rozsahu, v akom INPS popiera existenciu diskriminácie s odôvodnením, že štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, a štátni príslušníci hostiteľského členského štátu sa nachádzajú v rozdielnej situácii v dôsledku svojich väzieb na daný štát, také tvrdenie nemožno prijať, lebo normotvorca EÚ článkom 12 smernice 2011/98 priznal takým štátnym príslušníkom tretích krajín právo na rovnosť zaobchádzania. To isté platí pre tvrdenia INPS a talianskej vlády, ktoré sa týkajú ťažkostí pri kontrole príspevkov, predchádzania zneužívaniu v oblasti sociálneho zabezpečenia a zachovania funkcie príspevku na domácnosť, lebo ako uviedol pán WS, táto problematika sa môže týkať aj rodinných príslušníkov talianskych občanov, ktorí majú bydlisko v cudzine, a smernica 2011/98 ukladá povinnosť rovnosti zaobchádzania.

46.

Po štvrté je nesporné, že výnimky z rovnosti zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia a najmä rodinných dávok upravené v článku 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/98 sa na situáciu v spore vo veci samej nevzťahujú, a v každom prípade Súdny dvor nebol informovaný o tom, že by Taliansko vyhlásilo, že ich chce uplatniť v súlade s rozsudkom Martinez Silva. ( 30 ) Ako som uviedol v bode 7 vyššie, tieto výnimky súvisia s postavením zamestnanca a dĺžkou pobytu pracovníka z tretej krajiny v hostiteľskom členskom štáte a nie je v nich uvedené, že členský štát môže obmedziť rovnosť zaobchádzania na základe pobytu rodinných príslušníkov tohto pracovníka.

47.

V dôsledku toho predchádzajúce úvahy silne naznačujú, že na prejudiciálnu otázku treba odpovedať kladne. Vzhľadom na určité faktory, ktoré uvádza vnútroštátny súd, a niektoré tvrdenia INPS a talianskej vlády, však prejednávaná vec vyvoláva komplexné otázky v súvislosti s tým, ako sa má za týchto okolností vykladať článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave. Zložitosť prejednávanej veci je spôsobená najmä povahou dotknutej dávky a skutočnosťou, že niektoré ustanovenia smernice 2011/98 by sa dali vykladať v tom zmysle, že vylučujú z pôsobnosti smernice rodinných príslušníkov štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú bydlisko mimo hostiteľského členského štátu.

48.

Na úvod musím uviesť, že súhlasím s pánom WS a Komisiou, podľa ktorých sa ustanovenia článku 12 smernice 2011/98, ktoré sa týkajú rovnosti zaobchádzania, vzťahujú na takú vnútroštátnu právnu úpravu, aká je predmetom tejto veci.

49.

Po prvé nepovažujem za presvedčivé tvrdenia INPS a talianskej vlády, podľa ktorých sa v podstate článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 neuplatní na príspevok na domácnosť, lebo toto ustanovenie sa vzťahuje len na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, a nie na ich rodinných príslušníkov, ktorí sú príjemcami príspevku.

50.

Treba pripomenúť, že ako uvádza vnútroštátny súd, ako aj INPS, WS a talianska vláda, príspevok na domácnosť môžu poberať všetky osoby pracujúce v Taliansku, pokiaľ sú členmi domácnosti, ktorej príjem neprekračuje určitú hranicu. Navyše ho vypláca zamestnávateľ a financuje sa z mechanizmu založeného na príspevkoch. Treba preto vychádzať z toho, že nárok na príspevok je spojený so situáciou pracovníka z tretej krajiny, ktorý je držiteľom jednotného povolenia a patrí do pôsobnosti článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98.

51.

Uznávam, že ako uvádza vnútroštátny súd, INPS a talianska vláda, rodinní príslušníci pracovníka z tretej krajiny sú príjemcami príspevku na domácnosť. Zo všeobecného hľadiska totiž povaha rodinnej dávky spočíva v tom, že z nej má prospech rodina. ( 31 ) Podľa informácií, ktoré boli poskytnuté Súdnemu dvoru, však rodinní príslušníci síce sú predpokladom tohto príspevku a jeho poberania, právo na príspevok je však v zásade priznané pracovníkovi z tretej krajiny, ktorý je držiteľom jednotného povolenia, a nie jeho rodinným príslušníkom. Na základe toho má taký pracovník v zmysle článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 právo na rovnosť zaobchádzania, pokiaľ ide o podmienky, ktoré musia splniť štátni príslušníci hostiteľského členského štátu, aby mali na príspevok nárok.

52.

Po druhé sa domnievam, že odôvodnenie 20 smernice 2011/98 sa v prejednávanej veci neuplatní. Ako som uviedol v bode 6 vyššie, odôvodnenie 20 smernice 2011/98 najmä stanovuje, že právo na rovnosť zaobchádzania by mali mať nielen štátni príslušníci tretích krajín, ktorým bolo umožnené pracovať v členskom štáte, ale aj osoby, ktoré boli prijaté na iné účely a získali prístup na trh práce v danom členskom štáte, okrem iného aj rodinní príslušníci pracovníka z tretej krajiny, ktorým je umožnený vstup do členského štátu na základe zlúčenia rodiny v zmysle smernice 2003/86.

53.

V dôsledku toho z odôvodnenia 20 smernice 2011/98 vyplýva, že na rodinných príslušníkov pracovníkov z tretích krajín, ktorí môžu pracovať a sú držiteľmi povolenia na pobyt, sa vzťahujú ustanovenia smernice 2011/98 o rovnosti zaobchádzania, a to na základe článku 3 ods. 1 písm. b) smernice. Na rozdiel od prejednávanej veci sa teda toto odôvodnenie vzťahuje na situáciu, v ktorej rodinní príslušníci pracovníka z tretej krajiny, ktorý je držiteľom jednotného povolenia, priamo vo vlastnom mene požívajú právo na rovnosť zaobchádzania v zmysle článku 12 smernice 2011/98. ( 32 )

54.

Po tretie sa domnievam, že odôvodnenie 24 smernice 2011/98 nepodporuje výklad článku 12 smernice, ktorý za okolností prejednávanej veci obmedzuje uplatnenie práva na rovnosť zaobchádzania priznaného pracovníkom z tretích krajín. Ako som uviedol v bode 6 vyššie, toto odôvodnenie najmä stanovuje, že smernicou 2011/98 „by sa ďalej nemali priznávať práva v súvislosti so situáciami, ktoré sú mimo rozsahu pôsobnosti právnych predpisov Únie, ako napríklad vo vzťahu k členom rodiny s pobytom v tretej krajine. Touto smernicou by sa mali priznať práva iba vo vzťahu k rodinným príslušníkom, ktorí sa zlúčia s pracovníkmi z tretej krajiny s cieľom pobytu v členskom štáte v záujme zlúčenia rodiny, alebo k rodinným príslušníkom, ktorí už majú oprávnený pobyt v príslušnom členskom štáte.“

55.

Treba poukázať na to, že vyššie uvedené znenie odôvodnenia 24 smernice 2011/98 sa neodráža v ustanoveniach smernice a minimálne usmernenie, pokiaľ ide o jeho význam, sa dá vyvodiť z legislatívnej histórie smernice. ( 33 ) Ako však uvádza Komisia, toto znenie naznačuje, že odôvodnenie má objasniť, že samotná smernica 2011/98 nepriznáva práva štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, v situáciách, v ktorých neexistujú harmonizované ustanovenia práva EÚ. Domnievam sa teda, že odôvodnenie 24 smernice 2011/98 sa dá vykladať v tom zmysle, že členské štáty na základe smernice nie sú povinné priznať rodinné dávky pre rodinných príslušníkov, ktorí nemajú pobyt v hostiteľskom členskom štáte. ( 34 ) Nič však v tomto odôvodnení nenaznačuje, že členské štáty sú oslobodené od povinnosti zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia podľa článku 12 smernice 2011/98, pokiaľ ide o nárok na také dávky na základe podmienok, ktoré stanovuje vnútroštátna právna úprava pre štátnych príslušníkov hostiteľského členského štátu. ( 35 )

56.

Tento výklad podporuje najmä skutočnosť, že ako je uvedené v bode 46 vyššie, článok 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/98 neuvádza bydlisko rodinných príslušníkov pracovníkov z tretích krajín medzi výnimkami z práva na rovnosť zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia a najmä rodinných dávok, ktoré môžu členské štáty zaviesť. Navyše článok 12 ods. 2 písm. c) smernice, ktorý upravuje výnimku z rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o daňové výhody, sa odvoláva na pobyt rodinných príslušníkov pracovníka z tretej krajiny v hostiteľskom členskom štáte. Bolo by preto nelogické, keby sa rodinní príslušníci s pobytom v cudzine považovali za vylúčených z ustanovení týkajúcich sa rovnosti zaobchádzania v zmysle článku 12 smernice 2011/98.

57.

Tento výklad sa tiež javí byť v súlade s kontextom smernice 2011/98. V tomto smere treba poukázať na to, že ďalšie smernice patriace do právneho rámca EÚ v oblasti migrácie obsahujú odôvodnenia s určitým znením, ktoré je podobné zneniu odôvodnenia 24 smernice 2011/98 a naznačuje, že dotknutá smernica nepriznáva práva v situáciách, ktoré sú mimo pôsobnosti práva EÚ, napríklad v prípade rodinných príslušníkov s pobytom v tretej krajine, ( 36 ) a ktoré zároveň zdôrazňuje uplatnenie práva na rovnosť zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia na osoby, ktoré patria do ich pôsobnosti. ( 37 ) Niektoré smernice tiež upravujú osobitné výnimky z rovnosti zaobchádzania v oblasti rodinných dávok, ktoré súvisia s dĺžkou pobytu príslušnej kategórie štátnych príslušníkov tretej krajiny v hostiteľskom členskom štáte, ( 38 ) pričom nespomínajú miesto pobytu rodinných príslušníkov dotknutého štátneho príslušníka.

58.

Po štvrté nepovažujem za presvedčivé ani tvrdenia INPS a talianskej vlády, ktoré sú založené na nariadení č. 1231/2010. Ako uznal Súdny dvor, ( 39 ) nariadenie č. 1231/2010 rozširuje osobnú pôsobnosť ustanovení EÚ o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia podľa nariadení č. 883/2004 a 987/2009 na štátnych príslušníkov tretích krajín, na ktorých sa tieto nariadenia dovtedy nevzťahovali výhradne z dôvodu ich štátnej príslušnosti. Podľa článku 1 nariadenia č. 1231/2010 sa tieto nariadenia uplatnia na týchto štátnych príslušníkov tretích krajín, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých za predpokladu, že majú riadny pobyt na území členského štátu a sú v situácii, ktorá sa neobmedzuje vo všetkých ohľadoch na jeden členský štát. Cieľom uvedeného nariadenia je teda priznať týmto štátnym príslušníkom v čo najvyššej možnej miere rovnaké práva, aké požívajú občania EÚ podľa nariadenia č. 883/2004. ( 40 )

59.

V dôsledku toho ako uvádza pán WS a Komisia, nariadenie č. 1231/2010 sa vzťahuje na situácie, v ktorých sú rodinným príslušníkom priznané práva na základe ich rodinného vzťahu k týmto štátnym príslušníkom tretích krajín a ich pobytu v EÚ. V dôsledku rozšírenia pôsobnosti ustanovení článku 4 nariadenia č. 883/2004 o rovnosti zaobchádzania na týchto štátnych príslušníkov tretích krajín nariadenie č. 1231/2010 spôsobuje, že nie je možné uplatniť výnimky na rovnosť zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia v smerniciach EÚ o zákonnej migrácii vrátane smernice 2011/98, ( 41 ) čo vysvetľuje odkaz na toto nariadenie v odôvodnení 25 smernice. Ako teda zdôrazňuje Komisia, nariadenie č. 1231/2010 neumožňuje členským štátom priznať rodinné dávky svojim občanom, ktorých rodinní príslušníci majú pobyt v cudzine, a odoprieť také dávky mobilným štátnym príslušníkom tretích krajín v rovnakej situácii. Na základe toho si neviem predstaviť, ako by nariadenie č. 1231/2010 malo pomôcť pri výklade článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98, ako tvrdí INPS a talianska vláda v prejednávanej veci.

60.

Po piate sa mi nezdá, že by existoval zjavný nesúlad so smernicou 2003/109. Treba poukázať na to, že odôvodnenie 8 smernice 2011/98 v spojení s jej článkom 3 ods. 2 písm. i) stanovuje, že na osoby s dlhodobým pobytom sa smernica nevzťahuje „vzhľadom na ich výsadné postavenie a špecifický typ ich povolenia na pobyt“. Tieto ustanovenia sa teda týkajú pôsobnosti smernice 2011/98, a nie špecificky rovnosti zaobchádzania. V každom prípade výklad článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98, ktorý navrhujem v prejednávanej veci, neuprednostňuje držiteľov jednotného povolenia pred osobami s dlhodobým pobytom, ale skôr zabezpečuje rovnosť zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi tretích krajín a so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu, pokiaľ ide o nárok na rodinnú dávku v zmysle tejto smernice, ako uvádzam aj vo svojich návrhoch prednesených vo veci C‑303/19 v súvislosti s výkladom článku 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109.

61.

Ďalej treba poukázať na to, že ako je uvedené v nedávnom hodnotení smerníc EÚ o zákonnej migrácii zo strany Komisie, ( 42 ) jednotlivé smernice obsahujú odlišné pravidlá a osobitné obmedzenia rovnosti zaobchádzania, ktoré vo veľkej miere odrážajú rozlišovanie medzi príslušnými kategóriami štátnych príslušníkov tretích krajín a dĺžkou ich pobytu, ako aj legislatívnu históriu jednotlivých smerníc. Domnievam sa preto, že celkové zaobchádzanie s osobami s dlhodobým pobytom sa síce vo všeobecnosti môže považovať za výsadné v porovnaní s držiteľmi jednotného povolenia, ako ilustruje skutočnosť, že neexistuje osobitná výnimka pre rodinné dávky a že rovnosť zaobchádzania sa vzťahuje na sociálne zabezpečenie, sociálnu pomoc a sociálnu ochranu definovanú vo vnútroštátnom práve v súlade s článkom 11 smernice 2003/109, ale špecifické uplatnenie rovnakého zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia pre osoby s dlhodobým pobytom v porovnaní s držiteľmi jednotného povolenia závisí od konkrétnej situácie. ( 43 )

62.

Nakoniec nepovažujem za presvedčivé tvrdenia INPS a talianskej vlády, podľa ktorých je taká vnútroštátna právna úprava, aká je predmetom prejednávanej veci, v súlade s cieľom smernice 2011/98, ktorým je podpora integrácie štátnych príslušníkov tretích krajín v členských štátoch. Ako uznáva odôvodnenie 2 smernice, tento cieľ sa dosiahne zabezpečením rovnakého zaobchádzania pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, čo je jedným z hlavných cieľov smernice 2011/98, ako som uviedol v bode 33 vyššie.

63.

Zároveň musím poukázať na to, že ako vyplýva z odôvodnenia 19 smernice 2011/98, ustanovenia tejto smernice o rovnosti zaobchádzania by mali zaviesť rovnaké minimálne podmienky v rámci EÚ a uznať, že štátni príslušníci tretích krajín podporujú svojou prácou a daňami hospodárstvo EÚ, a preto by sa s týmito štátnymi príslušníkmi malo zaobchádzať porovnateľne ako so štátnymi príslušníkmi členského štátu, aby sa medzi nimi obmedzila nekalá súťaž. Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, v ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je držiteľom jednotného povolenia, nachádza v porovnateľnej situácii ako štátny príslušník hostiteľského členského štátu a najmä svojou prácou podporil uvedený štát, sa teda domnievam, že je v úplnom súlade s cieľmi integrácie a rovnosti zaobchádzania, ktoré sleduje smernica 2011/98, aby sa s týmto štátnym príslušníkom zaobchádzalo rovnako, pokiaľ ide o nárok na príspevok na domácnosť v zmysle článku 12 ods. 1 písm. e) smernice.

64.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa domnievam, že taká vnútroštátna právna úprava, aká je predmetom prejednávanej veci, ktorá pri určovaní nároku na rodinnú dávku vylučuje rodinných príslušníkov štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného povolenia, nevylučuje však rodinných príslušníkov štátnych príslušníkov hostiteľského členského štátu, ktorí nemajú pobyt v tomto štáte, nie je v súlade s článkom 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98.

65.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), takto:

Článok 12 ods. 1 písm. e) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/98/EÚ z 13. decembra 2011 o jednotnom postupe vybavovania žiadostí o jednotné povolenie na pobyt a zamestnanie na území členského štátu pre štátnych príslušníkov tretích krajín a o spoločnom súbore práv pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom štáte sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, aká je predmetom sporu vo veci samej, na základe ktorej na rozdiel od toho, čo je stanovené pre štátnych príslušníkov členského štátu, sú pri zarátaní členov domácnosti na účely výpočtu príspevku na domácnosť vylúčení rodinní príslušníci pracovníka, držiteľa jednotného povolenia, štátneho príslušníka tretej krajiny, ak nemajú bydlisko na území tohto členského štátu.