EUR-Lex Access to European Union law

Back to EUR-Lex homepage

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62019CC0253

Návrhy prednesené 30. apríla 2020 – generálny advokát M. Szpunar.
MH a NI proti OJ a Novo Banco SA.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal da Relação de Guimarães.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Insolvenčné konania – Nariadenie (EÚ) 2015/848 – Článok 3 – Medzinárodná právomoc – Centrum hlavných záujmov dlžníka – Fyzická osoba, ktorá nevykonáva slobodné povolanie alebo akúkoľvek inú samostatne zárobkovú činnosť – Vyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej centrom hlavných záujmov tejto osoby je miesto jej obvyklého pobytu – Vyvrátenie domnienky – Situácia, v ktorej sa jediná nehnuteľnosť dlžníka nachádza mimo členského štátu obvyklého pobytu.
Vec C-253/19.

ECLI identifier: ECLI:EU:C:2020:328

 NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 30. apríla 2020 ( 1 )

Vec C‑253/19

MH,

NI

proti

OJ,

Novo Banco SA

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal da Relação de Guimarães (Odvolací súd Guimarães, Portugalsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Insolvenčné konania – Medzinárodná právomoc – Centrum hlavných záujmov dlžníka“

I. Úvod

1.

Pojem „centrum hlavných záujmov“ bol základom systému zavedeného nariadením (ES) č. 1346/2000 ( 2 ). Tento pojem sa nachádzal v článku 3 ods. 1 tohto nariadenia a používal sa ako hraničný ukazovateľ na určenie súdov, ktoré mali právomoc na začatie konkurzného konania proti dlžníkovi. Spôsob, akým sa mal tento pojem vykladať, bol obšírne vysvetlený vďaka judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa konaní začatých proti právnickým osobám. ( 3 ) Súdny dvor však ešte nemal príležitosť zaoberať sa výkladom uvedeného pojmu v súvislosti s fyzickými osobami, ktoré nie sú samostatne zárobkovo činnými osobami a ktoré využívajú voľný pohyb osôb a pracovníkov.

2.

Nariadenie č. 1346/2000 bolo zrušené nariadením (EÚ) 2015/848 ( 4 ), ktoré rovnako používa pojem „centrum hlavných záujmov“. V prejednávanej veci vzniká nasledujúca otázka: možno judikatúru Súdneho dvora vypracovanú k tomuto pojmu v rámci nariadenia č. 1346/2000 použiť – a ak áno, v akom rozsahu – na konanie začaté proti fyzickej osobe, ktorá sa nachádza v situácii uvedenej vyššie? Táto vec tak dáva Súdnemu dvoru príležitosť vyjadriť sa k právomoci v insolvenčných veciach v prípade každej osoby, ktorá nie je samostatne zárobkovo činnou osobou a ktorá vykoná svoje právo na voľný pohyb a ponechá si svoj majetok v členskom štáte svojho bývalého obvyklého pobytu.

II. Právny rámec

3.

Článok 3 nariadenia 2015/848, nazvaný „Medzinárodná právomoc“, v odseku 1 stanovuje:

„Právomoc začať insolvenčné konanie majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka (ďalej len ‚hlavné insolvenčné konanie‘). Centrum hlavných záujmov dlžníka je miesto, kde dlžník pravidelne vykonáva správu svojich záujmov a ktoré je zistiteľné tretími stranami.

V prípade spoločnosti alebo právnickej osoby sa za centrum jej hlavných záujmov považuje miesto, kde má registrované sídlo, ak sa nepreukáže opak. Táto domnienka sa uplatňuje len vtedy, ak sa registrované sídlo neprenieslo do iného členského štátu počas obdobia troch mesiacov predchádzajúcich podaniu žiadosti o začatie insolvenčného konania.

V prípade samostatne zárobkovo činnej osoby [fyzickej osoby, ktorá vykonáva slobodné povolanie alebo akúkoľvek inú samostatne zárobkovú činnosť – neoficiálny preklad] sa za centrum hlavných záujmov považuje hlavné miesto jej podnikania, ak sa nepreukáže opak. Táto domnienka sa uplatňuje len vtedy, ak sa hlavné miesto podnikania fyzickej osoby neprenieslo do iného členského štátu počas obdobia troch mesiacov predchádzajúcich podaniu žiadosti o začatie insolvenčného konania.

V prípade akejkoľvek inej fyzickej osoby sa predpokladá, že centrom hlavných záujmov je miesto jej obvyklého pobytu, ak sa nepreukáže opak. Táto domnienka sa uplatňuje len vtedy, ak sa miesto obvyklého pobytu neprenieslo do iného členského štátu počas obdobia šiestich mesiacov predchádzajúcich podaniu žiadosti o začatie insolvenčného konania.“

III. Skutkový stav sporu vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore

4.

Odvolatelia, ktorí sú manželmi, majú od roku 2016 pobyt v Norfolku (Spojené kráľovstvo), kde sú zamestnaní. Manželský pár podal na portugalské súdy návrh na vyhlásenie ich platobnej neschopnosti. Prvostupňový súd, na ktorý bol podaný návrh, rozhodol, že nemá medzinárodnú právomoc na rozhodnutie o ich návrhu, keďže podľa článku 3 ods. 1 štvrtého pododseku nariadenia 2015/848 bolo centrom ich hlavných záujmov miesto ich obvyklého pobytu, teda Spojené kráľovstvo.

5.

Odvolatelia sa proti tomuto rozsudku odvolali na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, a tvrdili, že napadnutý rozsudok sa zakladal na nesprávnom výklade pravidiel formulovaných v nariadení 2015/848. V tejto súvislosti tvrdili, že z dôvodu, že jediná nehnuteľnosť, ktorú vlastnia, sa nachádza v Portugalsku, kde vykonali všetky úkony, ktoré spôsobili ich platobnú neschopnosť, centrom ich hlavných záujmov nebolo miesto ich obvyklého pobytu, teda Spojené kráľovstvo, ale toto centrum sa nachádzalo v Portugalsku. Okrem toho neexistuje žiadna súvislosť medzi miestom ich súčasného pobytu a skutočnosťami, ktoré viedli k ich platobnej neschopnosti a ktoré v celom rozsahu nastali v Portugalsku.

6.

Vnútroštátny súd má pochybnosti o správnom výklade článku 3 ods. 1 nariadenia 2015/848 a pýta sa predovšetkým na kritéria, ktoré treba zvážiť na účely vyvrátenia domnienky upravenej v tomto ustanovení pre fyzické osoby, ktoré nie sú samostatne zárobkovo činnými osobami, v zmysle ktorej sa v prípade takýchto osôb za centrum hlavných záujmov považuje miesto obvyklého pobytu dotknutej osoby, ak sa nepreukáže opak.

7.

V tejto súvislosti tento súd zdôrazňuje, že v odôvodnení 30 tohto nariadenia sa uvádza, že v prípade fyzickej osoby, ktorá nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, by malo byť možné vyvrátiť túto domnienku, pokiaľ sa napríklad hlavná časť majetku dlžníka nachádza mimo členského štátu, v ktorom má dlžník obvyklý pobyt.

8.

Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodnutím zo 14. februára 2019, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 26. marca 2019, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú súdy členského štátu na základe nariadenia [2015/848] právomoc začať hlavné insolvenčné konanie týkajúce sa občana, ktorého jediná nehnuteľnosť sa nachádza v uvedenom štáte, aj keď tento občan, ako aj členovia jeho domácnosti majú obvyklý pobyt v inom členskom štáte, kde je tento občan zamestnaný?“

9.

Písomné pripomienky predložila portugalská vláda a Európska komisia. Keďže žiaden z dotknutých účastníkov konania o to nepožiadal, Súdny dvor rozhodol, že rozhodne bez pojednávania.

IV. Analýza

10.

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 prvý a štvrtý pododsek nariadenia 2015/848 vykladať v tom zmysle, že domnienku formulovanú v tomto štvrtom pododseku možno vyvrátiť v prospech členského štátu, na území ktorého sa nachádza jediná nehnuteľnosť dlžníka, fyzickej osoby, ktorá nie je samostatne zárobkovo činnou osobou. V opačnom prípade chce tento súd vedieť, aké skutočnosti musia nastať na to, aby táto domnienka bola vyvrátená v prospech tohto členského štátu.

11.

Musím poznamenať, že vnútroštátny súd vo svojej prejudiciálnej otázke nespresňuje ustanovenia nariadenia 2015/848, ktorých výklad požaduje. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však jasne vyplýva, že tento súd má pochybnosti o tom, ako sa má vykladať článok 3 ods. 1 prvý a štvrtý pododsek tohto nariadenia. Navrhujem preto, aby bola prejudiciálna otázka chápaná v súlade s formuláciou uvedenou v bode 10 týchto návrhov. Podľa ustálenej judikatúry totiž v prípade potreby prináleží Súdnemu dvoru, aby preformuloval otázky, ktoré sú mu položené. Od Súdneho dvora sa môže tiež vyžadovať, aby vzal do úvahy ustanovenia práva Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojej otázky neodvolal. ( 5 )

12.

V tejto súvislosti majú v súlade s článkom 3 ods. 1 prvým a štvrtým pododsekom nariadenia 2015/848 právomoc začať hlavné insolvenčné konanie súdy členského štátu, na území ktorého sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka. ( 6 ) V prípade fyzických osôb, ktoré nie sú samostatne zárobkovo činnými osobami, sa za centrum ich hlavných záujmov považuje miesto ich obvyklého pobytu, ak sa nepreukáže opak. ( 7 ) Nie je sporné, že odvolatelia patria do tejto kategórie osôb.

13.

Ak teda centrum hlavných záujmov odvolateľov zodpovedá miestu ich obvyklého pobytu, teda Spojenému kráľovstvu, potom portugalské súdy nemajú právomoc začať insolvenčné konanie. Na to, aby túto právomoc mali, by bolo potrebné, aby domnienka uvedená v článku 3 ods. 1 štvrtom pododseku nariadenia 2015/848 bola vyvrátená v prospech členského štátu, na území ktorého sa nachádza jediná nehnuteľnosť odvolateľov, teda v prospech Portugalska. Na poskytnutie užitočnej odpovede na prejudiciálnu otázku treba najprv určiť, za akých okolností možno túto domnienku vyvrátiť a ďalej aké skutočnosti musia nastať na to, aby právomoc podľa článku 3 ods. 1 prvého pododseku tohto nariadenia mali súdy iného členského štátu než členského štátu obvyklého pobytu.

14.

Portugalská vláda sa domnieva, že vlastníctvo jedinej nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v inom členskom štáte v zásade nemožno považovať za skutočnosť, ktorá je dostatočná na vyvrátenie tejto domnienky. Komisia sa domnieva, že uvedenú domnienku možno vyvrátiť iba vtedy, ak sa jediná nehnuteľnosť, ktorú dlžník vlastní, nachádza v inom členskom štáte, pričom predstavuje hlavnú časť jeho majetku, a ak existujú rozhodujúce faktory jasne nasvedčujúce tomu, že centrum hlavných záujmov dlžníka sa nachádza v tomto členskom štáte.

15.

Zatiaľ čo sa v tejto súvislosti portugalská vláda značne inšpiruje judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa nariadenia, ktoré predchádzalo nariadeniu 2015/848, teda nariadenia č. 1346/2000, zdá sa, že Komisia je zdržanlivejšia voči možnosti uplatniť túto judikatúru na okolnosti prejednávanej veci. Komisia totiž uvádza, že pri určení, či možno vyvrátiť domnienku uvedenú v článku 3 ods. 1 štvrtom pododseku nariadenia 2015/848, treba zohľadniť judikatúru týkajúcu sa Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky ( 8 ). Podľa nej treba v podstate preskúmať, či existujú okolnosti umožňujúce preukázať, že situácia má užšie väzby s iným členským štátom, než je členský štát, na ktorý sa vzťahuje domnienka.

16.

S cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď najprv preskúmam uplatniteľnosť nariadenia 2015/848 v konaní vo veci samej (časť A). Ďalej preskúmam možnosť uplatniť judikatúru vypracovanú v kontexte nariadenia č. 1346/2000 na kontext nariadenia 2015/848 a na okolnosti prejednávanej veci (časť B). Na záver preskúmam, či sú tieto okolnosti spôsobilé vyvrátiť domnienku uvedenú v článku 3 ods. 1 štvrtom pododseku nariadenia 2015/848 a umožniť portugalským súdom, aby rozhodli, že majú právomoc podľa článku 3 ods. 1 prvého pododseku tohto nariadenia (časť C).

A.   O uplatniteľnosti nariadenia 2015/848

17.

Vnútroštátny súd uvádza, že na určenie, či majú portugalské súdy právomoc na začatie insolvenčného konania proti odvolateľom, treba podať výklad nariadenia 2015/848.

18.

V tejto súvislosti sa nariadenie 2015/848 podľa svojho článku 92 v zásade uplatňuje od 26. júna 2017. Okrem toho článok 84 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že jeho ustanovenia platia len pre insolvenčné konania začaté po tomto dátume.

19.

Otázka, či bolo potrebné začať insolvenčné konanie na návrh odvolateľov, vznikla pravdepodobne po tom, ako odvolatelia premiestnili svoj obvyklý pobyt do Spojeného kráľovstva, čo bolo v roku 2016. Nemožno preto vylúčiť, ako sa domnieva vnútroštátny súd, že nariadenie 2015/848 sa uplatňuje na návrh podaný odvolateľmi na portugalský súd. Vzhľadom na to, že neexistujú okolnosti, ktoré by mohli podporiť záver, že nariadenie 2015/848 sa neuplatňuje na spor vo veci samej, a vzhľadom na rozdelenie úloh medzi Súdny dvor a vnútroštátny súd sa domnievam, že v prejednávanej veci musí byť predmetom výkladu skutočne toto nariadenie.

20.

Pre úplnosť uvádzam, že odôvodnenie 25 nariadenia 2015/848 stanovuje, že toto nariadenie sa vzťahuje len na konania vo vzťahu k dlžníkovi, ktorého centrum hlavných záujmov sa nachádza na území Európskej únie. Vo svojom rozsudku Schmid ( 9 ) Súdny dvor potvrdil záväznosť tejto zásady, ktorá bola formulovaná v analogickom odôvodnení nariadenia č. 1346/2000. Vyplýva z nej, že skutočnosť, že dlžník má pobyt v členskom štáte, ktorý neuplatňuje toto nariadenie alebo v treťom štáte, automaticky nevylučuje uplatniteľnosť tohto nariadenia vo vzťahu k tomuto dlžníkovi. V každom prípade Spojené kráľovstvo k pravdepodobnému dňu podania návrhu na portugalský súd nepatrilo do žiadnej z týchto kategórií. V odôvodnení 87 nariadenia 2015/848 sa pripomína, že Spojené kráľovstvo sa zúčastnilo na prijatí a na uplatňovaní tohto nariadenia. ( 10 )

B.   O relevantnosti predchádzajúcej judikatúry týkajúcej sa nariadenia č. 1346/2000 vo vzťahu k nariadeniu 2015/848

21.

V nariadení 2015/848 sa rovnako ako v nariadení č. 1346/2000 pojem „centrum hlavných záujmov“ používa ako hraničný ukazovateľ pravidla na určenie právomoci upraveného v článku 3 ods. 1 týchto nariadení, ktoré umožňuje určiť súdy s právomocou na začatie hlavného insolvenčného konania. Okrem toho v nariadení 2015/848, podľa vzoru riešenia prijatého v predchádzajúcom nariadení, hraničný ukazovateľ, ktorým je centrum hlavných záujmov, nepriamo určuje právo rozhodné pre insolvenčné otázky. ( 11 )

22.

Podľa ustálenej judikatúry má pojem „centrum hlavných záujmov“ nachádzajúci sa v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 autonómny význam a má sa preto vykladať jednotne a nezávisle od vnútroštátnych právnych úprav. ( 12 ) Ako vyplýva z bodu 21 týchto návrhov, nariadenie 2015/848 preberá, aspoň v hrubých rysoch, riešenia prijaté v nariadení č. 1346/2000. Pojem „centrum hlavných záujmov“ tak treba naďalej považovať za autonómny pojem práva Únie.

23.

V tejto súvislosti je samozrejme pravda, že na rozdiel od svojho predchodcu sa nariadenie 2015/848 neuplatňuje iba na konania, ktoré majú za následok, že platobne neschopný dlžník je čiastočne alebo úplne zbavený majetku. ( 13 ) Vzhľadom na kontinuitu medzi týmito dvomi nariadeniami však skutočnosť, že došlo k rozšíreniu vecnej pôsobnosti nariadenia 2015/848, nemôže významne zmeniť spôsob, akým treba vykladať pojem „centrum hlavných záujmov“. Okolnosť, že v niektorých prípadoch, ak to stanovuje rozhodné insolvenčné právo, sa povaha konania môže v jeho priebehu zmeniť, potvrdzuje tento výklad. Podľa pravidla známeho ako tzv. „zásada perpetuatio fori“ totiž táto okolnosť nesmie ovplyvniť právomoc konajúceho súdu.

24.

Naproti tomu v rozsahu, v akom sa nariadenie 2015/848 týka fyzickej osoby, ktorá nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, riešenia prijaté v tomto nariadení, pokiaľ ide o spresnenia významu pojmu „centrum hlavných záujmov“, ako aj domnienky upravené týmto nariadením, môžu vzbudzovať pochybnosti o uplatniteľnosti predchádzajúcej judikatúry vo vzťahu k tomuto nariadeniu.

1. Pojem „centrum hlavných záujmov“

25.

Nariadenie č. 1346/2000 neponúkalo definíciu pojmu „centrum hlavných záujmov“. Počas platnosti tohto nariadenia bol však význam tohto pojmu objasnený v odôvodnení 13 uvedeného nariadenia, podľa ktorého „‚centrum hlavných záujmov‘ dlžníka by malo zodpovedať miestu, kde dlžník pravidelne spravuje svoje záujmy, ktoré by teda tretie strany mali dokázať určiť“. Nariadenie 2015/848 a priori vo svojom článku 3 ods. 1 prvom pododseku druhej vete používa definíciu pojmu „centrum hlavných záujmov“, ktorá sa nachádzala v odôvodnení 13 nariadenia č. 1346/2000.

26.

Zdá sa však, že v odôvodnení 13 nariadenia č. 1346/2000 bola uznaná súvislosť medzi miestom, kde dlžník pravidelne spravuje svoje záujmy, a skutočnosťou, aby toto miesto bolo zistiteľné tretími osobami. V tomto odôvodnení sa totiž uvádzalo, že „‚centrum hlavných záujmov‘ dlžníka by malo zodpovedať miestu, kde dlžník pravidelne spravuje svoje záujmy, a ktoré by teda tretie strany mali dokázať určiť“ ( 14 ). Naproti tomu druhá veta v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia 2015/848 neprevzala výraz „teda“ ( 15 ).

27.

Nemyslím si však, že tento jemný rozdiel môže podstatne zmeniť spôsob, akým treba určiť umiestnenie centra hlavných záujmov dlžníka v porovnaní s nariadením č. 1346/2000.

28.

Odkaz na miesto, „ktoré by teda tretie strany mali dokázať určiť“, znamenal, že miesto, kde dlžník pravidelne spravoval svoje záujmy, sa malo určiť podľa objektívnych kritérií, čo bolo nevyhnutné na to, aby toto miesto bolo zistiteľné tretími osobami. V súlade s tým sa Súdny dvor až doteraz vo svojej judikatúre týkajúcej sa nariadenia č. 1346/2000 domnieval, že centrum hlavných záujmov treba určiť podľa kritérií, ktoré sú objektívne a súčasne zistiteľné tretími osobami. ( 16 )

29.

V prípade nariadenia 2015/848 zostáva použitie objektívnych kritérií rozhodujúcim na zabezpečenie toho, aby pravidlo právomoci zaručilo právnu istotu a predvídateľnosť určenia súdu, ktorý má právomoc. Táto právna istota a predvídateľnosť majú o to väčší význam, že tak, ako podľa nariadenia č. 1346/2000, má aj podľa článku 7 ods. 1 nariadenia 2015/848 určenie súdu, ktorý má právomoc, za následok určenie rozhodného práva. ( 17 )

30.

Okrem toho, ďalším špecifickým cieľom pravidiel právomoci a kolíznych noriem obsiahnutých v nariadení 2015/848 je, ako sa uvádza v jeho odôvodnení 5, „zabrániť podnetom, ktoré by strany viedli k tomu, aby majetok alebo súdne konania prenášali z jedného členského štátu do druhého v snahe získať výhodnejšie právne postavenie, čím sa poškodzuje kolektívny záujem veriteľov (taktizovanie pri výbere súdu, tzv. forum shopping)“. Použitie objektívnych kritérií na určenie miesta, kde sa nachádza centrum hlavných záujmov, rovnako umožňuje obmedziť takéto postupy dlžníkov.

31.

Vzhľadom na uvedené treba podľa nariadenia 2015/848 miesto, kde dlžník pravidelne vykonáva správu svojich záujmov, určiť na základe objektívnych kritérií, ktoré môžu tretie osoby zistiť.

2. Domnienky upravené nariadením 2015/848

32.

Normotvorca Únie sa v nariadení 2015/848 neobmedzil na to, že prevzal odôvodnenie 13 nariadenia č. 1346/2000 a priznal mu záväznú povahu. Zatiaľ čo totiž nariadenie č. 1346/2000 upravovalo iba domnienku týkajúcu sa spoločností a právnických osôb, článok 3 ods. 1 druhý až štvrtý pododsek nariadenia 2015/848 zavádza tri rôzne domnienky, ktoré sa uplatňujú na tri kategórie dlžníkov, ktorými sú po prvé spoločnosti a právnické osoby, po druhé fyzické osoby, ktoré sú samostatne zárobkovo činnými osobami, a po tretie každá iná fyzická osoba.

33.

Normotvorca Únie navyše zaviedol obmedzenia, na základe ktorých sa domnienky upravené v článku 3 ods. 1 druhom až štvrtom pododseku nariadenia 2015/848 neuplatňujú počas obdobia, ktoré nasleduje po prenesení miest považovaných za centrum hlavných záujmov. Toto obdobie je šesť mesiacov v prípade fyzických osôb, ktoré nie sú samostatne zárobkovo činnými osobami, a tri mesiace v prípade ostatných dvoch kategórií dlžníkov. Podľa môjho názoru tento rozdiel vyplýva z toho, že pre takú fyzickú osobu je jednoduchšie preniesť miesto považované za centrum jej hlavných záujmov. V každom prípade sa tieto obmedzenia nezdajú byť relevantnými v prejednávanej veci. ( 18 )

34.

Domnienka týkajúca sa fyzických osôb, ktoré nie sú samostatne zárobkovo činnými osobami, upravená v článku 3 ods. 1 štvrtom pododseku nariadenia 2015/848, spočíva v tom, že ak sa nepreukáže opak, za centrum hlavných záujmov takej osoby sa považuje miesto jej obvyklého pobytu. Prejudiciálna otázka sa týka práve tohto aspektu, teda toho, či vzhľadom na skutočnosť, že jediná nehnuteľnosť odvolateľov sa nachádza v Portugalsku, môže byť domnienka vyvrátená v prospech tohto členského štátu.

35.

V tejto súvislosti môže vyvolávať pochybnosti povaha domnienok upravených v článku 3 ods. 1 nariadenia 2015/848, vrátane domnienky upravenej v štvrtom pododseku tohto ustanovenia, a to vzhľadom na znenie článku 4 ods. 1 tohto nariadenia, podľa ktorého súd, na ktorý bola podaná žiadosť o začatie insolvenčného konania, bez návrhu preskúma, či má právomoc podľa článku 3 uvedeného nariadenia. Navyše odôvodnenie 27 toho istého nariadenia uvádza, že „pred začatím insolvenčného konania by mal príslušný súd bez návrhu preskúmať, či sa centrum hlavných záujmov dlžníka alebo podnik dlžníka skutočne nachádza v jeho obvode“.

36.

Znenie nasledujúcich odôvodnení nariadenia 2015/848 potvrdzuje výklad, podľa ktorého povinnosť preskúmať ex offo otázku právomoci má súd, na ktorý bol podaný návrh, aj v prípade, keď ide o jednu z domnienok upravených v článku 3 ods. 1 tohto nariadenia. Zatiaľ čo sa totiž odôvodnenia 30 a 31 nariadenia 2015/848 týkajú domnienok, odôvodnenie 32 tohto nariadenia uvádza, že „v každom prípade, ak okolnosti daného prípadu vyvolávajú pochybnosti o právomoci súdu, mal by súd od dlžníka požadovať predloženie ďalších dôkazov na podloženie jeho tvrdení a ak to umožňuje právo rozhodné pre insolvenčné konanie, umožniť veriteľom dlžníka vyjadriť sa k otázke právomoci“ ( 19 ).

37.

Povinnosť súdu preskúmať, kde sa skutočne nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka, sa a priori javí byť ťažko zlučiteľná s pojmom domnienok, keďže tieto sú zavedené v podstate preto, aby zbavili súd povinnosti preskúmať okolnosti veci.

38.

Vo vzťahu k tomuto zjavnému rozporu musím poznamenať, že hoci nariadenie č. 1346/2000 neobsahovalo ustanovenie analogické článku 4 ods. 1 nariadenia 2015/848, napriek tomu, rovnako ako nariadenie 2015/848, upravovalo domnienku týkajúcu sa centra hlavných záujmov, ktorá sa vzťahovala na spoločnosti a právnické osoby.

39.

To nezabránilo Súdnemu dvoru, aby v rozsudku Eurofood IFSC ( 20 ) dospel k záveru, že zásade vzájomnej dôvery je vlastné, že súd členského štátu, na ktorý je podaný návrh na začatie hlavného konkurzného konania, overí svoju právomoc so zreteľom na článok 3 ods. 1 nariadenia 1346/2000, teda preskúma, či sa centrum hlavných záujmov dlžníka nachádza v tomto členskom štáte.

40.

Z toho vyplýva, že povinnosť, ktorá je formulovaná v článku 4 ods. 1 nariadenia 2015/848, mali súdy členských štátov už počas platnosti nariadenia č. 1346/2000, hoci toto nariadenie obsahuje jednu domnienku týkajúcu sa centra hlavných záujmov. Táto domnienka sa nachádza aj v článku 3 ods. 1 druhom pododseku nariadenia 2015/848 vedľa dvoch ďalších domnienok týkajúcich sa fyzických osôb. Právny význam tejto domnienky, ako aj dvoch ďalších upravených v článku 3 ods. 1 nariadenia 2015/848, teda podľa môjho názoru zostáva vo vzťahu k domnienke upravenej v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 nezmenený.

41.

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o právny význam domnienky upravenej v nariadení č. 1346/2000 v prospech registrovaného sídla spoločnosti, Súdny dvor v rozsudku Eurofood IFSC ( 21 ) rozhodol, že túto domnienku možno vyvrátiť iba v prípade, že okolnosti, ktoré sú objektívne a zistiteľné tretími osobami, umožňujú preukázať existenciu reálnej situácie, ktorá sa odlišuje od situácie, ktorú má odrážať umiestnenie registrovaného sídla. V tejto súvislosti Súdny dvor v tomto rozsudku spresnil, že uvedenú domnienku možno vyvrátiť, ak dlžník nevykonáva žiadnu činnosť na území štátu, kde zriadil svoje sídlo ( 22 ), a v rozsudku Interedil ( 23 ) uviedol, že to tak bolo aj vtedy, ak sa miesto hlavného vedenia spoločnosti nenachádza v mieste registrovaného sídla.

42.

Z toho vyvodzujem, že v prípade nariadenia 2015/848 a jeho domnienok, vrátane domnienky upravenej v jeho článku 3 ods. 1 štvrtom pododseku, je predpokladané centrum hlavných záujmov aj východiskovým bodom preskúmania vykonávaného podľa článku 4 ods. 1 tohto nariadenia. Počas tohto preskúmania súd, na ktorý je podaný návrh na začatie insolvenčného konania, vykonáva analýzu všetkých relevantných skutočností, aby sa ubezpečil, že domnienka stanovená v prospech miesta obvyklého pobytu nebola vyvrátená. ( 24 ) Táto domnienka môže byť vyvrátená iba vtedy, ak tieto skutočnosti, určené na základe kritérií, ktoré sa majú zohľadniť v prípade fyzickej osoby, ktorá nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, umožňujú preukázať existenciu reálnej situácie, ktorá sa odlišuje od situácie, ktorú má odrážať umiestnenie obvyklého pobytu.

43.

Treba teda preskúmať, čo má odrážať miesto obvyklého pobytu ako predpokladané centrum hlavných záujmov, a potom určiť kritériá, ktoré umožňujú preukázať existenciu reálnej situácie, ktorá sa líši od výsledku tohto preskúmania.

C.   O uplatnení predchádzajúcej judikatúry týkajúcej sa nariadenia č. 1346/2000 na fyzické osoby, ktoré nie sú samostatne zárobkovo činnými osobami

1. Obvyklý pobyt ako predpokladané centrum hlavných záujmov

44.

Vnútroštátny súd uvádza, že odvolatelia zriadili svoj obvyklý pobyt v Spojenom kráľovstve. Bez toho, aby som sa snažil určiť, či táto okolnosť zodpovedá pojmu „obvyklý pobyt“ v zmysle článku 3 ods. 1 štvrtého pododseku nariadenia 2015/848, poznamenávam, že toto nariadenie tento pojem nedefinuje. Keďže nič nenaznačuje, že normotvorca mal v úmysle odkázať pri určení miesta obvyklého pobytu na vnútroštátne právo, treba sa domnievať, že pojem „obvyklý pobyt“ je autonómnym pojmom práva Únie.

45.

Je pravda, že tento pojem je predmetom judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa najmä nariadenia (ES) č. 2201/2003 ( 25 ), v ktorom ide o obvyklý pobyt dieťaťa. Napriek tomu si nemyslím, že kritéria použité podľa tohto nariadenia na zistenie miesta obvyklého pobytu možno uplatniť v prípade nariadenia 2015/848 s cieľom určiť dôvody, pre ktoré sa miesto obvyklého pobytu považuje za centrum hlavných záujmov dlžníka. V tejto súvislosti netreba uprednostniť skutočnosti, ktoré sa vzťahujú na sociálnu alebo rodinnú situáciu ( 26 ), ale skutočnosti, ktoré sa vzťahujú na majetkovú situáciu dlžníka ( 27 ).

46.

Podľa nariadenia 2015/848 je totiž miesto obvyklého pobytu predpokladaným miestom, kde sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka a toto miesto preto musí rovnako, alebo dokonca predovšetkým, zodpovedať kritériám uvedeným v článku 3 ods. 1 prvom pododseku druhej vete tohto nariadenia, teda musí zodpovedať miestu, kde dlžník pravidelne vykonáva správu svojich záujmov, a byť zistiteľné tretími osobami. Sociálna alebo rodinná situácia dlžníka však nepredstavuje skutočnosť, ktorá môže byť ľahko zistiteľná tretími osobami. Inak je to samozrejme v prípade medziľudských vzťahov, ktoré majú ekonomické dôsledky, ako je napríklad manželský vzťah alebo vzťah medzi členmi tej istej domácnosti. Takéto vzťahy môžu ovplyvniť situáciu dlžníka, pokiaľ ide o jeho majetok, a najmä ho viesť k uskutočneniu transakcií s tretími osobami. Myslím si však, že takéto vzťahy treba zohľadniť nie pre ich subjektívny význam pre dlžníka, ale pre ich ekonomické dôsledky. V kontexte určenia súdov, ktorých právomoc je daná na základe miesta, v ktorom sa nachádza centrum hlavných záujmov, sa však vzťah medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou jasne líši od vzťahu medzi osobami, ktoré spája rodinný vzťah. V prípade fyzickej osoby, ktorá nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, sa hranica, ktorá oddeľuje jej ekonomickú situáciu od jej rodinnej situácie, stiera, zatiaľ čo v prípade spoločností táto otázka vôbec nevzniká.

47.

Tento výklad podporuje znenie správy, ktorú vypracovali M. Virgós a E. Schmit ( 28 ) a ktorá sa vo všeobecnosti uznáva za zdroj informácií užitočných pre výklad nariadenia č. 1346/2000, a teda aj nariadenia 2015/848.

48.

V bode 75 tejto správy jej autori vysvetľujú formuláciou podobnou tej, ktorá sa nachádza v odôvodnení 13 nariadenia č. 1346/2000 a v článku 3 ods. 1 prvom pododseku druhej vete nariadenia 2015/848, že pojem „centrum hlavných záujmov“ sa má vykladať tak, že označuje miesto, kde dlžník vykonáva pravidelne, a teda spôsobom, ktorý môžu tretie osoby rozpoznať, správu svojich záujmov. Títo autori dodávajú, že pri použití výrazu „záujmy“ bolo zámerom to, aby sa tento pojem vzťahoval nielen na činnosti obchodnej, priemyselnej či odbornej povahy, ale tiež na akúkoľvek hospodársku činnosť vo všeobecnosti tak, aby boli zahrnuté činnosti jednotlivcov, najmä činnosti spotrebiteľov. Dokonca ani v prípade fyzických osôb, ktoré nie sú samostatne zárobkovo činnými osobami („spotrebitelia“), sa teda neodkazovalo na iné záujmy než záujmy ekonomickej povahy. Centrum ekonomických záujmov musí byť určené hlavne na základe skutočností, ktoré sa vzťahu na tieto záujmy.

49.

Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že reálna situácia sa líši od situácie, ktorú má odrážať umiestnenie obvyklého pobytu, a to vtedy, keď obvyklý pobyt neplní svoju úlohu miesta, kde dlžník prijíma ekonomické rozhodnutia, miesta, kde poberá a vynakladá väčšinu svojich príjmov, alebo miesta, kde sa nachádza hlavná časť jeho majetku. Za týchto okolností možno vyvrátiť domnienku obsiahnutú v článku 3 ods. 1 štvrtom pododseku nariadenia 2015/848.

50.

V tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či jediná nehnuteľnosť odvolateľov nachádzajúca sa v Portugalsku predstavuje hlavnú časť ich majetku. Ak je to tak, potom je možné vyvrátiť domnienku obsiahnutú v článku 3 ods. 1 štvrtom pododseku nariadenia 2015/848 a tento súd musí určiť, či je táto skutočnosť dostatočná na to, aby bolo možné prijať záver, že centrum hlavných záujmov odvolateľov sa nachádza v tomto členskom štáte.

51.

Zostáva tak iba určiť skutočnosti, ktoré môžu vyvrátiť túto domnienku v prospech členského štátu, kde sa nachádza jediná nehnuteľnosť dlžníka.

2. Skutočnosti, ktoré môžu vyvrátiť domnienku

52.

Portugalská vláda odkazom na rozsudok Interedil ( 29 ) tvrdí, že v prípade fyzických osôb centrum ich hlavných záujmov zodpovedá miestu, kde sa nachádza hlavná časť ich majetku, alebo miestu, kde sa nachádza väčšina ich ekonomických, sociálnych a rodinných väzieb na základe celkového posúdenia a s prihliadnutím na hľadisko súčasných alebo potenciálnych veriteľov. V rovnakom zmysle doktrína uvádza, že súd, na ktorý je podaný návrh, zohľadňuje množstvo kritérií, akými sú napríklad existencia nájomnej zmluvy alebo listu vlastníctva, veľkosť bydliska, spotreba elektriny, náklady na bežný život, prítomnosť alebo neprítomnosť rodiny na mieste, pracovná zmluva, znalosť jazyka alebo aj umiestnenie dlhov a aktív osoby. ( 30 )

53.

Predchádzajúce úvahy o skutočnostiach, ktoré môžu byť relevantné pri preskúmaní vykonávanom podľa článku 4 ods. 1 nariadenia 2015/848, si podľa môjho názoru vyžadujú niekoľko dôležitých spresnení.

54.

V prvom rade je samozrejme pravda, že normotvorca Únie spresnil domnienky upravené v článku 3 ods. 1 nariadenia 2015/848, vrátane domnienky týkajúcej sa fyzických osôb, ktoré nie sú samostatne zárobkovo činnými osobami, vysvetleniami nachádzajúcimi sa v odôvodnení 30 tohto nariadenia. Toto odôvodnenie najmä uvádza, že „v prípade [takej] fyzickej osoby… by malo byť možné vyvrátiť túto domnienku, pokiaľ sa napríklad hlavná časť majetku dlžníka nachádza mimo členského štátu, v ktorom má dlžník obvyklý pobyt“ ( 31 ). Odvolatelia s odkazom na túto časť tvrdia, že v prejednávanej veci táto časť zveruje právomoc na rozhodnutie o nimi podanom návrhu portugalským súdom.

55.

Ako však zdôrazňujú portugalská vláda a Komisia, situácie uvedené v tomto odôvodnení sú iba príkladmi situácií, keď domnienka obsiahnutá v článku 3 ods. 1 štvrtom pododseku nariadenia 2015/848 môže („malo by byť možné“) byť vyvrátená. ( 32 ) Naproti tomu samotná skutočnosť, že nastanú okolnosti spomenuté v tomto odôvodnení neznamená, že domnienka je automaticky vyvrátená v prospech určitého členského štátu. Z toho vyplýva, že umiestnenie aktív dlžníka je jednou zo skutočností, ktoré treba zohľadniť pri preskúmaní toho, či domnienka môže alebo nemôže byť vyvrátená v prospech určitého členského štátu.

56.

Domnievať sa, že jediný majetok môže mať za následok premiestnenie centra hlavných záujmov, by totiž odporovalo jednému z cieľov nariadenia 2015/848, ktorým je zabrániť praxi „forum shopping“. V tejto súvislosti treba zohľadniť dôsledky výkladu, podľa ktorého by domnienka obsiahnutá v článku 3 ods. 1 štvrtom pododseku nariadenia 2015/848 mala byť vyvrátená v prospech štátu, na území ktorého sa nachádza jediná nehnuteľnosť dlžníka. Tento výklad by mal totiž za následok, že v prípade osoby, ktorá má svoj obvyklý pobyt v jednom členskom štáte, kde je zamestnaná, ale ktorá je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v treťom štáte, by súdy členských štátov nemali právomoc na začatie insolvenčného konania. ( 33 )

57.

V druhom rade zo znenia článku 3 ods. 1 prvého pododseku druhej vety nariadenia 2015/848 v spojení so štvrtým pododsekom tohto ustanovenia možno s prihliadnutím na osobitosť situácie fyzických osôb, ktoré nie sú samostatne zárobkovo činnými osobami, vyvodiť užitočné východiská.

58.

Na jednej strane možno zo skutočnosti, že v súlade s článkom 3 ods. 1 prvým pododsekom druhou vetou nariadenia 2015/848 centrum hlavných záujmov zodpovedá miestu, kde dlžník pravidelne vykonáva správu svojich záujmov vyvodiť, že toto miesto sa musí vyznačovať dostatočným stupňom stability. ( 34 ) Ako vyplýva z bodu 31 týchto návrhov, skutočnosť, že ide o stabilné centrum správy záujmov, musí byť preukázaná na základe objektívnych skutočností, ktoré môžu byť zistené tretími osobami.

59.

Na druhej strane zo znenia článku 3 ods. 1 prvého pododseku druhej vety nariadenia 2015/848 rovnako vyplýva, že miesto, kde dlžník pravidelne vykonáva správu svojich záujmov, musí byť zistiteľné tretími osobami, čo znamená, že v tejto súvislosti je rozhodujúci dojem vytváraný všetkými objektívnymi skutočnosťami. ( 35 )

60.

Je samozrejme pravda, že výraz „tretie strany“ je mimoriadne širokým pojmom. Odôvodnenie 28 nariadenia 2015/848 vysvetľuje, že „pri určovaní, či je centrum hlavných záujmov dlžníka zistiteľné tretími stranami, by sa mali osobitne brať do úvahy veritelia a ich chápanie toho, kde dlžník vykonáva správu svojich záujmov“ ( 36 ). Okrem toho Súdny dvor vo svojom rozsudku Interedil ( 37 ) uviedol, že požiadavky objektivity a zistiteľnosti, na ktoré odkazovalo odôvodnenie 13 nariadenia č. 1346/2000, sú splnené, ak konkrétne okolnosti, zohľadnené na účely určenia miesta, kde spoločnosť v úpadku pravidelne spravuje svoje záujmy, boli zverejnené alebo sú prinajmenšom transparentné do tej miery, že tretie osoby, t. j. predovšetkým veritelia tejto spoločnosti, sa môžu o nich dozvedieť.

61.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že prejudiciálna otázka tak, ako bola formulovaná, odkazuje iba na okolnosť, že dlžník je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v inom členskom štáte, než je členský štát jeho obvyklého pobytu, kde je zamestnaný. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že odvolatelia na vnútroštátnom súde tiež tvrdili najmä to, že v Portugalsku uskutočnili všetky transakcie a uzavreli všetky zmluvy, ktoré spôsobili ich platobnú neschopnosť.

62.

Vzhľadom na to si v prípade fyzických osôb, ktoré nie sú samostatne zárobkovo činnými osobami, myslím, že netreba prikladať rozhodujúci význam celkovému dojmu, ktorý v minulosti vyvolala situácia dlžníka vo vzťahu k jeho veriteľom.

63.

V Únii je totiž mobilita týchto osôb veľká. Ich veritelia môžu stále očakávať, že dôjde k preneseniu centra záujmov dlžníka a podľa odôvodnenia 27 nariadenia 2015/848 sa centrum hlavných záujmov alebo podnik dlžníka musí skutočne nachádzať v obvode súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť o návrhu na začatie hlavného insolvenčného konania. Okrem toho toto nariadenie upravuje dostatočné záruky, ktoré majú zabrániť podvodnému alebo nečestnému taktizovaniu pri výbere najvýhodnejšieho súdu. Bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie týchto záruk, preto treba v prípade, keď je podaný takýto návrh, prikladať význam najmä objektívnym okolnostiam, ktoré sú zistiteľné tretími osobami (súčasnými a potenciálnymi veriteľmi).

D.   Záverečné úvahy

64.

Moju analýzu možno zhrnúť tak, že domnienku upravenú v článku 3 ods. 1 štvrtom pododseku nariadenia 2015/848 možno vyvrátiť v prípade, keď miesto obvyklého pobytu fyzickej osoby, ktorá nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, neplní svoju úlohu miesta, kde dlžník prijíma ekonomické rozhodnutia, miesta, kde poberá a vynakladá väčšinu svojich príjmov, alebo miesta, kde sa nachádza hlavná časť jeho majetku. Túto domnienku však nemožno vyvrátiť v prospech štátu, na území ktorého sa nachádza jediná nehnuteľnosť bez ďalších skutočností nasvedčujúcich tomu, že centrum hlavných záujmov tohto dlžníka sa nachádza v tomto členskom štáte. Túto okolnosť možno preukázať na základe objektívnych skutočností, ktoré sú zistiteľné tretími osobami (súčasnými a potenciálnymi veriteľmi) a ktoré sa vzťahujú na ekonomické záujmy tohto dlžníka.

V. Návrh

65.

Z týchto dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Tribunal da Relação de Guimarães (Odvolací súd Guimarães, Portugalsko) takto:

Článok 3 ods. 1 prvý a štvrtý pododsek nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že domnienku, podľa ktorej sa obvyklý pobyt dlžníka, fyzickej osoby, ktorá nie je samostatne zárobkovo činnou osobou, považuje za miesto, kde sa nachádza centrum jej hlavných záujmov, možno vyvrátiť v prípade, keď miesto obvyklého pobytu neplní svoju úlohu miesta, kde dlžník prijíma ekonomické rozhodnutia, miesta, kde poberá a vynakladá väčšinu svojich príjmov, alebo miesta, kde sa nachádza hlavná časť jeho majetku.

Túto domnienku však nemožno vyvrátiť v prospech štátu, na území ktorého sa nachádza jediná nehnuteľnosť dlžníka bez ďalších skutočností nasvedčujúcich tomu, že centrum jeho hlavných záujmov sa nachádza v tomto členskom štáte. Túto okolnosť možno preukázať na základe objektívnych skutočností, ktoré sú zistiteľné tretími osobami (súčasnými a potenciálnymi veriteľmi) a ktoré sa vzťahujú na ekonomické záujmy tohto dlžníka.


( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Nariadenie Rady z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (Ú. v. ES L 160, 2000, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 191).

( 3 ) Pozri rozsudky z 2. mája 2006, Eurofood IFSC (C‑341/04, EU:C:2006:281); z 20. októbra 2011, Interedil (C‑396/09, EU:C:2011:671), a z 15. decembra 2011, Rastelli Davide a C. (C‑191/10, EU:C:2011:838).

( 4 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 19).

( 5 ) Pozri napríklad rozsudky zo 7. septembra 2017, Neto de Sousa (C‑506/16, EU:C:2017:642, bod 23), a z 26. októbra 2017, Aqua Pro (C‑407/16, EU:C:2017:817, bod 26).

( 6 ) Pozri článok 3 ods. 1 prvý pododsek nariadenia 2015/848.

( 7 ) Pozri článok 3 ods. 1 štvrtý pododsek nariadenia 2015/848.

( 8 ) Dohovor otvorený na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Ú. v. EÚ C 169, 2005, s. 10).

( 9 ) Pozri rozsudok zo 16. januára 2014 (C‑328/12, EU:C:2014:6, bod 21).

( 10 ) Vystúpenie Spojeného kráľovstva z Únie teda v zásade nebráni portugalským súdom, aby rozhodli o návrhu odvolateľov.

( 11 ) Článok 7 ods. 1 nariadenia 2015/848 stanovuje, že „ak v tomto nariadení nie je stanovené inak, insolvenčné konania a ich účinky sa riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začalo“.

( 12 ) Pozri rozsudky z 2. mája 2006, Eurofood IFSC (C‑341/04, EU:C:2006:281, bod 31); z 20. októbra 2011, Interedil (C‑396/09, EU:C:2011:671, bod 43), ako aj z 15. decembra 2011, Rastelli Davide a C. (C‑191/10, EU:C:2011:838, bod 31).

( 13 ) Nariadenie 2015/848 zahŕňa konania vedené na účely záchrany, zmeny obsahu záväzkov alebo reštrukturalizácie, ako aj predinsolvenčné konania. Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci A (C‑716/17, EU:C:2019:262, bod 25). Pozri rovnako HESS, B., OBERHAMMER, P., BARIATTI, S., KOLLER, CH., LAUKEMANN, B., REQUEJO ISIDRO, M., VILLATA, F. C. (ed.): The Implementation of the New Insolvency Regulation: Improving Cooperation and Mutual Trust. Baden‑Baden: Nomos, 2017, s. 52; SAUTONIE‑LAGUIONIE, L.: L’extension du champ d’application du règlement (UE) no 2015/848 par une définition vaste des ‚procédures d’insolvabilité‘. In: Le nouveau droit européen des faillites internationales, pod vedením COTIGA‑RACCAH, A., SAUTONIE‑LAGUIONIE, L., Bruxelles: Bruylant, 2018, s. 66 a nasl.

( 14 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 15 ) Pozri ANDRIANESIS, A. P.: The Opening of Multijurisdictional Insolvencies Through the Prism of the Recast Regulation 848/2015. In: European Company Law, 2017, zv.14(1), s. 9; MUCCIARELLI, F. M.: Private International Law Rules in the Insolvency Regulation Recast: A Reform or a Restatement of the Status Quo? In: European Company Law, 2016, zv. 1, s. 14 a 15, a VALLENS, J. L.: Le règlement (UE) no 2015/848 du 20 mai 2015: une avancée significative du droit européen de l’insolvabilité. In: Revue Lamy Droit des Affaires, 2015, č. 106, s. 18.

( 16 ) Pozri rozsudky z 2. mája 2006, Eurofood IFSC (C‑341/04, EU:C:2006:281, bod 33), a z 20. októbra 2011, Interedil (C‑396/09, EU:C:2011:671, bod 49). Pozri rovnako uznesenie z 24. mája 2016, Leonmobili a Leone (C‑353/15, neuverejnené, EU:C:2016:374, bod 33 a citovaná judikatúra).

( 17 ) Pozri analogicky rozsudok z 2. mája 2006, Eurofood IFSC (C‑341/04, EU:C:2006:281, bod 33), ktorý sa týka nariadenia č. 1346/2000. Základným cieľom kolíznych noriem je totiž zaručiť predvídateľnosť práva, ktoré sa uplatňuje na posúdenie danej skutkovej situácie rovnako v prípade, keď ide o uplatnenie lex fori. Pozri najmä návrhy, ktoré som predniesol vo veci KP (C‑83/17, EU:C:2018:46, bod 81).

( 18 ) Je nesporné, že od roku 2016 majú odvolatelia obvyklý pobyt v Spojenom kráľovstve. Navyše, ako vyplýva z bodu 18 týchto návrhov, na to, aby sa nariadenie 2015/848 mohlo uplatňovať na vec samu, nemohlo byť insolvenčné konanie začaté pred 26. júnom 2017. V každom prípade formulácia použitá vnútroštátnym súdom v jeho otázke naznačuje, že tento súd vylučuje možnosť vyvrátenia domnienky upravenej v článku 3 ods. 1 štvrtom pododseku tohto nariadenia z dôvodu prenesenia miesta obvyklého pobytu odvolateľov počas obdobia šiestich mesiacov.

( 19 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 20 ) Pozri rozsudok z 2. mája 2006 (C‑341/04, EU:C:2006:281, bod 41). O dôsledkoch takéhoto výkladu pozri Van CALSTER, G.: European Private International Law. Oxford, Portland: Hart Publishing, 2016, s. 298.

( 21 ) Pozri rozsudok z 2. mája 2006, Eurofood IFSC (C‑341/04, EU:C:2006:281, bod 34).

( 22 ) Pozri rozsudok z 2. mája 2006, Eurofood IFSC (C‑341/04, EU:C:2006:281, bod 35).

( 23 ) Rozsudok z 20. októbra 2011, Interedil (C‑396/09, EU:C:2011:671, bod 51).

( 24 ) Pozri v tomto zmysle CUNIBERTI, G., NABET, P., RAIMON, M.: Droit européen de l’insolvabilité. Règlement (UE) 2015/848 du 20 mai 2015 relatif aux procédures d’insolvabilité. Issy‑les‑Moulineaux: LGDJ, 2017, s. 116, bod 197.

( 25 ) Nariadenie Rady z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. ES L 338, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243).

( 26 ) Pozri a contrario rozsudok z 22. decembra 2010, Mercredi (C‑497/10 PPU, EU:C:2010:829, body 4748).

( 27 ) Pozri JAULT‑SESEKE, F.: Le règlement 2015/848: le vin nouveau et les vieilles outres. In: Revue critique de droit international privé, 2016, bod 27.

( 28 ) Správa M. Virgósa a E. Schmita k Dohovoru o konkurznom konaní z 3. mája 1996 [dokument Rady Európskej únie č. 6500/96, DRS 8 (CFC)], definitívna verzia úplného textu v angličtine sa nachádza v diele MOSS, G., FLETCHER, I. F., ISAACS, S.: The EC Regulation on Insolvency proceeding: A Commentary and Annotated Guide. 2. vyd., Oxford: Oxford University Press, 2009, s. 381 a nasl.

( 29 ) Rozsudok z 20. októbra 2011 (C‑396/09, EU:C:2011:671, bod 52).

( 30 ) Pozri CUNIBERTI, G., NABET, P., RAIMON, M.: c. d., s. 76, bod 145.

( 31 ) Je pravda, že odôvodnenie 30 nariadenia 2015/848 uvádza aj druhú situáciu umožňujúcu vyvrátiť domnienku, teda keď „možno preukázať, že… hlavným dôvodom na zmenu miesta obvyklého pobytu [dlžníka] bolo požiadať o začatie insolvenčného konania v novej jurisdikcii, a pokiaľ by sa touto žiadosťou významne poškodili záujmy veriteľov, ktorí s dlžníkom jednali pred takouto zmenou miesta“. Odvolateľom však nie je vytýkané, že premiestnili miesto svojho obvyklého pobytu s takýmto úmyslom a v každom prípade sa nezdá, že by vnútroštátny súd uvažoval o tejto možnosti.

( 32 ) Pozri rovnako bod 49 týchto návrhov.

( 33 ) Pozri bod 20 týchto návrhov.

( 34 ) FABRIÈS‑LECÉA, E.: Règlement (UE) no 2015/848 du 20 mai 2015 relatif aux procédures d’insolvabilité. Commentaire article par article, pod vedením SAUTONIE‑LAGUIONIE, L.: Société de législation comparée, Paris, 2015, s. 61.

( 35 ) Pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o to, že centrum hlavných záujmov musí byť zistiteľné tretími osobami, JAULT‑SESEKE, F., c. d.

( 36 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 37 ) Rozsudok z 20. októbra 2011 (C‑396/09, EU:C:2011:671, bod 49).

Top