–

A. Guaitoli, Celano Tomassoni, Giuli, Casan Rodriguez, Cirilli, Cortini a Padroni, v zastúpení: A. Guaitoli a G. Guaitoli, avvocati,

–

easyJet Airline Co. Ltd, v zastúpení: G. d’Andria, avvocato,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci F. De Luca, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Heller, N. Yerrell a L. Malferrari, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 33 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu, uzavretého v Montreale 28. mája 1999 a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2001/539/ES z 5. apríla 2001 (Ú. v. ES L 194, 2001, s. 38; Mim. vyd. 07/005, s. 491, ďalej len „Montrealský dohovor“), nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 (Ú. v. EÚ L 46, 2004, s. 1; Mim. vyd. 07/008, s. 10), a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi účastníkmi konania, v ktorom na jednej strane stoja páni Adriano Guaitoli, Alessandro Celano Tomassoni a Mario Giuli, ako aj panie Concepcióna Casana Rodriguezová, Antonia Cirilliová, Lucia Cortiniová a Patrizia Padroninová, a na druhej strane spoločnosť easyJet Airline Co. Ltd, ktorý sa týka žaloby o náhradu škody vyplývajúcej zo zrušenia letu a z omeškania iného letu.

3

Montrealský dohovor nadobudol platnosť, pokiaľ ide o Európsku úniu, 28. júna 2004.

4

Článok 19 tohto dohovoru, nazvaný „Omeškanie“, uvádza:

„Dopravca je zodpovedný za škodu spôsobenú omeškaním v leteckej preprave cestujúcich, batožiny alebo nákladu. Dopravca však nie je zodpovedný za škodu spôsobenú omeškaním, ak dokáže, že on, jeho pracovníci a agenti vykonali všetky opatrenia, ktoré môžu byť odôvodnene požadované na zabránenie škody, alebo že z jeho alebo ich strany nebolo možné vykonať takéto opatrenia.“

5

Článok 33 tohto dohovoru, nazvaný „Jurisdikcia“, stanovuje:

„1.   Žaloba na náhradu škody musí byť podaná podľa voľby žalobcu na území jedného zo zmluvných štátov, buď na súde v mieste sídla dopravcu alebo v mieste jeho hlavného miesta podnikania, alebo tam, kde má obchodné miesto, v ktorom bola uzavretá zmluva o preprave, alebo na súde v mieste určenia.

…

4.   Procesné otázky sa riadia právnym poriadkom súdu, kde je prípad prerokovávaný.“

6

Článok 1 nariadenia č. 261/2004, nazvaný „Predmet“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie za podmienok špecifikovaných nižšie ustanovuje minimálne práva cestujúcich keď:

7

Článok 5 tohto nariadenia, nazvaný „Zrušenie“, stanovuje:

„1.   V prípade zrušenia letu príslušným cestujúcim:

2.   Keď boli cestujúci informovaní o zrušení, poskytnú sa im informácie o možnej alternatívnej preprave.

3.   Prevádzkujúci letecký dopravca nie je povinný platiť náhradu podľa článku 7, ak môže preukázať, že zrušenie je spôsobené mimoriadnymi okolnosťami, ktorým sa nedalo zabrániť ani vtedy, keď boli prijaté všetky primerané opatrenia.

4.   Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o to, či a kedy bol cestujúci informovaný o zrušení letu, spočíva na prevádzkujúcom leteckom dopravcovi.“

8

Článok 7 toho istého nariadenia, nazvaný „Právo na náhradu“, stanovuje:

„1.   Keď sa uvádza odkaz na tento článok, cestujúci dostanú náhradu v nasledovnej výške:

Pri stanovení vzdialenosti je základom posledné cieľové miesto, do ktorého cestujúci kvôli odmietnutiu nástupu alebo zrušeniu, príde neskôr ako je plánovaný čas príletu.

2.   Keď sa cestujúcim ponúkne presmerovanie do ich cieľového miesta náhradným letom podľa článku 8, ktorého čas príletu nepresiahne plánovaný čas príletu pôvodne rezervovaného letu:

prevádzkujúci letecký dopravca môže cestujúcim znížiť náhradu podľa odseku 1 o 50 %.

3.   Náhrada uvedená v odseku 1 sa platí v hotovosti, elektronickým bankovým prevodom, bankovým príkazom alebo šekom alebo s písomným súhlasom cestujúceho, v cestovných poukážkach a/alebo inými službami.

4.   Vzdialenosti uvedené v odseku 1 a 2 sa merajú metódou ortodromickej dráhy.“

9

Podľa článku 9 nariadenia č. 261/2004 s názvom „Právo na starostlivosť“:

„1.   Keď sa uvádza odkaz na tento článok cestujúcim sa bezplatne ponúkne:

2.   Okrem toho sa cestujúcemu bezplatne ponúknu dva telefónne hovory, telexy alebo faxové správy, alebo e‑maily.

3.   Pri uplatňovaní tohto článku prevádzkujúci letecký dopravca musí venovať osobitnú pozornosť potrebám osôb so zníženou pohyblivosťou a akýmkoľvek osobám, ktoré ich sprevádzajú ako aj potrebám nesprevádzaných detí.“

10

Článok 12 tohto nariadenia s názvom „Ďalšia náhrada“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté práva cestujúcich na ďalšiu náhradu. Náhrada poskytnutá podľa tohto nariadenia sa môže od takej náhrady odpočítať.“

11

Kapitola II nariadenia č. 1215/2012, nazvaná „Právomoc“, je rozdelená do desiatich oddielov, z ktorých prvý, druhý a štvrtý sa nazývajú, v tomto poradí „Všeobecné ustanovenia“, „Osobitná právomoc“ a „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“.

12

Článok 4 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v jeho oddiele 1 kapitoly II, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

13

Podľa článku 7 uvedeného nariadenia, ktorý sa nachádza v oddiele 2 tejto kapitoly II:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

…“

14

Článok 17 toho istého nariadenia, ktorý je súčasťou oddielu 4 kapitoly II tohto nariadenia, stanovuje pravidlá právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv, ktoré sa však podľa odseku 3 tohto článku neuplatňujú na iné prepravné zmluvy, ako sú tie, ktorých predmetom je zabezpečenie dopravy a ubytovania za jednu cenu.

15

V kapitole VI nariadenia č. 1215/2012 s názvom „Prechodné ustanovenia“ sa nachádza článok 66, ktorý vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa uplatňuje len na konania začaté, na listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na súdne zmiery schválené alebo uzavreté od 10. januára 2015.“

16

Podľa článku 67 tohto nariadenia, ktorý je súčasťou jeho kapitoly VII s názvom „Vzťah k iným právnym nástrojom“:

„Toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie ustanovení upravujúcich právomoc a uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach, ktoré sú obsiahnuté v právnych nástrojoch Únie alebo vnútroštátnych právnych predpisoch harmonizovaných v súlade s týmito právnymi nástrojmi.“

17

Článok 71 uvedeného nariadenia, ktorý je súčasťou tej istej kapitoly VII, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie nemá vplyv na dohovory, ktorých sú členské štáty zmluvnými stranami a ktoré upravujú právomoc alebo uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach.“

18

Článok 5 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42), ktorý je súčasťou oddielu 2, nazvaného „Osobitná právomoc“, kapitoly II tohto nariadenia, ktorá má názov „Právomoc“, znie takto:

Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte

…“

19

Žalobcovia vo veci samej uzavreli so spoločnosťou easyJet Airline, leteckou spoločnosťou so sídlom v Spojenom kráľovstve, zmluvu o leteckej preprave, ktorá sa týkala letu Rím Fiumicino (Taliansko) – Korfu (Grécko) 4. augusta 2015 o 20.20 hod. a spiatočného letu Korfu – Rím Fiumicino 14. augusta 2015 o 23.25 hod.

20

Pri prvom lete bolo najskôr oznámené meškanie, no potom bol zrušený a presunutý na druhý deň. Žalobcom vo veci samej nebola ponúknutá možnosť presmerovania na let inej spoločnosti, nebolo im ponúknuté na konzumáciu žiadne jedlo či občerstvenie, nedostali ani žiadnu inú formu pomoci, náhrady alebo vrátenia peňazí, napriek formálnej žiadosti, ktorú v tomto zmysle predložili spoločnosti easyJet Airline.

21

Samotný spiatočný let mal meškanie dlhšie ako dve hodiny a kratšie ako tri hodiny.

22

Dňa 28. júna 2016 žalobcovia vo veci samej, ktorí majú bydlisko v Ríme (Taliansko), podali žalobu na Tribunale ordinario di Roma (súd v Ríme, Taliansko), ktorou sa domáhali, aby bola spoločnosti easyJet Airline uložená povinnosť zaplatiť náhrady podľa článkov 5, 7 a 9 nariadenia č. 261/2004, ako aj nahradiť ďalšiu majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu vyplývajúce z nesplnenia zmluvných povinností spoločnosti easyJet Airline.

23

EasyJet Airline vzniesla dve námietky nedostatku právomoci súdu, ktorý začal konanie, pričom prvá námietka sa zakladala na hodnote sporu a druhá na pravidlách právomoci, pokiaľ ide o územnú príslušnosť.

24

Hoci Tribunale ordinario di Roma (súd v Ríme) zamietol prvú námietku nedostatku právomoci, pričom pokiaľ ide o druhú, uviedol, že jeho právomoc závisí od uplatniteľného práva – vnútroštátneho práva alebo práva Únie – a výkladu, ktorý je mu potrebné dať.

25

V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd predovšetkým pýta, či sa Montrealský dohovor uplatňuje na spor vo veci samej, prinajmenšom na jeho časť, alebo či uvedený spor patrí výlučne do pôsobnosti nariadenia č. 261/2004.

26

V prípade výlučného alebo čiastočného uplatnenia Montrealského dohovoru sa vnútroštátny súd pýta, či sa pravidlo uvedené v článku 33 tohto dohovoru obmedzuje, ako rozhodol Corte di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), na určenie príslušného štátu alebo či, čo sa zdá pravdepodobnejšie, toto pravidlo upravuje aj určenie príslušného súdu v rámci tohto štátu.

27

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že na rozhodovanie sporu vo veci samej by mal podľa vnútroštátnych procesných pravidiel právomoc iba v prípade, ak by sa rozhodlo, že na tento spor sa uplatňuje výlučne Montrealský dohovor a že článok 33 tohto dohovoru sa má vykladať v tom zmysle, že sa ním označuje len príslušný štát. V opačnom prípade by uvedený spor patril do právomoci Tribunale di Civitavecchia (súd v Civitavecchia, Taliansko), v ktorého obvode sa nachádza letisko odletu prvého letu a letisko príletu spiatočného letu.

28

Za týchto podmienok Tribunale ordinario di Roma (súd v Ríme) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29

Treba spresniť, že hoci vnútroštátny súd vo svojich prejudiciálnych otázkach formálne uviedol nariadenie č. 44/2001, v súlade s článkom 66 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa ratione temporis vo veci samej uplatnia práve ustanovenia tohto druhého nariadenia. Žaloba, o ktorej rozhoduje vnútroštátny súd, bola totiž podaná po 10. januári 2015.

30

Okrem toho, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, okolnosť, že uvedený súd podal návrh na začatie prejudiciálneho konania s odkazom na určité ustanovenia nariadenia č. 44/2001, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v texte svojich otázok odkázal alebo nie (pozri analogicky rozsudok zo 6. júna 2019, Weil, C‑361/18, EU:C:2019:473, bod 26).

31

Okrem toho treba pripomenúť, že keďže nariadenie č. 1215/2012 zrušuje a nahrádza nariadenie č. 44/2001, ktoré samotné nahradilo dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), výklad ustanovení tohto posledného právneho nástroja, ktorý podal Súdny dvor, platí aj pre nariadenie č. 1215/2012, pokiaľ je možné považovať ich ustanovenia za rovnocenné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2019, Tibor‑Trans, C‑451/18, EU:C:2019:635, bod 23).

32

Napokon, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, žalobcovia vo veci samej požadujú tak paušálnu náhradu a náhradu nákladov podľa článkov 7 a 9 nariadenia č. 261/2004, ako aj ďalšiu náhradu škody uvedenú v článku 12 tohto nariadenia, t. j. náhradu dodatočnej majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktoré údajne vznikli. Keďže ďalšia náhrada škody je upravená Montrealským dohovorom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. októbra 2011, Sousa Rodríguez a i., C‑83/10, EU:C:2011:652, bod 38), znamená to, že v spore, akým je ten vo veci samej, existujú dva režimy zodpovednosti leteckého dopravcu vo vzťahu k cestujúcim, pričom jeden sa zakladá na nariadení č. 261/2004 a druhý na Montrealskom dohovore.

33

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 7 bod 1, článok 67 a článok 71 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, ako aj článok 33 Montrealského dohovoru majú vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, na ktorý bola podaná žaloba na účely vynútenia paušálnych a jednotných práv upravených v nariadení č. 261/2004, ako aj náhrady ďalšej škody spadajúcej do pôsobnosti Montrealského dohovoru, musí posúdiť svoju právomoc, pokiaľ ide o prvú časť žaloby z hľadiska článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 a pokiaľ ide o jej druhú časť z hľadiska článku 33 tohto dohovoru.

34

Pokiaľ ide o právomoc rozhodovať o návrhoch, o aké ide vo veci samej, Súdny dvor už spresnil, že keďže práva založené na ustanoveniach nariadenia č. 261/2004 a Montrealského dohovoru patria do rozdielnych právnych rámcov, pravidlá na určenie medzinárodnej súdnej právomoci stanovené týmto dohovorom sa neuplatnia na návrhy podané iba na základe nariadenia č. 261/2004, keďže ich treba preskúmať z hľadiska nariadenia č. 44/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2016, Flight Refund, C‑94/14, EU:C:2016:148, bod 46 a citovanú judikatúru).

35

To isté platí v rámci sporu, akým je ten vo veci samej, v ktorom sa nároky žalobcov zakladajú na ustanoveniach nariadenia č. 261/2004 a zároveň na Montrealskom dohovore.

36

Okrem toho článok 67 a článok 71 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 umožňujú uplatnenie pravidiel súdnej právomoci v osobitných oblastiach, ktoré sú obsiahnuté v aktoch Únie alebo v zmluvách, ktorých zmluvnými stranami sú členské štáty. Keďže letecká doprava predstavuje takúto osobitnú oblasť, pravidlá právomoci uvedené v Montrealskom dohovore musia mať možnosť sa uplatniť v rámci regulačného rámca, ktorý tento dohovor vymedzuje.

37

Za týchto podmienok, pokiaľ ide na jednej strane o tvrdenia založené na článkoch 5, 7 a 9 nariadenia č. 261/2004, vnútroštátny súd musí v rámci rozhodovania v spore, o ktorom rozhoduje, overiť svoju vlastnú právomoc v súlade s nariadením č. 1215/2012.

38

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na účely posilnenia právnej ochrany osôb usadených v Európskej únii tým, že sa umožní žalobcovi ľahko určiť súd, na ktorý sa môže obrátiť, a súčasne žalovanému rozumne predvídať súd, na ktorom môže byť žalovaný, vychádzajú pravidlá právomoci obsiahnuté v nariadení č. 1215/2012 zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného, ako je uvedená v článku 4 tohto nariadenia a doplnená o osobitné právomoci (pozri analogicky rozsudok z 3. mája 2007, Color Drack, C‑386/05, EU:C:2007:262, body 20 a 21).

39

Pravidlo právomoci súdu podľa bydliska žalovaného je tak doplnené v článku 7 bode 1 nariadenia č. 1215/2012 pravidlom osobitnej právomoci v zmluvných veciach, ktorá je odôvodnená existenciou úzkeho spojenia medzi zmluvou a súdom príslušným o nej rozhodovať (pozri analogicky rozsudok z 3. mája 2007, Color Drack, C‑386/05, EU:C:2007:262, bod 22).

40

V súlade s týmto pravidlom je tiež možné proti žalovanému podať žalobu na súde príslušnom podľa miesta, kde zmluvné plnenie, ktoré je predmetom žaloby, bolo alebo malo byť vykonané, keďže pri tomto súde sa predpokladá úzke spojenie so zmluvou (pozri analogicky rozsudok z 3. mája 2007, Color Drack, C‑386/05, EU:C:2007:262, bod 23).

41

Okrem toho, aj keď ustanovenia oddielu 4 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012 týkajúce sa „Právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv“ tiež stanovujú pravidlo osobitnej právomoci v prospech spotrebiteľov, treba poznamenať, že článok 17 ods. 3 tohto nariadenia uvádza, že tento oddiel „sa neuplatní na prepravné zmluvy s výnimkou tých, ktorých predmetom je zabezpečenie dopravy a ubytovania za jednu cenu“ (rozsudok z 11. apríla 2019, Ryanair, C‑464/18, EU:C:2019:311, bod 28).

42

V oblasti leteckej dopravy z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pravidlo osobitnej právomoci v oblasti poskytovania služieb stanovené v článku 7 bode 1 písm. b) druhej zarážke nariadenia č. 1215/2012 označuje za príslušný na konanie o návrhu na náhradu škody založeného na tejto zmluve o preprave súd v závislosti od výberu žalobcu, v ktorého obvode sa nachádza miesto odletu alebo miesto príletu lietadla, tak ako sú tieto miesta dohodnuté v uvedenej zmluve o preprave (pozri analogicky rozsudky z 9. júla 2009, Rehder, C‑204/08, EU:C:2009:439, body 43 a 47, ako aj z 11. júla 2018, Zurich Insurance a Metso Minerals, C‑88/17, EU:C:2018:558, bod 18).

43

Na druhej strane, pokiaľ ide o nároky založené na ustanoveniach Montrealského dohovoru, najmä jeho článku 19 týkajúceho sa náhrady škody spôsobenej meškaním letu, vnútroštátny súd musí určiť svoju právomoc na rozhodovanie o tejto časti žaloby s ohľadom na článok 33 uvedeného dohovoru.

44

Z uvedeného vyplýva, že článok 7 bod 1, článok 67 a článok 71 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, ako aj článok 33 Montrealského dohovoru sa majú vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, na ktorý bola podaná žaloba na účely vynútenia paušálnych a jednotných práv upravených v nariadení č. 261/2004, ako aj náhrady ďalšej škody spadajúcej do pôsobnosti Montrealského dohovoru, musí posúdiť svoju právomoc, pokiaľ ide o prvú časť žaloby z hľadiska článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 a pokiaľ ide o jej druhú časť z hľadiska článku 33 tohto dohovoru.

45

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate snaží zistiť, či sa má článok 33 ods. 1 Montrealského dohovoru vykladať v tom zmysle, že na účely žalôb o náhradu škody patriacich do pôsobnosti tohto dohovoru upravuje nielen rozdelenie súdnej právomoci medzi zmluvné štáty tohto dohovoru, ale tiež určenie miestnej príslušnosti súdov v rámci každého z týchto štátov.

46

Na úvod treba pripomenúť, že ustanovenia Montrealského dohovoru sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie, ako aj to, že Súdny dvor má právomoc vykladať tieto ustanovenia v súlade s pravidlami medzinárodného práva, ktoré platia pre Úniu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. mája 2010, Walz, C‑63/09, EU:C:2010:251, bod 20).

47

Súdny dvor už rozhodol, že pojmy obsiahnuté v Montrealskom dohovore sa musia vykladať jednotne a autonómne, čiže by nemal tieto pojmy v rámci prejudiciálneho konania vykladať so zreteľom na ich rôzne významy uvedené vo vnútroštátnych právnych poriadkoch členských štátov Únie, ale podľa výkladových pravidiel všeobecného medzinárodného práva, ktoré sú pre Úniu záväzné (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. mája 2010, Walz, C‑63/09, EU:C:2010:251, body 21 a 22).

48

V tejto súvislosti článok 31 dohovoru o zmluvnom práve, podpísaného 23. mája 1969 vo Viedni, ktorý kodifikuje všeobecné medzinárodné právo, spresňuje, že zmluva sa má vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy (rozsudok zo 6. mája 2010, Walz, C‑63/09, EU:C:2010:251, bod 23).

49

Zo znenia článku 33 Montrealského dohovoru vyplýva, že tento článok umožňuje žalobcovi žalovať dotknutého leteckého dopravcu na území jedného zo zmluvných štátov, buď na súde v mieste sídla dopravcu, alebo v mieste jeho hlavného miesta podnikania, alebo tam, kde má obchodné miesto, v ktorom bola uzavretá zmluva o preprave, alebo na súde v mieste určenia príslušného letu.

50

Ako uviedol generálny advokát v bode 61 svojich návrhov, toto ustanovenie sa predovšetkým zameriava na „územie jedného zo zmluvných štátov“ a ďalej uvádza súd, ktorý so súdov so sídlom na tomto území sa môže vyhlásiť za príslušný ratione loci prostredníctvom presných hraničných ukazovateľov.

51

Z toho vyplýva, že podľa samotného znenia článku 33 ods. 1 Montrealského dohovoru treba tento článok považovať za upravujúci aj rozdelenie miestnej príslušnosti medzi súdmi každého zo zmluvných štátov tohto dohovoru.

52

Tento výklad možno vyvodiť aj z preskúmania cieľov Montrealského dohovoru. Z preambuly tohto dohovoru totiž vyplýva, že zmluvné štáty tohto dohovoru sledovali nielen „zabezpečeni[e] ochrany záujmov spotrebiteľov v medzinárodnej leteckej doprave“, ale aj „ďalši[e] zosúlaďovani[e] a kodifikáci[u] niektorých pravidiel upravujúcich [túto dopravu] na dosiahnutie spravodlivého vyváženia záujmov“, ktoré sú dotknuté.

53

Výklad, podľa ktorého cieľom článku 33 ods. 1 Montrealského dohovoru je nielen určiť zmluvný štát, ktorý je oprávnený rozhodnúť o príslušnej žalobe o náhradu škody, ale aj súdy tohto štátu, na ktoré musí byť žaloba podaná, môže prispieť k dosiahnutiu cieľa posilneného zjednotenia, ktorý je vyjadrený v preambule tohto nástroja, a k ochrane záujmov spotrebiteľov, pričom ponúka dosiahnutie spravodlivej rovnováhy so záujmami leteckých dopravcov.

54

Priame určenie miestne príslušného súdu totiž môže v záujme oboch účastníkov sporu zabezpečiť väčšiu predvídateľnosť a lepšiu právnu istotu.

55

Vzhľadom na vyššie uvedené sa má článok 33 ods. 1 Montrealského dohovoru vykladať v tom zmysle, že na účely žalôb o náhradu škody patriacich do pôsobnosti tohto dohovoru upravuje nielen rozdelenie súdnej právomoci medzi zmluvné štáty tohto dohovoru, ale tiež určenie miestnej príslušnosti súdov v rámci každého z týchto štátov.

56

Vzhľadom na odpoveď na druhú otázku nie je potrebné odpovedať na tretiu otázku.

57

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: