EUR-Lex Access to European Union law

Back to EUR-Lex homepage

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62018CC0807

Návrhy prednesené 4. marca 2020 – generálny advokát M. Campos Sánchez-Bordona.
Telenor Magyarország Zrt. proti Nemzeti Média- és Hírközlési Hatóság Elnöke.
Návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Fővárosi Törvényszék.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Elektronické komunikácie – Nariadenie (EÚ) 2015/2120 – Článok 3 – Prístup k otvorenému internetu – Článok 3 ods. 1 – Práva koncových užívateľov – Právo na prístup k aplikáciám a službám, ako aj na ich používanie – Právo poskytovať aplikácie a služby – Článok 3 ods. 2 – Zákaz dohôd a obchodných praktík obmedzujúcich výkon práv koncových užívateľov – Pojmy ‚dohody‘, ‚obchodné praktiky‘, ‚koncoví užívatelia‘ a ‚spotrebitelia‘ – Posúdenie existencie obmedzenia výkonu práv koncových užívateľov – Podmienky – Článok 3 ods. 3 – Povinnosť rovnakého a nediskriminačného zaobchádzania s prevádzkou – Možnosť vykonávať primerané opatrenia na riadenie prevádzky – Zákaz opatrení blokovania a spomaľovania prevádzky – Výnimky – Obchodné praktiky spočívajúce v ponúkaní balíkov služieb, ktoré stanovujú, že zákazníci, ktorí si ich objednajú, si predplatia balík, ktorý im dáva právo používať bez obmedzení určitý objem dát bez toho, aby sa odpočítavalo používanie určitých špecifických aplikácií a služieb, ktoré spadajú pod ‚nulovú tarifu‘, a po vyčerpaní tohto objemu dát môžu naďalej používať bez obmedzení tieto špecifické aplikácie a služby, hoci na ostatné aplikácie a služby sa uplatnia opatrenia blokovania alebo spomaľovania prevádzky.
Spojené veci C-807/18 a C-39/19.

ECLI identifier: ECLI:EU:C:2020:154

 NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 4. marca 2020 ( 1 )

Spojené veci C‑807/18 a C‑39/19

Telenor Magyarország Zrt.

proti

Nemzeti Média‑ és Hírközlési Hatóság Elnöke

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Telekomunikácie – Nariadenie (EÚ) 2015/2120 – Článok 3 – Práva koncových užívateľov – Prístup k otvorenému internetu – Neutralita – Dohody alebo obchodné praktiky, ktoré obmedzujú výkon týchto práv – Nulová tarifa – Privilegované zaobchádzanie s určitými aplikáciami – Blokovanie alebo spomalenie prevádzky“

1.

Normotvorca Únie prijal nariadením (EÚ) 2015/2120 ( 2 ) politické rozhodnutie zaviesť spoločné pravidlá, aby sa zabezpečila „otvorenosť internetu“ ( 3 ) vo všetkých členských štátoch a aby sa zabránilo okrem iného tomu, že koncoví užívatelia budú „ovplyvnen[í] postupmi riadenia prevádzky, ktorými sa blokujú alebo spomaľujú špecifické aplikácie alebo služby“. ( 4 )

2.

Jeden z poskytovateľov služieb prístupu k internetu v Maďarsku ponúka svojim zákazníkom balíky prednostného prístupu (označované ako balíky s „nulovou tarifou“), ktoré sú špecifické tým, že preberanie dát z určitých služieb a aplikácií sa nezapočítava do spotreby dát objednaných koncovým užívateľom.

3.

Maďarský správny orgán konštatoval, že uvedená ponuka, ktorej podrobnosti spomeniem neskôr, porušuje článok 3 ods. 3 nariadenia 2015/2120. Po podaní žaloby proti rozhodnutiu uvedeného orgánu na Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko) tento súd oznámil v tejto súvislosti Súdnemu dvoru svoje pochybnosti, čím mu poskytol možnosť po prvý raz sa vyjadriť k výkladu uvedeného nariadenia.

I. Právny rámec

A.   Nariadenie 2015/2120

4.

Podľa odôvodnení 1, 3, 6, 7, 8, 9 a 11:

„(1)

Cieľom tohto nariadenia je stanovenie spoločných pravidiel na zabezpečenie rovnakého a nediskriminačného zaobchádzania s prevádzkou v rámci poskytovania služieb prístupu k internetu a súvisiacich práv koncových užívateľov. Toto nariadenie má za cieľ chrániť koncových užívateľov a súčasne zabezpečiť trvalé fungovanie ekosystému internetu ako motora inovácie. Reformy v oblasti roamingu by mali koncovým užívateľom poskytnúť istotu, že môžu zostať pripojení aj počas cestovania v rámci Únie, a mali by sa postupne stať hnacou silou zbližovania cien a ostatných podmienok v Únii.

(3)

Internet sa za posledné desaťročia rozvinul na otvorenú platformu inovácií s malými prekážkami prístupu pre koncových užívateľov, poskytovateľov obsahu, aplikácií a služieb a poskytovateľov služieb prístupu k internetu. Existujúci regulačný rámec je zameraný na podporu možnosti koncových užívateľov získať prístup k informáciám a šíriť ich alebo prevádzkovať aplikácie a služby podľa vlastného výberu. Značný počet koncových užívateľov je však ovplyvnený postupmi riadenia prevádzky, ktorými sa blokujú alebo spomaľujú špecifické aplikácie alebo služby. Uvedené tendencie si vyžadujú spoločné pravidlá na úrovni Únie, aby sa zabezpečila otvorenosť internetu a aby nedochádzalo k fragmentácii vnútorného trhu v dôsledku opatrení prijatých jednotlivými členskými štátmi.

(6)

Koncoví užívatelia by mali mať právo na prístup k informáciám a obsahu a právo šíriť ich a využívať a poskytovať aplikácie a služby bez diskriminácie, prostredníctvom svojej služby prístupu k internetu. Vykonávaním tohto práva by nemalo byť dotknuté právo Únie alebo vnútroštátne právo, ktoré je v súlade s právom Únie, pokiaľ ide o zákonnosť obsahu, aplikácií alebo služieb. Cieľom tohto nariadenia nie je regulácia zákonnosti obsahu, aplikácií alebo služieb, ani regulácia postupov, požiadaviek a záruk, ktoré s tým súvisia. Uvedené záležitosti preto naďalej podliehajú právu Únie alebo vnútroštátnemu právu, ktoré je v súlade s právom Únie.

(7)

V záujme vykonávania svojho práva na prístup k informáciám a obsahu a práva šíriť ich a využívať a poskytovať aplikácie a služby podľa vlastného výberu by sa mali koncoví užívatelia slobodne dohodnúť s poskytovateľmi služieb prístupu k internetu na tarifách za konkrétne objemy dát a rýchlostiach služby prístupu k internetu. Takýmito dohodami, ako aj akýmikoľvek obchodnými praktikami poskytovateľov služieb prístupu k internetu by sa nemalo obmedzovať vykonávanie uvedených práv, a tak obchádzať ustanovenia tohto nariadenia o zabezpečení prístupu k otvorenému internetu. Národné regulačné a iné príslušné orgány by mali mať právomoc zasiahnuť proti dohodám alebo obchodným praktikám, ktoré z dôvodu svojho rozsahu vedú k situáciám, keď je možnosť voľby koncových užívateľov v praxi podstatne znížená. Na tento účel by sa pri posudzovaní dohôd a obchodných praktík malo okrem iného zohľadniť príslušné postavenie na trhu uvedených dotknutých poskytovateľov služieb prístupu k internetu a poskytovateľov obsahu, aplikácií a služieb. Od národných regulačných a iných príslušných orgánov by sa malo požadovať, aby ako súčasť svojej monitorovacej funkcie a funkcie presadzovania pravidiel zasiahli, ak by dohody alebo obchodné praktiky viedli k oslabeniu podstaty práv koncových užívateľov.

(8)

Pri poskytovaní služieb prístupu k internetu by poskytovatelia uvedených služieb mali zaobchádzať s celou prevádzkou rovnako, bez diskriminácie, obmedzenia alebo zasahovania, nezávisle od odosielateľa alebo príjemcu, obsahu, aplikácie alebo služby alebo koncového zariadenia. Podľa všeobecných zásad práva Únie a ustálenej judikatúry by sa porovnateľné situácie nemali riešiť rozdielne a rozdielne situácie by sa nemali riešiť rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené.

(9)

Cieľom primeraného riadenia prevádzky je prispieť k efektívnemu využívaniu sieťových zdrojov a optimalizácii celkovej kvality prenosu spôsobom, ktorý zodpovedá objektívne rozdielnym technickým požiadavkám na kvalitu služby špecifických kategórií prevádzky, a teda prenášanému obsahu, aplikáciám a službám. Opatrenia na primerané riadenie prevádzky [Primerané opatrenia na riadenie prevádzky – neoficiálny preklad], ktoré uplatňujú poskytovatelia služieb prístupu k internetu, by mali byť transparentné, nediskriminačné a proporcionálne a nemali by sa zakladať na obchodných kritériách. Požiadavka, aby opatrenia na riadenie prevádzky boli nediskriminačné, nebráni poskytovateľom služieb prístupu k internetu, aby v záujme optimalizácie celkovej kvality prenosu uplatnili opatrenia na riadenie prevádzky, ktoré sú pre objektívne rôzne kategórie prevádzky rozdielne. Akékoľvek takéto diferencovanie by malo, s cieľom optimalizovať celkovú kvalitu a skúsenosti užívateľov, byť povolené len na základe objektívne rôznej technickej kvality požiadaviek na služby (napríklad pokiaľ ide o latenciu, jitter, stratovosť paketov a šírku pásma) špecifických kategórií prevádzky, a nie na základe obchodných kritérií. Takéto rozdielne opatrenia by mali byť primerané vo vzťahu k účelu optimalizácie celkovej kvality a mali by zaobchádzať s rovnakou prevádzkou rovnakým spôsobom. Takéto opatrenia by sa nemali uplatňovať dlhšie, než je nevyhnutné.

(11)

Akékoľvek postupy riadenia prevádzky, ktoré presahujú takéto primerané opatrenia na riadenie prevádzky, blokovaním, spomaľovaním, menením, obmedzovaním, zasahovaním, znehodnocovaním alebo diskrimináciou, pokiaľ ide o špecifický obsah, aplikácie alebo služby alebo špecifické kategórie obsahu, aplikácií alebo služieb, by mali byť zakázané s výhradou odôvodnených a vymedzených výnimiek ustanovených v tomto nariadení. Uvedené výnimky by mali podliehať prísnemu výkladu a požiadavkám na proporcionalitu. Špecifický obsah, aplikácie a služby, ako aj ich špecifické kategórie, by sa mali chrániť, a to z dôvodu negatívneho vplyvu blokovania alebo iných reštriktívnych opatrení, ktoré nepatria do odôvodnených výnimiek, na možnosti voľby pre koncových užívateľov a inovácie. Pravidlá proti pozmeňovaniu obsahu, aplikácií alebo služieb sa týkajú pozmeňovania obsahu komunikácie, ale nezakazujú nediskriminačné techniky kompresie dát, ktorými sa zmenšuje veľkosť dátového súboru bez akejkoľvek úpravy obsahu. Takéto kompresie umožňujú efektívnejšie využitie obmedzených zdrojov a slúžia záujmom koncových užívateľov znižovaním objemu dát, zvyšovaním rýchlosti a zintenzívnením skúseností spojených s využívaním príslušného obsahu, aplikácií alebo služieb.“

5.

V zmysle článku 1 („Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“) ods. 1:

„Týmto nariadením sa stanovujú spoločné pravidlá na zabezpečenie rovnakého a nediskriminačného zaobchádzania s prevádzkou pri poskytovaní služieb prístupu k internetu a súvisiacich práv koncových užívateľov.“

6.

V súlade s jeho článkom 2 („Vymedzenie pojmov“) „na účely tohto nariadenia sa uplatňujú vymedzenia pojmov stanovené v článku 2 smernice 2002/21/ES[ ( 5 )]“.

7.

Článok 3 („Zabezpečenie prístupu k otvorenému internetu“) stanovuje:

„1.   Koncoví užívatelia majú právo na prístup k informáciám a obsahu a právo šíriť informácie a obsah, využívať a poskytovať aplikácie a služby a využívať koncové zariadenie podľa vlastného výberu, bez ohľadu na umiestnenie koncového užívateľa alebo poskytovateľa, alebo na umiestnenie, pôvod či určenie informácií, obsahu, aplikácie alebo služby prostredníctvom ich služby prístupu k internetu.

Týmto odsekom nie je dotknuté právo Únie alebo vnútroštátne právo, ktoré je v súlade s právom Únie, pokiaľ ide o zákonnosť obsahu, aplikácií alebo služieb.

2.   Dohodami medzi poskytovateľmi služieb prístupu k internetu a koncovými užívateľmi o obchodných a technických podmienkach a charakteristických znakoch služieb prístupu k internetu, ako je cena, objemy dát alebo rýchlosť, a akýmikoľvek obchodnými praktikami, ktoré vykonávajú poskytovatelia služieb prístupu k internetu, sa nesmie obmedziť výkon práv koncových užívateľov ustanovených v odseku 1.

3.   Poskytovatelia služieb prístupu k internetu zaobchádzajú pri poskytovaní týchto služieb s každou prevádzkou rovnako, bez diskriminácie, obmedzení alebo zasahovania a bez ohľadu na odosielateľa a príjemcu, obsah, ku ktorému sa pristupuje alebo ktorý sa distribuuje, použité alebo poskytnuté aplikácie alebo služby alebo použité koncové zariadenie.

Prvým pododsekom sa nebráni poskytovateľom služieb prístupu k internetu vo vykonávaní opatrení na primerané riadenie prevádzky [primeraných opatrení na riadenie prevádzky – neoficiálny preklad]. Aby sa takéto opatrenia považovali za primerané, musia byť transparentné, nediskriminačné a proporcionálne, a nesmú sa zakladať na obchodných kritériách, ale na objektívne rozdielnych technických požiadavkách na kvalitu služby špecifických kategórií prevádzky. Takéto opatrenia nemonitorujú špecifický obsah a nezachovávajú sa dlhšie, než je nevyhnutné.

Poskytovatelia služieb prístupu k internetu nesmú vykonávať opatrenia na riadenie prevádzky, ktoré presahujú opatrenia uvedené v druhom pododseku, a najmä nesmú blokovať, spomaľovať, meniť, obmedzovať, narúšať, znehodnocovať alebo diskriminovať špecifický obsah, aplikácie alebo služby alebo ich špecifické kategórie, iba ak je to potrebné, a iba tak dlho, ako je potrebné, aby:

a)

sa dodržali legislatívne akty Únie alebo vnútroštátne právne predpisy, ktoré sú v súlade s právom Únie, ktorým poskytovateľ služieb prístupu k internetu podlieha, alebo opatrenia, ktoré sú v súlade s právom Únie, ktorými sa vykonávajú takéto legislatívne akty Únie alebo vnútroštátne právne predpisy, vrátane rozhodnutí súdov alebo orgánov verejnej moci s príslušnými právomocami;

b)

sa zachovala integrita a bezpečnosť siete, služieb poskytovaných prostredníctvom tejto siete a koncového zariadenia koncových užívateľov;

c)

sa predchádzalo hroziacemu preťaženiu siete a zmiernili sa účinky výnimočného alebo dočasného preťaženia siete pod podmienkou, že s rovnocennými kategóriami prevádzky sa zaobchádza rovnako.

5.   Poskytovatelia elektronických komunikácií pre verejnosť vrátane poskytovateľov služieb prístupu k internetu a poskytovatelia obsahu, aplikácií a služieb majú možnosť slobodne ponúkať iné služby, než sú služby prístupu k internetu, ktoré sú optimalizované pre špecifický obsah, aplikácie alebo služby, alebo ich kombináciu, ak je optimalizácia potrebná na splnenie požiadaviek týkajúcich sa obsahu, aplikácií alebo služieb pre špecifickú úroveň kvality.

Poskytovatelia elektronických komunikácií pre verejnosť vrátane poskytovateľov služieb prístupu k internetu môžu poskytovať takéto služby alebo ich uľahčovať, len ak je kapacita siete dostatočná na ich poskytovanie nad rámec akýchkoľvek poskytovaných služieb prístupu k internetu. Takéto služby nesmú byť použiteľné alebo ponúkané ako náhrada služieb prístupu k internetu a nesmú byť na úkor dostupnosti alebo všeobecnej kvality služieb prístupu k internetu pre koncových užívateľov.“

8.

V článku 5 („Dozor a presadzovanie pravidiel“) ods. 1 prvom pododseku sa uvádza:

„Národné regulačné orgány podrobne monitorujú dodržiavanie článkov 3 a 4 a zabezpečujú súlad s nimi a podporujú nepretržitú dostupnosť nediskriminačných služieb prístupu k internetu na takých úrovniach kvality, ktoré odzrkadľujú pokroky v technológii. Na uvedené účely môžu národné regulačné orgány ukladať jednému alebo viacerým poskytovateľom elektronických komunikácií pre verejnosť vrátane poskytovateľov služieb prístupu k internetu požiadavky týkajúce sa technických charakteristík, minimálne požiadavky na kvalitu služieb a ostatné primerané a nevyhnutné opatrenia.“

B.   Smernica 2002/21

9.

Článok 2 obsahuje nasledujúce definície:

„h)

‚užívateľ‘ je právnická alebo fyzická osoba, ktorá používa alebo požaduje verejne dostupnú elektronickú komunikačnú službu;

i)

‚spotrebiteľ‘ je každá fyzická osoba, ktorá používa alebo požaduje verejne dostupnú elektronickú komunikačnú službu pre účely, ktoré nie sú súčasťou jej obchodnej činnosti, podnikateľskej činnosti alebo profesie;

n)

‚koncový užívateľ‘ je užívateľ neposkytujúci verejné komunikačné siete alebo verejne dostupné elektronické komunikačné služby.

…“

II. Skutkový stav a návrhy na začatie prejudiciálneho konania

A.   Vec C‑807/18

10.

Telenor Magyarország Zrt. (ďalej len „Telenor“) je jedným z poskytovateľov telekomunikačných služieb v Maďarsku. Okrem iných produktov ponúka balík služieb MyChat, v rámci ktorého:

odberateľ má po zaplatení k dispozícii 1 Gb dát, ktoré môže využiť podľa svojho výberu. Po vyčerpaní tohto objemu dát sa prístup k internetu v značnej miere spomalí; ( 6 )

odberateľ však môže kedykoľvek, neobmedzene a bez rýchlostných obmedzení získať prístup k niektorým z hlavných aplikácií sociálnych sietí alebo aplikácií na prijímanie a odosielanie správ ( 7 ), pričom tento prenos dát sa nezapočítava do limitu 1 Gb.

11.

Pokiaľ teda odberateľ v prípade balíka My Chat spotreboval 1 Gb dát, prístup k ďalšiemu prenosu dát zodpovedajúcich neprivilegovaným aplikáciám je obmedzený a tento prenos je veľmi pomalý, čo neplatí v prípade privilegovaných aplikácií (týkajúcich sa vyššie uvedených sociálnych sietí).

12.

Nemzeti Média‑ és Hírközlési Hatóság Hivatala (Národný úrad pre média a komunikácie, Maďarsko; ďalej len „Úrad“) ( 8 ) konštatoval, že balík MyChat možno považovať za opatrenie na riadenie prevádzky v podobe obchodnej praktiky, ktoré ponúka odberateľom neobmedzené používanie určitých vybraných aplikácií v jednotnej kvalite, zatiaľ čo spomaľuje prístup k inému internetovému obsahu.

13.

Podľa Úradu je uvedené opatrenie v rozpore s požiadavkami rovnakého a nediskriminačného zaobchádzania uloženými článkom 3 ods. 3 nariadenia 2015/2120, pričom ho nemožno zaradiť pod žiadnu z výnimiek stanovených v tom istom ustanovení. Preto nariadil spoločnosti Telenor, aby toto opatrenie zrušila.

14.

Telenor napadla rozhodnutie Úradu žalobou na Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko).

B.   Vec C‑39/19

15.

Telenor tiež ponúka doplnkový balík služieb MyMusic založený na mesačnom predplatnom. Tento balík je dostupný v troch variantoch (Start, Nonstop a Deezer), ktoré zaručujú výhodnejší prenos dát na prijímanie hudobného obsahu a vysielania rádiostaníc.

16.

V závislosti od vybraného mesačného poplatku ( 9 ) Telenor ponúka odberateľom týchto balíkov obmedzenú spotrebu dát (do 500 Mb mesačne vo variante MyMusic Start) alebo neobmedzenú spotrebu dát (v ďalších dvoch variantoch) na získanie streamingového prístupu k štyrom hudobným platformám ( 10 ) a k niektorým internetovým rádiám.

17.

Prenos dát uskutočnený v rámci týchto balíkov sa nezapočítava do objemu dát objednaného odberateľmi. Odberatelia majú naďalej k dispozícii hudobné aplikácie bez rýchlostných obmedzení a blokovania širokopásmového pripojenia, a to aj po prekročení zmluvne dohodnutého objemu dát. Naopak v prípade iného internetového obsahu, ktorý nie je zahrnutý do privilegovaných aplikácií, je prenos dát spoplatnený a jeho dostupnosť je obmedzená.

18.

Úrad prijal v súvislosti s uvedenými balíkmi rozhodnutie podobné rozhodnutiu vydanému v súvislosti s ponukou MyChat (vec C‑807/19). Telenor napadla toto rozhodnutie žalobou na Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť).

19.

Uvedený súd položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky, ktoré sú v oboch veciach rovnaké:

„1.

Má sa obchodná dohoda medzi poskytovateľom služieb prístupu k internetu a koncovým užívateľom, podľa ktorej poskytovateľ služieb účtuje koncovému užívateľovi nulovú tarifu vo vzťahu k určitým aplikáciám (to znamená, že prenos dát uskutočnený v súvislosti s danou aplikáciou sa nezapočítava na účely spotreby dát a rovnako sa nespomaľuje rýchlosť prenosu po vyčerpaní zmluvne dohodnutého objemu dát) a podľa ktorej tento poskytovateľ uplatňuje diskrimináciu stanovenú v podmienkach obchodnej dohody uzatvorenej s koncovým spotrebiteľom a namierenú výlučne proti koncovému užívateľovi, ktorý je stranou tejto dohody, a nie proti koncovým užívateľom, ktorí nie sú stranou tejto dohody, vykladať v zmysle článku 3 ods. 2 nariadenia… (EÚ) 2015/2120…?

2.

V prípade zápornej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku, má sa článok 3 ods. 3 nariadenia vykladať v tom zmysle, že na účely zistenia existencie porušenia – aj vzhľadom na odôvodnenie 7 nariadenia – je potrebné posúdenie založené na vplyve a trhu, ktoré určuje, či opatrenia prijaté poskytovateľom služieb prístupu k internetu skutočne obmedzujú – a prípadne do akej miery – práva, ktoré článok 3 ods. 1 nariadenia priznáva koncovému užívateľovi?

3.

Odhliadnuc od prvej a druhej prejudiciálnej otázky, má sa článok 3 ods. 3 nariadenia vykladať v tom zmysle, že zákaz stanovený v tomto článku má všeobecný a objektívny charakter[ ( 11 )], takže podľa tohto zákazu je zakázané akékoľvek opatrenie na riadenie prevádzky, ktoré stanovuje rozlišovanie medzi rôznym obsahom na internete, a to bez ohľadu na to, či tieto opatrenia poskytovateľ služieb prístupu k internetu stanoví prostredníctvom dohody, obchodnej praktiky alebo iného druhu konania?

4.

V prípade kladnej odpovede na tretiu prejudiciálnu otázku, možno konštatovať existenciu porušenia článku 3 ods. 3 nariadenia tiež na základe samotnej skutočnosti, že existuje diskriminácia, bez toho, aby bolo potrebné dodatočne vykonať posúdenie trhu a vplyvu, a preto v takom prípade nie je potrebné posúdenie podľa článku 3 ods. 1 a 2 tohto nariadenia?“

III. Konanie na Súdnom dvore

20.

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania boli doručené do kancelárie Súdneho dvora 20. decembra 2018 (vec C‑807/18) a 23. januára 2019 (vec C‑39/19).

21.

Písomné pripomienky predložili Telenor, Úrad, maďarská, nemecká, rakúska, česká, slovinská, fínska, holandská a rumunská vláda, ako aj Komisia.

22.

Dňa 14. januára 2020 sa konalo pojednávanie, na ktorom sa zúčastnili Telenor, Úrad, maďarská, nemecká, holandská a slovinská vláda, ako aj Komisia.

IV. Analýza

A.   Úvodné úvahy

23.

Tarify, ktoré sú predmetom týchto dvoch návrhov na začatie prejudiciálneho konania, umožňujú zákazníkom, ktorí si ich predplatia, získať prístup k určitým aplikáciám bez toho, aby sa prenos dát vyvolaný ich používaním odpočítal od zmluvne dohodnutého objemu dát, do ktorého sa započítavajú len dáta zodpovedajúce používaniu iných aplikácií.

24.

„Nulová tarifa“ zahŕňa spomalenie preberania dát zo služieb a aplikácií, ktoré nie sú súčasťou balíka, len čo sa spotrebuje objem objednaný v súlade so všeobecnou tarifou. Zatiaľ čo spotrebovanie zmluvne dohodnutých dát nemá vplyv na prístup k privilegovaným aplikáciám ani na rýchlosť ich používania, ostatné aplikácie sa od tohto okamihu zablokujú alebo spomalia.

25.

Podľa Úradu uvedené ponuky predstavujú opatrenia na riadenie prevádzky, ktoré sú v rozpore s článkom 3 ods. 3 nariadenia 2015/2120. Vnútroštátny súd, ktorý má preskúmať uvedené posúdenie, kladie štyri prejudiciálne otázky, ktoré sa dajú zhrnúť do dvoch:

po prvé z hľadiska ktorého odseku (2 alebo 3) článku 3 nariadenia 2015/2120 sa majú preskúmať tieto tarify (prvá a druhá otázka),

po druhé v prípade, ak by sa uplatnil článok 3 ods. 3 nariadenia 2015/2120, či toto ustanovenie ukladá zákaz, ktorý má všeobecný, objektívny a bezpodmienečný charakter (tretia otázka), a ak je to tak, či nie je potrebné uskutočniť skutkové posúdenie s cieľom určiť, či došlo k porušeniu práv koncových užívateľov (druhá a štvrtá otázka).

1. Ciele nariadenia 2015/2120

26.

Pri zodpovedaní týchto otázok je potrebné mať na zreteli ciele nariadenia 2015/2120 a najmä zohľadniť štruktúru článku 3 tohto nariadenia.

27.

Nariadenie 2015/2120 sleduje dva ciele, konkrétne zabezpečiť prístup k otvorenému internetu a chrániť koncových užívateľov. Podľa môjho názoru nemajú oba tieto ciele rovnakú individuálnu váhu v systematike nariadenia, z ktorého ustanovení vyplýva, že prvý cieľ (zabezpečenie otvoreného internetu) má prednosť.

28.

V samotnom názve nariadenia 2015/2120 sa uvádza, že primárnym cieľom tohto nariadenia je zaviesť „opatrenia týkajúce sa prístupu k otvorenému internetu“ a ďalším jeho cieľom je zmeniť smernicu 2002/22 „o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb“. ( 12 )

29.

V tom istom zmysle vyznieva odôvodnenie 1 a článok 1 ods. 1 nariadenia 2015/2120, podľa ktorého sa týmto nariadením „stanovujú spoločné pravidlá na zabezpečenie rovnakého a nediskriminačného zaobchádzania s prevádzkou pri poskytovaní služieb prístupu k internetu a súvisiacich práv koncových užívateľov“. ( 13 )

30.

Ostatné články nariadenia 2015/2120 potvrdzujú kľúčový význam cieľa spočívajúceho v zabezpečení prístupu k otvorenému internetu. ( 14 ) Je to tak najmä v prípade článku 3, ktorého výkladu sa týkajú návrhy na začatie prejudiciálneho konania a ktorého predmetom je podľa jeho výstižného názvu „zabezpečenie prístupu k otvorenému internetu“. Tento prístup je spomenutý v ďalších ustanoveniach tohto predpisu. ( 15 )

2. Práva koncových užívateľov

31.

V odseku 1 článku 3 sú vymenované práva takzvaných „koncových užívateľov“. Na základe výslovného odkazu, ktorý sa nachádza v článku 2 nariadenia 2015/2120, treba na určenie osôb, ktoré sú týmito „koncovými užívateľmi“, použiť „vymedzenia pojmov stanovené v článku 2 smernice 2002/21…“.

32.

V článku 2 písm. n) smernice 2002/21 je „koncový užívateľ“ vymedzený ako „užívateľ neposkytujúci verejné komunikačné siete alebo verejne dostupné elektronické komunikačné služby“.

33.

„Koncový užívateľ“ teda nie je len „užívateľ“ [vymedzený v článku 2 písm. h) smernice 2002/21 ako „právnická alebo fyzická osoba, ktorá používa alebo požaduje verejne dostupnú elektronickú komunikačnú službu“] ani „spotrebiteľ“ [ktorý je v článku 2 písm. i) tej istej smernice vymedzený ako „každá fyzická osoba, ktorá používa alebo požaduje verejne dostupnú elektronickú komunikačnú službu pre účely, ktoré nie sú súčasťou jej obchodnej činnosti, podnikateľskej činnosti alebo profesie“], ale – aby sa predišlo nedorozumeniam – tak spotrebiteľ, ktorý získa prístup na internet, ako aj poskytovateľ obsahu a aplikácií.

34.

Hoci táto terminológia sa môže zdať nejednoznačná ( 16 ), osoba, ktorá sa pripája k internetu prostredníctvom svojich pevných alebo mobilných zariadení, a ten, kto poskytuje obsah a aplikácie, sa považujú za „koncových užívateľov“ v zmysle smernice 2002/21 (a nepriamo aj v zmysle nariadenia 2015/2120), lebo rovnako získavajú prístup k internetu: buď s cieľom získať informácie a obsah, ktoré poskytujú určití poskytovatelia, alebo – v prípade poskytovateľov – s cieľom dosiahnuť, aby ich aplikácie, služby a obsah boli verejne dostupné.

35.

V článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia 2015/2120 sú uznané tieto práva koncového užívateľa:

právo na prístup k informáciám a obsahu, ktoré sú dostupné na internete, a právo šíriť ich,

právo využívať a poskytovať aplikácie a služby,

právo využívať koncové zariadenie podľa vlastného výberu.

36.

Všetky uvedené práva sú stanovené „bez ohľadu na umiestnenie koncového užívateľa alebo poskytovateľa, alebo na umiestnenie, pôvod či určenie informácií, obsahu, aplikácie alebo služby“. ( 17 ) Okrem toho v zmysle článku 3 ods. 1 druhého pododseku týmito právami „nie je dotknuté právo Únie alebo vnútroštátne právo, ktoré je v súlade s právom Únie, pokiaľ ide o zákonnosť obsahu, aplikácií alebo služieb“.

37.

Stručne povedané, práva podľa odseku 1 zaručujú prístup k otvorenému internetu v tom zmysle, že koncoví užívatelia môžu získať prístup ku všetkému obsahu a všetkým aplikáciám a službám, ako aj poskytovať a šíriť ich bez obmedzení, pokiaľ sú legálne.

3. Článok 3 ods. 2 nariadenia 2015/2120

38.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa týkajú odsekov 2 a 3 článku 3 nariadenia 2015/2120.

39.

Odsek 2 zavádza osobitnú záruku pre práva podľa odseku 1, takže jeho predmetom je – ako som už uviedol – ochrana otvorenosti internetu. V tomto zmysle odsek 2 stanovuje, že výkon uvedených práv nemožno obmedziť: a) dohodami medzi poskytovateľmi služieb prístupu k internetu a koncovými užívateľmi o „obchodných a technických podmienkach a charakteristických znakoch služieb prístupu k internetu“ a b) „akýmikoľvek obchodnými praktikami, ktoré vykonávajú poskytovatelia služieb prístupu k internetu“.

40.

Rozdiel medzi „dohodami“ a „obchodnými praktikami“ podľa môjho názoru súvisí s výslovným alebo konkludentným charakterom súhlasu koncových užívateľov s obchodnými a technickými podmienkami a charakteristickými znakmi služieb prístupu:

v prípade dohôd koncový užívateľ výslovne odsúhlasí uvedené podmienky, keď ich dohodne s poskytovateľom,

v prípade obchodných praktík súhlas vyplynie z implicitného prijatia podmienok, ktoré jednostranne stanovili poskytovatelia, druhou stranou. ( 18 )

41.

Článok 3 ods. 2 nariadenia 2015/2120 v každom prípade stanovuje, ktoré „obchodn[é] a technick[é] podmienk[y] a charakteristick[é] znak[y] služieb prístupu k internetu“ nemôžu obmedziť výkon práv priznaných koncovým užívateľom v odseku 1: sú to podmienky týkajúce sa „cen[y], objem[ov] dát alebo rýchlos[ti]“. Zastávam názor, že tento výpočet nie je taxatívny, ale v rozsahu relevantnom pre prejednávané veci sú tieto tri prvky najdôležitejšie.

4. Článok 3 ods. 3 nariadenia 2015/2120

42.

Zatiaľ čo odsek 2 článku 3 nariadenia 2015/2120 zavádza osobitnú záruku pre práva podľa odseku 1, ktorej účelom je teda zabezpečiť otvorenosť internetu, odsek 3 ukladá poskytovateľom služieb prístupu k internetu povinnosť týkajúcu sa riadenia prevádzky siete, ktorej účelom je zabezpečiť rovnaké a nediskriminačné zaobchádzanie s prevádzkou internetu. ( 19 )

43.

Podľa článku 3 ods. 3 nariadenia 2015/2120 sú poskytovatelia služieb prístupu k internetu pri poskytovaní uvedených služieb povinní zaobchádzať „s každou prevádzkou rovnako, bez diskriminácie, obmedzení alebo zasahovania a bez ohľadu na odosielateľa a príjemcu, obsah, ku ktorému sa pristupuje alebo ktorý sa distribuuje, použité alebo poskytnuté aplikácie alebo služby alebo použité koncové zariadenie“. ( 20 )

44.

Táto požiadavka však nie je absolútna. Odsek 3 dovoľuje, aby poskytovatelia služieb prístupu k internetu „vykonáva[li] [primerané opatrenia na] riadenie prevádzky“. Uvedené opatrenia „musia byť transparentné, nediskriminačné a proporcionálne, a nesmú sa zakladať na obchodných kritériách, ale na objektívne rozdielnych technických požiadavkách na kvalitu služby špecifických kategórií prevádzky“ a „nemonitorujú špecifický obsah a nezachovávajú sa dlhšie, než je nevyhnutné“.

45.

Pripúšťa sa teda rozdielne (aj keď nie diskriminačné) zaobchádzanie s prevádzkou, ak si to vyžaduje technicky efektívne riadenie prevádzky.

46.

Krehká rovnováha medzi povinnosťou zaobchádzať s každou formou prístupu k internetu rovnako na jednej strane a povinnosťou efektívne riadiť túto prevádzku na druhej strane sa prejavuje vo výpočte dovolených alebo zakázaných konaní, ktorý sa nachádza v článku 3 ods. 3 treťom pododseku nariadenia č. 2015/2120.

47.

V zmysle uvedeného ustanovenia

poskytovatelia služieb prístupu k internetu nesmú vykonávať opatrenia na riadenie prevádzky, ktoré presahujú opatrenia uvedené v druhom pododseku, pričom sa v ňom ďalej uvádza, že „najmä nesmú blokovať, spomaľovať, meniť, obmedzovať, narúšať, znehodnocovať alebo diskriminovať špecifický obsah, aplikácie alebo služby alebo ich špecifické kategórie…“;

uvedený zákaz však neplatí, „ak je to potrebné, a iba tak dlho, ako je potrebné“ na určité ciele, spomedzi ktorých treba na tomto mieste poukázať na ciele spočívajúce v tom, aby „… sa zachovala integrita a bezpečnosť siete, služieb poskytovaných prostredníctvom tejto siete a koncového zariadenia koncových užívateľov [a aby] sa predchádzalo hroziacemu preťaženiu siete a zmiernili sa účinky výnimočného alebo dočasného preťaženia siete pod podmienkou, že s rovnocennými kategóriami prevádzky sa zaobchádza rovnako“. ( 21 )

48.

Hoci fínska vláda tvrdí, že ustanovenia odseku 3 článku 3 tvoria „samostatný celok“ vo vzťahu k ustanoveniam odsekov 1 a 2 tohto článku ( 22 ), súhlasím skôr s názorom maďarskej vlády a Komisie, že predmetom odseku 3 je – tak ako predmetom odseku 2 – zabezpečenie práv priznaných v odseku 1. ( 23 )

49.

Zabezpečenie rovnakého a nediskriminačného riadenia prevádzky na internete je nevyhnutnou podmienkou na to, aby bola sieť skutočne otvorená pre koncových užívateľov. Táto otvorenosť znamená možnosť získať prístup k dostupnému obsahu a dostupným aplikáciám a službám a tiež poskytovať a šíriť ich bez obmedzení založených na ktoromkoľvek z faktorov spomenutých v článku 3 ods. 1: „umiestnenie koncového užívateľa alebo poskytovateľa [a] umiestnenie, pôvod či určenie informácií, obsahu, aplikácie alebo služby“, ku ktorým možno získať prístup prostredníctvom internetu.

50.

Odseky 2 a 3 článku 3 nariadenia 2015/2120 v konečnom dôsledku stanovujú rozdielne záruky práv priznaných v odseku 1 tohto ustanovenia. ( 24 )

51.

Pri rozbore otázok vnútroštátneho súdu budem vychádzať z uvedených predpokladov.

B.   O ustanovení, ktoré je relevantné pre posúdenie zákonnosti spornej tarify (prvá a druhá prejudiciálna otázka)

52.

Vnútroštátny súd sa pýta, či sa majú rozhodnutia, ktoré preskúmava, posúdiť z hľadiska odseku 2 článku 3 nariadenia 2015/2120 (prvá otázka), alebo či sa na ne naopak vzťahuje odsek 3 tohto článku (druhá otázka).

53.

Podľa vnútroštátneho súdu existuje „obchodná dohoda medzi poskytovateľom služieb prístupu k internetu [Telenor] a koncovým užívateľom, podľa ktorej [Telenor] účtuje koncovému užívateľovi nulovú tarifu vo vzťahu k určitým aplikáciám (to znamená, že prenos dát uskutočnený v súvislosti s danou aplikáciou sa nezapočítava na účely spotreby dát a rovnako sa nespomaľuje rýchlosť prenosu po prekročení zmluvne dohodnutého objemu dát) a podľa ktorej [Telenor] uplatňuje diskrimináciu stanovenú v podmienkach obchodnej dohody uzatvorenej s koncovým spotrebiteľom a namierenú výlučne proti koncovému užívateľovi, ktorý je stranou tejto dohody, a nie proti koncovému užívateľovi ktorý nie je stranou tejto dohody“. ( 25 )

54.

Ako zdôraznila nemecká vláda, podľa uvedenej dohody poskytovateľ služieb prístupu k internetu vykonáva opatrenie na riadenie prevádzky. V návrhoch na začatie prejudiciálneho konania sa totiž uvádza, že Telenor nepopiera, že [dochádza k] rozdieln[emu] riadeni[u] prevádzky v závislosti od toho, či ide o vybrané aplikácie alebo iné internetové obsahy. Toto riadenie sa prejavuje osobitne v spomalení prístupu k týmto obsahom.

55.

Ak je to tak, s poskytovateľmi iných než vybraných aplikácií ako s „koncovými užívateľmi“ sa zaobchádza diskriminačne v porovnaní s poskytovateľmi aplikácií, ktoré sú podľa obchodnej dohody privilegované. Prvá uvedená kategória poskytovateľov je v konečnom dôsledku najpriamejšie poškodená uvedenou dohodou. Je pravda, že odberatelia, ktorí uzatvárajú dohodu a ktorí sú preto tiež „koncovými užívateľmi“, nie sú takto priamo diskriminovaní. To však neznamená, že nepriamo nenesú následky zaobchádzania s neprivilegovanými poskytovateľmi, lebo v konečnom dôsledku dôjde k obmedzeniu ich možností prístupu k obsahu dostupného na sieti, ktoré zaručuje právo priznané v článku 3 ods. 1 nariadenia 2015/2120.

56.

Podľa môjho názoru toto opatrenie spočívajúce v znížení prenosovej rýchlosti, ktoré je objektívne a ľahko identifikovateľné, prirodzene spadá pod článok 3 ods. 3 nariadenia 2015/2120, v ktorom je „spomalenie“ uvedené ako jedna z foriem riadenia prevádzky, ktoré sú v zásade zakázané (okrem výnimočných prípadov, ktoré normotvorca stanovil ďalej). ( 26 )

57.

Spomalenie prístupu k iným ako privilegovaným aplikáciám a obsahom bolo dojednané v dohode medzi spoločnosťou Telenor a jej odberateľmi. Treba preto poukázať na článok 3 ods. 2 nariadenia 2015/2120, ktorý zakazuje dohody„o obchodných a technických podmienkach“. ( 27 )

58.

Ďalšou otázkou je, ktorý z týchto dvoch odsekov článku 3 sa má uplatniť, keď – ako je to v tomto prípade – opatrenie spočívajúce v spomalení prevádzky bolo zakotvené v dohode medzi poskytovateľom služieb prístupu k internetu a jeho odberateľmi.

59.

Táto otázka v skutočnosti nie je dôležitá z hľadiska konečných účinkov: bez ohľadu na to, ktorý odsek sa uplatní, výsledok je rovnaký (teda sporné opatrenie a v dôsledku toho aj dohoda, v ktorej je stanovené, sú protiprávne). Môže však slúžiť na spresnenie, ktorá situácia je dôvodom protiprávnosti:

ak sa použije odsek 2 článku 3, ako sa uvádza v odôvodnení 7 nariadenia č. 2015/2120, príslušné orgány musia vychádzať z „rozsahu“ dohody, pričom musia zvážiť „okrem iného… príslušné postavenie na trhu… dotknutých poskytovateľov služieb prístupu k internetu a poskytovateľov obsahu, aplikácií a služieb“ a zasiahnuť, ak by dohoda viedla k „oslabeniu podstaty“ práva na prístup k otvorenému internetu ( 28 );

ak sa naopak použije odsek 3 článku 3, je vylúčené akékoľvek skutkové posúdenie, lebo požiadavka týkajúca sa rovnakého zaobchádzania platí „nezávisle od odosielateľa alebo príjemcu, obsahu, aplikácie alebo služby alebo koncového zariadenia“. ( 29 )

60.

Za týchto okolností súhlasím s holandskou vládou v tom, že treba uprednostniť odsek 3 článku 3 nariadenia č. 2015/2120.

61.

Hoci je totiž rovnaké a nediskriminačné zaobchádzanie predchádzajúcou a nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia prístupu k otvorenému internetu ( 30 ), len v prípade, ak je tento prístup technicky zaručený, je potrebné zabrániť tomu, aby sa obmedzoval iným spôsobom, či už prostredníctvom zmlúv alebo na základe obchodných praktík. ( 31 )

62.

Preto sa domnievam, že odsek 3 článku 3 nariadenia č. 2015/2120 obsahuje všeobecné ustanovenie, podľa ktorého sa majú predbežne preskúmať všetky dohody a obchodné praktiky. Po vylúčení opatrení na riadenie prevádzky, ktoré nie sú v súlade s podmienkami stanovenými v uvedenom odseku 3, možno prípadne preskúmať zákonnosť týchto dohôd a praktík z hľadiska odseku 2. Treba pritom vychádzať z toho, že – ako uvádza rumunská vláda –, zmluvou nemožno stanoviť výnimku zo zákazu diskriminačného zaobchádzania, ktorý je zakotvený v odseku 3.

63.

Rozdiel medzi odsekmi 2 a 3 článku 3 nariadenia č. 2015/2120 sa netýka rozlišovania dohôd (odsek 2) na jednej strane a jednostranných opatrení (odsek 3) na druhej strane, ako to tvrdí Telenor. Netýka sa ani odlišnosti obchodných podmienok (odsek 2) a technických podmienok (odsek 3), lebo v odseku 2 sú spomenuté obe kategórie podmienok.

64.

Podľa môjho názoru je relevantné rozlišovanie, ktoré sa týka priameho porušenia práv koncových užívateľov, ktoré sú zakotvené v odseku 1, na jednej strane a nepriameho porušenia týchto práv prostredníctvom diskriminačných opatrení na riadenie prevádzky na druhej strane:

v tomto druhom uvedenom prípade by bolo diskriminačné opatrenie na riadenie prevádzky protiprávne, lebo by odporovalo odseku 3, keďže by porušovalo povinnosť rovnakého zaobchádzania, ktorá je nevyhnutnou podmienkou výkonu práv podľa odseku 1;

v prvom uvedenom prípade napriek dodržaniu požiadavky podľa odseku 3 môže dôjsť k porušeniu uvedených práv, ak je napriek rovnakému riadeniu prevádzky spotrebiteľ akýmkoľvek spôsobom nabádaný, aby využíval hlavne alebo výlučne určité aplikácie. ( 32 )

C.   O charaktere zákazu stanoveného v článku 3 ods. 3 nariadenia č. 2015/2120 (druhá, tretia a štvrtá otázka)

65.

Vyššie uvedené úvahy v podstate poskytujú odpoveď na otázky vnútroštátneho súdu týkajúce sa zákazu stanoveného v článku 3 ods. 3 nariadenia č. 2015/2120.

66.

Z týchto úvah vyvodzujem, že uvedený zákaz má všeobecný, bezpodmienečný a objektívny charakter, keďže zakazuje akékoľvek opatrenie na riadenie prevádzky, ktoré nie je primerané (v zmysle uvedeného odseku 3) a neprispieva k zabezpečeniu rovnakého a nediskriminačného zaobchádzania s touto prevádzkou.

67.

Súhlasím s Komisiou v tom, že po konštatovaní porušenia odseku 3 článku 3 nie je nevyhnutné určiť, či došlo aj k porušeniu odseku 2 tohto článku (čo by si vyžadovalo podrobné posúdenie trhu a vplyvu sporného opatrenia), aj keď procesné predpisy členských štátov môžu stanovovať opak.

V. Návrh

68.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko), takto:

Článok 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2120 z 25. novembra 2015, ktorým sa ustanovujú opatrenia týkajúce sa prístupu k otvorenému internetu a ktorým sa mení smernica 2002/22/ES o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb a nariadenie (EÚ) č. 531/2012 o roamingu vo verejných mobilných komunikačných sieťach v rámci Únie, sa má vykladať v tom zmysle, že

– obchodná dohoda medzi poskytovateľom služieb prístupu k internetu a odberateľom, podľa ktorej sa vo vzťahu k určitým aplikáciám účtuje nulová tarifa a po prekročení zmluvne dohodnutého objemu dát sa spomaľuje rýchlosť prístupu k iným aplikáciám, predstavuje opatrenie na riadenie prevádzky, ktoré porušuje požiadavku rovnakého a nediskriminačného zaobchádzania stanovenú v článku 3 ods. 3 nariadenia 2015/2120, ibaže ju možno zaradiť pod výnimky stanovené v uvedenom odseku, čo musí objasniť vnútroštátny súd;

– po konštatovaní uvedeného porušenia už nie je potrebné špecifikovať, či došlo aj k porušeniu článku 3 ods. 2 nariadenia 2015/2120, ani vykonať podrobné posúdenie trhu a vplyvu uvedeného opatrenia.


( 1 ) Jazyk prednesu: španielčina.

( 2 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 25. novembra 2015, ktorým sa ustanovujú opatrenia týkajúce sa prístupu k otvorenému internetu a ktorým sa mení smernica 2002/22/ES o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb a nariadenie (EÚ) č. 531/2012 o roamingu vo verejných mobilných komunikačných sieťach v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 310, 2015, s. 1).

( 3 ) V politickej, ekonomickej, technickej a akademickej diskusii sa spravidla používa výraz „neutralita siete“. V nariadení 2015/2120 je však uvedený výraz použitý len v odôvodnení 2, kde sa uvádza, že ustanovenia tohto nariadenia „rešpektujú zásadu technologickej neutrality, to znamená, že ani nenariaďujú ani nezvýhodňujú používanie určitého druhu technológie“. Používanie tohto označenia má preto veľmi špecifické znaky. Naopak v článku 3 ods. 3 nariadenia sa všeobecnejšie odkazuje na zásadu rovnosti zaobchádzania v súvislosti s prevádzkou internetu ako celku, pričom toto ustanovenie sa samozrejme týka „technologickej neutrality“, ale aj neutrality vyplývajúcej z nediskriminačného zaobchádzania s odosielateľmi, príjemcami, obsahom, aplikáciami a službami.

( 4 ) Odôvodnenie 3 nariadenia 2015/2120.

( 5 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349).

( 6 ) Systém konkrétne znižuje rýchlosť odosielania a prijímania dát na maximálnu hodnotu 32 kbit/s.

( 7 ) Facebook, Facebook Messenger, Whatsapp, Instagram, Twitter a Viber.

( 8 ) Pôvodné rozhodnutie Úradu potvrdil Nemzeti Média‑ és Hírközlési Hatóság Elnöke (predseda Úradu).

( 9 ) Tarifa balíkov MyMusic je podstatne nižšia než tarifa balíkov s objemom 500 Mb alebo s neobmedzeným objemom, ktoré majú k dispozícii tí istí odberatelia.

( 10 ) Deezer, Apple Music, Tidal a Spotify.

( 11 ) V otázke vo veci C‑39/19 je použité aj prídavné meno „bezpodmienečný“.

( 12 ) Tretím cieľom nariadenia 2015/2120, ktorý v prejednávanom prípade nie je relevantný, je zmena nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 531/2012 z 13. júna 2012 o roamingu vo verejných mobilných komunikačných sieťach v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 172, 2012, s. 10).

( 13 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Táto časť vety takpovediac špecifikuje práva koncových užívateľov, ktoré sú vymedzené súvislosťou so zabezpečením zaobchádzania s prevádzkou pri poskytovaní služieb prístupu k internetu.

( 14 ) Účelom prístupu k otvorenému internetu je v konečnom dôsledku len zabezpečiť „trvalé fungovanie ekosystému internetu ako motora inovácie“ (odôvodnenie 1), čo má zaručiť, aby bol internet naďalej „otvoren[ou] platform[ou] inovácií“ (odôvodnenie 3), a to v prospech všeobecného záujmu, a teda nepriamo v prospech viacerých individuálnych práv, okrem iných aj práva na informácie alebo slobody prejavu. Práva, ktoré nariadenie 2015/2120 priamo priznáva koncovým užívateľom, sú však práva, ktoré sú nerozlučne spojené s prístupom k otvorenému internetu, a preto súvisia s formami a podmienkami tohto prístupu.

( 15 ) Predmetom článku 4 nariadenia 2015/2120 sú „opatrenia v oblasti transparentnosti s cieľom zabezpečiť prístup k otvorenému internetu“. Článok 5 upravuje „dozor a presadzovanie pravidiel“ a článok 6 upravuje „sankcie“ v súvislosti s dodržiavaním článkov 3, 4 a 5.

( 16 ) Označenie „koncový užívateľ“ nie je veľmi šťastné, keďže nezohľadňuje skutočnosť, že poskytovatelia sú označení ako subjekty patriace do kategórie vymedzenej uvedeným slovným spojením. Nemecká, rakúska, česká a slovinská vláda zdôraznili, že poskytovatelia obsahu sú tiež „koncovými užívateľmi“ na účely nariadenia 2015/2120. Komisia to potvrdila na pojednávaní, pričom citovala príslušnú časť usmernení o implementácií pravidiel neutrality siete národnými regulátormi [BoR (16) 127], ktoré schválil Orgán európskych regulátorov pre elektronické komunikácie (BEREC).

( 17 ) V tomto ustanovení je samostatne spomenutý „koncový užívateľ“ a „poskytovateľ“. Domnievam sa, že to nie je správne vzhľadom na definíciu prvého uvedeného pojmu, ktorá sa nachádza v článku 2 písm. n) smernice 2002/21. Tvorca nariadenia 2015/2120 sa zrejme stal obeťou pojmovej nepresnosti slovného spojenia „koncový užívateľ“, na ktorú som poukázal v predchádzajúcej poznámke pod čiarou.

( 18 ) Hoci pojmové odlíšenie „dohôd“ od „praktík“ v tomto prípade nie je rozhodujúce, treba poznamenať, že v bode 33 (poznámka pod čiarou 10) usmernení o implementácií pravidiel neutrality siete národnými regulátormi [BoR (16) 127] BEREC poukazuje na možnosť analogicky použiť definíciu pojmu „obchodné praktiky“ uvedenú v článku 2 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22). Jednostrannosť je jedným z kľúčových prvkov tohto pojmu: „akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom“.

( 19 ) Aby nedošlo k nejasnostiam a aj napriek tomu, že si ho vybrali mnohí z účastníkov týchto konaní, vyhnem sa výrazu „neutralita“ (pozri poznámku pod čiarou 3 týchto návrhov) a budem používať jedine slovné spojenie „zásada rovnakého zaobchádzania“ alebo rovnocenné slovné spojenia. Pokiaľ ide o diskusiu o neutralite internetu v právnej náuke, pozri napríklad ROBLES CARRILLO, M.: El modelo de neutralidad de la red en la Unión Europea: Alcance y contenido. In: Revista de Derecho Comunitario Europeo, 63 (2019), s. 449 až 488.

( 20 ) Odkaz na „použité koncové zariadenie“ formálne stanovuje zásadu „technickej neutrality“ spomenutú v odôvodnení 2 nariadenia. Zvyšok tohto ustanovenia stanovuje typickú povinnosť nediskriminačného zaobchádzania. Potvrdzuje to odôvodnenie 8 nariadenia, v ktorom sa najprv v podstate cituje znenie článku 3 ods. 3 a následne dodáva, že „podľa všeobecných zásad práva Únie a ustálenej judikatúry by sa porovnateľné situácie nemali riešiť rozdielne a rozdielne situácie by sa nemali riešiť rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené“.

( 21 ) Okrem týchto podmienok existujú aj ďalšie, ktoré v tomto prípade nie sú relevantné. Článok 3 ods. 4 nariadenia 2015/2120 konkrétne stanovuje, že opatrenia, ktoré zahŕňajú spracúvanie osobných údajov, sú prípustné len vtedy, ak je takéto spracúvanie nevyhnutné a primerané na dosiahnutie cieľov stanovených v odseku 3 a ak sú tieto opatrenia v súlade s právnou úpravou Únie v oblasti ochrany údajov. Článok 3 ods. 5 dovoľuje ponúkať optimalizované služby prístupu k internetu, pokiaľ – okrem iných podmienok – nie sú „na úkor dostupnosti alebo všeobecnej kvality služieb prístupu k internetu pre koncových užívateľov“.

( 22 ) Bod 15 písomných pripomienok fínskej vlády.

( 23 ) V tom istom zmysle rakúska vláda uvádza, že porušenie odseku 3 článku 3 predstavuje porušenie práv podľa odseku 1 tohto článku, a preto odmieta samostatnosť týchto dvoch odsekov.

( 24 ) Existuje určitá podobnosť medzi oboma odsekmi článku 3 a odsekom 1 článku 4, o ktorej sa diskutovalo na pojednávaní. V tomto poslednom uvedenom ustanovení, ktoré spresňuje informácie, ktoré musia byť uvedené v každej zmluve o službách prístupu k internetu, sú spomenuté praktické účinky tak prípadných opatrení na riadenie prevádzky (na ktoré odkazuje odsek 3 článku 3), ako aj parametrov kvality služby dohodnutých medzi zmluvnými stranami (zmluvné podmienky, ktoré sú predmetom odseku 2 článku 3). V oboch prípadoch ide v konečnom dôsledku o informovanie o zárukách, prostredníctvom ktorých sa oba odseky článku 3 usilujú chrániť práva priznané v odseku 1 tohto ustanovenia.

( 25 ) Ako už bolo uvedené (bod 36 vyššie), podľa nariadenia 2015/2120 je spotrebiteľ jedným z koncových užívateľov a do tejto kategórie patria aj poskytovatelia obsahov a aplikácií. Preto treba vychádzať z toho, že dohoda, ktorá je predmetom sporu, „uplatňuje diskrimináciu stanovenú v podmienkach obchodnej dohody uzatvorenej so spotrebiteľom, ktorá sa dotýka výlučne tohto spotrebiteľa“. Inak povedané, dohodnuté podmienky (vrátane opatrení na riadenie prevádzky, ktoré spomaľujú prístup k určitým aplikáciám) sa uplatňujú len na spotrebiteľa, ktorý uzavrel dohodu. V dôsledku toho sa všeobecne a pre všetkých koncových užívateľov nespomaľuje prevádzka všetkých aplikácií dostupných na internete, ale prenos dát medzi koncovým užívateľom (odberateľom), ktorý uzavrel dohodu, a koncovým užívateľom (poskytovateľom), ktorý poskytuje vylúčené aplikácie.

( 26 ) Do tohto rámca spadajú usmernenia BEREC, na všeobecnej výkladovej hodnote ktorých sa – aj napriek ich nezáväznosti – účastníci konania zhodli počas pojednávania.

( 27 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

( 28 ) Počas pojednávania sa diskutovalo o prípadnom vplyve rozlíšenia uvedeného v odôvodnení 7, pokiaľ ide o prípady, v ktorých by národné regulačné orgány „mali mať právomoc zasiahnuť proti dohodám alebo obchodným praktikám“, a prípady, v ktorých by tieto orgány „mali byť povinné zasiahnuť“. Podľa môjho názoru v prvom prípade ide o to, že vnútroštátne právo dovoľuje zásah uvedených orgánov proti dohodám alebo obchodným praktikám. V druhom prípade ide o to, že regulačné orgány, ktoré sú na to oprávnené, povinne zasiahnu, keď konštatujú existenciu dohôd a praktík, ktoré sú v rozpore s nariadením 2015/2120.

( 29 ) Odôvodnenie 8 nariadenia 2015/2120.

( 30 ) Pozri bod 50 vyššie.

( 31 ) Pozri v tomto zmysle bod 28 písomných pripomienok holandskej vlády.

( 32 ) Komisia poukazuje na prípad ponúk s nulovou tarifou kombinovaných s prenosovým limitom, ktorý je veľmi nízky v porovnaní s prenosom dát potrebným na priemerné využívanie internetového obsahu, čo by nabádalo spotrebiteľa, aby využíval len obsah s nulovou tarifou (bod 51 jej písomných pripomienok). V každom prípade, keďže – ako už bolo uvedené – sporná dohoda zahŕňa technické opatrenie na riadenie prevádzky, ktoré je v rozpore s odsekom 3 článku 3 nariadenia 2015/2120, ktoré postačuje na to, aby sa považovala za protiprávnu, akákoľvek iná úvaha týkajúca sa prípadného porušenia odseku 2 tohto ustanovenia by bola hypotetická, a teda zbytočná pre rozhodnutie sporu vo veci samej.

Top