1.

Je súd rozhodujúci o návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu podľa nariadenia (ES) č. 1896/2006 ( 2 ), ktorý sa týka zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, povinný preskúmať ex offo možnú existenciu nekalých zmluvných podmienok v zmysle smernice 93/13/EHS ( 3 )? Je uvedený súd v tomto kontexte oprávnený na základe článku 7 ods. 2 uvedeného nariadenia vyzvať navrhovateľa, aby mu predložil kópiu zmluvy, ktorá odôvodňuje jeho návrh? Ak to tak nie je, aké závery by sa z toho mali vyvodiť pre platnosť nariadenia č. 1896/2006, najmä so zreteľom na článok 38 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“)?

2.

To sú v podstate základné otázky položené Súdnemu dvoru vnútroštátnymi súdmi v prejednávaných veciach. Z tohto dôvodu bude musieť Súdny dvor po prvýkrát objasniť vzťah medzi príslušnými požiadavkami nariadenia č. 1896/2006 a smernice 93/13, pokiaľ ide o úlohu súdu.

3.

Zdá sa, že tieto dva nástroje práva Únie sledujú a priori protichodné ciele: ochrana spotrebiteľa vďaka aktívnemu pôsobeniu súdu, pokiaľ ide o smernicu, a urýchlenie a zjednodušenie vymáhania pohľadávok prostredníctvom inverzie sporu a väčšej zodpovednosti odporcu, pokiaľ ide o nariadenie.

4.

Bude preto úlohou Súdneho dvora, aby určil, či jeden z týchto cieľov musí mať prednosť pred druhým, alebo či je – ako som presvedčená – v praxi možné ich zosúladiť prostredníctvom výkladu týchto dvoch právnych nástrojov podaného v ich vzájomnej súvislosti.

5.

Článok 38 Charty stanovuje:

„Politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa.“

6.

Odôvodnenia 4, 5, 21 a 24 smernice 93/13 stanovujú:

„keďže členské štáty majú zabezpečiť, aby zmluvy uzatvorené so spotrebiteľmi neobsahovali nekalé podmienky;

keďže vo všeobecnosti spotrebitelia nepoznajú právne pravidlá, podľa ktorých sa v členských štátoch iných, než je ich vlastný, riadia zmluvy na predaj tovarov alebo služieb…;

…

keďže členské štáty by mali zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky neuplatňovali v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcu alebo dodávateľa a ak sa napriek tomu také podmienky uplatnia, nemajú viazať spotrebiteľa a nemajú byť záväzné pre spotrebiteľa a zmluva má byť naďalej záväzná pre zmluvné strany za týchto podmienok, ak jej plnenie môže pokračovať bez neprimeraných ustanovení;

…

keďže súdy alebo správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané a účinné prostriedky na zabránenie ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v zmluvách.“

7.

Podľa článku 1 ods. 1 smernice 93/13 „účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom“.

8.

Článok 4 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.“

9.

Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 znie:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

10.

Článok 7 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

11.

Odôvodnenia 9, 13 a 14 nariadenia č. 1896/2006 znejú takto:

…

12.

Článok 1 nariadenia č. 1896/2006, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:

„1.   Účelom tohto nariadenia je:

2.   Toto nariadenie nebráni navrhovateľovi, aby pri uspokojovaní pohľadávky v zmysle článku 4 využil iné konanie dostupné podľa práva členského štátu alebo práva Spoločenstva.“

13.

Článok 2 tohto nariadenia, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, vo svojom odseku 1 uvádza:

„Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach pri cezhraničných sporoch bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Nevzťahuje sa najmä na daňové, colné alebo správne veci alebo na zodpovednosť štátu za konanie alebo nečinnosť pri výkone štátnej moci (acta iure imperii).“

14.

Článok 2 ods. 2 a 3 uvedeného nariadenia vymenúva ďalšie výnimky z rozsahu pôsobnosti tohto aktu, ktoré nie sú v prejednávanej veci relevantné.

15.

Článok 3 nariadenia č. 1896/2006, nazvaný „Cezhraničné spory“, stanovuje:

„1.   Na účely tohto nariadenia sa cezhraničným sporom rozumie spor, v ktorom má aspoň jedna zo strán bydlisko alebo obvyklý pobyt v inom členskom štáte ako v členskom štáte súdu konajúceho vo veci.

2.   Bydlisko sa určuje v súlade s článkami 59 a 60 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.

…“

16.

Článku 7 tohto nariadenia, nazvaný „Návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu“, znie:

„1.   Návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu sa podáva prostredníctvom vzorového tlačiva A ako je uvedené v prílohe I.

2.   Návrh obsahuje:

…“

17.

Článok 8 nariadenia č. 1896/2006, nazvaný „Preskúmanie návrhu“, znie takto:

„Súd konajúci vo veci návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu preskúma čo najskôr a na základe tlačiva návrhu, či sú splnené požiadavky ustanovené v článkoch 2, 3, 4, 6 a 7 a či sa pohľadávka javí byť opodstatnená a návrh prípustný. Toto preskúmanie sa môže uskutočniť automatizovaným postupom.“

18.

Článok 9 tohto nariadenia, nazvaný „Doplnenie a oprava“, stanovuje:

„1.   Ak nie sú splnené požiadavky ustanovené v článku 7 a pokiaľ pohľadávka nie je zjavne neopodstatnená alebo návrh nie je neprípustný, súd poskytne navrhovateľovi príležitosť doplniť alebo opraviť návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu. Súd použije vzorové tlačivo B, ako je uvedené v prílohe II.

2.   Ak súd požiada navrhovateľa o doplnenie alebo opravu návrhu, určí lehotu, ktorú považuje podľa okolností za primeranú. Súd môže z vlastného podnetu túto lehotu predĺžiť.“

19.

Podľa článku 10 ods. 1 tohto nariadenia, ak sú požiadavky stanovené v článku 8 splnené len v časti návrhu, súd o tom informuje navrhovateľa. Navrhovateľ sa vyzve, aby prijal alebo odmietol návrh európskeho platobného rozkazu vo výške, ktorú určí súd. Podľa článku 10 ods. 2 toho istého nariadenia, ak navrhovateľ prijme návrh súdu, ten vydá európsky platobný rozkaz v súlade s článkom 12 pre tú časť návrhu, ktorú navrhovateľ prijal. Pokiaľ ide o zvyšnú časť pôvodnej pohľadávky, tá sa spravuje vnútroštátnym právom.

20.

Článok 11 ods. 3 nariadenia č. 1896/2006 znie:

„Odmietnutie návrhu nebráni navrhovateľovi, aby sa pokúsil o uspokojenie pohľadávky prostredníctvom nového návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu alebo akéhokoľvek iného konania dostupného podľa práva členského štátu.“

21.

Článok 12 tohto nariadenia, nazvaný „Vydanie európskeho platobného rozkazu“, stanovuje:

„1.   Ak sú splnené požiadavky ustanovené v článku 8, súd čo najskôr a obvykle do 30 dní od podania návrhu vydá európsky platobný rozkaz prostredníctvom vzorového tlačiva E, ako je uvedené v prílohe V.

Do tridsaťdňovej lehoty sa nezapočítava čas, počas ktorého navrhovateľ dopĺňal, opravoval alebo menil návrh.

2.   Európsky platobný rozkaz sa vydáva spolu s vyhotovením tlačiva návrhu. Neobsahuje informácie poskytnuté navrhovateľom v dodatkoch 1 a 2 k vzorovému tlačivu A.

…

4.   V európskom platobnom rozkaze sa odporcovi oznámi, že

…“

22.

Na základe článku 22 ods. 3 uvedeného nariadenia sa v členskom štáte výkonu za žiadnych okolností nesmie skúmať vecná stránka európskeho platobného rozkazu.

23.

Podľa článku 26 toho istého nariadenia sa všetky procesné otázky, ktoré nie sú osobitne upravené v tomto nariadení, sa riadia vnútroštátnym právom.

24.

Napokon vzorové tlačivo A, ktoré je uvedené v prílohe I tohto nariadenia, obsahuje rad kolónok, ktoré musí navrhovateľ vyplniť. V prejednávaných veciach je potrebné poukázať na tieto položky: 6 („Pohľadávka“), 7 („Úroky“), 8 („Zmluvné pokuty“), 9 („Náklady“), 10 („Dostupné dôkazy odôvodňujúce pohľadávku“) a 11 („Ďalšie vyhlásenia a iné informácie“).

25.

Dvadsiate tretie záverečné ustanovenie Ley 1/2000, de 7 de enero 2000, de Enjuiciamiento Civil ( 4 ) (zákon č. 1/2000 zo 7. januára 2000 o Občianskom súdnom poriadku, ďalej len „LEC“), ktorým sa do španielskeho práva zavádzajú vykonávacie pravidlá k nariadeniu č. 1896/2006, vo svojich odsekoch 2 až 11 uvádza:

„2. Návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu sa podáva prostredníctvom vzorového tlačiva A, ktoré je uvedené v prílohe I nariadenia (ES) č. 1896/2006, bez potreby predložiť akékoľvek listiny, ktoré v prípade ich predloženia budú neprípustné.

…

11. Procesné otázky súvisiace s vydaním európskeho platobného rozkazu, ktoré nie sú uvedené v nariadení č. 1896/2006, sa riadia ustanoveniami [LEC] týkajúcimi sa platobných rozkazov.“

26.

Článok 815 ods. 4 LEC znie:

„Ak je vymáhaná pohľadávka založená na zmluve medzi spoločnosťou, predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom alebo užívateľom, Letrado de la Administración de Justicia (súdny tajomník) je povinný pred vydaním platobného rozkazu informovať súd o tejto skutočnosti, aby tento súd mohol posúdiť prípadnú nekalú povahu akejkoľvek podmienky, ktorá je základom návrhu alebo ktorá určuje vymáhanú sumu. Súd posúdi ex offo, či možno niektorú podmienku, na ktorej sa zakladá návrh alebo na základe ktorej je určená vymáhaná suma, kvalifikovať ako nekalú. Ak usúdi, že niektorú z podmienok možno považovať za nekalú, vyzve účastníkov konania, aby sa k tomu v lehote piatich dní vyjadrili. Po ich vypočutí rozhodne súd uznesením v lehote ďalších piatich dní. Pre uvedený postup sa nevyžaduje účasť advokáta ani právneho zástupcu.

Ak súd konštatuje, že niektorá zo zmluvných podmienok sa považuje za nekalú, v uznesení určí následky takéhoto zistenia tak, že buď vyhlási návrh za neprípustný, alebo nariadi pokračovanie v konaní bez uplatnenia podmienok, ktoré sa považujú za nekalé.

Ak sa súd dospeje k záveru, že nejde o nekalé podmienky, uvedie to vo svojom rozhodnutí a Letrado de la Administración de Justicia (súdny tajomník) pošle dlžníkovi platobný rozkaz podľa odseku 1.

Proti vydanému uzneseniu je v každom prípade možné podať opravný prostriedok.“

27.

Bondora AS (ďalej len „Bondora“) je obchodná spoločnosť, ktorá uzatvorila zmluvu o úvere so spotrebiteľom, pánom Carlosom V. C. Dňa 21. marca 2018 podala táto spoločnosť na Juzgado de Primera Instancia no 11 de Vigo (Súd prvého stupňa č. 11 Vigo, Španielsko) návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu na sumu 755,27 eura proti uvedenému spotrebiteľovi.

28.

Keďže pohľadávka uplatňovaná spoločnosťou Bondora vyplývala zo zmluvy o úvere uzatvorenej so spotrebiteľom, vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, požiadal na základe článku 815 ods. 4 LEC túto spoločnosť o predloženie dokumentov na podporu uvedenej pohľadávky s cieľom overiť prípadnú nekalú povahu podmienok uvedených v tejto zmluve o úvere.

29.

Bondora odmietla predložiť uvedené dokumenty, pričom po prvé tvrdila, že podľa dvadsiateho tretieho záverečného ustanovenia ods. 2 LEC, pokiaľ ide o návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu, nie je potrebné predkladať dokumenty na podporu uvedenej pohľadávky, a po druhé, že články 8 a 12 nariadenia č. 1896/2006 neodkazujú na potrebu predkladať listiny na účely vydania európskeho platobného rozkazu.

30.

Vnútroštátny súd zastáva názor, že takýto výklad právnej úpravy uvedenej v predchádzajúcom bode môže spôsobiť ťažkosti, ak je pohľadávka, ktorej splnenie sa požaduje, založená na zmluve uzatvorenej so spotrebiteľom.

31.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vnútroštátny súd poznamenal, že článok 815 ods. 4 LEC bol v jeho súčasnom znení prijatý v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora, a najmä rozsudku Banco Español de Crédito, ( 5 ) ktorý sa týkal potreby skúmať ex offo nekalú povahu podmienok v rámci konania o platobnom rozkaze podľa vnútroštátneho práva.

32.

Podľa vnútroštátneho súdu skutočnosť, že Bondora na základe dvadsiateho tretieho záverečného ustanovenia ods. 2 LEC odmietla predložiť dokumenty na podporu jej pohľadávky, bráni konajúcemu súdu vykonať preskúmanie, ktoré vyžaduje článok 815 ods. 4 toho istého zákona v prípade návrhu na vydanie platobného rozkazu týkajúceho sa spotrebiteľa.

33.

Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

34.

V tejto druhej veci rovnaká spoločnosť (t. j. Bondora) uzavrela zmluvu o úvere s iným spotrebiteľom XY. Dňa 17. mája 2018 podala Bondora na Juzgado de Primera Instancia no 20 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 20 Barcelona, Španielsko) návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu na sumu 1818,66 eura proti XY.

35.

Vo vzorovom tlačive A (príloha I k nariadeniu č. 1896/2006) Bondora uviedla, že XY je spotrebiteľ a že má k dispozícii zmluvu o úvere, ktorá je základom pre uplatnenie nároku a určenie výšky pohľadávky. Bondora tiež uviedla, že ak sa spotrebiteľ rozhodne podať odpor, bude požadovať zastavenie konania.

36.

Vnútroštátny súd po tom, čo konštatoval, že jednou zo strán sporu je spotrebiteľ, požiadal spoločnosť Bondora, aby vyplnila bod 11 tlačiva A s názvom „Ďalšie vyhlásenia a iné informácie“, pričom mala uviesť podrobný rozpis pohľadávky a znenie tých podmienok zmluvy, ktoré pohľadávku odôvodňujú.

37.

Bondora odmietla poskytnúť tieto informácie, pričom tvrdila, že na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1896/2006 nie je povinná predložiť ďalšie dôkazy na podporu svojej pohľadávky. Podľa dvadsiateho tretieho záverečného ustanovenia ods. 2 LEC totiž v prípade návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu nie je potrebné predkladať dokumenty na podporu pohľadávky. Táto spoločnosť okrem toho tvrdila, že iné súdy už vyhoveli podobným návrhom na vydanie príkazu bez toho, aby vyžadovali splnenie ďalších požiadaviek.

38.

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, má teda pochybnosti o výklade nariadenia č. 1896/2006 z hľadiska požiadavky ochrany spotrebiteľov a judikatúry Súdneho dvora. ( 6 ) Podľa vnútroštátneho súdu vydanie európskeho platobného rozkazu týkajúceho sa spotrebiteľa bez akéhokoľvek preskúmania existencie nekalých zmluvných podmienok by mohlo porušiť požiadavku ochrany spotrebiteľov a na základe toho aj článok 38 Charty a článok 6 ods. 1 ZEÚ.

39.

Podľa vnútroštátneho súdu článok 38 Charty, článok 6 ods. 1 ZEÚ, článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 nebránia vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je dvadsiate tretie záverečné ustanovenie ods. 2 LEC, pokiaľ toto ustanovenie umožňuje súdu oboznámiť sa s obsahom ustanovení zmluvy na to, aby mohol ex offo preskúmať potenciálne nekalú povahu zmluvných podmienok.

40.

Na druhej strane, ak by nariadenie č. 1896/2006 neumožňovalo získať aspoň minimálne dodatočné informácie na účely overenia prípadnej existencie nekalých zmluvných podmienok, bolo by uvedené nariadenie v rozpore s článkom 6 ods. 1 ZEÚ a článkom 38 Charty.

41.

Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

42.

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 6. septembra 2018 boli tieto dve veci spojené na účely písomnej časti konania. Spojenie týchto dvoch vecí bolo následne zachované aj na účely ústnej časti konania a konečného rozsudku.

43.

Písomné pripomienky predložili španielska, maďarská a lotyšská vláda, ako aj Európska komisia, Rada a Európsky parlament.

44.

Keďže účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania, Súdny dvor na základe článku 76 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora rozhodol o prerokovaní veci bez nariadenia pojednávania.

45.

Pred samotným preskúmaním prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnymi súdmi je potrebné overiť, či sa v prejednávaných veciach uplatňuje smernica 93/13 a nariadenie č. 1896/2006.

46.

Pokiaľ ide o smernicu 93/13, táto smernica sa vzťahuje na zmluvy uzatvorené medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom (článok 1 ods. 1 uvedenej smernice).

47.

V prejednávaných veciach z informácií uvedených v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že spory vo veci samej sa týkajú pohľadávok spojených s úverovými zmluvami uzatvorenými medzi spoločnosťou Bondora, subjektom, ktorý je predajca alebo dodávateľ, a spotrebiteľmi (Carlos V. C. a XY). Smernica 93/13 sa teda uplatňuje v rámci sporov vo veci samej.

48.

Pokiaľ ide o nariadenie č. 1896/2006, jeho pôsobnosť je vymedzená v článku 2, podľa ktorého sa toto nariadenie uplatňuje „v občianskych a obchodných veciach pri cezhraničných sporoch bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu“, s výhradou výnimiek stanovených v odsekoch 1, 2 a 3 tohto istého článku.

49.

V prejednávaných veciach z informácií uvedených v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že spory vo veci samej patria do oblasti občianskych a obchodných vecí a nezodpovedajú žiadnej z vyššie uvedených výnimiek. Na druhej strane zostáva otvorená otázka, či uvedené spory majú „cezhraničný charakter“ v zmysle článku 2 ods. 1 tohto nariadenia.

50.

Tento aspekt totiž nebol predmetom návrhov na začatie prejudiciálneho konania, ktoré sa nezmieňujú o umiestnení sídla spoločnosti Bondora.

51.

Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1896/2006 sa cezhraničným sporom rozumie spor, v ktorom má aspoň jedna zo strán bydlisko alebo obvyklý pobyt v inom členskom štáte ako v členskom štáte súdu konajúceho vo veci. Uvedené bydlisko alebo sídlo sa určuje podľa relevantných ustanovení nariadenia (EÚ) č. 1215/2012, ( 7 ) t. j. podľa článkov 62 a 63. Tieto články okrem iného stanovujú, že určenie bydliska účastníka konania prináleží súdu, na ktorý bol podaný návrh alebo žaloba.

52.

Vnútroštátnym súdom teda prináleží overiť, či bola splnená požiadavka uvedená v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1896/2006. Po vykonaní prieskumu sa však na prvý pohľad zdá, že Bondora je spoločnosť so sídlom v Estónsku, ktorá je zapísaná v registri právnických osôb tohto členského štátu. Požiadavka stanovená v článku 3 ods. 1 sa teda zdá byť a priori splnená.

53.

Vnútroštátne súdy teda budú musieť vykonať požiadavky nástrojov sekundárneho práva Únie, ktoré sú uplatniteľné v prejednávaných veciach. Keďže nariadenie č. 1896/2006 a smernica 93/13 predstavujú nástroje sekundárneho práva a presnejšie legislatívne akty (v zmysle článku 289 ZFEÚ), ktoré majú rovnaké postavenie v hierarchii právnych noriem, ( 8 ) a vzhľadom na to, že žiadne ustanovenie nariadenia výslovne nevylučuje ani neobmedzuje uplatnenie smernice, je teda potrebné vykladať tieto dva právne nástroje v ich vzájomnej súvislosti s cieľom zistiť, či je možný ich harmonický výklad.

54.

V nasledujúcich úvahách pristúpim k spoločnej analýze prvej a druhej prejudiciálnej otázky, ktoré boli položené vo veciach C‑453/18 a C‑494/18, ako aj tretej prejudiciálnej otázky vo veci C‑494/18, a následne sa budem venovať štvrtej prejudiciálnej otázke položenej vo veci C‑494/18.

55.

Svojimi prejudiciálnymi otázkami sa vnútroštátne súdy v podstate snažia zistiť:

56.

S cieľom poskytnúť odpoveď na túto trojitú otázku je potrebné v prvom rade preskúmať zásady zakotvené v článku 38 Charty, v článkoch 6 a 7 smernice 93/13, ako aj v judikatúre Súdneho dvora, ktoré sa týkajú úlohy súdu najmä v rámci návrhov na vydanie platobných rozkazov podľa vnútroštátneho práva, a následne preskúmať ich prebratie v kontexte nariadenia č. 1896/2006 z hľadiska znenia, kontextu a cieľov týchto právnych nástrojov. ( 9 )

57.

Poznamenávam, že článok 38 Charty stanovuje, že politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Článok 6 ods. 1 ZEÚ stanovuje, že „Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte“, ktorá má rovnakú právnu silu ako Zmluvy.

58.

Podľa vysvetliviek k Charte ( 10 ) zásady obsiahnuté v jej článku 38 sú založené na článku 169 ZFEÚ. Na základe tohto posledného uvedeného článku Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich hospodárskych záujmov.

59.

Články 6 a 7 smernice 93/13 sledujú dva ciele. Prvým cieľom je zabezpečiť, aby nekalé podmienky (ako sú vymedzené v uvedenej smernici) neboli záväzné pre spotrebiteľov, a druhým je odradiť predajcov alebo dodávateľov od využívania tohto druhu podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi.

60.

Tieto ustanovenia boli za posledných dvadsať rokov predmetom rozsiahlej judikatúry. Na účely mojej analýzy v prejednávaných veciach je potrebné stručne poukázať na relevantné poznatky vyplývajúce z tejto judikatúry. ( 11 )

61.

Podľa judikatúry ustálenej od roku 2000 ( 12 ) vychádza systém ochrany spotrebiteľa vytvorený smernicou 93/13 z toho, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah.

62.

Podľa Súdneho dvora na zabezpečenie ochrany stanovenej smernicou 93/13 môže byť nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, nezávislým od samotných zmluvných strán. ( 13 )

63.

Vo svetle týchto úvah Súdny dvor rozhodol, že v rámci úloh vnútroštátneho súdu na základe ustanovení smernice 93/13 je tento súd povinný ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ( 14 ) akonáhle má k dispozícii „právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel“ ( 15 ). Vnútroštátny súd preto musí mať možnosť ex offo nariadiť opatrenia na vykonanie dokazovania s cieľom zistiť, či podmienka uvedená v zmluve, ktorá je predmetom sporu, o ktorom rozhoduje, patrí do pôsobnosti smernice 93/13. ( 16 )

64.

Podľa judikatúry Súdneho dvora tieto povinnosti vnútroštátneho súdu je potrebné považovať za nevyhnutné na zabezpečenie účinnej ochrany spotrebiteľa, vzhľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením. ( 17 )

65.

V tejto súvislosti Súdny dvor zdôraznil, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 predstavuje ustanovenie kogentnej povahy, ktoré treba považovať za rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku. ( 18 )

66.

Uvedené zásady sa uplatňujú aj v rámci skrátených alebo zjednodušených konaní, akým je konanie o platobnom rozkaze podľa vnútroštátneho práva. ( 19 )

67.

Uvedené konanie umožňuje veriteľovi rýchlo a s minimálnymi formálnymi náležitosťami získať exekučný titul pre nesporné nároky. Aj keď sa konkrétne podmienky v jednotlivých krajinách líšia, ide v zásade o konanie, ktoré nezahŕňa žiadnu kontradiktórnu rozpravu o vecnej podstate, okrem prípadu, ak ju dlžník vyvolá podaním odporu. Takýto presun procesnej iniciatívy na odporcu – nazývaný „inverzia sporu“ – znamená, že adresát platobného rozkazu je povinný začať kontradiktórne konanie, aby zabránil tomu, že sa platobný rozkaz stane vykonateľným. ( 20 )

68.

Mechanizmus platobného rozkazu preto odporcovi ukladá značnú zodpovednosť. Táto inverzia sporu totiž znamená, že kontradiktórna súdna rozprava je odložená a podmienená v tom zmysle, že závisí od aktívnej námietky zo strany odporcu. V prípade, že k takejto námietke nedôjde, táto rozprava sa neuskutoční. Hoci má tento mechanizmus značné výhody z hľadiska efektívnosti a rýchlosti, vytvára však procesnú nevýhodu na úkor odporcu, najmä ak je odporca slabšou stranou, napríklad ako spotrebiteľ, ktorý môže byť prekvapený začatím takéhoto konania. ( 21 )

69.

Pred začatím analýzy judikatúry Súdneho dvora v tejto veci je potrebné uviesť úvodnú poznámku, pokiaľ ide o druhy konaní o platobnom rozkaze, ktoré existujú v rámci Únie.

70.

V rámci rôznych členských štátov vo všeobecnosti rozlišujeme dve formy konaní o platobnom rozkaze, ( 22 ) a to na jednej strane tzv. konania listinného charakteru (alebo konania „dôkazné“) ( 23 ) a na druhej strane konania nelistinného charakteru (konania „bez dôkazu“) ( 24 ).

71.

Práve v kontexte vnútroštátneho konania o platobnom rozkaze listinného charakteru mal Súdny dvor po prvýkrát rozhodovať o povinnosti súdu zohľadniť ex offo nekalé podmienky predtým, ako odporca podal akúkoľvek námietku. Bolo to predmetom veci Banco Español de Crédito. ( 25 )

72.

Súdny dvor po tom, ako pripomenul vyššie uvedené všeobecné zásady, poznamenal, že podmienky, za akých prebiehajú vnútroštátne konania o platobnom rozkaze, patria do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov na základe ich procesnej autonómie. Podľa ustálenej judikatúry je však táto procesná autonómia obmedzená požiadavkami vyplývajúcimi z dodržiavania zásad ekvivalencie ( 26 ) a efektivity ( 27 ).

73.

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, Súdny dvor pripomenul, že každý prípad musí byť preskúmaný tak, že sa zohľadní postavenie dotknutého ustanovenia v rámci celého procesného postupu, priebeh tohto konania a jeho osobitosti pred rôznymi vnútroštátnymi súdmi. ( 28 )

74.

Súdny dvor po tom, čo vykonal analýzu vlastností španielskeho režimu vydávania platobných rozkazov, a najmä krátkej lehoty na podanie odporu zo strany odporcu (dvadsať dní), dospel k záveru, že taký procesný režim, ktorý súdu rozhodujúcemu o návrhu na vydanie platobného rozkazu neumožňuje in limine litis alebo v ktorejkoľvek inej fáze konania ex offo preskúmať prípadnú nekalú povahu podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a to napriek tomu, že má k dispozícii všetky informácie o právnom a skutkovom stave potrebné na tento účel, môže v prípade, že spotrebiteľ nepodá odpor, „obmedziť efektivitu ochrany sledovanú smernicou 93/13“ ( 29 ).

75.

Súdny dvor totiž zastával názor, že vzhľadom na celkovú podobu, priebeh a osobitosti konania o platobnom rozkaze, ktoré prevládajú v španielskom práve, existuje nezanedbateľné riziko, že „dotknutí spotrebitelia nepodajú požadovaný odpor buď z dôvodu mimoriadne krátkej lehoty stanovenej na tento účel, alebo z dôvodu, že ich od výkonu práva na obranu môžu odradiť trovy spojené so súdnou žalobou, ktoré vzniknú v pomere k výške napadnutého dlhu, alebo z dôvodu, že nepoznajú alebo si neuvedomujú rozsah svojich práv, alebo napokon z dôvodu, že návrh na vydanie platobného rozkazu má obmedzený obsah, a teda nemajú kompletné informácie“ ( 30 ).

76.

Súdny dvor tak vypracoval mimoriadne užitočný analytický prehľad na účely určenia, či existuje riziko narušenia účinnosti ochrany, ktorá sa musí priznať spotrebiteľom na základe smernice 93/13. ( 31 ) V nadväznosti na tento rozsudok Španielske kráľovstvo zmenilo svoju právnu úpravu. Táto reforma viedla k súčasnému zneniu článku 815 ods. 4 LEC, na ktorý poukázali vnútroštátne súdy v prejednávaných veciach.

77.

Súdny dvor doplnil svoju analýzu v rozsudku Finanmadrid EFC, v ktorom rozhodol, že smernica 93/13 sa má vykladať tak, že bráni „vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje súdu konajúcemu vo veci výkonu platobného rozkazu posúdiť ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ak orgán konajúci o návrhu na vydanie platobného rozkazu nie je príslušný na vykonanie takého posúdenia“ ( 32 ).

78.

Rozsudok Profi Credit Polska ( 33 ) umožnil Súdnemu dvoru spresniť svoje stanovisko v kontexte konania podľa vnútroštátneho práva, v ktorom vnútroštátny súd nemal k dispozícii všetky informácie o skutkových a právnych okolnostiach potrebné na preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok odôvodňujúcich nárok. ( 34 ) K takémuto preskúmaniu mohlo dôjsť len v prípade, že spotrebiteľ podal odpor proti platobnému rozkazu.

79.

V tomto rozsudku Súdny dvor uznal, že „účinnú ochranu práv vyplývajúcich [zo smernice 93/13] pre spotrebiteľa totiž možno zaručiť iba pod podmienkou, že vnútroštátny procesný systém umožňuje [vnútroštátnemu súdu] v rámci konania o vydaní platobného rozkazu alebo v rámci konania o výkone platobného rozkazu ex offo preskúmanie potenciálnej nekalej povahy podmienok v predmetnej zmluve“ ( 35 ). Sporné konanie podľa vnútroštátneho práva sa musí „preskúmať ako celok, a to vrátane prvej fázy pred podaním odporu, ako aj druhej fázy, ktorá nasleduje“ ( 36 ).

80.

Súdny dvor po tom, čo pripomenul zásady procesnej autonómie a efektivity, zdôraznil, že spotrebitelia by mali mať „možnosť podať… odpor v rámci primeraných procesných podmienok tak, aby výkon ich práv nepodliehal podmienkam, najmä lehotám alebo poplatkom, ktoré by sťažovali výkon práv zaručených smernicou 93/13“ ( 37 ).

81.

Z tohto dôvodu Súdny dvor po tom, čo pripomenul kritériá analýzy uvedené v bode 75 vyššie, rozhodol, že článok 7 ods. 1 smernice 93/13 bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, „ktorá umožňuje vydať platobný rozkaz…, keď [konajúci] súd… nemá právomoc preskúmať prípadnú nekalú povahu [zmluvných] podmienok…, a pokiaľ podmienky uplatnenia práva podať odpor proti takému rozkazu neumožňujú zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva táto smernica“ ( 38 ).

82.

Aký záver treba vyvodiť z tejto judikatúry?

83.

Podľa môjho názoru treba dospieť k záveru, že súdne preskúmanie (potenciálne) nekalej povahy zmluvných podmienok uvádzaných navrhovateľom na odôvodnenie svojej pohľadávky musí byť možné v štádiu preskúmania návrhu na vydanie platobného rozkazu, a to aj v prípade konania nelistinného charakteru (bez dôkazu), pokiaľ odporca nemá účinný prístup k možnosti podať odpor (inak povedané, pokiaľ príslušné procesné pravidlá vytvárajú nezanedbateľné riziko, že dotknutý spotrebiteľ nepodá odpor), alebo pokiaľ súd rozhodujúci o výkone platobného rozkazu nie je oprávnený vykonať takéto preskúmanie.

84.

Zohľadnenie nekalých podmienok z úradnej povinnosti súdu konajúceho vo veci nepredstavuje ako také skutočný problém v rámci konania listinného charakteru, pretože v takom prípade súd disponuje listinami, ktoré predložil veriteľ na odôvodnenie svojho návrhu.

85.

Podľa môjho názoru sa však poznatky, ktoré vyplývajú z vyššie uvedenej judikatúry, musia uplatňovať aj na konania nelistinného charakteru.

86.

V opačnom prípade by boli dotknutí spotrebitelia (proti ktorým sa tieto konania vedú) zbavení možnosti využívať kogentné ustanovenia smernice 93/13. Z tohto dôvodu by sa mal prijať teleologický výklad týchto ustanovení a tejto judikatúry s cieľom zabezpečiť ich potrebný účinok. V prípade neexistencie účinného prístupu k možnosti podať odpor alebo neexistencie kontroly zo strany súdu, ktorý rozhoduje o výkone platobného rozkazu, by sa procesné pravidlá týkajúce sa konaní nelistinného charakteru mali teda upraviť tak, aby umožnili orgánu konajúcemu vo veci návrhu na vydanie platobného rozkazu vyzvať navrhovateľa na predloženie listín, ktoré obsahujú „skutkové a právne okolnosti potrebné“ na overenie dodržania požiadaviek smernice 93/13. Bez takejto možnosti by sa tieto konania mohli považovať za konania, ktoré nie sú v súlade s požiadavkami smernice 93/13.

87.

Teraz je potrebné preniesť tieto požiadavky do kontextu nariadenia č. 1896/2006.

88.

Nariadenie č. 1896/2006 je výsledkom dlhodobej legislatívnej práce. Pôvodný návrh Komisie (uverejnený v roku 2004) stanovoval konanie „čisto“ nelistinného charakteru. ( 39 )

89.

Konečná verzia nariadenia sa v mnohých ohľadoch odchyľuje od tohto pôvodného návrhu.

90.

Ako uvediem v nasledujúcich úvahách, normotvorca Únie nakoniec prijal „hybridný“ model, ktorý kombinuje prvky špecifické pre konania nelistinného charakteru (ako napríklad neexistencia povinnosti predkladať iné dokumenty ako tlačivo A, ktoré je prílohou k nariadeniu č. 1896/2006), s prvkami, ktoré sú bližšie konaniam listinného charakteru (napríklad povinnosť konajúceho súdu preskúmať, či sa pohľadávka javí ako dôvodná – pozri článok 8 vyššie uvedeného nariadenia).

91.

Zo znenia odôvodnenia 9 a článku 1 uvedeného nariadenia vyplýva, že jeho cieľom je najmä zjednodušiť a urýchliť konania, ako aj znížiť náklady spojené s vymáhaním nepopretých pohľadávok v cezhraničných sporoch. Nariadenie č. 1896/2006 je potrebné vykladať v kontexte týchto cieľov. ( 40 )

92.

Článok 7 vyššie uvedeného nariadenia uvádza zoznam informácií, ktoré musí žiadateľ uviesť v tlačive A v čase podania svojho návrhu na vydanie platobného rozkazu a ktoré okrem iného zahŕňajú: i) predmet sporu vrátane opisu okolností, na ktoré sa navrhovateľ odvoláva ako na základ pohľadávky, prípadne požadovaného úroku [článok 7 ods. 2 písm. d)], a ii) označenie dôkazov odôvodňujúcich pohľadávku [článok 7 ods. 2 písm. e)]. ( 41 ) Podľa prvej vety článku 8 súd konajúci vo veci návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu preskúma čo najskôr a na základe uvedeného tlačiva návrhu, či sú splnené požiadavky ustanovené (najmä) v článku 7 nariadenia a či sa návrh javí byť dôvodný.

93.

Právna teória správne poukázala na to, že „rozdiel medzi popisom dôkazov a skutočnosťou, že sa o nich nenapíše nič, nie je veľký“ ( 42 ). Odporca a súd konajúci vo veci majú teda len veľmi obmedzené informácie. V tejto súvislosti je preskúmanie dôvodnosti návrhu zo strany súdu výlučne na základe údajov obsiahnutých v tlačive A na prvý pohľad skôr povrchné, ( 43 ) čo pravdepodobne nezaručí účinnú ochranu dotknutého spotrebiteľa.

94.

Podľa článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1896/2006, ak nie sú splnené požiadavky ustanovené v článku 7, súd poskytne navrhovateľovi príležitosť doplniť alebo opraviť návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu. ( 44 )

95.

Podľa článku 12 uvedeného nariadenia, ak sú splnené požiadavky uvedené v článku 8, súd vydá európsky platobný rozkaz. ( 45 ) V tejto súvislosti musí odporca dostať obmedzené množstvo informácií. ( 46 ) Odporca sa najmä poučí, že má možnosť namietať proti platobnému rozkazu zaslaním odporu na súd pôvodu do tridsatich dní odo dňa doručenia rozkazu odporcovi.

96.

Ak odporca nepodá odpor, európsky platobný rozkaz sa stáva vykonateľným (článok 18 nariadenia č. 1896/2006).

97.

Ako bolo uvedené v bode 83 vyššie, pokiaľ neexistujú výslovné ustanovenia v tomto ohľade, ( 47 ) je potrebné určiť, či by sa malo uskutočniť súdne preskúmanie v štádiu (prvotného) posúdenia návrhu na vydanie platobného rozkazu, alebo naopak, či má spotrebiteľ účinný a dostatočný prístup k možnosti podať odpor, alebo či súd rozhodujúci o výkone platobného rozkazu môže vykonať takéto preskúmanie v poslednom stupni.

98.

Začnem vylúčením tejto druhej možnosti: podľa článku 22 ods. 3 nariadenia č. 1896/2006 sa v členskom štáte výkonu nesmie skúmať vecná stránka európskeho platobného rozkazu. ( 48 )

99.

Pokiaľ ide o prístup k možnosti podať odpor, hoci nie je účelom európskeho spotrebiteľského práva nahrádzať „úplnú nečinnosť spotrebiteľa“, a teda samo osebe nie škodlivé, že uvedený spotrebiteľ musí podať odpor proti platobnému rozkazu v záujme toho, aby sa začal druhý stupeň konania, v ktorom súd ex offo preskúma nekalú povahu zmluvných podmienok, ktoré odôvodňujú návrh na vydanie platobného rozkazu, ( 49 ) je napriek tomu potrebné overiť, či podmienky uplatnenia práva na podanie odporu proti platobnému rozkazu umožňujú zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré spotrebiteľovi vyplývajú okrem iného zo smernice 93/13. ( 50 )

100.

Inými slovami, možno sa uspokojiť s tým, že súdu bude zverená úloha konať vo veci odporu bez možnosti skoršieho preskúmania zo strany súdu, ktorý rozhodoval o návrhu na vydanie platobného rozkazu?

101.

Kritériá formulované Súdnym dvorom v rozsudku Banco Español de Crédito ( 51 ) umožňujú v tejto súvislosti vykonať celkové posúdenie ( 52 ) konania zavedeného nariadením č. 1896/2006.

102.

Existuje nezanedbateľné riziko, že spotrebiteľ, proti ktorému je podaný takýto návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu, nepodá proti nemu odpor vzhľadom na pravidlá, ktorými sa riadi tento postup?

103.

Rovnako ako Komisia sa domnievam, že odpoveď na túto otázku je kladná, najmä vzhľadom na po prvé lehotu na podanie odporu, po druhé riziko, že spotrebiteľ nevie o rozsahu svojich práv, a po tretie obmedzené množstvo informácií, ktoré má k dispozícii.

104.

Vo všeobecnosti sa zdá, že koncepcia nariadenia č. 1896/2006 uprednostňuje úvahy týkajúce sa rýchlosti a efektívnosti konania na úkor právnych „záruk“, ktoré môžu chrániť odporcu. ( 53 )

105.

Pokiaľ teda ide o lehotu na podanie odporu, treba poznamenať, že ide o jednotnú lehotu tridsať dní odo dňa doručenia platobného rozkazu. ( 54 ) Na porovnanie v rozsudku Banco Español de Crédito Súdny dvor už uviedol, že lehota dvadsať dní je „mimoriadne krátka“. Túto skutočnosť je potrebné zohľadniť súbežne s informáciami poskytnutými spotrebiteľovi (k tejto otázke sa vrátim v bode 107 nižšie). V tejto súvislosti treba poznamenať, že vec Banco Español de Crédito sa týkala konania listinného charakteru, ktoré svojou povahou umožňuje spotrebiteľovi ľahšie sa oboznámiť s dôkazmi, ktoré sa voči nemu uplatňujú, na rozdiel od modelu v podstate nelistinného charakteru, na ktorom je založené konanie o európskom platobnom rozkaze.

106.

Okrem toho nemožno podceňovať riziko, že odporca nepozná alebo si neuvedomuje rozsah svojich práv. Otázka, či je príslušná zmluvná podmienka nekalá, môže byť zložitejšia a odpoveď na ňu nemusí byť zrejmá z informácií, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii, ( 55 ) nehovoriac o tom, že spotrebiteľ ani nemusí vedieť o existencii právneho pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Priemerný spotrebiteľ, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, nie je totiž povinný poznať obsah smernice 93/13 alebo a fortiori všetky zmluvné podmienky, ktoré môžu patriť do pôsobnosti tejto smernice. ( 56 ) V tomto zmysle je prístup k možnosti podať odpor podmienený predchádzajúcim prístupom k znalosti práva. ( 57 ) Tento prístup k znalosti práva je ešte problematickejší v situácii už zadlžených osôb, ktoré nemusia byť nevyhnutne schopné využiť služby právnika na preskúmanie predmetnej zmluvy a odhalenie možnej nezákonnosti. ( 58 )

107.

Napokon treba zohľadniť obmedzený obsah návrhu na vydanie platobného rozkazu a neúplnosť informácií, ktoré má spotrebiteľ v tejto súvislosti k dispozícii. Ako bolo uvedené v bode 92 vyššie, systém zvolený normotvorcom Únie, ktorý je založený na procesnom modeli nelistinného charakteru zmiernenom prostredníctvom „popisu“ dôkazov, neumožňuje zaručiť dotknutému spotrebiteľovi informovaný výkon jeho práva na podanie odporu. Informácie poskytnuté navrhovateľom (v rámci tlačiva A) a súdom konajúcim vo veci v štádiu doručenia platobného rozkazu sú totiž veľmi obmedzené a nijako neupozorňujú spotrebiteľa na potrebu okrem iného overiť, či príslušná zmluva neobsahuje nekalé podmienky. ( 59 ) Nadviažem tu na moju predchádzajúcu poznámku o otázke prístupu k znalosti práva, ktorý je nevyhnutnou podmienkou informovaného výkonu práva na podanie odporu (alebo vzdanie sa tohto práva).

108.

Skutočnosť, že podanie odporu nemusí byť odôvodnené (na základe článku 16 ods. 3 nariadenia č. 1896/2006) nemá v tomto ohľade žiaden vplyv: ( 60 ) v prípade nedostatočných informácií o možnosti vzniesť námietky vzniká riziko, že spotrebiteľ upustí od podania odporu a zaplatí sumu uvedenú v platobnom rozkaze z obavy pred účasťou na súdnom konaní, ktorého náklady je ťažké predvídať ( 61 ) a ktorého výsledok je neistý.

109.

Podľa môjho názoru existuje v konečnom dôsledku nezanedbateľné riziko, že spotrebiteľ sa za týchto podmienok zdrží podania odporu.

110.

V tejto súvislosti sa nariadenie č. 1896/2006 môže (a musí) vykladať v tom zmysle, že súd konajúci o návrhu na vydanie platobného rozkazu je oprávnený preskúmať ex offo možnú nekalú povahu zmluvných podmienok. Ako totiž preukážem ďalej, uznanie tejto právomoci súdu umožňuje zabezpečiť dodržanie požiadaviek smernice 93/13, ako ich vykladá Súdny dvor, bez toho, aby to bolo v rozpore so znením a duchom uvedeného nariadenia. Skôr než pristúpim k tomuto preukázaniu, je potrebné preskúmať, do akej miery môže súd konajúci vo veci získať doplňujúce informácie na základe tohto nariadenia s cieľom uplatniť svoju kontrolnú právomoc.

111.

V tomto kontexte je teda otázkou, aké doplňujúce informácie by mal súd konajúci vo veci vyžiadať, a či tieto informácie možno na základe nariadenia č. 1896/2006 od veriteľa legálne požadovať.

112.

Ak sú kolónky 6, 7, 8 a 9 tlačiva A riadne vyplnené, umožnia pozornému súdu (hneď na začiatku) identifikovať určité nezrovnalosti. V praxi sa totiž najbežnejšie nekalé podmienky týkajú spôsobu výpočtu úrokov z omeškania a zmluvných pokút. Aby však súd s istotou vedel, o čo ide, musí mať nevyhnutne k dispozícii znenie týchto sporných ustanovení. To je presne situácia, ktorá vznikla v sporoch vo veci samej a ktorá viedla k podaniu návrhov na začatie prejudiciálneho konania v prejednávaných veciach.

113.

Okrem toho, ako správne uviedla Komisia, zmluva môže obsahovať podmienky, ktorých nekalá povaha sa odhalí až po celkovom posúdení prostredníctvom ich kombinovaného účinku.

114.

Tlačivo A umožňuje uviesť aj informácie nad rámec informácií, ktoré sa formálne vyžadujú vo vyššie uvedených kolónkach (pozri kolónku 11).

115.

Podľa môjho názoru na základe článku 9 ods. 1 vyššie uvedeného nariadenia v spojení s jeho článkom 7 ods. 2 písm. d) a e) ( 62 ) súd konajúci vo veci má právo vyzvať navrhovateľa, aby doplnil svoj návrh a uviedol najmä prostredníctvom kolónky 11 všetky ustanovenia, ktorými odôvodňuje svoju pohľadávku.

116.

Skutočnosť, že sa uvedie celý obsah zmluvy, umožňuje predísť situácii, keď nečestný veriteľ účelovo predloží súdu na preskúmanie len časť ustanovení zmluvy. Takýto postup by totiž zabránil súdu konajúcemu vo veci pochopiť celkovú vyváženosť zmluvy a odhaliť možnú nekalú povahu vyplývajúcu z kombinácie jej ustanovení.

117.

V tejto súvislosti súd v záujme rýchlosti a jednoduchosti vyzve navrhovateľa na predloženie kópie celej zmluvy (namiesto toho, aby musel vkladať celý text tejto zmluvy do tlačiva spôsobom „kopírovať‑prilepiť“).

118.

Takýto výklad ustanovení nariadenia č. 1896/2006 umožňuje zabezpečiť primerané preskúmanie ustanovení príslušnej zmluvy v súlade s článkom 4 smernice 93/13, podľa ktorého „nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom… na všetky ostatné podmienky zmluvy“ (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).

119.

V prípade pochybností o dôvodnosti návrhu z dôvodu možnej nekalej povahy danej podmienky, tak bude môcť súd odmietnuť vydať európsky platobný rozkaz na základe článku 11 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1896/2006 alebo vydať čiastočný platobný rozkaz v súlade s požiadavkami článku 10 uvedeného nariadenia. ( 63 )

120.

Je vyššie uvedený výklad prijateľný z hľadiska znenia a cieľov nariadenia č. 1896/2006?

121.

Podľa môjho názoru je odpoveď „áno“.

122.

Je pravda, že existuje možné napätie medzi požiadavkou aktívneho zásahu zo strany súdu (vyplývajúcou zo smernice 93/13, ako ju vykladá Súdny dvor) a cieľmi urýchlenia, zjednodušenia a zníženia nákladov sledovanými nariadením č. 1896/2006.

123.

Toto napätie, ktoré je výsledkom hybridnej povahy nariadenia a obmedzenej požiadavky na popis dôkazov, ( 64 ) bolo zvýraznené v rozsudku Súdneho dvora vo veci Szyrocka ( 65 ). Podľa tohto rozsudku sa má článok 7 nariadenia č. 1896/2006 vykladať „v tom zmysle, že vyčerpávajúcim spôsobom upravuje všetky požiadavky, ktoré musí spĺňať návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu“ ( 66 ).

124.

Je potrebné dospieť k záveru, že tento rozsudok vylučuje akúkoľvek možnosť požadovať doplňujúce informácie alebo dokumenty, ( 67 ) najmä na účely preskúmania (možnej) nekalej povahy zmluvných podmienok uvádzaných na odôvodnenie návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu?

125.

Podľa môjho názoru by bol takýto výklad rozsudku Szyrocka ( 68 ) nesprávny.

126.

Odôvodnenie tohto rozsudku bolo totiž takéto: cieľ sledovaný uvedeným nariadením by však bol spochybnený, ak by členské štáty mohli vo svojej vnútroštátnej právnej úprave všeobecne stanoviť dodatočné požiadavky, ktoré by musel spĺňať návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu. Takéto požiadavky by totiž v jednotlivých členských štátoch viedli nielen k stanoveniu rozdielnych požiadaviek pre jediný takýto návrh, ale mali by za následok aj sťaženie, predĺženie a zvýšenie nákladov európskeho konania o platobnom rozkaze. ( 69 )

127.

V prejednávaných veciach, pokiaľ ide o nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách, kontrolná právomoc súdu vyplýva implicitne a nevyhnutne zo smernice 93/13, ako ju vykladá Súdny dvor. Ide teda o požiadavku, ktorá vyplýva priamo z práva Únie, a nie o dodatočnú požiadavku, ktorú by svojvoľne vyžadoval členský štát a ktorá by mohla spôsobiť nezlučiteľné rozdiely medzi členskými štátmi. Z toho istého dôvodu takáto požiadavka neohrozuje nezávislosť konania, ktorú zavádza nariadenie č. 1896/2006, ani predvídateľnosť alebo jednotnosť tohto nariadenia. ( 70 )

128.

Navyše oprávnenie požadovať kópiu zmluvy zásadne neohrozuje ciele zjednodušenia a urýchlenia súdneho konania a zníženia nákladov na takéto konanie, ktoré sú zakotvené v článku 1 nariadenia č. 1896/2006. ( 71 )

129.

Súd konajúci vo veci je oprávnený požadovať doplňujúce informácie na základe článku 9 nariadenia č. 1896/2006. Požiadavka na zaslanie kópie zmluvy tvorí súčasť tejto výsady. Konkrétne poskytnutie kópie zmluvy (samo osebe) nekomplikuje neprimeraným spôsobom priebeh konania.

130.

Dnes nie je totiž (a priori) nič jednoduchšie, ako vyhotoviť kópiu dokumentu a odoslať ju elektronickou poštou. Z tohto dôvodu, ak by veriteľ dostal takúto žiadosť zo strany súdu, ktorý rozhoduje o jeho návrhu na vydanie platobného rozkazu, mal by byť schopný okamžite vyhovieť takejto žiadosti bez akýchkoľvek osobitných ťažkostí a v zásade bez nákladov. ( 72 ) Takéto riešenie je v súlade s informatizáciou konania. ( 73 )

131.

Okrem toho, keďže preskúmanie vykonávané súdom je prísne obmedzené na overenie možnej prima facie nekalej povahy uvádzaných zmluvných podmienok (v rámci preskúmania, či sa tento návrh javí ako dôvodný), takéto riešenie by nemalo mať za následok ani významné oneskorenie pri vybavovaní uvedenej žiadosti – a fortiori v prípade súdu, ktorý má skúsenosti so spormi v oblasti spotrebiteľského práva.

132.

Navrhované riešenie okrem toho umožňuje tiež zaručiť súlad s cieľmi smernice 93/13 s prihliadnutím na článok 38 Charty.

133.

Toto riešenie poskytuje spotrebiteľom účinnú ochranu tým, že umožňuje súdu odmietnuť vydanie platobného rozkazu (alebo vydať čiastočný platobný rozkaz), ak sa uvádzané zmluvné podmienky javia na prvý pohľad ako potenciálne nekalé. ( 74 ) Toto riešenie rovnako spĺňa cieľ odstrašovania uvedený v článku 7 ods. 1 smernice 93/13 tým, že odrádza od koristníckeho správania.

134.

Prijatie odlišného výkladu predmetných dvoch aktov by totiž viedlo k tzv. efektu mŕtvej váhy, pretože by sa nečestným veriteľom umožnilo obchádzať kogentný režim zakotvený v smernici 93/13, ( 75 ) a to pomocou zjednodušeného postupu podľa nariadenia č. 1896/2006. ( 76 ) Takéto riešenie by neumožňovalo zaručiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov, ako sa uvádza v článku 38 Charty, ( 77 ) najmä z hľadiska ich hospodárskych záujmov ( 78 ).

135.

Ako správne uviedla Komisia, v sporoch vo veci samej by bol takýto výsledok o to absurdnejší, že konanie o platobnom rozkaze podľa vnútroštátneho práva by spotrebiteľovi poskytovalo lepšiu ochranu ako európske konanie zavedené nariadením č. 1896/2006 (keďže uvedené konanie podľa vnútroštátneho práva, ktoré bolo upravené v nadväznosti na rozsudok Banco Español de Crédito ( 79 ), zahŕňa súdne preskúmanie ex offo v štádiu posúdenia návrhu na vydanie platobného rozkazu ( 80 )).

136.

Navrhované riešenie týmto spôsobom umožní obnoviť rovnováhu medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi, ako to zamýšľal normotvorca Únie ( 81 ) – rovnováhu, ktorá by inak bola ohrozená inverziou sporu typickou pre konanie stanovené nariadením č. 1896/2006 a ktorá ešte viac zdôrazňuje dôležitosť poskytovania primeraných informácií súdu a odporcovi‑spotrebiteľovi. ( 82 )

137.

Napokon treba na záver ešte poznamenať, že podľa článkov 8 a 11 nariadenia č. 1896/2006 súd konajúci o návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu môže v súvislosti s prijatím alebo zamietnutím tohto návrhu rozhodovať len o tom, či sa pohľadávka javí ako dôvodná.

138.

Inými slovami, prípadné zamietnutie návrhu (napríklad z dôvodu pochybností, pokiaľ ide o možnú nekalú povahu uplatňovaných zmluvných podmienok) zjavne nebráni veriteľovi, aby v prípade potreby uspokojil svoju pohľadávku inými procesnými prostriedkami. ( 83 ) Táto skutočnosť je výslovne potvrdená v článku 1 ods. 2 a článku 11 ods. 3 nariadenia č. 1896/2006. ( 84 )

139.

Prvá a druhá prejudiciálna otázka vo veciach C‑453/18 a C‑494/18 a tretia prejudiciálna otázka vo veci C‑494/18 si podľa môjho názoru vyžadujú kladnú odpoveď.

140.

Vnútroštátny súd, ktorý skúma návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu týkajúci sa zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, je teda oprávnený preskúmať ex offo potenciálne nekalú povahu podmienok uvedených v dotknutej zmluve, ako to vyžadujú články 6 a 7 smernice 93/13 v spojení s článkom 38 Charty a článkom 6 ods. 1 ZEÚ.

141.

Z tohto titulu môže súd konajúci vo veci požadovať od navrhovateľa na základe článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1896/2006 v spojení s článkom 7 ods. 2 písm. d) a e) tohto nariadenia, aby predložil zmluvu, na ktorú sa odvoláva pri odôvodnení pohľadávky, a to iba na účely vykonania vyššie uvedeného preskúmania.

142.

V dôsledku toho vyššie uvedené ustanovenia nariadenia č. 1896/2006 a smernice 93/13 bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá dodatočné dokumenty predložené navrhovateľom, ako napríklad kópiu zmluvy odôvodňujúcej uplatňovanú pohľadávku, kvalifikuje ako neprípustné.

143.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta na platnosť nariadenia č. 1896/2006 a presnejšie chce vedieť, v prípade zápornej odpovede na vyššie uvedené otázky, či je toto nariadenie v súlade s článkom 38 Charty (ako aj s článkom 6 ZEÚ).

144.

Keďže uvedené otázky si podľa môjho názoru vyžadujú kladnú odpoveď, nie je potrebné o tomto bode rozhodnúť.

145.

Navrhovaný výklad nariadenia č. 1896/2006 totiž umožňuje zosúladiť toto nariadenie s kogentným režimom zakotveným v smernici 93/13 a zaručiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa v zmysle článku 38 Charty.

146.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položili Juzgado de Primera Instancia no 11 de Vigo (Súd prvého stupňa č. 11 Vigo, Španielsko) a Juzgado de Primera Instancia no 20 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 20 Barcelona, Španielsko), takto:

V rámci preskúmania návrhu na vydanie platobného rozkazu podaného na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze, ak sa tento návrh týka pohľadávky, ktorá je založená na zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, je vnútroštátny súd konajúci vo veci oprávnený preskúmať ex offo potenciálne nekalú povahu podmienok uvedených v tejto zmluve v súlade s článkami 6 a 7 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkom 38 Charty základných práv Európskej únie a článkom 6 ods. 1 ZEÚ.

Z tohto dôvodu môže súd konajúci vo veci požadovať od navrhovateľa na základe článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1896/2006 v spojení s článkom 7 ods. 2 písm. d) a e) tohto nariadenia, aby predložil zmluvu, na ktorú sa odvoláva pri odôvodnení svojej pohľadávky, a to iba na účely vykonania vyššie uvedeného preskúmania.

Články 7 a 9 nariadenia č. 1896/2006 v spojení s článkami 6 a 7 smernice 93/13 bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá dodatočné dokumenty predložené súdu konajúcemu vo veci zo strany navrhovateľa, ako napríklad kópiu zmluvy odôvodňujúcej uplatňovanú pohľadávku voči spotrebiteľovi, kvalifikuje ako neprípustné.