1. 

Nemecký poľnohospodár požiadal v rokoch 2001 a 2002 o pomoc na poľnohospodárske plochy podľa nariadenia (ES) č. 1251/1999 ( 2 ). Niekoľko mesiacov po podaní týchto žiadostí získal príslušné platby, avšak v roku 2006 Landwirtschaftskammer Niedersachsen (Poľnohospodárska komora spolkovej krajiny Dolné Sasko, Nemecko; ďalej len „Poľnohospodárska komora“) zistila, že poľnohospodár nesprávne deklaroval rozlohu svojich pozemkov, a preto rozhodla o zrušení tejto pomoci v celom rozsahu ako primeranej sankcii za toto konanie.

2. 

Spor pred nemeckými súdmi sa zameriaval na premlčaciu dobu uplatniteľnú na tieto skutkové okolnosti, čo predstavuje otázku súvisiacu s predpokladanou retroaktivitou in melius určitých predpisov práva Únie, ktoré by zaviedli menej prísny režim sankcií.

3.

Podľa článku 9 ods. 2:

„2.   Ak sa zistí, že plocha deklarovaná v žiadosti o pomoc ‚na plochu‘ presahuje zistenú plochu, základom na výpočet výšky pomoci bude plocha skutočne zistená v rámci kontroly. S výnimkou prípadov vyššej moci sa však skutočne zistená plocha zníži o dvojnásobok zisteného rozdielu, ak tento rozdiel presahuje 3 % alebo 2 hektáre, ale nie je vyšší než 20 % zistenej plochy.

Ak je zistený rozdiel vyšší než 20 % zistenej plochy, žiadna pomoc súvisiaca s plochou nebude udelená.

…

Na účely tohto článku sa pod pojmom ‚zistená plocha‘ rozumie plocha, pri ktorej boli splnené všetky požiadavky právnych predpisov…“

4.

Článok 32 ods. 1 uvádza:

„1.   Ak ohľadom plodinovej skupiny deklarovaná plocha presahuje plochu stanovenú v súlade s článkom 31 (2),[ ( 5 )] pomoc sa vypočíta na základe stanovenej plochy zníženej [o dvojnásobok] zisteného rozdielu, ak tento rozdiel je viac než 3 % alebo dva hektáre, ale nie viac, ako 20 % stanovenej plochy.

Ak je rozdiel viac, než 20 % stanovenej plochy, žiadna pomoc súvisiaca s plochou nebude udelená pre príslušnú plodinovú skupinu.“

5.

Článok 49 („Vrátenie nenáležitých platieb“) uvádza:

„1.   Ak je urobená nenáležitá platba, farmár splatí [vráti – neoficiálny preklad] predmetnú čiastku plus úroky vypočítané v súlade s odsekom 3.

…

5.   Povinnosť splatenia [vrátenia súm – neoficiálny preklad] uvedená v odseku 1 neplatí, ak obdobie, ktoré uplynulo medzi dátumom platby pomoci a dátumom prvého oznámenia príjemcovi od príslušného orgánu, týkajúce sa nevhodnej povahy príslušnej platby, je viac ako desať rokov.

Avšak je obdobie uvedené v prvom pododseku limitované na štyri roky, ak príjemca konal v dobrej viere.

6.   Čiastky, ktoré majú byť vrátené ako dôsledok uplatňovania znížení a vylúčení podľa článku 13 a hlav[y] IV, podliehajú premlčacej dobe štyroch rokov.

…“

6.

Článok 52a, nazvaný „Predpis [Premlčanie – neoficiálny preklad], pokiaľ ide o žiadosti o poskytnutie pomoci týkajúce sa hospodárskych rokov a období vyplácania prémií, ktoré sa začali pred 1. januárom 2002“, ktorý bol vložený do uvedeného nariadenia článkom 1 bodom 13 nariadenia (ES) č. 118/2004, ( 6 ) stanovuje:

„Na základe výnimky z článku 54 ods. 2 a bez toho, aby to malo dopad na výhodnejšie predpisy o [premlčaní] určené členskými štátmi, článok 49 ods. 5 sa uplatňuje aj pre žiadosti o poskytnutie pomoci týkajúce sa hospodárskych rokov a období vyplácania prémií, ktoré sa začali pred 1. januárom 2002, ak príslušný orgán už neoznámil príjemcovi neoprávnený charakter príslušnej platby pred 1. februárom 2004.“

7.

Hoci sa článkom 80 ods. 1 nariadenia (ES) č. 796/2004 ( 7 ) zrušilo nariadenie č. 2419/2001, ustanovenia o premlčaní sa ponechali v článku 73 ods. 1, 5 a 6 nariadenia (ES) č. 796/2004 až do jeho zrušenia k 1. januáru 2010 článkom 86 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1122/2009 ( 8 ). Toto nariadenie č. 1122/2009 bolo nahradené nariadením (EÚ) č. 640/2014 ( 9 ), ktoré nadobudlo účinnosť 1. januára 2015.

8.

Právna úprava upravujúca boj proti podvodom s cieľom ochrany finančných záujmov Únie je obsiahnutá vo všeobecnom nariadení č. 2988/85, ktoré má subsidiárnu povahu vo vzťahu k sektorovým právnym predpisom, najmä v oblasti poľnohospodárstva.

9.

Deviate odôvodnenie tohto nariadenia stanovuje:

„keďže opatrenia a sankcie spoločenstva ustanovené v súlade s cieľmi spoločnej poľnohospodárskej politiky tvoria integrálnu súčasť systémov pomoci; keďže sledujú svoje vlastné ciele…; keďže je potrebné zabezpečiť ich efektívnosť okamžitou účinnosťou pravidiel spoločenstva…“

10.

Článok 1 ods. 2 nachádzajúci sa v prvej hlave, nazvanej „Všeobecné zásady“, stanovuje:

„2.   ‚Nezrovnalosť‘ je akékoľvek porušenie ustanovenia práva [Únie] vyplývajúce z konania alebo opomenutia hospodárskeho subjektu, dôsledkom čoho je alebo by bolo poškodenie všeobecného rozpočtu [Únie] alebo rozpočtov nimi spravovaných, buď zmenšením, alebo stratou výnosov plynúcich z vlastných zdrojov vyberaných priamo v mene [Únie] alebo neoprávnenou výdajovou položkou.“

11.

Podľa článku 2 ods. 2:

„2.   Nesmie sa uložiť žiadna správna sankcia, ak neexistovalo pred spáchaním protiprávneho konania príslušné ustanovenie právneho aktu spoločenstva. V prípade následnej zmeny a doplnenia ustanovení, ktoré ukladajú správne sankcie a sú upravené v právnych predpisoch spoločenstva, sa retroaktívne uplatnia menej prísne ustanovenia.“

12.

Článok 3 stanovuje:

„1.   Premlčacia doba konania je štyri roky od času spáchania nezrovnalosti uvedenej v článku 1 ods. 1. …

V prípade pokračujúcej alebo opakujúcej sa nezrovnalosti, premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa nezrovnalosť skončila. …

Premlčacia doba sa prerušuje pri akomkoľvek akte príslušného orgánu, o ktorom je daná osoba upovedomená a týka sa vyšetrovania alebo právneho konania v súvislosti s nezrovnalosťou. Premlčacia doba začína plynúť znova po každom akte prerušenia.

…

2.   Lehota na vykonanie rozhodnutia ukladajúceho správnu sankciu je tri roky. …

Prípady prerušenia premlčacej doby a prerušenia správneho konania sú upravené príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho práva.

3.   Členské štáty si zachovávajú možnosť uplatňovať obdobie dlhšie doby a lehoty ako tie, ktoré sú ustanovené v odsekoch 1 a 2 v tomto poradí.“

13.

Uvediem opis skutkových okolností tak, ako je uvedený v uznesení vnútroštátneho súdu (z ktorého doslovne prepíšem niektoré časti), s upozornením na určité nezrovnalosti, ktoré vyplývajú z niektorých skutkových okolností.

14.

Pán Westphal, poľnohospodár, požiadal v máji 2000 a v máji 2001 ( 11 ) o platby na plochu za príslušné hospodárske roky podľa pravidiel podpory pre producentov určitých plodín pestovaných na ornej pôde.

15.

Poľnohospodárska komora platby na plochu schválila a ešte pred koncom každého roku, v ktorom bolo o ne požiadané, ich vyplatila. ( 12 )

16.

„V priebehu kontroly na mieste uskutočnenej 12. januára 2006 Poľnohospodárska komora zistila nezrovnalosti v údajoch o plochách vyňatých z obrábania. Po vypočutí pána Westphala Poľnohospodárska komora rozhodnutím z 23. júla 2007 zrušila časť pomoci pre roky 2000 a 2001 a vyzvala na vrátenie preplatkov. Pri ich výpočte vychádzala z toho, že ako sankcia za nadmerné vykázanie plôch vyňatých z obrábania sa nemá poskytnúť žiadna pomoc.“ ( 13 )

17.

Pán Westphal podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu. „V odvolacom konaní odvolací súd potvrdil zrušenie pomoci a výzvu na jej vrátenie, pokiaľ nie sú založené na sankcii. Vo vzťahu k zostávajúcej sume, týkajúce sa výzvy na vrátenie založenej na sankcii, odvolací súd rozhodnutie z 23. júla 2007 zrušil.“ ( 14 )

18.

Argumenty odvolacieho súdu odôvodňujúce jeho rozhodnutie boli nasledujúce: ( 15 )

19.

Poľnohospodárska komora podala proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd.

20.

Vnútroštátny súd súhlasí s názorom súdu nižšieho stupňa v tom, že sú splnené predpoklady na uloženie sankcie podľa nariadenia č. 3887/92, najmä s ohľadom na rozdiel medzi deklarovanou a zistenou plochou, ktorý presahoval 20 %.

21.

Naproti tomu má pochybnosti o uplatnení kritéria menej prísnej sankcie, pričom dodáva, že:

22.

Keďže článok 49 ods. 6 nariadenia č. 2419/2001 neuvádza, kedy začína plynúť premlčacia doba súm, ktoré majú byť vrátené ako dôsledok uplatnenia znížení a vylúčení, vnútroštátny súd potrebuje zistiť:

23.

Zásada uplatnenia menej prísneho sankčného ustanovenia (článok 2 ods. 2 druhá veta nariadenia č. 2988/95) by sa teda uplatnila napriek skutočnosti, že nový sektorový režim nariadenia č. 2419/2001 nadobudol účinnosť 1. januára 2002, to znamená po vyplatení pomoci. ( 17 ) Navyše toto posledné nariadenie nezmenilo režim pomoci a sankcií, a preto túto zásadu možno podľa judikatúry uplatniť aj napriek odlišnému kontextu právnej úpravy. ( 18 )

24.

Je potrebné objasniť, či nové pravidlá premlčania predstavujú ustanovenia o správnych sankciách v zmysle článku 2 ods. 2 druhej vety nariadenia č. 2988/95. Podľa vnútroštátneho súdu nemecké trestné súdy začleňujú premlčanie trestných činov k procesnému právu, takže zásada aplikovania najprísnejšieho zákona ( 19 ) prichádza do úvahy len vtedy, ak sa medzi spáchaním skutku a rozhodnutím o ňom sprísnil hroziaci trest, a tým sa zmenila premlčacia doba, čo sa v prejednávanej veci nestalo. V každom prípade by sa mala zohľadniť spravodlivosť a skutočnosť, že zavedenie nového režimu premlčania si nevyhnutne vyžaduje nové posúdenie režimu zo strany zákonodarcu.

25.

Ak by sa neuplatnilo menej prísne pravidlo premlčania, uplatnenie článku 49 ods. 6 nariadenia č. 2419/2001 by stratilo zmysel. Bolo by teda možné analogicky uplatniť odsek 5 tohto článku, aj keď to jeho doslovné znenie neumožňuje. Podľa vnútroštátneho súdu je logické domnievať sa, že znenie článku 52a nariadenia č. 2419/2001 sa zakladá na myšlienke, že článok 49 ods. 6 nevyžaduje osobitné ustanovenie, keďže článok 2 ods. 2 druhá veta nariadenia č. 2988/95 už zaručuje koherentný systém. Vnútroštátny súd sa teda snaží zistiť, či existuje medzera v právnej úprave, ktorú možno doplniť prostredníctvom analógie.

26.

Za týchto okolností predložil Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

27.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že ak by sa uplatnil článok 3 ods. 1 druhý pododsek prvej vety nariadenia č. 2988/95 (prvá otázka), ostatné otázky by si nevyžadovali odpoveď. Naproti tomu, ak by bolo potrebné odpovedať na druhú otázku a odpoveď by bola kladná, nebolo by potrebné sa zaoberať treťou otázkou.

28.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 8. júna 2018, pričom písomné pripomienky v lehote predložili Poľnohospodárska komora a Európska komisia. Nariadenie pojednávania nebolo nevyhnutné.

29.

Zo skutkových okolností opísaných v uznesení vnútroštátneho súdu vyplýva, že Poľnohospodárska komora rozhodnutím z 23. júla 2007 uložila pánovi Westphalovi sankciu v zmysle článku 9 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 3887/92. Sankcia sa týkala žiadostí o pomoc, ktoré boli predložené v máji 2000 a v máji 2001 za príslušné hospodárske roky, ktorá bola poskytnutá v týchto rokoch. Keď príslušný správny orgán v januári 2006 vykonal kontrolu na mieste a zistil rozdiely v plochách, nezasahoval po prvýkrát, čo vyvoláva pochybnosti o premlčaní.

30.

Zdá sa, že prejudiciálne otázky vychádzajú z toho, že premlčacia doba (štyri roky) uvedená v článku 49 ods. 6 nariadenia č. 2419/2001 je uplatniteľná v prejednávanej veci. Z dôvodov, ktoré uvediem nižšie, sa však domnievam, že uvedený odsek nie je relevantný pre rozhodnutie sporu.

31.

Hlavný dôvod spočíva v povahe znížení a vylúčení, ktorú s ohľadom na premlčanie naznačuje článok 49 ods. 6 nariadenia č. 2419/2001. Zo znenia článkov 13 (pre žiadosti preložené oneskorene), 32 (pre zníženia a vylúčenia v prípadoch nadmerného vyhlásenia plôch) ( 20 ) a 38 (pre zníženia a vylúčenia, ktoré sa týkajú rozdielov v počte hospodárskych zvierat) tohto nariadenia vyplýva, že stanovuje skutočné peňažné sankcie, teda zaplatenie súm, ktoré sú vyššie než pomerný výpočet medzi nadmerne vykázanou plochou a sumou, ktorá sa má vrátiť správnemu orgánu.

32.

Zníženia a vylúčenia predstavujú v skutočnosti sankciu v zmysle článku 5 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 2988/95, ( 21 ) keďže ukladajú žiadateľovi povinnosť zaplatiť sumu, ktorá je vyššia než sumy, ktoré boli neoprávnene vyplatené. Judikatúra Súdneho dvora potvrdila sankčnú povahu týchto právnych ustanovení, ktoré jednoznačne kvalifikuje ako sankcie. ( 22 )

33.

Sumy, ktoré majú byť vrátené v dôsledku znížení a vylúčení, sa logicky počítajú v príslušných sankčných správnych rozhodnutiach. Od dátumu vydania týchto rozhodnutí sa uvedené sumy stávajú vymáhateľnými. Tak ako všeobecné nariadenie (článok 3 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 2988/95) uvádza, že „lehota na vykonanie rozhodnutia ukladajúceho správnu sankciu je tri roky“, aj sektorový predpis (článok 49 ods. 6 nariadenia č. 2419/2001) stanovuje premlčaciu dobu, a to štyroch rokov, ktorú je potrebné rozumieť ako maximálnu dobu, v rámci ktorej môže správny orgán žiadať o vrátenie súm, ktoré sú z dôvodu uloženej sankcie vymáhateľné. ( 23 )

34.

Podľa môjho názoru tento výklad zabraňuje absurdite, ktorú by predstavovalo zavedenie premlčacej doby len štyroch rokov pre konania, za ktoré sa z dôvodu ich zjavnej protiprávnej povahy ukladajú sankcie (odsek 6), a naopak, doby až desiatich rokov pre iné, menej závažné konania (odsek 5), pri ktorých vzniká len povinnosť vrátenia súm. Jediné vysvetlenie, ku ktorému som dospel, je to, že ide o doby rôznej povahy a, ako som už uviedol, doba uvedená v odseku 6 sa týka výkonu samotnej sankcie.

35.

V prejednávanej veci je podľa všetkého nesporná premlčacia doba na vykonanie sankcií (zníženia a vylúčenia), ktoré boli uložené rozhodnutím Poľnohospodárskej komory z 23. júla 2007. ( 24 ) Sporné je premlčanie povinnosti vrátenia súm, ktoré sa poskytli poľnohospodárovi ako pomoc za hospodárske roky 2000 a 2001 a ktoré získal neoprávnene za plochy, ktoré boli odlišné od skutočných plôch.

36.

Domnievam sa preto, že výklad článku 49 ods. 6 nariadenia č. 2419/2001 nie je v prejednávanej veci relevantný.

37.

Nariadenie č. 1251/1999, na ktorom sú založené žiadosti podané pánom Westphalom, neobsahovalo žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo premlčanie povinnosti vrátenia pomoci vyplývajúcej z nezrovnalostí, akými sú nezrovnalosti v prejednávanej veci. Toto ustanovenie rovnako neobsahovalo ani nariadenie č. 3887/92, ktorého článok 9 slúžil ako základ pre Poľnohospodársku komoru pri prijatí rozhodnutia o uložení sankcie z 23. júla 2007.

38.

Pri absencii osobitných predpisov je potrebné postupovať podľa všeobecnej právnej úpravy, ( 25 ) teda podľa článku 3 nariadenia č. 2988/95, ktorý bol platný v čase podania žiadostí a vyplatenia sumy požadovanej pomoci (za roky 2000 a 2001). ( 26 )

39.

V roku 2001 však bolo prijaté osobitné nariadenie (pre pomoc v sektore poľnohospodárstva), ktoré zavádza svoje vlastné pravidlá v oblasti premlčania. Režim sektorového premlčania pre vrátenie neoprávnených platieb pre tento druh pomoci bol stanovený v článku 49 nariadenia č. 2419/2001, pričom bol čiastočne zmenený a doplnený v roku 2004, keď bol do tohto nariadenia pridaný článok 52a.

40.

Nový režim premlčania nadobudol retroaktívny účinok po zmene a doplnení nariadenia č. 2419/2001 v roku 2004: konkrétne, povinnosti vrátenia súm týkajúce sa žiadostí o pomoc, ktoré sa vzťahujú na obdobia začínajúce pred 1. januárom 2002, môžu vychádzať z premlčacej doby stanovenej v článku 49 ods. 5 nariadenia č. 2419/2001. ( 27 )

41.

Podľa tohto nového režimu, ktorý sa uplatňuje spätne, sa povinnosť vrátenia súm premlčí, ak „medzi dátumom platby pomoci a dátumom prvého oznámenia príjemcovi od príslušného orgánu, týkajúce sa nevhodnej povahy príslušnej platby“ uplynulo obdobie desiatich rokov (bez dobrej viery) alebo štyroch rokov (v dobrej viere). V konečnom dôsledku ide o znenie článku 49 ods. 5 nariadenia č. 2419/2001.

42.

So zavedením článku 52a, rozšírenie článku 49 ods. 5 nariadenia č. 2419/2001 na žiadosti o pomoc pred 1. januárom 2002 (to je prípad prejednávanej veci) nadobudlo účinnosť 25. januára 2004. Keďže (všeobecná) premlčacia doba štyroch rokov v tom čase ešte stále plynula, podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95 nevznikali problémy z hľadiska právnej istoty, ( 28 ) pokiaľ ide o nezrovnalosti, ku ktorým došlo v dobrej viere: podľa obidvoch režimov (všeobecný a osobitný) bola premlčacia doba rovnaká, a to štyri roky.

43.

Ak by sa vychádzalo z toho, že pán Westphal nekonal v dobrej viere, problémy vyplývajúce zo spätnej účinnosti článku 49 ods. 5 nariadenia č. 2419/2001 sú vážnejšie. Za týchto okolností je premlčacia doba nového sektorového predpisu (desať rokov) prísnejšia ako premlčacia doba všeobecného predpisu (štyri roky). Domnievam sa však, že toto retroaktívne uplatnenie je právne upravené.

44.

Judikatúra Súdneho dvora totiž priznala členským štátom možnosť stanoviť v trestných veciach dlhšie premlčacie doby, ktoré sa vezmú do úvahy len vtedy, ak sa k dátumu nadobudnutia účinnosti novej lehoty nezrovnalosť nepremlčala a ak sa dodržiavajú všeobecné zásady práva Únie, ( 29 ) najmä zásada právnej istoty a zásada proporcionality.

45.

Nevidím žiaden dôvod, prečo by sa tieto usmernenia uvedené v judikatúre nemohli rozšíriť na právne predpisy prijaté európskym normotvorcom, ktoré podliehajú rovnakým kritériám.

46.

V prejednávanej veci sa tak predĺženie premlčacej doby na desať rokov (článok 49 ods. 5 nariadenia č. 2419/2001) vzťahuje len na tie žiadosti, ktoré nie sú predložené v dobrej viere a ktorých premlčacia lehota ešte neuplynula. ( 30 )

47.

Pokiaľ ide o proporcionalitu, ( 31 ) hoci sa doba desiatich rokov môže zdať neprimeraná, tento dojem je relativizovaný, ak sa vezmú do úvahy sumy použité každý rok na prémie v poľnohospodárstve a skutočnosť, že sa rozdeľujú medzi veľký počet žiadostí bez toho, aby orgány členských štátov vykonali dôkladnú kontrolu, pričom sa obmedzujú len na vykonanie náhodných kontrol.

48.

Uplatniteľnosť ratione temporis článku 49 ods. 5 nariadenia č. 2419/2001 umožňuje vyvodiť dátum, od ktorého začína plynúť lehota na premlčanie povinnosti vrátenia súm pánom Westphalom: podľa prvého pododseku tohto ustanovenia ide o dátum platby pomoci.

49.

Na rozdiel od nariadenia č. 2988/95, ktorého článok 3 stanovuje dies a quo premlčania odo dňa spáchania nezrovnalosti (v prejednávanej veci by to bol niektorý deň v máji 2000 a v máji 2001), ( 32 ) článok 49 ods. 5 prvý pododsek nariadenia č. 2419/2001 stanovuje začiatok premlčania k dátumu vyplatenia pomoci.

50.

Nariadenie č. 2419/2001 okrem toho nerozlišuje medzi jedinými alebo pokračujúcimi nezrovnalosťami, ako to robí nariadenie č. 2988/95. Vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, že ide o pokračujúcu nezrovnalosť, ( 33 ) keďže sa vzťahuje na dve žiadosti z rokov 2000 a 2001.

51.

Túto kvalifikáciu môže podporiť tak znenie nariadenia č. 1251/1999, ( 34 ) ktoré zavádza model žiadosti o pomoc (akými boli žiadosti pána Westphala) založený na postupe „najprv žiadosť, potom platba“, ako aj skutkové okolnosti sporu, keďže žiadosti boli predložené v dvoch po sebe nasledujúcich rokoch, teda v máji 2000 a v máji 2001, a boli vyplatené v posledných mesiacoch každého z týchto rokov.

52.

Podľa judikatúry Súdneho dvora začína premlčacia lehota v týchto prípadoch plynúť od dátumu vzniku ekonomickej škody na rozpočte Únie, teda od dátumu platby, keďže k tejto platbe došlo po konaní či opomenutí predstavujúcom porušenie práva Únie. ( 35 )

53.

V konečnom dôsledku kritérium uvedené v článku 49 ods. 5 nariadenia č. 2419/2001 na spresnenie začiatku plynutia premlčania sa zhoduje s kritériom stanoveným Súdnym dvorom v súvislosti s pokračujúcimi nezrovnalosťami. Obidve kritériá vedú v prejednávanej veci k rovnakému záveru: dies a quo bude dátum platby neoprávnene poskytnutej pomoci.

54.

Zostáva posledné spresnenie, a to, ktorá z dvoch dôb uvedených v článku 49 ods. 5 nariadenia č. 2419/2001 je uplatniteľná za predpokladu predchádzajúcej nečinnosti správneho orgánu do roku 2006 v obidvoch prípadoch: doba desiatich rokov od platby bez akejkoľvek ďalšej podmienky, alebo doba štyroch rokov od platby za predpokladu, že pán Westphal konal v dobrej viere.

55.

Keďže posúdenie dobrej viery je skutkovou otázkou, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby ju posúdil, a v závislosti od svojho zistenia ( 36 ) uplatnil príslušný variant.

56.

Vnútroštátny súd sa snaží zistiť, či pravidlá premlčania uvedené v článku 49 ods. 6 nariadenia č. 2419/2001 a v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95 možno považovať za ustanovenia o správnych sankciách.

57.

Podľa názoru vnútroštátneho súdu od odpovede závisí uplatnenie zásady retroaktivity in melius, ktorá je charakteristická pre následné ustanovenia sankčnej povahy, ktoré pre dotknutú osobu predstavujú priaznivejšie zaobchádzanie. Zhmotnenie tejto zásady je pozorovateľné v článku 2 ods. 2 nariadenia č. 2988/95 a v článku 49 ods. 1 poslednej vete Charty základných práv Európskej únie. ( 37 )

58.

Keďže sa domnievam, že článok 49 ods. 6 nariadenia č. 2419/2001 nie je uplatniteľný, nezdá sa mi nevyhnutné odpovedať na túto otázku. Argumenty, ktoré následne uvediem, majú preto len subsidiárny charakter.

59.

V tejto súvislosti treba znova poukázať na doktrínu stanovenú v rozsudku Taricco a i., ( 38 ) doplnenú o rozsudok M.A.S a M.B ( 39 ). V rozsudku M.A.S a M.B Súdny dvor oprel svoju odpoveď o skutočnosť, že vnútroštátny súd zdôraznil „hmotnoprávnu povahu pravidiel o premlčaní stanovených v talianskom právnom poriadku, čo znamená, že tieto pravidlá sú pre osoby podliehajúce súdnej právomoci v čase spáchania vytýkaných trestných činov primerane predvídateľné, pričom ich nemožno meniť in peius retroaktívne“ ( 40 ).

60.

V rozsudku M.A.S a M.B sa uvádza, že je potrebné vziať do úvahy, či sa podľa vnútroštátnych právnych predpisov súdu, ktorý uplatňuje právo Únie, „požiadavky predvídateľnosti, presnosti a zákazu retroaktivity, ktoré sú vlastné zásade zákonnosti trestných činov a testov… uplatňujú aj na režim premlčania týkajúci sa trestných činov“ ( 41 ).

61.

Vnútroštátny súd potvrdil, že v nemeckom práve nie je premlčanie zahrnuté do hmotného práva, ale do trestného práva procesného, a preto na právnu úpravu, ktorá ho upravuje, nie je uplatniteľná zásada zákazu retroaktivity (rovnako ani zásada retroaktivity in melius). V uznesení vnútroštátny súd konštatoval, že zásada zákonnosti trestov nezahŕňa právnu úpravu premlčania. ( 42 )

62.

Ak je to tak, nie je dôvod na to, aby sa právna úprava, ktorá stanovuje kratšie doby premlčania porušení alebo správnych sankcií, nevyhnutne uplatňovala prednostne pred právnou úpravou, ktorá v čase spáchania skutkov stanovila dlhšie doby. Navyše, ako som už zdôraznil, ( 43 ) nič dokonca nebráni predĺženiu premlčacích dôb pre porušenia tohto druhu, ktoré ešte neboli premlčané, ako to Súdny dvor pripustil v rozsudku Glencore Céréales France ( 44 ).

63.

Z iného hľadiska, ktoré sa viac zameriava na konkrétne okolnosti sporu, Poľnohospodárska komora uvádza, že výška sankcie stanovená podľa lex posterior (článok 32 nariadenia č. 2419/2001) nebola nižšia ako tá, ktorá bola výsledkom použitia ustanovenia, podľa ktorého bol pán Westphal sankcionovaný (článok 9 nariadenia č. 3887/92).

64.

Aj keď sa zásada retroaktivity priaznivejšieho sankčného ustanovenia uplatňuje vtedy, keď ustanovenie Únie upraví a posteriori sankciu uvedenú v predchádzajúcom ustanovení tak, že ju zníži, v prejednávanej veci bola výška sankcie rovnaká podľa obidvoch ustanovení.

65.

Aby bola retroaktivita in melius uplatniteľná, je potrebné, aby došlo ku „[zmene] hodnotenia normotvorcu Spoločenstva, pokiaľ ide o primeranosť povahy sankcií vo vzťahu k závažnosti predmetnej nezrovnalosti“ ( 45 ). Táto zmena posúdenia by mala znamenať, že výška sankcie je podľa nového ustanovenia nižšia ako tá, ktorá vyplýva z použitia predchádzajúceho ustanovenia. ( 46 ) Nezdá sa, že by to tak bolo v prejednávanej veci.

66.

Vnútroštátny súd sa svojou treťou prejudiciálnou otázkou snaží zistiť, či možno retroaktívny účinok ustanovenia o premlčaní uvedeného v článku 49 ods. 5 nariadenia č. 2419/2001 analogicky uplatniť na odsek 6 tohto článku.

67.

Rovnako ako v prípade druhej prejudiciálnej otázky, nepovažujem za potrebné odpovedať na tretiu prejudiciálnu otázku, keďže odkazy na článok 49 ods. 6 nariadenia č. 2419/2001 nie sú relevantné pre vyriešenie tohto sporu. Subsidiárne sa však vyjadrím aj k tejto otázke.

68.

Zníženia a vylúčenia uvedené v článku 49 ods. 6 nariadenia č. 2419/2001 predpokladajú zásah zo strany príslušného orgánu, ktorý ich uložil. Ako som už uviedol, táto okolnosť nesúvisí s nečinnosťou správneho orgánu počas desiatich alebo štyroch rokov, čo predstavuje premlčacie doby uvedené v článku 49 ods. 5 toho nariadenia pre povinnosti vrátiť sumy, ktorých zaplatenie nebolo od príjemcu vyžiadané.

69.

Ak zákonodarca v roku 2004 doplnil do nariadenia č. 2419/2001 článok 52a, ktorým obmedzil spätnú účinnosť (nových) premlčacích dôb na prípady uvedené v článku 49 ods. 5 a vynechal prípady uvedené v odseku 6, domnievam sa, že toto legislatívne rozhodnutie bolo prijaté na účely rozlíšenia, a nie stotožnenia jednotlivých prípadov, ktoré nie sú analogické.

70.

Navyše v prípadoch, keď žiadateľ konal v dobrej viere, sa premlčacia doba uvedená v článku 49 ods. 5 druhom pododseku nariadenia č. 2419/2001 zhoduje s premlčacou dobou uvedenou v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95, ktorý v skutočnosti nahradil premlčaciu dobu v príslušnom sektore pomoci.

71.

Z vyššie uvedeného vyvodzujem, že zákonodarca spôsobom, akým stanovil spätnú účinnosť premlčacích dôb (článok 52a nariadenia č. 2419/2001), zámerne sledoval predĺženie premlčacej doby týkajúcej sa povinnosti vrátenia súm na desať rokov vo všetkých prípadoch zámerne chybných vyhlásení (žiadostí), vrátane žiadostí, ktoré sa vzťahovali na hospodárske roky predchádzajúce roku 2002, a zachovanie doby štyroch rokov pre vyhlásenia podané v dobrej viere.

72.

Okrem toho potom, ako správny orgán zasiahol prostredníctvom príslušného rozhodnutia a stanovil sumu, ktorá sa má vrátiť znížením a/alebo vylúčením, je irelevantné, najmä na účely premlčania, či dotknutý žiadateľ konal alebo nekonal v dobrej viere.

73.

Súhrne povedané, nie sú splnené podmienky na rozšírenie spätnej účinnosti premlčania podľa článku 49 ods. 5 v spojení s článkom 52a nariadenia č. 2419/2001 na odsek 6 tohto článku 49.

74.

S ohľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré predložil Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) takto:

V situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej bola uložená sankcia poľnohospodárovi, ktorý predložil žiadosti o pomoc na plochu, v ktorých deklaroval väčšiu plochu ako bola plocha, ktorú následne zistil príslušný orgán, sa má článok 49 nariadenia Komisie (ES) č. 2419/2001 z 11. decembra 2001 stanovujúceho podrobné pravidlá uplatňovania integrovaného správneho a kontrolného systému pre určité programy pomoci spoločenstva, zriadeného nariadením Rady (EHS) č. 3508/92, vykladať v tom zmysle, že: