1.

Od začiatku existencie práva hospodárskej súťaže EÚ sa minulo veľa atramentu na písanie o dichotómii medzi obmedzením hospodárskej súťaže na základe cieľa a obmedzením na základe následku. ( 2 ) Môže teda prekvapiť, že toto rozlišovanie vyplývajúce zo samotného znenia zákazu upraveného v (terajšom) článku 101 ZFEÚ si stále vyžaduje výklad Súdneho dvora.

2.

V teoretickej rovine je rozlišovanie pomerne jednoduché. Jeho praktické uplatnenie je však o niečo zložitejšie. Treba tiež uznať, že judikatúra súdov EÚ nie je vždy v tejto oblasti krištáľovo jasná. Právna náuka totiž kritizuje mnohé rozhodnutia súdov EÚ za stieranie rozdielov medzi týmito dvoma pojmami. ( 3 )

3.

Kúria (Najvyšší súd, Maďarsko) v prejednávanej veci vyzýva Súdny dvor, aby lepšie objasnil dichotómiu, ktorá je jadrom článku 101 ZFEÚ, vďaka čomu môže Súdny dvor ďalej rozvinúť svoju najnovšiu judikatúru týkajúcu sa tejto problematiky, najmä rozsudky CB ( 4 ) a Maxima Latvija ( 5 ).

4.

§ 11 ods. 1 tisztességtelen piaci magatartás és a versenykorlátozás tilalmáról szóló 1996. évi LVII. törvény (zákon č. LVII z roku 1996 o zákaze nekalých a obmedzujúcich trhových praktík; ďalej len „zákon o nekalých trhových praktikách“) stanovuje:

„Dohody alebo zosúladené postupy medzi podnikmi a rozhodnutia (spolu len ‚dohody‘) organizácií podnikov zriadených na základe slobody združovania, verejných korporácií, združení alebo iných podobných organizácií podnikov (spolu len ‚združenia podnikov‘), ktorých cieľom alebo možným či skutočným následkom je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže, sú zakázané. Dohody uzavreté medzi podnikmi, ktoré sú navzájom závislé, sa za také dohody nepovažujú.“

5.

Na uskutočňovaní takých transakcií s kreditnými kartami, aké sú predmetom sporu vo veci samej, sa spravidla zúčastňujú štyri hlavné strany: držiteľ karty, finančná inštitúcia, ktorá vydala kreditnú kartu (ďalej len „vydávajúca banka“), obchodník a finančná inštitúcia, ktorá obchodníkovi poskytuje služby, vďaka ktorým môže akceptovať kartu ako prostriedok na zúčtovanie dotknutej transakcie (ďalej len „akceptujúca banka“).

6.

Podľa vnútroštátneho súdu bol na začiatku 90. rokov systém platieb kreditnými kartami v Maďarsku ešte v zárodočnej fáze. V polovici 90. rokov spoločnosti Visa Europe Ltd (ďalej len „Visa“) a MasterCard Europe SA (ďalej len „MasterCard“) (spolu „spoločnosti vydávajúce kreditné karty“) upravili vo svojich vnútorných poriadkoch možnosť, aby akceptujúce banky a vydávajúce banky spoločne určili výšku medzibankového poplatku (interchange fee, ďalej len „IF“). IF je suma, ktorú akceptujúca banka uhradí vydávajúcej banke, keď sa uskutoční transakcia zaplatená kreditnou kartou.

7.

V rokoch 1991 až 1994, keď sa na systéme kreditných kariet v Maďarsku zúčastňovali iba niektoré banky, si banky dohadovali výšku IF dvojstranne. V roku 1994 však spoločnosť Visa vyzvala banky, ktoré boli súčasťou jej systému v Maďarsku, na zriadenie vnútroštátneho fóra, ktorého cieľom bolo okrem iného dohadovanie miestnej cenovej politiky v súvislosti s IF. V rokoch 1995 a 1996 banky pôsobiace v odvetví kariet zaviedli postup mnohostrannej spolupráce (ďalej len „Fórum“), v rámci ktorého konkrétne prejednávali otázky obchodovania s kartami, ktoré si vyžadovali spoluprácu.

8.

V rámci Fóra sedem bánk – z ktorých väčšina pristúpila do systému obidvoch spoločností vydávajúcich kreditné karty – dosiahlo 24. apríla 1996 dohodu týkajúcu sa minimálnej výšky poplatku účtovaného obchodníkovi (merchant service charge, ďalej len „MSC“) (ďalej len „dohoda o MSC“). MSC je poplatok, ktorý akceptujúca banka účtuje obchodníkom akceptujúcim platby kreditnými kartami. Dohoda o MSC však v konečnom dôsledku nikdy nenadobudla účinnosť.

9.

Dňa 28. augusta 1996 tá istá skupina bánk prijala dohodu o zavedení jednotného mnohostranného IF (multilateral interchange fee, ďalej len „MIF“) použiteľného vo vzťahu k obom spoločnostiam vydávajúcim kreditné karty (ďalej len „dohoda o MIF“) s účinnosťou od 1. októbra 1996. Spoločnosti vydávajúce kreditné karty sa síce nezúčastnili na stretnutí, na ktorom bola dohoda uzavretá, no spoločnosť Kereskedelmi és Hitelbank Zrt., ktorá vystupovala ako kontaktná osoba, im zaslala kópiu dohody. Následne k dohode o MIF a k mechanizmu Fóra pristúpili aj ďalšie banky.

10.

Dňa 31. januára 2008 Gazdasági Versenyhivatal (Maďarský úrad na ochranu hospodárskej súťaže, ďalej len „GVH“) začal vyšetrovanie vo veci dohody o MIF. Dohoda zostala v platnosti do 30. júla 2008.

11.

GVH vo svojom rozhodnutí z 24. septembra 2009 (ďalej len „sporné rozhodnutie“) konštatoval, že stanovením MIF a určením jeho jednotnej štruktúry, ako aj zavedením a presadzovaním regulačného rámca pre dohodu o MIF uzavrelo 22 zúčastnených bánk a spoločností vydávajúcich kreditné karty protisúťažnú dohodu, ktorá bola v rozpore s § 11 ods. 1 zákona o nekalých trhových praktikách a od 1. mája 2004 s článkom 81 ods. 1 ES (teraz článok 101 ods. 1 ZFEÚ). GVH uložil siedmim bankám, ktoré pôvodne uzavreli dohodu o MIF, a dvom spoločnostiam vydávajúcim kreditné karty pokuty v rôznej výške, ktorých celková suma dosahovala 1922000000 maďarských forintov (HUF).

12.

GVH vo svojom rozhodnutí usúdil, že dohoda o MIF predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže na základe cieľa. Okrem toho GVH konštatoval, že dohoda predstavuje aj obmedzenie hospodárskej súťaže na základe následku.

13.

Spoločnosti vydávajúce kreditné karty a šesť z bánk, ktorým bola uložená pokuta (ďalej len „žalobkyne v spore vo veci samej“), napadli sporné rozhodnutie na Fővárosi Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság (Súd pre správne a pracovnoprávne veci Budapešť, Maďarsko). Tento súd žalobu zamietol.

14.

Žalobkyne v spore vo veci samej s výnimkou spoločnosti MasterCard podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Fővárosi Törvényszék (Vyšší súd Budapešť, Maďarsko), ktorý sčasti zrušil sporné rozhodnutie a nariadil, aby GVH uskutočnil nové vyšetrovanie. Uvedený súd konštatoval, že nie je možné, aby určité konanie predstavovalo obmedzenie hospodárskej súťaže na základe cieľa a zároveň obmedzenie hospodárskej súťaže na základe následku. Ďalej rozhodol, že predmetná dohoda nepredstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže na základe cieľa.

15.

GVH proti tomuto rozsudku podal dovolanie na Kúria (Najvyšší súd, Maďarsko). Uvedený súd sa vzhľadom na pochybnosti v súvislosti so správnym výkladom článku 101 ZFEÚ rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

16.

Písomné pripomienky predložilo osem žalobkýň v spore vo veci samej (Budapest Bank Nyrt., ING Bank NV Magyarországi Fióktelepe, OTP Bank Nyrt., Kereskedelmi és Hitelbank Zrt., Magyar Külkereskedelmi Bank Zrt., Erste Bank Hungary Zrt., Visa a MasterCard), GVH, maďarská vláda, Dozorný orgán EZVO a Európska komisia. Títo účastníci konania boli tiež s výnimkou spoločnosti Kereskedelmi és Hitelbank Zrt. vypočutí na pojednávaní 27. júna 2019.

17.

Podľa môjho názoru sú odpovede na prvú, tretiu a štvrtú otázku vnútroštátneho súdu pomerne jasné. Začnem stručnou odpoveďou na prvú otázku, pričom pripomeniem, že to isté konanie sa skutočne môže považovať za konanie obmedzujúce hospodársku súťaž na základe cieľa i na základe následku, pokiaľ to predložené dôkazy dovoľujú (A). Potom sa budem venovať problematike, ktorá je podľa môjho názoru jadrom prejednávanej veci: za akých podmienok sa dá taká dohoda, akou je dohoda o MIF, považovať za obmedzenie na základe cieľa? (B) Nakoniec preskúmam tretiu a štvrtú otázku, ktoré sú navzájom prepojené, pričom najprv sa budem zaoberať rozsahom povinnosti orgánu na ochranu hospodárskej súťaže určiť, či dotknuté konanie predstavuje dohodu alebo zosúladený postup (C), a na záver posúdim problematiku účasti spoločností vydávajúcich kreditné karty na dohode alebo na zosúladenom postupe v kontexte prejednávanej veci (D).

18.

Prvou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta, či to isté konanie podniku môže obmedzovať hospodársku súťaž v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ zároveň na základe cieľa i na základe následku.

19.

Podľa môjho názoru je odpoveď na túto otázku jednoznačne kladná. Táto odpoveď vyplýva nielen z logiky a z kontextu uvedeného ustanovenia, ale aj doterajšej ustálenej judikatúry Súdneho dvora.

20.

Vnútroštátny súd si nie je istý presným významom výrazu „cieľ alebo následok“. Uvedený súd sa najmä pýta, či alternatívna povaha týchto požiadaviek znamená, že určitú dohodu nemožno považovať za obmedzenie hospodárskej súťaže na základe cieľa a zároveň na základe následku. GVH totiž v spornom rozhodnutí konštatoval, že dohoda o MIF predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže na základe cieľa i na základe následku.

21.

V rámci (formálnej) logiky sa „alebo“ zvyčajne chápe ako (inkluzívna) disjunkcia. Výrok obsahujúci dve vety spojené spojkou „alebo“ je pravdivý vtedy a len vtedy, keď je pravdivá jedna alebo obe vety, ktoré ho tvoria. Môže teda existovať obmedzenie hospodárskej súťaže len základe cieľa alebo len na základe následku, alebo na základe cieľa i následku.

22.

Otázka, či logika je (alebo by mala byť) všeobecným nástrojom výkladu práva EÚ, určite môže byť predmetom vášnivej diskusie, v tejto konkrétnej veci je však chápanie spojky „alebo“ vo výraze „cieľ alebo následok“ ako inkluzívnej disjunkcie v úplnom súlade s cieľom a účelom článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

23.

Článok 101 ods. 1 ZFEÚ je formulovaný veľmi široko. Jeho cieľom je pokryť všetky podoby konania dohodnutého medzi podnikmi („všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy“) bez ohľadu na sledovaný cieľ a na ich predmet („ktoré majú za cieľ alebo následok“), ktoré môžu negatívne ovplyvniť hospodársku súťaž v Európskej únii („vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu“). Ustanovenie sa teda vzťahuje na všetky uvedené druhy konania bez ohľadu na to, či k nim dochádza samostatne alebo – a to tým viac – zároveň.

24.

Navyše dohody, ktoré sú protisúťažné na základe cieľa, a dohody, ktoré sú protisúťažné na základe následku, z ontologického hľadiska nie sú odlišné. Z vecného hľadiska medzi nimi nie je rozdiel: obe obmedzujú hospodársku súťaž na vnútornom trhu a z tohto dôvodu sú v zásade zakázané. Rozlišovanie medzi týmito dvoma pojmami je skôr založené na úvahách procesnej povahy. Má naznačovať, aký druh skúmania majú orgány na ochranu hospodárskej súťaže uskutočniť pri posudzovaní dohôd z hľadiska článku 101 ods. 1 ZFEÚ.

25.

Súdny dvor takéto chápanie zdôrazňoval už v roku 1966 v rozsudku LTM, kde poukázal na to, že použitie disjunktívnej spojky „alebo“ vo vtedajšom článku 85 ods. 1 EHS znamená, že orgán na ochranu hospodárskej súťaže by mal najprv posúdiť cieľ dohody. Keď však preskúmanie cieľa dohody „nepreukáže dostatočne škodlivý účinok na hospodársku súťaž, potom treba posúdiť následky dohody“. ( 6 )

26.

Tento aspekt sa jasne objavuje aj v novších rozsudkoch Súdneho dvora. V rozsudku CB Súdny dvor vysvetlil, že určité formy koordinovaného správania sa vzhľadom na ich samotnú povahu dajú považovať za škodlivé pre riadne fungovanie normálnej hospodárskej súťaže. V takých prípadoch „sa môže považovať preukázanie ich konkrétnych účinkov na trhu za nepotrebné na účely uplatnenia [článku 101 ods. 1 ZFEÚ]. Skúsenosť totiž ukazuje, že takéto konania vedú k zníženiam produkcie a zvýšeniam cien, čo vedie k zlému rozdeleniu zdrojov na úkor spotrebiteľov“. ( 7 ) Podobné konštatovania sa nachádzajú aj v rozsudku Maxima Latvija ( 8 ).

27.

Dichotómia cieľ/následok je vo všeobecnosti procesným nástrojom, ktorým sa má orgán na ochranu hospodárskej súťaže riadiť pri posudzovaní podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ v závislosti od okolností veci. ( 9 ) Orgán nemusí uskutočniť analýzu následkov dohody v plnom rozsahu – čo často dlhšie trvá a je to náročnejšie na prostriedky ( 10 ) –, keď konštatuje a preukáže, že dohoda obmedzuje hospodársku súťaž na základe cieľa.

28.

Keďže však oba druhy dohody nie sú zásadne odlišné, orgán sa v konkrétnej veci môže rozhodnúť, že určitú dohodu posúdi v jednom rozhodnutí z oboch hľadísk súčasne, a teda preskúma, či sú splnené obe požiadavky. Ako tvrdí Komisia a Dozorný orgán EZVO, takýto postup môže byť opodstatnený z dôvodov efektívnosti konania: pokiaľ je protisúťažný cieľ dohody kontroverzný, môže byť pre orgán v prípade následného sporu „istejšie“ preukázať, že dohoda predstavuje aj obmedzenie hospodárskej súťaže na základe následku. ( 11 ) Súdny dvor totiž výslovne uznal, že podniky sa môžu zúčastňovať „na dohodách, ktorých cieľom a následkom je obmedziť hospodársku súťaž na vnútornom trhu v zmysle článku 101 ZFEÚ“. ( 12 )

29.

Chcem však zdôrazniť dôležitú vec: uznanie abstraktnej možnosti, že určitá dohoda môže predstavovať oba druhy obmedzenia, príslušný orgán na ochranu hospodárskej súťaže určite neoslobodzuje od povinnosti po prvé predložiť nevyhnutné dôkazy o oboch druhoch obmedzenia a po druhé preskúmať a jednoznačne zaradiť tieto dôkazy do príslušnej právnej kategórie.

30.

Podľa môjho názoru je dôležité jasne zdôrazniť tento aspekt nie vzhľadom na text tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale skôr na jeho podtext. Nebolo by postačujúce, a to ani na účely následného súdneho preskúmania rozhodnutia, keby orgán na ochranu hospodárskej súťaže vo svojom rozhodnutí len zhromaždil skutkové dôkazy a bez uvedenia záverov, ktoré z hľadiska právneho posúdenia z týchto dôkazov vyvodil, by len konštatoval, že určité správanie môže byť také a/alebo onaké, v dôsledku čoho by bolo na súde vykonávajúcom preskúmanie, aby prepojil skutkové zistenia a dospel k určitému záveru. Jednoducho povedané, existencia alternatívnych právnych kategórií neospravedlňuje nepresnosť, najmä pri ukladaní vysokých správnych sankcií.

31.

Nakoniec sa budem zaoberať ďalšími troma tvrdeniami, ktoré vnútroštátny súd uvádza v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a v dôsledku ktorých má tento súd pochybnosti v súvislosti s otázkou, či je možné, aby orgán na ochranu hospodárskej súťaže dospel k záveru, že ide o konanie, ktoré je v rozpore s článkom 101 ods. 1 ZFEÚ z obidvoch dôvodov.

32.

Po prvé, keďže medzi nimi nie je koncepčný rozdiel, neprekvapuje, že orgán na ochranu hospodárskej súťaže môže s poukázaním na ten istý súbor skutočností a hospodárskych úvah konštatovať protisúťažnú povahu dohody na základe cieľa i na základe následku. S práve uvedenou výhradou, že právna kvalifikácia musí byť jasná, sa analýza, ktorú má vykonať orgán v oboch situáciách, líši skôr svojou úrovňou a hĺbkou než typom skúmania. Oba druhy analýzy sú jednoducho rozličnými spôsobmi, ktorými orgán z hľadiska získaných poznatkov a skúseností odpovedá na tú istú otázku: či dotknutá dohoda môže vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž na vnútornom trhu.

33.

Po druhé medzi označením dohody za obmedzujúcu na základe cieľa alebo na základe následku a určením sankcií, ktoré môžu byť uložené zodpovedným podnikom, neexistuje automatická súvislosť. Podľa článku 23 ods. 3 nariadenia (ES) č. 1/2003 „pri stanovení čiastky pokuty sa zohľadní závažnosť a doba trvania porušovania“. ( 13 ) Je pravda, že dohody, o ktorých sa konštatuje, že obmedzujú hospodársku súťaž na základe cieľa, budú s väčšou pravdepodobnosťou predstavovať závažné porušenie práva hospodárskej súťaže. Je to však len nevyhnutný dôsledok skutočnosti, že pojem obmedzenia „na základe cieľa“ je obmedzený na také podoby koordinácie, ktoré „majú dostatočný stupeň škodlivosti na hospodársku súťaž“. ( 14 ) Čo je ešte dôležitejšie, v nijakom prípade nie je vylúčené, že na jednej strane niektoré obmedzenia na základe cieľa sa z hľadiska všetkých relevantných okolností budú považovať za menej závažné porušenia a na druhej strane že obmedzenia na základe následku sa budú považovať za zvlášť závažné porušenia práva hospodárskej súťaže.

34.

Po tretie označenie dohody za obmedzujúcu na základe cieľa alebo na základe následku nemá vplyv ani na možnosť uplatnenia výnimky podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ. V znení tohto ustanovenia nič nenaznačuje, že výnimky sa môžu uplatniť len na dohody, ktoré obmedzujú hospodársku súťaž na základe následku. Taký postoj by sa tiež dal ťažko zosúladiť s tým, ako som vysvetlil v bode 24 vyššie, že medzi oboma druhmi dohody neexistuje koncepčný rozdiel.

35.

V rozsudku Matra Hachette Všeobecný súd totiž uviedol, že všetky formy protisúťažných praktík, na ktoré sa vzťahuje článok 101 ods. 1 ZFEÚ, môžu byť v prípade splnenia príslušných podmienok vyňaté podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ. ( 15 ) Toto konštatovanie nie je spochybnené rozsudkom Súdneho dvora vyhlásenom vo veci Beef Industry Development Society a Barry Brothers ( 16 ). Bod 21 posledného uvedeného rozsudku nemožno chápať v tom zmysle, že podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ je relevantné rozlišovanie medzi obmedzeniami na základe cieľa a na základe následku. Súdny dvor chcel v tomto bode jednoducho poukázať na to, že neexistencia subjektívneho zámeru podnikov zúčastnených na dohode obmedziť hospodársku súťaž nevylučuje protisúťažnú povahu dohody. Preto Súdny dvor jasne uviedol, že ak sa zistí, že dohoda obmedzuje hospodársku súťaž, jej prípadný ďalší (údajne legálny) cieľ je možné v prípade potreby zohľadniť len na účely uplatnenia výnimky podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ.

36.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku v tom zmysle, že to isté konanie podniku sa môže považovať za porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ v dôsledku toho, že jeho cieľom i následkom je obmedzenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu.

37.

Druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 101 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že taká dohoda, akou je dohoda o MIF, predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže na základe cieľa.

38.

Nemyslím si, že Súdny dvor môže na túto otázku odpovedať spôsobom, akým bola položená. V rámci tohto konania je akékoľvek vecné posudzovanie nevyhnutne založené na (pomerne obmedzenom) množstve informácií o dohode o MIF a o príslušných trhoch, ktoré sú uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania alebo sa dajú vyvodiť z tvrdení účastníkov konania. Skúmanie protisúťažnej povahy dohody (či už na základe cieľa alebo na základe následku) však vo väčšine prípadov nie je ľahká úloha. Vyžaduje si správne chápanie zmluvného vzťahu medzi stranami dohody a hĺbkové znalosti o trhu, na ktorom sa dohoda uplatňovala.

39.

Vo veciach, ktoré sa dostanú na Súdny dvor prostredníctvom prejudiciálneho konania, má nevyhnutne tieto informácie a znalosti len vnútroštátny súd. Preto sa namiesto pokusu o nepriame preskúmanie (vnútroštátneho) správneho rozhodnutia, ktoré nie je v právomoci Súdneho dvora, ( 17 ) môžem len obmedziť na to, že naznačím určité usmernenie a kritériá, na základe ktorých by mal vnútroštátny súd uskutočniť toto preskúmanie z hľadiska dostupných informácií.

40.

Ako Súdny dvor zdôraznil v nedávnej judikatúre, pojem obmedzenie hospodárskej súťaže „na základe cieľa“ je nutné vykladať reštriktívne a dá sa uplatniť len na určité typy koordinácie medzi podnikmi, ktoré majú dostatočný stupeň škodlivosti na hospodársku súťaž, v dôsledku ktorej preskúmanie ich následkov nie je nevyhnutné. ( 18 ) Tento prístup je odôvodnený tým, že určité formy koordinácie medzi podnikmi možno považovať za škodlivé pre riadne fungovanie normálnej hospodárskej súťaže už z dôvodu ich samotnej povahy, lebo za bežných okolností produkujú neefektívne hospodárske výsledky a znižujú blaho spotrebiteľa. ( 19 )

41.

Z judikatúry vyplýva, že na to, aby orgán na ochranu hospodárskej súťaže mohol konštatovať protisúťažnú povahu dohody na základe cieľa, musí uskutočniť analýzu v dvoch krokoch.

42.

V rámci prvého kroku sa orgán zameria najmä na obsah ustanovení dohody a jej ciele. ( 20 ) Kľúčovým cieľom tohto procesného kroku je určiť, či predmetná dohoda patrí do kategórie dohôd, ktorých škodlivosť je vzhľadom na získané skúsenosti všeobecne akceptovaná a ľahko odhaliteľná. ( 21 ) V tomto smere treba skúsenosti chápať ako skúsenosti, „ktoré tradične vyplývajú z hospodárskej analýzy, ako boli potvrdené orgánmi hospodárskej súťaže a prípadne potvrdené judikatúrou“. ( 22 )

43.

V rámci druhého kroku musí orgán preskúmať, či údajnú protisúťažnú povahu dohody určenú na základe jej čisto formálneho posúdenia nespochybňujú úvahy súvisiace s právnym a hospodárskym kontextom, v ktorom sa dohoda uplatňovala. Na tento účel je potrebné zohľadniť povahu dotknutých výrobkov alebo služieb, ako aj skutočné podmienky fungovania a štruktúru relevantných trhov. ( 23 ) Navyše úmysel strán síce nie je nevyhnutným faktorom pri určovaní obmedzujúcej povahy dohody medzi podnikmi, tento faktor je však v prípade potreby možné vziať do úvahy. ( 24 )

44.

Práve rozsah a hĺbka tohto druhého procesného kroku sú z pohľadu vnútroštátneho súdu pomerne nejasné. Podľa môjho názoru ide o tieto pochybnosti: nie je toto preskúmanie de facto posúdením následkov predmetnej dohody? Kde sa končí druhý krok v rámci analýzy z hľadiska cieľa a začína sa analýza z hľadiska následku? Predovšetkým je také rozlišovanie v skutočnosti možné vo veci, v ktorej sa zdá, že vnútroštátny orgán na ochranu hospodárskej súťaže uskutočnil oba druhy analýzy v rámci toho istého rozhodnutia?

45.

V prvom rade prečo je vôbec potrebné (určité) preskúmanie právneho a hospodárskeho kontextu, keď je zrejmé, že dohoda predstavuje obmedzenie na základe cieľa? Dôvod spočíva v tom, že čisto formálne posúdenie dohody, úplne odtrhnuté od reality, by mohlo viesť k odsúdeniu nevinných dohôd alebo dohôd podporujúcich hospodársku súťaž. Neexistoval by právny ani hospodársky dôvod na zakázanie dohody, ktorá síce zodpovedá kategórii dohôd, ktoré sa zvyčajne považujú za protisúťažné, no vzhľadom na určité špecifické okolnosti absolútne nie je spôsobilá vyvolávať na trhu škodlivé účinky alebo dokonca podporuje hospodársku súťaž. ( 25 )

46.

Práve preto je judikatúra Súdneho dvora v tomto smere vždy konzistentná: posudzovanie určitej praktiky z hľadiska pravidiel hospodárskej súťaže EÚ nemôže byť abstraktné, ale vyžaduje sa preskúmanie tejto praktiky vzhľadom na právne a hospodárske podmienky prevládajúce na dotknutých trhoch. Význam tejto zásady potvrdzuje skutočnosť, že platí z hľadiska článku 101 ods. 1 ZFEÚ ( 26 ) ako aj článku 102 ZFEÚ. ( 27 ) Dokonca ani v súvislosti s takými formami konania, ako je určovanie cien, rozdelenie trhu alebo zákazy vývozu, ktoré sa vo všeobecnosti považujú za zvlášť škodlivé pre hospodársku súťaž, nie je možné úplne odhliadnuť od hospodárskeho a právneho kontextu. ( 28 )

47.

V rozsudku Toshiba Súdny dvor v podobnom duchu uviedol, že pokiaľ ide o dohody, ktoré sú údajne protisúťažné na základe cieľa, „analýza hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého patrí praktika, sa môže obmedzovať na to, čo sa zdá ako nevyhnutné minimum na účely záveru o existencii obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa“. ( 29 ) Čo to v praxi znamená?

48.

Podľa môjho názoru to znamená, že orgán na ochranu hospodárskej súťaže musí pri uplatňovaní článku 101 ods. 1 ZFEÚ z hľadiska informácií obsiahnutých v spise preskúmať, či neexistujú osobitné okolnosti, ktoré by mohli vyvolávať pochybnosti o údajnej škodlivosti predmetnej dohody. Ak skúsenosť ukazuje, že skúmaná dohoda patrí do kategórie dohôd, ktoré sú väčšinou škodlivé pre hospodársku súťaž, podrobná analýza vplyvu tejto dohody na dotknuté trhy sa zdá byť zbytočná. Postačuje, ak orgán overí, že príslušné trhy a predmetná dohoda nevykazujú špeciálne črty, ktoré by mohli naznačovať, že skúmaná vec by mohla predstavovať výnimku z pravidla založeného na skúsenosti. Aj keď je možnosť, že takáto dohoda bude skutočne vykazovať tieto znaky, zriedkavá, nemožno ju vylúčiť bez zohľadnenia kontextu skutočného sveta, v ktorom sa táto dohoda uplatňuje. Ak napríklad hospodárska súťaž na danom trhu nie je možná a nijaká neexistuje, potom nie je hospodárska súťaž, ktorá by mohla byť obmedzená.

49.

Druhý krok teda spočíva v základnom preskúmaní reality. Orgán na ochranu hospodárskej súťaže musí jednoducho na pomerne všeobecnej úrovni overiť existenciu právnych alebo skutkových okolností, ktoré bránia tomu, aby mohla dotknutá dohoda alebo prax obmedzovať hospodársku súťaž. Neexistuje štandardný typ analýzy ani stanovený stupeň hĺbky a starostlivosti, s akou musí orgán toto skúmanie vykonať. Komplexnosť analýzy, ktorú musí orgán uskutočniť, aby konštatoval protisúťažnú povahu dohody „na základe cieľa“, závisí od všetkých relevantných okolností veci. Nie je možné (alebo ja prinajmenšom nedokážem) z abstraktného hľadiska načrtnúť jasnú líniu medzi (druhým krokom) analýzy z hľadiska cieľa a analýzou z hľadiska následkov.

50.

Ako som už teda uviedol, tieto dva druhy analýzy sa líšia skôr svojou úrovňou než typom skúmania. Je však jasné, že ak prvky, ktoré orgán konštatuje pri skúmaní právneho a hospodárskeho kontextu dohody, ktorá údajne predstavuje obmedzenie „na základe cieľa“, vykazujú rôzne smery, analýza jej následkov sa stáva potrebnou. V takom prípade – ako v každej veci, v ktorej sa dohoda nepovažuje za protisúťažnú na základe cieľa – je potrebné v plnom rozsahu uskutočniť analýzu následkov na účely článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Cieľom tejto analýzy je určiť vplyv, ktorý môže mať dohoda na hospodársku súťaž na príslušnom trhu. Orgán musí v podstate porovnať konkurenčnú štruktúru trhu vyvolanú skúmanou dohodou s konkurenčnou štruktúrou, ktorá by prevládala v prípade jej neexistencie. ( 30 ) Analýza sa preto nekončí jednoduchým konštatovaním spôsobilosti dohody negatívne ovplyvniť hospodársku súťaž na relevantnom trhu, ( 31 ) ale musí určiť, či sú samotné účinky dohody na trh pozitívne alebo negatívne.

51.

Pri zjednodušení do metaforickej krajnosti možno uviesť, že ak niečo vyzerá ako ryba a zapácha ako ryba, dalo by sa predpokladať, že je to ryba. Pokiaľ na prvý pohľad nie je na tejto konkrétnej rybe niečo pomerne zvláštne, napríklad že nemá plutvy, vznáša sa vo vzduchu alebo vonia ako ľalia, nie je potrebný podrobný rozbor ryby na to, aby sa za rybu považovala. Ak však je na predmetnej rybe niečo nezvyčajné, môže sa stále považovať za rybu, ale až po dôkladnom preskúmaní dotknutého tvora.

52.

GVH sa s podporou maďarskej vlády a Komisie domnieva, že dohoda o MIF je zo svojej podstaty protisúťažná, zatiaľ čo žalobkyne v spore vo veci samej tento postoj spochybňujú.

53.

Ako som uviedol v bode 9 vyššie, dohodou o MIF bola v podstate zavedená jednotná výška IF, poplatku, ktorý akceptujúce banky platia vydávajúcim bankám v prípade uskutočnenia transakcie s kreditnou kartou. Ako teda správne zdôrazňuje vnútroštátny súd, taká dohoda nie je ani typickou horizontálnou dohodou o cenách, ani, ako by som doplnil, niečím, čo by sa dalo ľahko považovať za vertikálnu dohodu o zachovaní cien ďalšieho predaja. Dohoda o MIF nestanovuje predajné a nákupné ceny pre konečných spotrebiteľov, ale len „štandardizuje“ jeden aspekt nákladovej štruktúry niektorých služieb súvisiacich s používaním kreditných kariet ako platobného prostriedku.

54.

Z tohto hľadiska by sa dalo očakávať, že účastníci konania presadzujúci obmedzenie „na základe cieľa“ sa budú zaoberať najmä nasledujúcimi bodmi. V prvom rade musí byť konanie, ktoré údajne predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže na základe cieľa, jednoznačne určené a jeho kľúčové prvky musia byť vysvetlené (zodpovední účastníci, dotknuté trhy, povaha predmetného konania a príslušný časový rámec) (a). Následne musí byť dohoda o MIF preskúmaná z hľadiska tohto analytického rámca: po prvé treba uviesť spoľahlivé a pádne skúsenosti preukazujúce, že také konanie je vo svojej podstate protisúťažné, (b) a po druhé treba vysvetliť, prečo právny a hospodársky kontext dohody nespochybňuje jej údajnú protisúťažnú povahu (c).

55.

V nasledujúcich častiach sa budem stručne zaoberať každým z týchto bodov, pričom vezmem do úvahy informácie poskytnuté Súdnemu dvoru v priebehu tohto konania, no znova musím poukázať na to, že nie je úlohou Súdneho dvora uskutočniť nepriame súdne preskúmanie vnútroštátneho správneho rozhodnutia. Bude teda na vnútroštátnom súde, aby preskúmal, či si GVH v napadnutom rozhodnutí splnil povinnosť dôkazného bremena.

56.

Konštatovanie, že určitá prax predstavuje obmedzenie na základe cieľa, môže byť odôvodnené len vtedy, keď je údajné zjavné porušenie jasne vymedzené. Nedostatočná presnosť v tomto smere v prejednávanej veci, ktorá bola zjavná už v písomných pripomienkach, však ďalej zosilnela na pojednávaní, kde sa zdalo, že každý z účastníkov konania, ktorí presadzujú obmedzenie „na základe cieľa“, argumentuje v trochu inej veci. Predovšetkým keď boli požiadaní, aby jednoznačne vysvetlili, aký druh narušenia hospodárskej súťaže by mohol vyplývať z takých dohôd, akou je dohoda o MIF, vo svojich tvrdeniach „preskakovali“ z jedného trhu na druhý a z jedného typu narušenia k druhému bez potrebnej jasnosti a presnosti.

57.

Boli spomenuté najmenej tri trhy, ktoré malo údajné narušenie ovplyvniť: trh medzibankových služieb súvisiacich s transakciami s kreditnými kartami (ktorých sa dohoda o MIF priamo týkala), (čiastočne nadväzujúci) trh služieb poskytovaných obchodníkom v súvislosti s transakciami s kreditnými kartami (na ktorý sa podľa všetkého najviac sústredil GVH) a (skutočne dodávateľský) trh poskytovateľov kreditných kariet (na ktorý sa veľmi zameriavala Komisia). Tieto tri trhy sú jednoznačne prepojené a ich vzájomné pôsobenie nemožno nebrať do úvahy. ( 32 )

58.

Pokiaľ ide o prvý trh, dohodou o MIF bol jednoznačne zavedený prvok určovania cien. Škodlivé účinky na hospodársku súťaž, ktoré uvádza GVH a Komisia, sa však v rámci trhu neprejavujú. GVH a Komisia skôr poukazujú na škodlivé účinky na ďalších dvoch trhoch.

59.

Čo sa týka trhu služieb poskytovaných obchodníkom v súvislosti s transakciami s kreditnými kartami, GVH a Komisia sa domnievajú, že IF v praxi fungoval ako odporúčaná minimálna cena. Bolo totiž nepravdepodobné, že by akceptujúce banky účtovali obchodníkom MSC v nižšej výške ako IF, ktorý platili vydávajúcej banke, lebo by to bolo nehospodárne. Z tohto hľadiska je určitá miera obmedzenia hospodárskej súťaže skutočne možná: motivácia bánk súťažiť o obchodníkov pomocou znižovania MSC môže byť v praxi obmedzená dohodnutým MIF. Rovnako čo sa týka trhu poskytovateľov kreditných kariet, a keďže dohoda o MIF sa týkala spoločností MasterCard i Visa, nedá sa vylúčiť, že mohla neutralizovať prvok cenovej súťaže medzi týmito spoločnosťami.

60.

Nie som si však istý, že vzájomné pôsobenie medzi týmito trhmi bolo adekvátne vysvetlené. Analýza z hľadiska cieľa síce môže podporiť úlohu orgánu na ochranu hospodárskej súťaže, ktorou je preukázanie protisúťažnej povahy určitého konania, tento orgán však nezbavuje povinnosti jasne určiť povahu tvrdeného narušenia. Čo je ešte dôležitejšie, zdá sa, že vyjadrené pohľady na vzájomné pôsobenie medzi týmito trhmi sú založené na mnohých domnienkach, pričom proti niektorým z nich žalobkyne v spore vo veci samej razantne namietajú. Je nepochybne možné, že dohoda o MIF mohla mať škodlivé následky, dajú sa však tieto následky určiť tak ľahko, že dohodu možno považovať za obmedzujúcu „na základe cieľa“?

61.

Na viacerých vzájomne prepojených trhoch pôsobilo niekoľko hospodárskych subjektov a zdá sa, že vzájomné pôsobenie a krížové účinky medzi týmito trhmi nie sú zjavné. K tejto kombinovanej zložitosti z hľadiska kto, čo a kde treba pridať časový aspekt. Dohoda o MIF trvala viac ako 12 rokov. Pochybujem, že podmienky na príslušných trhoch v Maďarsku zostali počas tohto obdobia v podstate nezmenené. Napokon možno predpokladať (pričom počet zúčastnených bánk sa dá považovať za nepriamy náznak tohto vývoja), že v rokoch 1996 až 2008 sa trh služieb súvisiacich s kreditnými kartami v Maďarsku, ako aj inde v Európe výrazne zmenil. To, čo možno bolo v určitom čase užitočné alebo dokonca potrebné na sledovanie cieľa podporujúceho hospodársku súťaž a spočívajúceho v skutočnom vytvorení trhu, teda mohlo stratiť túto povahu, keď sa podmienky hospodárskej súťaže na trhu podstatne zmenili. Ak je táto hypotéza správna, môže to znamenať, že nie je možné posudzovať celé obdobie z úplne rovnakého hľadiska a s rovnakou mierou jasnosti na účely odpovede na otázku, či došlo k obmedzeniu hospodárskej súťaže na základe cieľa.

62.

Zhrniem to tak, že zvýšená zložitosť z hľadiska počtu hospodárskych subjektov pôsobiacich na viacerých trhoch počas dlhšieho obdobia znamená zvýšenú potrebu jasného a presného vymedzenia, najmä ak ide o obmedzenie hospodárskej súťaže na základe cieľa: kto mal presne robiť čo, na akých trhoch a s akými následkami? Navyše čím viac premenných obsahuje rovnica z hľadiska štrukturálnej zložitosti, tým menej je vo všeobecnosti pravdepodobné, že bude možné konštatovať jednoznačné obmedzenie na základe cieľa.

63.

Ďalej najmä vzhľadom na zložité skutkové okolnosti sporu vo veci samej by som očakával, že účastníci konania presadzujúci obmedzenie na základe cieľa uvedú spoľahlivé a pádne skúsenosti preukazujúce, že také dohody, akou je dohoda o MIF, sa vo všeobecnosti považujú za protisúťažné vo svojej podstate. Existuje pomerne rozšírená a ustálená prax európskych orgánov na ochranu hospodárskej súťaže a/alebo súdov členských štátov, ktorá by podporovala názor, že také dohody, o akú ide v prejednávanej veci, vo všeobecnosti poškodzujú hospodársku súťaž?

64.

V odpovedi na otázku položenú na pojednávaní GVH uviedol, že v podstate vychádzal (len) z praxe Komisie. Komisia zas uviedla, že neodmysliteľne protisúťažná povaha takých dohôd, akou je dohoda o MIF, vyplýva z rozsudkov súdov EÚ vydaných vo veci MasterCard. ( 33 )

65.

Mám pochybnosti o tom, či to predstavuje pádne a spoľahlivé skúsenosti potrebné na podporu konštatovania, že určitá forma konania je zjavne a vo všeobecnosti protisúťažná.

66.

Pokiaľ ide o prax Komisie, chcem poukázať na to, že v roku 2002 Komisia udelila výnimky podľa (terajšieho) článku 101 ods. 3 ZFEÚ určitým dohodám stanovujúcim mnohostranný IF. ( 34 ) Konštatovala, že tieto dohody sú obmedzujúce na základe následku (a nie na základe cieľa), no prispeli k technickému a hospodárskemu pokroku, lebo podporili rozsiahly medzinárodný platobný systém s pozitívnymi sieťovými externalitami. V rozhodnutí z 19. decembra 2007 Komisia konštatovala, že určité rozhodnutia stanovujúce mnohostranný „štandardný IF“ predstavujú obmedzenie na základe následku, nezaujala však stanovisko k otázke, či je táto dohoda protisúťažná aj na základe cieľa. ( 35 ) Následne 22. januára 2019 Komisia usúdila, že určité cezhraničné pravidlá akceptovania uplatňované spoločnosťou MasterCard najmä v súvislosti s medziregionálnym IF predstavujú obmedzenie na základe cieľa. ( 36 ) Ani nespomínam rozhodnutia z rokov 2010, 2014 a 2019, v ktorých Komisia prijala záväzok stanoviť strop alebo znížiť určité druhy IF, ktorý ponúkli spoločnosti vydávajúce kreditné karty. ( 37 ) Samozrejme, súčasťou rozhodnutí o záväzkoch nie je nijaké formálne konštatovanie porušenia práva hospodárskej súťaže.

67.

Domnievam sa teda, že prax Komisie sotva možno nazvať jednotnou. Nie je to výčitka, ale skôr pripustenie skutočnosti, že podľa všetkého chápanie tejto kategórie dohôd zo strany samotnej Komisie sa postupne vyvíjalo vďaka skúsenostiam nadobudnutým práve v týchto prípadoch. Napokon je jasné, že koncepcia „skúsenosti“ sa časom nevyhnutne mení vzhľadom na to, že príslušné správne a súdne orgány postupne získavajú viac vedomostí a skúseností, vznikajú prepracovanejšie analytické nástroje a rozvíja sa ekonomické myslenie.

68.

Aj keby som však odhliadol od veľmi diskutovaného časového aspektu, ( 38 ) bol by som opatrný v súvislosti so záverom, že len málo správnych rozhodnutí (najmä keď ich vydal jediný orgán a vyvíjajú sa v čase), ktoré sa týkajú podobných foriem koordinácie, predstavuje dostatočný základ na konštatovanie, že o každej porovnateľnej dohode sa dá predpokladať, že je protizákonná.

69.

Okrem toho ak by bola dostupná, bola by určite relevantná prax ďalších vnútroštátnych orgánov na ochranu hospodárskej súťaže, ktoré posudzovali podobné dohody ako GVH.

70.

Pokiaľ ide o judikatúru, je rovnako dôležité overiť, či súdy Európskej únie a členských štátov, ( 39 ) ktoré sa zaoberali touto kategóriou dohôd, majú v tejto oblasti ustálený prístup. ( 40 )

71.

V tejto súvislosti chcem uviesť, že najprv Všeobecný súd a následne Súdny dvor skutočne potvrdili platnosť vyššie uvedeného rozhodnutia Komisie z roku 2007. ( 41 ) V rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec je však kľúčovou otázkou to, či tieto rozsudky naznačujú, že porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ tvrdené Komisiou bolo natoľko zjavné, že sa dalo preukázať bez komplexného preskúmania následkov. Mám taký dojem, že vzhľadom na obšírne a podrobné tvrdenia, pomocou ktorých súdy EÚ zamietli dotknuté žaloby, je ťažké chápať tieto rozsudky v tom zmysle, že podporujú jeden alebo druhý názor.

72.

Nakoniec ma trochu prekvapuje, že v tvrdeniach účastníkov konania presadzujúcich obmedzenie „na základe cieľa“ nie je ani stopa po štúdiách alebo správach vypracovaných nezávislými autormi a založených na metódach, zásadách a štandardoch uznávaných medzinárodným ekonomickým spoločenstvom, ktoré ich názor podporujú. Ja totiž považujem za nanajvýš dôležitú prípadnú existenciu dostatočného konsenzu medzi ekonómami v otázke, či sú také dohody, o aké ide v prejednávanej veci, vo svojej podstate protisúťažné. Pojem obmedzenie hospodárskej súťaže je napokon predovšetkým ekonomickým konceptom.

73.

Na záver konštatujem, že skúsenosti uvedené v konaní na Súdnom dvore na podporu názoru, že také dohody, o akú ide v spore vo veci samej, svojou povahou poškodzujú hospodársku súťaž, sa javia byť pomerne biedne. Je však na vnútroštátnom súde, aby tento bod podrobne preskúmal z hľadiska tvrdení a podkladov uvedených v spornom rozhodnutí správneho orgánu.

74.

Ak by vnútroštátny súd súhlasil s názorom GVH, že dohoda o MIF patrí do kategórie dohôd, ktoré sa vo všeobecnosti považujú za protisúťažné, druhý krok analýzy by mal spočívať v overení platnosti tohto predbežného konštatovania tým, že upriami svoju pozornosť na právny a hospodársky kontext, v ktorom sa dohoda uplatňovala. Vykazuje dohoda o MIF alebo dotknuté trhy znaky, ktoré môžu vyvolávať pochybnosti o jej škodlivom vplyve na hospodársku súťaž? Dá sa teda na prvý pohľad tvrdenie o všeobecnej škodlivej povahe takej dohody dôvodne napadnúť v kontexte konkrétnej veci?

75.

Žalobkyne v spore vo veci samej tvrdia, že dohoda o MIF nemala nijaký protisúťažný cieľ alebo že v každom prípade mala aj niekoľko následkov podporujúcich hospodársku súťaž.

76.

Po prvé tieto strany poskytli alternatívne vysvetlenie hospodárskeho odôvodnenia dohody o MIF: tvrdia, že štandardizácia IF bola nevyhnutná na zabezpečenie riadneho a hladkého fungovania systému vzhľadom na to, že systém kreditných kariet v Maďarsku nebol ešte v čase uzatvorenia dohody o MIF dostatočne rozvinutý. Dohoda tak podľa ich názoru prispela k vytvoreniu a rozšíreniu trhu kreditných kariet v Maďarsku. Po druhé tvrdia, že cieľom dohody o MIF bolo aj obmedzenie trhovej tendencie smerom k zvyšovaniu IF. Túto skutočnosť podľa ich tvrdení potvrdzuje rozsudok Všeobecného súdu vydaný vo veci Mastercard ( 42 ), ako aj to, že v mnohých krajinách (vrátane Maďarska a Európskej únie) ( 43 ) zákonodarca zasiahol s cieľom stanoviť stropnú úroveň IF.

77.

Domnievam sa, že v prejednávanej veci nie je možné zaujať pevný postoj k tomu, či tieto tvrdenia sú alebo nie sú prima facie neprijateľné. Informácie uvedené v spise jednoducho na tento účel nie sú postačujúce.

78.

Je na vnútroštátnom súde, aby tieto tvrdenia preskúmal s cieľom zistiť, či sú dostatočne dôveryhodné na to, aby si zaslúžili podrobnejšiu analýzu. Pokiaľ by vnútroštátny súd dospel k záveru, že dohoda o MIF mohla dôvodne mať určité následky podporujúce hospodársku súťaž a že tieto pozitívne účinky nie sú jednoznačne prevážené inými, závažnejšími protisúťažnými následkami, túto dohodu nemožno považovať za obmedzujúcu hospodársku súťaž na základe cieľa. V takom prípade je možné konštatovať porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ len na základe analýzy následkov dohody.

79.

Referenciou by teda mala byť opačná hypotéza, ktorá nie je na prvý pohľad neprijateľná a v kontexte konkrétnej veci spochybňuje všeobecne zaužívané názory. Ide o dva kľúčové prvky: po prvé opačné vysvetlenie sa musí na prvý pohľad javiť ako dostatočne prijateľné na to, aby si zaslúžilo ďalšie skúmanie. Po druhé je však štandardom primeraná opačná hypotéza. Nemusí byť úplne zistená, vyargumentovaná a preukázaná: to je vecou plnohodnotnej analýzy následkov.

80.

V tomto smere môžem ďalej uviesť, že Súdny dvor dlhodobo pripúšťa, že dohody sledujúce „legitímny cieľ“ nepatria nevyhnutne do pôsobnosti článku 101 ods. 1 ZFEÚ. ( 44 ) Znamená to, že na dohody, ktoré majú následky podporujúce hospodársku súťaž i protisúťažné následky, sa vzťahuje zákaz upravený v článku 101 ods. 1 ZFEÚ len vtedy, keď protisúťažné následky prevládajú. ( 45 ) Napríklad obmedzenie cenovej konkurencie môže byť prijateľné, keď je to prostriedok na zvýšenie hospodárskej súťaže vo vzťahu k iným faktorom, než je cena. ( 46 ) Všeobecnejšie platí, že dohody, ktoré síce obmedzujú slobodu konania strán, no sledujú cieľ spočívajúci napríklad v otvorení trhu, vo vytvorení nového trhu alebo v umožnení prístupu na trh novým konkurentom, môžu podporovať hospodársku súťaž. ( 47 ) Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že za určitých okolností obmedzenia, ktoré priamo súvisia s vykonaním hlavnej operácie, ktorá sama osebe nie je protisúťažná, a sú pre túto operáciu nevyhnutné, nepredstavujú obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ. ( 48 )

81.

Vždy, keď sa zdá, že dohoda má na trh nejednoznačné účinky, je teda potrebná analýza následkov. ( 49 ) Inými slovami, keď nemožno vylúčiť možný hospodársky základ dohody podporujúci hospodársku súťaž bez preskúmania jej skutočných účinkov na trh, dohodu nie je možné považovať za obmedzenie „na základe cieľa“. ( 50 ) Nemôžem preto súhlasiť s tvrdením Komisie, že akýkoľvek legitímny následok a podporujúci hospodársku súťaž dohody o MIF je možné posudzovať len podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ na účely prípadného udelenia výnimky. Nechcem uvádzať nijaké konkrétne tvrdenia o dohode o MIF, no vo všeobecnosti výklad článku 101 ZFEÚ, podľa ktorého dohoda, ktorá v plnej miere podporuje hospodársku súťaž, je v zásade zakázaná článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, ale bezprostredne jej možno udeliť výnimku podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ, nie je úplne presvedčivý.

82.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je na vnútroštátnom súde, aby zistil, či dohoda o MIF predstavuje obmedzenie na základe cieľa. Na tento účel musí vnútroštátny súd najprv preskúmať obsah a cieľ dohody, aby určil, či patrí do kategórie dohôd, ktoré sa vzhľadom na skúsenosti vo všeobecnosti považujú za poškodzujúce hospodársku súťaž. Ak je odpoveď na túto otázku kladná, vnútroštátny súd by mal overiť, či toto konštatovanie nespochybňujú úvahy súvisiace s právnym a hospodárskym kontextom, v ktorom sa táto konkrétna dohoda uplatňovala. Vnútroštátny súd musí najmä preskúmať, či je prima facie prijateľné alternatívne vysvetlenie, pokiaľ ide o údajný základ dohody o MIF podporujúci hospodársku súťaž, pričom musí zohľadniť aj obdobie, v ktorom sa dohoda uplatňovala.

83.

Štvrtou otázkou, ktorú treba ďalej preskúmať, sa vnútroštátny súd pýta, či orgán na ochranu hospodárskej súťaže musí pri konštatovaní porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ výslovne uviesť, či konanie podniku predstavuje dohodu alebo zosúladený postup.

84.

Súhlasím s GVH, maďarskou vládou, Komisiou a Dozorným orgánom EZVO v tom, že na túto otázku treba odpovedať záporne.

85.

V rozsudku Anic Partecipazioni Súdny dvor objasnil, že pojmy „dohoda“ a „zosúladený postup“ v článku 101 ods. 1 ZFEÚ „majú pokryť tie formy dohodnutého konania, ktoré majú rovnakú povahu a navzájom sa odlišujú len intenzitou a podobou, v ktorej sa prejavujú“. Preto tieto pojmy síce majú sčasti odlišné znaky skutkovej podstaty, „nie sú však vzájomne nezlučiteľné“. Súdny dvor výslovne uznal, že porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ môžu často „zahŕňať rôzne formy konania, ktoré môžu zodpovedať rôznym definíciám, no zároveň sa na ne vzťahuje to isté ustanovenie a sú rovnako zakázané“. Súdny dvor na základe toho rozhodol, že orgán na ochranu hospodárskej súťaže nemusí kategorizovať určitú formu konania ako dohodu alebo ako zosúladený postup. ( 51 ) Túto zásadu ustálene potvrdzuje následná judikatúra. ( 52 )

86.

Vo väčšine prípadov by totiž bolo nedôvodné a zbytočné, aby sa orgán na ochranu hospodárskej súťaže pokúšal charakterizovať určitú formu správania ako dohodu alebo zosúladený postup. Pravda je taká, že tieto pojmy sa do určitej miery prekrývajú, v dôsledku čoho je často ťažké povedať, kde sa končí dohoda a začína zosúladený postup. Navyše skúsenosti ukazujú, že porušenia sa časom môžu vyvíjať. Na začiatku môžu mať jednu formu a postupne začať vykazovať znaky druhej. ( 53 )

87.

Práve preto Súdny dvor ďalej zdôraznil, že bez ohľadu na to, či sa určitá forma konania z právneho hľadiska označí ako „zosúladený postup“, „dohoda“ alebo „rozhodnutie združenia podnikateľov“, právna analýza, ktorú treba uskutočniť podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ, nie je odlišná. ( 54 ) V kontexte prejednávanej veci môže byť užitočné poukázať na to, že nielen dohoda, ale aj zosúladený postup môže byť protisúťažný na základe cieľa. ( 55 )

88.

Zjavne to neznamená, že orgán na ochranu hospodárskej súťaže nemusí v požadovanej miere preukázať, že konanie, ktoré údajne predstavuje protisúťažnú „dohodu a/alebo zosúladený postup“, spĺňa podmienky takejto kvalifikácie. ( 56 )

89.

Prirodzene, podniky obvinené z účasti na porušení majú pri každej forme konania príležitosť namietať voči kvalifikácii uplatnenej orgánom na ochranu hospodárskej súťaže tým, že budú tvrdiť, že orgán nepredložil primerané dôkazy znakov skutkovej podstaty jednotlivých foriem údajného porušenia. ( 57 )

90.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že orgán na ochranu hospodárskej súťaže nemusí pri preukazovaní porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ označiť určitú formu konania ako dohodu alebo ako zosúladený postup, pokiaľ predloží primerané dôkazy znakov skutkových podstát jednotlivých vytýkaných foriem porušenia.

91.

Treťou otázkou, ktorú preskúmam ako poslednú, sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta, či sa v takej situácii ako v spore vo veci samej, keď spoločnosti vydávajúce kreditné karty neboli priamo zapojené do vymedzenia obsahu dohody, ale umožnili jej prijatie, akceptovali a uplatňovali ju, majú tieto spoločnosti na účely článku 101 ods. 1 ZFEÚ považovať za účastníkov tejto dohody alebo zosúladeného postupu.

92.

Ako som vysvetlil v predchádzajúcej časti týchto návrhov, orgán na ochranu hospodárskej súťaže vo všeobecnosti pri preukazovaní porušenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ nemusí kategorizovať konanie ako dohodu alebo ako zosúladený postup.

93.

V prejednávanej veci by teda postačovalo, ak by forma dohodnutého konania alebo koordinácie, ku ktorým došlo medzi spoločnosťami vydávajúcimi kreditné karty a bankami, ktoré boli stranami dohody o MIF, dosiahla úroveň, keď ju možno považovať za „zosúladený postup“, aby mohli byť uvedené spoločnosti zodpovedné za porušenie tvrdené orgánom na ochranu hospodárskej súťaže.

94.

Účastníci konania na Súdnom dvore sa dotkli ďalších dvoch otázok, ktoré si zasluhujú hlbšiu analýzu.

95.

Po prvé skutočnosť, že spoločnosti vydávajúce kreditné karty pôsobia na inom trhu, než je ten, na ktorom sa uplatňovala predmetná dohoda, znamená, že tieto spoločnosti nemožno považovať za zodpovedné za údajné porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ?

96.

Odpoveď na túto otázku je jednoznačne záporná. Článok 101 ZFEÚ je založený na zásade, že podniky majú rozhodovať o svojej politike na trhu nezávisle bez akéhokoľvek priameho či nepriameho kontaktu, ktorý by mohol nenáležitým spôsobom ovplyvniť slobodu ich konania. ( 58 ) Ako som uviedol v bode 23 vyššie, na tento účel je pôsobnosť článku 101 ods. 1 ZFEÚ pomerne široká, aby zahŕňal všetky formy dohodnutého konania alebo koordinácie, ktoré vedú k takému výsledku.

97.

Pojem „dohoda“ v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ sa neobmedzuje na takzvané „horizontálne dohody“ medzi podnikmi pôsobiacimi na rovnakom trhu (ktoré si teda navzájom skutočne alebo potenciálne konkurujú). V judikatúre súdov EÚ sa dá nájsť veľa príkladov, keď boli dohody medzi spoločnosťami pôsobiacimi v rozličných fázach výrobného reťazca alebo na susedných trhoch označené za porušenie článku 101 ods. 1 ZFEÚ. ( 59 ) Rovnaká logika musí platiť pre zosúladené postupy. ( 60 )

98.

Tieto zásady boli veľmi jasne potvrdené a do určitej miery rozvinuté v nedávnom rozsudku Súdneho dvora AC‑Treuhand ( 61 ), na ktorý sa účastníci konania vo svojich podaniach často odvolávajú. Súdny dvor v tomto rozsudku zdôraznil, že zo znenia ani z podstaty článku 101 ods. 1 ZFEÚ nevyplýva, že jeho pôsobnosť je obmedzená na tie formy dohodnutého konania, ktoré predpokladajú „vzájomné obmedzenie slobody konania na tom istom trhu, na ktorom by pôsobili všetci účastníci“. ( 62 ) Súdny dvor ďalej poukázal na to, že jeho judikatúra nikdy neobmedzila pôsobnosť tohto ustanovenia na podniky pôsobiace na dotknutom trhu či na trhoch, ktoré predchádzajú uvedenému trhu, nadväzujú naň alebo sú vo vzťahu k nemu vedľajšími trhmi. ( 63 ) Účasť podniku na dohode alebo na zosúladenom postupe môže predstavovať porušenie článku 101 ZFEÚ bez ohľadu na typ vykonávanej podnikateľskej činnosti a/alebo na trh, na ktorom pôsobí, pokiaľ prispieva k obmedzeniu hospodárskej súťaže na danom trhu. ( 64 )

99.

Rozsudok AC‑Treuhand sa týkal poradenskej spoločnosti, ktorá podporovala kartel poskytovaním služieb administratívnej povahy. ( 65 ) Súdny dvor konštatoval, že samotným účelom služieb poskytovaných týmto podnikom na základe zmlúv o poskytovaní služieb uzavretých s účastníkmi kartelu bolo dosiahnutie dotknutých protisúťažných cieľov. Tento podnik teda aktívne prispieval k uplatňovaniu a fungovaniu kartelu, pričom si bol plne vedomý nezákonnej povahy tejto činnosti. ( 66 )

100.

Otázka, či situácia spoločností vydávajúcich kreditné karty môže spĺňať podmienky stanovené v rozsudku AC‑Treuhand, pokiaľ ide o zodpovednosť „sprostredkovateľa“ podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ, ktorou sa účastníci konania zdĺhavo zaoberajú, je v kontexte prejednávanej veci tak trochu falošnou stopou. Dôvod je jednoduchý. Vzhľadom na skutkový a právny rámec prejednávanej veci spoločnosti vydávajúce kreditné karty neboli v porovnateľnej situácii ako spoločnosť AC‑Treuhand, t. j. v situácii obyčajného „sprostredkovateľa“. Zo skutkových okolností veci uvedených vnútroštátnym súdom vyplýva, že boli omnoho viac.

101.

Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom spoločnosti vydávajúce kreditné karty robili viac než len „sprostredkovanie“ dohody. Nabádali banky k dosiahnutiu dohody, a hoci sa na rokovaniach formálne nezúčastnili, ich záujmy na týchto rokovaniach zastupovala jedna z bánk (Kereskedelmi és Hitelbank Zrt.). Okrem toho spoločnosti vydávajúce kreditné karty upravili dohodu vo svojich vnútorných poriadkoch, boli informované o uzatvorení dohody a riadne ju uplatňovali aj vo vzťahu k bankám, ktoré k sieti pristúpili neskôr.

102.

Navyše na rozdiel od spoločnosti AC‑Treuhand mali spoločnosti vydávajúce kreditné karty priamejší a bezprostrednejší záujem na úspešnom plnení dohody. Nešlo totiž len o poskytovateľov služieb najatých bankami na plnenie určitých špecifických úloh. Spoločnosti MasterCard a Visa boli poskytovateľmi kreditných kariet, ktorých používanie bolo predmetom dohody o MIF. Spoločnosti vydávajúce kreditné karty teda nepôsobili na trhu, ktorý by nebol prepojený s trhom dotknutým dohodou o MIF, ale na priamo dotknutom dodávateľskom trhu. Skutočnosť, že zjavne priamo nedostávali nijaký podiel z MIF, ich nezbavuje záujmu na následnom plnení dohody o MIF.

103.

Domnievam sa teda, že na situáciu v prejednávanej veci sa priamo vzťahuje „tradičnejší“ vertikálny scenár: z dlhodobo ustálenej judikatúry vyplýva, že dohody alebo zosúladené postupy medzi spoločnosťami pôsobiacimi v rozličných fázach výrobného reťazca môžu predstavovať porušenie článku 101 ZFEÚ. ( 67 )

104.

Druhá a záverečná problematika vyplývajúca z prejudiciálnych otázok sa týka okolností, za akých v spore vo veci samej spoločnosti vydávajúce kreditné karty môžu niesť zodpovednosť za celé porušenie spolu s bankami, ktoré boli stranami dohody o MIF.

105.

Aj odpoveď na túto otázku sa dá nájsť v ustálenej judikatúre. Aby mohol orgán konštatovať, že podnik sa zúčastnil na porušení a bol zodpovedný za všetky prvky tohto porušenia, musí preukázať, že dotknutý podnik mal v úmysle prispieť svojím konaním k spoločným cieľom sledovaným všetkými účastníkmi a že si bol vedomý skutočného konania, ktoré ďalšie podniky plánovali alebo uskutočňovali pri sledovaní rovnakých cieľov, alebo že ho mohol dôvodne predpokladať a bol pripravený niesť toto riziko. ( 68 )

106.

Vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania poukazuje na to, že spoločnosti vydávajúce kreditné karty nezohrali nijakú úlohu v príprave dohody o MIF alebo pri určovaní výšky IF. Ako som však uviedol v bode 101 vyššie, vnútroštátny súd sa domnieva, že tieto spoločnosti podporili jej uzatvorenie, sprostredkovali jej prijatie a uplatňovali ju.

107.

Ak je skutkový stav skutočne taký, čo musí zistiť vnútroštátny súd, neváhal by som s konštatovaním, že spoločnosti vydávajúce kreditné karty sa vzhľadom na svoju úlohu a postavenie vo vzťahu k bankám, ktoré boli stranami dohody o MIF, zúčastňovali na údajnom porušení článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Podľa ustálenej judikatúry skutočnosť, že podnik sa nezúčastňoval na všetkých aspektoch protisúťažného mechanizmu, ani to, že zohrával len menšiu úlohu, nemá vplyv na konštatovanie existencie porušenia z jeho strany. ( 69 )

108.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu otázku v tom zmysle, že v takej situácii ako v spore vo veci samej, keď spoločnosti vydávajúce kreditné karty síce neboli priamo zapojené do vymedzenia obsahu dohody, ktorá údajne porušovala článok 101 ods. 1 ZFEÚ, ale sprostredkovali jej prijatie, akceptovali a uplatňovali ju, čo musí overiť vnútroštátny súd, možno tieto spoločnosti považovať za zodpovedné za toto porušenie.

109.

Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Kúria (Najvyšší súd, Maďarsko), takto: