1

Svojou žalobou založenou na článku 270 ZFEÚ sa žalobkyňa UG v podstate domáha na jednej strane zrušenia rozhodnutia zo 17. októbra 2016, ktorým Európska komisia vypovedala jej zmluvu zmluvného zamestnanca (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), a na druhej strane náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá jej údajne vznikla v dôsledku tohto rozhodnutia.

[omissis]

20

Žalobkyňa v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

21

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

22

Žalobkyňa vo svojich pripomienkach predložených po vyhlásení rozsudku o odvolaní zopakovala všetky návrhy uvedené v žalobe vrátane návrhov na náhradu údajne vzniknutej majetkovej a nemajetkovej ujmy, ako aj návrhov na vrátenie súm, ktoré podľa nej Komisia protiprávne zrazila z jej mzdy.

23

Naopak, Komisia tvrdí, že Všeobecný súd pôvodným rozsudkom právoplatne rozhodol o niektorých návrhoch žalobkyne.

24

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 61 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie je Všeobecný súd v prípade vrátenia veci viazaný právnymi otázkami, o ktorých rozhodol Súdny dvor (pozri rozsudok z 1. októbra 2020, CC/Parlament, C‑612/19 P, neuverejnený, EU:C:2020:776, bod 24 a citovanú judikatúru).

25

Po zrušení rozhodnutia Všeobecného súdu Súdnym dvorom a vrátení veci Všeobecnému súdu teda Všeobecný súd podľa článku 215 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu prejednáva vec na základe rozsudku Súdneho dvora a musí rozhodnúť o všetkých návrhoch žalobkyne s výnimkou tých, na ktoré odpovedajú tie časti výroku pôvodného rozhodnutia Všeobecného súdu, ktoré Súdny dvor nezrušil, ako aj dôvodov, ktoré sú nevyhnutným základom týchto častí výroku, ktoré nadobudli právnu silu rozhodnutej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 2021, Česká republika/Komisia, T‑627/16 RENV, neuverejnený, EU:T:2021:894, bod 105 a citovanú judikatúru).

26

V prejednávanej veci, ako je pripomenuté v bode 19 tohto rozsudku, Súdny dvor rozsudkom o odvolaní čiastočne zrušil pôvodný rozsudok v rozsahu, v akom po prvé zrušil napadnuté rozhodnutie (rozsudok o odvolaní, body 20 až 44), po druhé konštatoval, že Komisia sa dopustila protiprávneho konania, za ktoré môže niesť zodpovednosť, a vyzval účastníkov konania, aby dospeli k dohode stanovujúcej primeranú peňažnú náhradu majetkovej ujmy (rozsudok o odvolaní, bod 45), a po tretie zamietol ako neprípustný žalobný návrh žalobkyne týkajúci sa jej nemajetkovej ujmy (rozsudok o odvolaní, body 55 až 62).

27

V dôsledku toho s výnimkou odôvodnenia pôvodného rozsudku, ktoré Súdny dvor vyhlásil za protiprávne, ako je uvedené v bode 26 vyššie, a ktoré sa týka návrhov žalobkyne na zrušenie napadnutého rozhodnutia a na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá jej údajne vznikla v dôsledku tohto rozhodnutia, tento rozsudok nadobudol právoplatnosť.

28

Všeobecný súd tak v prvom rade právoplatne rozhodol o návrhu žalobkyne na zrušenie listu z 8. septembra 2016, hodnotiacej správy za rok 2015, zrážok zo mzdy a rozhodnutí, ktorými Komisia považovala neprítomnosť žalobkyne v práci z 30. a 31. mája 2016 za neodôvodnenú, ďalej o návrhu na opätovné prijatie žalobkyne do zamestnania a jej uvedenie do situácie pred konaním začatým listom z 8. septembra 2016 a nakoniec o návrhu, aby bola Komisii uložená povinnosť vrátiť preplatok a aby Všeobecný súd určil, že dodatočné sumy požadované Komisiou nie sú oprávnené.

29

Za týchto podmienok je potrebné, aby Všeobecný súd v rámci tohto konania preskúmal len návrhy žalobkyne smerujúce jednak k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a jednak k náhrade majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá žalobkyni údajne vznikla v dôsledku tohto rozhodnutia.

30

Z toho vyplýva, že návrh žalobkyne na zopakovanie všetkých návrhov pripomenutých v bode 20 vyššie v rámci tohto konania musí byť zamietnutý ako neprípustný.

31

Na úvod treba pripomenúť, že zo žaloby vyplýva, že hoci prvý žalobný návrh formálne smeruje k zrušeniu rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, treba vychádzať z toho, že v skutočnosti smeruje k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

32

Na podporu týchto návrhov žalobkyňa v podstate uvádza sedem žalobných dôvodov založených po prvé na nedostatku odôvodnenia, po druhé na porušení článku 51 služobného poriadku a práva byť vypočutý, po tretie na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právo na rodičovskú dovolenku a právo pracovníkov na informácie a konzultácie, po štvrté na viacerých zjavne nesprávnych posúdeniach a nesprávnych skutkových zisteniach, po piate na porušení zásady proporcionality, po šieste na porušení disciplinárneho konania stanoveného v prílohe IX služobného poriadku a po siedme na zneužití právomoci.

33

Žalobkyňa tvrdí, že dôvody uvedené v liste z 8. septembra 2016 a v napadnutom rozhodnutí sú nejasné a nepresné, najmä dôvody prepustenia týkajúce sa roku 2015, ktoré sa nachádzajú na strane 3 písm. a) až f) a na strane 4 písm. i) listu z 8. septembra 2016, ako aj dôvody uvedené na strane 2 písm. c), e) a g) a na strane 5 písm. d) tohto listu.

34

Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

35

V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že rozhodnutie o prepustení dočasného alebo zmluvného zamestnanca prijatého na dobu neurčitú na základe článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ podlieha požiadavkám odôvodnenia stanoveným v článku 25 služobného poriadku, podľa ktorého „každé rozhodnutie týkajúce sa konkrétneho jednotlivca, prijaté v súlade s týmto služobným poriadkom, sa bezodkladne písomne oznámi dotknutému úradníkovi“ a „každé rozhodnutie negatívne ovplyvňujúce úradníka musí uvádzať dôvody, na ktorých je založené“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. októbra 2011, P/Parlament, T‑213/10 P, EU:T:2011:617, bod 28, a zo 4. decembra 2013, ETF/Schuerings, T‑107/11 P, EU:T:2013:624, bod 77 a citovanú judikatúru).

36

Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie aktov inštitúcií Európskej únie vyžadované v článku 296 ZFEÚ a v článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby dotknuté osoby mohli pochopiť dôvody prijatého opatrenia a príslušný súd ho mohol preskúmať. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, povahu uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto objasnení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa však, aby odôvodnenie uvádzalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa musí posúdiť nielen v súvislosti so znením tohto aktu, ale aj so zreteľom na jeho kontext a všetky právne ustanovenia, ktoré upravujú dotknutú oblasť (pozri rozsudok z 11. júna 2020, Komisia/Di Bernardo, C‑114/19 P, EU:C:2020:457, body 29 a 51 a citovanú judikatúru).

37

V dôsledku toho možno odôvodnenie rozhodnutia považovať za neexistujúce alebo nedostatočné najmä vzhľadom na účel požiadavky odôvodnenia a všetky skutočnosti uvedené v bodoch 35 a 36 tohto rozsudku.

38

V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia a z listu z 8. septembra 2016, na ktorý napadnuté rozhodnutie odkazuje, vyplýva, že Komisia vypovedala zmluvu žalobkyne na dobu neurčitú v súlade s článkom 47 písm. c) PZOZ z dôvodu, že úroveň jej výkonnosti a správania je nezlučiteľná s potrebami služby, keďže nebolo možné spoľahnúť sa, že žalobkyňa bude plniť ciele a úlohy, ktoré jej boli zverené, keďže sa aktívne neusilovala pomáhať svojim kolegom a nezohľadňovala záujem služby ani ho nepovažovala za prioritný, čo malo negatívne dôsledky na kontinuitu a kvalitu služby ponúkanej v Centre polyvalent de l’Enfance (Stredisko mimoškolskej starostlivosti o deti; ďalej len „CPE“) tak deťom, ako aj ich rodičom.

39

OOUPZ konkrétne poukázal na približne 20 skutočností podrobne opísaných v liste z 8. septembra 2016, ktoré sa týkali správania žalobkyne v rokoch 2013 až 2016.

40

Po prvé, pokiaľ ide o rok 2013, OOUPZ tak pripomenul znenie hodnotiacej správy týkajúcej sa roku 2013 (ďalej len „hodnotiaca správa za rok 2013“), podľa ktorého sa žalobkyňa jednak veľmi málo angažovala v pracovných skupinách „Varenie“ a „Organizovanie informačných stretnutí pre rodičov“ a jednak plánovala svoje činnosti súvisiace s týmito pracovnými skupinami počas takzvaného „pružného“ pracovného času, počas ktorého sa nestarala o deti, takže niektorí rodičia sa sťažovali na neprítomnosť žalobkyne v triede, keď si prišli vyzdvihnúť svoje deti.

41

Po druhé, pokiaľ ide o rok 2014, OOUPZ pripomenul znenie hodnotiacej správy týkajúcej sa roku 2014 (ďalej len „hodnotiaca správa za rok 2014“), podľa ktorého ťažkosti, ktoré mala žalobkyňa pri zosúlaďovaní svojho pracovného a osobného života, a nezohľadnenie záujmov služby pri plánovaní činností spojených s jej funkciou zástupcu zamestnancov mali negatívne dôsledky na riadny priebeh služby.

42

OOUPZ konkrétne poukázal na tieto skutočnosti: po prvé predčasnú žiadosť žalobkyne z 24. apríla 2014 o prácu na plný úväzok, hoci od 1. januára 2014 bolo plánované, že od 1. mája 2014 bude pracovať na čiastočný úväzok; po druhé jej neospravedlnenú neprítomnosť 7. mája a 16. júna 2014; po tretie okolnosti, za akých žalobkyňa plánovala svoju neprítomnosť 2. mája 2014, a túto neprítomnosť oznámila službe v deň neprítomnosti; po štvrté jej neospravedlnenú neprítomnosť z 18. júna 2014; po piate skutočnosť, že žalobkyňa informovala nadriadených o svojej neprítomnosti 26. februára 2014 z dôvodu svojej účasti na stretnutí odborov len deň predtým o 17 h 26; po šieste skutočnosť, že 9. decembra 2014 sa jedna z kolegýň žalobkyne sťažovala na jej nedostatočnú spoluprácu a komunikáciu; po siedme okolnosti, za akých žalobkyňa informovala nadriadených o svojej neprítomnosti 11. a 12. decembra 2014 z dôvodu svojej účasti na plenárnom zasadnutí spoločného poradného výboru (ďalej len „SPV“) až v predvečer 11. decembra 2014, a svojich kolegov, s ktorými mala v tieto dni pracovať, neinformovala o svojej neprítomnosti, a po ôsme skutočnosť, že žalobkyňa kontaktovala nadriadených s cieľom vrátiť sa k práci na plný úväzok po práci na polovičný úväzok zo zdravotných dôvodov poskytnutej na obdobie od 17. novembra do 23. decembra 2014 až 22. decembra 2014.

43

Po tretie, pokiaľ ide o rok 2015, OOUPZ pripomenul, že podľa hodnotiacej správy za rok 2015 sa úroveň výkonnosti žalobkyne považovala za neuspokojivú.

44

OOUPZ konkrétne poukázal na tieto skutočnosti: po prvé jej nedostatočné alebo chýbajúce zapojenie do pracovných skupín, ktorých bola členkou; po druhé jej nedostatočnú aktivitu, keď pracovala ako „rotujúca“ vychovávateľka; po tretie skutočnosť, že žalobkyňa neposkytla svojim nadriadeným informácie o realizácii cieľa organizovania jogových aktivít; po štvrté skutočnosť, že žalobkyňa nevypracovala tabuľku vzdelávacích činností; po piate chýbajúcu kontinuitu v starostlivosti o skupinu detí, za ktorú bola žalobkyňa zodpovedná; po šieste skutočnosť, že niektorí kolegovia mali ťažkosti pri práci so žalobkyňou, a po siedme jej nedostatočnú komunikáciu v súvislosti s niektorými absenciami v júni 2015.

45

Po štvrté, pokiaľ ide o rok 2016, OOUPZ pripomenul tri ciele, ktoré boli žalobkyni pridelené v hodnotiacej správe za rok 2015, konkrétne po prvé vytvorenie tabuľky vzdelávacích činností, po druhé, aby sa viac angažovala pri plnení úloh rôznych pracovných skupín, ktorých bola členkou ako kontaktná osoba alebo náhradníčka, a to prostredníctvom vykonávania štyroch osobitných opatrení („zostavenie a distribúcia troch časopisov CPE“, „vedenie mesačnej tabuľky so zoznamom pripomienok/problémov, ktoré sa vyskytli“, „návrhy/plánovanie pohybových aktivít počas školských prázdnin“ a „príprava ročnej správy skupiny ‚Šport‘“), a po tretie naplánovanie rodičovskej dovolenky v dostatočnom predstihu s cieľom uľahčiť jej nahradenie a riadnu organizáciu školského roka 2016/2017.

46

OOUPZ tak uviedol, že hoci žalobkyňa vedela o cieľoch uvedených v bode 45 vyššie od 5. apríla 2016, nezaznamenal nijaký náznak zlepšenia jej výkonnosti vzhľadom na tieto ciele.

47

V tejto súvislosti OOUPZ poukázal na pretrvávanie ťažkostí uvedených v hodnotiacich správach z rokov 2014 a 2015, konkrétne: po prvé skutočnosť, že žalobkyňa nevypracovala tabuľku vzdelávacích činností uvedenú v bode 45 vyššie pred svojím odchodom na rodičovskú dovolenku 15. júla 2016; po druhé jej nedostatočnú aktivitu v pracovných skupinách, o čom svedčí neexistencia mesačnej správy o otázkach týkajúcich sa kolektívneho stravovania v CPE, nedostatočná aktívna účasť v pracovnej skupine „Šport“, nevypracovanie ročných správ skupín „Varenie“ a „Časopis CPE“ pred jej odchodom na rodičovskú dovolenku a skutočnosť, že v júli 2016 zaslala vydanie časopisu CPE z decembra 2015 s názvom „Vianoce 2015“ (ďalej len „vianočné číslo z roku 2015“), ktoré jej nadriadení už nepovažovali za relevantné; po tretie skutočnosť, že žalobkyňa pri podaní žiadosti o rodičovskú dovolenku z 25. apríla 2016 nezohľadnila informácie od vedúcej oddelenia z 18. februára a 21. marca 2016, podľa ktorých na jednej strane dovolenka počas mesiaca september nie je žiaduca a na druhej strane rodičovská dovolenka na začiatku školského roka je možná len počas dvoch alebo troch mesiacov; po štvrté slabú komunikáciu žalobkyne s nadriadenými a kolegami v súvislosti s jej absenciami, najmä s absenciami z 28. januára a 24. mája 2016, a po piate jej neospravedlnená neprítomnosť 30. a 31. mája 2016.

48

Za týchto podmienok treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo prijaté po oznámení listu z 8. septembra 2016, a teda v kontexte, ktorý je žalobkyni známy, uvádza tak právne úvahy, ako aj dostatočný počet skutočností, ktoré majú zásadný význam pre štruktúru tohto rozhodnutia a ktoré žalobkyni umožnili posúdiť jeho dôvodnosť a zákonnosť.

49

Tvrdenia žalobkyne, podľa ktorých niektoré dôvody uvedené v liste z 8. septembra 2016, na ktorý odkazuje napadnuté rozhodnutie, nie sú dostatočne presné, nemôžu spochybniť záver uvedený v bode 48 vyššie.

50

Na jednej strane je pravda, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia inštitúcie EÚ možno konštatovať aj vtedy, ak dotknuté rozhodnutie obsahuje určité prvky odôvodnenia. Nemožno ho však konštatovať v prípade, že je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia rozporuplné alebo nezrozumiteľné, alebo ak sú prvky odôvodnenia nachádzajúce sa v dotknutom rozhodnutí natoľko neúplné, že v nijakom prípade neumožňujú adresátovi v kontexte jeho prijatia pochopiť úvahy jeho autora (pozri rozsudok z 11. júna 2020, Komisia/Di Bernardo, C‑114/19 P, EU:C:2020:457, bod 55 a citovanú judikatúru).

51

V prejednávanej veci však odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je ani rozporuplné, ani nezrozumiteľné, a aj keby bolo možné niektoré z jeho dôvodov považovať za neúplné, nič to nemení na tom, že jasne a jednoznačne uvádza úvahy svojho autora.

52

Na druhej strane treba pripomenúť, že odôvodnenie rozhodnutia spočíva vo formálnom vyjadrení dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. Ak sú tieto dôvody postihnuté chybami, tieto chyby majú vplyv na zákonnosť rozhodnutia z vecného hľadiska, ale nie na jeho odôvodnenie, ktoré môže byť postačujúce, aj keď vyjadruje nesprávne dôvody. Z toho vyplýva, že výhrady a tvrdenia spochybňujúce dôvodnosť aktu nie sú relevantné v rámci žalobného dôvodu založeného na neexistencii alebo nedostatku odôvodnenia (pozri rozsudok z 12. októbra 2022, Paesen/ESVČ, T‑88/21, EU:T:2022:631, bod 67 a citovanú judikatúru).

53

Žalobkyňa teda v rámci tohto žalobného dôvodu nemôže účinne spochybniť dôvodnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvedeného na strane 2 písm. c), e) a g), na strane 3 písm. b) a e), na strane 4 písm. i) a na strane 5 písm. d) listu z 8. septembra 2016.

54

V dôsledku toho musí byť prvý žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

[omissis]

73

Tento žalobný dôvod sa skladá z dvoch častí.

74

Prvá časť je v podstate založená na porušení článku 42a služobného poriadku z hľadiska minimálnych požiadaviek uvedených v článku 5 ods. 4 revidovanej rámcovej dohody o rodičovskej dovolenke uzavretej 18. júna 2009 európskymi prierezovými odvetvovými organizáciami sociálnych partnerov (BUSINESSEUROPE, UEAPME, CEEP a ETUC) (ďalej len „rámcová dohoda“) v znení uplatniteľnom na základe smernice Rady 2010/18/EÚ z 8. marca 2010, ktorou sa vykonáva revidovaná Rámcová dohoda o rodičovskej dovolenke uzavretá medzi BUSINESSEUROPE, UEAPME, CEEP a ETUC a zrušuje smernica 96/34/ES (Ú. v. EÚ L 68, 2010, s. 13).

75

Druhá časť tretieho žalobného dôvodu je v podstate založená na jednej strane na nesprávnom právnom posúdení vyplývajúcom z toho, že Komisia nezohľadnila minimálne požiadavky uvedené v článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/14/ES z 11. marca 2002, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre informovanie a porady so zamestnancami v Európskom spoločenstve (Ú. v. ES L 80, 2002, s. 29; Mim. vyd. 05/004, s. 219), a na druhej strane na porušení zákazu marenia odborovej činnosti.

76

Táto časť žalobného dôvodu obsahuje dve výhrady založené na tom, že napadnuté rozhodnutie porušilo tieto ustanovenia po prvé tým, že žalobkyňa bola prepustená počas rodičovskej dovolenky, a po druhé z dôvodu jej žiadosti o rodičovskú dovolenku.

77

Na úvod treba pripomenúť, že článok 42a druhý odsek služobného poriadku najmä stanovuje, že počas rodičovskej dovolenky si úradník „zachová svoje pracovné miesto“.

78

Navyše článok 16 PZOZ stanovuje, že článok 42a služobného poriadku sa analogicky uplatňuje na dočasných zamestnancov a že rodičovská dovolenka nesmie presiahnuť trvanie zmluvy. Článok 91 PZOZ stanovuje, že samotný článok 16 PZOZ sa analogicky uplatní na zmluvných zamestnancov.

79

Okrem toho cieľom smernice 2010/18, ako vyplýva z jej článku 1, je vykonať rámcovú dohodu.

80

Je síce pravda, že podľa článku 288 tretieho odseku ZFEÚ záväzná povaha smernice, akou je smernica 2010/18, na ktorej je založená možnosť odvolávať sa na túto smernicu, existuje len vo vzťahu ku „každ[ému] člensk[ému] štát[u], ktorému je určená“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2013, Portgás, C‑425/12, EU:C:2013:829, bod 22 a citovanú judikatúru).

81

Na jednej strane však článok 1e ods. 2 služobného poriadku, ktorý sa analogicky uplatní na zmluvných zamestnancov na základe článku 80 ods. 4 PZOZ, stanovuje, že „úradníkom v aktívnom pracovnom pomere sú poskytnuté pracovné podmienky spĺňajúce príslušné zdravotné a bezpečnostné normy, ktoré sú aspoň rovnocenné s minimálnymi požiadavkami, uplatniteľnými podľa opatrení, schválených v týchto oblastiach podľa zmlúv“. Na druhej strane podľa všeobecnej zásady výkladu sa má akt Únie vykladať v čo najväčšej možnej miere spôsobom, ktorý nespochybňuje jeho platnosť, a v súlade s primárnym právom ako celkom, najmä s ustanoveniami Charty (pozri rozsudok z 13. septembra 2018, UBS Europe a i., C‑358/16, EU:C:2018:715, bod 53 a citovanú judikatúru).

82

Všeobecný súd má teda uprednostniť taký výklad ustanovení služobného poriadku, ktorý umožňuje zabezpečiť jeho súlad so zásadami sociálneho práva Únie, ktoré sú výslovne zakotvené v Charte, a začleniť do služobného poriadku podstatu ustanovení sekundárneho práva Únie, ktoré predstavujú pravidlá minimálnej ochrany, ktoré prípadne doplnia ostatné ustanovenia služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2013, Preskúmanie Komisia/Strack, C‑579/12 RX‑II, EU:C:2013:570, bod 46).

83

Okrem toho treba na jednej strane pripomenúť, že ako vyplýva z článku 51 ods. 1 Charty, jej ustanovenia sú určené najmä inštitúciám Únie, ktoré sú v dôsledku toho povinné dodržiavať práva, ktoré zakotvuje. Na druhej strane vzhľadom na to, že článok 33 ods. 2 Charty má v súlade s článkom 6 ods. 1 prvým pododsekom ZEÚ rovnakú právnu silu ako ustanovenia Zmlúv, jeho dodržiavanie platí pre normotvorcu Únie najmä vtedy, keď na základe článku 336 ZFEÚ prijíma taký akt, akým je služobný poriadok (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2020, Komisia a Rada/Carreras Sequeros a i., C‑119/19 P a C‑126/19 P, EU:C:2020:676, bod 110 a citovanú judikatúru).

84

Práve s cieľom uľahčiť zosúladenie pracovných a rodinných povinností pracujúcich rodičov však bolo právo na rodičovskú dovolenku zahrnuté do článku 33 ods. 2 Charty medzi základné sociálne práva zoskupené v jej hlave IV pod názvom „Solidarita“. Toto ustanovenie spresňuje, že na účely zosúladenia rodinného a pracovného života má každý právo najmä na rodičovskú dovolenku po narodení alebo osvojení dieťaťa (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, Maïstrellis,C‑222/14, EU:C:2015:473, bod 39 a citovanú judikatúru).

85

Podľa vysvetliviek k Charte (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17) (ďalej len „vysvetlivky“), ktoré sa v súlade s článkom 6 ods. 1 tretím pododsekom ZEÚ a článkom 52 ods. 7 Charty musia zohľadniť pri jej výklade, je článok 33 ods. 2 Charty inšpirovaný najmä smernicou Rady 96/34/ES z 3. júna 1996 o rámcovej dohode o rodičovskej dovolenke uzavretej medzi UNICE, CEEP a ETUC (Ú. v. ES L 145, 1996, s. 4; Mim. vyd. 05/002, s. 285), ktorá bola nahradená smernicou 2010/18.

86

Pokiaľ ide o článok 33 ods. 2 Charty, z vysvetliviek tak vyplýva, že odkaz týchto ustanovení na smernicu 96/34 a ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia na smernicu 2010/18 predstavuje odkaz na ustanovenia tejto smernice, ktoré odrážajú a objasňujú základné právo na rodičovskú dovolenku zakotvené v tomto ustanovení Charty.

87

Platí to pre ustanovenie, ktorého cieľom je chrániť pracovníkov pred prepustením z dôvodu podania žiadosti o rodičovskú dovolenku alebo jej čerpania, ktoré treba podľa judikatúry Súdneho dvora chápať tak, že odráža sociálne právo Únie, ktoré má osobitný význam [pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. februára 2014, Lyreco Belgium, C‑588/12, EU:C:2014:99, bod 36, a z 25. februára 2021, Caisse pour l’avenir des enfants (Zamestnanie pri narodení dieťaťa), C‑129/20, EU:C:2021:140, bod 44].

88

V dôsledku toho minimálne požiadavky článku 5 ods. 4 rámcovej dohody v rozsahu, v akom zaručujú každému pracovníkovi ochranu pred menej priaznivým zaobchádzaním alebo prepustením z dôvodu požadovania alebo čerpania rodičovskej dovolenky, sú neoddeliteľnou súčasťou služobného poriadku a musia sa s výhradou výhodnejších ustanovení, ktoré tento služobný poriadok obsahuje, uplatniť na úradníkov a zamestnancov inštitúcií Únie (pozri analogicky rozsudok z 8. septembra 2020, Komisia a Rada/Carreras Sequeros a i., C‑119/19 P a C‑126/19 P, EU:C:2020:676, bod 116 a citovanú judikatúru).

89

Z toho vyplýva, že žalobkyňa dôvodne tvrdí, že Všeobecný súd musí pri výklade článku 42a služobného poriadku v rámci preskúmania dvoch výhrad v tejto časti žalobného dôvodu zohľadniť článok 5 ods. 4 rámcovej dohody, ktorý je uplatniteľný na základe smernice 2010/18.

90

Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia tým, že ju prepustila počas rodičovskej dovolenky, porušila článok 42a služobného poriadku v spojení s minimálnymi požiadavkami uvedenými v článku 5 ods. 4 rámcovej dohody.

91

Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne a okrem toho tvrdí, že táto výhrada je neprípustná.

92

Na úvod treba uviesť, že žalobkyňa namieta porušenie článku 42a služobného poriadku z hľadiska minimálnych požiadaviek uvedených v článku 5 ods. 4 rámcovej dohody z dôvodu, že OOUPZ prijal napadnuté rozhodnutie počas jej rodičovskej dovolenky, a nie z dôvodu, že toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť v čase, keď čerpala rodičovskú dovolenku, takže v poslednom uvedenom prípade by prijatie napadnutého rozhodnutia malo za následok prerušenie rodičovskej dovolenky.

93

V dôsledku toho je len potrebné, aby Všeobecný súd určil, či OOUPZ mohol bez porušenia článku 42a služobného poriadku v spojení s minimálnymi požiadavkami uvedenými v článku 5 ods. 4 rámcovej dohody prijať napadnuté rozhodnutie v deň, keď žalobkyňa už bola na rodičovskej dovolenke, a nečakať na jej opätovné začlenenie do pracovného procesu. Na tento účel treba zohľadniť nielen znenie článku 42a služobného poriadku, ale aj kontext tohto ustanovenia a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. septembra 2022, TC Medical Air Ambulance Agency, C‑633/20, EU:C:2022:733, bod 39 a citovanú judikatúru).

94

Po prvé je pravda, že znenie článku 42a služobného poriadku ukladá OOUPZ povinnosť zachovať pracovné miesto úradníka, ktorý je rodičovskej dovolenke, počas obdobia rodičovskej dovolenky.

95

V súlade s článkom 1a služobného poriadku sú totiž úradníci vymenovaní na stále pracovné miesto inštitúcie Únie, takže úradník, ktorý čerpá takúto dovolenku, sa po skončení rodičovskej dovolenky v zásade vráti na svoje pracovné miesto.

96

Naopak, pokiaľ ide o rodičovskú dovolenku priznanú zmluvnému zamestnancovi, ktorý podľa článku 3a PZOZ nie je pridelený na pracovné miesto stanovené v pláne pracovných miest pripojenom k rozpočtového oddielu dotknutej inštitúcie, pojem „pracovné miesto“ uvedený v článku 42a služobného poriadku sa nevyhnutne vzťahuje na pracovné miesta na čiastočný alebo plný úväzok, na ktorých výkon bol zamestnanec prijatý.

97

Znenie článku 42a služobného poriadku však nebráni tomu, aby príslušný orgán prijal rozhodnutie o prepustení úradníka alebo o ukončení zmluvy zmluvného alebo dočasného zamestnanca, hoci tento zamestnanec je ku dňu tohto rozhodnutia na rodičovskej dovolenke a v zásade sa má po skončení tejto dovolenky vrátiť na svoje pracovné miesto alebo do svojej funkcie.

98

Po druhé je tento výklad potvrdený kontextom článku 42a služobného poriadku, najmä ustanoveniami služobného poriadku a PZOZ, ktoré sa týkajú podmienok ukončenia služobného pomeru.

99

Po prvé článok 47 služobného poriadku, ktorý v súvislosti s úradníkmi vymedzuje rôzne situácie, v ktorých môžu ukončiť služobný pomer, nestanovuje nijakú výhradu ani výnimku spojenú s umiestnením dotknutého úradníka na rodičovskú dovolenku. To isté platí pre článok 51 týkajúci sa riešenia odbornej nespôsobilosti a článok 9 ods. 1 písm. h) prílohy IX služobného poriadku týkajúci sa odvolania z funkcie z disciplinárnych dôvodov.

100

Po druhé je tento výklad potvrdený článkom 47 PZOZ, ktorý sa týka skončenia pracovného pomeru dočasných zamestnancov a analogicky sa uplatňuje na zmluvných zamestnancov podľa článku 119 prvého odseku PZOZ.

101

V prvom rade ani článok 47 PZOZ nestanovuje výhradu alebo výnimku spojenú s umiestnením dotknutého zamestnanca na rodičovskú dovolenku.

102

Ďalej tak článok 47 písm. b) bod ii) PZOZ, pokiaľ ide o ukončenie zmlúv na dobu určitú, ako aj článok 47 písm. c) bod i) PZOZ, pokiaľ ide o ukončenie zmlúv na dobu neurčitú, stanovujú, že výpovedná lehota nemôže začať plynúť a musí byť prerušená počas tehotenstva potvrdeného lekárskym potvrdením alebo počas materskej dovolenky či práceneschopnosti, pokiaľ toto obdobie nie je dlhšie ako tri mesiace.

103

V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že tieto ustanovenia nezakazujú prijatie rozhodnutia o ukončení zmluvy dočasného alebo zmluvného zamestnanca počas materskej dovolenky alebo práceneschopnosti, ale stanovujú podmienku výpovednej lehoty, ktorej takéto ukončenie podlieha (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2019, WN/Parlament, T‑431/18, neuverejnený, EU:T:2019:781, bod 114).

104

Rodičovská dovolenka však nie je jedným z dôvodov uvedených v článku 47 PZOZ na prerušenie plynutia výpovednej lehoty stanovenej v zmluve, po uplynutí ktorej môže dôjsť k prepusteniu dočasného alebo zmluvného zamestnanca.

105

Z toho na jednej strane vyplýva, že OOUPZ môže prijať rozhodnutie o ukončení zmluvy dočasného alebo zmluvného zamestnanca počas rodičovskej dovolenky dotknutého zamestnanca najmä z dôvodu jeho odbornej nespôsobilosti, a na druhej strane, že čerpanie rodičovskej dovolenky týmto zamestnancom nebráni plynutiu výpovednej lehoty ani ju neprerušuje.

106

Po tretie je tento výklad potvrdený účelom článku 42a služobného poriadku, ktorý vyplýva z úvodných odôvodnení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 124, 2004, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130).

107

Normotvorca Únie totiž tým, že prijatím nariadenia č. 723/2004 rozšíril základné právo na rodičovskú dovolenku na úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, chcel prispôsobiť služobný poriadok podstatnému pokroku a inováciám, ku ktorým došlo v spoločnosti od prvého prijatia služobného poriadku a PZOZ v roku 1962, a zároveň rešpektovať administratívnu kultúru a tradíciu Únie založenú na zásade služby občanom (odôvodnenie 1 nariadenia č. 723/2004).

108

Podľa odôvodnenia 2 nariadenia č. 723/2004 je teda cieľom Únie byť vybavená verejnou správou vysokej kvality, ktorá dokáže plniť svoje úlohy najlepším možným spôsobom v súlade so Zmluvami. Základné právo úradníkov a zamestnancov Únie na rodičovskú dovolenku sa musí zosúladiť s týmto cieľom.

109

Vzhľadom na tieto ciele základné právo na rodičovskú dovolenku, ktoré požíva úradník alebo zamestnanec, nemôže oddialiť rozhodnutie o prepustení dotknutého úradníka alebo zamestnanca, ak má príslušný orgán dostatok informácií na preukázanie jeho odbornej nespôsobilosti alebo závažného disciplinárneho previnenia.

110

Po štvrté a nakoniec sa má článok 42a služobného poriadku v súlade s bodmi 79 až 89 tohto rozsudku vykladať s prihliadnutím na minimálne požiadavky uvedené v článku 5 ods. 4 rámcovej dohody, ktorý sa uplatňuje na základe smernice 2010/18.

111

V tejto súvislosti z judikatúry týkajúcej sa doložky 2 bodu 4 rámcovej dohody o rodičovskej dovolenke uzavretej 14. decembra 1995, ktorá je pripojená k smernici 96/34, ktorá v podstate zodpovedá článku 5 ods. 4 rámcovej dohody, vyplýva, že aby sa pracovníkom umožnil skutočný výkon práva na rodičovskú dovolenku, tento článok predpokladá, že sa prijmú potrebné opatrenia na ochranu pracovníkov pred menej priaznivým zaobchádzaním alebo prepustením z dôvodu podania žiadosti alebo čerpania rodičovskej dovolenky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, Lyreco Belgium, C‑588/12, EU:C:2014:99, bod 34).

112

Článok 5 ods. 4 rámcovej dohody teda nemá za cieľ ani za následok to, že zamestnávateľ nemôže rozhodnúť o prepustení pracovníka, ktorý ku dňu prijatia tohto rozhodnutia čerpá rodičovskú dovolenku, pokiaľ toto prepustenie nie je odôvodnené žiadosťou o túto dovolenku alebo jej čerpaním a spĺňa ostatné podmienky stanovené uplatniteľným právom alebo právnymi predpismi.

113

Z bodov 93 až 112 vyššie teda vyplýva, že žalobkyňa nemôže dôvodne namietať porušenie článku 42a služobného poriadku v spojení s minimálnymi požiadavkami uvedenými v článku 5 ods. 4 rámcovej dohody z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie prijal OOUPZ v čase, keď čerpala rodičovskú dovolenku.

114

V dôsledku toho nie je potrebné rozhodnúť o námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou a prvá výhrada tejto časti žalobného dôvodu musí byť zamietnutá ako nedôvodná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. mája 2022, TK/Komisia, T‑435/21, neuverejnený, EU:T:2022:303, bod 42).

115

Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia tým, že ju prepustila z dôvodu jej žiadosti o rodičovskú dovolenku, porušila článok 42a služobného poriadku v spojení s minimálnymi požiadavkami uvedenými v článku 5 ods. 4 rámcovej dohody.

116

Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

117

Po prvé treba na úvod pripomenúť, že znenie článku 42a služobného poriadku nezakazuje príslušnému orgánu prepustiť úradníka alebo zamestnanca z dôvodu, že požiadal o rodičovskú dovolenku alebo ju čerpal. Z bodov 79 až 89 tohto rozsudku však vyplýva, že toto ustanovenie sa má vykladať vo svetle minimálnych požiadaviek stanovených v článku 5 ods. 4 rámcovej dohody.

118

Ako totiž vyplýva z prvého odseku preambuly rámcovej dohody a z odôvodnenia 8 smernice 2010/18, táto rámcová dohoda predstavuje záväzok sociálnych partnerov zastúpených všeobecnými medziodvetvovými organizáciami stanoviť prostredníctvom minimálnych požiadaviek na rodičovskú dovolenku opatrenia na zosúladenie pracovných a rodinných povinností a na podporu rovnakých príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2017, H., C‑174/16, EU:C:2017:637, body 29 a 30).

119

Ciele sledované rámcovou dohodou tak súvisia so zlepšovaním životných a pracovných podmienok a s existenciou primeranej sociálnej ochrany pracovníkov, a ako vyplýva z článku 151 ZFEÚ, patria medzi ciele sledované sociálnou politikou Únie (pozri rozsudok zo 7. septembra 2017, H., C‑174/16, EU:C:2017:637, bod 33 a citovanú judikatúru).

120

Aby sa teda pracovníkom umožnil skutočný výkon ich práva na rodičovskú dovolenku, článok 5 ods. 4 rámcovej dohody predpokladá, že v súlade s platnými právnymi predpismi, kolektívnymi zmluvami alebo praxou musia byť prijaté potrebné opatrenia na ochranu pracovníkov najmä pred prepustením z dôvodu podania žiadosti alebo čerpania rodičovskej dovolenky (pozri analogicky rozsudok z 27. februára 2014, Lyreco Belgium, C‑588/12, EU:C:2014:99, bod 34).

121

Vzhľadom na ciele sledované rámcovou dohodou, ktoré sú pripomenuté v bode 118 tohto rozsudku, sa však musí článok 5 ods. 4 chápať tak, že vyjadruje zásadu sociálneho práva Únie, ktorá má osobitný význam, a preto sa nemôže vykladať reštriktívne (pozri analogicky rozsudok z 27. februára 2014, Lyreco Belgium, C‑588/12, EU:C:2014:99, bod 36 a citovanú judikatúru).

122

Po druhé ustanovenia článku 42a služobného poriadku v spojení s minimálnymi požiadavkami uvedenými v článku 5 ods. 4 rámcovej dohody zakazujú príslušnému orgánu prepustiť úradníka alebo zamestnanca z dôvodu odbornej nespôsobilosti v prípade podania žiadosti o rodičovskú dovolenku, najmä z dôvodov týkajúcich sa začiatku a konca tejto dovolenky alebo jej dĺžky, o ktoré žiada v uvedenej žiadosti.

123

Po prvé totiž treba uviesť, že tak podľa ustanovení rámcovej dohody, ako aj podľa ustanovení článku 42a služobného poriadku je právo na rodičovskú dovolenku definované minimálnou dĺžkou trvania a časovým obmedzením spojeným s vekom dieťaťa, v súvislosti s ktorým sa o túto dovolenku žiada. Žiadosť o takú dovolenku tak nevyhnutne obsahuje spresnenia, pokiaľ ide o dátumy a trvanie dovolenky požadovanej žiadateľom.

124

Okrem toho práve tieto údaje týkajúce sa dátumov a dĺžky rodičovskej dovolenky umožňujú príslušnému orgánu určiť, či je čerpanie tejto dovolenky zlučiteľné s potrebami organizácie, v ktorej je žiadateľ zamestnaný.

125

Po druhé je tento výklad potvrdený článkom 3 ods. 2 rámcovej dohody, podľa ktorého má pracovník vopred v určitej lehote informovať zamestnávateľa nielen o svojom úmysle uplatniť si právo na rodičovskú dovolenku, ale aj o dátume začiatku a konca dovolenky, pričom dĺžka tejto lehoty musí zohľadňovať záujmy pracovníkov a zamestnávateľov.

126

Po tretie prax, podľa ktorej by pracovník mohol byť prepustený v rámci konania o odbornej nespôsobilosti z dôvodu, že žiadosť o rodičovskú dovolenku, ktorú podal, nezodpovedá usmerneniam, ktoré predtým definoval zamestnávateľ, by ho mohla odradiť od podania žiadosti o takú dovolenku a bola by v priamom rozpore s účelom rámcovej dohody, medzi ciele ktorej patrí lepšie zosúladenie rodinného a pracovného života (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 8. mája 2019, Praxair MRC, C‑486/18, EU:C:2019:379, bod 57 a citovanú judikatúru).

127

V prejednávanej veci treba preskúmať, či sa napadnuté rozhodnutie zakladá na žiadosti žalobkyne o rodičovskú dovolenku podanej 25. apríla 2016.

128

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že napadnuté rozhodnutie opakuje všetky dôvody uvedené v liste z 8. septembra 2016 vrátane dôvodu uvedeného na strane 4 písm. c) tohto listu, podľa ktorého OOUPZ na základe pretrvávania ťažkostí uvedených najmä v hodnotiacej správe za rok 2015 konštatoval, že žalobkyňa vo svojej žiadosti o rodičovskú dovolenku z 25. apríla 2016 nezohľadnila informácie od vedúcej oddelenia z 18. februára a 21. marca 2016. Podľa týchto informácií na jednej strane dovolenka počas mesiaca september nie je žiaduca a na druhej strane rodičovská dovolenka na začiatku školského roka je možná len počas dvoch alebo troch mesiacov.

129

Je pravda, že v hodnotiacej správe za rok 2015 OOUPZ stanovil žalobkyni na rok 2016 cieľ spočívajúci v naplánovaní jej rodičovskej dovolenky v dostatočnom predstihu s cieľom uľahčiť jej zastupovanie a riadnu organizáciu školského roka 2016/2017.

130

Ako však Súdny dvor rozhodol v bode 34 rozsudku o odvolaní, z listu z 8. septembra 2016 vyplýva, že výhrada OOUPZ súvisiaca s rodičovskou dovolenkou žalobkyne sa netýka toho, že dovolenka nebola naplánovaná v dostatočnom predstihu, ale dátumov, ktoré boli pre ňu zvolené.

131

Z odôvodnenia listu z 8. septembra 2016 totiž vyplýva, že hoci napadnuté rozhodnutie vychádza z celkového konštatovania odbornej nespôsobilosti žalobkyne, samotné toto konštatovanie sa zakladá na viacerých dôvodoch, medzi ktorými je na strane 4 písm. c) tohto listu spomenutá skutočnosť, že dátumy rodičovskej dovolenky uvedené v žiadosti žalobkyne z 25. apríla 2016 neboli v súlade s usmerneniami vedúcej oddelenia z 18. februára a 21. marca 2016.

132

Zdá sa teda, že napadnuté rozhodnutie je čiastočne založené na žiadosti žalobkyne o rodičovskú dovolenku podanej 25. apríla 2016.

133

Podľa Komisie treba dôvod uvedený na strane 4 písm. c) listu z 8. septembra 2016 chápať ako výhradu adresovanú žalobkyni z dôvodu slabej komunikácie z jej strany o záležitosti, ktorá je pre jej nadriadených dôležitá.

134

V tejto súvislosti po prvé zo spisu vyplýva, že žalobkyňa informovala vedúcu oddelenia už 21. marca 2016 počas dialógu predchádzajúceho prijatiu hodnotiacej správy za rok 2015 o svojom zámere požiadať o rodičovskú dovolenku v priebehu roka 2016.

135

Z e‑mailu vedúcej oddelenia z 26. mája 2016 totiž vyplýva, že v rámci tohto každoročného dialógu bola nastolená možnosť, že by žalobkyňa čerpala niekoľko mesiacov rodičovskej dovolenky na začiatku školského roka 2016/2017, a vedúca oddelenia uviedla, že v záujme služby je vhodnejšie, aby rodičovská dovolenka žalobkyne trvala dva až tri mesiace, ak by sa mala týkať začiatku školského roka. Takýto prístup by totiž umožnil zastupujúcemu vychovávateľovi zabezpečiť stabilitu a dynamiku v skupine, aby sa uľahčil návrat žalobkyne do pracovného procesu neskôr v školskom roku.

136

Následne už 25. apríla 2016, teda menej ako mesiac po vypracovaní hodnotiacej správy za rok 2015, v ktorej bola žalobkyňa vyzvaná, aby si naplánovala rodičovskú dovolenku v dostatočnom predstihu, žalobkyňa podala žiadosť o rodičovskú dovolenku na obdobie od 15. júna do 15. septembra 2016.

137

Po druhé je nesporné, že 20. mája 2016, teda takmer mesiac po podaní žiadosti o rodičovskú dovolenku žalobkyňou, vedúca oddelenia čiastočne zamietla túto žiadosť v rozsahu, v akom sa týkala obdobia od 15. júna do 14. júla 2016.

138

Dňa 25. mája 2016 žalobkyňa, ktorá medzičasom požiadala o predĺženie svojej rodičovskej dovolenky, zopakovala svoju žiadosť o rodičovskú dovolenku na obdobie od 1. do 15. júla 2016.

139

Nakoniec e‑mailom z 26. mája 2016 nadriadená žalobkyne súhlasila s predĺžením rodičovskej dovolenky žalobkyne do 14. novembra 2016, pričom trvala na tom, že jej neposkytne rodičovskú dovolenku na obdobie od 1. do 15. júla 2016 jednak z dôvodu oneskoreného podania žiadosti a jednak z dôvodu naplánovaných dovoleniek jej kolegov. Nadriadená žalobkyne konkrétne uviedla, že musela odmietnuť iné žiadosti o dovolenku na prvé dva týždne júla 2016, keďže toto obdobie je náročné z dôvodu počtu zapísaných detí a stáli pedagogickí pracovníci nepostačujú na zaistenie bezpečnej starostlivosti o deti.

140

Hoci teda z okolností prejednávanej veci, ktoré sú uvedené v bodoch 134 až 139 vyššie, vyplýva, že pôvodná žiadosť žalobkyne o rodičovskú dovolenku smerovala k jej neprítomnosti v službe počas prvej polovice septembra, a nie počas obdobia dvoch alebo troch mesiacov od začiatku školského roka, ako si želala vedúca oddelenia, nezdá sa, že by žalobkyňa pri podaní žiadosti o rodičovskú dovolenku slabo komunikovala s vedúcou oddelenia.

141

Naopak, tieto okolnosti a ich časová postupnosť preukazujú, že OOUPZ sa domnieval, že nedodržanie usmernení vedúcej oddelenia k rodičovskej dovolenke žalobkyne ukázalo, že žalobkyňa nezohľadnila potreby služby, a ide o správanie, ktoré bolo možné zohľadniť spolu s ďalšími skutočnosťami na účely prepustenia pre odbornú nespôsobilosť.

142

Hoci však OOUPZ mohol zamietnuť žiadosť žalobkyne o rodičovskú dovolenku z dôvodu, že predpokladané dátumy trvania tejto dovolenky sú nezlučiteľné s potrebami služby, nemohol sa odvolávať na dátumy rodičovskej dovolenky požadované žalobkyňou 25. apríla 2016 ako na jeden z dôvodov prepustenia z dôvodu odbornej nespôsobilosti bez porušenia ustanovení článku 42a služobného poriadku v spojení s minimálnymi požiadavkami uvedenými v článku 5 ods. 4 rámcovej dohody, ktoré zaručujú právo úradníka alebo zamestnanca požiadať o rodičovskú dovolenku.

143

V dôsledku toho treba druhej výhrade tejto časti žalobného dôvodu vyhovieť.

144

Protiprávnosť konštatovaná v bode 142 vyššie však nemôže sama osebe viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

145

Z judikatúry totiž vyplýva, že aj keď v prípade existencie viacerých dôvodov jeden alebo viaceré dôvody napadnutého aktu nie sú dôvodné, táto vada nemôže viesť k zrušeniu aktu, pokiaľ jeden alebo viaceré ďalšie dôvody postačujú na právoplatné odôvodnenie tohto aktu bez ohľadu na dôvody postihnuté protiprávnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. marca 2019, Pethke/EUIPO, T‑169/17, neuverejnený, EU:T:2019:135, bod 93 a citovanú judikatúru, a z 23. septembra 2020, VE/ESMA, T‑77/18 a T‑567/18, neuverejnený, EU:T:2020:420, bod 213 a citovanú judikatúru).

146

Keďže v prejednávanej veci je celkové konštatovanie odbornej nespôsobilosti žalobkyne založené na viacerých dôvodoch, ktoré sa líšia od dôvodu týkajúceho sa dátumov, ktoré si žalobkyňa zvolila v žiadosti o rodičovskú dovolenku z 25. apríla 2016, treba preskúmať druhú časť tretieho žalobného dôvodu a ostatné uvádzané žalobné dôvody.

147

Táto časť žalobného dôvodu obsahuje dve výhrady založené po prvé na nesprávnom právnom posúdení vyplývajúcom z toho, že Komisia nezohľadnila minimálne požiadavky uvedené v článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/14/ES z 11. marca 2002, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre informovanie a porady so zamestnancami v Európskom spoločenstve (Ú. v. ES L 80, 2002, s. 29; Mim. vyd. 05/004, s. 219), a po druhé na porušení pravidla zakazujúceho marenie odborovej činnosti.

148

Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia sa prijatím napadnutého rozhodnutia na základe článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keďže nezohľadnila minimálne požiadavky uvedené v článku 7 smernice 2002/14, a to z dôvodu, že žalobkyňa bola prepustená počas výkonu odborových funkcií v miestnom výbore zamestnancov (ďalej len „MVZ“).

149

Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

150

Ako vyplýva z bodov 80 a 81 tohto rozsudku, Všeobecnému súdu prináleží, aby uprednostnil výklad ustanovení služobného poriadku a PZOZ, ktorý umožní zabezpečiť ich súlad so zásadami sociálneho práva Únie, ktoré sú v súčasnosti výslovne zakotvené v Charte, a začleniť do služobného poriadku a PZOZ podstatu ustanovení sekundárneho práva Únie, ktoré predstavujú pravidlá minimálnej ochrany, s cieľom v prípade potreby doplniť iné ustanovenia služobného poriadku.

151

Článok 27 Charty, nazvaný „Právo pracovníkov na informácie a konzultácie v rámci podniku“, však stanovuje, že pracovníkom sa zaručuje na rôznych úrovniach právo na informovanie a konzultácie v prípadoch a za podmienok stanovených právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou.

152

Vo vysvetlivkách je uvedené, že pokiaľ ide o článok 27 Charty, toto ustanovenie bolo spresnené smernicou 2002/14.

153

Z judikatúry teda vyplýva, že stanovenie všeobecného rámca pre informovanie a porady so zamestnancami smernicou 2002/14 je vyjadrením všeobecných zásad práva Únie zakotvených v článku 27 Charty, ktoré inštitúcie musia dodržiavať (rozsudok z 15. septembra 2016, TAO‑AFI a SFIE‑PE/Parlament a Rada, T‑456/14, EU:T:2016:493, bod 76).

154

Presnejšie z článku 1 ods. 1, článku 2 písm. f) a g) a článku 4 smernice 2002/14 vyplýva, že jednak tieto ustanovenia stanovujú minimálne požiadavky, pokiaľ ide o informovanie a porady so zamestnancami, pričom nie sú dotknuté ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre zamestnancov, a jednak informovanie a porady so zamestnancami sa uskutočňujú prostredníctvom zástupcov zamestnancov stanovených platným vnútroštátnym právom alebo praxou (rozsudok z 15. septembra 2016, TAO‑AFI a SFIE‑PE/Parlament a Rada, T‑456/14, EU:T:2016:493, bod 80).

155

Podľa článku 9 ods. 3 služobného poriadku však práve výbor zamestnancov „zastupuje záujmy zamestnancov voči ich orgánu a zabezpečuje stály kontakt medzi orgánom a zamestnancami“. Výbor zamestnancov „prispieva k plynulému fungovaniu služby poskytnutím priestoru na vyjadrenie stanoviska zamestnancov“.

156

Z toho vyplýva, že Komisii prináleží uplatniť minimálne požiadavky týkajúce sa informovania a porád so zamestnancami stanovené smernicou 2002/14 na svoj výbor zamestnancov a členov tohto zastupiteľského orgánu.

157

V prejednávanej veci zo spisu nevyplýva, že by žalobkyňa ku dňu svojho prepustenia už nemala postavenie členky MVZ a SPV. V dôsledku toho žalobkyňa v rámci prvej výhrady tejto časti žalobného dôvodu dôvodne tvrdí, že pri prijímaní napadnutého rozhodnutia na základe článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ musela Komisia zohľadniť minimálne požiadavky stanovené v článku 7 smernice 2002/14.

158

Podľa judikatúry prepustenie zástupcu zamestnancov odôvodnené jeho postavením alebo úlohami, ktoré vykonáva v tomto postavení zástupcu, je nezlučiteľné s ochranou požadovanou článkom 7 smernice 2002/14 (rozsudok z 11. februára 2010, Ingeniørforeningen i Danmark, C‑405/08, EU:C:2010:69, bod 58).

159

Zástupca zamestnancov, o ktorom bolo vydané rozhodnutie o prepustení, musí mať teda možnosť overiť v rámci príslušného správneho alebo súdneho konania, že toto rozhodnutie nie je odôvodnené jeho postavením alebo úlohami ako zástupcu, a primerané sankcie sa musia uplatniť, ak sa preukáže, že existuje súvislosť medzi postavením alebo úlohami zástupcu a prijatým opatrením, ktorým bol zástupca prepustený (rozsudok z 11. februára 2010, Ingeniørforeningen i Danmark, C‑405/08, EU:C:2010:69, bod 59).

160

Pokiaľ ide konkrétne o úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, mal by sa navyše zohľadniť aj článok 24b služobného poriadku, ktorý stanovuje, že „úradníci sú oprávnení vykonávať právo združovania; môžu byť najmä členmi odborov alebo združení európskych úradníkov“. Inštitúciám Únie totiž prináleží nekonať tak, že by to mohlo brániť výkonu slobody združovania v odboroch uznanej ustanoveniami článku 24b služobného poriadku (pozri analogicky rozsudok z 18. januára 1990, Maurissen a Union syndicale/Dvor audítorov, C‑193/87 a C‑194/87, EU:C:1990:18, bod 12).)

161

Sloboda združovania v odboroch takto priznaná úradníkom a ostatným zamestnancom Únie zahŕňa právo odborových zväzov alebo profesijných organizácií (ďalej len „OZPO“) vykonávať akúkoľvek zákonnú činnosť na ochranu profesijných záujmov svojich členov (pozri rozsudok z 18. januára 1990, Maurissen a Union syndicale/Dvor audítorov, C‑193/87 a C‑194/87, EU:C:1990:18, bod 13 a citovanú judikatúru).

162

Z toho na jednej strane vyplýva, že inštitúcie Únie musia akceptovať, že OZPO vykonávajú svoje úlohy v oblasti zastupovania a porád vo všetkých otázkach záujmu zamestnancov, a na druhej strane, že nemôžu nijako sankcionovať úradníkov alebo zamestnancov z dôvodu ich odborovej činnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 1990, Maurissen a Union syndicale/Dvor audítorov, C‑193/87 a C‑194/87, EU:C:1990:18, body 14 a 15).

163

Dôvodnosť prvej výhrady uvedenej v tejto časti žalobného dôvodu treba posúdiť vo svetle týchto ustanovení a zásad.

164

Po prvé ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ani zo spisu nevyplýva, že toto rozhodnutie sa zakladá výlučne na postavení žalobkyne ako členky SPV a MVZ od 13. mája 2014, a to nezávisle od výkonu týchto funkcií zastupovania zamestnancov alebo všeobecnejšie jej odborovej činnosti.

165

Po druhé napadnuté rozhodnutie neobsahuje nijaký dôvod, na základe ktorého by sa OOUPZ domnieval, že spôsob, akým žalobkyňa vykonávala ku dňu prijatia tohto rozhodnutia svoje úlohy zástupcu zamestnancov alebo všeobecnejšie svoju odborovú činnosť, predstavoval správanie, ktoré by mohlo odôvodniť ukončenie jej zmluvy z dôvodu odbornej nespôsobilosti.

166

Okrem toho z diskusií na pojednávaní vyplýva, že žalobkyňa v odpovedi na otázku Všeobecného súdu týkajúcu sa tohto bodu potvrdila, že sa od svojho odchodu na rodičovskú dovolenku 15. júla 2016 prestala zúčastňovať na činnostiach MVZ a SPV a že ju musel nahradiť náhradník.

167

Skutočnosť, že žalobkyňa ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia už účinne nevykonávala svoju funkciu zástupcu zamestnancov, tak preukazuje, že toto rozhodnutie sa nezakladá na výkone tejto funkcie žalobkyňou k uvedenému dátumu.

168

Po tretie je pravda, že jedným z dôvodov, ktoré viedli OOUPZ k prepusteniu žalobkyne pre odbornú nespôsobilosť, je nezohľadnenie záujmu služby pri plánovaní činností súvisiacich s jej mandátom zástupcu zamestnancov v priebehu rokov 2014 a 2016.

169

Konkrétne z bodov 41 a 42 vyššie vyplýva, že pokiaľ ide o rok 2014, OOUPZ žalobkyni vytýkal, že neskoro upozornila svojich nadriadených na svoju účasť na stretnutiach SPV a MVZ a niekedy svojich kolegov neupozornila na svoju účasť na týchto stretnutiach. Okrem toho z bodu 47 vyššie vyplýva, že pokiaľ ide o rok 2016, OOUPZ žalobkyni vytýkal, že neskoro informovala svojich nadriadených o svojej účasti na niektorých stretnutiach SPV a že o tejto skutočnosti svojich kolegov neinformovala vôbec alebo niekedy neskoro.

170

Treba teda určiť, či príslušný orgán mohol založiť napadnuté rozhodnutie na takomto dôvode bez porušenia svojej povinnosti zohľadniť minimálne požiadavky stanovené v článku 7 smernice 2002/14.

171

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 1 šiesty odsek prílohy II služobného poriadku stanovuje, že úlohy vykonávané najmä členmi výboru zamestnancov sa považujú za súčasť služieb, ktoré sú povinní vykonávať vo svojej inštitúcii. Inštitúcie sú preto povinné vytvoriť podmienky potrebné na zabezpečenie výkonu funkcií zastupovania zamestnancov a v tejto súvislosti úradník nesmie utrpieť ujmu v dôsledku výkonu funkcií v zastupiteľských orgánoch zamestnancov (pozri rozsudok z 26. septembra 1996, Maurissen/Dvor audítorov, T‑192/94, EU:T:1996:133, bod 40 a citovanú judikatúru).

172

Rovnako článok 1 šiesty odsek prílohy II služobného poriadku smeruje svojou druhou vetou k ochrane práv najmä členov výboru zamestnancov tým, že ich chráni pred akoukoľvek ujmou, ktorá by im mohla vzniknúť v dôsledku činnosti štatutárnych zástupcov zamestnancov. To je jeden z dôvodov, prečo sa pri vypracúvaní hodnotiacej správy príslušných úradníkov a zamestnancov musia zohľadniť činnosti zastupovania zamestnancov (rozsudky z 26. septembra 1996, Maurissen/Dvor audítorov, T‑192/94, EU:T:1996:133, bod 41, a z 5. novembra 2003, Lebedef/Komisia, T‑326/01, EU:T:2003:291, bod 49). Cieľom prvej vety tohto ustanovenia je tiež uľahčiť účasť úradníkov na zastupovaní zamestnancov ich inštitúcie tým, že sa im umožní najmä zúčastňovať sa na ňom v rámci pracovného času bežne určeného službe, ktorú sú povinní poskytovať vo svojej inštitúcii, a nie nad rámec tohto pracovného času (rozsudok zo 16. decembra 2010, Lebedef/Komisia, T‑364/09 P, EU:T:2010:539, bod 23), alebo v rámci uvoľnenia pre OZPO, čo znamená čiastočné alebo úplné oslobodenie od práce v službách inštitúcie.

173

Úradník alebo zamestnanec, ktorý je dočasne uvoľnený na odborové účely v rozsahu 50 %, však musí v súlade s článkom 60 služobného poriadku získať predchádzajúce povolenie od svojho priameho nadriadeného, aby mohol byť neprítomný v službe a zúčastňovať sa na stretnutiach, na ktoré bol pozvaný na základe svojho mandátu v odborovej organizácii alebo mandátu zástupcu zamestnancov. Od požiadavky predchádzajúceho povolenia stanovenej v článku 60 služobného poriadku je totiž možné odchýliť sa len v prípade choroby alebo úrazu, a nie v prípade účasti na stretnutí odborových zástupcov zamestnancov alebo na zasadnutiach zastupiteľského orgánu, akým je SPV alebo MVZ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2010, Lebedef/Komisia, T‑52/10 P, EU:T:2010:543, bod 30).

174

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že článok 7 bod 3.1 rozhodnutia Komisie K(2011) 3588 v konečnom znení z 27. mája 2011 [ďalej len „rozhodnutie K(2011) 3588“] ukladá žalobkyni povinnosť „včas“ informovať svojich nadriadených o svojich pozvánkach na zasadnutia SPV a MVZ, pričom nadriadený orgán môže prípadne odmietnuť účasť dotknutej osoby na týchto stretnutiach prostredníctvom písomného a odôvodneného rozhodnutia.

175

Napadnuté rozhodnutie sa tak môže bez porušenia minimálnych požiadaviek článku 7 smernice 2002/14 odvolávať na dôvod, že žalobkyňa nedodržala povinnosť informovať svojich nadriadených v dostatočnom časovom predstihu pred zasadnutiami MVZ a SPV, ktorých bola členkou, o svojej účasti na týchto stretnutiach, pokiaľ sa takýto dôvod nezakladá na výkone jej funkcie zástupcu zamestnancov, ale na tom, že nedodržala podmienky organizácie služby potrebné na výkon mandátu, ktorý jej bolo zverený.

176

V dôsledku toho musí byť prvá výhrada tejto časti žalobného dôvodu zamietnutá ako nedôvodná.

177

Žalobkyňa tvrdí, že Komisia napadnutým rozhodnutím porušila pravidlo zakazujúce marenie odborovej činnosti.

[omissis]

184

Na úvod je potrebné objasniť, aký stupeň preskúmania je Všeobecný súd povinný vykonať, keď rozhoduje o zákonnosti rozhodnutia o prepustení zmluvného zamestnanca z dôvodu jeho odbornej nespôsobilosti.

185

Žalobkyňa totiž tvrdí, že ustálená judikatúra, podľa ktorej sa preskúmanie zákonnosti rozhodnutí o prepustení úradníkov alebo zamestnancov z dôvodu odbornej nespôsobilosti súdom Únie obmedzuje na zjavne nesprávne posúdenie, je v rozpore s článkom 30 Charty, ktorý sa týka ochrany pred bezdôvodným prepustením. Okrem toho tvrdí, že dôkazné bremeno týkajúce sa zákonnosti rozhodnutia, akým je napadnuté rozhodnutie, by malo spočívať na zamestnávateľovi, lebo v opačnom prípade by článok 30 Charty stratil svoj zmysel. Nakoniec tvrdí, že Všeobecný súd by mal pri posudzovaní dôkazného bremena zohľadniť neobvykle dlhé trvanie súdneho konania so zreteľom na ustanovenia článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

186

Komisia spochybňuje prípustnosť a dôvodnosť argumentácie žalobkyne.

187

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ ide o ukončenie zmluvy dočasného alebo zmluvného zamestnanca na dobu neurčitú, OOUPZ má v súlade s článkom 47 písm. c) bodom i) PZOZ a pri dodržaní výpovednej lehoty stanovenej v zmluve širokú mieru voľnej úvahy, keďže preskúmanie súdom Únie sa teda musí obmedziť na overenie neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia alebo zneužitia právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 1981, de Briey/Komisia, 25/80, EU:C:1981:56, bod 7; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2022, YF/EFCA, T‑664/21, neuverejnený, EU:T:2022:425, bod 44 a citovanú judikatúru).

188

Posúdenie odbornej spôsobilosti úradníkov a ostatných zamestnancov inštitúcií Únie totiž prináleží v prvom rade týmto inštitúciám (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júla 1955, Kergall/Spoločné zhromaždenie, 1/55, EU:C:1955:9, s. 23).

189

V tomto kontexte možno nesprávne posúdenie považovať za zjavné len vtedy, ak ho možno zistiť zjavným spôsobom vzhľadom na kritériá, ktorým normotvorca zamýšľal podriadiť výkon voľnej úvahy administratívy. Inými slovami, žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení musí byť zamietnutý, ak napriek dôkazom predloženým žalobkyňou možno predmetné posúdenie stále považovať za odôvodnené a koherentné [pozri rozsudok z 2. apríla 2019, Fleig/ESVČ, T‑492/17, EU:T:2019:211, bod 55 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].

190

Okrem toho treba pripomenúť, že na akty inštitúcií Únie sa v zásade vzťahuje domnienka zákonnosti, a teda vyvolávajú právne účinky, pokiaľ neboli vzaté späť, zrušené v rámci žaloby o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti (pozri rozsudok z 10. septembra 2019, HTTS/Conseil, C‑123/18 P, EU:C:2019:694, bod 100 a citovanú judikatúru).

191

Zo zásady domnienky zákonnosti aktov inštitúcií Únie tak vyplýva, že dočasnému alebo zmluvnému zamestnancovi, ktorého sa týka rozhodnutie o prepustení a ktorý podá žalobu na súd Únie, prináleží preukázať nezákonnosť takéhoto rozhodnutia.

192

Článok 30 Charty však nemôže spochybniť zásady a judikatúru citované v bodoch 187 až 191 vyššie.

193

Po prvé z článku 30 Charty, podľa ktorého „každý pracovník má právo na ochranu pred bezdôvodným prepustením v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“, vyplýva, že jeho znenie nevymedzuje osobitné povinnosti (rozsudok zo 4. decembra 2013, ETF/Schuerings, T‑107/11 P, EU:T:2013:624, bod 100). Článok 30 Charty tak nestanovuje pravidlo, ktoré by mohlo spochybniť preskúmanie obmedzené na zjavne nesprávne posúdenie, ktoré vykonáva Všeobecný súd, keď rozhoduje o zákonnosti rozhodnutia o ukončení zmluvy dočasného alebo zmluvného zamestnanca na dobu neurčitú.

194

Po druhé to isté platí pre bod 24 časti I Európskej sociálnej charty podpísanej v Turíne 18. októbra 1961 v revidovanom znení, z ktorého podľa vysvetliviek k článku 30 Charty tento článok vychádza a podľa ktorého „všetci pracovníci majú právo na ochranu v prípade skončenia zamestnania“.

195

Po tretie vysvetlivky, pokiaľ ide o článok 30 Charty, konkrétne odkazujú na smernicu Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 82, 2001, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 98), a smernicu Rady 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. ES L 283, 1980, s. 23; Mim. vyd. 05/001, s. 217). Aj za predpokladu, že by sa článok 30 Charty mohol vykladať v tom zmysle, že priznáva osobitnú ochranu pracovníkom prepusteným na základe týchto osobitných ustanovení sekundárneho práva Únie, však treba konštatovať, že situácia žalobkyne nepatrí do pôsobnosti týchto ustanovení.

196

V dôsledku toho z článku 30 Charty nemožno vyvodiť, že Všeobecný súd je povinný pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia o prepustení úradníka alebo dočasného či zmluvného zamestnanca z dôvodu odbornej nespôsobilosti vykonať podrobnejšie preskúmanie, než je preskúmanie zjavne nesprávneho posúdenia, ani že je povinný preniesť dôkazné bremeno súvisiace so zákonnosťou takého rozhodnutia na dotknutú inštitúciu.

197

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že hoci, ako to potvrdzuje článok 6 ods. 3 ZEÚ, základné práva zakotvené v EDĽP sú súčasťou práva Únie ako všeobecné zásady a hoci článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že práva obsiahnuté v tejto Charte, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, majú rovnaký zmysel a rozsah ako práva, ktoré priznáva uvedený dohovor, tento dohovor, pokiaľ k nemu Únia nepristúpila, nepredstavuje právny nástroj formálne začlenený do právneho poriadku Únie (pozri rozsudok z 22. októbra 2020, Silver Plastics a Johannes Reifenhäuser/Komisia, C‑702/19 P, EU:C:2020:857, bod 24 a citovanú judikatúru).

198

V tejto súvislosti vzhľadom na skutočnosť, že Charta obsahuje práva zodpovedajúce právam zaručeným v EDĽP, je cieľom článku 52 ods. 3 Charty zabezpečiť potrebnú súdržnosť medzi právami obsiahnutými v Charte a zodpovedajúcimi právami zaručenými v EDĽP „bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie a Súdneho dvora Európskej únie“. Podľa vysvetliviek článok 47 druhý odsek Charty zodpovedá článku 6 ods. 1 EDĽP (pozri rozsudok z 22. októbra 2020, Silver Plastics a Johannes Reifenhäuser/Komisia, C‑702/19 P, EU:C:2020:857, bod 25 a citovanú judikatúru).

199

Tvrdenie založené na porušení článku 6 EDĽP preto treba chápať tak, že v podstate znamená, že ak by Všeobecný súd po vrátení veci Súdnym dvorom uplatnil preskúmanie obmedzené na zjavne nesprávne posúdenie pri skúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia, hoci súdne konanie svojou neobvykle dlhou dĺžkou porušilo pravidlo rozhodnutia veci v primeranej lehote, porušil by právo na spravodlivý proces zakotvené najmä v článku 47 druhom odseku Charty.

200

Z judikatúry však vyplýva, že akékoľvek porušenie povinnosti súdu Únie, ktorá mu vyplýva z článku 47 druhého odseku Charty, rozhodnúť vo veciach, ktoré mu boli predložené, v primeranej lehote, sa musí sankcionovať žalobou o náhradu škody podanou na Všeobecný súd, pričom takáto žaloba predstavuje účinný prostriedok nápravy (pozri rozsudok z 13. decembra 2018, Európska únia/Kendrion, C‑150/17 P, EU:C:2018:1014, bod 32 a citovanú judikatúru).

201

Okrem toho, ak je takáto žaloba o náhradu škody podaná na Všeobecný súd, ktorý je príslušný podľa článku 256 ods. 1 ZFEÚ, je tento súd povinný rozhodnúť o návrhu v inom zložení, než je rozhodovacie zloženie, ktoré rozhodovalo v spore, ktorý viedol ku konaniu, ktorého dĺžka je predmetom kritiky (pozri rozsudok zo 14. septembra 2016, Trafilerie Meridionali/Komisia, C‑519/15 P, EU:C:2016:682, bod 66 a citovanú judikatúru).

202

Z judikatúry citovanej v bodoch 200 a 201 vyššie tak vyplýva, že v rámci skúmania návrhov na zrušenie, ktoré môžu byť prípadne doplnené o návrhy na náhradu škody, po vrátení veci Súdnym dvorom v súlade s článkom 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie rozhodovacie zloženie Všeobecného súdu poverené rozhodovaním o týchto návrhoch nemá právomoc posúdiť prípadnú neprimeranú dĺžku súdneho konania a v dôsledku toho sa nemôže usilovať o jeho nápravu najmä zmenou rozsahu preskúmania zákonnosti odôvodnenia rozhodnutia, ktorého zrušenie sa navrhuje.

203

V dôsledku toho treba zamietnuť argumentáciu žalobkyne pripomenutú v bode 185 vyššie, pričom nie je potrebné skúmať námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou.

204

V tejto časti žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate tvrdí, že informácie uvedené na strane 2 písm. a) listu z 8. septembra 2016 nemohli skutočne podporiť konštatovanie Komisie týkajúce sa jej prípadnej odbornej nespôsobilosti v tom zmysle, že mala ťažkosti so zosúladením pracovného a rodinného života.

205

Žalobkyňa konkrétne uvádza, že v apríli 2014 sa po rozvodovom konaní ocitla v situácii osamelého rodiča s tromi nezaopatrenými deťmi, takže bolo legitímne, že sa usilovala pracovať viac, aby pokryla rodinné náklady. Tvrdí tiež, že Komisia nepreukázala, že späťvzatie jej žiadosti o výkon práce na čiastočný úväzok narušilo organizáciu služby.

206

V tejto súvislosti OOUPZ na strane 2 písm. a) listu z 8. septembra 2016 uviedol, že v januári 2014 bolo žiadosti žalobkyne o výkon práce na polovičný úväzok vyhovené na obdobie od 1. mája 2014 do konca školského roka, ale že 24. apríla 2014 žalobkyňa naliehavo požiadala z rodinných dôvodov o možnosť zotrvania vo výkone práce na plný úväzok a vedúci pracovník vynaložil potrebné úsilie na to, aby žalobkyni pomohol a prispôsobil organizáciu služby tak, aby žalobkyňa mohla od 15. mája 2014 pracovať na plný úväzok.

207

Okrem toho OOUPZ spresnil, že vzhľadom na to, že oddelenie riadenia ľudských zdrojov dostalo neskoro informáciu, podľa ktorej mala žalobkyňa pracovať na plný úväzok od 15. mája 2014, bolo potrebné vynaložiť mimoriadne úsilie na prispôsobenie potrieb služby osobným potrebám žalobkyne.

208

Na úvod treba uviesť, že žalobkyňa nespochybňuje odkaz, ktorým sa OOUPZ na strane 2 listu z 8. septembra 2016 odvoláva na posúdenie uvedené v hodnotiacej správe za rok 2014, podľa ktorého mala počas roka 2014 ťažkosti so zosúladením svojho pracovného a osobného života, ale len dôvod napadnutého rozhodnutia, ktorý sa nachádza na strane 2 písm. a) listu z 8. septembra 2016. Tento dôvod neodkazuje na posúdenie uvedené v hodnotiacej správe za rok 2014.

209

V dôsledku toho argumentáciu uvedenú žalobkyňou v rámci tejto časti žalobného dôvodu nemožno považovať za spochybňujúcu posúdenie obsiahnuté v hodnotiacej správe za rok 2014, o ktorej Komisia tvrdí, že je právoplatná.

210

Pokiaľ ide o dôvodnosť argumentácie uvedenej v rámci tejto časti žalobného dôvodu, treba po prvé pripomenúť, že článok 55a služobného poriadku, uplatniteľný analogicky na zmluvných zamestnancov podľa článku 16 v spojení s článkom 91 PZOZ, stanovuje podmienky, za ktorých zmluvný zamestnanec môže vykonávať svoju činnosť na čiastočný úväzok. Podmienky práce na čiastočný úväzok a postup udeľovania povolenia sú stanovené v prílohe IVa k služobnému poriadku a prípadne vo vykonávacích predpisoch prijatých príslušným orgánom.

211

Článok 2 prvý odsek prílohy IVa služobného poriadku konkrétne stanovuje:

„Ustanovujúci orgán môže na žiadosť príslušného úradníka zrušiť povolenie pred uplynutím obdobia, na ktoré bolo vydané. Dátum odňatia nesmie byť viac ako dva mesiace po dátume navrhnutom úradníkom, alebo štyri mesiace po tomto dátume, ak práca na čiastočný úväzok bola povolená na viac ako jeden rok.“

212

Z týchto ustanovení vyplýva, že žalobkyňa tým, že požiadala o odňatie povolenia na výkon práce na čiastočný úväzok pred uplynutím obdobia, na ktoré jej bolo toto povolenie udelené, využila možnosť, ktorú jej výslovne priznáva služobný poriadok.

213

Po druhé ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ani zo spisu nevyplýva, že obdobie medzi podaním žiadosti žalobkyne o odňatie povolenia na výkon práce na čiastočný úväzok 24. apríla 2014 a dátumom nadobudnutia účinnosti tohto povolenia, teda 1. májom 2014, je v rozpore s ustanoveniami článku 55a prílohy IVa služobného poriadku alebo s vykonávacími pravidlami prijatými Komisiou na vykonanie týchto ustanovení.

214

Po tretie, keďže žalobkyni bolo umožnené pokračovať v práci na plný úväzok od 15. mája 2014, nezdá sa, že by predčasné obnovenie jej práce na plný úväzok bolo nezlučiteľné s potrebami služby. Okrem toho zo spisu nevyplýva ani to, že by si spracovanie žiadosti žalobkyne vyžadovalo vynaloženie neobvyklého úsilia zo strany príslušných útvarov.

215

Po štvrté je nesporné, že žiadosť žalobkyne z 24. apríla 2014 o výkon práce na plný úväzok nasledovala po rozvodovom konaní, ktoré sa začalo v tom istom mesiaci a ktoré malo za následok, že sa stala osamelým rodičom s tromi nezaopatrenými deťmi. Hoci sa teda táto predčasná žiadosť zakladala na súkromných dôvodoch, tieto dôvody boli závažné a legitímne.

216

Po piate zo spisu vyplýva, že Komisia sa v odpovedi na argumentáciu žalobkyne obmedzila na konštatovanie, že žalobkyňa si na účely uľahčenia zosúladenia pracovného a osobného života mohla vziať rodičovskú dovolenku a využiť úpravu pracovného času, keď vykonávala prácu na čiastočný úväzok zo zdravotných dôvodov v novembri a decembri 2014. Okrem toho Komisia tvrdila, že administratíva žalobkyni nevytýkala, že požiadala o úpravu pracovného času podľa svojich potrieb.

217

Komisia tým nepreukázala odôvodnenosť a súdržnosť posúdenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého žiadosť žalobkyne z 24. apríla 2014 o odňatie povolenia na výkon práce na čiastočný úväzok svedčila o jej ťažkostiach so zosúladením osobného a pracovného života, a to vzhľadom na okolnosti pripomenuté v bodoch 210 až 215 vyššie, za akých bola táto žiadosť podaná.

218

Za týchto podmienok žalobkyňa dôvodne tvrdí, že Komisia sa tým, že sa na základe dôvodu uvedeného na strane 2 písm. a) listu z 8. septembra 2016 domnievala, že má ťažkosti so zosúladením svojho pracovného a rodinného života, dopustila v napadnutom rozhodnutí zjavne nesprávneho posúdenia.

219

V tejto časti žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza dve výhrady založené po prvé na oneskorenej a nekalej povahe dôvodu napadnutého rozhodnutia založeného na jej údajne nepovolených absenciách v roku 2014 a po druhé na nedôvodnosti tohto dôvodu v súvislosti s jej neprítomnosťou 7. mája 2014, 16. a 18. júna 2014, ako aj 30. a 31. mája 2016.

220

Komisia tvrdí, že táto časť žalobného dôvodu je neprípustná, keďže žalobkyňa ju neuviedla v predchádzajúcej sťažnosti a nenapadla rozhodnutia konštatujúce protiprávnosť jej neprítomnosti v lehotách stanovených služobným poriadkom a PZOZ.

221

V tejto súvislosti OOUPZ na strane 2 písm. b) listu z 8. septembra 2016 uviedol, že žalobkyňa mala 7. mája a 16. júna 2014 neospravedlnenú absenciu, a následne na strane 2 písm. d) tohto listu uviedol 18. jún 2014. Nakoniec na strane 5 písm. e) listu z 8. septembra 2016 OOUPZ tiež poukázal na neospravedlnenú neprítomnosť žalobkyne 30. a 31. mája 2016.

222

Po prvé treba pripomenúť, že rozhodnutie o prepustení dočasného alebo zmluvného zamestnanca na základe článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ, ktoré je v podstate dôsledkom odbornej nespôsobilosti vytýkanej dotknutej osobe, môže byť odôvodnené odkazom na súbor presných a zhodujúcich sa skutkových okolností, prípadne podložených viacerými ročnými hodnotiacimi správami odhaľujúcimi neuspokojivý výkon, hoci sa tieto skutočnosti posudzované samostatne nezdajú byť dostatočne závažné na odôvodnenie takéhoto opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2022, YF/EFCA, T‑664/21, neuverejnený, EU:T:2022:425, bod 46 a citovanú judikatúru).

223

Odborná nespôsobilosť úradníka alebo dočasného či zmluvného zamestnanca sa totiž musí posudzovať najmä vzhľadom na jeho zručnosti, výkonnosť a správanie v službe (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. októbra 1980, Vecchioli/Komisia, 101/79, EU:C:1980:243, bod 7).

224

Pokiaľ ide konkrétne o úradníkov, treba uviesť, že článok 51 ods. 1 písm. a) služobného poriadku stanovuje, že ak päť po sebe nasledujúcich výročných správ odhalí neuspokojivú výkonnosť úradníka, tento úradník bude prepustený.

225

Z tohto ustanovenia vyplýva, že ak sa menovací orgán rozhodne prepustiť úradníka z dôvodu odbornej nespôsobilosti, môže sa opierať o skutočnosti, ktoré môžu preukázať túto odbornú nespôsobilosť počas posledných piatich rokov predchádzajúcich rozhodnutiu o prepustení.

226

Hoci však treba konštatovať, že článok 51 služobného poriadku nie je uplatniteľný, a to ani analogicky, na zmluvných alebo dočasných zamestnancov, títo zamestnanci nemôžu byť vzhľadom na postupy riešenia odbornej nespôsobilosti stanovené služobným poriadkom a PZOZ v priaznivejšej situácii než úradníci.

227

Hoci sa totiž pracovné zmluvy na dobu neurčitú z hľadiska istoty pracovného miesta líšia od pracovných zmlúv na dobu určitú, nemožno poprieť, že zamestnanci verejnej správy Únie prijatí na základe zmluvy na dobu neurčitú musia vedieť o dočasnej povahe svojho zamestnania a o tom, že neposkytuje záruku pracovného miesta (pozri rozsudok zo 6. júla 2022, YF/EFCA, T‑664/21, neuverejnený, EU:T:2022:425, bod 42 a citovanú judikatúru).

228

V dôsledku toho z judikatúry citovanej v bodoch 222 a 227 vyššie vyplýva, že OOUPZ môže založiť rozhodnutie o prepustení dočasného alebo zmluvného zamestnanca z dôvodu odbornej nespôsobilosti na skutočnostiach preukázaných, ako je to v prejednávanej veci, počas troch rokov predchádzajúcich prijatiu takého rozhodnutia.

229

Z toho vyplýva, že prvú výhradu tejto časti žalobného dôvodu treba zamietnuť, pričom nie je potrebné preskúmať dve námietky neprípustnosti vznesené Komisiou a pripomenuté v bode 220 vyššie.

230

Po druhé treba preskúmať dve námietky neprípustnosti, ktoré Komisia vzniesla proti druhej výhrade tejto časti žalobného dôvodu.

231

Po prvé podľa judikatúry pravidlo, podľa ktorého musí byť sťažnosť v zmysle článku 91 ods. 2 služobného poriadku v súlade s neskoršou žalobou, si vyžaduje, aby dôvod vznesený na súde Únie už bol uvedený v rámci konania pred podaním žaloby, aby sa príslušný orgán mohol oboznámiť s výhradami dotknutej osoby voči spornému rozhodnutiu, lebo inak je tento dôvod neprípustný. Toto pravidlo je odôvodnené samotným účelom konania pred podaním žaloby, ktorého cieľom je umožniť urovnanie sporov vzniknutých medzi dotknutými úradníkmi alebo dočasnými či zmluvnými zamestnancami na jednej strane a administratívou na druhej strane. V dôsledku toho, ako tiež vyplýva z ustálenej judikatúry, návrhy predložené súdu Únie môžu obsahovať len výhrady založené na rovnakom dôvode, na akom sú založené výhrady uvedené v sťažnosti, pričom tieto výhrady môžu byť na súde Únie rozvinuté predložením žalobných dôvodov a tvrdení, ktoré nie sú nevyhnutne obsiahnuté v sťažnosti, ale s ňou úzko súvisia (pozri rozsudok z 28. septembra 2022, Zegers/Komisia, T‑663/21, neuverejnený, EU:T:2022:589, bod 63 a citovanú judikatúru).

232

Vo svojej predchádzajúcej sťažnosti zo 17. januára 2017 však žalobkyňa „kategoricky“ odmietla „údajnú neospravedlnenú neprítomnosť“, ktorá jej bola pripísaná za rok 2014, a tvrdila, že tieto skutočnosti v každom prípade nie sú dostatočne závažné. Uviedla tiež, že údajne neospravedlnená neprítomnosť od 30. mája do 1. júna 2016 nie je preukázaná a je v rozpore s lekárskymi potvrdeniami.

233

V dôsledku toho Komisia nemôže dôvodne tvrdiť, že druhá výhrada tejto časti žalobného dôvodu porušuje pravidlo súladu medzi sťažnosťou a žalobou pripomenuté v bode 231 vyššie.

234

Po druhé treba poukázať na to, že lehoty na podanie žiadostí, sťažností a odvolaní stanovené v článkoch 90 a 91 služobného poriadku sú vecou verejného poriadku a nie sú dostupné účastníkom konania ani súdu, keďže boli stanovené s cieľom zabezpečiť jasnosť a istotu právneho stavu. Akékoľvek výnimky alebo odchýlky od týchto lehôt sa musia vykladať reštriktívne [pozri rozsudok z 25. júna 2020, XH/Komisia, T‑511/18, EU:T:2020:291, bod 74 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].

235

Hoci teda podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku každý úradník, dočasný zamestnanec alebo zmluvný zamestnanec môže podať príslušnému orgánu sťažnosť proti aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, táto možnosť neoprávňuje dotknutého úradníka alebo zamestnanca vylúčiť uplatnenie lehôt stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku na podanie sťažností a odvolaní tým, že prostredníctvom žiadosti nepriamo spochybní predchádzajúce rozhodnutie, ktoré nebolo napadnuté v stanovenej lehote. Iba existencia novej a podstatnej skutočnosti môže odôvodniť podanie žiadosti o preskúmanie rozhodnutia, ktoré nebolo napadnuté v stanovenej lehote [pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. februára 2006, V/Komisia, T‑200/03 a T‑313/03, EU:T:2006:57, body 94 a 95 a citovanú judikatúru, a z 25. júna 2020, XH/Komisia, T‑511/18, EU:T:2020:291, bod 75 (neuverejnený) a citovanú judikatúru].

236

V rámci žaloby proti aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, je však žalobkyňa oprávnená najmä v rámci žalobného dôvodu založeného na zjavne nesprávnom posúdení spochybniť dôsledky, ktoré inštitúcia vyvodila zo skoršieho aktu, ktorý jej tiež spôsobuje ujmu, hoci tento akt nadobudol právoplatnosť a jeho odôvodnenie už nemožno spochybniť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. septembra 2020, VE/ESMA, T‑77/18 a T‑567/18, neuverejnený, EU:T:2020:420, bod 41 a citovanú judikatúru).

237

Pokiaľ ide v prvom rade o údajne neospravedlnenú neprítomnosť 7. mája a 16. júna 2014, žalobkyňa tvrdí, že sa jej v skutočnosti vytýka, že za tieto dva dni oneskorene odovzdala lekárske potvrdenia potvrdzujúce vážne ochorenie jedného z jej detí, a že napadnuté rozhodnutie neuvádza nijaký časový údaj súvisiaci s týmto meškaním.

238

Žalobkyňa teda nespochybňuje, že oneskorene zaslala lekárske potvrdenia odôvodňujúce jej neprítomnosť v službe 7. mája a 16. júna 2014, ale v podstate tvrdí, že ak sa OOUPZ odvoláva na rozhodnutie konštatujúce jej neospravedlnenú neprítomnosť počas týchto dvoch dní, napadnuté rozhodnutie je postihnuté zjavne nesprávnym posúdením.

239

V dôsledku toho sa žalobkyňa svojou argumentáciou nepokúša spochybniť právoplatné rozhodnutie, ktorým sa konštatuje jej neospravedlnená neprítomnosť zo 7. mája a 16. júna 2014, takže druhá námietka neprípustnosti vznesená Komisiou musí byť zamietnutá v rozsahu, v akom sa týka argumentácie žalobkyne v súvislosti s týmito absenciami.

240

Pokiaľ ide ďalej o údajne nepovolenú neprítomnosť z 18. júna 2014, treba uviesť, že hoci žalobkyňa tvrdí, že v prípade neprítomnosti zo zdravotných dôvodov vždy predložila lekárske potvrdenie, neuvádza príčinu svojej neprítomnosti v službe v tento deň a neodkazuje na nijakú písomnosť v konaní, ktorá by mohla odôvodniť túto neprítomnosť.

241

Argumentácia žalobkyne teda nemôže spochybniť rozhodnutie, ktorým sa konštatuje jej nepovolená neprítomnosť z 18. júna 2014, takže túto výhradu treba v rozsahu, v akom smeruje proti dôvodu uvedenému na strane 2 písm. d) listu z 8. septembra 2016, zamietnuť ako nedôvodnú, pričom v tejto súvislosti nie je potrebné skúmať druhú námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou.

242

Pokiaľ ide nakoniec o údajne nepovolenú neprítomnosť žalobkyne 30. a 31. mája 2016, v podstate tvrdí, že OOUPZ sa nemohol opierať o stanovisko posudkového lekára z 27. mája 2016, keďže pri príležitosti tejto lekárskej kontroly lekár nemohol predvídať jej prijatie na pohotovosť z dôvodu parestézie na ľavej strane 30. mája 2016. Tvrdí tiež, že predložila potvrdenie o tejto neprítomnosti.

243

Touto argumentáciou však chce žalobkyňa spochybniť rozhodnutie z 1. júna 2016, ktorým OOUPZ považoval jej neprítomnosť 30. a 31. mája 2016 za neospravedlnenú z dôvodu, že sa v tieto dni nevrátila do práce, a to napriek stanovisku posudkového lekára z 27. mája 2016, v ktorom bola uvedená jej spôsobilosť vrátiť sa do práce.

244

Okrem toho zo spisu vyplýva, že toto rozhodnutie bolo žalobkyni doručené e‑mailom 1. júna 2016. Ako však konštatoval Všeobecný súd v bode 46 pôvodného rozsudku, žalobkyňa nepodala v súlade s požiadavkami článku 91 ods. 2 služobného poriadku sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu, ktoré jej zjavne spôsobilo ujmu.

245

Žalobkyňa nakoniec neuvádza nijakú novú a podstatnú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia.

246

Argumentácia, ktorou žalobkyňa incidenčne spochybňuje rozhodnutie z 1. júna 2016, je preto neprípustná v rozsahu, v akom smeruje k napadnutiu aktu, ktorý nadobudol právoplatnosť.

247

Po tretie treba preskúmať dôvodnosť argumentácie žalobkyne, ktorá sa týka dôvodu napadnutého rozhodnutia založeného na jej údajne neospravedlnenej neprítomnosti 7. mája a 16. júna 2014.

248

V tejto súvislosti z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uvedeného na strane 2 písm. b) listu z 8. septembra 2016 vyplýva, že 7. a 28. februára 2014, ako aj 7. mája a 16. júna 2014 žalobkyňa požiadala o mimoriadnu dovolenku z dôvodu vážnej choroby jedného zo svojich detí. Ďalej z neho vyplýva, že OOUPZ sa domnieval, že neprítomnosť zo 7. mája a 16. júna 2014 bola neodôvodnená, keďže žalobkyňa nepredložila príslušné potvrdenia v stanovenej lehote.

249

Na úvod treba pripomenúť, že článok 60 služobného poriadku, ktorý sa uplatňuje na zmluvných zamestnancov na základe článkov 16 a 91 PZOZ, stanovuje:

„S výnimkou prípadu choroby alebo úrazu nesmie byť úradník neprítomný bez predchádzajúceho povolenia jeho priameho nadriadeného. Bez toho, aby boli dotknuté platné disciplinárne opatrenia, každá nepovolená neprítomnosť, ktorá bola riadne preukázaná, sa odpočíta od riadnej dovolenky dotknutého úradníka. Ak vyčerpal svoju riadnu dovolenku, príde o odmenu za zodpovedajúce obdobie.“

250

Okrem toho podľa článku 57 druhého odseku služobného poriadku, ktorý sa uplatní na zmluvných zamestnancov na základe článkov 16 a 91 PZOZ, môže byť zmluvnému zamestnancovi v mimoriadnych prípadoch na základe jeho žiadosti poskytnutá mimoriadna dovolenka, pričom pravidlá poskytovania tejto dovolenky sú stanovené v prílohe V služobného poriadku.

251

Článok 6 prílohy V služobného poriadku tak stanovuje, že okrem riadnej dovolenky môže byť úradníkovi poskytnutá na základe žiadosti mimoriadna dovolenka v trvaní najviac dva dni v prípade závažného ochorenia dieťaťa a najviac päť dní v prípade veľmi vážneho ochorenia dieťaťa potvrdeného lekárom alebo hospitalizácie dieťaťa mladšieho ako 12 rokov.

252

V prejednávanej veci z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konštatovanie neodôvodnenej neprítomnosti žalobkyne 7. mája a 16. júna 2014 je spôsobené len tým, že žalobkyňa oneskorenie zaslala lekárske potvrdenia o závažnom ochorení jedného z jej detí.

253

Je síce pravda, že lehota, v ktorej bolo v prejednávanej veci potrebné tieto dokumenty zaslať, ani lehota, v ktorej žalobkyňa nakoniec potvrdenia zaslala OIL, nevyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani zo spisu, žalobkyňa však nepreukázala a dokonca ani netvrdila, že predložila potvrdenia potrebné na zosúladenie svojej administratívnej situácie s predpismi v krátkom čase z hľadiska lehoty, ktorá jej bola určená.

254

Žalobkyňa okrem toho neuvádza ani dôvody, ktoré by mohli legitímne vysvetliť toto oneskorené zaslanie.

255

Ak však úradník alebo dočasný či zmluvný zamestnanec nedodrží, a to najmä opakovane, lehotu určenú na zaslanie dokladov odôvodňujúcich neprítomnosť v službe, môže ísť o neprimerané správanie dotknutého úradníka alebo zamestnanca.

256

Za týchto podmienok žalobkyňa nepreukázala, že OOUPZ sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia tým, že pri prijatí napadnutého rozhodnutia odkázal na predchádzajúce rozhodnutie, ktoré konštatuje jej nepovolené absencie 7. mája a 16. júna 2014 z dôvodu oneskoreného zaslania dokumentov vysvetľujúcich túto neprítomnosť.

257

V dôsledku toho treba zamietnuť túto výhradu, ako aj túto časť žalobného dôvodu v celom rozsahu.

258

V tejto časti žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza osem výhrad. Po prvé žalobkyňa tvrdí, že jej zapojenie do pracovných skupín počas roka 2014 bolo uznané v hodnotiacej správe za uvedený rok. Po druhé tvrdí, že v roku 2015 sa v plnej miere angažovala vo svojej úlohe rotujúcej vychovávateľky v CPE Mamer a že naozaj zaslala tabuľku vzdelávacích činností jednej svojej kolegyni 22. apríla 2015. Po tretie tvrdí, že skutočne organizovala hodiny jogy s deťmi, hoci táto činnosť nepatrila medzi ciele, ktoré jej boli formálne určené. Po štvrté žalobkyňa spochybňuje nedostatočnú aktivitu, ktorá jej je vytýkaná v súvislosti s účasťou na práci pracovných skupín, najmä pracovnej skupiny „Varenie“. Po piate uvádza, že pokiaľ ide o pracovnú skupinu „Šport“, bola len náhradníčkou. Po šieste žalobkyňa popiera, že by svojim nadriadeným zaslala vianočné číslo časopisu z roku 2015 v júli 2016. Po siedme žalobkyňa tvrdí, že plán pedagogických činností nebol nevyhnutne formalizovaný a nebolo vhodné, aby taký plán zaslala na začiatok školského roka v septembri 2016, keď odchádzala na rodičovskú dovolenku. Po ôsme žalobkyňa tvrdí, že OOUPZ konštatoval, že nesplnila ciele stanovené na rok 2016, len po dvoch mesiacoch jej prítomnosti.

259

Komisia tvrdí, že žalobkyňa v dôsledku preklúzie nemôže spochybňovať posúdenia uvedené v hodnotiacich správach za roky 2013, 2014 a 2015, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, keďže tieto správy nenapadla v lehotách určených v služobnom poriadku. Okrem toho Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

260

Po prvé, pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, treba odkázať na judikatúru pripomenutú v bodoch 235 a 236 vyššie.

261

V prejednávanej veci treba pripomenúť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odkazuje na určité posúdenia uvedené najmä v hodnotiacich správach žalobkyne za roky 2013, 2014 a 2015.

262

Zo spisu predovšetkým vyplýva, že dôvody uvedené v poslednom odseku na strane 1 listu z 8. septembra 2016 odkazujú na hodnotiacu správu za rok 2013. Ďalej z neho vyplýva, že dôvod týkajúci sa skutočnosti, že žalobkyňa má ťažkosti so zosúladením osobného a pracovného života, uvedený v druhom odseku na strane 2 toho istého listu odkazuje na hodnotiacu správu za rok 2014. Nakoniec v dôvodoch uvedených na strane 3 písm. a) až e) tohto listu je zopakované kvalitatívne posúdenie efektivity žalobkyne, ktoré zodpovedá bodu 3.1 hodnotiacej správy za rok 2015.

263

Argumentáciou uvedenou v rámci druhej až piatej výhrady tejto časti žalobného dôvodu však žalobkyňa spochybňuje obsah tohto kvalitatívneho posúdenia, a teda hodnotiacej správy za rok 2015.

264

Je však nesporné, že žalobkyni bolo doručené oznámenie o jej hodnotiacej správe za rok 2015 a že ju nenapadla v lehotách stanovených v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, takže táto správa, ako aj posúdenia v nej uvedené sa stali právoplatnými.

265

Žalobkyňa navyše netvrdí, že existuje nová a podstatná skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že preklúzia jej nebráni v napadnutí hodnotiacej správy za rok 2015.

266

Za týchto podmienok žalobkyňa nemôže incidenčne napadnúť hodnotiacu správu za rok 2015 v rámci konania o tejto žalobe proti napadnutému rozhodnutiu, vo vzťahu ku ktorému zohrala uvedená správa prípravnú úlohu. Druhá až piata výhrada tretej časti štvrtého žalobného dôvodu je teda neprípustná v rozsahu, v akom smeruje k spochybneniu aktu, ktorý nadobudol právoplatnosť.

267

Naopak, prvá, šiesta, siedma a ôsma výhrada nespochybňuje posúdenia uvedené v hodnotiacich správach za roky 2013, 2014 a 2015. Námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou teda treba v tomto rozsahu zamietnuť.

268

Po druhé, pokiaľ ide o prvú výhradu, žalobkyňa sa odvoláva na posúdenia uvedené v hodnotiacej správe za rok 2014, ktoré sa týkajú jej zapojenia do pracovných skupín „Organizovanie informačných stretnutí pre rodičov“ a „Varenie“.

269

Z hodnotiacich správ za roky 2013 a 2015, na ktoré odkazuje napadnuté rozhodnutie, však vyplýva, že v roku 2013 bolo zapojenie žalobkyne do práce pracovných skupín „Varenie“ a „Organizovanie informačných stretnutí pre rodičov“ veľmi obmedzené a že v roku 2015 bolo jej zapojenie do práce pracovných skupín „Časopis CPE“, „Varenie“ a „Šport“ nedostatočné, či dokonca nulové.

270

Okrem toho z dôvodov napadnutého rozhodnutia uvedených na strane 4 listu z 8. septembra 2016 vyplýva, že hodnotiaca správa za rok 2015 stanovovala pre žalobkyňu ako cieľ na rok 2016 najmä viac sa angažovať pri plnení úloh jednotlivých pracovných skupín ako kontaktná osoba alebo náhradníčka tým, že bude viesť (vecnú a presnú) mesačnú tabuľku so zoznamom pripomienok alebo problémov, ktoré sa vyskytli, že navrhne alebo naplánuje pohybové aktivity počas školských prázdnin a že pripraví ročnú správu pracovnej skupiny „Šport“. Vyplýva z nich však aj to, že nebol konštatovaný nijaký náznak zlepšenia výkonnosti žalobkyne z hľadiska tohto cieľa, o ktorom vedela od 5. apríla 2016.

271

Na strane 4 písm. b) listu z 8. septembra 2016 totiž OOUPZ uviedol, že pred odchodom žalobkyne na rodičovskú dovolenku 15. júla 2016 vykazovalo jej zapojenie do úloh jednotlivých pracovných skupín, ktorých bola členkou, rovnakú nedostatočnú aktivitu. OOUPZ žalobkyni predovšetkým vytýkal, že iniciatívne nevytvorila mesačnú tabuľku so zoznamom problémov, ktoré sa vyskytli v skupine „Varenie“, že sa aktívne nezapájala do pracovnej skupiny „Šport“ a že nepredložila ročné správy skupín „Varenie“ a „Časopis CPE“ pred odchodom na rodičovskú dovolenku napriek tomu, že vedúca oddelenia ju o to požiadala 26. mája 2016.

272

Skutočnosť, že v roku 2014 žalobkyňa preukázala požalované zapojenie do činnosti pracovných skupín, ktorých bola členkou, tak nemá vplyv na konštatovanie uvedené na strane 1, na strane 3 písm. a) a na strane 4 písm. b) listu z 8. septembra 2016. Toto konštatovanie sa týka nedostatočnej angažovanosti žalobkyne v pracovných skupinách, do ktorých patrila, počas rokov 2013 a 2015 a v období od 5. apríla do 15. júla 2016.

273

Žalobkyňa teda nepreukázala, že dôvody napadnutého rozhodnutia založené na jej nedostatočnej angažovanosti v pracovných skupinách, ktorých bola členkou v rokoch 2013, 2015 a počas určitej časti roka 2016, sú postihnuté zjavne nesprávnym posúdením, takže túto výhradu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

274

Po tretie žalobkyňa šiestou výhradou tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté nesprávnym skutkovým zistením, keďže návrh vianočného čísla časopisu z roku 2015 zaslala osobám, ktoré ho mali schváliť, 22. januára 2016, a nie v júli 2016. Spresňuje, že dôvodom oneskoreného zaslania jej e‑mailu, ku ktorému bol priložený návrh časopisu, je počítačová anomália a že jeho neskoré uverejnenie treba pripísať dvom jej kolegom a nadriadenej.

275

V tomto smere z dôvodov napadnutého rozhodnutia uvedených na strane 4 listu z 8. septembra 2016 vyplýva, že hodnotiaca správa za rok 2015 stanovovala pre žalobkyňu ako cieľ na rok 2016 najmä viac sa angažovať pri plnení úloh jednotlivých pracovných skupín ako kontaktná osoba alebo náhradníčka prostredníctvom zostavenia a distribúcie troch časopisov CPE. Podľa tohto dôvodu nebol konštatovaný nijaký náznak zlepšenia výkonnosti žalobkyne z hľadiska tohto cieľa, o ktorom vedela od 5. apríla 2016.

276

Na strane 4 písm. b) listu z 8. septembra 2016 OOUPZ žalobkyni konkrétne vytkol, že 18. júla 2016 zaslala vianočné číslo časopisu z roku 2015, ktoré jej nadriadení už nepokladali za relevantné.

277

V tejto súvislosti treba po prvé poukázať na to, že žalobkyňa sa odvoláva na e‑mail, ktorý zaslala 22. januára 2016 a ktorého kópiu priložila k žalobe.

278

Ako však uvádza Komisia, táto písomnosť nemá dostatočnú dôkaznú hodnotu, lebo e‑mail síce obsahuje správu „v prílohe vám zasielam návrh špeciálneho vianočného čísla časopisu na vytlačenie“ a zmienku o prílohe nazvanej „Le petit journal garderie NOEL.edition specialdocx“, je v ňom však uvedené aj to, že „fašiangové číslo časopisu bude nasledovať v krátkom čase“, hoci v uvedený rok tento sviatok pripadol na február.

279

Po druhé Komisia predložila e‑mail s dátumom odoslania 18. júla 2016, ktorý žalobkyňa zaslala tým istým adresátom a ktorý obsahuje presne tú istú správu ako e‑mail, na ktorý odkazuje žalobkyňa.

280

Po tretie žalobkyňa síce tvrdí, že e‑mail, ktorým zaslala návrh vianočného čísla časopisu z roku 2015 svojim kolegom, nebol adresátom doručený z dôvodu počítačovej anomálie, na podporu tohto tvrdenia však neuvádza nijaký dôkaz.

281

Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že uverejnenie vianočného čísla časopisu z roku 2015, ktoré zaslala 22. januára 2016, sa oneskorilo kvôli dvom jej kolegom a následne kvôli vedúcej CPE Kirchberg v Luxemburgu, čo vysvetľuje, že návrh vianočného čísla časopisu z roku 2015 zaslala nadriadeným dvakrát.

282

Žalobkyňa však nepredložila nijaký dôkaz na podporu svojich tvrdení, ktoré sú okrem toho čiastočne v rozpore s písomnosťami vloženými do spisu.

283

Je totiž potrebné zdôrazniť, že meno jedného z dvoch kolegov spomenutých v bode 281 vyššie sa nenachádza ani v zozname príjemcov e‑mailu z 22. januára 2016, na ktorý sa žalobkyňa odvoláva, ani v zložení pracovnej skupiny „Časopis CPE“, ktoré predložila žalobkyňa.

284

Okrem toho, hoci žalobkyňa tvrdí, že návrh vianočného čísla časopisu z roku 2015 mala schváliť vedúca CPE Kirchberg, e‑mail z 22. januára 2016, na ktorý sa odvoláva, ako aj e‑mail z 18. júla 2016, ktorý predložila Komisia, uvádzajú túto osobu len v kópii, zatiaľ čo príjemcami e‑mailov boli ďalšie tri osoby, o ktorých žalobkyňa tvrdí, že boli členmi pracovnej skupiny „Časopis CPE“.

285

Táto skutočnosť teda môže potvrdiť tvrdenia Komisie, podľa ktorých návrh vianočného čísla časopisu z roku 2015 nemala schváliť vedúca CPE Kirchberg, ale len ostatní členovia pracovnej skupiny „Časopis CPE“.

286

Za týchto podmienok žalobkyňa nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by mohol vyvrátiť dôkaz predložený Komisiou, podľa ktorého zaslala návrh vianočného čísla časopisu z roku 2015 členom pracovnej skupiny „Časopis CPE“ na schválenie až 18. júla 2016.

287

V dôsledku toho musí byť táto výhrada zamietnutá ako nedôvodná.

288

Po štvrté v siedmej výhrade žalobkyňa tvrdí, že nepredloženie plánu pedagogických činností na rok 2016, ktoré sa jej vytýka, neznamená, že takýto plán neexistoval, hoci predtým plán pedagogických činností nebol formalizovaný. Okrem toho sa domnieva, že je potrebné položiť si otázku, či je nevyhnutné, aby zamestnanec, ktorý odchádza na rodičovskú dovolenku, vypracoval plán pedagogických činností na obdobie, počas ktorého nebude prítomný v službe, keďže tento plán musí byť prispôsobený deťom, ktoré zariadenie navštevujú, a individualizovaný.

289

V tejto súvislosti z dôvodov napadnutého rozhodnutia uvedených na strane 4 listu z 8. septembra 2016 vyplýva, že hodnotiaca správa za rok 2015 určovala žalobkyni na rok 2016 za cieľ najmä zostaviť tabuľku vzdelávacích činností. Na strane 4 písm. a) toho istého listu OOUPZ žalobkyni vytýkal, že túto tabuľku nepredložila pred svojím odchodom na rodičovskú dovolenku 15. júla 2016 jednak napriek tomu, že jej to bolo pripomenuté 26. mája 2016, a jednak napriek skutočnosti, že žalobkyňa mala na vypracovanie tejto tabuľky k dispozícii 112,5 hodiny pružného pracovného času, teda ekvivalent štrnástich pracovných dní.

290

Tvrdenia žalobkyne, podľa ktorých jednak vypracovanie tabuľky vzdelávacích činností predtým nezodpovedalo formalizovanej praxi a jednak takáto tabuľka nebola potrebná ani vhodná, keďže plánovala odísť na rodičovskú dovolenku, však nemôžu účinne spochybniť záväznú povahu cieľa vypracovať túto tabuľku, ktorý jej bol pridelený v hodnotiacej správe za rok 2015 a v súvislosti s ktorým je nesporné, že o ňom vedela už od 5. apríla 2016.

291

Okrem toho z e‑mailu, ktorý vedúca oddelenia zaslala žalobkyni 26. mája 2016, vyplýva, že ju požiadala, aby vypracovala tabuľku vzdelávacích činností na účely prípravy školského roka 2016/2017 podľa vzoru, ktorý bol pripojený k tomuto e‑mailu. Vedúca oddelenia jej navyše pripomenula, že zostavenie tohto plánu sa musí vykonávať každý školský rok v súlade s pokynom účinným od roku 2014. Nakoniec táto tabuľka vzdelávacích činností mala slúžiť ako základ pre prácu osoby, ktorá mala v septembri 2016 prevziať skupinu detí pridelených žalobkyni na školský rok 2016/2017 až do jej návratu z rodičovskej dovolenky.

292

Treba teda pripomenúť, že článok 21 prvý odsek služobného poriadku, ktorý sa analogicky uplatňuje na zmluvných zamestnancov podľa článkov 11 a 81 PZOZ, stanovuje, že „úradník bez ohľadu na svoje služobné postavenie pomáha a radí svojim nadriadeným; je zodpovedný za plnenie úloh, ktoré mu boli pridelené“.

293

V súlade s článkom 21a služobného poriadku, ktorý sa analogicky uplatňuje na zmluvných zamestnancov podľa článkov 11 a 81 PZOZ, je úradník oprávnený vyhnúť sa povinnosti poslušnosti stanovenej v článku 21 služobného poriadku len vtedy, ak príkaz, ktorý mu vydá nadriadený orgán, je zjavne nezákonný alebo v rozpore s platnými bezpečnostnými normami.

294

V prejednávanej veci však žalobkyňa nepreukázala a dokonca ani netvrdila, že pokyn na vypracovanie tabuľky vzdelávacích činností, ktorý jej bol vydaný pred odchodom na rodičovskú dovolenku, bol zjavne nezákonný alebo v rozpore s platnými bezpečnostnými normami.

295

Za týchto podmienok sa OOUPZ nedopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnieval, že skutočnosť, že žalobkyňa neposlala svojej nadriadenej pred svojím odchodom na rodičovskú dovolenku tabuľku vzdelávacích činností, ktorú od nej nadriadená požadovala, predstavuje nevhodné správanie žalobkyne a môže byť zaradená medzi dôvody napadnutého rozhodnutia.

296

V dôsledku toho musí byť táto výhrada zamietnutá ako nedôvodná.

297

Po piate a nakoniec ôsmou výhradou žalobkyňa v podstate tvrdí, že OOUPZ nemohol bez zjavne nesprávneho posúdenia hodnotiť dosiahnutie cieľov stanovených na rok 2016 len za dva mesiace prítomnosti.

298

Ako však Súdny dvor rozhodol v bode 28 rozsudku o odvolaní, z listu z 8. septembra 2016 výslovne vyplýva, že OOUPZ sa vo svojom všeobecnom posúdení spôsobu, akým žalobkyňa zohľadnila tieto ciele, obmedzil na konštatovanie, že v tejto súvislosti nebol zaznamenaný nijaký náznak zlepšenia úrovne jej výkonnosti.

299

OOUPZ totiž síce žalobkyni vytýkal, že v plnom rozsahu nesplnila prvý cieľ, ktorý jej bol pridelený v hodnotiacej správe za rok 2015, a to vypracovanie tabuľky vzdelávacích činností, to isté neplatí pre ďalšie dva ciele spočívajúce na jednej strane vo vyššej angažovanosti pri plnení úloh jednotlivých pracovných skupín, na ktorých sa zúčastňovala, a na druhej strane v naplánovaní rodičovskej dovolenky v dostatočnom predstihu (pozri v tomto zmysle rozsudok o odvolaní, bod 29).

300

Okrem toho, pokiaľ ide konkrétnejšie o prvý cieľ týkajúci sa vypracovania tabuľky vzdelávacích činností, v súvislosti s ktorým je nesporné, že žalobkyňa o ňom vedela od 5. apríla 2016, žalobkyňa nepreukázala, ba dokonca ani netvrdila, že na jeho splnenie nemala dosť času pred odchodom na rodičovskú dovolenku 15. júla 2016, pričom napadnuté rozhodnutie uvádza, že na tento účel mala k dispozícii čas zodpovedajúci štrnástim pracovným dňom.

301

Za týchto podmienok žalobkyňa nepreukázala, že OOUPZ sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď po približne troch mesiacoch konštatoval, že nesplnila prvý cieľ, ktorý jej bol pridelený v hodnotiacej správe za rok 2015 a ktorý sa týkal vypracovania tabuľky vzdelávacích činností.

302

V dôsledku toho treba zamietnuť ako nedôvodnú túto výhradu, ako aj túto časť žalobného dôvodu v celom rozsahu.

303

V tejto časti žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate uvádza dve výhrady. Po prvé tvrdí, že nijaké ustanovenie práva Únie jej neukladá povinnosť informovať kolegov v práci o svojej účasti na stretnutiach SPV a MVZ, na ktoré bola pozvaná. Po druhé tvrdí, že vždy vopred informovala svojich nadriadených o stretnutiach, na ktorých sa mala zúčastniť z dôvodu svojej funkcie zástupcu zamestnancov, že nadriadení mali k dispozícii harmonogram zasadnutí SPV a MVZ a že bola na poslednú chvíľu pozvaná na stretnutie SPV v dňoch 11. a 12. decembra 2014.

304

Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

305

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že celkové konštatovanie odbornej nespôsobilosti v napadnutom rozhodnutí zo strany OOUPZ je založené najmä na tom, že žalobkyňa nie vždy zohľadňovala záujmy služby pri plánovaní svojich činností súvisiacich s funkciou zástupcu zamestnancov.

306

Konkrétne na strane 2 písm. e) listu z 8. septembra 2016 OOUPZ žalobkyni vytkol, že informovala nadriadených o svojej účasti na stretnutí týkajúcom sa jej funkcie v odboroch z 26. februára 2014 len deň predtým o 17 h 26.

307

Navyše na strane 2 písm. f) listu z 8. septembra 2016 OOUPZ žalobkyni vytkol, že neinformovala kolegov o svojej účasti na stretnutí SPV z 9. decembra 2014.

308

Ďalej na strane 2 písm. g) listu z 8. septembra 2016 OOUPZ žalobkyni na jednej strane vytkol, že informovala svojich nadriadených o svojej účasti na plenárnom zasadnutí SPV z 11. a 12. decembra 2014 len deň predtým, a na druhej strane, že neinformovala svojich kolegov.

309

Nakoniec na strane 5 písm. d) listu z 8. septembra 2016 OOUPZ žalobkyni vytkol, že informovala nadriadených a kolegov o svojej účasti na zasadnutiach SPV 28. januára a 24. mája 2016 až v samotný deň zasadnutí.

310

Na úvod treba poukázať na to, že žalobkyňa nespochybňuje odkaz na strane 2 listu z 8. septembra 2016, ktorým sa OOUPZ odvoláva na posúdenie uvedené v hodnotiacej správe za rok 2014, podľa ktorého pri plánovaní svojich odborových činností nie vždy zohľadňovala záujmy služby, ale iba dôvody napadnutého rozhodnutia, ktoré sú uvedené na strane 2 písm. e) až g) listu z 8. septembra 2016 a ktoré neodkazujú na posúdenie uvedené v hodnotiacej správe za rok 2014.

311

V dôsledku toho argumentáciu žalobkyne v rámci tejto časti žalobného dôvodu nemožno považovať za spochybňujúcu posúdenie obsiahnuté v hodnotiacej správe za rok 2014, ktorá podľa Komisie nadobudla právoplatnosť.

312

Po prvé, pokiaľ ide o prvú výhradu a ako je uvedené v bode 173 vyššie, úradník alebo zamestnanec, ktorý je dočasne uvoľnený na základe poverenia odborovej organizácie alebo funkcie zástupcu zamestnancov, musí v súlade s článkom 60 služobného poriadku získať predchádzajúce povolenie od svojho priameho nadriadeného, aby mohol byť neprítomný v službe a zúčastňovať sa na stretnutiach, na ktoré bol pozvaný na základe tohto poverenia. Od požiadavky predchádzajúceho povolenia stanovenej v článku 60 služobného poriadku je totiž možné odchýliť sa len v prípade choroby alebo úrazu, a nie v prípade účasti na stretnutí odborových zástupcov zamestnancov alebo na zasadnutiach zastupiteľského orgánu, akým je MVZ alebo SPV.

313

V tejto súvislosti, ako je uvedené v bode 174 vyššie, článok 7 bod 3.1 rozhodnutia K(2011) 3588 ukladá žalobkyni povinnosť včas informovať svojich nadriadených o svojich pozvánkach na zasadnutia MVZ a SPV, pričom nadriadený orgán môže, ak je to vhodné, odmietnuť účasť dotknutej osoby na týchto stretnutiach prostredníctvom písomného a odôvodneného rozhodnutia.

314

Treba však po prvé poukázať na to, že ani článok 60 služobného poriadku, ani rozhodnutie K(2011) 3588 neukladá zamestnancovi s funkciou v odborovej organizácii alebo s poverením zástupcu zamestnancov povinnosť informovať kolegov o svojej účasti na stretnutiach súvisiacich s výkonom tejto funkcie.

315

Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, zo spisu nevyplýva, že žalobkyňa dostala od svojich nadriadených formálny pokyn, ktorý by jej ukladal povinnosť informovať kolegov o jej neprítomnosti z dôvodu účasti na zasadnutiach MVZ a SPV.

316

V prvom rade je pravda, že z e‑mailu, ktorý vedúca oddelenia zaslala žalobkyni 6. septembra 2011, vyplýva, že vedúca oddelenia sa domnievala, že osobitné potreby CPE a povaha práce žalobkyne jej neumožňujú systematicky sa zúčastňovať na stretnutiach spojených s výkonom jej funkcie v odborovej organizácii. Týmto e‑mailom bolo žalobkyni povolené zúčastňovať sa na stretnutiach odborov pod dvoma podmienkami, a to jednak že sa dohodne s kolegyňou, s ktorou sa starala o skupinu detí, a jednak že o tom informuje sekretariát oddelenia a vedúcu družiny.

317

Zo spisu však nevyplýva, že by bol tento pokyn obnovený po školskom roku 2011/2012 a najmä po vymenovaní žalobkyne za členku MVZ a SPV v roku 2014.

318

Konkrétne, hoci z prípisu vedúcej oddelenia žalobkyne zo 7. februára 2017 vyplýva, že vykonávanie jej funkcie v odborovej organizácii je predmetom dohody s predsedom odborovej organizácie, ktorej bola žalobkyňa členkou, nezdá sa, že by táto dohoda, ktorá bola účinná od 16. júla 2011 do 1. apríla 2014, bola po tomto dátume obnovená.

319

Ďalej z e‑mailu spomenutého na strane 2 písm. f) listu z 8. septembra 2016 vyplýva, že týmto e‑mailom kolegyňa žalobkyne vyjadrila vedúcej jaslí CPE Mamer prekvapenie nad tým, že ju žalobkyňa neinformovala o svojej neprítomnosti 9. decembra 2014. Podľa toho istého e‑mailu sa vedúcej pýtala na existenciu protokolu spolupráce medzi kolegami.

320

Nakoniec dokumenty, na ktoré odkazuje Komisia, nepotvrdzujú existenciu formálneho pokynu adresovaného žalobkyni, aby informovala kolegov o svojej neprítomnosti z dôvodu účasti na stretnutiach MVZ a SPV.

321

V tomto smere totiž hodnotiaca správa za rok 2014 obsahuje len zmienku o tom, že žalobkyňa musela systematicky zohľadňovať organizáciu služby, keď sa chcela zúčastňovať na odborovej činnosti, a že nesmela byť neprítomná v septembri.

322

Podobne e‑mail, ktorý žalobkyňa zaslala 27. apríla 2015 do funkčnej e‑mailovej schránky CPE Mamer a v kópii ho zaslala niektorým svojim kolegom, v ktorom uviedla najmä svoju plánovanú neprítomnosť v nasledujúcom mesiaci, nepostačuje na preukázanie existencie formálneho pokynu, ktorý jej bol adresovaný, aby systematicky upozorňovala svojich kolegov na svoju účasť na stretnutiach SPV a MVZ.

323

Okrem toho v prípise z 15. júla 2016, na ktorý Komisia tiež odkazuje, vedúca oddelenia žalobkyne uviedla, že hoci žalobkyňa ako zástupkyňa zamestnancov má právo zúčastniť sa na zasadnutí SPV naplánovanom na december 2014 bez predchádzajúceho povolenia, informovanie nadriadených a kolegov v dostatočnom predstihu predstavuje „osvedčený postup“.

324

Za týchto podmienok Komisia nepreukázala, že žalobkyňa porušila formálny pokyn svojich nadriadených, podľa ktorého mala kolegov upozorniť na svoju účasť na zasadnutiach SPV a MVZ, a teda povinnosti lojality a poslušnosti vyplývajúce z článkov 11 a 21 služobného poriadku.

325

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyňa dôvodne tvrdí, že OOUPZ sa v napadnutom rozhodnutí dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnieval, že predchádzajúce neinformovanie kolegov o jej účasti na stretnutiach z 9., 11. a 12. decembra 2014, 28. januára a 24. mája 2016 predstavovalo z jej strany nevhodné správanie.

326

Po druhé, pokiaľ ide o druhú výhradu v rámci tejto časti žalobného dôvodu, po prvé treba uviesť, že skutočnosť, že nadriadení žalobkyne mali k dispozícii harmonogram zasadnutí SPV a MVZ, nezbavuje žalobkyňu povinnosti požiadať o povolenie neprítomnosti na účely účasti na týchto stretnutiach v súlade s článkom 60 prvým odsekom služobného poriadku.

327

Po druhé, hoci žalobkyňa tvrdí, že vždy vopred informovala svojich nadriadených o stretnutiach, na ktorých sa zúčastňovala z dôvodu svojej funkcie zástupcu zamestnancov, nepredkladá dôkazy, ktoré by preukazovali, že po doručení pozvánok na zasadnutia uvedené v napadnutom rozhodnutí požiadala o povolenie neprítomnosti, vďaka čomu by jej nadriadení mohli okamžite zabezpečiť jej zastupovanie a zaručiť kontinuitu služby.

328

Žalobkyňa predovšetkým nepreukázala a dokonca ani netvrdila, že na schôdzu odborov z 26. februára 2014 bola pozvaná neskoro.

329

Okrem toho zo spisu vyplýva, že stretnutia SPV v dňoch 11. a 12. decembra 2014, ako aj 28. januára a 24. mája 2016 sa konali v Bruseli, takže vzhľadom na trvanie cesty medzi Luxemburgom a Bruselom v závislosti od dopravného prostriedku je nepravdepodobné, že žalobkyňa bola informovaná len deň pred týmito stretnutiami alebo v samotný deň ich konania.

330

Za týchto podmienok sa OOUPZ v napadnutom rozhodnutí nedopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnieval, že neinformovanie nadriadených žalobkyne o jej účasti na stretnutiach z 26. februára 2014, 11. a 12. decembra 2014, ako aj 28. januára a 24. mája 2016 predstavovalo z jej strany nevhodné správanie.

331

V tejto časti žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate tvrdí, že dôvod napadnutého rozhodnutia, ktorý je uvedený na strane 3 písm. h) listu z 8. septembra 2016, je poznačený zjavne nesprávnym posúdením, keďže jej práca na polovičný úväzok zo zdravotných dôvodov mohla byť predĺžená, jej návrat k práci na plný úväzok bol výsledkom iniciatívy z jej strany a tento dôvod presne nevyjadruje, čo sa jej vytýka.

332

Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

333

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na strane 3 písm. h) listu z 8. septembra 2016 OOUPZ konštatoval, že po tom, čo žalobkyňa vykonávala prácu na polovičný úväzok zo zdravotných dôvodov od 17. novembra do 23. decembra 2014, jej zdravotná služba odporučila, aby sa stretla s nadriadenými s cieľom pripraviť svoj návrat k práci na plný úväzok v januári 2015. Uviedol tiež, že žalobkyňa kontaktovala svojich nadriadených až 22. decembra 2014.

334

Na úvod treba poukázať na to, že dôvod, ktorý je uvedený na strane 3 písm. h) listu z 8. septembra 2016, neodkazuje na posúdenie obsiahnuté v hodnotiacej správe za rok 2014, o ktorej Komisia tvrdí, že nadobudla právoplatnosť.

335

Pokiaľ ide o dôvodnosť argumentácie uvedenej v rámci tejto časti žalobného dôvodu, po prvé z článku 59 tretieho až piateho odseku služobného poriadku, ktorý sa analogicky uplatňuje na zmluvných zamestnancov podľa článkov 16 a 91 PZOZ, vyplýva, že úradník alebo dočasný či zmluvný zamestnanec na nemocenskej dovolenke môže byť kedykoľvek podrobený lekárskej prehliadke organizovanej inštitúciou, že ak lekárska prehliadka ukáže, že príslušný úradník alebo zamestnanec je schopný plniť svoje povinnosti, jeho neprítomnosť sa odo dňa prehliadky považuje za neospravedlnenú, pokiaľ dotknutý úradník alebo zamestnanec nepovažuje závery lekárskej prehliadky organizovanej príslušným orgánom za lekársky nepodložené, pričom v takom prípade príslušný úradník alebo zamestnanec, prípadne lekár konajúci v jeho mene, môže do dvoch dní predložiť inštitúcii žiadosť, aby bola vec posúdená nezávislým orgánom.

336

V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že žalobkyňa mohla vykonávať prácu na polovičný úväzok zo zdravotných dôvodov od 17. novembra 2014 a že 16. decembra 2014 posudkový lekár odporučil jej návrat k práci na plný úväzok od januára 2015.

337

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani zo spisu však nevyplýva, že žalobkyňa tým, že sa v pondelok 22. decembra 2014 obrátila na svojho zamestnávateľa s cieľom dohodnúť podmienky svojho návratu do práce na plný úväzok v januári 2015, porušila lehotu stanovenú ustanovením práva Únie alebo pokyn svojich nadriadených.

338

Po druhé je síce nesporné, že 22. decembra 2014 bola družina CPE zatvorená z dôvodu vianočných prázdnin, Komisia však netvrdí, že správa CPE nezabezpečila pohotovosť počas tohto obdobia, aby zabezpečila kontinuitu služby, takže zo spisu nevyplýva, že podmienky návratu žalobkyne k práci na plný úväzok nemohli byť stanovené v období od 22. decembra 2014 do 5. januára 2015.

339

Po tretie sa rovnako nezdá, že by lehota dvoch týždňov nebola dostatočná na prípravu návratu žalobkyne k práci na plný úväzok.

340

V dôsledku toho žalobkyňa oprávnene tvrdí, že OOUPZ tým, že vychádzal z dôvodu uvedeného na strane 3 písm. h) listu z 8. septembra 2016, postihol napadnuté rozhodnutie zjavne nesprávnym posúdením.

341

V tejto časti žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate tvrdí, že dôvod, ktorý sa nachádza na strane 4 písm. f) listu z 8. septembra 2016, je postihnutý zjavne nesprávnym posúdením, keďže OOUPZ nezohľadnil jej osobitne nepriateľské prijatie niektorými kolegami pri príchode do jaslí CPE Mamer.

342

V tejto súvislosti na strane 4 písm. f) listu z 8. septembra 2016 OOUPZ konštatoval, že spolupracovníci žalobkyne informovali o ťažkostiach, s ktorými sa stretli, keď s ňou mali spolupracovať, a že najmä v apríli 2015 poslala vedúca CPE Mamer vedúcej oddelenia žalobkyne e‑mail, v ktorom uviedla, že hoci sotva začala v jasliach CPE Mamer pracovať, už došlo k „veľkému konfliktu“, „veci sa vyvíjajú zle“ a „všetka dobrá dopoludňajšia atmosféra zmizla“.

343

Po prvé zo spisu vyplýva, že v apríli 2015 bola žalobkyňa pridelená do jaslí CPE Mamer ako „rotujúca vychovávateľka“. Ďalej z neho vyplýva, že v e‑maile z 23. apríla 2015 adresovanom vedúcej oddelenia žalobkyne a nazvanom „Konflikt v družine“ vedúca CPE Mamer uviedla, že hoci žalobkyňa sotva nastúpila do zamestnania v jasliach CPE Mamer, už došlo k veľkému konfliktu, situácia je zlá, všetka dobrá dopoludňajšia atmosféra v družine zmizla a jeden z kolegov žalobkyne plakal, zatiaľ čo iná kolegyňa kričala do telefónu. Okrem toho v ňom bolo uvedené, že vedúca CPE Mamer a jedna z kolegýň urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby upokojili situáciu, že vedúca predovšetkým dopoludnia strávila viac ako hodinu so žalobkyňou, zatiaľ čo kolegyňa sa rozprávala s ďalšími kolegami, a že je mimoriadne naliehavé zorganizovať stretnutie so všetkými, skôr než „sa navzájom pozabíjajú“.

344

Keďže však nie je uvedená presnejšia príčina konfliktnej situácie opísanej na strane 4 písm. f) listu z 8. septembra 2016 a potvrdenej e‑mailom z 23. apríla 2015, spomenutým v bode 343 vyššie, z tohto e‑mailu ani z iných dokumentov v spise nevyplýva, že zodpovednosť za tento konflikt niesla výlučne alebo predovšetkým žalobkyňa.

345

Po druhé treba konštatovať, že dokumenty, na ktoré odkazuje Komisia, neobsahujú dostatočné dôkazy na preukázanie primárnej zodpovednosti žalobkyne za vznik konfliktu z 23. apríla 2015 v jasliach CPE Mamer.

346

Obsah e‑mailu kolegyne žalobkyne z 9. decembra 2014, ktorý v ten istý deň potvrdila vedúca CPE Mamer, totiž nijako neobjasňuje príčiny konfliktnej situácie v jasliach CPE Mamer z 23. apríla 2015.

347

To isté platí pre e‑mailovú komunikáciu z 25. júna 2015 medzi vedúcou oddelenia žalobkyne a vedúcou CPE Mamer, ktorá sa týka len ťažkostí, ktoré mala vedúca CPE Mamer s nahradením žalobkyne 24. a 25. júna 2015 z dôvodu neprítomnosti oznámenej až ráno 24. júna 2015.

348

Podobne vyhlásenia vedúcej a správkyne CPE Mamer, ako aj vedúcej oddelenia žalobkyne, všetky z 18. decembra 2018, vo všeobecnosti uvádzajú, že niektorí kolegovia ich priamo a opakovane informovali o tom, že majú ťažkosti pokojne spolupracovať so žalobkyňou, nespomenuli však konfliktnú situáciu v jasliach CPE Mamer z 23. apríla 2015.

349

Nakoniec, hoci Komisia odkazuje aj na e‑mail z 21. októbra 2015 od rodiča jedného z detí, o ktoré sa žalobkyňa starala v „družine“ CPE Kirchberg počas školského roka 2014/2015, tento e‑mail neobsahuje nijaký údaj o príčinách konfliktnej situácie v jasliach CPE Mamer z 23. apríla 2015.

350

V dôsledku toho žalobkyňa oprávnene tvrdí, že OOUPZ tým, že vychádzal z dôvodu uvedeného na strane 4 písm. f) listu z 8. septembra 2016, postihol napadnuté rozhodnutie zjavne nesprávnym posúdením.

351

Táto časť žalobného dôvodu obsahuje päť výhrad, ktoré sú založené po prvé na tom, že nedostatky vytýkané žalobkyni sa v jej hodnotiacich správach za jednotlivé roky neopakujú, po druhé na neobjektívnosti posúdení uvedených v hodnotiacej správe za rok 2015, po tretie na tom, že skutočnosti vytýkané za roky 2014 a 2015 sú staré, po štvrté na neexistencii zavinenia alebo nedbanlivosti zo strany žalobkyne pri starostlivosti o deti, ktoré jej boli zverené, a po piate na tom, že Komisia nezohľadnila počet odslúžených rokov žalobkyne a to, že nikdy nebola pokarhaná ani napomenutá.

352

Po prvé treba pred preskúmaním výhrad uvedených v bode 351 vyššie a vzhľadom na preskúmanie tretieho a štvrtého žalobného dôvodu uvedené v bodoch 73 až 350 vyššie určiť, či protiprávne konanie konštatované Všeobecným súdom v rámci preskúmania týchto žalobných dôvodov vedie k zrušeniu napadnutého rozhodnutia alebo či dôvody, ktoré žalobkyňa nespochybnila alebo ktorých protiprávnosť nepreukázala, postačujú na platné odôvodnenie tohto rozhodnutia bez ohľadu na dôvody, ktoré Všeobecný súd vyhlásil za protiprávne.

353

V tejto súvislosti po prvé, pokiaľ ide o správanie žalobkyne počas roka 2013, žalobkyňa nepreukázala protiprávnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia uvedených na strane 1 listu z 8. septembra 2016, podľa ktorých sa žalobkyňa na jednej strane veľmi málo zapájala do pracovných skupín „Varenie“ a „Organizovanie informačných stretnutí pre rodičov“ a na druhej strane si mala plánovať svoje aktivity súvisiace s týmito pracovnými skupinami počas tzv. „pružného“ pracovného času, počas ktorého sa nestarala o deti, keďže niektorí rodičia sa sťažovali na neprítomnosť žalobkyne v triede, keď si prišli vyzdvihnúť svoje deti.

354

Po druhé, pokiaľ ide o dôvody napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týkajú správania žalobkyne počas roka 2014, žalobkyňa nepreukázala ani protiprávnosť posúdení uvedených v hodnotiacej správe za rok 2014, ktoré sú zopakované na strane 2 listu z 8. septembra 2016 a týkajú sa na jednej strane ťažkostí, ktoré mala pri zosúlaďovaní osobného a pracovného života, a na druhej strane nezohľadnenia záujmov služby pri plánovaní činností súvisiacich s jej funkciou zástupcu zamestnancov.

355

Žalobkyňa nepreukázala ani protiprávnosť nasledujúcich dôvodov, ktoré sú uvedené na strane 2 písm. b) až g) listu z 8. septembra 2016, konkrétne: jej nepovolená neprítomnosť 7. mája a 16. júna 2014; skutočnosť, že si naplánovala absenciu na 2. mája 2014 a že službe ju oznámila až v deň neprítomnosti; jej nepovolená neprítomnosť 18. júna 2014; skutočnosť, že informovala nadriadených o svojej neprítomnosti z 26. februára 2014 z dôvodu stretnutia odborov až deň predtým o 17 h 26; skutočnosť, že 9. decembra 2014 zmenila dispozíciu miestnosti bez súhlasu kolegyne, s ktorou pracovala, a nevrátila miestnosť do pôvodného usporiadania, a nakoniec skutočnosť, že svojich nadriadených informovala o svojej neprítomnosti v dňoch 11. a 12. decembra 2014 z dôvodu svojej účasti na plenárnom zasadnutí SPV až v predvečer 11. decembra 2014.

356

Po tretie, pokiaľ ide o správanie žalobkyne počas roka 2015, žalobkyňa nespochybnila dôvod napadnutého rozhodnutia uvedený na strane 3 listu z 8. septembra 2016, podľa ktorého bola v hodnotiacej správe za rok 2015 jej celková výkonnosť za rok 2015 ohodnotená ako nedostatočná.

357

Rovnako žalobkyňa nepreukázala protiprávnosť nasledujúcich dôvodov, ktoré sú uvedené na strane 3 písm. a) až e) a i) listu z 8. septembra 2016, konkrétne: jej nedostatočné alebo chýbajúce zapojenie do pracovných skupín, ktorých bola členkou; jej nedostatočná aktivita, keď pracovala ako „rotujúca“ vychovávateľka; skutočnosť, že žalobkyňa neposkytla svojim nadriadeným informácie o realizácii cieľa organizovania jogových aktivít; skutočnosť, že žalobkyňa nevypracovala tabuľku vzdelávacích činností; skutočnosť, že chýbajúca kontinuita v starostlivosti o skupinu detí, za ktorú bola zodpovedná, viedla k dvom sťažnostiam dvoch rodičov, a nakoniec jej nedostatočná komunikácia v súvislosti s niektorými absenciami v júni 2015.

358

Po štvrté, pokiaľ ide o správanie žalobkyne počas roka 2016, žalobkyňa nepreukázala protiprávnosť dôvodu napadnutého rozhodnutia uvedeného na strane 4 listu z 8. septembra 2016, podľa ktorého nebol zaznamenaný nijaký náznak zlepšenia úrovne jej výkonnosti z hľadiska troch cieľov, ktoré jej boli určené na rok 2016.

359

Rovnako žalobkyňa nepreukázala protiprávnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia uvedených na strane 4 písm. a) a b) a na strane 5 písm. d) a e) listu z 8. septembra 2016, konkrétne: neodovzdanie tabuľky vzdelávacích činností, ktorá bola od nej požadovaná, pred odchodom na rodičovskú dovolenku 15. júla 2016; nepredloženie mesačných správ o záležitostiach týkajúcich sa kolektívneho stravovania v CPE, nedostatočne aktívne zapojenie do činnosti pracovnej skupiny „Šport“, nevypracovanie ročných správ skupín „Varenie“ a „Časopis CPE“ pred odchodom na rodičovskú dovolenku a zaslanie vianočného čísla časopisu z roku 2015 v júli 2016, keď ho už jej nadriadení nepovažovali za relevantné; slabá komunikácia s nadriadenými ohľadom jej neprítomnosti, najmä pokiaľ ide o absencie z 28. januára a 24. mája 2016, a nakoniec nepovolená neprítomnosť 30. a 31. mája 2016.

360

Napadnuté rozhodnutie tak obsahuje viacero dôvodov, ktorých protiprávnosť nebola preukázaná a ktoré sú dostatočne významné na podporu celkového konštatovania odbornej nespôsobilosti, ku ktorému dospel OOUPZ najmä vzhľadom na nedostatočné zapojenie žalobkyne do pracovných skupín, ktorých bola členkou v rokoch 2013, 2015 a 2016, na jej neodôvodnené absencie v rokoch 2014 a 2016, na to, že včas neinformovala nadriadených o svojej účasti na určitých stretnutiach v súvislosti so svojou funkciou v odborovej organizácii alebo funkciou zástupcu zamestnancov v rokoch 2014 a 2016, a na nedodržanie niektorých pokynov, ktoré vydali jej nadriadení v rokoch 2015 a 2016.

361

Za týchto podmienok zákonnosť celkového konštatovania odbornej nespôsobilosti žalobkyne nemôže byť spochybnená nesprávnym právnym posúdením, ktorým je postihnutý dôvod napadnutého rozhodnutia uvedený na strane 4 písm. c) listu z 8. septembra 2016 a ktorý sa týka dátumov a dĺžky rodičovskej dovolenky, o ktorú žalobkyňa požiadala, ani zjavne nesprávnym posúdením, ktorým sú postihnuté dôvody napadnutého rozhodnutia uvedené na strane 2 písm. a), f) a g), ako aj na strane 3 písm. h), na strane 4 písm. f) a na strane 5 písm. d) tohto listu, ktoré sa týkajú týchto skutočností: predčasná žiadosť žalobkyne z rodinných dôvodov o odňatie povolenia na výkon práce na čiastočný úväzok; neinformovanie kolegov žalobkyne o jej účasti na zasadnutí SPV z 9. decembra 2014; neinformovanie kolegov žalobkyne o jej účasti na zasadnutí SPV v dňoch 11. a 12. decembra 2014; žiadosť žalobkyne o dojednanie podmienok jej opätovného nastúpenia na plný úväzok po práci na polovičný úväzok zo zdravotných dôvodov; konfliktná situácia v jasliach CPE Mamer 23. apríla 2015, a nakoniec neinformovanie kolegov žalobkyne o jej účasti na zasadnutiach SPV v dňoch 28. januára a 24. mája 2016.

362

V dôsledku toho z vyššie uvedeného vyplýva, že protiprávnosti zistené Všeobecným súdom v rámci preskúmania tretieho a štvrtého žalobného dôvodu v bodoch 73 až 350 vyššie nemôžu viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

363

Po druhé, pokiaľ ide o prvú výhradu tejto časti žalobného dôvodu, žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na to, že v jej hodnotiacich správach za jednotlivé roky nie sú uvedené tie isté výhrady, OOUPZ jej nemohol vytýkať, že jej pochybenia pretrvávajú počas niekoľkých rokov.

364

Na úvod treba pripomenúť, že vzhľadom na nemožnosť uplatnenia článku 51 služobného poriadku na zmluvných zamestnancov, a to ani analogicky, nijaké ustanovenie PZOZ neukladá OOUPZ, aby sa pri prijímaní rozhodnutia o ukončení pracovnej zmluvy zmluvného zamestnanca z dôvodu odbornej nespôsobilosti opieral výlučne o opakované pochybenia, ktoré by mali byť zaznamenané v hodnotiacich správach dotknutého zamestnanca.

365

V prejednávanej veci tak OOUPZ mohol právoplatne založiť napadnuté rozhodnutie nielen na správaní žalobkyne, ktoré bolo predmetom určitých posúdení v jej hodnotiacich správach za roky 2013, 2014 a 2015, ale aj na správaní, ktoré v týchto správach nebolo uvedené.

366

Ďalej treba uviesť, že určité správanie, ktoré OOUPZ vytýka žalobkyni, bez ohľadu na to, či bolo alebo nebolo predmetom posúdenia uvedeného v jej hodnotiacich správach, zodpovedá opakovaniu tých istých pochybení v rokoch 2013 až 2016.

367

Týka sa to najmä nezapojenia žalobkyne do práce pracovných skupín, ktorých bola členkou v rokoch 2013, 2015 a 2016, jej nepovolenej neprítomnosti v rokoch 2014 a 2016, neinformovania nadriadených včas o jej účasti na stretnutiach týkajúcich sa jej funkcie v odborovej organizácii alebo jej funkcie zástupcu zamestnancov v rokoch 2014 a 2016 a nedodržania určitých pokynov, najmä pokynu, aby vypracovala tabuľku vzdelávacích činností, v rokoch 2015 a 2016.

368

V dôsledku toho žalobkyňa nemôže dôvodne tvrdiť, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté zjavne nesprávnym posúdením, keďže v jednotlivých rokoch sa neopakujú tie isté pochybenia. Túto výhradu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

369

Po tretie, pokiaľ ide o druhú výhradu v tejto časti žalobného dôvodu, z bodu 266 vyššie vyplýva, že žalobkyňa nemôže incidenčne napadnúť hodnotiacu správu za rok 2015 v rámci tejto žaloby podanej proti napadnutému rozhodnutiu, vo vzťahu ku ktorému táto správa zohrala prípravnú úlohu.

370

Treba však konštatovať, že touto výhradou sa žalobkyňa usiluje spochybniť objektívnosť svojej hodnotiacej správy za rok 2015 vzhľadom na posúdenia ad hoc skupiny osôb vyslaných a poverených Komisiou, ktoré sa týkajú výkonu jej funkcie zástupcu zamestnancov.

371

V dôsledku toho musí byť táto výhrada zamietnutá ako neprípustná.

372

Po štvrté, pokiaľ ide o tretiu výhradu tejto časti žalobného dôvodu založenú na tom, že skutočnosti vytýkané žalobkyni za roky 2014 a 2015 sú staré, z bodu 228 vyššie a z judikatúry citovanej v bodoch 222 a 227 vyššie vyplýva, že OOUPZ môže založiť rozhodnutie o prepustení dočasného alebo zmluvného zamestnanca z dôvodu nespôsobilosti na preukázaných skutočnostiach, ktoré boli ako v prejednávanej veci zistené počas troch rokov predchádzajúcich prijatiu takéhoto rozhodnutia.

373

V dôsledku toho musí byť táto výhrada zamietnutá ako nedôvodná.

374

Po piate, pokiaľ ide o štvrtú výhradu tejto časti žalobného dôvodu, žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie sa neopiera o nijaké pochybenie alebo nedbanlivosť, ktorých sa mohla dopustiť pri starostlivosti o deti, ktoré jej boli zverené.

375

Táto výhrada je založená na predpoklade, že pracovná zmluva zmluvného alebo dočasného zamestnanca môže byť ukončená z dôvodu odbornej nespôsobilosti len z dôvodu pochybenia alebo nedbanlivosti, ktorých sa dotknutý zamestnanec dopustil pri výkone svojich povinností, za ktoré nesie hlavnú zodpovednosť.

376

Hoci však pochybenie alebo nedbanlivosť zmluvného alebo dočasného zamestnanca pri výkone povinností, za ktoré nesie hlavnú zodpovednosť, môže prípadne viesť k disciplinárnej sankcii, nič to nemení na tom, že v prípade neexistencie takéhoto pochybenia alebo nedbanlivosti môže OOUPZ vypovedať zmluvu dočasného alebo zmluvného zamestnanca z dôvodu odbornej nespôsobilosti, pokiaľ, ako je to v prejednávanej veci, má celkové správanie dotknutého zamestnanca svojou neprimeranou povahou počas niekoľkých po sebe nasledujúcich rokov negatívny vplyv na hladký chod služby inštitúcie, ktorá ho zamestnáva.

377

Vzhľadom na nesprávnosť predpokladu uvedeného v bode 375 vyššie preto možno túto výhradu len zamietnuť.

378

Po šieste a nakoniec, pokiaľ ide o piatu výhradu tejto časti žalobného dôvodu, žalobkyňa vytýka OOUPZ, že nezohľadnil počet jej odslúžených rokov a to, že nikdy nebola pokarhaná ani napomenutá.

379

Ako však vyplýva z bodu 376 vyššie, OOUPZ môže vypovedať zmluvu dočasného alebo zmluvného zamestnanca z dôvodu odbornej nespôsobilosti, pokiaľ, ako je to v prejednávanej veci, má celkové správanie dotknutého zamestnanca svojou neprimeranou povahou počas niekoľkých po sebe nasledujúcich rokov negatívny vplyv na hladký chod služby inštitúcie, ktorá ho zamestnáva.

380

Samotná skutočnosť, že na jednej strane žalobkyňa mala odslúžených šesť rokov pred prejavom nevhodného správania z jej strany v roku 2013, a na druhej strane, že jej nikdy nebola uložená disciplinárna sankcia, teda nemôže preukázať, že napadnuté rozhodnutie bolo zjavne nesprávne, keďže je nesporné, že žalobkyňa svojím nevhodným správaním v rokoch 2013 až 2016 nepretržite negatívne ovplyvňovala hladké fungovanie CPE, do ktorého bola pridelená.

381

V dôsledku toho zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že treba zamietnuť túto výhradu, ako aj túto časť žalobného dôvodu a štvrtý žalobný dôvod v celom rozsahu.

[omissis]

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (siedma rozšírená komora)

rozhodol takto: