1.

Táto vec predstavuje ďalšiu časť pomerne zložitej procesnej ságy, ktorá je v súčasnosti vo svojej tretej fáze. S veľkou mierou zjednodušenia sa v prvej fáze nachádzali pôvodné vnútroštátne rozhodnutia vo veci samej. V rámci tejto fázy (alebo súdneho konania) vnútroštátny súd, ktorý sa zaoberal vecou, Fővárosi Ítélőtábla (Odvolací súd pre hlavné mesto Budapešť, Maďarsko) podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania. ( 2 ) Nesúhlasiac so spôsobom, akým vnútroštátne súdy údajne (nesprávne) uplatnili toto usmernenie v spore vo veci samej, sa druhé kolo vnútroštátneho konania týkalo návrhu na obnovu konania podaného zo strany spoločnosti Hochtief Solutions AG Magyarországi Fióktelepe (ďalej len „Hochtief Hungary“).

2.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci tretieho kola vnútroštátneho konania týkajúceho sa žaloby o náhradu škody, ktorú podala spoločnosť Hochtief Hungary z dvoch dôvodov. Prvým bolo, že podľa názoru spoločnosti Hochtief Hungary, Fővárosi Törvényszék (Župný súd pre hlavné mesto Budapešť, Maďarsko), ako odvolací súd vo vzťahu k návrhu na obnovu konania v druhom kole mal obnovu konania povoliť, aby bolo možné zohľadniť prejudiciálne rozhodnutie predtým vydané Súdnym dvorom v rovnakej veci. Druhým bolo, že mal podať ďalší návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, aby mohol Súdny dvor rozhodnúť, či za okolností, o aké ide vo veci samej, právo Únie vyžaduje obnovu konania.

3.

V tejto súvislosti bol Súdny dvor požiadaný, aby sa zaoberal tromi súbormi otázok: po prvé dôsledkami, v zmysle práva Únie, údajného nesplnenia si povinnosti vnútroštátnymi súdmi konajúcimi vo veci samej správne vykonať prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora z dôvodu existencie rôznych procesných obmedzení; po druhé, či právo Únie vyžaduje, aby sa mimoriadny opravný prostriedok obnovy konania, ktorý je v určitých situáciách možné uplatniť podľa vnútroštátneho práva, rozšíril aj na údajné porušenia práva Únie v situácii, akou je situácia v prejednávanej veci, a po tretie niektorými prvkami týkajúcimi sa podmienok zodpovednosti členského štátu.

4.

Článok 1 smernice 89/665/EHS o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác ( 3 ) vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili, aby bolo možné účinne preskúmať rozhodnutia prijaté obstarávateľmi a aby každá osoba, ktorá má alebo mala záujem o uzavretie zmluvy na základe verejného obstarávania dodávky tovaru alebo prác a ktorá bola alebo je poškodená údajným porušením, mohla uplatniť postupy preskúmavania.

5.

Článok 2 ods. 1 smernice 92/13/EHS, ktorou sa koordinujú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia o uplatňovaní právnych predpisov spoločenstva, o postupoch verejného obstarávania subjektov pôsobiacich vo vodnom, energetickom, dopravnom a telekomunikačnom sektore ( 4 ), vyžaduje, aby členské štáty ustanovili právomoci buď prijať dočasné opatrenia vo vzťahu k postupu verejného obstarávania, alebo vo vzťahu k vykonávaniu akéhokoľvek rozhodnutia prijatého obstarávateľom a zrušiť protiprávne rozhodnutia týkajúce sa príslušného postupu verejného obstarávania alebo prijať iné opatrenia s cieľom nápravy každého zisteného porušenia práva a prevencie voči poškodeniu dotknutých záujmov. Členské štáty musia zabezpečiť aj právomoc poskytnúť náhradu škody osobám poškodeným porušením práva.

6.

§ 6:548 ods. 1 a § 6:549 ods. 1 Polgári Törvénykönyvről szóló 2013. évi V. törvény (zákon č. V z roku 2013, ktorým sa stanovuje Občiansky zákonník) (ďalej len „Občiansky zákonník“) pod názvom „Zodpovednosť za konanie orgánov verejnej moci“ uvádzajú:

„§ 6:548 [Zodpovednosť za konanie správnych orgánov]: 1. Zodpovednosť za škodu spôsobenú v rámci správnej právomoci vzniká iba vtedy, ak škoda vyplýva z konania alebo opomenutia pri výkone verejnej moci a ak škodu nemožno zmierniť všeobecnými opravnými prostriedkami alebo správnymi opatreniami.

…

§ 6:549 [Zodpovednosť za konanie súdov, prokurátorov, notárov a súdnych exekútorov]: 1. Ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú v rámci správnej právomoci sa uplatňujú mutatis mutandis na zodpovednosť za konanie súdov a prokurátorov… Nárok je možné uplatniť, len ak boli vyčerpané všeobecné opravné prostriedky.

…“

7.

§ 260 ods. 1 písm. a) a § 260 ods. 2 Polgári perrendtartásról szóló 1952. évi III. törvény (zákon č. III z roku 1952 o občianskom súdnom konaní) (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) znie takto:

8.

§ 361 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku stanovuje, že:

„Kúria [Najvyšší súd, Maďarsko] rieši ústavné sťažnosti takto:

9.

Dňa 25. júla 2006 zverejnilo Észak‑dunántúli Környezetvédelmi és Vízügyi Igazgatóság (Severné transdunajské riaditeľstvo pre ochranu životného prostredia a vodné hospodárstvo, ďalej len „obstarávateľ“) výzvu na vyjadrenie záujmu v Úradnom vestníku Európskej únie ( 5 ) o verejnú zákazku na práce, týkajúcu sa rozvoja dopravných infraštruktúr v intermodálnom centre národného obchodného prístavu Györ‑Gönyü. Výzva na vyjadrenie záujmu obsahovala niekoľko podmienok účasti na verejnom obstarávaní. Konkrétne bod III.2.2 výzvy na vyjadrenie záujmu stanovoval kritérium ekonomického a finančného postavenia (ďalej len „ekonomická požiadavka“). Podľa tejto požiadavky položka zisku/straty v súvahe uchádzačov nemohla byť záporná dlhšie ako jeden z posledných troch ukončených finančných rokov.

10.

Spoločnosť Hochtief Hungary je maďarskou pobočkou spoločnosti Hochtief Solutions AG, nemeckej stavebnej spoločnosti, ktorá je dcérskou spoločnosťou materskej spoločnosti Hochtief AG. Hochtief Hungary sa verejného obstarávania nezúčastnila. Prostredníctvom rozhodnutia zo 14. augusta 2006 obstarávateľ vyhlásil, že iba jeden uchádzač, Hungarian Port 2006 Konzorcium, splnil všetky kvalifikačné kritériá, takže len tento uchádzač mohol byť vyzvaný na predloženie ponuky.

11.

Dňa 9. augusta 2006 Hochtief Hungary napadla zákonnosť ekonomickej požiadavky stanovenej vo výzve na vyjadrenie záujmu pred Közbeszerzési Döntőbizottság (rozhodcovská komisia pre verejné obstarávanie, Maďarsko, ďalej len „rozhodcovská komisia“), pričom tvrdila, že ekonomická požiadavka je jednak diskriminačná a jednak nie je vhodná na to, aby sama osebe preukázala finančné postavenie uchádzačov. Žiadala tiež zrušenie výzvy na vyjadrenie záujmu a prijatie uznesenia o vykonaní nového verejného obstarávania.

12.

V rozhodnutí z 25. septembra 2006 dospela rozhodcovská komisia k záveru, že ekonomická požiadavka nebola nevhodná na určenie ekonomického a finančného postavenia uchádzačov. No v rovnakom rozhodnutí rozhodcovská komisia uložila obstarávateľovi za porušenie iných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov o verejnom obstarávaní pokutu vo výške 8000000 maďarských forintov (HUF).

13.

Dňa 2. októbra 2006 podala Hochtief Hungary návrh na súdne preskúmanie rozhodnutia rozhodcovskej komisie na Fővárosi Bíróság (Okresný súd pre hlavné mesto Budapešť, Maďarsko) so zreteľom na zistenia výboru, týkajúce sa finančnej spôsobilosti. Hochtief Hungary tvrdila, že ekonomická požiadavka nebola vhodná na preukázanie finančnej spôsobilosti podniku.

14.

V rozsudku zo 17. marca 2010 Fővárosi Bíróság (Okresný súd pre hlavné mesto Budapešť) návrh na súdne preskúmanie podaný spoločnosťou Hochtief Hungary zamietol. Hoci konštatoval, že táto spoločnosť vo svojej pôvodnej sťažnosti pred rozhodcovskou komisiou tvrdila, že čisté imanie nebolo vhodné na preukázanie finančnej spôsobilosti, Fővárosi Bíróság (Okresný súd pre hlavné mesto Budapešť) rozhodol, že napadnutá sporná ekonomická požiadavka je vhodným kritériom na získanie informácií o finančnej spôsobilosti uchádzačov.

15.

Hochtief Hungary sa voči prvostupňovému rozsudku odvolala na Fővárosi Ítélőtábla (Odvolací súd pre hlavné mesto Budapešť). Tento súd prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania.

16.

V rozsudku z 18. októbra 2012 Súdny dvor konštatoval, že „verejný obstarávateľ je oprávnený vyžadovať minimálnu úroveň ekonomického a finančného postavenia odvolaním sa na jeden alebo viacero konkrétnych prvkov súvahy, pokiaľ sú objektívne vhodné na poskytnutie informácie o tomto postavení v rámci hospodárskeho subjektu a takto stanovená hranica je prispôsobená významu dotknutej zákazky v tom zmysle, že objektívne predstavuje pozitívny ukazovateľ existencie dostatočného ekonomického a finančného zázemia na riadne plnenie tejto zákazky, pričom nejde nad rámec toho, čo je v tejto súvislosti rozumne nevyhnutné. Kritérium minimálnej úrovne ekonomického a finančného postavenia v zásade nemožno vylúčiť len z toho dôvodu, že táto úroveň sa týka prvku súvahy, vo vzťahu ku ktorému môžu medzi právnymi úpravami rôznych členských štátov existovať rozdiely“ ( 6 ).

17.

V rozsudku k predmetnej veci z 18. júna 2013 Fővárosi Törvényszék (Župný súd pre hlavné mesto Budapešť, Maďarsko) dospel k záveru, že vzhľadom na predbežné rozhodnutie Súdneho dvora ekonomická požiadavka nie je nezlučiteľná s právom Únie. Fővárosi Törvényszék (Župný súd pre hlavné mesto Budapešť) ďalej poznamenal, že nevyhnutnosť a primeranosť ekonomickej požiadavky bola riadne preskúmaná rozhodcovskou komisiou a bola tiež predmetom rozsudku v prvom stupni.

18.

Dňa 13. septembra 2013 podala Hochtief Hungary proti druhostupňovému rozsudku dovolanie na Kúria (Najvyšší súd). Argumentovala, že Fővárosi Törvényszék (Župný súd pre hlavné mesto Budapešť) neskúmal objektívnu vhodnosť ekonomickej požiadavky. V tomto kontexte požadovala Hochtief Hungary od Kúria (Najvyšší súd), aby podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ ide o otázku, či Fővárosi Törvényszék (Župný súd pre hlavné mesto Budapešť) nemusel preskúmať objektívnu vhodnosť kvalifikačných kritérií s tým, že nepodal nový návrh na začatie prejudiciálneho konania.

19.

Rozsudkom z 19. marca 2014 Kúria (Najvyšší súd) zamietol dovolanie z dôvodu, že sťažnosť proti ekonomickej požiadavke bola podaná oneskorene, keďže Hochtief Hungary neuviedla túto otázku vo svojej pôvodnej sťažnosti na rozhodcovskú komisiu, ale až vo svojich následných podaniach. Jediná námietka, ktorá bola zo strany spoločnosti Hochtief Hungary uplatnená včas vo vzťahu k spornej požiadavke, bola jej diskriminačná povaha, takže bolo potrebné posúdiť iba tento aspekt.

20.

Následne podala Hochtief Hungary ústavnú sťažnosť na Alkotmánybíróság (Ústavný súd), ako aj návrh na obnovu konania na Fővárosi Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság (Správny a pracovný súd pre hlavné mesto, Maďarsko).

21.

Po prvé, v rámci ústavnej sťažnosti Hochtief Hungary tvrdila, že boli porušené jej práva na spravodlivý proces a na účinný prostriedok nápravy. Argumentovala, že Kúria (Najvyšší súd) mal Súdnemu dvoru položiť ďalšie prejudiciálne otázky. Dňa 9. februára 2015 Alkotmánybírósá (Ústavný súd) vyhlásil ústavnú sťažnosť za neprípustnú. Právo na účinný prostriedok nápravy, na ktorý sa odvoláva Hochtief Hungary nezaručuje právo na konkrétne rozhodnutie a práve Kúria (Najvyšší súd) mal právo prijať rozhodnutie, či je potrebné podať návrh na začatie prejudiciálneho konania.

22.

Po druhé, pokiaľ ide o návrh na obnovu konania, Hochtief Hungary argumentovala nedostatkom posúdenia vhodnosti ekonomickej požiadavky a požiadala o opätovné otvorenie súdneho konania v celom rozsahu, zrušenie všetkých predchádzajúcich rozsudkov a prijatie nového rozhodnutia. Požadovala tiež, aby Fővárosi Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság (Správny a pracovný súd pre hlavné mesto) požiadal o vydanie nového prejudiciálneho rozhodnutia, pokiaľ ide o otázku, či je možné ignorovať prejudiciálne rozhodnutie bez podania nového návrhu.

23.

Prostredníctvom uznesenia z 8. mája 2015 Fővárosi Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság (Správny a pracovný súd pre hlavné mesto) vyhlásil návrh na obnovu konania za neprípustný, pričom podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor nepovažoval za potrebné. Uviedol, že skutočnosti, na ktoré sa Hochtief Hungary odvolávala vo svojom návrhu na obnovu konania, neboli nové. Súdy, ktoré vec prejednávali, ich už poznali a hodnotili. Prostredníctvom svojho návrhu na obnovu konania sa Hochtief Hungary domáhala preskúmania právneho stanoviska, ktoré zaujal Kúria (Najvyšší súd), čo predstavovalo právnu otázku, a nie otázku týkajúcu sa skutkového stavu. Obnova konania nie je určená na nápravu údajných chýb pri uplatňovaní zákona.

24.

Hochtief Hungary následne podala odvolanie proti uzneseniu o neprípustnosti vydanému zo strany Fővárosi Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság (správny a pracovný súd pre hlavné mesto) na Fővárosi Törvényszék (Župný súd pre hlavné mesto Budapešť), ktorý je v tomto konaní žalovaným. Vo svojom uznesení z 18. novembra 2015 tento súd potvrdil svoje prvostupňové rozhodnutie. Potvrdil, že mimoriadny opravný prostriedok obnovy konania je zameraný na nápravu faktických chýb a nie chýb pri uplatňovaní práva. Relevantné skutočnosti boli rovnaké počas celého reťazca konaní a boli posudzované v každej fáze.

25.

Hochtief Hungary následne podala žalobu o náhradu škody na vnútroštátny súd, Székesfehérvári Törvényszék (Župný súd Székesfehérvár, Maďarsko) vo vzťahu k ujme, ktorá jej bola údajne spôsobená rozhodnutím Fővárosi Törvényszék (Župný súd pre hlavné mesto Budapešť) ako odvolacieho súdu vo veci návrhu na obnovu konania. Hochtief Hungary tvrdí, že vyhlásenie návrhu na obnovu konania za neprípustné bolo v rozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ako aj s právom Únie a viedlo z vzniku škody vo forme trov konania, ktoré mohli byť nahradené, ak by bola obnova konania povolená a ak by Hochtief Hungary bola nakoniec úspešná.

26.

V tomto skutkovom a právnom kontexte Székesfehérvári Törvényszék (Župný súd Székesfehérvár) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto otázky:

27.

Písomné pripomienky v tomto konaní boli doručené zo strany spoločnosti Hochtief Hungary, Fővárosi Törvényszék (Župný súd pre hlavné mesto Budapešť), gréckej, maďarskej a poľskej vlády a Európskej komisie. S výnimkou gréckej a poľskej vlády všetci prezentovali argumenty ústne na pojednávaní, ktoré sa konalo 21. novembra 2018.

28.

Tento návrh je štruktúrovaný nasledujúcim spôsobom. Začnem s niekoľkými potrebnými objasneniami (časť A). Následne sa budem postupne zaoberať 3 súbormi otázok, ktoré prenikajú do 10 otázok položených vnútroštátnym súdom: po prvé rozsah povinnosti vnútroštátnych súdov vykonať prejudiciálne otázky, najmä v rámci rôznych procesných ustanovení, ktorých pôsobnosť môže prekážať úplnému vykonaniu týchto prejudiciálnych otázok v rôznych štádiách vnútroštátneho súdneho konania (časť B), po druhé (ne‑)existencia, za okolností o aké ide aj v prejednávanej veci, práva na obnovu konania podľa práva Únie, keď rozsudok predtým vydaný Súdnym dvorom na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania v rámci rovnakého súdneho konania údajne nebol správne vykonaný zo strany vnútroštátnych súdov, ktoré vec prejednávajú (časť C), po tretie niekoľko prvkov zodpovednosti členského štátu za údajné zlyhania vnútroštátnych súdov pri správnom uplatňovaní práva Únie (časť D).

29.

Podľa žalovaného sú otázky položené vnútroštátnym súdom neprípustné. Návrh na začatie prejudiciálneho konania neuvádza dôvody, pre ktoré sa v prejednávanej veci vyžaduje výklad práva Únie. Neuvádza ani spojitosť medzi príslušnými ustanoveniami práva Únie a predmetnou vnútroštátnou právnou úpravou.

30.

Podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí v rámci vlastnej zodpovednosti a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. ( 8 ) Súdny dvor tak musí vnútroštátnemu súdu poskytnúť odpoveď, ktorá bude užitočná a ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávanú vec. ( 9 )

31.

Je pravda, že v prejednávanej veci sú tieto zásady vo viacerých ohľadoch podrobené skúške. Na rozdiel od žalovaného však navrhujem, aby po preformulovaní boli otázky vnútroštátneho súdu prípustné, s výnimkou otázok sedem a deväť.

32.

V prvom rade je pravda, že otázky položené vnútroštátnym súdom sú formulované v zložitom a trochu spletitom štýle. Po preformulovaní sa však javí, že tieto otázky sa týkajú nasledujúcich troch skupín problematických záležitostí.

33.

Štvrtá a piata otázka sa v podstate týkajú zlučiteľnosti rôznych vnútroštátnych obmedzení týkajúcich sa priebehu rôznych štádií vnútroštátnych súdnych konaní s právom Únie. Zdá sa, že uplatnenie týchto procesných pravidiel by mohlo obmedziť úplné vykonanie prejudiciálnych rozhodnutí vydaných vo veci samej.

34.

Tretia a šiesta otázka sa v podstate týkajú toho, či je v súlade s požiadavkami ekvivalencie a efektivity neposúdiť prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré bolo predtým vydané v priebehu konania, ktoré nebolo údajne v danom konaní implementované, ako možný dôvod na obnovu konania.

35.

Prvá, druhá, ôsma a desiata otázka sa týkajú rôznych prvkov zodpovednosti členského štátu za údajné nesplnenie povinnosti vnútroštátnych súdov, najmä Fővárosi Törvényszék (Župný súd pre hlavné mesto Budapešť).

36.

Po druhé pri preskupovaní a preformulovaní otázok je tiež potrebné zdôrazniť, že takto formulované otázky sa týkajú výlučne výkladu práva Únie. Otázky, ktoré predložil vnútroštátny súd, obsahujú množstvo vopred stanovených faktických alebo nepriamych posúdení a záverov. Ak by Súdny dvor odpovedal na otázky položené týmto spôsobom, mohlo by sa stať, že by bol postavený do pozície, v ktorej by mal posúdiť určité chápanie skutkového stavu alebo vnútroštátneho práva, alebo dokonca podporiť návrhy týkajúce sa určitých postupov na vnútroštátnej úrovni. To však nie je úloha Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní. Posúdenie skutkového stavu prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu. ( 10 ) Chcel by som preto jasne zdôrazniť, že odpovede, ktoré budú v tomto návrhu uvedené, sa týkajú iba prvkov práva Únie, na ktoré poukázal vnútroštátny súd prostredníctvom troch skupín problematických záležitostí uvedených vyššie. V žiadnom prípade neschvaľujú ani nepodporujú faktické vyhlásenia a hodnotenia obsiahnuté v pôvodne formulovaných otázkach.

37.

Po tretie ďalšia prípadná otázka prípustnosti sa týka relevantnosti niektorých otázok vo vzťahu k prejednávanej veci. Podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijaký vzťah k existencii alebo predmetu sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo aj vtedy, ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne poznatky nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené. ( 11 )

38.

V prejednávanej veci, ako bolo potvrdené na pojednávaní, je predmetom konania pred vnútroštátnym súdom v presnom zmysle slova škoda, ktorá bola údajne spôsobená zo strany Fővárosi Törvényszék (Župný súd pre hlavné mesto Budapešť), ktorý konal ako súd (poslednej inštancie) rozhodujúci o opätovnom otvorení veci, a to tak svojím odmietnutím znovuotvoriť vec, ako aj tým, že nepredložil nový návrh na začatie prejudiciálneho konania predtým, ako tak urobil. Bolo by teda možné konštatovať, že otázky, ktoré priamo nesúvisia s konaním pred vnútroštátnym súdom týkajúcim sa zodpovednosti, by mali byť vyhlásené za neprípustné, pretože sa priamo netýkajú konkrétneho predmetu sporu pred vnútroštátnym súdom.

39.

Považujem takú prísnu logiku za ťažko akceptovateľnú. Na štrukturálnej úrovni by to bolo v rozpore s dosť veľkorysým prístupom Súdneho dvora k relevantnosti otázok položených vnútroštátnymi súdmi. ( 12 )„Duch spolupráce“ a „domnienka dôležitosti“ by tým boli zo strany Súdneho dvora nahradené jeho vlastným výkladom rozsahu konania a postupu za vnútroštátny súd a na tomto výklade (vnútroštátneho práva a skutkového stavu) by bolo rozhodnuté, ktoré otázky je vnútroštátny súd oprávnený položiť.

40.

Okrem toho by takýto prístup na úrovni prejednávanej veci sotva vyhovoval konkrétnemu kontextu danej veci. Otázky položené vnútroštátnym súdom sú skutočne súčasťou vzájomne prepojeného a komplexného priebehu súdneho konania. Nie je jednoduché len na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania navigovať a rozuzliť všetky zložitosti vnútroštátneho procesného pozadia tejto veci, najmä pokiaľ ide o priebeh samotného konania. A fortiori potom môže byť ešte ťažšie kategoricky určiť, ktoré z týchto procesných štádií je alebo nie je relevantné pre prípadné vznesenie nároku na náhradu škody.

41.

Ako už bolo uvedené v úvode tohto návrhu, v skutočnosti existujú tri „kolá“ ( 13 ) tohto súdneho sporu. Prvé kolo zahŕňalo niekoľko rozhodnutí vo veci samej. Zahŕňalo (správne) preskúmanie pred rozhodcovskou komisiou, po ktorom nasledovali rozsudky prvého a druhého stupňa a následne opravný prostriedok podaný na Kúria (Najvyšší súd) a ústavnú sťažnosť. Druhé kolo zahŕňalo návrh na obnovu konania spolu s tým súvisiacim odvolacím postupom. Tretie kolo zahŕňa žalobu, o ktorú ide v prejednávanej veci, konkrétne týkajúcu sa zodpovednosti členského štátu za údajné pochybenia vnútroštátnych súdov.

42.

Všetky tri kolá sú prepojené spoločným znakom: údajným nesplnením povinnosti vnútroštátnych súdov, v priebehu týchto kôl, vykonať prejudiciálne rozhodnutie vydané Súdnym dvorom v priebehu prvého kola. Nepochybne by neexistovalo žiadne druhé kolo, a fortiori žiadne tretie kolo, keby nedošlo k údajnému porušeniu, ku ktorému došlo v rámci prvého kola. Preto riešenie v rámci – v súčasnosti prebiehajúceho – tretieho kola, a všeobecnejšie dôsledky, ktoré vyplývajú z údajného nevykonania prejudiciálneho rozhodnutia v prvom kole, si nevyhnutne vyžaduje preskúmanie vnútroštátneho konania v celom jeho rozsahu. Bolo by zložité umelo rozdeliť konanie, pretože potenciálne nezrovnalosti, ku ktorým došlo v rámci prvého kola, sa preniesli do druhého kola a tie z druhého kola do tretieho kola. Alebo v opačnom poňatí, ak neexistuje povinnosť umožniť obnovu konania v zmysle práva Únie, potom účel tretieho kola súdnych sporov v skutočnosti odpadá. Alebo je možné zájsť ešte ďalej, ak by potenciálne nedošlo k porušeniu povinnosti v prvom kole, potom by sa ďalšie dve kolá stali zbytočnými a odpoveď týkajúca sa povinností vnútroštátnych súdov v tomto prvom kole by spôsobila nepotrebnosť akéhokoľvek ďalšieho výkladu práva Únie.

43.

Okrem toho je tiež ťažké posúdiť postup súdu druhého stupňa (po doručení prejudiciálneho rozhodnutia) bez toho, aby bolo zohľadnené správne preskúmanie zo strany rozhodcovskej komisie, keďže sa zdá, že hlavným dôvodom, pre ktorý sa v plnom rozsahu neuplatnilo prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora, je procesné pravidlo, ktoré obmedzuje rozsah súdneho sporu na nároky pôvodne predložené predmetnej komisii. ( 14 ) Podľa tohto pravidla všetky nároky týkajúce sa údajnej nezlučiteľnosti verejného obstarávania s právom Únie už museli byť uplatnené pred rozhodcovskou komisiou. Na súde, ktorý skúma toto rozhodnutie, si už nemožno následne uplatniť žiadne nové nároky. Týmto súdom bol súd prvého a druhého stupňa.

44.

Za týchto okolností by bolo ťažké kategoricky konštatovať, že otázky týkajúce sa prvého alebo druhého kola vnútroštátneho súdneho konania sú neprípustné, pretože nemajú nijaký vzťah ku konaniu prebiehajúcemu pred vnútroštátnym súdom. Tento vzťah jasne majú.

45.

Na základe uvedeného je možné len zopakovať, že Súdnemu dvoru určite neprináleží, aby určil, či vnútroštátne súdy správne uplatnili právo Únie – a ešte menej vnútroštátne právo – v každom z týchto kôl. Súdnemu dvoru neprináleží ani to, aby posúdil, či procesná cesta, ktorú si vybrala Hochtief Hungary, bola správna, alebo či mala podať žalobu o náhradu škody proti Kúria (Najvyšší súd) priamo po prvom kole, ako to navrhla maďarská vláda na pojednávaní.

46.

Podľa môjho názoru teda pri uplatňovaní štandardnej judikatúry Súdneho dvora ( 15 ) v súlade s preformulovaním a pochopením vyššie uvedených otázok ( 16 ) sú okrem otázok č. 7 a 9 otázky položené vnútroštátnym súdom prípustné.

47.

Otázka č. 7 sa konkrétne týka stupňa presnosti, ktorú musia spĺňať návrhy na (správne) preskúmanie rozhodcovskou komisiou. Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či takéto žiadosti musia obsahovať výslovný opis porušenia a presne označiť konkrétne porušenie, zatiaľ čo v každom inom správnom a občianskoprávnom konaní by postačovalo predložiť skutočnosti a dôkazy podporujúce tvrdenia v ňom uvedené.

48.

Dokonca ani pri všetkých argumentoch, ktoré som tu uviedol, si nemyslím, že siedma otázka by bola relevantná na vyriešenie tejto veci. Žiadna strana, ani Hochtief Hungary neuviedli, že sporné pravidlo bolo také prísne, že by znemožnilo alebo nadmerne sťažilo uplatňovanie práva Únie, najmä vo forme už vydaného rozsudku Súdneho dvora, a zabezpečenie účinnej súdnej ochrany vo veciach verejného obstarávania. V tejto veci jednoducho neexistujú žiadne ďalšie informácie o tom, z akého dôvodu by malo byť toto pravidlo relevantné.

49.

Deviata otázka sa týka toho, či právo Únie umožňuje vnútroštátnym orgánom a súdom, aby neustále zamietali žaloby, ktoré podávala Hochtief Hungary s odôvodnením, že tieto žaloby boli nákladné a časovo náročné, a keď príslušné vnútroštátne právne predpisy údajne bránia žalobcom, aby požadovali náhradu škody spôsobenej vnútroštátnymi súdmi pri výkone ich súdnej funkcie.

50.

Touto otázkou vnútroštátny súd v skutočnosti nekladie otázku, ale skôr sa usiluje o schválenie viacerých (skôr ďalekosiahlych a radikálnych) skutkových predpokladov.

51.

V anglickej (ako aj v niektorých ďalších) verziách otázok uverejnených v úradnom vestníku ( 17 ) sa slovo „review [preskúmanie]“ používa na označenie rôznych druhov opravných prostriedkov, o ktorých sa v tejto veci diskutovalo. Problémom bezvýhradného používania takéhoto všeobecného pojmu je, že mu chýba presnosť, pokiaľ ide o druh súdneho opravného prostriedku, na ktorý sa odvoláva (a na ktoré kolo), najmä pri rozlišovaní medzi prvým kolom súdnych sporov (súdne preskúmanie vo veci samej) a druhým kolom (opätovné otvorenie alebo obnova konania). V tomto návrhu budem preto používať terminológiu nasledujúcim spôsobom.

52.

„Správne preskúmanie“ odkazuje na konanie pred rozhodcovskou komisiou, ktorá bol zjavne prvým orgánom, ktorý posudzoval zákonnosť ekonomickej požiadavky.

53.

„Súdne preskúmanie“ odkazuje na súdne preskúmanie správneho rozhodnutia vydaného rozhodcovskou komisiou pred vnútroštátnymi súdmi v rámci prvého „kola“ pri rozhodovaní o veci samej. To samozrejme zahŕňa prvú a druhú inštanciu. Zahŕňa aj dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok. Napriek svojej špecifickej povahe sa dovolanie ešte stále zaoberá (primárnym) predmetom konania, a to zákonnosťou rozhodnutia prijatého rozhodcovskou komisiou.

54.

„Obnova konania“ bude znamenať mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je jadrom druhého „kola“. Obvykle spočíva v opätovnom otvorení a opätovnom preskúmaní veci, keď sa následne ukáže, že určité prvky neboli zohľadnené napriek existencii konečného rozhodnutia s právnou silou res iudicata, ktoré bolo vydané v rámci prvého „kola“ konania vo veci samej. V kontexte prejednávanej veci pojem obnova konania predstavuje konanie stanovené v § 260 maďarského Občianskeho súdneho poriadku.

55.

Štvrtá a piata otázka sa v podstate týkajú zlučiteľnosti rôznych procesných obmedzení stanovených vnútroštátnym právom s právom Únie, ktoré by mohli zabrániť úplnému a správnemu vykonaniu prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora vydaného v predmetnej veci. S určitou mierou rekonštrukcie som pochopil štvrtú otázku tak, že sa pýta na zlučiteľnosť vnútroštátnych procesných pravidiel, ktoré údajne bránia zohľadneniu nových skutočností na určitom stupni preskúmania s právom Únie. Ak by teda usmernenie vo forme rozsudku Súdneho dvora bolo vydané na základe návrhu vnútroštátneho súdu na úrovni odvolania, kde za bežných okolností nemožno posúdiť žiadne nové skutočnosti, a to na základe tohto vnútroštátneho procesného pravidla, takýto druh posúdenia by už nebol možný. Piata otázka sa potom viac zameriava na nové právne otázky, ktoré by mohli byť zamietnuté ako vznesené neskoro, či už na úrovni vyššej inštancie, alebo v rámci samotného súdneho preskúmania, ak by rovnaké tvrdenia alebo právne otázky neboli vznesené na úrovni správneho preskúmania.

56.

Inými slovami, obidva prvky sa tak či onak týkajú rozdelenia úloh v rámci súdneho (a/alebo správneho) systému a hospodárnosti konania. Je prirodzené, že tak vo vnútroštátnych, ako aj v systémoch právnej ochrany EÚ, nie je možné v každom štádiu konania vzniesť akúkoľvek skutočnosť alebo právny argument. Existujú všeobecné pravidlá, ktoré sa týkajú napríklad prípustného rozsahu preskúmania alebo koncentrácie návrhov počas toho, ako vec postupuje cez súdny systém.

57.

Je však dosť nezvyčajné odvolávať sa na takéto pravidlá na účely odôvodnenia prípadného odmietnutia vykonania usmernení vydaných Súdnym dvorom v prejudiciálnom rozhodnutí len na základe skutočnosti, že takéto usmernenie bolo vydané na určitom stupni vnútroštátneho súdneho konania týkajúceho sa prejednávanej veci. V tejto časti vysvetlím, prečo je vo všeobecnosti ( 18 ) takéto odvolávanie sa na dané pravidlá nesprávne a nie je ho možné akceptovať, ak je možné usmernenie Súdneho dvora riadne vykonať.

58.

V tomto ohľade najprv pripomeniem rozsah povinnosti vnútroštátnych súdov vykonať rozhodnutie vydané Súdnym dvorom v prejudiciálnom konaní a uplatniť usmernenie v ňom obsiahnuté (časť 1). Následne sa vrátim k vnútroštátnemu procesnému pravidlu, ktoré sa zdá byť hlavným dôvodom, prečo sa prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora v prvom kole údajne neuplatňovalo v celom rozsahu (časť 2). Nakoniec preskúmam, či za takých okolností, ako sú okolnosti v prejednávanej veci, treba takéto procesné pravidlo zrušiť z dôvodu, že je v rozpore so správnym vykonaním rozsudku Súdneho dvora (časť 3).

59.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že na vyriešenie sporu vo veci samej je rozsudok vyhlásený Súdnym dvorom v prejudiciálnom konaní pre vnútroštátny súd záväzný, pokiaľ ide o výklad a platnosť aktov inštitúcií Únie. ( 19 ) Článok 267 ZFEÚ od vnútroštátneho súdu vyžaduje, aby plne uplatňoval výklad práva Únie, ktorý podal Súdny dvor. ( 20 )

60.

Okrem tejto záväznosti rozsudku vyhláseného v prejudiciálnom konaní, ktorý by mohol byť kvalifikovaný ako inter partes, judikatúra Súdneho dvora vždy iba výslovne potvrdila záväznosť vyhlásení o neplatnosti ustanovení práva Únie erga omnes. ( 21 )

61.

Rovnaká inter partes logika sa však v plnej miere vzťahuje aj na všetky následné štádiá súdneho konania v rámci toho istého konania vo veci samej. Ak by teda o usmernenie Súdneho dvora požiadal napríklad súd prvého stupňa, potom by odvolací súd alebo Najvyšší súd, ktorý začal konať neskôr v tej istej veci, bol tiež viazaný usmerneniami vydanými Súdnym dvorom v tejto veci. Podľa môjho názoru ide o rozšírenie inter partes záväznosti, pretože to, čo sa rieši, je stále tá istá vec s tými istými skutkovými okolnosťami a právnymi otázkami, ktoré boli položené. V ostatných veciach, ktoré sa týkajú iných skutkových okolností a účastníkov, nejde o (svojou povahou „voľnejšiu“) erga omnes záväznosť, ale o výklad tých istých právnych ustanovení práva Únie. ( 22 )

62.

Konkrétne to v praxi znamená, že ak výklad obsiahnutý v rozsudku vyhlásenom v prejudiciálnom konaní vyžaduje, aby vnútroštátny súd dokončil určitý druh posúdenia, toto posúdenie sa potom musí vykonať s cieľom zabezpečiť správne vykonanie tohto rozsudku, a teda správne uplatňovanie práva Únie. ( 23 ) To je a fortiori prípad, keď Súdny dvor výslovne ponechá vo výroku rozsudku na vnútroštátnom súde, aby overil určité prvky s cieľom preukázať zlučiteľnosť vnútroštátneho práva s právom Únie.

63.

Maďarská vláda sa vo svojich vyjadreniach vo veľkej miere opiera o zásadu vnútroštátnej procesnej autonómie, aby zdôraznila, že je úlohou každého členského štátu, aby určil procesné pravidlá a opravné prostriedky. Ďalej tvrdí, že v predchádzajúcich veciach vrátane rozhodnutia týkajúceho sa spoločnosti Hochtief AG ( 24 ) Súdny dvor akceptoval rôzne procesné obmedzenia týkajúce sa súdnych preskúmaní, pokiaľ ide o lehotu na podanie žaloby a to, za akých podmienok je ju možné podať.

64.

Z ustálenej judikatúry naozaj vyplýva, že v prípade neexistencie právnej úpravy v práve Únie v danej oblasti prináleží každému členskému štátu, aby v súlade so zásadou procesnej autonómie určil súdy a tribunály, ktoré majú právomoc stanoviť podrobné procesné pravidlá upravujúce žaloby na ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie. Z ustálenej judikatúry však vyplýva aj to, že v súlade so zásadou lojálnej spolupráce zakotvenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ podrobné procesné pravidlá upravujúce žaloby na ochranu práv jednotlivca podľa práva Únie nesmú byť menej priaznivé ako tie, ktoré upravujú podobné vnútroštátne žaloby (zásada ekvivalencie) a nesmú v praxi znemožňovať, ani nadmerne sťažovať výkon práv priznaných právom Únie (zásada efektivity). ( 25 )

65.

Akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho práva, ako aj legislatívna, administratívna alebo súdna prax, ktoré by mohli oslabiť účinnosť uplatňovania práva Únie tým, že príslušnému vnútroštátnemu súdu, ktorý uplatňuje toto právo, nepriznávajú ani vo chvíli tohto uplatnenia právomoc, aby urobil všetko, čo je nevyhnutné na neuplatnenie ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú prekážkou plnej účinnosti noriem Únie, je teda nezlučiteľné s požiadavkami, ktoré sú podstatou práva Európskej únie. ( 26 ) Vnútroštátne procesné pravidlá najmä nemôžu ovplyvniť právomoci a povinnosti zverené vnútroštátnemu súdu podľa článku 267 ZFEÚ. ( 27 )

66.

Judikatúra Súdneho dvora, ktorá sa vzťahuje na otázku štruktúrovania vnútroštátnych systémov odvolaní a opravných prostriedkov, vo veľkej miere rešpektuje rôzne vnútroštátne právne tradície a rôznorodosť administratívnych a súdnych systémov členských štátov. Vnútroštátny súdny systém teda môže byť viac vyšetrovací alebo viac kontradiktórny a môže rozhodnúť, v akom rozsahu bude uplatňovať zásadu iura novit curia. Rovnako môže byť rozsah súdneho preskúmania obmedzený na dôvody, ktoré účastníci konania uviedli v štádiu správneho preskúmania.

67.

Ako konštatoval Súdny dvor, právo Únie v podstate nevyžaduje, aby vnútroštátne súdy ex offo nastolili dôvod vychádzajúci z porušenia ustanovení tohto práva, ak by ich preskúmanie takého dôvodu nútilo ísť nad rámec sporu, tak ako ho vymedzili účastníci konania, a vychádzať z iných skutočností a okolností, ako sú tie, na ktorých účastník konania so záujmom na uplatnení uvedených ustanovení založil svoj návrh. ( 28 ) Predovšetkým „zásady [zásada] efektivity… neukladá vnútroštátnym súdom povinnosť nastoliť ex offo dôvod založený na ustanovení Spoločenstva nezávisle od jeho dôležitosti pre právny poriadok Spoločenstva, pokiaľ mali účastníci konania skutočnú možnosť nastoliť pred vnútroštátnym súdom dôvod založený na práve Spoločenstva“ ( 29 ).

68.

Preto Súdny dvor v kontexte súdneho preskúmania vo veciach verejného obstarávania nedávno potvrdil, že členské štáty sú oprávnené stanoviť procesné pravidlá časovo alebo rozsahovo obmedzujúce súdne preskúmanie, ktoré zaručí účinnosť a rýchlosť tohto preskúmania, pokiaľ to prakticky neznemožní alebo neurobí značne zložitým výkon práva na podanie žaloby. ( 30 ) Preto podľa Súdneho dvora právo Únie, pokiaľ ide o žalobu o náhradu škody, nebráni takému vnútroštátnemu procesnému pravidlu, ktoré obmedzuje súdne preskúmanie nálezov vydaných rozhodcovskou komisiou, ktorá ako prvostupňový orgán preskúmava rozhodnutia prijaté verejnými obstarávateľmi v rámci verejného obstarávania, len na dôvody uvedené pred touto komisiou. ( 31 )

69.

Z toho vyplýva, že podobné procesné obmedzenie by malo byť vo všeobecnosti možné mutatis mutandis v rámci žaloby o neplatnosť, akou je žaloba podaná v rámci prvého kola tohto konania: podľa práva Únie vnútroštátne súdy príslušné na preskúmanie rozhodnutí rozhodcovskej komisie, ktoré prejednávajú žaloby o neplatnosť rozhodnutí prijatých verejnými obstarávateľmi v rámci verejného obstarávania, môžu zamietnuť ako neprípustný akýkoľvek nový žalobný dôvod, ktorý nebol predložený danej komisii.

70.

Vo všeobecnosti a vo veciach, ktoré nie sú predmetom prejudiciálneho konania Súdneho dvora, t. j. v prípade, že vec prebieha spravidla prostredníctvom vnútroštátneho správneho a súdneho systému, sú teda procesné obmedzenia tohto druhu za podmienok uvedených v predchádzajúcom bode skutočne možné. Táto schéma sa však výrazne mení, ak v rámci takéhoto konania Súdny dvor vydá usmernenie vo forme prejudiciálneho rozhodnutia.

71.

V rozpore s návrhmi maďarskej vlády takýto prípad prestáva byť v prvom rade vecou primárne zahŕňajúcou procesné obmedzenia v oblasti vnútroštátnej procesnej autonómie, na ktorú by sa mohla judikatúra uvedená v predchádzajúcej časti uplatniť mechanicky. Namiesto toho sa stáva vecou týkajúcou sa vykonania rozsudku Súdneho dvora.

72.

Čo by to znamenalo v prípade, ako je tento? Čo by to konkrétne znamenalo pre otázky položené vnútroštátnym súdom, napríklad pre vnútroštátne predpisy, ktoré bránia zohľadneniu nových skutočností na určitej úrovni preskúmania (štvrtá otázka) a/alebo nemožnosť predložiť nové právne dôvody v neskoršom štádiu preskúmania, ak neboli predložené pred správnym orgánom (piata otázka)?

73.

Na úvod by som chcel poznamenať, že pokiaľ ide o piatu otázku, v kontexte súčasnej situácie sa zdá, že účastníci konania pred rozhodcovskou komisiou riadne uviedli tvrdenie týkajúce sa nevhodnosti ekonomickej požiadavky, čo predstavuje podstatu sporu. ( 32 )

74.

Aj keby to však nebolo preukázané na skutkovej úrovni, čo je, samozrejme, na posúdení vnútroštátneho súdu, podľa môjho názoru je principiálna odpoveď na obe otázky položené vnútroštátnym súdom pomerne jednoduchá: takéto vnútroštátne obmedzujúce pravidlá môžu byť prirodzene zachované, pokiaľ je zaručené, že vnútroštátny súd vykoná a v plnej miere uplatní usmernenia vydané Súdnym dvorom vo veci, v ktorej bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania.

75.

Môže k tomu dôjsť viacerými spôsobmi. Ak vnútroštátny súd, ktorý požiadal Súdny dvor o vydanie prejudiciálneho rozhodnutia, má potrebnú právomoc pre takýto druh preskúmania podľa vnútroštátneho práva (ako napríklad preskúmanie vhodnosti ekonomickej požiadavky), musí sám vykonať takéto preskúmanie a preukázať vo svojom odôvodnení, že tak urobil. Ak by tento súd nemal takúto právomoc, pretože ide napríklad o odvolací súd alebo Najvyšší súd, ktorého možnosť vykonať preskúmanie je obmedzená a/alebo ktorý nemôže posúdiť žiadne nové dôkazy, a akékoľvek takéto posúdenie je stále relevantné pre danú vec, potom by takýto vnútroštátny súd mohol mať niekoľko možností. Po prvé môže zrušiť napadnuté rozhodnutie a vrátiť vec príslušnému správnemu alebo súdnemu orgánu, ktorý má právomoc podľa vnútroštátneho práva preskúmať vhodnosť ekonomickej požiadavky v súlade s prejudiciálnym rozhodnutím (teda prvostupňový súd, ak je príslušný posúdiť skutkové otázky, alebo rozhodcovská komisia). Alternatívne musí dotknutý vnútroštátny súd prípadne zrušiť vnútroštátne procesné pravidlá obmedzujúce jeho právomoc a vykonať také preskúmanie. Voľba medzi týmito možnosťami zostáva na každom členskom štáte za predpokladu, že vnútroštátny orgán, či už správny alebo súdny, v konečnom dôsledku zabezpečí správne uplatnenie prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora. ( 33 )

76.

Čo však určite nemožno pripustiť, je to, že mechanickým vykonávaním vnútroštátnych obmedzujúcich pravidiel sa výkon rozsudku Súdneho dvora na vnútroštátnej úrovni zmení na príslovečnú Hlavu 22, keď nikto neprevezme zodpovednosť za zabezpečenie účinného výkonu prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora.

77.

Z toho vyplýva, že článok 4 ods. 3 ZEÚ a článok 267 ZFEÚ vyžadujú, aby vnútroštátny súd, ktorý vykonáva prejudiciálne rozhodnutie, o ktorého vydanie predtým požiadal Súdny dvor, v plnej miere vykonal pokyny obsiahnuté v tomto rozhodnutí. Ak vykonanie pokynov Súdneho dvora vyžaduje vykonanie určitého typu alebo rozsahu posúdenia, ktoré zvyčajne nevykonáva dotknutý vnútroštátny súd, tento súd je povinný buď zrušiť vnútroštátne procesné pravidlá, ktoré obmedzujú jeho pôsobnosť v tomto ohľade, alebo rozsudok zrušiť a vrátiť vec príslušnému súdu, alebo dokonca správnemu orgánu, ktorý takéto posúdenie môže vykonať v plnom rozsahu.

78.

Pokiaľ ide o otázky týkajúce sa druhého kola vnútroštátneho súdneho konania, tretia a šiesta otázka sa týkajú toho, či je so zásadou účinnej súdnej ochrany zlučiteľná skutočnosť, že sa tvrdenie, že rozsudok Súdneho dvora vydaný v prvom kole (na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného odvolacím súdom) nebol v tomto kole riadne zohľadnený, nepovažuje za možný dôvod na obnovu konania. Najmä tretia otázka sa má chápať ako otázka týkajúca sa existencie možnej povinnosti členských štátov, vyplývajúcej z práva Únie, umožniť obnovu konania ako mimoriadny opravný prostriedok stanovený vnútroštátnym právom v prípade, ako je ten, ktorý je predmetom prejednávanej veci. Svojou šiestou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či požiadavka ekvivalencie vyžaduje, aby bola obnova konania povolená v prípade, ak prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora nebolo údajne vo veci samej správne zohľadnené, ale zároveň vnútroštátne právo zjavne umožňuje obnovu konania v podobnom prípade (nového) rozsudku ústavného súdu.

79.

Otázkou položenou Súdnemu dvoru teda je, či právo Únie, najmä zásada účinnej súdnej ochrany, vyžaduje „opätovné otvorenie“ právoplatného súdneho rozhodnutia s cieľom zohľadniť predchádzajúce rozhodnutie Súdneho dvora, ktoré (údajne) nebolo plne zohľadnené v konaní vo veci samej.

80.

Podľa môjho názoru je odpoveď na túto otázku nie.

81.

Ako je uvedené v predchádzajúcej časti tohto návrhu, vnútroštátne súdy majú povinnosť vykonať odpoveď na návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý samy predkladajú Súdnemu dvoru (záväznosť inter partes). Okrem toho musia rovnako rešpektovať judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa výkladu alebo platnosti práva Únie, ktorá sa vzťahuje na prejednávanú vec (záväznosť erga omnes). Spoločným menovateľom v oboch týchto prípadoch je to, že rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré sa majú zohľadniť, musia existovať v okamihu, keď vnútroštátny súd prijíma rozhodnutie.

82.

Naproti tomu v zásade neexistuje žiadna povinnosť vyplývajúca z práva Únie znovuotvoriť právoplatné vnútroštátne súdne rozhodnutia, ktoré boli vydané pred rozhodnutím Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke, aj keby znovuotvorenie veci umožnilo napraviť vnútroštátnu situáciu, ktorá je nezlučiteľná s právom Únie.

83.

Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že zásada právnej istoty a z nej vyplývajúca zásada res iudicata ( 34 ) sú na prvom mieste v právnom poriadku Európskej únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych systémoch. ( 35 ) Vzhľadom na tieto zásady Súdny dvor rozhodol, že právo Únie nepožaduje zrušenie rozhodnutia súdneho orgánu z dôvodu zohľadnenia výkladu príslušného ustanovenia práva Únie, ktorý prijal Súdny dvor potom, ako dané rozhodnutie nadobudlo právnu silu rozhodnutej veci. ( 36 ) Vo všeobecnosti teda neexistuje žiadna povinnosť znovuotvoriť právoplatné súdne rozhodnutia nezlučiteľné s následným rozsudkom Súdneho dvora.

84.

Je pravda, že Súdny dvor uznal dve výnimky zo zásady, že právoplatné rozhodnutia nemusia byť znovu otvorené, aby bol zabezpečený súlad s právom Únie.

85.

Prvá výnimočná situácia, ktorá vyplýva z rozsudku vo veci Kühne & Heitz, je povinnosť uložená správnym orgánom preskúmať právoplatné správne rozhodnutia s cieľom zohľadniť výklad, ktorý následne vydal Súdny dvor, ak sú splnené určité podmienky. ( 37 ) Táto výnimka však zahŕňa len povinnosť znovuotvoriť právoplatné správne rozhodnutia, ale nie súdne rozhodnutia. ( 38 )

86.

Druhá výnimočná situácia bola stanovená Súdnym dvorom v rozsudku vo veci Lucchini, v ktorom konštatoval, že právo Únie odporuje uplatneniu ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorého cieľom je stanoviť zásadu res iudicata, keď jeho uplatnenie predstavuje prekážku vymáhania štátnej pomoci, ktorá bola poskytnutá v rozpore s právom Únie. ( 39 ) Základným dôvodom tejto výnimky bolo, že vzhľadom na to, že vnútroštátne rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s rozdelením právomocí medzi členskými štátmi a Európskou úniou, nemohlo ani nadobudnúť právnu silu res iudicata. Súd následne zdôraznil výnimočný charakter rozsudku vo veci Lucchini konštatovaním, že toto rozhodnutie bolo prijaté vo veľmi špecifickej situácii, ktorá súvisí s vyššie uvedeným rozdelením právomocí. ( 40 )

87.

Zdá sa, že žiadna z týchto výnimiek nie je v prejednávanej veci bezprostredne relevantná. Z hľadiska východiskového bodu sa teda táto vec vracia späť k všeobecnému pravidlu: neexistuje žiadna všeobecná povinnosť znovuotvoriť právoplatné súdne rozhodnutia, aby boli uvedené do súladu s následným rozhodnutím Súdneho dvora. ( 41 )

88.

Hoci právo Únie neukladá členským štátom povinnosť vytvoriť nové opravné prostriedky, ( 42 ) ak takúto možnosť ustanovuje vnútroštátne právo, potom musí táto právna úprava spĺňať nielen požiadavku ekvivalencie, ale aj požiadavku efektivity. ( 43 ) Je preto potrebné pristúpiť k posúdeniu opravného prostriedku obnovy konania podľa vnútroštátneho práva.

89.

Podľa maďarského práva sa obnova konania riadi § 260 ods. 1 písm. a) a § 260 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa maďarskej vlády sa pravidlá týkajúce sa obnovy konania neuplatňujú v takých prípadoch, ako je tento, pretože tento opravný prostriedok sa zameriava iba na zohľadnenie nových skutkových okolností a nie na nové právne okolnosti. Naproti tomu Hochtief Hungary tvrdí, že obnova konania môže slúžiť na vykonanie prejudiciálneho rozhodnutia, ktoré vydal Súdny dvor vo veci samej, ale nebola zohľadnená z procesných dôvodov. Komisia ponecháva na vnútroštátnom súde, aby určil, či § 260 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku povoľuje obnovu konania, ak vnútroštátne súdy riadne nezohľadnili prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora.

90.

Z veľkej časti súhlasím s postojom Komisie. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby ako jediná autorita výkladu vnútroštátneho práva určil, či by podľa týchto pravidiel bola možná obnova konania v prípade, keď v čase, keď bolo vydané konečné rozhodnutie vo veci, už existovalo prejudiciálne rozhodnutie, ktoré údajne nebolo riadne zohľadnené.

91.

Uvádzam iba dve poznámky. V mojom chápaní toho, čo vo všeobecnosti predstavuje (mimoriadny opravný) prostriedok obnovy konania, je to zvyčajne obmedzenie na prípady, keď sa po nadobudnutí právoplatnosti vnútroštátneho rozhodnutia zistí, že niektoré skutočnosti neboli alebo nemohli byť zohľadnené zo strany vnútroštátneho súdu v čase, keď toto rozhodnutie vydal.

92.

Bolo by trochu prekvapujúce, keby sa táto logika uplatňovala na výkladový rozsudok Súdneho dvora, ktorý existoval a ktorý bol známy v čase, keď bolo vydané predchádzajúce rozhodnutie vo veci samej. Po prvé takéto rozhodnutie je sotva nová skutočnosť. Po druhé toto rozhodnutie nepochybne existovalo a bolo známe v okamihu pôvodného rozhodnutia vo veci samej, takže sotva mohlo byť kvalifikované ako niečo nové, čo vyšlo najavo až neskôr.

93.

Preto je na prvý pohľad pri všeobecnom chápaní toho, čo predstavuje obnova konania, ťažké pochopiť, ako by sa mal tento mimoriadny opravný prostriedok použiť na nápravu údajných nedostatkov v riadnom uplatňovaní výkladových právnych usmernení, ktoré jednoznačne existovali a boli známe v čase, keď bolo vydané pôvodné vnútroštátne rozhodnutie.

94.

V tejto súvislosti je však potrebné zaoberať sa ďalším argumentom: ekvivalenciou, pokiaľ ide o ústavné sťažnosti. Podľa spoločnosti Hochtief Hungary mala byť v prejednávanej veci povolená obnova konania z dôvodov, že nebolo zohľadnené prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora, pretože vnútroštátne právne predpisy umožňujú obnovu konania v prípade, keď Alkotmánybíróság (Ústavný súd) následne vyhlási za protiústavné právne ustanovenie, ktoré uplatnil župný súd vo svojom právoplatnom súdnom rozhodnutí. V tejto súvislosti vnútroštátny súd odkazuje v šiestej otázke na rozsudok Súdneho dvora vo veci Transportes Urbanos y Servicios Generales.

95.

Vec Transportes Urbanos y Servicios Generales je s prejednávanou vecou do určitej miery podobná. V tomto rozhodnutí Súdny dvor konštatoval, že právo Únie, a najmä zásada ekvivalencie, vylučujú uplatnenie pravidla, podľa ktorého žaloby o náhradu škody proti štátu, založené na údajnom porušení práva Únie, ktoré vyplýva z rozsudku Súdneho dvora, podliehajú podmienke vyžadujúcej si predchádzajúce vyčerpanie opravných prostriedkov proti správnemu aktu spôsobujúcemu ujmu, hoci sa toto pravidlo neuplatňuje v prípade, ak ide o žalobu o zodpovednosť štátu založenú na porušení ústavy ústavným súdom. ( 44 ) Treba však poznamenať, že Súdny dvor dospel k danému záveru potom, ako konštatoval, že jediný rozdiel medzi uvedenými dvoma žalobami spočíva v tom, že porušenia práva, na ktorých sa tieto žaloby zakladajú, sú konštatované, v jednom prípade rozsudkom Súdneho dvora a v druhom prípade rozsudkom Ústavného súdu. Súdny dvor dospel k záveru, že za predpokladu, že neexistujú aj iné rozdiely, samotná skutočnosť nestačí na stanovenie rozlišovania medzi týmito dvoma žalobami z hľadiska zásady ekvivalencie. ( 45 )

96.

V nedávnom rozsudku vo veci XC a i. Súdny na účely súladu so zásadou ekvivalencie trval na dôležitosti jasnej podobnosti medzi spornými žalobami s prihliadnutím na predmet, dôvod a základné prvky týchto žalôb. ( 46 ) Súdny dvor potom vo svetle týchto skutočností preskúmal, či by sa žaloba, ktorou sa povoľuje obnova konania v trestnom konaní, ukončenom rozhodnutím, ktoré nadobudlo právnu silu res iudicata, na základe neskoršieho zistenia porušenia Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo jedným z protokolov na jednej strane, a žaloba na ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, na druhej strane, mohli považovať za podobné žaloby.

97.

Súdny dvor dospel k záveru, že rozdiely medzi týmito žalobami boli také, že ich nebolo možné považovať za podobné. Poznamenal najmä, že prvá žaloba bola v podstate vytvorená s cieľom umožniť znovuotvorenie rozhodnutí, ktoré majú právnu silu res iudicata. Naopak, ústavný rámec Európskej únie zaručuje každému možnosť získať účinnú ochranu práv priznaných právom Únie pred prijatím vnútroštátneho rozhodnutia so silou res iudicata predtým, ako bude vôbec vydané. ( 47 )

98.

Podobne ako v prípade rozsudku vo veci XC a i. vnútroštátne ustanovenie uvádzané v prejednávanej veci, ktoré umožňuje znovuotvorenie právoplatného vnútroštátneho rozsudku v dôsledku nového rozhodnutia ústavného súdu, je dôsledkom mechanizmu ústavného preskúmania, ako je uvedené v § 361 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Toto ustanovenie, ktoré stanovuje výnimočný opravný prostriedok umožňujúci zohľadniť rozhodnutie ústavného súdu, sa totiž môže použiť len vo vzťahu ku konkrétnemu rozsudku, proti ktorému po jeho nadobudnutí bola podaná ústavná sťažnosť. Inými slovami, v prípadoch, v ktorých je takéto (abstraktné) ústavné preskúmanie možné len potom, ako bude existovať právoplatné súdne rozhodnutie, jediným spôsobom, ako dosiahnuť ústavné preskúmanie a potenciálne odstránenie neústavnosti v individuálnom prípade je jeho znovuotvorenie.

99.

Mechanizmus a logika tejto požiadavky na znovuotvorenie rozsudku sa veľmi odlišuje od mechanizmu prejudiciálneho konania, ktoré podľa definície nastáva počas priebehu vnútroštátneho konania a pred prijatím akéhokoľvek konečného vnútroštátneho rozhodnutia. Preto nie je potrebné znovuotvoriť právoplatné rozhodnutie, aby sa mohlo zohľadniť usmernenie Súdneho dvora.

100.

Z týchto dôvodov, ako som nedávno uviedol podrobnejšie v návrhu, ktorý som predniesol vo veci Călin, vykonanie a inter partes záväzný účinok prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora na jednej strane a rozsudok ústavného súdu o ústavnom preskúmaní na strane druhej (alebo v tomto prípade rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci na vnútroštátnej úrovni, ktorá bola základom sťažnosti) sú štrukturálne odlišné opravné prostriedky. ( 48 ) Ich účel, dôvod a základné prvky sú jednoducho odlišné.

101.

Možno dodať, že situácia by mohla byť iná, ak by vnútroštátne právo umožňovalo predbežné preskúmanie ústavnosti na základe návrhu vnútroštátneho súdu podaného na Alkotmánybíróság (Ústavný súd). V tomto ohľade, ak rozumiem tomuto argumentu správne, maďarská vláda na pojednávaní tvrdila, že obnova konania bola tiež možná, ak by rozhodnutie Alkotmánybíróság (Ústavný súd) nebolo vydané následne po konečnom rozsudku vo veci samej, ale predtým v rámci daného konania vo veci samej. ( 49 )

102.

Musím sa priznať, že som v tomto bode trochu stratený. Ak by to tak bolo, a skutočne mnohé vnútroštátne ústavné systémy (tiež) poznajú predbežné preskúmanie ústavnosti, ktoré je zvyčajne začaté prostredníctvom návrhu vnútroštátneho (bežného) sudcu, je pre mňa ťažké porozumieť, akým spôsobom by boli pravidlá týkajúce sa obnovy konania relevantné v takých prípadoch. Dalo by sa skôr predpokladať, že pri takomto návrhu na posúdenie ústavnosti bežný sudca čaká na rozhodnutie ústavného súdu a po vydaní jeho rozhodnutia rozhodne pôvodný spor vykonaním rozsudku vnútroštátneho ústavného súdu. Ak by to tak bolo, potom by takéto predbežné posúdenie mohlo byť funkčne rovnocenné návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor. Pre tento druh konania by však neboli potrebné žiadne osobitné pravidlá týkajúce sa obnovy konania.

103.

Nech je to akokoľvek, ak vnútroštátny súd rozhodne, že i) vnútroštátne pravidlá týkajúce sa obnovy konania zahŕňajú aj rozhodnutia Alkotmánybíróság (Ústavný súd) vydané počas konania vo veci samej, t. j. predtým, ako je vydané konečné rozhodnutie vo veci samej bežným príslušným župným súdom a že ii) pokiaľ ide o uplatnenie kritérií týkajúcich sa požiadavky ekvivalencie uvedených v tejto časti, takýto druh preskúmania je skutočne ekvivalentný s vykonaním prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania, potom by požiadavka ekvivalencie vyžadovala, aby bola v poslednom uvedenom prípade tiež možná obnova konania.

104.

Posledný bod, ktorý je potrebné posúdiť v súvislosti s obnovou konania, je rozsudok vo veci Kühne & Heitz ( 50 ). Toto rozhodnutie často citoval vnútroštátny súd, ako aj účastníci konania v písomnej a ústnej časti konania pred Súdnym dvorom.

105.

Táto vec stanovila podľa práva Únie povinnosť prehodnotiť právoplatné správne rozhodnutia, ak i) má podľa vnútroštátneho práva právomoc zrušiť toto rozhodnutie; ii) dotknuté rozhodnutie sa stalo právoplatným na základe rozsudku vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v poslednom stupni; iii) uvedený rozsudok je vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora, ktorá po ňom nasledovala, založený na nesprávnom výklade práva Únie, ktorý bol prijatý bez toho, aby bol na Súdny dvor podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, a iv) dotknutá osoba sa obrátila na správny orgán ihneď potom, ako sa dozvedela o uvedenej judikatúre Súdneho dvora. ( 51 )

106.

Kým Hochtief Hungary tvrdila, že táto línia judikatúry by sa mala vzťahovať analogicky aj na právoplatné súdne rozhodnutia, Komisia na pojednávaní tvrdila, že by sa mohlo uvažovať o priamom uplatnení tejto logiky v súvislosti so (správnym) rozhodnutím rozhodcovskej komisie. V tejto časti posúdim oba scenáre.

107.

Po prvé, pokiaľ ide o potenciálne analogické uplatnenie (alebo rozšírenie) rozsudku vo veci Kühne & Heitz a konanie vo veci samej, podmienky stanovené Súdnym dvorom v tomto rozsudku sa jasne zameriavajú na odlišný a skôr špecifický scenár, a to na zrušenie právoplatného správneho, nie súdneho rozhodnutia, ktoré nastalo po následnom prejudiciálnom rozhodnutí Súdneho dvora.

108.

Aj keby sa predpokladalo, že rovnaká logika by sa mohla uplatniť na právoplatné súdne rozhodnutia, ( 52 ) minimálne prvá a tretia podmienka stanovená Súdnym dvorom v tomto rozsudku by ešte nebola splnená: obnova konania je podľa vnútroštátneho práva určite dostupným opravným prostriedkom, ale zjavne nie je určený na to, aby sa vzťahoval na situáciu, o ktorú ide v prejednávanej veci; okrem toho rozhodnutie vydané Súdnym dvorom nebolo vydané následne po právoplatnom súdnom rozhodnutí, ale bolo vydané pred ním.

109.

Navyše, hoci to nie je výslovne uvedené ako jedna z podmienok, povinnosť zrušenia vnútroštátnych správnych rozhodnutí stanovená v rozsudku vo veci Kühne & Heitz mala vždy príchuť nepriamej sankcie za to, že vnútroštátny súd toto rozhodnutie nepreskúmal na účely stanovenia potreby podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Naopak, v prejednávanej veci Fővárosi Ítélőtábla (Odvolací súd pre hlavné mesto Budapešť) návrh na začatie prejudiciálneho konania podal.

110.

Na záver ako záverečnú poznámku uvádzam, že ak je rozsudok vo veci Kühne & Heitz chápaný v zmysle novšieho prístupu Súdneho dvora, pokiaľ ide o zrušenie rozsudkov súdu vo veci XC a i., potom by prvý uvedený rozsudok mal zostať výnimkou, ktorá sa vzťahuje len na správne orgány. Usmernenie prijaté v rozsudku XC a i. potvrdzuje, že pri porovnávaní medzi účinným presadzovaním práva Únie na jednej strane a dodržiavaním zásad právnej istoty a právoplatnosti (súdnych) rozhodnutí na strane druhej je rovnováha jednoznačne naklonená v prospech druhej možnosti.

111.

Preto sa domnievam, že akékoľvek ďalšie rozširovanie rozsudku vo veci Kühne & Heitz (alebo jeho analogické uplatňovanie na právoplatné súdne rozhodnutia) nie je na mieste.

112.

Po druhé, pokiaľ ide o návrh Komisie na priame uplatnenie rozsudku vo veci Kühne & Heitz v kontexte prejednávanej veci prostredníctvom zrušenia právoplatného správneho rozhodnutia, konkrétne rozhodnutia rozhodcovskej komisie, ( 53 ) o tom nie som tiež presvedčený. Odhliadnuc od skutočnosti, že to vôbec nie je predmetom sporu a vzhľadom na nedostatok informácií o možných vnútroštátnych právnych predpisoch upravujúcich zrušenie správnych rozhodnutí sa zdá, že skutkové okolnosti prejednávanej veci sa podstatne odlišujú od skutkových okolností vo veci Kühne & Heitz.

113.

Vo veci Kühne & Heitz bola otázka existencie prípadnej povinnosti zohľadniť rozsudok Súdneho dvora vznesená v okamihu, keď bolo ukončené správne konanie, ako aj následné súdne konanie. Všetky rozhodnutia prijaté v priebehu týchto konaní boli preto právoplatné. V prejednávanej veci však bolo prejudiciálne rozhodnutie vydané v čase, keď bolo ukončené iba správne konanie, a teda keď bolo právoplatné správne rozhodnutie. Súdne konanie však stále prebiehalo. Z tohto dôvodu, ale aj so zreteľom na skutkové okolnosti danej veci, ako to potvrdili veľmi podrobné podmienky stanovené Súdnym dvorom v rozsudku vo veci Kühne & Heitz s cieľom odôvodniť zrušenie správneho rozhodnutia sa javí, že tieto podmienky nie sú splnené.

114.

Vzhľadom na tieto úvahy som dospel k záveru, že zásada účinnej súdnej ochrany nevyžaduje povolenie obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, na účely vykonania prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora vydaného vo veci samej, ktoré údajne nebolo v rámci tohto konania plne zohľadnené. Ak by však vnútroštátny systém počítal s opravným prostriedkom, ktorý by predstavoval možnosť, alebo dokonca povinnosť zrušiť právoplatné rozhodnutia vydané v podobných prípadoch na vnútroštátnej úrovni, zásada ekvivalencie by vyžadovala, aby bola táto možnosť otvorená aj vo vzťahu k porušeniam povinnosti týkajúcim sa prejudiciálnych rozhodnutí Súdneho dvora, ktoré boli predtým vydané v tej istej veci.

115.

Nakoniec prostredníctvom prvej, druhej, ôsmej a desiatej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd požaduje usmernenie k viacerým otázkam týkajúcim sa tretieho kola vnútroštátneho súdneho konania týkajúceho sa prípadnej zodpovednosti členského štátu.

116.

Na základe prvej otázky sa vnútroštátny súd pýta na všeobecné aspekty zodpovednosti členského štátu na základe rozsudkov vnútroštátnych súdov: má sa zodpovednosť členského štátu určiť len na základe práva Únie alebo aj na základe vnútroštátneho práva, najmä pokiaľ ide o posúdenie podmienok vzniku zodpovednosti? Druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či v prípade rozsudku vnútroštátneho súdu, ktorý je nezlučiteľný s právom Únie, môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu napriek tomu, že rozsudok predstavuje res iudicata.

117.

Odpovede na tieto dve otázky možno z judikatúry odvodiť relatívne ľahko.

118.

Z ustálenej judikatúry vyplýva možnosť jednotlivcov získať náhradu škody, ktorá im bola spôsobená porušením práva Únie, ktoré je pripísateľné rozhodnutiu vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v poslednom stupni. ( 54 )

119.

Pokiaľ ide o podmienky, ktoré treba splniť, Súdny dvor rozhodol, že sú trojaké: porušená právna norma musí mať za cieľ priznať práva jednotlivcom; porušenie musí byť dostatočne závažné a musí existovať priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti štátu a stratou alebo škodou spôsobenou poškodeným účastníkom konania. ( 55 )

120.

Tieto tri podmienky sú nevyhnutné a postačujúce na to, aby sa v rámci práva Únie stanovilo právo na odškodnenie v prospech jednotlivcov. Členské štáty však môžu ustanoviť menej prísne podmienky pre založenie zodpovednosti štátu. S výhradou existencie práva na získanie odškodnenia, ktoré je založené priamo na práve Únie, ak sú splnené vyššie uvedené podmienky, je na základe pravidiel vnútroštátneho práva o zodpovednosti štát povinný nahradiť následky strát a spôsobenú škodu pod podmienkou, že podmienky náhrady strát a škôd stanovené vnútroštátnou právnou úpravou nesmú byť menej priaznivé ako podmienky týkajúce sa podobných domácich nárokov a nesmú byť také, aby bolo v praxi znemožnené alebo nadmerne sťažené získať odškodnenie. ( 56 )

121.

Okrem toho z judikatúry rovnako vyplýva, že zásada res iudicata nevylučuje uznanie zásady zodpovednosti štátu za rozhodnutie súdu rozhodujúceho na poslednom stupni. ( 57 )

122.

Preto v odpovedi na prvú otázku možno konštatovať, že zodpovednosť členského štátu možno určiť len na základe podmienok stanovených právom Únie, hoci vnútroštátne právo môže stanoviť menej prísne podmienky. Pokiaľ ide o druhú otázku, zásada res iudicata nevylučuje uplatnenie zásady zodpovednosti štátu za rozhodnutie súdu rozhodujúceho na poslednom stupni.

123.

Desiatou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či si podľa zásad zodpovednosti štátu vyplývajúcich z práva Únie možno nárokovať náhradu škody (vo forme náhrady vzniknutých trov konania) spôsobenej skutočnosťou, že súd poslednej inštancie odmietol zrušenie rozhodnutia. Inými slovami, existuje nejaké obmedzenie, pokiaľ ide o druh škody, ktorá sa môže uplatniť v súvislosti s údajným porušením práva Únie súdom posledného stupňa?

124.

Neistota, pokiaľ ide o presný zdroj obmedzení uvedených v desiatej otázke bola rozptýlená na pojednávaní, kde tak Hochtief Hungary, ako aj maďarská vláda potvrdili, že tieto obmedzenia vyplývajú z vnútroštátnej judikatúry.

125.

Po objasnení zdroja obmedzení, pokiaľ ide o druh náhrady škody, sa mi zdá dosť jasné, že takéto obmedzenia by boli nezlučiteľné s právom Únie. Je skutočne nemožné obmedziť náhradu škody, ktorú je možné požadovať. Podľa Súdneho dvora sú pravidlá týkajúce sa posúdenia škody spôsobenej porušením práva Únie určené vnútroštátnym právom každého členského štátu, pričom sa treba domnievať, že vnútroštátne právne predpisy, ktoré stanovujú tieto pravidlá, musia rešpektovať požiadavky ekvivalencie a efektivity. ( 58 ) Pokiaľ sú teda splnené tri podmienky pre zodpovednosť členského štátu, ako sú stanovené v práve Únie, potom musí byť možné nahradiť akúkoľvek škodu, vrátane trov konania.

126.

Vzhľadom na to, že uvedený druh uplatnenej škody nemožno použiť na preukázanie „skupinového vylúčenia“ určitého druhu škody ako takej, presný druh škody, ktorú žalobkyňa požaduje, bude samozrejme relevantný na inej úrovni, konkrétne pri určovaní priamej príčinnej súvislosti medzi touto škodou a vytýkaným „dostatočne závažným porušením“ práva Únie.

127.

Svojou ôsmou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či za okolností prejednávanej veci odmietnutie podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania zo strany súdu posledného stupňa (žalovaného) po žiadosti účastníka konania, pokiaľ ide o otázku, či by mala byť povolená obnova konania pre „dostatočne závažné porušenie práva Únie“, môže založiť zodpovednosť členského štátu. V druhej časti prejudiciálnej otázky sa vnútroštátny súd ďalej pýta, v akom rozsahu musí vnútroštátny súd odôvodniť svoje rozhodnutie nepodať návrh na začatie prejudiciálneho konania vo svetle rozsudku vo veci CILFIT ( 59 ).

128.

Odpoveď na túto otázku je o niečo zložitejšia.

129.

Na úvod je potrebné pripomenúť, že nie je úlohou Súdneho dvora rozhodovať o prípadnej zodpovednosti členského štátu v konkrétnom prípade. Súdny dvor však môže poskytnúť usmernenie týkajúce sa uplatňovania kritérií zodpovednosti, najmä kritéria „dostatočne závažného porušenia“ práva Únie.

130.

Okrem toho môže byť tiež užitočné pripomenúť, že to, či bude alebo nebude podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania je výlučnou výsadou a zodpovednosťou vnútroštátneho súdu. Účastníci konania vo veci samej môžu v tejto súvislosti samozrejme podať návrh, ale nemajú právo žiadať Súdny dvor o vydanie prejudiciálneho rozhodnutia. ( 60 )

131.

S týmito predbežnými vysvetleniami a opäť bez ohľadu na niekoľko skutkových zistení, ktoré vnútroštátny súd vložil do svojej otázky, ku ktorým sa však Súdny dvor nevyjadruje, sa otázka vnútroštátneho súdu odvoláva na dve ďalšie premenné: „štandard vo veci Köbler“ vo vzťahu k „dostatočne závažnému porušeniu“ a „štandard vo veci CILFIT“, aby boli súdy poslednej inštancie oprávnené upustiť od podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa tretieho odseku článku 267 ZFEÚ.

132.

„Štandard vo veci Köbler“ prispôsobuje podmienku „dostatočne závažného porušenia“ na prípadné nesprávne uplatňovanie práva Únie. Podľa Súdneho dvora je na účely posúdenia existencie dostatočne závažného porušenia práva Únie potrebné zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré charakterizujú situáciu predloženú vnútroštátnemu súdu. Medzi faktormi, ktoré možno v tomto ohľade zohľadniť, sú najmä stupeň jasnosti a presnosti porušeného pravidla, rozsah priestoru na posúdenie, ktorý porušené pravidlo poskytuje vnútroštátnym orgánom, skutočnosť, či bolo porušenie alebo škoda spôsobené úmyselne alebo z nedbanlivosti, skutočnosť, či bolo akékoľvek nesprávne právne posúdenie ospravedlniteľné alebo neospravedlniteľné, a skutočnosť, že pozícia, ktorú zaujala inštitúcia Únie, mohla prispieť k prijatiu alebo zachovaniu vnútroštátnych opatrení alebo postupov, ktoré sú v rozpore s právom Únie, a nedodržiavanie povinnosti zo strany súdu podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. Porušenie práva Únie sa v každom prípade považuje za dostatočne závažné, ak bolo vykonané v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora vo veci samej. ( 61 )

133.

„Štandard vo veci CILFIT“ sa zameriava najmä na súdy posledného stupňa a ich prípadné nerešpektovanie povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania. Podľa Súdneho dvora je podľa tretieho odseku článku 267 ZFEÚ súd alebo tribunál, proti ktorého rozhodnutiam nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, v prípade, že je pred ním prednesená otázka práva Únie, povinný splniť svoju povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru, pokiaľ sa nepreukáže, že položená otázka nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie Únie už Súdny dvor vyložil, alebo že správne uplatňovanie práva Únie je také jasné, že nenecháva žiadny priestor na žiadne odôvodnené pochybnosti. Existencia takejto možnosti sa musí posudzovať s ohľadom na osobitné vlastnosti práva Únie, konkrétne ťažkosti, ktoré vyplývajú z jeho výkladu, a riziko rozdielov v súdnych rozhodnutiach v rámci Európskej únie. ( 62 ) Preto každé ustanovenie práva Únie, vrátane judikatúry Súdneho dvora v príslušnej oblasti, musí byť zaradené do jeho kontextu a vykladané vo svetle ustanovení práva Únie ako celku s prihliadnutím na jeho ciele a ustanovenia v čase, keď sa má dané ustanovenie uplatniť. ( 63 )

134.

Bolo by možné veľa napísať o potrebe i) opätovného výkladu rozsudku vo veci CILFIT aby sa opäť stal relevantným (ak ním vôbec bol ( 64 )); ii) presnom vzťahu medzi podmienkami rozsudkov vo veciach Köbler a CILFIT a ideálne ich integrovať do jedného koherentného celku; ( 65 ) iii) pri súčasnom začleňovaní a zohľadňovaní štandardu, ktorý sa má uplatňovať na potenciálne zlyhania súdov posledného stupňa, ak sú napadnuté prostredníctvom konaní o porušení podľa článku 258 ZFEÚ. ( 66 )

135.

Pre takéto snahy to však sotva predstavuje správny prípad. Na účely vnútroštátneho súdu v prejednávanej veci stačí pripomenúť, že kritérium, na základe ktorého sa má posudzovať každá takáto potenciálna záležitosť zodpovednosti štátu, je kritérium stanovené vo veci Köbler uvedené v bode 132 vyššie. Na tento účel nie je dostatočne závažným porušením práva Únie kritérium stanovené vo veci CILFIT, ale len „zjavný rozpor s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti“ ( 67 ). To, či zlyhanie predmetného vnútroštátneho súdu bolo tak zjavné, že predstavuje zjavné nedodržiavanie judikatúry Súdneho dvora tým, že daný súd sa buď vôbec nezaoberal právom Únie, alebo ho vykladal zjavne neudržateľným spôsobom, je opäť na posúdení vnútroštátneho súdu.

136.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky položené zo strany Székesfehérvári Törvényszék (Župný súd Székesfehérvár, Maďarsko) takto: