1.

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve ( 2 ) sa uplatňuje od 17. augusta 2015. V prejednávanej veci ide už o tretí návrh, ktorým sa súd členského štátu obracia na Súdny dvor vo veci výkladu ustanovení tohto nariadenia. ( 3 )

2.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa tento raz týkajú vzťahu nariadenia č. 650/2012 a vnútroštátnych predpisov upravujúcich dedičské veci. Presnejšie povedané, Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko) chce vedieť, či článok 4 nariadenia č. 650/2012 určuje príslušnosť aj vo vzťahu k vydaniu vnútroštátnych osvedčení o dedičstve. To by znamenalo, že členské štáty nemôžu v tejto oblasti zaviesť ustanovenia, ktoré by medzinárodnú právomoc upravovali inak ako toto nariadenie.

3.

Táto otázka je mimoriadne zložitá a praktický význam rozsudku, ktorý Súdny dvor v tejto veci vydá, je väčší ako vo veci Mahnkopf. ( 4 ) Pripomínam, že prebiehajúce konanie vo veci Mahnkopf sa týka konkrétneho ustanovenia v rámci nemeckého práva. Naproti tomu v prejednávanej veci ide o otázku, ktorá môže mať význam pre všetky členské štáty, v ktorých existuje možnosť vydávať vnútroštátne osvedčenia o dedičstve súdmi (v pravom zmysle slova). ( 5 )

4.

Článok 3 ods. 1 písm. g) a článok 3 ods. 2 nariadenia č. 650/2012 stanovuje:

2.   Na účely tohto nariadenia je ‚súd‘ akýkoľvek justičný orgán, iný orgán a príslušník právnického povolania, ktorý má právomoc v dedičských veciach, vykonáva funkcie justičného orgánu alebo koná na základe poverenia justičného orgánu alebo pod kontrolou justičného orgánu, pokiaľ tento iný orgán a príslušník právnického povolania poskytuje záruky nestrannosti a dodržania práva všetkých účastníkov na vypočutie a pokiaľ jeho rozhodnutia podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom koná:

5.

Článok 4 nariadenia č. 650/2012 s názvom „Všeobecná právomoc“, nachádzajúci sa v kapitole II tohto nariadenia s názvom „Právomoc“, znie:

„Právomoc konať vo veci celého dedičstva majú súdy členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti.“

6.

Článok 62 s názvom „Zavedenie európskeho osvedčenia o dedičstve“ stanovuje:

„1.   Týmto nariadením sa zavádza európske osvedčenie o dedičstve (ďalej len ‚osvedčenie‘), ktoré sa vydá na účely použitia v inom členskom štáte a má účinky uvedené v článku 69.

2.   Použitie osvedčenia nie je povinné.

3.   Osvedčenie nenahrádza vnútroštátne doklady používané na podobné účely v členských štátoch. Osvedčenie, ktoré sa raz vydá na použitie v inom členskom štáte, má však účinky uvedené v článku 69 aj v členskom štáte, ktorého orgány ho vystavili v súlade s touto kapitolou.“

7.

§ 105 Gesetz über das Verfahren in Familiensachen und in den Angelegenheiten der freiwilligen Gerichtsbarkeit (zákon o konaní v rodinných a nesporových veciach; ďalej len „FamFG“) v znení zo 17. decembra 2008, platný od 1. septembra 2009, stanovuje:

„V ostatných konaniach podľa tohto zákona sú príslušné nemecké súdy, ak je miestne príslušný nemecký súd.“

8.

Miestna príslušnosť v dedičských veciach sa v nemeckom práve určuje podľa § 343 FamFG. Toto ustanovenie v znení Gesetz zum Internationalen Erbrecht und zur Änderung von Vorschriften zum Erbschein sowie zur Änderung sonstiger Vorschriften (zákon o medzinárodnom dedičskom práve, ktorým sa menia ustanovenia o osvedčení o dedičstve, ako aj iné ustanovenia) z 29. júna 2015, ktorý nadobudol účinnosť 17. augusta 2015, stanovuje:

„1.   Miestne príslušný je súd, v ktorého obvode mal poručiteľ v čase svojej smrti svoj obvyklý pobyt.

2.   Ak poručiteľ nemal v čase svojej smrti žiadny obvyklý pobyt v tuzemsku, príslušný je súd, v ktorého obvode mal poručiteľ svoj posledný obvyklý pobyt v tuzemsku.

3.   Keď nie je daná príslušnosť podľa prvého ani druhého odseku, potom je príslušný Amtsgericht Schöneberg [Okresný súd Schöneberg] v Berlíne, ak je poručiteľ Nemec alebo keď sa pozostalosť nachádza v tuzemsku.“

9.

Poručiteľ, Adrien Théodore Oberle, ktorý zomrel 28. novembra 2015 a svoj posledný obvyklý pobyt mal vo Francúzsku, bol francúzskym štátnym príslušníkom. Pán Adrien Théodore Oberle zanechal po sebe dvoch synov. Jedným z nich je Vincent Pierre Oberle, navrhovateľ v konaní vo veci samej. Pozostalosť sa nachádza vo Francúzsku a v Nemecku.

10.

Francúzsky súd vydal vnútroštátne osvedčenie o dedičstve, podľa ktorého pozostalosť zosnulého prechádza na pána Oberleho a jeho brata polovičným podielom.

11.

Pán Oberle následne požiadal Amtsgericht Schöneberg (Okresný súd Schöneberg, Berlín, Nemecko), t. j. súd, ktorý je podľa § 105 a § 343 ods. 3 prvej vety FamFG príslušný na prejednanie dedičskej veci po pánovi Adrienovi Théodorovi Oberlem, o vydanie vnútroštátneho osvedčenia o dedičstve obmedzeného na časť poručiteľovej pozostalosti nachádzajúcu sa v Nemecku. Toto osvedčenie malo potvrdiť, že túto časť pozostalosti dedí na základe francúzskeho práva pán Oberle a jeho brat.

12.

Amtsgericht Schöneberg (Okresný súd Schöneberg) však v súlade s článkami 4 a 15 nariadenia č. 650/2012 vyhlásil, že nemá právomoc na vydanie vnútroštátneho osvedčenia o dedičstve. Podľa neho nemecké právne predpisy nemôžu byť použité pre určenie medzinárodnej právomoci v konaní o návrhu pána Oberleho. Ustanovenia nariadenia č. 650/2012 majú totiž prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi. To znamená, že právomoc konať vo veci celého dedičstva, vrátane rozhodovania o žiadosti pána Oberleho, majú francúzske a nie nemecké súdy, ako súdy členského štátu, v ktorom mal zosnulý svoj obvyklý pobyt v čase smrti.

13.

Pán Oberle podal proti rozhodnutiu Amtsgericht Schöneberg (Okresný súd Schöneberg) odvolanie na vnútroštátny súd.

14.

Za týchto okolností Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín) rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 4 nariadenia č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že určuje aj výlučnú medzinárodnú právomoc pre vydávanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve v príslušných členských štátoch, ktoré neboli nahradené európskym osvedčením o dedičstve (článok 62 ods. 3 nariadenia č. 650/2012), takže odchylné ustanovenia vnútroštátneho zákonodarcu týkajúce sa medzinárodnej právomoci pre vydávanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve, ako je napr. § 105 FamFG v Nemecku, sú neúčinné z dôvodu, že odporujú nadradeným ustanoveniam práva Únie?“

15.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený kancelárii Súdneho dvora 18. januára 2017.

16.

Písomné pripomienky predložili nemecká, poľská a portugalská vláda, ako aj Európska komisia. Nemecká, francúzska a poľská vláda, ako aj Komisia sa zúčastnili pojednávania, ktoré sa konalo 23. novembra 2017.

17.

Prejudiciálna otázka bola sformulovaná spôsobom, ktorý môže naznačovať, že vnútroštátny súd chce vedieť, či článok 4 nariadenia č. 650/2012 upravuje „výlučnú právomoc“ pre vydávanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve.

18.

Treba však pripomenúť, že pojem „výlučná právomoc“ má v kontexte ustanovení upravujúcich medzinárodné občianske konanie osobitný význam.

19.

Súdny dvor vo svetle noriem bruselského systému vysvetlil, že normy zakladajúce výlučnú právomoc predstavujú výnimku zo všeobecných pravidiel právomoci ( 6 ) a špecificky zaväzujú tak účastníkov konania, ako aj súdy. ( 7 ) Účastníci konania ich napríklad v zásade nemôžu vylúčiť dohodou o voľbe právomoci, ani sa od nich odchýliť pri začatí sporu.

20.

Myslím si však, že na účely odpovede na prejudiciálnu otázku je irelevantné, či článok 4 nariadenia č. 650/2012 zakladá „výlučnú právomoc“ vo vyššie uvedenom zmysle. Členské štáty totiž nemôžu vnútroštátnymi predpismi modifikovať normy právomoci stanovené v práve Únie, pokiaľ z týchto noriem nevyplýva niečo iné, a to ani v prípade, ak sa tieto normy týkajú nevýlučnej právomoci.

21.

Vnútroštátny súd chce prostredníctvom prejudiciálnej otázky v podstate zistiť, či článok 4 nariadenia č. 650/2012 určuje právomoc pre vydávanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve.

22.

Na účely odpovede na túto otázku treba v prvom rade preskúmať, či vnútroštátne osvedčenia o dedičstve a príslušné konania, ktoré sa ich týkajú, patria do pôsobnosti nariadenia č. 650/2012.

23.

Výsledky komparatívnych výskumov svedčia o tom, že vnútroštátne osvedčenia o dedičstve, ktoré sa v niektorých členských štátoch používajú, sú výrazne odchylné.

24.

Z hľadiska subjektu, ktorý vydáva vnútroštátne osvedčenie o dedičstve, možno rozlišovať tri kategórie osvedčení o dedičstve: osvedčenia o dedičstve vydané súdom, osvedčenia o dedičstve vydané notárom a súkromné osvedčenia. ( 8 ) Toto kritérium však môže byť zavádzajúce na účely charakterizovania vnútroštátnych osvedčení o dedičstve, keďže aj v rámci týchto kategórií naďalej existujú rozdiely medzi právnymi úpravami jednotlivých členských štátov. Tieto rozdiely sa týkajú povahy vnútroštátnych osvedčení o dedičstve, rozsahu zistení, z ktorých vychádzajú informácie uvedené v osvedčeniach, spôsobu výkonu zisťovaní, ako aj účinkov týchto osvedčení. ( 9 )

25.

V každom prípade však možno zjednodušene povedať, že vnútroštátne osvedčenia o dedičstve obsahujú informácie týkajúce sa dedenia po určitej osobe, okrem iného údaje o osobách, ktorým sú v súvislosti so smrťou poručiteľa priznané určité práva. Tieto osvedčenia obvykle slúžia ako dôkaz o týchto skutočnostiach pred orgánmi verejnej moci a tretími osobami. ( 10 )

26.

Výraz „vnútroštátne osvedčenie o dedičstve“ sa v nariadení č. 650/2012 vôbec nevyskytuje. Nachádzame v ňom však pojem „vnútroštátne doklady používané v členských štátoch na podobné účely [ako európske osvedčenie o dedičstve]“, ktoré podľa článku 62 ods. 3 nariadenia č. 650/2012 a odôvodnenia 67 prvej vety tohto nariadenia „nenahrádza“ európske osvedčenie o dedičstve.

27.

Podľa odôvodnenia 67 druhej vety nariadenia č. 650/2012 európske osvedčenie o dedičstve má preukázať okrem iného postavenie a/alebo práva a právomoci dedičov v inom členskom štáte, než v ktorom bolo osvedčenie vydané. K vnútroštátnym dokladom používaným na podobné účely patria predovšetkým vnútroštátne osvedčenia o dedičstve. ( 11 )

28.

Aj vnútroštátny súd považuje sporné vnútroštátne osvedčenie za „vnútroštátny doklad“ v zmysle článku 62 ods. 3 nariadenia č. 650/2012. Prejudiciálna otázka sa totiž vzťahuje na „vnútroštátne osvedčenia o dedičstve, ktoré európske osvedčenie o dedičstve nenahrádza“. Otázka, mimochodom, výslovne odkazuje na článok 62 ods. 3 nariadenia č. 650/2012.

29.

Východiskom pre ďalšie úvahy je odpoveď na otázku, či vnútroštátne osvedčenia o dedičstve patria vôbec do pôsobnosti nariadenia č. 650/2012.

30.

Touto otázkou sa výslovne zaoberá iba poľská vláda vo svojich písomných pripomienkach a Komisia vo svojej argumentácii prednesenej na pojednávaní. Táto vláda a Komisia zastávajú názor, že vnútroštátne osvedčenia o dedičstve a príslušné konania o vydanie týchto osvedčení patria do pôsobnosti nariadenia č. 650/2012.

31.

Touto otázkou sa nepriamo zaoberá aj nemecká vláda. Podľa nej z článku 62 ods. 3 nariadenia č. 650/2012 vyplýva, že vnútroštátne právne predpisy upravujúce vydávanie týchto osvedčení sa použijú súbežne s ustanoveniami nariadenia č. 650/2012. Podobný názor zastáva portugalská vláda.

32.

Nariadenie č. 650/2012 obsahuje hmotnoprávne normy (kolízne normy) a normy medzinárodného občianskeho práva procesného (normy právomoci). Vecná pôsobnosť nariadenia č. 650/2012, ktorá je upravená v článku 1 tohto nariadenia, zahŕňa v zásade oba druhy noriem. ( 12 )

33.

Nariadenie sa vzťahuje na dedenie majetku zosnulých osôb (článok 1 ods. 1 prvá veta tohto nariadenia). Oblasti, ktoré sú vylúčené z pôsobnosti nariadenia č. 650/2012, sú uvedené v článku 1 ods. 2 tohto nariadenia. Tie sa však týkajú vecnej pôsobnosti a v zásade sa netýkajú právnych nástrojov a konaní vzťahujúcich sa na dedičské veci.

34.

Určitú výnimku predstavuje článok 1 ods. 2 písm. l), ktorý z rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 650/2012 vylučuje zápis práv k nehnuteľnostiam alebo hnuteľným veciam do registra vrátane právnych náležitostí takéhoto zápisu a účinky zápisu alebo opomenutia zápisu takýchto práv do registra. ( 13 ) Článok 1 ods. 2 nariadenia č. 650/2012 neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by naznačovali, že iné právne nástroje a konania, ktoré sa nepochybne týkajú dedenia majetku zosnulých osôb, nepatria do oblasti pôsobnosti tohto nariadenia.

35.

Vzniká otázka, či vnútroštátne osvedčenia o dedičstve nie sú vylúčené z pôsobnosti nariadenia č. 650/2012 na základe článku 62 ods. 3 prvej vety tohto nariadenia, podľa ktorého európske osvedčenie o dedičstve „nenahrádza“ vnútroštátne doklady, používané na podobné účely v členských štátoch.

36.

V odbornej literatúre bol vyjadrený názor, že článok 62 ods. 3 prvá veta nariadenia č. 650/2012 upravuje vzťah medzi európskym osvedčením o dedičstve a vnútroštátnym osvedčením o dedičstve. Jeho cieľom nie je vylúčenie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve z oblasti pôsobnosti noriem právomoci nariadenia č. 650/2012. ( 14 )

37.

K tomuto názoru sa prikláňam. Treba poukázať na to, že podľa článku 62 ods. 2 nariadenia č. 650/2012 použitie európskeho osvedčenia o dedičstve nie je povinné. Podľa odôvodnenia 69 druhej vety nariadenia č. 650/2012 osoby, ktoré sú oprávnené požiadať o európske osvedčenie o dedičstve, nie sú povinné používať ho. Môžu totiž využiť „iné nástroje dostupné podľa tohto nariadenia (rozhodnutia, verejné listiny a súdne zmiery)“. Ide teda o využitie týchto nástrojov na rovnaké účely, na ktoré môže byť použité európske osvedčenie o dedičstve. Medzi tieto nástroje treba zaradiť aj vnútroštátne osvedčenia o dedičstve. Tie totiž v zásade slúžia na podobné účely ako európske osvedčenie o dedičstve. ( 15 ) Ak vychádzame z formulácie v odôvodnení 69 nariadenia č. 650/2012, znamená to, že v prípade vnútroštátnych osvedčení o dedičstve ide rovnako o nástroje „dostupné“ podľa tohto nariadenia.

38.

K odchylným záverom nevedie ani výklad článku 62 ods. 3 nariadenia č. 650/2012, podľa ktorého vnútroštátne osvedčenia o dedičstve sú určené na použitie v dotknutom členskom štáte. Takýto výklad by totiž mohol viesť k mylnému záveru, že európske osvedčenie o dedičstve „nenahrádza“ vnútroštátne osvedčenia o dedičstve, keďže sa vydáva na účely použitia v iných členských štátoch, ako je členský štát, ktorého orgány sú príslušné na vydanie tohto osvedčenia (článok 62 ods. 1 nariadenia č. 650/2012).

39.

Na tomto mieste nechcem predvídať riešenie otázky prijateľnosti takejto diferenciácie týkajúcej sa účelu osvedčení o dedičstve, ktorá vo mne vzbudzuje pochybnosti. Vnútroštátne osvedčenia o dedičstve boli doposiaľ jednako používané aj v iných členských štátoch. Nič nenasvedčuje tomu, že by normotvorca Únie chcel tento právny stav zmeniť. Podľa odôvodnenia 69 druhej vety nariadenia č. 650/2012 totiž zainteresované osoby môžu na podobné účely, na ktoré slúži európske osvedčenie o dedičstve, využiť iné nástroje.

40.

Oblasť pôsobnosti nariadenia č. 650/2012 zahŕňa tak vo vzťahu ku kolíznym normám, ako aj vo vzťahu k normám právomoci všetky otázky týkajúce sa dedenia, pokiaľ samotné nariadenie nevylučuje určité otázky zo svojej pôsobnosti. Nariadenie č. 650/2012 zo svojej pôsobnosti nevylučuje vnútroštátne osvedčenia o dedičstve, ani konania vzťahujúce sa na tieto osvedčenia.

41.

Domnievam sa preto, že právne nástroje, akými sú vnútroštátne osvedčenia o dedičstve a konania vzťahujúce sa na tieto osvedčenia, patria do oblasti pôsobnosti nariadenia č. 650/2012. Tým však ešte nie je vyriešená otázka, či vnútroštátne osvedčenia o dedičstve, najmä sporné osvedčenie, predstavujú „rozhodnutie“ alebo „verejnú listinu“ v zmysle tohto nariadenia.

42.

Jadrom posúdenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania je otázka, či článok 4 nariadenia č. 650/2012 určuje právomoc pre vydávanie takých vnútroštátnych osvedčení o dedičstve, o aké ide vo veci samej.

43.

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nariadenie č. 650/2012 neobsahuje ustanovenia, ktoré by výslovne upravovali právomoc pre vydávanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve. Ak by sa článok 4 nariadenia č. 650/2012 vzťahoval na vnútroštátne osvedčenia o dedičstve, článok 64 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý sa týka európskeho osvedčenia o dedičstve, by bol nadbytočný.

44.

Aj za predpokladu, že by článok 4 nariadenia č. 650/2012 upravoval právomoc pre vydávanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve, podľa vnútroštátneho súdu by toto ustanovenie nebolo uplatniteľné v konaní vo veci samej. O takýto prípad by išlo len vtedy, ak by vnútroštátne osvedčenie o dedičstve predstavovalo „rozhodnutie“ v zmysle nariadenia. Nejde však o takúto situáciu. Aj keď je takéto osvedčenie vydané vo forme uznesenia, obsahuje iba skutkové zistenia. Neobsahuje žiadne prvky, ktoré by mohli nadobudnúť právnu silu.

45.

Nemecká, francúzska a portugalská vláda zastávajú názor, že článok 4 nariadenia č. 650/2012 neupravuje medzinárodnú právomoc pre vydávanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve, zatiaľ čo poľská vláda a Komisia majú opačný názor.

46.

Nemecká vláda zastáva názor, že článok 4 nariadenia č. 650/2012 upravuje právomoc vo vzťahu ku konaniam, v rámci ktorých sú vydávané „rozhodnutia“, čo však nemožno povedať o sporných vnútroštátnych osvedčeniach o dedičstve, ktoré sú predmetom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Podľa nemeckej vlády normotvorca Únie nepovažuje vnútroštátne osvedčenia o dedičstve za „rozhodnutia“, keďže tieto osvedčenia označuje v článku 62 ods. 3 nariadenia č. 650/2012 za „vnútroštátne doklady“. Okolnosť, že vnútroštátne osvedčenie o dedičstve je vydané súdom, sama osebe nič nemení na kvalifikácii tohto osvedčenia vo svetle nariadenia č. 650/2012. Naďalej ho totiž nemožno považovať za „rozhodnutie“.

47.

V tomto zmysle sa vyjadrila aj francúzska vláda, ktorá súhlasí s názorom, že za „rozhodnutie“ môže byť považované také vnútroštátne osvedčenie o dedičstve, ktoré bolo vydané súdom v rámci výkonu jeho súdnej funkcie. Takýto charakter však nemá činnosť spočívajúca vo vydávaní vnútroštátnych osvedčení o dedičstve, pokiaľ slúžia na zistenie určitého skutkového stavu bez toho, aby sa vykonalo jeho posúdenie alebo bolo možné prijať príslušné opatrenia ex offo.

48.

Portugalská vláda tvrdí, že sporné vnútroštátne osvedčenie o dedičstve sa má – podobne ako európske osvedčenie o dedičstve – považovať za hybridný nástroj. To znamená, že článok 4 nariadenia č. 650/2012 v konaní vo veci samej nemožno uplatniť.

49.

Komisia zastáva názor, že členské štáty môžu samostatne rozhodovať o tom, koho poveria vydávaním vnútroštátnych osvedčení o dedičstve. Ak však touto úlohou poveria súdy, členský štát musí počítať aj s dôsledkami tohto rozhodnutia. Vnútroštátne osvedčenie o dedičstve vydané súdom totiž, ako sa domnieva aj poľská vláda, predstavuje „rozhodnutie“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012 nezávisle od toho, ako posudzuje túto otázku vnútroštátne právo.

50.

Účastníci konania nadväzujú vo svojich vyjadreniach v zásade na dvojkoľajnú argumentáciu vnútroštátneho súdu, ktorá vo veľkej miere predstavuje syntézu názorov prezentovaných v odbornej literatúre v súvislosti s uvedenými otázkami. Niektorí autori sa domnievajú, že normy právomoci v nariadení č. 650/2012 nezahŕňajú vydávanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve, ( 16 ) zatiaľ čo iní zastávajú názor, že nariadenie – s výnimkou predbežných opatrení podľa jeho článku 19 – upravuje vnútroštátnu právomoc v dedičských veciach všeobecne, a preto nahrádza všetky vnútroštátne predpisy, ktoré sa vzťahujú na tieto prípady. ( 17 )

51.

Myslím si, že existujú dve možné riešenia, ktoré môžu viesť k užitočnej odpovedi na otázku vnútroštátneho súdu.

52.

Prvé riešenie spočíva v posúdení sporného vnútroštátneho osvedčenia. Ide o to, že toto osvedčenie sa klasifikuje buď ako „rozhodnutie“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012, alebo ako „verejná listina“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. i) tohto nariadenia. Kvalifikácia osvedčenia ako „verejnej listiny“ by mohla viesť k záveru, že súdy členského štátu v zásade nie sú viazané normami právomoci, keďže nariadenie neurčuje, ktoré orgány môžu tieto doklady vydávať.

53.

Podľa druhého riešenia sa má článok 4 nariadenia č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že možno rozhodnúť, či toto ustanovenie upravuje právomoc vo vzťahu ku všetkým konaniam v dedičských veciach, ktoré prejednávajú súdy členských štátov.

54.

Myslím si, že k tomuto záveru nepriamo vedú argumenty poľskej vlády a Komisie. Podľa tohto riešenia by kvalifikácia sporného vnútroštátneho osvedčenia o dedičstve bola pre odpoveď na prejudiciálnu otázku v podstate irelevantná.

55.

V prejednávaných návrhoch budem vychádzať z druhého z uvedených riešení. Východiskom pre ďalšie posúdenie bude zistenie, či článok 4 nariadenia č. 650/2012 určuje právomoc pre konania v dedičských veciach prejednávaných súdmi členských štátov.

56.

Iba v prípade zápornej odpovede na túto otázku bude treba rozhodnúť, či sporné vnútroštátne osvedčenie o dedičstve predstavuje „rozhodnutie“ alebo „verejnú listinu“ v zmysle tohto nariadenia.

57.

Na to, aby bolo možné rozhodnúť, či sa článok 4 nariadenia č. 650/2012 vzťahuje aj na vydávanie takých vnútroštátnych osvedčení o dedičstve, akým je sporné osvedčenie o dedičstve, musí byť vymedzená jeho oblasť pôsobnosti prostredníctvom výkladu pojmov „súd“ a „právomoc konať vo veci celého dedičstva“, použitých v tomto nariadení.

58.

Pojem „súd“ je na účely nariadenia č. 650/2012 vymedzený v jeho článku 3 ods. 2 Tento pojem označuje „akýkoľvek justičný orgán“ a tiež iný orgán a príslušníka právnického povolania, ktorý má právomoc v dedičských veciach, pokiaľ spĺňa ďalšie požiadavky stanovené v tomto ustanovení.

59.

Vo svetle odôvodnenia 20 druhej vety nariadenia č. 650/2012 musí mať pojem „súd“ široký význam, aby zahŕňal „nielen súdy v pravom zmysle slova vykonávajúce funkcie justičného orgánu“, ale aj iné orgány, ktoré v niektorých prípadoch vykonávajú funkcie justičného orgánu.

60.

To by mohlo znamenať, že orgán, ktorý je z formálneho hľadiska začlenený do štruktúry súdnictva dotknutého členského štátu, avšak v rámci konkrétneho konania nevykonáva funkciu justičného orgánu, v skutočnosti nie je „súdom“ v zmysle ustanovení nariadenia č. 650/2012.

61.

Znenie článku 3 ods. 2 nariadenia č. 650/2012 však môže svedčiť aj v neprospech užšieho výkladu pojmu „súd“, pokiaľ sa vzťahuje na „justičné orgány“. Podľa tohto ustanovenia totiž pojem „súd“ zahŕňa „akýkoľvek justičný orgán“.

62.

Navyše z druhej vety v odôvodnení 20 nariadenia č. 650/2012 (pojem „súd“ zahŕňa „nielen súdy v pravom zmysle slova vykonávajúce funkcie justičného orgánu“) nemožno odvodiť príliš ďalekosiahle závery. Zo zistenia, že pojem „súd“ sa má vykladať takým spôsobom, aby nevznikli pochybnosti o tom, že tento pojem zahŕňa nielen súdy, ktoré vykonávajú funkciu justičného orgánu, nemožno odvodiť jednoznačný záver, že tento pojem nezahŕňa „súdy v pravom zmysle slova“, ktoré v určitom konaní nevykonávajú funkcie justičného orgánu.

63.

Prijatiu tohto záveru bránia aj iné odôvodnenia nariadenia č. 650/2012, konkrétne tretia a štvrtá veta odôvodnenia 20, ako aj odôvodnenia 21, 22 a 36, v ktorých je vysvetlené, že „nejustičné orgány“, ktoré nevykonávajú funkcie justičného orgánu, nie sú viazané normami právomoci tohto nariadenia. Tieto odôvodnenia sa totiž nevzťahujú na „justičné orgány“.

64.

Domnievam sa preto, že jazykový výklad pojmu „súd“ v článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012 nemôže byť rozhodujúci na účely odpovede na otázku, či článok 4 tohto nariadenia určuje právomoc výlučne vo vzťahu ku konaniam, v ktorých justičný orgán vykonáva súdne funkcie.

65.

Nemecká a poľská vláda, ako aj Komisia vo svojich vyjadreniach poukazujú na určitú zvláštnosť nemeckého znenia článku 4 nariadenia č. 650/2012, v ktorej sa hovorí o súdoch členského štátu, ktoré majú právomoc vydávať „rozhodnutia v dedičských veciach“ („für Entscheidungen in Erbsachen“). Nemecká jazyková verzia nariadenia poukazuje na to, že toto ustanovenie upravuje právomoc iba vo vzťahu k tým konaniam, v ktorých súdy členských štátov vydávajú „rozhodnutie“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia.

66.

V iných jazykových verziách nariadenia č. 650/2012 sa však v článku 4 nepoužíva pojem „rozhodnutie“, ale skôr sa hovorí o „rozhodovaní“ ( 18 ) v dedičských veciach. Nemecká jazyková verzia nariadenia preto nie je pre túto otázku rozhodujúca.

67.

V prospech širokého výkladu článku 4 nariadenia č. 650/2012 by mohlo svedčiť aj to, že právomoc určuje vo vzťahu k „celému dedičstvu“.

68.

Pomerne ťažké je však odpovedať na otázku, aký význam treba prisudzovať pojmu „rozhodovanie“ v kontexte noriem určujúcich právomoc súdov členských štátov. Článok 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012 totiž vymedzuje iba pojem „rozhodnutie“. Nie je jednoznačné, či ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na „rozhodovanie“ súdov, v skutočnosti používajú slovesnú formu pojmu „rozhodnutie“ v rovnakom zmysle ako článok 3 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia.

69.

Tieto problémy sa ešte zväčšujú, ak vychádzame z definície v článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012. Zásadný problém súvisiaci s výkladom spočíva v tom, že vo väčšine jazykových verzií nariadenia č. 650/2012 je pojem „rozhodnutie“ definovaný v článku 3 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia práve týmto istým slovom „rozhodnutie“ (idem per idem). ( 19 )

70.

Vnútroštátny súd, ako aj nemecká a francúzska vláda tým, že článok 4 nariadenia č. 650/2012 vykladajú vo svetle definície „rozhodnutia“ v článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012 v tom zmysle, že „rozhodovanie“ je spojené s výkonom funkcie justičného orgánu, napokon nadväzujú na definíciu „rozhodnutia“, ako ju Súdny dvor vypracoval vo vzťahu k normám bruselského systému.

71.

Vo vzťahu k normám bruselského systému, ktoré – podobne ako článok 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012 – chápu rozhodnutie ako „akékoľvek rozhodnutie…, ktoré vydal súd členského štátu“ ( 20 ), Súdny dvor konštatoval, že „rozhodnutie“ musí byť vydané súdnym orgánom, ktorý rozhoduje vo vlastnej právomoci sporné veci medzi účastníkmi konania. ( 21 )

72.

Vzniká otázka, či je táto definícia uplatniteľná vo vzťahu k nariadeniu č. 650/2012.

73.

Nemyslím si, že je možné vo svetle článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012 požadovať, aby sa „rozhodnutie“ v zmysle tohto ustanovenia týkalo sporu medzi účastníkmi konania. Odôvodnenie 59 nariadenia vedie k záveru, že je vlastne irelevantné, či bolo „rozhodnutie“ vydané v sporovom alebo nesporovom konaní.

74.

Kritérium „rozhodovania vo vlastnej právomoci“ sa spravidla vzťahuje na otázku, či orgán má rozhodovaciu právomoc, alebo sa obmedzuje len na zabezpečenie skôr pasívnej funkcie spočívajúcej napríklad v potvrdení alebo prijímaní prejavov vôle účastníkov konania. ( 22 ) Súdne zmiery sa preto nepovažujú za rozhodnutia, pretože „majú hlavne zmluvnú povahu v tom zmysle, že ich obsah závisí predovšetkým od vôle účastníkov konania“. ( 23 ) Nie je však jasné, či vôbec a aké požiadavky by mali byť kladené na činnosť orgánu, aby bolo možné uznať, že vydáva „rozhodnutie“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012.

75.

Treba mať na pamäti, že podľa nariadenia č. 650/2012 môžu „rozhodnutia“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) vydávať aj nejustičné orgány, ktoré spĺňajú požiadavky stanovené v článku 3 ods. 2 tohto nariadenia. Je pravda, že tieto požiadavky majú zabezpečiť, aby rozhodnutia týchto orgánov „ma[li] podobnú právnu silu a účinky ako rozhodnutie justičného orgánu v rovnakej veci“, ktorá patrí do pôsobnosti nariadenia č. 650/2012 (článok 3 ods. 2 písm. b). To však neznamená, že požiadavky kladené na rozhodnutie sú rovnako vysoké, ako v rámci noriem bruselského systému, najmä pokiaľ ide o rozsah činnosti súvisiacej s vydaním rozhodnutia. Neznamená to ani to, že „rozhodovanie“ v zmysle článku 4 nariadenia č. 650/2012 musí viesť k vydaniu „rozhodnutia“ v zmysle tejto definície, ktorú Súdny dvor vypracoval v rámci bruselského systému.

76.

Podľa odôvodnení 3 a 6 nariadenia č. 1215/2012 je totiž účelom noriem bruselského systému zabezpečiť voľný obeh rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, zatiaľ čo ciele nariadenia č. 650/2012 sú ďalekosiahlejšie. Medzi jeho ciele patrí – podľa odôvodnenia 7 tohto nariadenia – predovšetkým odstránenie prekážok pri uplatňovaní svojich práv v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky. Pri výklade noriem právomoci tohto nariadenia preto nemožno vychádzať z toho, že účelom jeho ustanovení je iba určenie orgánov príslušných na vydanie rozhodnutia tak, aby nedošlo k vydávaniu vzájomne rozporuplných rozhodnutí. Z toho vyplýva, že normy právomoci sa majú uplatniť nielen v konaniach, v ktorých súdne orgány vydávajú „rozhodnutia“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012.

77.

Na základe vyššie uvedených úvah zastávam názor, že závery vyplývajúce z jazykového výkladu článku 4 nariadenia č. 650/2012 nie sú jednoznačné, a preto ich treba preveriť na základe systematiky tohto nariadenia. Platí to o to viac, že vnútroštátny súd, ako aj nemecká a francúzska vláda odvodzujú z umiestnenia článku 64 nariadenia záver, že článok 4 tohto nariadenia neurčuje právomoc v konaniach týkajúcich sa vydania vnútroštátnych osvedčení o dedičstve.

78.

Vzhľadom na nejednoznačné závery vyplývajúce z jazykového výkladu uskutočním teraz výklad článku 4 nariadenia č. 650/2012 v kontexte iných ustanovení tohto nariadenia. V tejto súvislosti sa budem venovať predovšetkým ustanoveniam uvedeným v kapitole II, keďže podobne ako článok 4 obsiahnutý v tomto nariadení určujú právomoc vo vzťahu k dedičským veciam. Zistím teda, či iné normy právomoci tejto kapitoly určujú právomoc vo vzťahu k takým konaniam, v ktorých sa nevydáva „rozhodnutie“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012.

79.

Zohľadniť pritom treba článok 13 nariadenia č. 650/2012, ktorý určuje právomoc pre prijímanie vyhlásení týkajúcich sa dedičstva (vyhlásenia o prijatí alebo odmietnutí dedičstva, odkazu alebo povinného dedičského podielu alebo vyhlásenia, ktorých cieľom je obmedziť zodpovednosť v súvislosti s dlhmi patriacimi do dedičstva). Podľa tohto ustanovenia právomoc prijímať tieto vyhlásenia majú „okrem súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci podľa tohto nariadenia“, aj súdy členského štátu obvyklého pobytu osoby, ktorá je oprávnená podať takéto vyhlásenie.

80.

Formuláciu „okrem súdu, ktorý má právomoc konať v dedičskej veci podľa tohto nariadenia“, možno vykladať v tom zmysle, že normy právomoci v kapitole II nariadenia č. 650/2012, okrem iného článok 4, určujú aj právomoc pre prijímanie vyhlásení týkajúcich sa dedičstva napriek tomu, že sa tak nedeje v rámci konaní, v ktorých sa vydáva „rozhodnutie“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia. Z toho vyplýva, že pod pojmom „rozhodnutie“ v zmysle nariadenia č. 650/2012 sa majú chápať nielen „rozhodnutia“ podľa článku 3 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia.

81.

V prospech tohto výkladu svedčí odôvodnenie 32 nariadenia č. 650/2012, podľa ktorého článok 13 bol prijatý „v snahe zjednodušiť život dedičov a odkazovníkov“ a nie na účely určenia právomoci vo vzťahu k otázkam, ktoré nie sú upravené inými normami právomoci v rámci nariadenia.

82.

K podobným záverom vedie analýza článku 13 nariadenia č. 650/2012, v ktorom bola použitá predložka „okrem“, v jeho normatívnom kontexte. Kapitola II sa začína ustanovením, ktoré určuje všeobecnú „právomoc konať vo veci celého dedičstva“ (článok 4). Ďalšie ustanovenia tejto kapitoly zverujú právomoc – vzhľadom na ten istý predmet, t. j. „právomoc konať vo veci celého dedičstva“ – súdom iných členských štátov, pokiaľ sú splnené podmienky uvedené v týchto ustanoveniach (články 5, 7, 9, 10 a 11).

83.

Článok 13 nariadenia sa teda nachádza na konci postupného výpočtu súdov, ktoré majú právomoc konať vo veci celého dedičstva po dotknutej osobe. Pokiaľ „právomoc konať vo veci celého dedičstva“ spočíva v prijímaní vyhlásení týkajúcich sa dedičstva, právomoc majú „okrem“ týchto súdov aj súdy členského štátu obvyklého pobytu osoby, ktorá je oprávnená podať takéto vyhlásenie.

84.

Nemožno vylúčiť ani situáciu, že členský štát zavedie osobitné zmierovacie konanie pred súdmi „v pravom zmysle slova“, ( 24 ) ktoré možno skončiť iba súdnym zmierom, a v prípade, že k zmieru nedôjde, dedičské veci zostanú nevyriešené. Nie som presvedčený o tom, že by sa vo vzťahu k takýmto konaniam nemali uplatniť normy právomoci v nariadení č. 650/2012. Je pravda, že odôvodnenie 36 nariadenia č. 650/2012 uvádza možnosť, aby účastníci konania vyriešili dedičské veci mimosúdnou dohodou pred orgánmi, ktoré nie sú viazané normami právomoci. Táto možnosť sa však vzťahuje na konania pred „nejustičnými orgánmi, napríklad notármi“ a nie na konania pred súdnymi orgánmi. Zmier uzavretý pred takýmto nejustičným orgánom by však beztak musel schváliť súd, zatiaľ čo v konaní, o ktorom je reč, by bol zmier uzavretý pred súdnym orgánom.

85.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy zastávam názor, že článok 4 nariadenia č. 650/2012 – vo svetle systematického výkladu noriem tohto nariadenia – určuje právomoc vo vzťahu ku konaniam vedeným súdnymi orgánmi členských štátov, pokiaľ ide o otázky týkajúce sa „celého dedičstva“.

86.

Nemecká a portugalská vláda uvádzajú, že z umiestnenia článku 64 v rámci nariadenia č. 650/2012 treba vyvodiť záver, že článok 4 tohto nariadenia neurčuje právomoc pre konania o vydaní vnútroštátnych osvedčení o dedičstve. V opačnom prípade by bol článok 64 nariadenia podľa týchto vlád nadbytočný a právomoc pre vydávanie európskeho osvedčenia o dedičstve by sa musela určiť podľa článku 4 nariadenia. Toto stanovisko sa zakladá na predpoklade, že v prípade európskeho osvedčenia o dedičstve a vnútroštátnych osvedčení o dedičstve ide o rovnaké alebo prinajmenšom o podobné nástroje.

87.

Iný názor v súvislosti s touto otázkou zastáva Komisia, ktorá vychádza z toho, že článok 64 nariadenia č. 650/2012 predstavuje lex specialis vo vzťahu k článku 4 tohto nariadenia. Z článku 64 nariadenia č. 650/2012 preto nemožno vyvodiť záver, že článok 4 tohto nariadenia sa nevzťahuje na konania o vydávanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve. V tomto zmysle sa vyjadrila aj poľská vláda.

88.

Na tomto mieste síce nechcem riešiť otázku podobnosti medzi európskym osvedčením o dedičstve a vnútroštátnymi osvedčeniami o dedičstve, musím ale poznamenať, že argumentácia nemeckej a portugalskej vlády nezohľadňuje v plnom rozsahu úlohu, ktorú plní článok 64 v normatívnom systéme nariadenia č. 650/2012.

89.

Po prvé v prípade vnútroštátnych osvedčení o dedičstve ide o nástroje, ktoré fungujú na základe vnútroštátnych právnych predpisov a sú včlenené do právneho systému dotknutého členského štátu, zatiaľ čo európske osvedčenie o dedičstve je novým nástrojom práva Únie.

90.

Z toho dôvodu bolo nutné vytvoriť autonómny právny rámec pre európske osvedčenie o dedičstve aj v samotnom nariadení. Išlo o zabezpečenie jeho jednotného uplatnenia vo všetkých členských štátoch a o odstránenie pochybností týkajúcich sa výkladu, ktoré by mohla spôsobiť kvalifikácia európskeho osvedčenia o dedičstve podľa nariadenia č. 650/2012. Normotvorca Únie v tejto súvislosti nestanovil, akú právnu povahu má mať európske osvedčenie o dedičstve. Nie je teda jasné, či toto osvedčenie predstavuje „rozhodnutie“ [článok 3 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 650/2012] alebo „verejnú listinu“ [článok 3 ods. 1 písm. i) tohto nariadenia], alebo nepatrí ani do jednej z týchto kategórií. Výslovné vyriešenie tejto otázky, mimochodom, ani nebolo potrebné, keďže európske osvedčenie o dedičstve nevyžaduje uznanie podľa ustanovení vzťahujúcich sa na rozhodnutia a na verejné listiny, a otázka právomoci je upravená článkom 64 tohto nariadenia.

91.

Po druhé v článku 64 nariadenia 650/2012 sa neopakuje znenie článku 4 tohto nariadenia, ale stanovuje právomoc pre vydávanie európskeho osvedčenia o dedičstve odkazom na určité ustanovenia kapitoly II. Konkrétne ide o články 4, 7, 10 a 11 tohto nariadenia.

92.

Po tretie oblasť pôsobnosti týchto noriem právomoci zahŕňa podľa článku 64 nariadenia nielen „súdy“ v zmysle článku 3 ods. 2 tohto nariadenia [článok 64 písm. a)], ale rozširuje sa aj na iné orgány, ktoré majú právomoc rozhodovať v dedičských veciach podľa vnútroštátneho právneho poriadku [článok 64 písm. b)]. Európske osvedčenie o dedičstve teda môže vydať „súd“, „iné orgány a právnické povolania“, pokiaľ tieto orgány a odborníci spĺňajú určité požiadavky (článok 3 ods. 2 v spojení s článkom 64 písm. a) nariadenia č. 650/2012), ako aj „iný orgán, ktorý má právomoc rozhodovať v dedičských veciach podľa vnútroštátneho právneho poriadku“ [článok 64 písm. b) nariadenia č. 650/2012], aj keď nespĺňa požiadavky uvedené v článku 3 ods. 2 nariadenia.

93.

Vzhľadom na tieto úvahy zastávam názor, že z umiestnenia článku 64 v rámci nariadenia č. 650/2012 nemožno vyvodiť záver, že článok 4 tohto nariadenia sa nevzťahuje na vydávanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve.

94.

V ďalšej časti týchto návrhov skonfrontujem závery, ktoré vyplynuli so systematického výkladu, s argumentmi vzťahujúcimi sa na ciele nariadenia č. 650/2012. Vo vyjadreniach nemeckej a poľskej vlády majú totiž významné miesto, aj keď z nich tieto vlády vyvodzujú odchylné závery.

95.

Nemecká vláda poukazuje na to, že určenie právomoci pre vydávanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve na základe článku 4 nariadenia č. 650/2012 by viedlo k tomu, že vnútroštátne osvedčenia o dedičstve by mohli vydávať výlučne orgány jedného členského štátu. Boli by to orgány toho členského štátu, v ktorom možno vydať európske osvedčenie o dedičstve. V praxi by to ukladalo účastníkom konania povinnosť použiť európske osvedčenie o dedičstve, čo je v rozpore s článkom 62 ods. 2 nariadenia č. 650/2012.

96.

Podľa nemeckej vlády sa však použitie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve vydávaných inými členskými štátmi v niektorých prípadoch môže preukázať výhodnejšie ako použitie európskeho osvedčenia o dedičstve. Zbavenie účastníkov konania možnosti použiť vnútroštátne osvedčenia o dedičstve vydané súdmi iných členských štátov by preto bolo v rozpore s cieľmi nariadenia č. 650/2012. Ciele nariadenia totiž podľa jeho odôvodnenia 67 spočívajú v snahe zjednodušiť život dedičov prostredníctvom rýchleho, plynulého a účinného vyporiadania dedičstva.

97.

Poľská vláda zastáva názor, že odôvodnené a žiaduce je také riešenie, ktoré podporuje význam európskeho osvedčenia o dedičstve.

98.

Nesúhlasím s názorom nemeckej vlády, podľa ktorého uplatnenie článku 4 nariadenia č. 650/2012 na vydávanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve znamená, že v praxi by niekedy viedlo k povinnosti použiť európske osvedčenie o dedičstve.

99.

Po prvé tento výklad článku 4 nariadenia č. 650/2012 nezbavuje účastníkov konania možnosti získať vnútroštátne osvedčenia o dedičstve v tom členskom štáte, ktorého orgány majú právomoc vydávať európske osvedčenia o dedičstve.

100.

Po druhé nemecká vláda vykladá článok 62 ods. 2 nariadenia č. 650/2012, ktorý hovorí o neexistencii povinnosti použiť európske osvedčenie o dedičstve, výlučne v tom zmysle, že toto ustanovenie upravuje vzťah medzi európskym osvedčením o dedičstve a vnútroštátnymi osvedčeniami o dedičstve. Tejto otázke sa však venuje iba článok 62 ods. 3 tohto nariadenia. Článok 62 ods. 2 nariadenia sa však nevzťahuje iba na vnútroštátne osvedčenia o dedičstve, ale – ako vyplýva z druhej vety odôvodnenia 69 tohto nariadenia – aj na všetky „iné nástroje dostupné podľa tohto nariadenia“, ktoré môžu dedičia slobodne použiť. V tom spočíva neexistencia povinnosti použiť európske osvedčenie o dedičstve, obsiahnutá v článku 62 ods. 2 nariadenia.

101.

Nemyslím si preto, že určenie právomoci pre konania o vydanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve na základe článku 4 nariadenia č. 650/2012 v praxi ukladá povinnosť použiť európske osvedčenie o dedičstve.

102.

Nepochybujem o tom, že možnosť rýchleho, plynulého a účinného vyporiadania dedičstva patrí medzi ciele nariadenia č. 650/2012. Nemôžem ani od začiatku vylúčiť, že v určitých prípadoch môže byť v záujme dedičov, ak sú im dané k dispozícii nástroje umožňujúce vyporiadať dedičské veci v inom členskom štáte, ako je členský štát, ktorého orgány majú právomoc podľa noriem nariadenia č. 650/2012.

103.

Hlavným cieľom prijatia nariadenia č. 650/2012 však vo svetle odôvodnení 7 a 8 tohto nariadenia jednako bola harmonizácia kolíznych noriem a noriem právomoci, ktoré sa vzťahujú na dedičské veci. ( 25 )

104.

V tejto súvislosti stojí za zmienku, že podľa odôvodnenia 27 nariadenia č. 650/2012 sú normy tohto nariadenia koncipované tak, aby sa zabezpečilo, že orgán prejednávajúci dedičskú vec vo väčšine prípadov uplatní svoje vlastné právo. Pre celé dedenie je podľa článku 21 ods. 1 tohto nariadenia v zásade rozhodné právo toho štátu, v ktorom mal poručiteľ obvyklý pobyt v čase smrti. Takéto určenie rozhodného práva je v súlade s normou právomoci v článku 4 tohto nariadenia, ktorý zveruje právomoc konať vo veci celého dedičstva súdom členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti.

105.

Uplatnenie vnútroštátnych noriem právomoci vo vzťahu k vydávaniu vnútroštátnych osvedčení o dedičstve je v rozpore so snahou o harmonizáciu noriem právomoci a kolíznych noriem v rámci Únie. Tento rozpor je zrejmý zo skutkového stavu konania vo veci samej, v ktorom bol nemecký súd podľa vnútroštátnych noriem právomoci požiadaný o vydanie vnútroštátneho osvedčenia o dedičstve na základe francúzskeho práva.

106.

Po druhé nariadenie č. 650/2012 má podľa svojho odôvodnenia 34 prispieť k zabezpečeniu harmonického fungovania spravodlivosti v Únii. Týmto spôsobom sa má naplniť jeden z cieľov nariadenia č. 650/2012, ktorým je podľa odôvodnenia 59 tohto nariadenia vzájomné uznávanie rozhodnutí vydaných v členských štátoch v dedičských veciach.

107.

Nemecká vláda síce zastáva názor, že vnútroštátne osvedčenie o dedičstve nepredstavuje „rozhodnutie“ v zmysle nariadenia č. 650/2012, z odôvodnenia 35 nariadenia však vyplýva, že snaha o jednotnú právnu úpravu sa týka všetkých nástrojov, ktoré sú relevantné pre právnu úpravu dedenia, okrem iného aj tých, ktoré sú vydávané nejustičnými orgánmi, ktoré nie sú viazané normami právomoci tohto nariadenia. V tejto súvislosti ide aj o zamedzenie situácii, keď by mohlo dôjsť k rozporom medzi vnútroštátnym osvedčením o dedičstve a inými nástrojmi zahrnutými v nariadení, najmä európskym osvedčením o dedičstve. Potvrdzuje to predchádzajúce úvahy, podľa ktorých normy nariadenia majú určovať právomoc nielen vo vzťahu ku konaniam, v ktorých súdne orgány vydávajú „rozhodnutie“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. g) nariadenia. ( 26 )

108.

V tejto súvislosti chcem poukázať na to, že nariadenie č. 650/2012 stanovilo jednotné kolízne normy, na základe ktorých sa určuje právo rozhodné pre celé dedičstvo (článok 23 ods. 1 nariadenia č. 650/2012), ale niektoré otázky, ktoré môžu mať význam pre úpravu dedičských vecí, sú naďalej posudzované podľa práva určeného vnútroštátnymi kolíznymi normami. Poukazujú na to odôvodnenia 11 až 13 a tretia veta odôvodnenia 71 nariadenia. Môže to viesť k situáciám, keď orgány jednotlivých členských štátov vydajú vzájomne rozporuplné nástroje slúžiace k úprave dedičských vecí. ( 27 )

109.

V rozsudku Kubicka ( 28 ) Súdny dvor konštatoval, že výklad noriem nariadenia č. 650/2012 vedúci k „rozdeleniu dedičstva na niekoľko častí“ v tom zmysle, že určité otázky relevantné z hľadiska dedenia by sa posudzovali na základe vnútroštátnych kolíznych noriem, by bolo nezlučiteľné s cieľmi tohto nariadenia. Mohlo by to viesť k prijatiu vzájomne rozporuplných nástrojov upravujúcich dedičské veci. Napriek tomu, že vyjadrenia v rozsudku Kubicka ( 29 ) sa vzťahujú na otázky týkajúce sa rozsahu pôsobnosti dedenia, domnievam sa, že predstavujú určitý návod, ktorý môže byť nápomocný aj pri výklade takých noriem nariadenia č. 650/2012, ktoré sa týkajú iných otázok.

110.

Výklad ustanovení nariadenia č. 650/2012, podľa ktorého má byť na základe noriem tohto nariadenia určená právomoc aj vo vzťahu k vydávaniu vnútroštátnych osvedčení o dedičstve, slúži uskutočneniu tohto cieľa. Obmedzuje totiž možnosť vydávania vzájomne rozporuplných vnútroštátnych osvedčení o dedičstve a iných nástrojov, najmä európskeho osvedčenia o dedičstve, rozhodnutí a verejných listín v rôznych členských štátoch.

111.

Po tretie, aj keď záujem dedičov môže byť argumentom podporujúcim určitý výklad noriem právomoci, v tejto súvislosti nemožno opomenúť význam záujmu na harmonickom fungovaní spravodlivosti.

112.

V rámci nariadenia č. 650/2012 snaha o zabránenie situáciám, keď by vedľa seba súčasne existovali vzájomne rozporuplné nástroje upravujúce dedičské veci, je nielen v záujme dedičov, ale je aj prejavom starostlivosti o zabezpečenie harmonického fungovania spravodlivosti. ( 30 ) Podobne to platí aj o spomínanej snahe o zabezpečenie súladu medzi ius a forum, o čom bola reč v bode 104 týchto návrhov.

113.

Normotvorca Únie navyše výslovne upravil prípady, keď záujem dedičov vyžaduje, aby sa dedičské veci riešili v inom členskom štáte, ako je členský štát, ktorého orgány majú v zásade právomoc podľa noriem právomoci nariadenia č. 650/2012. Napríklad podľa článku 13 nariadenia č. 650/2012 právomoc prijímať dedičské vyhlásenia majú súdy toho členského štátu, v ktorom má obvyklý pobyt osoba podávajúca takéto vyhlásenie.

114.

Nemyslím si preto, že ciele nariadenia č. 650/2012 vyžadujú, aby sa ustanovenia tohto nariadenia vykladali v rozpore so závermi, ktoré vyplynuli so systematického výkladu, s cieľom umožniť dedičom získať vnútroštátne osvedčenia o dedičstve, ktoré sú vydávané súdnymi orgánmi iného členského štátu, než je členský štát, ktorého orgány majú právomoc podľa tohto nariadenia.

115.

Zdá sa, že doterajšie závery vyplývajúce zo systematického a teleologického výkladu potvrdzuje aj historický výklad nariadenia č. 650/2012.

116.

V pôvodnom návrhu Komisie bolo uvedené, že európske osvedčenie o dedičstve „nenahrádza vnútroštátne postupy“ (článok 36 ods. 2 druhá veta návrhu nariadenia č. 650/2012). ( 31 ) V bode 4.6 odôvodnenia návrhu nariadenia je však vysvetlené, že európske osvedčenie o dedičstve „nenahrádza osvedčenia existujúce v určitých členských štátoch“. Táto formulácia sa, mimochodom, dostala do článku 62 ods. 3 prvej vety nariadenia č. 650/2012, ktorý prevzal úlohu článku 36 ods. 2 návrhu nariadenia. ( 32 ) V bode 4.6 odôvodnenia návrhu nariadenia sa v tejto súvislosti uvádza, že „v členskom štáte príslušného orgánu sa preto dôkaz o postavení dedičov a právomoci správcu alebo vykonávateľa dedičstva vykonáva v súlade s vnútroštátnym postupom“. ( 33 )

117.

V návrhu nariadenia bola preto úloha vnútroštátneho práva obmedzená na otázky súvisiace s konaním, ktoré má byť vedené „v členskom štáte príslušného orgánu“. Nemyslím si však, že táto právomoc musí byť určená podľa vnútroštátneho práva.

118.

Už v ranej fáze legislatívnych prác sa preto predpokladalo, že medzinárodnú právomoc orgánov členských štátov pre vydávanie vnútroštátnych osvedčení o dedičstve nebude určovať vnútroštátne právo, ale harmonizované normy právomoci obsiahnuté v nariadení. Nič nesvedčí o tom, že by v prijatom znení nariadenia došlo v tomto smere k zmene, keďže článok 62 ods. 3 nariadenia č. 650/2012 sleduje rovnaký cieľ ako článok 36 ods. 2 návrhu nariadenia.

119.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy, majúc na pamäti neuspokojivé závery vyplývajúce z jazykového výkladu a vzhľadom na jednoznačné závery vyplývajúce zo systematického a teleologického výkladu, ktoré potvrdil historický výklad, sa domnievam, že článok 4 nariadenia č. 650/2012 určuje právomoc vo vzťahu ku konaniam, ktoré prejednávajú súdne orgány členských štátov, pokiaľ sa tieto konania týkajú otázok vzťahujúcich sa na „celé dedičstvo“.

120.

Vo svetle týchto úvah Súdnemu dvoru navrhujem, aby na prejudiciálnu otázku odpovedal takto: článok 4 nariadenia č. 650/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že určuje právomoc aj vo vzťahu ku konaniam vedeným súdnymi orgánmi členského štátu, ktoré sa týkajú vydávania vnútroštátnych osvedčení o dedičstve.

121.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy Súdnemu dvoru navrhujem, aby na otázku, ktorú položil Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko), odpovedal takto:

Článok 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve sa má vykladať v tom zmysle, že určuje právomoc aj vo vzťahu ku konaniam vedeným súdnymi orgánmi členského štátu, ktoré sa týkajú vydávania vnútroštátnych osvedčení o dedičstve.