1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaného Rechtbank Den Haag (súd v Haagu, Holandsko) sa týka výkladu článku 22 bodu 4 a článku 71 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 2 ), bežne nazývaného „nariadenie Brusel I“.

2.

Tento návrh spadá do rámca prebiehajúceho konania pred týmto holandským súdom, ktoré viedlo k problému identifikácie súdu, ktorý má právomoc ratione loci, aby rozhodol o žalobe podanej americkou spoločnosťou na účely vyhlásenia neplatnosti ochrannej známky Beneluxu, ktorú vlastní luxemburská spoločnosť.

3.

Vnútroštátny súd s vedomím, že normy súdnej právomoci vlastné cezhraničným sporom medzi jednotlivcami vo veci platnosti ochrannej známky sú uvedené v článku 22 bode 4 nariadenia č. 44/2001, ako aj v článku 4.6 Dohovoru štátov Beneluxu v oblasti duševného vlastníctva (ochranné známky a vzory) z 25. februára 2005 ( 3 ) (ďalej len „DBDV“), sa pýta na spôsob, akým sa majú ustanovenia týchto dvoch právnych aktov uplatniť v prípade súbehu vecnej, územnej a časovej pôsobnosti.

4.

Podľa článku 71 nariadenia č. 44/2001 nie je účinnosťou tohto nariadenia spochybnená uplatniteľnosť dohovorov už zaväzujúcich členské štáty Európskej únie, ktoré upravujú súdnu právomoc v špecifických veciach. Súdny dvor je vyzvaný, aby sa vyjadril k otázke, či z tohto článku vyplýva, že prednosť musí byť v prejednávanom prípade priznaná DBDV, keďže tento nadobudol účinnosť po tomto nariadení, ale prevzal obzvlášť do svojho článku 4.6 obsah predchádzajúcich dohovorov štátov Beneluxu.

5.

V prípade, ak Súdny dvor rozhodne, že ustanovenia nariadenia č. 44/2001 musia mať prednosť pred ustanoveniami DBDV, vnútroštátny súd ho žiada o určenie, či z článku 22 bodu 4 tohto nariadenia vyplýva, že súdy troch štátov Beneluxu majú v prípade takéhoto sporu, akým je spor vo veci samej, rovnakú medzinárodnú právomoc, ak to tak nie je, žiada ho o spresnenie kritérií umožňujúce označiť súdy jediného členského štátu, ktoré budú mať právomoc, a to prípadne na základe uplatnenia článku 4.6 DBDV na tejto úrovni.

6.

Článok 2 ods. 1 tohto nariadenia uvádza základné pravidlo právomoci, podľa ktorého „ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu“.

7.

Článok 22 bod 4 prvý odsek tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v oddiele 6 kapitoly II tohto nariadenia, nazvanom „Výlučná právomoc“, stanovuje, že „výlučnú právomoc majú tieto súdy bez ohľadu na bydlisko, v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov, ochranných známok, priemyselných vzorov alebo iných práv, ktoré sa musia registrovať alebo o u ktorých sa musí žiadať o ochranu, súd členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala, v ktorom sa registrácia alebo ochrana poskytli alebo podľa právneho nástroja spoločenstva alebo medzinárodného dohovoru sa za poskytnuté považujú“.

8.

Druhý odsek tohto bodu 4 spresňuje, že „bez vplyvu na právomoc Európskeho patentového úradu podľa Dohovoru o udeľovaní európskeho patentu podpísaného 5. októbra 1973 v Mníchove“ ( 4 ), „súdy každého členského štátu majú výlučnú právomoc, bez ohľadu na bydlisko, v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti akéhokoľvek Európskeho patentu udeleného tomuto štátu“ ( 5 ).

9.

Článok 71 toho istého nariadenia, ktorý sa nachádza v jeho kapitole VII s názvom „Vzťah k iným právnym nástrojom“, stanovuje:

„1.   Toto nariadenie nemá vplyv na dohovory, ktorých sú členské štáty zmluvnými stranami a ktoré upravujú právomoc alebo uznávanie a výkon rozsudkov v špecifických veciach.

2.   Na účely jednotného výkladu sa odsek 1 bude uplatňovať takto:

10.

Nariadenie č. 44/2001 bolo zrušené nariadením (EÚ) č. 1215/2012 ( 7 ), ktoré sa bežne nazýva „nariadenie Brusel Ia“, ale toto sa neuplatní na súdne spory, ktoré tak ako vo veci samej, boli začaté pred 10. januárom 2015. ( 8 ) Normy súdnej právomoci uvedené v článku 2 ods. 1, v článku 22 bode 4 a v článku 71 nariadenia č. 44/2001 boli prevzaté do článku 4 ods. 1, článku 24 bodu 4 a do článku 71 nariadenia č. 1215/2012 s niekoľkými úpravami, ktoré nemajú vplyv na celkový obsah týchto prvých ustanovení. ( 9 ) Nariadenie (EÚ) č. 542/2014 ( 10 ) zmenilo významnejšie posledné uvedené nariadenie, keď doplnilo články 71a až 71d na účely úpravy existujúcich väzieb ( 11 ) medzi týmto nariadením a dohodou o Jednotnom patentovom súde ( 12 ), ako aj Zmluvou o Súdnom dvore Beneluxu ( 13 ).

11.

DBDV podľa svojho článku 5.2 zrušil od 1. septembra 2006 jednak Dohovor štátov Beneluxu v oblasti ochranných známok výrobkov podpísaný v Bruseli 19. marca 1962 ( 14 ), ku ktorému bol pripojený Jednotný zákon štátov Beneluxu o ochranných známkach ( 15 ), a jednak Dohovor štátov Beneluxu v oblasti priemyselných vzorov podpísaný v Bruseli 25. októbra 1966 ( 16 ), ku ktorému bol pripojený Jednotný zákon štátov Beneluxu o priemyselných vzoroch. ( 17 )

12.

Cieľmi DBDV sú podľa jeho preambuly najmä:

13.

Článok 4.6 DBDV, nazvaný „Miestna príslušnosť“, ktorý v podstate prevzal článok 37 ZBOZ ( 19 ) a článok 29 ZBPV ( 20 ), uvádza vo veci sporov medzi fyzickými a právnickými osobami ( 21 ):

„1.   Okrem prípadu výslovne odlišnej dohody sa riadi miestna príslušnosť súdu v oblasti ochranných známok podľa bydliska žalovaného alebo podľa miesta, kde sporný záväzok vznikol alebo kde sa plnil alebo sa má plniť. Samotné miesto podania zápisu ochrannej známky v nijakom prípade nemožno považovať za základ pre určenie príslušnosti.

2.   Ak vyššie uvedené kritériá nepostačujú na určenie miestnej príslušnosti, žiadateľ sa môže obrátiť na súd svojho bydliska alebo pobytu alebo, ak nemá bydlisko alebo pobyt na území štátov Beneluxu, na súd podľa svojho výberu, a to buď v Bruseli, Haagu alebo v Luxemburgu,

3.   Súdy uplatnia pravidlá upravené v ods. 1 a 2 aj bez návrhu a výslovne určia svoju príslušnosť.

…“

14.

Spoločnosť Brite Strike Technologies SA, ktorej sídlo je v Luxemburgu (Luxembursko), prihlásila 4. februára 2010 slovné označenie „Brite Strike“ na účely jeho zapísania ako ochrannej známky Beneluxu na ÚBDV, ktorý má sídlo v Haagu.

15.

Brite Strike Technologies Inc., americká spoločnosť, ktorej výrobky boli distribuované najmä prostredníctvom spoločnosti Brite Strike Technologies SA, podala 21. septembra 2012 žalobu proti spoločnosti uvedenej ako poslednej na Rechtbank Den Haag (súd v Haagu) na účely vyhlásenia neplatnosti tejto ochrannej známky na základe článkov 2.4 ( 22 ) a 2.28 ( 23 ) DBDV, pričom tvrdila, že žalovaná ju zaregistrovala v zlej viere, čím porušila práva, ktoré jej náležali ako prvej známej užívateľke dotknutého označenia na území Beneluxu.

16.

Brite Strike Technologies SA vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti, pričom uviedla, že žaloba mala byť podaná v Luxemburgu, kde sa nachádza jej prevádzkareň, lebo je žalovanou, a nie v Haagu, kde bola predmetná ochranná známka zaregistrovaná.

17.

Podľa vnútroštátneho súdu je vhodné na účely rozhodnutia o tejto procesnej námietke určiť, či pravidlo na určenie príslušnosti uvedené v článku 4.6 DBDV, z ktorého vyplýva, že tento súd nie je príslušný na rozhodovanie o tomto spore ( 24 ), musí mať prednosť pred pravidlom na určenie právomoci uvedeným v článku 22 bode 4 nariadenia č. 44/2001, ktorý mu naopak umožní vyhlásiť sa za príslušný súd.

18.

V tejto súvislosti Rechtbank Den Haag (súd v Haagu) cituje rozsudok Gerechtshof Den Haag (Odvolací súd v Haagu) z 26. novembra 2013 ( 25 ), v ktorom tento súd rozhodol, že normy súdnej právomoci uvedené v nariadení č. 44/2001 majú mať prednosť pred pravidlami uvedenými v DBDV z dôvodu, že „hoci je tento dohovor obsahovo pokračovaním skoršej právnej úpravy Beneluxu a dotknuté ustanovenia o príslušnosti sú identické“, tento dohovor „však pochádza z obdobia po nadobudnutí účinnosti [uvedeného] nariadenia“, „takže sa na jeho článok 4.6 Dohovoru štátov Beneluxu nepozerá ako na špeciálne ustanovenie v zmysle článku 71 [tohto nariadenia]“ ( 26 ).

19.

Vnútroštátny súd sa však domnieva, že existuje neistota týkajúca sa významu tohto článku 71, ako aj týkajúca sa spôsobov, podľa ktorých sa článok 22 bod 4 nariadenia č. 44/2001 musí prípadne uplatniť v rámci sporu, akým je spor vo veci samej týkajúci sa platnosti ochrannej známky Beneluxu.

20.

Za týchto okolností Rechtbank Den Haag (súd v Haagu) rozhodnutím z 13. mája 2015 doručeným Súdnemu dvoru 20. mája 2015 rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

V prípade kladnej odpovede na túto otázku:

21.

Písomné pripomienky predložila výlučne Európska komisia. Pojednávanie s ústnymi prednesmi sa neuskutočnilo.

22.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd v podstate vyzýva Súdny dvor, aby definoval vzťahy medzi ustanoveniami o príslušnosti uvedenými v článku 4.6 DBDV a normami právomoci uvedenými v nariadení č. 44/2001 vzhľadom na článok 71 tohto nariadenia, ak nastane situácia, že sa pôsobnosť týchto dvoch právnych predpisov, ktoré sa úplne neprekrývajú, zhoduje na úrovni územnej, časovej a vecnej pôsobnosti.

23.

Vzhľadom na to, že spor vo veci samej sa týka platnosti ochrannej známky Beneluxu, je článok 22 bod 4 nariadenia č. 44/2001 ustanovením, ktoré vnútroštátny súd obzvlášť uvažuje uplatniť v prejednávanom prípade na založenie svojej vlastnej príslušnosti, pričom uvádza, že súdy iného členského štátu by mohli byť príslušné, ak by sa naopak uplatnil článok 4.6 DBDV. Svoju prvú otázku však formuloval tak, že táto zahŕňa všetky ustanovenia nariadenia č. 44/2001. Domnievam sa tiež, že problematika interakcie medzi dvomi medzinárodnými právnymi predpismi nevyvstáva len z pohľadu článku 22 bodu 4. Je možné, že v odlišných prípadoch budú iné normy právomoci uvedené v tomto nariadení v kolízii s pravidlami podľa článku 4.6 DBDV v súdnom konaní týkajúcom sa ochranných známok a priemyselných vzorov. ( 27 ) Je teda vhodné zohľadniť túto možnosť v rámci preskúmania prvej položenej otázky v prejednávanej veci a poskytnúť na ňu odpoveď, ktorá bude mať všeobecnú platnosť.

24.

Článok 71 nariadenia č. 44/2001 má za cieľ vyhradiť uplatnenie pravidiel na určenie právomoci uvedených v dohovoroch uzavretých členskými štátmi, medzi sebou alebo s tretími štátmi, ktoré sa týkajú „špecifických vecí“ ( 28 ). Vecná pôsobnosť DBDV má špeciálnu povahu vo vzťahu k uvedenému nariadeniu. V tejto súvislosti spresňujem, že na rozdiel od toho, aký dojem môže vyvolať skrátené znenie jeho názvu, nepokrýva DBDV všetky práva duševného vlastníctva, ale obmedzuje sa na „ochranné známky a priemyselné vzory“ ( 29 ). Nariadenie č. 44/2001 a najmä jeho článok 22 bod 4 zahŕňa širšie spektrum práv duševného vlastníctva. ( 30 ) Z výhrady uvedenej v článku 71 musí normálne vyplývať, že vo vzťahu k sporu vo veci samej sa uplatňujú normy právomoci uvedené v článku 4.6 DBDV a nie pravidlá uvedené v článku 22 bode 4 tohto nariadenia.

25.

Súdny dvor však vykladal znenie tohto článku 71 v tom zmysle, že „pravidlá týkajúce sa súdnej právomoci… stanovené osobitnými dohovormi, ktorých zmluvnými stranami už členské štáty boli v čase nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia, majú v zásade za následok neuplatnenie ustanovení tohto nariadenia týkajúcich sa rovnakej otázky“, keďže spor spadá do pôsobnosti takéhoto dohovoru. ( 31 ) Súdny dvor založil svoj reštriktívny výklad na konštatovaní, že na rozdiel od tohto článku 71, ktorý používa pojem „sú zmluvnými stranami“, článok 57 Bruselského dohovoru, z ktorého tento článok vychádza, používa formuláciu „sú alebo sa stanú zmluvnými stranami“ [neoficiálny preklad] a spresnil tak, že tento dohovor nebráni, na rozdiel od nariadenia č. 44/2001, uplatneniu iných noriem súdnej právomoci, ku ktorým sa zmluvné štáty môžu zaviazať, aj v budúcnosti, uzavretím špeciálnych dohovorov. ( 32 )

26.

Rechtbank Den Haag (súd v Haagu) sa pýta Súdneho dvora na spôsob, akým sa majú použiť tieto zásady vzájomných vzťahov v prejednávanom prípade, keďže DBDV bol istotne uzavretý po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 44/2001 ( 33 ), ale jeho cieľom bolo hlavne zlúčiť dva dohovory v Beneluxe, ktoré boli uzavreté pred týmto dátumom. ( 34 ) Inými slovami žiada, aby DBDV bol považovaný za „neskorší“ dohovor voči tomuto nariadeniu, z čoho podľa neho vyplýva, že, ako sa domnieval Gerechtshof Den Haag (Odvolací súd v Haagu) v inej veci ( 35 ), v spore vo veci samej sa musia použiť ustanovenia nástroja uvedeného ako posledný a nie ustanovenia dohovoru.

27.

Komisia navrhuje odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že z dôvodu nadobudnutia jeho účinnosti nespadá DBDV do pôsobnosti ratione temporis výhrady uvedenej v článku 71 nariadenia č. 44/2001 a že preto pravidlá na určenie príslušnosti uvedené v článku 4.6 tohto dohovoru nemôžu mať prednosť pred pravidlami podľa tohto nariadenia. Domnievam sa, že aj keď DBDV je formálne neskoršia ako nariadenie č. 44/2001, pravidlá na určenie zvláštnej právomoci, ktoré obsahuje, sú podstatne skoršie ako pravidlá uvedené v tomto nariadení, a teda musia mať pred nimi prednosť z nasledujúcich dôvodov.

28.

Odôvodnenie 25 nariadenia č. 44/2001 uvádza, že prednosť priznaná článkom 71 tohto nariadenia zvláštnym dohovorom je odôvodnená „úctou voči medzinárodným záväzkom, ktoré členské štáty prijali“. Ako to uvádza Komisia, hlavný záujem vyjadrený v tomto odôvodnení odkazuje hlavne na dohody uzavreté s tretími štátmi. ( 36 ) Nie je však sporné, že výhrada formulovaná podľa tohto článku 71 pokrýva tiež dohovory uzavreté výlučne medzi členskými štátmi, ako je to v prípade dohovorov štátov Beneluxu.

29.

V tejto súvislosti zdôrazňujem, že na rozdiel od viacerých ďalších nariadení, ktoré sa tiež týkajú súdnej spolupráce v občianskych veciach, nariadenie č. 44/2001 neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého „má však medzi členskými štátmi prednosť pred dohovormi uzavretými výlučne medzi dvomi alebo viacerými z nich, v rozsahu, v ktorom sa týkajú otázok upravených [týmto] nariadením“ ( 37 ), teda formuláciu, ktorá vedie k vylúčeniu dohôd medzi členskými štátmi – na rozdiel od dohôd uzavretých s tretími štátmi – aj keď sú súčasne vo vzťahu k dotknutému nariadeniu špeciálne a skoršie.

30.

Táto zvláštnosť nariadenia č. 44/2001 je o to významnejšia, že toto nariadenie bolo v roku 2012 celkovo prepracované a že napriek praktickým ťažkostiam týkajúcim sa posúdenia rozsahu tohto článku 71 ( 38 ), normotvorca Únie nezmenil jeho obsah. ( 39 ) Článok 71 nariadenia č. 1215/2012, ktorý nahradil nariadenie č. 44/2001, bol významne doplnený nariadením č. 542/2014 ( 40 ), ale bez toho, aby tým bola obmedzená zásada, podľa ktorej normy súdnej právomoci stanovené zvláštnymi dohovormi, aj keď uzavretými výlučne medzi členskými štátmi, umožňujú odchýliť sa od pravidiel, ktoré sú naďalej upravené v nariadení č. 1215/2012.

31.

Druhým cieľom sledovaným článkom 71 nariadenia č. 44/2001, ktorý musí podľa môjho názoru hrať hlavnú rolu v prejednávanej veci, je riadne zohľadnenie skutočnosti, že pravidlá na určenie právomoci uvedené v špecifických dohovoroch boli prijaté so zreteľom na špecifickosti oblastí, ktorých sa týkajú, a že tieto pravidlá prinášajú úžitok, ktorý je potrebné zachovať. ( 41 ) To sa predovšetkým týka pravidiel na určenie právomoci týkajúcich sa duševného vlastníctva uvedených v medzinárodných dohovoroch, ktoré autori tohto nariadenia neuvažovali vylúčiť. ( 42 )

32.

Z vyššie uvedeného vyvodzujem, že článok 71 nariadenia č. 44/2001 bol koncipovaný tak, aby zachoval uplatnenie pravidiel na určenie právomoci uvedených v týchto dohovoroch špeciálnej povahy uzavretých členskými štátmi pred nadobudnutím jeho účinnosti v prípade, ak je obsah týchto pravidiel lepšie prispôsobený dotknutej oblasti a ak v súlade s judikatúrou Súdneho dvora sú v súlade so zásadami upravujúcimi súdnu spoluprácu v občianskych a obchodných veciach v rámci Únie. ( 43 ) Domnievam sa, že tento ústretový prístup musí byť predovšetkým vzhľadom na jeho obsah uplatňovaný vo vzťahu k článku 4.6 DBDV.

33.

Vnútroštátny súd, ako aj Komisia uvádzajú, že DBDV nahradil dohovory, ktoré boli v troch členských štátoch tvoriacich Benelux platné od roku 1971 pre ochranné známky a od roku 1975 pre priemyselné vzory bez toho, aby priniesol významné zmeny, pokiaľ ide o ich obsah. Predovšetkým článok 4.6 DBDV, ktorý je jediným relevantným ustanovením v prejednávanej veci, ( 44 ) doslovne preberá pravidlá na určenie príslušnosti, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich právnych predpisoch, pričom prináša jednoducho terminologickú úpravu nevyhnutnú z dôvodu, že nové znenie sa týka súčasne ochranných známok a priemyselných vzorov. ( 45 )

34.

Komisia tvrdí, že pre odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku nie je relevantné, že ustanovenia DBDV sú podobné s ustanoveniami dohovorov štátov Beneluxu, ktoré nahradil. Naopak zastávam názor, že je podstatné zohľadniť skutočnosť, že prijatím článku 4.6 tri členské štáty DBDV len zachovali obsah špeciálnych ustanovení, ktoré sa už uplatňovali pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 44/2001 bez toho, aby boli nejako významne zmenené.

35.

Keďže jedným z cieľov článku 71 nariadenia č. 44/2001 je umožniť uplatnenie pravidiel, ktoré sú lepšie prispôsobené špecifickosti dotknutej oblasti, ( 46 ) zdá sa mi, že táto úvaha odôvodňuje prednosť pravidiel na určenie príslušnosti prevzatých do článku 4.6 DBDV pred pravidlami stanovenými v tomto nariadení. Ako to Komisia uznáva, DBDV sa týka hlavne stanovenia špecifických pravidiel, ktoré zohľadňujú zvláštnosti ochrannej známky Beneluxu, teda jedinečnej ochrannej známky, ktorá nie je rozdelená medzi dotyčné členské štáty, ani obzvlášť spojená s niektorým z týchto štátov. Podľa môjho názoru sú sporom týkajúcim sa ochrannej známky Beneluxu lepšie prispôsobené pravidlá na určenie príslušnosti prevzaté do článku 4.6 DBDV, sú než pravidlá na určenie právomoci stanovené nariadením č. 44/2001.

36.

To platí tiež obzvlášť pre pravidlo uvedené v článku 22 bode 4 tohto nariadenia, ktoré na rozdiel od článku 4.6 DBDV nebolo vypracované pre spory, akým je spor vo veci samej. Neskôr sa vrátim k obmedzeniam prípadného uplatnenia tohto článku 22 bodu 4 na prejednávaný spor, ale chcem tu uviesť základné dôvody tohto negatívneho záveru. V tejto súvislosti na jednej strane znenie tohto ustanovenia neumožňuje identifikovať priamo súd, ktorý je príslušný prejednávať spor tohto typu, ( 47 ) zatiaľ čo článok 4.6 DBDV uvádza sériu presnejších kritérií na určenie príslušnosti. ( 48 ) Na druhej strane tento článok uvedený ako posledný vylučuje – na rozdiel od článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001 – aby miesto prihlásenia alebo zápisu ochrannej známky bolo samo osebe kritériom na určenie právomoci, čím vylučuje sústredenie právomoci v štátoch Beneluxu. ( 49 ) Nakoniec uvádzam, že normotvorca Únie sám osebe zamýšľal prijať pravidlá na určenia právomoci odchyľujúce sa od nariadenia č. 44/2001, keď boli práva duševného vlastníctva takejto povahy, ktoré majú jednotný účinok vo viacerých členských štátoch, zavedené na úrovni Únie. ( 50 )

37.

Okrem toho sa domnievam, že uplatnenie pravidiel na určenie príslušnosti stanovených v článku 4.6 DBDV v prejednávanom prípade neporušuje vôbec, ba práve naopak, základné zásady, ktoré sú základom súdnej spolupráce medzi členskými štátmi v občianskych a obchodných veciach, ktorých dodržiavanie v tejto oblasti zaisťuje v prípade uplatnenia pravidiel obsiahnutých v medzinárodných dohovoroch zvláštnej povahy Súdny dvor. ( 51 ) Vzhľadom na ich zvláštnu povahu najmä v tom, že určujú súd, ktorý je najvhodnejší na rozhodovanie o žalobe týkajúcej sa platnosti ochrannej známky Beneluxu presnejším a vyváženejším spôsobom, než ktorý umožňuje článok 22 bod 4 nariadenia č. 44/2001 ( 52 ), pravidlá uvedené v článku 4.6 DBDV zodpovedajú podľa môjho názoru týmto zásadám, ktoré sú relevantné na určenie pravidiel príslušnosti. ( 53 )

38.

Okrem toho nesúhlasím s tvrdením Komisie, podľa ktorého v prípade, ak Súdny dvor rozhodne, že článok 4.6 DBDV má prednosť pred konkurenčnými ustanoveniami nariadenia č. 44/2001, bolo by to v rozpore s pravidlom uvedeným v článku 3 ods. 2 ZFEÚ a spresneným v judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorého členské štáty nemôžu uzatvárať medzi sebou dohovory, ktorými by mohli „byť dotknuté spoločné pravidlá“, akými sú pravidlá uvedené v nariadení č. 44/2001, „alebo pozmenený rozsah ich pôsobnosti“, lebo právomoc Únie je výlučná v tejto oblasti. ( 54 ) Je pravda, že Súdny dvor tiež uviedol vo veci dohovoru uzavretého s tretími štátmi bez toho, aby sa obmedzil výlučne na tento prípad, že článok 71 ods. 1 tohto nariadenia „nedáva členským štátom možnosť zaviesť uzatvorením nových osobitných dohovorov alebo zmenou už platných dohovorov pravidlá, ktoré by mali prednosť pred pravidlami nariadenia č. 44/2001“ ( 55 ).

39.

Domnievam sa však, že keďže pravidlá na určenie príslušnosti uvedené v článku 4.6 DBDV sa obmedzujú na prevzatie ustanovení DBOZ a DBPV, ktoré existovali pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 44/2001, keď boli zlúčené tieto dva texty, nemožno sa ani domnievať, že prijatie DBDV môže ovplyvniť ustanovenia tohto nariadenia alebo pozmeniť jeho rozsah, ani že DBDV predstavuje „nový zvláštny dohovor“ alebo dohovor prinášajúci „zmenu už platných dohovorov“ v zmysle už citovanej judikatúry.

40.

V tomto zvláštnom kontexte, kde dva dohovory štátov Beneluxu predchádzajúce nariadeniu č. 44/2001 boli predmetom obyčajného prepracovania v rámci iného dohovoru štátov Beneluxu, ktorý bol podpísaný a ratifikovaný po tomto nariadení, zásada prednosti zvláštnych dohovorov, ktorá je uvedená v článku 71 tohto nariadenia, by podľa môjho názoru mala prevážiť nad úvahami smerujúcimi k uprednostňovaniu formy pred obsahom. Názor zastávaný Komisiou by viedol k pochybnému výsledku brániacemu členským štátom v jednoduchom uskutočnení formulačných alebo čisto formálnych zmien, ktoré sa musia podľa môjho názoru odlišovať od zmien podstatnej povahy, ktoré sú zakázané už citovanou judikatúrou.

41.

Neformálny výklad článku 71 nariadenia č. 44/2001, ktorý navrhujem, je podľa môjho názoru posilnený všeobecnejšími úvahami založenými na primárnom práve Únie. Z článku 350 ZFEÚ ( 56 ) vyplýva, že regionálne špecifické dohody, ktoré sú uzavreté v rámci Beneluxu, musia byť zachované, keďže umožňujú lepšie dosiahnuť ňou sledované ciele než ustanovenia práva Únie, a že sú nevyhnutné na zabezpečenie správneho fungovania režimu Beneluxu. ( 57 ) Zastávam ten názor, že v prejednávanom prípade bolo skutočne vhodné, dokonca nevyhnutné, aby tri štáty Beneluxu zachovali v článku 4.6 DBDV pravidlá na určenie špeciálnej príslušnosti, ktoré prijali skôr na účely zachovania harmonického a vyváženého fungovania režimu jednotnej ochrannej známky medzi nimi. ( 58 ) Toto stanovisko je založené na skutočnosti, že tento režim, ktorý úplne nahradil právnu úpravu uvedených štátov v danej oblasti, ( 59 ) nemá dnes rovnocennú náhradu v práve Únie ( 60 ) a uplatnenie ustanovení nariadenia č. 44/2001 neponúka v tomto špecifickom kontexte tak uspokojujúci výsledok ako uvedený článok 4.6.

42.

Preto podľa mňa DBDV spadá pod kvalifikáciu dohovoru týkajúceho sa špecifickej oblasti, ktorého sú členské štáty zmluvnou stranou v zmysle článku 71 nariadenia č. 44/2001, a preto pravidlá na určenie súdnej príslušnosti uvedené v článku 4.6 tohto dohovoru musia mať prednosť pred pravidlami uvedenými v tomto nariadení v prípade, že sa ich rozsah pôsobnosti prekrýva. Navrhujem teda odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 71 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak cezhraničný spor spadá do pôsobnosti tohto nariadenia, ako aj do pôsobnosti DBDV, členský štát môže podľa odseku 1 uvedeného článku uplatniť pravidlá na určenie súdnej príslušnosti stanovené v článku 4.6 tohto dohovoru.

43.

Druhá a tretia prejudiciálna otázka sú predložené vnútroštátnym súdom len subsidiárne, výlučne v prípade, ak v odpovedi na prvú položenú otázku Súdny dvor rozhodne, že ustanovenia nariadenia č. 44/2001 musia mať prednosť pred pravidlom na určenie príslušnosti uvedeným v článku 4.6 DBDV. Domnievam sa, že by to tak nemalo byť. Ak Súdny dvor potvrdí výklad článku 71 uvedeného nariadenia, ktorý navrhujem, nebude potrebné na tieto dve otázky odpovedať. Pre úplnosť však predkladám nasledujúce úvahy k tejto veci.

44.

Najprv spresňujem, že vzhľadom na existujúcu spojitosť medzi týmito otázkami, ktoré sa podľa mňa obe týkajú zmyslu a rozsahu, ktorý má byť prisúdený článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001 v rámci sporu, akým je spor vo veci samej, je potrebné, pokiaľ sa má na nich odpovedať, preskúmať ich spoločne.

45.

Podľa vnútroštátneho súdu za predpokladu, že by sa malo uplatniť pravidlo na určenie právomoci uvedené v tomto článku 22 bode 4 v spore, ktorý sa ako v prejednávanej veci týka prípadnej neplatnosti ochrannej známky Beneluxu, existuje v tomto konkrétnom kontexte pochybnosť týkajúca sa významu, ktorý sa má prisúdiť výrazu „súd členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala“, ktorý podľa tohto ustanovenia predstavuje relevantný hraničný ukazovateľ v oblasti platnosti ochranných známok.

46.

Na odôvodnenie svojej druhej otázky v podstate uvádza, že podanie prihlášky ochrannej známky Beneluxu platí jednotne pre celé územie Beneluxu, takže súdy každého členského štátu, ktorý ho tvoria – teda belgické, luxemburské a holandské súdy – by mohli mať vzhľadom na znenie tohto článku 22 bodu 4 spoločne danú právomoc.

47.

V prípade, ak tento výklad nebude prijatý Súdnym dvorom, navrhuje teda Súdnemu dvoru svojou treťou otázkou, aby spresnil, ktorý z týchto troch členských štátov bude mať ako jediný medzinárodnú právomoc v tejto oblasti a či faktory miestnej príslušnosti uvedené v článku 4.6 DBDV by sa mohli použiť v tomto štádiu na účely identifikácie predmetného štátu.

48.

Vo svojich pripomienkach Komisia odporúča, podľa mňa správne, odpovedať na druhú otázku, že „článok 22 bod 4 nariadenia [č. 44/2001], sa má vykladať v tom zmysle, že v spore týkajúcom sa zápisu alebo platnosti ochrannej známky Beneluxu, belgický súd, ako aj holandský súd a luxemburský [súd] majú medzinárodnú právomoc rozhodnúť v spore“. Komisia sa nevyjadruje k tretej otázke. K tejto veci uvediem niekoľko poznámok.

49.

Pripomínam, že ako uvádza článok 22 ab initio nariadenia č. 44/2001, majú všetky normy právomoci uvedené v bodoch 1 až 5 tohto článku spoločnú zvláštnosť v tom, že sa uplatnia bez ohľadu na miesto pobytu účastníkov konania ( 61 ) a stanovujú výlučnú a kogentnú právomoc, ktorá sa uplatňuje so špecifickou silou súčasne na osoby podliehajúce súdnej právomoci a na súd. ( 62 ) Keďže sa takto odchyľujú nielen od všeobecného pravidla stanoveného v článku 2 tohto nariadenia, ktoré smeruje k uprednostneniu žalovaného, ale tiež od možností dobrovoľného podrobenia sa právomoci, ktoré sa v zásade ponúka účastníkom konania, ( 63 ) musia sa tieto ustanovenia vykladať reštriktívne. ( 64 )

50.

Na rozdiel od toho, čo uvádzajú písomné pripomienky Komisie ( 65 ), článok 22 bod 4 nariadenia č. 44/2001, ktorý sa týka „súdov členského štátu“ v ich súhrne, len stanovuje členský štát, ktorého súdy majú právomoc ratione materiae podľa tohto ustanovenia, neurčuje však príslušnosť v rámci dotknutého členského štátu, ako to Súdny dvor už rozhodol. ( 66 )

51.

Prvý odsek článku 22 bodu 4 stanovuje, že ak sa cezhraničný spor týka registrácie alebo platnosti práva duševného vlastníctva, ktoré sa musia registrovať alebo pri ktorých sa musí žiadať o ochranu, ako v prípade ochrannej známky, majú medzinárodnú právomoc výlučne „súdy členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala, v ktorom sa registrácia alebo ochrana poskytli alebo podľa právneho nástroja spoločenstva alebo medzinárodného dohovoru sa za poskytnuté považujú“. Druhý odsek tohto bodu 4 doplňuje, že v špecifických oblastiach európskeho patentu upraveného Mníchovským dohovorom „súdy každého členského štátu majú výlučnú právomoc v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti akéhokoľvek Európskeho patentu udeleného tomuto štátu“ ( 67 ).

52.

Takéto výlučné naviazanie uvedené v týchto dvoch odsekoch k členskému štátu, ktorý je priamo dotknutý vydaním predmetného práva, má svoje presné odôvodnenie. Je odrazom vôle normotvorcu prispôsobiť sa cieľom súvisiacim s blízkosťou medzi súdom a sporom a riadnym výkonom spravodlivosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení 12 nariadenia č. 44/2001 ako odôvodnenia výnimiek zo zásady právomoci súdov miesta bydliska žalovaného.

53.

Súdy štátu, kde toto právo vyvoláva svoje právne účinky, sa považujú za „v najlepšej pozícii“ ( 68 ) na rozhodovanie o jeho zápise alebo platnosti vzhľadom na právo, ktoré sa uplatní, čo sú teda všeobecne právne predpisy toho istého členského štátu, na území ktorého musí byť ochrana práva zaručená. ( 69 ) Ako to zdôrazňuje Komisia, existuje tradične silná väzba medzi ochranou práv duševného vlastníctva a štátnou zvrchovanosťou. ( 70 ) V tejto súvislosti Súdny dvor tiež zdôrazňuje, že udelenie práva, akými sú patenty, predpokladá zásah vnútroštátnych orgánov a že s tým súvisiace spory sú vyhradené špecializovaným súdom vo viacerých členských štátoch. ( 71 )

54.

S prihliadnutím na tieto poznatky vyplývajúce z právnych predpisov a z judikatúry a pri zohľadnení významných zvláštností práva duševného vlastníctva vo veci samej treba preskúmať spôsob, akým majú byť v prejednávanom prípade eventuálne použité ustanovenia článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001.

55.

Na úvod spresňujem, že ak by Súdny dvor mal rozhodnúť – na rozdiel od toho, ako navrhujem odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku – že nariadenie č. 44/2001 sa má uplatniť na spor, akým je spor vo veci samej, zdá sa mi so zreteľom na jeho znenie jasné, že súd príslušný rozhodovať spor o „platnosti“ dotknutej ochrannej známky Beneluxu musí práve určiť pravidlo na určenie právomoci uvedené v článku 22 bode 4, a nie pravidlo uvedené v iných ustanoveniach tohto nariadenia. ( 72 )

56.

Rozhodujúcim faktorom rozdelenia súdnej právomoci pre spory, na ktoré sa uplatní článok 22 bod 4, je úzka väzba, ktorá musí existovať medzi predmetným právom duševného vlastníctva a územím, na ktorom toto právo môže požívať ochranu. ( 73 ) Pokiaľ ide o špecifický prípad práva s jednotným účinkom, aký predstavuje ochranná známka Beneluxu, lebo je platná v troch štátoch Beneluxu a tam požíva jednotnú ochranu, ( 74 ) domnievam sa, že pojem „územie“, na ktoré odkazuje článok 22 bod 4 prvý odsek nariadenia č. 44/2001, musí byť chápaný tak, že odkazuje v prejednávanom prípade na celé územie Beneluxu ( 75 ), ktoré je porovnateľné s územím členského štátu, ako už Súdny dvor rozhodol v podobných veciach. ( 76 ) Domnievam sa teda, že v špecifickom rámci ochrannej známky Beneluxu sú územia týchto troch štátov označené kolektívne a súdy každého z nich majú potenciálne právomoc, keďže všetky môžu byť považované za súdy „v najlepšej pozícii“ na uplatnenie jednotného režimu prijatého týmito štátmi vo veci predmetnej ochrannej známky.

57.

Zdôrazňujem, že pravidlo stanovujúce vnútroštátne rozdelenie súdnej právomoci, ktoré je výslovne uvedené pre európsky patent v druhom odseku bodu 4 článku 22, nemôže byť použité na ochrannú známku Beneluxu, keďže predmetné režimy sú v základe odlišné. ( 77 ) Európsky patent sa totiž odlišuje od ochrannej známky Beneluxu v tom, že nepredstavuje jednotný právny titul, ale zodpovedá súboru jednotlivých národných patentov. ( 78 ) Ako to Komisia uvádza, „z právneho hľadiska sa v podstate jedná o rôzne patenty, ktoré sú jednotlivo spojené s dotknutým vnútroštátnym územím“. To odôvodňuje, že súdna právomoc zostáva spojená s každým štátom, na území ktorého je požadovaná ochrana európskeho patentu, ako je to v prípade čisto národných práv duševného vlastníctva.

58.

Vzhľadom na skutočnosť, že normy právomoci zavedené Bruselským dohovorom a prevzaté do nariadenia č. 44/2001 nie sú vôbec prispôsobené zvláštnostiam práv duševného vlastníctva jednotnej povahy, prijali sa pravidlá na určenie zvláštnej právomoci pre práva tohto typu na úrovni Európskeho spoločenstva, neskôr Európskej únie. To je prípad „priemyselných vzorov Spoločenstva“ ( 79 ), „ochrannej známky Spoločenstva“, ktorá sa nedávno stala „ochrannou známkou Únie“ ( 80 ), ako aj pre „európsky patent s jednotným účinkom“ ( 81 ).

59.

Vo svojich písomných pripomienkach Komisia uvádza, že „odchylné režimy nevedú k tomu, že by mohol byť príslušný súd členského štátu, v ktorom právo duševného vlastníctva nie je platné“ ( 82 ). Za seba zdôrazňujem, že predmetné ustanovenia a obzvlášť ustanovenia týkajúce sa platnosti ochrannej známky Európskej únie vedú k úplnému vylúčeniu pravidla uvedeného v článku 22 bode 4 tohto nariadenia, lebo tým, že stanovujú príslušnosť centralizovaného úradu pre návrhy na neplatnosť podané v hlavnom konaní a špeciálnych súdov pre návrhy na neplatnosť podané v rámci vzájomnej žaloby – najmä v rámci konania o porušení práv k ochrannej známke – sú takýmito súdmi v zásade súdy členského štátu, kde má bydlisko žalovaný. ( 83 )

60.

Podobne ako Komisia pripúšťam, že ak majú súdy troch členských štátov Únie rovnaké predpoklady, aby mali právomoc rozhodovať žalobu o neplatnosť ochrannej známky Beneluxu, vedie navrhovaný striktný výklad článku 22 bodu 4 k výsledku, ktorý „nie je optimálny“ vzhľadom na ciele nariadenia č. 44/2001. ( 84 ) V prípade, ak by toto nariadenie bolo považované za uplatniteľné na takúto žalobu, musí tento výklad podľa môjho názoru prevážiť vzhľadom na znenie a odôvodnenie jeho článku 22 bodu 4 a vzhľadom na zvláštnosti práva duševného vlastníctva v tejto veci. ( 85 )

61.

Domnievam sa, že toto negatívne stanovisko musí byť spresnené, lebo je pravdepodobné, že v praxi to bude často Rechtbank Den Haag (súd v Haagu), na ktorom – ako v spore vo veci samej – bude začaté konanie z dôvodu miesta podania a/alebo registrácie dotknutej ochrannej známky Beneluxu. ( 86 ) Zdá sa mi, že skutočnosť, že žalobca si môže vybrať súd jedného z týchto troch štátov, môže nútiť žalovaného, aby sa obhajoval v jazyku, ktorý neovláda a viesť k „forum shopping“. Táto možnosť voľby však vyvoláva praktické dôsledky, ktoré sú menej výrazné v špecifickom kontexte ochrannej známky Beneluxu, než je to vo všeobecnosti, keďže uplatniteľný právny režim bol úplne harmonizovaný medzi členskými štátmi a je predmetom jednotného výkladu. ( 87 )

62.

Vnútroštátny súd na to, aby prekonal obmedzenia, ku ktorým by viedlo prípadné použitie článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001 na spor týkajúci sa práva duševného vlastníctva s jednotným účinkom, akým je ochranná známka Beneluxu, ( 88 ) uvažuje o možnosti doplňujúceho využitia série pravidiel pre „miestnu príslušnosť“ uvedených v článku 4.6 DBDV na účely čo najpresnejšieho určenia, ktorý z troch štátov Beneluxu má súdnu právomoc v tejto oblasti. ( 89 )

63.

Na úvod zdôrazňujem, že článok 4.6 DBDV uvádza pravidlá na určenie príslušnosti v niekoľkých stupňoch, ( 90 ) ktoré sú, pokiaľ ide o ich podstatu, zásadne odlišné od pravidla na určenie výlučnej právomoci uvedeného v článku 22 bode 4 nariadenia č. 44/2001. Doplňujem, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že ustanovenia nariadenia č. 44/2001, ako je jeho článok 22 bod 4, majú byť vykladané autonómne a nie s odkazom na právo členských štátov. ( 91 )

64.

Napokon sa domnievam, že akýkoľvek odkaz na toto ustanovenie DBDV, aj keby mal len doplňujúcu povahu, je vylúčený za predpokladu, že by Súdny dvor rozhodol, že sa tento dohovor nepoužije vzhľadom na nariadenie č. 44/2001 na základe jeho článku 71. Na účely vyriešenia kompetenčných konfliktov, dokonca konfliktov medzi konaniami, ktoré môžu vzniknúť na základe sporu, aký je vo veci samej, sa použijú len ustanovenia nariadenia č. 44/2001.

65.

Skutočnosť, že sa podľa môjho názoru môže žalobca voľne obrátiť na súdy toho či onoho štátu Beneluxu, ak sa článok 22 bod 4 uvedeného nariadenia uplatní na takýto spor, vyvoláva ťažkosti, ktoré nie sú neprekonateľné, lebo toto nariadenie obsahuje samo osebe riešenia. V prípade súbežných konaní je medzinárodná právomoc rozdelená medzi tri štáty na základe pravidla uprednostňujúceho „prvý súd, na ktorom bolo konanie začaté“, ktoré je uvedené v článkoch 27 až 30 tohto nariadenia upravujúceho prípady začatej veci a súvisiacich vecí, ktoré môžu vzniknúť medzi súdmi členských štátov, ( 92 ) a to s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora k uvedeným článkom. ( 93 )

66.

V prípade, ak by Súdny dvor považoval za nutné rozhodnúť o druhej a tretej prejudiciálnej otázke, treba podľa mňa odpovedať, že článok 22 bod 4 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že na rozhodovanie cezhraničného sporu týkajúceho sa zápisu alebo platnosti ochrannej známky Beneluxu majú právomoc súdy každého z troch členských štátov, na území ktorých toto právo duševného vlastníctva vyvoláva svoje účinky a musí byť jednotne chránené, teda Belgického kráľovstva, Luxemburského veľkovojvodstva a Holandského kráľovstva.

67.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Rechtbank Den Haag (súd v Haagu, Holandsko), takto:

Článok 71 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, že cezhraničný spor patrí do pôsobnosti tohto nariadenia i Dohovoru štátov Beneluxu v oblasti duševného vlastníctva (ochranné známky a vzory) podpísaného v Haagu 25. februára 2005, členský štát môže v súlade s článkom 71 ods. 1 uvedeného nariadenia uplatniť pravidlá v oblasti súdnej právomoci stanovené v článku 4.6 tohto dohovoru.