1. 

Prejudiciálne konanie existuje už viac ako pol storočia, napriek tomu však naďalej vyvoláva nejasnosti. Prejednávané veci ukazujú, že otázky týkajúce sa tohto konania sa často prejavia ako vedľajšie otázky k hmotnoprávnej otázke týkajúcej sa práva Únie.

2. 

Hmotnoprávna otázka je v týchto spojených veciach, ktoré závisia od výkladu nariadenia (EHS) č. 1408/71 ( 2 ), v zásade rovnaká: uplatňujú sa vo veci samej „Rýnske dohody“ ( 3 ) z dôvodu existencie práva Únie alebo sa uplatňujú nezávisle od nich? Táto otázka sa vynorila po tom, ako holandské orgány odmietli uznať určité osvedčenia sociálneho zabezpečenia (osvedčenia E 101), ktoré vystavili luxemburské orgány v zmysle nariadenia č. 1408/71, pravdepodobne omylom. Vnútroštátne súdy sa nezhodujú na tom, či tak holandské orgány môžu urobiť.

3. 

Gerechtshof te ’s‑Hertogenbosch sa rozhodol požiadať Súdny dvor o rozhodnutie v tejto veci. Toto rozhodnutie podnietilo Hoge Raad urobiť to isté. Hoge Raad sa však pokúšal zabiť dve muchy jednou ranou a Súdneho dvora sa opýtal na rozsah svojich povinností podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. Konkrétne si želá vedieť, či skutočnosť, že súd nižšieho stupňa s ním v rámci svojej súdnej právomoci nesúhlasí, bráni tomu, aby zastával názor, že odpoveď na v konaní nastolenú otázku je taká jednoznačná, že neexistuje priestor na rozumné pochybnosti. Od Súdneho dvora sa preto opäť požaduje, aby objasnil svoju známu doktrínu acte clair.

4. 

Z dôvodov uvedených nižšie si v zásade nemyslím, že osvedčenia E 101 vydané omylom v situácii, na ktorú sa vzťahujú Rýnske dohody, majú záväzný účinok. A čo sa týka procesnej otázky, názorové rozdiely medzi súdom posledného stupňa a súdom nižšieho stupňa v rámci jedného členského štátu by podľa môjho názoru nemali vylúčiť využitie doktríny acte clair.

5.

Článok 6 nariadenia č. 1408/71 („Dohovory o sociálnom zabezpečení, ktoré nahrádza toto nariadenie“) stanovuje:

„Pokiaľ ustanovenie článkov 7, 8 a 46 ods. 4 neustanovuje inak, pokiaľ ide o osoby a prípady, ktorých sa týka, nahrádza toto nariadenie ustanovenia každého dohovoru o sociálnom zabezpečení záväzného

6.

Bez ohľadu na článok 6 nariadenia č. 1408/71 sa však budú ustanovenia dohôd z 27. júla 1950 a z 30. novembra 1979 o sociálnom zabezpečení lodníkov na Rýne naďalej uplatňovať v zmysle článku 7 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia („Medzinárodné ustanovenia, na ktoré nemá toto nariadenie vplyv“).

7.

V roku 2006 a časť roka 2007 páni X a van Dijk, štátni príslušníci a obyvatelia Holandska, pracovali na palube lodí, ktoré sa v rámci svojej profesionálnej činnosti plavili po Rýne (hoci nie výlučne po tejto rieke).

8.

Vo veci C‑72/14, týkajúcej sa pána X, bola loď zaregistrovaná v Holandsku ako loď patriaca k lodnej doprave na rieke Rýn, ktorej vlastníkom je spoločnosť so sídlom v Holandsku. Pri registrácii sa v kolónke „Prevádzkovateľ“ neuvádzalo nič. Luxemburské orgány v roku 2006 vystavili prevádzkové osvedčenie spoločnosti AAAA, ktorá sídli v Luxembursku a ktorá zamestnáva pána X. V roku 2007 sa podľa holandskej registrácie táto spoločnosť uvádza ako prevádzkovateľ lode. ( 4 )

9.

Pokiaľ ide o pána van Dijka, od 1. januára do 30. júna 2007 pracoval pre lodnú spoločnosť so sídlom v Luxembursku.

10.

V oboch veciach vystavil príslušný luxemburský orgán osvedčenia E 101, podľa ktorých páni X a van Dijk podliehajú luxemburským právnym predpisom o sociálnom zabezpečení. Uvedené osvedčenia však neuznali holandské orgány, podľa ktorých páni X a van Dijk podliehajú holandským právnym predpisom o sociálnom zabezpečení a sú povinní platiť holandské príspevky na sociálne poistenie, a to na základe toho, že obaja muži boli údajne lodníkmi na Rýne. Holandské orgány vystavili obom mužom daňové výmery, ktoré títo páni následne napadli.

11.

Vo veci C‑72/14 podal pán X žalobu na Rechtbank Breda, voči ktorého prvostupňovému rozhodnutiu sa následne odvolal na Gerechtshof te ’s‑Hertogenbosch. Keďže tento súd mal pochybnosti o výklade nariadenia č. 1408/71, 7. februára 2014 rozhodol o prerušení konania a Súdnemu dvoru položil tieto prejudiciálne otázky:

12.

Vo veci C‑197/14 pán van Dijk podal žalobu najprv na Rechtbank te ’s‑Gravenhage a následne podal odvolanie na Gerechtshof te ’s‑Gravenhage. Potom podal dovolanie na Hoge Raad proti rozsudku Gerechtshof te ’s‑Gravenhage, ktorý bol taktiež predmetom vzájomného dovolania, ktoré podal Staatssecretaris van Financiën (štátny tajomník ministerstva financií). V dôsledku rozhodnutia položiť prejudiciálne otázky vo veci C‑72/14 Hoge Raad 28. marca 2014 rozhodol o prerušení konania a Súdnemu dvoru položil tieto prejudiciálne otázky:

13.

Vo veci C‑72/14 podali písomné pripomienky pán X, holandská vláda, česká vláda, ako aj Komisia. Vo veci C‑197/14 podali písomné pripomienky pán van Dijk, holandská vláda, nemecká a grécka vláda, ako aj Komisia.

14.

Veci C‑72/14 a C‑197/14 boli spojené 24. februára 2014. V rovnaký deň Súdny dvor na základe článku 76 ods. 2 rokovacieho poriadku rozhodol, že pojednávanie nenariadi.

15.

Prejednávané veci vyvolávajú dve úplne odlišné otázky. Moje posúdenie bude preto rozdelené na dve časti. Najprv sa budem zaoberať hmotnoprávnou otázkou vzájomného uznávania a záväzného účinku osvedčení E 101. Až následne sa zameriam na prvú otázku Hoge Raad týkajúcu sa rozsahu doktríny acte clair.

16.

Beriem na vedomie, že Hoge Raad položil svoju druhú otázku týkajúcu sa vzájomného uznávania osvedčení E 101 iba v prípade, že Súdny dvor odpovie na jeho prvú otázku v tom zmysle, že Hoge Raad bol povinný položiť túto otázku Súdnemu dvoru na základe článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. Odpoveď len na prvú otázku Hoge Raad však nepomôže Gerechtshof te 's‑Hertogenbosch vyriešiť spor, o ktorom rozhoduje a tento súd bude môcť naďalej slobodne položiť prejudiciálnu otázku bez ohľadu na judikatúru súdu vyššieho stupňa. ( 5 ) V každom prípade teda považujem za nevyhnutné odpovedať na hmotnoprávnu otázku sociálneho zabezpečenia.

17.

Na základe prvej a druhej otázky vo veci C‑72/14 a na základe druhej otázky vo veci C‑197/14, ktoré budem posudzovať spoločne, by vnútroštátne súdy chceli v podstate vedieť, či za predpokladu, že orgány jedného členského štátu poistenej osobe omylom vystavili osvedčenie E 101, podľa ktorého sa voči tejto osobe uplatňujú právne predpisy o sociálnom zabezpečení tohto členského štátu, sú orgány iného členského štátu povinné uznať takéto osvedčenie, a to aj napriek tomu, že právne predpisy o sociálnom zabezpečení, ktoré sa voči tejto poistenej osobe uplatňujú, sú koordinované nástrojom medzinárodného práva uvedeným v článku 7 nariadenia č. 1408/71, in casu Rýnskymi dohodami. Druhá otázka vo veci C‑72/14 naznačuje, že odpoveď môže závisieť od toho, či mylné vystavenie osvedčenia E 101 bolo náhodné alebo úmyselné.

18.

Páni X a van Dijk zastávajú názor, rovnako ako česká vláda a Komisia, že osvedčenie E 101, ktoré za týchto okolností vystavil jeden členský štát, zaväzuje orgány iného členského štátu. S týmto názorom nesúhlasí len holandská vláda (nemecká a grécka vláda sa touto prvou otázkou nezaoberajú).

19.

Ako som uviedol v úvode, zdá sa, že podstatou tejto prvej otázky týkajúcej sa sociálneho zabezpečenia je, či výnimka upravená v článku 7 nariadenia č. 1408/71 taktiež „koordinuje“ právne predpisy o sociálnom zabezpečení, ktoré sa uplatňujú voči poisteným osobám, pokiaľ ide o niektoré medzinárodné predpisy. Najmä Komisia zastáva názor, že to tak je. To vedie Komisiu k záveru, že keďže podľa jej názoru táto otázka patrí do pôsobnosti nariadenia, rovnako sa uplatní aj zásada vzájomného uznávania.

20.

Ja však s týmto názorom nesúhlasím.

21.

To, či sa osvedčenia E 101 musia uznať, jednoznačne závisí od toho, či vôbec bolo právne možné ich vystaviť, čo zase závisí od toho, či sa malo uplatniť nariadenie č. 1408/71. Pred začatím tohto analytického exkurzu je však dôležité úplne si vyjasniť, aké rozhodnutie sa od Súdneho dvora nepožadovalo.

22.

Po prvé od Súdneho dvora sa nepožadovalo, aby rozhodol, ktoré právne predpisy o sociálnom zabezpečení sa voči pánom X a van Dijk v skutočnosti uplatňujú – to znamená, aby vyriešil otázku, či sa voči týmto osobám uplatňuje luxemburské alebo holandské právo. Dáva to zmysel, keďže Rýnske dohody (ak sa mali uplatniť), a najmä ich článok 11 ods. 2, nepredstavujú akty inštitúcií Únie, ktoré je Súdny dvor oprávnený vykladať. ( 6 )

23.

Po druhé z toho istého dôvodu a taktiež s ohľadom na ustálenú judikatúru, podľa ktorej je úlohou vnútroštátnych súdov zhromaždiť a posúdiť všetky relevantné skutkové okolnosti a následne na ne uplatniť právo, sa Súdny dvor nemôže vyjadrovať k tomu, či sú páni X a van Dijk skutočne lodníkmi na Rýne. Jeho odpoveď sa teda musí jednoducho zakladať na predpoklade, že sú, čo však musia preveriť vnútroštátne súdy. ( 7 )

24.

Majúc toto na pamäti, podľa môjho názoru odpoveď na hmotnoprávnu otázku týkajúcu sa sociálneho zabezpečenia vyplýva zo správneho výkladu článkov 6 a 7 nariadenia č. 1408/71 v spojení s judikatúrou Súdneho dvora.

25.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že článok 6 nariadenia č. 1408/71 za určitých podmienok a vo vzťahu k osobám a otázkam, ktorých sa týka, nahrádza ustanovenia každého dohovoru o sociálnom zabezpečení záväzného pre dva alebo viac členských štátov (alebo pre dva alebo viac členských štátov a jeden alebo viac tretích štátov, pokiaľ ide o vnútroštátnu situáciu medzi členskými štátmi). Táto náhrada má kogentnú povahu a nepripúšťa žiadne výnimky okrem prípadov uvedených v tomto nariadení. ( 8 )

26.

V tomto prípade článok 7 nariadenia č. 1408/71 zakotvuje niektoré z výnimiek uvedených vyššie. Konkrétne článok 7 ods. 2 uvádza, že bez ohľadu na článok 6 sa niektoré zmluvy (medzi nimi aj Rýnske dohody) „naďalej budú uplatňovať.“ Stojí za zmienku, že Súdny dvor rozhodol, že ak ustanovenie medzinárodnej zmluvy spĺňa podmienky článku 7, „uplatňuje sa naďalej v plnom rozsahu, bez ohľadu na prijatie nariadenia č. 1408/71 a… je naďalej účinné vo vzťahu k všetkým situáciám, ktoré upravuje“ ( 9 ).

27.

Súdny dvor doteraz článok 7 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 nevykladal. Okrem toho sa zdá, že judikatúra týkajúca sa článku 7 ods. 2 nariadenia, a najmä spojeného účinku článkov 6 a 7 ods. 2 písm. c) ( 10 ) na dvojstranné dohovory uzavreté medzi členskými štátmi, ( 11 ) nepripisuje žiadny význam skutočnosti, že samotné nariadenie č. 1408/71 obsahuje „doložky o voľbe práva“ – táto otázka sa jednoducho nejavila ako sporná. Dva rozsudky sa predsa len zdajú byť v tejto súvislosti zaujímavé.

28.

Vo veci Grana‑Novoa ( 12 ) Súdny dvor rozhodol, že dohovory o sociálnom zabezpečení uzavreté medzi jediným členským štátom a jedným alebo viacerými tretími štátmi nepatria do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71. Bolo by nesprávne vykladať tento rozsudok v tom zmysle, a contrario, že dohovory uzavreté medzi najmenej dvomi členskými štátmi (a, prípadne, jedným alebo viacerými nečlenskými štátmi v rozsahu, v akom sú vzťahy medzi členskými dotknuté) budú do jeho pôsobnosti vždy patriť. V tomto rozhodnutí Súdny dvor nezabudol dodať, že nariadenie „výslovne obsahuje určité výhrady, pokiaľ ide o jeho uplatňovanie na dohovory uzavreté medzi dvomi alebo viacerými členskými štátmi“ ( 13 ). Ak však takáto výhrada vstúpi do hry, mám problém vidieť rozdiel medzi vyššie uvedenými typmi dohovoru.

29.

Okrem toho vec Callemeyn ( 14 ) sa týkala osobitnej situácie, ktorá, okrem iného, zahŕňala článok 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1408/71. Toto ustanovenie stanovuje, že toto nariadenie nemá vplyv na povinnosti vyplývajúce z Európskych dočasných dohôd o sociálnom zabezpečení z 11. decembra 1953 uzavretých medzi členskými štátmi Rady Európy. Keďže táto mnohostranná dohoda sama osebe povolila výnimky v prípade, že to bolo pre oprávnených výhodnejšie, Súdny dvor rozhodol, že uplatňovanie nariadenia č. 1408/71 nie je v rozpore s jeho článkom 7 ods. 1 písm. b) v rozsahu, v akom to tak bolo. ( 15 ) Preto to boli nanajvýš Európske dočasné dohody o sociálnom zabezpečení, ktoré viedli k uplatňovaniu nariadenia, a nie naopak.

30.

Komisia však na podporu svojho názoru cituje rozsudok Torrekens. ( 16 ) V tomto rozsudku Súdny dvor uviedol, že predchodca nariadenia č. 1408/71, a to nariadenie č. 3 ( 17 ), „sa naďalej uplatňuje v rozsahu, v akom tieto dohovory nebránia jeho uplatňovaniu“. Komisia z toho vyvodzuje, že Súdny dvor údajne potvrdil zásadu kombinovaného uplatňovania pravidiel nariadenia č. 1408/71 s pravidlami platných medzinárodných zmlúv.

31.

Aj za predpokladu, že by sa odôvodnenie Súdneho dvora vo veci Torrekens, ktoré sa týkalo nesporne podobného ustanovenia nariadenia č. 3, malo vzťahovať na články 6 a 7 nariadenia č. 1408/71, však pochybujem, že by to malo spôsobiť následok, ktorý uvádza Komisia. Ak by osvedčenie E 101 vystavené na základe nariadenia č. 1408/71 určilo právnu úpravu odlišnú od tej, ktorá sa uplatňuje podľa Rýnskych dohôd, tieto dohody by určite boli prekážkou uplatnenia nariadenia č. 1408/71. Naopak, nerozumiem, ako by ohrozilo effet utile nariadenia č. 1408/71, ak by členské štáty mohli neuznať osvedčenia E 101 vystavené v prípadoch, ktoré upravuje určitý dohovor o sociálnom zabezpečení, na ktorý toto nariadenie nemá vplyv.

32.

Nepresvedčilo ma ani tvrdenie Komisie, že Rýnske dohody sa stále uplatňujú výlučne v dôsledku článku 7 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71. Hoci z formálneho hľadiska je to nepochybne správne, znamená to, obrazne povedané, prísť dverami s cieľom ihneď odísť oknom. Podľa môjho názoru oveľa viac to súvisí s legislatívnou technikou, než s čímkoľvek iným, a nemalo by to mať rozhodujúcu váhu.

33.

Aby som ilustroval tento posledný bod, uvediem príklad. Predstavme si, že v medzinárodnom obchodnom konaní má dohovor o voľbe práva, akým je Rímsky dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, ( 18 ) určiť uplatniteľné právne predpisy, neznamená to, že len čo sa určili príslušné vnútroštátne právne predpisy, na hmotnoprávne riešenie sporu sa budú naďalej uplatňovať všeobecné zásady medzinárodného práva. Aby som nadviazal na tento príklad – tentoraz však použitím nariadenia č. 593/2008 ( 19 ) – rovnaká logika si vyžaduje konštatovanie, že ak vnútroštátne právo určilo toto nariadenie, samo osebe to nemá za následok uplatňovanie všeobecných zásad práva Únie v danom spore. Skutočnosť, že voľba práva sa riadi určitým nariadením, je v skutočnosti nepodstatná.

34.

Nakoniec výklad, ktorý navrhujem, sa zdá byť opodstatnený porovnaním s režimom, ktorý zaviedlo nariadenie č. 883/2004 ( 20 ) (hoci sa toto nariadenie neuplatňuje ratione temporis). Článok 8 tohto nariadenia („Vzťahy medzi týmto nariadením a inými koordinačnými nástrojmi“) zlúčil články 6 a 7 nariadenia 1408/71, avšak s jedným podstatným rozdielom: viacstranné dohovory uvedené v článku 7 ods. 1 a článku 7 ods. 2 písm. a) a b) nariadenia č. 1408/71 zmizli. Článok 16 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 („Výnimky z článkov 11 až 15“) namiesto toho uvádza, že dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 až 15 v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií osôb. Ako vo svojich pripomienkach konštatuje Komisia, členské štáty, ktoré sú zároveň zmluvnými stranami Rýnskych dohôd, takúto dohodu uzavreli. ( 21 ) Takýto legislatívny vývoj naznačuje, že od tejto chvíle by koordinácia, ktorú priniesli Rýnske dohody, mohla pokojne patriť do pôsobnosti hlavy II nariadenia č. 883/2004 („Určenie príslušnosti právnych predpisov“).

35.

Komisia však tvrdí, že výsledok by bol na základe nariadenia č. 883/2004 rovnaký, ako by bol predtým na základe nariadenia č. 1408/71. Hoci sa možno oprávnene pýtať, či nariadenie č. 883/2004 zachováva status quo alebo či v tomto zmysle predchádzajúci režim mení, považujem za veľavravné, že vyššie uvedené členské štáty sa predtým neopierali o článok 17 nariadenia č. 1408/71, ktorý je formulovaný v takmer rovnakom znení ako článok 16 nariadenia č. 883/2004. To znamená, že ak bude Súdny dvor zastávať názor, že režim, ktorý zaviedlo nariadenie č. 883/2004, len potvrdzuje status quo, prejednávané veci by sa vzhľadom na líniu argumentácie uvedenú nižšie mali posudzovať rovnakým spôsobom ako veci, ktoré patria do pôsobnosti hlavy II nariadenia č. 1408/71. ( 22 ) To by viedlo k uplatneniu zásad odvodených z veci FTS ( 23 ) a na položené otázky (v preformulovanom znení) by sa za týchto okolností malo odpovedať kladne.

36.

Napriek tomu naďalej zastávam názor, že za predpokladu, že páni X a van Dijk sú lodníkmi na Rýne, pôsobnosť nariadenia č. 1408/71 sa na nich nevzťahuje.

37.

Názor, ktorý zastávam v súvislosti s pôsobnosťou nariadenia č. 1408/71, ma vedie k tomu, aby som pre vnútroštátne súdy navrhol odpoveď v tom zmysle, že osvedčenia E 101, ktoré vystavili luxemburské orgány a ktoré stanovujú, že voči pánom X a van Dijk sa uplatňujú luxemburské právne predpisy o sociálnom zabezpečení, sú bez právneho účinku.

38.

Samozrejme, Únia je založená na zásadách právneho štátu. Zásada prenesenia právomocí, ktorá je súčasťou ústavnej štruktúry Európskej únie, je nanajvýš dôležitá. Ak inštitúcia alebo agentúra Únie nemá právomoc, žiadne „akty“, ktoré v danej oblasti prijme, nemajú záväzný účinok. To isté platí, ak sú za zabezpečenie praktického výkonu politiky Únie zodpovedné orgány členských štátov a ak opatrenia, ktoré tieto orgány prijímajú, prijímajú v súlade s pravidlami Únie. To je tento prípad, keďže sporné osvedčenia v prejednávaných veciach vystavili príslušné luxemburské orgány podľa nariadenia č. 1408/71 a nariadenia č. 574/72 ( 24 ) s cieľom určiť uplatniteľné právne predpisy o sociálnom zabezpečení.

39.

Z rovnakého dôvodu, a v súvislosti s odpoveďou na druhú otázku vo veci C‑72/14, skutočnosť, či orgán, ktorý vystavil osvedčenie E 101, tak urobil z dôvodov pohodlnosti alebo z iných dôvodov, nezdá sa byť pre mňa významnou.

40.

Súhlasím preto s holandskou vládou, že osvedčenia E 101, vystavené za okolností, aké sú v prejednávaných veciach, nemajú záväzný účinok. Nemení to ani rozsudok vo veci FTS, ( 25 ) ktorý sa taktiež zaoberal odmietnutím príslušného orgánu jedného členského štátu uznať osvedčenie E 101 vystavené orgánmi iného členského štátu. V tejto veci sa spor obmedzoval na otázku, ktoré ustanovenie hlavy II nariadenia č. 1408/71 správne určovalo pre dotknutých zamestnancov uplatniteľné právne predpisy o sociálnom zabezpečení – to znamená, v rámci koordinácie stanovenej v zmysle tohto nariadenia.

41.

Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú a druhú otázku vo veci C‑72/14 a na druhú otázku vo veci C‑197/14 v tom zmysle, že v prípadoch, keď orgány jedného členského štátu vystavili poistenej osobe osvedčenie E 101, ktoré ako uplatniteľné právne predpisy o sociálnom zabezpečení voči tejto osobe určuje právne predpisy tohto členského štátu, ale tieto uplatniteľné právne predpisy o sociálnom zabezpečení majú byť riadne koordinované prostredníctvom Rýnskych dohôd – otázka, ktorú sú vnútroštátne súdy povinné preveriť – článok 7 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že od orgánov iného členského štátu nevyžaduje uznanie tohto osvedčenia.

42.

V prípade, že Súdny dvor so mnou nesúhlasí, pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, budú sa zrejme vyžadovať určité ďalšie poznámky.

43.

Hoci sa články 6 a 7 nariadenia č. 1408/71 majú vykladať v tom zmysle, že prednosť (alebo uplatniteľnosť) Rýnskych dohôd vyplýva z tohto samotného nariadenia, a následne, že uvedené nariadenie sa uplatňuje taktiež, vynára sa otázka, aký bude vlastne rozdiel. Článok 7 totiž stanovuje, že Rýnske dohody sa budú naďalej uplatňovať. V tejto súvislosti je nepravdepodobné, že to zmení zásada vzájomného uznávania osvedčení E 101, ako sa uvádza vo veci FTS. ( 26 )

44.

Na spresnenie nemožno predpokladať, že osvedčenie, ktoré je vystavené nesprávne podľa hlavy II nariadenia č. 1408/71, by sa malo automaticky uznávať, keď túto otázku riadne upravuje hlava I tohto nariadenia („Všeobecné ustanovenia“). ( 27 ) V dôsledku veci FTS sa judikatúra touto situáciou nezaoberala. Čo však Súdny dvor objasnil, je štandardná povaha hlavy II nariadenia č. 1408/71. ( 28 ) Je pravda, že osvedčenie E 101 v rozsahu, v ktorom stanovuje domnienku pravdivosti svojho obsahu, je pre príslušnú inštitúciu hostiteľského členského štátu záväzné. ( 29 ) Súdny dvor však takisto uviedol, že domnienka, ktorá sa spája s osvedčeným vyhlásením vystaveným príslušným orgánom členského štátu, sa nemusí nevyhnutne vzťahovať na otázky, ktoré nepatria do pôsobnosti hlavy II tohto nariadenia (hoci je pravda, že osvedčenie E 101 sa na takéto účely obvykle nevyužíva). ( 30 )

45.

V prejednávaných veciach vystavili príslušné luxemburské orgány osvedčenia E 101 určujúce, že na pánov X a van Dijka sa uplatní luxemburské sociálne zabezpečenie. Príslušné holandské orgány nesúhlasia. Komisia uvádza, že podľa informácií, ktoré má k dispozícii, zmluvné strany Rýnskych dohôd vystavujú osvedčenia E 101, ktoré určujú uplatniteľné právne predpisy o sociálnom zabezpečení, z praktických dôvodov, pretože na tento účel neexistuje žiadny formulár. ( 31 ) Keďže však Súdny dvor musí svoju odpoveď vysloviť za predpokladu, že obaja muži sú lodníkmi na Rýne – skutočnosť, ktorú Komisia nespochybňuje – a že nemá právomoc rozhodovať spory medzi zmluvnými stranami týkajúce sa správneho výkladu Rýnskych dohôd (pozri body 22 a 23 vyššie), na účely týchto konaní možno predpokladať, že hlava II nariadenia č. 1408/71 sa neuplatní. Luxemburským osvedčeniam by sa preto nemala pripisovať o nič väčšia váha, než akémukoľvek inému osvedčenému vyhláseniu vystavenému príslušným orgánom členského štátu vo veci, ktorá nepatrí do pôsobnosti hlavy II nariadenia. Možnosť, že takéto vyhlásenie by mohlo mať z praktických dôvodov podobu formulára osvedčenia E 101, by nemala tento aspekt zatieniť.

46.

V prípade, že Súdny dvor rozhodne, že táto otázka patrí do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, pridržiavam sa odpovede, ktorú som navrhol v bode 41 vyššie.

47.

Prvá otázka vo veci C‑197/14 vyvoláva dôležité otázky týkajúce sa doktríny acte clair. Túto doktrínu, vzhľadom na rozsiahle množstvo literatúry týkajúcej sa tejto témy, netreba ďalej predstavovať. V prejednávanej veci sa od Súdneho dvora konkrétne požaduje výklad podmienky, že „vnútroštátny súd alebo tribunál musí byť presvedčený, že daná otázka je rovnako jasná súdom ostatných členských štátov ako aj Súdnemu dvoru“ ( 32 ). Základná otázka, ktorú položil Hoge Raad, znie nasledovne: je pre súd posledného stupňa nemožné opierať sa o doktrínu acte clair, keď súd nižšieho stupňa z rovnakého členského štátu položil Súdnemu dvoru rovnakú alebo podobnú otázku týkajúcu sa práva Únie?

48.

Hoge Raad sa obáva, že kladná odpoveď na prvú otázku vo veci C‑197/14 by znamenala, že najvyšší súd členského štátu, ktorý chce zrušiť rozsudok súdu nižšieho stupňa z dôvodu, že právo Únie vykladá inak než súd nižšieho stupňa, by bol v každom prípade taktiež povinný najprv požiadať Súdny dvor o názor na danú otázku.

49.

Pán van Dijk uvádza, že vo veci samej nie sú splnené podmienky doktríny acte clair. Podľa jeho názoru však stačí, aby súd posledného stupňa počkal, kým Súdny dvor odpovie na návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý mu predložil súd nižšieho stupňa. Grécka vláda a Komisia s jeho názorom v podstate súhlasia.

50.

Holandská vláda predpokladá, že samotná skutočnosť, že súd alebo tribunál členského štátu mohol Súdny dvor požiadať o usmernenie, automaticky neznamená, že ide o „rozumné pochybnosti“ v zmysle judikatúry. Nemecká vláda s týmto názorom v podstate súhlasí a okrem toho tvrdí, že do úvahy by sa mala vziať kvalita interpretačného názoru súdu nižšieho stupňa, a že by bolo neprijateľné, aby zjavne nesprávne stanovisko, ktoré prijal súd nižšieho stupňa, mohlo zastaviť procesnú efektívnosť, ktorú poskytuje doktrína acte clair.

51.

Hneď na začiatku by som pripomenul, že hlavným cieľom článku 267 tretieho odseku ZFEÚ je predísť tomu, aby sa v ktoromkoľvek členskom štáte zaviedla vnútroštátna judikatúra, ktorá nie je v súlade s pravidlami práva Únie. ( 33 ) Odráža sa to v znení článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, ktorý z jazykového hľadiska ponecháva vnútroštátnym súdom posledného stupňa malý manévrovací priestor.

52.

Rozsudok vo veci Cilfit a i. ( 34 ) však dal vnútroštátnym súdom posledného stupňa ako vrcholovým súdom zodpovedným za decentralizované uplatňovanie práva Únie ( 35 ) možnosť, za určitých okolností, prevziať na seba zodpovednosť za vyriešenie otázky týkajúcej sa práva Únie.

53.

Podmienky spojené s doktrínou acte clair vyžadujú na prvý pohľad odvahu. Základná podmienka, podľa ktorej „správne uplatňovanie práva [Únie] je také jednoznačné, že neexistuje priestor na rozumné pochybnosti o tom, akým spôsobom treba na nastolenú otázku odpovedať“, nie je naformulovaná voľne. Navyše táto podmienka je dvojnásobne podmienená. Po prvé vnútroštátny súd posledného stupňa „musí byť presvedčený, že daná otázka je rovnako jasná súdom ostatných členských štátov ako aj Súdnemu dvoru“. Po druhé musia sa zohľadniť charakteristické znaky práva Únie. ( 36 ) Krátko po zrodení doktríny acte clair to jedného autora viedlo k vyhláseniu, že ide o „jedinečne dôkladný“, „taktický ťah“ a nástroj „na zvýšenie a posilnenie kontroly zo strany [Súdneho dvora]“ ( 37 ).

54.

Dokonca z prostredia Súdneho dvora bol spôsob formulácie rozsudku vo veci Cilfit a i. ( 38 ) opísaný ako „hmlistý“ ( 39 ). Väčšia vlna kritiky sa však vzniesla vo vzťahu k samotnej povinnosti položiť prejudiciálnu otázku, ktorá doktrínu acte clair vytvára, a v zmysle ktorej sa má táto doktrína chápať. Napríklad je známy návrh generálneho advokáta Jacobsa vo veci, ktorá sa týkala otázky, či sa určité dámske odevy majú na colné účely klasifikovať ako pyžamá, aby sa táto povinnosť zásadne reformovala, a to prostredníctvom väčšej miery zdržanlivosti zo strany Súdneho dvora. ( 40 ) Generálny advokát Ruiz‑Jarabo zašiel tak ďaleko, že povinnosť položiť prejudiciálnu otázku prirovnal k legende o Sizyfovi. ( 41 ) Naopak, hoci generálny advokát Tizzano uznal, že kritériá acte clair nie sú neomylné, túto doktrínu obhajoval v jej pôvodnom znení. ( 42 )

55.

Zo širšej perspektívy sa však mnohé pochybnosti o právom uznávanej povinnosti položiť prejudiciálnu otázku postupom času našťastie odstránili. Aby som postupoval chronologicky, Súdny dvor ešte dávno pred rozsudkom vo veci Cilfit a i. ( 43 ) pohotovo objasnil, že článok 267 tretí odsek ZFEÚ má svoje medze. Vo veci Da Costa a i., ktorá sa týka najmä situácií, ktoré sú „v podstate totožné s otázkou, ktorá už bola predmetom konania o prejudiciálnej otázke v podobnej veci“, Súdny dvor rozhodol, že moc jeho rozhodnutí „môže povinnosť [položiť prejudiciálnu otázku] zbaviť jej účelu, a teda aj jej podstaty“ ( 44 ), čím uznal právnu hodnotu precedensu. To však nie je jediný rozsudok pred rozsudkom Cilfit a i., ktorý predstavuje rozumný výklad tejto povinnosti. ( 45 )

56.

Okrem toho, ako všetci vieme, keď o pár rokov neskôr generálny advokát Capotorti varoval Súdny dvor pred oslabením povinnosti položiť prejudiciálnu otázku z dôvodu uznania doktríny acte clair ( 46 ) ako otázky týkajúcej sa práva Únie, Súdny dvor nesúhlasil.

57.

Posledná vec ( 47 ) tiež svedčí o tom, že povinnosť položiť prejudiciálnu otázku sa postupom času pomaly, ale iste, oslabila, niektorí môžu povedať, že sa narušila. Vo veci Intermodal Transports Súdny dvor potvrdil, že skutočnosť, že správne orgány môžu zastávať iný názor, pokiaľ ide o správny prístup, ktorý sa má prijať v konaní pred súdom posledného stupňa, nevylučuje možnosť spoliehať sa na doktrínu acte clair. ( 48 )

58.

Je však pravda, že v prípade preskúmavania platnosti aktov prijatých inštitúciami Únie, Súdny dvor takýto flexibilný nebol. Napriek vyhraneným názorom svojho generálneho advokáta Súdny dvor vo veci Gaston Schul rozhodol, že dôvody, ktoré môžu vnútroštátny súd posledného stupňa zbaviť jeho povinnosti podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ sa nevzťahujú na otázky týkajúce sa platnosti aktov EÚ. ( 49 ) Bolo to tak napriek tomu, že Súdny dvor v predchádzajúcej veci rozhodol o neplatnosti obdobných ustanovení porovnateľného právnych predpisov Únie.

59.

Základ je teda pripravený, teraz budem skúmať otázku, ktorú Hoge Raad položil Súdnemu dvoru.

60.

Vzhľadom na postupné opätovné prispôsobovanie povinnosti položiť prejudiciálnu otázku v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, ako sa uvádza vyššie, si kladiem otázku, či by v súčasnosti nebolo vhodné, aby Súdny dvor takpovediac objasnil doktrínu acte clair.

61.

Osobne som pevne presvedčený, že nie je vylúčené, aby sa vnútroštátny súd posledného stupňa odvolával na doktrínu acte clair len z toho dôvodu, že súd nižšieho stupňa z rovnakého členského štátu položil Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa rovnakého alebo podobného sporu. Prečo to tak je objasňujú tri základné východiská.

62.

Po prvé zo štrukturálneho hľadiska sa časy od vynesenia rozsudku Cilfit a i. zásadne zmenili. V roku 1982 pozostávali Európske hospodárske spoločenstvá z 10 členských štátov so 7 oficiálnymi pracovnými jazykmi. V roku 2015 je však Únia sofistikovanejšou úniou s viac ako 28 právnymi systémami, s 24 oficiálnymi pracovnými jazykmi, s oveľa širším poľom pôsobnosti, a jasnou inováciou, ktorú priniesla Lisabonská zmluva, je väčší dôraz Únie na postavenie vnútroštátnych (najvyšších) súdov podľa článku 19 ods. 2 ZFEÚ. Ak by sme sa riadili prísnym výkladom judikatúry, existencia „pravej“ situácie acte clair by bola v najlepšom prípade rovnako pravdepodobná ako stretnutie s jednorožcom.

63.

Po druhé systém bŕzd a protiváh, ktorý sa vzťahuje k článku 267 tretiemu odseku ZFEÚ, sa tiež rozvinul. Komisia uznáva povinnosť dohliadať na spôsob, akým vnútroštátne súdy posledného stupňa využívajú doktrínu acte clair. ( 50 ) Okrem toho rozsudok Cilfit a i. sa vyniesol takmer o desaťročie skôr než rozsudok vo veci Francovich a i. ( 51 ) Vec Köbler ( 52 ) bola o dobrých 20 rokov neskôr. V súčasnosti sa pred Súdnym dvorom ( 53 ) a Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ( 54 ) pravidelne prejednávajú veci týkajúce sa údajného porušenia povinnosti položiť prejudiciálnu otázku v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ.

64.

Po tretie jednoducho je pravda, že vnútroštátne súdy posledného stupňa v praxi nevylučujú využívanie doktríny acte clair (explicitne alebo implicitne), a to aj keď rozhodnutia, voči ktorým boli podané odvolania, alebo menšina orgánu, ktorý rozhodol, vyjadrujú názorové rozdiely. ( 55 ) Vzhľadom na uvedené by som považoval za nerozumné, aby Súdny dvor presadzoval najužší z výkladov pôsobnosti podmienok, ktoré sa spájajú s touto doktrínou. Ak by tak urobil, bolo by to zrejme v rozpore s realitou, ako aj s duchom spolupráce, ktorou sa vzťah medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi (najvyššími) súdmi vyznačuje.

65.

Keď sa vrátime k prejednávanej otázke, od Súdneho dvora sa nepožadovalo, aby objasnil pojmy „pochybnosti“ (tobôž nie „rozumné pochybnosti“) alebo „jasnosť“. Zo znenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑197/14 vyplýva, že Hoge Raad nemá žiadne pochybnosti, čo sa týka prístupu, ktorý sa má prijať v konaní, ktoré pred ním prebieha. ( 56 ) Od Súdneho dvora sa jednoducho požaduje, aby objasnil, či skutočnosť, že súd nižšieho stupňa vyjadruje pochybnosti, v konečnom dôsledku znamená, že z toho dôvodu musí byť aj súd posledného stupňa na pochybách. Účinkom váhania súdu nižšieho stupňa by bolo prinajmenšom to, že samotný súd posledného stupňa by už viac nemohol prevziať zodpovednosť za vyriešenie otázky týkajúcej sa práva Únie.

66.

Ako však už skôr uviedla generálna advokátka Stix‑Hackl, jasnosti správneho výkladu vo všeobecnosti neodporuje skutočnosť, že ustanovenie môže byť jasne chápané dvoma spôsobmi. ( 57 )

67.

Ako som porozumel, na výraz „vnútroštátny súd alebo tribunál musí byť presvedčený, že otázka je rovnako jasná súdom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru“, by sa malo hľadieť rovnako ako na ďalšie kvalifikačné znaky, ktoré Súdny dvor uviedol v rozsudku Cilfit a i. (pozri bod 53 vyššie). Túto podmienku preto nemožno chápať absolútne. Treba ju skôr chápať v tom zmysle, že sudcovia súdu posledného stupňa, ktorí o danej veci rozhodujú, musia byť vo svojich mysliach presvedčení o tom, že ostatní sudcovia by s nimi súhlasili. Rozumiem tomu tak, že okolnosti uvedené v bodoch 16 až 20 rozsudku vo veci Cilfit a i. predstavujú „súbor nástrojov“ na určenie, či môžu existovať rozumné pochybnosti. Treba ich chápať skôr ako varovné znamenia než ako prísne kritériá a v rámci nestranného výkladu im nepripisovať iný než bežný význam. ( 58 ) Takže na rozdiel od niektorých autorov ( 59 ) nie som schopný vykladať rozsudok Cilfit a i. v tom zmysle, že uvádza, že rozumné pochybnosti možno objektívne určiť len poukázaním na rozdiely v interpretačnom názore medzi členmi justície. Vec Cilfit a i. sa vskutku týkala situácie, keď sa vnútroštátny súd posledného stupňa Súdneho dvora pýtal, či je vôbec mysliteľné, aby neexistovala povinnosť položiť Súdnemu dvoru nevyriešenú otázku týkajúcu sa práva Únie. Po tom, ako Súdny dvor na túto otázku odpovedal z principiálneho hľadiska kladne, pokúsil sa určiť podmienky, ktoré sú s jeho rozhodnutím spojené, tak, aby sa zabránilo vzniku justičného sporu. Na druhej strane rozsudok Cilfit a i. neposkytuje žiadne závery, ktoré by bolo treba vyvodiť, ak by justičný spor v skutočnosti vznikol, ako to je v prejednávaných veciach.

68.

V tomto zmysle sa mi zdá byť menej dôležité, či môže prípadný spor vyvolať sudca z iného členského štátu alebo sudca z toho istého členského štátu. Koniec koncov Súdny dvor zdôraznil „riziko odchýlok v súdnych rozhodnutiach v rámci Spoločenstva“ ( 60 ), ktoré – vzhľadom na osobitný cieľ článku 267 tretieho odseku ZFEÚ zabrániť vzniku súboru vnútroštátnej judikatúry, ktorá nie je v súlade s pravidlami práva Spoločenstva, v ktoromkoľvek členskom štáte – by a priori zahŕňalo vnútroštátnu situáciu. Iný názor by vlastne nemal veľký zmysel vzhľadom na členské štáty, v rámci ktorých sa uplatňujú odlišné právne systémy, ako napríklad v Spojenom kráľovstve. Okrem toho, hoci sa s nimi v kontexte článku 267 ZFEÚ samozrejme nezaobchádza rovnako, zdá sa byť žiaduce prijať jednotný prístup vo vzťahu medzi vnútroštátnymi súdmi nižšieho stupňa a súdmi posledného stupňa: ak súd nižšieho stupňa nie je viazaný rozhodnutím vnútroštátneho súdu posledného stupňa, ktoré je podľa súdu nižšieho stupňa v rozpore s právom Únie, ( 61 ) prečo by mal byť potom vnútroštátny súd posledného stupňa viazaný rozdielnym názorom, ktorý vyjadruje súd nižšieho stupňa?

69.

Môj názor sa teda v podstate zostručňuje k tomuto: ak si je vnútroštátny súd posledného stupňa natoľko istý svojím vlastným výkladom, aby na seba prevzal zodpovednosť (a možno vinu) za vyriešenie otázky týkajúcej sa práva Únie bez pomoci Súdneho dvora, mal by mať na to právny nárok. V takej situácii však existuje malý háčik: možnosť podať proti členskému štátu súdu posledného stupňa žalobu pre porušenie povinnosti položiť prejudiciálnu otázku alebo nesprávne uplatňovanie práva Únie. Je to riziko, ktoré musí znášať sám tento súd. ( 62 )

70.

Hoci si nemyslím, že pochybnosť, ktorú vyjadril súd nižšieho stupňa toho istého členského štátu, vylučuje možnosť využitia acte clair, prvá otázka Hoge Raad, tak ako je sformulovaná, poukazuje na možnosť, že by sa od neho samotného mohlo požadovať položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, alebo že by možno musel počkať na výsledok nezávislého konania o prejudiciálnej otázke, ktoré začalo na návrh súdu nižšieho stupňa týkajúceho sa, povedal by som, v podstate rovnakej otázky o práve Únie.

71.

Takáto situácia sa vyznačuje určitými osobitosťami. Samozrejme, napriek návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal súd nižšieho stupňa, môže súd posledného stupňa stále zastávať názor, že neexistujú žiadne rozumné pochybnosti o správnom prístupe, a že nie je potrebné trpezlivo čakať, kým Súdny dvor v danej veci rozhodne, čo môže trvať značný čas. Tento názor dokážem pochopiť.

72.

Stále však ostáva otvorená otázka, či sa za takýchto okolností môže na základe povinnosti vnútroštátnych súdov posledného stupňa konať v lojálnej spolupráci so Súdnym dvorom, ktorá je zakotvená v článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ, požadovať od súdu posledného stupňa, aby počkal na rozhodnutie Súdneho dvora. Hoci ide o zriedkavú príležitosť, aby sa rozumné uplatňovanie doktríny acte clair vnímalo odlišne od vnímania Súdneho dvora, toto riziko nemožno úplne vylúčiť.

73.

Napriek tomu povinnosť lojálnej spolupráce neposkytuje jasný právny základ, z ktorého by som mohol odvodiť povinnosť počkať na výsledok konania pred Súdnym dvorom. Koniec koncov otázka položená súdom nižšieho stupňa napríklad vôbec nemusí patriť do právomoci Súdneho dvora alebo môže byť vyhlásená za zjavne neprípustnú napríklad z dôvodu, že nespĺňa minimálne požiadavky stanovené v rokovacom poriadku. Spor sa taktiež môže urovnať zmierom v priebehu konania pred Súdnym dvorom. Požiadavka, aby súd posledného stupňa prerušil konanie, by preto zjavne ohrozila procesnú efektívnosť, ako aj rýchly výkon spravodlivosti. Vzhľadom na rozsudok vo veci Köbler by som však v tejto súvislosti nevylúčil možnosť, že za určitých okolností by mohlo byť múdrejšie počkať na rozsudok Súdneho dvora.

74.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Gerechtshof te ’s‑Hertogenbosch a Hoge Raad (Holandsko) takto: