1.

Patria spory týkajúce sa pracovných zmlúv na dobu určitú, ktoré niekoľko rokov opakovane uzatvára riaditeľ európskej školy s učiteľmi tejto školy zamestnanými na čiastočný úväzok, do právomoci súdov v štáte sídla uvedenej školy alebo do právomoci Rady pre sťažnosti európskych škôl podľa článku 27 ods. 2 Dohovoru o štatúte európskych škôl uzavretého v Luxemburgu 21. júna 1994 ( 2 ) medzi členskými štátmi a Európskymi spoločenstvami (ďalej len „dohovor z roku 1994“)?

2.

To je v podstate predmet prejudiciálnych otázok, ktoré predložil Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko) v rámci dvoch konaní medzi Europäische Schule München (Európska škola v Mníchove) a dvomi jej učiteľkami na čiastočný úväzok, pani Obertovou a pani O’Learyovou, ktoré vykonávali túto činnosť od roku 1998, resp. 2003, a to na základe zmlúv na dobu určitú uzatvorených na jeden rok, ktoré riaditeľ tejto školy pravidelne predlžoval na základe Pracovného poriadku učiteľov európskych škôl na čiastočný úväzok prijatých do zamestnania od 1. septembra 1994 do 31. augusta 2011, ktorý schválila Najvyššia rada európskych škôl (ďalej len „pracovný poriadok učiteľov na čiastočný úväzok“) ( 3 ).

3.

Dvomi žalobami podanými na Arbeitsgericht München (Pracovný súd v Mníchove) pani Oberto a pani O’Leary napadli obmedzenie svojich pracovných zmlúv na dobu jedného roka, pričom platnosť poslednej z nich skončila v auguste 2011. Žalobkyne pred Arbeitsgericht München tvrdia, že právomoc rozhodnúť o platnosti časového obmedzenia ich pracovného pomeru s Europäische Schule majú nemecké súdy. Europäische Schule naopak tvrdí, že nepodlieha nemeckému právnemu poriadku, keďže spor vo veci samej patrí do výhradnej právomoci Rady pre sťažnosti európskych škôl.

4.

Arbeitsgericht München vyhlásil medzitýmnym rozsudkom žalobu za prípustnú, čo bolo potvrdené aj v odvolacom konaní. V rámci konania o opravnom prostriedku „Revision“, ktorý podala Europäische Schule München, sa Bundesarbeitsgericht pýta na výklad článku 27 ods. 2 prvej vety dohovoru z roku 1994.

5.

Za týchto okolností Bundesarbeitsgericht rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

6.

Tieto otázky boli predmetom písomných pripomienok účastníkov konania vo veci samej, ako aj Európskej komisie. Títo účastníci konania boli tiež ústne vypočutí na pojednávaní 15. mája 2014.

7.

Europäische Schule München vo svojich písomných pripomienkach spochybnila právomoc Súdneho dvora odpovedať na prejudiciálne otázky z dôvodu medzinárodnej povahy dohovoru z roku 1994. Hoci Europäische Schule München na pojednávaní správne vzala túto námietku späť, táto otázka, ktorá sa navyše týka verejného poriadku, si zaslúži určitú pozornosť.

8.

Je pravda, že európske školy, ktorých cieľom je zabezpečiť spoločné vzdelávanie detí zamestnancov inštitúcií Európskej únie od predškolského po stredoškolský stupeň ( 4 ), sa v čase svojho založenia riadili Štatútom európskej školy podpísaným v Luxemburgu 12. apríla 1957 ( 5 ) a Protokolom o založení európskych škôl s odkazom na štatút európskych škôl, podpísaným 13. apríla 1962 ( 6 ), ktoré uzavrelo šesť členských štátov zakladajúcich Európske spoločenstvá, pričom samotné Európske spoločenstvá k nim nepristúpili.

9.

Súdny dvor vyvodil z medzivládnej povahy štatútu z roku 1957 svoj nedostatok právomoci vykladať ustanovenia tohto štatútu jednak v kontexte návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj v kontexte konania podľa článku 226 ES, ktoré sa týka konštatovania nesplnenia povinností členským štátom, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy o ES. ( 7 ) Keďže totiž tento štatút uzavreli výlučne členské štáty, nebol súčasťou práva Spoločenstva. ( 8 )

10.

Štatút z roku 1957 a protokol o založení európskych škôl však boli zrušené a nahradené dohovorom z roku 1994 v súlade s článkom 34 tohto dohovoru.

11.

Dohovor z roku 1994 pritom uzatvorili nielen členské štáty, ale aj Európske spoločenstvá, ktorých účasť bola predmetom rozhodnutia Rady 94/557/ES, Euratom zo 17. júna 1994, ktorým sa Európske spoločenstvo a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu splnomocňujú na podpísanie a uzavretie Dohovoru o štatúte Európskych škôl ( 9 ).

12.

Tento dohovor je teda dohodou, ktorú uzavrela Rada Európskej únie, čo znamená, že pokiaľ ide o Európsku úniu v súčasnosti, je súčasťou jej právneho poriadku odo dňa nadobudnutia účinnosti tejto dohody, t. j. od 1. októbra 2002. Z toho vyplýva, že Súdny dvor má právomoc rozhodovať v prejudiciálnom konaní o výklade ustanovení dohovoru z roku 1994. ( 10 )

13.

Toto posúdenie nevyvracia ani rozsudok Miles a i. ( 11 ), ktorý sa netýkal povahy dohovoru z roku 1994 s ohľadom na právny poriadok Únie, ale kvalifikácie Rady pre sťažnosti európskych škôl ako „súdneho orgánu členského štátu“ v zmysle článku 267 ZFEÚ.

14.

Dodávam, že právomoc Súdneho dvora odpovedať v prejudiciálnom konaní na otázky, ktoré mu položil vnútroštátny súd v súvislosti s výkladom ustanovení dohovoru z roku 1994, sa podľa môjho názoru vzťahuje aj na akty prijaté na základe týchto ustanovení a akty, na ktoré tieto ustanovenia odkazujú, najmä na účely pochopenia rozsahu ich pôsobnosti. Tieto akty totiž umožňujú vykladať presný rozsah pôsobnosti uvedených ustanovení. Tieto akty nevyhnutne tvoria jeden celok s uvedenými ustanoveniami, a preto ich Súdny dvor nemôže opomínať.

15.

Ako vyplynie z ďalej uvedených úvah týkajúcich sa odpovede, ktorá sa má poskytnúť na prejudiciálne otázky, v prejednávanej veci medzi tieto akty patrí pracovný poriadok učiteľov na čiastočný úväzok, čo je akt so všeobecnou pôsobnosťou prijatý Najvyššou radou európskych škôl, ktorá je spoločným hlavným rozhodovacím orgánom týchto škôl, zloženým najmä zo zástupcov členských štátov a Komisie. ( 12 ) Navyše aj samotný vnútroštátny súd si je vedomý potreby takéhoto postupu, keď vo svojej štvrtej prejudiciálnej otázke výslovne odkazuje na pracovný poriadok učiteľov na čiastočný úväzok na účely výkladu článku 27 ods. 2 dohovoru z roku 1994.

16.

Keďže podľa môjho názoru niet pochýb o právomoci Súdneho dvora odpovedať na otázky nastolené vnútroštátnym súdom, treba teraz preskúmať tieto otázky, ktoré sa všetky týkajú v podstate toho, či sa má článok 27 ods. 2 dohovoru z roku 1994 vykladať v tom zmysle, že je vylúčené, aby vnútroštátny súd ako súdny orgán štátu, v ktorom má Europäische Schule München sídlo, mal právomoc prejednávať a rozhodovať o opravných prostriedkoch, ktoré naň podali pani Oberto a pani O’Leary, z dôvodu, že tieto opravné prostriedky mali byť v súlade s uvedeným článkom podané na Radu pre sťažnosti európskych škôl.

17.

Zatiaľ čo dohovor z roku 1957 nezaviedol nijaký osobitný mechanizmus riešenia sporov medzi osobami, na ktoré sa vzťahoval, a európskymi školami, dohovor z roku 1994 zriadil Radu pre sťažnosti s „presne stanovenými právomocami“ s cieľom „poskytnúť primeranú právnu ochranu proti konaniu Najvyššej rady alebo správnych rád [uvedených škôl]“ v prospech „vyučujúcich zamestnancov, ako aj iných osôb, na ktoré sa vzťahuje“ štatút týchto škôl. ( 13 )

18.

V znení prvej prejudiciálnej otázky sa uvádzajú dve kategórie zamestnancov európskych škôl, a to jednak vyučujúci zamestnanci a jednak administratívni a pomocní zamestnanci.

19.

Pokiaľ ide o právomoc Rady pre sťažnosti európskych škôl, z článku 27 ods. 2 prvého pododseku dohovoru z roku 1994 vyplýva, že Rada pre sťažnosti má právomoc v prvej a poslednej inštancii, ak boli vyčerpané všetky správne postupy, v „akomkoľvek spore týkajúcom sa uplatňovania tohto dohovoru na všetky osoby, na ktoré sa tento dohovor vzťahuje, s výnimkou administratívnych a pomocných zamestnancov, a spore týkajúcom sa zákonnosti akéhokoľvek aktu založeného na dohovore [z roku 1994] alebo predpisov prijatých podľa tohto dohovoru, ktoré by nepriaznivo pôsobili na osoby na strane Najvyššej rady, správnej rady [tohto dohovoru proti týmto osobám Najvyššou radou, alebo správnou radou – neoficiálny preklad] škôl pri výkone ich právomocí, ktoré sú špecifikované týmto dohovorom“.

20.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že pôsobnosť ratione personae Rady pre sťažnosti európskych škôl sa vzťahuje na spory medzi osobami, na ktoré sa vzťahuje dohovor z roku 1994, s výnimkou sporov, ktoré sa týkajú administratívnych a pomocných zamestnancov.

21.

Z toho vyplýva, že spory medzi administratívnymi a pomocnými zamestnancami a európskymi školami patria do právomoci súdov v štáte sídla týchto škôl.

22.

Tento výklad potvrdzuje predovšetkým článok 27 ods. 7 dohovoru z roku 1994, podľa ktorého „iné spory, v ktorých sú [európske] školy zúčastnenou stranou“, teda tie, ktoré nepatria do výhradnej a presne stanovenej právomoci Rady pre sťažnosti, „patria do právomoci vnútroštátnych súdov“.

23.

Tento výklad podporuje aj článok 36 Pracovného poriadku administratívnych a pomocných zamestnancov európskych škôl schválený Najvyššou radou v Lisabone 17. a 18. apríla 2007, podľa ktorého iba tieto súdy majú právomoc rozhodovať v súdnych konaniach o sporoch medzi administratívnymi a pomocnými zamestnancami a európskou školou, ktoré sa týkajú zákonnosti aktu, ktorým sa uplatňuje pracovný poriadok týchto zamestnancov a ktorý na nich nepriaznivo pôsobí. ( 14 )

24.

Naopak podľa článku 27 ods. 2 prvého pododseku dohovoru z roku 1994 spory medzi vyučujúcimi zamestnancami a európskymi školami patria do výhradnej právomoci Rady pre sťažnosti európskych škôl.

25.

Takéto konštatovanie však nemôže postačovať pre odpoveď na problematiku predloženú vnútroštátnym súdom v súvislosti so spormi medzi európskou školou a jej učiteľmi na čiastočný úväzok.

26.

Po prvé, z ustanovení dohovoru z roku 1994 vyplýva, že kategória „vyučujúcich zamestnancov“ alebo „učiteľov“ uvedená v tomto dohovore nezahŕňa stricto sensu učiteľov na čiastočný úväzok.

27.

Z článku 3 ods. 2 dohovoru z roku 1994 totiž vyplýva, že vyučovanie zabezpečujú učitelia pridelení alebo vyslaní členskými štátmi, teda učitelia, ktorí patria do vzdelávacieho systému príslušných členských štátov a počas doby svojho vyslania alebo pridelenia do európskych škôl si bezpodmienečne zachovávajú právo na postup v zamestnaní a dôchodkové nároky zaručené ich vnútroštátnymi predpismi v zmysle článku 12 ods. 4 písm. a) tohto dohovoru. ( 15 )

28.

Navyše článok 27 ods. 2 druhý pododsek dohovoru z roku 1994 rozlišuje medzi „služobnými predpismi pre učiteľský zbor“ prijatými Najvyššou radou ( 16 ) podľa článku 12 ods. 1 tohto dohovoru a „podmienkami zamestnávania učiteľov na čiastočný úväzok“.

29.

Učitelia na čiastočný úväzok teda nepatria ani do kategórie „administratívnych a pomocných zamestnancov“ škôl, ani do kategórie „vyučujúcich zamestnancov“ v zmysle ustanovení dohovoru z roku 1994.

30.

Podľa môjho názoru patria skôr do kategórie iných „osôb, na ktoré sa vzťahuje“ tento dohovor, ktorých spory s európskymi školami musia byť v zásade postúpené Rade pre sťažnosti európskych škôl na základe článku 27 ods. 2 prvého pododseku dohovoru z roku 1994.

31.

Po druhé však treba pripomenúť, že článok 27 ods. 2 druhý pododsek dohovoru z roku 1994 presne odkazuje na „podmienky zamestnávania učiteľov na čiastočný úväzok“ na účely stanovenia „podmienok a podrobnejších pravidiel týkajúcich sa“ konaní pred uvedenou Radou pre sťažnosti.

32.

Podmienky zamestnávania učiteľov na čiastočný úväzok sú spísané v Pracovnom poriadku učiteľov na čiastočný úväzok prijatom Najvyššou radou, ktorým sa riadia aj pracovné vzťahy medzi Europäische Schule München a pani Obertovou a pani O’Learyovou v sporoch vo veci samej.

33.

Z tohto pracovného poriadku vyplýva, že učitelia na čiastočný úväzok sú prijímaní na účely riešenia určitých situácií s cieľom poskytnúť službu zodpovedajúcu dočasnej potrebe a ich pracovné zmluvy sa uzatvárajú na jeden rok. ( 17 )

34.

Okrem toho, zatiaľ čo článok 3.2 pracovného poriadku učiteľov na čiastočný úväzok spresňuje, že „na učiteľov prijatých riaditeľom“ sa vzťahuje viacero ustanovení Pracovného poriadku zamestnancov pridelených do európskych škôl, vrátane článku 80 tohto pracovného poriadku, ktorý sa týka konania pred Radou pre sťažnosti európskych škôl, článok 3.4 Pracovného poriadku učiteľov na čiastočný úväzok nazvaný „Právna úprava štátu sídla školy“ uvádza, že „podmienky zamestnávania a prepúšťania učiteľov na čiastočný úväzok… sa riadia právnou úpravou štátu sídla školy v oblasti pracovnoprávnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia a daní, bez toho, aby boli dotknuté predchádzajúce ustanovenia. Právomoc riešiť prípadné spory majú súdy v mieste sídla školy“.

35.

Článok 3.4 Pracovného poriadku učiteľov na čiastočný úväzok tak na základe odkazu na podmienky a podrobnejšie pravidlá stanovené podmienkami zamestnávania učiteľov na čiastočný úväzok, ktorý je uvedený v článku 27 ods. 2 druhom pododseku dohovoru z roku 1994, obmedzuje rozsah pôsobnosti Rady pre sťažnosti európskych škôl a konania pred touto radou spôsobom, ktorý je potrebné vymedziť.

36.

Europäische Schule München sa odkazom na rozhodnutie Rady pre sťažnosti z 21. augusta 2012 vo veci 12/12 (ďalej len „rozhodnutie vo veci 12/12“) uvedeným vo svojich písomných pripomienkach v podstate domnieva, že právomoc Rady pre sťažnosti európskych škôl sa na základe článku 3.2 Pracovného poriadku učiteľov na čiastočný úväzok vzťahuje na všetky pracovnoprávne spory medzi učiteľom na čiastočný úväzok a európskou školou.

37.

Hoci je zjavné, že posúdenia uvedenej Rady pre sťažnosti nemôžu byť pre Súdny dvor záväzné, záver, ktorý Europäische Schule München vyvodzuje z rozhodnutia vo veci 12/12, musí byť podľa môjho názoru sformulovaný oveľa presnejšie, a to z dvoch dôvodov.

38.

Treba jednak zdôrazniť, že v uvedenej veci bola Rada pre sťažnosti európskych škôl vyzvaná na to, aby rozhodla o zákonnosti rozhodnutia riaditeľa Europäische Schule München, ktorým jednému zo svojich učiteľov na čiastočný úväzok odmietol zaplatiť nadčasové hodiny dozoru. Rada pre sťažnosti zamietla sťažnosť ako neprípustnú hlavne z dôvodu, že podaniu sťažnosti nepredchádzalo konanie pred podaním žaloby stanovené pracovným poriadkom. ( 18 ) Ako však jasne preukazuje predmet sporu aj subsidiárne odôvodnenie rozhodnutia Rady pre sťažnosti vo veci samej, sťažnosť sa týkala podmienok odmeňovania učiteľov na čiastočný úväzok a nie ich „podmienok zamestnávania a prepúšťania“ v zmysle článku 3.4 Pracovného poriadku učiteľov na čiastočný úväzok.

39.

Je tiež pravda, že Rada pre sťažnosti európskych škôl ešte predtým, ako vyhlásila sťažnosť za neprípustnú, nezabudla uviesť, že má právomoc prejednávať a rozhodovať o takomto opravnom prostriedku vzhľadom na odkaz na článok 80 Pracovného poriadku pridelených zamestnancov uvedený v článku 3.2 Pracovného poriadku učiteľov na čiastočný úväzok, pričom tento článok 3.2 „má prednosť pred [článkom] 3.4 pracovného poriadku [učiteľov na čiastočný úväzok], ktorý zavádza právomoc súdu v štáte sídla, ktorým je v prejednávanej veci Arbeitsgericht München, ale ‚bez toho, aby boli dotknuté predchádzajúce ustanovenia‘, to jest subsidiárne“. ( 19 ) Pri všetkej úcte k uvedenej Rade pre sťažnosti však zo znenia článku 3.4 Pracovného poriadku učiteľov na čiastočný úväzok, ktoré je uvedené v bode 34 týchto návrhov, zjavne vyplýva, že výraz „bez toho, aby boli dotknuté predchádzajúce ustanovenia“, ktorý je použitý v závere prvej vety tohto článku, nijako nesúvisí s druhou vetou tohto článku, ktorá sa týka právomoci súdov v mieste sídla „riešiť prípadné spory“.

40.

Výraz „bez toho, aby boli dotknuté predchádzajúce ustanovenia“, ktorý je uvedený v prvej vete článku 3.4 Pracovného poriadku učiteľov na čiastočný úväzok, sa týka výlučne „podmienok zamestnávania a prepúšťania učiteľov na čiastočný úväzok“ a možno ho teda chápať iba ako výraz, ktorý sa vzťahuje len na vecné a nie na procesné podmienky stanovené inými ustanoveniami Pracovného poriadku učiteľov na čiastočný úväzok.

41.

Tento prístup je podľa mňa v súlade s už zdôrazneným cieľom dohovoru z roku 1994, ktorým je striktné vymedzenie právomoci Rady pre sťažnosti európskych škôl bez nadmerného zasahovania do zostatkovej právomoci súdov v štáte sídla školy tak, ako vyplýva z článku 27 ods. 7 tohto dohovoru.

42.

Aby sa rozptýlili akékoľvek nejasnosti v tejto súvislosti, s ohľadom na všetky tieto úvahy je zrejmé, že nemožno prijať ani všeobecné tvrdenie Europäische Schule München, týkajúce sa súdnej imunity, ktorú podľa nej európske školy ako medzinárodné organizácie majú pred vnútroštátnymi súdmi. ( 20 )

43.

Dohovor z roku 1994 a akty prijaté na základe tohto dohovoru totiž dostatočne preukazujú vôľu zmluvných strán zabezpečiť vyvážené rozdelenie právomocí medzi Radu pre sťažnosti európskych škôl a súdy v štáte sídla škôl a nie umožniť týmto školám využívať úplnú imunitu pred vnútroštátnymi súdmi vrátane oblasti zamestnanosti, a to tak pokiaľ ide o zamestnancov podieľajúcich sa na zabezpečení hlavnej funkcie európskych škôl, teda na vzdelávaní, ako aj o zamestnancov, ktorí sa na vzdelávaní podieľajú len doplnkovo alebo nepriamo.

44.

Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že právomoc Rady pre sťažnosti európskych škôl sa vzťahuje na spory medzi učiteľom na čiastočný úväzok a európskou školou, s vylúčením sporov týkajúcich sa podmienok zamestnávania a prepúšťania týchto zamestnancov na základe článku 27 ods. 2 druhého pododseku dohovoru z roku 1994 v spojení s článkom 3.4 Pracovného poriadku učiteľov na čiastočný úväzok, ako aj iných sporov, ktorých sú školy účastníkmi, osobitne sporov týkajúcich sa občianskoprávnej a trestnoprávnej zodpovednosti v zmysle článku 27 ods. 7 dohovoru z roku 1994.

45.

Keďže v prejednávanej veci sa spory vo veci samej týkajú opakovaného uzatvárania zmlúv na jeden rok, ( 21 ) a teda podstatnej podmienky zamestnávania učiteľov na čiastočný úväzok, patria do právomoci súdov v mieste sídla Europäische Schule München na základe článku 3.4 Pracovného poriadku učiteľov na čiastočný úväzok.

46.

Uznanie takejto právomoci súdov v mieste sídla európskych škôl sa mi zdá správne a odôvodnené o to viac, že z hľadiska vecného práva umožňuje zabezpečiť aj primeranú ochranu práv učiteľov na čiastočný úväzok, pokiaľ ide o podmienky ich zamestnávania a prepúšťania, pričom niet nijakých pochýb, že táto ochrana nie je v rámci systému súdnych opravných prostriedkov zavedeného dohovorom z roku 1994 nijako zaručená, a to aj napriek existencii Pracovného poriadku učiteľov na čiastočný úväzok.

47.

Pripomínam, že podľa judikatúry občan členského štátu, ktorý vykonáva zamestnanie v medzinárodnej organizácii v inom členskom štáte, nestráca postavenie pracovníka v zmysle článku 45 ZFEÚ. ( 22 ) Uznanie a zachovanie tohto postavenia je ešte dôležitejšie, pokiaľ sa na dotknuté osoby, rovnako ako na učiteľov na čiastočný úväzok prijatých do zamestnania európskymi školami, do veľkej miery vzťahujú právne predpisy štátu, v ktorom má sídlo dotknutá medzinárodná organizácia, platné v oblasti zamestnanosti a pracovných predpisov, ako aj v oblasti sociálneho zabezpečenia a zdaňovania príjmov zo zamestnania.

48.

Treba tiež zdôrazniť, že pani Oberto a pani O’Leary sa svojimi žalobami podanými na súdy v mieste sídla Europäische Schule München v podstate domáhajú priznania ochrany podľa nemeckých právnych predpisov, ktorými sa preberá smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUS, UNICE a CEEP ( 23 ), najmä doložka 5 bod 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzatvorenej 18. marca 1999 (ďalej len „rámcová dohoda“), ktorá je uvedená v prílohe tejto smernice.

49.

Cieľom uvedenej doložky je realizovať jeden z cieľov sledovaných rámcovou dohodou, a to ohraničiť opakované využívanie pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, považované za potenciálny zdroj zneužívania pracovníkov, tak, že sa stanoví určitý počet minimálnych ochranných opatrení určených na zabránenie neistote v postavení zamestnancov. ( 24 )

50.

Smernica 1999/70 tak v úsilí predísť zneužívaniu opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú ukladá členským štátom povinnosť účinne a záväzne prijať najmenej jedno z troch opatrení, ktoré sú vymenované v doložke 5 bode 1 písm. a) až c) rámcovej dohody a ktoré sa týkajú objektívnych dôvodov na obnovovanie takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov, maximálnej dĺžky platnosti takýchto zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov a počtu ich obnovení. ( 25 )

51.

Článok 2 druhý odsek smernice 1999/70 na tento účel najmä požaduje, aby sa členské štáty mohli „kedykoľvek“ zaručiť za výsledky, ktorých dosiahnutie táto smernica ukladá.

52.

Okrem toho súd Únie tiež uznal, že doložka 5 bod 1 rámcovej dohody, ktorá sa vykonáva smernicou 1999/70, je osobitným vyjadrením zásady zákazu zneužitia práva, ktorá je všeobecnou zásadou práva, takže vo vzťahoch medzi inštitúciami Únie a ich zamestnancami prijatými na dobu určitú sa musia ustanovenia uplatniteľné na týchto zamestnancov vykladať čo možno najviac v súlade s účelmi a minimálnymi požiadavkami rámcovej dohody a napokon aj so zásadou zákazu zneužitia práva. ( 26 )

53.

Zamestnanci prijatí do zamestnania na dobu určitú zamestnávateľom členského štátu, ako aj inštitúciami Únie, tak musia mať možnosť využívať spoločný základ minimálnych požiadaviek stanovených doložkou 5 bodom 1 rámcovej dohody, ktorá sa vykonáva smernicou 1999/70 alebo zásadou zákazu zneužitia práva, ktorá je osobitne vyjadrená v uvedenej doložke.

54.

Členské štáty a Únia, ktoré ako pripomínam sú jedinými zmluvnými stranami dohovoru z roku 1994, nemohli mať oprávnene v úmysle upustiť od zabezpečenia tohto spoločného základu pre pracovníkov Únie, keď medzi sebou uzatvárali dohovor z roku 1994, pričom navyše na režim, do ktorého patria uvedení pracovníci, rovnako ako aj učitelia európskych škôl na čiastočný úväzok, sa do veľkej miery vzťahujú právne predpisy členského štátu, v ktorom majú tieto školy sídlo.

55.

Komisia na pojednávaní napokon nepoprela, že minimálne požiadavky stanovené doložkou 5 bodom 1 rámcovej zmluvy, ktorá sa vykonáva smernicou 1999/70, sa môžu uplatňovať v pracovnoprávnych vzťahoch medzi európskymi školami a ich učiteľmi na čiastočný úväzok, ale v podstate sa obmedzila iba na tvrdenie, že Pracovný poriadok učiteľov na čiastočný úväzok prijatý na základe dohovoru z roku 1994 nebol prispôsobený vývoju v právnej úprave, ktorý vyplýva z doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody ako osobitného vyjadrenia zásady zákazu zneužitia práva.

56.

Dohovor z roku 1994 ako akt Únie sa však má vykladať vo svetle všeobecnej zásady zákazu zneužitia práva, ktorej osobitným vyjadrením v oblasti pracovnoprávnych vzťahov v rámci Únie je doložka 5 bod 1 rámcovej dohody, ktorá sa vykonáva smernicou 1999/70 a ktorá vyžaduje prijatie minimálnych opatrení na zamedzenie zneužívania vyplývajúceho z opakovaného využívania pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.

57.

Treba však konštatovať, že ustanovenia dohovoru z roku 1994 nezaručujú, že sa na takýto spoločný základ minimálnych opatrení vychádzajúci z práva Únie možno bez akýchkoľvek pochybností účinne odvolávať pred súdnym orgánom zriadeným týmto dohovorom aj napriek tomu, že učitelia európskych škôl na čiastočný úväzok majú postavenie pracovníka v zmysle článku 45 ZFEÚ.

58.

Rada pre sťažnosti európskych škôl už totiž z dôvodu, že európske školy sú systémom spolupráce „jediným svojho druhu“ zavedeným dohovorom z roku 1994 a majú postavenie orgánu medzinárodnej organizácie, ( 27 ) rozhodla, že ako také nemôžu byť právne viazané medzinárodnými zmluvami vrátane práva Únie, ktorých nie sú zmluvnými stranami. ( 28 )

59.

Je pravda, že uvedená Rada pre sťažnosti tvrdí, že je pripravená uznať, že základné alebo dokonca všeobecné zásady, na ktoré tieto zmluvy odkazujú a ktoré sú bežne uznávané tak v právnom poriadku Únie, ako aj v právnych poriadkoch členských štátov, „môžu“ slúžiť ako usmernenie pre konanie orgánov európskych škôl popri ich vlastných právnych normách. ( 29 )

60.

Nič to však nemení na skutočnosti, že miera voľnej úvahy, ktorú si tak Rada pre sťažnosti európskych škôl vyhradzuje pri určovaní pravidiel a zásad vyplývajúcich najmä z práva Únie, ktoré len môžu slúžiť ako usmernenie pri preskúmaní zákonnosti konania a aktov európskych škôl, neumožňuje zaručiť, aby bola voči pracovníkom, na postavenie ktorých sa rovnako ako na postavenie učiteľov na čiastočný úväzok do veľkej miery vzťahujú právne predpisy členského štátu, v ktorom má sídlo európska škola, platné v oblasti zamestnanosti, sociálneho zabezpečenia a zdaňovania príjmov, dodržaná všeobecná zásada zákazu zneužitia práva, ktorej osobitným vyjadrením v oblasti pracovnoprávnych vzťahov v rámci Únie je spoločný základ pozostávajúci z minimálnych požiadaviek stanovených doložkou 5 bodom 1 rámcovej dohody, ktorá sa vykonáva smernicou 1999/70, ktorý musí uvedený členský štát „kedykoľvek“ zaručiť.

61.

Takáto miera voľnej úvahy ma znepokojuje o to viac, že Rada pre sťažnosti európskych škôl rozhoduje v prvej a poslednej inštancii a so zreteľom na rozsudok Miles a i. ( 30 ) nie je oprávnená predkladať Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky podľa článku 267 ZFEÚ.

62.

Skutočnosť, že zriadenie Rady pre sťažnosti európskych škôl dohovorom z roku 1994 umožnilo zabezpečiť určitú úroveň súdnej ochrany osôb, na ktoré sa uvedený dohovor vzťahuje, zjavne nemôže zaručiť, že z hľadiska vecného práva sa tieto osoby môžu bez akýchkoľvek pochybností účinne odvolávať na minimálne požiadavky stanovené doložkou 5 rámcovej dohody, ktorá sa vykonáva smernicou 1999/70, ako osobitného vyjadrenia všeobecnej zásady práva, ktorá je záväzná pre všetky zmluvné strany dohovoru z roku 1994 a ktorú podľa môjho názoru nemôžu orgány zriadené týmto dohovorom prehliadať.

63.

Domnievam sa teda, že zavedenie takéhoto procesného prostriedku nie je postačujúce. ( 31 ) Je navyše potrebné, aby tento prostriedok umožnil zaručiť možnosť odvolávať sa účinným spôsobom na práva priznané osobám, na ktoré sa vzťahuje dohovor z roku 1994, v prejednávanej veci práva vyplývajúce z právnych predpisov Únie týkajúce sa zabránenia zneužitiu práva, ku ktorému môže dôjsť v dôsledku opakovaného využívania pracovných zmlúv na dobu určitú, pred súdnym orgánom zriadeným týmto dohovorom. ( 32 )

64.

Keďže možnosť odvolávať sa na tieto práva pred týmto orgánom nie je bez akýchkoľvek pochybností zaručená, ako som práve preukázal, domnievam sa, že kým nedôjde k zmene súdneho systému stanoveného dohovorom z roku 1994 najmä v tom zmysle, že Rada pre sťažnosti európskych škôl bude oprávnená prekladať Súdnemu dvoru otázky týkajúce sa výkladu práva Únie ( 33 ), je v prejednávanej veci odôvodnené, aby kontrolu dodržiavania práv učiteľov na čiastočný úväzok v súvislosti s podmienkami ich zamestnávania a prepúšťania európskymi školami zabezpečovali súdy v členskom štáte sídla týchto škôl.

65.

Opačné riešenie by viedlo k vyňatiu sporov, ktoré sa objektívne aspoň sčasti týkajú uplatňovania a výkladu práva Únie, z právomoci vnútroštátnych súdov, pričom súdny orgán zriadený dohovorom z roku 1994 nie je v súčasnosti súčasťou súdneho systému Únie. Analogicky ako v prípade odôvodnenia uvedeného v stanovisku, ktoré vydal Súdny dvor v súvislosti s návrhom dohody o vytvorení jednotného systému riešenia patentových sporov ( 34 ), sa mi však takéto riešenie javí ako nezlučiteľné s primárnym právom Únie.

66.

Z tohto dôvodu sa domnievam, že tak znenie článku 27 dohovoru z roku 1994 s ohľadom na Pracovný poriadok učiteľov na čiastočný úväzok, ako aj kontext a zmysel, v akom sa tieto dokumenty majú vykladať, hovoria v prospech toho, aby sa na podmienky zamestnávania a prepúšťania učiteľov na čiastočný úväzok vzťahovala právomoc súdov členského štátu, v ktorom má európska škola sídlo.

67.

Na rozdiel od tvrdenia, ktoré Europäische Schule München uviedla na pojednávaní pred Súdnym dvorom, priznanie takejto právomoci vnútroštátnym súdom v členskom štáte sídla európskych škôl vôbec neznamená, že by učitelia na čiastočný úväzok podliehali rozdielnym režimom. Ako totiž na pojednávaní pripustila uvedená škola aj Komisia, okrem toho, že niektoré európske školy už neponúkajú svojim učiteľom na čiastočný úväzok len zmluvy na jeden rok, a teda títo zamestnanci nepodliehajú úplne jednotným pravidlám zamestnávania, minimálne požiadavky stanovené doložkou 5 bodom 1 rámcovej zmluvy, ktorá sa vykonáva smernicou 1999/70, ktoré sú osobitným vyjadrením zásady zákazu zneužitia práva a majú byť zaručené vnútroštátnymi súdmi, tvoria spoločný základ vo všetkých členských štátoch, osobitne v tých, na území ktorých pôsobia európske školy podľa dohovoru z roku 1994.

68.

Na záver by som rád zopakoval, že prístup, ktorým sa má podľa môjho návrhu Súdny dvor riadiť v tejto veci, sa nesmie vykladať ako spochybnenie imunity súdu, ktorú majú medzinárodné organizácie na základe svojich zakladateľských dokumentov.

69.

Tento prístup sa naopak zakladá na opakovane zdôrazňovaných obzvlášť úzkych a funkčných vzťahoch, ktoré európska škola udržiava s členskými štátmi a inštitúciami Únie, ako aj na pôvodnej systematike ustanovení dohovoru z roku 1994 a aktov prijatých na základe tohto dohovoru, ktoré uznávajú najmä zostatkovú právomoc vnútroštátnych súdov prejednávať a rozhodovať spory medzi osobami, na ktoré sa uvedený dohovor vzťahuje, a európskymi školami, okrem sporov, v ktorých je rozhodovacia právomoc striktne priznaná Rade pre sťažnosti európskych škôl.

70.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesarbeitsgericht, takto:

Článok 27 ods. 2 a 7 Dohovoru o štatúte európskych škôl uzavretého v Luxemburgu 21. júna 1994 medzi členskými štátmi a Európskymi spoločenstvami sa má vykladať v tom zmysle, že priznáva právomoc súdom v štáte sídla európskych škôl prejednávať a rozhodovať spor medzi uvedenými školami a ich učiteľmi na čiastočný úväzok, ktoré sa týkajú podmienok ich zamestnávania a prepúšťania v zmysle Pracovného poriadku učiteľov európskych škôl na čiastočný úväzok prijatých do zamestnania od 1. septembra 1994 do 31. augusta 2011, ktorý schválila Najvyššia rada európskych škôl.