1. 

V tejto veci má Súdny dvor spresniť pôsobnosť smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti ( 2 ).

2. 

Článok 3 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že „každý členský štát prijme v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení“. Z toho vyplýva, že na to, aby sa spresnila pôsobnosť smernice 72/166, treba porozumieť pojmom „vozidlo“ a „prevádzka“.

3.

Nehoda, ktorá viedla k vzniku sporu vo veci samej, sa stala 13. augusta 2007 a vnútroštátny súd ju opísal ako spôsobenú traktorom ťahajúcim vlečku – vozidlom, pre ktoré sa skutočne uzavrela zmluva o povinnom poistení zodpovednosti za škodu vyplývajúcu z prevádzky motorového vozidla – pri ukladaní balíkov sena na povalu stodoly. Vodič traktora po zaradení spätného chodu, aby umiestnil vlečku do stodoly, pri cúvaní vlečkou narazil do rebríka, na ktorom sa nachádzal žalobca v konaní vo veci samej D. Vnuk. Ten spadol a zranil sa. Na slovinské súdy podal žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy proti poisťovni, v ktorej vlastník traktora poistil svoje vozidlo.

4.

Tak prvostupňový, ako aj odvolací súd žalobu zamietli. V podstate sa domnievali, že hlavnými cieľmi sledovanými povinným poistením sú krytie rizika a ochrana potrieb zranených osôb a pasažierov v cestnej premávke. Okolnosti, za ktorých sa stala nehoda, ktorej obeťou bol D. Vnuk, podľa nich neprestavujú typickú situáciu v premávke a ujma D. Vnuka nesúvisí s jazdou po pozemných komunikáciách. Navyše za okolností sporu vo veci samej sa traktor nepoužíval ako vozidlo, ale naopak ako stroj. Krytie povinným poistením sa podľa nich nevzťahuje na takéto použitie, lebo sa týka len nehôd v premávke, t. j. tých, ktoré nastali pri prevádzke vozidla v rámci cestnej premávky.

5.

D. Vnukovi bolo umožnené podať proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Podľa § 15 zákona o povinnom poistení automobilov (Zakon o obveznih zavarovanjih v prometu, ďalej len „ZOZP“) „vlastník vozidla je povinný uzatvoriť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám pri prevádzke vozidla: smrť, ujmu na zdraví, zdravotné ťažkosti, zničenie a poškodenie majetku (ďalej len ‚zodpovednos’ za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel’), okrem zodpovednosti za škodu na majetku, ktorú prevzal dopravca“. D. Vnuk sa teda domnieva, že výklad tohto ustanovenia odvolacím súdom je príliš úzky. Pojem prevádzka sa podľa neho netýka len jazdy na verejných komunikáciách. Traktor sa podľa neho navyše v okamihu, keď nastala nehoda, nepoužíval ako stroj, keďže traktor ťahajúci vlečku sa musí považovať za vozidlo. Na nehodu by sa preto malo vzťahovať povinné poistenie stanovené v § 15 ZOZP.

6.

Žalovaná v konaní vo veci samej sa naproti tomu domnieva, že nehoda sa stala pri práci pred stodolou, a teda sa nestala v situácii, keď sa traktor používal ako vozidlo v cestnej premávke, ani v situácii v cestnej premávke v pravom zmysle slova. Okrem toho tvrdí, že poistné sa vypočítava na základe osobitného sadzobníka, ktorý zohľadňuje riziká vlastné každému druhu vozidiel. V tomto sadzobníku sa traktory všeobecne považujú za predstavujúce menšie riziko vzhľadom na skutočnosť, že sa oveľa menej používajú ako vozidlá určené na cestnú premávku, a v dôsledku toho je poistné nižšie. Ak by situácie, ako je tá, o ktorú ide v konaní vo veci samej, mali byť takisto kryté z povinného poistenia stanoveného v § 15 ZOZP, bolo by to podľa nej inak.

7.

Vnútroštátny súd uvádza, že vnútroštátna právna úprava nevymedzuje pojem prevádzka vozidiel a že judikatúra túto medzeru úplne vyplnila. Vnútroštátne súdy tak vo všeobecnosti usudzujú, že nie je rozhodujúce, či sa škoda stala na verejnej komunikácii a/alebo či bola spôsobená počas toho, ako vozidlo stálo alebo malo naštartovaný motor. Naproti tomu sa usudzuje, že povinné poistenie stanovené v § 15 ZOZP sa nevzťahuje na situáciu, v ktorej sa vozidlo používa ako stroj, napríklad ak traktor slúži ako stroj na poli.

8.

Vzhľadom na to, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vychádza z práva Únie, vnútroštátny súd tiež poznamenáva, že ani smernica 72/166, a najmä jej článok 3 ods. 1, ani nasledujúce smernice ( 3 ) nevymedzujú pojem prevádzka. Tento pojem však možno chápať buď v zmysle prevádzky vozidla v cestnej premávke – v takom prípade by nehoda D. Vnuka, ktorá nebola spôsobená vozidlom a nestala sa v premávke, nevznikla v súvislosti so situáciou pri prevádzke –, alebo v zmysle prevádzky a/alebo činnosti vozidla bez ohľadu na skutočnosť, či sa nehoda stala v situácii pri premávke vozidiel.

9.

Za týchto okolností Vrhovno sodišče (Slovinsko) rozhodlo prerušiť konanie a návrhom na začatie prejudiciálneho konania doručeným do kancelárie Súdneho dvora 29. marca 2013 položiť Súdnemu dvoru na základe článku 267 ZFEÚ túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa pojem ‚prevádzka vozidiel‘ podľa článku 3 ods. 1 smernice [72/166] vykladať v tom zmysle, že nezahŕňa okolnosti konkrétneho prípadu, keď poistenec žalovanej pri ukladaní balíkov sena v stodole traktorom s vlečkou narazil do rebríka, na ktorom stál žalobca, keďže nešlo o situáciu v cestnej premávke?“

10.

V konaní pred Súdnym dvorom predložili písomné pripomienky nemecká a írska vláda, ako aj Európska komisia.

11.

Predtým, ako sa pustím do podstaty veci, chcel by som poznamenať, že napriek a priori úsmevnej povahe skutkových okolností je táto vec oveľa závažnejšia, ako by sa zdalo. Odhaľuje medzeru v práve Únie, ktorej vyplnenie dnes prislúcha Súdnemu dvoru, v osobitne mnohotvárnej oblasti, keďže si možno predstaviť najrozmanitejšie prípady nehôd spôsobených vozidlom alebo vo vozidle. V dôsledku toho by bolo vhodné, aby Súdny dvor zaujal stanovisko, ktoré by mohlo prispieť k riešeniu sporu vo veci samej, pričom by zohľadnil osobitné charakteristiky prejednávanej veci, ale nemal by sa snažiť poskytnúť konečný výklad pojmu „prevádzka“.

12.

Osobitná opatrnosť, na ktorú vyzývam, sa vyžaduje jedine preto, že do jedinej definície nie je možné zahrnúť všetko, čo môže byť nehodou, ktorá nastala v cestnej premávke alebo vyplýva z prevádzky motorového vozidla, lebo táto oblasť sa javí ako osobitne rôznorodá. Musí byť jasné, že si ju nevyžaduje obava vyjadrená žalovanou v konaní vo veci samej – čo napokon nie je prekvapujúce, keďže ide o poisťovňu –, odvolávajúcou sa na finančné riziko, ktorému by boli vystavení poisťovatelia, a teda v konečnom dôsledku spotrebitelia, ak by Súdny dvor mal rozhodnúť v prospech krytia nehody, ktorá viedla k sporu vo veci samej, z poistenia zodpovednosti za škodu vyplývajúcu z prevádzky motorového vozidla.

13.

Jediná otázka položená vnútroštátnym súdom totiž v skutočnosti nastoľuje dvojakú problematiku. Na jednej strane vzhľadom na debaty, ku ktorým došlo pred rôznymi vnútroštátnymi súdmi, ktoré už rozhodovali spor, ako je ten vo veci samej, by sa na prvý pohľad zdalo vhodné rýchlo potvrdiť, že traktor sa môže považovať za vozidlo v zmysle článku 1 bodu 1 smernice 72/166. Na druhej strane bude treba určiť, či ujma, ktorú utrpel D. Vnuk, vyplýva z prevádzky traktora v cestnej premávke ako vozidla, alebo z jeho používania, a či nehoda, ktorej sa stal obeťou, z tohto dôvodu skutočne patrí do pôsobnosti povinného poistenia zodpovednosti za škodu uvedeného v článku 3 ods. 1 smernice 72/166.

14.

Podľa článku 1 bodu 1 smernice 72/166 sa smernica vzťahuje na „akékoľvek motorové vozidlo určené na pohyb po pevnine s mechanickým pohonom, ktoré sa však neprevádzkuje na koľajniciach, a akékoľvek prípojné vozidlo, pripojené alebo nepripojené“.

15.

Podľa ustanovení článku 4 smernice 72/166 členské štáty mali možnosť odchýliť sa od ustanovení článku 3 uvedenej smernice, pokiaľ ide o určité druhy osôb a vozidiel, ktorých zoznam sa mal oznámiť tak ostatným členským štátom, ako aj Komisii. ( 4 ) Hoci je zrejmé, že niektoré členské štáty využili túto možnosť, často práve z dôvodu vylúčenia povinného poistenia pre poľnohospodárske vozidlá alebo traktory, ktoré sa obvykle zdržiavajú na ich území – ako Maltská republika alebo Fínska republika –, treba konštatovať, že to neplatí v prípade členského štátu, na ktorého území vznikol spor vo veci samej ( 5 ).

16.

Neexistuje teda pochybnosť o tom, že traktor, ktorý spôsobil nehodu, treba považovať za „vozidlo“ v zmysle smerníc o poistení automobilov. Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru tiež vyplýva, že traktor ťahal vlečku a že práve vlečka narazila do rebríka. Aj tu je text smernice 72/166 veľmi jasný, pretože výslovne spresňuje, že prípojné vozidlá, hoci aj nepripojené – čo zrejme nie je prípad nehody, ktorá nás zaujíma –, sa považujú za vozidlá.

17.

Navyše sa v tejto smernici neuvádza nijaké ustanovenie, z ktorého by mohlo vychádzať rozlišovanie žalovanej v konaní vo veci samej pred vnútroštátnym súdom medzi „strojmi“ a „vozidlami“. V tejto súvislosti súhlasím s obavami, ktoré vyjadrila Komisia, pokiaľ ide o praktické ťažkosti a zdroj neistoty obetí nehôd v súvislosti s takýmto kritériom. Pri tomto druhu vozidiel na „dvojaké“ použitie sa totiž často ťažko rozlišuje, kedy si prestávajú plniť úlohy ako vozidlá a začínajú slúžiť ako pracovné nástroje. V každom prípade toto posúdenie by prípadne mohlo mať vplyv na určenie, či nehoda skutočne vyplýva z prevádzky vozidla v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 72/166, nie však na samotnú kvalifikáciu vozidla v zmysle článku 1 bodu 1 tej istej smernice.

18.

Na to, aby sa vnútroštátnemu súdu poskytla užitočná odpoveď, v prvom rade navrhujem vrátiť sa k dôvodom, ktoré ho viedli k pochybnostiam o zmysle, ktorý treba dať vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej článok 3 ods. 1 smernice 72/166, a ktoré pramenia z terminologickej rozličnosti jednotlivých jazykových znení uvedeného článku. V druhom rade, aby sa zjednotil výklad tohto článku, ktorý sa má poskytnúť, bude treba uskutočniť doslovný, teleologický a systematický výklad tohto ustanovenia. Napokon pôjde o vyvodenie dôsledkov z výsledkov tejto analýzy vo vzťahu ku konkrétnej veci, ktorá je dnes predložená Súdnemu dvoru.

19.

Aj keď skutočne ide o vozidlo, zostáva vyriešiť otázku, či škoda, ktorú spôsobilo, skutočne vyplýva zo situácie v premávke. Ťažkosti, ktorým čelí vnútroštátny súd, vznikajú z jazykových rozdielov existujúcich medzi textami Únie, ktoré zakladajú povinné poistenie zodpovednosti za škodu v súvislosti s motorovými vozidlami.

20.

Pre frankofónneho čitateľa na prvý pohľad neexistujú pochybnosti, že smernice o poistení automobilov sa týkajú, vychádzajúc už z ich názvu, premávky vozidiel.

21.

Stačí sa však pozrieť na znenie uvedených smerníc v anglickom jazyku a treba konštatovať, že niektoré jazykové znenia sa týkajú úpravy poistenia zodpovednosti za škodu vyplývajúcu z používania alebo prevádzky vozidiel ( 6 ). To platí aj v prípade znenia v slovinskom jazyku.

22.

Rovnaká jazyková odchýlka vyplýva aj zo znenia článku 3 ods. 1 smernice 72/166.

23.

Znenie vo francúzskom jazyku zaväzuje členské štáty prijať „s výhradou uvedenou v článku 4 všetky vhodné… opatrenia, aby sa zabezpečilo, že zodpovednosť za škodu spôsobenú premávkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na ich území bude pokrytá poistením“ ( 7 ). To isté platí pre znenia v gréckom, holandskom, poľskom, portugalskom, španielskom a talianskom jazyku.

24.

Pokiaľ ide o znenie článku 3 ods. 1 smernice 72/166 v anglickom jazyku, uvádza povinnosť členských štátov prijať vhodné opatrenia „to ensure that civil liability in respect of the use of vehicles normally based in its territory is covered by insurance“ ( 8 ). Aj znenia v bulharskom, českom, estónskom, vo fínskom, v lotyšskom, maltskom, slovenskom a slovinskom jazyku odkazujú na pojem prevádzka vozidiel.

25.

Znenia uvedeného článku 3 ods. 1 v dánskom, litovskom, maďarskom, nemeckom, rumunskom a vo švédskom jazyku odkazujú na povinnosť uzavrieť poistenie zodpovednosti za škodu pre vozidlá.

26.

Tieto rozdiely očividne spôsobujú ťažkosti, pokiaľ ide o presný rozsah povinného poistenia uvedeného v článku 3 ods. 1 smernice 72/166. Na jednej strane by sa dal vykladať v tom zmysle, že poisťovne sú povinné nahradiť škodu len v prípade nehôd spôsobených v cestnej premávke – pričom ide o pojem, ktorý je napokon ešte potrebné vymedziť. To je stanovisko, ktoré zastáva poisťovňa, ktorá je žalovanou v konaní vo veci samej pred vnútroštátnym súdom. Na druhej strane by bolo možné predstaviť si, že v širšom zmysle zahŕňa každú ujmu akýmkoľvek spôsobom spojenú s prevádzkou alebo činnosťou vozidla bez ohľadu na skutočnosť, či nehoda vyplýva zo situácie v cestnej premávke.

27.

Členské štáty pri preberaní smerníc o poistení automobilov nenamietali nejednoznačnosť. Hoci totiž konečné znenie článku 3 ods. 1 smernice 72/166 v nemeckom jazyku uvádza povinné poistenie pre vozidlá, nemecká a rakúska právna úprava, ktoré ho preberajú, odkazujú na pojem prevádzka vozidla ( 9 ). Ostatné vnútroštátne texty používajú popri sebe a bez rozlišovania pojmy „premávka“ a „prevádzka“ vozidiel, ako je to napríklad v prípade Chorvátska, Litvy, Lotyšska a Portugalska.

28.

Rovnako platí, že vnútroštátna judikatúra sa odpútava od znenia právnej úpravy, ktorou bola prebratá smernica, a rozširuje alebo naopak zužuje pôsobnosť povinného poistenia. Cour de cassation (kasačný súd, Luxembursko) tak rozhodol, že ak nebolo dohodnuté inak, vozidlo, na ktoré sa vzťahuje poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom, je poistené všade, kde sa nachádza, bez ohľadu na to, či bola škoda spôsobená pri premávke. ( 10 ) Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd Litvy) potvrdil reštriktívnejší výklad než ten, ktorý zrejme povoľuje jeho vnútroštátne právo, keď rozhodol, že na vlastníka vozidla, ktoré bolo účastníkom nehody, ktorá sa stala na uzavretom pozemku, sa nevzťahuje povinnosť uzavrieť poistenie. ( 11 ) Okrem toho aj iné súdy rozhodli, že nehody vozidla, ktoré sa stali na poľnohospodárskom pozemku alebo na tzv. uzavretom pozemku, nie sú kryté z povinného poistenia. ( 12 )

29.

V prípade rozdielov medzi jednotlivými jazykovými zneniami smernice 72/166, ktoré by mohli viesť k takýmto rozličným výkladom, Súdny dvor opakovane rozhodol, že „potreba jednotného výkladu práva [Únie] vylučuje, aby bol v prípade pochybností text ustanovenia posudzovaný samostatne, a naopak vyžaduje, aby bol vykladaný s prihliadnutím na znenie verzií vyhotovených v ostatných oficiálnych jazykoch… a v závislosti od všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je toto ustanovenie súčasťou“ ( 13 ).

30.

Táto potreba je o to naliehavejšia, že nejednoznačnosť sa v tomto prípade týka základného pojmu celého systému zavedeného smernicami o poistení automobilov, v dôsledku čoho vzhľadom na to, že pojem „premávka“ alebo „prevádzka“ uvedený v článku 3 ods. 1 smernice 72/166 sám osebe výslovne neodkazuje na právne úpravy členských štátov, aby určili jeho zmysel a rozsah, sa musí považovať za samostatný pojem práva Únie, a preto mu treba poskytnúť v celej Európskej únii samostatný a jednotný výklad, ktorý sa musí hľadať pri zohľadnení kontextu ustanovenia a cieľa sledovaného príslušnou právnou úpravou ( 14 ). Bolo by totiž zjavne v rozpore so zámerom normotvorcu a cieľmi, ktoré sledoval – a ku ktorým sa ihneď vrátim –, ak by krytie z povinného poistenia malo závisieť od jednotlivých vymedzení, ktoré každý členský štát chcel poskytnúť pojmom „premávka“ a/alebo „prevádzka“.

31.

Na úvod pripomínam, že na to, aby sa určili povinnosti zaťažujúce členské štáty, keď sa od nich vyžaduje, aby prijali všetky primerané opatrenia na zabezpečenie, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na ich území je pokrytá poistením, sa článok 3 ods. 1 smernice 72/166 musí vykladať s prihliadnutím na neskoršie smernice o poistení automobilov. ( 15 )

32.

Najskôr treba poznamenať, že smernice o poistení automobilov nevymedzujú, čo treba rozumieť pod „premávkou“ alebo „prevádzkou“ vozidiel, a neobsahujú ani vymedzenie pojmov „nehoda“ alebo „škoda“.

33.

Zaznamenávam tiež určitý vývoj terminológie využívanej normotvorcom v priebehu prijímania jednotlivých smerníc. Smernica 72/166 sa tak skôr sústreďuje na myšlienku vozidla a priori nachádzajúceho sa v premávke: odkazuje sa v nej na pojmy „obvyklé nachádzanie sa vozidla“ ( 16 ), „pohyb cestujúcich“ a „povolenie na premávku“ ( 17 ). Postupne sa text smernice vzďaľuje od týchto úvah „orientovaných na vozidlo“, ak ich tak môžem nazvať, a zaujíma osobnejší prístup, aby sa už nezaoberal tým, čo je predmetom poistenia – teda vozidlom –, ale skôr rozličnými kategóriami obetí nehôd, ktorých ujmy sa musia pokryť z povinného poistenia, či už ide o „cestujúcich okrem vodiča“ ( 18 ), „strany, ktoré sú účastníkmi“ nehody ( 19 ), „každého cestujúceho“ ( 20 ), alebo dokonca chodcov, cyklistov a iných nemotorizovaných užívateľov ciest ( 21 ) a „poškodené strany pri nehodách“ ( 22 ).

34.

Samotná nehoda sa chápe rôzne a nie vždy sa spája s cestnou premávkou alebo prevádzkou vozidla. Ide súčasne o „nehodu spôsobenú vozidlom“ ( 23 ), „nehody motorových vozidiel“ ( 24 ), „nehody spôsobené motorovými vozidlami“ ( 25 ), „dopravné nehody“ ( 26 ), „nehody [v cestnej premávke]“ ( 27 ), „nehody, ktoré vznikli následkom prevádzky vozidiel“ ( 28 ), alebo dokonca „nehody motorových vozidiel“ ( 29 ).

35.

Takisto považujem za vhodné uviesť, že článok 8 smernice 2000/26 čiastočne zmenil a doplnil smernicu Rady 73/239/EHS z 24. júla 1973 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení vzťahujúcich sa na začatie a vykonávanie priameho poistenia s výnimkou životného poistenia ( 30 ). Táto zmena sa však netýka vymedzenia rizík, na ktoré sa má vzťahovať povinné poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 smernice 72/166, ako vyplýva z časti 10 prílohy A smernice 73/239, ktorá v rámci zodpovednosti za škodu spôsobenú pozemnými motorovými vozidlami uvádza „celú zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou pozemných motorových vozidiel (vrátane zodpovednosti dopravcu)“ ( 31 ). Je zrejmé, že kryté riziko podľa smernice 73/239 nie je obmedzené len na situácie v cestnej premávke.

36.

Z tejto analýzy textov nevyplýva, že by normotvorca zaviedol vnútornú, osobitne výlučnú spojitosť medzi režimom zavedeným smernicami o poistení automobilov a nevyhnutnosťou situácie v cestnej premávke vo svojom najprísnejšom bežnom zmysle, t. j. v zmysle pohybu vozidiel na verejných komunikáciách vyhradených na tento účel. Chýbajúca rigoróznosť pri formulovaní textov ma vedie k názoru, že hoci myšlienka cestnej premávky je tam nepochybne prítomná, je zrejmé, že nie je – a to pripomínam – ani výlučná, ani prevažujúca.

37.

Toto konštatovanie nie je vyvrátené teleologickou analýzou smerníc o poistení automobilov. Uvedenie povinnosti poistenia v článku 3 ods. 1 smernice 72/166 bolo pôvodne odôvodnené požiadavkou odstrániť kontroly poistenia uskutočňované na hraniciach každého členského štátu pred vstupom vozidla na jeho územie, keďže uvedené kontroly bránili voľnému pohybu tak osôb, ako aj tovaru. Hoci po prijatí prvej z týchto smerníc boli odstránené systematické kontroly, normotvorca nikdy neprestal obohacovať svoj legislatívny arzenál, v zásade preto, aby postupne spresňoval zaobchádzanie, ktoré sa musí zabezpečiť obetiam ( 32 ). Súdny dvor tak podľa ustálenej judikatúry pripomenul, že „z preambuly [smerníc 72/166 a 84/5] vyplýva, že tieto smernice smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu tak vozidiel bežne sa nachádzajúcich na území Únie, ako aj osôb na ich palube a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami bez ohľadu na to, kde presne na území Únie došlo k nehode“ ( 33 ). Cieľ ochrany obetí prítomný už od prijatia smernice 72/166 ( 34 ) by sa preto nemal považovať za druhoradý vo vzťahu k cieľu ešte väčšmi uvoľniť pohyb osôb a tovaru v záujme vytvorenia vnútorného trhu. Dostupná judikatúra v tejto oblasti ukazuje jasný príklon Súdneho dvora k širokému a veľkorysému výkladu ustanovení, z ktorých môžu mať prospech obete, a naproti tomu k reštriktívnejšiemu výkladu akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by prispelo k vylúčeniu povinnosti odškodnenia určitej kategórie osôb. ( 35 )

38.

Uvádzam, že Súdny dvor pri výklade pojmu „škoda“ v zmysle článku 1 bodu 2 smernice 72/166 rozhodol, že vzhľadom na to, že normotvorca tento pojem nijako presnejšie nevymedzil, nič neumožňuje usudzovať, že niektoré druhy škody by sa mali z krytia vylúčiť a že na základe nijakého ustanovenia v prvých troch smerniciach o poistení automobilov nemožno dospieť k záveru, že normotvorca si želal obmedziť ochranu zúžením pojmu „škoda“ ( 36 ).

39.

Som presvedčený o tom, že rovnaký druh odôvodnenia možno uplatniť aj v prejednávanej veci.

40.

Treba totiž konštatovať, že pojem „premávka“ sa v znení článku 3 ods. 1 smernice 72/166 používa iba v siedmich z dvadsiatich dvoch dostupných jazykových verzií. Okrem toho slovník používaný normotvorcom Únie v smerniciach o poistení automobilov sa nezdá prísne a rigorózne obmedzený na nehody v cestnej premávke. Ten istý normotvorca napokon neprestal posilňovať záruky dané obetiam nehôd.

41.

Za týchto podmienok potvrdenie širokého poňatia pojmu „premávka“, t. j. poňatia, ktoré sa približuje skôr pojmu použitému vo väčšine jazykových znení, nemožno považovať za prekrútenie zámeru normotvorcu a okrem toho je, ako sa zdá, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora pripomenutou vyššie. V tejto súvislosti sa nestotožňujem s obavami, ktoré vyjadrila írska vláda v súvislosti so zásadou právnej istoty a predvídateľnosti noriem, a pripomínam, že samotné vymedzenie rizika krytého zodpovednosťou za škodu, o ktoré ide v smernici 72/166, odkazuje na pojem „prevádzka“ vozidla, nie iba na cestnú premávku ( 37 ).

42.

Povinné poistenie uzatvorené na základe článku 3 ods. 1 smernice 72/166 preto musí za okolností a v rámci hraníc stanovených všetkými smernicami o poistení automobilov pokrývať škodu spôsobenú vozidlom pri jeho prevádzke, pokiaľ je táto prevádzka v súlade s prirodzeným určením vozidla. A fortiori sú kryté všetky situácie v cestnej premávke.

43.

Skutočnosť, že nehoda, ktorej obeťou bol D. Vnuk, sa stala na súkromnom majetku, sa nezdá rozhodujúca. Po prvé, pohyb sa uskutočnil na dvore farmy, teda na mieste, na ktorom by sa malo dať jazdiť, a preto sú na ňom jednotlivci vystavení riziku spojenému s prevádzkou vozidiel. Po druhé, cieľ ochrany obetí, ktoré normotvorca Únie správne považoval za „najslabších účastníkov“ ( 38 ), a cieľ ich porovnateľného zaobchádzania by boli ohrozené, ak by ujma týchto obetí nebola krytá z dôvodu, že vozidlo bolo použité mimo verejných komunikácií. Zastávam stanovisko, že ak sa podporí široké poňatie pojmu „premávka“ v zmysle „prevádzka“ vozidla, potom treba tiež usudzovať, že krytými nehodami nie sú iba tie, ktoré sa stali na verejných komunikáciách. Po tretie, takýto prístup by bol tiež v súlade s ďalším cieľom sledovaným najmä smernicou 72/166, a to s voľným pohybom osôb a tovaru, lebo povinné poistenie sa vzťahuje na všetky prípady prevádzky vozidla (v rámci hraníc uvedených v predchádzajúcom bode), a to bez ohľadu na právne postavenie alebo vymedzenie miesta, na ktorom sa stala nehoda.

44.

Napokon, keďže nehoda, ktorej obeťou bol D. Vnuk, bola spôsobená pri cúvaní vozidla, je to práve prevádzka vozidla samého osebe, ktoré je v tomto prípade rozhodujúcou skutočnosťou, pričom na rozhodnutie sporu nie je nevyhnutné bližšie sa zaujímať o prípadné dôsledky prevádzky vozidla ako stroja vzhľadom na pôsobnosť povinného poistenia.

45.

V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal tak, že článok 3 ods. 1 smernice 72/166 sa má vzhľadom na samostatnú povahu pojmu prevádzka, ako vyplýva aj z neskorších smerníc o poistení automobilov, vykladať v tom zmysle, že pohyb traktora na dvore farmy, ktorého cieľom je umiestniť vlečku tohto traktora do stodoly, sa musí chápať tak, že sa naň uvedený pojem vzťahuje.

46.

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, navrhujem, aby Súdny dvor na otázku, ktorú mu položilo Vrhovno sodišče, odpovedal takto:

Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti sa má vzhľadom na samostatnú povahu pojmu prevádzka, ako vyplýva najmä z druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 8, s. 17; Mim. vyd. 06/007, s. 3), tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 129, s. 33; Mim. vyd. 06/001, s. 249), zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES zo 16. mája 2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS (Štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel) (Ú. v. ES L 181, s. 65; Mim. vyd. 06/003, s. 331), ako aj zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS, 88/357/EHS a 90/232/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. EÚ L 149, s. 14), vykladať v tom zmysle, že pohyb traktora na dvore farmy, ktorého cieľom je umiestniť vlečku tohto traktora do stodoly, sa musí chápať tak, že sa naň uvedený pojem vzťahuje.