1

Žalobca, Adib Mayaleh, je sýrsky štátny príslušník, ktorý získal francúzske štátne občianstvo; je guvernérom Centrálnej banky Sýrie. V čase získania francúzskeho občianstva bolo jeho meno pofrancúzštené na André Mayard. V žalobcovom francúzskom cestovnom pase je uvedené len toto posledné uvedené meno.

2

Dňa 9. mája 2011 prijala Rada Európskej únie na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2011/273/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 121, s. 11).

3

Článok 3 rozhodnutia 2011/273 uvádza, že členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabránenie vstupu na svoje územie, ako aj prechodu cezeň, osobám, ktoré sú zodpovedné za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, a s nimi spriazneným osobám, ako sa uvádzajú v prílohe uvedeného rozhodnutia.

4

Článok 4 ods. 1 rozhodnutia 2011/273 stanovuje, že sa zmrazujú všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám zodpovedným za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, fyzickým alebo právnickým osobám a subjektom, ktoré sú s nimi spriaznené, uvedeným v prílohe, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb a subjektov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou. Pravidlá pre zmrazenie týchto finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov sú stanovené v ďalších odsekoch toho istého článku.

5

Podľa článku 5 ods. 1 rozhodnutia 2011/273 Rada vytvára zoznam dotknutých osôb.

6

K tomu istému dátumu prijala Rada na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ nariadenie (EU) č. 442/2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 121, s. 1). Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že sa zmrazujú všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom a orgánom uvedeným v prílohe II, alebo sú v ich vlastníctve, držbe alebo pod ich kontrolou.

7

Rozhodnutie 2011/273 bolo nahradené rozhodnutím Rady 2011/782/SZBP z 1. decembra 2011 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2011/273 (Ú. v. EÚ L 319, s. 56).

8

Článok 18 ods. 1 a článok 19 ods. 1 rozhodnutia 2011/782 zodpovedajú v uvedenom poradí článku 3 ods. 1 a článku 4 ods. 1 rozhodnutia 2011/273, s doplnením, že tam stanovené obmedzenia sa uplatňujú tiež na osoby, ktoré profitujú z režimu alebo ho podporujú.

9

Nariadenie č. 442/2011 bolo nahradené nariadením Rady (EÚ) č. 36/2012 z 18. januára 2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 442/2011 (Ú. v. EÚ L 16, s. 1).

10

Vykonávacím nariadením Rady 2012/256/SZBP zo 14. mája 2012, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/782 (Ú. v EÚ L 126, s. 9), bolo na zoznam uvedený v prílohe I tohto rozhodnutia doplnené meno žalobcu, s týmto odôvodnením v jazyku konania:

„Adib Mayaleh apporte un soutien économique et financier au régime syrien dans le cadre de ses fonctions de gouverneur de la Banque centrale de Syrie. [Adib Mayaleh poskytuje ekonomickú a finančnú podporu sýrskemu režimu z pozície guvernéra centrálnej banky Sýrie].“

11

Prostredníctvom vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 410/2012 zo 14. mája 2012, ktorým sa vykonáva článok 32 ods. 1 nariadenia č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 126, s. 3), bolo meno žalobcu doplnené na zoznam uvedený v prílohe II uvedeného nariadenia s rovnakým odôvodnením, ako je odôvodnenie uvedené v bode 10 vyššie.

12

Článok 21 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2011/782 stanovuje:

„2.   Rada dotknutej osobe alebo subjektu oznámi svoje rozhodnutie o zaradení do zoznamu vrátane dôvodov pre zaradenie do zoznamu, a to buď priamo, ak je ich adresa známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, a poskytne dotknutej osobe alebo subjektu možnosť vyjadriť sa.

3.   V prípade, že sa predložia pripomienky alebo zásadné nové dôkazy, Rada preskúma svoje rozhodnutie a dotknutú osobu alebo subjekt príslušne informuje.“

13

Článok 32 ods. 2 a 3 nariadenia č. 36/2012 obsahuje podobné ustanovenia.

14

Dňa 15. mája 2012 Rada uverejnila v Úradnom vestníku Európskej únie oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2011/782, ktoré sa vykonáva vykonávacím rozhodnutím Rady 2012/256, a v nariadení č. 36/2012, ktoré sa vykonáva vykonávacím nariadením č. 410/2012 (Ú. v. EÚ C 139, s. 19).

15

Podľa tohto oznámenia dotknuté osoby a subjekty môžu spolu s podpornou dokumentáciou predložiť Rade žiadosť o opätovné posúdenie rozhodnutia zaradiť ich na zoznam pripojený k aktom uvedeným vyššie v bode 14.

16

Žalobca po svojom zaradení na predmetné zoznamy Radu nekontaktoval. Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 11. júla 2012 však žalobca podal žalobu na zrušenie vykonávacieho nariadenia č. 410/2012 a vykonávacieho rozhodnutia 2012/256 v rozsahu, v akom sa ho týkajú.

17

Rozhodnutím Rady 2012/739/CFSP z 29. novembra 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii a o zrušení rozhodnutia 2011/782/SZBP (Ú. v. EÚ L 330, s. 21) boli obmedzenia týkajúce sa žalobcu ponechané v platnosti a jeho meno bolo uvedené v prílohe I.A rozhodnutia 2012/739 s nasledujúcim odôvodnením:

„Adib Mayaleh est responsable de la forniture d’un soutien économique et financier au régime syrien par le biais de ses fonctions de gouverneur de la Banque centrale de Syrie. [Adib Mayaleh je zodpovedný za poskytovanie ekonomickej a finančnej podpory sýrskemu režimu prostredníctvom jeho funkcie ako guvernéra Sýrskej centrálnej banky]“.

18

Dňa 30. novembra 2012 Rada uverejnila v Úradnom vestníku Európskej únie oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2012/739 a v nariadení č. 36/2012 (Ú. v. EÚ C 370, s. 6), ktorého obsah je v podstate zhodný s obsahom oznámenia uvedeného v bodoch 14 a 15 vyššie.

19

Vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 363/2013 z 22. apríla 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 111, s. 1; korigendum Ú. v. EÚ L 127, s. 27), Rada nahradila prílohu II nariadenia č. 36/2012, avšak meno žalobcu v novej prílohe ponechala s rovnakým odôvodnením, aké je uvedené v bode 17 vyššie.

20

Dňa 23. apríla 2013 Rada uverejnila v Úradnom vestníku Európskej únie oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí Rady 2012/739, ktoré sa vykonáva vykonávacím rozhodnutím Rady 2013/185/SZBP, a v nariadení č. 36/2012, ktoré sa vykonáva vykonávacím nariadením č. 363/2013 (Ú. v. EÚ C 115, s. 5), ktorého obsah je v podstate zhodný s obsahom oznámenia uvedeného v bodoch 14 a 15 vyššie.

21

Rozhodnutím Rady 2013/255/SZBP z 31. mája 2013 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v EÚ L 147, s. 14) boli obmedzenia týkajúce sa žalobcu ponechané v platnosti a jeho meno bolo uvedené v prílohe I.A tohto rozhodnutia s rovnakým odôvodnením, ako je uvedené v bode 17 vyššie.

22

Dňa 1. júna 2013 Rada uverejnila v Úradnom vestníku Európskej únie oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2013/255 a v nariadení č. 36/2012 (Ú. v. EÚ C 155, s. 1), ktorého obsah je v podstate zhodný s obsahom oznámenia uvedeného v bodoch 14 a 15 vyššie.

23

Ako už bolo uvedené v bode 16 vyššie, návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 11. júla 2012 žalobca podal žalobu na zrušenie vykonávacieho nariadenia č. 410/2012 a vykonávacieho rozhodnutia 2012/256 v rozsahu, v akom sa ho týkajú. Táto žaloba bola zapísaná pod číslom T‑307/12.

24

Prostredníctvom podania doručeného kancelárii Všeobecného súdu 30. januára 2013 žalobca požiadal o možnosť upraviť svoje žalobné návrhy vo veci T‑307/12 tak, aby jeho návrh na zrušenie smeroval tiež proti rozhodnutiu 2012/739, a to v rozsahu, v akom sa ho týka (ďalej len „návrh na rozšírenie žaloby aj na rozhodnutie 2012/739“).

25

Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 27. februára 2013 Rada oznámila, že k návrhu na rozšírenie žaloby aj na rozhodnutie 2012/739 nemá pripomienky.

26

Prostredníctvom vyjadrenia doručeného do kancelárie Všeobecného súdu 30. júla 2013 žalobca požiadal o možnosť upraviť svoje žalobné návrhy vo veci T‑307/12 tak, aby jeho návrh na zrušenie smeroval tiež proti vykonávaciemu nariadeniu č. 363/2013 a proti rozhodnutiu 2013/255, a to v rozsahu, v akom sa ho tieto akty (ďalej len „návrh na rozšírenie žaloby aj na vykonávacie nariadenie č. 363/2013“ a „návrh na rozšírenie žaloby aj na rozhodnutie 2013/255“). V ten istý deň žalobca podal druhú žalobu, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom T‑408/13 a ktorou sa domáhal zrušenia vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a rozhodnutia 2013/255 v rozsahu, v akom sa ho tieto akty týkajú.

27

Vo veci T‑307/12 Rada listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 6. septembra 2013 oznámila, že nemá pripomienky ani k návrhu na rozšírenie žaloby na vykonávacie nariadenie č. 363/2013, ani k návrhu na rozšírenie žaloby na rozhodnutie 2013/255.

28

Vo veci T‑408/13 Všeobecný súd (deviata komora) v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 jeho rokovacieho poriadku požiadal Radu, aby spresnila, či bolo vykonávacie nariadenie č. 363/2013 a rozhodnutie 2013/255 priamo oznámené žalobcovi.

29

Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 15. októbra 2013 predložila Rada dva listy, z ktorých prvý mal dátum 13. mája 2013 a druhý 3. júna 2013 a ktorými jednému zo zástupcov žalobcu vo veci T‑307/12, p. Karounimu, oznámila najprv vykonávacie nariadenie č. 363/2013 a potom rozhodnutie 2013/255.

30

Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 30. októbra 2013 žalobca potvrdil, že jeho zástupcovi sa vyššie uvedené oznámenia doručili, a to 17. mája 2013 a 6. júna 2013. Žalobca však zdôraznil, že ani vykonávacie nariadenie č. 363/2013, ani rozhodnutie 2013/255 mu nebolo oznámené priamo na jeho adresu.

31

Na základe článku 50 rokovacieho poriadku boli uznesením predsedu deviatej komory Všeobecného súdu zo 6. novembra 2013 veci T‑307/12 a T‑408/13 po vypočutí účastníkov konania spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie ukončí.

32

Dňa 18. decembra 2013 Rada predložila vyjadrenie k žalobe vo veci T‑408/13.

33

Rozhodnutím zo 6. januára 2014 Všeobecný súd (deviata komora) na základe článku 47 ods. 1 rokovacieho poriadku rozhodol, že druhá výmena vyjadrení účastníkov konania nie je potrebná.

34

Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. januára 2014 požiadal žalobca o povolenie predložiť repliku vo veci T‑408/13, aby sa tak mohol vyjadriť k námietkam neprípustnosti, ktoré vzniesla Rada vo vyjadrení k žalobe uvedenom v bode 32 vyššie.

35

Na základe článku 14 rokovacieho poriadku a na návrh deviatej komory Všeobecný súd 22. januára 2014 rozhodol postúpiť túto vec deviatej rozšírenej komore.

36

Prostredníctvom vyjadrenia doručeného do kancelárie Všeobecného súdu 22. januára 2014 žalobca požiadal o možnosť upraviť svoje žalobné návrhy vo veci T‑307/12 tak, aby jeho návrh na zrušenie smeroval tiež proti rozhodnutiu Rady 2013/760/SZBP z 13. decembra 2013, ktorým sa mení rozhodnutie 2013/255 (Ú. v. EÚ L 335, s. 50), a nariadeniu Rady (EÚ) č. 1332/2013 z 13. decembra 2013, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 335, s. 3) v rozsahu, v akom sa ho tieto akty týkajú.

37

Rozhodnutím z 13. februára 2014 Všeobecný súd (deviata rozšírená komora) žalobcovu žiadosť uvedenú v bode 34 vyššie zamietol.

38

Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (deviata rozšírená komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 svojho rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na určité otázky. Na základe článku 24 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie boli tiež vyžiadané informácie od Francúzskej republiky.

39

Účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovených lehotách. Francúzska republika tiež poskytla požadované informácie.

40

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 3. apríla 2014. Pri tejto príležitosti žalobca okrem iného vyhlásil po prvé, že žaloba vo veci T‑408/13 bola podaná subsidiárne pre prípad, že by Všeobecný súd vyhlásil jeho žalobné návrhy vo veci T‑307/12, po úprave návrhmi uvedenými v bodoch 24 a 26 vyššie, za neprípustné, a po druhé, že vzal späť návrh na úpravu žalobných návrhov uvedených v bode 36 vyššie. Rada uviedla, že vykonávacie nariadenie č. 363/2013 bolo napadnuté oneskorene. Subsidiárne pre prípad, že by Všeobecný súd dospel k názoru, že korigendum k tomuto vykonávaciemu nariadeniu vyhlásené v úradnom vestníku 9. mája 2013 (ďalej len „korigendum z 9. mája 2013“) malo byť žalobcovi oznámené, Rada navrhovala, aby bola žaloba vyhlásená za neprípustnú v rozsahu, v akom sa týka uvedeného vykonávacieho nariadenia, a rozhodnutie týkajúce sa korigenda ponechala na úvahu Všeobecného súdu. Tieto vyhlásenia boli zaznamenané do zápisnice z pojednávania.

41

Vo veci T‑307/12 žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

42

Vo veci T‑408/13 žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

43

Vo veci T‑307/12 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

44

Vo veci T‑408/13 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

45

Žalobca žiadal o rozšírenie jeho žaloby vo veci T‑307/12 tak, aby smerovala tiež proti rozhodnutiu 2012/739, proti vykonávaciemu nariadeniu č. 363/2013 a proti rozhodnutiu 2013/255.

46

Treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodov 17 a 20 vyššie, po prvé, po podaní žaloby vo veci T‑307/12 bolo rozhodnutie 2011/782 zmenené a doplnené vykonávacím rozhodnutím 2012/256 zrušené a nahradené rozhodnutím 2012/739, a po druhé, ani toto posledné uvedené rozhodnutie už neplatí, pretože sa prijalo rozhodnutie 2013/255. Meno žalobcu sa uvádza v zoznamoch, ktoré tvoria prílohu I k rozhodnutiu 2012/739 a rozhodnutiu 2013/255, s odôvodnením, ktoré sa uvádza v bode 17 vyššie.

47

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ak je pôvodne napadnutý akt v priebehu konania nahradený iným aktom, ktorý má ten istý predmet, tento akt treba považovať za novú skutočnosť, ktorá umožňuje žalobcovi upraviť svoje návrhy a žalobné dôvody. Nemožno totiž pripustiť, aby orgán alebo inštitúcia Európskej únie mohla na obranu voči výhradám uvedeným v žalobe namierenej proti jednému z jej aktov upraviť tento akt alebo ho nahradiť iným a odvolávať sa v priebehu konania na túto zmenu alebo toto nahradenie, zatiaľ čo druhý účastník konania by nemal možnosť rozšíriť svoje pôvodné návrhy a žalobné dôvody na neskorší akt ani predložiť dodatočné návrhy a dôvody proti nemu (rozsudky Súdneho dvora z 3. marca 1982, Alpha Steel/Komisia, 14/81, Zb. s. 749, bod 8, a Všeobecného súdu zo 6. septembra 2013, Bank Melli Iran/Rada, T‑35/10 a T‑7/11, bod 53).

48

Na to, aby však bol návrh na úpravu žalobných návrhov prípustný, musí byť podaný v rámci dvojmesačnej lehoty stanovej na podanie žaloby podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, predĺženej o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť uvedenú v článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku, ako aj prípadne o ďalších štrnásť dní uvedených v článku 102 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku (pozri bod 65 nižšie). Podľa ustálenej judikatúry je totiž lehota na podanie žaloby kogentnej povahy a súd Únie ju musí uplatniť tak, aby zabezpečil právnu istotu, ako aj rovnosť osôb podliehajúcich súdnej právomoci pred zákonom. Súdu teda prináleží preveriť, prípadne aj ex offo, či bola táto lehota dodržaná (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 55 a tam citovanú judikatúru).

49

Návrh na rozšírenie žaloby na rozhodnutie 2012/739 a návrh na rozšírenie žaloby na rozhodnutie 2013/255 treba vyhlásiť za prípustný. Vzhľadom na dátumy prijatia týchto rozhodnutí, 29. novembra 2012 a 31. mája 2013, na základe ktorých je žalobca stále dotknutý reštriktívnymi opatreniami voči Sýrii, boli tieto návrhy, podané do kancelárie Všeobecného súdu 30. januára a 30. júla 2013, jednoznačne predložené v lehote na podanie žaloby platnej pre každé dotknuté rozhodnutie.

50

Hoci Rada vo svojom vyjadrení doručenom do kancelárie Všeobecného súdu 6. septembra 2013 (pozri bod 27 vyššie) nenamietala oneskorenie návrhu na rozšírenie žaloby aj na vykonávacie nariadenie č. 363/2013, na pojednávaní, ktoré sa konalo spoločne pre obe spojené veci, uviedla, že žalobca tento akt napadol po uplynutí lehoty. V podstate, ako Rada už uviedla vo vyjadrení k žalobe vo veci T‑408/13, žalobca sa mal na Všeobecný súd obrátiť najneskôr 29. júla 2013, a to po prvé vzhľadom na skutočnosť, že 17. mája 2013 jeden z advokátov, ktorý už žalobcu zastupoval vo veci T‑307/12, potvrdil prijatie oznámenia o uvedenom vykonávacom nariadení, ktoré Rada zaslala na adresu jeho advokátskej kancelárie, a po druhé, vzhľadom na ustanovenia o lehotách na podanie žaloby uvedené v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ a v článku 102 ods. 2 a článku 101 ods. 2 prvom pododseku rokovacieho poriadku.

51

Na pojednávaní žalobca uvádzal, že toto oznámenie nie je platné a že v dôsledku toho návrh na rozšírenie žaloby aj na vykonávacie nariadenie č. 363/2013 nebol oneskorený.

52

Treba preskúmať otázku, či bola Rada povinná oznámiť žalobcovi vykonávacie nariadenie č. 363/2013, a pokiaľ áno, akým spôsobom malo byť toto oznámenie vykonané.

53

Na úvod treba poznamenať, že zásady pripomenuté v bodoch 47 a 48 vyššie platia aj v prípade návrhu na úpravu žalobných návrhov, týkajúceho sa takého aktu, ako je vykonávacie nariadenie č. 363/2013, ktoré bez toho, aby rušilo skorší právny predpis, po opätovnom preskúmaní vyslovene uloženom uplatniteľnou právnou úpravou, potvrdilo zápis osoby na zoznam subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 54).

54

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada účinnej súdnej ochrany znamená, že orgán Únie, ktorý prijíma individuálne reštriktívne opatrenia vo vzťahu k určitej osobe alebo subjektu, alebo ich ponechá v platnosti, ako je to v prejednávanej veci, oznámi dôvody, z ktorých tieto opatrenia vychádzajú, buď v okamihu ich prijatia, alebo čo najrýchlejšie po ich prijatí, aby sa týmto osobám alebo subjektom umožnil výkon ich práva podať opravný prostriedok (pozri rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 56 a tam citovanú judikatúru).

55

V prejednávanej veci sa táto zásada uplatňuje v článku 32 ods. 1 a 2 nariadenia č. 36/2012, podľa znenia ktorého:

„1.   Ak Rada rozhodne, že sa na fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán vzťahujú [reštriktívne] opatrenia, príslušným spôsobom zmení a doplní prílohu II alebo IIa.

2.   Rada dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu podľa odseku 1 oznámi svoje rozhodnutie vrátane dôvodov zaradenia do zoznamu, a to buď priamo, ak je ich adresa známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, a poskytne tak dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu možnosť vyjadriť sa.“

56

Z toho vyplýva, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť aktu, ktorým boli uložené reštriktívne opatrenia voči osobe alebo subjektu, začína plynúť jedine odo dňa oznámenia tohto aktu dotknutej osobe a nie od dátumu uverejnenia tohto aktu, a to vzhľadom na skutočnosť, že vo vzťahu k osobám, na ktoré sa tieto opatrenia vzťahujú, možno tento akt prirovnať k súboru individuálnych rozhodnutí. Rovnako lehota na podanie návrhu, ktorého cieľom je rozšíriť návrhy a žalobné dôvody o akt, ktorý tieto opatrenia zachováva, začína plynúť jedine odo dňa oznámenia tohto nového aktu dotknutej osobe alebo subjektu (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 57; pozri tiež analogicky v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2013, Gbagbo a i./Rada, C‑478/11 P až C‑482/11 P, body 56 až 58).

57

V prejednávanej veci je vykonávacie nariadenie č. 363/2013 aktom, ktorým Rada ponechala žalobcove meno na zozname pripojenom k nariadeniu č. 36/2012. Rada preto bola povinná oznámiť takýto akt žalobcovi, a to nezávisle od toho, či Rada pri rozhodovaní o jeho ponechaní na zozname vychádzala z nových skutočností. Na rozdiel od toho, čo Rada uvádzala na pojednávaní, z rozsudku Všeobecného súdu zo 4. februára 2014, Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada (T‑174/12 a T‑80/13, bod 149), totiž nijako nevyplýva, že by povinnosť oznámiť dotknutej osobe akt, ktorým sa voči nemu ponechávajú reštriktívne opatrenia v platnosti, platila iba v prípade, keď je tento akt založený na nových skutočnostiach oproti skutočnostiam, ktoré pôvodne odôvodňovali prijatie takých opatrení. Judikatúra, na ktorú Rada poukazuje, sa v skutočnosti týka otázky, či dodržiavanie práva na obhajobu v prípade osoby, voči ktorej smerujú reštriktívne opatrenia, vyžaduje, aby táto osoba bola vypočutá pred prijatím aktu, ktorým sú voči nej také opatrenia ponechané v platnosti. V tomto kontexte judikatúra stanovila, že právo byť vypočutý pred prijatím aktov ponechávajúcich reštriktívne opatrenia v platnosti voči osobám, na ktoré sa už vzťahujú, predpokladá, že Rada proti uvedeným osobám uplatnila nové skutočnosti (pozri rozsudok Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, už citovaný, bod 149 a tam citovanú judikatúru).

58

Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci bola Rada povinná oznámiť žalobcovi vykonávacie nariadenie č. 363/2013.

59

S cieľom stanoviť udalosť, od ktorej začala plynúť lehota, v ktorej mal žalobca napadnúť vykonávacie nariadenie č. 363/2013 pred Všeobecným súdom, treba definovať, akým spôsobom bola Rada povinná oznámiť žalobcovi tento akt.

60

Z judikatúry vyplýva, že článok 32 ods. 1 a 2 nariadenia č. 36/2012 sa má vykladať tak, že pokiaľ má Rada k dispozícii adresu osoby, voči ktorej sú reštriktívne opatrenia namierené, lehota na podanie žaloby, v ktorej táto osoba musí tieto akty napadnúť pred Všeobecným súdom, nezačne plynúť, pokiaľ akty obsahujúce tieto opatrenia neboli oznámené priamo. Iba v prípade, keď je nemožné individuálne oznámiť dotknutej osobe akt, ktorým sú prijaté alebo ponechané v platnosti reštriktívne opatrenia voči tejto osobe, začína táto lehota plynúť uverejnením oznámenia v Úradnom vestníku Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudky Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 59, a Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, už citovaný v bode 57 vyššie, body 59 a 60; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok Gbagbo a i./Rada, už citovaný v bode 56 vyššie, body 61 a 62).

61

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že Radu treba považovať za nachádzajúcu sa v situácii, keď bolo nemožné oznámiť individuálne fyzickej alebo právnickej osobe alebo subjektu akt obsahujúci reštriktívne opatrenia, ktoré sa ich týkajú, buď keď adresa tejto osoby alebo tohto subjektu nie je verejná a nebola jej poskytnutá, alebo v prípade, keď bolo oznámenie zaslané na adresu, ktorú má Rada k dispozícii, bezúspešne, a to napriek všetkým krokom, ktoré Rada s náležitou starostlivosťou podnikla v snahe o doručenie takého oznámenia.

62

V prejednávanej veci je nesporné, že 23. apríla 2013, keď bolo prijaté vykonávacie nariadenie č. 363/2013, Rada mala žalobcovu adresu k dispozícii. Návrh na začatie konania vo veci T‑307/12, doručený do kancelárie Všeobecného súdu 11. júla 2012 a doručený Rade 13. júla 2012, totiž v súlade s článkom 44 ods. 1 písm. a) rokovacieho poriadku obsahoval bydlisko žalobcu a v tejto súvislosti spresňoval, že adresa žalobcu na účely doručovania je Centrálna banka Sýrie, ktorej adresa bola uvedená.

63

Preto treba v zásade vylúčiť, že by uverejnenie oznámenia v úradnom vestníku, ktoré sa týkalo vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a ktoré je uvedené v bode 20 vyššie, mohlo byť považované za udalosť, od ktorej začína plynúť lehota, v ktorej mal žalobca tento akt napadnúť pred Všeobecným súdom.

64

V prejednávanej veci, pretože Rada ani netvrdila, že nemala možnosť oznámiť vykonávacie nariadenie č. 363/2013 žalobcovi priamo (v tomto zmysle pozri rozsudok Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 61), dátum uverejnenia toho oznámenia mohol byť dátumom, od ktorého začína plynúť lehota na podanie žaloby, iba pokiaľ by sa ukázalo, že také priame oznámenie bolo neúspešné (pozri bod 61 vyššie). Tak to ale v prejednávanej veci nie je.

65

Okrem toho treba uviesť, že pokiaľ má Rada k dispozícii adresu pobytu osoby, voči ktorej smerujú reštriktívne opatrenia, a pokiaľ jej platne oznámi na túto adresu akty obsahujúce tieto opatrenia, nemožno pripisovať žiadny význam skutočnosti, že by lehota na podanie žaloby proti týmto aktom mohla byť pre uvedenú osobu priaznivejšia, ak by sa počítala od dátumu uverejnenia oznámenia o daných aktoch v úradnom vestníku, a to najmä vzhľadom na uplatnenie článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý pre počítanie lehoty na podanie žaloby stanovuje dodatočnú lehotu štrnástich dní od uverejnenia aktu v úradnom vestníku (pozri v tomto zmysle rozsudok Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 65). Priame oznámenie totiž adresátovi umožní zoznámiť sa s obsahom aktov, ktoré sa ho týkajú, a s dôvodmi, na ktorých sú tieto akty založené. Lehota na podanie žaloby proti týmto aktom preto začína plynúť od dátumu doručenia takého oznámenia (pozri v tomto zmysle a analogicky uznesenia Všeobecného súdu zo 4. júna 2012, ICO Satellite/Komisia, T‑350/09, body 29 a 33, a z 18. decembra 2012, Maďarsko/Komisia, T‑320/11, body 19 a 23). Okrem toho treba pripomenúť, že cieľom dodatočnej štrnásťdňovej lehoty stanovenej v článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku spočíva pre dotknuté subjekty v zabezpečení dostatočnej doby na podanie žaloby proti uverejneným aktom a proti aktom, ktoré im boli oznámené uverejnením oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, už citovaný v bode 57 vyššie, body 64 a 65). Naopak, ak je akt doručovaný priamo dotknutej osobe, neexistuje žiadny dôvod priznať dotknutej osobe takúto lehotu.

66

Pretože z vyššie uvedeného jednak vyplýva, že Rada mala povinnosť oznámiť žalobcovi vykonávacie nariadenie č. 363/2013 priamo a jednak, že za predpokladu ak by také oznámenie nebolo vykonané platne, lehota, v ktorej mal žalobca tento akt napadnúť pred Všeobecným súdom, by nikdy nezačala plynúť, treba určiť, či Rada túto povinnosť splnila.

67

Je nesporné, že jednak Rada neoznámila vykonávacie nariadenie č. 363/2013 na adresu žalobcu v Centrálnej banke Sýrie a ďalej, že jednému z advokátov zastupujúcich žalobcu vo veci T‑307/12 bol 17. mája 2013 doručený list Rady s dátumom 13. mája 2013, ku ktorému bolo pripojené vykonávacie nariadenie č. 363/2013 (ďalej len „list doručený 17. mája 2013“).

68

Žalobca uvádza, že list doručený 17. mája 2013 nie je platným oznámením, keďže po prvé mu Rada neoznámila korigendum z 9. mája 2013 (pozri bod 40 vyššie), po druhé uvedený list vložila do spoločnej obálky, ktorá obsahovala tiež oznámenie týkajúce sa iných klientov advokátskej kancelárie jeho zástupcov, a po tretie nepoužila žalobcovu adresu v Centrálnej banke Sýrie.

69

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie žalobcu, treba poznamenať, že vykonávacie nariadenie č. 363/2013 bolo skutočne predmetom korigenda z 9. mája 2013 a že zo spisu nevyplýva, že by toto korigendum bolo pripojené k listu doručenému 17. mája 2013. Medzi účastníkmi konania je ale nesporné, že zmyslom korigenda z 9. mája 2013 bolo iba opraviť spôsob, akým boli mená osôb uvedených na zoznamoch pripojených k vykonávaciemu nariadeniu napísané v arabčine.

70

V tejto súvislosti treba na úvod poukázať na skutočnosť, že vo vykonávacom nariadení č. 363/2013, a to tak v pôvodnom znení, ako aj v znení vyplývajúcom z korigenda z 9. mája 2013, sú mená osôb zaradených na pripojené zoznamy uvedené latinskou abecedou a ich znenie v arabčine je uvedené iba v zátvorkách. Ďalej treba uviesť, že akty obsahujúce reštriktívne opatrenia voči Sýrii, ktoré boli prijaté pred týmto vykonávacím nariadením, obsahovali mená dotknutých osôb iba v podobe písanej latinskou abecedou, čo žalobcovi nebránilo v tom, aby sa s nimi oboznámil a napadol ich pred Všeobecným súdom. Arabčina nakoniec nie je úradným jazykom Únie.

71

Za týchto okolností treba vychádzať z toho, že oprava z 9. mája 2013 nemá vplyv na účinky vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 vo vzťahu k žalobcovi (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 2. júna 1994, AC‑ATEL Electronics, C-30/93, Zb. s. I-2305, bod 24). Preto skutočnosť, že k listu doručenému 17. mája 2013 bolo pripojené vykonávacie nariadenie č. 363/2013, nie však korigendum z 9. mája 2013, neumožňuje konštatovať, že nešlo o platné doručenie, takže prvé tvrdenie žalobcu treba odmietnuť.

72

Druhé tvrdenie žalobcu tiež nie je dôvodné. Stačí totiž uviesť, že v liste doručenom 17. mája 2013 bolo v rubrike „predmet“ jasne uvedené, že sa týka žalobcu. Je teda zjavné, že výraz „Váš klient“ ktorý sa uvádza v texte, hoci štandardizovanom, uvedeného listu, neodkazuje na akéhokoľvek klienta advokátskej kancelárie právnych zástupcov žalobcu, ale práve na žalobcu. Uvedený list je označený registračným číslom generálneho sekretariátu Rady, prostredníctvom ktorého možno tento list v zásade odlíšiť od iných listov zabalených v spoločnej obálke, ktorá bola doručená zástupcovi žalobcu.

73

Pokiaľ ide o tretie tvrdenie žalobcu, treba pripomenúť, že článok 263 šiesty odsek ZFEÚ hovorí o „oznámení [aktu] žalobcovi“, a nie o oznámení aktu jeho zástupcovi.

74

Z toho vyplýva, že pokiaľ musí byť akt oznámený, aby mohla začať plynúť lehota na podanie žaloby, musí byť toto oznámenie v zásade zaslané adresátovi tohto aktu, a nie advokátom, ktorí ho zastupujú. Podľa judikatúry má totiž oznámenie vykonané zástupcovi žalobcu platnosť oznámenia vykonaného adresátovi, iba ak je takáto forma oznámenia výslovne stanovená právnou úpravou alebo dohodou účastníkov (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa z 8. júla 2009, Thoss/Dvor audítorov, T‑545/08, neuverejnené v Zbierke, body 41 a 42, a rozsudok Všeobecného súdu z 11. júla 2013, BVGD/Komisia, T‑104/07 a T‑339/08, bod 146).

75

V prejednávanej veci treba zobrať do úvahy aj uplatniteľnú právnu úpravu a to článok 32 ods. 1 a 2 nariadenia č. 36/2012 (pozri bod 55 vyššie), a konštatovať, že nijako výslovne neodkazuje na možnosť, aby oznámenie, ktorého sa týka judikatúra pripomenutá v predchádzajúcom bode, bolo vykonané formou oznámenia aktu advokátovi zastupujúcemu osobu, ktorej sa akt týka.

76

Z toho vyplýva, že oznámením vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 jednému z advokátov, ktorí zastupovali žalobcu vo veci T‑307/12, Rada nepostupovala v súlade s literou uvedenej právnej úpravy, ktorú si sama stanovila.

77

Navyše treba poukázať na to, že v spise nie je nič, čo by dovoľovalo sa domnievať, že medzi účastníkmi konania došlo k dohode v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 74 vyššie, ktorá by Rade umožňovala oznámiť vykonávacie nariadenie č. 363/2013 uvedenému zástupcovi. K tomu treba poznamenať, že žalobca Radu nikdy nekontaktoval, a to ani priamo, ani prostredníctvom svojich advokátov, takže by existencia takej dohody mohla vyplývať iba z písomností, ku výmene ktorých došlo pred Všeobecným súdom v rámci konania o prejednávaných žalobách. Na základe týchto písomností sa pritom nemožno domnievať, že by taká dohoda bola uzavretá.

78

Za týchto okolností treba konštatovať, že keďže Rada žalobcovi platne neoznámila vykonávacie nariadenie č. 363/2013, žalobcovi k 30. júlu 2013 nezaniklo právo podať návrh na rozšírenie žaloby aj na tento akt. Námietku neprípustnosti, ktorú Rada voči tejto žiadosti vzniesla, teda možno len zamietnuť.

79

V dôsledku toho v rámci skúmania merita veci T‑307/12 treba vychádzať z toho, že žalobca je oprávnený požadovať zrušenie rozhodnutia 2011/782, zmeneného a doplneného vykonávacím rozhodnutím 2012/256, zrušenie nariadenia č. 36/2012, zmeneného a doplneného vykonávacím nariadením č. 410/2012, a zrušenie rozhodnutia 2012/739, vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a rozhodnutia 2013/255 (ďalej spolu len „napadnuté akty“) v rozsahu, v akom sa žalobcu tieto akty týkajú.

80

Na podporu svojej žaloby žalobca v zásade uvádza štyri žalobné dôvody:

81

Najprv treba skúmať druhý žalobný dôvod, následne prvý žalobný dôvod a nakoniec ostatné žalobné dôvody.

82

Žalobca uvádza, že napadnuté akty neuvádzajú špecifické a konkrétne dôvody, na základe ktorých Rada pri výkone svojej právomoci posúdenia dospela k záveru, že sa na žalobcu musia vzťahovať reštriktívne opatrenia voči Sýrii. Odôvodnenie uvedené v predmetných aktoch je podľa žalobcu neurčité a všeobecné a obmedzuje sa na uvedenie žalobcovej pracovnej funkcie, namiesto toho, aby uvádzalo objektívne dôvody umožňujúce dospieť k záveru, že sa žalobca vlastným konaním skutočne podieľa na činnostiach vytýkaných Centrálnej banke Sýrie a súvisiacich s represiami proti civilnému obyvateľstvu.

83

Okrem toho mu po prijatí napadnutých aktov nebolo oznámené žiadne ďalšie odôvodnenie.

84

Rada spochybňuje tvrdenia žalobcu.

85

Treba pripomenúť, že povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu, ktorá je stanovená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ, má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje o tom, či je rozhodnutie dôvodné alebo či má prípadne vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť na súde Únie, a jednak umožniť súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu. Takto stanovená povinnosť odôvodnenia predstavuje základnú zásadu práva Únie, od ktorej je možné sa odchýliť iba v prípade naliehavých dôvodov. Odôvodnenie teda v zásade musí byť oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako akt, ktorý jej spôsobil ujmu, a jeho absencia nemôže byť napravená tým, že dotknutá osoba sa dozvie dôvody aktu v priebehu konania na súde Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, bod 49, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T-390/08, Zb. s. II-3967, bod 80).

86

Preto s výnimkou prípadu, ak by naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie alebo jej členských štátov či udržiavania ich medzinárodných vzťahov bránili oznámeniu určitých okolností, je Rada povinná oznámiť osobe alebo subjektu dotknutému reštriktívnymi opatreniami individuálne a konkrétne dôvody, pre ktoré si myslí, že by sa opatrenia mali prijať. Musí tiež uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie dotknutých opatrení, a úvahy, ktoré ju viedli k ich prijatiu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 85 vyššie, bod 81).

87

Odôvodnenie musí byť okrem toho prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia musí byť posúdená nielen vzhľadom na text aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Konkrétne, akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (rozsudky Rada/Bamba, už citovaný v bode 85 vyššie, body 53 a 54, a zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 85 vyššie, bod 82).

88

V prejednávanej veci bolo odôvodnenie poskytnuté Radou po zápise žalobcu na zoznamy reštriktívnych opatrení voči Sýrii v podstate vždy také, že vykonáva funkciu guvernéra Centrálnej banky Sýrie.

89

V tejto súvislosti treba poznamenať, že na rozdiel od toho, čo žalobca uviedol v odpovedi na otázku Všeobecného súdu, drobné redakčné rozdiely v jazyku konania, medzi odôvodnením vykonávacieho rozhodnutia 2012/256 a vykonávacieho nariadenia č. 410/2012 (pozri body 10 a 11 vyššie) na jednej strane a odôvodnením rozhodnutia 2012/739, vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a rozhodnutia 2013/255 (pozri body 17 a 21 vyššie) na strane druhej nemajú žiadny vplyv na podstatu odôvodnenia poskytnutého Radou.

90

Záver, že žalobca „apporte un soutien économique et financier au régime syrien dans le cadre de ses fonctions de gouverneur“ [poskytuje ekonomickú a finančnú podporu sýrskemu režimu z pozície guvernéra] centrálnej banky Sýrie, je totiž rovnocenný tvrdeniu, že je „responsable de la fourniture d’un tel soutien par le biais desdites fonctions“ [zodpovedný za poskytovanie takejto podpory prostredníctvom uvedenej funkcie]. V jednom, ako aj v druhom prípade je to žalobcova funkcia, ktorá má podľa názoru Rady takú povahu, že predpokladá určitú úlohu v ekonomickej a finančnej podpore sýrskeho režimu.

91

Ako poznamenáva Rada, zmeny, na ktoré žalobca upozornil, nemožno vysvetliť zmenou vo význame odôvodnenia, ktoré bolo voči nemu pôvodne použité, ale vôľou zabezpečiť lepšiu koherentnosť medzi rôznymi jazykovými verziami napadnutých aktov, čisto z hľadiska ich doslovného znenia.

92

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry potreba jednotného výkladu aktov Únie vylučuje, aby sa v prípade pochybností znenie ustanovenia posudzovalo samostatne, ale naopak, vyžaduje, aby sa ustanovenie vykladalo a uplatňovalo z hľadiska jeho verzií v iných úradných jazykoch (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 17. novembra 2011, Homawoo, C-412/10, Zb. s. I-11603, bod 28 a tam citovanú judikatúru). Vo viacerých jazykových verziách napadnutých aktov, najmä v anglickej jazykovej verzii, pritom odôvodnenie použité voči žalobcovi zmenené nebolo. Táto skutočnosť, pokiaľ by to bolo potrebné, potvrdzuje, že podstata tohto odôvodnenia zostala totožná.

93

Po tomto spresnení treba uviesť, že znenie odôvodnenia napadnutých aktov žalobcovi umožnilo pochopiť, že bol na zoznamy osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, zapísaný z dôvodu svojej pracovnej funkcie.

94

Potvrdením skutočnosti, že žalobca správne pochopil, že Rada vychádzala z jeho pracovnej funkcie, je okolnosť, že v rámci tejto žaloby uplatnil tretí žalobný dôvod, ktorým spochybnil práve možnosť Rady prijať voči nemu reštriktívne opatrenia iba na základe tejto funkcie.

95

Dôvody, ktoré Radu viedli pri výbere, boli navyše v napadnutých aktoch jasne uvedené, Všeobecný súd teda môže posúdiť ich opodstatnenosť.

96

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že povinnosť odôvodniť akt je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlíšiť od otázky vecnej správnosti odôvodnenia, ktorá patrí do zákonnosti sporného aktu z vecného hľadiska. Odôvodnenie aktu je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody chybné, je nimi postihnutá zákonnosť aktu z vecného hľadiska, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C-413/06 P, Zb. s. I-4951, bod 181, a Rada/Bamba, už citovaný v bode 85 vyššie, bod 60).

97

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba žalobný dôvod vychádzajúci z porušenia povinnosti odôvodnenia zamietnuť s tým, že opodstatnenosť odôvodnenia použitého Radou vo vzťahu k žalobcovi musí byť posúdená v rámci tretieho žalobného dôvodu.

98

Žalobca tvrdí, že jeho meno bolo zaradené na zoznam osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, ktoré majú trestnoprávnu povahu, bez toho, aby bol vopred informovaný o dôvodoch tohto zaradenia a v tejto súvislosti vypočutý. Skutočnosť, že bolo potrebné, aby tieto opatrenia vyvolali účinok prekvapenia, by nebola prekážkou jeho vypočutia pred ich prijatím.

99

Okrem toho žalobca tvrdí, že Rada si nesplnila svoju povinnosť oznámiť mu napadnuté akty, vrátane dôvodov jeho zaradenia, hoci jeho adresu dobre poznala. Na základe uverejnenia oznámenia v úradnom vestníku nemal „konkrétnu možnosť“ predložiť vyjadrenie. Postup opätovného posúdenia spomínaný v tomto oznámení mu totiž neumožnil účinne sa vyjadriť a neposkytoval dostatočné záruky. Preto má skutočnosť, že v tejto súvislosti nepodal žiadosť, len veľmi malú váhu.

100

Nakoniec žalobca uvádza, že nemohol využiť svoje právo na účinnú súdnu ochranu, pretože Rada mu neoznámila dôvody, na základe ktorých sa na neho mali vzťahovať reštriktívne opatrenia prijaté voči Sýrii.

101

Rada spochybňuje tvrdenia žalobcu.

102

Treba pripomenúť, že základné právo na dodržiavanie práva na obhajobu počas konania pred prijatím obmedzujúceho opatrenia je výslovne zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie, ktorá má podľa článku 6 ods. 1 ZEÚ rovnakú právnu silu ako Zmluvy (pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C-27/09 P, Zb. s. I-13427, bod 66).

103

Treba tiež pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vyplýva z ústavných tradícií spoločných všetkým členským štátom a bola zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme, pričom táto zásada bola takisto potvrdená v článku 47 Charty základných práv (rozsudky Súdneho dvora z 13. marca 2007, Unibet, C-432/05, Zb. s. I-2271, bod 37, a z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C-402/05 P a C-415/05 P, Zb. s. I-6351, ďalej len „rozsudok Kadi“, bod 335).

104

Okrem toho vzhľadom na ustálenú judikatúru predpokladom účinnosti súdneho preskúmania, ktoré sa musí týkať najmä zákonnosti dôvodov, na ktorých sa zakladá právomoc orgánu Únie zapísať meno fyzickej osoby alebo názvu právnickej osoby do zoznamu adresátov reštriktívnych opatrení prijatých týmto orgánom, je skutočnosť, že tento orgán má povinnosť oznámiť tieto dôvody dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe v čo najširšej možnej miere, buď v okamihu, keď sa o tomto zapísaní rozhodne, alebo prinajmenšom čo najrýchlejšie po tom, čo sa o ňom rozhodlo, aby sa týmto adresátom umožnil výkon ich práva podať žalobu v stanovených lehotách (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 336).

105

Dodržanie tejto povinnosti oznámiť uvedené dôvody je totiž nevyhnutné tak na umožnenie adresátom reštriktívnych opatrení brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a rozhodnúť sa pri plnej znalosti veci, či je potrebné obrátiť sa na súd Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 1987, Heylens a i., 222/86, Zb. s. 4097, bod 15), ako aj na umožnenie súdu v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého aktu Únie, čo je jeho úlohou podľa Zmluvy (rozsudok Kadi, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 337).

106

V súlade s požiadavkami stanovenými touto judikatúrou pritom článok 21 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2011/782, článok 32 ods. 2 a 3 nariadenia č. 36/2012, článok 27 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2012/739 a článok 30 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2013/255 stanovuje, že Rada oznámi dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu či orgánu svoje rozhodnutie, vrátane dôvodov ich zaradenia na zoznam, a to buď priamo, pokiaľ je známa ich adresa, alebo uverejnením oznámenia, prostredníctvom čoho týmto fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom či orgánom umožní sa k tejto záležitosti vyjadriť. Ak sa predložia pripomienky alebo zásadné nové dôkazy, Rada preskúma svoje rozhodnutie a dotknutú fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán informuje.

107

Navyše treba pripomenúť, že po prvé z článku 25 rozhodnutia 2011/782, článku 31 rozhodnutia 2012/739 a článku 34 rozhodnutia 2013/255 vyplýva, že tieto rozhodnutia sú predmetom stáleho preskúmavania, a po druhé, že podľa článku 32 ods. 4 nariadenia č. 36/2012 sa k nemu pripojené zoznamy pravidelne preskúmavajú v pravidelných intervaloch.

108

V prejednávanej veci sa po prijatí vykonávacieho nariadenia č. 410/2012 a vykonávacieho rozhodnutia 2012/256 uverejnilo oznámenie uvedené v bodoch 14 a 15 vyššie, a tým sa žalobcovi poskytla možnosť predložiť pripomienky Rade.

109

Skutočnosť, že toto oznámenie bolo uverejnené až po prvom zapísaní žalobcu na zoznam osôb, ktorých sa týkali predmetné reštriktívne opatrenia, nemožno samu osebe považovať za porušenie práva na obhajobu.

110

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry dodržanie práva na obhajobu, osobitne práva byť vypočutý vo veci reštriktívnych opatrení, od orgánov Únie nevyžaduje, aby pred pôvodným zapísaním fyzickej alebo právnickej osoby do zoznamu ukladajúceho reštriktívne opatrenia oznámili dôvody tohto zápisu dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 338).

111

Takéto predchádzajúce oznámenie by totiž mohlo ohroziť účinnosť opatrení zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, ktoré tieto rozhodnutia ukladajú (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 339).

112

Na dosiahnutie svojho cieľa musia tieto opatrenia svojou samotnou povahou využívať účinok prekvapenia a uplatniť sa okamžite (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 340).

113

Rada teda nemala povinnosť žalobcu vypočuť pred jeho prvotným zápisom na zoznamy osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii.

114

V rámci prijatia rozhodnutia 2012/739, vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a rozhodnutia 2013/255, teda následných rozhodnutí, ktorými sa ponecháva meno žalobcu na zozname mien osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, sa však už nemožno platne odvolávať na účinok prekvapenia predmetných opatrení (rozsudky Všeobecného súdu z 13. septembra 2013, Makhlouf/Rada, T‑383/11, bod 42, a Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 148; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 62).

115

Z judikatúry však vyplýva, že právo byť vypočutý pred prijatím aktov, ktorými sa ponechávajú v platnosti reštriktívne opatrenia voči osobám, voči ktorým boli prijaté, si vyžaduje, aby Rada uviedla voči týmto osobám nové dôkazy (rozsudky Makhlouf/Rada, už citovaný v bode 114 vyššie, bod 43, a Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 149; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 63).

116

V prejednávanej veci treba uviesť, že Rada pri rozhodnutí o ponechaní mena žalobcu na zoznamoch osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, neuviedla nijaké nové dôkazy, ktoré by sa žalobcovi neoznámili po prijatí aktov týkajúcich sa jeho počiatočného zaradenia na predmetné zoznamy. Ako bolo konštatované v bodoch 88 až 92 vyššie, zaradenie žalobcu na uvedené zoznamy a jeho ponechanie na nich sa totiž zakladá na jeho funkcii guvernéra Centrálnej banky Sýrie.

117

Navyše treba pripomenúť, že vzhľadom na ustanovenia uvedené v bodoch 106 a 107 vyššie mal žalobca možnosť z vlastného podnetu predložiť Rade svoje pripomienky bez toho, aby bolo potrebné pred prijatím každého ďalšieho aktu žalobcu výslovne vyzvať, ak voči nemu neboli predložené nijaké nové dôkazy.

118

Žalobca túto možnosť nevyužil.

119

Za takýchto okolností treba konštatovať, že žalobca mal po dobu niekoľkých mesiacov možnosť predložiť Rade svoje pripomienky a napadnúť opodstatnenosť dôvodov, ktoré boli v napadnutých aktoch dostatočne jasne uvedené (pozri body 93 až 95 vyššie) a viedli k jeho zaradeniu a ponechaniu na zozname osôb, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia.

120

Pokiaľ ide o skutočnosť, že Rada žalobcu nevypočula, treba konštatovať, že ani dotknutá právna úprava, ani všeobecná zásada dodržiavania práva na obhajobu nepriznávajú dotknutým osobám právo na takéto vypočutie (pozri rozsudok zo 6. septembra 2013, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, bod 105 a tam citovanú judikatúru), či už ide o prvý zápis alebo o ponechanie ich mena na predmetných zoznamoch.

121

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že mu napadnuté akty neboli individuálne oznámené, možno samozrejme uvažovať v tom zmysle, že Rada mala k dispozícii pracovnú adresu žalobcu v Centrálnej banke Sýrie najneskôr od 13. júla 2012, keď jej bol doručený návrh na začatie konania vo veci T‑307/12, v ktorom je uvedená informácia o žalobcovej adrese na účely doručovania v tejto banke (pozri bod 61 vyššie).

122

Napriek tomu treba poznamenať, že neexistencia individuálneho oznámenia napadnutých aktov, hoci má vplyv na začatie plynutia lehoty na podanie žaloby, sama osebe nie je dôvodom na zrušenie dotknutého aktu. V tejto súvislosti žalobca ani neuvádza tvrdenia, ktorými by chcel preukázať, že v prejednávanej veci neexistencia individuálneho oznámenia týchto aktov na jeho adresu v Sýrii mala za následok porušenie jeho práv, ktoré odôvodňuje zrušenie týchto aktov v rozsahu, v akom sa ho týkajú (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2013, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 47 vyššie, body 112 a 113).

123

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba prijať záver, že právo žalobcu na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu neboli porušené ani pri zaradení jeho mena na zoznam osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, ani pri jeho ponechaní na tomto zozname, takže tento žalobný dôvod musí byť zamietnutý.

124

Preskúmanie tretieho žalobného dôvodu založeného na neexistencii dôkazu o dostatočnej väzbe medzi žalobcom a situáciou, ktorá viedla k prijatiu reštriktívnych opatrení voči Sýrii, a na porušení zásady proporcionality si vyžaduje, aby sa Všeobecný súd najprv vyslovil k intenzite prieskumu, ktorý má vykonať, ďalej k otázke, či sa Rada mohla opierať výlučne o pracovnú funkciu žalobcu, a nakoniec k ostatným tvrdeniam, ktoré žalobca v tejto súvislosti uplatnil.

125

Žalobca uvádza, že Všeobecný súd sa nemôže obmedziť len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti dôvodov, ktoré Rada uvádza, ale musí sa uistiť, že tieto dôvody sa zakladajú na presných a konkrétnych informáciách a dôvodoch, čo nie je prípad prejednávanej veci. Ide tu o rovnaký druh preskúmania, aký Všeobecný súd vykonáva v súvislosti s reštriktívnymi opatreniami prijatými voči teroristickým aktivitám.

126

Rada uvádza, že vzhľadom na jej širokú právomoc posúdenia pri prijímaní reštriktívnych opatrení voči tretím krajinám Všeobecný súd nemôže spochybňovať to, či je uloženie týchto opatrení žalobcovi z dôvodu jeho funkcie guvernéra Centrálnej banky Sýrie účelné, s výnimkou prípadu zjavne nesprávneho posúdenia. Preskúmanie vykonané Všeobecným súdom sa musí týkať vecnej správnosti skutkových zistení Rady o funkciách vykonávaných žalobcom.

127

Treba pripomenúť, že podľa judikatúry, pokiaľ ide o všeobecné pravidlá definujúce spôsoby ukladania reštriktívnych opatrení, Rada disponuje širokou mierou voľnej úvahy vzhľadom na skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri prijímaní hospodárskych a finančných sankčných opatrení na základe článkov 215 ZFEÚ v súlade s rozhodnutím prijatým na základe kapitoly 2 hlavy V Zmluvy o EÚ, najmä článku 29 ZEÚ. Keďže súd Únie nemôže najmä nahrádzať svojím posúdením dôkazov, skutočností a okolností, ktoré odôvodňovali prijatie takýchto opatrení, posúdenie Rady, preskúmanie vykonávané Všeobecným súdom sa musí obmedziť na overenie toho, či boli dodržané procesné pravidlá a pravidlá odôvodnenia, či sa vychádzalo z vecne správnych skutkových okolností, či nedošlo k zjavnému omylu v posúdení alebo k zneužitiu právomoci. Toto obmedzené preskúmanie sa uplatňuje najmä pri posúdení úvah o účelnosti, na ktorých sa takéto opatrenia zakladajú (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 85 vyššie, bod 36, a rozsudok Všeobecného súdu z 25. apríla 2013, Gossio/Rada, T‑130/11, bod 57).

128

Pokiaľ ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zapísať meno určitej osoby alebo subjektu na zoznamy pripojené k aktom obsahujúcim prijatie reštriktívnych opatrení, súd Únie sa musí uistiť o tom, či sa toto rozhodnutie, ktoré má, pokiaľ ide o túto osobu, individuálny dosah, opiera o dostatočne silný skutkový základ. Je preto potrebné overiť skutočnosti uvádzané v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa predmetné rozhodnutie opiera tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie tohto rozhodnutia, podložené. V prípade pochybností je totiž úlohou Rady, aby preukázala dôvodnosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe, pričom táto osoba nie je povinná predložiť opačné dôkazy svedčiace o neexistencii ich dôvodnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 85 vyššie, bod 37, a rozsudok Všeobecného súdu z 5. decembra 2012, Qualitest/Rada, T‑421/11, bod 55; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, body 119 a 121).

129

Okrem toho otázka preukázania tvrdeného správania, ktorá sa týka zákonnosti sporného aktu z vecného hľadiska, predpokladá overenie pravdivosti skutočností uvedených v tomto akte, ako aj kvalifikácie týchto skutočností ako odôvodňujúcich uplatnenie reštriktívnych opatrení voči dotknutej osobe (rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode 85 vyššie, bod 60).

130

Práve vzhľadom na tieto úvahy treba preskúmať tvrdenia, ktoré žalobca uvádza v rámci tohto žalobného dôvodu.

131

Žalobca namieta, že napadnuté akty neobsahujú dôkazy o existencii väzby medzi jeho osobou, konaním a aktivitami na jednej strane a cieľmi reštriktívnych opatrení voči Sýrii na strane druhej. Vzhľadom na to, že neexistuje žiadny dôkaz o jeho zapojení do represií proti civilnému obyvateľstvu a že nie je daná žiadna príčinná súvislosť medzi jeho konaním a týmito represiami, žalobca tvrdí, že skutočnosť, že je guvernérom Centrálnej banky Sýrie, sama osebe neodôvodňuje prijatie reštriktívnych opatrení voči nemu, ktoré tak porušujú zásadu proporcionality. Články z tlače predložené Radou pred Všeobecným súdom podľa žalobcu nie sú dostatočnými dôkazmi o tom, že by sýrsky režim v uvedených represiách podporoval.

132

Podľa žalobcu jeho zaradením na predmetné zoznamy mala Rada v skutočnosti v úmysle ešte viac zasiahnuť Centrálnu banku Sýrie, na ktorú sa už reštriktívne opatrenia vzťahujú. V tejto súvislosti treba poznamenať, že Rada stanovila výnimky z uplatňovania reštriktívnych opatrení na uvedenú banku, čo znamená uznanie zásadnej úlohy tejto inštitúcie pre financovanie všetkých hospodárskych odvetví zeme. Podľa žalobcu je nelogické a neprimerané, pokiaľ Rada prijíma reštriktívne opatrenia voči guvernérovi Centrálnej banky Sýrie, zatiaľ čo uznáva potrebu, aby táto banka mohla fungovať obvyklým spôsobom. Také fungovanie totiž podľa žalobcu predpokladá existenciu guvernéra na čele inštitúcie.

133

Okrem toho osobné sankcionovanie žalobcu nemá na aktivity Centrálnej banky Sýrie ani na aktivity sýrskeho režimu žiadny dopad, najmä vzhľadom na fungovanie tejto inštitúcie, ktoré nie je porovnateľné s fungovaním súkromného podniku.

134

Rada spochybňuje tvrdenia žalobcu.

135

Po prvé treba pripomenúť, že keďže reštriktívne opatrenia prijaté v rozhodnutí 2011/273 neumožnili ukončiť represie sýrskeho režimu proti civilnému obyvateľstvu, Rada sa domnievala, že tieto opatrenia treba uplatňovať nielen na osoby zodpovedné za uvedené represie, ale tiež na osoby, ktoré profitujú z tohto režimu alebo ktoré ho podporujú, a na osoby s nimi spojené. Tieto ustanovenia sa nachádzajú v článku 18 ods. 1 a článku 19 ods. 1 rozhodnutia 2011/782, v článku 24 ods. 1 a článku 25 ods. 1 rozhodnutia 2012/739 a v článku 27 ods. 1 a článku 28 ods. 1 rozhodnutia 2013/255.

136

Po druhé treba poznamenať, že napriek tomu, že pojem „podpora režimu“ v týchto ustanoveniach nie je definovaný, nič neumožňuje prijať záver, že reštriktívne opatrenia môžu byť namierené len voči osobám, ktoré sýrsky režim podporujú s konkrétnym cieľom umožniť mu pokračovanie v represiách proti civilnému obyvateľstvu. Vzhľadom na to, že Rada nemôže kontrolovať, na aké účely sú zdroje poskytované tomuto režimu používané, bolo totiž nevyhnutné prijať opatrenia smerujúce voči akejkoľvek forme podpory.

137

Po tretie vzhľadom na výpis z internetovej stránky Centrálnej banky Sýrie predložený Radou, obsah ktorého žalobca nespochybnil, je nesporné, že poslaním uvedenej banky je najmä slúžiť ako banka vláde tejto krajiny. Preto nemožno poprieť, že táto banka finančne podporuje sýrsky režim.

138

Po štvrté treba konštatovať, že hoci podľa judikatúry je úlohou príslušného orgánu Únie, aby v prípade spochybňovania preukázal opodstatnenosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe, pričom táto osoba nie je povinná predložiť dôkazy o opaku svedčiace o tom, že uvádzané dôvody nie sú opodstatnené (rozsudok Komisia a i./Kadi, už citovaný v bode 128 vyššie, bod 121), v prejednávanej veci žalobca nikdy nespochybňoval skutočnosť, ktorú Rada uplatnila ako dôvod proti jeho zaradeniu na zoznam, a to že je guvernérom Centrálnej banky Sýrie.

139

V tejto súvislosti na jednej strane, aj keď žalobca mal možnosť obrátiť sa na Radu na základe ustanovení uvedených v bode 106 vyššie, neuvádzal pred Radou, že sýrsky režim nepodporoval, napriek tomu, že je guvernérom Centrálnej banky Sýrie.

140

Na druhej strane, žalobca sa pred Všeobecným súdom obmedzil iba na prehlásenia, že vykonáva len funkcie administratívnej či technickej povahy a že nemá skutočný vplyv na riadenie Centrálnej banky Sýrie, ktorá je štátnou inštitúciou.

141

V odpovedi na tieto tvrdenia Rada v prílohe k vyjadreniu k žalobe predložila dva články z tlače, z ktorých okrem iného vyplývalo, že žalobca môže prijímať významné rozhodnutia v oblasti menovej politiky Sýrie.

142

Treba teda konštatovať, že tieto články potvrdzujú, že žalobca ako guvernér vykonáva v Centrálnej banke Sýrie zásadné funkcie, ktoré nemožno kvalifikovať len ako administratívne či technické.

143

Okrem toho treba poznamenať, že osoba zastávajúca funkciu, ktorá jej udeľuje riadiacu právomoc nad subjektom, voči ktorému smerujú reštriktívne opatrenia, môže byť spravidla sama považovaná za osobu zapojenú do aktivít, ktoré odôvodňovali prijatie reštriktívnych opatrení namierených proti danému subjektu (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 12. decembra 2013, Nabipour a i./Rada, T‑58/12, bod 110).

144

Sám žalobca uznáva, že guvernér Centrálnej banky Sýrie stojí na jej čele.

145

V tejto súvislosti treba uviesť, že skutočnosť, na ktorú žalobca poukázal na pojednávaní, a to, že Centrálna banka Sýrie je podriadená ministrovi poverenému záležitosťami hospodárstva a financií, nenasvedčuje tomu, že by žalobca ako najvyššie postavená osoba v rámci uvedenej banky nebol zapojený do poskytovania finančných zdrojov sýrskemu režimu. Táto skutočnosť naopak skôr preukazuje existenciu úzkych väzieb medzi správou finančných zdrojov uvedeného režimu a pracovnou funkciou žalobcu.

146

Po piate treba určiť, či Rada dodržala zásadu proporcionality, ktorá podľa ustálenej judikatúry patrí medzi všeobecné zásady práva Únie a vyžaduje, aby prostriedky stanovené v ustanovení práva Únie umožňovali dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných dotknutou právnou úpravou a nešli nad rámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie (rozsudky Súdneho dvora z 12. mája 2011, Luxembursko/Parlament a Rada, C-176/09, Zb. s. I-3727, bod 61, a z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, bod 122).

147

V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že Rada zaviedla – ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia 2011/273 – reštriktívne opatrenia voči tretej krajine, konkrétne Sýrii, v reakcii na násilné represie zo strany orgánov tejto krajiny namierené proti civilnému obyvateľstvu. Na rovnakých znepokojujúcich dôvodoch sú založené napadnuté akty, ktoré na rozhodnutie 2011/273 priamo nadväzujú. Ďalej treba konštatovať, že keby sa predmetné reštriktívne opatrenia týkali len hlavných predstaviteľov sýrskeho režimu, a nie aj osôb, ktoré tento režim podporujú, mohlo by byť napĺňanie cieľov Rady zmarené, keďže títo hlavní predstavitelia by mohli ľahko získať podporu, najmä finančnú, ktorú potrebujú na ďalšie pokračovanie uvedených represií, prostredníctvom ďalších osôb zastávajúcich vysoké riadiace funkcie v hlavných inštitúciách sýrskeho štátu. Nakoniec treba zohľadniť, aký význam má pre Úniu cieľ spočívajúci v zachovaní mieru a medzinárodnej bezpečnosti, ako aj v ochrane civilného obyvateľstva.

148

Z toho vyplýva, že Rada mohla bez toho, aby porušila zásadu proporcionality, vzhľadom na žalobcovu funkciu dospieť k záveru, že sa žalobca nachádza v mocenskom a vplyvnom postavení, pokiaľ ide o finančnú podporu sýrskeho režimu poskytovanú Centrálnou bankou Sýrie. Preto sa tiež Rada mohla legitímne domnievať, že prijatím reštriktívnych opatrení voči žalobcovi možno prispieť k vyvíjaniu tlaku na tento režim v záujme ukončenia alebo zmiernenia represií namierených proti civilnému obyvateľstvu. Otázka, či napadnuté akty obmedzujú žalobcu v jeho právach spôsobom zlučiteľným s uvedenou zásadou, bude preskúmaná v rámci štvrtého žalobného dôvodu.

149

Po šieste treba poznamenať, že nemožno prikladať žiadny význam tomu, že keď sa Rada rozhodla prijať reštriktívne opatrenia voči Centrálnej banke Sýrie, vložila do vtedy platných aktov zvláštne ustanovenia o výnimkách prostredníctvom rozhodnutia Rady 2012/122/SZBP z 27. februára 2012, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie Rady 2011/782 (Ú. v. EÚ L 54, s. 14) a prostredníctvom nariadenia Rady (EÚ) č. 168/2012 z 27. februára 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EÚ) č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 54, s. 1).

150

V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že tieto výnimky, ako správne podotýka Rada, sa v podstate týkajú prevodov finančných prostriedkov, ktoré sú určené v prospech finančných inštitúcií podliehajúcich právomoci členských štátov a určených na financovanie obchodných aktivít, ktoré tieto štáty schválili, najmä z dôvodu, že sa preukázalo, že príjemcom predmetných finančných prostriedkov nie je osoba alebo subjekt, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii.

151

Okrem toho nariadením Rady (EÚ) č. 867/2012 z 24. septembra 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EÚ) č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 257, s. 1), boli podmienky požadované na uplatnenie uvedených výnimiek sprísnené.

152

Treba poznamenať, podobne ako to urobila Rada, a na rozdiel od tvrdení žalobcu, že tieto výnimky nemajú za cieľ umožniť Centrálnej banke Sýrie, aby fungovala obvyklým spôsobom, ale iba nepenalizovať osoby a subjekty, na ktoré sa reštriktívne opatrenia nevzťahujú, a obchodné aktivity, ktoré nie sú medzi členskými štátmi a Sýriou zakázané.

153

Keďže reštriktívne opatrenia, ktoré individuálne postihujú žalobcu, nemôžu samy osebe škodiť osobám či subjektom, na ktoré sa reštriktívne opatrenia nevzťahujú, alebo obchodným aktivitám, ktoré nie sú zakázané, nevyvoláva existencia vyššie uvedených výnimiek vo vzťahu k Centrálnej banke Sýrie rozpory, ktoré by spochybňovali prijatie reštriktívnych opatrení voči žalobcovi alebo umožňovali konštatovať porušenie zásady proporcionality.

154

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba vysloviť záver, že Rada sa nedopustila pochybenia, keď voči žalobcovi prijala reštriktívne opatrenia na základe jediného dôvodu, že bol guvernérom Centrálnej banky Sýrie.

155

Žalobca uvádza, že pred zaradením jeho mena na predmetné zoznamy a jeho ponechaním na týchto zoznamoch sa voči nemu neviedlo žiadne vyšetrovanie ani trestné stíhanie

156

Rada spochybňuje tézu žalobcu.

157

Treba poznamenať, že žalobca vychádza z rozsudku Všeobecného súdu z 9. septembra 2010, Al‑Aqsa/Rada (T-348/07, Zb. s. II-4575), ktorý bol jednak zrušený rozsudkom Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, už citovaným v bode 146 vyššie, a jednak sa týkal obmedzujúcich opatrení prijatých na základe spoločnej pozície Rady 2001/931/SZBP z 27. decembra 2001 o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom (Ú. v. ES L 344, s. 93; Mim. vyd. 18/001, s. 217), ktorá stanovuje iné podmienky na to, aby na určitú osobu mohli byť zamerané obmedzujúce opatrenia, než sú podmienky, ktoré obsahujú napadnuté akty.

158

Článok 1 ods. 4 uvedenej spoločnej pozície uvádza, že zoznam „sa vypracuje na základe presných informácií alebo materiálu v príslušnom spise, ktoré uvádzajú, že príslušný orgán prijal rozhodnutie vo vzťahu k dotknutým osobám, skupinám a subjektom bez ohľadu na to, či sa týka podnetu na vyšetrovanie alebo trestné stíhanie za teroristický čin alebo pokus o spáchanie, účasť alebo napomáhanie takéhoto činu, ktoré je založené na závažných dôkazoch alebo záchytných bodoch [indíciách – neoficiálny preklad] alebo odsúdení za takéto skutky“.

159

Treba poznamenať, že v prejednávanej veci napadnuté akty neobsahujú žiadne ustanovenie porovnateľné s ustanovením citovaným v bode 158 vyššie.

160

Z toho vyplýva, že toto tvrdenie treba odmietnuť.

161

Žalobca jednak uvádza, že jeho osobné finančné zdroje sú skromné a ďalej že neexistuje žiadny dôkaz o jeho politických alebo vojenských aktivitách, nie to ešte o jeho zapojení do represií proti civilnému obyvateľstvu.

162

Rada spochybňuje tvrdenia žalobcu.

163

Treba poznamenať, že z napadnutých aktov jasne vyplýva – a Rada to potvrdila vo svojich písomnostiach pred Všeobecným súdom – že predmetné reštriktívne opatrenia sa na žalobcu vzťahovali iba pre podporu, ktorú poskytuje sýrskemu režimu pri výkone svojej funkcie guvernéra Centrálnej banky Sýrie. Analýza vykonaná v bodoch 125 až 160 vyššie preukazuje, že tento dôvod je opodstatnený a dostačujúci.

164

Preto musia byť tvrdenia žalobcu odmietnuté ako irelevantné.

165

V každom prípade treba uviesť, že napadnuté akty neobsahujú nič, čo by dovoľovalo domnievať sa, že prijatie reštriktívnych opatrení voči určitej osobe by bolo podmienené výškou zdrojov, ktorými táto osoba disponuje.

166

Vzhľadom na všetky úvahy uvedené k tretiemu žalobnému dôvodu musí byť tento žalobný dôvod v celom rozsahu zamietnutý.

167

Podľa žalobcu je zmrazenie finančných prostriedkov vyplývajúce z napadnutých aktov neprimeraným zásahom do jeho práva vlastniť majetok, ktoré je chránené okrem iného článkom 17 ods. 1 Charty základných práv, keďže mu bráni v slobodnom užívaní majetku, a to bez toho, aby bol vypočutý a bez toho, aby bolo toto obmedzenie jeho práva potrebné alebo účelné na dosiahnutie cieľov, ktoré Rada sleduje. Napriek ich zabezpečovacej povahe a napriek tomu, že sú použiteľné iba na hospodárske zdroje nachádzajúce sa v Únii, reštriktívne opatrenia postihujúce žalobcu ho zbavujú práva vlastniť majetok, keďže s ním nemôže nakladať.

168

Z analogických dôvodov obmedzenia jeho slobody pohybu stanovené predmetnými opatreniami podľa neho predstavujú neprimeraný zásah do jeho práva na súkromný a rodinný život, ktoré je uznané okrem iného článkom 7 Charty základných práv.

169

Ďalej žalobca uvádza, že má dvojité občianstvo, a to sýrske a francúzske, a že mu teda musia patriť práva priznané občanom Únie. Väzba žalobcu s Francúzskom je podľa neho potvrdená tým, že tam má jeho rodina bydlisko. Žalobca síce pripúšťa, že článok 18 ods. 2 rozhodnutia 2011/782 neukladá členským štátom povinnosť odmietnuť vlastným štátnym príslušníkom vstup na ich územie, tvrdí však, že toto ustanovenie vyvoláva nejednoznačnú situáciu, ktorá nie je v súlade s ustanoveniami medzinárodného práva a francúzskeho práva, podľa ktorých je takéto odmietnutie vstupu striktne zakázané. Žalobca ďalej pripomína, že určité ustanovenia práva Únie zaručujú každému občanovi Únie právo voľného pohybu a pobytu na území členských štátov.

170

Nakoniec žalobca poznamenáva, že možné výnimky z obmedzení jeho práv, ktoré uvádzajú napadnuté akty, nie sú dostatočné, pretože vyžadujú dodatočnú žiadosť, ktorá sa podáva a posteriori, keď už došlo k zásahu do samotnej podstaty predmetných práv, a že priznanie týchto výnimiek závisí od úvahy Rady a členských štátov.

171

Rada spochybňuje tvrdenia žalobcu.

172

Treba pripomenúť, že právo vlastniť majetok patrí medzi všeobecné zásady práva Únie a je zakotvené v článku 17 Charty základných práv. Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života je zakotvené v článku 7 Charty základných práv (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 6. decembra 2012, O. a i., C‑356/11 a C‑357/11, bod 76).

173

Podľa ustálenej judikatúry pritom tieto základné práva nepožívajú v práve Únie absolútnu ochranu, ale musia sa zohľadniť vo vzťahu k ich funkcii v spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 355). V dôsledku toho môže byť výkon týchto práv obmedzený pod podmienkou, že toto obmedzenie zodpovedá cieľom všeobecného záujmu sledovaným Úniou a nepredstavuje vzhľadom na sledovaný cieľ neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty takto zaručených práv (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 30. júla 1996, Bosphorus, C-84/95, Zb. s. I-3953, bod 21, a Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, už citovaný v bode 146 vyššie, bod 121).

174

Pokiaľ ide o zásadu proporcionality, treba odkázať na judikatúru pripomenutú v bode 146 vyššie a ďalej pripomenúť, že podľa článku 52 ods. 1 Charty základných práv musí byť akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných touto chartou ustanovené zákonom a musí rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Pri dodržaní zásady proporcionality môžu byť obmedzenia zavedené iba vtedy, pokiaľ sú nevyhnutné a pokiaľ skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré uznáva Únia, alebo potrebe ochrany práv a slobôd iných (rozsudok Súdneho dvora z 31. januára 2013, McDonagh, C‑12/11, bod 61).

175

Treba poznamenať, že opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov a ďalších hospodárskych zdrojov osôb považovaných za podporovateľov sýrskeho režimu, ktoré sa uložili v napadnutých rozhodnutiach, sú zaisťovacími opatreniami, ktorých účelom nie je zbaviť dotknuté osoby vlastníckeho práva (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Kadi, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 358). Dotknuté opatrenia však nesporne prinášajú obmedzenie výkonu vlastníckeho práva (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, už citovaný v bode 146 vyššie, bod 120).

176

Tieto opatrenia sú „stanovené zákonom“ (pozri analogicky rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. novembra 2002, Lavents v. Lotyšsko, č. 58442/00, bod 135), keďže sú vyhlásené v aktoch, ktoré majú všeobecnú pôsobnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Gbagbo a i./Rada, už citovaný v bode 56 vyššie, bod 56; pozri tiež analogicky rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 2010, Volker und Markus Schecke a Eifert, C-92/09 a C-93/09, Zb. s. I-11063, bod 66) a majú jasný právny základ v práve Únie, a tiež vzhľadom na to, že sú formulované dostatočne presne, čo sa týka ich pôsobnosti a dôvodov ich uplatnenia na žalobcu (pozri body 88 až 94 vyššie).

177

Pokiaľ ide o vhodnosť dotknutých opatrení vzhľadom na taký zásadný cieľ všeobecného záujmu, akým je pre medzinárodné spoločenstvo ochrana civilného obyvateľstva a zachovanie mieru a medzinárodnej bezpečnosti, nemožno ich samé osebe považovať za nevhodné (pozri v tomto zmysle rozsudky Kadi, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 363, a Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, už citovaný v bode 146 vyššie, bod 123).

178

Pokiaľ ide o nevyhnutnosť predmetných opatrení, treba konštatovať, že alternatívne a menej obmedzujúce opatrenia, ako je systém predchádzajúceho povolenia alebo povinnosť odôvodniť a posteriori použitie vyplatených finančných prostriedkov, neumožňujú tak účinne dosiahnuť sledovaný cieľ, konkrétne, vyvinutie tlaku na podporovateľov sýrskeho režimu, najmä vzhľadom na možnosť obchádzať uložené obmedzenia (pozri analogicky rozsudok Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, už citovaný v bode 146 vyššie, bod 125).

179

Okrem toho treba pripomenúť, že článok 19 ods. 3 až 7 rozhodnutia 2011/782, článok 25 ods. 3 až 11 rozhodnutia 2012/739, článok 28 ods. 3 až 11 rozhodnutia 2013/255 a články 16 až 18 nariadenia č. 36/2012 stanovujú možnosť jednak povoliť používanie zmrazených finančných prostriedkov na pokrytie základných potrieb alebo na splnenie si určitých záväzkov a jednak poskytnúť osobitné povolenia umožňujúce uvoľniť zmrazenie finančných prostriedkov, iných finančných aktív alebo iných hospodárskych zdrojov.

180

Nakoniec treba poznamenať, že ponechanie mena žalobcu na zoznamoch pripojených k napadnutým rozhodnutiam podlieha pravidelnému preskúmaniu, aby sa zabezpečilo, že osoby a subjekty, ktoré už nespĺňajú kritériá na to, aby boli uvedené na spornom zozname, sa z neho vyškrtnú (pozri analogicky rozsudky Kadi, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 365, a Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, už citovaný v bode 146 vyššie, bod 129).

181

Treba teda prijať záver, že opatrenia zmrazenia finančných prostriedkov a ďalších hospodárskych zdrojov žalobcu rešpektujú zásadu proporcionality a sú teda zlučiteľné s právom vlastniť majetok.

182

Treba preskúmať tvrdenia, ktoré žalobca uplatnil voči obmedzujúcim opatreniam týkajúcim sa obmedzenia vstupu na územie členských štátov, s rozlíšením prípadu územia Francúzskej republiky, ktorej je žalobca štátnym príslušníkom, a prípadu územia ostatných členských štátov.

183

Treba pripomenúť, že Rada v článku 18 ods. 1 rozhodnutia 2011/782, článku 24 ods. 1 rozhodnutia 2012/739 a v článku 27 ods. 1 rozhodnutia 2013/255 (ďalej len „ustanovenia o obmedzeniach v oblasti vstupu“) stanovila:

„Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabránenie vstupu na svoje územie, ako aj prechodu cezeň, osobám, ktoré sú zodpovedné za násilnú represiu voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, osobám, ktoré majú z režimu prospech alebo ho podporujú, a osobám, ktoré sú s nimi spojené, uvedeným v prílohe I.“

184

Do rozhodnutí uvedených v predchádzajúcom bode však bolo vložené osobitné ustanovenie o štátnych príslušníkoch členských štátov.

185

Podľa článku 18 ods. 2 rozhodnutia 2011/782, článku 24 ods. 2 rozhodnutia 2012/739 a článku 27 ods. 2 rozhodnutia 2013/255 (ďalej len „ustanovenia týkajúce sa štátnych príslušníkov“):

„Odsekom 1 sa členským štátom neukladá povinnosť odmietnuť vstup na svoje územie svojim štátnym príslušníkom.“

186

Toto ustanovenie tak uznáva výlučnú právomoc členských štátov pri uplatňovaní predmetných obmedzení na ich vlastných štátnych príslušníkov. Z toho vyplýva, že v prípade osoby, ktorá má rovnako ako žalobca okrem sýrskeho občianstva tiež francúzske občianstvo, právo Únie neukladá francúzskym orgánom povinnosť zakázať jej vstup na územie Francúzskej republiky.

187

V odpovedi na žiadosť o informácie, ktoré Všeobecný súd adresoval Francúzskej republike (pozri body 38 a 39 vyššie), táto oznámila, že ustanovenia o štátnych príslušníkoch považuje za ochrannú doložku, ktorá jej umožňuje zaručiť svojim občanom právo vstupu na štátne územie, teda právo, ktoré podľa Francúzskej republiky vyplýva okrem iného z ústavnoprávneho charakteru slobody pohybu a z článku 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Francúzska republika tiež vysvetlila, že žalobca už pre samotný dôvod, že má francúzsky cestovný pas, ktorý ho identifikuje ako francúzskeho občana s menom André Mayard, môže vstúpiť na francúzske štátne územie, a to aj keby už tomuto cestovnému pasu skončila platnosť.

188

Rovnako Rada vo svojej písomnej odpovedi na otázku Všeobecného súdu potvrdila, že uplatňovanie ustanovení o štátnych príslušníkoch patrí do zodpovednosti členských štátov, ktoré ani nie sú povinné informovať Radu o tom, že tieto ustanovenia využívajú.

189

Za týchto okolností a keďže žalobca nespochybnil ani informácie poskytnuté Francúzskou republikou, ani odpoveď Rady, treba konštatovať, že jeho výhrada týkajúca sa údajnej nemožnosti cestovania do Francúzska, kde má jeho rodina bydlisko, je skutkovo nepodložená, a musí sa teda zamietnuť. To isté platí pre údajný zásah do súkromného a rodinného života žalobcu, keďže z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnuté akty nespochybňujú jeho možnosť navštíviť svoju rodinu vo Francúzsku.

190

Treba poznamenať, že napriek ustanoveniam o štátnych príslušníkoch, na občana členského štátu, teda zároveň aj občana Únie, ktorého meno sa uvádza na zoznamoch osôb, na ktoré sa uplatnia ustanovenia o obmedzení vstupu, sa uplatňujú tieto obmedzenia, pokiaľ ide o iné členské štáty, než je štát, ktorého je občanom.

191

Vyplýva to zo skutočnosti, že ustanovenia o obmedzeniach vstupu adresované iným členským štátom, než je štát, ktorého občanom je osoba, voči ktorej sú predmetné obmedzujúce opatrenia namierené, nepodliehajú žiadnej osobitnej výnimke pre občanov Únie. Uvedené členské štáty sú teda povinné uplatňovať predmetné obmedzenia, pokiaľ ide o im prislúchajúce štátne územie, aj voči týmto občanom. Ustanovenia o štátnych príslušníkoch sa totiž uplatňujú iba na územie členského štátu, ktorého je takáto osoba štátnym príslušníkom.

192

Treba preskúmať otázku, či je situácia, ktorú vytvárajú ustanovenia o obmedzení vstupu vo vzťahu k občanom Únie, zlučiteľná s právami týchto občanov.

193

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ:

„Každý občan Únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v zmluvách a v opatreniach prijatých na ich vykonanie.“

194

Okrem toho podľa judikatúry právo voľného pohybu občanov Únie nie je nepodmienečné (rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 2008, Jipa, C-33/07, Zb. s. I-5157, bod 21, a zo 17. novembra 2011, Aladzhov, C-434/10, Zb. s. I-11659, bod 28).

195

Treba poznamenať, že výhrada formulovaná v druhej časti vety v článku 21 ods. 1 ZFEÚ (pozri bod 193 vyššie) odkazuje na Zmluvy v množnom čísle, čo zahŕňa aj Zmluvu o EÚ. Obmedzenia vstupu, ktoré sú uvedené v rozhodnutiach prijímaných na základe článku 29 ZEÚ, sú pritom zjavne opatreniami prijatými pri vykonaní Zmluvy o EÚ.

196

V dôsledku toho treba konštatovať, že prijatím aktov, ktoré patria do spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, Rada v zásade mohla obmedziť právo na slobodný pohyb v Únii, ktoré žalobca vyvodzuje zo svojho postavenia občana Únie. Treba však overiť, či Rada konala v súlade so zásadou proporcionality, tak ako je definovaná judikatúrou pripomenutou v bodoch 146 a 174 vyššie.

197

V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že úvahy uvedené v bodoch 177, 178 a 180 vyššie, týkajúce sa vhodnosti, nevyhnutnosti a časovej obmedzenosti opatrení, ktorými sa zmrazujú finančné prostriedky žalobcu, sa analogicky dajú uplatniť na ustanovenia o obmedzení vstupu. Po druhé treba pripomenúť, že podľa článku 18 ods. 6 rozhodnutia 2011/782, článku 24 ods. 6 rozhodnutia 2012/739 a článku 27 ods. 6 rozhodnutia 2013/255 môže príslušný orgán členského štátu povoliť vstup na svoje územie predovšetkým z naliehavých humanitárnych dôvodov.

198

Pokiaľ ide o argument, ktorý chce žalobca vyvodiť zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46), treba uviesť, že ustanovenia o obmedzení vstupu sa v rozsahu, v akom sa uplatňujú na občanov Únie, musia považovať za lex specialis vo vzťahu k uvedenej smernici, takže tieto ustanovenia majú pred smernicou prednosť v situáciách, ktoré špecificky upravujú (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky Súdneho dvora z 19. júna 2003, Mayer Parry Recycling, C-444/00, Zb. s. I-6163, bod 57, a Súdu prvého stupňa zo 14. júla 2005, Le Voci/Rada, T-371/03, Zb. VS s. I-A-209, II-957, bod 122).

199

V ostatnom tieto lex specialis len odrážajú – na spoločnej úrovni a v špecifickom kontexte – obmedzenia voľného pohybu, ktoré môžu členské štáty uplatňovať uti singuli na niektoré osoby v súlade s článkom 27 smernice 2004/38. Uvedená smernica totiž nepriznáva občanom Únie nepodmienečné právo na voľný pohyb v Únii, ale umožňuje členským štátom obmedziť túto slobodu najmä z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti pri dodržaní zásady proporcionality (pozri v tomto zmysle rozsudok Jipa, už citovaný v bode 194 vyššie, body 22 a 29).

200

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba zamietnuť aj štvrtý žalobný dôvod a v dôsledku toho aj žalobu vo veci T‑307/12 v celom jej rozsahu.

201

Ako bolo uvedené v bode 40 vyššie, žalobca na pojednávaní v podstate spresnil, že žalobu vo veci T‑408/13 treba považovať za podanú subsidiárne pre prípad, že by Všeobecný súd konštatoval, že žaloba vo veci T‑307/12 je aspoň čiastočne neprípustná.

202

Pretože z bodov 45 až 79 vyššie vyplýva, že žaloba vo veci T‑307/12 je plne prípustná, nie je dôvod rozhodovať o žalobe vo veci T‑408/13.

203

Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Okrem toho podľa článku 87 ods. 6 rokovacieho poriadku, ak Všeobecný súd konanie vo veci zastavil, o náhrade trov konania rozhodne podľa vlastnej úvahy.

204

Keďže žalobca nemal úspech vo svojich dôvodoch vo veci T‑307/12, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Rady.

205

Vo veci T‑408/13 budú okolnosti prejednávanej veci správne zohľadnené tým, že sa náhrada nákladov konania uloží žalobcovi. Všeobecný súd totiž nemusel o žalobe v uvedenej veci rozhodovať, pretože bola podaná subsidiárne pre prípad neprípustnosti žaloby vo veci T‑307/12, ktorú však v čase podania žaloby vo veci T‑ 408/13 Rada vôbec nenamietala.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

Skutočnosti predchádzajúce sporom

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

A – O žalobe vo veci T‑307/12

1. O prípustnosti návrhov na úpravu žalobných návrhov

a) O návrhoch na rozšírenie žaloby na rozhodnutie 2012/739 a rozhodnutie 2013/255

b) O návrhu na rozšírenie žaloby na vykonávacie nariadenie č. 363/2013

O povinnosti oznámiť žalobcovi vykonávacie nariadenie č. 363/2013

O výbere medzi priamym oznámením vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 dotknutým osobám a uverejnením oznámenia týkajúceho sa tohto aktu v úradnom vestníku

O spôsobe oznámenia vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 žalobcovi

2. O veci samej

a) O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

b) O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu, práva na spravodlivý proces a práva na účinnú súdnu ochranu

c) O treťom žalobnom dôvode založenom na neexistencii dôkazu o dostatočnej väzbe medzi žalobcom a situáciou, ktorá viedla k prijatiu reštriktívnych opatrení voči Sýrii, a na porušení zásady proporcionality

O intenzite prieskumu vykonávaného Všeobecným súdom

O možnosti Rady opierať sa výlučne o pracovnú funkciu žalobcu

O ostatných tvrdeniach žalobcu

– O údajnej potrebe začať voči žalobcovi vyšetrovanie alebo trestné stíhanie pred jeho zaradením na zoznamy osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia

– O objeme osobných finančných zdrojov žalobcu a o tom, že údajne nie je zapojený do politiky a represií proti civilnému obyvateľstvu

d) O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality, práva vlastniť majetok, práva na súkromný a rodinný život a práva slobodne sa pohybovať a na porušení vnútroštátnych pravidiel a pravidiel Únie vyhradených pre občanov členských štátov a Únie

Úvodné pripomienky

O porušení práva vlastniť majetok

O porušení práva na súkromný a rodinný život, práva slobodne sa pohybovať ako aj porušení vnútroštátnych pravidiel a pravidiel Únie vyhradených pre občanov členských štátov a Únie

– O obmedzení vstupu na francúzske územie

– O obmedzení voľného pohybu v rámci Únie

B – O žalobe vo veci T‑408/13

O trovách