Opinion of the Advocate-General

Opinion of the Advocate-General

I – Úvod

1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Hof van Cassatie (kasačný súd, Belgicko) sa týka výkladu článkov 1 a 17 nariadenia Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach(2) .

2. Predmetom tohto návrhu je otázka, či sa znalecké dokazovanie nariadené v týchto veciach súdom členského štátu(3), ktoré sa má vykonať čiastočne na území tohto členského štátu a čiastočne na území iného členského štátu, musí – pokiaľ ide o priamy výkon tejto druhej časti znaleckého dokazovania, ktorým je vnútroštátny znalec poverený – obligatórne vykonať v súlade s mechanizmom súdnej spolupráce upraveným v článku 17 nariadenia č. 1206/2001.

3. Táto otázka bola položená v rámci sporu medzi spoločnosťami založenými podľa belgického, nemeckého a holandského práva v nadväznosti na nehodu vlaku, ktorý bol na ceste z Belgicka do Holandska, ku ktorej došlo v blízkosti Amsterdamu, pričom tento spor bol predložený belgickému súdu. Tento súd, ktorý rozhoduje v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, na základe vnútroštátnych procesných predpisov ustanovil belgického znalca, ktorého úlohou bolo vykonať vyšetrovanie nielen v Belgicku, ale aj v Holandsku, pričom jedna z dotknutých holandských spoločností mala výhrady voči tejto časti znaleckého dokazovania.

4. Súdny dvor má teda rozhodnúť o vecnej pôsobnosti nariadenia č. 1206/2001, ako aj o obligatórnosti uplatnenia tohto nariadenia, a to osobitne v prípade, ak súd chce vykonať dôkaz v inom členskom štáte priamo a nie prostredníctvom dožiadaného súdu tohto štátu.

5. Prejudiciálna otázka sa však týka aj zásady uznávania rozhodnutí vydaných v iných členských štátoch, ktorá je stanovená v článku 33 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(4) a v súvislosti s ktorou Súdny dvor prípadne bude musieť vyložiť články 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001.

II – Právny rámec

A – Nariadenie č. 1206/2001

6. V preambule nariadenia č. 1206/2001 sa uvádza:

„(2) Správne fungovanie vnútorného trhu vyžaduje zlepšenie spolupráce súdov pri vykonávaní dôkazov a najmä jej zjednodušenie a urýchlenie.

…

(7) Nakoľko je často nevyhnutné na vydanie rozhodnutia v občianskej alebo obchodnej veci pred súdom členského štátu vykonať dôkaz v inom členskom štáte… Je preto potrebné pokračovať v zlepšovaní spolupráce medzi súdmi členských štátov v oblasti vykonávania dôkazov.

(8) Efektívnosť súdneho konania v občianskych alebo obchodných veciach vyžaduje, aby sa zasielanie a vykonávanie dožiadaní o vykonanie dôkazu uskutočňovalo v priamom styku a najrýchlejším možným spôsobom medzi súdmi členských štátov.

…

(15) Na uľahčenie vykonania dôkazu by mal súd členského štátu mať možnosť vykonať dôkaz aj priamo v inom členskom štáte v súlade s právnym poriadkom tohto členského štátu, ak s tým tento členským štát súhlasí a pri dodržaní podmienok určených ústredným orgánom alebo príslušným orgánom dožiadaného členského štátu.

…

(17) Toto nariadenie má prednosť pred ustanoveniami medzinárodných zmlúv dojednaných členskými štátmi týkajúcich sa jeho predmetu úpravy. Členské štáty môžu prijímať dohody alebo dojednania na ďalšie uľahčenie spolupráce pr[i] vykonávaní dôkazov.“

7. Článok 1 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1206/2001 nazvaný „Predmet úpravy“ stanovuje:

„1. Toto nariadenie sa uplatní v občianskych alebo obchodných veciach, ak súd členského štátu podľa vlastných právnych predpisov žiada:

a) príslušný súd iného členského štátu o vykonanie dôkazu; alebo

b) aby mohol sám vykonať dôkaz v inom členskom štáte.

2. Dožiadaním nemožno žiadať o vykonanie dôkazu, ktorý nie je určený na použitie v súdnom konaní, ktoré sa začalo alebo sa má začať.“

8. V článkoch 10 až 16, ktoré sú súčasťou oddielu 3 tohto nariadenia, sú stanovené podmienky vykonania dôkazu dožiadaným súdom iného členského štátu (tzv. „nepriama“ forma spolupráce).

9. Článok 10 ods. 2 nariadenia č. 1206/2001 stanovuje, že „dožiadaný súd vykoná dožiadania podľa právneho poriadku tohto členského štátu.“

10. Článok 17 nariadenia, ktorý upravuje priame vykonanie dôkazu dožadujúcim súdom (tzv. „priama“ forma spolupráce), stanovuje:

„1. Ak súd požiada, aby mohol vykonať dôkaz priamo v inom členskom štáte, zašle žiadosť… ústrednému orgánu alebo príslušnému orgánu… v tomto štáte.

2. Priamy výkon dôkazu sa smie uskutočniť, len ak sa dá vykonať na dobrovoľnom základe bez potreby uplatnenia donucujúcich prostriedkov.

Ak priamy výkon dôkazu predpokladá výsluch osoby, dožadujúci súd informuje túto osobu, že sa výsluch vykoná na dobrovoľnom základe.

3. Dôkaz vykoná člen justičného personálu alebo akákoľvek iná určená osoba, napríklad znalec, podľa právneho poriadku členského štátu dožadujúceho súdu.

…

5. Ústredný orgán alebo príslušný orgán môže odmietnuť priame vykonanie dôkazu, len ak

a) žiadosť nespadá do predmetu úpravy tohto nariadenia vymedzeného v článku 1;

b) žiadosť neobsahuje všetky potrebné informácie podľa článku 4; alebo

c) priame vykonanie dôkazu je v rozpore so základnými princípmi právneho poriadku tohto členského štátu.

6. Bez vplyvu na podmienky uložené v súlade s odsekom 4 dožadujúci súd vykoná dôkaz podľa právneho poriadku svojho členského štátu.“

B – Nariadenie č. 44/2001

11. Článok 31 nariadenia č. 44/2001 stanovuje, že „súdom členských štátov možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku daného štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu“.

12. Článok 32 uvedeného nariadenia, ktorý je uvedený na začiatku kapitoly III nazvanej „Uznávanie a výkon“, stanovuje, že „na účely tohto nariadenia ,rozsudok‘ znamená každé rozhodnutie súdu alebo tribunálu členského štátu, bez ohľadu na jeho označenie, vrátane uznesenia, nariadenia, rozhodnutia alebo exekučného príkazu, ako aj určenia trov alebo výdavkov súdnym úradníkom“.

13. Podľa článku 33 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 týkajúceho sa uznávania „rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania“.

III – Spor vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie pred Súdnym dvorom

14. Dňa 22. novembra 2008 sa neďaleko Amsterdamu vykoľajil nákladný vlak, ktorý bol na ceste z Belgicka do mesta Beverwijk (Holandsko).

15. V nadväznosti na túto nehodu sa začali súdne konania tak na belgických súdoch, ako aj na holandských súdoch.

16. Účastníkmi sporu vo veci samej, o ktorom rozhodujú v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia belgické súdy, sú na jednej strane spoločnosť ProRail NV (ďalej len „ProRail“) a na druhej strane štyri ďalšie spoločnosti, ktoré majú vzťah k uvedenej nehode, konkrétne Xpedys NV, (ďalej len „Xpedys“), FAG Kugelfischer GmbH (ďalej len „FAG“), DB Schenker Rail Nederland NV (ďalej len „DB Schenker“) a Nationale Maatschappij der Belgische Spoorwegen NV (Národná spoločnosť belgických železníc, ďalej len „NMBS“).

17. ProRail je spoločnosťou so sídlom v Utrechte (Holandsko), ktorá zabezpečuje prevádzku najdôležitejších železničných tratí v Holandsku a ktorá z tohto dôvodu uzatvára zmluvy o prístupe so železničnými spoločnosťami, vrátane spoločnosti DB Schenker.

18. DB Schenker, ktorá má tiež sídlo v Utrechte, je súkromný železničný dopravca, ktorého vozový park pozostáva z vagónov pôvodne prenajatých od spoločnosti NMBS, verejnoprávnej akciovej spoločnosti so sídlom v Bruseli (Belgicko).

19. Podľa spoločností DB Schenker a NMBS sa spoločnosť Xpedys, ktorá sídli v Anderlechte (Brusel, Belgicko), stala 1. mája 2008 prenajímateľkou vagónov, ktoré má v držbe spoločnosť DB Schenker.

20. FAG, ktorá má sídlo v Schweinfurte (Nemecko), je výrobcom častí vagónov.

21. Dňa 11. februára 2009 dopravca DB Schenker podal predsedovi Rechtbank van koophandel te Brussel (Obchodný súd v Bruseli) návrh na nariadenie predbežného opatrenia voči spoločnostiam Xpedys a NMBS ako prenajímateľkám časti vagónov, ktorých sa dotýkala uvedená nehoda, s cieľom ustanoviť znalca. Spoločnosti ProRail a FAG vstúpili do konania ako vedľajší účastníci. V priebehu tohto konania ProRail navrhla, aby uvedený súd vyhlásil návrh na ustanovenie znalca za nedôvodný alebo v prípade, ak znalec bude ustanovený, aby súd obmedzil úlohu znalca na stanovenie škody na vagónoch, aby nenariadil vyšetrovanie týkajúce sa celej holandskej železničnej siete a aby znalcovi nariadil, aby vykonal svoju úlohu v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1206/2001.

22. Dňa 26. marca 2009 ProRail podala na holandskom súde, konkrétne na Rechtbank Utrecht, návrh na začatie konania vo veci samej proti spoločnostiam DB Schenker a Xpedys, ktorou sa domáhala, aby súd určil, že tento dopravca a tento prenajímateľ vagónov, ktorých sa týkala nehoda, zodpovedajú za škodu, ktorá vznikla na jej železničnej sieti, a nahradili jej túto škodu.

23. Uznesením z 5. mája 2009 predseda Rechtbank van koophandel te Brussel vyhlásil návrh spoločnosti DB Schenker za dôvodný a ustanovil znalca, pričom vymedzil rozsah jeho úlohy, ktorá sa mala vykonať v prevažnej časti v Holandsku. Po vyzvaní účastníkov konania, aby sa zúčastnili na úkonoch znalca, sa mal znalec v rámci svojej úlohy dostaviť na miesto nehody v Holandsku, ako aj na všetky miesta, kde by mohol vykonať užitočné zistenia. Okrem toho mal určiť výrobcu a stav niektorých technických súčastí vagónov. Tiež bol požiadaný, aby sa vyjadril ku škode, ktorá vznikla na vagónoch, a k rozsahu škody. Znalec mal napokon preskúmať železničnú sieť a infraštruktúru prevádzkovanú spoločnosťou ProRail a vyjadriť sa k otázke, či a do akej miery mohla byť táto infraštruktúra tiež príčinou nehody.

24. ProRail podala odvolanie proti uvedenému uzneseniu na Hof van beroep te Brussel (Odvolací súd v Bruseli), pričom navrhla, aby súd rozhodol, že ustanovenie znalca je nedôvodné, alebo subsidiárne, aby úloha belgického znalca bola obmedzená iba na zistenie škody v rozsahu, v akom mohla byť vykonaná v Belgicku, a aby súd prinajmenšom nariadil znalcovi, aby vykonával svoje úkony v Holandsku len v rámci postupu upraveného nariadením č. 1206/2001.

25. Dňa 20. januára 2010 Hof van beroep te Brussel zamietol toto odvolanie z dôvodov, že nariadenie č. 1206/2001 nie je uplatniteľné, keďže v prejednávanej veci jednak nešlo o jeden z prípadov uvedených v jeho článku 1, a jednak tvrdenie spoločnosti ProRail, že znalec môže byť poverený vykonaním vyšetrovania v Holandsku len na základe uvedeného nariadenia, bolo nedôvodné.

26. ProRail podala proti tomuto rozhodnutiu Hof van beroep te Brussel kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie vnútroštátneho konania, pričom namietala porušenie ustanovení práva Únie a osobitne článkov 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001 ako aj článku 31 nariadenia č. 44/2001.

27. Vnútroštátny súd poukazuje na to, že z článkov 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001 vyplýva, že keď chce súd členského štátu vykonať taký dôkaz, akým je vyšetrenie uskutočnené znalcom, priamo v inom členskom štáte, musí najprv požiadať tento štát o povolenie. Vnútroštátny súd uvádza, že dôvody kasačného opravného prostriedku, ktoré uviedla ProRail, sú založené aj na výklade a contrario článku 31 nariadenia č. 44/2001, z ktorého údajne vyplýva, že vykonanie takého dôkazu by v prípade neexistencie povolenia štátu, v ktorom sa má dôkaz vykonať, nemalo extrateritoriálny účinok. Vnútroštátny súd má v prejednávanej veci napokon pochybnosti o vplyve článku 33 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, podľa ktorého rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania.

28. Za týchto okolností Hof van Cassatie rozhodnutím doručeným 30. júna 2011 rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa články 1 a 17 nariadenia [č. 1206/2001] pri zohľadnení okrem iného európskej úpravy uznávania a výkonu súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach a zásady vyjadrenej v článku 33 ods. 1 nariadenia [č. 44/2001], podľa ktorej sa rozsudky vydané v členskom štáte uznávajú v ostatných členských štátoch bez osobitného konania, vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý nariadi vyšetrovanie súdnym znalcom, ktoré sa má vykonať čiastočne v členskom štáte, v ktorom sídli súd, a čiastočne v inom členskom štáte, musí pred priamym vykonaním poslednej uvedenej časti uplatniť jedine a výlučne metódu stanovenú článkom 17 uvedeného nariadenia, alebo v tom zmysle, že znalec ustanovený týmto štátom môže byť poverený aj nad rámec ustanovení nariadenia č. 1206/2001 vyšetrovaním, ktoré sa musí čiastočne vykonať v inom členskom štáte Európskej únie?“

29. Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru spoločne ProRail, Xpedys, DB Schenker a NMBS (ďalej len „Xpedys a i.“), belgická, česká, nemecká a portugalská vláda, Švajčiarska konfederácia, ako aj Európska komisia. Vo veci sa nekonalo pojednávanie.

IV – Analýza

A – O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania

30. Xpedys a i. spochybňujú prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pričom tvrdia, že má čisto hypotetický charakter a je irelevantný pre rozhodnutie vo veci samej, keďže nariadenie č. 1206/2001 sa na prejednávanú vec údajne nevzťahuje.

31. Na podporu svojich tvrdení Xpedys a i. uvádzajú štyri dôvody. Prvý z nich je založený na tom, že iniciatíva cezhraničného znaleckého dokazovania v tomto prípade pochádza od jedného z účastníkov konania a nie od súdu, zatiaľ čo zo znenia článkov 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001 údajne vyplýva, že táto iniciatíva musí pochádzať od „súdu“ dožadujúceho členského štátu. Druhý dôvod je založený na tom, že ustanovenie znalca bolo navrhnuté len v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, hoci tieto články a odôvodnenie 7 uvedeného nariadenia údajne vyžadujú, aby bolo vykonanie dôkazu nevyhnutné na vydanie rozhodnutia vo veci samej. Tretí dôvod vychádza z myšlienky, že nie je opodstatnené uplatniť toto nariadenie, ak – ako je to v prejednávanej veci – nejde o výkon verejnej moci na území iného členského štátu, keďže povolenie tohto členského štátu vtedy nie je nevyhnutné na vykonanie znaleckého úkonu. Štvrtý dôvod je založený na konštatovaní, že uplatnenie nariadenia č. 1206/2001 v rámci sporu vo veci samej by predĺžilo konanie, čo by bolo v priamom rozpore s cieľmi uvedenými v odôvodnení 2 uvedeného nariadenia, teda so zjednodušením a urýchlením vykonávania dôkazov.

32. Domnievam sa, že tieto dve posledné uvedené tvrdenia odkazujú na úvahy, ktoré prekračujú rámec problematiky prípadnej neprípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania a týkajú sa skôr vecného posúdenia prejednávaného prípadu.

33. Pokiaľ ide o prvé dve výhrady uvedené spoločnosťami Xpedys a i., pripomínam, že z ustálenej judikatúry(5) vyplýva, že v rámci prejudiciálneho konania vnútroštátny súd dokáže so zreteľom na osobitosti veci najlepšie posúdiť tak potrebu prejudiciálneho rozhodnutia pre svoje rozhodnutie, ako aj relevantnosť otázky, ktorú chce položiť. Pokiaľ sa táto otázka týka výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť, ibaže je zrejmé, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, alebo predložený problém je čisto hypotetický.

34. V prejednávanej veci pritom podľa môjho názoru nejde o takýto prípad. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania je totiž dostatočne podrobne uvedené, v čom by výklad článkov 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001 mohol byť užitočný pre rozhodnutie sporu vo veci samej, keďže rozsudok Súdneho dvora by objasnil vnútroštátnemu súdu, či by sa časť znaleckého dokazovania vykonávaná v Holandsku na účely určenia príčiny železničnej nehody, ktorá je predmetom konania vo veci samej, a rozsahu škody spôsobenej touto nehodou, mala vykonať na základe belgických procesných predpisov alebo na základe nariadenia č. 1206/2001.

35. Dodávam, že podľa môjho názoru články 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001 vôbec nevyžadujú, aby rozhodnutie o priamom vykonaní dôkazu v inom členskom štáte vydal z úradnej moci súd dožadujúceho štátu, ktorý nariadi jeho vykonanie. Tieto ustanovenia nevylučujú, aby vykonanie tohto dôkazu pôvodne navrhli v konaní na tomto súde účastníci konania, čo je v praxi bežné, keďže jeden z nich má záujem na preukázaní existencie skutočností, ktoré druhý účastník konania spochybňuje, na účely preukázania dôvodnosti svojich nárokov.

36. Okrem toho sa domnievam, že nie je rozhodujúce, že o vykonaní dôkazu sa nerozhodlo v konaní vo veci samej, ale v rámci konania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktorého jediným cieľom bolo ustanovenie znalca. Článok 1 ods. 2 nariadenia č. 1206/2001 stanovuje len požiadavku, aby dôkaz, o vykonanie ktorého sa žiada, bol „určený na použitie v súdnom konaní, ktoré sa začalo alebo sa má začať“. Ako Komisia správne uviedla vo svojej praktickej príručke, táto formulácia umožňuje zahrnúť aj vykonanie dôkazov pred prípadným začatím konania vo veci samej, v priebehu ktorého sa dôkazy skutočne použijú, najmä v prípadoch, keď je nevyhnutné vykonať dôkazy, ktoré neskôr prípadne nebude možné vykonať.(6) Keďže cezhraničné vykonávanie dôkazu na účely zabezpečenia dôkazu, o aké ide v konaní vo veci samej,(7) spadá do pôsobnosti nariadenia č. 1206/2001, návrh na začatie prejudiciálneho konania teda nie je neprípustný.

B – O veci samej

1. O neexistencii vplyvu ustanovení nariadenia č. 44/2001

37. Zo znenia prejudiciálnej otázky vyplýva, že vnútroštátny súd žiada o výklad článkov 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001. Odkazuje však aj na ustanovenia nariadenia č. 44/2001 a osobitne na zásadu automatického vzájomného uznávania rozhodnutí vydaných v občianskych a obchodných veciach súdmi v rôznych členských štátoch, ktorá je zakotvená v článku 33 ods. 1 tohto nariadenia.(8) Vnútroštátny súd sa tak pýta Súdneho dvora, či sa dva prvé články majú vykladať s prihliadnutím „okrem iného“ na ustanovenia nariadenia č. 44/2001 a na uvedenú zásadu.

38. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že na vzťah medzi nariadením č. 1206/2001 a nariadením č. 44/2001 poukázala ProRail, ktorá podľa Hof van Cassatie vo svojom kasačnom opravnom prostriedku namieta nielen porušenie článkov 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001, ale aj porušenie článku 31 nariadenia č. 44/2001, ktorý stanovuje, že súdom členských štátov možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, aj keby mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu. ProRail zrejme chce vyvodiť z tohto posledného uvedeného článku, že právomoc nariadiť znalecký úkon patrí len súdom miesta, v ktorom sa má tento úkon vykonať, a že takýto úkon a contrario nemá extrateritoriálny účinok, pokiaľ neexistuje povolenie členského štátu, v ktorom sa má tento znalecký úkon vykonať.

39. Švajčiarska konfederácia, ktorá má záujem na prípadnom výklade nariadenia č. 44/2001 zo strany Súdneho dvora z dôvodu podobnosti ustanovení tohto nariadenia a ustanovení Lugánskeho dohovoru(9), zaujala stanovisko len v tejto súvislosti. Tvrdí, že opatrenie, ktorým súd poverí znalca vykonaním vyšetrovania na území iného členského štátu, nie je predbežným alebo ochranným opatrením v zmysle článku 31 nariadenia č. 44/2001 z dôvodu, že také opatrenie údajne nemôže spôsobovať extrateritoriálne účinky, ani rozhodnutím, ktoré by bolo možné uznať alebo vykonať v zmysle článku 32 tohto nariadenia.(10)

40. Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd vo svojej prejudiciálnej otázke ani v odôvodnení návrhu na začatie prejudiciálneho konania výslovne neuviedol ani jeden z týchto článkov, sa však domnievam, že podľa ustálenej judikatúry nie je opodstatnené, aby sa Súdny dvor vyjadril k týmto otázkam.(11)

41. Pokiaľ ide o článok 33 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý je jediným ustanovením tohto nariadenia citovaným v prejudiciálnej otázke, rovnako ako účastníci konania vo veci samej a vlády členských štátov, ktoré predložili Súdnemu dvoru pripomienky, zastávam názor, že tento predpis nemôže poskytnúť adekvátne informácie na účely výkladu článkov 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001 v prejednávanej veci.

42. Problematika, o ktorú ide v prejednávanej veci, sa totiž týka výlučne pôsobnosti a podmienok uplatnenia nariadenia č. 1206/2001 a nie nariadenia č. 44/2001. Vzhľadom na to, že prvý z týchto nástrojov predstavuje vo vzťahu k druhému lex posterior (12), ako aj lex specialis , keďže sa týka vzájomnej právnej pomoci v konkrétnej oblasti vykonávania dôkazov, domnievam sa, že nie je relevantné vykladať nariadenie č. 1206/2001 vzhľadom na nariadenie č. 44/2001.(13)

2. O výklade článkov 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001

43. Na úvod poukazujem na to, že je nesporné, že vykonanie dôkazu v podobe znaleckého dokazovania patrí do vecnej pôsobnosti nariadenia č. 1206/2001, aj keď pojem dôkazu, ktorého vykonanie možno dosiahnuť na základe tohto nariadenia,(14) nie je v tomto nariadení vymedzený.(15) Jasne to vyplýva z článku 17 ods. 3 uvedeného nariadenia, podľa ktorého môže dôkaz priamo vykonať v inom členskom štáte dožadujúci súd, ktorý môže zastupovať akákoľvek iná osoba, „napríklad znalec“(16), určená podľa právneho poriadku členského štátu tohto súdu.

44. V prejednávanej veci vzniká otázka, či z výkladu článku 1 nariadenia č. 1206/2001 v spojení s článkom 17 tohto nariadenia vyplýva, že ak súd členského štátu chce vykonať dôkaz, akým je vyšetrovanie, ktorým je poverený znalec, priamo na území iného členského štátu, musí si vždy vopred vyžiadať povolenie tohto štátu v súlade s uvedeným článkom 17, alebo sa môže rozhodnúť, že nariadi znalecké dokazovanie na základe vnútroštátnych procesných predpisov súdu, na ktorom sa vedie konanie.(17)

45. Stanoviská subjektov, ktoré predložili pripomienky k tejto otázke, sú rozdielne. Zatiaľ čo ProRail a vlády členských štátov, ktoré vstúpili do konania pred Súdnym dvorom ako vedľajší účastníci, tvrdia, že vtedy treba uplatniť len článok 17 nariadenia č. 1206/2001, Xpedys a i. a Komisia tvrdia, že v určitých prípadoch musia byť prípustné aj iné spôsoby priameho vykonania takého dôkazu.

46. Zdôrazňujem, že prejednávaná problematika je podobná, ale nie zhodná s problematikou predloženou Súdnemu dvoru vo veci Lippens a i.(18), v ktorej som tiež predniesol návrhy. Aj keď sa uvedená vec týka takisto výkladu ustanovení nariadenia č. 1206/2001 a najmä povinného, resp. nepovinného uplatnenia dvoch mechanizmov spolupráce – z ktorých je jeden priamy a druhý nepriamy – upravených týmto nariadením, ide o otázky, ktoré sú do určitej miery odlišné. V uvedenej veci Lippens a i. sa totiž spor vo veci samej týkal výsluchu svedkov, ktorý nariadil súd členského štátu, pričom títo svedkovia mali bydlisko v inom členskom štáte a boli predvolaní na tento súd. Naopak znalecké dokazovanie, o aké ide v prejednávanej veci, ktoré sa má vykonať v inom členskom štáte, si môže vyžadovať ešte rozsiahlejšiu činnosť na tomto území. Domnievam sa však, že argumentácia týkajúca sa systematickej, resp. nesystematickej uplatniteľnosti nariadenia č. 1206/2001 musí byť rovnaká bez ohľadu na to, aký dôkaz sa má vykonať.

47. Ako som už uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol v citovanej veci Lippens a i.(19), táto oblasť sa riadi zásadou územnej suverenity členských štátov. Výkon verejnej moci má tradične teritoriálny charakter. V zásade ju nemožno uplatniť mimo členského štátu súdu alebo iného štátneho orgánu bez súhlasu miestneho „predstaviteľa zvrchovanej moci“, čiže bez súhlasu orgánov iného členského štátu, na území ktorého sa táto moc má uplatniť.

48. Cieľom nariadenia č. 1206/2001 je bojovať proti tomuto ohraničeniu právomocí v rámci Únie uľahčením pohybu osôb, ktoré sa majú zúčastniť na vykonávaní dôkazov, a teda uľahčením prenosu dôkazov z jedného členského štátu do druhého na základe vzájomnej dôvery. Vyšlo najmä najavo, že vykonanie znaleckého dokazovania v inom členskom štáte mimo tohto rámca môže naraziť na skutočnosť, že niektoré vnútroštátne právne poriadky obmedzujú aktívnu účasť člena alebo zástupcu dožadujúceho súdu.(20)

49. Vzhľadom na dva základné ciele tohto nariadenia, ktorými sú po prvé zjednodušenie spolupráce medzi členskými štátmi a po druhé urýchlenie vykonávania dôkazov,(21) sa domnievam, že ak na vykonanie dôkazu nie je konkrétne nevyhnutné uplatniť súdnu právomoc v inom členskom štáte, súd, ktorý nariadi vykonanie dôkazu, nie je povinný použiť jeden z dvoch mechanizmov zjednodušenej vzájomnej právnej pomoci, ktoré upravuje uvedené nariadenie.(22)

50. Súčasné znenie dvoch článkov nariadenia č. 1206/2001, o výklad ktorých žiada vnútroštátny súd, podľa môjho názoru neumožňu je vyvrátiť tento názor. Článok 1 ods. 1 písm. b) uvedeného nariadenia stanovuje, že len „ ak súd členského štátu… žiada … aby mohol sám vykonať dôkaz v inom členskom štáte“(23), musia sa uplatniť relevantné ustanovenia tohto nariadenia, konkrétne článok 17 uvedeného nariadenia.(24) Tento článok stanovuje, že priamemu vykonaniu dôkazu dožadujúcim súdom, ktorý koná v tejto súvislosti, predchádza žiadosť adresovaná ústrednému orgánu alebo príslušnému orgánu členského štátu, v ktorom sa majú dôkazy vykonať.(25) Naopak, ak súd nechce využiť túto metódu súdnej spolupráce, lebo sa domnieva, že pomoc miestnych orgánov nie je nevyhnutná na úspešné vykonanie daného dôkazu, nie je povinný dodržať formálne požiadavky stanovené článkom 17 nariadenia č. 1206/2001.

51. Z prípravných prác k nariadeniu č. 1206/2001 vyplýva, že v návrhu tohto nariadenia vypracovaného Spolkovou republikou Nemecko(26) bolo pôvodne plánované, že znalecké dokazovanie, ktoré sa má vykonať priamo v inom členskom štáte, bude upravené osobitne. Článok 1 ods. 3 uvedeného návrhu totiž stanovoval, že znalecké dokazovanie môže vykonať na území iného členského štátu bez povolenia a dokonca aj bez predchádzajúceho upovedomenia tohto štátu súd, ktorý nariadil znalecké dokazovanie.(27) Napriek súhlasnej správe Európskeho parlamentu(28) a stanovisku Hospodárskeho a sociálneho výboru(29) a neskoršiemu stanovisku Parlamentu,(30) ktoré boli tiež súhlasné, bolo toto ustanovenie v konečnej verzii prijatej 28. mája 2001 Radou vypustené.(31)

52. Na rozdiel od toho, čo tvrdia niektoré subjekty, ktoré predložili pripomienky, tieto skutočnosti týkajúce sa vzniku nariadenia č. 1206/2001 nespochybňujú analýzu, z ktorej by mal Súdny dvor podľa môjho názoru vychádzať. Hoci normotvorca Únie napokon neuplatnil pôvodný prístup, nie je vylúčené, aby z pôsobnosti nariadenia č. 1206/2001 napriek tomu mohli byť vylúčené niektoré znalecké úkony, ktoré sa majú vykonať v inom členskom štáte, konkrétne znalecké úkony, v rámci ktorých majú ustanovení znalci vykonať úlohu, ktorej úplné vykonanie nevyžaduje súčinnosť miestnych súdnych orgánov.

53. Ani predchádzajúca judikatúra Súdneho dvora nespochybňuje moju analýzu. Poznamenávam, že na rozsudok St. Paul Dairy(32) sa odvoláva ProRail, ktorá sa domnieva, že tento rozsudok stanovuje povinnosť uplatniť nariadenie č. 1206/2001 „na vykonanie dôkazu (prostredníctvom výsluchu svedka a v prejednávanom prípade premiestnením sa na dané miesto)“. Ako som už však vysvetlil v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Lippens a i.(33), takýto výklad uvedeného rozsudku je podľa môjho názoru nesprávny.

54. Je pravda, že postup priameho vykonania dôkazu stanovený v článku 17 nariadenia č. 1206/2001 možno uplatniť len na dobrovoľnom základe(34), na rozdiel od postupu nepriameho vykonania dôkazu, v prípade ktorého sú na základe článku 13 tohto nariadenia prípustné donucovacie opatrenia. Osoby, ktorých sa týka znalecké dokazovanie, sa však môžu dobrovoľne podriadiť tomuto dokazovaniu a spolupracovať so znalcom, aj keď v spore vo veci samej to v prípade spoločnosti ProRail k tomu zrejme nedošlo.

55. Kritérium, ktoré je rozhodujúce na určenie, v ktorých prípadoch súd členského štátu musí nevyhnutne uplatniť nariadenie č. 1206/2001, sa podľa môjho názoru netýka potreby tohto súdu dosiahnuť súčinnosť účastníkov konania, ale jeho potreby dosiahnuť súčinnosť orgánov verejnej moci iného členského štátu, v ktorom sa má znalecké dokazovanie vykonať.

56. Podľa môjho názoru je teda potrebné rozlišovať, či znalec ustanovený súdom členského štátu musí alebo nemusí uplatniť výsady verejnej moci iného členského štátu, a to v závislosti od konkrétneho posúdenia, ktoré vykoná tento súd.

57. Ak sa znalec nachádza v situácii, keď je poverený vykonaním vyšetrovania a vyvodením technických záverov za podmienok, ktoré sú dostupné každému, keďže sa týkajú verejne prístupných vecí, údajov alebo miest, domnievam sa, že nie je nevyhnutné, aby sa takéto dôkazy vykonávali podľa postupu upraveného v článku 17 nariadenia č. 1206/2001. Vykonávanie dôkazov, pri ktorom nie je ohrozená zvrchovanosť členského štátu, v ktorom sa majú získať dôkazy, a ktoré si teda nevyžaduje pomoc miestnych súdnych orgánov, totiž nemusí patriť do pôsobnosti nariadenia č. 1206/2001. Podľa môjho názoru v tomto prípade existuje len možnosť použiť mechanizmus spolupráce vytvorený uvedeným článkom 17. Ak to súd, ktorý nariadi znalecké dokazovanie, považuje za vhodnejšie ako uplatnenie vnútroštátnych procesných predpisov, môže použiť tento mechanizmus, ale nie je povinný to urobiť a môže sa bez neho zaobísť, pokiaľ nepotrebuje spoluprácu a donucovaciu právomoc členského štátu miesta, kde sa má vykonať stanovená úloha.

58. Komisia vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru tiež jednoznačne zastáva názor, že cieľom nariadenia č. 1206/2001 nie je a priori vylúčiť alebo predpísať určité formy alebo spôsoby vykonávania dôkazov. Komisia z toho správne vyvodzuje, že súd členského štátu musí mať možnosť nariadiť, aby sa znalecké dokazovanie vykonalo v inom členskom štáte, bez dodržania postupu upraveného v článku 17 uvedeného nariadenia, čiže bez vyžiadania pomoci orgánov iného členského štátu, „pokiaľ“ si uskutočnenie tejto časti znaleckého dokazovania nevyžaduje súčinnosť orgánov členského štátu, v ktorom sa má vykonať.

59. Naproti tomu, ak znalec musí mať na splnenie svojej úlohy prístup k predmetom, informáciám alebo miestam, ktoré nie sú verejne prístupné, potrebuje pomoc orgánov iného členského štátu. V tomto prípade, keď dochádza k výkonu súdnej právomoci s cezhraničným účinkom, čiže na území iného členského štátu, sa musí nevyhnutne uplatniť postup priameho vykonávania dôkazov(35) upravený v článku 17 nariadenia č. 1206/2001 na účely dosiahnutia požadovanej spolupráce dožiadaného členského štátu a využitia všetkých atribútov právomoci, ktoré z neho vyplývajú.(36)

60. Domnievam sa, že za takých okolností, akými sú okolnosti sporu vo veci samej, ide o taký prípad. Prístup k zariadeniam železničnej siete, ktorý je určite obmedzený ustanoveniami zákonov a iných právnych predpisov alebo správnymi opatreniami, okrem iného z dôvodov regulácie dopravy a najmä z bezpečnostných dôvodov, si totiž vyžaduje využitie výsad verejnej moci. Aj keď ProRail využíva túto sieť ako prevádzkovateľ predmetnej infraštruktúry, prípadný súhlas tejto súkromnoprávnej spoločnosti(37) vzhľadom na verejnoprávnu povahu úkonov, ktoré si vyžaduje splnenie takej úlohy, nie je postačujúci. Keďže belgické súdy teda podľa môjho názoru na to, aby úloha zverená znalcovi mohla byť vykonaná priamo na území Holandského kráľovstva, potrebujú súčinnosť holandských súdnych orgánov, domnievam sa, že v prejednávanej veci sa mal použiť mechanizmus spolupráce upravený v článku 17 nariadenia č. 1206/2001.(38)

61. Ak si Súdny dvor osvojí mnou navrhovaný výklad, nemôže hroziť strata potrebného účinku článku 17 nariadenia č. 1206/2001. Poznamenávam, že ProRail tvrdí, že prijatie uvedeného nariadenia by nemalo význam, ak by členské štáty týmto nariadením neboli viazané. Domnievam sa však, že problematika by bola v tomto zmysle skreslená. Nariadenie č. 1206/2001 má obligatórny účinok, avšak len v oblasti zodpovedajúcej jeho pôsobnosti, čiže podľa môjho názoru je uplatniteľné len v prípadoch, keď je súčinnosť orgánov iného členského štátu konkrétne nevyhnutná na umožnenie alebo uľahčenie vykonávania dôkazov, a preto súd členského štátu žiada o túto súčinnosť.

62. Podľa môjho názoru by bolo nesprávne – a dokonca skresľujúce – konštatovať, že, ako tvrdí ProRail, z dôvodu nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 1206/2001 v súčasnosti už nie je možné ustanoviť znalcov poverených vykonaním vyšetrovania v zahraničí bez systematického uplatnenia mechanizmov upravených uvedeným nariadením. Účelom nariadenia č. 1206/2001 totiž nie je obmedziť možnosti postupu vnútroštátnych súdov v oblasti vykonávania dôkazov a vylúčiť ostatné metódy dokazovania, ale naopak posilniť tieto možnosti vytvorením alternatívy, ktorá podporuje spoluprácu medzi týmito súdmi, pokiaľ je nevyhnutná, čiže keď sa súd, ktorý vo veci rozhoduje, domnieva, že možnosti, ktoré ponúka toto nariadenie, sú najúčinnejšou alternatívou.

63. Takáto možnosť vyplýva najmä z toho, že podľa článku 21 ods. 2 nariadenia č. 1206/2001(39) sú vo vzťahoch medzi členskými štátmi naďalej uplatniteľné medzinárodné zmluvy, ak umožňujú vykonávanie dôkazov, ktoré je účinnejšie ako mechanizmy stanovené týmto nariadením, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného nariadenia, ako som už uviedol v citovaných návrhoch prednesených vo veci Lippens a i.

64. Dodávam, že tento funkčný prístup k výkladu článkov 1 a 17 nariadenia č. 1206/2001 je v súlade s koncepciou vyjadrenou v neskoršom predpise, a to v nariadení (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu(40), ktorého článok 9 stanovuje, že súd, ktorý vo veci rozhoduje, určí spôsob a rozsah vykonávania dôkazov potrebných na rozhodnutie podľa pravidiel, ktoré sa vzťahujú na prípustnosť dôkazov, a že na tento účel si má zvoliť najjednoduchší a najmenej zaťažujúci mechanizmus vykonávania dôkazov. Podľa môjho názoru by to malo platiť aj v súvislosti s podmienkami uplatňovania nariadenia č. 1206/2001.

V – Návrh

65. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Hof van Cassatie, takto:

Články 1 a 17 nariadenia Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach sa majú vykladať v tom zmysle, že ak súd členského štátu nariadi znalecké dokazovanie, ktoré sa má vykonať čiastočne na území členského štátu tohto súdu, a čiastočne v inom členskom štáte, tento súd môže rozhodnúť, že ustanoví znalca na účely priameho vykonania tejto druhej časti znaleckého dokazovania, a to buď s využitím postupu priameho vykonávania dôkazov dožadujúcim súdom, ktorý je upravený v uvedenom článku 17, alebo bez uplatnenia ustanovení tohto nariadenia, pokiaľ si uskutočnenie tejto časti znaleckého dokazovania nevyžaduje súčinnosť orgánov členského štátu, v ktorom sa má toto dokazovanie vykonať.

(1) .

(2)  – Ú. v. ES L 174, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 121.

(3)  – Pojmom „členský štát“ sa v týchto návrhoch v súlade s článkom 1 ods. 3 nariadenia č. 1206/2001 označujú členské štáty Európskej únie s výnimkou Dánskeho kráľovstva. 

(4)  – Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42.

(5)  – Pozri najmä rozsudky zo 16. júna 2011, Gebr. Weber a Putz (C-65/09 a C-87/09, Zb. s. I-5257, bod 35 a nasl.), a z 21. júna 2012, Susisalo a i. (C-84/11, body 16 a 17).

(6)  – Bod 10 Praktickej príručky na uplatňovanie nariadenia o vykonávaní dôkazov vypracovanej útvarmi Komisie v spolupráci s európskou justičnou sieťou v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Praktická príručka“, dostupná na internetovej adrese http://ec.europa.eu/civiljustice/evidence/evidence_ec_guide_sk.pdf).

(7)  – Súdny dvor už rozhodoval o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa takýchto opatrení. Pokiaľ ide o článok 24 Dohovoru o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach podpísaného 27. septembra 1968 v Bruseli (ďalej len „Bruselský dohovor“), pozri rozsudok z 28. apríla 2005, St. Paul Dairy (C-104/03, Zb. s. I-3481, bod 13), ako aj návrhy, ktoré v tejto veci predniesol generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer (najmä bod 32 týkajúci sa možných cieľov takých opatrení z hľadiska právnych predpisov členských štátov). Pokiaľ ide o nariadenie č. 1206/2001, pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci, v ktorej bolo vydané uznesenie o výmaze z 27. septembra 2007, Tedesco (C-175/06, Zb. s. I-7929, najmä bod 76 a nasl.).

(8)  – V odôvodnení 16 nariadenia č. 44/2001 sa uvádza, že „vzájomná dôvera vo výkon súdnictva v spoločenstve odôvodňuje automatické uznávanie rozsudkov vydaných v členskom štáte bez ďalšieho konania, s výnimkou sporných prípadov“.

(9)  – Dohovor o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach podpísaný 16. septembra 1988 v Lugane (Ú. v. ES L 319, s. 9) v znení revidovanom dohovorom podpísaným v Lugane 30. októbra 2007 [pozri rozhodnutie Rady 2007/712/ES z 15. októbra 2007 o podpise uvedeného dohovoru v mene Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 339, s. 1)], ktorý nadobudol platnosť 1. mája 2011 a ktorým sú viazané Európske spoločenstvo, Dánske kráľovstvo, Islandská republika, Nórske kráľovstvo a Švajčiarska konfederácia.

(10)  – V tejto súvislosti sa analogicky opiera o správu vypracovanú pánom P. Schlosserom o Dohovore z 9. októbra 1978 o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k uvedenému Bruselskému dohovoru, ako aj k protokolu o jeho výklade Súdnym dvorom (Ú. v. ES C 59, 1979, s. 71, pozri najmä bod 187), keďže článok 25 tohto dohovoru je rovnaký ako uvedený článok 32.

(11)  – Pozri najmä rozsudky zo 17. júla 1997, Affish (C-183/95, Zb. s. I-4315, bod 24), a zo 14. decembra 2000, AMID (C-141/99, Zb. s. I-11619, bod 18).

(12)  – V bode 61 svojich už citovaných návrhov vo veci St. Paul Dairy generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer uvádza, že „vo vzťahu k prípadnej zostatkovej uplatniteľnosti nariadenia č. 44/2001 sa prednosť nového nariadenia [č. 1206/2001] opiera o zásadu lex posterior derogat priori “.

(13)  – Pozri analogicky štúdiu realizovanú na žiadosť Európskeho parlamentu s názvom „ Výklad výhrady verejného poriadku stanovenej nástrojmi medzinárodného práva súkromného a procesného práva Európskej únie“ , Brusel, 2011, podľa ktorej „existuje zjavná tendencia smerujúca ku krížovým odkazom medzi jednotlivými nástrojmi, pokiaľ ide o výklad ustanovení verejného poriadku. … Každý prenos si však vyžaduje podobné základné skutkové a právne okolnosti“, čo zrejme neplatí v prípade nariadení č. 44/2001 a 1206/2001 (dostupná na tejto internetovej adrese: http://www.europarl.europa.eu/studies, dokument 453.189, s. 14 a 137).

(14)  – Komisia v spomenutej praktickej príručke uviedla, že tento pojem „zahrňuje napríklad výsluch svedka, účastníkov, znalcov, predloženie písomností, overenia, zistenie skutočností…“ (bod 8, ako aj, pokiaľ ide o znaleckého dokazovania, body 17, 37 a 55).

(15)  – Táto neexistencia definície podľa správy Komisie Rade, Európskemu parlamentu a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru o uplatňovaní nariadenia č. 1206/2001 [KOM(2007) 769 v konečnom znení, bod 2.9] vyvoláva v praxi problémy, najmä pokiaľ ide o znalecké dokazovanie.

(16)  – Pozri tiež – tentoraz v súvislosti s mechanizmom nepriameho vykonávania dôkazov – článok 12 ods. 2 nariadenia č. 1206/2001.

(17)  – Pripomínam, že v spore vo veci samej znalecké dokazovanie, ktoré sa má vykonať najmä na území Holandska, nariadil belgický súd na základe článku 962 belgického súdneho poriadku, ktorý stanovuje, že „súd môže na účely vyriešenia sporu, o ktorom rozhoduje, alebo v prípade objektívnej a skutočnej hrozby sporu poveriť znalcov vykonaním zistení alebo podaním technického stanoviska“.

(18)  – Rozsudok zo 6. septembra 2012 (C-170/11).

(19)  – Pozri bod 54, ako aj pramene citované v poznámke pod čiarou 40 uvedených návrhov.

(20)  – V Taliansku, v Luxembursku a vo Švédsku sa táto aktívna účasť odmieta, ako to vyplýva z oznámenia Rady z 28. júla 2000 o zhrnutí odpovedí delegácií členských štátov na dotazník týkajúci sa prípadného nástroja Únie zameraného na zlepšenie spolupráce medzi súdmi členských štátov v oblasti vykonávania dôkazov v občianskych a obchodných veciach (10651/00 JUSTCIV 85, s. 10, bod 9).

(21)  – Ako sa uvádza v citovanej správe Komisie [KOM(2007) 769 v konečnom znení]. Pozri tiež odôvodnenie 2 nariadenia č. 1206/2001.

(22)  – Pokiaľ ide o opis týchto dvoch metód vzájomnej právnej pomoci, pozri najmä bod 32 a nasl. už citovaných návrhov, ktoré som predniesol v už citovanej veci Lippens a i.

(23)  – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

(24)  – Tieto ustanovenia sú uvedené v odôvodnení č. 15 nariadenia č. 1206/2001.

(25)  – Pokiaľ ide o právomoci uvedeného ústredného orgánu a príslušného orgánu, pozri článok 3 ods. 1 a 3 nariadenia č. 1206/2001.

(26)  – Iniciatíva Spolkovej republiky Nemecko zameraná na prijatie nariadenia Rady o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES C 314, 2000, s. 1).

(27)  – „O vykonanie dôkazu sa vo všeobecnosti nemá žiadať, ak si súd členského štátu želá, aby znalec vykonal vyšetrovanie v inom členskom štáte. V tomto prípade môže znalca ustanoviť priamo súd tohto členského štátu bez toho, aby bolo potrebné predchádzajúce povolenie alebo upovedomenie iného členského štátu.“

(28)  – Toto ustanovenie – na rozdiel od iných ustanovení – nebolo predmetom pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu Parlamentu v jeho správe z 27. februára 2001 týkajúcej sa uvedeného nemeckého návrhu, ktorého dôvodová správa uvádza len to, že tento „článok 1 ods. 3 stanovuje, že nariadenie nie je uplatniteľné, ak si súd členského štátu želá, aby znalec vykonal vyšetrovanie v inom členskom štáte. V tomto prípade môže znalca ustanoviť priamo súd bez toho, aby bolo potrebné predchádzajúce povolenie alebo upovedomenie“ (záverečný dokument z rokovania 298.394, A5-0073/2001, s. 10, bod 1.3.1).

(29)  – Stanovisko Hospodárskeho a sociálneho výboru uverejnené 11. mája 2001 (Ú. v. ES C 139, s. 10).

(30)  – Stanovisko Parlamentu v jedinom čítaní vydané 14. marca 2001 (A5-0073/2001, Ú. v. ES C 343, s. 184).

(31)  – Rada plánovala túto zmenu už v revidovanej verzii návrhu nariadenia, ktorá bola uverejnená 16. marca 2001, bez vysvetlenia dôvodov predmetného vypustenia (6850/01 JUSTCIV 28, s. 7).

(32)  – Už citovaný.

(33)  – Pozri bod 36 už citovaných návrhov.

(34)  – V súlade s odsekom 2 uvedeného článku 17.

(35)  – Dožadujúci súd môže alternatívne využiť postup nepriameho vykonávania dôkazov upravený v článku 10 a nasl. nariadenia č. 1206/2001, ak nechce vykonať predmetný dôkaz sám.

(36)  – Podľa štúdie týkajúcej sa uplatňovania nariadenia č. 1206/2001 realizovanej v roku 2007 na žiadosť Komisie (dostupná v angličtine na internetovej adrese http://ec.europa.eu/civiljustice/publications/docs/final_report_ec_1206_2001_a_09032007.pdf), hoci článok 17 ods. 3 umožňuje ustanoviť znalca, aby zastupoval dožadujúci súd, „pokiaľ ide o určenie, kto môže vykonávať dôkazy, treba mať na zreteli, že v prípadoch, keď sa vyžaduje prítomnosť sudcu, ak sudca dožadujúceho štátu nechce cestovať do iného členského štátu, musí požiadať zahraničný súd o pomoc“ (s. 88, bod 4.1.10.2).

(37)  – Dotknutá spoločnosť by mohla udeliť súhlas pod tlakom možnosti, že belgický súd, ktorý by rozhodoval spor vo veci samej, následne z nedostatku jej súčinnosti vyvodí nepriaznivé dôsledky. Pozri analogicky bod 64 už citovaných návrhov, ktoré som predniesol vo veci Lippens a i.

(38)  – A to tým skôr, že existuje riziko prekrývania vyšetrovania vykonávaného znalcom v rámci civilného konania, o aké ide v prejednávanej veci, s vyšetrovaním vykonávaným osobitným orgánom, ktoré je stanovené pre vážne alebo potenciálne vážne nehody v článkoch 19 až 24 – najmä v článku 20 ods. 2 písm. a) – a v prílohe V smernice 2004/49/ES Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o bezpečnosti železníc spoločenstva a o zmene a doplnení smernice Rady 95/18/ES o udeľovaní licencií železničným podnikom a smernic[e] 2001/14/ES o prideľovaní kapacity železničnej infraštruktúry, vyberaní poplatkov za používanie železničnej infraštruktúry a bezpečnostnej certifikácii (Smernica o bezpečnosti železníc) (Ú. v. EÚ L 164, s. 44; Mim. vyd. 07/008, s. 227).

(39)  – Pozri tiež odôvodnenie 17 tohto nariadenia.

(40)  – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 11. júla 2007 (Ú. v. EÚ L 199, s. 1). Odôvodnenie 20 tohto nariadenia tiež stanovuje, že „súd alebo tribunál by mal využívať najjednoduchšie a najmenej nákladné spôsoby vykonávania dôkazov“.