Vec C‑51/08

Európska komisia

proti

Luxemburskému veľkovojvodstvu

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Článok 43 ES – Sloboda usadiť sa – Notári – Podmienka štátnej príslušnosti – Článok 45 ES – Účasť na výkone verejnej moci – Smernica 89/48/EHS“

Abstrakt rozsudku

1.        Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Výnimky – Činnosti spojené s výkonom verejnej moci – Notárska činnosť – Vylúčenie – Podmienka štátnej príslušnosti na prístup k notárskemu povolaniu – Neprípustnosť

(Článok 43 ES a článok 45 prvý odsek ES)

2.        Žaloba o nesplnenie povinnosti – Skúmanie dôvodnosti Súdnym dvorom – Stav, ktorý treba zohľadniť – Stav ku dňu uplynutia lehoty stanovenej odôvodneným stanoviskom – Neistá situácia vyplývajúca z osobitných okolností, ktoré nastali počas legislatívneho procesu – Neexistencia nesplnenia povinnosti

(Článok 43 ES, článok 45 prvý odsek ES a článok 226 ES; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/36)

1.        Členský štát, ktorého právna úprava stanovuje na prístup k notárskemu povolaniu podmienku štátnej príslušnosti, pokiaľ činnosti zverené notárom v právnom poriadku členského štátu nesúvisia s výkonom verejnej moci v súlade s článkom 45 prvým odsekom ES, si neplní povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 43 ES. V tomto ohľade článok 45 prvý odsek ES predstavuje výnimku zo základného pravidla slobody usadiť sa, ktorú treba vykladať tak, aby bola jej pôsobnosť obmedzená len na to, čo je striktne nevyhnutné na ochranu záujmov, ktoré toto ustanovenie členským štátom dovoľuje chrániť. Okrem toho sa táto výnimka musí obmedzovať len na činnosti, ktoré samy osebe priamo a špecificky súvisia s výkonom verejnej moci.

Na účely posúdenia, či činnosti zverené notárom súvisia priamo a špecificky s výkonom verejnej moci, je potrebné zohľadniť povahu činností vykonávaných notármi. V tomto ohľade rôzne činnosti notárov, napriek dôležitým právnym účinkom priznaným ich aktom, nesúvisia priamo a špecificky s výkonom verejnej moci v zmysle článku 45 prvého odseku ES, keďže osobitný význam prislúcha vôli účastníkov alebo dohľadu či rozhodnutiu súdu.

Na jednej strane sú totiž predmetom notárskej zápisnice právne úkony alebo zmluvy, na ktorých sa účastníci slobodne dohodli, zatiaľ čo notár nemôže jednostranne meniť zmluvu, ktorú má spísať v notárskej zápisnici, pokiaľ na to vopred nezíska súhlas účastníkov. Okrem toho, hoci povinnosť osvedčovať prislúchajúca notárom sleduje cieľ všeobecného záujmu, samotné sledovanie tohto cieľa však nemôže odôvodňovať skutočnosť, že právomoci nevyhnutné na tieto účely sú vyhradené len notárom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi dotknutého členského štátu, ani nepostačuje na to, aby sa táto činnosť mohla považovať za činnosť, ktorá priamo a špecificky súvisí s výkonom verejnej moci.

Na druhej strane, pokiaľ ide o vykonateľnosť, ak vyznačenie doložky vykonateľnosti notárom na notárskej zápisnici priznáva tejto notárskej zápisnici vykonateľnosť, tá spočíva vo vôli účastníkov vykonať právny úkon alebo uzatvoriť zmluvu po tom, ako notár preskúmal ich súlad so zákonom, a priznať im uvedenú vykonateľnosť. Takisto dôkazná sila, ktorú notárska zápisnica má, vyplýva zo systému dokazovania, a teda nemá priamy vplyv na otázku, či činnosť, ktorá zahŕňa vydávanie takých listín, sama osebe priamo a špecificky súvisí s výkonom verejnej moci, čo platí o to viac, pokiaľ súkromná listina spísaná bez účasti notára má v súlade s právom dotknutého členského štátu rovnakú právnu silu ako verejná listina.

To isté platí v prípade iných činností zverených notárom, akými sú zabezpečenie a predaj nehnuteľného majetku v rámci výkonu rozhodnutia, niektoré dražby, súpis majetku v dedičskom konaní, v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo podielového spoluvlastníctva, v oblasti zapečaťovania a odstránenia pečate, ako aj v oblasti súdneho vyporiadania spoluvlastníctva, zápis verejných listín, na základe ktorých dochádza k prevodu vecných práv k nehnuteľnostiam a úlohy správcu daní a poplatkov.

Napokon, pokiaľ ide o osobitné postavenie notárov, v prvom rade zo skutočnosti, že kvalita služieb poskytovaných notármi môže byť u každého notára odlišná, najmä v závislosti od odborných schopností dotknutých osôb, vyplýva, že notári v rámci svojej územnej pôsobnosti vykonávajú svoje povolanie v konkurenčných podmienkach, čo nie je znakom výkonu verejnej moci. V druhom rade notári sú vo vzťahu k svojim klientom priamo a osobne zodpovední za škody spôsobené akýmkoľvek nesprávnym postupom, ktorého sa dopustia pri výkone svojich činností.

(pozri body 82, 84, 85, 87 – 92, 94 – 97, 100 – 104, 106, 108 – 117, 125)

2.        Pokiaľ z osobitných okolností legislatívneho procesu, akými sú neexistencia jasného stanoviska normotvorcu alebo chýbajúce spresnenie oblasti pôsobnosti ustanovenia práva Únie, vyplynie neistá situácia, nemožno konštatovať, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku existovala dostatočne jasná povinnosť členských štátov prebrať smernicu.

(pozri body 141 – 143)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 24. mája 2011 (*)

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Článok 43 ES – Sloboda usadiť sa – Notári – Podmienka štátnej príslušnosti – Článok 45 ES – Účasť na výkone verejnej moci – Smernica 89/48/EHS“

Vo veci C‑51/08,

ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES, podaná 12. februára 2008,

Európska komisia, v zastúpení: J.‑P. Keppenne a H. Støvlbæk, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobkyňa,

ktorú v konaní podporuje:

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: E. Jenkinson a S. Ossowski, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

proti

Luxemburskému veľkovojvodstvu, v zastúpení: C. Schiltz, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci J.‑J. Lorang, advokát,

žalovanému,

ktorého v konaní podporujú:

Česká republika, v zastúpení: M. Smolek, splnomocnený zástupca,

Francúzska republika, v zastúpení: G. de Bergues a M. Messmer, splnomocnení zástupcovia,

Lotyšská republika, v zastúpení: L. Ostrovska, K. Drēviņa a J. Barbale, splnomocnené zástupkyne,

Litovská republika, v zastúpení: D. Kriaučiūnas a E. Matulionytė, splnomocnení zástupcovia,

Maďarská republika, v zastúpení: J. Fazekas, R. Somssich, K. Veres a M. Fehér, splnomocnení zástupcovia,

Poľská republika, v zastúpení: M. Dowgielewicz, C. Herma a D. Lutostańska, splnomocnení zástupcovia,

Slovenská republika, v zastúpení: J. Čorba, splnomocnený zástupca,

vedľajší účastníci konania,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues, K. Lenaerts, J.‑C. Bonichot, A. Arabadžiev (spravodajca) a J.‑J. Kasel, sudcovia R. Silva de Lapuerta, E. Juhász, G. Arestis, M. Ilešič, C. Toader a M. Safjan,

generálny advokát: P. Cruz Villalón,

tajomník: M.‑A. Gaudissart, vedúci sekcie,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 27. apríla 2010,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 14. septembra 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Komisia Európskych spoločenstiev sa svojou žalobou domáha, aby Súdny dvor určil, že Luxemburské veľkovojvodstvo si tým, že na prístup k notárskemu povolaniu stanovilo podmienku štátnej príslušnosti a v súvislosti s týmto povolaním neprebralo smernicu Rady 89/48/EHS z 21. decembra 1988 o všeobecnom systéme uznávania diplomov vyššieho vzdelania udelených pri ukončení odborného vzdelávania a prípravy v dĺžke trvania aspoň troch rokov (Ú. v. ES L 19, 1989, s. 16; Mim. vyd. 05/001, s. 337), zmenenú a doplnenú smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2001/19/ES zo 14. mája 2001 (Ú. v. ES L 206, s. 1; Mim. vyd. 05/004, s. 138, ďalej len „smernica 89/48“), nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 43 ES a 45 ES, ako aj zo smernice 89/48.

 Právny rámec

 Právo Únie

2        Dvanáste odôvodnenie smernice 89/48 stanovuje, že „všeobecný systém uznávania diplomov vyššieho vzdelania neovplyvňuje uplatňovanie článku [45 ES]“.

3        Článok 2 smernice 89/48 znie:

„Táto smernica sa bude vzťahovať na ktoréhokoľvek štátneho príslušníka členského štátu, ktorý si želá vykonávať regulované povolanie v hostiteľskom členskom štáte v samostatnom zárobkovom postavení alebo ako zamestnanec.

Táto smernica sa nebude vzťahovať na povolania, ktoré sú predmetom samostatnej smernice stanovujúcej opatrenia na vzájomné uznávanie diplomov členskými štátmi.“

4        Notárske povolanie nebolo upravené nijakou právnou úpravou podobnou tej, ktorá je uvedená v tomto článku 2 druhom odseku.

5        Smernica 89/48 stanovila lehotu na prebratie, ktorá v súlade s jej článkom 12 uplynula 4. januára 1991.

6        Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií (Ú. v. EÚ L 255, s. 22) podľa svojho článku 62 zrušila smernicu 89/48 s účinnosťou od 20. októbra 2007.

7        Odôvodnenie č. 41 smernice 2005/36 uvádza, že „táto smernica sa nedotýka uplatňovania článku 39 ods. 4 [ES] a článku 45 [ES] týkajúcich sa najmä notárov [, najmä pokiaľ ide o notárov – neoficiálny preklad]“.

 Vnútroštátna právna úprava

 Všeobecná organizácia notárskeho povolania

8        V zmysle luxemburského právneho poriadku notári svoju činnosť vykonávajú ako slobodné povolanie. Organizáciu notárskeho povolania upravuje zákon z 9. decembra 1976 o organizácií notárskeho povolania (Mémorial A 1976, s. 1230) v znení zákona z 12. novembra 2004 (Mémorial A 2004, s. 2766, ďalej len „zákon o organizácii notárskeho povolania“).

9        Podľa článku 1 zákona o organizácii notárskeho povolania sú notári „štátom určené osoby, ktoré vydávajú akékoľvek listiny a zmluvy, ktorým účastníci konania musia alebo chcú priznať právnu povahu verejnej listiny, a osvedčujú čas ich vyhotovenia, ponechávajú ich v úschove, zabezpečujú ich súdne doručovanie a odosielanie“.

10      Článok 3 tohto zákona stanovuje, že notári vykonávajú svoju činnosť na celom území štátu. Ako vyplýva najmä z článku 7 bodu 4 uvedeného zákona, každá strana si môže svojho notára slobodne vybrať.

11      Počet notárov a ich sídlo, ako aj výšku odmien notárov a náhrad pre nich podľa článkov 13 a 59 toho istého zákona určuje veľkovojvodská vyhláška.

12      Na výkon notárskeho povolania musí mať uchádzač v súlade s článkom 15 zákona o organizácii notárskeho povolania predovšetkým luxemburskú štátnu príslušnosť.

 Notárske činnosti

13      Čo sa týka jednotlivých notárskych činností podľa luxemburského právneho poriadku, je nepopierateľné, že hlavná úloha notára spočíva vo vydávaní verejných listín. Úkon notára je buď povinný, alebo dobrovoľný, v závislosti od skutočnosti, ktorú má osvedčiť. Týmto úkonom notár konštatuje splnenie všetkých podmienok požadovaných zákonom na vydanie listiny, ako aj právnu spôsobilosť a spôsobilosť na právne úkony dotknutých účastníkov.

14      Verejná listina je definovaná v článku 1317 Občianskeho zákonníka nachádzajúcom sa v kapitole VI s názvom „o preukazovaní záväzkov a platieb“ hlavy III knihy III tohto zákonníka. Podľa tohto článku uvedená listina je „listina potvrdená úradníkom verejnej moci, ktorý je v mieste, kde bola listina vyhotovená, a na základe požadovaných náležitostí oprávnený konať“.

15      Podľa článku 37 zákona o organizácii notárskeho povolania je notárska zápisnica v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka verejnou listinou, a ak je na nej vyznačená doložka vykonateľnosti, je vykonateľná.

16      V článku 1319 Občianskeho zákonníka sa spresňuje, že „zmluva spísaná vo forme verejnej listiny je právne záväzná pre účastníkov zmluvy, ich dedičov alebo právnych nástupcov a nemožno ju právne napadnúť“.

17      Článok 1322 toho istého zákonníka stanovuje, že „súkromná listina spísaná bez účasti notára, ktorá bola uznaná osobou, proti ktorej je namietaná, alebo sa za takto uznanú považuje podľa právnych predpisov, je právne záväzná pre osoby, ktoré ju podpísali, ako aj pre ich dedičov a právnych nástupcov a nemožno ju právne napadnúť, podobne ako verejnú listinu“.

18      V súlade s článkom 13 zákona zo 4. decembra 1990 o organizácii činnosti súdnych exekútorov (Mémorial A 1990, s. 1248) sú oprávnení zabezpečovať výkon súdnych rozhodnutí, ako aj aktov, ktoré sú exekučnými titulmi, iba súdni exekútori. Okrem toho, ako vyplýva najmä z článku 690 nového občianskeho súdneho poriadku, súdu poverenému výkonom rozhodnutí prislúcha rozhodovať o sporoch, ku ktorým došlo v súvislosti s výkonom rozhodnutia. V prípade naliehavosti týchto sporov môže príslušný súd vydať predbežné rozhodnutie.

19      Pokiaľ ide o činnosti spočívajúce v osvedčovaní, luxemburský právny poriadok zveruje notárom najmä nasledujúce úlohy.

20      V súlade s článkom 809 a nasl. nového občianskeho súdneho poriadku notár vykonáva niektoré činnosti v oblasti zabezpečenia nehnuteľného majetku v rámci výkonu rozhodnutia. Podľa týchto ustanovení začne vykonávacie konanie na základe exekučného titulu najprv poverený súdny exekútor, ktorý dlžníka vyzve na zaplatenie dlhu. Dlžníkovi je následne stanovená lehota na splnenie tejto povinnosti. Po uplynutí tejto lehoty a v prípade, že si dlžník medzičasom povinnosť nesplnil, súdny exekútor dotknutý nehnuteľný majetok zabezpečí, po čom nasleduje zápis uvedeného zabezpečenia nehnuteľného majetku do registra hypoték. Na základe návrhu podaného veriteľom súd rozhodne o vyjadreniach a pripomienkach, ktoré k nemu boli predložené, ako aj o platnosti zabezpečenia majetku a určí notára, ktorého poverí uskutočnením dražby. Notár následne uskutoční predaj, pričom zabezpečí jeho zverejnenie a vyhotoví zápis, ktorý uvádza deň predaja a obsahuje údaj o sume vyplatenej v prospech veriteľov. Akýkoľvek incidenčný návrh proti zabezpečeniu a predaju nehnuteľného majetku sa podáva na súde. Navyše účastníci si podľa článku 879 uvedeného poriadku môžu v zmluve spísanej vo forme notárskej zápisnice stanoviť, že veriteľovi je povolené uskutočniť predaj prostredníctvom povereného notára bez uplatnenia vyššie uvedených zákonných postupov. V prípade podania námietok musí notár zastaviť všetky úkony a odkázať účastníkov na podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia predsedovi príslušného súdu, ktorý tento spor rozhodne.

21      V súlade s článkami 1131 až 1164 nového občianskeho súdneho poriadku notár vykonáva niektoré činnosti v oblasti zapečaťovania a odstránenia pečate. Zapečatenie a odstránenie pečate povoľuje zmierovací súd. V prípade, že účastníci, ktorí sú oprávnení zúčastniť sa na odstránení pečate, nie sú prítomní, predseda príslušného súdu určí notára, ktorý ich bude zastupovať.

22      Podľa článkov 1165 až 1168 uvedeného poriadku je notár na žiadosť osôb, ktoré sú oprávnené zúčastniť sa na odstránení pečate, poverený vykonaním súpisu majetku. V prípade, že sa vyskytnú nezrovnalosti, notár odkáže účastníkov konania na predsedu prvostupňového súdu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia a v prípade, že má notár v obvode tohto súdu sídlo, môže podať tento návrh sám.

23      Úlohu notára v rámci určitého predaja budov upravujú články 1177 až 1184 nového občianskeho súdneho poriadku. Tento predaj sa môže uskutočniť len v prípade, že ho povolil poručnícky súd, pričom tento súd poverí notára, aby uskutočnil dražbu. Tento predaj sa uskutoční prostredníctvom poručníckeho súdu, ktorý po schválení vyúčtovania potvrdí úkony notára. Poručnícky súd môže na základe odôvodneného rozhodnutia povoliť aj priamy predaj.

24      Notárovi sú takisto zverené niektoré činnosti v oblasti vyporiadania spoluvlastníctva v súlade s článkom 815 a nasl. občianskeho zákonníka. V súlade s článkom 822 tohto zákonníka sa návrh na vyporiadanie spoluvlastníctva a námietky podané v priebehu vyporiadania predkladajú súdu. Tento súd rozhoduje o predaji majetku a prijíma návrhy týkajúce sa zaručenia výšky podielov medzi spoluvlastníkmi, ako aj návrhy na zrušenie vyporiadania. V prípade, že jeden z dedičov s vyporiadaním nesúhlasí alebo predloží námietky súvisiace so spôsobom jeho uskutočnenia alebo skončenia, rozhoduje o tom súd. V prípade, že nehnuteľný majetok nemožno vhodne rozdeliť, súd pristúpi k jeho predaju prostredníctvom dražby. Ak sú všetci spoluvlastníci plnoletí, môžu vyjadriť svoj súhlas s tým, aby sa predaj prostredníctvom dražby uskutočnil prostredníctvom notára, na ktorého výbere sa dohodnú. Po tom, ako hnuteľný a nehnuteľný majetok bol ohodnotený a predaný, súdny komisár v prípade potreby odkáže účastníkov konania na konanie pred notárom, ktorý pristúpi k vyúčtovaniu prípadných dlhov medzi osobami, medzi ktorými dochádza k vyporiadaniu spoluvlastníctva, k stanoveniu celkovej majetkovej podstaty a určeniu jednotlivých podielov na výťažku z predaja. V prípade, že sú v rámci úkonov, ktorými je notár poverený, podané námietky, notár vypracuje zápisnicu o rozporoch a vyjadreniach jednotlivých účastníkov a odkáže ich na konanie pred komisárom stanoveným vo veci vyporiadania.

25      Zákon z 25. septembra 1905 o zápise vecných práv k nehnuteľnostiam (Mémorial 1905, s. 893) v článku 1 stanovuje, že akékoľvek úkony medzi žijúcimi osobami, ktorými sa bezodplatne alebo za odplatu prevádzajú vecné práva k nehnuteľnostiam, okrem prednostných a hypotekárnych práv, sa zapisujú do katastra nehnuteľnosti, v ktorého obvode sa nehnuteľnosť nachádza. V súlade s článkom 2 tohto zákona možno takto zapísať rozhodnutia súdu, verejné listiny a súkromné listiny, ktoré boli alebo neboli potvrdené súdom alebo notárom. Úradník poverený zápisom je pracovník katastrálneho úradu.

 Konanie pred podaním žaloby

26      Komisii bola doručená sťažnosť týkajúca sa podmienky štátnej príslušnosti požadovanej na prístup k notárskemu povolaniu v Luxembursku. Po tom, ako Komisia túto sťažnosť preskúmala, listom z 8. novembra 2000 vyzvala Luxemburské veľkovojvodstvo, aby jej v lehote dvoch mesiacov predložilo svoje pripomienky jednak k súladu uvedenej podmienky štátnej príslušnosti s článkom 45 prvým odsekom ES, ako aj k neprebratiu smernice 89/48 v súvislosti s notárskym povolaním.

27      Luxemburské veľkovojvodstvo na túto výzvu odpovedalo listom z 11. januára 2001.

28      Dňa 12. júla 2002 zaslala Komisia tomuto členskému štátu doplňujúcu výzvu, pričom mu vytýkala, že si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 43 ES a článku 45 prvého odseku ES, ako aj zo smernice 89/48.

29      Uvedený členský štát na túto doplňujúcu výzvu odpovedal listom z 10. septembra 2002.

30      Keďže Komisiu tvrdenia Luxemburského veľkovojvodstva nepresvedčili, zaslala 18. októbra 2006 tomuto členskému štátu odôvodnené stanovisko, v ktorom dospela k záveru, že si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 43 ES a článku 45 prvého odseku ES, ako aj zo smernice 89/48. Táto inštitúcia uvedený členský štát vyzvala, aby prijal požadované opatrenia na dosiahnutie súladu s týmto odôvodneným stanoviskom v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.

31      Luxemburské veľkovojvodstvo v liste zo 14. decembra 2006 uviedlo dôvody, pre ktoré sa domnieva, že stanovisko, ktoré prijala Komisia, nie je dôvodné.

32      Za týchto okolností sa Komisia rozhodla podať túto žalobu.

 O žalobe

 O prvom žalobnom dôvode

 Argumentácia účastníkov konania

33      Svojím prvým žalobným dôvodom sa Komisia domáha, aby Súdny dvor určil, že Luxemburské veľkovojvodstvo si tým, že vyhradilo prístup k notárskemu povolaniu len pre vlastných štátnych príslušníkov, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vplývajú z článku 43 ES a článku 45 prvého odseku ES.

34      Táto inštitúcia predovšetkým zdôrazňuje, že prístup k notárskemu povolaniu v niektorých členských štátoch nie je podmienený podmienkou štátnej príslušnosti a že iné členské štáty, ako Španielske kráľovstvo, Talianska republika a Portugalská republika, túto podmienku zrušili.

35      Komisia v prvom rade pripomína, že článok 43 ES je jedným zo základných ustanovení práva Únie, ktorého cieľom je všetkým štátnym príslušníkom členského štátu, ktorí sa hoci len sekundárne usadia v inom členskom štáte, zabezpečiť na účely výkonu samostatne zárobkovej činnosti rovnaké zaobchádzanie ako s vlastnými štátnymi príslušníkmi, a že zakazuje akúkoľvek diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti.

36      Uvedená inštitúcia a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska tvrdia, že článok 45 prvý odsek ES treba vykladať nezávisle a jednotným spôsobom (rozsudok z 15. marca 1988, Komisia/Grécko, 147/86, Zb. s. 1637, bod 8). Keďže tento článok stanovuje výnimku v súvislosti so slobodou usadiť sa na účely činností súvisiacich s výkonom verejnej moci, treba tento článok navyše vykladať doslovne (rozsudok z 21. júna 1974, Reyners, 2/74, Zb. s. 631, bod 43).

37      Výnimka stanovená v článku 45 prvom odseku ES by sa teda mala obmedzovať na činnosti, ktoré samy osebe priamo a špecificky súvisia s výkonom verejnej moci (rozsudok Reyners, už citovaný, body 44 a 45). Podľa Komisie pojem verejná moc zahŕňa výkon rozhodovacej právomoci presahujúci všeobecné právo, ktorý sa vyznačuje spôsobilosťou konať nezávisle od vôle iných subjektov alebo aj proti nej. Verejná moc sa podľa judikatúry Súdneho dvora prejavuje osobitne výkonom právomoci na presadzovanie práva (rozsudok z 29. októbra 1998, Komisia/Španielsko, C‑114/97, Zb. s. I‑6717, bod 37).

38      Podľa Komisie a Spojeného kráľovstva treba činnosti súvisiace s výkonom verejnej moci odlišovať od činností vykonávaných vo všeobecnom záujme. Viacerým povolaniam sú totiž priznané osobitné právomoci všeobecného záujmu bez toho, aby súviseli s výkonom verejnej moci.

39      Z pôsobnosti článku 45 prvého odseku ES sú takisto vylúčené činnosti, ktoré predstavujú pomoc alebo spoluprácu pri fungovaní verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 1993, Thijssen, C‑42/92, Zb. s. I‑4047, bod 22).

40      Okrem toho Komisia a Spojené kráľovstvo pripomínajú, že článok 45 prvý odsek ES sa v zásade vzťahuje na vymedzené činnosti a nie na povolanie ako celok, s výnimkou prípadu, že dotknuté činnosti nemožno oddeliť od všetkých ostatných činností vykonávaných v rámci uvedeného povolania.

41      Komisia v druhom rade skúma jednotlivé činnosti vykonávané notárom v luxemburskom právnom poriadku.

42      Po prvé, pokiaľ ide o osvedčovanie právnych úkonov a spisovanie zmlúv v notárskych zápisniciach, Komisia tvrdí, že notár osvedčuje vôľu účastníkov po tom, ako im poskytol právne rady, a priznáva tejto vôli právne účinky. Pri výkone tejto činnosti notár vo vzťahu k účastníkom nedisponuje nijakou rozhodovacou právomocou. Notárska zápisnica je teda len potvrdením predchádzajúcej dohody medzi týmito účastníkmi. Skutočnosť, že o niektorých úkonoch musí byť povinne vyhotovená notárska zápisnica, nie je relevantná, keďže mnohé konania sú povinné, pričom však nejde o prejav výkonu verejnej moci.

43      Je to tak aj v prípade osobitostí systému dôkaznej povahy notárskych zápisníc, keďže dôkazná sila je takisto priznaná aktom, ktoré nevyplývajú z výkonu verejnej moci, ako sú zápisnice vyhotovované zákonom stanovenou správou lesov. Ani skutočnosť, že notár nesie zodpovednosť za notárske zápisnice, ktoré vyhotovuje, nie je relevantná. Je to tak totiž v prípade väčšiny samostatne zárobkovo činných osôb, ako sú advokáti, architekti alebo lekári.

44      Pokiaľ ide o vykonateľnosť verejných listín, Komisia sa domnieva, že vyznačenie doložky vykonateľnosti predchádza samotnému výkonu, pričom nie je jeho súčasťou. Táto vykonateľnosť notárom nepriznáva nijakú právomoc na presadzovanie práva. Okrem toho o prípadnej námietke rozhoduje súd a nie notár.

45      Po druhé, čo sa týka notárskych činností v oblasti zabezpečenia a predaja nehnuteľného majetku v rámci výkonu rozhodnutia, dražby nehnuteľného majetku, vyhotovenia súpisu majetku, odstránenia pečate, ako aj súdneho vyporiadania spoluvlastníctva, Komisia sa domnieva, že Luxemburské veľkovojvodstvo uvedené činnosti len opisuje, pričom nepreukázalo, že priamo a špecificky súvisia s výkonom verejnej moci.

46      Po tretie, pokiaľ ide o osobitné postavenie notára v luxemburskom práve, podľa Komisie nie je priamo relevantné na posúdenie povahy dotknutých činností.

47      Komisia sa v treťom rade domnieva, podobne ako Spojené kráľovstvo, že ustanovenia práva Únie a medzinárodného práva, ktoré odkazujú na notársku činnosť, nebránia uplatneniu článku 43 ES a článku 45 prvého odseku ES na túto činnosť.

48      Článok 1 ods. 5 písm. d) smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) (Ú. v. ES L 178, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399), ako aj odôvodnenie č. 41 smernice 2005/36 totiž zo svojej pôsobnosti vylučujú notárske činnosti len v rozsahu, v akom priamo a špecificky súvisia s výkonom verejnej moci. Ide teda len o jednoduchú výnimku, ktorá nijako neovplyvňuje výklad článku 45 prvého odseku ES.

49      V súvislosti s nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42), nariadením Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243), ako aj nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (Ú. v. EÚ L 143, s. 15; Mim. vyd. 19/007, s. 38) sa Komisia domnieva, že tieto nariadenia ukladajú členským štátom povinnosť uznávať a vykonávať akty vydané a vykonateľné v inom členskom štáte.

50      Okrem toho nariadenie Rady (ES) č. 2157/2001 z 8. októbra 2001 o stanovách európskej spoločnosti (SE) (Ú. v. ES L 294, s. 1; Mim. vyd. 06/004, s. 251), ako aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/56/ES z 26. októbra 2005 o cezhraničných zlúčeniach alebo splynutiach kapitálových spoločností (Ú. v. EÚ L 310, s. 1) nie sú pre riešenie tohto sporu relevantné, keďže notárom, ako aj iným príslušným orgánom povereným štátom len zverujú úlohu osvedčiť vykonanie niektorých úkonov a splnenie náležitostí, ktoré predchádzajú premiestneniu sídla, založeniu a zlúčeniu obchodných spoločností.

51      Pokiaľ ide o dohovor o zrušení požiadavky vyššieho overovania zahraničných verejných listín, uzatvorený 5. októbra 1961 v Haagu, tento dohovor sa obmedzuje na definovanie pojmu „verejná listina“ v zmysle tohto dohovoru.

52      Čo sa týka uznesenia Európskeho parlamentu z 23. marca 2006 o právnických povolaniach a o všeobecnom záujme na fungovaní právnych systémov (Ú. v. EÚ C 292E, s. 105, ďalej len „uznesenie z roku 2006“), ide o čisto politický akt, ktorého obsah je nepresný, pretože na jednej strane v bode 17 tohto uznesenia Európsky parlament tvrdí, že článok 45 ES sa na notárske povolanie musí uplatňovať, hoci na druhej strane v bode 2 tohto uznesenia potvrdzuje stanovisko uvedené v jeho uznesení z 18. januára 1994 o postavení a organizácii notárskeho povolania v dvanástich členských štátoch Spoločenstva [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 44, s. 36, ďalej len „uznesenie z roku 1994“), v ktorom vyjadril želanie, aby bola podmienka štátnej príslušnosti na prístup k notárskemu povolaniu, stanovená právnou úpravou viacerých členských štátov, zrušená.

53      Komisia a Spojené kráľovstvo dopĺňajú, že vec, o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom z 30. septembra 2003, Colegio de Oficiales de la Marina Mercante Española (C‑405/01, Zb. s. I‑10391), na ktorý odkazujú viaceré členské štáty, sa týkala výkonu množstva úloh kapitánmi a prvými palubnými dôstojníkmi obchodných lodí v súvislosti s dodržiavaním bezpečnosti, policajnými právomocami, právomocami v oblasti notárskej činnosti a občianskeho stavu. Keďže Súdny dvor nemal príležitosť podrobne preskúmať jednotlivé činnosti vykonávané notármi so zreteľom na článok 45 prvý odsek ES, tento rozsudok preto nepostačuje na to, aby bolo možné dospieť k záveru o uplatnení tohto ustanovenia na notárov.

54      Navyše, na rozdiel od toho, čo tvrdí Luxemburské veľkovojvodstvo, judikatúra Súdneho dvora podľa ich názoru odlišuje notárov od orgánov verejnej moci, keďže uznáva, že verejnú listinu môže vyhotoviť orgán verejnej moci alebo akýkoľvek iný orgán poverený štátom (rozsudok zo 17. júna 1999, Unibank, C‑260/97, Zb. s. I‑3715, body 15 a 21).

55      Luxemburské veľkovojvodstvo po prvé tvrdí, že pojem „výkon štátnej moci“ v zmysle článku 45 prvého odseku ES bol v rámci judikatúry Súdneho dvora uplatňovaný v širokom zmysle. Súdny dvor tak v už citovanom rozsudku Colegio de Oficiales de la Marina Mercante Española uznal, že notárske činnosti súvisia s výkonom právomocí verejnej moci. Okrem toho z už citovaného rozsudku Unibank vyplýva, že vydávanie verejných listín osobou zastávajúcou verejný úrad, akou je notár, priamo a špecificky súvisí s výkonom verejnej moci.

56      Tento členský štát v podstate súhlasí so stanoviskom Komisie, podľa ktorého je pojem verejná moc odlišný od pojmu všeobecný záujem, ktorý je jeho nevyhnutnou, ale nie dostatočnou podmienkou. Naopak pojem verejná moc nie je podľa tohto členského štátu ani podľa Českej republiky, Maďarskej republiky, Poľskej republiky a Slovenskej republiky rovnocenný s pojmom výkon spravodlivosti v súdnom konaní.

57      Luxemburské veľkovojvodstvo sa po druhé domnieva, že notári sa zúčastňujú priamo a špecificky na výkone verejnej moci jednak z dôvodu právnych účinkov notárskych zápisníc presahujúcich všeobecné právo, jednak z dôvodu osobitného postavenia, ktoré im priznáva luxemburský právny poriadok.

58      Pokiaľ ide o túto prvú okolnosť, Luxemburské veľkovojvodstvo zdôrazňuje, že notárska zápisnica ako verejná listina tým, že poskytuje úplný dôkaz o vyhláseniach a svedectvách, ktoré obsahuje, má dôkaznú silu, ktorá jej v hierarchii listinných dôkazov priznáva najvyššie postavenie. Navyše jej pravosť možno úspešne spochybniť len v konaní o vyhlásení nesprávnosti uvedených skutočností.

59      Verejná listina je okrem toho vykonateľná bez toho, aby bolo potrebné predtým získať súdne rozhodnutie. Veriteľ teda len predloží odpis dotknutej vykonateľnej listiny súdnemu exekútorovi, pričom tomu prislúcha začať vykonávacie konanie s pomocou verejnej moci.

60      Slovenská republika dopĺňa, že notár musí odmietnuť vydanie verejnej listiny, pokiaľ nie sú splnené podmienky požadované zákonom.

61      Okrem toho Luxemburské veľkovojvodstvo pripomína, že notár pri spisovaní notárskych zápisníc o právnych úkonoch plní úlohu správcu daní, keďže prijíma platby prípadných registračných poplatkov.

62      Navyše podľa tohto členského štátu právne poradenstvo, ktoré poskytujú notári pri spisovaní notárskych zápisníc, predstavuje skôr skutočnosť, ku ktorej dochádza pred uvedeným spísaním notárskej zápisnice, je povinná a súvisí s ním.

63      Pokiaľ ide o postavenie notára v luxemburskom právnom poriadku, z tohto poriadku vyplýva, že notár plní úlohu verejnej moci najmä tým, že podlieha prísnej kontrole zo strany štátu, medzi ním a štátom existuje dôverný a solidárny vzťah a navonok ho charakterizujú znaky, akými je oprávnenie používať pečiatku so štátnym znakom, sľub, ktorý musí notár zložiť, nezávislosť, ktorou disponuje, a systém nezlučiteľnosti funkcií, ktorému podlieha.

64      Luxemburské veľkovojvodstvo po tretie tvrdí, že luxemburský právny poriadok zveruje notárom niektoré činnosti, ktoré preukazujú ich účasť na výkone verejnej moci.

65      Po prvé, pokiaľ ide o činnosti notára pri zabezpečení a predaji nehnuteľného majetku v rámci výkonu rozhodnutia, tento členský štát tvrdí, že súd podľa článku 832 nového občianskeho súdneho poriadku určí notára, ktorý uskutoční verejnú dražbu. Uvedený notár je poverený uskutočnením celej úlohy. Navyše v súlade s článkom 879 uvedeného poriadku si účastníci môžu v zmluve spísanej vo forme notárskej zápisnice stanoviť, že veriteľ je oprávnený prostredníctvom povereného notára predať nehnuteľný majetok zaťažený hypotekárnym úverom bez toho, aby sa uplatnili vyššie uvedené zákonné ustanovenia týkajúce sa zabezpečenia a predaja nehnuteľného majetku v rámci výkonu rozhodnutia.

66      Účasť notára na výkone verejnej moci sa po druhé prejavuje tým, že notárske zápisnice sa zapisujú do katastra nehnuteľností, ako to vyplýva z článku 2 zákona z 25. septembra 1905 o zápise vecných práv k nehnuteľnostiam.

67      Po tretie v prípade, že vlastníkmi nehnuteľného majetku sú maloleté alebo plnoleté osoby, ktoré majú poručníka, poručnícky súd poverí notára, ktorý v súlade s ustanoveniami článku 1180 nového občianskeho súdneho poriadku uskutoční verejnú dražbu. Navyše v prípadne mimosúdneho vyporiadania spoluvlastníctva poručnícky súd určí notára, aby uvedené vyporiadanie uskutočnil.

68      Po štvrté notár je podľa článku 1167 a nasl. uvedeného poriadku poverený uskutočnením súpisu majetku v dedičskom konaní, v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo podielového spoluvlastníctva. V prípade nezrovnalostí musia byť naopak predložené súdu.

69      Po piate v prípade, že účastníci konania, ktorí sú oprávnení zúčastniť sa na odstránení pečate, nie sú prítomní, predseda súdu môže v súlade s článkom 1152 nového občianskeho súdneho poriadku aj bez návrhu vymenovať notára, aby ich zastupoval.

70      Po šieste notár je podľa článku 815 a nasl. Občianskeho zákonníka poverený výkonom viacerých činností súvisiacich so súdnym vyporiadaním spoluvlastníctva, najmä s určením celkovej majetkovej podstaty, ktorú možno rozdeliť, určením jednotlivých podielov na výťažku z predaja, žrebovaním a prípadne vyhotovením zápisnice o nezrovnalostiach. Pokiaľ ide o prípadné námietky, musia byť predložené súdu.

71      Po siedme Luxemburské veľkovojvodstvo a Litovská republika takisto tvrdia, že normotvorca Únie potvrdil, že notári sa zúčastňujú na výkone verejnej moci. V tejto súvislosti odkazujú na predpisy Únie a medzinárodného práva uvedené v bodoch 48 až 51 tohto rozsudku, ktoré zo svojej pôsobnosti buď vylučujú činnosti vykonávané notármi z dôvodu ich účasti na výkone verejnej moci, alebo uznávajú, že notárske zápisnice sú rovnocenné so súdnymi rozhodnutiami alebo aj s dokumentmi vydanými orgánom verejnej moci. Litovská republika dodáva, že Parlament vo svojich uzneseniach z roku 1994 a 2006 uznal, že notárske povolanie súvisí s výkonom verejnej moci.

72      Luxemburské veľkovojvodstvo subsidiárne tvrdí, že vzhľadom na to, že na vykonávanie notárskej činnosti je potrebná znalosť luxemburského jazyka, dotknutá podmienka sa týka zabezpečenia rešpektovania histórie, kultúry, tradície a luxemburskej národnej identity v zmysle článku 6 ods. 3 EÚ.

 Posúdenie Súdnym dvorom

–       Úvodné poznámky

73      Svojím prvým žalobným dôvodom Komisia Luxemburskému veľkovojvodstvu vytýka, že bráni príslušníkom iných členských štátov usadiť sa na jeho území na účely výkonu notárskeho povolania, keďže v rozpore s článkom 43 ES vyhradzuje prístup k tomuto povolaniu pre vlastných štátnych príslušníkov.

74      Tento žalobný dôvod sa teda týka len podmienky štátnej príslušnosti požadovanej dotknutou luxemburskou právnou úpravou na prístup k tomuto povolaniu so zreteľom na článok 43 ES.

75      Preto je potrebné spresniť, že uvedený žalobný dôvod sa netýka ani postavenia, ani organizácie notárskeho povolania v luxemburskom právnom poriadku, ani iných podmienok prístupu k notárskemu povolaniu v tomto členskom štáte než podmienky súvisiacej so štátnou príslušnosťou.

76      Okrem toho je vhodné zdôrazniť, ako to uviedla Komisia na pojednávaní, že prvý žalobný dôvod sa netýka ani uplatnenia ustanovení Zmluvy ES týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb. Uvedená výhrada sa takisto netýka uplatnenia ustanovení Zmluvy týkajúcich sa voľného pohybu pracovníkov.

–       O veci samej

77      Treba predovšetkým pripomenúť, že článok 43 ES je jedným zo základných ustanovení práva Únie (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Reyners, už citovaný, bod 43).

78      Pojem usadiť sa v zmysle uvedeného ustanovenia je veľmi široký pojem, ktorý zahŕňa možnosť štátneho príslušníka Únie trvale a nepretržite sa zúčastňovať na hospodárskom živote v inom členskom štáte, než je jeho členský štát pôvodu, a mať z toho prospech, čo podporuje vzájomné hospodárske a sociálne prelínanie v rámci Únie v oblasti samostatných zárobkových činností (pozri najmä rozsudok z 22. decembra 2008, Komisia/Rakúsko, C‑161/07, Zb. s. I‑10671, bod 24).

79      Sloboda usadiť sa priznaná príslušníkom členského štátu na území iného členského štátu zahŕňa najmä prístup k samostatným zárobkovým činnostiam a ich výkon za podmienok, ktoré právna úprava členského štátu usadenia stanovuje pre vlastných príslušníkov (pozri najmä rozsudok z 28. januára 1986, Komisia/Francúzsko, 270/83, Zb. s. 273, bod 13, a v tomto zmysle rozsudok Komisia/Rakúsko, už citovaný, bod 27). Inými slovami, článok 43 ES každému členskému štátu zakazuje, aby vo svojej právnej úprave stanovil pre osoby, ktoré využívajú slobodu usadiť sa v tomto štáte, podmienky výkonu svojich činností, ktoré sa líšia od podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov (rozsudok Komisia/Rakúsko, už citovaný, bod 28).

80      Cieľom článku 43 ES je teda zabezpečiť, aby sa s každým štátnym príslušníkom členského štátu, ktorý sa usadí v inom členskom štáte, aby tam vykonával samostatnú zárobkovú činnosť, zaobchádzalo rovnako ako s vlastnými štátnymi príslušníkmi, a tento článok zakazuje akúkoľvek diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti vyplývajúcu z vnútroštátnych právnych úprav ako obmedzenie slobody usadiť sa (rozsudok Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 14).

81      V prejednávanej veci pritom sporná vnútroštátna právna úprava vyhradzuje prístup k notárskemu povolaniu pre luxemburských štátnych príslušníkov, čím teda zavádza rozdiel v zaobchádzaní z dôvodu štátnej príslušnosti, ktorý článok 43 ES v zásade zakazuje.

82      Luxemburské veľkovojvodstvo pritom tvrdí, že notárske činnosti nespadajú do pôsobnosti článku 43 ES, pretože súvisia s výkonom verejnej moci v zmysle článku 45 prvého odseku ES. Je teda potrebné v prvom rade preskúmať rozsah pojmu výkon verejnej moci v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia a potom preskúmať, či činnosti zverené notárom v luxemburskom právnom poriadku spadajú pod tento pojem.

83      Pokiaľ ide o pojem „výkon štátnej moci“ v zmysle článku 45 prvého odseku ES, treba zdôrazniť, že pri jeho posudzovaní sa majú podľa ustálenej judikatúry zohľadniť obmedzenia vyplývajúce zo samotnej povahy práva Únie, ktoré tento článok pri výnimkách zo zásady slobody usadiť sa pripúšťa, aby sa na základe jednostranných predpisov prijatých členskými štátmi nenarušil potrebný účinok Zmluvy v oblasti slobody usadiť sa (pozri v tomto zmysle rozsudok Reyners, už citovaný, bod 50; Komisia/Grécko, už citovaný, bod 8, a z 22. októbra 2009, Komisia/Portugalsko, C‑438/08, Zb. s. I‑10219, bod 35).

84      Aj podľa ustálenej judikatúry predstavuje článok 45 prvý odsek ES výnimku zo základného pravidla slobody usadiť sa. Túto výnimku treba vykladať tak, aby bola jej pôsobnosť obmedzená len na to, čo je striktne nevyhnutné na ochranu záujmov, ktoré toto ustanovenie členským štátom dovoľuje chrániť (rozsudky Komisia/Grécko, už citovaný, bod 7; Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 34; z 30. marca 2006, Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, C‑451/03, Zb. s. I‑2941, bod 45; z 29. novembra 2007, Komisia/Rakúsko, C‑393/05, Zb. s. I‑10195, bod 35, a Komisia/Nemecko, C‑404/05, Zb. s. I‑10239, body 37 a 46, ako aj Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 34).

85      Okrem toho Súdny dvor opakovane zdôraznil, že výnimka stanovená článkom 45 prvým odsekom ES sa musí obmedzovať len na činnosti, ktoré samy osebe priamo a špecificky súvisia s výkonom verejnej moci (rozsudky Reyners, už citovaný, bod 45; Thijssen, už citovaný, bod 8; Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 35; Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, už citovaný, bod 46; Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 38, a Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 36).

86      Súdny dvor mal v tejto súvislosti príležitosť konštatovať, že pod výnimky stanovené v článku 45 prvom odseku ES nespadajú určité pomocné alebo prípravné činnosti, pokiaľ ide o výkon verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudky Thijssen, už citovaný, bod 22; Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 38; Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, už citovaný, bod 47; Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 38, a Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 36), alebo niektoré činnosti, ktorých výkon, hoci zahŕňa aj pravidelné a právne regulované styky so správnymi alebo súdnymi orgánmi alebo dokonca povinné prispievanie k plneniu ich úloh, nezasahuje do voľnej úvahy a rozhodovacej právomoci uvedených orgánov (pozri v tomto zmysle rozsudok Reyners, už citovaný, body 51 a 53), alebo aj niektoré činnosti, ktoré nezahŕňajú výkon rozhodovacej právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky Thijssen, už citovaný, body 21 a 22; z 29. novembra 2007, Komisia/Rakúsko, už citovaný, body 36 a 42; Komisia/Nemecko, už citovaný, body 38 a 44, ako aj Komisia/Portugalsko, už citovaný, body 36 a 41), právomoci na presadzovanie práva (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 37) alebo donucovacích právomocí (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. septembra 2003, Anker a i., C‑47/02, Zb. s. I‑10447, bod 61, ako aj Komisia/Portugalsko, už citovaný, bod 44).

87      S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy je potrebné preskúmať, či činnosti zverené notárom v luxemburskom právnom poriadku súvisia priamo a špecificky s výkonom verejnej moci.

88      Na tieto účely je potrebné zohľadniť povahu činností vykonávaných členmi predmetného povolania (pozri v tomto zmysle rozsudok Thijssen, už citovaný, bod 9).

89      Luxemburské veľkovojvodstvo a Komisia súhlasia, že prvoradá úloha notárov v luxemburskom právnom poriadku spočíva vo vydávaní verejných listín s požadovanými náležitosťami. Na tieto účely musí notár najmä overiť, či boli splnené všetky podmienky požadované zákonom na vyhotovenie takej listiny. Verejná listina má okrem iného dôkaznú silu a je vykonateľná.

90      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že podľa luxemburskej právnej úpravy sú predmetom notárskej zápisnice právne úkony alebo zmluvy, na ktorých sa účastníci slobodne dohodli. Účastníci totiž sami v medziach právnych predpisov rozhodujú o rozsahu svojich práv a povinností a slobodne si volia znenie ustanovení, ktorými sa chcú riadiť, keď žiadajú notára o vyhotovenie notárskej zápisnice o právnom úkone alebo zmluve. Úkon notára predpokladá teda predchádzajúci prejav vôle alebo súhlas účastníkov.

91      Okrem toho notár nemôže jednostranne meniť zmluvu, ktorú má spísať v notárskej zápisnici, pokiaľ na to vopred nezíska súhlas účastníkov.

92      Činnosť zverená notárovi spočívajúca vo vyhotovovaní notárskych zápisníc o právnych úkonoch teda sama osebe priamo a špecificky nezahŕňa výkon verejnej moci v zmysle článku 45 prvého odseku ES.

93      Skutočnosť, že niektoré právne úkony alebo niektoré zmluvy musia byť povinne spísané vo forme notárskej zápisnice, lebo inak sú neplatné, nemôže spochybniť tento záver. Je totiž bežné, že na to, aby boli rôzne právne úkony platné, vo vnútroštátnych právnych poriadkoch a podľa stanovených postupov podliehajú formálnym náležitostiam alebo aj povinným konaniam, ktoré zakladajú ich platnosť. Táto okolnosť teda nepostačuje na podporu názoru, ktorý obhajuje Luxemburské veľkovojvodstvo.

94      Spochybniť predchádzajúci záver nemôže ani povinnosť notárov pred samotným spísaním notárskej zápisnice o právnom úkone alebo zmluve overiť, či boli splnené podmienky požadované zákonom na uskutočnenie takého úkonu alebo uzavretie zmluvy, a v prípade, že to tak nie je, odmietnuť vyhotovenie tejto zápisnice.

95      Ako zdôrazňuje aj Luxemburské veľkovojvodstvo, notár bezpochyby vykonáva uvedené osvedčovanie tak, že pritom sleduje cieľ všeobecného záujmu, čiže zaručiť zákonnosť a právnu istotu právnych úkonov uzatváraných medzi jednotlivcami. Samotné sledovanie tohto cieľa však nemôže odôvodňovať skutočnosť, že právomoci nevyhnutné na tieto účely sú vyhradené len notárom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi dotknutého členského štátu.

96      Skutočnosť, že konanie sleduje cieľ všeobecného záujmu, sama osebe nepostačuje, aby sa určitá činnosť mohla považovať za činnosť, ktorá priamo a špecificky súvisí s výkonom verejnej moci. Je totiž nepopierateľné, že činnosti vykonávané v rámci jednotlivých regulovaných povolaní vo vnútroštátnych právnych poriadkoch často ukladajú osobám, ktoré ich vykonávajú, povinnosť sledovať uvedený cieľ, pričom tieto činnosti nevyhnutne nespadajú pod výkon tejto moci.

97      Skutočnosť, že notárske činnosti sledujú ciele všeobecného záujmu, ktorý spočíva najmä v zabezpečení zákonnosti a právnej istoty právnych úkonov uzatváraných medzi jednotlivcami, však predstavuje naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý umožňuje odôvodniť prípadné obmedzenia článku 43 ES vyplývajúce z osobitostí vlastných notárskej činnosti, akými je napríklad právna úprava, ktorá sa vzťahuje na notárov v rámci postupov ich vymenúvania, ktorým podliehajú, obmedzenie ich počtu a ich územnej pôsobnosti alebo aj systém ich odmeňovania, nezávislosti, nezlučiteľnosti funkcií a neodvolateľnosti, keďže tieto obmedzenia dovoľujú dosiahnuť uvedené ciele a sú na tieto účely nevyhnutné.

98      Je takisto pravda, že notár musí odmietnuť vyhotoviť notársku zápisnicu o právnom úkone alebo zmluve, ktoré nespĺňajú podmienky požadované zákonom, a to nezávisle od vôle účastníkov konania. Po takom odmietnutí však účastníci konania môžu slobodne buď odstrániť vytýkanú protiprávnosť, alebo zmeniť ustanovenia právneho úkonu alebo zmluvy, či upustiť od uskutočnenia takého právneho úkonu alebo uzatvorenia takej zmluvy.

99      Navyše právne poradenstvo a pomoc, ktoré notár poskytuje pri osvedčovaní právnych úkonov a spisovaní zmlúv v notárskych zápisniciach, nemožno považovať za činnosti priamo a špecificky súvisiace s výkonom verejnej moci, hoci má notár zákonnú povinnosť takéto poradenstvo alebo pomoc poskytovať (pozri v tomto zmysle rozsudok Reyners, už citovaný, bod 52).

100    Pokiaľ ide o dôkaznú silu a vykonateľnosť, ktoré notárska zápisnica má, nemožno spochybniť, že uvedeným aktom priznávajú dôležité právne účinky. Skutočnosť, že určitá činnosť zahŕňa vyhotovovanie listín s takýmito účinkami, však nepostačuje na to, aby sa táto činnosť považovala za činnosť priamo a špecificky súvisiacu s výkonom verejnej moci v zmysle článku 45 prvého odseku ES.

101    Čo sa týka osobitne dôkaznej sily, ktorú notárska zápisnica má, je potrebné spresniť, že táto sila vyplýva zo systému dokazovania stanoveného v dotknutom právnom poriadku zákonom. Článok 1319 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje dôkaznú silu notárskej zápisnice, tvorí súčasť kapitoly VI uvedeného zákonníka s názvom „o preukazovaní záväzkov a platieb“. Dôkazná sila priznaná zákonom určitej listine teda nemá priamy vplyv na otázku, či činnosť, ktorá zahŕňa vydávanie takých listín, sama osebe priamo a špecificky súvisí s výkonom verejnej moci, ako to požaduje judikatúra (pozri v tomto zmysle rozsudky Thijssen, už citovaný, bod 8, a Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 35).

102    Okrem toho súkromná listina spísaná bez účasti notára, ktorá bola uznaná osobou, proti ktorej je namietaná, alebo sa za takto uznanú považuje podľa právnych predpisov, je podľa článku 1322 Občianskeho zákonníka „právne záväzná“ pre osoby, ktoré ju podpísali, ako aj pre ich dedičov a právnych nástupcov a nemožno ju „právne napadnúť, podobne ako verejnú listinu“.

103    Pokiaľ ide o vykonateľnosť verejnej listiny, treba uviesť, ako tvrdí aj Luxemburské veľkovojvodstvo, že táto vykonateľnosť dovoľuje vykonať povinnosť, ktorú táto listina ukladá, bez toho, aby o tom predtým musel rozhodnúť súd.

104    Vykonateľnosť notárskej zápisnice ako verejnej listiny však v prípade notára nepredstavuje právomoci priamo a špecificky súvisiace s výkonom verejnej moci. Aj keď vyznačenie doložky vykonateľnosti notárom na notárskej zápisnici priznáva tejto notárskej zápisnici vykonateľnosť, tá spočíva vo vôli účastníkov vykonať právny úkon alebo uzatvoriť zmluvu po tom, ako notár preskúmal ich súlad so zákonom, a priznať im uvedenú vykonateľnosť.

105    Je potrebné tiež preskúmať, či ostatné činnosti zverené notárovi v luxemburskom právnom poriadku, na ktoré Luxemburské veľkovojvodstvo odkazuje, priamo a špecificky súvisia s výkonom verejnej moci.

106    Po prvé, čo sa týka úloh zverených notárovi v súvislosti so zabezpečením nehnuteľného majetku v rámci výkonu rozhodnutia, treba uviesť, že notár je predovšetkým priamo poverený uskutočnením predaja v prípade, že bol predaj povolený súdom, pričom zabezpečí zverejnenie predaja a vyhotoví zápis, ktorý uvádza deň predaja a obsahuje údaj o sume vyplatenej v prospech veriteľov.

107    V tejto súvislosti treba na jednej strane konštatovať, že notár sám nemá právomoc vykonávať úkony pri zabezpečovaní a predaji nehnuteľného majetku v rámci výkonu rozhodnutia. Na druhej strane príslušný súd, ktorý rozhoduje o prípadných vyjadreniach a pripomienkach uvedených v návrhu, ako aj o platnosti zabezpečenia majetku, určí notára a poverí ho vykonaním verejnej dražby. Navyše akýkoľvek incidenčný návrh proti zabezpečeniu a predaju nehnuteľného majetku v rámci výkonu rozhodnutia sa podáva na príslušnom súde. Okrem toho, aj za predpokladu, že veriteľ je v zmluve spísanej vo forme notárskej zápisnice oprávnený uskutočniť predaj prostredníctvom notára bez toho, aby postupoval podľa zákonných ustanovení uplatniteľných na zabezpečenie a predaj nehnuteľného majetku v rámci výkonu rozhodnutia, pričom tento prípad predpokladá článok 879 nového občianskeho súdneho poriadku, na ktorý odkazuje Luxemburské veľkovojvodstvo, notár musí v prípade námietok zastaviť všetky úkony a odkázať účastníkov konania na podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia predsedovi súdu.

108    Úlohy zverené notárom v súvislosti so zabezpečením a predajom nehnuteľného majetku v rámci výkonu rozhodnutia sa teda vykonávajú pod dohľadom súdu, ktorému musí notár predložiť prípadné námietky a ktorý o nich navyše rozhoduje v poslednom stupni. Tieto úlohy preto nemožno považovať za úlohy, ktoré samy osebe priamo a špecificky súvisia s výkonom verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudky Thijssen, už citovaný, bod 21; z 29. novembra 2007, Komisia/Rakúsko, už citovaný, body 41 a 42; Komisia/Nemecko, už citovaný, body 43 a 44, ako aj Komisia/Portugalsko, už citovaný, body 37 a 41).

109    Po druhé k rovnakému záveru treba dospieť takisto v súvislosti s úlohami zverenými notárom v súlade s článkami 1177 až 1184 nového občianskeho súdneho poriadku v rámci niektorých prípadov predaja nehnuteľného majetku. Z týchto ustanovení totiž vyplýva, že rozhodnutie o povolení alebo zamietnutí uvedeného predaja prislúcha poručníckemu súdu.

110    Po tretie, pokiaľ ide o notárske činnosti v oblasti súpisu majetku v dedičskom konaní, v konaní o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo podielového spoluvlastníctva, ako aj v oblasti zapečaťovania a odstránenia pečate, treba zdôrazniť, že tieto činnosti podliehajú povoleniu zmierovacieho súdu. V prípade nezrovnalostí notár podľa článku 1168 nového občianskeho súdneho poriadku predkladá vec predsedovi prvostupňového súdu.

111    Po štvrté, čo sa týka činností notárov v oblasti súdneho vyporiadania spoluvlastníctva, treba zdôrazniť, že návrh na vyporiadanie spoluvlastníctva sa podáva v súlade s článkom 822 Občianskeho zákonníka na súde. K účasti notára dochádza len v prípade, keď sa účastníci konania dohodnú na tom, že dražbu vykoná on. V takom prípade je jeho úlohou najmä vykonať súpis majetku, určiť majetkovú podstatu a jednotlivé podiely na výťažku z predaja. Aj v tomto prípade však súdu prislúcha rozhodovať o každom spore, ku ktorému by v tejto súvislosti mohlo dôjsť. Tieto činnosti preto nepriznávajú notárovi výkon verejnej moci.

112    Okrem toho, pokiaľ ide o notárske činnosti uvedené v bodoch 106 až 111 tohto rozsudku, treba spresniť, ako to bolo spomenuté v bode 86 tohto rozsudku, že ani odborná činnosť zahŕňajúca prípadne aj povinné prispenie k plneniu úloh súdov napriek tomu nepredstavuje účasť na výkone verejnej moci (rozsudok Reyners, už citovaný, bod 51).

113    Po piate, skutočnosť, že verejné listiny, na základe ktorých dochádza k prevodu vecných práv k nehnuteľnostiam, sa zapisujú do katastra nehnuteľností, nie je pre riešenie tohto sporu priamo relevantná. Tento zápis, ktorým je navyše poverený pracovník katastrálneho úradu, totiž súvisí so spôsobom zverejňovania uvedených listín, a teda z hľadiska notára nepredstavuje priamy a špecifický výkon verejnej moci.

114    Po šieste, čo sa týka úloh správcu daní a poplatkov, ktoré notár plní, keď prijíma platby registračných poplatkov, samy osebe ich nemožno považovať za úlohy, ktoré priamo a špecificky súvisia s výkonom verejnej moci. V tejto súvislosti treba spresniť, že tento výber daní a poplatkov notár vykonáva na účet dlžníka, po čom nasleduje odvedenie zodpovedajúcich súm príslušnému štátnemu orgánu, a že tento výber sa zásadne neodlišuje od výberu súvisiaceho s daňou z pridanej hodnoty.

115    Pokiaľ ide o osobitné postavenie notárov v luxemburskom právnom poriadku, treba pripomenúť, ako vyplýva aj z bodov 85 až 88 tohto rozsudku, že otázku, či tieto činnosti možno zaradiť pod výnimky stanovené článkom 45 prvým odsekom ES, treba posúdiť práve z hľadiska povahy dotknutých činností ako takých a nie z hľadiska tohto postavenia ako takého.

116    V tejto súvislosti však treba spresniť dve veci. V prvom rade je nepopierateľné, že okrem prípadu, keď notára určuje súd, každý účastník, ako to vyplýva najmä z článku 7 bodu 4 zákona o organizácii notárskeho povolania, si môže notára vybrať sám. Hoci je pravda, že odmenu notárov upravuje veľkovojvodská vyhláška, nič to nemení na skutočnosti, že kvalita služieb poskytovaných notármi môže byť u každého notára odlišná, najmä v závislosti od odborných schopností dotknutých osôb. Z toho vyplýva, že notári vykonávajú svoje povolanie, ako to uviedol aj generálny advokát v bode 18 svojich návrhov, v konkurenčných podmienkach, čo nie je znakom výkonu verejnej moci.

117    V druhom rade treba uviesť, ako uviedla Komisia, čo v tejto súvislosti Luxemburské veľkovojvodstvo nespochybňuje, že notári sú vo vzťahu k svojim klientom priamo a osobne zodpovední za škody spôsobené akýmkoľvek nesprávnym postupom, ktorého sa dopustia pri výkone svojich činností.

118    Navyše tvrdenie, ktoré Luxemburské veľkovojvodstvo opiera o niektoré právne predpisy Únie a medzinárodného práva, nie je veľmi presvedčivé. Pokiaľ ide o predpisy uvedené v bode 48 tohto rozsudku, treba spresniť, že skutočnosť, že normotvorca sa rozhodol vylúčiť notárske činnosti z pôsobnosti určitého právneho predpisu, neznamená, že sa na tieto činnosti nevyhnutne vzťahuje výnimka stanovená v článku 45 prvom odseku ES. Pokiaľ ide osobitne o smernicu 2005/36, zo znenia odôvodnenia č. 41 tejto smernice, podľa ktorého sa táto smernica „nedotýka uplatňovania… článku 45 [ES] týkajúcich sa najmä notárov [, najmä pokiaľ ide o notárov – neoficiálny preklad]“, vyplýva, že normotvorca Únie neprijal presné stanovisko k uplatneniu článku 45 prvého odseku ES na notárske povolanie.

119    Argumentácia opierajúca sa o právne predpisy Únie uvedené v bodoch 49 a 50 tohto rozsudku takisto nie je relevantná. Nariadenia uvedené v bode 49 tohto rozsudku sa totiž týkajú uznávania a výkonu verejných listín vydaných a vykonateľných v niektorom členskom štáte, a preto nemajú vplyv na výklad článku 45 prvého odseku ES. K rovnakému tvrdeniu treba dospieť v súvislosti s právnymi predpismi Únie uvedenými v bode 50 tohto rozsudku, pretože, ako správne tvrdí aj Komisia, notárom, ako aj iným príslušným orgánom povereným štátom, len zverujú úlohu osvedčiť vykonanie niektorých úkonov a splnenie náležitostí, ktoré predchádzajú premiestneniu sídla, založeniu a zlúčeniu obchodných spoločností.

120    Luxemburské veľkovojvodstvo sa nemôže odvolávať ani na článok 1 dohovoru o zrušení požiadavky vyššieho overovania zahraničných verejných listín, uzatvoreného 5. októbra 1961 v Haagu, pretože toto ustanovenie len definuje pojem „verejná listina“ v zmysle tohto dohovoru.

121    V súvislosti s uzneseniami z roku 1994 a 2006 uvedenými v bode 52 tohto rozsudku treba zdôrazniť, že nemajú právne účinky, pretože takéto uznesenia svojou povahou nie sú záväznými právnymi predpismi. Navyše, hoci uvádzajú, že notárske povolanie spadá pod článok 45 ES, Parlament v prvom z týchto uznesení výslovne vyjadril želanie, že sa musia prijať opatrenia, aby došlo k odstráneniu podmienky štátnej príslušnosti na prístup k notárskemu povolaniu, pričom toto stanovisko bolo opätovne implicitne potvrdené v uznesení z roku 2006.

122    Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré Luxemburské veľkovojvodstvo opiera o už citovaný rozsudok Colegio de Oficiales de la Marina Mercante Española, je potrebné spresniť, že vec, v ktorej bol tento rozsudok vyhlásený, sa týkala výkladu článku 39 ods. 4 ES a nie výkladu článku 45 prvého odseku ES. Okrem toho z bodu 42 uvedeného rozsudku vyplýva, že keď Súdny dvor rozhodol, že úlohy zverené kapitánom a prvým palubným dôstojníkom námorných lodí priamo a špecificky súvisia s výkonom právomocí verejnej moci, mal na mysli všetky úlohy, ktoré tieto osoby vykonávajú. Súdny dvor teda neskúmal len samotnú notársku činnosť zverenú kapitánom a prvým palubným dôstojníkom, teda prijímanie, úschovu a vydávanie závetov z úschovy, nezávisle od ich ostatných právomocí, ako je najmä donucovacia právomoc a právomoc ukladať sankcie, ktorými disponujú.

123    Čo sa týka už citovaného rozsudku Unibank, na ktorý Luxemburské veľkovojvodstvo odkazuje tiež, treba konštatovať, že vec, v ktorej bol uvedený rozsudok vyhlásený, sa vôbec netýkala výkladu článku 45 prvého odseku ES. Navyše Súdny dvor v bode 15 uvedeného rozsudku rozhodol, že na to, aby bolo možné listinu kvalifikovať ako „verejnú listinu“ v zmysle článku 50 dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), je potrebný úkon buď orgánu verejnej moci, alebo akéhokoľvek iného orgánu na to povereného štátom pôvodu.

124    Pokiaľ ide o nevyhnutnosť zaručiť pri výkone notárskej činnosti uplatňovanie luxemburského jazyka, na ktorú Luxemburské veľkovojvodstvo poukazuje, treba konštatovať, že prvý žalobný dôvod tohto sporu sa týka len dotknutej podmienky štátnej príslušnosti. Hoci ochrana národnej identity členských štátov predstavuje legitímny cieľ rešpektovaný právnym poriadkom Únie, ako to navyše uznáva článok 4 ods. 2 ZEÚ, záujem, na ktorý veľkovojvodstvo poukazuje, možno účinne chrániť inými prostriedkami než všeobecným vylúčením štátnych príslušníkov iných členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. júla 1996, Komisia/Luxembursko, C‑473/93, Zb. s. I‑3207, bod 35).

125    Za týchto podmienok možno dospieť k záveru, že notárske činnosti, ako sú v súčasnosti definované v luxemburskom právnom poriadku, nesúvisia s výkonom verejnej moci v zmysle článku 45 prvého odseku ES.

126    Vzhľadom na to je potrebné konštatovať, že podmienka štátnej príslušnosti požadovaná luxemburskou právnou úpravou na prístup k notárskemu povolaniu predstavuje diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti, ktorú článok 43 ES zakazuje.

127    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že prvý žalobný dôvod je dôvodný.

 O druhom žalobnom dôvode

 Argumentácia účastníkov konania

128    Komisia Luxemburskému veľkovojvodstvu vytýka, že v súvislosti s notárskym povolaním neprebralo smernicu 89/48. Podľa Komisie toto povolanie nemožno z pôsobnosti uvedenej smernice vylúčiť, pretože notár nemá priamu a špecifickú účasť na výkone verejnej moci.

129    Táto inštitúcia pripomína, že smernica 89/48 dovoľuje členským štátom zaviesť buď skúšku spôsobilosti, alebo adaptačné obdobie, ktoré môžu svojou povahou zabezpečiť vysokú odbornú úroveň požadovanú u notárov. Okrem toho účinkom uplatnenia tejto smernice nie je zabrániť výberu notárov na základe výberového konania, ale len umožniť prístup k uvedenému výberovému konaniu príslušníkom iných členských štátov. Toto uplatnenie nemá vplyv ani na postup pri vymenúvaní notárov.

130    Navyše Spojené kráľovstvo sa domnieva, že odkaz na notárske povolanie v odôvodnení č. 41 smernice 2005/36 nevylučuje toto povolanie ako celok z jej pôsobnosti.

131    Bez formálneho podania námietky neprípustnosti Luxemburské veľkovojvodstvo tvrdí, že druhý žalobný dôvod je založený na údajnom neprebratí smernice 89/48 a nie smernice 2005/36. Smernica 2005/36 pritom zrušila smernicu 89/48 s účinnosťou od 20. októbra 2007.

132    Pokiaľ ide o vec samu, Luxemburské veľkovojvodstvo, Maďarská republika, Poľská republika a Slovenská republika tvrdia, že smernica 2005/36 v odôvodnení č. 41 výslovne uvádza, že „sa nedotýka uplatňovania článku 39 ods. 4 [ES] a článku 45 [ES] týkajúcich sa najmä notárov [, najmä pokiaľ ide o notárov – neoficiálny preklad]“. Táto výhrada potvrdzuje skutočnosť, že na notárske povolanie sa vzťahuje článok 45 prvý odsek ES, takže smernica 2005/36 sa na toto povolanie nedá uplatniť. Okrem toho Litovská republika pripomína, že menej špecifická, ale podobná výhrada sa nachádza v dvanástom odôvodnení smernice 89/48.

 Posúdenie Súdnym dvorom

–       O prípustnosti

133    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že existencia nesplnenia povinnosti v rámci žaloby založenej na článku 226 ES musí byť posúdená s ohľadom na právnu úpravu Únie účinnú ku koncu lehoty, ktorú Komisia vymedzila pre uvedený členský štát na dosiahnutie súladu s odôvodneným stanoviskom (pozri najmä rozsudky z 9. novembra 1999, Komisia/Taliansko, C‑365/97, Zb. s. I‑7773, bod 32; z 5. októbra 2006, Komisia/Belgicko, C‑275/04, Zb. s. I‑9883, bod 34, a z 19. marca 2009, Komisia/Nemecko, C‑270/07, Zb. s. I‑1983, bod 49).

134    V prejednávanej veci lehota uplynula 18. decembra 2006. V tomto čase však bola smernica 89/48 ešte účinná, pretože smernica 2005/36 ju zrušila až od 20. októbra 2007. Vzhľadom na to žaloba založená na neprebratí smernice 89/48 nie je bezpredmetná (pozri analogicky rozsudok z 11. júna 2009, Komisia/Francúzsko, C‑327/08, bod 23).

135    Námietku Luxemburského veľkovojvodstva treba preto zamietnuť.

–       O veci samej

136    Komisia Luxemburskému veľkovojvodstvu vytýka, že v súvislosti s notárskym povolaním neprebralo smernicu 89/48. Je preto potrebné preskúmať, či možno túto smernicu uplatniť na uvedené povolanie.

137    V tejto súvislosti treba zohľadniť legislatívny kontext, do ktorého táto smernica spadá.

138    Možno teda uviesť, že normotvorca v dvanástom odôvodnení smernice 89/48 výslovne stanovil, že „všeobecný systém uznávania diplomov vyššieho vzdelania neovplyvňuje uplatňovanie... článku [45 ES]“. Takto stanovená výhrada vyjadruje vôľu normotvorcu ponechať činnosti spadajúce pod článok 45 prvý odsek ES mimo pôsobnosť uvedenej smernice.

139    V čase prijatia smernice 89/48 však Súdny dvor ešte nemal príležitosť rozhodovať o tom, či notárske činnosti spadajú alebo nespadajú do pôsobnosti článku 45 prvého odseku ES.

140    Okrem toho v rokoch po prijatí smernice 89/48 Parlament vo svojich uzneseniach z roku 1994 a 2006, uvedených v bodoch 52 a 121 tohto rozsudku, na jednej strane potvrdil, že článok 45 prvý odsek ES sa má plne uplatňovať na notárske povolanie ako také, hoci na druhej strane vyjadril želanie, aby bola v súvislosti s prístupom k tomuto povolaniu odstránená podmienka štátnej príslušnosti.

141    Navyše pri prijatí smernice 2005/36, ktorou bola nahradená smernica 89/48, normotvorca Únie v odôvodnení č. 41 prvej z týchto smerníc starostlivo spresnil, že sa netýka uplatňovania článku 45 ES, „týkajúcich sa najmä notárov [, najmä pokiaľ ide o notárov – neoficiálny preklad]“. Ako bolo uvedené aj v bode 118 tohto rozsudku, zavedením tejto výhrady normotvorca Únie nezaujal stanovisko k uplatniteľnosti článku 45 prvého odseku ES, a teda ani smernice 2005/36 na notárske činnosti.

142    Potvrdzujú to najmä prípravné práce na smernici 2005/36. Parlament vo svojom legislatívnom uznesení o návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o uznávaní odborných kvalifikácií [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ C 97E, 2004, s. 230), prijatom v prvom čítaní 11. februára 2004, totiž navrhoval, aby sa bolo v texte smernice 2005/36 výslovne uviedlo, že sa nevzťahuje na notárov. Ak tento návrh nebol prijatý ani v zmenenom a doplnenom návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o uznávaní odborných kvalifikácií [KOM(2004) 317 v konečnom znení], ani v spoločnej pozícii (ES) č. 10/2005 z 21. decembra 2004 prijatej Radou v súlade s postupom uvedeným v článku 251 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva na účely prijatia smernice Európskeho parlamentu a Rady o uznávaní odborných kvalifikácií (Ú. v. EÚ C 58E, 2005, s. 1), nebolo to z dôvodu, že navrhovaná smernica sa mala uplatňovať na notárske povolanie, ale predovšetkým z dôvodu, že „článok 45 [prvý odsek] ES [stanovuje] výnimku zo zásad slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb pre činnosti, ktoré priamo a špecificky súvisia s výkonom verejnej moci“.

143    V tejto súvislosti vzhľadom na osobitné okolnosti legislatívneho procesu, ako aj neistú situáciu, ktorá je toho výsledkom, ako vyplýva z vyššie uvedeného legislatívneho kontextu, nemožno konštatovať, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku existovala dostatočne jasná povinnosť členských štátov prebrať smernicu 89/48, pokiaľ ide o notárske povolanie.

144    Druhý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

145    S prihliadnutím na všetky predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že Luxemburské veľkovojvodstvo si tým, že na prístup k notárskemu povolaniu stanovilo podmienku štátnej príslušnosti, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 43 ES, a žalobu treba v zostávajúcej časti zamietnuť.

 O trovách

146    Podľa článku 69 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Súdny dvor rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov znáša vlastné trovy konania, ak mali úspech len v časti predmetu konania. Keďže Komisia mala úspech len v časti predmetu konania, je opodstatnené rozhodnúť, že každý z účastníkov znáša vlastné trovy konania.

147    Podľa článku 69 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Česká republika, Francúzska republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Maďarská republika, Poľská republika, Slovenská republika a Spojené kráľovstvo teda znášajú vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil:

1.      Luxemburské veľkovojvodstvo si tým, že na prístup k notárskemu povolaniu stanovilo podmienku štátnej príslušnosti, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 43 ES.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Európska komisia, Luxemburské veľkovojvodstvo, Česká republika, Francúzska republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Maďarská republika, Poľská republika, Slovenská republika a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska znášajú vlastné trovy konania.

Podpisy

---

* Jazyk konania: francúzština.