NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

YVES BOT

prednesené 14. apríla 2011 (1)

Vec C‑371/08

Nural Ziebell

proti

spolkovej krajine Bádensko‑Württembersko

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Verwaltungsgerichtshof Baden‑Württemberg (Nemecko)]

„Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom – Rozhodnutie asociačnej rady č. 1/80 – Článok 7 prvý odsek – Turecký štátny príslušník, ktorý sa na území hostiteľského členského štátu zdržiaval počas desiatich rokov predchádzajúcich rozhodnutiu o vyhostení – Odsúdenia v trestnom konaní – Rozšírenie pôsobnosti článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38/ES – Vyhostenie výlučne z naliehavých dôvodov verejnej bezpečnosti“

1.        Táto prejudiciálna otázka sa týka toho, či sa môže zvýšená ochrana proti vyhosteniu zavedená článkom 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38/ES(2) v prospech občanov Únie uplatňovať na tureckého štátneho príslušníka, ktorému sa priznávajú práva podľa článku 7 prvého odseku druhej zarážky rozhodnutia asociačnej rady(3) č. 1/80 z 19. septembra 1980 o rozvoji pridruženia(4), pokiaľ sa na území hostiteľského členského štátu zdržiaval desať rokov predchádzajúcich rozhodnutiu o vyhostení, ktoré voči nemu prijali príslušné vnútroštátne orgány.

2.        Podľa článku 7 prvého odseku druhej zarážky rozhodnutia č. 1/80 má rodinný príslušník tureckého zamestnanca, ktorý získal povolenie sa k nemu prisťahovať na územie hostiteľského členského štátu, slobodný prístup k akémukoľvek platenému zamestnaniu, ktoré si zvolí, ak má v tomto štáte riadne bydlisko aspoň päť rokov.

3.        Článok 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 stanovuje, že rozhodnutie o vyhostení sa nesmie prijať proti občanovi Únie, ktorí sa zdržiaval na území hostiteľského členského štátu počas desiatich rokov predchádzajúcich tomuto rozhodnutiu, s výnimkou prípadu, ak sa toto rozhodnutie zakladá na naliehavých dôvodoch verejnej bezpečnosti.

4.        V týchto návrhoch uvediem dôvody, pre ktoré si myslím, že turecký štátny príslušník nemá nárok na takúto zvýšenú ochranu. Ďalej vysvetlím, že podľa môjho názoru sa v tejto veci bude riadne uplatňovať ustálená judikatúra Súdneho dvora upravujúca túto oblasť.

5.        Z tohto dôvodu navrhnem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že článok 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát prijal rozhodnutie o vyhostení proti tureckému štátnemu príslušníkovi, ktorému sa priznávajú práva podľa článku 7 prvého odseku druhej zarážky rozhodnutia č. 1/80, ak sa zdržiaval na území tohto štátu počas desiatich rokov predchádzajúcich danému opatreniu, pokiaľ jeho správanie predstavuje bezprostredné, skutočné a dostatočne závažné ohrozenie základného záujmu spoločnosti, čo je povinný preskúmať vnútroštátny súd.

I –    Právny rámec

A –    Právo Únie

1.      Dohoda o pridružení

6.        S cieľom úpravy voľného pohybu tureckých pracovníkov na území Európskeho hospodárskeho spoločenstva bola medzi EHS a Tureckou republikou 12. septembra 1963 uzavretá dohoda o pridružení.

7.        Podľa preambuly je cieľom tejto dohody zlepšenie životných podmienok v Turecku a v Spoločenstve prostredníctvom zrýchleného hospodárskeho pokroku a harmonickej expanzie obchodu, ako aj zníženie hospodárskych rozdielov medzi Tureckou republikou a členskými štátmi Spoločenstva.

8.        V súlade s článkom 2 ods. 1 dohody o pridružení medzi EHS a Tureckom je jej cieľom podporovať pretrvávajúce a vyrovnané posilňovanie obchodných a hospodárskych vzťahov medzi zmluvnými stranami s prihliadnutím na nevyhnutnosť zabezpečiť urýchlený rozvoj hospodárstva Tureckej republiky a zvýšenie úrovne zamestnávania a životných podmienok tureckého ľudu.

9.        V kapitole 3 hlavy II dohody o pridružení s názvom „Iné ustanovenia hospodárskej povahy“ [neoficiálny preklad] článok 12 stanovuje, že zmluvné strany sa budú inšpirovať článkami Zmluvy ES, aby medzi sebou postupne dosiahli voľný pohyb pracovníkov.

10.      Postupné dosahovanie voľného pohybu tureckých pracovníkov, ktoré je cieľom tejto dohody, sa musí uskutočňovať podľa spôsobov určených asociačnou radou, ktorej úlohou je zabezpečiť uplatnenie a postupný rozvoj režimu pridruženia(5).

2.      Rozhodnutie č. 1/80

11.      Rozhodnutie č. 1/80 podľa svojho tretieho odôvodnenia sleduje zlepšenie zaobchádzania vzťahujúceho sa na pracovníkov a ich rodinných príslušníkov v sociálnej oblasti v porovnaní so zaobchádzaním stanoveným rozhodnutím č. 2/76, ktoré asociačná rada prijala 20. decembra 1976.

12.      Článok 7 rozhodnutia č. 1/80 teda znie:

„Rodinní príslušníci tureckého pracovníka patriaceho na legálny trh práce v členskom štáte, ktorí získali povolenie sa k nemu pripojiť:

–        majú právo odpovedať – s výhradou prednosti poskytovanej pracovníkom z členských štátov Spoločenstva – na akúkoľvek pracovnú ponuku, ak majú v tomto členskom štáte legálny pobyt aspoň tri roky,

–        požívajú slobodný prístup k akejkoľvek pracovnej činnosti podľa svojho výberu, ak majú v tomto členskom štáte legálny pobyt aspoň päť rokov.

Deti tureckých pracovníkov, ktoré v hostiteľskom členskom štáte absolvovali odborné vzdelanie, môžu nezávisle od dĺžky svojho pobytu v tomto členskom štáte a pod podmienkou, že jeden z rodičov vykonával v tomto členskom štáte aspoň tri roky legálne zamestnanie, odpovedať v tomto členskom štáte na akúkoľvek pracovnú ponuku.“ [neoficiálny preklad]

13.      Článok 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80 stanovuje, že ustanovenia kapitoly II oddielu 1 tohto rozhodnutia, do ktorého patrí článok 7 „sa uplatňujú s výhradou obmedzení z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia [neoficiálny preklad]“.

3.      Smernica 2004/38

14.      Hoci sa smernica 64/221/EHS(6) vzťahovala na štátnych príslušníkov členského štátu, ktorí sa zdržiavali na území členského štátu alebo tam pricestovali na účely výkonu zamestnania či samostatnej zárobkovej činnosti alebo ako príjemcovia služieb(7), smernica 2004/38 prekonáva takýto odvetvový prístup a v oblasti pohybu a pobytu na území členských štátov zavádza pojem občan Únie.

15.      Smernica 2004/38 sa snaží zjednodušiť a zjednotiť právne predpisy upravujúce túto oblasť. Preto ruší povinnosť občanov Únie získať povolenie na pobyt, zavádza v ich prospech právo na trvalý pobyt a obmedzuje možnosť členských štátov obmedziť pobyt štátnych príslušníkov iných členských štátov na ich území.

16.      V tejto súvislosti sa občanom Únie priznáva zvýšená ochrana proti vyhosteniu. Uvedená smernica totiž prísne vymedzuje možnosť členských štátov obmedziť právo občanov Únie na pohyb a pobyt.

17.      Článok 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 týkajúci sa ochrany proti vyhosteniu teda znie:

„3.      Rozhodnutie o vyhostení sa nesmie prijať proti občanom Únie s výnimkou prípadu, ak sa toto rozhodnutie zakladá na zásadne dôležitých [na naliehavých – neoficiálny preklad] dôvodoch verejnej bezpečnosti, ako sú definované členskými štátmi, ak:

a)      dané osoby sa zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte počas predchádzajúcich desiatich rokov…“.

B –    Vnútroštátne právo

18.      § 53 zákona o pobyte, zárobkovej činnosti a integrácii cudzincov na území Spolkovej republiky (Gesetz über den Aufenthalt, die Erwerbstätigkeit und die Integration von Ausländern im Bundesgebiet) z 30. júla 2004(8), naposledy zmenený § 1 zákona, ktorým sa preberajú smernice Európskej únie v oblasti práva pobytu a azylového práva (Gesetz zur Umsetzung aufenthalts- und asylrechtlicher Richtlinien der Europäischen Union), z 19. augusta 2007(9) stanovuje, že cudzinec bude vyhostený, ak bol právoplatne odsúdený za jeden alebo viac úmyselných trestných činov na trest odňatia slobody alebo na trest pre mladistvých v dĺžke najmenej tri roky.

19.      Toto ustanovenie tiež stanovuje, že cudzinec bude vyhostený, ak bol počas obdobia piatich rokov právoplatne odsúdený za úmyselné trestné činy na viacero trestov odňatia slobody alebo trestov pre mladistvých v celkovej dĺžke najmenej tri roky alebo ak bol pri jeho poslednom právoplatnom odsúdení nariadený ochranný dohľad.

20.      Okrem toho podľa § 55 Aufenthaltsgesetz môže byť cudzinec vyhostený, ak jeho pobyt narúša verejnú bezpečnosť a verejný poriadok alebo iné dôležité verejné záujmy Spolkovej republiky Nemecko.

21.      Proti vyhosteniu je však stanovená osobitná ochrana. § 56 ods. 1 Aufenthaltsgesetz uvádza, že cudzinec takúto ochranu požíva, ak má povolenie na pobyt a minimálne päť rokov sa legálne zdržiaval na území Spolkovej republiky. Vyhostenie môže byť založené len na naliehavých dôvodoch verejnej bezpečnosti a verejného poriadku. Dôvodmi verejnej bezpečnosti a verejného poriadku sú vo všeobecnosti prípady uvedené v § 53 a § 54 Aufenthaltsgesetz. Ak sú podmienky § 53 Aufenthaltsgesetz splnené, cudzinec je spravidla vyhostený. Ak sú splnené podmienky podľa § 54 Aufenthaltsgesetz, o jeho vyhostení sa rozhodne po zvážení okolností.

22.      § 1 zákona o všeobecnom práve občanov Únie voľne sa pohybovať (Gesetz über die allgemeine Freizügigkeit von Unionsbürgern) z 30. júla 2004(10), naposledy zmenený § 2 zákona, ktorým sa preberajú smernice Európskej únie v oblasti práva pobytu a azylového práva(11), upravuje vstup a pobyt štátnych príslušníkov iných členských štátov Európskej únie (občanov Únie) a ich rodinných príslušníkov.

23.      Podľa § 6 ods. 1 Freizügigkeitsgesetz/EU o strate práva podľa § 2 ods. 1 tohto zákona možno rozhodnúť iba z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia a iba z týchto dôvodov môže byť odňatý doklad potvrdzujúci právo na pobyt v Spoločenstve alebo na trvalý pobyt a zrušená platnosť pobytovej karty alebo karty trvalého pobytu.

24.      § 6 ods. 5 Freizügigkeitsgesetz/EU stanovuje, že toto rozhodnutie je v prípade občanov Únie a ich rodinných príslušníkov, ktorí mali počas posledných desiatich rokov pobyt na spolkovom území, a v prípade maloletých osôb možné vydať iba z naliehavých dôvodov verejnej bezpečnosti. Toto pravidlo sa neuplatňuje na maloletých, ak odňatie práva na pobyt vyžaduje záujem dieťaťa. Navyše naliehavé dôvody verejnej bezpečnosti môžu nastať iba vtedy, ak bola dotknutá osoba právoplatne odsúdená za jeden alebo viac úmyselných trestných činov na trest odňatia slobody alebo na trest pre mladistvých v dĺžke najmenej päť rokov alebo ak bol pri jej poslednom právoplatnom odsúdení nariadený ochranný dohľad, ak je ohrozená bezpečnosť Spolkovej republiky Nemecko alebo ak dotknutá osoba predstavuje hrozbu terorizmu.

II – Skutkový rámec a prejudiciálna otázka

25.      Nural Ziebell(12) je turecký štátny príslušník, ktorý sa narodil v roku 1973 v Nemecku. Býval so svojimi rodičmi. Jeho otec, takisto turecký štátny príslušník, sa na nemeckom území legálne zdržiaval ako pracovník. Po jeho smrti v roku 1991 bola žalobcova matka umiestnená v zariadení pre dlhodobý pobyt. V súčasnosti N. Ziebell nežije so žiadnym rodinným príslušníkom, jeho súrodenci si založili vlastné domácnosti.

26.      Od 28. januára 1991 je N Ziebell držiteľom časovo neobmedzeného povolenia na pobyt, ktoré platí ďalej ako časovo neobmedzené povolenie usadiť sa. Školskú dochádzku žalobca nedokončil. Iba príležitostne vykonával pomocné práce, ktoré boli ustavične prerušované obdobiami, keď bol nezamestnaný alebo si odpykával trest odňatia slobody. Od júla 2000 už nevykonáva žiadnu zárobkovú činnosť.

27.      V roku 1991 začal N. Ziebell fajčiť marihuanu a neskôr od roku 1998 pravidelne konzumoval heroín a kokaín. V roku 2001 sa podrobil liečbe metadónom a v roku 2003 ústavnej protidrogovej terapii, ktoré boli neúspešné.

28.      Od roku 1993 bol Nural Ziebell viackrát odsúdený za rôzne trestné činy, najmä organizovanú krádež, ťažké ublíženie na zdraví, úmyselnú držbu nedovoleného predmetu, krádež a krádež za obzvlášť závažných okolností. Od januára 1993 do decembra 1994, od augusta 1997 do októbra 1998, od júla 2000 do októbra 2000, od septembra 2001 do mája 2002 a od novembra 2005 do októbra 2008 bol vo väzení. Dňa 28. októbra 2008 nastúpil na terapeutickú liečbu do špecializovaného ústavu.

29.      Dňa 28. októbra 1996 dostal žalobca od Ausländerbehörde (cudzinecký úrad) podľa vnútroštátnych právnych predpisov uplatniteľných na cudzincov napomenutie za trestné činy, ktoré dovtedy spáchal.

30.      Rozhodnutím zo 6. marca 2007 Regierungspräsidium Stuttgart rozhodlo o vyhostení žalobcu a nariadilo okamžitý výkon tohto rozhodnutia.

31.      Podľa Regierungspräsidium Stuttgart má N. Ziebell práva vyplývajúce z článku 7 prvého odseku druhej zarážky rozhodnutia č. 1/80, pretože sa narodil na nemeckom území a v minulosti ako dieťa tureckého pracovníka úplne legálne žil v domácnosti svojej rodiny viac ako päť rokov. Keďže tieto práva nezanikli, žalobca požíva ochranu proti vyhosteniu podľa článku 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80.

32.      Podľa tohto ustanovenia možno osobu vyhostiť iba vtedy, ak jej osobné správanie predstavuje skutočné a dostatočne závažné ohrozenie dotýkajúce sa základného záujmu spoločnosti.

33.      Regierungspräsidium Stuttgart svoje rozhodnutie o vyhostení odôvodnilo skutočnosťou, že v tomto prípade takéto ohrozenie existovalo s prihliadnutím na opakované páchanie trestných činov žalobcom.

34.      Ďalej sa Regierungspräsidium Stuttgart domnieva, že Nural Ziebell sa nemôže dovolávať osobitnej ochrany proti vyhosteniu podľa článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38, pretože toto ustanovenie sa vzťahuje výlučne na občanov Únie.

35.      Žalobca sa bráni voči svojmu vyhosteniu. Jeho žalobu podanú proti rozhodnutiu o vyhostení Verwaltungsgericht Stuttgart (Nemecko) rozsudkom z 3. júla 2007 zamietol.

36.      Nural Ziebell podal odvolanie proti tomuto rozsudku na Verwaltungsgerichtshof Baden‑Württemberg (Nemecko). Žiada zmenu tohto rozsudku, ako aj zrušenie rozhodnutia o vyhostení zo 6. marca 2007.

37.      Verwaltungsgerichtshof Baden‑Württemberg teda rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Patrí ochrana proti vyhosteniu priznaná článkom 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80… v prospech tureckého štátneho príslušníka, ktorý má práva podľa článku 7 prvého odseku… druhej zarážky uvedeného rozhodnutia a ktorý sa počas predchádzajúcich desiatich rokov zdržiaval v členskom štáte, voči ktorému sú tieto práva uplatniteľné, do pôsobnosti článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38… v znení, v ktorom bola táto smernica prebratá v príslušnom členskom štáte, v dôsledku čoho je vyhostenie prípustné len z naliehavých dôvodov verejnej bezpečnosti vymedzených členskými štátmi?“

III – Moja analýza

38.      Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80 má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie o vyhostení prijaté orgánmi členského štátu proti tureckému štátnemu príslušníkovi, ktorý má práva podľa článku 7 prvého odseku druhej zarážky rozhodnutia č. 1/80, ktorý sa počas desiatich rokov predchádzajúcich vydaniu tohto rozhodnutia zdržiaval na území tohto štátu, môže byť vydané len z naliehavých dôvodov verejnej bezpečnosti.

39.      Súdny dvor bol už viackrát vyzvaný na podanie výkladu článku 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80. V rozsudku z 10. februára 2000, Nazli(13), Súdny dvor rozhodol, že pri stanovení rozsahu výnimky verejného poriadku uvedenej v tomto ustanovení je vhodné vychádzať z výkladu tej istej výnimky v oblasti voľného pohybu pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členských štátov(14). Súdny dvor ďalej uviedol, že takýto výklad je o to viac opodstatnený, že uvedené ustanovenie je formulované takmer rovnako ako článok 39 ods. 3 ES.(15)

40.      Súdny dvor teda na základe judikatúry z oblasti voľného pohybu pracovníkov, štátnych príslušníkov členských štátov, a presnejšie v rámci smernice 64/221, viackrát rozhodol, že pojem verejný poriadok predpokladá okrem existencie spoločenského problému, ktorý predstavuje akékoľvek porušenie zákona, aj skutočné a dostatočne závažné ohrozenie základného záujmu spoločnosti.(16)

41.      Nural Ziebell sa domnieva, že vzhľadom na to, že Súdny dvor na tureckých štátnych príslušníkov, ktorí mali práva podľa ustanovenia rozhodnutia č. 1/80, vždy uplatňoval zásady uplatniteľné v oblasti voľného pohybu a pobytu štátnych príslušníkov členských štátov, článok 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38 by sa mal analogicky uplatňovať v rámci výkladu článku 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80, pokiaľ turecký štátny príslušník strávil na území členského štátu desať rokov predchádzajúcich rozhodnutiu o vyhostení. Takéto rozhodnutie o vyhostení uplatňované na jeho osobnú situáciu je preto protiprávne, pretože nie je odôvodnené naliehavými dôvodmi verejnej bezpečnosti v zmysle článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38.

42.      Na základe nasledujúcich dôvodov považujem takúto analýzu za neprípustnú.

43.      Súdny dvor v rozsudku z 2. marca 1999, Eddline El‑Yassini(17), rozhodol, že medzinárodnú zmluvu treba vykladať nielen podľa jej znenia, ale aj s prihliadnutím na jej ciele(18). Súdny dvor dodal, že článok 31 Viedenského dohovoru z 23. mája 1969 o zmluvnom práve v tejto súvislosti spresňuje, že zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na jej predmet a účel.(19)

44.      Dohoda o pridružení má za cieľ podporovať pretrvávajúce a vyvážené posilnenie obchodných a hospodárskych vzťahov medzi Tureckou republikou a Úniou.(20)

45.      Na účely splnenia tohto cieľa boli stanovené tri obdobia. V priebehu prípravného obdobia Turecká republika posilní svoju ekonomiku, aby si mohla splniť povinnosti, ktoré jej vyplynú z ďalších dvoch období.(21) Cieľom prechodného obdobia je postupné zavedenie colnej únie medzi stranami dohody a priblíženie ich hospodárskej politiky.(22) Nakoniec záverečné obdobie je založené na existencii colnej únie a zahŕňa posilnenie koordinácie hospodárskej politiky Tureckej republiky a Únie.(23)

46.      Vzhľadom na cieľ dohody o pridružení, ako aj na tieto tri obdobia nemožno mať pochybnosti o výlučne hospodárskom účele dohody o pridružení.

47.      Okrem toho je potrebné poukázať na to, že táto dohoda na účely vykonania prechodného obdobia najmä stanovuje, že zmluvné strany sa dohodli, že sa budú inšpirovať článkami 39 ES až 41 ES na účely postupného dosiahnutia voľného pohybu pracovníkov medzi sebou.(24)

48.      Podobne rozhodnutie č. 1/80, ktorého účelom je obnoviť a rozvinúť pridruženie(25), má za cieľ zlepšiť sociálne podmienky, v ktorých žijú pracovníci a ich rodinní príslušníci(26).

49.      Z toho vyplýva, že dohoda o pridružení sa na tureckých štátnych príslušníkov vzťahuje, a teda majú práva podľa rozhodnutia č. 1/80, len v prípade, ak majú postavenie pracovníkov alebo rodinných príslušníkov pracovníka.

50.      Práve z tohto dôvodu Súdny dvor vykladal výnimku verejného poriadku obsiahnutú v článku 14 ods. 1 tohto rozhodnutia tak, že odkazoval na výklad rovnakej výnimky v oblasti voľného pohybu pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členských štátov, konkrétnejšie v rámci smernice 64/221.(27)

51.      Postavenie pracovníka bolo totiž spoločným menovateľom dohody o pridružení a smernice 64/221, ktorej článok 1 ods. 1 sa vzťahoval na štátnych príslušníkov členského štátu, ktorí sa zdržiavali alebo sa prisťahovali do iného členského štátu na účely výkonu zamestnania či samostatnej zárobkovej činnosti alebo ako príjemcovia služieb.

52.      Smernica 2004/38 však presahuje samotný hospodársky rozmer a rozmer pracovnoprávneho vzťahu. Táto smernica bola totiž prijatá práve na účely prekonania odvetvového a nejednotného prístupu k právu na pohyb a pobyt štátnych príslušníkov Únie, ktorý až dovtedy prevažoval.(28) Smernica 2004/38 sa teda nevzťahuje na vymedzenú skupinu osôb, teda pracovníkov, ale podľa svojho článku 1 písm. a) sa týka podmienok výkonu práva na voľný pohyb a pobyt občanov Únie(29) a ich rodinných príslušníkov na území členských štátov.

53.      Smernica 2004/38 zavádza najmä právo na trvalý pobyt v prospech štátnych príslušníkov členských štátov(30), ako aj režim ochrany proti vyhosteniu založený na miere integrácie dotknutých osôb na území hostiteľského členského štátu(31) bez ohľadu na to, či majú postavenia pracovníka. Postavenie stanovené v tejto smernici je postavenie občana Únie, ktoré sa nadobúda pristúpením členského štátu pôvodu k Únii.

54.      Aj keď je pravda, že podľa dohody o pridružení majú tureckí štátni príslušníci osobitné práva, na základe ktorých majú vo vzťahu k iným štátnym príslušníkom tretích krajín osobitné postavenie, nemajú postavenie občanov Únie a právny režim, ktorý sa na nich vzťahuje, nemožno porovnávať s právnym režimom uplatňovaným na občanov Únie. Preto by uplatňovanie režimu zvýšenej ochrany podľa smernice 2004/38 na tureckých štátnych príslušníkov znamenalo postaviť ich na rovnakú úroveň ako občanov Únie napriek tomu, že medzi zmluvnými stranami dohody o pridružení takáto zmluvná vôľa neexistovala.

55.      Povolenie uplatňovania takéhoto režimu zvýšenej ochrany by malo za následok vytvorenie nových práv v prospech tureckých štátnych príslušníkov napriek tomu, že zmeny nevyhnutné na postupné uskutočnenie voľného pohybu pracovníkov v súlade s politickými a hospodárskymi podmienkami je oprávnená vykonať jedine asociačná rada.(32) Ak by Súdny dvor uplatňoval článok 28 ods. 3 písm. a) tejto smernice analogicky na prípad N. Ziebella, prekročil by svoje právomoci.

56.      Aj keď sa režim zvýšenej ochrany zavedený smernicou na prípad Nurala Ziebella nebude uplatňovať, predpokladám, že nie je úplne zbavený ochrany proti vyhosteniu na základe dôvodov verejného poriadku. Domnievam sa totiž, že v tejto veci sa bude riadne uplatňovať ustálená judikatúra Súdneho dvora upravujúca túto oblasť.

57.      Smernica 64/221 bola totiž zrušená a nahradená smernicou 2004/38, čím sa stratil spoločný menovateľ medzi dohodou o pridružení a smernicou 64/221, teda postavenie pracovníka. To však nič nemení na skutočnosti, že zásady prípustné v rámci článkov 39 ES až 41 ES musia byť v čo najvyššej miere uplatňované na tureckých štátnych príslušníkov, ktorí majú práva podľa rozhodnutia č. 1/80.(33)

58.      Pokiaľ teda ide o určenie rozsahu výnimky verejného poriadku upravenej v článku 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80, je potrebné sa odvolávať na výklad tejto výnimky v oblasti voľného pohybu pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členských štátov Únie.(34)

59.      Súdny dvor totiž nedávno zdôraznil, že táto výnimka predstavuje výnimku zo základnej zásady voľného pohybu osôb, ktorú je potrebné vykladať reštriktívne a ktorej rozsah členské štáty nemôžu určovať jednostranne.(35)

60.      V súlade s ustálenou judikatúrou Súdny dvor teda potvrdil, že odvolanie sa na pojem verejný poriadok vnútroštátnymi orgánmi predpokladá okrem existencie spoločenského problému, ktorý predstavuje akékoľvek porušenie zákona, aj skutočné a dostatočne závažné ohrozenie základného záujmu spoločnosti.(36)

61.      Takisto opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti sa musia zakladať výlučne na osobnom správaní dotknutej osoby. Takéto opatrenia teda nemožno nariadiť automaticky po odsúdení v trestnom konaní s cieľom všeobecnej prevencie.(37) Okrem toho z okolností, ktoré viedli k odsúdeniu v trestnom konaní, musí byť zrejmá existencia osobného správania, ktoré predstavuje bezprostredné ohrozenie verejného poriadku.(38)

62.      Práve preto bude musieť vnútroštátny súd s ohľadom na súčasnú situáciu N. Ziebella preskúmať, či jeho správanie naďalej predstavuje ohrozenie verejného poriadku. Vnútroštátny súd by mal napríklad prihliadať na skutočnosti, ktoré N. Ziebell namietal na pojednávaní, a to že je ženatý, nedopustil sa ďalších porušení zákona, v súčasnosti je samostatne zárobkovo činný a jeho trest bol zmiernený na podmienečný trest rozsudkom zo 16. júna 2009, keďže jeho problémy s drogami sa zrejme vyriešili.

63.      Okrem toho si myslím, že vnútroštátny súd by mal zohľadniť aj počet rokov strávených na území hostiteľského členského štátu.

64.      Vzhľadom na to, že článok 12 ods. 3 smernice 2003/109/ES(39) ukladá zohľadnenie tejto skutočnosti pred prijatím rozhodnutia o vyhostení proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, sa totiž domnievam, že a fortiori sa tak musí postupovať aj v prípade tureckých štátnych príslušníkov, ktorí majú v Únii osobitné postavenie na polceste medzi postavením štátneho príslušníka členského štátu a štátneho príslušníka tretej krajiny.

65.      Tieto skutočnosti sa mi javia o to významnejšie, že Nural Ziebell sa narodil a po celý čas žil v Nemecku. Je teda oprávnené predpokladať, že so Spolkovou republikou Nemecko má úzke rodinné a ekonomické väzby. Rozhodnutie o vyhostení by takisto mohlo mať závažné dôsledky najmä pre jeho rodinný život. Súdny dvor pritom uviedol, že je potrebné prihliadať na základné práva, ktorých dodržiavanie zabezpečuje, ak by rozhodnutie o vyhostení mohlo byť prekážkou výkonu voľného pohybu pracovníkov.(40) Predovšetkým právo na rodinný život je chránené článkom 7 Charty základných práv Európskej únie a článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, keďže toto právo patrí k základným právam, ktoré Súdny dvor chráni v právnom poriadku Spoločenstva(41).

66.      Vzhľadom na súhrn vyššie uvedených skutočností teda zastávam názor, že článok 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát prijal rozhodnutie o vyhostení tureckého štátneho príslušníka, ktorému sa priznávajú práva podľa článku 7 prvého odseku druhej zarážky rozhodnutia č. 1/80, ak sa tento štátny príslušník na území tohto štátu zdržiaval počas desiatich rokov predchádzajúcich prijatiu rozhodnutia, pokiaľ jeho správanie predstavuje bezprostredné, skutočné a dostatočne závažné ohrozenie základného záujmu spoločnosti, čo je povinný preskúmať vnútroštátny súd.

IV – Návrh

67.      S ohľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor na otázku položenú Verwaltungsgerichtshof Baden‑Württemberg odpovedal takto:

Článok 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80 z 19. septembra 1980 o rozvoji pridruženia prijatého asociačnou radou, ktorá bola zriadená dohodou o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, ktorá bola podpísaná 12. septembra 1963 v Ankare Tureckou republikou na jednej strane a členskými štátmi EHS a Spoločenstvom na strane druhej a ktorá bola uzavretá, schválená a potvrdená v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 64/732/EHS z 23. decembra 1963, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát prijal rozhodnutie o vyhostení tureckého štátneho príslušníka, ktorému sa priznávajú práva podľa článku 7 prvého odseku druhej zarážky rozhodnutia č. 1/80, ak sa tento štátny príslušník zdržiaval na území tohto štátu počas desiatich rokov predchádzajúcich prijatiu rozhodnutia, pokiaľ jeho správanie predstavuje bezprostredné, skutočné a dostatočne závažné ohrozenie základného záujmu spoločnosti, čo je povinný preskúmať vnútroštátny súd.

---

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

---

2 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

---

3 – Asociačná rada bola zriadená Dohodou o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, ktorá bola podpísaná 12. septembra 1963 v Ankare Tureckou republikou na jednej strane a členskými štátmi EHS a Spoločenstvom na strane druhej. Táto dohoda bola uzavretá, schválená a potvrdená v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 64/732/EHS z 23. decembra 1963 (Ú. v. ES 217, 1964, s. 3685; Mim. vyd. 11/011, s. 10, ďalej len „dohoda o pridružení“).

---

4 – Ďalej len „rozhodnutie č. 1/80“. Rozhodnutie č. 1/80 možno nájsť v Accord d’association et protocoles CEE‑Turquie et autres textes de base. Úrad pre vydávanie publikácií Európskych spoločenstiev, Bruxelles 1992.

---

5 – Pozri článok 6 tejto dohody.

---

6 – Smernica Rady z 25. februára 1964 o koordinácii osobitných opatrení o pohybe a pobyte cudzích štátnych príslušníkov, prijatých z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (Ú. v. ES 56, 1964, s. 850; Mim. vyd. 05/001, s. 11).

---

7 – Pozri článok 1 ods. 1 smernice 64/221.

---

8 – BGBl. 2004 I, s. 1950.

---

9 – BGBl. 2007 I, s. 1970, ďalej len „Aufenthaltsgesetz“.

---

10 – BGBl. 2004 I, s. 1950.

---

11 – Ďalej len „Freizügigkeitsgesetz/EU“.

---

12 – Po uzavretí manželstva s nemeckou štátnou príslušníčkou si žalobca v priebehu konania zmenil priezvisko z Örnek na Ziebell.

---

13 – C‑340/97, Zb. s. I‑957.

---

14 – Bod 56. Pozri tiež rozsudky z 11. novembra 2004, Cetinkaya, C‑467/02, Zb. s. I‑10895, bod 43; z 2. júna 2005, Dörr a Ünal, C‑136/03, Zb. s. I‑4759, bod 63, ako aj z 22. decembra 2010, Bozkurt, C‑303/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 55 a citovanú judikatúru.

---

15 – Pozri rozsudok Nazli, už citovaný, bod 56.

---

16 – Pozri rozsudky Nazli, už citovaný, bod 57; zo 7. júla 2005, Aydinli, C‑373/03, Zb. s. I‑6181, bod 27; z 18. júla 2007, Derin,C‑325/05, Zb. s. I‑6495, bod 54, a Bozkurt, už citovaný, bod 57.

---

17 – C‑416/96, Zb. s. I‑1209.

---

18 – Bod 47.

---

19 – Tamže.

---

20 – Pozri článok 2 ods. 1 tejto dohody.

---

21 – Pozri článok 3 ods. 1 prvý pododsek tejto dohody.

---

22 – Pozri článok 4 ods. 1 dohody o pridružení.

---

23 – Pozri článok 5 tejto dohody.

---

24 – Pozri článok 12 dohody o pridružení.

---

25 – Pozri prvé odôvodnenie tohto rozhodnutia.

---

26 – Pozri tretie odôvodnenie tohto rozhodnutia.

---

27 – Pozri bod 39 a 40 týchto návrhov.

---

28 – Pozri odôvodnenie č. 4 tejto smernice.

---

29 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

---

30 – Pozri článok 16 ods. 1 tejto smernice.

---

31 – Pozri rozsudok z 23. novembra 2010, Tsakouridis,C‑145/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 25.

---

32 – Pozri rozsudok z 30. septembra 1987, Demirel, 12/86, Zb. s. 3719, bod 21.

---

33 – Pozri rozsudok zo 4.októbra 2007, Polat, C‑349/06, Zb. s. I–8167, bod 29 a citovanú judikatúru.

---

34 – Pozri rozsudok Polat, už citovaný, bod 30. Pozri tiež rozsudok Bozkurt, už citovaný, bod 55.

---

35 – Pozri rozsudok Bozkurt, už citovaný, bod 56.

---

36 – Tamže, bod 57.

---

37 – Tamže, bod 58.

---

38 – Tamže, bod 59.

---

39 – Smernica Rady z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, 2004, s. 44; Mim. vyd. 19/006, s. 272).

---

40 – Pozri najmä rozsudok z 29. apríla 2004, Orfanopoulos a Oliveri, C‑482/01 a C‑493/01, Zb. s. I‑5257, bod 97. Pozri tiež, pokiaľ ide o štátneho príslušníka tretieho štátu, rozsudok z 11. júla 2002, Carpenter, C‑60/00, Zb. s. I‑6279, bod 40.

---

41 – Rozsudok Orfanopoulos a Oliveri, už citovaný, bod 98.