1

Oxid hlinitý je v zásade biely prášok, ktorý sa používa najmä v taviacich peciach na výrobu hliníka. Vyrába sa z bauxitovej rudy rafináciou, ktorej posledným krokom je kalcinácia. Viac ako 90 % kalcinovaného oxidu hlinitého sa používa na tavenie hliníkového kovu. Zvyšok sa ďalej spracúva a používa sa v chemických aplikáciách. Existujú dva samostatné trhy výrobkov, a síce trh s oxidom hlinitým určeným na tavenie a trh s oxidom hlinitým na chemické aplikácie. Na výrobu oxidu hlinitého sa ako palivo môžu použiť minerálne oleje.

2

V Írsku, Taliansku a vo Francúzsku je len jeden výrobca oxidu hlinitého. V Taliansku je to Eurallumina SpA so sídlom na Sardínii. Výrobcovia oxidu hlinitého pôsobia aj v Nemecku, Španielsku, Grécku, Maďarsku a v Spojenom kráľovstve.

3

Od roku 1993 sú v Talianskej republike oslobodené od spotrebnej dane minerálne oleje používané ako palivo na výrobu oxidu hlinitého na Sardínii (ďalej len „sporné oslobodenie od dane“). Sporné oslobodenie od dane bolo do talianskeho práva zavedené prostredníctvom decreto legislativo 26 ottobre 1995, no 504, testo unico delle disposizioni legislative concernenti le imposte sulla produzione e sui consumi e relative sanzioni penale e amministrative (legislatívny dekrét č. 504 z 26. októbra 1995 o konsolidovanom znení legislatívnych ustanovení, ktoré sa týkajú daní z výroby, spotreby a trestných a správnych sankcií v tejto oblasti, riadna príloha GURI č. 279 z 29. novembra 1995, ďalej len „legislatívny dekrét z roku 1995“).

4

Uplatňovanie sporného oslobodenia od dane na Sardínii bolo povolené do 31. decembra 1994 rozhodnutím Rady 93/697/ES z 13.decembra 1993, ktorým sa niektorým členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v článku 8 ods. 4 smernice 92/81/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 321, s. 29). Rada Európskej únie toto povolenie následne predĺžila do 31. decembra 1996 rozhodnutím 96/273/ES z 22. apríla 1996, ktorým sa niektorým členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v článku 8 ods. 4 smernice 92/81/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 102, s. 40). Toto povolenie Rada ešte predĺžila do 31. decembra 1998 rozhodnutím 97/425/ES z 30. júna 1997, ktorým sa členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v smernici 92/81/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 182, s. 22). Toto povolenie Rada opäť predĺžila do 31. decembra 1999 rozhodnutím 1999/255/ES z 30. marca 1999, ktorým sa niektorým členským štátom v súlade so smernicou 92/81/EHS povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch, a ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 97/425 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 99, s. 26). Rozhodnutím 1999/880/ES zo 17. decembra 1999, ktorým sa členským štátom povoľuje uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní existujúcich znížených sadzieb spotrebnej dane alebo oslobodení od spotrebnej dane pri určitých minerálnych olejoch používaných na osobitné účely v súlade s postupom uvedeným v smernici 92/81/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 331, s. 73) ho Rada znovu predĺžila do 31. decembra 2000.

5

Rozhodnutie Rady 2001/224/ES z 12. marca 2001 o znížených sadzbách spotrebnej dane a oslobodení od takých daní z určitých minerálnych olejov použitých na zvláštne účely (Ú. v. ES L 84, s. 23; Mim. vyd. 09/001, s. 342), ktoré je posledným rozhodnutím Rady týkajúcim sa sporného oslobodenia od dane, predĺžilo uvedené oslobodenie až do 31. decembra 2006. Toto rozhodnutie je podľa svojho odôvodnenia 5 „bez vplyvu na výsledok postupov o narušení fungovania jednotného trhu, ktoré môžu prebehnúť na základe článkov 87 [ES] a 88 [ES]“ a „nemá ani vplyv na povinnosť členských štátov oznámiť Komisii zamýšľané poskytnutie štátnej podpory podľa článku 88 [ES]“.

6

Listom z 29. mája 1998 Komisia Európskych spoločenstiev požiadala talianske orgány o informácie s cieľom overiť, či sporné oslobodenie od dane patrí do pôsobnosti článkov 87 ES a 88 ES. Po tom, ako Komisia 16. júna 1998 pripomenula Talianskej republike svoju žiadosť, Talianska republika odpovedala 20. júla 1998.

7

Listom zo 17. júla 2000 Komisia požiadala Taliansku republiku, aby jej oznámila sporné oslobodenie od dane. Listom z 27. septembra 2000 Komisia svoju žiadosť Talianskej republike pripomenula a vyzvala ju na predloženie ďalších informácií. Po tom, ako Komisia 20. novembra 2000 pripomenula Talianskej republike svoju žiadosť, Talianska republika odpovedala 7. decembra 2000.

8

Rozhodnutím K (2001) 3300 z 30. októbra 2001 Komisia začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES vo veci sporného oslobodenia od dane (ďalej len „konanie vo veci formálneho zisťovania“). Toto rozhodnutie bolo oznámené Talianskej republike listom z 5. novembra 2001 a 2. februára 2002 bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 30, s. 17).

9

Listami z 26. a 28. februára a 1. marca 2002 boli Komisii doručené pripomienky spoločností Aughinish Alumina Ltd, Eurallumina, Alcan Inc. a Európskej hliníkovej asociácie. Tieto pripomienky boli oznámené Talianskej republike 26. marca 2002.

10

Talianska republika predložila svoje pripomienky listom zo 6. februára 2002.

11

Komisia 7. decembra 2005 prijala rozhodnutie 2006/323/ES o oslobodení od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii, implementovanom Francúzskom, Írskom a Talianskom v uvedenom poradí (Ú. v. EÚ L 119, 2006, s. 12, ďalej len „rozhodnutie oxid hlinitý I“).

12

Rozhodnutie oxid hlinitý I sa týka obdobia pred 1. januárom 2004, teda dňom, keď nadobudla účinnosť smernica Rady 2003/96/ES z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny (Ú. v. EÚ L 283, s. 51; Mim. vyd. 09/001, s. 405), ktorou sa zrušuje smernica Rady 92/81/EHS z 19. októbra 1992 o zosúladení štruktúr spotrebných daní z minerálnych olejov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 12), ako aj smernica Rady 92/82/EHS z 19. októbra 1992 o aproximácii sadzieb spotrebných daní z minerálnych olejov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 19), s účinnosťou od 31. decembra 2003 (odôvodnenie 57). Rozširuje však konanie vo veci formálneho zisťovania aj na obdobie po 31. decembri 2003 (odôvodnenie 92).

13

Výrok rozhodnutia oxid hlinitý I predovšetkým stanovuje:

„Článok 1

Oslobodenia od spotrebnej dane poskytnuté Francúzskom, Írskom a Talianskom v súvislosti s výrobou oxidu hlinitého do 31. decembra 2003 [Oslobodenia ťažkých vykurovacích olejov používaných na výrobu oxidu hlinitého od spotrebnej dane poskytnuté Francúzskom, Írskom a Talianskom do 31. decembra 2003 – neoficiálny preklad] predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 [ES].

Článok 2

Ak pomoc poskytnutá od 17. júla 1990 do 2. februára 2002 nie je zlučiteľná so spoločným trhom, nebude vrátená, keďže by to bolo v rozpore so všeobecnými zásadami práva Spoločenstva.

Článok 3

Pomoc uvedená v článku 1, poskytnutá od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003, je zlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 [ES], pokiaľ príjemcovia platili sadzbu najmenej 13,01 eur na 1000 kg [platili aspoň 13,01 eura za 1000 kg – neoficiálny preklad] ťažkých vykurovacích olejov.

Článok 4

Pomoc… poskytnutá od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003, nie je zlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 [ES], pokiaľ príjemcovia neplatili sadzbu 13,01 eur na 1000 kg [neplatili najmenej 13,01 eura za 1000 kg – neoficiálny preklad] ťažkých vykurovacích olejov.

Článok 5

1.   Francúzsko, Írsko a Taliansko prijmú všetky potrebné opatrenia, aby príjemcovia vrátili nezlučiteľnú pomoc uvedenú v článku 4.

…

5.   Do dvoch mesiacov od dátumu oznámenia tohto rozhodnutia nariadi Francúzsko, Írsko a Taliansko, aby príjemcovia nezlučiteľnej pomoci uvedenej v článku 4, splatili nezákonne poskytnutú pomoc spolu s úrokmi.“

14

Návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 16. a 23. februára 2006 Talianska republika a Eurallumina podali žaloby, na základe ktorých sa začali tieto konania zapísané do registra pod číslom T‑60/06 a T‑62/06.

15

Podľa článku 14 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa z 2. mája 1991 a na návrh druhej komory Súd prvého stupňa rozhodol po vypočutí účastníkov konania v súlade s článkom 51 uvedeného rokovacieho poriadku, že tieto veci budú postúpené širšiemu rozhodovaciemu zloženiu.

16

Uznesením z 24. mája 2007 predseda druhej rozšírenej komory Súdu prvého stupňa po vypočutí účastníkov konania spojil veci T‑60/06 a T‑62/06, a veci T‑50/06, T‑56/06 a T‑69/06 (ďalej len „veci oxid hlinitý I“), na účely ústnej časti konania podľa článku 50 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991.

17

Rozsudkom z 12. decembra 2007, Írsko a i./Komisia (T‑50/06, T‑56/06, T‑60/06, T‑62/06 a T‑69/06, EU:T:2007:383), Súd prvého stupňa spojil veci oxid hlinitý I na účely vyhlásenia rozsudku, zrušil rozhodnutie oxid hlinitý I a vo veci T‑62/06 v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

18

Návrhom z 26. februára 2008 Komisia podala odvolanie proti tomuto rozsudku Súdu prvého stupňa.

19

Súdny dvor rozsudkom z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i. (C‑89/08 P, Zb., EU:C:2009:742) zrušil rozsudok Írsko a i./Komisia, už citovaný v bode 17 vyššie (EU:T:2007:383), v rozsahu, v akom Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie oxid hlinitý I, vrátil veci oxid hlinitý I Všeobecnému súdu a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

20

V nadväznosti na rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 19 vyššie (EU:C:2009:742), a v súlade s článkom 118 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 boli veci oxid hlinitý I pridelené druhej rozšírenej komore rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 18. decembra 2009.

21

Uznesením predsedu druhej rozšírenej komory z 1. marca 2010 boli veci oxid hlinitý I spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a na účely vyhlásenia rozsudku.

22

Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 20. septembra 2010 boli veci oxid hlinitý I pridelené štvrtej rozšírenej komore.

23

Rozsudkom z 21. marca 2012, Írsko/Komisia (T‑50/06 RENV, T‑56/06 RENV, T‑60/06 RENV, T‑62/06 RENV a T‑69/06 RENV, Zb., EU:T:2012:134), Všeobecný súd zrušil rozhodnutie oxid hlinitý I v rozsahu, v akom konštatovalo alebo vychádzalo z konštatovania, že oslobodenia od spotrebných daní z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého, ktoré poskytla Francúzska republika, Írsko a Talianska republika do 31. decembra 2003 (ďalej len „oslobodenia od spotrebnej dane“), predstavovali štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a v rozsahu, v akom ukladalo Francúzskej republike, Írsku a Talianskej republike povinnosť prijať všetky opatrenia, aby vymohli uvedené oslobodenia od ich príjemcov, pokiaľ príjemcovia neplatili spotrebnú daň najmenej 13,01 eura za 1000 kg ťažkých vykurovacích olejov.

24

Návrhom z 1. júna 2012 Komisia podala odvolanie proti tomuto rozsudku Všeobecného súdu.

25

Súdny dvor rozsudkom z 10. decembra 2013, Komisia/Írsko a i. (C‑272/12 P, Zb., EU:C:2013:812), zrušil rozsudok Írsko/Komisia, už citovaný v bode 23 vyššie (EU:T:2012:134), vrátil veci oxid hlinitý I Všeobecnému súdu a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

26

V nadväznosti na rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), boli veci oxid hlinitý I pridelené prvej komore rozhodnutiami predsedu Všeobecného súdu z 21. januára a 10. marca 2014.

27

V súlade s článkom 119 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 Eurallumina a Komisia podali svoje písomné pripomienkové vyjadrenia, a to 28. januára a 17. marca 2014. Vo svojich písomných pripomienkových vyjadreniach Eurallumina potvrdila, že nechce vyvodzovať dôsledky z rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), a vyzvala Všeobecný súd, aby rozhodol o všetkých žalobných dôvodoch uvádzaných na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II. Komisia to vo svojich písomných pripomienkových vyjadreniach vzala na vedomie. Talianska republika nepredložila písomné pripomienkové vyjadrenia.

28

Rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 30. septembra 2014 boli veci oxid hlinitý I pridelené prvej rozšírenej komore v súlade s článkom 118 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991.

29

Na základe správy sudkyne spravodajkyne Všeobecný súd rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania prijatých podľa článku 64 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 požiadal účastníkov konania vo veci T‑60/06 RENV II, aby sa vyjadrili k otázke sporu. Účastníci konania tejto výzve vyhoveli v stanovenej lehote.

30

Uznesením predsedu prvej rozšírenej komory z 26. januára 2015 boli tieto veci spojené na účely ústnej časti konania a rozsudku.

31

Prednesy spoločnosti Eurallumina a Komisie a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 6. marca 2015. Naopak Talianska republika nebola na tomto pojednávaní zastúpená.

32

Talianska republika v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

33

Eurallumina v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

34

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

35

Na úvod je potrebné poznamenať, že predmetom oboch žalôb, na základe ktorých sa začalo toto konanie, je návrh na zrušenie rozhodnutia oxid hlinitý I v rozsahu, v akom toto rozhodnutie konštatuje existenciu spornej pomoci a ukladá Talianskej republike povinnosť túto pomoc vymôcť (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V tomto rozsahu majú tieto žaloby rovnaký predmet.

36

Vo veci T‑60/06 RENV II Komisia vzniesla námietky neprípustnosti jednak proti prvému žalobnému dôvodu v rozsahu, v akom je založený na porušení podmienok uvedených v článku 87 ods. 1 ES na kvalifikáciu štátnej pomoci, pokiaľ ide po prvé o výhodu poskytnutú príjemcovi, a po druhé skreslenie hospodárskej súťaže a ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi, a jednak proti šiestemu žalobnému dôvodu v rozsahu, v akom je založený na porušení zásady právnej istoty vyplývajúcom zo skutočnosti, že v napadnutom rozhodnutí nebola zohľadnená neprimeraná dĺžka konania vo veci formálneho zisťovania. Podľa nej boli tieto konkrétne výhrady prvýkrát vyjadrené v replike, a teda predstavujú nové žalobné dôvody v zmysle článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, ktoré musia byť zamietnuté ako neprípustné.

37

Talianska republika sa k týmto námietkam neprípustnosti nevyjadrila.

38

Vo veci T‑62/06 RENV II Komisia tvrdí, že žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom ide nad rámec návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Navyše sa domnieva, že žalobný dôvod, ktorým Eurallumina spochybňuje, že sporné oslobodenie od dane predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, bol prvýkrát vyjadrený v replike, a teda predstavuje nový žalobný dôvod v zmysle článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991, ktorý musí byť zamietnutý ako neprípustný.

39

Eurallumina navrhuje, aby bola námietka neprípustnosti smerujúca proti žalobe vo veci T‑62/06 RENV II zamietnutá ako nedôvodná. Naproti tomu sa nevyjadrila k námietke neprípustnosti smerujúcej proti novému žalobnému dôvodu v podstate založenému na porušení článku 87 ods. 1 ES.

40

Pokiaľ ide najskôr o námietku neprípustnosti smerujúcu proti žalobe vo veci T‑62/06 RENV II v rozsahu, v akom ide nad rámec návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že okrem zrušenia napadnutého rozhodnutia sa uvedenou žalobou Všeobecnému súdu navrhuje, aby zaviazal Komisiu neuložiť povinnosť vymôcť pomoc poskytnutú Talianskou republikou do 31. decembra 2006 alebo aspoň do 31. decembra 2003 z dôvodu, že uvedená pomoc je zákonná.

41

Cieľom tohto návrhu je však len určiť existenciu protiprávnosti napadnutého rozhodnutia, ktorá odôvodňuje požiadavku, aby sa vyhovelo žalobným dôvodom a výhradám uvádzaným na podporu návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia, a teda samotnému návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Uvedený návrh teda nemá samostatný dosah vo vzťahu k návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

42

Aj keby tento návrh sledoval iné ciele než len zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako to naznačuje Komisia, ako napríklad vydanie príkazu alebo prijatie rozhodnutia, ktorým sa Komisii zakazuje konštatovať existenciu spornej pomoci alebo aby nariadila jej vymáhanie, musel by byť zamietnutý ako neprípustný, keďže Všeobecný súd by nemal právomoc mu vyhovieť.

43

Podľa ustálenej judikatúry totiž Všeobecnému súdu neprináleží, aby inštitúciám adresoval príkazy alebo aby tieto inštitúcie nahrádzal (pozri rozsudok z 24. januára 1995, Ladbroke Racing/Komisia,T‑74/92, Zb., EU:T:1995:10, bod 75 a citovanú judikatúru). Je to tak najmä v rámci kontroly zákonnosti založenej na článku 230 ES, keďže článok 233 prvý odsek ES výslovne stanovuje, že orgán, ktorého akt bol vyhlásený za neplatný, je povinný urobiť opatrenia, aby vyhovel rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. júna 1986, AKZO Chemie a AKZO Chemie UK/Komisia, 53/85, Zb., EU:C:1986:256, bod 23, a Ladbroke Racing/Komisia, už citovaný, EU:T:1995:10, bod 75).

44

Ďalej pokiaľ ide o námietku neprípustnosti, ktorá vo veci T‑62/06 RENV II smeruje proti žalobnému dôvodu, ktorým Eurallumina spochybňuje, že sporné oslobodenie od dane predstavuje pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, je vecne nepodložená, a teda musí byť zamietnutá, keďže z repliky nevyplýva, že by Eurallumina takýto žalobný dôvod predložila.

45

Napokon pokiaľ ide o námietky neprípustnosti, ktoré vo veci T‑60/06 RENV II smerujú proti výhradám založeným jednak na porušení podmienok uvedených v článku 87 ods. 1 ES na kvalifikáciu štátnej pomoci, pokiaľ ide po prvé o výhodu poskytnutú príjemcovi, a po druhé skreslenie hospodárskej súťaže a ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi, a jednak na porušení zásady právnej istoty vyplývajúcom zo skutočnosti, že v napadnutom rozhodnutí nebola zohľadnená neprimeraná dĺžka konania vo veci formálneho zisťovania, je potrebné pripomenúť, že v súlade s ustanoveniami článku 44 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 predloženie nových dôvodov po podaní žaloby je zakázané s výnimkou prípadu, ak sú založené na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Žalobný dôvod, ktorý však predstavuje rozšírenie žalobného dôvodu, ktorý bol už priamo alebo implicitne uvedený v návrhu na začatie konania a ktorý je s ním úzko spojený, treba vyhlásiť za prípustný (pozri rozsudok z 15. októbra 2008, Mote/Parlament,T‑345/05, Zb., EU:T:2008:440, bod 85 a citovanú judikatúru). Analogicky to platí aj pre výhradu uvádzanú na podporu žalobného dôvodu.

46

Na to, aby ho bolo možné považovať za rozšírenie žalobného dôvodu alebo výhrady, ktorá už bola uvedená, nové tvrdenie musí byť so žalobnými dôvodmi alebo výhradami pôvodne uvedenými v žalobe dostatočne úzko spojené nato, aby ho bolo možné považovať za výsledok riadneho vývoja diskusie v rámci sporového konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia,C‑58/12 P, Zb., EU:C:2013:770, bod 31).

47

V prejednávanej veci, ako to správne poznamenala Komisia, výhrady uvedené v bode 45 vyššie nie sú uvedené v žalobe vo veci T‑60/06 RENV II, a teda predstavujú nové výhrady.

48

Navyše tieto nové výhrady sa nezakladajú na nijakej novej skutkovej alebo právnej okolnosti, ktorá by vyšla najavo v priebehu konania pred Všeobecným súdom.

49

Napokon tieto nové výhrady nepredstavujú rozšírenie žiadneho zo žalobných dôvodov vyjadrených v žalobe vo veci T‑60/06 RENV II, ktoré sa týkajú rozličných právnych otázok. Konkrétne nie sú úzko spojené s prvým žalobným dôvodom založeným na porušení podmienky selektivity uvedenej v článku 87 ods. 1 ES, alebo so šiestym žalobným dôvodom založeným na právnom tvrdení, podľa ktorého zásady dodržiavania legitímnej dôvery, právnej istoty a prezumpcie zákonnosti bránia tomu, aby bola štátna pomoc vymáhaná, keď bola predtým povolená Radou na základe pravidiel v oblasti daňovej harmonizácie.

50

Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 45 až 49 vyššie je potrebné vyhovieť námietkam neprípustnosti predloženým Komisiou vo veci T‑60/06 RENV II, a teda zamietnuť ako neprípustné výhrady založené jednak na porušení podmienok stanovených v článku 87 ods. 1 ES na kvalifikáciu štátnej pomoci, pokiaľ ide po prvé o výhodu poskytnutú príjemcovi, a po druhé skreslenie hospodárskej súťaže a ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi, a jednak na porušení zásady právnej istoty vyplývajúcom zo skutočnosti, že v napadnutom rozhodnutí nebola zohľadnená neprimeraná dĺžka konania vo veci formálneho zisťovania.

51

Na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II Talianska republika uvádza šesť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 87 ods. 1 ES a na kontradiktórnom odôvodnení. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení článku 1 písm. b) bodu ii) a článku 4 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), ako aj rozhodnutí 93/697, 96/273, 97/425, 1999/255, 1999/880 a 2001/224 (ďalej len „rozhodnutia Rady o povolení“). Tretí žalobný dôvod je založený na porušení pravidiel upravujúcich pomoc na ochranu životného prostredia, a konkrétne bodu 82 druhého odseku písm. a) pravidiel Spoločenstva o štátnej pomoci na ochranu životného prostredia (Ú. v. ES C 37, 2001, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 76, ďalej len „pravidlá Spoločenstva“). Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení článku 87 ods. 3 ES a usmernení o národnej regionálnej pomoci (Ú. v. ES C 74, 1998, s. 9; Mim. vyd. 08/001, s. 226, ďalej len „usmernenia“). Piaty žalobný dôvod je založený na porušení článku 18 smernice 2003/96 v spojení s jej prílohou II, ako aj rozhodnutia 2001/224. Šiesty žalobný dôvod je založený na porušení zásad dodržiavania legitímnej dôvery, právnej istoty a prezumpcie zákonnosti.

52

Na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II Eurallumina uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení zásady dodržiavania legitímnej dôvery. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásad právnej istoty, prezumpcie platnosti a potrebného účinku aktov inštitúcií, ako aj zásady lex specialis derogat legi generali. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných. Štvrtý žalobný dôvod je v podstate založený na porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 253 ES, ako aj zásady dodržiavania legitímnej dôvery.

53

Najskôr je potrebné preskúmať žalobný dôvod, ktorým Eurallumina v podstate spochybňuje uplatniteľnosť pravidiel v oblasti štátnej pomoci na sporné oslobodenie od dane, konkrétne druhý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II, založený na porušení zásad právnej istoty, prezumpcie platnosti a potrebného účinku aktov inštitúcií, ako aj zásady lex specialis derogat legi generali.

54

Ďalej je potrebné preskúmať žalobný dôvod, v rámci ktorého Talianska republika v podstate nesúhlasí s kvalifikáciou sporného oslobodenia od dane ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES za obdobie až do 31. decembra 2003, konkrétne prvý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II, založený na porušení článku 87 ods. 1 ES a na kontradiktórnom odôvodnení.

55

Je potrebné pokračovať preskúmaním žalobných dôvodov, ktorými Talianska republika v podstate kritizuje kvalifikáciu sporného oslobodenia od dane ako novej pomoci a nie existujúcej pomoci v zmysle článku 88 ES, konkrétne druhého žalobného dôvodu založeného na porušení článku 1 písm. b) bodu ii) a článku 4 nariadenia č. 659/1999, ako aj rozhodnutí Rady o povolení, a piateho žalobného dôvodu založeného na porušení článku 18 smernice 2003/96 v spojení s jej prílohou II, ako aj rozhodnutia 2001/224, ktoré boli predložené na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II.

56

Potom je potrebné preskúmať žalobné dôvody, ktorými Talianska republika v podstate Komisii vytýka, že pomoc poskytnutú do 31. decembra 2003 na základe sporného oslobodenia od dane označila za nezlučiteľnú so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 ES, teda tretí žalobný dôvod založený na porušení pravidiel upravujúcich pomoc na ochranu životného prostredia a konkrétne bodu 82 druhého odseku písm. a) pravidiel Spoločenstva, a štvrtý žalobný dôvod založený na porušení článku 87 ods. 3 ES a usmernení, ktoré boli predložené na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II.

57

Napokon je potrebné na záver preskúmať žalobné dôvody, ktorými žalobkyne v podstate spochybňujú vrátenie spornej pomoci, konkrétne jednak šiesty žalobný dôvod založený na porušení zásad dodržiavania legitímnej dôvery, právnej istoty a prezumpcie zákonnosti predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II, a jednak prvý žalobný dôvod založený na porušení zásady dodržiavania legitímnej dôvery, tretí žalobný dôvod založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a štvrtý žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia uvedenej v článku 253 ES, ako aj zásady dodržiavania legitímnej dôvery, ktoré boli predložené na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II.

58

Eurallumina tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila zásady právnej istoty, lex specialis derogat legi generali, ako aj prezumpcie platnosti a potrebného účinku aktov inštitúcií, keď sa domnievala, že sporné oslobodenie od dane predstavuje protiprávnu štátnu pomoc, ktorá sa má vrátiť za obdobie od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003. V podstate tvrdí, že uvedené zásady bránia tomu, aby sa na sporné oslobodenie od dane uplatňovali pravidlá v oblasti štátnej pomoci.

59

Eurallumina tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila zásady právnej istoty, ako aj prezumpcie zákonnosti a potrebného účinku aktov inštitúcií, ako ich vykladá judikatúra, keď kvalifikovala sporné oslobodenie od dane ako protiprávnu štátnu pomoc, ktorej vrátenie mohla nariadiť za obdobie od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003. V tejto súvislosti po prvé Eurallumina vychádza zo skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie nepriamo spochybnilo zákonnosť článku 18 smernice 2003/96, ktorá nahradila a zrušila smernice 92/81 a 92/82, a rozhodnutia 2001/224, ktoré sa napriek tomu považujú za zákonné, ako aj ich vykonávacích opatrení prijatých Talianskou republikou. Po druhé uvádza zásah napadnutého rozhodnutia do potrebného účinku článku 18 smernice 2003/96 a rozhodnutia 2001/224, keďže zabránilo, aby sa ich plný účinok vykonával do 31. decembra 2006. Po tretie odkazuje na neexistenciu príslušných návrhov Komisie podľa článku 8 ods. 5 smernice 92/81 alebo článku 18 smernice 2003/96 na účely toho, aby Rada vykonala predvídané preskúmanie povolenia uplatňovať sporné oslobodenie od dane do 31. decembra 2006. Po štvrté sa odvoláva na neexistenciu žaloby o neplatnosť Komisie na základe článku 230 ES proti rozhodnutiam Rady o povolení. Po piate Eurallumina sa opiera o návrhy rozhodnutí Rady o povolení, v ktorých Komisia neustále navrhovala Rade, aby Talianskej republike povolila uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane, naposledy do 31. decembra 2002. Po šieste uvádza, že je pre ňu nemožné predvídať zmenu postoja Komisie, pokiaľ ide o zákonnosť rozhodnutí Rady o povolení a zákonnosť sporného oslobodenia od dane. Po siedme sa opiera o rozporuplné správanie Komisie, ktorá tým, že začala konanie vo veci formálneho zisťovania 30. októbra 2001 a uložila povinnosť vymôcť spornú pomoc, konala v rozpore so znením a zmyslom svojho návrhu rozhodnutia Rady o povolení z 15. novembra 2000, podľa ktorého malo byť Talianskej republike povolené pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2002. Po ôsme odkazuje na obsah návrhov rozhodnutí Rady o povolení, ktorý vzbudil jej legitímnu dôveru, že sporné oslobodenie od dane je zákonné do 31. decembra 2006.

60

Komisia navrhuje, aby bola táto výhrada odmietnutá ako nedôvodná.

61

Predmetná výhrada v podstate otvára otázku, či má napadnuté rozhodnutie právne účinky, ktoré sú v rozpore s právnymi účinkami rozhodnutia 2001/224 a článku 18 smernice 2003/96, ktoré výslovne povolili Talianskej republike, aby pokračovala v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006.

62

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že akty inštitúcií v zásade požívajú prezumpciu zákonnosti a majú z tohto dôvodu právne účinky dovtedy, kým neboli derogované, zrušené v konaní o žalobe o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C‑137/92 P, Zb., EU:C:1994:247, bod 48; z 8. júla 1999, Chemie Linz/Komisia,C‑245/92 P, Zb., EU:C:1999:363, bod 93, a z 5. októbra 2004, Komisia/Grécko,C‑475/01, Zb., EU:C:2004:585, bod 18).

63

Z ustálenej judikatúry navyše vyplýva, že cieľom zásady právnej istoty je zabezpečiť predvídateľnosť situácií a právnych vzťahov v pôsobnosti práva Európskej únie (rozsudky z 10. apríla 2003, Schulin,C‑305/00, Zb., EU:C:2003:218, bod 58, a z 15. septembra 2005, Írsko/Komisia,C‑199/03, Zb., EU:C:2005:548, bod 69). Na tento účel je nevyhnutné, aby inštitúcie rešpektovali nezmeniteľnosť aktov, ktoré prijali a ktoré ovplyvňujú právne a faktické postavenie právnych subjektov, takže tieto akty budú môcť zmeniť len pri dodržaní pravidiel právomoci a procesných pravidiel (pozri rozsudok z 21. októbra 1997, Deutsche Bahn/Komisia,T‑229/94, Zb., EU:T:1997:155, bod 113 a citovanú judikatúru). Dodržanie zásady právnej istoty tiež vyžaduje, aby inštitúcie zásadne predchádzali nezrovnalostiam, ku ktorým môže dochádzať pri vykonávaní jednotlivých ustanovení práva Únie, a to osobitne v prípade, keď tieto ustanovenia sledujú rovnaký cieľ, ako je cieľ nenarušenej hospodárskej súťaže na spoločnom trhu (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky z 15. júna 1993, Matra/Komisia,C‑225/91, Zb., EU:C:1993:239, body 41 a 42, a z 31. januára 2001, RJB Mining/Komisia,T‑156/98, Zb., EU:T:2001:29, bod 112 a citovanú judikatúru).

64

V prejednávanej veci, ako to správne uvádza Komisia, argumentáciu na podporu predmetnej výhrady priamo vyvracia rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812).

65

V bodoch 45 až 48 daného rozsudku totiž Súdny dvor stanovil jasný rozdiel medzi právomocami Rady a Komisie v oblasti harmonizácie právnych predpisov v oblasti spotrebných daní a v oblasti štátnej pomoci. Okrem iného rozhodol, že postup upravený v článku 8 ods. 4 smernice 92/81 má odlišný účel a pôsobnosť než režim zavedený v článku 88 ES.

66

V bode 49 toho istého rozsudku z toho vyvodil, že vzhľadom na to rozhodnutie Rady, ktorým sa členskému štátu v súlade s článkom 8 ods. 4 smernice 92/81 povoľuje zaviesť oslobodenie od spotrebných daní, nemôže mať za následok to, že by sa Komisii bránilo vo výkone právomocí, ktoré jej zveruje Zmluva o ES, a v dôsledku toho ani začatiu postupu upravenému v článku 88 ES na účely posúdenia, či toto oslobodenie predstavuje štátnu pomoc, a ak je to potrebné, ani prijatiu takého rozhodnutia, akým je rozhodnutie oxid hlinitý I, na konci tohto postupu.

67

Súdny dvor ďalej v bode 50 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovanom v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812) spresnil, že okolnosť, že rozhodnutia Rady o povolení priznávali úplné oslobodenie od spotrebných daní stanovením presných geografických a časových podmienok a že tieto posledné uvedené podmienky členské štáty prísne dodržiavali, nemala vplyv na rozdelenie právomocí medzi Radu a Komisiu, a teda nemohla Komisiu pozbaviť výkonu jej právomocí.

68

V bode 51 tohto rozsudku poznamenal, že napokon práve v súlade s týmto rozdelením právomocí sa v odôvodnení 5 rozhodnutia 2001/224, ktoré bolo účinné v období, za ktoré sporné rozhodnutie nariaďuje vrátenie spornej pomoci, uvádza, že uvedené rozhodnutie je bez vplyvu na výsledok prípadných postupov, ktoré môžu prebehnúť na základe článkov 87 ES a 88 ES, a nezbavuje členské štáty ich „povinnos[ti]… oznámiť Komisii zamýšľané poskytnutie štátnej podpory [pomoci – neoficiálny preklad]“.

69

Napokon v bodoch 52 a 53 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), Súdny dvor opätovne uviedol, že okolnosť, že rozhodnutia Rady o povolení boli prijaté na návrh Komisie, pričom Komisia vôbec nevyužila právomoci, ktoré mala na základe článku 8 ods. 5 smernice 92/81 alebo článkov 230 ES a 241 ES, aby dosiahla zrušenie alebo zmenu týchto rozhodnutí, nemohla brániť tomu, aby oslobodenia od spotrebných daní boli kvalifikované ako štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ak boli splnené podmienky existencie štátnej pomoci.

70

V súlade s článkom 61 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie ak je vec vrátená späť Všeobecnému súdu, tento súd je v právnych otázkach viazaný rozhodnutím Súdneho dvora. Vzhľadom na bod 54 odôvodnenia rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812) je potrebné konštatovať, že dôvody uvedené v bodoch 65 až 69 vyššie sú nevyhnutnou podporou výroku uvedeného rozsudku, ktorým Súdny dvor zrušil rozsudok Írsko/Komisia, už citovaný v bode 23 vyššie (EU:T:2012:134), a vrátil veci oxid hlinitý I späť Všeobecnému súdu.

71

Z týchto dôvodov vyplýva, že postupom stanoveným v článku 88 ES na účely preskúmania, či sporné oslobodenie od dane predstavovalo štátnu pomoc, a prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I na koniec tohto postupu, Komisia len vykonávala právomoci, ktoré jej zverila Zmluva o ES v oblasti štátnej pomoci, a že tým nemohla narušiť právomoci, ktoré Zmluva o ES zverila Rade v oblasti harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa spotrebných daní alebo aktov, ktoré Rada prijala pri výkone uvedených právomocí.

72

Z toho vyplýva, že postupom stanoveným v článku 88 ES na účely preskúmania, či sporné oslobodenie od dane predstavovalo štátnu pomoc, a prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I na koniec tohto postupu, Komisia nemohla porušiť akty prijaté Radou, ktoré, ako článok 18 smernice 2003/96 v spojení s ustanoveniami jej prílohy II alebo článok 1 ods. 2 rozhodnutia 2001/224, výslovne povoľovali Talianskej republike pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006. Tieto povolenia mohli mať totiž účinky len v oblasti, na ktorú sa vzťahujú pravidlá v oblasti harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa spotrebných daní, bez vplyvu na účinky prípadného rozhodnutia, akým je rozhodnutie oxid hlinitý I, aké mohla Komisia prijať v rámci výkonu svojich právomocí v oblasti štátnej pomoci.

73

Navyše z bodov 52 a 53 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), v ktorých Súdny dvor pripomenul, že pojem štátna pomoc zodpovedá objektívnej situácii a nemôže závisieť od správania alebo vyhlásení inštitúcií, vyplýva, že skutočnosť, že Komisia sa pri prijímaní rozhodnutí Rady o povolení domnievala, že oslobodenia od spotrebnej dane neviedli k skresleniu hospodárskej súťaže a neboli prekážkou riadneho fungovania spoločného trhu, nemôže brániť tomu, aby boli uvedené oslobodenia kvalifikované ako štátna pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ak boli podmienky existencie štátnej pomoci splnené.

74

Z riešenia zastávaného Súdnym dvorom a fortiori vyplýva, že Komisia nebola na účely kvalifikácie oslobodení od spotrebnej dane ako štátnej pomoci viazaná posúdeniami Rady v rámci jej rozhodnutí v oblasti harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa spotrebných daní, podľa ktorých uvedené oslobodenia neviedli k skresleniu hospodárskej súťaže a neboli prekážkou pre riadne fungovanie spoločného trhu.

75

Eurallumina teda nemôže v prejednávanej veci tvrdiť, že napadnuté rozhodnutie má právne účinky, ktoré by boli v rozpore s právnymi účinkami rozhodnutia 2001/224 a článku 18 smernice 2003/96.

76

Pokiaľ ide o právnu argumentáciu uvádzanú na podporu predmetnej výhrady, ktorá je založená na legitímnej dôvere spoločnosti Eurallumina, že sporné oslobodenie od dane je zákonné, v skutočnosti nadväzuje na prvý a štvrtý žalobný dôvod, ktoré boli predložené na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II, v rozsahu, v akom sú založené na porušení zásady dodržiavania legitímnej dôvery, a musí byť teda preskúmaná v rámci uvedených žalobných dôvodov.

77

Preto s výnimkou preskúmania uvedenej argumentácie je potrebné odmietnuť ako nedôvodnú výhradu založenú na porušení zásad právnej istoty, prezumpcie zákonnosti a potrebného účinku aktov inštitúcií.

78

V rámci tejto výhrady Eurallumina tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu lex specialis derogat legi generali, keď neuprednostnila článok 93 ES a jeho vykonávacie opatrenia, vrátane článku 8 ods. 4 a 5 smernice 92/81 a článku 18 ods. 1 smernice 2003/96, pred článkami 87 ES a 88 ES. V tejto súvislosti po prvé Eurallumina vychádza zo znenia článku 87 ES, podľa ktorého sa tento článok uplatňuje, „ak nie je touto [Z]mluvou [o ES] ustanovené inak“, takže sa predovšetkým nemôže uplatňovať, keď existujú osobitné opatrenia v oblasti daňovej harmonizácie prijaté na základe článku 93 ES. Po druhé odkazuje na smernice 92/81 a 2003/96, založené na článku 93 ES, ktoré poskytujú špecifický rámec, podľa ktorého Rada a Komisia konajú spoločne s cieľom povoliť a kontrolovať odchýlky od harmonizácie štruktúr spotrebných daní z minerálnych olejov. Po tretie uvádza návrh Komisie Rade predĺžiť sporné oslobodenie od dane, ktorý spočíva na posúdení, podľa ktorého je sporné oslobodenie od dane zlučiteľné so Zmluvou o ES, konkrétne s jej ustanoveniami, ktoré zaručujú spravodlivú hospodársku súťaž, ako aj neexistenciu skreslenia vo fungovaní spoločného trhu. Po štvrté sa opiera o odôvodnenie 5 rozhodnutia 2001/224, ktoré neoprávňuje Komisiu zbaviť toto rozhodnutie jeho účinkov, a ktoré nemôže mať prednosť pred ustanoveniami Zmluvy o ES alebo smernice 92/81.

79

Komisia navrhuje, aby bola táto výhrada odmietnutá ako nedôvodná.

80

Táto výhrada teda otvára otázku, či tak ako to tvrdí Eurallumina, článok 93 ES a jeho vykonávacie opatrenia, vrátane článku 8 ods. 4 a 5 smernice 92/81 a článku 18 ods. 1 smernice 2003/96, možno kvalifikovať ako lex specialis vo vzťahu k článkom 87 ES a 88 ES, a teda či majú pred nimi prednosť.

81

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v súlade so zásadou lex specialis derogat legi generali majú špeciálne ustanovenia prednosť pred všeobecnými pravidlami v situáciách, ktoré majú špeciálne upravovať (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. apríla 2014, Barclays Bank,C‑280/13, Zb., EU:C:2014:279, bod 44, a z 5. novembra 2014, Mayaleh/Rada,T‑307/12 a T‑408/13, Zb., EU:T:2014:926, bod 198 a citovanú judikatúru).

82

V prejednávanej veci, ako to správne uvádza Komisia, argumentáciu na podporu predmetnej výhrady priamo vyvracia rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812).

83

Ako bolo totiž pripomenuté v bode 65 vyššie, Súdny dvor v bodoch 45 až 48 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), stanovil jasný rozdiel medzi právomocami Rady a Komisie v oblasti harmonizácie právnych predpisov v oblasti spotrebných daní a v oblasti štátnej pomoci. Okrem iného rozhodol, že postup upravený v článku 8 ods. 4 smernice 92/81 má odlišný účel a pôsobnosť než režim zavedený v článku 88 ES.

84

Z toho vyplýva, že pravidlá v oblasti harmonizácie daňových právnych predpisov, najmä článok 93 ES a jeho vykonávacie opatrenia, a pravidlá v oblasti štátnej pomoci, vrátane článkov 87 ES a 88 ES, sú dva samostatné súbory pravidiel, a že prvé nemožno považovať za lex specialis vo vzťahu k druhým.

85

Preto je potrebné odmietnuť túto výhradu založenú na porušení zásady lex specialis derogat legi generali ako nedôvodnú.

86

S výhradou bodov 76 a 77 vyššie sa druhý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II v celom rozsahu zamieta.

87

Talianska republika tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí Komisia porušila jednu z podmienok stanovených v článku 87 ods. 1 ES na kvalifikáciu ako štátna pomoc, keď nesprávne konštatovala, že sporné oslobodenie od dane bolo selektívne. V tejto súvislosti na jednej strane vychádza z bodu 14 tabuľky A, ktorá je prílohou legislatívneho dekrétu z roku 1995, z ktorého vyplýva, že sporné oslobodenie od dane je vo všeobecnosti určené každému hospodárskemu subjektu, ktorý používa minerálne oleje ako palivo na výrobu oxidu hlinitého, bez ohľadu na miesto, kde sa spotrebúvajú. Na druhej strane tvrdí, že pokiaľ v Taliansku mal zo sporného oslobodenia od dane prospech len sardínsky závod spoločnosti Eurallumina, táto okolnosť má len čisto faktickú povahu, ktorá súvisí so špecifikami výroby oxidu hlinitého. Navyše Talianska republika tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí bola selektivita sporného oslobodenia od dane odôvodnená rozporuplným spôsobom.

88

Komisia navrhuje, aby bol prvý žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

89

Pokiaľ ide o výhradu založenú na kontradiktórnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia týkajúcu sa podmienky selektivity uvedenej v článku 87 ods. 1 ES, je potrebné pripomenúť, že podľa článku 44 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 musí žaloba uvádzať zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená, a tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili žalovanému pripraviť si obhajobu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, a to prípadne aj bez ďalších podporných informácií. Žaloba musí preto zreteľne formulovať, v čom spočíva žalobný dôvod, na ktorom sa zakladá, takže len abstraktná formulácia nespĺňa požiadavky rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 (rozsudok z 27. septembra 2012, Nynäs Petroleum a Nynas Belgium/Komisia, T‑347/06, Zb., EU:T:2012:480, bod 107). Analogicky to platí aj pre výhradu uvádzanú na podporu žalobného dôvodu.

90

V prejednávanej veci, ako to správne tvrdí Komisia, je výhrada založená na kontradiktórnom odôvodnení, pokiaľ ide o podmienku selektivity uvedenú v článku 87 ods. 1 ES, neopodstatnená. V žalobe vo veci T‑60/06 RENV II sa totiž argumentácia Talianskej republiky uvádzaná na podporu prvého žalobného dôvodu týka len otázky, či Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila podmienku selektivity uvedenú v článku 87 ods. 1 ES. Naopak, vôbec neuvádza dôvody, prečo je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia týkajúce sa tejto podmienky kontradiktórne.

91

Preto vzhľadom na túto výhradu založenú na kontradiktórnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia žaloba vo veci T‑60/06 RENV II nezodpovedá požiadavkám presnosti stanoveným článkom 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku z 2. mája 1991. Táto výhrada teda musí byť odmietnutá ako neprípustná.

92

Pokiaľ ide o výhradu založenú na tom, že v napadnutom rozhodnutí bola porušená podmienka selektivity uvedená v článku 87 ods. 1 ES, v prvom rade je potrebné preskúmať tvrdenie Talianskej republiky, podľa ktorého z bodu 14 tabuľky A, ktorá je prílohou legislatívneho dekrétu z roku 1995, vyplýva, že sporné oslobodenie od dane je vo všeobecnosti určené každému hospodárskemu subjektu, ktorý používa minerálne oleje ako palivo na výrobu oxidu hlinitého, bez ohľadu na miesto, kde sa spotrebúvajú. Táto výhrada v podstate otvára otázku, či sa Komisia v napadnutom rozhodnutí dopustila nesprávneho posúdenia, keď posúdila podmienku selektivity vo vzťahu k oslobodeniu od spotrebnej dane, ako ho povolila Rada na základe článku 8 ods. 4 smernice 92/81, a nie vo vzťahu k oslobodeniu od spotrebnej dane, ako ho upravuje bod 14 tabuľky A, ktorá je prílohou legislatívneho dekrétu z roku 1995.

93

Regionálna selektivita sporného oslobodenia od dane vyplýva z toho, že toto oslobodenie sa uplatňuje len na Sardínii. Ako to správne poznamenala Talianska republika a ako to uznala Komisia v odôvodneniach 17 a 63 rozhodnutia oxid hlinitý I a Súdny dvor v bode 50 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), rozhodnutia Rady o povolení prijaté na základe článku 8 ods. 4 smernice 92/81 stanovili presné geografické podmienky a spornému oslobodeniu od dane priznali regionálnu selektivitu, keď Talianskej republike povolili uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní uvedeného oslobodenia len na Sardínii.

94

Skutočnosťou zostáva, že relevantným opatrením na účely preskúmania podľa pravidiel v oblasti štátnej pomoci je v prejednávanej veci sporné oslobodenie od dane, ako ho povolila Rada na základe článku 8 ods. 4 smernice 92/81, pretože Talianska republika uplatnila oslobodenie stanovené v bode 14 tabuľky A, ktorá je prílohou legislatívneho dekrétu z roku 1995, pri dodržaní presných geografických a časových podmienok, ktorými Rada podmienila svoje povolenie.

95

Komisia bola teda v napadnutom rozhodnutí oprávnená posúdiť podmienku selektivity vo vzťahu k spornému oslobodeniu od dane, ako ho skutočne uplatňovala Talianska republika. V dôsledku toho je potrebné odmietnuť ako nedôvodné toto tvrdenie Talianskej republiky založené na nesprávnom posúdení podmienky selektivity vo vzťahu k oslobodeniu od spotrebnej dane, ako ho upravuje bod 14 tabuľky A, ktorá je prílohou legislatívneho dekrétu z roku 1995.

96

Po druhé je potrebné preskúmať tvrdenie Talianskej republiky v podstate založené na nesprávnom posúdení, ktorého sa mala Komisia dopustiť v odôvodnení 63 napadnutého rozhodnutia, keď konštatovala, že oslobodenia od spotrebnej dane boli selektívne v rozsahu, v akom sa „vzťah[ovali] len na spoločnosti, ktoré vyrábajú oxid hlinitý“, v rozsahu, v akom „prakticky v každom členskom štáte [bola] len jedna spoločnosť, ktorá využíva príslušné oslobodenie“, a v rozsahu, v akom išlo o spoločnosť „Eurallumina na Sardínii“, zatiaľ čo skutočnosť, že len sardínsky závod spoločnosti Eurallumina využíval sporné oslobodenie od dane, bola čisto faktická okolnosť súvisiaca so špecifickosťou výroby oxidu hlinitého v Taliansku.

97

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 87 ods. 1 ES zakazuje štátnu pomoc, ktorá „zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“, čiže selektívnu pomoc (rozsudok z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia,C‑66/02, Zb., EU:C:2005:768, bod 94).

98

Pokiaľ ide o posúdenie podmienky selektivity, z ustálenej judikatúry vyplýva, že článok 87 ods. 1 ES ukladá, aby sa určilo, či je v rámci daného právneho režimu vnútroštátne opatrenie spôsobilé zvýhodniť „určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovarov“ oproti iným, ktorí by sa vzhľadom na cieľ sledovaný týmto režimom nachádzali v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii (pozri rozsudok z 15. novembra 2011, Komisia a Španielsko/Government of Gibraltar a Spojené kráľovstvo, C‑106/09 P a C‑107/09 P, Zb., EU:C:2011:732, bod 75 a citovanú judikatúru).

99

Určenie referenčného rámca je ešte dôležitejšie v prípade daňových opatrení, pretože existenciu určitého zvýhodnenia možno preukázať len vo vzťahu k takzvanému „obvyklému“ zdaneniu. Bežnou sadzbou dane je sadzba platná na geografickom území, ktoré predstavuje referenčný rámec (rozsudok zo 6. septembra 2006, Portugalsko/Komisia,C‑88/03, Zb., EU:C:2006:511, bod 56).

100

V prejednávanej veci odôvodnenia 63 a 64 rozhodnutia oxid hlinitý I znejú takto:

101

V rozpore s tým, čo tvrdí Talianska republika, z odôvodnení 63 a 64 rozhodnutia oxid hlinitý I vyplýva, že v tomto rozhodnutí Komisia nevychádzala vo svojej analýze selektivity sporného oslobodenia od dane z okolnosti, že toto oslobodenie bolo v praxi určené len jednému výrobcovi oxidu hlinitého usadenému na Sardínii, konkrétne spoločnosti Eurallumina, ale z dvoch okolností, a to, že v referenčnom rámci zodpovedajúcemu talianskemu daňovému režimu sa sporné oslobodenie od dane zdá byť regionálne selektívnym opatrením, keďže zvýhodňuje každého výrobcu oxidu hlinitého usadeného na Sardínii v porovnaní s potenciálnymi investormi, ktorí by chceli investovať do výroby oxidu hlinitého v iných regiónoch Talianska, a vecne selektívnym opatrením, keďže zvýhodňuje spoločnosti vyrábajúce oxid hlinitý a výrobu oxidu hlinitého oproti spoločnostiam vyrábajúcim iné tovary alebo poskytujúcim iné služby a oproti výrobe iných tovarov.

102

Z toho vyplýva, že toto tvrdenie Talianskej republiky, ktoré vychádza z nesprávneho výkladu rozhodnutia oxid hlinitý I, je vecne nepodložené, a teda musí byť odmietnuté.

103

Je teda potrebné v celom rozsahu zamietnuť prvý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II.

104

Talianska republika v podstate tvrdí, že Komisia porušila článok 1 písm. b) bod ii) a článok 4 nariadenia č. 659/1999, ako aj rozhodnutia Rady o povolení, keď v odôvodnení 67 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že sporná pomoc predstavuje novú pomoc, ktorá sa stala protiprávnou v zmysle článku 1 písm. f) nariadenia č. 659/1999, keďže jej nebola oznámená predtým, ako bola vykonaná. Podľa nej mala byť sporná pomoc kvalifikovaná ako existujúca pomoc v zmysle článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia č. 659/1999. V tejto súvislosti sa po prvé Talianska republika opiera o rozhodnutia Rady o povolení, v poslednom rade rozhodnutie 2001/224, ktoré jej povoľovali uplatňovať alebo pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane. Po druhé uvádza, že článok 93 ES, ktorý zakladá právomoc Rady v oblasti daňovej harmonizácie a predstavuje právny základ smernice 92/81 a rozhodnutí Rady o povolení, má povahu lex specialis vo vzťahu k lex generalis, ktorý predstavujú články 87 ES a 88 ES, ktoré zakladajú právomoc Komisie v oblasti štátnej pomoci. Po tretie odkazuje na povinnosť Rady, ktorú má podľa článku 8 ods. 4 smernice 92/81, a to overiť, či bolo sporné oslobodenie od dane odôvodnené dôvodmi osobitných politík, či nespôsobovalo skreslenie hospodárskej súťaže a nebránilo riadnemu fungovaniu spoločného trhu.

105

Komisia navrhuje, aby bol druhý žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

106

Tento žalobný dôvod v podstate otvára otázku, či sa Komisia v napadnutom rozhodnutí dopustila nesprávneho posúdenia, keď posúdila zákonnosť sporného oslobodenia od dane podľa pravidiel uplatniteľných na novú pomoc, hoci išlo o existujúcu pomoc v zmysle článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia č. 659/1999, pretože bola povolená rozhodnutiami Rady o povolení, v poslednom rade rozhodnutím 2001/224.

107

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia č. 659/1999 možno ako „existujúc[u] pomoc“ kvalifikovať „autorizovanú pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré boli schválené Komisiou alebo Radou“.

108

Zmluva o ES zavádza rôzne konania podľa toho, či ide o existujúcu alebo novú pomoc. Zatiaľ čo nová pomoc musí byť podľa článku 88 ods. 3 ES Komisii vopred oznámená a nemôže byť vykonaná, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou, existujúca pomoc môže byť v súlade s článkom 88 ods. 1 ES legálne poskytovaná dovtedy, kým Komisia nerozhodne o jej nezlučiteľnosti (pozri rozsudok z 24. marca 2011, Freistaat Sachsen a Land Sachsen‑Anhalt/Komisia, T‑443/08 a T‑455/08, Zb., EU:T:2011:117, bod 187 a citovanú judikatúru). Existujúca pomoc teda môže byť prípadne len predmetom rozhodnutia o nezlučiteľnosti s účinkami do budúcnosti (pozri rozsudok Freistaat Sachsen a Land Sachsen‑Anhalt/Komisia, už citovaný, EU:T:2011:117, bod 187 a citovanú judikatúru).

109

V prejednávanej veci, ako to správne uvádza Komisia, argumentáciu na podporu predmetného žalobného dôvodu priamo vyvracia rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812).

110

V bode 49 tohto rozsudku Súdny dvor totiž rozhodol, že rozhodnutie Rady, ktorým sa členskému štátu v súlade s článkom 8 ods. 4 smernice 92/81 povoľuje zaviesť oslobodenie od spotrebných daní, nemôže mať za následok to, že by sa Komisii bránilo vo výkone právomocí, ktoré jej zveruje Zmluva, a v dôsledku toho ani začatiu postupu upravenému v článku 88 ES na účely posúdenia, či toto oslobodenie predstavuje štátnu pomoc, a ak je to potrebné, ani prijatiu takého rozhodnutia, akým je napadnuté rozhodnutie, na konci tohto postupu. V bode 47 toho istého rozsudku Súdny dvor predtým konštatoval, že postup upravený v článku 8 ods. 4 smernice 92/81 má odlišný účel a pôsobnosť než režim zavedený v článku 88 ES, pokiaľ ide o úpravu novej a existujúcej štátnej pomoci. Z týchto dôvodov vyplýva, že rozhodnutia Rady o povolení prijaté na základe článku 8 ods. 4 smernice 92/81 nemožno žiadnym spôsobom analyzovať ako rozhodnutia o povolení schémy pomoci alebo individuálnej pomoci v zmysle článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia č. 659/1999.

111

Z toho vyplýva, že rozhodnutia Rady o povolení prijaté na základe článku 8 ods. 4 smernice 92/81 neumožňujú v prejednávanej veci kvalifikovať sporné oslobodenie od dane ako „existujúc[u] pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) bodu ii) nariadenia č. 659/1999.

112

Druhý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II sa preto musí zamietnuť ako nedôvodný.

113

Talianska republika v podstate tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila článok 18 smernice 2003/96 v spojení s ustanoveniami jej prílohy II, ako aj článok 1 ods. 2 rozhodnutia 2001/224, ktoré jej výslovne povoľovali pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006. Nadobudnutie účinnosti smernice 2003/96 1. januára 2004 podľa nej ukončilo jej povinnosť oznámiť spornú pomoc Komisii a Komisia podľa nej nemala právomoc prijať napadnuté rozhodnutie.

114

Komisia navrhuje, aby bol piaty žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

115

V prejednávanej veci, ako to správne uvádza Komisia, argumentáciu na podporu predmetného žalobného dôvodu priamo vyvracia rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812).

116

Z odôvodnenia rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), citovaného v bodoch 65 až 69 vyššie totiž vyplýva, že postupom stanoveným v článku 88 ES na účely preskúmania, či sporné oslobodenie predstavovalo štátnu pomoc, a prijatím napadnutého rozhodnutia na koniec tohto postupu, Komisia len vykonávala právomoci, ktoré jej zverila Zmluva o ES v oblasti štátnej pomoci, a že tým nemohla narušiť právomoci, ktoré uvedená Zmluva zverila Rade v oblasti harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa spotrebných daní alebo aktov, ktoré Rada prijala pri výkone uvedených právomocí.

117

Z toho vyplýva, že postupom stanoveným v článku 88 ES na účely preskúmania, či sporné oslobodenie od dane predstavovalo štátnu pomoc, a prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I na koniec tohto postupu, Komisia nemohla porušiť akty prijaté Radou, ktoré, ako článok 18 smernice 2003/96 v spojení s ustanoveniami jej prílohy II alebo článok 1 ods. 2 rozhodnutia 2001/224, výslovne povoľovali Talianskej republike pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006. Tieto rozhodnutia Rady o povolení mohli mať totiž účinky len v oblasti, na ktorú sa vzťahujú pravidlá v oblasti harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa spotrebných daní, bez vplyvu na účinky prípadného rozhodnutia, ako napadnuté rozhodnutie, aké mohla Komisia prijať v rámci výkonu svojich právomocí v oblasti štátnej pomoci.

118

Talianska republika preto nemôže tvrdiť, že napadnuté rozhodnutie porušuje článok 18 smernice 2003/96 v spojení s ustanoveniami jej prílohy II a článok 1 ods. 2 rozhodnutia 2001/224.

119

Je teda potrebné zamietnuť ako nedôvodný piaty žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II.

120

Talianska republika sa v podstate domnieva, že Komisia v rozhodnutí oxid hlinitý I porušila pravidlá upravujúce pomoc na ochranu životného prostredia, a konkrétne bod 82 druhého odseku písm. a) pravidiel Spoločenstva, keď odmietla konštatovať, že sporná pomoc úzko súvisela s realizáciou cieľov v oblasti ochrany životného prostredia spoločnosťou Eurallumina. V tejto súvislosti po prvé Talianska republika vychádza zo značného vplyvu činnosti výroby oxidu hlinitého na životné prostredie, súvisiacej s potrebou bezpečnej likvidácie odpadu vyplývajúceho z priemyselného cyklu, čo vysvetľuje, že územie, na ktorom bola Eurallumina usadená, bolo rozhodnutím talianskej Rady ministrov z 30. novembra 1990 označené za zónu s vysokým rizikom environmentálnej krízy. Po druhé uvádza ekologické záväzky, ktoré mala vykonať na vlastné náklady, ktoré Eurallumina prevzala v rámci uplatňovania plánu odstránenia znečistenia a obnovy životného prostredia schváleného dekrétom predsedu talianskej Rady ministrov z 23. apríla 1993, a najmä program obnovy prijatý dekrétom talianskeho ministerstva životného prostredia 15. júna 1995 a rámcovú zmluvu uzavretú s talianskymi orgánmi 12. apríla 1999. Po tretie vychádza z povinnosti znížiť emisné stropy oxidov síry a prachu, ktorú spoločnosti Eurallumina uložilo talianske ministerstvo životného prostredia dekrétom z roku 1998. Po štvrté odkazuje na záväzok prevzatý spoločnosťou Eurallumina dohovorom z 27. apríla 1999 uzatvoreným s regiónom Sardínia, a to realizovať špeciálne zariadenie na odsírenie spalín z kalcinačných pecí a kotlov, a v tejto súvislosti odkazuje na realizáciu významných investícií spoločnosťou Eurallumina do svojho sardínskeho závodu, ktoré prebiehali do roku 2005 a v nadväznosti na ktoré získala certifikát ISO 14001. Po piate sa opiera o list zo 6. februára 2002, ktorý adresovala Komisii v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania, pokiaľ ide o hlavné výdavky, na ktoré bola Eurallumina zaviazaná talianskou daňovou právnou úpravou a právnou úpravou v oblasti životného prostredia, a ekologické záväzky, ktoré Eurallumina prevzala.

121

Komisia navrhuje, aby bol tretí žalobný dôvod zamietnutý čiastočne ako neprípustný alebo v každom prípade ako nedôvodný, a vo zvyšku ako nedôvodný.

122

Tento žalobný dôvod v podstate otvára otázku, či sa Komisia v odôvodnení 75 rozhodnutia oxid hlinitý I dopustila nesprávneho posúdenia, keď odmietla konštatovať, že sporná pomoc bola poskytnutá ako protihodnota za realizáciu cieľov v oblasti ochrany životného prostredia spoločnosťou Eurallumina, a že v tomto prípade bola zlučiteľná so spoločným trhom vzhľadom na body 47 až 52 pravidiel Spoločenstva.

123

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že bod 82 pravidiel Spoločenstva uverejnených v úradnom vestníku 3. februára 2001, najmä stanovuje:

„…

V prípade neoznámenej pomoci Komisia uplatní:

…“

124

Navyše body 47 až 51 pravidiel Spoločenstva znejú takto:

…

125

V odôvodneniach 71 a 73 rozhodnutia oxid hlinitý I Komisia uviedla, že „pomoc poskytnutá po 3. februári 2001 sa [mala] hodnotiť podľa [pravidiel Spoločenstva], v súlade s bodom 82 [druhého odseku] písm. a) týchto [pravidiel]“, a presnejšie podľa bodov 47 až 52 týchto pravidiel, ktoré stanovujú pravidlá platné pre operatívnu pomoc vo forme daňovej úľavy alebo oslobodenia od dane.

126

V odôvodneniach 73 až 76 tohto rozhodnutia navyše uviedla toto:

127

Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v špecifickej oblasti štátnej pomoci je Komisia viazaná pravidlami, ktoré prijíma, pokiaľ sa neodchyľujú od noriem Zmluvy o ES (pozri rozsudok z 2. decembra 2010, Holland Malt/Komisia,C‑464/09 P, Zb., EU:C:2010:733, bod 47 a citovanú judikatúru).

128

V prejednávanej veci Talianska republika nespochybňuje odôvodnenie 67 rozhodnutia oxid hlinitý I, z ktorého vyplýva, že sporná pomoc nebola Komisii vôbec oznámená. Pokiaľ bola uvedená pomoc poskytnutá po 3. februári 2001, pravidlá Spoločenstva sa na ňu uplatňujú v súlade s ich bodom 82 (pozri bod 123 vyššie).

129

Na účely preukázania, že sporná pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom podľa pravidiel Spoločenstva, Talianska republika predložila v prílohe žaloby celý súbor aktov a dohovorov, z ktorých vyplývalo, že Eurallumina bola povinná dosiahnuť viacero cieľov v oblasti ochrany životného prostredia, alebo sa dobrovoľne zaviazala dosiahnuť takéto ciele v období, počas ktorého bola sporná pomoc poskytovaná.

130

Komisia sa však domnieva, že táto argumentácia musí byť zamietnutá ako neprípustná, keďže Talianska republika nepredložila tieto akty a dohovory v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania.

131

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že pokiaľ Talianska republika na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II odkazuje na informácie, ktoré neboli disponibilné v čase prijatia napadnutého rozhodnutia, alebo s ktorými nebola Komisia oboznámená v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania, tieto dôkazy nemôže Všeobecný súd zohľadniť na účely posúdenia zákonnosti tohto rozhodnutia.

132

V rámci žaloby o neplatnosť totiž zákonnosť predmetného aktu treba posudzovať na základe skutkových a právnych okolností, ktoré existovali v čase prijatia tohto aktu (rozsudok zo 14. januára 2004, Fleuren Compost/Komisia,T‑109/01, Zb., EU:T:2004:4, bod 50). V súlade s judikatúrou sa musí teda zákonnosť rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci posudzovať v závislosti od informácií, ktoré Komisia mala k dispozícii v okamihu, keď toto rozhodnutie prijala (pozri rozsudok Fleuren Compost/Komisia, už citovaný, EU:T:2004:4, bod 51 a citovanú judikatúru). Členský štát sa teda nemôže pred súdom Únie odvolávať na skutkové okolnosti, ktoré neboli predložené počas konania pred podaním žaloby stanoveného v článku 88 ES (pozri rozsudok Fleuren Compost/Komisia, už citovaný, EU:T:2004:4, bod 51 a citovanú judikatúru).

133

V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že Talianska republika vo svojich písomných pripomienkach v rámci konania vo veci formálneho zisťovania listom zo 6. februára 2002 vo všeobecnosti uviedla, že sporná pomoc čiastočne nahrádza prevádzkové náklady, na ktoré bola Eurallumina zaviazaná talianskou daňovou právnou úpravou a talianskou právnou úpravou v oblasti životného prostredia. Konkrétnejšie uviedla, že časť spornej pomoci bola určená na náhradu dodatočných nákladov v súvislosti s ochranou životného prostredia, a teda že patrí do pôsobnosti pravidiel Spoločenstva. V tejto súvislosti Talianska republika vysvetlila, že od roku 1974 regionálne orgány zakázali likvidáciu odpadu do Stredozemného mora, čo je prax, ktorá bola vo Francúzsku a Grécku ešte povolená. Tento zákaz spôsobil spoločnosti Eurallumina vysoké náklady vo výške 6 miliárd talianskych lír (ITL) (3 milióny eur). V dôsledku prísnych emisných limitov [25 % pod vnútroštátnym limitom pre oxidy síry (SOx)] musela spoločnosť investovať do novej technológie odsírovania s nákladmi 44 miliárd ITL (22 miliónov eur), čo znamenalo dodatočné prevádzkové náklady 6 miliárd ITL (3 milióny eur) ročne, vrátane amortizácie. Napriek týmto investíciám musela spoločnosť platiť 1,1 miliardy ITL (0,55 milióna eur) ročne na daň z emisií.

134

V odôvodnení 56 rozhodnutia oxid hlinitý I Komisia vzala na vedomie tieto informácie uvádzané Talianskou republikou, ale v odôvodnení 75 tohto rozhodnutia uviedla, že tieto informácie neumožňovali domnievať sa, že počas obdobia, na ktoré sa vzťahuje napadnuté rozhodnutie, bolo sporné oslobodenie od dane koncipované ako náhrada za zmluvy uzavreté medzi talianskymi orgánmi a spoločnosťou Eurallumina, ktorými sa Eurallumina zaviazala dosiahnuť ciele ochrany životného prostredia alebo ekvivalentné povinnosti, ktoré spoločnosti Eurallumina vyplývali z talianskej právnej úpravy. Komisia navyše tvrdila, že jej nebol predložený žiadny dôkaz toho, že by ekologické investície realizované spoločnosťou Eurallumina išli nad rámec toho, čo bolo nevyhnutné na dodržanie talianskych právnych predpisov alebo toho, čo bolo realizovateľné a hospodárne z obchodného hľadiska. Komisia preto dospela k záveru, že podmienky na uplatnenie bodu 51.1 písm. a) pravidiel Spoločenstva neboli v prejednávanej veci splnené.

135

Pokiaľ ide o dokumenty predložené Talianskou republikou v prílohe žaloby, zo spisu nevyplýva, že by boli v rámci konania vo veci formálneho zisťovania oznámené Komisii. Navyše Talianska republika vo svojich písomnostiach v odpovedi na tvrdenia Komisie neuvádza, že by došlo k takejto komunikácii. Napokon na pojednávaní Komisia v odpovedi na ústnu otázku Všeobecného súdu potvrdila, že predmetné dokumenty neboli v rámci konania vo veci formálneho zisťovania predložené. Za týchto okolností je potrebné sa domnievať, že dokumenty predložené v prílohe žaloby neboli predtým predložené. Z judikatúry citovanej v bode 132 vyššie teda vyplýva, že informácie obsiahnuté v týchto dokumentoch bolo možné zobrať do úvahy na účely posúdenia zákonnosti napadnutého rozhodnutia, len pokiaľ preberali informácie, ktoré už boli Komisii oznámené v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, najmä uvedeným listom zo 6. februára 2002.

136

Pokiaľ ide o samotné informácie, ktoré boli oznámené Komisii listom zo 6. februára 2002, Komisia bola oprávnená sa v napadnutom rozhodnutí domnievať, že tieto informácie jej neumožňovali dospieť k záveru, že podmienkou poskytnutia sporného oslobodenia od dane bolo, aby Eurallumina splnila povinnosti spočívajúce v dosiahnutí určitých cieľov ochrany životného prostredia. Navyše tieto informácie Komisii neumožňovali dospieť k záveru, že sporné oslobodenie od dane bolo koncipované ako náhrada za záväzky spoločnosti Eurallumina dosiahnuť ciele ochrany životného prostredia, ktoré išli nad rámec cieľov, ktoré už vyplývali z talianskej daňovej právnej úpravy alebo talianskej právnej úpravy v oblasti životného prostredia, najmä vnútroštátnych pravidiel stanovujúcich obmedzenie emisií s cieľom dodržať normy v oblasti kvality ovzdušia, alebo platenie daní z emisií, alebo uzavrieť dobrovoľné dohody s rovnakým účinkom v zmysle bodu 51.1 písm. a) pravidiel Spoločenstva. V liste zo 6. februára 2002 Talianska republika okrem iného uznala, že „pomoc poskytnutá spoločnosti Eurallumina, Komisiou definovaná ako prevádzková pomoc…, čiastočne nahrádza[la] prevádzkové náklady, na ktoré bol podnik zaviazaný talianskou daňovou právnou úpravou alebo talianskou právnou úpravou v oblasti životného prostredia“. Navyše z odôvodnenia 45 rozhodnutia oxid hlinitý I vyplýva, že v rámci konania vo veci formálneho zisťovania samotná Eurallumina uviedla, že „rozsiahle investície“ do jej sardínskeho závodu sa vykonali „na zabezpečenie súladu s prísnejšími predpismi a regionálnymi normami ochrany životného prostredia“. V každom prípade len samotné informácie oznámené Komisii listom zo 6. februára 2002 jej neumožňovali overiť, ako to tvrdí Talianska republika v rámci predmetnej žaloby, či bolo sporné oslobodenie od dane skutočne upravené v zmluvách alebo dohovoroch uzavretých s talianskymi orgánmi ako náhrada za investície, ktoré Eurallumina vykonala s cieľom splniť záväzky dosiahnuť ciele ochrany životného prostredia nad rámec cieľov, ktoré už vyplývajú z právnych predpisov, ktoré sa na ňu vzťahovali.

137

Aj keby sa prihliadlo na akty a dohovory predložené Talianskou republikou v prílohe žaloby, v prejednávanej veci neumožňovali konštatovať, že Eurallumina sa za náhradu poskytovanú v súvislosti so sporným oslobodením od dane zaviazala dosiahnuť ciele ochrany životného prostredia nad rámec cieľov, ktoré už vyplývali z talianskych právnych predpisov alebo uzavrieť dobrovoľné dohody s rovnakým účinkom. Je pravda, že najmä z článku 3 rámcovej zmluvy uzavretej 12. apríla 1999 medzi talianskymi orgánmi a spoločnosťou Eurallumina, ako aj z článkov 2 až 4 dohovoru z 27. apríla 1999 uzavretého medzi regiónom Sardínia a spoločnosťou Eurallumina vyplýva, že Eurallumina sa zaviazala vykonať určité investície s cieľom dosiahnuť ekologické ciele v rámci plánu obnovy životného prostredia svojho závodu v Portoscuse (Sardínia). V rozpore s tým, čo tvrdí Talianska republika, však tieto investície určené na dosiahnutie ekologických cieľov nemali byť vykonané len na náklady spoločnosti Eurallumina, pretože v článku 4 rámcovej zmluvy z 12. apríla 1999, ako aj v článkoch 4 až 6 dohovoru z 27. apríla 1999 bolo výslovne stanovené, že na účely toho, aby Eurallumina vykonala svoje záväzky, sa región Sardínia zaväzuje finančne prispieť k realizácii plánu obnovy životného prostredia závodu v Portoscuse najviac v rozsahu 30 % oprávnených výdavkov, a v každom prípade najviac v sume 17,5 miliárd ITL. Naopak, zo zmlúv nevyplýva, že by sporné oslobodenie od dane bolo koncipované aj ako finančný príspevok na investície environmentálneho druhu, aké vykonala Eurallumina. Vo zvyšku dokumenty predložené Talianskou republikou v prílohe žaloby preukazujú len prevádzkové náklady, na ktoré bola Eurallumina zaviazaná talianskou daňovou právnou úpravou a talianskou právnou úpravou v oblasti životného prostredia, ako sú náklady zodpovedajúce obmedzeniu emisií s cieľom dodržať normy v oblasti kvality ovzdušia, alebo aj plateniu daní z emisií.

138

Komisia bola preto oprávnená v odôvodnení 75 rozhodnutia oxid hlinitý I dospieť k záveru, že podmienky na uplatnenie bodu 51.1 písm. a) pravidiel Spoločenstva neboli v prejednávanej veci splnené.

139

Je teda potrebné zamietnuť ako nedôvodný tretí žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II.

140

Talianska republika tvrdí, že Komisia v odôvodneniach 78 až 80 rozhodnutia oxid hlinitý I porušila článok 87 ods. 3 ES a usmernenia, keď sa domnievala, že spornú pomoc nebolo možné považovať za zlučiteľnú so spoločným trhom v zmysle týchto ustanovení z dôvodu, že uľahčovala hospodársky rozvoj Sardínie. V tejto súvislosti po prvé odkazuje na hospodárske zaostávanie Sardínie, ktorá je jedným zo znevýhodnených regiónov, patriacim pod cieľ č. 1 štrukturálnych fondov, a ktorý je na poslednom mieste talianskych regiónov, pokiaľ ide o majetok a príjem jednotlivcov, a ktorý je tiež pod národným priemerom, pokiaľ ide o percento zamestnaných osôb a priemyselných podnikov vo vzťahu k miestnemu obyvateľstvu. Po druhé odkazuje na hospodárske zaostávanie územia Sulcis‑Iglesiente, na ktorom bol usídlený závod spoločnosti Eurallumina na Sardínii, na ktorom je nezamestnanosť približne 21 % aktívnej populácie a 50 % mladých. Po tretie odkazuje na garanciu približne 1800 zamestnaneckých miest, ktoré Eurallumina vytvorila priamo vo svojom sardínskom závode a nepriamo v sardínskych závodoch spoločnosti Alcoa Italia SpA, pre ktorú bola jediným dodávateľom oxidu hlinitého. Po štvrté vychádza z dokumentácie predloženej Komisii, pokiaľ ide o nevýhodné životné podmienky na Sardínii, a to tak z pohľadu hustoty obyvateľstva, ako aj z pohľadu životnej úrovne a vysokej miery nezamestnanosti. Po piate sa odvoláva na odôvodnenie 79 rozhodnutia oxid hlinitý I, v ktorom Komisia uznala, že na Sardíniu sa môže uplatňovať výnimka podľa článku 87 ods. 3 písm. a) ES. Po šieste sa opiera o tvrdenie, že v prejednávanej veci je uplatniteľný bod 4.15 usmernení, ktorý stanovuje, že prevádzkovú regionálnu pomoc možno poskytnúť regiónom oprávneným na výnimku podľa článku 87 ods. 3 písm. a) ES. Po siedme vychádza z tvrdenia, že v prejednávanej veci sa neuplatňuje bod 4.17 usmernení, ktorý stanovuje, že prevádzková pomoc musí byť časovo obmedzená a klesajúca, pretože Sardínia je región s nízkou hustotou obyvateľstva, na ktorý sa vzťahuje výnimka podľa článku 87 ods. 3 písm. a) ES.

141

Komisia navrhuje, aby bol štvrtý žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

142

Tento žalobný dôvod v podstate otvára otázku, či sa Komisia v odôvodnení 80 rozhodnutia oxid hlinitý I dopustila nesprávneho posúdenia, keď uviedla, že spornú pomoc nebolo možné považovať za zlučiteľnú so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 písm. a) ES a bodov 4.11 až 4.17 usmernení z dôvodu, že uľahčovala hospodársky rozvoj Sardínie.

143

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 87 ods. 3 písm. a) ES možno za zlučiteľnú so spoločným trhom považovať pomoc na podporu hospodárskeho rozvoja oblastí s mimoriadne nízkou životnou úrovňou alebo s mimoriadne vysokou nezamestnanosťou. Podľa judikatúry použitie pojmov „mimoriadne“ a „mimoriadne vysokou“ vo výnimke ustanovenej v článku 87 ods. 3 písm. a) ES ukazuje na to, že tento článok sa vzťahuje len na regióny, v ktorých je hospodárska situácia extrémne nepriaznivá v porovnaní s celým Spoločenstvom (rozsudok zo 14. októbra 1987, Nemecko/Komisia,248/84, Zb., EU:C:1987:437, bod 19).

144

Usmernenia vysvetľujú kritériá, ktoré Komisia sleduje pri preskúmavaní zlučiteľnosti regionálnej štátnej pomoci so spoločným trhom, najmä podľa článku 87 ods. 3 písm. a) ES.

145

Body usmernení týkajúce sa regionálnej pomoci, ktorá zodpovedá „prevádzkovej pomoci“, znejú takto:

146

V odôvodneniach 78 až 81 rozhodnutia oxid hlinitý I Komisia preskúmala zlučiteľnosť novej pomoci so spoločným trhom na základe článku 87 ods. 3 písm. a) ES a usmernení. Odôvodnenia 78 až 80 rozhodnutia oxid hlinitý I znejú takto:

147

Na úvod je potrebné pripomenúť, že aj keď usmernenia ako interné opatrenia prijaté administratívou nemožno považovať za právne predpisy, stanovujú pravidlo správania, ktoré treba v praxi dodržiavať a od ktorého sa administratíva nemôže v konkrétnom prípade odchýliť bez toho, aby to odôvodnila dôvodmi zlučiteľnými so zásadou rovnosti zaobchádzania (rozsudok z 9. júna 2011, Diputación Foral de Vizcaya a i./Komisia, C‑465/09 P až C‑470/09 P, EU:C:2011:372, bod 120). Takéto pravidlá môžu za určitých podmienok a v závislosti od ich obsahu vyvolávať právne účinky (rozsudok Diputación Foral de Vizcaya a i./Komisia, už citovaný, EU:C:2011:372, bod 120).

148

Pokiaľ ide o uplatnenie bodu 4.15 usmernení Komisiou v odôvodnení 80 rozhodnutia oxid hlinitý I, je potrebné pripomenúť, že zo znenia bodu 4.15 usmernení vyplýva, že regionálna prevádzková pomoc je v zásade zakázaná, a výnimočne môže byť poskytnutá regiónom oprávneným na výnimku podľa článku 87 ods. 3 písm. a) ES, pokiaľ je opodstatnená z hľadiska jej podielu na regionálnom rozvoji a svojou podstatou, a výškou je adekvátna problémom, ktoré sa snaží odstrániť, čo prináleží preukázať dotknutému členskému štátu.

149

Toto ustanovenie najmä vyžaduje, aby členský štát preukázal, že prevádzková pomoc sa snaží odstrániť konkrétny regionálny problém, ktorému čelí jej príjemca, a že úroveň uvedenej pomoci je adekvátna tomu, čo je nevyhnutné na odstránenie tohto problému.

150

Informácie, ktoré Talianska republika uviedla v rámci konania vo veci formálneho zisťovania, nepostačujú na preukázanie, že sporná pomoc sa snažila odstrániť konkrétny regionálny problém spoločnosti Eurallumina, a že úroveň tejto pomoci bola adekvátna tomuto problému.

151

V rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania uverejnenom v úradnom vestníku 2. februára 2002 Komisia uviedla, že talianske orgány predovšetkým „zdôraznili skutočnosť, že Sardínia je veľmi znevýhodnený región, že nemá prístup k zemnému plynu, a že dôsledky prípadného zastavenia výroby oxidu hlinitého by boli pre región veľmi vážne“.

152

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, ako to vyplýva z judikatúry, že okolnosť, že prevažujúca hospodárska situácia v regióne je dostatočne nepriaznivá na to, aby bol tento región oprávnený v zmysle článku 87 ods. 3 písm. a) ES, neznamená, že akýkoľvek projekt pomoci, ktorý možno realizovať v uvedenom regióne, sa ex offo bude považovať za nevyhnutný na účely rozvoja tohto regiónu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2013, HGA a i./Komisia, C‑630/11 P až C‑633/11 P, Zb., EU:C:2013:387, bod 112). Samotný odkaz na nepriaznivú hospodársku situáciu Sardínie, najmä pokiaľ ide o nezamestnanosť, nebol teda v prejednávanej veci dostatočný.

153

V tejto súvislosti jedinou okolnosťou, ktorá by mohla skutočne predstavovať konkrétny regionálny problém, je nedostupnosť zemného plynu na Sardínii, ktorú uviedla Talianska republika. Ako však správne uviedla Komisia v odôvodnení 80 rozhodnutia oxid hlinitý I, Talianska republika nevyčíslila, ani sa nepokúsila oceniť dôležitosť takéhoto znevýhodnenia spoločnosti Eurallumina v jej sardínskom závode. Navyše v tom istom odôvodnení správne uviedla, že Talianska republika vôbec nevyčíslila, a ani len sa nepokúsila oceniť dôležitosť takéhoto znevýhodnenia s cieľom preukázať, že sporná pomoc bola adekvátna tomuto znevýhodneniu.

154

Navyše z listu zo 6. februára 2002 vyplýva, že v rámci konania vo veci formálneho zisťovania Talianska republika opätovne tvrdila toto:

„Netreba zabúdať, že dotknutý podnik sa nachádza v regióne, ktorý je jedným z regiónov, ktoré môžu spadať pod výnimky stanovené v článku 87 ods. 3 [ES], keďže ho charakterizuje vysoká miera nezamestnanosti. Talianska republika sa v minulosti rozhodla podporiť jeho vytvorenie a jeho rozvoj práve preto, aby podporila alternatívne možnosti zamestnania k možnostiam, ktoré už neponúka baníctvo. Z tohto hľadiska Eurallumina predstavuje významnú príležitosť, ktorú možno len ťažko nahradiť. Podnik v súčasnosti zamestnáva 760 zamestnancov, medzi ktorými je približne 350 veľmi špecializovaných pracovníkov. Ukončenie výroby oxidu hlinitého by v súvislosti s ich opätovným zaradením na trh práce vytvorilo veľmi vážne a neriešiteľné problémy.“

155

Talianska republika tak neuviedla žiadny konkrétny regionálny problém, s ktorým sa potýka Eurallumina, ktorý mala sporná pomoc odstrániť, ako sa to vyžaduje v bode 4.15 usmernení. Ako už bolo uvedené v bode 152 vyššie, samotný odkaz na nezamestnanosť na Sardínii nebol v prejednávanej veci dostatočný.

156

Napokon Talianska republika v prílohe žaloby predložila dokumenty s cieľom preukázať nevýhodné životné podmienky na Sardínii, a to na základe komparatívnych údajov týkajúcich sa úrovní príjmu a miery nezamestnanosti. Komisia netvrdila, že tvrdenia založené na predmetných dokumentoch sú neprípustné z dôvodu, že uvedené dokumenty neboli oznámené v rámci konania vo veci formálneho zisťovania.

157

Aj keby sa pripustilo, že tieto dokumenty možno v prejednávanej veci zohľadniť na účely posúdenia zákonnosti napadnutého rozhodnutia, preukazujú len existenciu nepriaznivej hospodárskej situácie na Sardínii, pokiaľ ide o úroveň príjmu a nezamestnanosti, ktorá je už okrem toho uznaná v odôvodneniach 23 a 79 rozhodnutia oxid hlinitý I, v ktorých Komisia uznala, že Sardínia je región, na ktorý sa môže vzťahovať výnimka stanovená v článku 87 ods. 3 písm. a) ES. Ako však už bolo uvedené v bodoch 152 a 155 vyššie, samotný odkaz na nepriaznivú hospodársku situáciu na Sardínii nie je v prejednávanej veci dostatočný. Naopak, predmetné dokumenty nepreukazujú, ako to vyžaduje bod 4.15 usmernení, existenciu konkrétneho regionálneho problému spoločnosti Eurallumina, ktorý by sa sporná pomoc snažila odstrániť.

158

Komisia bola preto oprávnená v odôvodnení 80 rozhodnutia oxid hlinitý I rozhodnúť, že talianske orgány nepredložili dôkazy, ktoré by jej umožňovali dospieť k záveru, že sporná pomoc spĺňala podmienky stanovené v bode 4.15 usmernení.

159

Vzhľadom na kumulatívnu povahu podmienok stanovených v bodoch 4.15 a 4.17 usmernení, nedodržanie niektorých z týchto podmienok postačuje na konštatovanie, že Komisia bola oprávnená v rozhodnutí oxid hlinitý I rozhodnúť, že sporná pomoc nemohla byť povolená na základe článku 87 ods. 3 písm. a) ES, ako ho vykonávajú usmernenia.

160

Je teda potrebné zamietnuť ako nedôvodný štvrtý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II.

161

V rámci šiesteho žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II Talianska republika tvrdí, že Komisia porušila zásady dodržiavania legitímnej dôvery, právnej istoty a prezumpcie zákonnosti, keď v článku 5 napadnutého rozhodnutia nariadila vrátenie spornej pomoci. Tvrdí, že vzhľadom na rozhodnutia Rady o povolení mala spolu so spoločnosťou Eurallumina legitímnu dôveru, že sporné oslobodenie od dane je zákonné aj podľa pravidiel v oblasti štátnej pomoci, a tvrdí, že sa mohli tiež domnievať, že rozhodnutia Rady o povolení boli zákonné. V tejto súvislosti po prvé tvrdí, že rozhodnutia Rady o povolení jej povoľovali, aby od roku 1993 uplatňovala alebo pokračovala v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane. Po druhé uvádza odôvodnenia rozhodnutí 93/697, 96/273 a 97/425, podľa ktorých sporné oslobodenie od dane nespôsobuje skreslenie hospodárskej súťaže a nie je prekážkou riadneho fungovania spoločného trhu. Po tretie vychádza z rozhodnutí 1999/255 a 1999/880, ktoré odkazujú na pravidelné preskúmavanie Komisiou, s cieľom zaručiť zlučiteľnosť sporného oslobodenia od dane s fungovaním spoločného trhu a iných cieľov Zmluvy o ES. Po štvrté odkazuje na to, že v rozhodnutiach Rady o povolení, ktoré predchádzali rozhodnutiu 2001/224, nebol žiadny odkaz na prípadné postupy týkajúce sa skreslení fungovania jednotného trhu, ktoré bolo možné začať najmä podľa článkov 87 ES a 88 ES. Po piate sa opiera o článok 1 ods. 2 rozhodnutia 2001/224, ako aj o článok 18 smernice 2003/96 v spojení s ustanoveniami jej prílohy II, na základe ktorých Eurallumina nadobudla legitímnu dôveru, že sporné oslobodenie od dane je zákonné, vzhľadom na ktorú Eurallumina vykonala od 2. februára 2002 do konca roka 2005 investície, ktoré sa mali amortizovať k 31. decembru 2006. Po šieste odkazuje na jednoznačnosť účinných ustanovení, podľa ktorých sa spolu so spoločnosťou Eurallumina mohli spoľahnúť na zákonnosť sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006.

162

V rámci prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II Eurallumina tiež tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu dodržiavania legitímnej dôvery, keď nariadila vymáhanie spornej pomoci bez ohľadu na legitímnu dôveru, ktorú mala, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006, alebo prinajmenšom, pokiaľ ide o právnu nemožnosť vymáhať pomoc poskytnutú na základe uvedeného oslobodenia do 31. decembra 2006.

163

V tejto súvislosti po prvé Eurallumina uvádza jednak prezumpciu zákonnosti, ktorá sa spája s rozhodnutím 2001/224, ktoré povolilo Talianskej republike uplatňovať sporné oslobodenie od dane do 31. júla 2006, a jednak návrhy rozhodnutí Rady o povolení, predložené Komisiou, ktoré upravovali len obmedzenie alebo postupné zrušenie sporného oslobodenia od dane do budúcnosti.

164

Po druhé vychádza z obsahu rozhodnutí Rady o povolení a návrhov alebo správania Komisie, ktorá nikdy presne neuviedla, že by sporná pomoc mohla predstavovať štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 ES. V tejto súvislosti sa po prvé opiera o nejasnosť odôvodnenia 5 rozhodnutia 2001/224, v ktorom sa uvádza len to, že niektoré z mnohých oslobodení, ktoré boli povolené týmto rozhodnutím, by mohli byť nezlučiteľné so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 ES. Po druhé uvádza návrh rozhodnutia Rady z 15. novembra 2000, ktorým sa Talianskej republike povoľuje pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2002, ktorý nahradil žiadosť Komisie o notifikáciu zo 17. júla 2000. Po tretie odkazuje na skutočnosť, že neprebehli diskusie k problémom štátnej pomoci uvádzaným Komisiou v jej návrhoch rozhodnutí Rady o povolení, napríklad z 29. novembra 1999, a že tieto problémy sa nespomínali v rozhodnutiach Rady o povolení. Po štvrté sa opiera o obsah rozhodnutí Rady o povolení, z ktorých vyplýva, že Rada nikdy neuznala, že pomoc poskytnutá na základe sporného oslobodenia od dane predstavuje protiprávnu štátnu pomoc, a to napriek tomu, že podľa smernice 92/81, ktorá sleduje rovnaký cieľ ako pravidlá v oblasti štátnej pomoci, Rada bola povinná overiť, či Komisiou navrhované opatrenia podľa článku 8 ods. 4 tejto smernice nespôsobovali skreslenie hospodárskej súťaže. Po piate Eurallumina vychádza z rozhodnutia 2001/224, ktorým Rada povolila Talianskej republike pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006, ktorého obsah bol potvrdený článkom 18 ods. 1 smernice 2003/96. Po šieste uvádza tlačovú správu Komisie (IP/03/1456) z 27. októbra 2003, ktorou Komisia privítala prijatie smernice 2003/96, keď uviedla, že táto smernica zníži skreslenie hospodárskej súťaže medzi členskými štátmi. Po siedme odkazuje na oneskorenie sa Komisie s prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I, ku ktorému došlo až 7. decembra 2005, pričom vo februári 2002 bolo uverejnené rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania a boli predložené posledné pripomienky účastníkov konania, na základe čoho vznikla jej legitímna dôvera, že sporné oslobodenie od dane je zákonné.

165

Po tretie Eurallumina tvrdí, že je potrebné zohľadniť účinky rozhodnutia 2001/224, potvrdeného článkom 18 ods. 1 smernice 2003/96, v spojení s jeho prílohou II, ktorým sa Talianskej republike povoľuje pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006. Podľa nej aj keď Komisia môže spochybniť zákonnosť alebo dobu platnosti povolenia postupom stanoveným v článku 8 ods. 5 smernice 92/81 alebo podaním žaloby podľa článku 230 ES, nemôže ich spochybňovať nepriamo v rámci konania podľa článkov 87 ES a 88 ES. Navyše Eurallumina sa odvoláva na odôvodnenie 32 smernice 2003/96, v ktorom sa spomínajú len „[aké]koľvek budúc[e]“ konania podľa článkov 87 ES a 88 ES, z čoho možno vyvodiť, že konania týkajúce sa štátnej pomoci začaté pred prijatím tejto smernice nemohli mať vplyv na oslobodenia, ktoré povolila.

166

Po štvrté Eurallumina vychádza z toho, že článok 18 smernice 2003/96 preukazuje, že v čase, keď táto smernica bola navrhnutá a prijatá, Komisia a Rada sa nedomnievali, že sporné oslobodenie od dane bolo čiastočne nezlučiteľné so spoločným trhom v zmysle článku 87 ods. 3 ES. To podľa nej potvrdzuje tlačová správa Komisie, podľa ktorej prijatie tejto smernice umožní zlepšiť fungovanie spoločného trhu, a rozhodnutia Rady o povolení, ktoré do rozhodnutia 2001/224 výslovne uvádzajú, že sporné oslobodenie od dane je zlučiteľné so spravodlivou hospodárskou súťažou a nie je v rozpore s fungovaním spoločného trhu.

167

Po piate Eurallumina tvrdí, že zverejnenie rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania nemohlo narušiť jej legitímnu dôveru, že sporné oslobodenie od dane je zákonné. V tejto súvislosti sa po prvé opiera o cieľ zverejnenia rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, ktorým bola jednoduchá výzva tretím dotknutým osobám, aby predložili svoje poznámky, pričom neprejudikovalo smer budúceho rozhodnutia. Po druhé uvádza svoju legitímnu dôveru, že konanie vo veci formálneho zisťovania bude zamerané len do budúcnosti, teda že sa bude týkať len pomoci poskytnutej po uplynutí doby platnosti povolenia, teda po 31. decembri 2006. Po tretie odkazuje na potvrdenie povolenia pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006, vydané Talianskej republike po zverejnení rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania článkom 18 ods. 1 smernice 2003/96 v spojení s jej prílohou II. Po štvrté vychádza z informácií od Komisie, podľa ktorých ak sporné oslobodenie od dane spôsobí skreslenie hospodárskej súťaže, bude postupne ukončené bez toho, aby pomoc, ktorá bola na základe neho poskytnutá, bola vymáhaná.

168

Po šieste Eurallumina tvrdí, že je potrebné zohľadniť dlhodobé investície približne vo výške 81 miliónov eur, ktoré v dobrej viere vykonala do svojho sardínskeho závodu vzhľadom na svoju legitímnu dôveru, ktorú mala, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006, alebo prinajmenšom, pokiaľ ide o právnu nemožnosť vymáhať pomoc poskytnutú na základe uvedeného oslobodenia do 31. decembra 2006. Pre prípad, že Všeobecný súd by zastával názor, že táto legitímna dôvera sa skončila 2. februára 2002, Eurallumina tvrdí, že schválila kapitálové výdavky približne vo výške 11,6 miliónov eur počas obdobia od 12. marca 2001 do 2. februára 2002.

169

Komisia navrhuje, aby bol šiesty žalobný dôvod predložený v rámci veci T‑60/06 RENV II zamietnutý sčasti ako neprípustný a vo zvyšku ako nedôvodný. Tiež navrhuje, aby bol ako nedôvodný zamietnutý prvý žalobný dôvod predložený v rámci veci T‑62/06 RENV II.

170

Predmetné žalobné dôvody a výhrady otvárajú otázku, či Komisia tým, že v napadnutom rozhodnutí vyžaduje vymáhanie spornej pomoci, porušila nejaké všeobecné zásady práva Únie, ako zásadu dodržiavania legitímnej dôvery, zásadu právnej istoty a zásadu prezumpcie zákonnosti.

171

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 14 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 Komisia nebude vyžadovať vymáhanie štátnej pomoci, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva Únie.

172

Pokiaľ ide v prvom rade o výhradu založenú na porušení zásady prezumpcie zákonnosti uvedenú v rámci šiesteho žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II, v podstate vychádza zo skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie má právne účinky, ktoré sú v rozpore s právnymi účinkami rozhodnutí Rady o povolení, ktoré výslovne povolili Talianskej republike, aby pokračovala v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006.

173

Podľa judikatúry už citovanej v bode 62 vyššie akty inštitúcií v zásade požívajú prezumpciu zákonnosti a majú z tohto dôvodu právne účinky dovtedy, kým neboli derogované, zrušené v konaní o žalobe o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti.

174

V prejednávanej veci z dôvodov uvedených v bodoch 71 až 75 vyššie, ktoré vychádzajú z dôvodov uvedených v rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), citovaných v bodoch 65 až 69 vyššie, je však potrebné konštatovať, že Komisia nemohla prijatím napadnutého rozhodnutia porušiť akty prijaté Radou, ktoré výslovne povoľovali Talianskej republike pokračovať v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006, keďže uvedené povolenia nemohli mať účinky mimo oblasť, na ktorú sa vzťahujú pravidlá v oblasti harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa spotrebných daní, a neprejudikovali účinky prípadného rozhodnutia, akým je rozhodnutie oxid hlinitý I, ktoré mohla Komisia prijať v rámci výkonu svojich právomocí v oblasti štátnej pomoci.

175

Navyše ako už bolo uvedené v bodoch 73 a 74 vyššie, z bodov 52 a 53 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), vyplýva, že v oblasti štátnej pomoci môže Komisia vždy zmeniť svoje posúdenie, pokiaľ ide o otázku, či sú splnené podmienky existencie pomoci, za predpokladu, že z toho vyvodí všetky dôsledky, pokiaľ ide o povinnosť vymáhať nezlučiteľnú pomoc, vzhľadom na zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, takže Komisia nebola v napadnutom rozhodnutí viazaná posúdeniami Rady v jej rozhodnutiach v oblasti harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa spotrebných daní, podľa ktorých sporné oslobodenie od dane nespôsobovalo skreslenie hospodárskej súťaže a nebránilo riadnemu fungovaniu spoločného trhu.

176

V dôsledku toho musí byť výhrada založená na porušení zásady prezumpcie zákonnosti uvedená v rámci šiesteho žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II odmietnutá ako nedôvodná.

177

Pokiaľ ide po druhé o výhrady založené na porušení zásad dodržiavania legitímnej dôvery a právnej istoty uvedených v rámci šiesteho žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II a prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II, v podstate vychádzajú zo skutočnosti, že rozhodnutia Rady o povolení, ako aj článok 18 smernice 2003/96 v spojení s ustanoveniami jeho prílohy II, vzbudili legitímnu dôveru spoločnosti Eurallumina, že sporné oslobodenie od dane je zákonné, alebo v každom prípade vytvorili nejasnú situáciu, ktorú mala Komisia vyjasniť pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

178

V tejto súvislosti je najskôr potrebné pripomenúť, že zásada ochrany legitímnej dôvery ako základná zásada práva Únie (rozsudok zo 14. októbra 1999, Atlanta/Európske spoločenstvo,C‑104/97 P, Zb., EU:C:1999:498, bod 52), umožňuje každému hospodárskemu subjektu, v ktorom vzbudila inštitúcia odôvodnené očakávania, aby sa ich dovolával [rozsudky z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Food Products (Lopik)/EHS, 265/85, Zb., EU:C:1987:121, bod 44; z 24. marca 2011, ISD Polska a i./Komisia, C‑369/09 P, Zb., EU:C:2011:175, bod 123, a z 27. septembra 2012, Producteurs de légumes de France/Komisia,T‑328/09, EU:T:2012:498, bod 18]. Ak však opatrný a obozretný hospodársky subjekt môže predvídať prijatie aktu, ktorý by sa mohol dotknúť jeho záujmov, inštitúciami, nemôže sa po prijatí tohto opatrenia odvolávať na túto zásadu (pozri rozsudky z 1. februára 1978, Lührs,78/77, Zb., EU:C:1978:20, bod 6, a z 25. marca 2009, Alcoa Trasformazioni/Komisia,T‑332/06, EU:T:2009:79, bod 102). Právo odvolávať sa na legitímnu dôveru predpokladá splnenie troch kumulatívnych podmienok. Po prvé dotknutej osobe museli byť administratívou poskytnuté presné, nepodmienečné a zhodné záruky pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov. Po druhé tieto záruky musia byť takej povahy, že z nich u osoby, ktorej sú určené, vznikne legitímna dôvera. Po tretie poskytnuté záruky musia byť v súlade s uplatniteľnými predpismi (pozri rozsudok Producteurs de légumes de France/Komisia, už citovaný, EU:T:2012:498, bod 19 a citovanú judikatúru).

179

Pokiaľ ide konkrétnejšie o uplatniteľnosť zásady ochrany legitímnej dôvery v oblasti štátnej pomoci, je potrebné pripomenúť, že členský štát, ktorého orgány poskytli pomoc v rozpore s pravidlami stanovenými v článku 88 ES, sa môže odvolávať na legitímnu dôveru podniku, ktorý je príjemcom, aby na súde Únie napadol platnosť rozhodnutia Komisie, ktoré mu nariaďuje vymáhať pomoc, nie však na to, aby sa vyhol povinnosti prijať opatrenia potrebné na účely jeho vykonania (pozri rozsudok zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia,C‑169/95, Zb., EU:C:1997:10, body 48 a 49 a citovanú judikatúru). Z judikatúry navyše vyplýva, že vzhľadom na podstatnú úlohu, akú má oznamovacia povinnosť v súvislosti s umožnením účinného preskúmania štátnej pomoci Komisiou, ktorá má kogentnú povahu, príjemcovia pomoci môžu mať v zásade legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť uvedenej pomoci, len vtedy, keď bola poskytnutá v súlade s postupom stanoveným v článku 88 ES a starostlivý hospodársky subjekt musí byť za bežných okolností schopný sa ubezpečiť, že uvedený postup bol dodržaný. Konkrétne ak sa pomoc vykonala bez predchádzajúceho oznámenia Komisii, teda keď je protiprávna podľa článku 88 ods. 3 ES, príjemca pomoci nemôže mať v danom čase legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť jej poskytnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok Producteurs de légumes de France/Komisia, už citovaný v bode 178 vyššie, EU:T:2012:498, body 20 a 21 a citovanú judikatúru), iba ak by existovali výnimočné okolnosti (rozsudok z 20. septembra 1990, Komisia/Nemecko,C‑5/89, Zb., EU:C:1990:320, bod 16; pozri tiež rozsudky z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia,C‑298/00 P, Zb., EU:C:2004:240, bod 86 a citovanú judikatúru, a z 30. novembra 2009, Francúzsko/Komisia,T‑427/04 a T‑17/05, Zb., EU:T:2009:474, bod 263 a citovanú judikatúru).

180

Ďalej je potrebné pripomenúť, že dodržanie primeranej lehoty pri vedení správneho konania predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie (rozsudok z 27. novembra 2003, Regione Siciliana/Komisia,T‑190/00, Zb., EU:T:2003:316, bod 136). Navyše základná požiadavka právnej istoty, ktorá bráni tomu, aby Komisia mohla nekonečne odďaľovať výkon svojich právomocí, vedie súd k tomu, aby preskúmal, či priebeh správneho konania vykazuje existenciu obzvlášť oneskoreného konania zo strany tejto inštitúcie (rozsudky z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb., EU:C:2002:524, body 140 a 141, a Fleuren Compost/Komisia, už citovaný v bode 132 vyššie, EU:T:2004:4, body 145 až 147).

181

Oneskorenie sa Komisie s rozhodnutím, že určitá pomoc je protiprávna a členský štát ju musí zrušiť a vymáhať, môže za určitých okolností vyvolať v príjemcoch uvedenej pomoci legitímnu dôveru, ktorá môže brániť Komisii uložiť uvedenému členskému štátu povinnosť, aby nariadil vrátenie tejto pomoci (rozsudok z 24. novembra 1987, RSV/Komisia,223/85, Zb., EU:C:1987:502, bod 17). V prípade neoznámenej štátnej pomoci však môže byť takéto oneskorenie sa pripísané Komisii iba od okamihu, keď sa dozvedela o existencii pomoci nezlučiteľnej so spoločným trhom (rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 179 vyššie, EU:C:2004:240, bod 91).

182

Samotná skutočnosť, že nariadenie č. 659/1999 okrem premlčacej lehoty 10 rokov (od poskytnutia pomoci), po uplynutí ktorej už nemožno nariadiť vrátenie pomoci, nestanovuje žiadnu lehotu, a to ani orientačnú, na to, aby Komisia preskúmala protiprávnu pomoc, pričom podľa článku 13 ods. 2 uvedené nariadenie stanovuje, že Komisia nie je viazaná lehotou stanovenou v článku 7 ods. 6 tohto nariadenia, nebráni tomu, aby súd Únie overil, či táto inštitúcia dodržala primeranú lehotu alebo nekonala mimoriadne neskoro (pozri v tomto zmysle analogicky, pokiaľ ide o orientačnú lehotu, rozsudky z 15. júna 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia,T‑171/02, Zb., EU:T:2005:219, bod 57, a z 9. septembra 2009, Diputación Foral de Álava a i., T‑230/01 až T‑232/01 a T‑267/01 až T‑269/01, EU:T:2009:316, body 338 a 339, a Diputación Foral de Álava a i./Komisia, T‑30/01 až T‑32/01 a T‑86/02 až T‑88/02, Zb., EU:T:2009:314, body 259 a 260).

183

Napokon je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry zásada právnej istoty vyžaduje, že ak Komisia z dôvodu porušenia svojej povinnosti náležitej starostlivosti vytvorila nejasnú situáciu tým, že do uplatniteľnej právnej úpravy zaviedla prvky neistoty a nejasnosti v spojení s okolnosťou, že napriek svojej vedomosti o dotknutej pomoci dlhodobo nekonala, prináleží jej vyjasniť uvedenú situáciu skôr, než podnikne akékoľvek opatrenia s cieľom nariadiť vrátenie už poskytnutej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 1970, Komisia/Francúzsko,26/69, Zb., EU:C:1970:67, body 28 až 32).

184

Tvrdenia účastníkov konania, ktoré sú v podstate založené na existencii výnimočných okolností, ktoré legitímne založili dôveru spoločnosti Eurallumina, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane, a teda spornej pomoci, je potrebné posúdiť vzhľadom na pravidlá pripomenuté v bodoch 178 až 183 vyššie.

185

V prejednávanej veci je najskôr potrebné zdôrazniť, že Talianska republika (pozri bod 128 vyššie) ani Eurallumina nespochybňujú odôvodnenie 67 napadnutého rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že sporná pomoc nebola Komisii vôbec oznámená. Je teda potrebné sa domnievať, že táto pomoc bola poskytnutá bez toho, aby bola Komisii vopred oznámená, čo je v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES.

186

Ďalej v rozpore s tým, čo tvrdia žalobkyne, uverejnenie rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v úradnom vestníku bolo spôsobilé ukončiť legitímnu dôveru, ktorú mohla mať Eurallumina, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane, vzhľadom na nejasnú situáciu, ktorá bola skôr vytvorená znením rozhodnutí Rady o povolení prijatých na návrh Komisie, vrátane znenia rozhodnutia 2001/224 účinného počas doby, na ktorú sa vzťahuje napadnuté rozhodnutie.

187

V bodoch 52 a 53 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), ktoré Všeobecný súd zaväzujú podľa článku 61 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora, Súdny dvor rozhodol, že okolnosť, že rozhodnutia Rady o povolení boli prijaté na návrh Komisie, pričom Komisia vôbec nevyužila právomoci, ktoré mala na základe článku 8 ods. 5 smernice 92/81 alebo článkov 230 ES a 241 ES, aby dosiahla zrušenie alebo zmenu týchto rozhodnutí, sa mala zohľadniť, pokiaľ ide o povinnosť vymáhať nezlučiteľnú pomoc, vzhľadom na zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, ako to urobila Komisia v rozhodnutí oxid hlinitý I, keď nenariadila vrátenie pomoci poskytnutej do 2. februára 2002, teda dňa uverejnenia rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania stanoveného v článku 88 ods. 2 ES v úradnom vestníku. Tento dôvod bol rozhodujúci pre konštatovanie Súdneho dvora v bode 54 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), že odôvodnenia uvedené v bodoch 39 až 44 tohto rozsudku nemôžu byť právnym podkladom záveru Všeobecného súdu, podľa ktorého rozhodnutie oxid hlinitý I spochybňuje platnosť rozhodnutí Rady o povolení, a tým porušuje zásady právnej istoty a prezumpcie zákonnosti aktov inštitúcií a záver, ktorý vychádza z tých istých odôvodnení, podľa ktorého Komisia vo veci T‑62/06 RENV porušila zásadu riadnej správy vecí verejných.

188

Vzhľadom na požiadavky vyplývajúce zo zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty bránila nejasná situácia vytvorená znením rozhodnutí Rady o povolení prijatých na návrh Komisie len vymáhaniu pomoci poskytnutej na základe sporného oslobodenia od dane do dňa uverejnenia rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania stanoveného v článku 88 ods. 2 ES v úradnom vestníku. Od uvedeného uverejnenia však Eurallumina musela vedieť, že ak sporné oslobodenie od dane predstavovalo štátnu pomoc, malo byť povolené Komisiou v súlade s článkom 88 ES.

189

Z toho vyplýva, že uverejnenie rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania ukončilo legitímnu dôveru, ktorú mohla predtým Eurallumina mať, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane vzhľadom na rozhodnutia Rady o povolení, ktoré boli skôr prijaté na návrh Komisie.

190

Komisia teda správne v odôvodnení 98 rozhodnutia oxid hlinitý I zohľadnila, že okolnosti prejednávanej veci boli výnimočné, keď vytvorila a ponechala určitú dvojzmyselnosť tým, že predložila návrhy Rade, a že v rozsahu, v akom nemohla určiť, či a prípadne kedy boli jednotliví príjemcovia skutočne informovaní členskými štátmi o jej rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania, nebolo možné vylúčiť, aby sa príjemcovia mohli dovolávať zásady legitímnej dôvery do 2. februára 2002, keď boli jej rozhodnutia o začatí konania stanoveného v článku 88 ods. 2 ES vo vzťahu k oslobodeniam od spotrebnej dane uverejnené v úradnom vestníku, pričom platí, že najneskôr toto uverejnenie odstránilo akúkoľvek neistotu súvisiacu so znením rozhodnutí Rady o povolení, pokiaľ ide o skutočnosť, že predmetné opatrenia museli byť z jej strany povolené v súlade s článkom 88 ES, ak predstavovali štátnu pomoc.

191

Ostatné tvrdenia predložené žalobkyňami nespochybňujú dôvodnosť takéhoto riešenia.

192

Pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré žalobkyne založili na smernici 2003/96, je potrebné konštatovať, že skutočnosť, že článok 18 ods. 1 tejto smernice v spojení s jej článkom 28 ods. 2 povolil Talianskej republike, aby pokračovala v uplatňovaní sporného oslobodenia od dane od 1. januára 2003, je irelevantná na účely prípadnej legitímnej dôvery, ktorú mohla Eurallumina mať, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci. K dátumu, keď článok 18 ods. 1 smernice 2003/96 nadobudol účinnosť, teda 1. januára 2003, musela byť totiž Eurallumina informovaná o existencii prebiehajúceho konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa sporného oslobodenia od dane a o tom, že ak sporné oslobodenie od dane predstavuje štátnu pomoc, musela byť schválená Komisiou v súlade s článkom 88 ES. Túto situáciu nemohlo zmeniť prijatie a nadobudnutie účinnosti smernice 2003/96 27. a 31. októbra 2003, ktorej odôvodnenie 32 výslovne stanovuje, že táto smernica „sa nedotýka výsledku akéhokoľvek budúceho konania štátnej pomoci podľa článkov 87 [ES] a 88 [ES]“ (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Komisia/Írsko a i., už citovaný v bode 25 vyššie, EU:C:2013:812, bod 51). Článok 18 ods. 1 smernice 2003/96 teda nemohol po uverejnení rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania vzbudiť v spoločnosti Eurallumina legitímnu dôveru, pokiaľ ide o zákonnosť sporného oslobodenia od dane vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci.

193

Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré Eurallumina založila na tom, že Komisia prijala rozhodnutie oxid hlinitý I oneskorene, je potrebné poznamenať, že nejde o výnimočnú okolnosť, ktorá by mohla na strane spoločnosti Eurallumina založiť legitímnu dôveru, že sporné oslobodenie od dane je zákonné, a to vzhľadom na všetky dôvody uvedené v bodoch 194 až 217 nižšie.

194

V prvom rade je potrebné preskúmať, či lehota konania vo veci formálneho zisťovania v prejednávanej veci presiahla primerané hranice.

195

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 181 vyššie (EU:C:1987:502), na ktorý poukazuje Eurallumina, Súdny dvor zastával názor, že lehota 26 mesiacov, ktorú Komisia potrebovala na prijatie svojho rozhodnutia, presiahla primerané hranice.

196

Navyše je potrebné pripomenúť, že podľa článku 7 ods. 6 nariadenia č. 659/1999 je referenčná lehota na ukončenie konania vo veci formálneho zisťovania v rámci oznámenej štátnej pomoci 18 mesiacov. Táto lehota, aj keď sa neuplatňuje na protiprávnu pomoc v súlade s článkom 13 ods. 2 nariadenia č. 659/1999 (pozri bod 182 vyššie), poskytuje užitočný referenčný bod na posúdenie primeranosti doby trvania konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa neoznámeného opatrenia, ako v prejednávanej veci.

197

V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že Komisia 17. júla 2000 požiadala Francúzsku republiku, Írsko a Taliansku republiku, aby jej oznámili oslobodenia od spotrebných daní podľa ustanovení v oblasti štátnej pomoci. Odpovede, ktoré nemali povahu oznámenia, jej boli doručené v septembri, októbri a decembri 2000. Následne začala konanie vo veci formálneho zisťovania rozhodnutím z 30. októbra 2001, oznámeným dotknutým členským štátom 5. novembra 2001 a uverejneným v úradnom vestníku 2. februára 2002. Potom jej boli doručené poznámky spoločnosti Aughinish Alumina (listy z 26. februára a 1. marca 2002), spoločnosti Eurallumina (listy z 28. februára 2002), spoločnosti Alcan (list z 1. marca 2002) a Európskej hliníkovej asociácie (list z 26. februára 2002). Tieto pripomienky boli oznámené Írsku, Talianskej republike a Francúzskej republike 26. marca 2002. Írsko predložilo svoje poznámky k rozhodnutiu o začatí konania vo veci formálneho zisťovania 8. januára 2002. Komisia požiadala Írsko o dodatočné informácie 18. februára 2002, ktoré odpovedalo 26. apríla 2002 po tom, ako požiadalo o predĺženie lehoty stanovenej na odpoveď. Francúzska republika po tom, ako tiež požiadala o predĺženie lehoty na odpoveď 21. novembra 2001, predložila poznámky k rozhodnutiu o začatí konania 12. februára 2002. Talianska republika predložila svoje poznámky 6. februára 2002.

198

Rozhodnutie oxid hlinitý I bolo prijaté 7. decembra 2005.

199

Medzi prijatím rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania a prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I teda uplynulo niečo viac ako 49 mesiacov.

200

A priori sa takáto lehota, ktorá bola takmer dvojnásobkom lehoty zohľadnenej v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 181 vyššie (EU:C:1987:502), a niečo viac ako dvojnásobok lehoty stanovenej v článku 7 ods. 6 nariadenia č. 659/1999 na ukončenie konania vo veci formálneho zisťovania v rámci oznámenej štátnej pomoci, zdá byť neprimeraná. V súlade s judikatúrou je však potrebné preskúmať, či táto lehota nemohla byť odôvodnená vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci.

201

V tejto súvislosti však okolnosti uvádzané Komisiou nemôžu odôvodniť lehotu preskúmania v trvaní 49 mesiacov.

202

Je pravda, že táto lehota zohľadňuje jednak lehotu, ktorú majú členské štáty a príjemcovia na predloženie svojich pripomienok, a jednak skutočnosť, že francúzska, írska a talianska vláda požiadali Komisiu o predĺženie lehoty na predloženie svojich pripomienok a odpovedí v rámci konania vo veci formálneho zisťovania. Vzhľadom na úzke súvislosti, ktoré v prejednávanej veci existujú medzi oslobodeniami od spotrebnej dane, pokiaľ ide o podobné opatrenia, ktoré boli povolené v rámci paralelne vedených konaní tým istým rozhodnutím Rady, je potrebné zohľadniť všetky procesné akty, ku ktorým došlo v rámci predmetných spisov a osobitne skutočnosť, že 26. apríla 2002 Írsko odpovedalo na poslednú žiadosť Komisie o dodatočné informácie.

203

Po 26. apríli 2002 však uplynulo ešte niečo viac ako 43 mesiacov, než Komisia prijala rozhodnutie oxid hlinitý I. Takáto lehota preskúmavania predmetných spisov nie je vzhľadom na všetky pripomienky predložené dotknutými štátmi a dotknutými osobami za okolností prejednávanej veci opodstatnená.

204

Po prvé, pokiaľ ide o údajnú zložitosť spisov, táto sa nepreukázala, a aj keby existovala, nemohla by odôvodniť takú dlhú lehotu preskúmavania, o akú ide v prejednávanej veci. Spis totiž neobsahuje žiadny náznak právnych problémov osobitného významu, ktorým by Komisia čelila, pričom rozhodnutie oxid hlinitý I má okrem iného primeranú dĺžku (112 odôvodnení) a z jeho ustanovení nevyplývajú žiadne zrejmé ťažkosti. Ďalej Komisia vedela o oslobodeniach od spotrebnej dane ešte pred začatím konania vo veci formálneho zisťovania, keďže prvé žiadosti o oslobodenie od dane sa objavili v roku 1992 v prípade Írska, v roku 1993 v prípade Talianskej republiky a v roku 1997 v prípade Francúzskej republiky. Okrem toho to bola Komisia, ktorá predložila Rade následné návrhy rozhodnutí o povolení oslobodení od spotrebnej dane, a to po tom, ako jej boli doručené žiadosti v tomto zmysle zo strany Francúzskej republiky, Írska a Talianskej republiky. Napokon v rámci svojich správ týkajúcich sa štátnej pomoci Komisia informovala Svetovú obchodnú organizáciu (WTO) o existencii írskeho oslobodenia od dane.

205

Navyše samotná Komisia uviedla, že od roku 1999 považovala oslobodenia od spotrebnej dane za situácie, ktoré sú v rozpore s pravidlami v oblasti štátnej pomoci. Od tohto času sa teda mohla hlbšie zaoberať zákonnosťou uvedených oslobodení od dane vzhľadom na pravidlá v tejto oblasti.

206

Okrem toho skutočnosť, že Komisia už nepožiadala o žiadne dodatočné informácie Francúzsku republiku, Írsko, ani Taliansku republiku počas 43 mesiacov pred prijatím rozhodnutia oxid hlinitý I, preukazuje, že v danom čase už mala k dispozícii všetky dôkazy, ktoré boli potrebné na vydanie rozhodnutia týkajúceho sa oslobodení od spotrebnej dane.

207

Napokon, pokiaľ ide o údajné ťažkosti vyplývajúce z vývoja režimu zdaňovania minerálnych olejov Spoločenstva a najmä z prijatia smernice 2003/96, Komisia sa ich nemôže dovolávať. Rozhodnutie oxid hlinitý I sa totiž týka právnej situácie, ktorá nebola upravená novým režimom zdaňovania minerálnych olejov podľa smernice 2003/96, ktorá nadobudla účinnosť až od 1. januára 2004, ale režimom zdaňovania minerálnych olejov, ktorý sa uplatňoval skôr. Preto vývoj právnych predpisov Spoločenstva uvádzaný Komisiou nemal v prejednávanej veci žiadny vplyv. Toto je potvrdené skutočnosťou, že v rozhodnutí oxid hlinitý I Komisia začala nové konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúce sa oslobodení od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v regióne Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii v období od 1. januára 2004, ktorý je dátumom začatia uplatňovania nového režimu zdaňovania minerálnych olejov podľa smernice 2003/96. V každom prípade je potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie oxid hlinitý I bolo prijaté takmer dva roky po prijatí smernice 2003/96. Samotná nevyhnutnosť zohľadniť v rozhodnutí oxid hlinitý I nový režim zdaňovania minerálnych olejov podľa smernice 2003/96, uvádzaná Komisiou, nemohla postačovať na odôvodnenie tak dlhej lehoty, akou je lehota v prejednávanej veci.

208

Za týchto podmienok Komisia dobre poznala právny a skutkový kontext oslobodení od spotrebnej dane a nečelila žiadnym zjavným ťažkostiam týkajúcim sa ich preskúmania podľa pravidiel v oblasti štátnej pomoci.

209

Po druhé, pokiaľ ide o ťažkosti praktického a lingvistického charakteru uvádzané Komisiou, aj keby boli preukázané, nemôžu odôvodniť tak dlhú lehotu preskúmavania, o akú ide v prejednávanej veci. V každom prípade Komisia mala k dispozícii služby, ktoré jej umožňovali čeliť lingvistickým ťažkostiam, ktoré uvádza, ako aj paralelnému preskúmaniu oslobodení od spotrebnej dane v oveľa kratších lehotách, než o aké ide v prejednávanej veci, najmä vďaka dobrej koordinácii svojich služieb.

210

Lehota preskúmania spornej pomoci je teda v prejednávanej veci neprimeraná.

211

V druhom rade je potrebné preskúmať, či sa Eurallumina mohla na základe oneskorenia sa Komisie s vydaním napadnutého rozhodnutia rozumne domnievať, že Komisia už nemala pochybnosti a že voči spornému oslobodeniu od dane nebudú žiadne námietky, a či toto oneskorenie sa mohlo brániť Komisii žiadať vymáhanie pomoci poskytnutej od 3. februára 2002 do 31. decembra 2003 na jeho základe, ako bolo rozhodnuté v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 181 vyššie (EU:C:1987:502, bod 16).

212

V rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 181 vyššie (EU:C:1987:502), sa Súdny dvor skutočne domnieval, že lehota 26 mesiacov na prijatie rozhodnutia Komisiou mohla vyvolať v žalobcovi ako príjemcovi pomoci legitímnu dôveru, ktorá by mohla brániť inštitúcii uložiť dotknutým vnútroštátnym orgánom povinnosť, aby nariadili vrátenie dotknutej pomoci.

213

Hoci je potrebné dbať na rešpektovanie požiadaviek právnej istoty chrániacich súkromné záujmy, rovnako je potrebné tieto požiadavky vyvážiť požiadavkami na ochranu verejných záujmov, medzi ktoré patrí v oblasti štátnej pomoci záujem vyhnúť sa tomu, aby fungovanie trhu bolo narušené štátnou pomocou, ktorá škodí hospodárskej súťaži, čo si podľa ustálenej judikatúry vyžaduje, aby protiprávna pomoc bola vrátená s cieľom obnoviť predchádzajúci stav [pozri rozsudok z 5. augusta 2003, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, T‑116/01 a T‑118/01, Zb., EU:T:2003:217, body 207 a 208 a citovanú judikatúru].

214

Judikatúra teda vyložila rozsudok RSV/Komisia, už citovaný v bode 181 vyššie (EU:C:1987:502) v tom zmysle, že konkrétne okolnosti veci, v ktorej bola vydaná, hrali rozhodujúcu úlohu v rozhodovaní Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudky Taliansko/Komisia, už citovaný v bode 179 vyššie, EU:C:2004:240, bod 90; z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia,C‑372/97, Zb., EU:C:2004:234, bod 119; Diputación Foral de Álava a i./Komisia, už citovaný v bode 182 vyššie, EU:T:2009:314, bod 286, a Diputación Foral de Álava a i., už citovaný v bode 182 vyššie, EU:T:2009:316, bod 344). Konkrétne bola zohľadnená skutočnosť, že pomoc, o ktorú išlo v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 181 vyššie (EU:C:1987:502), bola poskytnutá predtým, ako Komisia začala s ňou súvisiace konanie vo veci formálneho zisťovania. Navyše bola formálne oznámená Komisii, aj keď po jej poskytnutí. Okrem toho sa vzťahovala na dodatočné náklady súvisiace s pomocou schválenou Komisiou a týkala sa sektoru, do ktorého bola od roku 1977 poskytovaná pomoc schválená Komisiou. Napokon preskúmanie zlučiteľnosti pomoci si nevyžadovalo dôkladné preskúmanie.

215

Všetky výnimočné okolnosti existujúce vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok RSV/Komisia, už citovaný v bode 181 vyššie (EU:C:1987:502), sa však v tejto veci nenachádzajú. Je pravda, že ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok RSV/Komisia, už citovaný v bode 181 vyššie (EU:C:1987:502), v čase, keď Komisia zostala zjavne nečinná, dobre vedela o spornom oslobodení od dane, a teda mohla zaujať stanovisko k jeho zákonnosti vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci, takže už nemusela v tejto súvislosti vykonať dôkladné preskúmanie. Ostatné podstatné okolnosti uvedené v rozsudku RSV/Komisia, už citovanom v bode 181 vyššie (EU:C:1987:502), však v prejednávanej veci chýbajú. Konkrétne v tejto veci bola sporná pomoc poskytnutá po tom, ako Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúce sa sporného oslobodenia od dane.

216

To podstatne odlišuje konkrétne okolnosti veci, v ktorej bol vydaný rozsudok RSV/Komisia, už citovaný v bode 181 vyššie (EU:C:1987:502), od okolností tejto veci. Eurallumina sa teda nemôže v prejednávanej veci užitočne odvolávať na rozsudok RSV/Komisia, už citovaný v bode 181 vyššie (EU:C:1987:502).

217

Okrem toho je potrebné zohľadniť, že v bode 52 rozsudku z 11. novembra 2004, Demesa a Territorio Histórico de Álava/Komisia (C‑183/02 P a C‑187/02 P, Zb., EU:C:2004:701), Súdny dvor uviedol, že pokiaľ ide o výnimočné okolnosti, na základe ktorých mohla oprávnene vzniknúť legitímna dôvera príjemcu protiprávnej pomoci, že táto pomoc je zákonná a že pokiaľ nebol Komisii oznámený režim pomoci, je irelevantné hovoriť o jej nečinnosti. V prejednávanej veci však zjavná nečinnosť Komisie počas 43 mesiacov po odpovedi Írska na poslednú žiadosť Komisie o poskytnutie dodatočných informácií (pozri bod 203 vyššie), aj keby odporovala zásade dodržania primeranej lehoty, nemá osobitný význam z hľadiska uplatňovania pravidiel v oblasti štátnej pomoci na spornú pomoc, ktorá jej nebola riadne oznámená. Nepostačuje teda na konštatovanie existencie výnimočných okolností, ktoré mohli vo vzťahu k spoločnosti Eurallumina vzbudiť legitímnu dôveru, že sporná pomoc je zákonná vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci samotné porušenie zásady dodržania primeranej lehoty na prijatie rozhodnutia oxid hlinitý I nebránilo tomu, aby Komisia v tomto rozhodnutí nariadila vrátenie spornej pomoci.

218

Tvrdenie spoločnosti Eurallumina založené na nedodržaní primeranej lehoty musí byť teda odmietnuté.

219

Pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré žalobkyne založili na investíciách vykonaných spoločnosťou Eurallumina do jej sardínskeho závodu počas obdobia, v ktorom jej bola poskytovaná sporná pomoc, nie sú relevantné na účely posúdenia existencie legitímnej dôvery spoločnosti Eurallumina, pokiaľ ide o zákonnosť uvedenej pomoci vzhľadom na pravidlá v oblasti štátnej pomoci, pretože ako vyplýva z bodov 136 a 137 vyššie, nie je preukázané, že Eurallumina musela také investície vykonať v rámci plnenia záväzkov, na ktoré sa dobrovoľne zaviazala voči talianskym orgánom, alebo povinností, ktoré jej tieto orgány uložili ako protiváhu prospechu, ktorý mala zo spornej pomoci.

220

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že žalobkyne v prejednávanej veci nepreukázali existenciu výnimočných okolností, ktoré mohli spoločnosti Eurallumina umožniť rozumne sa domnievať, že pochybnosti Komisie už neexistujú a že voči spornému oslobodeniu od dane neexistujú výhrady, ktoré by bránili tomu, aby Komisia v rozhodnutí oxid hlinitý I nariadila vymáhanie spornej pomoci.

221

V dôsledku toho musia byť výhrady založené na porušení zásad dodržiavania legitímnej dôvery a právnej istoty uvedené v rámci šiesteho žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II a prvého žalobného dôvodu predloženého na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II v celom rozsahu odmietnuté ako nedôvodné.

222

Z toho vyplýva, že šiesty žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II a prvý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II sa musia v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodné.

223

Eurallumina tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu riadnej správy vecí verejných, keď Talianskej republike uložila povinnosť vymôcť spornú pomoc. V tejto súvislosti po prvé vychádza zo zásady riadnej správy vecí verejných, podľa ktorej bola oprávnená očakávať od Komisie, že Rade nenavrhne prijať rozhodnutia umožňujúce poskytnutie protiprávnej štátnej pomoci, a od Rady, že takéto rozhodnutia neprijme. Po druhé odkazuje na obsah rozhodnutia 2001/224, ktoré sa musí v prípade kvalifikácie sporného oslobodenia od dane ako štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES považovať za výslovné povolenie poskytnutia uvedenej pomoci alebo prinajmenšom za prekážku vymáhania tejto pomoci do 31. decembra 2006. Po tretie odkazuje na skutočnosť, že Komisia priamo nespochybnila zákonnosť rozhodnutí Rady o povolení výkonom svojich právomocí podľa článku 8 ods. 5 smernice 92/81 alebo podaním žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES.

224

Komisia navrhuje, aby bol tretí žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

225

Predmetný žalobný dôvod v podstate otvára otázku, či Komisia v napadnutom rozhodnutí starostlivo a nestranne preskúmala všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci, a predovšetkým, či zohľadnila existenciu údajných protichodných právnych účinkov napadnutého rozhodnutia a rozhodnutí Rady o povolení prijatých na návrh Komisie, ktoré neboli Komisiou následne nikdy spochybnené na základe právomocí, ktoré má podľa článku 8 ods. 5 smernice 92/81 alebo článkov 230 ES a 241 ES.

226

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v prípade, že inštitúcie disponujú voľnou úvahou, rešpektovanie záruk poskytnutých právnym poriadkom Únie v správnych konaniach má ešte zásadnejšiu dôležitosť (rozsudok z 21. novembra 1991, Technische Universität München,C‑269/90, Zb., EU:C:1991:438, bod 14). Medzi tieto záruky patrí najmä zásada riadnej správy vecí verejných, na ktorú sa viaže povinnosť príslušnej inštitúcie preskúmať so starostlivosťou a nestrannosťou všetky relevantné okolnosti daného prípadu (pozri rozsudky z 29. marca 2012, Komisia/Estónsko,C‑505/09 P, Zb., EU:C:2012:179, bod 95 a citovanú judikatúru, a z 23. septembra 2009, Estónsko/Komisia,T‑263/07, Zb., EU:T:2009:351, bod 99 a citovanú judikatúru).

227

V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že Eurallumina na podporu predmetného žalobného dôvodu predložila v podstate tvrdenia podobné tvrdeniam, ktoré uviedla v rámci svojho druhého žalobného dôvodu. Z tých istých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bodoch 65 až 75 vyššie, ktoré vychádzajú z bodov 45 až 48 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), však Eurallumina nemôže tvrdiť, že napadnuté rozhodnutie má právne účinky, ktoré sú v rozpore s právnymi účinkami rozhodnutia 2001/224 a článku 18 smernice 2003/96.

228

Je pravda, ako to vyplýva z bodu 53 rozsudku Komisia/Írsko a i., už citovaného v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), že okolnosť, že rozhodnutia Rady o povolení boli prijaté na návrh Komisie, mala byť zohľadnená, pokiaľ ide o povinnosť vrátiť nezlučiteľnú pomoc vzhľadom na zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty. Ako však bolo uvedené v tom istom bode, k tomuto aj došlo, keď Komisia v napadnutom rozhodnutí nenariadila vrátenie pomoci poskytnutej pred dátumom uverejnenia rozhodnutí o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES v úradnom vestníku.

229

Nebolo teda preukázané, že by Komisia v napadnutom rozhodnutí starostlivo a nestranne nepreskúmala všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci.

230

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody sa musí tretí žalobný dôvod predložený v rámci veci T‑62/06 RENV II zamietnuť ako nedôvodný.

231

Eurallumina tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 253 ES, ako aj zásadu dodržiavania legitímnej dôvery, keď v rozpore s požiadavkami judikatúry nezohľadnila úroveň, harmonogram a dĺžku amortizácie investícií vykonaných do jej sardínskeho závodu so zreteľom na jej legitímnu dôveru, že sporné oslobodenie od dane je zákonné do 31. decembra 2006. Okrem tvrdení, ktoré už boli predložené na podporu prvého žalobného dôvodu založeného na porušení zásady dodržiavania legitímnej dôvery (pozri body 162 až 168 vyššie), po prvé sa opiera o irelevantnosť okolnosti, že Komisia sa snažila od roku 1995 obmedziť úroveň sporného oslobodenia od dane na časť spotrebnej dane prevyšujúcu minimálnu sadzbu stanovenú smernicou 92/82, vo vzťahu k otázke, či bola Komisia v danom čase znepokojená poskytovaním protiprávnej štátnej pomoci na základe tohto oslobodenia. Po druhé uvádza, že Komisia uznala, že problémy štátnej pomoci ju znepokojovali až od novembra 1999, a nie od roku 1995. Po tretie odkazuje na obsah, po prvé žiadosti o notifikáciu sporného oslobodenia od dane z júla 2000, po druhé návrhu rozhodnutia z novembra 2000, a po tretie odôvodnenia 5 rozhodnutia 2001/224, ktoré neumožňovali automaticky dospieť k záveru, že Komisia išla začať konanie vo veci formálneho zisťovania v súvislosti so sporným oslobodením od dane, alebo že sporné oslobodenie od dane bolo protiprávnou pomocou, ktorú bolo možné vymáhať, a to najmä vzhľadom na obsah rozhodnutia 2001/224, ktoré bolo následne potvrdené článkom 18 ods. 1 smernice 2003/96.

232

Komisia navrhuje, aby bol tento žalobný dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

233

Tento žalobný dôvod v podstate otvára otázku, či Komisia v napadnutom rozhodnutí na jednej strane porušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 253 ES, a na druhej strane, či porušila zásadu dodržiavania legitímnej dôvery, keď nariadila vymáhanie spornej pomoci bez toho, aby zohľadnila dobu, ktorú Eurallumina potrebovala na zabezpečenie rentability investícií vykonaných do jej sardínskeho závodu so zreteľom na jej legitímnu dôveru, že sporné oslobodenie od dane je zákonné do 31. decembra 2006.

234

Porušenia, ktoré Eurallumina uvádza spoločne v rámci tohto žalobného dôvodu sa týkajú dvoch rozdielnych výhrad, ktoré možno uplatniť v rámci žaloby podľa článku 230 ES (rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb., EU:C:1998:154, bod 67). Prvá výhrada, ktorá sa vzťahuje na neexistenciu alebo nedostatok odôvodnenia, súvisí s porušením podstatných formálnych náležitostí v zmysle tohto ustanovenia, kým druhá výhrada, ktorá sa týka materiálnej zákonnosti napadnutého rozhodnutia, súvisí s porušením právneho pravidla týkajúceho sa uplatňovania zmluvy tiež v zmysle článku 230 ES (rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, EU:C:1998:154, bod 67).

235

Pokiaľ ide v prvom rade o výhradu založenú na porušení povinnosti odôvodnenia, je potrebné pripomenúť, že podľa článku 253 ES musia byť rozhodnutia prijaté Komisiou odôvodnené. Navyše podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí byť prispôsobené povahe predmetného aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá prijala akt, umožňujúce dotknutým subjektom spoznať dôvody prijatého opatrenia a súdu Únie vykonávať svoju právomoc preskúmania. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie presne uvádzalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa musí posudzovať s ohľadom nielen na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblasť (rozsudky Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v bode 234 vyššie, EU:C:1998:154, bod 63; z 12. decembra 2002, Belgicko/Komisia,C‑5/01, Zb., EU:C:2002:754, bod 68, a z 11. septembra 2003, Belgicko/Komisia,C‑197/99 P, Zb., EU:C:2003:444, bod 72).

236

V odôvodnení 75 rozhodnutia oxid hlinitý I Komisia najmä odmietla zohľadniť pripomienky spoločnosti Eurallumina pripomenuté v odôvodneniach 37 a 45 tohto istého rozhodnutia, podľa ktorých vykonala rozsiahle investície v oblasti ochrany životného prostredia do svojho sardínskeho závodu za získané sporné oslobodenie od dane, z dôvodu, že neexistoval žiadny dôkaz, že by uzavrela dohody s talianskymi orgánmi, ktorými sa zaviazala dosiahnuť ciele ochrany životného prostredia počas obdobia uplatňovania sporného oslobodenia od dane, a že na uvedené oslobodenie sa takisto nevzťahovali podmienky, ktoré by zabezpečili rovnaký účinok ako takéto dohody a záväzky. Toto odôvodnenie umožňuje pochopiť, že aj keď Komisia v napadnutom rozhodnutí nezohľadnila dobu amortizácie investícií vykonaných spoločnosťou Eurallumina do jej sardínskeho závodu, je to najmä z dôvodu, že sa domnievala, že nebolo preukázané, že prospech spoločnosti Eurallumina zo sporného oslobodenia od dane bol protihodnotou za vykonanie uvedených investícií. To vysvetľuje, že Komisia v odôvodnení 98 rozhodnutia oxid hlinitý I nezohľadnila legitímnu dôveru, ktorú v prejednávanej veci uvádza Eurallumina, pokiaľ ide o skutočnosť, že investície vykonané do jej sardínskeho závodu mohli byť pokryté najmä príjmom, ktorý by mala zo sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006.

237

Aj keď je odôvodnenie rozhodnutia oxid hlinitý I stručné, predsa je v prejednávanej veci dostatočné na pochopenie úvah Komisie v tejto súvislosti, a na to, aby dotknutým subjektom umožňovalo spoznať dôvody prijatého opatrenia a súdu Únie vykonávať svoju právomoc preskúmania.

238

V dôsledku toho odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neporušuje povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 253 ES, ako ho vykladá judikatúra citovaná v bode 235 vyššie. Výhrada založená na porušení povinnosti odôvodnenia musí byť teda odmietnutá ako nedôvodná.

239

Pokiaľ ide, po druhé, o výhradu založenú na porušení zásady dodržiavania legitímnej dôvery, je potrebné poznamenať, že Eurallumina ňou v podstate vytýka Komisii, že v napadnutom rozhodnutí nezohľadnila jej legitímnu dôveru, že investície vykonané do jej sardínskeho závodu mohli byť pokryté najmä príjmom, ktorý by mala zo sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006.

240

Ako už bolo poznamenané v bodoch 136, 137 a 219 vyššie, skutočnosti v spise neumožňujú v prejednávanej veci konštatovať, že protihodnotou k investíciám spoločnosti Eurallumina do jej sardínskeho závodu by bol prospech zo sporného oslobodenia od dane. Nebolo teda preukázané, že Eurallumina tieto investície vykonala na základe svojej legitímnej dôvery, že uvedené investície by mohli byť pokryté najmä príjmom, ktorý by mala zo sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006.

241

V dôsledku toho bola Komisia v napadnutom rozhodnutí oprávnená nezohľadniť legitímnu dôveru, ktorú v prejednávanej veci uvádza Eurallumina, že investície vykonané do jej sardínskeho závodu na výrobu oxidu hlinitého usadeného v regióne Shannon mohli byť pokryté najmä príjmom, ktorý by mala zo sporného oslobodenia od dane do 31. decembra 2006. V dôsledku toho musí byť výhrada založená na porušení zásady dodržiavania legitímnej dôvery rovnako odmietnutá ako nedôvodná.

242

Z toho vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod predložený na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II sa musí v celom rozsahu zamietnuť.

243

Keďže všetky žalobné dôvody predložené na podporu týchto žalôb boli zamietnuté a všetky výhrady predložené na podporu týchto žalôb boli odmietnuté ako neprípustné alebo nedôvodné, musia byť v celom rozsahu zamietnuté aj uvedené žaloby.

244

V súlade s článkom 219 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v rozhodnutiach Všeobecného súdu vydaných po zrušení a vrátení veci Všeobecný súd rozhodne jednak o trovách konania na Všeobecnom súde a jednak o trovách odvolacieho konania na Súdnom dvore. Keďže v rozsudkoch Komisia/Írsko a i., už citovanom v bode 19 vyššie (EU:C:2009:742), a Komisia/Írsko a i., už citovanom v bode 25 vyššie (EU:C:2013:812), Súdny dvor vyhradil rozhodnutie o náhrade trov konania na neskôr, prináleží Všeobecnému súdu, aby v tomto rozsudku rozhodol aj o trovách týchto odvolacích konaní.

245

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 135 ods. 1 rokovacieho poriadku však platí, že ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, Všeobecný súd môže výnimočne rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania druhého účastníka. Navyše podľa článku 135 ods. 2 toho istého rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže účastníkovi konania uložiť povinnosť nahradiť časť alebo celé trovy konania, aj keď mal vo veci úspech, pokiaľ to odôvodňuje jeho správanie vrátane správania pred podaním žaloby. Všeobecný súd najmä môže uložiť povinnosť nahradiť trovy konania inštitúcii, ktorej rozhodnutie nebolo zrušené, z dôvodu jeho nedostatočnosti, ktorá mohla viesť žalobcu k tomu, aby podal žalobu (pozri analogicky rozsudok z 9. septembra 2010, Evropaïki Dynamiki/Komisia,T‑387/08, EU:T:2010:377, bod 177 a citovanú judikatúru).

246

Talianska republika nemala vo veci T‑60/06 RENV II úspech. Je teda potrebné uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania vo veciach T‑60/06, T‑60/06 RENV I a T‑60/06 RENV II a znášať svoje vlastné trovy konania, ako aj jednu pätinu trov konania vynaložených Komisiou vo veciach C‑89/08 P a C‑272/12 P, v súlade s návrhom Komisie.

247

Eurallumina nemala vo veci T‑62/06 RENV II úspech. V rámci preskúmavania žaloby v tejto veci bolo v bode 210 vyššie konštatované, že Komisia pri prijímaní napadnutého rozhodnutia porušila zásadu dodržania primeranej lehoty, čo mohlo viesť spoločnosť Eurallumina k podaniu žaloby s cieľom, aby sa konštatovalo uvedené porušenie. Za týchto okolností Všeobecný súd zastáva názor, že pokiaľ ide o veci T‑62/06, T‑62/06 RENV I a T‑62/06 RENV II, je správne a spravodlivé, aby Eurallumina bola povinná znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť tri štvrtiny trov konania vynaložených Komisiou, a aby Komisia bola povinná znášať jednu štvrtinu svojich vlastných trov konania. Pokiaľ ide o veci C‑89/08 P a C‑272/12 P, keďže v každej z nich vystupovali proti Komisii piati účastníci konania, podľa kľúča na rozdelenie uvedeného vo veciach T‑62/06, T‑62/06 RENV I a T‑62/06 RENV II, je potrebné, aby Eurallumina bola povinná znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť tri dvadsatiny, teda jednu pätinu z troch štvrtín, trov konania vynaložených Komisiou a aby Komisia bola povinná znášať jednu pätinu svojich vlastných trov konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

Okolnosti predchádzajúce sporu

Sporné oslobodenie od dane

Správne konanie

Rozhodnutie oxid hlinitý I

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O prípustnosti

O veci samej

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad právnej istoty, prezumpcie platnosti a potrebného účinku aktov inštitúcií, ako aj zásady lex specialis derogat legi generali, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II

– O porušení zásad právnej istoty, prezumpcie zákonnosti a potrebného účinku aktov inštitúcií

– O porušení zásady lex specialis derogat legi generali

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 87 ods. 1 ES a na kontradiktórnom odôvodnení, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 1 písm. b) bodu ii) a článku 4 nariadenia č. 659/1999, ako aj rozhodnutí Rady o povolení, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II

O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 18 smernice 2003/96 v spojení s jej prílohou II, ako aj rozhodnutia 2001/224, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení pravidiel upravujúcich pomoc na ochranu životného prostredia, a konkrétne bodu 82 druhého odseku písm. a) pravidiel Spoločenstva, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 87 ods. 3 ES a usmernení, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II

O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad dodržiavania legitímnej dôvery, právnej istoty a prezumpcie zákonnosti, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑60/06 RENV II, ako aj o prvom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady dodržiavania legitímnej dôvery, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 253 ES a zásady dodržiavania legitímnej dôvery, ktorý bol predložený na podporu žaloby vo veci T‑62/06 RENV II

O trovách