—

Laval un Partneri Ltd, v zastúpení: A. Elmér a M. Agell, advokater,

—

Svenska Byggnadsarbetareförbundet, Svenska Byggnadsarbetareförbundets avd. 1, Byggettan a Svenska Elektrikerförbundet, v zastúpení: D. Holke, štatutárny orgán, ako aj v zastúpení: P. Kindblom a U. Öberg, advokater,

—

švédska vláda, v zastúpení: A. Kruse, splnomocnený zástupca,

—

belgická vláda, v zastúpení: M. Wimmer a L. Van den Broeck, splnomocnení zástupcovia,

—

česká vláda, v zastúpení: T. Boček, splnomocnený zástupca,

—

dánska vláda, v zastúpení: J. Molde a J. Bering Liisberg, splnomocnení zástupcovia,

—

nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma a C. Schulze-Bahr, splnomocnení zástupcovia,

—

estónska vláda, v zastúpení: L. Uibo, splnomocnený zástupca,

—

španielska vláda, v zastúpení: N. Díaz Abad, splnomocnená zástupkyňa,

—

francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues a O. Christmann, splnomocnení zástupcovia,

—

Írsko, v zastúpení: D. O’Hagan a C. Loughlin, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. O’Moore, SC, a N. Travers, BL,

—

lotyšská vláda, v zastúpení: E. Balode-Buraka a K. Bārdiņa, splnomocnené zástupkyne,

—

litovská vláda, v zastúpení: D. Kriaučiūnas, splnomocnený zástupca,

—

rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer a G. Hesse, splnomocnení zástupcovia,

—

poľská vláda, v zastúpení: J. Pietras, a M. Korolec, ako aj v zastúpení: M. Szymańska, splnomocnení zástupcovia,

—

fínska vláda, v zastúpení: E. Bygglin a J. Himmanen, splnomocnené zástupkyne,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: E. O’Neill a D. Anderson, splnomocnení zástupcovia,

—

islandská vláda, v zastúpení: F. Birgisson, splnomocnený zástupca,

—

nórska vláda, v zastúpení: K. Waage, a E. Jarbo, ako aj F. Sejersted splnomocnení zástupcovia,

—

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. Enegren, E. Traversa a K. Simonsson, splnomocnení zástupcovia,

—

Dozorný úrad EZVO, v zastúpení: A. T. Andersen, N. Fenger a B. Alterskjær, splnomocnení zástupcovia,

1

Predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania je výklad článkov 12 ES a 49 ES, ako aj smernice 96/71/ES Európskeho Parlamentu a Rady zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb (Ú. v. ES L 18, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/002, s. 431).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Laval un Partneri Ltd (ďalej len „Laval“), spoločnosťou založenou podľa lotyšského práva, ktorá má sídlo v Rige (Lotyšsko), a Svenska Byggnadsarbetareförbundet (švédska odborová organizácia pracovníkov odvetvia stavebníctva a verejných prác, ďalej len „Byggnads“), Svenska Byggnadsarbetareförbundet avdelning 1, Byggettan (odborová sekcia č. 1 uvedenej odborovej organizácie, ďalej len „Byggettan“), ako aj Svenska Elektrikerförbundet (švédska odborová organizácia elektrotechnických pracovníkov ďalej len „Elektrikerna“), ktorého predmetom je konanie, ktoré táto spoločnosť začala s tým, že navrhuje po prvé určenie nezákonnosti kolektívnej akcie Byggnads a Byggettan, ktoré sa týkajú všetkých stavenísk, kde uvedená spoločnosť vykonáva činnosť, ako aj solidárnej akcie Elektrikerna, ktorá spočíva v znemožnení výkonu prebiehajúcich elektrikárskych prác, po druhé nariadenie ukončenia týchto činností a po tretie zaviazanie uvedených odborových organizácií na náhradu škody, ktorá jej vznikla.

3

Odôvodnenia č. 6, 13, 17 a 22 smernice 96/71 uvádzajú:

„keďže zavádzanie nadnárodných pracovnoprávnych vzťahov prináša problémy do rozhodného práva v oblasti pracovnoprávnych vzťahov; keďže je v záujme strán ustanoviť podmienky a náležitosti upravujúce [pracovné podmienky a podmienky zamestnania uplatniteľné na — neoficiálny preklad] takéto pracovnoprávne vzťahy;“

„keďže právne systémy členských štátov musia byť koordinované, aby sa vytvorilo jadro záväzných [kogentných — neoficiálny preklad] pravidiel o minimálnej požadovanej ochrane, ktoré majú dodržiavať zamestnávatelia vysielajúci pracovníkov na dočasnú prácu na území členského štátu, v ktorom poskytujú služby; keďže takúto koordináciu možno docieliť iba prostredníctvom práva spoločenstva;“

„keďže záväzné [kogentné — neoficiálny preklad] pravidlá o minimálnej ochrane platné v hostiteľskej krajine nesmú brániť uplatneniu podmienok zamestnania a pracovných podmienok, ktoré sú pre daných pracovníkov výhodnejšie;“

„keďže smernica platí bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia právnych noriem členských štátov týkajúce sa kolektívneho konania na ochranu obchodných a profesijných záujmov;“

4

Podľa článku 1 smernice 96/71:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na podniky zriadené v členskom štáte, ktoré v rámci poskytovania nadnárodných služieb vysielajú pracovníkov, v súlade s odsekom 3, na územie členského štátu.

…

3.   Táto smernica platí vtedy, ak podniky uvedené v odseku 1 prijmú niektoré z nasledujúcich nadnárodných opatrení:

alebo

…“

5

Článok 3 tejto smernice stanovuje:

„Vzťahy a podmienky zamestnania [Pracovné podmienky a podmienky zamestnania — neoficiálny preklad]

1.   Členské štáty zabezpečia, aby podniky podľa článku 1 ods. 1, bez ohľadu na rozhodné právo pre pracovnoprávne vzťahy, zaručili pracovníkom, vyslaným na územie členských štátov, nasledujúce pracovné podmienky [a podmienky zamestnania — neoficiálny preklad], platné v členskom štáte vykonávania práce a zakotvené:

Na účely tejto smernice je termín ‚minimálne mzdové tarify‘ v odseku 1 písm. c) definovaný podľa vnútroštátnych právnych predpisov a/alebo praxe členského štátu, na území ktorého je pracovník vyslaný.

…

7.   Odseky 1 až 6 nebudú brániť uplatneniu pracovných podmienok výhodnejších pre pracovníka.

Prídavky, ktoré sa špecificky vzťahujú na vysielanie, sa považujú za súčasť minimálnej mzdy jedine ak sa nevyplácajú ako náhrada skutočne vynaložených nákladov spojených s vyslaním, ako sú cestovné náklady, stravné a ubytovacie náklady.

8.   Kolektívne zmluvy alebo arbitrážne nálezy, ktoré sa vyhlásili za všeobecne uplatniteľné, znamenajú také kolektívne zmluvy alebo arbitrážne nálezy, ktoré musia dodržiavať všetky podniky v danej zemepisnej oblasti a v príslušnej profesii alebo priemysle.

Ak neexistuje systém na vyhlásenie kolektívnych zmlúv alebo arbitrážnych nálezov za všeobecne aplikovateľné v zmysle prvého písmena [odseku — neoficiálny preklad], členské štáty sa podľa vlastného rozhodnutia môžu opierať o:

za predpokladu, že ich uplatnenie na podniky, uvádzané v článku 1 ods. 1, zabezpečí rovnosť zaobchádzania v záležitostiach uvedených v prvom pododseku odseku 1 tohto článku medzi danými podnikmi a inými podnikmi, uvádzanými v tomto pododseku, ktoré sú v podobnej situácii.

Rovnosť zaobchádzania v zmysle tohto článku je považovaná za danú tam, kde vnútroštátne podniky v podobnej situácii:

…

10.   Táto smernica nevylučuje, aby členské štáty v súlade so zmluvou a na základe rovnosti zaobchádzania uplatňovali pre vnútroštátne podniky a na podniky ostatných štátov nasledujúce:

6

Podľa článku 4 smernice 96/71:

„Informačná spolupráca

1.   Na účely vykonávania tejto smernice členské štáty v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou ustanovia jeden alebo viac styčných úradov alebo jeden či niekoľko príslušných vnútroštátnych orgánov.

2.   Členské štáty ustanovia opatrenia na vzájomnú spoluprácu medzi verejnými úradmi zodpovednými podľa vnútroštátnych právnych predpisov za monitorovanie pracovných podmienok [a podmienok zamestnania — neoficiálny preklad], uvedených v článku 3. Táto spolupráca bude pozostávať predovšetkým z poskytovania odpovedí na zdôvodnené žiadosti týchto úradov o poskytnutia informácií o nadnárodnom prenajímaní pracovníkov vrátane preukázaných prípadov porušenia alebo o možných prípadoch nezákonnej nadnárodnej činnosti.

Komisia a verejné úrady podľa prvého pododseku [odseku 1 — neoficiálny preklad] budú úzko spolupracovať pri preskúmaní ťažkostí, ktoré by pri uplatňovaní článku 3 ods. 10 mohli vzniknúť.

Vzájomná správna pomoc sa bude poskytovať bezplatne.

3.   Každý členský štát vykoná vhodné opatrenia, aby všeobecne sprístupnil informácie o pracovných podmienkach [a podmienkach zamestnania — neoficiálny preklad] v zmysle článku 3.

4.   Každý členský štát oboznámi ostatné členské štáty a Komisiu so styčnými úradmi [a/ — neoficiálny preklad] alebo príslušnými orgánmi podľa odseku 1.“

7

Zo spisového materiálu vyplýva, že vo Švédskom kráľovstve neexistuje systém vyhlásenia všeobecnej uplatniteľnosti kolektívnych zmlúv, a preto, aby nevznikala diskriminácia, zákon neukladá povinnosť zahraničným podnikom uplatňovať švédske kolektívne zmluvy, keďže nie všetci švédski zamestnávatelia sú viazaní kolektívnou zmluvou.

8

Smernica 96/71 bola prebratá do švédskeho práva na základe zákona (1999:678) o vysielaní pracovníkov [Lag (1999:678) om utstationering av arbetstagare] z 9. decembra 1999 (ďalej len „zákon o vysielaní pracovníkov“). Z procesných dokumentov vyplýva, že pracovné podmienky a podmienky zamestnania uplatniteľné na vyslaných pracovníkov, ktoré sa týkajú oblastí uvedených v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. a), b) a v písm. d) až g) smernice 96/71 sú stanovené v zákonných ustanoveniach v zmysle článku 3 ods. 1 prvého pododseku prvej zarážky tejto smernice. Naopak švédsky zákon nestanovuje minimálnu mzdovú tarifu, oblasť uvedenú v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. c) uvedenej smernice.

9

Zo spisového materiálu vyplýva, že styčný úrad (Arbetsmiljöverket, ďalej len „styčný úrad“), ktorý bol zriadený v súlade s článkom 4 ods. 1 smernice 96/71, je najmä poverený poskytovaním informácií dotknutým osobám o existencii kolektívnych zmlúv, ktoré môžu byť uplatniteľné v prípade vyslania pracovníkov do Švédska a odkázaním každej dotknutej osoby na zmluvné strany kolektívnej zmluvy v prípade záujmu o podrobnejšie informácie.

10

Kapitola 2 švédskej ústavy (Regeringsformen) vymenúva základné práva a slobody občanov. Na základe jej § 17 združenia zamestnancov, zamestnávatelia a združenia zamestnávateľov majú právo uskutočniť kolektívne akcie, pokiaľ to nevylučujú zákonné ustanovenia alebo ustanovenia zakotvené v Zmluve.

11

Zákon (1976:580) o účasti zamestnancov na rozhodnutiach založených na rokovaniach [Lag (1976:580) om medbestämmande i arbetslivet] z 10. júna 1976 (ďalej len „MBL“) stanovuje pravidlá uplatniteľné na oblasť spolčovacieho práva a práva na rokovanie, na kolektívne zmluvy, na mediáciu kolektívnych pracovných sporov, ako aj na povinnosť sociálneho mieru a obsahuje ustanovenia obmedzujúce právo odborových organizácií uskutočniť kolektívne akcie.

12

Z § 41 MBL vyplýva, že povinný sociálny mier vládne medzi partnermi, ktorých zaväzuje kolektívna zmluva, a že sa najmä zakazuje uskutočniť kolektívne akcie s cieľom zmeniť zmluvu. Kolektívne akcie sú však povolené, keď partneri neuzavreli kolektívnu zmluvu.

13

§ 42 MBL stanovuje:

„Organizácie zamestnávateľov alebo zamestnancov nemajú právo organizovať ani vyvolať akýmkoľvek spôsobom nezákonnú kolektívnu akciu. Nemajú tiež právo zúčastňovať sa nezákonnej kolektívnej akcie formou podpory alebo inak. Samotná organizácia viazaná kolektívnou zmluvou sa bude snažiť tiež v prípade, že členovia tejto organizácie sa pripravujú viesť alebo vedú nezákonnú kolektívnu akciu, prijať opatrenia určené na zabránenie tejto akcii alebo konať tak, aby akcia bola ukončená.

Ak niekto začne nezákonnú kolektívnu akciu, účasť akejkoľvek inej osoby na tejto akcii sa zakazuje.

Ustanovenia oboch prvých viet prvého odseku sa uplatňujú výlučne na to, keď združenie začne akcie, ktoré majú dopad na pracovné podmienky, ktoré sú priamo v pôsobnosti tohto zákona.“

14

Podľa výkladu § 42 prvého odseku MBL, ktorý podala judikatúra, sa zakazuje uskutočniť kolektívnu akciu s cieľom zrušiť alebo zmeniť kolektívnu zmluvu uzavretú s tretími osobami. V rozsudku nazývanom „Britannia“ (1989, č. 120), Arbetsdomstolen rozhodol tak, že tento zákaz sa vzťahuje na kolektívne akcie, ktoré sa začali vo Švédsku s cieľom dosiahnuť zrušenie alebo zmenu kolektívnej zmluvy uzavretej medzi zahraničnými zmluvnými stranami na mieste výkonu práce nachádzajúcom sa v zahraničí, ak takáto kolektívna akcia je zakázaná cudzím právom uplatniteľným na zmluvné strany, ktoré podpísali túto kolektívnu zmluvu.

15

Prostredníctvom zákona nazývaného „lex Britannia“, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 1991, zákonodarca chcel znížiť rozsah pôsobnosti zásady vyvodenej rozsudkom Britannia. Lex Britannia obsahuje tri ustanovenia začlenené do MBL, a to § 25a, 31a a 42 tretí odsek.

16

Z vysvetlení vnútroštátneho súdu vyplýva, že od zavedenia tohto tretieho odseku do § 42 MBL, kolektívne akcie vedené voči zahraničnému zamestnávateľovi, ktorý dočasne vykonáva činnosť vo Švédsku, nie sú viac zakázané, pokiaľ celkové posúdenie situácie umožňuje vyvodiť záver, že vzťah s týmto členským štátom je príliš slabý nato, aby MBL mohol byť považovaný za priamo uplatniteľný na predmetné pracovné podmienky.

17

Byggnads je odborovou organizáciou, ktorá zoskupuje vo Švédsku pracovníkov odvetvia stavebníctva. Z ňou predložených pripomienok vyplýva, že v roku 2006 sa skladala z 31 miestnych sekcií, medzi ktorými bola aj Byggettan, ktorá mala 128000 členov, z ktorých 95000 bolo v aktívnom veku, a zoskupovala najmä pracovníkov odvetvia drevárskeho a betonárskeho, murárskeho, parketárov, pracovníkov odvetvia stavebníctva a cestárov, ako aj inštalatérov. Približne 87 % pracovníkov v odvetví stavebníctva bolo súčasťou uvedenej odborovej organizácie.

18

Kolektívna zmluva bola uzavretá medzi Byggnads ako ústrednou organizáciou zastupujúcou pracovníkov stavebníctva a ústrednou Sveriges Byggindustrier (organizácia zamestnávateľov odvetvia stavebníctva) (ďalej len „kolektívna zmluva v odvetví stavebníctva“).

19

Kolektívna zmluva v odvetví stavebníctva obsahuje osobitné pravidlá týkajúce sa pracovného času a ročnej dovolenky, oblasti v ktorých sa kolektívne zmluvy môžu odchýliť od zákonných ustanovení. Okrem toho uvedená zmluva obsahuje ustanovenia týkajúce sa dočasnej nezamestnanosti a prestoja, náhrady výdavkov súvisiacich so zmenou miesta výkonu práce a profesijných výdavkov, ochrany proti prepúšťaniu, dovolenky poskytnutej na zvýšenie kvalifikácie, ako aj odborné vzdelávanie.

20

Pristúpenie ku kolektívnej zmluve v odvetví stavebníctva má tiež za následok pre dotknuté podniky prevzatie viacerých záväzkov peňažnej povahy. Zmienené podniky sú takto povinné zaplatiť Byggettanu sumu vo výške 1,5 % zo sumy miezd z dôvodu kontroly, ktorú vykonáva táto odborová sekcia v oblasti odmien, a poisťovni FORA sumy, ktoré predstavujú na jednej strane 0,8 % zo sumy miezd ako poplatok nazývaný„dodatočné centimy“ alebo „osobitný doplatok v stavebníctve“ a na druhej strane 5,9 % z tejto sumy ako viacero druhov poistného.

21

Poplatok nazývaný „dodatočné centimy“ alebo „osobitný doplatok v stavebníctve“ je určený na financovanie zmlúv hromadného životného poistenia, predchádzania vzniku poistných udalostí a poistenia, ktoré sa vzťahuje na úrazy, ktoré nastali mimo pracovného času, a na financovanie výskumného fondu švédskych podnikov stavebníctva (Svenska Byggbranschens Utvecklingsfond), organizácie Galaxen, spravovanej zamestnávateľmi, ktorej cieľom je prispôsobenie pracovných miest osobám so zníženou pohyblivosťou a ich preškolenie, reklama rozvoja vzdelávania v profesiách stavebníctva, ako aj administratívne výdavky a výdavky súvisiace s riadením.

22

Rôzne poistné zmluvy, ktoré navrhla FORA, zaručujú pracovníkom doplnkové dôchodkové poistenie, ako aj platenie dávok v prípade choroby, dávok v nezamestnanosti, peňažnej náhrady v prípade pracovného úrazu a finančnú pomoc pozostalým v prípade smrti pracovníka.

23

V prípade pristúpenia ku kolektívnej zmluve v odvetví stavebníctva sú zamestnanci, vrátane tých, ktorí vysielajú pracovníkov do Švédska, v zásade viazaní všetkými ustanoveniami tejto kolektívnej zmluvy, niektoré ustanovenia sú však uplatniteľné jednotlivo podľa prípadu, v podstate v závislosti od povahy stavby a od spôsobu, akým sú práce realizované.

24

Z pripomienok švédskej vlády vyplýva, že vo Švédsku určenie odmien pracovníkov odmeňovaných mzdou je zverené sociálnym partnerom prostredníctvom kolektívneho vyjednávania. Vo všeobecnosti kolektívne zmluvy neobsahujú ustanovenia upravujúce minimálnu mzdu ako takú. Najnižšia mzda uvedená v početných kolektívnych zmluvách sa vzťahuje na pracovníkov odmeňovaných mzdou, bez kvalifikácie a profesijných skúseností, v dôsledku čoho sa vo všeobecnosti týka len veľmi malého počtu osôb. Pokiaľ ide o ostatných mzdou odmeňovaných pracovníkov, ich odmena je určovaná v rámci rokovaní vedených na mieste výkonu práce vzhľadom na kvalifikáciu mzdou odmeňovaného pracovníka a na úlohy, ktoré plní.

25

Podľa pripomienok predložených k tejto právnej veci troma odborovými organizáciami — žalovanými v konaní vo veci samej — v kolektívnej zmluve v odvetví stavebníctva zodpovedá úkolová mzda forme zvyčajného odmeňovania v odvetví stavebníctva. Dôsledkom režimu úkolových miezd je to, že dohody o mzdách sa uzatvárajú pre každý stavebný projekt. Zamestnávatelia a miestna sekcia odborovej organizácie sa však môžu dohodnúť na uplatnení hodinovej mzdy, pokiaľ ide o konkrétnu stavbu. Nijaký mesačný mzdový systém sa neuplatňuje na druh pracovníkov, ktorých sa dotýka vec sama.

26

Podľa názoru uvedených odborových organizácií vyjednávania o mzdách prebiehajú v rámci sociálneho mieru, ktorý povinne nasleduje po uzavretí kolektívnej zmluvy. Dohoda o mzdách je uzavretá v zásade na miestnej úrovni medzi odborovou organizáciou a zamestnávateľom. Ak sociálni partneri nedospejú k dohode na tejto úrovni, vyjednávania o mzdách sú predmetom centralizovaných vyjednávaní, v ktorých Byggnads má postavenie hlavného účastníka zastupujúceho mzdou odmeňovaných pracovníkov. Ak sociálni partneri nedospejú opätovne k dohode v rámci týchto vyjednávaní, základná mzda je určená v súlade s „oporným ustanovením.“ Podľa zmienených odborových organizácií „oporná“ mzda, ktorá predstavuje v skutočnosti len mechanizmus vyjednávaní posledného stupňa a ktorá nepredstavuje minimálnu mzdu, dosiahla v druhom polroku 2004 výšku 109 SEK (približne 12 eur) za hodinu.

27

Z vnútroštátneho rozhodnutia vyplýva, že Laval je spoločnosťou založenou podľa lotyšského práva, ktorá má sídlo v Rige. V období od mája do decembra 2004 vyslala do Švédska približne 35 pracovníkov, aby vykonávali práce súvisiace so stavbou realizovanou L&P Baltic Bygg AB (ďalej len „Baltic“), spoločnosťou založenou podľa švédskeho práva, ktorej 100 % základného imania vlastnila do konca roku 2003 Laval, najmä s výstavbou školského zariadenia vo Vaxholme.

28

Laval, ktorá podpísala v Lotyšsku 14. septembra a 20. októbra 2004 kolektívne zmluvy s lotyšským odborovým zväzom pracovníkov v odvetví stavebníctva, nebola zaviazaná žiadnou kolektívnou zmluvou uzavretou s odborovými organizáciami Byggnads, Byggettan alebo Elektrikerna, ktorých žiadny člen nebol pracovníkom Lavalu. Približne 65 % dotknutých lotyšských mzdou odmeňovaných pracovníkov bolo členmi odborovej organizácie pracovníkov stavebníctva v ich štáte pôvodu.

29

Z dokumentov zo spisového materiálu vyplýva, že v priebehu júna 2004 boli nadviazané vzťahy medzi Byggettanom na jednej strane, ako aj spoločnosťami Baltic a Laval na strane druhej a že boli začaté rokovania s cieľom pristúpenia Lavalu ku kolektívnej zmluve v odvetví stavebníctva. Laval žiadal, aby mzdy a ďalšie pracovné podmienky boli vymedzené súbežne na týchto rokovaniach preto, aby úroveň odmien, ako aj pracovných podmienok boli stanovené už v čase pristúpenia k tejto zmluve. Byggettan pristúpil na túto požiadavku, aj keď vo všeobecnosti sa rokovania o kolektívnej zmluve musia najprv ukončiť, aby sa následne v rámci povinného sociálneho mieru mohla začať diskusia o mzdách a ďalších pracovných podmienkach. Byggettan odmietol zavedenie systému mesačných miezd, ale prijal návrh Lavalu o zásade hodinovej mzdy.

30

Z vnútroštátneho rozhodnutia vyplýva, že počas rokovacej schôdzky 15. septembra 2004, Byggettan vyžadoval od Lavalu na jednej strane pristúpenie ku kolektívnej zmluve v odvetví stavebníctva pre stavbu vo Vaxholme a na druhej strane záruku, že vyslaným pracovníkom bude vyplácaná hodinová mzda vo výške 145 SEK (približne 16 eur). Táto hodinová mzda vychádzala zo mzdových štatistík za prvý štvrťrok roku 2004 v oblasti Štokholmu (Švédsko) týkajúcich sa pracovníkov odvetvia betonárstva a drevárstva, ktorí majú profesijne osvedčenie. Byggettan vyjadril svoju pripravenosť začať okamžite kolektívnu akciu v prípade neuzavretia dohody v tomto zmysle.

31

Podľa dokumentov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu sa Laval vyjadril počas konania pred Arbetstdomstolen tak, že vyplatil svojim pracovníkom mesačnú mzdu vo výške 13600 SEK (približne 1500 eur), ku ktorej treba pripočítať nepeňažné výhody v oblasti stravovania, ubytovania a cestovania v hodnote 6000 SEK (približne 660 eur) za mesiac.

32

V prípade pristúpenia ku kolektívnej zmluve v odvetví stavebníctva by bol Laval v zásade viazaný všetkými svojimi ustanoveniami vrátane tých, ktoré sa týkajú peňažných záväzkov voči Byggettanu a poisťovni FORA, vymenovanými v bode 22 tohto rozsudku. Uzavretie poistných zmlúv s poisťovňou FORA bolo navrhnuté Lavalu prostredníctvom tlačiva o vyhlásení v priebehu decembra 2004.

33

Keďže zmienené rokovanie sa neskončilo uzavretím dohody, Byggettan žiadal od Byggnadsu prijatie opatrení určených na uskutočnenie kolektívnej akcie voči Lavalu, ktorá bola ohlásená počas schôdzky 15. septembra 2004. Upozornenie bolo predložené v októbri 2004.

34

Znemožnenie prístupu na stavenisko vo Vaxholme začalo 2. novembra 2004. Toto znemožnenie prístupu na stavenisko spočívalo najmä v zabránení dodávok tovarov na stavenisko, v umiestnení štrajkových hliadok a v zákaze vstupu lotyšským pracovníkom, ako aj motorovým vozidlám na stavenisko. Laval žiadal o pomoc útvary policajného zboru, ktoré jej oznámili, že nemôžu zasiahnuť ani odstrániť fyzické prekážky, ktoré bránia prístupu na stavenisko, keďže kolektívna akcia bola podľa vnútroštátneho práva zákonná.

35

Na konci novembra 2004 sa Laval obrátil na styčný úrad, uvedený v bode 9 tohto rozsudku, aby mu boli oznámené údaje o pracovných podmienkach a podmienkach zamestnania, ktoré mal uplatniť vo Švédsku, o existencii či neexistencii minimálnej mzdy a povahe poistného, ktoré mal platiť. Listom z 2. decembra 2004 riaditeľ právneho oddelenia tejto organizácie mu oznámil, že bol povinný uplatňovať ustanovenia, na ktoré odkazuje zákon o vysielaní pracovníkov a že bolo úlohou sociálnych partnerov dospieť k dohode v mzdových otázkach tak, aby minimálne podmienky stanovené kolektívnymi zmluvami boli tiež uplatnené v prípade zahraničných vyslaných pracovníkov a pokiaľ zahraničný zamestnávateľ musel dvakrát platiť poistné, potom sa mohol domáhať ochrany na súde. Preto, aby sa Laval oboznámil s uplatniteľnými zmluvnými ustanoveniami, mal sa obrátiť na sociálnych partnerov dotknutého odvetvia.

36

Počas mediačnej schôdze konanej 1. decembra 2004 a zmierovacieho pojednávania, ktoré sa konalo pred Arbetsdomstolen 20. decembra, Byggettan vyzval Laval na pristúpenie ku kolektívnej zmluve v odvetví stavebníctva pred tým, než sa začne zaoberať mzdovou otázkou. Pokiaľ by Laval prijal túto ponuku, kolektívna akcia by okamžite skončila a nadobudol by účinnosť sociálny mier, ktorý by umožnil začatie rokovaní o mzdách. Laval však odmietol pristúpiť k zmienenej dohode, keďže mu nebola daná možnosť vopred sa oboznámiť s povinnosťami, ktoré by mu boli uložené v mzdovej oblasti.

37

V decembri 2004 sa kolektívne akcie namierené voči Lavalu zintenzívnili. Dňa 3. decembra 2004 Elektrikerna začala so solidárnou akciou. Týmito opatreniami sa zabránilo švédskym podnikom patriacim do zamestnávateľskej organizácie elektrických inštalatérov poskytovať služby Lavalu. Na Vianoce sa pracovníci vyslaní Lavalom vrátili späť do Lotyšska a na predmetnú stavbu sa už nevrátili.

38

V januári 2005 ohlásili ďalšie odborové organizácie solidárne akcie spočívajúce v znemožnení prístupu na všetky staveniská, ktoré Laval zriadil vo Švédsku, aj keď tento podnik už nedokázal viac vykonávať svoje činnosti na území tohto členského štátu. Vo februári 2005 mesto Vaxholm odstúpilo od zmluvy, ktorá ju zaväzovala s Balticom, a 24. marca 2005 bol vyhlásený konkurz na poslednú uvedenú spoločnosť.

39

Dňa 7. decembra 2004 Laval podal žalobu na Arbetsdomstolen proti odborovým organizáciám Byggnads, Byggetan a Elektrikerna, ktorou sa domáhal určenia nezákonnosti tak blokády, ako aj solidárnej akcie, ktoré zasiahli všetky jeho stavby, a súčasne navrhol, aby súd uložil povinnosť ich ukončiť. Navrhol tiež, aby súd zaviazal tieto odborové organizácie na náhradu škody. Rozhodnutím z 22. decembra 2004 vnútroštátny súd zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia na skončenie týchto kolektívnych akcií, ktorý podal Laval.

40

Arbetsdomstolen 29. apríla 2005 prerušil konanie a rozhodol o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, v rámci ktorého sa pýtal, či články 12 ES a 49 ES, ako aj smernica 96/71 bránia tomu, aby sa odborové organizácie snažili prostredníctvom kolektívnej akcie prinútiť zahraničný podnik, ktorý vysiela pracovníkov do Švédska, uplatňovať švédsku kolektívnu zmluvu. Vo vnútroštátnom rozhodnutí, ktorý prijal tento súd 15. septembra 2005, položil tieto prejudiciálne otázky:

41

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 15. novembra 2005 bola žiadosť vnútroštátneho súdu z 15. septembra 2005 o prejednaní veci v skrátenom súdnom konaní podľa článku 104a prvého odseku rokovacieho poriadku zamietnutá.

42

Byggnads, Byggettan a Elektrikerna spochybňujú prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

43

Po prvé uvádzajú neexistenciu vzťahu medzi položenými otázkami a skutkovými okolnosťami vo veci samej. Vnútroštátny súd sa totiž pýta Súdneho dvora na výklad ustanovení o slobodnom poskytovaní služieb a smernice 96/71, hoci Laval je usadený vo Švédsku v súlade s článkom 43 ES prostredníctvom Balticu, svojej dcérskej spoločnosti, ktorej 100 % základného imania ovládal do konca roku 2003. Keďže základné imanie Lavalu a Balticu ovládali tie isté osoby tak, že tieto spoločnosti mali tých istých zástupcov a používali rovnakú ochrannú známku, mali by byť považované za jednu a tú istú entitu z hľadiska práva Spoločenstva, hoci predstavujú dve odlišné právnické osoby. Laval by preto mal mať povinnosť vykonávať svoju činnosť vo Švédsku za podmienok vymedzených zákonmi tohto členského štátu pre svojich vlastných štátnych príslušníkov v zmysle článku 43 druhého odseku ES.

44

Po druhé tvrdia, že spor vo veci samej má za cieľ umožniť Lavalu obísť švédske zákony a že z tohto dôvodu je prinajmenšom čiastočne vykonštruovaný. Laval, ktorého činnosť spočíva v dočasnom umiestnení pracovníkov pochádzajúcich z Lotyšska v spoločnostiach, ktoré vykonávajú svoju činnosť na švédskom trhu, hľadal cestu ako obísť všetky povinnosti vyplývajúce zo švédskych zákonov a iných právnych predpisov o kolektívnych zmluvách a snaží sa, tým, že uvádza ustanovenia Zmluvy o službách, ako aj smernicu 96/71, neoprávnene využiť možnosti, ktoré ponúka právo Spoločenstva.

45

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci konania podľa článku 234 ES, ktoré je založené na jednoznačnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, patrí posúdenie predmetného skutkového stavu do právomoci vnútroštátneho súdu. Rovnako prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia pre vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudky z 25. februára 2003, IKA, C-326/00, Zb. s. I-1703, bod 27; z 12. apríla 2005, Keller, C-145/03, Zb. s. I-2529, bod 33, a z 22. júna 2006, Conseil général de la Vienne, C-419/04, Zb. s. I-5645, bod 19).

46

Súdny dvor však tiež rozhodol tak, že za výnimočných okolností je jeho úlohou preskúmať podmienky, za ktorých mu podal návrh na začatie konania vnútroštátny súd preto, aby overil, či je daná jeho právomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 1981 Foglia, 244/80, Zb. s. 3045, bod 21). Odmietnutie rozhodovať o otázke položenej vnútroštátnym súdom je možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Spoločenstva nemá nijaký vzťah k realite alebo predmetu sporu vo veci samej, ak ide o problém hypotetickej povahy, alebo tiež vtedy, ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové alebo právne podklady nevyhnutné pre užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené (pozri najmä rozsudky z 13. marca 2001, PreussenElektra, C-379/98, Zb. s. I-2099, bod 39; z 22. januára 2002, Canal Satélite Digital, C-390/99, Zb. s. I-607, bod 19, a Conseil général de la Vienne, už citovaný, bod 20).

47

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor má v rámci rozdelenia právomocí medzi súdy Spoločenstva a vnútroštátne súdy zohľadniť právny a skutkový rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak, ako ho definovalo rozhodnutie vnútroštátneho súdu (pozri najmä rozsudky z 25. októbra 2001, Ambulanz Glöckner, C-475/99, Zb. s. I-8089, bod 10, a z 2. júna 2005, Dörr a Ünal, C-136/03, Zb. s. I-4759, bod 46, a Conseil général de la Vienne, už citovaný, bod 24).

48

V prejednávanej veci, ako zdôraznil generálny advokát v bode 97 svojich návrhov, vnútroštátny súd svojimi otázkami žiada o výklad článkov 12 ES a 49 ES, ako aj ustanovení smernice 96/71 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb. Z vnútroštátneho uznesenia vyplýva, že tieto otázky boli položené v rámci sporu medzi Lavalom na jednej strane a odborovými organizáciami Byggnads, Byggettan a Elektrikerna na druhej strane, pričom jeho predmetom sú kolektívne akcie, ktoré podnikli posledné vedené subjekty v dôsledku toho, že Laval odmietol pristúpiť ku kolektívnej zmluve v odvetví stavebníctva, ďalej vyplýva, že predmetom sporu sú pracovné podmienky a podmienky zamestnania uplatniteľné na lotyšských pracovníkov vyslaných Lavalom na stavby nachádzajúce sa vo Švédsku a zriadené podnikom, ktorý patrí do skupiny Laval, a že v dôsledku týchto kolektívnych akcií, ako aj prerušenia výkonu prác sa vyslaní pracovníci vrátili do Lotyšska.

49

Preto sa zdá, že položené otázky súvisia s predmetom sporu vo veci samej, tak ako je vymedzený vnútroštátnym súdom, a že skutkové súvislosti, do ktorých sa začleňujú tieto otázky, neumožňujú vyvodiť záver, že tento spor je vykonštruovaný.

50

Z toho vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

51

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či skutočnosť, že odborové organizácie sa kolektívnou akciou vo forme blokády snažia zahraničného poskytovateľa služieb prinútiť pristúpiť v hostiteľskej členskej krajine ku kolektívnej zmluve o pracovných podmienkach a podmienkach zamestnania, akou je kolektívna zmluva v odvetví stavebníctva, je v súlade s pravidlami Zmluvy o ES o slobodnom poskytovaní služieb a so zákazom akejkoľvek diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, ako aj so smernicou 96/71, ak v právnych predpisoch uvedenej hostiteľskej krajiny preberajúcich smernicu neexistuje žiadne výslovné ustanovenie o uplatňovaní pracovných podmienok a podmienok zamestnania v kolektívnej zmluve.

52

Z vnútroštátneho rozhodnutia vyplýva, že kolektívna akcia, ktorú začali Byggnads a Byggettan, bola odôvodnená jednak skutočnosťou, že Laval odmietol zaručiť svojim pracovníkom vyslaným do Švédska hodinovú mzdu, ktorú požadovali tieto odborové organizácie, hoci dotknutý členský štát nestanovuje žiadnu minimálnu mzdu, ako aj skutočnosťou, že tento podnik odmietol pristúpiť ku kolektívnej zmluve v odvetví stavebníctva, ktorej ustanovenia stanovujú pre určité oblasti uvedené v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. a) až g) smernice výhodnejšie podmienky, ako tie ktoré vyplývajú z relevantných zákonných ustanovení, zatiaľ čo ďalšie ustanovenia sa dotýkajú oblastí neuvedených v zmienenom článku.

53

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 12 ES a 49 ES, ako aj smernica 96/71 majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby v členskom štáte, v ktorom pracovné podmienky a podmienky zamestnania, ktoré sa týkajú oblastí uvedených v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. a) až g) tejto smernice a sú uvedené v zákonných ustanoveniach s výnimkou minimálnych mzdových taríf, sa odborová organizácia mohla snažiť poskytovateľa služieb usadeného v inom členskom štáte prinútiť prostredníctvom kolektívnej akcie vo forme znemožnenia prístupu na stavenisko ako vo veci samej, aby s ňou začal vyjednávať o mzdových tarifách, ktoré sa majú vyplácať vyslaným pracovníkom, a aby pristúpil ku kolektívnej zmluve, ktorej ustanovenia stanovujú pre niektoré z uvedených oblastí výhodnejšie podmienky ako podmienky vyplývajúce z relevantných zákonných ustanovení, zatiaľ čo ďalšie ustanovenia sa týkajú oblastí neuvedených v článku 3 uvedenej smernice.

54

Na určenie ustanovení práva Spoločenstva, ktoré sa majú uplatniť na vec samú, treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora sa článok 12 ES, ktorý zakotvuje všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, má uplatniť nezávisle len za okolností upravených právom Spoločenstva, pre ktoré Zmluva nestanovuje osobitné pravidlá zákazu diskriminácie (pozri rozsudky z 26. novembra 2002, Oteiza Olazabal, C-100/01, Zb. s. I-10981, bod 25, a z 29. apríla 2004, Weigel, C-387/01, Zb. s. I-4981, bod 57).

55

Pokiaľ však ide o slobodné poskytovanie služieb, táto zásada bola uplatnená a konkretizovaná článkom 49 ES (rozsudky zo16. septembra 1999, Becu a i., C-22/98, Zb. s. I-5665, bod 32, a z 28. októbra 1999, Vestergaard, C-55/98, Zb. s. I-7641, bod 17). Netreba teda, aby Súdny dvor rozhodol, pokiaľ ide o článok 12 ES.

56

Pokiaľ ide o dočasné vyslanie pracovníkov do iného členského štátu, aby tu vykonávali stavebné práce alebo verejné práce v rámci služieb, ktoré poskytuje ich zamestnávateľ, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že články 49 ES a 50 ES bránia tomu, aby členský štát zakázal poskytovateľovi služieb usadenému v inom členskom štáte voľne sa pohybovať na jeho území so všetkými svojimi pracovníkmi, alebo tomu, aby tento štát viazal pohyb predmetných zamestnancov na prísnejšie podmienky. Stanovenie takýchto podmienok poskytovateľovi služieb z iného členského štátu ho totiž diskriminuje oproti jeho konkurentom usadeným v hostiteľskom štáte, ktorí môžu slobodne využívať svojich zamestnancov, a navyše negatívne ovplyvňuje jeho schopnosť poskytovať služby (rozsudok z 27. marca 1990, Rush Portuguesa, C-113/89, Zb. s. I-1417, bod 12).

57

Naopak právo Spoločenstva nebráni tomu, aby členské štáty rozšírili vecnú pôsobnosť svojich zákonov alebo pracovných kolektívnych zmlúv uzavretých sociálnymi partnermi, ktoré sa týkajú minimálnych miezd na všetky osoby, ktoré vykonávajú mzdou odmeňovanú prácu, hoci aj dočasne na ich území bez ohľadu na štát usadenia zamestnávateľa (pozri najmä rozsudky z 3. februára 1982, Seco a Desquenne & Giral, 62/81 a 63/81, Zb. s. 223, bod 14, a z 24. januára 2002, Portugaia Construções, C-164/99, Zb. s. I-787, bod 21). Uplatnenie týchto pravidiel musí byť spôsobilé zabezpečiť splnenie sledovaného cieľa, ktorým je ochrana vyslaných pracovníkov, a nesmie presahovať to, čo je na jeho dosiahnutie potrebné (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 23. novembra 1999, Arblade a i., C-369/96 a C-376/96, Zb. s. I-8453, bod 35, a zo 14. apríla 2005, Komisia/Nemecko, C-341/02, Zb. s. I-2733, bod 24).

58

Za týchto súvislostí a ako vyplýva z odôvodnenia č. 6 smernice 96/71, zákonodarca Spoločenstva prijal túto smernicu preto, aby upravil v záujme zamestnávateľov a ich pracovníkov pracovné podmienky a podmienky zamestnania uplatniteľné na pracovnoprávny vzťah, keď podnik usadený v danom členskom štáte vysiela pracovníkov na územie iného členského štátu dočasne v rámci poskytovania služieb.

59

Z odôvodnenia č. 13 smernice 96/71 vyplýva, že právne systémy členských štátov musia byť koordinované, aby sa vytvorilo jadro kogentných pravidiel o minimálnej požadovanej ochrane, ktoré majú dodržiavať zamestnávatelia vysielajúci pracovníkov na dočasnú prácu na území hostiteľského štátu.

60

Smernica však neharmonizovala hmotno-právny obsah týchto kogentných pravidiel minimálnej ochrany. Tento obsah preto môže byť slobodne vymedzený členskými štátmi, v súlade so Zmluvou a všeobecnými zásadami práva Spoločenstva (rozsudok z 18. júla 2007, Komisia/Nemecko, C-490/04, Zb. s. I-6095, bod 19).

61

Preto keď sa skutkové okolnosti vo veci samej, tak ako sú opísané vo vnútroštátnom rozhodnutí, odohrali v priebehu roka 2004, teda po uplynutí lehoty stanovenej členským štátom na prebratie smernice 96/71, ktorej termín bol stanovený na 16. decembra 1999, a keď tieto skutkové okolnosti patria do pôsobnosti tejto smernice, potom treba skúmať prvú otázku vzhľadom na ustanovenia zmienenej smernice vykladané so zreteľom na článok 49 ES (rozsudok z 12. októbra 2004, Wolff & Müller, C-60/03, Zb. s. I-9553, body 25 až 27 a 45), ako aj prípadne vzhľadom na samotné posledné uvedené ustanovenie.

62

V rámci procesu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, ktorý bol zavedený článkom 234 ES, a preto, aby sa dala vnútroštátnemu súdu užitočná odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, o ktorom koná (pozri rozsudky zo 17. júla 1997, Krüger, C-334/95, Zb. s. I-4517, bod 22; z 28. novembra 2000, Roquette Frères, C-88/99, Zb. s. I-10465, bod 18, ako aj z 15. júna 2006, Air Liquide Industries Belgium, C-393/04 a C-41/05, Zb. s. I-5293, bod 23), treba skúmať možnosti, ktoré majú členské štáty preto, aby určili pracovné podmienky a podmienky zamestnania týkajúce sa oblastí uvedených v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. a) až g) smernice 96/71, vrátane minimálnych mzdových taríf, ktoré podniky musia zaručiť pracovníkom, ktorých vysielajú v rámci poskytovania nadnárodných služieb.

63

Z vnútroštátneho rozhodnutia a aj z pripomienok predložených v rámci tohto konania vyplýva, že na jednej strane, pokiaľ ide o určenie podmienok zamestnania vyslaných pracovníkov, ktoré sa týkajú uvedených oblastí, minimálne mzdové tarify predstavujú jedinú podmienku zamestnania, ktorej stanovenie vo Švédsku nesleduje jednu z možností upravených smernicou 96/71 a že na druhej strane povinnosť rokovať s odborovými organizáciami, ktorú prevzal Laval preto, aby sa dohodlo na mzdách, ktoré majú byť vyplácané jeho pracovníkom, ako aj povinnosť pristúpiť ku kolektívnej zmluve v odvetví stavebníctva sú podstatou sporu vo veci samej.

64

Na základe článku 3 ods. 1 prvého pododseku prvej a druhej zarážky smernice 96/71 pracovné podmienky a podmienky zamestnania, ktoré sa týkajú oblastí uvedených v bodoch a) až g), sú tieto ustanovenia upravené, pokiaľ ide o poskytovanie nadnárodných služieb v oblasti stavebníctva, buď zákonnými ustanoveniami, ustanoveniami obsiahnutými v iných právnych predpisoch alebo správnych opatreniach, alebo kolektívnymi zmluvami alebo arbitrážnymi rozhodnutiami všeobecného uplatnenia. Kolektívne zmluvy a arbitrážne rozhodnutia v zmysle tohto ustanovenia musí dodržiavať každý podnik, ktorý patrí do dotknutého odvetvia alebo profesie a ktorý je v ich územnej pôsobnosti.

65

Článok 3 ods. 8 druhý pododsek smernice 96/71 dáva okrem iného možnosť členským štátom, pokiaľ neexistuje systém vyhlásenia všeobecného uplatnenia kolektívnych zmlúv alebo arbitrážnych rozhodnutí, zobrať za základ tie, ktoré majú všeobecný účinok na všetky podobné podniky, ktoré patria do dotknutého odvetvia, alebo tie, ktoré sú uzavreté organizáciami sociálnych partnerov, ktorí sú najreprezentatívnejší z vnútroštátneho hľadiska a ktoré sa uplatňujú na celom vnútroštátnom území.

66

Z textu tohto ustanovenia vyplýva, že využitie tejto poslednej možnosti vyžaduje na jednej strane to, aby o tom rozhodol členský štát, a na druhej strane, aby použitie kolektívnych zmlúv na podniky, ktoré vysielajú pracovníkov, zaručilo týmto pracovníkom, pokiaľ ide o oblasti vymenované v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. a) až g) smernice 96/71 rovnosť zaobchádzania vo vzťahu k vnútroštátnym podnikom, ktoré patria do dotknutého odvetvia alebo profesie a ktoré sa nachádzajú v podobnej situácii. V zmysle článku 3 ods. 8 uvedenej smernice o rovnosť zaobchádzania ide vtedy, ak posledné uvedené podniky sú zaviazané rovnakými povinnosťami, pokiaľ ide o uvedené oblasti ako podniky, na ktoré sa vzťahujú vyslania, a keď tak jedným, ako aj druhým sú uložené povinnosti s rovnakými účinkami.

67

Je nepochybné, že vo Švédsku pracovné podmienky a podmienky zamestnania, ktoré sa týkajú oblastí uvedených v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. a) až g) smernice 96/71 s výnimkou minimálnych mzdových taríf boli stanovené zákonnými ustanoveniami. Je tiež nepochybné, že kolektívne dohody nie sú vyhlásené ako dohody všeobecne uplatniteľné a že tento štát nevyužil možnosť upravenú článkom 3 ods. 8 druhým pododsekom tejto smernice.

68

V tejto súvislosti treba konštatovať, že keďže smernica 96/71 sa nezameriava na harmonizáciu systémov stanovenia pracovných podmienok a podmienok zamestnania v členských štátoch, majú členské štáty na vnútroštátnej úrovni slobodnú voľbu pri výbere systému, ktorý nie je výslovne uvedený medzi tými, ktoré upravuje zmienená smernica, pod podmienkou, že nebráni poskytovaniu služieb medzi členskými štátmi.

69

Z dokumentov spisového materiálu vyplýva, že vo Švédsku vnútroštátne orgány zverili prostredníctvom kolektívneho rokovania sociálnym partnerom úlohu stanoviť minimálne mzdové tarify, ktoré vnútroštátne podniky musia zaplatiť svojim pracovníkom a že pokiaľ ide o stavebné podniky, tento systém obsahuje rokovania podľa jednotlivých prípadov na mieste výkonu práce, so zreteľom na kvalifikáciu a pracovné úlohy dotknutých mzdou odmeňovaných pracovníkov.

70

Pokiaľ ide o mzdové povinnosti, ktoré môžu byť uložené poskytovateľom služieb usadeným v iných členských štátoch, treba pripomenúť, že článok 3 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 96/71 sa vzťahuje len na sadzby minimálnej mzdy. Preto sa na toto ustanovenie nemožno odvolávať s tým, aby sa odôvodnila povinnosť týchto poskytovateľov služieb dodržiavať také mzdové tarify, aké majú v úmysle v prejednávanej veci presadiť odborové organizácie, žalované vo veci samej, v rámci švédskeho systému, ktoré nepredstavujú minimálne mzdy a nie sú okrem toho stanovené podľa postupov upravených v tejto súvislosti článkom 3 ods. 1 a 8 uvedenej smernice.

71

V tomto štádiu preto treba vyvodiť záver, že členský štát, v ktorom minimálne mzdové tarify nie sú určené jedným zo spôsobov stanovených článkom 3 ods. 1 a 8 smernice 96/71, nemá právo uložiť na základe tejto smernice podnikom usadeným v iných členských štátoch v rámci poskytovania nadnárodných služieb povinnosť rokovať podľa jednotlivých prípadov na mieste výkonu práce so zreteľom na kvalifikáciu a pracovné úlohy mzdou odmeňovaných pracovníkov na to, aby tieto podniky súhlasili so mzdou, ktorú budú musieť zaplatiť svojim vyslaným pracovníkom.

72

V nasledujúcej časti rozsudku bude treba ešte podrobnejšie preskúmať povinnosti, ktoré vyplývajú pre podniky usadené v inom členskom štáte z takéhoto systému stanovenia miezd vzhľadom na článok 49 ES.

73

Aby sa zabezpečilo dodržiavanie základu kogentných pravidiel minimálnej ochrany, článok 3 ods. 1 prvý pododsek smernice 96/71 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby podniky podľa článku 1 ods. 1 bez ohľadu na rozhodné právo pre pracovnoprávne vzťahy v rámci poskytovania nadnárodných služieb zaručili pracovníkom vyslaným na územie členských štátov nasledujúce pracovné podmienky a podmienky zamestnania, uvedené v tomto ustanovení, to znamená maximálna dĺžka pracovného času a minimálna doba odpočinku, minimálna ročná dĺžka platenej dovolenky; minimálne mzdové tarify vrátane sadzby za nadčasy; podmienky prenájmu pracovníkov, najmä dodanie pracovníkov podnikmi pre dočasné zamestnávanie; zdravie, bezpečnosť a hygiena pri práci; ochranné opatrenia týkajúce sa pracovných podmienok a podmienok zamestnania tehotných žien alebo žien, ktoré nedávno porodili, detí a mladistvých; rovnaké zaobchádzanie medzi mužmi a ženami a iné protidiskriminačné ustanovenia.

74

Cieľom tohto ustanovenia je na jednej strane zabezpečiť poctivú hospodársku súťaž medzi vnútroštátnymi podnikmi a podnikmi poskytujúcimi nadnárodné služby, pretože im ukladá priznať ich pracovníkom v hostiteľskom členskom štáte, pokiaľ ide o vymedzený zoznam oblastí, pracovné podmienky a podmienky zamestnania stanovené zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo arbitrážnymi rozhodnutiami v zmysle článku 3 ods. 8 smernice 96/71, ktoré tvoria kogentné pravidlá minimálnej ochrany.

75

Uvedené ustanovenie bráni tomu, aby pokiaľ ide o tieto oblasti, sa podniky usadené v iných členských štátoch tým, že uplatnia pracovné podmienky a podmienky zamestnania účinné v členskom štáte pôvodu na svojich pracovníkov, mohli dopustiť nekalej súťaže voči podnikom hostiteľského členského štátu v rámci poskytovania nadnárodných služieb, ak úroveň sociálnej ochrany je vyššia v poslednom uvedenom štáte.

76

Na druhej strane cieľom tohto ustanovenia je zabezpečiť uplatnenie pravidiel minimálnej ochrany hostiteľského členského štátu na vyslaných pracovníkov, pokiaľ ide o pracovné podmienky a podmienky týkajúce sa uvedených oblastí počas ich dočasného výkonu práce na území zmieneného členského štátu.

77

Ak úroveň ochrany vyplývajúca z pracovných podmienok a podmienok zamestnania poskytnutá vyslaným pracovníkom v členskom štáte pôvodu, pokiaľ ide o oblasti uvedené v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. a) až g) smernice 96/71 je nižšia ako úroveň minimálnej ochrany poskytnutej v hostiteľskom členskom štáte, priznanie takejto minimálnej ochrany má za následok, že títo pracovníci majú výhody z lepších pracovných podmienok a podmienok zamestnania v poslednom uvedenom štáte.

78

Vo veci samej z bodu 19 tohto rozsudku však vyplýva, že niektoré ustanovenia kolektívnej zmluvy v odvetví stavebníctva sa odchyľujú, v niektorých oblastiach uvedených v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. a) až g) smernice 96/71, najmä pokiaľ ide o pracovný čas a dovolenku za kalendárny rok, od švédskych zákonných ustanovení, ktoré upravujú pracovné podmienky a podmienky zamestnania uplatniteľné na vyslaných pracovníkov tým, že stanovujú výhodnejšie podmienky.

79

Je pravda, že článok 3 ods. 7 smernice 96/71 stanovuje, že odseky 1 až 6 tohto článku nebránia uplatňovaniu pracovných podmienok a podmienok zamestnania, ktoré sú výhodnejšie pre pracovníkov. Okrem iného z odôvodnenia č. 17 uvedenej smernice vyplýva, že kogentné pravidlá minimálnej ochrany účinné v hostiteľskom štáte nesmú brániť uplatneniu takýchto podmienok.

80

Je však rovnako pravda, že článok 3 ods. 7 smernice 96/71 nemôže byť vykladaný v tom zmysle, že umožňuje hostiteľskému členskému štátu viazať poskytovanie služieb na svojom území na splnenie pracovných podmienok a podmienok zamestnania, idúc nad rámec kogentných pravidiel minimálnej ochrany. Pokiaľ ide o oblasti uvedené v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. a) až g) smernice, smernica 96/71 výslovne určuje stupeň ochrany, ktorej povinnosť dodržiavania je hostiteľský členský štát oprávnený uložiť podnikom usadeným v iných členských štátoch v prospech svojich pracovníkov vyslaných na jeho územie. Inak by takýto výklad viedol k zbaveniu potrebného účinku uvedenej smernice.

81

Preto s výhradou možnosti podnikov usadených v iných členských štátoch pristúpiť dobrovoľne v hostiteľskom členskom štáte k prípadne výhodnejšej kolektívnej pracovnej zmluve, najmä v rámci záväzku prevzatého voči svojim vyslaným pracovníkom, úroveň ochrany, ktorá musí byť zaručená vyslaným pracovníkom na území hostiteľského členského štátu, je v zásade ohraničená na úroveň stanovenú článkom 3 ods. 1 prvým pododsekom písm. a) až g) smernice 96/71 s výnimkou toho, ak by uvedení pracovníci požívali už na základe zákona alebo kolektívnych zmlúv v členskom štáte pôvodu výhodnejšie pracovné podmienky a podmienky zamestnania, pokiaľ ide o oblasti uvedené v zmienenom ustanovení.

82

Ďalej treba upresniť, že na základe článku 3 ods. 10 prvej zarážky smernice 96/71 členské štáty môžu stanoviť pracovné podmienky a podmienky zamestnania v záležitostiach iných, než sú uvádzané v písmenách a) až g) v prvom pododseku ods. 1 zmieneného článku 3 smernice, dodržiavajúc Zmluvu, a pokiaľ ide o ustanovenia politiky verejného poriadku, ktoré sa uplatňujú rovnakým spôsobom na vnútroštátne podniky a na podniky iných členských štátov.

83

Vo veci samej sa niektoré ustanovenia kolektívnej zmluvy v odvetví stavebníctva týkajú oblastí, na ktoré sa osobitne nezameriava článok 3 ods. 1 prvý pododsek písm. a) až g) smernice 96/71. V tejto súvislosti z bodu 20 tohto rozsudku vyplýva, že pristúpenie k tejto kolektívnej zmluve má za následok pre podniky prevzatie záväzkov, ktoré majú peňažný charakter, akými sú záväzky zaplatiť Byggettanu sumu vo výške 1,5 % zo sumy miezd a to z dôvodu kontroly miezd, ktorú vykonáva táto odborová organizácia a poisťovni FORA na jednej strane, 0,8 % zo sumy miezd ako „osobitný doplatok v stavebníctve“ a na druhej strane 5,9 % z tejto sumy miezd ako rôzne poistné.

84

Je však nepochybné, že tieto povinnosti boli uložené bez toho, aby vnútroštátne orgány uplatnili článok 3 ods. 10 smernice 96/71. Sporné ustanovenia kolektívnej zmluvy v odvetví stavebníctva totiž boli prijaté na základe rokovaní medzi sociálnymi partnermi, ktorí nie sú subjektmi verejného práva a ktorí sa nemôžu dovolávať tohto ustanovenia preto, aby uvádzali dôvody verejného poriadku s cieľom preukázať súlad kolektívnej akcie, akou je akcia vo veci samej, s právom Spoločenstva.

85

Treba ešte posúdiť kolektívnu akciu vedenú odborovými organizáciami, žalovanými vo veci samej, vzhľadom na článok 49 ES, ktorej cieľom je prinútiť poskytovateľa služieb usadeného v inom členskom štáte začať rokovania o mzdách, ktoré majú byť zaplatené vyslaným pracovníkom, ako aj ho prinútiť pristúpiť ku kolektívnej zmluve, ktorej ustanovenia zakotvujú pre niektoré oblasti uvedené v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. a) až g) smernice 96/71 výhodnejšie podmienky, ako sú tie, ktoré vyplývajú z relevantných zákonných ustanovení, zatiaľ čo iné ustanovenia sa týkajú oblastí, na ktoré sa nevzťahuje toto ustanovenie.

86

Pokiaľ ide o použitie nátlakových prostriedkov, ktoré majú odborové organizácie na to, aby presadili pristúpenie ku kolektívnej zmluve, ako aj rokovanie o mzdách, žalovaní vo veci samej, ako aj dánska a švédska vláda tvrdia, že právo začať kolektívne akcie v rámci rokovania so zamestnávateľom je mimo pôsobnosti článku 49 ES, pretože v súlade s článkom 137 ods. 5 ES, zmeneným a doplneným Niceskou zmluvou, Spoločenstvo nemá právomoc upraviť toto právo.

87

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že je pravda, že v oblastiach, ktoré nepatria do právomoci Spoločenstva, členské štáty zostávajú v zásade slobodné pri voľbe podmienok existencie predmetných práv a spôsobov výkonu týchto práv, je však rovnako pravda aj to, že pri výkone tejto právomoci uvedené členské štáty musia dodržiavať právo Spoločenstva (pozri analogicky, pokiaľ ide o oblasť sociálneho zabezpečenia, rozsudky z 28. apríla 1998, Decker, C-120/95, Zb. s. I-1831, body 22 a 23, ako aj Kohll, C-158/96, Zb. s. I 1931, body 18 a 19; pokiaľ ide o priame zdanenie, rozsudky zo 4. marca 2004, Komisia/Francúzsko, C-334/02, Zb. s. I-2229, bod 21, a z 13. decembra 2005, Marks & Spencer, C-446/03, Zb. s. I-10837, bod 29).

88

Preto okolnosť, že článok 137 ES sa neuplatňuje ani na právo štrajku, ani na právo lock-out, nemôže vylúčiť z oblasti slobodného poskytovania služieb kolektívnu akciu, ako je tá vo veci samej.

89

Podľa pripomienok dánskej a švédskej vlády právo viesť kolektívnu akciu predstavuje základné právo, ktoré ako také uniká pôsobnosti článku 49 ES, ako aj pôsobnosti smernice 96/71.

90

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že právo viesť kolektívnu akciu priznávajú tak rôzne medzinárodné zmluvy s ktorými členské štáty spolupracovali alebo ku ktorým členské štáty pristúpili, akou je európska sociálna charta podpísaná v Turíne 18. októbra 1961, o ktorej sa okrem iného zmieňuje výslovne článok 136 ES, a Dohovor č. 87 Medzinárodnej organizácie práce z 9. júla 1984, ktorý sa týka slobody odborov a ochrany práva odborov, ako aj právne nástroje prijaté uvedenými členskými štátmi na úrovni Spoločenstva alebo v rámci Európskej únie, akou je Európska charta základných sociálnych práv pracovníkov prijatá na zasadnutí Európskej rady, ktoré sa konalo v Štrasburgu 9. decembra 1989, o ktorej sa zmieňuje článok 136 ES, a Charta základných práv Európskej únie vyhlásená 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s.1).

91

Ak právo viesť kolektívnu akciu musí byť priznané ako základné právo, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou všeobecných zásad práva Spoločenstva, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje, o to viac platí, že jeho výkon môže byť ohraničený určitými obmedzeniami. Ako to totiž potvrdzuje článok 28 Charty základných práv Európskej únie, toto právo je chránené v súlade s právom Spoločenstva, ako aj s vnútroštátnymi zákonmi a praxou.

92

Ak je aj pravda, ako to uvádza švédska vláda, že právo viesť kolektívne akcie požíva vo Švédsku, ako aj v ďalších členských štátoch ústavnú ochranu, je rovnako pravda, ako to vyplýva z bodu 10 tohto rozsudku, aj to, že podľa švédskeho ústavného súdu toto právo, ktoré zahŕňa v tomto členskom štáte znemožnenie prístupu na stavenisko, môže byť vykonávané len vtedy, pokiaľ to nevylučujú ustanovenia zakotvené v zákone alebo v dohovore.

93

V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že ochrana základných práv je legitímnym záujmom, ktorý môže odôvodniť v zásade obmedzenie povinností uložených právom Spoločenstva, dokonca na základe základnej slobody zaručenej Zmluvou, akou je slobodný pohyb tovarov (pozri rozsudok z 12. júna 2003, Schmidberger, C-112/00, Zb. s. I-5659, bod 74) alebo slobodné poskytovanie služieb (pozri rozsudok zo 14. októbra 2004, Omega, C-36/02, Zb. s. I-9609, bod 35).

94

Ako Súdny dvor rozhodol v už citovaných rozsudkoch Schmidberger a Omega, výkon predmetných základných práv, to znamená slobody prejavu a slobody zhromažďovania, ako aj dodržiavanie ľudskej dôstojnosti nie je vyňatý z aplikačnej pôsobnosti ustanovení Zmluvy. Tento výkon musí byť zlučiteľný s požiadavkami týkajúcimi sa práv chránených uvedenou Zmluvou a byť v súlade so zásadou primeranosti (pozri v tom zmysle rozsudky Schmidberger, už citovaný, bod 77, a Omega, už citovaný, bod 36).

95

Z predchádzajúceho vyplýva, že základný charakter, ktorý sa viaže na právo viesť kolektívnu akciu, nemôže vylúčiť z aplikačnej pôsobnosti práva Spoločenstva takúto akciu vedenú voči podniku usadenému v inom členskom štáte, ktorý vysiela pracovníkov v rámci poskytovania nadnárodných služieb.

96

Preto treba skúmať, či skutočnosť, že odborové organizácie členského štátu môžu viesť kolektívnu akciu za vyššie opísaných podmienok, je obmedzením slobody poskytovania služieb a v prípade kladnej odpovede, či môže byť odôvodnené.

97

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ je cieľom článku 49 ES odstránenie obmedzení slobody poskytovania služieb vyplývajúcich z okolností, že poskytovateľ je usadený v inom členskom štáte, ako je štát, kde má byť poskytnuté plnenie, potom sa tento článok stáva priamo uplatniteľným v právnych poriadkoch členských štátov po uplynutí prechodného obdobia a priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť na súde a ktorým musia vnútroštátne súdy poskytnúť ochranu (pozri najmä rozsudky 3. decembra 1974, van Binsbergen, 33/74, Zb. s. 1299, bod 26; zo 14. júla 1976, Donà, 13/76, Zb. s. 1333, bod 20; zo 4. decembra 1986, Komisia/Írsko, 206/84, Zb. s. 3817, bod 16, a z 11. januára 2007, ITC, C-208/05, Zb. s. I-181, bod 67).

98

Treba tiež pripomenúť, že dodržiavanie článku 49 ES sa uplatňuje aj v prípade právnych noriem, ktoré nemajú verejnoprávny charakter, ktoré sa zameriavajú na úpravu a to kolektívnym spôsobom poskytovania služieb. Odstránenie prekážok slobodnému poskytovaniu služieb medzi členskými štátmi by bolo totiž ohrozené, ak by odstránenie prekážok, ktoré majú štátny pôvod, mohlo byť zmarené prekážkami vyplývajúcimi z výkonu právnej autonómie združeniami alebo organizáciami, ktoré nepatria do oblasti verejného práva (pozri rozsudky z 12. decembra 1974, Walrave a Koch, 36/74, Zb. s. 1405, body 17 a 18; z 15. decembra 1995, Bosman, C-415/93, Zb. s. I-4921, body 83 a 84, ako aj z 19. februára 2002, Wouters a i., C-309/99, Zb. s. I-1577, bod 120).

99

Vo veci samej je nutné konštatovať, že právo odborových organizácií členského štátu viesť kolektívne akcie, ktorými podniky usadené v iných členských štátoch môžu byť prinútené pristúpiť ku kolektívnej zmluve v odvetví stavebníctva, ktorej niektoré ustanovenia sa odchyľujú od ustanovení obsiahnutých v zákone tým, že stanovujú pracovné podmienky a podmienky zamestnania výhodnejšie, pokiaľ ide o oblasti uvedené v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. a) až g) smernice 96/71, a ďalšie sa týkajú oblastí neuvedených v zmienenom ustanovení, môže znížiť príťažlivosť, alebo dokonca sťažiť pre tieto podniky výkon stavebných prác na švédskom území a v dôsledku toho byť obmedzením slobodnému poskytovaniu služieb v zmysle článku 49 ES.

100

To platí o to viac v prípade okolnosti, že na zistenie sadzby minimálnej mzdy, ktoré musia vyplatiť svojim vyslaným pracovníkom, môžu byť uvedené podniky prinútené prostredníctvom kolektívnych akcií rokovať počas neohraničeného obdobia s odborovými organizáciami na mieste výkonu poskytovania služieb.

101

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že slobodné poskytovanie služieb je jednou zo základných zásad Spoločenstva (pozri najmä rozsudky zo 4. decembra 1986, Komisia/Francúzsko, 220/83, Zb. s. 3663, bod 17, a Komisia/Dánsko, 252/83, Zb. s. 3713, bod 17), obmedzenie tejto slobody možno pripustiť len vtedy, ak sa ním sleduje legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvou, a možno ho zdôvodniť naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, pokiaľ je spôsobilý zaručiť uskutočnenie cieľa, ktorý sleduje, a nepresahuje rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie (pozri najmä rozsudky z 5. júna 1997, SETTG, C-398/95, Zb. s. I-3091, bod 21; z 30. marca 2006, Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, C-451/03, Zb. s. I-2941, bod 37, a z 5. decembra 2006, Cipolla a i., C-94/04 a C-202/04, Zb. s. I-11421, bod 61).

102

Žalované odborové organizácie vo veci samej, ako aj švédska vláda tvrdia, že predmetné obmedzenia sú opodstatnené, keď sú nevyhnutné pre zaručenie ochrany základného práva priznaného právom Spoločenstva a keď je ich cieľom ochrana pracovníkov, ktorá prestavuje naliehavý dôvod všeobecného záujmu.

103

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že právo viesť kolektívnu akciu, ktorej cieľom je ochrana pracovníkov hostiteľského štátu proti prípadnej praxi sociálneho dumpingu, môže byť naliehavým dôvodom všeobecného záujmu v zmysle judikatúry Súdneho dvora, ktorý môže v zásade odôvodniť obmedzenie jednej zo základných slobôd zaručených Zmluvou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. novembra 1999, Arblade a i., už citovaný, bod 36; z 15. marca 2001, Mazzoleni a ISA, C-165/98, Zb. s. I-2189, bod 27; z 25. októbra 2001, Finalarte a i., C-49/98, C-50/98, C-52/98 až C-54/98 a C-68/98 až C-71/98, Zb. s. I-7831, bod 33, a z 11. decembra 2007, International Transport Workers’ Federation a Finnish Seamen’s Union, C-438/05, Zb. s. I-10779, bod 77).

104

Treba dodať, že v zmysle článku 3 ods. 1 písm. c) a j) ES činnosť Spoločenstva zahŕňa nielen „vnútorný trh charakterizovaný zrušením prekážok pre voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu medzi členskými štátmi“, ale tiež „politiku v sociálnej oblasti“. Článok 2 ES totiž uvádza, že úlohou Spoločenstva je najmä podporovať „harmonický, vyrovnaný a trvalo udržateľný rozvoj hospodárskych činností“ a „vysokú úroveň zamestnanosti a sociálnej ochrany“.

105

Keďže Spoločenstvo má nielen hospodársky účel, ale tiež sociálny účel, práva vyplývajúce z ustanovení Zmluvy o ES, týkajúcich sa slobodného pohybu tovarov, osôb a služieb a kapitálu, musia byť v rovnováhe s cieľmi, ktoré sleduje sociálna politika, medzi ktorými sú, ako vyplýva z článku 136 ES, najmä zlepšovanie životných a pracovných podmienok tak, aby sa dosiahlo ich zosúladenie pri zachovaní dosiahnutej úrovne, primeraná sociálna ochrana, sociálny dialóg.

106

Vo veci samej Byggnads a Byggettan tvrdia, že cieľom, ktorý sleduje blokáda namierená voči Lavalu, bola ochrana pracovníkov.

107

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v zásade je cieľom blokády, ktorú začala odborová organizácia hostiteľského členského štátu, zaručiť pracovníkom vyslaným v rámci poskytovania nadnárodných služieb pracovné podmienky a podmienky zamestnania, ktoré sú stanovené na určitej úrovni, a sleduje sa ním ochrana pracovníkov.

108

Treba sa však domnievať, že pokiaľ ide o osobitné povinnosti súvisiace s pristúpením ku kolektívnej zmluve v odvetví stavebníctva – ktoré sa odborové organizácie snažia vnútiť podnikom usadeným v ďalších členských štátoch prostredníctvom takej kolektívnej akcie, aká je vo veci samej – prekážku, ktorú so sebou prináša takáto kolektívna akcia nemôže byť opodstatnená vzhľadom na tento cieľ. Okrem toho, čo vyplýva z bodov 81 a 83 tohto rozsudku, pokiaľ ide o pracovníkov vyslaných v rámci poskytovania nadnárodných služieb, ich zamestnávateľ je v dôsledku harmonizácie uskutočnenej smernicou 96/71 povinný dodržiavať kogentné pravidlá minimálnej ochrany v hostiteľskom členskom štáte.

109

Nakoniec, pokiaľ ide o rokovanie o mzdách, ktoré odborové organizácie majú v úmysle vnútiť takou kolektívnou akciou, aká je vo veci samej, podnikom usadeným v inom členskom štáte a vysielajúcim dočasne pracovníkov na územie hostiteľského členského štátu, treba zdôrazniť, že právo Spoločenstva bezpochyby nezakazuje členským štátom uložiť takýmto podnikom povinnosť dodržiavať svoje pravidlá v oblasti minimálnej mzdy prostredníctvom primeraných prostriedkov (pozri rozsudky Seco a Desquenne & Giral, už citovaný, bod 14; Rush Portuguesa, už citovaný, bod 18, ako aj Arblade a i., už citovaný, bod 41).

110

Také kolektívne akcie, aké sú vo veci samej, však nemôžu byť odôvodnené vzhľadom na cieľ všeobecného záujmu uvedený v bode 102 tohto rozsudku, keď vyjednávanie o mzde, ktoré je vnucované uvedenými kolektívnymi akciami podniku usadenému v inom členskom štáte, sa začleňuje do vnútroštátneho kontextu poznačeného neexistenciou ustanovení, nech by mali akýkoľvek charakter, ktoré by boli dostatočne presné a prístupné na to, aby v praxi neznemožnili alebo nadmerne nesťažili takémuto podniku určenie povinností, ktoré musí dodržiavať, pokiaľ ide o minimálnu mzdu (pozri v tomto zmysle rozsudok Arblade a i., už citovaný, bod 43).

111

Vzhľadom na predchádzajúce treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 49 ES a článok 3 smernice 96/71 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby v členskom štáte, v ktorom pracovné podmienky a podmienky zamestnania, ktoré sa týkajú oblastí uvedených v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. a) až g) tejto smernice a sú uvedené v zákonných ustanoveniach s výnimkou minimálnych mzdových taríf, sa odborová organizácia mohla snažiť prinútiť poskytovateľa služieb usadeného v inom členskom štáte prostredníctvom kolektívnej akcie vo forme znemožnenia prístupu na stavenisko, aká je vo veci samej, aby s ňou začal vyjednávať o mzdových tarifách, ktoré sa majú vyplácať vyslaným pracovníkom, a aby pristúpil ku kolektívnej zmluve, ktorej ustanovenia pre niektoré z uvedených oblastí stanovujú výhodnejšie podmienky ako podmienky vyplývajúce z relevantných zákonných ustanovení, zatiaľ čo ďalšie ustanovenia sa týkajú oblastí neuvedených v článku 3 tejto smernice.

112

Druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či články 49 ES a 50 ES bránia tomu, aby sa zákaz uložený v členskom štáte odborovým organizáciám podniknúť kolektívnu akciu s cieľom zrušiť alebo zmeniť kolektívnu zmluvu, ktorú uzavreli tretie osoby, viazal na podmienku, že predmetom akcie sú pracovné podmienky a podmienky zamestnania, na ktoré sa vnútroštátne právo priamo uplatňuje čo má za následok, že podnik, ktorý vysiela pracovníkov do tohto členského štátu v rámci poskytovania služieb a ktorý je viazaný kolektívnou zmluvou upravenou právom iného členského štátu, sa nemôže dovolávať takéhoto zákazu voči uvedeným organizáciám.

113

Táto otázka sa týka uplatňovania ustanovení MBL, ktoré zaviedli systém boja proti sociálnemu dumpingu, na základe ktorého poskytovateľ služieb nie je oprávnený očakávať v členskom štáte, v ktorom vykonáva svoje plnenie, akékoľvek prevzatie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv, ktorým je už podriadený v členskom štáte, v ktorom je usadený. Z tohto systému vyplýva, že kolektívne akcie sú povolené voči podnikom, ktoré zaväzuje kolektívna zmluva upravená zákonom iného členského štátu z toho istého dôvodu ako v prípade kolektívnych akcií namierených voči podnikom, ktoré nezaväzuje žiadna kolektívna zmluva.

114

Podľa ustálenej judikatúry slobodné poskytovanie služieb má za následok najmä odstránenie akejkoľvek diskriminácie voči poskytovateľom služieb na základe štátnej príslušnosti alebo okolnosti, že je usadený v inom členskom štáte ako v tom, v ktorom poskytuje služby (pozri najmä rozsudky z 26. februára 1991, Komisia/Francúzsko, C-154/89, Zb. s. I-659, bod 12; Komisia/Taliansko, C-180/89, Zb. s. I-709, bod 15; Komisia/Grécko, C-198/89, Zb. s. I-727, bod 16, a z 18. júla 2007, Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 83).

115

Na základe ustálenej judikatúry môže diskriminácia spočívať len v uplatnení odlišných pravidiel na porovnateľné situácie alebo v uplatnení rovnakého pravidla na odlišné situácie (pozri najmä rozsudky zo 14. februára 1995, Schumacker, C-279/93, Zb. s. I-225, bod 30; z 22. marca 2007, Talotta, C-383/05, Zb. s. I-2555, bod 18, ako aj z 18. júla 2007, Lakebrink a Peters-Lakebrink, C-182/06, Zb. s. I-6705, bod 27).

116

V tejto súvislosti treba konštatovať, že vnútroštátna právna úprava, aká je vo veci samej, ktorá nezohľadňuje, bez ohľadu na obsah, kolektívne zmluvy, ktorými sú podniky vysielajúce pracovníkov do Švédska už viazané v členskom štáte, v ktorom sú usadené, diskriminuje tieto podniky, pokiaľ s nimi rovnako zaobchádza ako s vnútroštátnymi podnikmi, ktoré neuzavreli kolektívnu zmluvu.

117

Z článku 46 ES, ktorý sa má vykladať striktne, vyplýva, že diskriminujúce pravidlá môžu byť odôvodnené len z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia (pozri rozsudok z 18. júla 2007, Komisia/Nemecko, už citovaný, bod 86).

118

V tejto súvislosti z vnútroštátneho rozhodnutia vyplýva, že použitie tejto právnej úpravy na podniky usadené v inom členskom štáte, ktoré sú viazané kolektívnymi zmluvami, na ktoré sa švédsky zákon neuplatňuje priamo, sa zameriava na jednej strane na to, aby odborové organizácie mohli konať preto, aby všetci zamestnávatelia prítomní na švédskom trhu práce vyplácali odmeny za vykonanú prácu a uplatňovali ďalšie pracovné podmienky zodpovedajúce podmienkam zvyčajne uplatňovaným vo Švédsku, a na druhej strane preto, aby sa vytvorili podmienky poctivej hospodárskej súťaže za rovnakých podmienok medzi švédskymi zamestnávateľmi a podnikmi pochádzajúcimi z iných členských štátov.

119

Keďže žiadna z úvah uvedených v predchádzajúcom bode nepatrí medzi dôvody verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia v zmysle článku 46 ES uplatneného v spojení s článkom 55 ES, treba konštatovať, že diskriminácia, aká je vo veci samej, nemôže byť opodstatnená.

120

Vzhľadom na už uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že články 49 ES a 50 ES bránia tomu, aby sa v členskom štáte zákaz uložený odborovým organizáciám podniknúť kolektívnu akciu s cieľom zrušiť alebo zmeniť kolektívnu zmluvu, ktorú uzavreli tretie osoby, viazal na podmienku, aby predmetom akcie boli pracovné podmienky a podmienky zamestnania, na ktoré sa vnútroštátne právo uplatňuje priamo.

121

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: