NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

M. POIARES MADURO

prednesené 8. júna 2004 (1)

Vec C‑171/03

1. Maatschap Toeters

2. M. C. Verberk

proti

het Productschap Vee en Vlees

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný College van Beroep voor het bedrijfsleven, (Holandsko)]

„Výpočet lehôt – Výklad článku 3 nariadenia (EHS, Euratom) č. 1182/71 – Výklad a platnosť článku 50a nariadenia (EHS) č. 3886/92 – Zásada proporcionality“

1.        College van Beroep voor het bedrijfsleven (správny súd pre obchod a priemysel) položil Súdnemu dvoru tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu spôsobu počítania lehoty stanoveného v právnych predpisoch týkajúcich sa spoločnej organizácie trhu s hovädzím a teľacím mäsom a jednu prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti vzťahujúcej sa na proporcionalitu následkov pri prekročení tejto lehoty.

I –    Skutkový stav, právny rámec a prejudiciálne otázky

2.        Účastníkmi konania vo veci samej sú dve spoločnosti zaoberajúce sa chovom hovädzieho dobytka (Maatschap Toeters a M. C. Verberk) a Productschap Vee en Vlees (Úrad pre obchodovanie s hovädzím a teľacím mäsom). Spoločnosti žiadali prémiu za predčasné umiestnenie teliat na trh podľa spoločnej organizácie trhu s hovädzím a teľacím mäsom. Ich žiadosti Productschap Vee en Vlees zamietol, pretože boli podané po uplynutí lehoty troch týždňov stanovenej príslušnými právnymi predpismi.

3.        Konkrétne, teľatá Maatschap Toeters boli porazené 12., 13. a 16. marca 1998. Productschap Vee en Vlees sa domnieva, že lehoty na podanie žiadostí uplynuli postupne 3., 6. a 7. apríla 1998 a žiadosť doručená 8. apríla 1998 bola podaná po uplynutí lehoty. Teľatá M. C. Verberk boli porazené 27. a 28. januára 1998, takže Productschap Vee en Vlees sa domnieva, že lehota troch týždňov uplynula postupne 18. a 19. februára 1998 a že žiadosť doručená 20. februára 1998 bola taktiež podaná po uplynutí lehoty.

4.        Spoločnosti podali žalobu na vnútroštátny súd, ktorý sa uzniesol, že jeho rozhodnutie závisí od výkladu článku 3 nariadenia Rady (EHS, Euratom) č. 1182/71 z 3. júna 1971, ktorým sa stanovujú pravidlá pre lehoty, dátumy a termíny.(2) Toto ustanovenie znie:

„1. ...

Ak sa lehota vyjadrená v dňoch, týždňoch, mesiacoch alebo rokoch počíta od momentu, keď dôjde k určitej udalosti alebo sa uskutoční určité opatrenie [okamihu, v ktorom udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené – neoficiálny preklad], má sa za to, že deň, počas ktorého k tejto udalosti dôjde alebo sa toto opatrenie [konanie – neoficiálny preklad] uskutoční, nespadá do danej lehoty.

2. Pokiaľ v odsekoch 1 a 4 nie je stanovené inak:

...

c)      lehota vyjadrená v týždňoch, mesiacoch alebo rokoch začína na začiatku prvej hodiny prvého dňa danej lehoty a končí uplynutím poslednej hodiny ktoréhokoľvek dňa v poslednom týždni, mesiaci alebo roku, ktorý je rovnakým dňom týždňa alebo pripadá na ten istý dátum ako deň, od ktorého lehota začína plynúť... “

5.        Vnútroštátny súd sa uzniesol, že jeho rozhodnutie závisí aj od výkladu a platnosti článku 50a ods. 1 nariadenia (EHS) č. 3886/92(3), podľa ktorého „žiadosť o prémiu sa podáva príslušnému orgánu dotknutého členského štátu najneskôr do troch týždňov po dni porážky“ [neoficiálny preklad].

6.        Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodol položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. a) Má byť článok 3 ods. 2 úvod vety a jej písm. c) nariadenia (EHS, Euratom) č. 1182/71 vykladaný v tom zmysle, že taká lehota vyjadrená v týždňoch, akou je lehota stanovená v článku 50a nariadenia (EHS) č. 3886/92 končí uplynutím poslednej hodiny dňa, ktorý sa v poslednom týždni svojím pomenovaním zhoduje s dňom nasledujúcim po dni, kedy bola uskutočnená porážka?

1. b) Smie členský štát pri uplatnení článku 50a nariadenia (EHS) č. 3886/92 určiť okamih podania žiadosti o prémiu podľa vnútroštátnych procesných predpisov, ktorými sa v jeho vnútroštátnom právnom poriadku riadia porovnateľné vnútroštátne lehoty pre podanie žiadosti?

1. c) V opačnom prípade, má sa článok 50a nariadenia (EHS) č. 3886/92 vykladať v tom zmysle, že žiadosť o prémiu musí byť taktiež považovaná za ‚podanú‘ v lehote, keď môže byť preukázané, že bola poslaná poštou pred uplynutím trojtýždňovej lehoty a bola doručená príslušnému orgánu po uplynutí lehoty v takom okamihu, že tento orgán mohol oznámiť Komisii príslušné informácie v ten istý deň, v ktorý by tak urobil, keby mu bola žiadosť doručená v rámci tejto lehoty?

2.      Je článok 50a ods. 1 nariadenia (EHS) č. 3886/92 platný, ak úplne vylučuje nárok žiadateľov na prémiu v prípade, že prekročí lehotu na podanie žiadosti, bez ohľadu na povahu a dĺžku tohto prekročenia lehoty?“

7.        Holandská vláda, Productschap Vee en Vlees a Komisia predložili svoje pripomienky.

II – Posúdenie

A –    O prvej prejudiciálnej otázke

8.        Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýta, ako vypočítať jednu z lehôt vyjadrenú v týždňoch v zmysle nariadenia č. 1182/71, ktorá začína plynúť od okamihu, kedy udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené. Z článku 3 nariadenia vyvodzuje, že deň, kedy udalosť nastala alebo kedy bolo konanie uskutočnené, v našom prípade deň uskutočnenia porážky teliat, sa nezapočítava do lehoty, ale má pochybnosti o tom, ktorý deň je posledným dňom lehoty. Článok 3 ods. 2 písm. c) tohto nariadenia stanovuje, že lehota končí uplynutím poslednej hodiny dňa, ktorý sa v týždni svojím pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, v ktorý lehota začína. Znamená to deň, v ktorom udalosť nastala alebo bolo uskutočnené konanie a od ktorého lehota začala plynúť, aj keď sa nezapočítava do lehoty? Alebo nasledujúci deň, ktorý je prvým dňom lehoty? Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že podľa prvého výkladu lehota vyjadrená v týždňoch má sedem dní, kým podľa druhého výkladu má o jeden deň naviac. Potom by lehota trvajúca jeden týždeň mala osem dní, lehota trvajúca dva týždne pätnásť dní, atď.

9.        Podľa holandskej vlády zo znenia článku 3 nariadenia č. 1182/71 jednoznačne vyplýva, že posledným dňom lehoty vyjadrenej v týždňoch je deň posledného týždňa lehoty, ktorý sa číselne zhoduje s dňom nasledujúcom po dni, v ktorom udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené a od ktorého lehota začala plynúť. V našom prípade, keďže deň porážky nie je započítaný do lehoty, dňom, od ktorého sa lehota počíta, má byť nasledujúci deň. Z toho dôvodu, ak boli teľatá porazené v pondelok 16. marca 1998, lehota v trvaní troch týždňov začína plynúť v utorok 17. marca 1998 o 00:00 hod. a uplynie v utorok nasledujúceho tretieho týždňa o 24:00 hod., teda v utorok 7. apríla 1998 o 24:00 hod.

10.      Komisia odporúča opačný výklad. Článok 3 nariadenia č. 1182/71 je založený na pravidle dies a quo adies ad quem. Komisia z článku 3 ods. 1 odvodzuje, že dies a quo je deň, v ktorý udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené a od ktorého musí byť lehota počítaná. Podľa článku 3 ods. 1 sa dies a quo nezapočítava do lehoty, takže všetky subjekty, na ktoré sa norma vzťahuje, majú rovnakú lehotu, ktorá nezávisí na okamihu, kedy udalosť nastala, alebo bolo konanie uskutočnené. Napriek tomu deň, v ktorý udalosť nastala alebo bolo konanie uskutočnené, je stále dies a quo na účely počítania posledného dňa lehoty. Takto má lehota trvajúca jeden týždeň sedem dní. Inak by lehota trvajúca jeden týždeň mala osem dní, lehota trvajúca dva týždne pätnásť dní atď., čo pokladá Komisia za nelogické.

11.      Táto otázka predkladá problém výkladu, ktorý je nielen zložitý, ale dosť významný vzhľadom na širokú oblasť uplatnenia nariadenia č. 1182/71. Článok 1 stanovuje, že „ak nie je stanovené inak, toto nariadenie sa uplatní na smernice Rady alebo Komisie, ktoré boli alebo budú schválené podľa Zmluvy“. Teda nariadenie sa vzťahuje na počítanie lehôt, dátumov a termínov stanovených právnymi predpismi Spoločenstva, okrem lehôt, ktoré sú stanovené osobitným predpisom, a lehôt, ktoré stanovuje primárne právo alebo iné akty, ako tie, ktoré vydala Rada alebo Komisia, napríklad Rokovací poriadok Súdneho dvora, akt Súdneho dvora, ktorý obsahuje vlastné špecifické ustanovenia vzťahujúce sa na lehoty.

12.      Na začiatku moje hodnotenie začne krátkym odkazom na právne predpisy a potom uvedením metodického argumentu, ktorý, podľa môjho názoru, dáva správnu odpoveď na položenú otázku.

13.      Text jazykových verzií, ktoré som konzultoval, nedáva jednoznačnú odpoveď. Je to spôsobené nejednoznačnosťou všetkých verzií článku 3 nariadenia č. 1182/71. Pri určovaní dňa, ktorý by mal byť posledným dňom lehoty vyjadrenej v týždňoch, mesiacoch alebo rokoch, článok 3 ods. 2 len stanovuje, že by to mal byť ktorýkoľvek deň v poslednom týždni, mesiaci alebo roku, ktorý je rovnakým dňom týždňa alebo pripadá na ten istý dátum ako deň, od ktorého lehota začína plynúť, bez objasnenia, či sa vzťahuje na deň, v ktorý udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené a od ktorého lehota začína plynúť, alebo na nasledujúci deň, ktorý je prvým dňom lehoty.

14.      Ako prvé sa odvolávam na verzie nariadenia č. 1182/71, ktoré boli oficiálne v čase jeho prijatia (nemecká, francúzska, talianska a holandská). Hoci sú ustanovenia primárneho a sekundárneho práva Spoločenstva rovnako autentické vo všetkých oficiálnych jazykoch, môže byť užitočné venovať osobitnú pozornosť jazykovým verziám, v ktorých boli vydané, na účely objasnenia ich významu.

15.      Podľa nemeckej verzie lehota končí poslednou hodinou dňa posledného týždňa, mesiaca alebo roka „der dieselbe Bezeichnung oder dieselbe Zahl wie der Tag des Fristbeginns trägt“ (ktorý je rovnakým dňom týždňa alebo pripadá na ten istý dátum ako deň, od ktorého lehota začína plynúť). Nie je jednoznačné, ktorý deň „Tag des Fristbeginns“ je. Krátko predtým článok 3 ods. 2 písm. c) stanovuje, že lehota začína („beginnt“) uplynutím prvej hodiny „des ersten Tages der Frist“ (prvého dňa lehoty), takže sa zdá, že sa vzťahuje na deň nasledujúci po dni, v ktorom udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené a od ktorého lehota začala plynúť, keďže ten neskorší nespadá do lehoty. Skutočnosť, že nemecká verzia používa v odseku 2 výraz „beginnen“ a výraz „Fristbeginns“, zatiaľ čo v odseku 1 použitý výraz „Anfang“ naznačuje, že posledný deň lehoty musí byť počítaný s odkazom na prvý deň lehoty, a nie na deň, v ktorý udalosť, ktorá ju zapríčinila, nastala alebo kedy bolo konanie uskutočnené. Napriek tomu je táto jazyková verzia stále nejednoznačná.

16.      Francúzska verzia posledný deň odvodzuje v závislosti od „jour de départ“, ktorý sa môže vzťahovať tak na prvý deň lehoty („premier jour du délai“), ako aj na deň, v ktorom udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené a od ktorého lehota začala plynúť („à partir du moment où survient un événement ou s’effectue un acte“). Použitie „jour de départ“ a „à partir“ môže viesť k záveru, že právne predpisy odkazovali na deň, v ktorom udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené, a nie na nasledujúci deň, hoci ani táto druhá možnosť nie je vylúčená.

17.      Zdá sa, že talianska verzia, hoci nie úplne jednoznačne, podporuje tvrdenie holandskej vlády, keďže v článku 3 ods. 2 písm. c) používa výraz „giorno iniziale“ (počiatočný deň) a krátko predtým stanovuje, že lehota „comincia a decorrere all’inizio della prima ora del primo giorno del periodo“ (začína na začiatku prvej hodiny prvého dňa lehoty), zatiaľ čo v článku 3 ods. 1 použila výraz „a partire dal momento in cui si verifica un evento o si compie un atto“ (od okamihu, v ktorom udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené).

18.      Holandský text je rovnako nejednoznačný, keď v článku 3 ods. 2 písm. c) nariadenia odkazuje na „dag waarop de termijn ingaat“ (deň, od ktorého začína lehota plynúť), zatiaľ čo krátko predtým v rovnakom odseku stanovuje „gaat een in weken, maanden of jaren omschreven termijn in…“ (lehota vyjadrená v týždňoch, mesiacoch alebo rokoch začína...). Zdá sa, že použitie rovnakého slovesa („ingaan“) naznačuje, že posledným dňom lehoty je rovnaký deň v týždni ako deň, v ktorom lehota začala plynúť, to znamená, deň nasledujúci po dni, v ktorom udalosť, ktorá ju zapríčinila, nastala, alebo kedy bolo takéto konanie uskutočnené. Článok 3 ods. 1 však používa výraz „ingaan“ taktiež na to, aby odkázal na deň, ktorý zapríčinil začatie plynutia lehoty, takže nie je jednoznačné, na ktorý deň odkazuje.

19.      Rovnaký problém vyplýva so španielskej verzie („el día a partir del cual empieza a computarse un plazo“), portugalskej verzie („o dia do início do prazo“, ktorá, zdá sa, skôr odkazuje na prvý deň lehoty) a anglickej verzie („the day from which the period runs“, ktorá, zdá sa, odkazuje na deň udalosti alebo konania).

20.      Tento nedostatok jednoznačnosti odlišuje položenú otázku od výkladu procesných lehôt pred Súdnym dvorom a Súdom prvého stupňa, ktoré majú svoje vlastné pravidlá v článkoch 80 až 82 a 101 až 103 príslušných rokovacích poriadkov. Tieto ustanovenia sú jednoznačné, pretože stanovujú, že lehota uplynie „el día que, en la última semana, en el último mes o en el último año, tenga la misma denominación o la misma cifra que el día en que ocurrió el suceso o se efectuó el acto a partir del cual haya de computarse el plazo“(4) („uplynutím dňa, ktorý ma v poslednom týždni, mesiaci alebo roku rovnaké pomenovanie alebo číslo ako deň, kedy nastala udalosť alebo bol urobený úkon určujúci počiatok plynutia lehoty“). Niet pochýb, že príslušným dňom na počítanie posledného dátumu lehoty je deň, v ktorom udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené, a preto lehota trvajúca jeden týždeň má sedem dní, lehota trvajúca dva týždne štrnásť dní, atď. Keďže však ide o celkom odlišné predpisy, riešenie s ohľadom na procesné lehoty nám pri výklade nariadenia č. 1182/71 nepomôže. Taktiež nie je dôvod vykladať nariadenie č. 1182/71 s ohľadom na Rokovacie poriadky Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa, alebo naopak.

21.      Keďže znenia neposkytujú jednoznačnú odpoveď, je nevyhnutné oprieť sa o iné metódy výkladu. Z judikatúry vyplýva, že v prípade nejasnosti textu alebo rozdielov v jazykových verziách ustanovení Spoločenstva, má sa sporné ustanovenie vykladať s odkazom na účelnosť a v súlade so všeobecným systémom pravidiel, ktorých je súčasťou.(5) V danom prípade nám môže pomôcť len systematická analýza, keďže základný účel nariadenia č. 1182/71 je v tomto bode neutrálny. Skutočne, účelom nariadenia je vytvoriť „jednotné všeobecné pravidlá“(6) a oba výklady, za predpokladu, že jeden z nich sa vyberie, zabezpečujú tento cieľ.

22.      Rozhodujúci argument je založený na vzťahu medzi odsekom 1 a odsekom 2 článku 3 nariadenia č. 1182/71. Odsek 1 je ustanovením, ktoré obsahuje špeciálne pravidlo pre jeden druh lehôt, ktoré začínajú plynúť „od momentu, keď dôjde k určitej udalosti alebo sa uskutoční určité opatrenie [okamih, v ktorom udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené – neoficiálny preklad]“. Len pre ne je stanovené, že deň, v ktorom udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené, sa nezapočítava do lehoty. S ohľadom na procesné lehoty Súdny dvor stanovil, že „tie pravidlá, ktoré v počítaní procesných lehôt vylúčia deň, v ktorom nastala udalosť, od ktorej lehota začína, sú určené na to, aby zabezpečili, že účastníci konania môžu plne využiť dovolenú lehotu“(7). Podobne v prípade nariadenia č. 1182/71 všetci jednotlivci podliehajú rovnakej lehote bez ohľadu na okamih, v ktorý udalosť, od ktorej sa lehota počíta, nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené.

23.      Na druhej strane pravidlo v odseku 2 sa vzťahuje na všetky druhy lehôt, nielen na tie, ktoré závisia od udalosti alebo konania. To je dôvod, prečo bolo stanovené „pokiaľ v odsekoch 1 a 4 nie je ustanovené inak“ (posledné odkazuje na špecifický prípad, v ktorom posledný deň lehoty pripadne na sviatok, nedeľu alebo sobotu). Teda článok 3 ods. 2, a nie článok 3 ods. 1, stanovuje začiatok a koniec lehôt všeobecným spôsobom a následne uvidíme, že to robí takým spôsobom, že lehoty vyjadrené v týždňoch majú vždy o jeden deň viac, keď vychádzame z toho, že týždeň má sedem dní. To isté platí o lehotách vyjadrených v mesiacoch a rokoch.

24.      Predstavme si, že zákonodarca stanovil lehotu trvajúcu jeden týždeň, ktorá by sa nepočítala od udalosti alebo konania, ale od špecifického dňa,(8) napríklad 19. marca 2004. Špeciálne pravidlo v článku 3 ods. 1 sa nebude uplatňovať, pretože nejde o jednu z lehôt, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje. Je to logické, pretože v prípade lehoty, ktorá sa viaže na presný dátum, ju môžu všetci dotknutí plne uplatniť od jej prvého dňa. V tomto prípade podľa článku 3 ods. 2 začne lehota plynúť o 00:00 hod. v piatok 19. marca 2004 a uplynie o 24:00 hod. dňa v poslednom týždni lehoty – nasledujúcom týždni – ktorý je rovnakým dňom týždňa, alebo pripadá na ten istý dátum ako deň, od ktorého lehota začína plynúť, t. j. o 24:00 hod. v piatok 26. marca. Ak spočítame počet dní, ktoré uplynuli, zistíme, že to je osem plných dní. Z toho dôvodu podľa nariadenia č. 1182/71 lehota vyjadrená v týždňoch bude mať vždy o jeden deň viac ako stanovený počet dní v týždni. Tak lehota trvajúca jeden týždeň bude mať osem dní, lehota trvajúca dva týždne pätnásť dní, atď. To isté platí aj pri lehotách vyjadrených v mesiacoch a rokoch. Zastávam preto názor, že tvrdenie Komisie, ktoré sa usiluje o skrátenie lehôt stanovených nariadením č. 1182/71 na bežný kalendár, je nesprávne.

25.      Záver by mal byť jednoznačný, pretože lehoty vyjadrené v nariadení č. 1182/71 v týždňoch, mesiacoch alebo rokoch sa nemôžu líšiť podľa toho, či začínajú určitým špecifickým dňom alebo závisia od udalosti alebo konania. Ak by zákonodarca, keď stanovoval špeciálne pravidlá v odseku 1, mal v úmysle zaistiť rovnakú použiteľnosť lehôt, nebol by určil zaobchádzanie s jednotlivcami podliehajúcimi lehote, ktorej plynutie záleží od udalosti alebo konania, jedným spôsobom a jednotlivcami podliehajúcimi lehote, ktorá sa počíta od špecifického dátumu, druhým spôsobom. Výklad podporovaný Komisiou by spôsobil, že naposledy menované subjekty by mali k dispozícii o jeden deň viac v prípade lehoty vyjadrenej v týždňoch, mesiacoch alebo rokoch, bez odôvodnenia takéhoto rozdielneho zaobchádzania. Naviac, keďže lehoty vyjadrené v dňoch budú vždy trvať rovnako bez ohľadu na to, či sú počítané od špecifického dňa alebo od udalosti alebo konania, bolo by podobne nelogické dĺžku lehoty vyjadrenej v týždňoch, mesiacoch alebo rokoch meniť v závislosti od typu príslušnej lehoty.

26.      Treba preto rozhodnúť, že článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1182/71 posúva pri lehotách, ktorých začiatok závisí od udalosti alebo konania, začiatok dies a quo na začiatok nasledujúceho dňa. V skutočnosti zostávajúce hodiny dňa, v ktorom udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené, nemôžu byť použité na vykonanie činnosti, ktorá závisí na lehote, pretože tieto hodiny sa sem nezapočítavajú. Keďže dies a quo bolo určené na deň nasledujúci po udalosti alebo konaní, od ktorého lehota začína, konečný dátum sa musí zhodovať s dňom v týždni alebo dátumom tohto dies a quo, nie s dátumom predchádzajúceho dňa, ktorý, hoci od neho začína plynúť lehota, sa do nej nezapočítava.

27.      Myslím si, že toto tvrdenie je nevyhnutné a dostatočné na uzatvorenie prvej otázky spôsobom navrhovaným holandskou vládou, ale ja by som i tak pridal ďalšie dôvody. Prvý spočíva v zdôraznení, že v pôvodnom návrhu Komisie sa odseky 1 a 2 článku 3 zhodovali s inými článkami (články 3 a 5) nariadenia(9), takže sa zdá obtiažne, aby pojem z druhého (odseku) sa mohol odvolávať na koncept prvého. Blízkosť a nepravdepodobnosť odkazu z odseku 2 na odsek 1, keď odsek 2 sám osebe obsahuje prirodzený odkaz na posledný deň lehoty, má byť taktiež zohľadnená pri výklade textu nakoniec prijatého zákonodarcom. Nakoniec, s ohľadom na nejednoznačnosť textov, výklad, ktorý pokladám za správny, je taktiež jedným, ktorý poskytuje najvyšší stupeň právnej istoty tak pre jednotlivcov, ako aj pre vnútroštátnu správu, ktorá má lehoty stanovené nariadením č. 1182/71 používať.

28.      Na záver článok 3 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1182/71 sa má vykladať v tom zmysle, že lehoty vyjadrené v týždňoch, mesiacoch alebo rokoch, ktoré sú počítané od okamihu, v ktorom udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené, uplynú na konci ktoréhokoľvek dňa v poslednom týždni, mesiaci alebo roku lehoty, ktorý je rovnakým dňom týždňa, alebo pripadá na ten istý dátum ako deň nasledujúci po dni, v ktorom udalosť, od ktorej sa lehota počíta, nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené.

B –    O druhej prejudiciálnej otázke

29.      Táto otázka je pomerne jednoduchšia ako prvá. Náznakom toho je, že Komisia a holandská vláda navrhli, na základe rovnakých tvrdení, že odpoveď na ňu by mala byť negatívna.

30.      Právo Spoločenstva stanovuje presné podmienky na predkladanie žiadostí v tejto veci v pravidlách vyplývajúcich z nariadení č. 3886/92 a č. 1182/71. Tieto nariadenia pomáhajú vytvárať spoločnú organizáciu trhu s hovädzím a teľacím mäsom a jednotné všeobecné pravidlá týkajúce sa lehôt, o ktoré ide v predmetnom prípade, pokiaľ ide o otázky, ktorými sa zaoberáme (dĺžka lehoty, v ktorej má byť žiadosť o prémiu podaná a spôsob jej výpočtu). Ak by bolo možné použiť vnútroštátne procesné predpisy, jednotnosť práva Spoločenstva a rovnosť medzi hospodárskymi subjektami by bola ohrozená.

31.      Z toho dôvodu sa domnievam, že členský štát nesmie pri uplatňovaní článku 50a nariadenia č. 3886/92 určiť svojvoľne okamih podania žiadosti o prémiu podľa vnútroštátnych procesných predpisov, ktorými sa v jeho vnútroštátnom právnom poriadku riadia porovnateľné vnútroštátne lehoty na žiadosti.

C –    O tretej prejudiciálnej otázke

32.      Myslím si, že odpoveď na tretiu otázku je rovnako zrejmá. Domnievam sa, tak ako holandská vláda a Komisia, že článok 50a nariadenia č. 3886/92 by mal byť vykladaný v tom zmysle, že nie je dôležité, kedy bola žiadosť poslaná, ale kedy bola doručená príslušnému orgánu.

33.      Toto je správny výklad väčšiny jazykových verzií. To sú francúzska verzia („est à introduire auprès de l’autorité compétente“), španielska verzia („se presentarán ante la autoridad competente“), anglická verzia („shall be lodged with the competent authority“), talianska verzia („dev’essere presentata all’autoritá competente“), portugalská verzia („devem ser apresentados à autoridade competente“), nemecká verzia („sind… bei der zuständigen Behörde… einzureichen“), dánska verzia („indgives til medlemsstatens myndigheder“) a švédska verzia („skall lämnas in till den behöriga myndighet“). Anglická a francúzska verzia sú zvlášť jednoznačné pre výraz, ktorý použili a ktorý odkazuje na dobu, kedy je žiadosť fyzicky doručená príslušnému orgánu. Ostatné sú taktiež jednoznačné, najmä pri uvedomení si, že čo je podstatné, je žiadosť doručená príslušnému orgánu. Hoci výraz použitý v iných verziách (vo fínštine „toimittaa“, ktorý môže zjavne znamenať oboje, poslať aj doručiť; v gréčtine „υποβάλλεται“) je možno trochu viac zavádzajúci, špecifická zmienka príslušného orgánu uvádza ako viac prirodzený výklad, ktorý sa domnieva, že je podstatný dátum prijatia orgánom a nie dátum odoslania.

34.      Jednoznačnosť ustanovení odlišuje túto vec od veci Borgmann(10), C 1/02, v ktorej príslušný dátum niektorých jazykových verzií použiteľných právnych predpisov bol dátumom poslania a pre iné dátumom prijatia, Súdny dvor zvolil dátum poslania, pričom zobral do úvahy, že ani cieľ, ani štruktúra právnych predpisov nevylučuje takýto výklad a právna istota hospodárskych subjektov tým bola zaistená. V danom prípade však jazykové rozdiely na takýto výklad neoprávňujú.

35.      Tvrdenie, že vnútroštátny orgán mohol poslať príslušné informácie Komisii v rovnakom čase, bez ohľadu na to, či sa berie do úvahy dátum poslania alebo dátum prijatia, sa nezdá byť spôsobilý zmeniť výklad článku 50a nariadenia č. 3886/92. Lehota je stanovená pre všetky subjekty rovnako a v zásade jej účinkom je, že konanie, ku ktorému sa vzťahuje, nemôže byť po uplynutí lehoty vykonané. Inak rozsah lehôt, ktoré závisia od dátumov, v ktorých boli teľatá porazené a v ktorých údaje boli poslané Komisii, by bolo náročné zosúladiť so zásadami rovnosti a právnej istoty, na rozdiel od praktických komplikácií, ktoré by znamenali pre príslušné vnútroštátne orgány.

36.      Z tohto dôvodu sa domnievam, že článok 50a nariadenia č. 3886/92 sa má vykladať v tom zmysle, že žiadosť o prémiu nemôže byť považovaná za podanú v lehote, ani keď môže byť preukázané, že bola poslaná poštou pred uplynutím trojtýždňovej lehoty a doručená príslušnému orgánu v takom okamihu, že tento orgán mohol oznámiť Komisii príslušné informácie v ten deň, v ktorý by tak bol urobil, keby mu žiadosť o prémiu bola doručená pred uplynutím lehoty.

D –    O štvrtej prejudiciálnej otázke

37.      S ohľadom na otázku týkajúcu sa platnosti článku 50a nariadenia č. 3886/92 by som zdôraznil, že sa po prvé nevzťahuje na platnosť trojtýždňovej lehoty, ale na platnosť následkov vyplývajúcich z nesplnenia povinnosti, ktorým je vždy zamietnutie žiadosti, bez ohľadu na dĺžku, o ktorú bola lehota prekročená. Podľa vnútroštátneho súdu zásada proporcionality vyžaduje odstupňované zníženie výšky prémie, ktorá závisí od počtu dní, o ktoré bola lehota prekročená. To by bolo v súlade s ustanovením, ktoré sa nevzťahuje na prémiu, ako je tomu v tomto prípade, a to s článkom 8 nariadenia (EHS) č. 3887/92(11), ktorý stanovuje: „S výnimkou prípadov vyššej moci neskoršie doručenie žiadosti o pomoc má za následok 1 % zníženie príslušných čiastok za každý pracovný deň, na ktoré by mal chovateľ nárok, ak by bola žiadosť podaná včas. Ak je oneskorenie dlhšie ako 25 dní, žiadosť sa pokladá za neprípustnú a pomoc nebude poskytnutá.“ [neoficiálny preklad]

38.      Holandská vláda a Komisia sa domnievajú, že článok 50a nariadenia č. 3886/92 je zlučiteľný so zásadou proporcionality. Holandská vláda rozlišuje súčasnú vec od veci Pressler(12), v ktorej Súdny dvor vyhlásil za neplatné ustanovenie týkajúce sa štrukturálneho opatrenia, ktoré nezobralo do úvahy dĺžku, o ktorú bola lehota prekročená pri predložení žiadosti. Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne orgány mali stále veľmi dlhú dobu na to, aby oznámili Komisii súhrn oznámení. No v danom prípade ide o konjunkturálne opatrenie, ktoré sa odlišuje od štrukturálnych prémií, pre ktoré právna úprava stanovuje proporcionálne krátenie v prípade, ak je žiadosť podaná oneskorene. Navyše, pretože ide o konjunkturálne opatrenie, Komisia musí byť schopná ohodnotiť jej účinky plynulo a účinne. Podľa holandskej vlády a Komisie to vyžaduje striktné dodržiavanie lehôt, takže následky ich nedodržania sú v súlade so zásadou proporcionality, pretože nejdú nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov príslušných ustanovení.

39.      Táto otázka nám umožňuje vyriešiť a objasniť aspekt judikatúry týkajúcej sa zásady proporcionality s ohľadom na lehoty, judikatúru, ktorá nie vždy rozlišuje medzi lehotami, ktorých nedodržanie vedie k sankcii (napríklad strate zálohy alebo uloženiu pokuty), a lehotami, ktorých nedodržanie vedie k nepriaznivému rozhodnutiu (napríklad neposkytnutiu prémie). Myslím si, že tento rozdiel je dôležitý, pretože v prípade sankcie je oprávnený dvojaký prieskum: je nevyhnutné zvážiť, či lehota je primeraná a taktiež či uložená sankcia je primeraná k závažnosti priestupku. Z tohto pohľadu je pochopiteľné, že Súdny dvor by mal vyhlásiť za neplatné ustanovenia, ktoré ukladajú rovnakú pokutu bez ohľadu na závažnosť priestupku, na rozsah, v akom bola lehota zmeškaná, alebo na jej účinok na dosiahnutie cieľa dotknutej právnej úpravy.(13)

40.      Na druhej strane, v prípade lehoty, ktorej nedodržanie nemá za následok sankciu, ale nepriaznivé rozhodnutie, prieskum proporcionality má byť obmedzený na stanovenú lehotu, bez rozšírenia sa na následky za jej nedodržanie. Môže sa zdať, že už citovaný rozsudok Pressler odporuje tomuto prístupu, keďže Súdny dvor vyhlásil za neplatné ustanovenie, ktoré nepovoľovalo hospodárskym subjektom získať pomoc, ak predložili svoje žiadosti po lehote, „bez ohľadu na rozsah prekročenia lehoty“(14). Úvahy, ktoré viedli Súdny dvor k vyhláseniu tohto ustanovenia za neplatné, však objasňujú, že s ohľadom na ciele sledované právnou úpravou bola neprimeraná stanovená lehota a nie následky jej nedodržania.(15)

41.      Inak navrhovaný prístup je v súlade s rozsudkom vo veci Denkavit France, keď „vylúčenie žiadostí na základe toho, že požadované dokumenty boli predložené po lehote nie je sankciou, ale, ako znie všeobecné pravidlo, normálnym následkom uplynutia akejkoľvek predpísanej lehoty, ktorej dodržiavanie je záväzné“(16). Preto sa naopak domnievam, že je neprípustné tvrdiť, že lehota, ktorej nedodržanie neznamená sankciu, je prípustná vzhľadom na ciele právnej úpravy a potom preskúmavať proporcionalitu následkov za jej nedodržanie. Inými slovami nepriaznivé následky tejto lehoty pre jednotlivcov neznamenajú sankciu, ale sú následkami skutočnosti, že lehota je prekluzívna a jej dodržiavanie je záväzné, to znamená, že prirodzeným následkom uplynutia lehoty je, že subjekt práva už nemôže uskutočniť konanie alebo uplatniť práva. V tomto prípade proporcionalita príkazu tvorí časť hodnotenia proporcionality lehoty ako takej, ktorej podliehajú všetci jednotlivci rovnako a ktorá bude obyčajne predmetom všeobecného záujmu týkajúceho sa správneho úradného postupu. V krátkosti, domnievam sa, že v prípade, ak nedodržanie lehoty vedie k uloženiu sankcie, má byť proporcionalita tejto sankcie skúmaná osobitne. V ostatných prípadoch má byť prieskum obmedzený na proporcionalitu určenej lehoty.

42.      V tomto prípade, keďže nedodržanie lehoty nevedie k uloženiu sankcie, postačí vyjadriť sa len k proporcionalite lehoty, čo zjavne mení podmienky otázky položenej vnútroštátnym súdom. Ako zdôraznila Komisia, vo veciach týkajúcich sa spoločnej poľnohospodárskej politiky má zákonodarca Spoločenstva diskrečnú právomoc, čo znamená, že prieskum vykonávaný Súdnym dvorom má byť obmedzený na očividne neprimeranú povahu opatrenia so zreteľom na jej cieľ.(17) Z toho dôvodu zásada proporcionality nemusí byť použitá striktne, ale s cieľom určiť, či je lehota očividne neprimeraná. V prípade, ktorý sa nás týka, nepovažujem trojtýždňovú lehotu stanovenú článkom 50a nariadenia č. 3886/92 za očividne neprimeranú, ale skôr za nevyhnutnú v súvislosti s poskytovaním prémií, ktoré sú prechodné a vyžadujú súvislé monitorovanie Komisiou v prípade, ak majú byť upravené. Taktiež zastávam názor, že jej dĺžka je rozumná a primeraná pre možných príjemcov na podanie ich žiadostí v rámci lehoty.

43.      Tento druh celkového hodnotenia proporcionality lehoty – bez zachádzania do hodnotenia proporcionality jej následkov – mám dovoľuje zabrániť tomu, aby sme robili pomerne svojvoľné rozlišovanie medzi konjunkturálnymi opatreniami, ktorých lehoty musia byť striktne dodržiavané a štrukturálnymi opatreniami, ktorých lehoty, a contrario, sú záväzné len ak právna úprava stanovuje odstupňovanie negatívnych následkov nedodržania lehoty v pomere k rozsahu, v ktorom bola lehota prekročená. Na záver, je jednoznačné, že právna úprava môže stanoviť takéto odstupňovanie, ale to neznamená, že všeobecná zásada práva Spoločenstva na ústavnej úrovni – zásada proporcionality – ho vyžaduje a vedie k zrušeniu ustanovení, ktoré takýto mechanizmus nestanovujú.

44.      Na základe vyššie uvedeného sa domnievam, že skúmanie štvrtej prejudiciálnej otázky nepreukázalo žiadnu skutočnosť, ktorou by mohla byť dotknutá platnosť článku 50a nariadenia č. 3886/92.

III – Návrh

45.      V zmysle predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor zodpovedal otázky položené College van Beroep voor het bedrijfsleven takto:

1.      Článok 3 ods. 2 písm. c) nariadenia Rady (EHS, Euratom) č. 1182/71 z 3. júna 1971, ktorým sa stanovujú pravidlá pre lehoty, dátumy a termíny, sa má vykladať v tom zmysle, že lehota vyjadrená v týždňoch, mesiacoch alebo rokoch, ktorá sú počítané od okamihu, v ktorom udalosť nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené, uplynie na konci ktoréhokoľvek dňa v poslednom týždni, mesiaci alebo roku lehoty, ktorý je rovnakým dňom týždňa, alebo pripadá na ten istý dátum ako deň nasledujúci po dni, v ktorom udalosť, od ktorej sa lehota počíta, nastala, alebo kedy bolo konanie uskutočnené.

2.      Členský štát nesmie pri uplatňovaní článku 50a nariadenia Komisie (EHS) č. 3886/92 z 23. decembra 1992, ustanovujúceho podrobné pravidlá pre uplatňovanie systému prémií stanovených v nariadení Rady (EHS) č. 805/68 o spoločnej organizácii trhu s hovädzím a teľacím mäsom a zrušujúceho nariadenia (EHS) č. 1244/82 a (EHS) č. 714/89, svojvoľne určiť okamih podania žiadosti o prémiu podľa vnútroštátnych procesných predpisov, ktorými sa v jeho vnútroštátnom právnom poriadku riadia porovnateľné vnútroštátne lehoty na žiadosti.

3.      Článok 50a nariadenia č. 3886/92 sa má byť vykladať v tom zmysle, že žiadosť o prémiu nemôže byť považovaná za podanú v lehote, aj keď môže byť preukázané, že bola poslaná poštou pred uplynutím trojtýždňovej lehoty a doručená príslušnému orgánu v takom okamihu, že tento orgán mohol oznámiť Komisii príslušné informácie v ten deň, v ktorý by tak urobil, keby mu žiadosť o prémiu bola doručená pred uplynutím lehoty.

4.      Skúmanie štvrtej prejudiciálnej otázky nepreukázalo žiadnu skutočnosť, ktorou by mohla byť dotknutá platnosť článku 50a ods. 1 nariadenia č. 3886/92.

---

1 – Jazyk prednesu: portugalčina.

---

2 – Ú. v. ES L 124, s. 1.

---

3 – Nariadenia Komisie z 23. decembra 1992 ustanovujúceho podrobné pravidlá pre uplatňovanie systému prémií stanovených v nariadení Rady (EHS) č. 805/68 o spoločnej organizácii trhu s hovädzím a teľacím mäsom a zrušujúceho nariadenia (EHS) č. 1244/82 a (EHS) č. 714/89 (Ú. v. ES L 391, s. 20), v znení zmenenom a doplnenom nariadením Komisie (ES) č. 2311/96 z 2. decembra 1996 (Ú. v. ES L 313, s. 9).

---

4– Toto je znenie vychádzajúce z doplnení a zmien Rokovacieho poriadku Súdneho dvora z 15. mája 1991 (Ú. v. ES L 176, s. 1). Text je „kodifikáciou“ rozsudku z 15. januára 1987, Misset/Rada, 152/85, Zb. s. 223, bod 8.

---

5 – Pozri napríklad rozsudok z 27. marca 1990, Cricket St. Thomas, C‑372/88, Zb. s. I‑1345, bod 19.

---

6 – Druhé odôvodnenie nariadenia č. 1182/71.

---

7 – Uznesenie zo 17. mája 2002, Nemecko/Parlament a Rada, C‑406/01, Zb. s. I‑4561, bod 14, ktoré odkazuje na bod 8 už citovaného rozsudku Misset/Rada.

---

8 – Lehoty takéhoto druhu sú veľmi časté. Pozri napríklad tie, ktoré sú stanovené v nariadení Komisie (ES) č. 1392/2001 z 9. júla 2001 stanovujúce podrobné pravidlá pre uplatňovanie nariadenia Rady (EHS) č. 3950/92, ktorým sa zavádza dodatočný poplatok na mlieko a mliečne výrobky (Ú. v. ES L 187, s. 19).

---

9 – Návrh Komisie (EHS, Euratom) o spôsobe výpočtu lehôt predstavený Komisiou 27. júla 1969 (Ú. v. ES C 108, s. 10).

---

10 – Rozsudok z 1. apríla 2004, zatiaľ neuverejnený v Zbierke.

---

11 – Nariadenie Komisie z 23. decembra 1992, stanovujúce podrobné pravidlá používania integrovaného systému spravovania a kontroly niektorých schém pomoci v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 391, s. 36), v znení zmenenom a doplnenom nariadením Komisie (ES) č. 1648/95 zo 6. júla 1995 (Ú. v. ES L 156, s. 27).

---

12 – Rozsudok z 21. januára 1992, C‑319/90, Zb. s. I‑203.

---

13 – Pozri napríklad rozsudky z 20. februára 1979, Buitoni, 122/78, Zb. s. 677, a zo 6. júla 2000, Molkereigenossenschaft Wiedergeltingen, C‑356/97, Zb. s. I‑5461.

---

14 – Bod 17.

---

15 – Pozri najmä bod 16: „Nezdá sa, že striktné dodržiavanie dátumu 7. septembra na podanie oznámenia o úrode je nevyhnutné pre zabezpečenie toho, že Komisia má primerané informácie o výrobe a zásobách v oblasti vína k 10. decembru.“

---

16 – Rozsudok z 22. januára 1986, 266/84, Zb. s. 149, bod 21.

---

17 – Pozri napríklad rozsudky z 13. novembra 1990, Fedesa a i., C‑331/88, Zb. s. I‑4023, bod 14, a z 11. júla 1989, Schräder, 265/87, Zb. s. 2237, body 21 a 22.