EUR-Lex Access to European Union law

Back to EUR-Lex homepage

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62002CC0416

Návrhy generálnej advokátky - Stix-Hackl - 12. mája 2005.
Komisia Európskych spoločenstiev proti Španielskemu kráľovstvu.
Nesplnenie povinnosti členským štátom - Smernice 75/442/EHS a 91/156/EHS - Pojem odpad - Smernice 85/337/EHS a 97/11/ES - Posúdenie vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie - Smernica 80/68/EHS - Ochrana podzemných vôd pred znečistením spôsobeným určitými nebezpečnými látkami - Smernica 91/271/EHS - Čistenie komunálnych odpadových vôd - Smernica 91/676/CEE - Ochrana vôd pred znečistením dusičnanmi pochádzajúcimi z poľnohospodárskych zdrojov - Znečistenie spôsobené prevádzkou chovu ošípaných.
Vec C-416/02.

European Court Reports 2005 I-07487

ECLI identifier: ECLI:EU:C:2005:278

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

CHRISTINE STIX-HACKL

prednesené 12. mája 2005 (1)

Vec C‑416/02

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Španielskemu kráľovstvu

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Nesplnenie viacerých povinností v oblasti ochrany životného prostredia v regióne Vera provincie Almería – Smernica 75/442/EHS o odpadoch – Pojem ,odpad‘ – Močovka – Smernica 85/337/EHS o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie – Smernica 80/68/EHS o ochrane podzemných vôd pred znečistením niektorými nebezpečnými látkami – Smernica 91/271/EHS o čistení komunálnych odpadových vôd – Smernica 91/676/EHS o ochrane vôd pred znečistením dusičnanmi z poľnohospodárskych zdrojov“





Obsah

I –   Úvod

II – Právny rámec

III – Skutkový stav

IV – Konanie pred podaním žaloby a konanie pred Súdnym dvorom

V –   O porušení smernice o odpadoch

A –   Hlavné tvrdenia účastníkov konania

B –   Právne posúdenie

1.     O uplatniteľnosti smernice o odpadoch

a)     O zahrnutí pod pojem „odpad“ podľa smernice o odpadoch

b)     O ustanovení o výnimke podľa článku 2 ods. 1 písm. b) bodu iii) smernice o odpadoch

c)     O porušení článkov 4, 9 a 13 smernice

VI – O porušení smernice PVŽP

A –   Hlavné tvrdenia účastníkov konania

B –   O prípustnosti

C –   O dôvodnosti

VII – O porušení smernice o podzemných vodách

A –   Hlavné tvrdenia účastníkov konania

B –   Právne posúdenie

VIII – O porušení smernice o odpadových vodách

A –   Hlavné tvrdenia účastníkov konania

B –   Právne posúdenie

IX – O porušení smernice o dusičnanoch

A –   Hlavné tvrdenia účastníkov konania

1.     Právne posúdenie

a)     O prípustnosti

B –   O dôvodnosti

X –   O trovách

XI – Návrh

I –    Úvod

1.     V tomto konaní o nesplnení povinnosti považuje Komisia Európskych spoločenstiev za potrebné uplatniť proti Španielsku viaceré porušenia piatich smerníc na ochranu životného prostredia vzhľadom na rôzne znečistenia životného prostredia a porušenia právnych noriem, ku ktorým došlo z väčšej časti v jednej španielskej prevádzke intenzívneho chovu jatočných ošípaných.

2.     Podľa názoru Komisie Európskych spoločenstiev došlo k porušeniu týchto smerníc na ochranu životného prostredia:

smernica Rady 75/442/EHS z 15. júla 1975 o odpadoch(2), zmenená a doplnená smernicou Rady 91/156/EHS z 18. marca 1991(3) (ďalej len „smernica o odpadoch“),

smernica Rady 85/337/EHS z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie(4) (ďalej len „smernica PVŽP“), zmenená a doplnená smernicou Rady 97/11/ES z 3. marca 1997(5) (ďalej len „smernica, ktorou sa mení a dopĺňa smernica PVŽP“),

smernica Rady 80/68/EHS zo 17. decembra 1979 o ochrane podzemných vôd pred znečistením niektorými nebezpečnými látkami(6) (ďalej len „smernica o podzemných vodách“),

smernica Rady 91/271/EHS z 21. mája 1991 o čistení komunálnych odpadových vôd(7) (ďalej len „smernica o odpadových vodách“),

smernica Rady 91/676/EHS z 12. decembra 1991 o ochrane vôd pred znečistením dusičnanmi z poľnohospodárskych zdrojov(8) (ďalej len „smernica o dusičnanoch“).

II – Právny rámec

3.     Smernica o odpadoch okrem iného uvádza:

„Článok 1

Na účely tejto smernice:

a)      ‚odpad‘ znamená akúkoľvek látku alebo predmet v kategórii ustanovenej v prílohe I, ktorej sa jej držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť alebo je povinný sa jej zbaviť.

Článok 2

1. Smernica 75/442/EHS sa nevzťahuje na:

b)      odpady, na ktoré sa už vzťahuje iná právna úprava:

iii)      mŕtve telá zvierat a ďalší poľnohospodársky odpad: fekálie a iné prírodné látky používané v poľnohospodárstve, ktoré nie sú nebezpečné;

Článok 4

Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na zaistenie toho, aby sa odpad zhodnocoval alebo zneškodňoval bez ohrozenia ľudského zdravia a bez použitia postupov či metód, ktoré by mohli poškodiť životné prostredie, najmä

–       bez ohrozovania vody, ovzdušia, pôdy, rastlín a živočíchov,

–       bez obťažovania okolia napr. hlukom alebo zápachom,

–       bez nepriaznivého ovplyvňovania krajiny alebo miest zvláštneho záujmu.

Členské štáty takisto prijmú nevyhnutné opatrenia na zákaz svojvoľného opúšťania, nepovoleného ukladania a nekontrolovateľného zneškodňovania odpadu.“

Článok 9 predpokladá, že zariadenia alebo podniky, ktoré vykonávajú skládku, musia získať príslušné povolenie.

Článok 13 predpokladá, že takéto zariadenia alebo podniky budú podrobované pravidelným a primeraným inšpekciám.

4.     Smernica PVŽP v pôvodnom znení okrem iného stanovuje:

„Článok 2

1. Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili že pred vydaním povolenia projekty, ktoré pravdepodobne majú významné vplyvy na životné prostredie z dôvodov, okrem iného, ich charakteru, veľkosti alebo umiestnenia, budú posúdené z hľadiska ich vplyvov. Tieto projekty sú definované v článku 4.

Článok 4

1. Pokiaľ článok 2 ods. 3 neustanovuje inak, typy projektov, uvedené v prílohe I, podliehajú posúdeniu podľa článkov 5 až 10.

2. Typy projektov, uvedené v prílohe II, podliehajú posúdeniu podľa článkov 5 až 10, ak členské štáty usúdia, že si to vyžaduje ich charakter.

…“

Smernica PVŽP v znení zmenenom a doplnenom smernicou, ktorou sa mení a dopĺňa smernica PVŽP, s ohľadom na prejednávanú vec okrem iného stanovuje:

„Článok 2

1. Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že pred udelením povolenia sa všetky projekty, ktoré pravdepodobne budú mať podstatný vplyv na životné prostredie z dôvodu, okrem iného, ich charakteru, veľkosti, alebo umiestnenia, budú podliehať postupu povolenia a budú posúdené z hľadiska ich vplyvov. Tieto projekty sú definované v článku 4.

Článok 4

1. Pokiaľ článok 2 ods. 3 neustanovuje inak, projekty uvedené v prílohe I podliehajú posúdenie v súlade s článkami 5 až 10.

…“

5.     V smernici o podzemných vodách sa okrem iného uvádza:

„Článok 3

Členské štáty urobia potrebné kroky, aby:

b)      obmedzili zavádzanie látok uvedených v zozname II do podzemných vôd a zabránili tak znečisťovaniu týchto vôd danými látkami.

Článok 5

1. S cieľom splnenia povinnosti uvedenej v článku 3 písm. b) členské štáty podrobia predchádzajúcemu prieskumu

–       všetky prípady priameho vypúšťania látok uvedených v zozname II, aby tak obmedzili takéto vypúšťanie,

–       likvidácia týchto látok alebo ich umiestňovanie na skládky s cieľom ich likvidácie, čo môže viesť k nepriamemu vypúšťaniu.

Článok 7

Predchádzajúci prieskum uvedený v článkoch 4 a 5 zahrňuje výskum hydrogeologických podmienok príslušného územia, možnú čistiacu schopnosť pôdy a podložia, ako aj riziko znečistenia a zmeny kvality podzemných vôd spôsobené vypúšťaním. Prieskumom sa tiež zistí, či je vypúšťanie látok do podzemných vôd uspokojujúcim riešením z hľadiska životného prostredia.“

6.     Smernica o odpadových vodách okrem iného stanovuje:

„Článok 5

1. Na účely odseku 2 členské štáty identifikujú do 31. decembra 1993 citlivé oblasti podľa kritérií stanovených v prílohe II.

2. Členské štáty zabezpečia, že komunálne odpadové vody vstupujúce do zberných systémov prejdú pred vypustením v citlivých oblastiach náročnejším čistením ako tým, ktoré je uvedené v článku 4, najneskôr do 31. decembra 1998 pre všetky vypúšťania z aglomerácií s viac ako 10 000 p. k.

…“

7.     Relevantné ustanovenia smernice o dusičnanoch znejú takto:

„Článok 3

1. Vody zasiahnuté znečistením a vody, ktoré by mohli byť zasiahnuté znečistením v prípade, že by sa nerealizovali opatrenia podľa článku 5, členské štáty identifikujú v súlade s kritériami stanovenými v prílohe 1.

2. V priebehu dvoch rokov po oznámení tejto smernice označia členské štáty ako ohrozené pásma všetky známe pôdne pásma na svojich územiach, ktorých vody zodpovedajú identifikácii podľa odseku 1 a ktoré sa podieľajú na znečisťovaní. Členské štáty budú o tomto počiatočnom označení informovať Komisiu v priebehu šiestich mesiacov.

4. Členské štáty preskúmajú najmenej každé štyri roky zoznam označených ohrozených pásiem, a ak je to potrebné, príslušným spôsobom ho zmenia alebo doplnia tak, aby zohľadnili zmeny a skutočnosti, ktoré nebolo možné v čase jeho zostavovania predvídať. Tieto štáty budú v priebehu šiestich mesiacov informovať Komisiu o akýchkoľvek zmenách alebo doplneniach v zozname ohrozených pásiem.

…“

III – Skutkový stav

8.     Porušenia práva Spoločenstva vytýkané v tomto konaní na jednej strane – a to pokiaľ ide o smernicu o odpadoch, smernicu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica PVŽP, a smernicu o podzemných vodách – priamo súvisia s jednou prevádzkou intenzívneho chovu jatočných ošípaných (ďalej len „prevádzka chovu ošípaných“) v obci „El Pago de la Media Legua“ v blízkosti riek Antas a Aguas ústiacich do Stredozemného mora, ktorá sa nachádza v katastri obce Vera v provincii Almeria (Andalúzia); a na druhej strane – pokiaľ ide o smernicu o odpadových vodách a smernicu o dusičnanoch – sa týkajú širšieho okolia tejto prevádzky chovu ošípaných, konkrétne katastra obce Vera a povodia Rambla de Mojácar.

9.     Sporná prevádzka chovu ošípaných existuje od roku 1976, neskôr bola rozšírená na svoju súčasnú veľkosť, v čase rozhodujúcom pre toto konanie sa v prevádzke chovu nachádzalo približne 3 400 zvierat, medzi nimi približne 600 ošípaných. Disponuje vlastnou podzemnou betónovou žumpou s obsahom 240 000 litrov. Každých štrnásť dní sa močovka odstraňuje do nádrží, pričom sa vypúšťa na polia s výmerou 80 ha v Las Alparatas de Mojácar a na pole vo výmere 5 ha v Jara de la Vera.

10.   Prevádzke chovu ošípaných sa vytýka predovšetkým vypúšťanie močovky, obťažovanie nepríjemnými pachmi súvisiacimi s rozkladom mŕtvych zvierat a znečistenie okolia, hlavne blízkych riek a ústí riek.

11.   Účastníci konania považujú za nesporné, že prevádzka chovu ošípaných nebola ani pred svojím otvorením, ani pred svojím rozšírením podrobená predchádzajúcemu prieskumu (predovšetkým posúdeniu vplyvov na životné prostredie alebo hydrogeologickému prieskumu z hľadiska možného ohrozenia podzemných vôd) a že nebolo vykonané ani povoľovacie konanie a inšpekcie týkajúce sa odpadového hospodárstva prevádzky.

IV – Konanie pred podaním žaloby a konanie pred Súdnym dvorom

12.   Na základe sťažností na obťažovanie prevádzkou chovu ošípaných vykonala Komisia v roku 2000 prieskumy. Keďže Komisia zistila, že Španielske kráľovstvo v súvislosti s prevádzkou chovu ošípaných v dotknutom regióne porušilo viacero smerníc na ochranu životného prostredia, zaslala 18. januára 2001 španielskej vláde výzvu, aby jej predložilo svoje pripomienky v lehote dvoch mesiacov.

13.   Keďže po tom, ako odpoveď španielskej vlády z 20. júna 2001 podľa názoru Komisie nevyvrátila podozrenie z nesplnenia povinnosti, zaslala Komisia španielskej vláde list z 26. júla 2001 obsahujúci odôvodnené stanovisko, v ktorom mu vytkla nesplnenie povinností vyplývajúcich zo smerníc uvedených v úvode(9), a vyzvala Španielske kráľovstvo, aby v priebehu dvoch mesiacov prijalo potrebné opatrenia. Španielska vláda odpovedala listom zo 4. októbra 2001.

14.   Keďže Komisia dospela k záveru, že Španielske kráľovstvo si nesplnilo povinnosti, podaním z 15. novembra 2002 zapísaným do registra Súdneho dvora 19. novembra 2002 podala podľa článku 226 ES na Súdny dvor žalobu proti Španielskemu kráľovstvu.

15.   Komisia navrhuje, aby Súdny dvor

1.      určil, že Španielske kráľovstvo si tým, že:

a)      nevykonalo potrebné opatrenia na splnenie svojich povinností vyplývajúcich z článkov 4, 9 a 13 smernice 75/442/EHS, zmenenej a doplnenej smernicou 91/156/EHS, že neprijalo potrebné opatrenia na zabezpečenie zneškodnenia alebo zhodnotenia odpadov pochádzajúcich z prevádzky chovu ošípaných v obci „El Pago de la Media Legua“ bez ohrozenia ľudského zdravia alebo životného prostredia a že menovanému podniku neudelilo povolenie, ktoré vyžaduje smernica, a ani ho nepodrobilo potrebným pravidelným inšpekciám;

b)      nevykonalo pred výstavbou alebo zmenou tohto projektu posudzovanie vplyvov na životné prostredie, čo je v rozpore s článkom 2 a článkom 4 ods. 2 smernice 85/337/EHS v pôvodnom znení alebo v znení zmenenom a doplnenom smernicou 97/11/ES;

c)      nevykonalo potrebný hydrogeologický prieskum na území dotknutom znečistením, ktorý vyžadujú článok 3 písm. b), článok 5 ods. 1 a článok 7 smernice 80/68/EHS;

d)      nevykonalo podľa článku 5 ods. 2 smernice 91/271/EHS náročnejšie čistenie komunálnych odpadových vôd obce Vera, ako je čistenie uvedené v článku 4;

e)      neidentifikovalo v rozpore s článkom 3 ods. 1, 2 a 4 smernice 91/676/EHS povodie Rambla de Mojácar ako ohrozené pásmo;

nesplnilo svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z uvedených smerníc;

2.      zaviazal Španielske kráľovstvo na náhradu trov konania.

V –    O porušení smernice o odpadoch

A –    Hlavné tvrdenia účastníkov konania

16.   Komisia uvádza, že sporná prevádzka chovu ošípaných produkuje veľké množstvo odpadu, predovšetkým močovku a mŕtve zvieratá. Spôsob nakladania s týmito odpadmi spadá vzhľadom na neexistenciu iných noriem práva Spoločenstva do oblasti pôsobnosti smernice o odpadoch. V rozpore s článkom 9 tejto smernice nemá prevádzka chovu ošípaných potrebné povolenie týkajúce sa odpadového hospodárstva spomenutej prevádzky, čo uznala aj španielska vláda v konaní pred podaním žaloby. Okrem toho Španielske kráľovstvo nezabezpečilo, aby boli odpady z prevádzky chovu ošípaných zhodnotené alebo zneškodnené podľa článku 4 smernice o odpadoch. Španielska vláda takisto nenamietala existenciu obťažovania zápachom a jeho nekontrolovaným šírením do okolia prevádzky chovu ošípaných. Nič nenasvedčuje tomu, že by sa v dotknutej prevádzke vykonali inšpekcie podľa článku 13 smernice o odpadoch.

17.   Pokiaľ ide o vypúšťanie močovky, v prejednávanej veci v žiadnom prípade nejde o zhodnotenie v poľnohospodárstve, pretože sa vykonáva každých štrnásť dní, čo uznala aj španielska vláda. Takáto prax teda nezodpovedá vhodným poľnohospodárskym postupom. Španielska vláda totiž nikdy neuviedla, čo konkrétne sa pestovalo na predmetných poliach. Ak by aj boli tieto polia obhospodarované, s takým množstvom močovky by sa na pole dostalo príliš veľa dusíka. Okrem toto sa vypúšťanie vykonáva počas celého roka bez ohľadu na vegetačné obdobia.

18.   Komisia uznáva, že močovka, ktorá sa podľa vhodných poľnohospodárskych postupov používa v rámci tohto istého poľnohospodárskeho podniku ako hnojivo, môže predstavovať vedľajší produkt poľnohospodárskej výroby, ktorého sa podnik nechce „zbaviť“ v zmysle smernice, a preto ho nemožno považovať za odpad. V prejednávanej veci sa močovka vypúšťa na polia vo vzdialenosti dvanásť kilometrov, resp. tri kilometre, s cieľom zbaviť sa jej. Pokiaľ ide o mŕtve zvieratá, v žiadnom prípade nemožno hovoriť o ich zhodnotení v poľnohospodárstve.

19.   Komisia namieta proti vyjadreniu španielskej vlády, podľa ktorého tu platí ustanovenie o výnimke podľa článku 2 ods. 1 písm. b) smernice o odpadoch, pričom uvádza, že neexistujú žiadne iné relevantné predpisy práva Spoločenstva vzťahujúce sa na túto vec, a preto neprichádza do úvahy žiadna výnimka. Prípadné vnútroštátne právne predpisy vo všeobecnosti nie sú „in[ou] právn[ou] úprav[ou]“ v zmysle spomenutého ustanovenia a španielskou vládou uvedené právne predpisy okrem toho nespĺňajú požiadavky stanovené smernicou.

20.   Vláda Spojeného kráľovstva zdieľa názor Komisie o existencii spomínaných porušení smernice o odpadoch, vychádza však pritom z čiastočne odlišnej právnej analýzy pojmu odpad. Zastáva názor, že vypúšťanie močovky na polia ako tradičná metóda hnojenia v poľnohospodárstve v zásade nepredstavuje zbavovanie sa odpadu v zmysle článku 1 písm. a) smernice o odpadoch. Pri močovke ide o vedľajší produkt poľnohospodárskej výroby, ktorého sa podnik nechce zbaviť ako v prípade iného odpadu, čo platí, pokiaľ je zrejmé, že sa močovka ďalej využíva v poľnohospodárskej výrobe ako hnojivo, pričom nezáleží na tom, či k tomu dochádza v tom istom poľnohospodárskom podniku alebo na priľahlých poliach. Pokiaľ ale – ako v prejednávanej veci – dochádza k vypúšťaniu močovky v takých veľkých množstvách v zime alebo v čase, keď polia ležia úhorom, nemôže ísť o hnojenie v zmysle vhodných poľnohospodárskych postupov, na takú prax je potrebné nazerať ako na zbavovanie sa odpadu.

21.   Španielska vláda nespochybňuje existenciu obťažovania zápachom. Zastáva však názor, že smernica o odpadoch sa nevzťahuje na podniky, akým je sporná prevádzka chovu ošípaných. Podľa jej názoru pri vypúšťaní močovky na polia ide o osvedčenú metódu prírodného hnojenia v poľnohospodárstve a nemožno ju považovať za zbavovanie sa odpadu v zmysle článku 1 písm. a) uvedenej smernice. Takisto popiera, že z množstva denne produkovaných zvieracích fekálií možno usudzovať, že ide o nadmerné vypúšťanie močovky. Hnojenie pomocou močovky v jarnom období je z hľadiska poľnohospodárskej výroby nanajvýš zmysluplné, pretože pôda dokáže takéto živiny v tomto období mimoriadne dobre zhodnotiť; vypúšťanie močovky v čase, keď polia ležia úhorom, pripravuje pôdu pre nasledujúce vegetačné obdobia.

22.   Španielska vláda subsidiárne tvrdí, že ak by Súdny dvor dospel k záveru, že smernica o odpadoch je v zásade uplatniteľná – v každom prípade platí ustanovenie o výnimke v článku 2 ods. 1 písm. b). Smernica o dusičnanoch je totiž „in[ou] právn[ou] úprav[ou]“ v zmysle tohto ustanovenia o výnimke, pretože táto smernica upravuje znečistenie dusičnanmi z poľnohospodárskej výroby, pričom škodlivé vplyvy na životné prostredie spôsobené vypúšťaním močovky na polia spočívajú v možnom ohrození podzemných vôd týmito dusičnanmi. Okrem toho možno predpis upravujúci výnimky uplatniť aj v prípade, ak existujú príslušné vnútroštátne právne predpisy. To je aj prípad Španielska, keďže podnik spadá do oblasti pôsobnosti rôznych španielskych právnych predpisov týkajúcich sa odpadového hospodárstva.

B –    Právne posúdenie

1.      O uplatniteľnosti smernice o odpadoch

23.   Skôr než bude možné posúdiť porušenie článkov 4, 9 a 13 smernice o odpadoch, je potrebné zodpovedať otázku, či resp. do akej miery sú látky, o ktoré v tejto veci ide, totiž močovka a mŕtve telá zvierat, zahrnuté ako „odpady“ do pôsobnosti smernice o odpadoch.

a)      O zahrnutí pod pojem „odpad“ podľa smernice o odpadoch

24.   Článok 1 písm. a) prvý pododsek smernice o odpadoch definuje odpad ako „akúkoľvek látku alebo predmet v kategórii ustanovenej v prílohe I, ktorej sa jej držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť alebo je povinný sa jej zbaviť“.

25.   Ako už Súdny dvor konštatoval, spomenutá príloha a takisto European Waste Catalogue (EWC) – ten v rubrike 020106 odkazuje na „zvieracie fekálie, moč a hnoj“ [neoficiálny preklad] – vysvetľujú a objasňujú túto definíciu prostredníctvom zoznamov látok a predmetov, ktoré môžu byť zaradené ako odpady a v dôsledku toho majú iba orientačný charakter.(10)

26.   Skutočná kvalifikácia látok a predmetov ako odpadov v zmysle smernice o odpadoch teda podľa súčasnej judikatúry závisí od toho, či sa držiteľ dotknutých látok a predmetov zbavuje, chce sa ich zbaviť alebo je povinný sa ich zbaviť. Oblasť pôsobnosti pojmu „odpad“ závisí takisto od významu výrazu „zbaviť sa“(11).

27.   V tejto súvislosti však v každom prípade platí, ako správne uviedla vláda Spojeného kráľovstva, že pokiaľ sa látka ako močovka odstraňuje spôsobom a postupom uvedeným v prílohe 2 B smernice o odpadoch pod R10 tejto prílohy, „rozptýlenie do pôdy s cieľom dosiahnutia prínosov pre poľnohospodárstvo alebo na zlepšenie životného prostredia vrátane kompostovania a iných biologických transformačných procesov“(12), nemožno automaticky vyvodiť záver, že ide o „zbav[enie sa]“, a teda že pri tejto látke ide o odpad v zmysle smernice o odpadoch(13). Naopak, na použitie látky popísaným spôsobom je potrebné nazerať ako na „zhodnocovanie“ v zmysle smernice o odpadoch, pokiaľ túto látku chápe ako odpad.(14)

28.   Otázka, či sa držiteľ určitej látky zbaví, zbaviť chce alebo zbaviť musí, čím sa látka stáva odpadom, skôr závisí od posúdenia všetkých okolností, pričom sa musí zohľadniť cieľ smernice o odpadoch a dbať na to, aby sa neobmedzila jeho účinnosť.(15) Z judikatúry vyplývajú niektoré oporné body, prípadne kritériá na také posúdenie.

29.   Súdny dvor za indíciu toho, že sa držiteľ látky zbavuje, chce sa jej zbaviť alebo je povinný sa jej zbaviť, uznáva okolnosť, že pri použitej látke ide o zostatky výroby, to znamená produkt, ktorý nebol účelom samotnej výroby a ani určený na ďalšie použitie.(16)

30.   Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora však môže toto posúdenie v prípade látky vznikajúcej pri výrobných postupoch, ktoré nie sú určené hlavne na produkciu takej látky, viesť k výsledku, že táto látka nie je iba vlastným zostatkom výroby, ale predstavuje vedľajší produkt, ktorého sa podnik nechce „zbaviť“, ale chce ho neskôr použiť alebo predať bez predchádzajúceho spracovania za okolností, ktoré budú pre neho výhodné.(17)

31.   Pokiaľ ide o mŕtve zvieratá – nie však bravčové mäso určené na ďalšie použitie ako napríklad konzumáciu – ide tu zrejme iba o obyčajné zostatky z prevádzky chovu ošípaných, pre ktoré neexistuje žiadne ďalšie použitie, čo netvrdila ani španielska vláda, a nič tomu ani nenasvedčuje. Ako jediné použitie mŕtvych zvierat prichádza skôr do úvahy ich zneškodnenie(18), takže je potrebné vychádzať z toho, že prevádzkovateľ chovu ošípaných sa mŕtvych zvierat zbavuje, chce zbaviť alebo je povinný sa ich zbaviť, a teda pri týchto mŕtvych zvieratách ide v zásade o „odpad“ v zmysle smernice o odpadoch.

32.   Posúdenie močovky ako odpadu je nutné vykonať diferencovane, keďže nesporne ide v prvom rade o výrobné zostatky z chovu ošípaných a určite nie je (primárnym) cieľom takej výroby, prichádza však pre ňu do úvahy použitie v poľnohospodárstve ako hnojivo, a tým by sa mohla považovať za vedľajší produkt, ktorého sa podnik nechce „zbaviť“, ako to predpokladá pojem odpadu.

33.   Súdny dvor však obmedzil prípustnosť takejto argumentácie vo vzťahu k vedľajším produktom hlavnej výroby s cieľom znížiť neužitočnosť alebo s nimi spojené obťažovanie a vzhľadom na povinnosť extenzívneho výkladu pojmu „odpad“, na skutkové stavy, pri ktorých je opätovné použitie predmetu, materiálu alebo suroviny nielen možné, ale bez predchádzajúceho spracovania v ďalšom výrobnom procese aj isté.(19)

34.   Na ilustráciu na tomto mieste uvádzam rozsudok AvestaPolarit Chrome, v ktorom Súdny dvor rozlišuje medzi zostatkami ťažby používanými bez predchádzajúceho spracovania v procese samotnej ťažby na potrebné vyplnenie banských štôlní a ostatnými zostatkami. Prvé menované zostatky zaradil Súdny dvor medzi vedľajšie produkty nepatriace do pôsobnosti smernice o odpadoch, pretože tie sa účelne používajú v samotnom banskom priemysle, a keďže ich vlastník potrebuje pri vykonávaní svojej hlavnej činnosti, nemožno ich považovať za látky, ktorých sa zbavuje alebo chce zbaviť.(20)

35.   Pokiaľ zohľadníme vyššie spomenuté kritériá vyplývajúce z judikatúry, skutočne prichádzajú do úvahy prípady, v ktorých by nebolo možné považovať močovku vznikajúcu pri prevádzke poľnohospodárskeho podniku za odpad, a to za podmienky, že je isté, že močovka sa opätovne použije „bez predchádzajúceho spracovania, ktoré by nasledovalo po procese získavania tejto látky“, prípadne je také použitie v poľnohospodárstve výhodné – teda použije sa ako hnojivo (iné zmysluplné použitie vo všeobecnosti neprichádza do úvahy).

36.   Do úvahy prichádza napr. klasický poľnohospodársky postup, pri ktorom sú chované zvieratá kŕmené iba z výnosov polí a na druhej strane sú polia hnojené za pomoci zvieracieho hnoja, čím sa vytvára prirodzený ekologický kolobeh, ako to v súvislosti s vypúšťaním močovky tvrdili vlády zúčastnené na tomto konaní. Dozaista aj tu ide o zneškodnenie fekálií, hnojenie však súčasne prispieva k samotnému cieľu poľnohospodárskej výroby alebo predstavuje dokonca jeho podmienku. Hnojivo je potrebné na dosiahnutie zodpovedajúcich výnosov z obhospodarovaných polí, čo zároveň umožňuje chovať určité množstvo úžitkových zvierat. Pre prirodzený kolobeh je práve príznačné, že jednotlivé produkty vznikajúce vo výrobnom reťazci – aj keď ide len o „zostatky“ hlavnej výroby – sú navzájom závislé, prípadne umožňujú samotnú výrobu, čím sa stávajú nepostrádateľnými.

37.   V takomto prípade podľa môjho názoru možno vychádzať z toho, že močovka je vedľajším produktom chovu zvierat, ktorá je – takisto ako pri ťažbe surovín vznikajúca sutina používaná na vyplnenie banských štôlní v banskom priemysle – v samotnom poľnohospodárskom podniku potrebná a používaná, a nemožno ju považovať len za látku, ktorej sa chce jej držiteľ zbaviť.

38.   Na druhej strane, pokiaľ sa ale močovka vypúšťa na polia v množstvách presahujúcich množstvá potrebné na hnojenie podľa vhodných poľnohospodárskych postupov alebo sa vypúšťa na pole, ktorého hnojenie nemá nijaký zmysel, pretože napr. nie je obhospodarované alebo leží úhorom, môže to byť indíciou, že držiteľovi ide o zbavenie sa močovky.

39.   V súlade s touto líniou dospel Súdny dvor v súvislosti so sutinou vznikajúcou pri ťažbe surovín k záveru, že pre prípad „nesprávneho“ použitia zvyškovej sutiny na vyplnenie banských štôlní – teda v prípade, keď je také použitie najmä z bezpečnostných dôvodov alebo z dôvodu ochrany životného prostredia zakázané a na uzavretie a oporu štôlní je potrebné použiť inú technológiu, – je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že držiteľ takejto sutiny je povinný sa jej zbaviť a v dôsledku toho je potrebné považovať ju za odpad.(21)

40.   Pokiaľ ide o prejednávanú vec, ide o intenzívny chov ošípaných, ktorého zostatková močovka sa vypúšťa na vzdialené polia. Toto vypúšťanie močovky sa podľa písomností v spise vykonáva každé dva týždne, frekvencia teda zrejme vychádza z množstva vyprodukovanej močovky v prevádzke chovu ošípaných, bez ohľadu na vegetačné alebo ročné obdobia. Nie je možné s istotou zistiť, či sú dotknuté polia vôbec obhospodarované a či je teda hnojenie vôbec – alebo prinajmenšom v určitom období – potrebné. Navyše španielska vláda nepopiera, že dotknuté polia ležia čiastočne úhorom. V každom prípade španielska vláda neuviedla nič, z čoho by bolo možné usudzovať, že prevádzka chovu ošípaných z týchto polí dosahuje alebo má záujem dosahovať nejaké výnosy. Opätovné použitie močovky ako hnojiva tu teda nie je zrejmé a už vôbec nie isté.

41.   Zo spomenutých okolností podľa môjho názoru vyplýva, že sporná prevádzka chovu ošípaných sa chce močovky zbaviť, a preto ju treba klasifikovať ako odpad v zmysle smernice o odpadoch.

42.   Ďalej je potrebné zdôrazniť, že z okolností, že sa látka používa spôsobom neohrozujúcim životné prostredie alebo ľudské zdravie, nemožno vyvodiť, že táto látka nie je odpadom. Bezpečné alebo neškodné používanie má dozaista význam z hľadiska splnenia rôznych povinností vyplývajúcich zo smernice – teda napríklad pre otázku, do akej miery tu existuje povinnosť získať príslušné povolenie alebo aké intenzívne musia byť inšpekcie – samo osebe však nevylučuje, že ide o „zbav[enie sa]“ odpadu.(22)

43.   Z týchto dôvodov nemá zmysel na tomto mieste rozoberať, či vypúšťanie močovky na dotknuté polia vedie k prekysleniu pôdy dusičnanmi alebo či vzhľadom na charakter pôdneho fondu v Španielsku môže byť vo všeobecnosti za určitých okolností zmysluplné hnojenie aj mimo vegetačných období.

44.   Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že pri mŕtvych zvieratách a takisto pri močovke ide v prejednávanej veci o odpady v zmysle smernice o odpadoch.

b)      O ustanovení o výnimke podľa článku 2 ods. 1 písm. b) bodu iii) smernice o odpadoch

45.   Teraz je potrebné preskúmať, či nie sú predmetné odpady vyňaté podľa článku 2 ods. 1 písm. b) z pôsobnosti smernice o odpadoch.

46.   Toto ustanovenie sa vzťahuje vo všeobecnosti na „mŕtve telá zvierat“ a na „poľnohospodársky odpad“, pokiaľ ide o „fekálie a iné prírodné látky používané v poľnohospodárstve, ktoré nie sú nebezpečné“.

47.   Nespochybňujem, že toto ustanovenie o výnimke zahŕňa aj mŕtve ošípané na jednej strane a močovku pochádzajúcu od ošípaných na druhej strane. Podľa tohto ustanovenia o výnimke sa však na také odpady smernica o odpadoch nevzťahuje, pokiaľ pre tieto odpady platí iná právna úprava. Podstatné teda je, či existuje zodpovedajúca „iná právna úprava“ týkajúca sa týchto odpadov.

48.   Španielska vláda sa v tejto súvislosti odvolávala na istý predpis práva Spoločenstva, konkrétne smernicu o dusičnanoch, a na druhej strane na viaceré normy vnútroštátneho práva.

49.   Podľa rozsudku AvestaPolarit Chrome „in[ou] právn[ou] úprav[ou]“ v zmysle uvedeného ustanovenia o výnimke môže byť nielen osobitná právna úprava Spoločenstva, ale aj špeciálne vnútroštátne právne predpisy(23).

50.   Nezávisle od toho, či ide o osobitnú právnu úpravu Spoločenstva alebo vnútroštátne právne predpisy, v každom prípade nepostačuje, že sa táto právna úprava týka odpadov iba v akejkoľvek súvislosti. Zodpovedajúca právna úprava sa musí predovšetkým týkať „nakladania“ s odpadmi v zmysle článku 1 písm. d) smernice o odpadoch, musí smerovať k dosiahnutiu rovnakých cieľov ako spomínaná smernica a takisto musí viesť k úrovni ochrany životného prostredia porovnateľnej s úrovňou, ktorú sa snaží dosiahnuť smernica.(24)

51.   Pokiaľ ide o smernicu o dusičnanoch spomenutú španielskou vládou, možno v súlade s názorom Komisie dospieť k záveru, že táto smernica sleduje iné ciele ako smernica o odpadoch a nevzťahuje sa na nakladanie s močovkou alebo mŕtvymi zvieratami v (širokom) zmysle článku 1 písm. d) smernice o odpadoch. Smernica o dusičnanoch napríklad nepredvída inšpekcie v prevádzkach spôsobujúcich znečistenie, ale predpokladá kontrolu prírody dotknutej znečistením zo strany takýchto prevádzok. Takisto neobsahuje žiadne ustanovenia o povinnosti získať povolenie pre podniky produkujúce odpad. Ďalej sa smernica o dusičnanoch zameriava iba na kontrolu dotknutých vôd, nie však ochranu ovzdušia, pôdy a zvierat a rastlín, ako to vyplýva z článku 4 smernice o odpadoch. Smernica o dusičnanoch takisto nezahŕňa obťažovanie hlukom, zápachom alebo ovplyvňovanie krajiny.

52.   Španielska vláda uvádza ako normy vnútroštátneho práva kráľovské dekréty č. 261/1996 a č. 324/2000, ktoré sa vzťahujú na močovku, a takisto – na pojednávaní – dve vyhlášky z 20. októbra 1980 a z 22. februára 2001, ktoré sa týkajú mŕtvych zvierat.

53.   K tomu je potrebné povedať, že španielska vláda sa obmedzila iba na tvrdenie, že tieto právne predpisy, ktoré však neboli súdu predložené, sú uplatniteľné na močovku alebo mŕtve telá zvierat, nepreukázala však, do akej miery sa tieto právne predpisy vzťahujú na uvedený odpad, konkrétne nepreukázala, že sa tieto predpisy nevzťahujú na močovku a mŕtve telá zvierat len z určitých aspektov, ale aj z hľadiska nakladania s nimi v zmysle článku 1 písm. d) smernice o odpadoch, a či teda vedú k porovnateľnej úrovni ochrany životného prostredia. Španielska vláda ani nenamietala proti výsledkom zodpovedajúceho podrobného prieskumu Komisie, podľa ktorých neexistujú žiadne vnútroštátne právne predpisy spĺňajúce spomenuté kritériá.

54.   Pokiaľ ide konkrétne o kráľovský dekrét č. 261/1996, podľa tvrdení španielskej vlády ide o vnútroštátny vykonávací predpis k smernici o dusičnanoch, pričom tento predpis, ako už bolo povedané v bode 51, sám nepredstavuje právnu normu spĺňajúcu požiadavky smernice o odpadoch.

55.   Navyše podľa údajov španielskej vlády nebol kráľovský dekrét č. 324/2000 v čase rozhodujúcom pre posúdenie nesplnenia povinnosti ani v platnosti.

56.   Okrem toho španielska vláda uvádza, že vnútroštátne právo – inak ako vyššie uvedená smernica o odpadoch – močovku nepovažuje za odpad, takže už z tohto dôvodu je sporné, či vnútroštátne právo vôbec upravuje nakladanie s močovkou ako odpadom.

57.   Pokiaľ ide o uvádzané vyhlášky, ktoré majú predstavovať vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle smernice o odpadoch, týkajúce sa mŕtvych zvierat, španielska vláda len uviedla, že boli prijaté na boj s morom ošípaných a že podľa vyhlášky z 22. februára 2001 je za určitých okolností dovolené uhynuté zvieratá zakopať do jám vyplnených nehaseným vápnom. Z takto stručne podaného obsahu možno usudzovať, že tieto vyhlášky nie sú právnymi predpismi, ktoré upravujú nakladanie s mŕtvymi zvieratami ako odpadom v zmysle smernice o odpadoch.

58.   Z uvedeného možno vyvodiť záver, že v prejednávanej veci neexistuje ani zvláštny predpis práva Spoločenstva, ani zvláštna národná právna úprava, ktoré by obsahovo zodpovedali požiadavkám článku 2 ods. 1 písm. b) bodu iii) smernice o odpadoch.

59.   Toto ustanovenie o výnimke nie je teda v prejednávanej veci za žiadnych okolností uplatniteľné. Preto nie je potrebné zaoberať sa tvrdeniami Komisie, podľa ktorých má byť judikatúra AvestaPolarit Chrome zmenená tým spôsobom, že v zmysle tohto ustanovenia o výnimkách možno za „in[ú] právn[u] úprav[u]“ považovať len predpisy práva Spoločenstva.

c)      O porušení článkov 4, 9 a 13 smernice

60.   Pokiaľ ide o výhradu Komisie, podľa ktorej sporná prevádzka chovu ošípaných nemá povolenie vyžadované článkom 9, a neboli ani vykonané pravidelné inšpekcie požadované článkom 13 pre také prevádzky, je zrejmé, že španielska vláda nepopiera, že tento podnik nebol podrobený povoľovaciemu konaniu v oblasti odpadového hospodárstva a neboli vykonané ani zodpovedajúce inšpekcie.

61.   Z uvedeného dôvodu, ako aj z dôvodu, že okrem toho – ako bolo vyššie preukázané – je potrebné zamietnuť návrh, podľa ktorého sa na túto prevádzku chovu ošípaných nevzťahuje smernica o odpadoch, je na výhradu týkajúcu sa porušenia článkov 9 a 13 smernice o odpadoch potrebné nazerať ako na odôvodnenú.

62.   Komisia Španielskemu kráľovstvu vytýka ďalej to, že neprijalo nevyhnutné opatrenia v zmysle článku 4 smernice o odpadoch na zabezpečenie toho, aby boli odpady pochádzajúce z chovu ošípaných, predovšetkým močovka a mŕtve zvieratá, zneškodnené alebo zhodnotené bez ohrozenia ľudského zdravia alebo poškodenia životného prostredia.

63.   Španielska vláda sa vo svojich vyjadreniach obmedzila iba na to, že močovka nie je odpadom, pričom sa takmer vôbec nevyjadrila k jednotlivým porušeniam, ktoré jej Komisia vytýka. Ďalej niekoľkokrát spochybnila výpovednú hodnotu rôznych dôkazov a indícií o skladovaní, resp. použití močovky a mŕtvych zvierat, na základe ktorých Komisia odôvodnila nesplnenie povinnosti, súčasne však nepoprela existenciu týchto skutkových stavov.

64.   Španielska vláda sa konkrétne nevyjadrila k existencii – podľa Komisie príliš malej – jamy určenej na skladovanie mŕtvych zvierat a nepoprela tvrdenie Komisie, že v okolí prevádzky chovu ošípaných došlo k nekontrolovanému zneškodňovaniu mŕtvych zvierat, čo malo za následok nadmerné obťažovanie okolia zápachom.

65.   Španielska vláda uznala, že používanie močovky, ako aj „in[ých] prírodn[ých] lát[ok]“ nevyhnutne spôsobuje zápach.

66.   Španielska vláda ďalej nespochybňuje, že dotknutá prevádzka chovu ošípaných produkuje denne približne 12 m³ močovky, pričom každé dva týždne sa močovka vyberá zo žumpy a vypúšťa sa na dve parcely s celkovou výmerou 85 ha. Z tvrdení španielskej vlády a zo spisu nevyplýva, že by sa aspoň s časťou močovky nakladalo iným spôsobom, v dôsledku čoho sa teda celý objem močovky vyprodukovanej asi 3 400 zvieratami dotknutej prevádzky chovu vypúšťa na polia s rozlohou 85 ha, a to celoročne bez ohľadu na vegetačné fázy a aj napriek tomu, že dotknuté polia ležia aspoň čiastočne úhorom.

67.   Vyjadrenie španielskej vlády, že vo všeobecnosti sa pri pestovaní obilnín používa metóda „año y vez“, ktorá spočíva v tom, že sa pole obrába iba každý druhý rok, môže vysvetľovať, prečo ležia dotknuté polia čiastočne úhorom, napriek tomu sú však v zásade obrábané, to ale podľa môjho názoru nespochybňuje tvrdenia Komisie, podľa ktorých sporné vypúšťanie močovky nezodpovedá vhodným poľnohospodárskym postupom a dochádza tu k prehnojeniu. To, že podľa kódexu upravujúceho vhodné poľnohospodárske postupy prijatého Junta de Andalucía, na ktorý sa Komisia odvoláva, je zakázané celoročné hnojenie, predstavuje prinajmenšom indíciu, že v prejednávanej veci sa nepoužíva spôsob hnojenia, ktorý by bol v súlade s ochranou životného prostredia, to platí, aj keby tento kódex nebol právne záväzný pre prevádzku chovu ošípaných.

68.   Ďalej španielska vláda uvádza, že v súčasnosti je proti prevádzke chovu ošípaných vedené sankčné konanie a predpokladá skoré uzavretie tohto podniku. V tejto súvislosti však možno len pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je pre posúdenie existencie nesplnenia povinnosti rozhodujúca situácia, v ktorej sa nachádzal členský štát v čase po uplynutí lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, a zmeny, ktoré nastali neskôr, nemôže Súdny dvor zohľadniť.(25)

69.   Nakoniec je potrebné zohľadniť, že sporná prevádzka chovu ošípaných je v prevádzke od roku 1976 a minimálne v čase do skončenia lehoty určenej v odôvodnenom stanovisku Komisie španielske orgány neprijali voči spornej prevádzke chovu z hľadiska jej odpadového hospodárstva nijaké konkrétne opatrenia alebo právne kroky.

70.   Z uvedených dôvodov a vzhľadom na nedostatok účinných argumentov španielskej vlády, aj pri zohľadnení voľnej úvahy, ktorú členským štátom priznáva článok 4 smernice o odpadoch(26), možno Komisiou vytýkané porušenie tohto článku považovať za opodstatnené.

71.   Z uvedeného teda vyplýva, že Španielske kráľovstvo porušilo ustanovenia článkov 4, 9 a 13 smernice o odpadoch.

VI – O porušení smernice PVŽP

A –    Hlavné tvrdenia účastníkov konania

72.   Komisia Španielskemu kráľovstvu vytýka, že tým, že pred výstavbou alebo neskoršou prestavbou spornej prevádzky chovu ošípaných nebolo vykonané posúdenie jeho vplyvov na životné prostredie, čím bol porušený článok 2 a článok 4 ods. 2 smernice PVŽP v pôvodnom znení a takisto v znení smernice, ktorou sa mení a dopĺňa smernica PVŽP, čo je zároveň druhým dôvodom žaloby.

73.   Uvádza, že v dôsledku negatívnych vplyvov prevádzky chovu ošípaných na životné prostredie z dôvodu jeho veľkosti a polohy (predovšetkým znečistenie vôd a zápach), bolo potrebné vykonať predchádzajúce posúdenie jeho vplyvov na životné prostredie. Z vyjadrenia španielskej vlády však vyplýva, že ani pred výstavbou prevádzky – t. j. pred prijatím smernice, ktorou sa mení a dopĺňa smernica PVŽP, to znamená v čase platnosti smernice PVŽP v pôvodnom znení – ani po jej rozšírení – t. j. v čase, keď už mala byť smernica, ktorou sa mení a dopĺňa smernica PVŽP, vykonaná, – nebolo takéto posúdenie vykonané.

74.   Španielska vláda namieta proti prípustnosti týchto výhrad s odôvodnením, že Komisia nepreukázala, vo vzťahu ku ktorému zneniu smernice PVŽP zmenenej a doplnenej smernicou, ktorou sa mení a dopĺňa smernica PVŽP, došlo k porušeniam. Subsidiárne tvrdí, že rozhodujúcim je zmenené a doplnené znenie, pretože smernica, ktorou sa mení a dopĺňa smernica PVŽP, mala byť prebratá do 14. marca 1999 a čas rozhodujúci pre posúdenie nesplnenia povinnosti, ako to vyplýva z odôvodneného stanoviska Komisie, je 26. september 2001.

75.   Uvádza, že sporná prevádzka chovu ošípaných nespĺňa predpoklad projektu podľa prílohy 1 bodu 17 písm. b) smernice PVŽP zmenenej a doplnenej smernicou, ktorou sa mení a dopĺňa smernica PVŽP. Ďalej odkazuje na to, že výstavba prevádzky chovu ošípaných spadá do roku 1976, a teda do času pred pristúpením Španielska k Európskym spoločenstvám, pričom problém posúdenia jeho vplyvov na životné prostredie v zmysle andalúzskeho zákona č. 7/1994 sa objavil až v roku 1996, keď bola na obec podaná žiadosť o udelenie povolenia s cieľom legalizácie a rozšírenia prevádzky. Toto povoľovacie konanie viedlo k negatívnej správe o vplyvoch na životné prostredie, čo viedlo k začatiu sankčného konania, ktoré sa mohlo skončiť uzavretím prevádzky.

76.   Komisia uvádza, že svoj názor opiera o obidve znenia smernice, pretože španielska vláda v konaní pred podaním žaloby neuviedla, kedy došlo k výstavbe, prípadne rozšíreniu prevádzky chovu ošípaných. Svoju výhradu v replike obmedzuje na prípad rozšírenia prevádzky chovu, pričom uvádza, že na základe informácií uvedených vo vyjadrení španielskej vlády k žalobe je potrebné preveriť nesplnenie povinnosti podľa pôvodného znenia smernice PVŽP, pretože aj keď prevádzka chovu podala žiadosť o udelenie povolenia až 26. marca 1999 (a nie už v roku 1996), možno predpokladať, že k rozšíreniu podniku došlo už nejaký čas pred týmto dátumom.

77.   Subsidiárne pre prípad, ak by bola uplatniteľná smernica PVŽP v znení zmenenom a doplnenom smernicou, ktorou sa mení a dopĺňa smernica PVŽP, však Komisia uvádza výhradu porušenia smernice, ktorou sa mení a dopĺňa smernica PVŽP.

78.   Tvrdenie španielskej vlády, že rozšírenie chovu ošípaných bolo predmetom posúdenia vplyvov na životné prostredie podľa andalúzskeho zákona č. 7/1994, Komisia odmieta s odôvodnením, že k takémuto posúdeniu došlo až po vykonaní daného rozšírenia.

B –    O prípustnosti

79.   Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú španielskou vládou, je najskôr potrebné uviesť, že v tejto námietke sa Komisii nevytýkalo, že jej neposkytla potrebné údaje na prípravu svojej obhajoby, ako to požaduje zákonné konanie o nesplnení povinnosti.(27) Najmä tu neexistuje žiadna neprípustná odchýlka medzi odôvodneným stanoviskom Komisie a žalobou, a tým nedošlo k zmene alebo rozšíreniu predmetu konania,(28) keďže sa Komisia tak v odôvodnenom stanovisku, ako aj v žalobnom návrhu alternatívne odvoláva na smernicu PVŽP v pôvodnom znení, ako aj v znení zmenenom a doplnenom smernicou, ktorou sa mení a dopĺňa smernica PVŽP.

80.   Predovšetkým tu ide o otázku, či žaloba ako taká spĺňa požiadavky prípustnosti.

81.   Podľa ustálenej judikatúry musí Komisia v žalobe podanej podľa článku 226 ES, o ktorej má rozhodnúť Súdny dvor, vytýkané porušenia presne popísať a minimálne v stručnej forme predložiť právne a skutkové okolnosti, o ktoré opiera svoje výhrady. Musí konkrétne uviesť, z ktorých skutočností a okolností vyplýva vytýkané porušenie, aby v konaní začatom na návrh Komisie mohol Súdny dvor rozhodnúť.(29)

82.   V prejednávanej veci zo žaloby vyplýva, že Komisia vytýka okolnosť, že sporná prevádzka chovu ošípaných bola vybudovaná a rozšírená bez posúdenia jej vplyvov na životné prostredie. Ďalej zdôrazňuje, že v tom vidí porušenie článkov 2 až 4 smernice PVŽP, pričom sa však súčasne – keďže ako uvádza, nepozná presný čas, kedy malo dôjsť k porušeniam, – odvoláva na pôvodné „alebo“ zmenené a doplnené znenie tejto smernice.

83.   Podľa môjho názoru je tým predmet konania vzhľadom na porušenia vytýkané v žalobe opísaný dostatočne na to, aby spĺňal predpoklady prípustnosti. Komisia zjavne požaduje, aby Súdny dvor vo vzťahu k pôvodnému, ako aj zmenenému a doplnenému zneniu smernice preskúmal, či tu nedošlo k porušeniu práva Spoločenstva vzhľadom na okolnosti uvádzané Komisiou. Požiadavku na preskúmanie vo vzťahu k pôvodnému, ako aj zmenenému a doplnenému zneniu smernice je potrebné chápať ako „a/alebo“ a Komisia mohla vzniesť výhrady voči neexistencii posúdenia vplyvov na životné prostredie pred výstavbou alebo rozšírením prevádzky chovu ošípaných samostatne za porušenie pôvodného znenia smernice, ako aj za porušenie zmeneného a doplneného znenia smernice PVŽP bez toho, že by bola jedna z týchto výhrad neprípustná. Naopak jedna z týchto výhrad by bola vzhľadom na nesplnenie podmienky časovej pôsobnosti daného znenia smernice nedôvodná.

84.   V prejednávanej veci je v rámci skúmania dôvodnosti takisto potrebné zaoberať sa otázkami času, v ktorom došlo k nesplneniu povinnosti a uplatniteľnosti príslušného znenia smernice. Prípadné nedostatočné odpovede Komisie na tieto otázky predstavujú problém dostatočného odôvodnenia vytýkaných porušení a nie prípustnosti.

85.   Okrem toho platí, že Komisia je počas konania pred Súdnym dvorom oprávnená vziať s prihliadnutím na tvrdenia žalovaného členského štátu určité výhrady späť, prípadne obmedziť svoje výhrady, rovnako ako je na druhej strane členský štát oprávnený nenamietať počas konania alebo uznať dôvodnosť výhrady Komisie. Je teda prípustné, že Komisia vo svojej replike obmedzila výhradu týkajúcu sa neexistencie posúdenia vplyvov rozšírenia prevádzky chovu ošípaných na životné prostredie, keďže to nebolo na ujmu žalovaného členského štátu.

C –    O dôvodnosti

86.   Komisia Španielskemu kráľovstvu vytýka, že si nesplnilo svoju povinnosť vyplývajúcu zo smernice PVŽP v pôvodnom a aj zmenenom a doplnenom znení, podľa ktorej bolo potrebné pred rozšírením spornej prevádzky chovu ošípaných vykonať posúdenie vplyvov tohto projektu na životné prostredie.

87.   Podľa ustálenej judikatúry je Komisia v rámci konania o nesplnení povinnosti zo Zmluvy začatého podľa článku 226 ES povinná dokázať vytýkané porušenia Zmluvy. Komisia je povinná predložiť Súdnemu dvoru všetky potrebné údaje, na základe ktorých môže Súdny dvor preskúmať existenciu tvrdených porušení Zmluvy, pričom sa nesmie opierať o domnienky.(30)

88.   Na dôkaz nesplnenia povinností vyplývajúcich z určitej smernice je potrebné preukázať, že dotknutý skutkový stav patrí do oblasti pôsobnosti tejto smernice.

89.   Podľa názoru Komisie patrí rozšírenie prevádzky chovu ošípaných do časovej pôsobnosti smernice PVŽP v pôvodnom znení, pretože žiadosť o povolenie rozšírenia prevádzky chovu bola podaná 26. marca 1999 a rozšírenie tohto podniku sa zjavne uskutočnilo už pred týmto dátumom. Pokiaľ je pre rozhodnutie určujúci len dátum podania žiadosti, v takom prípade sa má uplatniť smernica vo svojom zmenenom a doplnenom znení.

90.   Z uvedeného vyplýva, že Komisia nevytýka Španielskemu kráľovstvu vo všeobecnosti, že neprijalo potrebné opatrenia, aby boli projekty ako sporná prevádzka chovu ošípaných podrobené predchádzajúcim posúdením ich vplyvov na životné prostredie podľa pôvodného alebo zmeneného a doplneného znenia smernice PVŽP. Komisia vytýka Španielsku nesplnenie povinností zo Zmluvy skôr konkrétne z okolností – ako zdôrazňuje vo svojej replike – že sporná prevádzka chovu ošípaných nebola pred svojím rozšírením skutočne podrobená nijakému posúdeniu jej vplyvov na životné prostredie.

91.   Pre posúdenie dôvodnosti vytýkaných porušení preto môže byť podstatným len okamih skutočného rozšírenia prevádzky chovu, a nie dátum podania žiadosti.

92.   Na druhej strane Komisia v žalobe priznáva, že jej nie je známy okamih rozšírenia prevádzky chovu. Na základe vyjadrení španielskej vlády vo svojom vyjadrení k žalobe však Komisia prichádza vo svojej replike k záveru, že k rozšíreniu prevádzky došlo v každom prípade pred marcom 1999. Keďže španielska vláda proti tomuto tvrdeniu nenamietala a okrem toho neuviedla k tejto otázke žiadne podstatné skutočnosti, môžeme predpokladať, že je záver Komisie správny.

93.   Lehota na prebratie smernice PVŽP v znení zmenenom a doplnenom smernicou, ktorou sa mení a dopĺňa smernica PVŽP, bola stanovená na 16. marca 1999, teda uplynula až po spornom rozšírení. Z uvedeného vyplýva, že výhrady Komisie je potrebné posúdiť z hľadiska smernice PVŽP v pôvodnom znení, pričom vo vzťahu k zmenenému a doplnenému zneniu tejto smernice sú výhrady Komisie nedôvodné.

94.   Z uvedeného takisto vyplýva, že – s čím súhlasí aj Komisia – je možné predpokladať, že k rozšíreniu prevádzky chovu ošípaných došlo niekedy pred marcom 1999. Ďalej je nesporné, že k tomuto rozšíreniu došlo bez predchádzajúceho posúdenia jeho vplyvov na životné prostredie.

95.   Nemyslím si však, že to postačuje ako dôkaz porušenia smernice PVŽP.

96.   V prejednávanej veci sa vynára otázka, či Španielske kráľovstvo splnilo svoje povinnosti v zmysle článku 2 smernice – prijať opatrenia potrebné na to, aby bolo pred povolením projektov, pri ktorých je potrebné z dôvodov ich charakteru, veľkosti alebo umiestnenia rátať s ich významným vplyvom na životné prostredie, vykonané posúdenie ich vplyvov na životné prostredie.

97.   Prirodzene, porušenie tejto povinnosti – najmä preto, že ide o zodpovednosť za výsledok, – môže vyplynúť z konkrétneho prípadu.(31) Z okolností konkrétneho prípadu však musí vyplývať neprijatie potrebných opatrení zo strany dotknutého členského štátu.

98.   Článok 2 smernice samozrejme stanovuje jednoznačný záväzok príslušných orgánov členských štátov posúdiť vplyvy určitých projektov na životné prostredie. Súdny dvor preto dospel k záveru, že Komisia by mohla ako dôkaz porušenia tohto článku preukázať, že pri projekte, pri ktorom je potrebné rátať s jeho významným vplyvom na životné prostredie, nebolo vykonané posúdenie jeho vplyvov na životné prostredie, aj keď bolo potrebné.(32)

99.   To sa však týka prípadu, v ktorom orgán členského štátu schválil projekt bez toho, aby adekvátne posúdil jeho vplyvy na životné prostredie.(33) Keď ale napríklad neboli posúdené vplyvy projektu na životné prostredie, pretože nebola podaná žiadna žiadosť o povolenie v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov, takže projekt bol vykonaný jednoducho nezákonne, musia tu existovať ďalšie okolnosti, z ktorých by vyplývalo, že dotknutý členský štát nesplnil povinnosti stanovené smernicou.

100. Inými slovami povedané, z nezlučiteľnosti skutkového stavu s cieľmi uvedenými v článku 2 smernice PVŽP – v prejednávanej veci zo skutočností, že sporná prevádzka chovu ošípaných nebola podrobená predchádzajúcemu posúdeniu jej vplyvov na životné prostredie pred svojím rozšírením, pretože nepodala žiadosť o povolenie, – automaticky nevyplýva, že dotknutý členský štát nevyhnutne porušil povinnosti vyplývajúce z tohto predpisu.(34) Na dôkaz takého porušenia by muselo byť napríklad preukázané, že tento (protiprávny) stav existoval dlhší čas bez toho, aby príslušné orgány zasiahli a prijali zodpovedajúce opatrenia.(35)

101. V prejednávanej veci Komisia nepreukázala, kedy došlo k spornému rozšíreniu prevádzky chovu ošípaných, takže nie je možné presne zistiť, ako dlho „protiprávny“ stav trval a do akej miery je možné príslušným orgánom vytýkať nečinnosť. Porušenie povinností vyplývajúcich z článku 2 smernice PVŽP Španielskym kráľovstvom, by bolo možné napríklad preukázať údajmi o tom, že nezákonné rozšírenie bolo príslušným orgánom známe, alebo – pokiaľ vychádzame aspoň z minimálnych kontrolných povinností orgánov (nezávisle od článku 13 smernice) – na základe už dlhší čas existujúceho rozšírenia alebo iných okolností – muselo byť známe, pričom orgány napriek tomu nepodnikli účinné kroky na sankcionovanie protiprávneho rozšírenia, prípadne dodatočne nepreverili vplyvy rozšírenia na životné prostredie. Tu treba opätovne podčiarknuť, že Komisiou vytýkané porušenia nezahŕňajú výslovne postup orgánov pri posudzovaní žiadosti o povolenie rozšírenia prevádzky chovu podanej v marci 1999, ale opiera sa len o tú skutočnosť, že v každom prípade nedošlo pred rozšírením tohto podniku k posúdeniu jeho vplyvov na životné prostredie. Z uvedenej okolnosti, ako som už uviedla, automaticky nevyplýva, že Španielske kráľovstvo si nesplnilo svoje povinnosti vyplývajúce z článku 2 smernice PVŽP, pretože nie je jasné, do akej miery mali na túto situáciu vplyv orgány členského štátu.

102. Preto Komisia právne dostatočne nepreukázala existenciu porušenia smernice PVŽP v pôvodnom alebo zmenenom a doplnenom znení. Táto výhrada je teda nedôvodná.

VII – O porušení smernice o podzemných vodách

A –    Hlavné tvrdenia účastníkov konania

103. Komisia zastáva názor, že Španielske kráľovstvo porušilo ustanovenia článku 3 písm. b), článku 5 ods. 1 a článku 7 smernice o podzemných vodách tým, že na území dotknutom sporným chovom ošípaných nebol vykonaný predchádzajúci hydrogeologický prieskum.

104. Hydrogeologický prieskum bol potrebný, pretože podzemná voda na danom území by mohla byť zaťažená nebezpečnými látkami, keďže prevádzka chovu ošípaných vypúšťa svoju močovku na poľnohospodárske polia. To potvrdil aj znalecký posudok, ktorý potvrdil priepustnosť pôdy.

105. Komisia sa vo svojich vyjadreniach obmedzuje na možné ohrozenie podzemných vôd dusičnanmi. Dusičnan je podľa nej nebezpečná látka v zmysle smernice o podzemných vodách, pretože spadá pod číslo 3 zoznamu II.

106. Španielska vláda zastáva názor, že pri vypúšťaní močovky na účely hnojenia nejde o opatrenie na zneškodnenie látok zahrnutých v smernici o podzemných vodách (článok 5 druhá zarážka smernice o podzemných vodách), ale ide o zhodnotenie zostatkov prevádzky chovu zvierat ich použitím ako hnojiva.

107. Aj keď by bola smernica o podzemných vodách použiteľná, neexistuje tu zaťaženie nebezpečnými látkami v zmysle tejto smernice, pretože Komisiou uvedený dusičnan nie je zahrnutý v zozname II. Okrem toho sa Komisia odvoláva na znalecký posudok, z ktorého vyplýva záver, že väčšina pôdy na danom území je nepriepustná.

B –    Právne posúdenie

108. Je potrebné preskúmať, či sa povinnosť vykonať hydrogeologický prieskum vyplývajúca zo smernice o podzemných vodách vzťahuje na skutkový stav ako ten, o ktorý ide v prejednávanej veci.

109. Podľa článku 3 písm. b) smernice o podzemných vodách prijímajú členské štáty potrebné opatrenia na obmedzenie vypúšťania látok vymenovaných v zozname II smernice do podzemných vôd, aby sa zabránilo znečisteniu vôd týmito látkami. Na splnenie týchto záväzkov majú členské štáty okrem iného povinnosť vykonať predchádzajúci prieskum pred „likvidáci[ou] týchto látok alebo ich umiestňovanie na skládky s cieľom ich likvidácie, čo môže viesť k nepriamemu vypúšťaniu“. Takýto predchádzajúci prieskum musí podľa článku 7 smernice zahŕňať aj hydrogeologický prieskum.

110. Predpokladom uplatniteľnosti týchto záväzkov je v prvom rade to, že ide o vypustenie látky obsiahnutej v smernici o podzemných vodách. Podľa názoru Komisie je tento predpoklad splnený – pretože ako uvádza pri zohľadnení výsledkov znaleckého posudku – podzemná voda na danom území bola znečistená dusičnanmi a dusičnan predstavuje látku v zmysle bodu 3 zoznamu II smernice.

111. Uvedený bod sa však vzťahuje na látky, „ktoré nepriaznivo ovplyvňujú chuť a/alebo zápach podzemných vôd…“.

112. K tomu možno uviesť, že Komisia netvrdila, že by dusičnan mal nepriaznivo ovplyvňovať chuť a/alebo zápach podzemných vôd.

113. Pokiaľ ide o druhý druh látok, ktoré sú zahrnuté v bode 3 zoznamu II, t. j. látky, „pri ktorých je pravdepodobnosť, že zapríčinia tvorbu takýchto látok v podzemných vodách a spôsobia, že tieto vody nebudú vhodné na konzumovanie ľuďmi“, nebolo prednesené, že by mohol dusičnan spôsobiť tvorbu takých látok. Navyše dodatok, že „spôsobia, že tieto vody nebudú vhodné na konzumovanie ľuďmi“, nemožno oddeliť od zvyšku vety ako alternatívny popis kategórie látok, pod ktorú by určite spadal aj dusičnan. Na jednej strane by potom musela byť zvolená na alternatívny výpočet iná formulácia, napríklad formulácia „a/alebo“ – ako v rovnakej vete uvedenej vyššie. Na druhej strane by išlo o nesystémovú všeobecnú kategóriu látok v rámci zoznamu II, v ktorom sú zlúčeniny uvedené pod svojím názvom alebo sú presne opísané. Z uvedeného teda vyplýva, že dusičnan nespadá pod bod 3 zoznamu II, ktorý uvádza Komisia.

114. Ďalej môžeme vo všeobecnosti predpokladať, že pokiaľ by smernica o podzemných vodách zahŕňala aj látku ako dusičnan, ktorú ako je všeobecne známe, zvlášť často nachádzame na poľnohospodársky využívaných územiach, pričom ide o zdraviu škodlivý ťažký kov, bola by táto látka uvedená v zozname I alebo v zozname II smernice.

115. Práve vzhľadom na skutkový stav, z ktorého vychádzala Komisia pri tejto výhrade, t. j. zo znečistenia dusičnanmi pochádzajúcimi z jednej poľnohospodárskej prevádzky, predstavuje smernica o dusičnanoch skôr špecifický právny nástroj prispôsobený na takéto skutkové stavy.

116. Nebolo teda preukázané, že v prejednávanej veci ide o vypúšťanie látky spadajúcej do pôsobnosti smernice o podzemných vodách.

117. Ďalej je potrebné uviesť, že podľa smernice má byť zabránené alebo obmedzené „zavádzanie“ látok do podzemných vôd (porovnaj napr. siedme odôvodnenie a článok 3 smernice), pričom je pojem „zavádzanie“ popísaný ako „odvádzanie látok… do podzemných vôd“ [článok 1 ods. 2 písm. b) a c) smernice]. Považujem to za veľmi neadekvátny popis pre vypúšťanie močovky v poľnohospodárstve, pričom vzhľadom na nedostatok akýchkoľvek odkazov týkajúcich sa danej problematiky v smernici spochybňujem aj to, že by mal takýto postup vôbec spadať do oblasti pôsobnosti smernice.

118. To, že močovku možno považovať za určitých okolností za „odpad“ v zmysle smernice o odpadoch, ako to uvádzam v predchádzajúcich bodoch, však nevyhnutne neznamená, že by vypúšťanie spadalo pod pojem „likvidácia týchto látok…, čo môže viesť k nepriamemu vypúšťaniu“ v zmysle článku 5 ods. 1 prvej vety druhej zarážky smernice o podzemných vodách. Smernica o odpadoch totiž sleduje iné ciele ako smernica o podzemných vodách, pričom prvá menovaná smernica viaže na pojem odpadu znak, že ide o vec, ktorej sa niekto zbavuje, alebo chce zbaviť, čo nie je nevyhnutne identické s pojmom „likvidácia“ uvedeným v článku 5 ods. 1 prvej vete druhej zarážke smernice o podzemných vodách.

119. Nakoniec je potrebné zvážiť aj to, že sa kontrolné a povoľovacie mechanizmy smernice o odpadoch v zásade vzťahujú na jednotlivý podnik, pričom záväzok vykonať predchádzajúci prieskum podľa článku 5 ods. 1 prvej vety druhej zarážky smernice o podzemných vodách sa vzťahuje vo všeobecnosti na „opatrenia“ na likvidáciu látok, ktoré by mohli viesť k nepriamemu vypusteniu takých látok.

120. Kvalifikovať vypúšťanie močovky vo všeobecnosti ako také opatrenie by však znamenalo, že každému (alebo prinajmenšom prvému?) vypúšťaniu močovky v poľnohospodárstve by mal predchádzať prieskum vrátane hydrogeologického prieskumu dotknutej oblasti nezávisle od účelu a rozsahu takého vypúšťania močovky a nezávisle od druhu poľnohospodárskeho podniku. Taký záväzok však považujem za jednoducho prebyrokratizovaný a absurdný.

121. Nie bez dôvodu sa smernica o dusičnanoch opiera najmä o nástroje pôsobiace plošne, prípadne na určité územie, ako napríklad akčné programy a prijímanie všeobecných – záväzných a nezáväzných – opatrení, pokiaľ ide o znečistenie dusičnanmi pochádzajúcimi z poľnohospodárstva.

122. Smernicu o podzemných vodách preto nepovažujem za relevantnú pre prejednávanú vec, a tým výhradu Komisie spočívajúcu v nevykonaní hydrogeologického prieskumu považujem za nedôvodnú. V dôsledku toho nemá význam zaoberať sa ďalšími otázkami, ako napríklad otázkou priepustnosti dotknutej pôdy.

VIII – O porušení smernice o odpadových vodách

A –    Hlavné tvrdenia účastníkov konania

123. Komisia vytýka Španielskemu kráľovstvu, že tým, že komunálne odpadové vody obce Vera neprešli náročnejším čistením ako tým, ktoré je uvedené v článku 4 smernice, si nesplnilo svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovení článku 5 ods. 2 smernice o odpadových vodách.

124. K tomu dodáva, že komunálne odpadové vody boli vypúšťané do rieky Antas, ktorá mala byť identifikovaná ako citlivá oblasť v zmysle článku 5 ods. 1 v spojení s prílohou II A smernice o odpadových vodách. Svoje tvrdenie odôvodnila na základe znaleckého posudku inštitútu ERM.

125. Znalecký posudok inštitútu TECNOMA poukázal na to, že v dolnom toku rieky sa nachádza prírodná lagúna, ktorej prítokom je rieka Antas, slúžiaca ako odtok pre čističku odpadových vôd obce Vera. Z tohto znaleckého posudku takisto vyplýva, že komunálna voda neprešla dostatočným čistením.

126. Komisia okrem toho z údajov internetových stránok regionálnych orgánov o obyvateľoch a turistoch vypočítala miestny populačný koeficient (p. k.), ktorý výrazne presahuje počet obyvateľov „viac ako 10 000“, ktorý je potrebný na uplatnenie článku 5 ods. 2.

127. Španielska vláda namieta, že celé povodie rieky Antas malo byť identifikované ako citlivá oblasť. Z identifikácie pobrežnej lagúny Antas ako citlivej oblasti automaticky nevyplýva, že aj celá rieka a jej povodie musia byť identifikované ako taká oblasť. Pri rieke Antas ide o rieku, ktorá tečie prevažne v podzemí, pričom pri nedostatku denného svetla nemôže dôjsť k eutrofii.

128. Okrem toho Španielska vláda na základe rôznych argumentov popiera správnosť výpočtu populačného koeficientu vykonaného Komisiou. Rozhodujúcim tu nie je rok 2003, z ktorého Komisia čerpala údaje, ale dátum odôvodneného stanoviska, teda rok 2001. Dotknutý región mal v tomto čase podstatne nižší populačný koeficient ako ten, ktorý vypočítala Komisia.

B –    Právne posúdenie

129. Výhrady Komisie smerujú proti tomu, že komunálne odpadové vody obce Vera neprešli pred ich vypustením do rieky Antas náročnejším čistením ako tým, ktoré je uvedené v článku 4 smernice o odpadových vodách.

130. Podľa článku 5 ods. 2 smernice o odpadových vodách je potrebné také čistenie zabezpečiť od 31. decembra 1998 iba vtedy, pokiaľ ide o odpadové vody vypúšťané do citlivých oblastí z kanalizácií obcí s viac ako 10 000 p. k.

131. Pokiaľ ide o predpoklad, že ide o vypúšťanie do citlivej oblasti, je nesporné, že Španielske kráľovstvo neidentifikovalo povodie rieky Antas, do ktorého sa podľa tvrdení Komisie vypúšťa komunálna odpadová voda obce Vera, ako citlivú oblasť v zmysle článku 5 ods. 1 smernice o odpadových vodách.

132. V prejednávanej veci však nezáleží na tom, či je samotné povodie rieky Antas identifikované ako citlivá oblasť alebo či Komisia považuje toto územie za oblasť, ktorá mala byť identifikovaná ako citlivá oblasť.

133. Podľa judikatúry Súdneho dvora totiž povinnosť vyplývajúca z článku 5 ods. 2 smernice o odpadových vodách, podľa ktorej musí komunálna odpadová voda prejsť náročnejším čistením ako tým, ktoré je uvedené v tomto článku, platí aj v prípade, keď sa odpadová voda dostane nepriamo alebo sprostredkovane do citlivej oblasti.(36)

134. Rieka Antas, do ktorej sú v jednej prírodnej lagúne vypúšťané odpadové vody z čističky odpadových vôd obce Vera, vteká v každom prípade do pobrežnej lagúny Antas, ktorá bola nesporne identifikovaná Španielskym kráľovstvom ako citlivá oblasť v zmysle článku 5 ods. 1 smernice o odpadových vodách. Tým sa odpadová voda obce Vera dostáva sprostredkovane do citlivej oblasti.

135. Pokiaľ ide ďalej o populačný koeficient presahujúci 10 000 p. k. ako ďalší predpoklad povinnosti náročnejšieho čistenia odpadových vôd, ide – ako to vyplýva z článku 2 bodu 6 smernice o odpadových vodách – o veličinu vyjadrujúcu priemernú záťaž vodných zdrojov na obyvateľa.

136. Pretože populačné koeficienty uvedené v smernici o odpadových vodách vyjadrujú určitú záťaž,(37) je potrebné pri výpočte takých hodnôt vychádzať iba z počtu obyvateľov, ktorých odpadové vody predchádzajú čističkou. V tejto súvislosti ide o zachytenie počtu osôb, ktoré sa skutočne zdržiavajú v oblasti prítokov dotknutej čističky, a nie o to, či sú tieto osoby registrované ako obyvatelia obce.

137. Komisia teda správne zahrnula do svojich výpočtov aj osoby, ktoré sa nachádzajú v obci Vera ako turisti.

138. Komisia sa pri zistení počtu obyvateľov môže opierať o údaje z hlavnej turistickej sezóny, pretože podľa článku 4 ods. 4 smernice o odpadových vodách sa záťaž vyjadrená v p. k. vypočíta na základe „maximálnej priemernej týždennej záťaže vstupujúcej do čističky v priebehu roka“.

139. Pokiaľ ide o konkrétny populačný koeficient obce Vera, španielska vláda potvrdila, že v roku 2001 mala Vera 7 664 a Antas 2 844 (stálych) obyvateľov. To, že sa Komisia v tejto súvislosti opierala o štatistiky roku 2003, je irelevantné. Španielska vláda okrem toho síce uviedla, že nie je dokázané, že Antas patrí k obci Vera, v podstate to však ani nepoprela. Preto môžeme vychádzať zo stáleho počtu obyvateľov prevyšujúceho 10 000.

140. Okrem toho Komisia (aj keď na základe štatistík za rok 2003) vypočítala, že v dotknutej oblasti sa zdržovalo viac ako 9 000 ďalších osôb, tento počet vychádza z kapacít hotelov, kempingov, víkendových apartmánov a letných sídiel v katastri obce Vera.

141. Pokiaľ ide o tieto údaje, možno uviesť, že španielska vláda potvrdila v každom prípade 43 miest v penziónoch a 659 v hoteloch. Navyše miestny kemping má podľa údajov predložených Komisiou kapacitu pre 2 700 osôb.

142. Ak by aj – ako predniesla španielska vláda – osídlenia zahrnuté Komisiou nespadali do relevantného územia obce a ak by bol určitý počet obyvateľov – napr. vzhľadom na letné sídla – započítaný dvakrát, Komisia podľa môjho názoru aj za pripustenia istého skreslenia jej údajov preukázala, že pre obec Vera musíme v každom prípade počítať s populačným koeficientom viac ako 10 000 bez toho, aby ho bolo potrebné na účely článku 4 ods. 2 smernice o odpadových vodách bližšie upresniť.

143. Keďže sa odpadová voda z obce Vera, obce s populačným koeficientom prevyšujúcim 10 000, nepriamo vypúšťa do citlivej oblasti, musí – keďže táto povinnosť podľa článku 4 ods. 2 smernice o odpadových vodách platí od 31. decembra 1998 – táto odpadová voda prejsť náročnejším čistením ako tým, ktoré je uvedené v článku 4 smernice.

144. Španielska vláda však nepoprela, že sporná odpadová voda neprechádza požadovaným čistením, ale uviedla len, že spoločnosť prevádzkujúcu dotknutú čističku odpadových vôd vyzvala na predloženie štúdie týkajúcej sa odpadových vôd obce, ktorá však ešte nebola predložená.

145. Z vyššie uvedeného vyplýva, že štvrtá výhrada Komisie je dôvodná.

IX – O porušení smernice o dusičnanoch

A –    Hlavné tvrdenia účastníkov konania

146. V piatom žalobnom dôvode vytýka Komisia Španielskemu kráľovstvu, že porušilo článok 3 ods. 1, 2 a 4 smernice o dusičnanoch tým, že neoznačilo územie Rambla de Mojácar za ohrozené pásmo napriek tomu, že toto územie odvodňuje pobrežnú lagúnu rieky Antas, ktorá je vykázaná ako citlivá oblasť.

147. Námietku neprípustnosti tejto výhrady vznesenú španielskou vládou, Komisia zamietla s odôvodnením, že na jednej strane v odôvodnenom stanovisku tejto výhrade venuje celú stranu a na druhej strane zásadu ne bis in idem nie je v konaní o nesplnenie povinnosti možné vôbec použiť, prípadne v prejednávanej veci sa určite neuplatňuje.

148. Z hľadiska obsahu Komisia opiera svoju výhradu o štúdiu inštitútu ERM, z ktorej vyplýva, že dotknuté vody sú eutrofné, pričom sa preukázala vysoká koncentrácia dusičnanov. Uvádza, že z prílohy I smernice o dusičnanoch nevyplýva, že dotknuté územie má byť vykázané ako ohrozené pásmo, až keď sa preukáže zaťaženie dusičnanmi v množstve 50 mg/l, postačuje skutočnosť, že by podzemná voda také množstvo mohla obsahovať. To isté platí vo vzťahu ku kritériám eutrofie. Odvoláva sa na údaje Instituto Geológico y Minero de España, z ktorých vyplýva, že hydrogeologická jednotka 06.06 Bajo Almanzora vykazuje zaťaženie dusičnanmi v množstve presahujúcom 50 mg/l. Podľa jej názoru možno pôvod znečistenia dusičnanmi v poľnohospodárstve vysvetliť s odkazom na ďalšiu publikáciu tohto inštitútu z roku 1999 o chemickej kvalite a znečistení podzemných vôd v Španielsku v období rokov 1982 – 1993.

149. Španielska vláda považuje vytýkané porušenia smernice o dusičnanoch za neprípustné z dvoch dôvodov. Po prvé, pretože je v odôvodnenom stanovisku smernica o dusičnanoch uvedená iba ako vedľajšia veta v súvislosti so smernicou PVŽP ako možný dôvod žaloby. Po druhé, pretože pred podaním tejto žaloby jej Komisia doručila v inom konaní o nesplnenie povinnosti výzvu, ktorá obsahuje rovnaké výhrady ako v tomto konaní, čím Komisia porušila zásadu ne bis in idem.

150. Španielska vláda subsidiárne namieta Komisiou tvrdený rozsah znečistenia dusičnanmi a takisto aj poľnohospodársky pôvod tohto znečistenia, čo podľa jej názoru nepotvrdila štúdia inštitútu ERM, ktorá bola z viacerých hľadísk nedostatočná. Bajo Almanzora, ktorou sa zaoberá Komisiou citovaná publikácia z roku 1999, nie je porovnateľná s územím, o ktoré ide v prejednávanej veci. Priebeh tokov rieky Antas a Aguas je z hydrogeologického hľadiska oddelený od územia Bajo Almanzora, pričom sa nachádza v oblasti s významným turistickým ruchom.

1.      Právne posúdenie

a)      O prípustnosti

151. Najskôr sa musíme zaoberať tvrdením, podľa ktorého sú výhrady neprípustné, pretože neboli uvedené vo výroku odôvodneného stanoviska Komisie.

152. Podľa ustálenej judikatúry musia byť výhrady, ktoré sú neskôr prevzaté do žaloby, presne označené už v odôvodnenom stanovisku. Toto je nevyhnutné na jasné ohraničenie predmetu konania pred začatím súdneho konania a na zabezpečenie toho, aby bol členský štát upovedomený o výhradách, ktoré sú proti nemu vznesené, aby mohol už pred podaním žaloby Komisie na Súdny dvor namietané nesplnenie povinnosti odstrániť alebo uplatniť tvrdenia na svoju obhajobu.(38)

153. Aj keď by teda mal byť výrok odôvodneného stanoviska v zásade v súlade so žalobou,(39) neuvedenie výhrady vo výroku odôvodneného stanoviska nemá za následok neprípustnosť tejto výhrady v žalobe, pokiaľ je dotknutému štátu z jeho ostatného obsahu jednoznačne zrejmé, že sa proti nemu uplatňuje táto výhrada. V takom prípade môže členský štát totiž uplatniť svoje právo na obhajobu.

154. Tak je tomu v prejednávanej veci, pretože ako uznala španielska vláda, Komisia venuje výhrade týkajúcej sa porušení smernice o dusičnanoch v odôvodnenom stanovisku skoro jednu celú stranu, pričom okrem toho túto výhradu uviedla aj na obale a v jeho úvode. Z celkového obsahu odôvodneného stanoviska takisto jednoznačne vyplýva, že Komisia chcela vytknúť aj toto porušenie.

155. Španielska vláda ďalej uplatnila porušenie zásady ne bis in idem, ktorá zakazuje sankcionovať rovnakú osobu viac ako jedenkrát za to isté protiprávne správanie proti rovnakému chránenému záujmu.(40) K tomu je potrebné poznamenať, že konanie o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES vedie iba k objektívnemu zisteniu, že členský štát porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy, a to s ohľadom na situáciu, ktorá existovala v čase rozhodujúcom pre posúdenie prípadu.(41) Toto konanie ako také teda nemá sankčný charakter, takže už z tohto dôvodu nevychádzam z platnosti zásady ne bis in idem v tejto súvislosti.(42) Okrem toho ďalšie konanie o nesplnenie povinnosti začaté až po predmetnom konaní nemôže spôsobovať neprípustnosť tohto konania.

156. Piata výhrada Komisie je teda prípustná.

B –    O dôvodnosti

157. Podľa článku 3 ods. 2 smernice o dusičnanoch identifikujú členské štáty ako ohrozené pásma všetky plochy na svojom území, ktoré odvodňujú vody zasiahnuté znečistením v zmysle článku 3 ods. 1.

158. Členské štáty používajú pri určení týchto vodných tokov kritériá podľa prílohy I smernice. Podľa týchto kritérií je za znečistené potrebné označiť podzemné vody obsahujúce viac ako 50 mg/l dusičnanu, alebo keď bola zistená eutrofia vo vnútrozemských vodách, v ústiach vodných tokov, v pobrežných vodách alebo v moriach. Podľa článku 3 ods. 1, rovnako ako podľa prílohy I písm. a) bodu 2 smernice o dusičnanoch vzniká povinnosť identifikovať územie ako ohrozené nielen v prípade už existujúceho znečistenia/záťaže, ale postačuje už aj možná existencia záťaže vôd určitého územia.

159. Vyjadrenie španielskej vlády o skutočnom obsahu dusičnanov nie je samo osebe spôsobilé vyvrátiť výhradu Komisie. Okrem toho možno konštatovať, že pobrežná lagúna rieky Antas, ktorá podľa vyjadrenia Komisie odvodňuje územie Rambla de Mojácar, bola identifikovaná v zmysle smernice o dusičnanoch ako citlivá oblasť, a to, ako španielska vláda uvádza, z dôvodu nebezpečenstva znečistenia dusičnanmi alebo eutrofie.

160. Aj pokiaľ by sme mohli vychádzať z toho, že vody pobrežnej lagúny rieky Antas v tejto súvislosti spĺňajú kritériá na identifikáciu vôd podľa prílohy I smernice o dusičnanoch, Komisia musí ďalej preukázať, ako to vyplýva z rozsudku Súdneho dvora vo veci Standley, že znečistenie týchto vôd bolo v podstatnej miere spôsobené poľnohospodárskou činnosťou.(43)

161. Pokiaľ ide o štúdiu inštitútu ERM, nevyplýva z nej záver, že znečistenie pobrežnej lagúny rieky Antas má pôvod v poľnohospodárstve. Táto štúdia predovšetkým preukazuje – na čo upozornila aj Komisia v tomto konaní – že dôvodom znečistenia vôd je predovšetkým intenzívny turistický ruch. Aj Komisiou spomenutá publikácia z roku 1999 sa vzťahuje na jednej strane na Bajo Almanzora, ktorého hydrogeologickú relevanciu pre pobrežnú lagúnu rieky Antas španielska vláda spochybňuje; na druhej strane z tejto publikácie vzťahujúcej sa na roky 1982 – 1993 vyplýva iba málo špecifických argumentov preukazujúcich, že poľnohospodárstvo je možnou príčinou znečistenia podzemných vôd, takže z uvedeného nie je možné s dostatočnou istotou zistiť, či vypúšťanie zlúčenín dusíka pochádzajúce z poľnohospodárstva má významný vplyv na celkové znečistenie v oblasti pobrežnej lagúny.

162. Keď navyše zohľadníme, že členské štáty majú pri identifikovaní vôd v zmysle článku 3 ods. 1 široký priestor na voľnú úvahu(44), z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia po právnej stránke dostatočne nepreukázala, že Rambla de Mojácar je odvodňovaná vodami, ktoré sú zasiahnuté znečistením v zmysle článku 3 ods. 1 smernice o dusičnanoch v spojení s prílohou I, a preto by musela byť identifikovaná ako ohrozené pásmo.

163. Výhrada Komisie, podľa ktorej Španielske kráľovstvo porušilo článok 3 smernice o dusičnanoch tým, že neidentifikovalo Rambla de Mojácar ako ohrozené pásmo, je teda nedôvodná.

X –    O trovách

164. V súlade s článkom 69 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Súdny dvor rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania alebo z výnimočných dôvodov. Keďže každý z účastníkov konania mal úspech len v časti predmetu konania a vzhľadom na účinnosť, resp. neúčinnosť, ich argumentácie, navrhujem rozhodnúť tak, že každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania.

165. V súlade s článkom 69 ods. 4 rokovacieho poriadku má Spojené kráľovstvo, ktoré je vedľajším účastníkom konania, znášať svoje vlastné trovy konania.

XI – Návrh

166. Na základe uvedených skutočností navrhujem, aby Súdny dvor:

1.      určil, že Španielske kráľovstvo si tým, že:

–       neprijalo opatrenia potrebné na splnenie povinností vyplývajúcich z článkov 4, 9 a 13 smernice 75/442/EHS, zmenenej a doplnenej smernicou 91/156/EHS, že neprijalo opatrenia potrebné na zabezpečenie zneškodnenia alebo zhodnotenia odpadov pochádzajúcich z prevádzky chovu ošípaných v obci „El Pago de la Media Legua“ bez ohrozenia ľudského zdravia alebo poškodenia životného prostredia a že menovanému podniku neudelilo povolenie, ktoré vyžaduje smernica, a ani ho nepodrobilo potrebným pravidelným inšpekciám,

–       nevykonalo podľa článku 5 ods. 2 smernice 91/271/EHS náročnejšie čistenie komunálnych odpadových vôd obce Vera, ako je čistenie uvedené v článku 4,

nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy;

2.      v zostávajúcej časti žalobu zamietol;

3.      rozhodol, že Komisia, Španielske kráľovstvo a Spojené kráľovstvo znášajú svoje vlastné trovy konania.


1 – Jazyk prednesu: nemčina.


2 –      Ú. v. ES L 194, s. 39; Mim. vyd. 15/001, s. 23.


3 –      Ú. v. ES L 78, s. 32; Mim. vyd. 15/002, s. 3.


4 –      Ú. v. ES L 175, s. 40; Mim. vyd. 15/001, s. 248.


5 –      Ú. v. ES L 73, s. 5; Mim. vyd. 15/003, s. 151.


6 –      Ú. v. ES L 20, 1980, s. 43; Mim. vyd. 15/001, s. 134.


7 –      Ú. v. ES L 135, s. 40; Mim. vyd. 15/002, s. 26.


8 –      Ú. v. ES L 375, s. 1; Mim. vyd. 15/002, s. 68.


9 – Pozri bod 1 vyššie.


10 – Rozsudok z 18. apríla 2002, Palin Granit Oy a i., C‑9/00, Zb. s. I‑3533, bod 22.


11 – Rozsudok z 18. decembra 1997, Inter-Environnement Wallonie, C‑129/96, Zb. s. I‑7411, bod 26.


12 – Pochopiteľne „s výnimkou odpadu vylúčeného podľa článku 2 ods. 1 písm. b) bodu iii)“. Týmto odchylným ustanovením sa budem zaoberať nižšie.


13 – Pozri rozsudok z 15. júna 2000, ARCO Chemie Nederland a i., C‑418/97 a C‑419/97, Zb. s. I‑4475, body 51 a 82.


14 – Pozri rozsudok z 11. novembra 2004, Niselli, C‑457/02, Zb. s. I‑10853, bod 36; na druhej strane však nemožno vylúčiť, že použitie látky spôsobom opísaným v prílohe II B smernice o odpadoch ako „činnosti, ktoré môžu viesť k zhodnoteniu“, predstavuje pri posúdení, ktoré sa má vykonať po zohľadnení všetkých okolností, istú indíciu pre to, či sa držiteľ príslušnej látky tejto látky zbaví, chce zbaviť alebo musí zbaviť, a teda či ide o „odpad“: pozri rozsudok ARCO Chemie Nederland a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 69.


15 – Pozri rozsudky z 28. marca 1990, Vessoso a Zanetti, C‑206/88 a C‑207/88, Zb. s. I‑1461, bod 12, a Palin Granit Oy a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 10, body 23 a 24.


16 – Rozsudky ARCO Chemie Nederland a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 84, a Niselli, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, bod 43.


17 – Pozri rozsudky Palin Granit Oy a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 10, body 34 a 35, a Niselli, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, bod 44.


18 – Pozri rozsudok ARCO Chemie Nederland a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 86.


19 – Rozsudky Palin Granit Oy a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 10, body 34 až 36, a Niselli, už citovaný v poznámke pod čiarou 14, body 44 a 45.


20 – Rozsudok z 11. septembra 2003, AvestaPolarit Chrome, C‑114/01, Zb. s. I‑8725, body 35 až 37.


21 – Pozri rozsudok AvestaPolarit Chrome, už citovaný v poznámke pod čiarou 20, bod 38.


22 – Pozri rozsudok ARCO Chemie, už citovaný v poznámke pod čiarou 13, body 66 až 68.


23 – Rozsudok AvestaPolarit Chrome, už citovaný v poznámke pod čiarou 20, body 50 a 51.


24 – Pozri AvestaPolarit Chrome, už citovaný v poznámke pod čiarou 20, body 51, 52 a 59.


25 – Pozri najmä rozsudky z 29. januára 2004, Komisia/Rakúsko, C‑209/02, Zb. s. I‑1211, a z 10. septembra 1996, Komisia/Belgicko, C‑11/96, Zb. s. I‑4115.


26 – Pozri rozsudok z 18. novembra 2004, Komisia/Grécko, C‑420/02, Zb. s. I‑11175, body 21 až 24.


27 – Pozri rozsudky z 12. decembra 2000, Komisia/Holandsko, C‑408/97, Zb. s. I‑6417, bod 18, a z 5. júna 2003, Komisia/Taliansko, C‑145/01, Zb. s. I‑5581, bod 17.


28 – Pozri najmä rozsudky z 11. júla 2002, Komisia/Španielsko, C‑139/00, Zb. s. I‑6407, bod 18, a z 23. októbra 1997, Komisia/Grécko, C‑375/95, Zb. s. I‑5981, bod 37.


29 – Pozri najmä rozsudky z 29. novembra 2001, Komisia/Taliansko, C‑202/99, Zb. s. I‑9319, bod 20; z 23. októbra 1997, Komisia/Grécko, C‑375/95, Zb. s. I‑5981, bod 35; z 31. marca 1992, Komisia/Dánsko, C‑52/90, Zb. s. I‑2187, bod 17, a z 13. decembra 1990, Komisia/Grécko, C‑347/88, Zb. s. I‑4747, bod 28.


30 – Najmä rozsudky z 25. mája 1982, Komisia/Holandsko, 96/81, Zb. s. 1791, bod 6; z 26. júna 2003, Komisia/Španielsko, C‑404/00, Zb. s. I‑6695, bod 26, a zo 6. novembra 2003, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑434/01, Zb. s. I‑13239, bod 21.


31 – Pozri najmä rozsudok Komisia/Španielsko, už citovaný v poznámke pod čiarou 28, bod 27.


32 – Rozsudok z 29. apríla 2004, Komisia/Portugalsko, C‑117/02, Zb. s. I‑5517, bod 82.


33 – Tamže, bod 1.


34 – Pozri rozsudok Komisia/Grécko, už citovaný v poznámke pod čiarou 26, bod 22.


35 – Tamže, bod 22.


36 – Rozsudok z 25. apríla 2002, Komisia/Taliansko, C‑396/00, Zb. s. I‑3949, body 29 a nasl.


37 – Pozri článok 4 ods. 4 smernice o odpadoch.


38 – Pozri okrem iného rozsudok z 24. júna 2004, Komisia/Holandsko, C‑350/02, Zb. s. I‑6213, body 18 až 21 a tam uvedenú judikatúru.


39 – Pozri rozsudok Komisia/Španielsko, už citovaný v poznámke pod čiarou 28, bod 18.


40 – Pozri najmä rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i., C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 338.


41 – Pozri okrem iného rozsudok z 1. októbra 1998, Komisia/Španielsko, C‑71/97, Zb. s. I‑5991, bod 14.


42 – Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed 21. októbra 2004 vo veci Komisia/Francúzsko, C‑212/03, Zb. s. I‑4213, bod 23.


43 – Rozsudok z 29. apríla 1999, Standley a i., C‑293/97, Zb. s. I‑2603, bod 40.


44 – Pozri rozsudok Standley a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 43, body 37 a 39.

Top