EUR-Lex Access to European Union law

Back to EUR-Lex homepage

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62001TJ0045

Rozsudok Súdu prvého stupňa (prvá komora) z 5. októbra 2004.
Stephen G. Sanders a i. proti Európskej komisii.
Vec T-45/01.

European Court Reports 2004 II-03315;FP-I-A-00267
European Court Reports – Staff Cases 2004 II-01183

ECLI identifier: ECLI:EU:T:2004:289

ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (prvá komora)

z 5. októbra 2004

Vec T‑45/01

Stephen Sanders a i.

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Pracovníci v spoločnom podniku JET – Rovnosť zaobchádzania – Nepriznanie postavenia dočasného zamestnanca – Článok 152 ESAE – Primeraná lehota – Vzniknutá majetková ujma“

Úplne znenie v angličtine II - 0000

Úplne znenie vo všetkých jazykoch v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa, časť II

Predmet:         Žaloba, ktorej predmetom je návrh na náhradu majetkovej ujmy, ktorú žalobcovia údajne utrpeli z dôvodu, že na výkon činnosti v spoločnom podniku Joint European Torus (JET) neboli prijatí ako dočasní zamestnanci Spoločenstiev.

Rozhodnutie:         Komisia je povinná nahradiť každému zo žalobcov majetkovú ujmu, ktorá mu vznikla tým, že nebol prijatý na výkon práce v spoločnom podniku Joint European Torus (JET) ako dočasný zamestnanec Komisie. Účastníci konania oznámia Súdu prvého stupňa v lehote šiestich mesiacov od vyhlásenia rozsudku finančnú sumu, na ktorej sa dohodli ako na náhrade z dôvodu spôsobenia tejto ujmy. Ak nedôjde k uzavretiu dohody, oznámia účastníci konania v rovnakej lehote Súdu prvého stupňa svoje vyčíslené návrhy. O trovách konania sa rozhodne v konečnom rozsudku.

Abstrakt

1.     Úradníci – Žaloba – Právo podať žalobu – Osoby požadujúce náhradu majetkovej ujmy z dôvodu ich zamestnávania spoločným podnikom ESAE mimo rámca podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov

(Zmluva ESAE, článok 152)

2.     Úradníci – Žaloba – Lehoty – Osoby požadujúce náhradu majetkovej ujmy z dôvodu ich zamestnávania spoločným podnikom ESAE mimo rámca podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov – Dodržanie primeranej lehoty – Dĺžka a začiatok plynutia lehoty

(Štatút Súdneho dvora, článok 46; Služobný poriadok úradníkov, článok 90)

3.     Úradníci – Dočasní zamestnanci – Prijímanie do zamestnania – Pracovníci v spoločnom podniku ESAE Joint European Torus (JET) – Voľná úvaha inštitúcií – Hranice

(Rozhodnutie Rady 78/471)

4.     Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Podmienky – Nezákonnosť – Ujma – Príčinná súvislosť – Pojem – Uplatnenie v služobných sporoch – Kritériá

1.     Žalobu o náhradu škody podanú osobami, ktoré pracovali pre spoločný podnik Joint European Torus (JET) založený podľa ustanovení zmluvy ESAE a boli poskytnuté tretími podnikmi v zmluvnom vzťahu s JET, ktorá smeruje k náhrade ujmy utrpenej z dôvodu, že v rozpore so stanovami JET neboli tieto osoby prijaté do zamestnania ako dočasní zamestnanci podľa podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov, treba považovať za patriacu do oblasti sporov medzi Spoločenstvom a jeho zamestnancami.

Po prvé totiž právne problémy, ktoré vyplývajú z tejto žaloby, sa ako v prípade žaloby, ktorou sa žalobca domáha priznania postavenia úradníka alebo zamestnanca, vzťahujú na služobné nároky. Po druhé pojem sporu medzi Spoločenstvom a jeho zamestnancami judikatúra vykladá extenzívne, príliš reštriktívne chápanie v tomto ohľade by predstavovalo právnu neistotu, pretože by prípadných žalobcov vystavovalo neistote týkajúcej sa právnych prostriedkov, ktoré majú využiť, alebo by im poskytovalo umelú možnosť voľby. Po tretie a na záver, výber konania podľa článkov 90 a 91 služobného poriadku zo strany žalobcov nebol spochybnený inštitúciami, ktoré sú účastníkmi konania, ktoré uznali, že spor a vytýkané protiprávne konania majú základ v ustanoveniach služobného poriadku.

(pozri body 41, 43 až 45 a 49)

Odkaz: Súdny dvor, 31. marca 1965, Vandevyvere/Parlament, 23/64, Zb. s. 205, 214; Súdny dvor, 11. marca 1975, Porrini a i./EHSA a i., 65/74, Zb. s. 319, body 3 až 13; Súdny dvor, 5. apríla 1979, Bellintani a i./Komisia, 116/78, Zb. s. 1585, bod 6; Súdny dvor, 11. júla 1985, Salerno a i./Komisia a Rada, 87/77, 130/77, 22/83, 9/84 a 10/84, Zb. s. 2523, body 24 a 25; Súdny dvor, 13. júla 1989, Alexis a i./Komisia, 286/83, Zb. s. 2445, bod 9; Súdny dvor, 14. februára 1989, Bossi/Komisia, 346/87, Zb. s. 303, bod 10; Súd prvého stupňa, 12. mája 1998, O’Casey/Komisia, T‑184/94, Zb. VS s. I‑A-183 a II‑565, body 56 až 62

2.     Článok 90 ods. 1 služobného poriadku úradníkov nestanovuje žiadnu lehotu na podanie žiadosti. Dodržanie primeranej lehoty sa však vyžaduje vo všetkých prípadoch, keď pri chýbajúcej právnej úprave bránia zásady právnej istoty alebo ochrany legitímnej dôvery inštitúciám Spoločenstva a fyzickým alebo právnickým osobám konať bez akéhokoľvek časového obmedzenia, čo by ohrozovalo najmä stabilitu nadobudnutého právneho postavenia. V prípade žalôb, ktorými sa uplatňujú práva vyplývajúce zo zodpovednosti a ktoré môžu viesť k finančným záväzkom Spoločenstva, vyplýva dodržanie primeranej lehoty na podanie žaloby o náhradu škody tiež z potreby chrániť verejné financie, ktorá nachádza svoj výraz, pokiaľ ide o žaloby vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti, v päťročnej premlčacej dobe stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora.

Primeranosť dĺžky lehoty treba posudzovať v závislosti od okolností každého jednotlivého prípadu, najmä v závislosti od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a od správania účastníkov konania.

Pokiaľ ide o podanie žiadosti o náhradu škody osobami, ktoré pracovali pre spoločný podnik Joint Europea Torus (JET) na základe poskytnutia tretími podnikmi v zmluvnom vzťahu s JET z dôvodu, že mali byť prijatí ako dočasní zamestnanci podľa podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov, je potrebné vychádzať z toho, že styčným bodom, ktorý možno vyvodiť z citovaného článku 46, je, že ak sa dotknuté osoby cítili byť týmto spôsobom diskriminované, mali podať žiadosť na inštitúciu Spoločenstva, aby prijala potrebné opatrenia na nápravu a odstránenie uvedeného stavu v primeranej lehote, ktorá nesmie byť dlhšia ako päť rokov od okamihu, keď sa dozvedeli o vzniknutej situácii, ktorú namietajú.

Pri určovaní tohto okamihu je potrebné s prihliadnutím na neistotu, ktorou sa vyznačovali pracovné miesta dotknutých osôb, zohľadniť uzavretie jednotlivej ročnej zmluvy či už prvýkrát, alebo pri jej predĺžení.

(pozri body 58, 59, 67, 69, 72, 81 a 83)

Odkaz: Súdny dvor, 21. mája 1981, Reinarz/Komisia, 29/80, Zb. s. 1311, bod 12; Súdny dvor, 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschaapij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 187

3.     Inštitúcie Spoločenstva majú pri voľbe najvhodnejších prostriedkov na uspokojenie svojich personálnych potrieb právo rozsiahlej voľnej úvahy, najmä pokiaľ ide o prijímanie dočasných zamestnancov. To isté platí aj pri organizácii a fungovaní spoločného podniku.

Okolnosť, že stanovy spoločného podniku Joint European Torus JET stanovili, že „iní pracovníci“ projektového tímu sa prijímajú na základe zmlúv pre dočasných zamestnancov, nezaväzovala Komisiu k takému spôsobu prijímania, ak to nezodpovedalo potrebám projektového tímu. Vedenie spoločného podniku malo voľnú ruku pri určovaní veľkosti podielu na zložení projektového tímu pri každej z dvoch skupín pracovníkov uvedených v článku 8.1 stanov (pracovníci poskytnutí členmi spoločného podniku a iní pracovníci), pričom jeho rozhodnutie sa odrazilo v plánovanom počte zamestnancov v ročnom rozpočte. Vedenie podniku mohlo prostredníctvom spoločností poskytujúcich pracovníkov alebo služby zabezpečovať rozličné činnosti nevyhnutné na fungovanie spoločného podniku s výnimkou úloh zverených mu zmluvami, ktoré mal projektový tím plniť pod vedením riaditeľa projektu.

Naopak, vedenie JET nemohlo uzatvárať takéto zmluvy so spoločnosťami poskytujúcimi pracovníkov alebo služby so zámerom vyhnúť sa použitiu služobného poriadku. Úlohy zverené inštitúciám Spoločenstva zmluvami nemožno totiž preniesť na externé podniky, ale musia byť vykonávané pracovníkmi podliehajúcimi služobnému poriadku.

(pozri body 113 až 115)

Odkaz: Súdny dvor, 20. júna 1985, Klein/Komisia, 123/84, Zb. s. 1907, bod 24; Súdny dvor, 28. februára 1989, Van der Stijl a i./Komisia, 341/85, 251/86, 258/86, 259/86, 262/86 a 266/86, 222/87 a 232/87, Zb. s. 511, bod 11; Súdny dvor, 6. decembra 1989, Mulfinger a i./Komisia, C‑249/87, Zb. s. 4127, body 13 a 14; Súd prvého stupňa, 12. decembra 1996, Altmann a i./Komisia, T‑177/94 a T‑377/94, Zb. s. II‑2041, bod 154; Súd prvého stupňa, 17. novembra 1998, Fabert-Goossens/Komisia, T‑217/96, Zb. VS s. I‑A 607 a II‑1841, bod 29

4.     V oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva a najmä v sporoch, ktoré sa týkajú vzťahov medzi Spoločenstvom a jeho zamestnancami, priznáva právo Spoločenstva nárok na náhradu škody, iba ak sú splnené tri podmienky: protiprávnosť konania vytýkaného inštitúciám Spoločenstva, vznik škody a príčinná súvislosť medzi konaním a uplatňovanou škodou.

Pre záver o príčinnej súvislosti sa v zásade vyžaduje predloženie dôkazu priameho a určitého kauzálneho vzťahu medzi pochybením inštitúcie Spoločenstva a uplatňovanou škodou.

V služobných sporoch je však stupeň istoty pri príčinnej súvislosti dosiahnutý v prípade, ak protiprávne konanie inštitúcie Spoločenstva určitým spôsobom zbavilo dotknutú osobu nie nevyhnutne prijatia do zamestnania, na ktoré dotknuté osoba nikdy nemôže preukázať nárok, ale reálnej možnosti byť prijatá ako úradník alebo zamestnanec, čím bola dotknutej osobe spôsobená majetková ujma vo forme straty na zárobku. Ak sa za okolností prejednávanej veci zdá veľmi pravdepodobné, že príslušná inštitúcia Spoločenstva by pri zákonnom postupe dotknutú osobu prijala, teoretická neistota týkajúca sa výsledku riadne uskutočneného prijímania do zamestnania nemôže vylučovať náhradu skutočnej majetkovej ujmy, ktorá vznikla dotknutej osobe odňatím práva uchádzať sa o pracovné miesto podľa služobného poriadku, ktoré mohla reálne získať.

(pozri body 99, 149 a 150)

Odkaz: Súdny dvor, 14. mája 1998, Rada/de Nil a Impens, C‑259/96 P, Zb. s. I‑2915, bod 23; Súd prvého stupňa, 28. septembra 1999, Hautem/EIB, T‑140/97, Zb. VS s. I‑A 171 a II‑897, bod 85

Top