ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 20. septembra 2001 (*)

„Články 6, 8 a 8 A Zmluvy ES (zmenené, teraz články 12 ES, 17 ES a 18 ES) – Smernica Rady 93/96/EHS – Právo na pobyt študentov – Vnútroštátna právna úprava zaručujúca existenčné minimu nazvané ‚minimex‘ vlastným štátnym príslušníkom, osobám, v ktorých prospech sa uplatní nariadenie (EHS) č. 1612/68, osobám bez štátneho občianstva a utečencom – Študent, ktorý si v prvých rokoch štúdia zarábal na živobytie“

Vo veci C‑184/99,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Tribunal du travail de Nivelles (Belgicko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi

Rudy Grzelczyk

a

Centre public d’aide sociale d’Ottignies‑Louvain‑la‑Neuve

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článkov 6, 8 a 8 A Zmluvy ES (zmenené, teraz články 12 ES, 17 ES a 18 ES), ako aj smernice Rady 93/96/EHS z 29. októbra 1993 o práve študentov na pobyt (Ú. v. ES L 317, s. 59),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr C. Gulmann, M. Wathelet a V. Skouris, sudcovia D. A. O. Edward (spravodajca), P. Jann, L. Sevón, R. Schintgen a F. Macken,

generálny advokát: S. Alber,

tajomník: D. Louterman-Hubeau, vedúca oddelenia,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–       Centre public d’aide sociale d’Ottignies‑Louvain‑la‑Neuve, v zastúpení: B. Liétar, advokát,

–       belgická vláda, v zastúpení: A. Snoecx, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci C. Doutrelepont a M. Uyttendaele, advokáti,

–       dánska vláda, v zastúpení: J. Molde, splnomocnený zástupca,

–       francúzska vláda, v zastúpení: K. Rispal‑Bellanger a C. Bergeot, splnomocnené zástupkyne,

–       portugalská vláda, v zastúpení: L. Fernandes a A. C. Pedroso, splnomocnení zástupcovia,

–       vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: R. Magrill, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Sales a J. Coppel, barristers,

–       Rada Európskej únie, v zastúpení: E. Karlsson a F. Anton, splnomocnení zástupcovia,

–       Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: P. van Nuffel, splnomocnený zástupca,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli belgická vláda, v zastúpení: C. Doutrelepont, francúzska vláda, v zastúpení: C. Bergeot, vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: K. Parker, QC, Rada Európskej únie, v zastúpení: E. Karlsson, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: M. Wolfcarius a D. Martin, splnomocnení zástupcovia, na pojednávaní 20. júna 2000,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. septembra 2000,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Tribunal du travail de Nivelles na základe článku 234 ES položil rozhodnutím zo 7. mája 1999, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 19. mája 1999 dve prejudiciálne otázky o výklade článkov 6, 8 a 8a Zmluvy o ES (zmenené, teraz články 12 ES, 17 ES a 18 ES), ako aj smernice Rady 93/96/EHS z 29. októbra 1993 o práve študentov na pobyt (Ú. v. ES L 317, s. 59).

2       Tieto otázky boli položené v rámci sporu medzi pánom Grzelczykom a verejným centrom pre sociálnu pomoc v Ottignies-Louvain-la Neuve (ďalej len „CPAS“) v súvislosti s rozhodnutím centra o odňatí poskytovania dávok životného minima (ďalej len „minimex“).

 Právna úprava Spoločenstva

3       Článok 6 prvá veta Zmluvy ustanovuje:

„V rámci pôsobnosti tejto Zmluvy a pri rešpektovaní jej osobitných ustanovení je zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti.“

4       Článok 8 Zmluvy stanovuje:

„1.      Týmto sa ustanovuje občianstvo Únie.

Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu.

2.      Občania Únie požívajú práva poskytované touto Zmluvou a vzťahujú sa na nich povinnosti, ktoré im táto Zmluva ukladá.“

5       Článok 8a Zmluvy znie takto:

„1      Každý občan Únie má právo pohybovať sa a zotrvávať slobodne na území členských štátov, rešpektujúc obmedzenia a podmienky stanovené v tejto Zmluve a v predpisoch prijatých na ich vykonanie.

2.      Rada môže prijať pravidlá na uľahčenie výkonu práv uvedených v odseku 1; ak táto Zmluva neustanoví inak, Rada sa uznáša jednomyseľne na návrh Komisie a v nadväznosti na súhlas Európskeho parlamentu.“

6       Štvrté úvodné ustanovenie smernice Rady 90/364/EHS z 28. júna 1990 o práve pobytu (Ú. v. ES L 180, s. 26) a smernice Rady 90/365/EHS z 28. júna 1990 o pobyte pre zamestnané osoby a samostatne zárobkovo činné osoby po skončení ich pracovnej činnosti (Ú. v. ES L 180, s. 28), rovnako šieste úvodné ustanovenie smernice 93/96, ktorá v podstate nahradila smernicu Rady 90/366 EHS z 28. júna 1990 o práve študentov na pobyt (Ú. v. ES L 180, s. 30), ktorá bola zrušená Súdnym dvorom (rozsudok zo 7. júla 1992, Parlament/Rada, C‑295/90, Zb. s. I‑4193), stanovujú, že oprávnené osoby podľa týchto smerníc nesmú byť neprimeraným bremenom pre verejné financie hostiteľského členského štátu.

7       V zmysle článku 1 smernice 93/96:

„Na účely určenia podmienok umožňujúcich výkon práva na pobyt a s cieľom zabezpečenia prístupu k odbornému vzdelaniu na nediskriminačnom základe pre štátnych príslušníkov členského štátu, ktorí boli prijatí na absolvovanie kurzu odborného vzdelávania v inom členskom štáte, členské štáty priznajú právo na pobyt každému študentovi, ktorý je štátnym príslušníkom jedného z členských štátov, a ktorý nie je užívateľom tohto práva na základe iných ustanovení práva Spoločenstva, ako aj manželovi/manželke tohto študenta a ich nezaopatreným deťom, pričom študent predloží prostredníctvom vyhlásenia alebo podľa svojho uváženia inými prinajmenšom rovnocennými prostriedkami príslušnému vnútroštátnemu orgánu dôkaz, že má dostatok prostriedkov, a teda jeho rodina nebude počas pobytu s ním záťažou pre systém sociálnej pomoci daného hostiteľského štátu, a to za predpokladu, že sa študent zapísal na uznanú vzdelávaciu inštitúciu s hlavným cieľom absolvovať na nej kurz odborného vzdelania a že má uzavreté nemocenské poistenie voči všetkým rizikám v hostiteľskej krajine.“

 Vnútroštátna právna úprava

8       Ustanovenie paragrafu 1 zákona zo 7. augusta 1974 o práve na existenčné minimum (Moniteur belge z 18. septembra 1974, s. 11363) stanovuje:

„1.      Každý občan Belgicka po dosiahnutí plnoletosti, ktorý má skutočné bydlisko v Belgicku a nemá dostatočné finančné prostriedky a nemôže si ich zabezpečiť pomocou vlastného úsilia alebo iným spôsobom, má právo na dávky existenčného minima.

Kráľ ustanoví, čo treba rozumieť pod pojmom skutočné bydlisko.

Rovnaké právo majú maloletí, ktorí uzatvorili manželstvo, a tiež slobodní, na ktorých sú závislé jedno alebo viac detí.

2.      Kráľ môže prostredníctvom rozhodnutia prejednaného v Rade ministrov rozšíriť pôsobnosť toho zákona podľa ním stanovených podmienok na inú kategóriu maloletých alebo osôb, ktoré nemajú belgickú štátnu príslušnosť.“

9       Podľa ustanovenia paragrafu 1 kráľovského nariadenia z 27. marca 1987 (Moniteur belge zo 7. apríla 1987, s. 5086), ktoré rozširuje pôsobnosť zákona zo 7. augusta 1974 na osoby, ktoré nemajú belgické štátne občianstvo:

„Pôsobnosť zákona zo 7. augusta 1974 o práve na existenčné minimum sa rozširuje na:

1.      osoby, na ktoré sa vzťahuje nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva;

2.      osoby bez štátnej príslušnosti, na ktoré sa vzťahuje Dohovor o postavení osôb bez štátnej príslušnosti, podpísaný 28. septembra 1954 v New Yorku a schválený zákonom z 12. mája 1960;

3.      utečencov v zmysle ustanovenia paragrafu 49 zákona z 15. decembra 1980 o vstupe na územie, pobyte, usídlení a vyhostení cudzincov.“

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

10     V roku 1995 prišiel pán Grzelczyk, ktorý má francúzsku štátnu príslušnosť, do Belgicka, kde začal študovať fyziku na Katolíckej univerzite v Louvain-la-Neuve. Počas prvých troch rokov štúdia pokrýval svoje osobné výdavky, výdavky na bývanie a štúdium finančnými prostriedkami, ktoré získal ako mzdu za rôzne platené práce.

11     Na začiatku štvrtého a v poslednom ročníku požiadal pán Grzelczyk CPAS o poskytnutie minimexu. CPAS vo svojej správe uviedol, že pán Grzelczyk tvrdo pracoval, aby mohol uhradiť náklady na svoje štúdiá, ale záverečný akademický ročník bol náročnejší ako predchádzajúce z dôvodu vypracovania záverečnej práce a absolvovania povinnej stáže. Z tohto dôvodu rozhodnutím zo 16. októbra 1998 CPAS poskytol pánovi Grzelczykovi minimex vypočítaný podľa „samostatnej“ sumy za obdobie od 5. októbra 1998 do 30. júna 1999.

12     Následne CPAS požiadal Belgický štát o preplatenie sumy minimexu, ktorú zaplatil pánovi Grzelczykovi. Príslušné federálne ministerstvo odmietlo preplatiť túto sumu, pretože zákonom stanovené podmienky na poskytnutie minimexu, najmä podmienka štátnej príslušnosti nebola naplnená, CPAS rozhodnutím z 29. januára 1999 odňal pánovi Grzelczykovi minimex s účinnosťou od 1. januára 1999, svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Žiadateľ je štátnym príslušníkom EHS zapísaný ako študent.“

13     Pán Grzelczyk napadol uvedené rozhodnutie na Tribunal du travail v Nivelles. Tento súdny orgán uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora je minimex sociálnou výhodou v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia (EHS) č. 1612/68 Rady z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2) a že podľa belgického práva sa poskytovanie minimexu rozšírilo na osoby, na ktoré sa vzťahuje pôsobnosť tohto nariadenia. Súdny orgán pripomína, že napriek tomu, že CPAS sa domnieva, že pán Grzelczyk nespĺňa rozšírené podmienky na poberanie minimexu, študenta nemožno považovať za pracovníka a z jeho pobytu v Belgicku nevyplýva, žeby sa mala uplatňovať zásada voľného pohybu pracovníkov. Uvedený súdny orgán si položil otázku, odvolajúc sa na rozsudok z 12. mája 1998 vo veci Martínez Sala (C‑85/96, Zb. s. I‑2691), či uplatňovanie predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy je v podstate v rozpore so zásadami európskeho občianstva a zákazu diskriminácie.

14     Za týchto podmienok vzhľadom na závažnosť situácie, v ktorej sa nachádzal pán Grzelczyk, Tribunal de travail v Nivelles mu priznal právo na sociálnu pomoc vo forme finančnej pomoci stanovenej paušálne v sume 20 000 BFR na obdobie od 1. januára 1999 do 30. júna 1999 a zároveň sa rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      Je právo na sociálnu dávku z nepríspevkového systému, tak ako je upravené v belgickom zákone zo 7. augusta 1974 o dávkach životného minima, ktoré sa priznáva len štátnym príslušníkom členských štátov, na ktorých sa vzťahuje pôsobnosť nariadenia (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968, pričom sa ale nepriznáva všetkým občanom Únie, v rozpore s právom Spoločenstva – osobitne so zásadou európskeho občianstva a zákazom diskriminácie uvedenom v článkoch 6 a 8 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva?

2.      Subsidiárne, majú sa články 6 a 8a Zmluvy a smernice 96/93 z 29. októbra 1993 o práve študentov na pobyt vykladať v tom zmysle, že umožňujú v prípade, ak bolo študentovi udelené právo na pobyt, mu následne odňať právo na dávky z nepríspevkového systému, konkrétne právo na dávky životného minima poskytované hostiteľským štátom, a ak áno, tieto články sa musia vykladať v tom zmysle, že toto odňatie má všeobecný a definitívny charakter?“

 Úvodné vyjadrenia

15     Účastníci konania, členské štáty a Komisia predložili svoje písomné a ústne vyjadrenia a z nich podstatnú časť venovali otázke, či sa na pána Grzelczyka ako pracovníka podľa práva Spoločenstva, ktorý vykonával počas troch rokov svojich štúdií rôzne platené práce, vzťahuje pôsobnosť kráľovského nariadenia z 27. marca 1987.

16     Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že sa vnútroštátny súdny orgán stotožnil s analýzou CPASu, podľa ktorej pán Grzelczyk nespĺňa podmienky na to, aby mohol byť považovaný za pracovníka v zmysle práva Spoločenstva. Z pohľadu tohto skutkového a právneho stavu si vnútroštátny súdny orgán kladie otázku, či belgická právna úprava vzťahujúca sa na uvedenú oblasť je v súlade s právom Spoločenstva, najmä s článkami 6, 8 a 8a Zmluvy.

17     Za týchto podmienok prislúcha Súdnemu dvoru odpovedať na otázky vnútroštátneho súdneho orgánu, tak ako boli položené a v rozsahu, v akom boli definované týmto orgánom.

18     Predovšetkým patrí vnútroštátnemu súdu, aby vo svetle návrhu generálneho advokáta posúdil, či skutok a okolnosti sporu vo veci samej umožňujú, aby sa pán Grzelczyk považoval za pracovníka v zmysle práva Spoločenstva.

 O prvej otázke

19     Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či poberanie sociálnej dávky z nepríspevkového systému, takej ako je minimex, pod podmienkou, pokiaľ ide o iných štátnych príslušníkov členských štátov ako hostiteľského štátu, na ktorého území majú legálny pobyt, že na týchto štátnych príslušníkov sa vzťahuje pôsobnosť nariadenia č. 1612/68, pričom žiadna obdobná podmienka sa nevzťahuje na štátnych príslušníkov hostiteľského členského štátu, je v rozpore s článkom 6 a 8 Zmluvy.

 Vyjadrenia predložené Súdnemu dvoru

20     CPAS tvrdí, že občania Únie za súčasného stavu práva Spoločenstva nemajú nárok na sociálne dávky z nepríspevkového systému, takú ako minimex. Z článku 8a odseku 1 Zmluvy jasne vyplýva, že táto neobsahuje zásadu priameho účinku a že uplatňovanie tohto článku musí byť vždy v súlade s obmedzeniami uvedenými v Zmluve a s úpravou sekundárnej legislatívy. Do tejto úpravy patria predovšetkým smernice 90/364, 90/365 a 93/96, ktoré podmieňujú slobodu voľného pohybu dotknutej osoby preukázaním dostatočných finančných prostriedkov a sociálneho poistenia.

21     Belgická a rakúska vláda uvádzajú, že tento výklad sa nezmenil ani od účinnosti Zmluvy o Európskej únii a Amsterdamskej Zmluvy. Podľa ich názoru, občianstvo Únie v sebe nezahŕňa nové a rozšírené práva občanov oproti tým, ktoré vyplývajú zo Zmluvy a zo sekundárnej legislatívy. Zásada občianstva Únie nie je autonómna, ale musí sa vykladať spolu s ďalšími ustanoveniami uvedenej Zmluvy.

22     Francúzska vláda sa domnieva, že myšlienka rozšírenia zásady rovnosti, ktorá sa v súčasnosti vzťahuje len na pracovníkov a členov ich rodiny usadených v členskom štáte a štátnych príslušníkov tohto štátu, pri poskytovaní sociálnych výhod vytvára všeobecnú rovnosť medzi občanmi Únie, ktorá je ťažko zlučiteľná s právami, ktoré sa viažu na štátnu príslušnosť.

23     Portugalská vláda uvádza, že v zmysle práva Spoločenstva, od účinnosti Zmluvy o Európskej únii, nemožno na štátnych príslušníkov členských štátov v Spoločenstve s výlučne ekonomickým charakterom hľadieť predovšetkým len ako na hospodárske subjekty. Podľa nej, v dôsledku zavedenia inštitútu občianstva Únie nemožno pokračovať vo výklade obmedzení a podmienok stanovených právom Spoločenstva, ktoré podmieňujú výkon práva pohybu a slobody pobytu na území členských štátov ako vzťahujúcich sa na právo vyplývajúce zo Zmluvy o ES, ktorého povaha je čisto ekonomická, ale treba ich vykladať ako také, ktoré sa vzťahujú len na výnimky majúce svoj základ vo verejnom poriadku, bezpečnosti alebo verejnom zdraví. Navyše, ak od účinnosti Zmluvy o Európskej únii nadobudli štátni príslušníci občianstvo Únie a prestali sa považovať za čisto hospodárske subjekty, tak pôsobnosť nariadenia č. 1612/68 sa rozširuje na všetkých občanov Únie bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú pracovníkmi v zmysle tohto nariadenia.

24     Vláda Spojeného kráľovstva poukazujúc na už citovaný rozsudok vo veci Martínez Sala konštatuje, že napriek tomu, že pán Grzelczyk je predmetom diskriminácie z dôvodu svojej štátnej príslušnosti, článok 6 Zmluvy o ES sa nevzťahuje na jeho prípad, pretože každá prípadná diskriminácia sa vymyká z pôsobnosti tejto Zmluvy. Na základe uvedeného ustanovenia, samostatne alebo spolu s článkom 8 Zmluvy nemožno obmedzenia týkajúce sa pôsobnosti nariadenia č. 1612/68 vyhlásiť za neplatné.

25     Belgická vláda dodáva, že v spore vo veci samej žalobca požaduje minimex, pričom tento druh finančnej pomoci nepatrí do pôsobnosti článku 6 Zmluvy a je rovnako mimo článkov 126 Zmluvy o ES (teraz článok 149 ES) a 127 Zmluvy o ES (po zmene článok 150 ES). V skutočnosti táto finančná pomoc je nástrojom sociálnej politiky, ktorý sa osobitne neviaže na odborné vzdelávanie a ktorý za súčasného stavu práva Spoločenstva nepatrí do právomoci Spoločenstva.

26     Komisia sa domnieva, že články 6 a 8 Zmluvy treba vykladať v tom zmysle, že v rozsahu pôsobnosti ratione materiae Zmluvy priznávajú občanom Únie, ktorí majú k dotknutému členskému štátu istú relevantnú väzbu, právo nebyť diskriminovaní členským štátom z dôvodu štátnej príslušnosti.

 Posúdenie Súdnym dvorom

27     Pre vymedzenie právneho problému v kontexte sporu vo veci samej treba pripomenúť, že Súdny dvor vo svojom rozsudku z 27. marca 1985, Hoeckx, (249/83, Zb. s. 973), ktorý sa týkal nezamestnanej holandskej štátnej príslušníčky, ktorá sa vrátila do Belgicka, kde opätovne požiadala o poskytnutie minimexu, rozhodol, že sociálne dávky, tak ako sú upravené belgickým zákonom zo 7. augusta 1974, ktoré vo všeobecnosti zaručujú poskytovanie dávky existenčného minima, sú sociálnou výhodou v zmysle nariadenia č. 1612/68.

28     V čase skutkových okolností, ktoré viedli k vydaniu už citovaného rozsudku Hoeckx, každý štátny príslušník Spoločenstva, ktorý poberal minimex a nebol belgickým štátnym príslušníkom, musel splniť aj podmienku pobytu piatich rokov na území Belgicka pred priznaním minimexu (pozri článok 1 kráľovského nariadenia z 8. januára 1976, Moniteur belge z 13. januára 1976, s. 311). Kráľovské nariadenie z 27. marca 1987 zrušilo nariadenie z 8. januára 1976 a obmedzilo právo na minimex na tých štátnych príslušníkov z iných členských štátov, ktorí sú poberateľmi dávok podľa nariadenia č. 1612/68. Po podaní žaloby o nesplnenie povinnosti Komisiou, ktorá smerovala proti Belgickému kráľovstvu, medzičasom zmenená podmienka bola nakoniec zrušená (pozri rozsudok z 10. decembra 1992 vo veci Komisia/Belgicko, C‑326/90, Zb. s. I‑5517).

29     Zo spisu vyplýva, že študent belgickej štátnej príslušnosti, ktorý nie je pracovníkom v zmysle nariadenia č. 1612/68 a ktorý je v rovnakej situácii ako pán Grzelczyk, splnil potrebné podmienky na poberanie minimexu. Skutočnosť, že pán Grzelczyk nemá belgickú štátnu príslušnosť, je prekážkou pre priznanie minimexu, z čoho možno ustáliť, že ide o diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti.

30     V zásade je takáto diskriminácia v oblasti pôsobnosti Zmluvy v rozpore s jej článkom 6. Pre posúdenie oblasti pôsobnosti sa v konkrétnom prípade musí tento článok vykladať spolu s ustanoveniami Zmluvy o občianstve Únie.

31     Poslaním ustanovenia o občianstve Únie ako základného ustanovenia týkajúceho sa štátnych príslušníkov členských štátov je umožniť, aby s občanmi Únie, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii, nezávisle na ich štátnom občianstve a v tomto smere okrem výslovne stanovených výnimiek, bolo rovnako zaobchádzané.

32     Rovnako v bode 63 v už citovanom rozsudku vo veci Martínez Sala Súdny dvor skonštatoval, že občan Únie, ktorý má legálny pobyt na území hostiteľského štátu, sa môže vo všetkých situáciách vyplývajúcich z rozsahu pôsobnosti ratione materiae práva Spoločenstva odvolávať na článok 6 Zmluvy.

33     Tieto situácie sa vzťahujú najmä na výkon základných práv zaručených Zmluvou a na výkon slobody pohybu a pobytu na území členských štátov, tak ako je zaručená článkom 8a Zmluvy (pozri rozsudok z 24. novembra 1998 vo veci Bickel a Franz, C‑274/96, Zb. s. I‑7637, body 15 a 16).

34     Je pravdou, že v bode 18 rozsudku z 21. júna 1988 vo veci Brown (C‑197/86, Zb. s. 3205), Súdny dvor skonštatoval, že za súčasného stavu vývoja práva Spoločenstva sociálna pomoc priznaná študentom určená na osobné výdavky a na vzdelanie je v zásade mimo pôsobnosti Zmluvy EHS v zmysle článku 7 (po zmene článok 6 Zmluvy ES).

35     Po vydaní už citovaného rozsudku Brown, Európska únia zaviedla do Zmluvy ES inštitút občianstva Únie a pridala do jej tretej časti kapitolu 3 venovanú najmä všeobecnému a odbornému vzdelávaniu. Žiadne ustanovenie z textu takto zmenenej Zmluvy nedovoľuje konštatovať, že študenti, ktorí sú občanmi Únie, počas ich štúdia v členskom štáte, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi, sú pozbavení práv, ktoré Zmluva priznáva občanom Únie. V uvedenom období Rada prijala smernicu 93/96, ktorá stanovuje, že členské štáty priznajú právo na pobyt študentom, štátnym príslušníkom z iného členského štátu, ktorí splnia určité podmienky.

36     Len na základe samotnej skutočnosti, že občan Únie študuje na vysokej škole v inom členskom štáte, ktorého nemá štátnu príslušnosť, ho nemožno pozbaviť práva na uplatnenie zákazu diskriminácie, ktorý je formulovaný v článku 6 Zmluvy, s výnimkou obmedzení a podmienok stanovených Zmluvou.

37     Tento zákaz treba vykladať v súvislosti s konkrétnym prípadom, ako je to uvedené vo vyššie uvedenom bode 30 v spojitosti s článkom 8a ods. 1 Zmluvy, ktorý zakotvuje „právo pohybovať sa a zotrvávať slobodne na území členských štátov, rešpektujúc obmedzenia a podmienky stanovené v tejto Zmluve a v predpisoch prijatých na ich vykonanie“.

38     Pokiaľ ide o obmedzenia a podmienky, ktoré vyplývajú z článku 1 smernice 93/96, členské štáty môžu vyžadovať od študenta, ktorý je štátnym príslušníkom jedného členského štátu a ktorý chce užívať právo na pobyt na území iného členského štátu, v prvom rade, aby predložil príslušnému vnútroštátnemu orgánu dôkaz, že má dostatok finančných prostriedkov a nebude počas pobytu záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského štátu, ďalej aby bol zapísaný na uznanú vzdelávaciu inštitúciu s hlavným cieľom absolvovať na nej kurz odborného vzdelania, a na koniec, že má uzavreté nemocenské poistenie voči všetkým rizikám v hostiteľskej krajine.

39     V ustanovení článku 3 smernice 93/96 sa upresňuje, že táto smernica nezakladá pre študentov, ktorí sú užívateľmi práva na pobyt, nijaký nárok na vyplácanie študijnej podpory zo strany hostiteľského štátu. Na druhej strane žiadne ustanovenie tejto smernice nevylučuje užívateľov práva na pobyt z poberania sociálnych dávok.

40     Osobitne, pokiaľ ide o otázku prostriedkov, článok 1 smernice 93/96 nestanovuje určitú sumu, vyžaduje len preukázanie prostriedkov prostredníctvom osobitných dokumentov. Predmetom tohto článku je vyhlásenie alebo iný, prinajmenšom rovnocenný prostriedok, pomocou ktorého môže študent preukázať príslušnému vnútroštátnemu orgánu, že má pre seba, v prípade potreby aj pre svojho manžela/ku a ich nezaopatrené deti dostatok prostriedkov a že nebudú počas ich pobytu záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského štátu (rozsudok z 25. mája 2000 vo veci Komisia/Taliansko, C‑424/98, Zb. s. I‑4001, bod 44).

41     Smernica 93/96, podľa ktorej stačí len takéto vyhlásenie, sa líši od smerníc 90/364 a 90/365, ktoré obsahujú údaj o minimálnej sume a podľa ktorých užívatelia musia touto sumou disponovať. Tieto rozdiely sa vysvetľujú osobitosťou pobytu študentov vo vzťahu k pobytu oprávnených osôb podľa smerníc 90/364 a 90/365 (pozri už citovaný rozsudok vo veci Komisia/Taliansko, bod 45).

42     Tento výklad však nevylučuje, aby hostiteľský členský štát považoval študenta, ktorý požiadal o sociálnu pomoc, za osobu, ktorá prestala spĺňať podmienky, ktoré sa viažu k právu na pobyt, a prijal rešpektujúc obmedzenia stanovené právom Spoločenstva opatrenia smerujúce k ukončeniu povolenia na pobyt tohto štátneho príslušníka alebo rozhodol, že mu neobnoví povolenie na pobyt.

43     Napriek tomu žiadosť študenta, štátneho príslušníka iného členského štátu, o sociálnu pomoc v hostiteľskom členskom štáte nemôže mať v žiadnom prípade automaticky za následok prijatie takýchto opatrení.

44     Je pravdou, že ustanovenie článku 4 smernice 93/96 upravuje, že právo na pobyt bude trvať do vtedy, kým budú oprávnené osoby z tohto práva spĺňať podmienky stanovené v článku 1 tejto smernice. Napriek tomu z jej šiesteho úvodného ustanovenia vyplýva, že oprávnené osoby na pobyt nesmú neprimerane zaťažovať verejné výdavky hostiteľského členského štátu. Najmä v prípade ťažkostí prechodného charakteru, s ktorými sa stretávajú užívatelia práva na pobyt, smernica 93/96, tak ako aj smernice 90/364 a 90/365 pripúšťajú istú finančnú solidaritu štátnych príslušníkov z tohto štátu so štátnymi príslušníkmi z ostatných členských štátov.

45     Finančná situácia študenta sa môže postupne časom zmeniť z dôvodov, ktoré nezávisia na jeho vôli. Hodnovernosť jeho vyhlásenia možno posúdiť len v čase, keď bolo urobené.

46     Z vyššie uvedeného vyplýva, že poberanie sociálnej dávky z nepríspevkového systému, takej ako je minimex, pod podmienkou, pokiaľ ide o iných štátnych príslušníkov členských štátov ako hostiteľského štátu, na ktorého území majú legálny pobyt, že títo štátni príslušníci patria do pôsobnosti nariadenia č. 1612/68, pričom žiadna obdobná podmienka sa nevzťahuje na štátnych príslušníkov hostiteľského členského štátu, je v rozpore s článkami 6 a 8 Zmluvy.

 O druhej otázke

47     Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú subsidiárne položenú otázku.

 O časovej pôsobnosti rozsudku

48     Belgická vláda vo svojom písomnom vyjadrení požiadala Súdny dvor, aby obmedzil časovú účinnosť tohto rozsudku v prípade, ak uzná, že také osoby ako žalobca môžu v zásade poberať minimex.

49     Belgická vláda na podporu tejto žiadosti uvádza, že retroaktívny účinok rozsudku Súdneho dvora spochybní právne vzťahy, ktoré boli vytvorené v dobrej viere a v súlade so sekundárnym právom. Osobitne, belgická vláda má obavy z retroaktívnej zmeny systému sociálnych dávok v prospech študentov po zmene samotnej štruktúry sekundárnej legislatívy, ktorá vyplynie z nového výkladu práva Spoločenstva, podľa ktorého sa študent môže odvolávať na články 6 a 8 Zmluvy v tej istej situácii ako v pôvodnom spore. Zásada právnej istoty vyžaduje obmedzenie časovej účinnosti rozsudku.

50     Treba pripomenúť, že Súdny dvor sa pri výklade ustanovenia práva Spoločenstva obmedzuje na osvetlenie a upresnenie významu a účinku tohto ustanovenia, tak ako sa mu malo rozumieť a ako sa malo uplatňovať už od nadobudnutia jeho účinnosti (pozri rozsudok z 11. augusta 1995, Roders a i., C‑367/93 až C‑377/93, Zb. s. I‑2229, bod 42, a rozsudok z 24. septembra 1998, Komisia/Francúzsko, C‑35/97, Zb. s. I‑5325, bod 46).

51     Len výnimočne môže byť Súdny dvor pri uplatňovaní všeobecnej zásady právnej istoty zahrnutej v právnom poriadku Spoločenstva vedený k tomu, aby obmedzil možnosť všetkých dotknutých osôb odvolávať sa na vykladané ustanovenie s cieľom spochybniť právne vzťahy, ktoré vznikli v dobrej viere (pozri najmä rozsudok z 23. mája 2000, Buchner a i., C‑104/98, Zb. s. I‑3625, bod 39).

52     Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že samotné finančné dôsledky, ktoré by mohli plynúť pre členský štát z rozsudku o predbežnej otázke, nie sú dôvodom na obmedzenie časovej účinnosti tohto rozsudku (pozri najmä rozsudok vo veci Buchner a i., už citovaný, bod 41).

53     Súdny dvor sa len výnimočne, za presne stanovených okolností, uchyľoval k takémuto riešeniu, a to jednak, keď existovalo riziko vážnych ekonomických dôsledkov, predovšetkým vzhľadom na veľký počet právnych vzťahov, ktoré vznikli v dobrej viere na základe právnej úpravy, ktorá sa oprávnene považovala za platnú, jednak, keď sa javilo, že jednotlivci a vnútroštátne orgány boli nabádaní k správaniu, ktoré nie je v súlade s právnou úpravou Spoločenstva z dôvodu vážnej a objektívnej neistoty týkajúcej sa dosahu ustanovení Spoločenstva a neistoty, ku ktorej prípadne prispelo i správanie iných členských štátov alebo Komisie Európskych spoločenstiev (pozri rozsudok Roders a i., už citovaný, bod 69).

54     V prejednávanej veci belgická vláda pri podpore svojej žiadosti nepoukázala na žiadnu skutočnosť, ktorou by mohla preukázať, že z dôvodu značnej a objektívnej neistoty účinku ustanovení Zmluvy o občianstve Únie, ktoré sú účinné od 1. novembra 1993, štátne orgány konali v rozpore s týmito ustanoveniami.

55     Nie je preto dôvodné obmedziť časovú účinnosť tohto rozsudku.

 O trovách

56     Belgická, dánska, francúzska, portugalská vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Rada a Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR

o otázkach, ktoré mu predložil Tribunal du travail v Nivelles rozsudkom zo 7. mája 1999, rozhodol takto:

Poberanie sociálnej dávky z nepríspevkového systému, takej ako je dávka životného minima stanovená v paragrafe 1 belgického zákona zo 7. augusta 1974, pod podmienkou, pokiaľ ide o iných štátnych príslušníkov členských štátov ako hostiteľského štátu, na ktorého území majú legálny pobyt, že na týchto štátnych príslušníkov sa vzťahuje pôsobnosť nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Spoločenstva, pričom žiadna obdobná podmienka sa nevzťahuje na štátnych príslušníkov hostiteľského členského štátu, je v rozpore s článkami 6 a 8 Zmluvy ES (po zmene články 12 ES a 17 ES).

Rodríguez Iglesias

Gulmann

Wathelet

Skouris

Edward

Jann

Sevón

Schintgen

Macken

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 20. septembra 2001.

Tajomník

Predseda

R. Grass

G. C. Rodríguez Iglesias

---

* Jazyk konania: francúzština.