EUR-Lex Access to European Union law

Back to EUR-Lex homepage

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 61998CJ0379

Rozsudok Súdneho dvora z 13. marca 2001.
PreussenElektra AG proti Schhleswag AG, za účasti Windpark Reußenköge III GmbH a Land Schleswig-Holstein.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania Landgericht Kiel - Nemecko.
Štátna pomoc.
Vec C-379/98.

ECLI identifier: ECLI:EU:C:2001:160

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 13. marca 2001 (*)

„Elektrická energia – Obnoviteľné zdroje elektrickej energie – Vnútroštátna právna úprava ukladajúca podnikom zásobujúcim elektrickou energiou povinnosť nakupovať elektrickú energiu za minimálne ceny a rozdeľujúca finančnú záťaž vyplývajúcu z tohto záväzku medzi tieto podniky a prevádzkovateľov siete nachádzajúcich sa vyššie – Štátna pomoc – Zlučiteľnosť s voľným pohybom tovarov“

Vo veci C‑379/98,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy ES (teraz článok 234 ES), ktorým Landgericht Kiel (Nemecko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi

PreussenElektra AG

a

Schleswag AG,

za účasti:

Windpark Reußenköge III GmbH

a

Spolková krajina Šlezvicko-Holštajnsko,

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článkov 30 a 92 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 28 ES a 87 ES), ako aj článku 93 ods. 3 Zmluvy ES (teraz článok 88 ods. 3 ES),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr C. Gulmann, M. Wathelet a V. Skouris, sudcovia D. A. O. Edward, J. P. Puissochet, P. Jann, L. Sevón a R. Schintgen (spravodajca),

generálny advokát: F. G. Jacobs,

tajomník: H. A. Rühl, hlavný referent,

so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:

–       PreussenElektra AG, v zastúpení: D. Sellner, Rechtsanwalt,

–       Schleswag AG, v zastúpení: M. Nebendahl, Rechtsanwalt,

–       Windpark Reußenköge III GmbH a Spolková krajina Šlezvicko-Holštajnsko, v zastúpení: W. Ewer, Rechtsanwalt,

–       nemecká vláda, v zastúpení: W. D. Plessing a C. D. Quassowski, splnomocnení zástupcovia,

–       fínska vláda, v zastúpení: H. Rotkirch a T. Pynnä, splnomocnení zástupcovia,

–       Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: V. Kreuschitz a P. F. Nemitz, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na správu pre pojednávanie,

po vypočutí pripomienok, ktoré predložili PreussenElektra AG, Schleswag AG, Windpark ReuBenköge III GmbH, spolková krajina Šlezvicko-Holštajnsko, nemecká vláda a Komisia Európskych spoločenstiev na pojednávaní 27. júna 2000,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 26. októbra 2000,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Uznesením z 13. októbra 1998 doručeným Súdnemu dvoru 23. októbra 1998 Landgericht Kiel položil podľa článku 177 Zmluvy ES (teraz článok 234 ES) tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článkov 30 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 28 ES), 92 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 87 ES) a 93 ods. 3 Zmluvy ES (teraz článok 88 ods. 3 ES).

2       Tieto otázky boli položené v spore medzi spoločnosťou PreussenElektra AG (ďalej len „PreussenElektra“) a Schleswag AG (ďalej len „Schleswag“) vo veci preplatenia súm poukázaných PreussenElektra Schleswag v súlade s § 4 ods. 1 Gesetz über die Einspeisung von Strom aus erneuerbaren Energien in das öffentliche Netz (zákon o dodávke prúdu vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie do verejnej siete) zo 7. decembra 1990 (BGBl. 1990 I, s. 2633, ďalej len „Stromeinspeisungsgesetz“) v znení § 3 ods. 2 Gesetz zur Neuregelung des Energiewitschaftsrechts (nový zákon o energetike) z 24. apríla 1998 (BGBl. 1998 I, s. 730, ďalej len „zákon z 1998“).

 Právny rámec

3       Stromeinspeisungsgesetz nadobudol účinnosť 1. januára 1991. § 1 označený „Pôsobnosť“ vo svojom pôvodnom znení upravoval nákup elektrického prúdu vyrobeného výlučne z vodnej, veternej, solárnej energie, plynu z depónií a kalového plynu alebo výrobkov a zvyškov a biologického odpadu z poľnohospodárskych a lesných prác, ako aj náhrady, ktoré sa platia za tento druh prúdu.

4       Je známe, že výraz verejný dodávateľ elektrickej energie zahŕňa súkromné podniky a podniky, ktoré sú z časti alebo úplne vo vlastníctve štátu.

5       Gesetz zur Sicherung des Einsatzes von Steinkohle in der Verstromung und zur Änderung des Atomgesetzes und des Stromeinspeisungsgesetzes (zákon o zásobovaní elektrární uhlím, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o jadrovej energetike a Stromeinspeisungsgesetz) z 19. júla 1994 (BGBl. 1994 I, s. 1618, ďalej len „zákon z 1994“) rozšíril svojím § 1 pôsobnosť Stromeinspeisungsgesetz na elektrickú energiu vyrobenú pri činnosti v drevárskom priemysle. Zákon z 1998 nahradil odkazy na výrobky alebo odpady a biologický odpad z poľnohospodárskej, lesnej a drevárskej výroby výrazom „biomasa“ a stanovil, že Stromeinspeisungsgesetz sa uplatňuje na elektrickú energiu vyrobenú z vymenovaných obnoviteľných zdrojov energie „v rámci platnosti tohto zákona“.

6       § 2 „Záväzok kúpy“ Stromeinspeisungsgesetz stanovuje, že dodávatelia elektrickej energie sú povinní nakupovať elektrinu vyrobenú v ich zásobovacej oblasti z obnoviteľných zdrojov energie a zaplatiť za ňu v súlade s ustanoveniami § 3. Tento paragraf zmenený zákonom z 1998, ktorý pridal druhú a tretiu vetu, znie takto:

„Dodávatelia elektrickej energie, ktorí prevádzkujú hlavné dodávateľské siete, sú povinní nakupovať elektrinu vyrobenú v ich zásobovacej oblasti z obnoviteľných zdrojov energie a zaplatiť náhradu za tieto dodávky elektrickej energie v súlade s § 3. Na energetické závody, ktoré sa nenachádzajú v zásobovacej oblasti prevádzkovateľa siete, sa táto povinnosť vzťahuje na dodávateľov, ktorých siete vhodné na pripojenie sú najbližšie k energetickým závodom. Z účtovného hľadiska môžu byť zvýšené výdavky súvisiace s uplatňovaním § 2 a 4 pripočítané k rozvodu alebo doprave elektrickej energie a môžu byť zohľadnené pri určení náhrad za prenos elektrickej energie.“

7       § 3 „Výška náhrad“ Stromeinspeisungsgesetz v znení zákona z 1998 stanovuje:

„1.      V prípade elektrickej energie vyrobenej z vodnej energie, plynu z depónií a kalového plynu alebo výrobkov a z biomasy predstavuje náhrada najmenej 80 % priemerného príjmu za kW elektrickej energie dodanej dodávateľom elektrickej energie všetkým konečným zákazníkom. V prípade hydroelektrární alebo zariadení na spracovanie plynu z depónií a kalového plynu, ktorých kapacita je vyššia ako 500 kW, sa toto pravidlo použije iba na časť celkovej sumy elektrickej energie dodanej za uplynulý účtovný rok, ktorá predstavuje sumu 500 vydelenú kapacitou zariadenia v kW. Kapacita zariadenia je určená ročným priemerom skutočnej maximálnej kapacity meranej za každý mesiac. Cena nadbytku elektrickej energie musí predstavovať aspoň 65 % priemerného príjmu v zmysle prvej vety tohto odseku.

2.      Čo sa týka elektrickej energie vyrobenej zo slnečnej a veternej energie, suma náhrady musí predstavovať aspoň 90 % priemerného príjmu v zmysle prvej vety odseku 1.

3.      Priemerný príjem, ktorý sa má zohľadniť na účely odsekov 1 a 2, musí predstavovať hodnotu zverejnenú každý rok Spolkovým štatistickým úradom za predposledný kalendárny rok, vyjadrenú bez dane z obratu vo fenigoch za kilowatthodinu. Pri výpočte náhrady podľa odsekov 1 a 2 musia byť čísla zaokrúhlené na dve desatinné miesta.“

8       Zatiaľ čo v súlade so zmenou a doplnením Stromeinspeisungsgesetz, ktorú priniesol zákon z 1994, sa náhrady uvedené v § 3 ods. 1 zvýšili zo 75 % na 80 % z priemerného príjmu za kW elektrickej energie dodanej dodávateľom elektrickej energie všetkým konečným spotrebiteľom, výška náhrad určených za elektrickú energiu vyrobenú zo solárnej a veternej energie uvedenej v § 3 ods. 2 sa nezmenila odo dňa platnosti Stromeinspeisungsgesetz.

9       V pôvodnom znení § 4 „Odstránenie tvrdosti zákona“ Stromeinspeisungsgesetz sa uvádzalo toto:

„1.      Povinnosť podľa § 2 a 3 sa nevzťahuje na prípady, keď by dodržanie uvedených ustanovení malo za následok neprimeranú tvrdosť alebo ak by to znemožnilo dodávateľom elektrickej energie dodržať ich povinnosti vyplývajúce z Bundestarifordnung Elektrizität z 18. decembra 1989 (BGBl., 1989 I, s. 2255). V takomto prípade sú povinnosti prenesené na dodávateľov elektrickej energie, ktorí sa v distribučnej sieti nachádzajú vyššie.

2.      O neprimeranú tvrdosť by išlo najmä vtedy, ak dodávateľ elektrickej energie by bol nútený zvýšiť ceny na úroveň výrazne vyššiu, ako je úroveň cien podobných dodávateľov alebo tých, ktorí sú vyššie v sieti.“

10     Zákon z 1998 priniesol niekoľko zmien § 4 Stromeinspeisungsgesetz. Po prvé pridal dva nové odseky, ktoré boli označené ako odseky 1 a 4. Tiež zmenil pôvodný odsek 1, ktorý bol prečíslovaný na odsek 2. Pôvodný odsek 2, ktorý zostal nezmenený, bol prečíslovaný na odsek 3. § 4 Stromeinspeisungsgesetz v znení zákona z 1998 stanovuje:

„1.      Pokiaľ kilowatthodiny, za ktoré má byť poskytnutá náhrada, prekročia 5 % z celkových kilowatthodín dodaných za kalendárny rok dodávateľom elektrickej energie prostredníctvom jeho siete, prevádzkovateľ siete nachádzajúci sa vyššie je povinný zaplatiť dodanú elektrickú energiu zohľadniac zvýšené náklady vyplývajúce z kilowatthodín presahujúcich tento podiel. V prípade dodávateľov vyššie v sieti náklady predstavujúce právo na úhradu v zmysle prvej vety tohto odseku takisto tvoria časť uvedených zvýšených nákladov. Ak neexistuje takýto prevádzkovateľ, povinnosť uvedená v prvej vete § 2 zaniká vo vzťahu k dodávateľom elektrickej energie za okolností uvedených v prvej a druhej vete, počnúc prvým kalendárnym rokom po tom, čo tieto okolnosti nastali, a to v prípade zariadení na výrobu elektrickej energie, ktoré ešte neboli v tom čase dokončené. V prípade veterných turbín je rozhodujúcim momentom inštalácia stožiara a rotora.

2.      Povinnosti uvedené v § 2 a 3 neplatia aj napriek tomu, že ustanovenie o preplatení podľa odseku 1 sa uplatní vtedy, ak by ich dodržanie malo za následok neprimeranú tvrdosť. V takomto prípade sú tieto povinnosti prenesené na prevádzkovateľa siete nachádzajúceho sa vyššie v sieti.

3.      O neprimeranú tvrdosť by išlo najmä vtedy, ak dodávateľ elektrickej energie by bol nútený zvýšiť ceny na úroveň výrazne vyššiu, ako je úroveň cien podobných dodávateľov alebo tých, ktorí sú vyššie v sieti.

4.      Spolkový minister hospodárstva podá najneskôr do roku 1999 Bundestagu správu o účinkoch ustanovenia o tvrdosti, v každom prípade v dostatočnom čase na prijatie iného kompenzačného ustanovenia predtým, ako nastanú okolnosti uvedené v tretej vete odseku 1 vyššie.“

11     Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z písomných pripomienok predložených Súdnemu dvoru listom zo 14. augusta 1990 vyplýva, že nemecká vláda oznámila v súlade s článkom 93 ods. 3 Zmluvy Komisii ako štátnu pomoc návrh zákona, ktorý sa po prijatí označoval ako Stromeinspeisungsgesetz. Listom z 19. decembra 1990 Komisia povolila prijatie predmetného zákona opierajúc sa po prvé o skutočnosť, že bol v súlade s cieľmi energetickej politiky Európskych spoločenstiev, a po druhé, že obnoviteľné zdroje energie predstavujú iba malú časť v energetickom odvetví a že dodatočné príjmy a dopady na cenu elektrickej energie sú malé. Komisia napriek tomu požiadala nemeckú vládu, aby jej predložila informácie o uplatňovaní Stromeinspeisungsgesetz, pričom tento zákon mal byť predmetom opätovného skúmania dva roky po nadobudnutí účinnosti. Komisia zdôraznila, že akákoľvek zmena a doplnenie zákona alebo predĺženie jeho účinnosti musí byť vopred oznámené.

12     Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z písomných pripomienok predložených Súdnemu dvoru tiež vyplýva, že v nadväznosti na početné sťažnosti dodávateľov elektrickej energie Komisia informovala Spolkové ministerstvo hospodárstva listom z 25. októbra 19996 o svojich pochybnostiach, či vzhľadom na nárast výroby elektrickej energie vyrobenej z veternej energie je Stromeinspeisungsgesetz stále v súlade s ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa štátnej pomoci. V tomto liste Komisia uviedla niekoľko návrhov na zmenu ustanovení predmetného zákona týkajúcich sa veternej energie a vyjadrila sa, že ak Bundestag mení a dopĺňa v tomto zmysle Stromeinspeisungsgesetz, Komisia môže v súlade s článkom 93 ods. 1 Zmluvy navrhnúť Spolkovej republike Nemecko vhodné opatrenia smerujúce k zosúladeniu Zákona s pravidlami Spoločenstva upravujúcimi štátnu pomoc.

13     Ako tiež vyplýva z písomných pripomienok Windpark Reußenköge III GmbH (ďalej len „Windpark“) a spolkovej krajiny Šlezvicko-Holštajnsko, ktorí sa zúčastnili hlavných konaní, ako aj Komisie, na ktorej žiadosť nemecká vláda informovala Komisiu o pokroku v prácach na návrhu nového zákona pre oblasť energetiky. Po účinnosti zákona z 1998 Komisia vo svojom liste z 29. júla 1998 informovala spolkového ministra hospodárstva, že vzhľadom na aktuálny vývin na európskej úrovni týkajúci sa návrhov na zosúladenie pravidiel vzťahujúcich sa na dodávky elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie neplánuje vydať formálne rozhodnutie týkajúce sa Stromeinspeisungsgesetz v znení zákona z 1998 predtým, ako bude vydaná ministerská správa o účinkoch ustanovenia o tvrdosti upravenom v § 4 ods. 4 tohto zákona, napriek tomu, že v čase prijatia zákona z 1998 nemecká legislatíva nezobrala do úvahy návrhy Komisie uvedené v jej liste z 25. októbra 1996.

14     Napokon poznámka pod čiarou publikovaná spolu so zákonom 1998 uvádza, že § 1 „Gesetz über die Elektrizitäts – und Gasversorgung (zákon o dodávke elektrickej energie a plynu) preberá do vnútroštátneho práva smernicu Európskeho parlamentu a Rady 96/92/ES z 19. decembra 1996 o spoločnej právnej úprave vnútorného trhu s elektrickou energiou (Ú. v. ES L 27, 1997, s. 20).

15     Smernica, ktorej tretie odôvodnenie potvrdzuje, že žiadnym negatívnym spôsobom neovplyvňuje uplatňovanie Zmluvy, osobitne ustanovenia týkajúce sa vnútorného trhu a hospodárskej súťaže, stanovuje vo svojom článku 8 ods. 3 a 4 kapitoly IV „Prevádzkovanie prenosovej sústavy“ toto:

„3.      Členské štáty môžu požadovať od prevádzkovateľa sústavy, aby pri dispečingu výrobných zariadení dal prednosť výrobným zariadeniam, ktoré používajú energiu z obnoviteľných zdrojov, alebo z odpadu, alebo vyrábajú súčasne teplo a elektrickú energiu.

4.      Členské štáty môžu z dôvodov spoľahlivosti dodávok nariadiť, aby sa uprednostňovali výrobné zariadenia, ktoré využívajú domáce prvotné palivové energetické zdroje v rozsahu, ktorý v ľubovoľnom kalendárnom roku nepresiahne 15 % celkovej primárnej energie potrebnej na výrobu elektrickej energie, ktorá sa v tomto členskom štáte spotrebuje.“

16     Článok 11 ods. 3 Kapitoly V „Prevádzka rozvodnej sústavy“ stanovuje:

„Členský štát môže požadovať od prevádzkovateľa rozvodnej sústavy, aby pri dispečingu výrobných zariadení dával prednosť výrobným zariadeniam, ktoré využívajú obnoviteľné zdroje energie, alebo odpad, alebo ktoré vyrábajú súčasne teplo a elektrickú energiu.“

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

17     PreussenElektra prevádzkuje viac ako 20 bežných a jadrových elektrární v Nemecku, ako aj rozvodnú sieť vysokého a nízkeho elektrického napätia, cez ktorú ho dodáva regionálnym dodávateľom elektrickej energie, stredne veľkým miestnym dodávateľom a priemyslu.

18     Schleswag je regionálnym dodávateľom elektrickej energie, ktorý nakupuje elektrickú energiu takmer výlučne od PreussenElektra na účely dodávky elektrickej energie svojim zákazníkom v spolkovej krajine Šlezvicko-Holštajnsko.

19     PreussenElektra vlastní 65,3 %-ný obchodný podiel v Schleswag. Zostávajúcich 34,7 % majú rôzne orgány spolkovej krajiny Šlezvicko-Holštajnsko.

20     Na základe § 2 Stromeinspeisungsgesetz je Schleswag povinný nakupovať elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v rámci jeho zásobovacej oblasti vrátane elektrickej energie vyrobenej z veternej energie. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podiel elektrickej energie vyrobenej z veternej energie v celkovom obrate Schleswag z predaja elektrickej energie, ktorý v roku 1991 predstavoval 0,77 %, postupne narástol v roku 1998 na približne 15 %. V nadväznosti na to, zvýšené náklady na ťarchu Schleswag z dôvodu povinnosti nakupovať za minimálne ceny ustanovenej Stromeinspeisungsgesetz narástli z 5,8 miliónov DEM v roku 1991 na približne 111,5 miliónov DEM v roku 1998, z ktorých iba 38 miliónov DEM malo byť na ťarchu Schleswag, vzhľadom na kompenzačný mechanizmus uvedený v § 4 ods. 1 Stromeinspeisungsgesetz v znení zákona z 1998.

21     Na konci apríla 1998 nákupy elektrickej energie Schleswag vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie dosiahli 5 % z celkového objemu, ktorý predal v predchádzajúcom roku. Schleswag preto vyúčtoval PreussenElektra v súlade s § 4 ods. 1 Stromeinspeisungsgesetz v znení zákona z 1998 (ďalej len „zmenený a doplnený Stromeinspeisungsgesetz“) zvýšené náklady súvisiace s nákupom elektrickej energie pochádzajúcej z obnoviteľných zdrojov energie, pričom požadoval zo začiatku úhradu v splátkach vo výške 10 miliónov DEM.

22     PreussenElektra uhradila splátku za máj 1998, pričom si vyhradila práva požadovať kedykoľvek vrátenie poukázanej sumy. To aj spravila podaním žaloby na zaplatenie sumy 500 000 DEM na Landgericht Kiel, sumy, ktorá predstavovala časť platieb zaplatených Schleswag z dôvodu kompenzácií vedľajších nákladov súvisiacich s predajom elektrickej energie vyrobenej z veternej energie. Landgericht uvádza vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že zvýšené náklady nemôžu byť prenesené na zákazníkov Schleswag, pretože minister energetiky spolkovej krajiny Šlezvicko-Holštajnsko zamietol žiadosť Schleswag o zmenu jeho cien.

23     PreussenElektra tvrdila pred Landgericht, že požadovaná suma bola zaplatená Schleswagu bez právneho dôvodu a je možné ju súdne vymáhať, pretože § 4 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz, o ktorý sa platenie opieralo, bol v rozpore s priamo aplikovateľnými ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa štátnej pomoci, a teda paragraf 4 nemohol byť uplatnený. Žalobca tvrdil, že predtým, ako nadobudol účinnosť zákon z 1998, bolo potrebné na účely zmeny pôsobnosti Stromeinspeisungsgesetz a zavedenia pravidiel týkajúcich sa vzájomného znášania zvýšených nákladov postupovať podľa ustanovenia článku 93 Zmluvy, čo Spolková republika Nemecko neurobila. PreussenElektra preto požadovala, aby bol Schleswag zaviazaný na vrátenie sumy vo výške 500 000 DEM spolu s úrokom vo výške 5 % počnúc 15. júlom 1998.

24     Schleswag namietal, že žaloba by mala byť zamietnutá. Uznajúc, že zmenený a doplnený Stromeinspeisungsgesetz obsahuje zmenený režim štátnej pomoci, Schleswag trval na tom, že § 4 predstavoval iba prerozdeľovacie pravidlo, ktoré malo zmierniť dôsledky znášané dodávateľmi elektrickej energie z dôvodu § 2 a 3 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz a ktoré preto samo osebe nemalo povahu pomoci v zmysle článku 92 Zmluvy. Po prvé § 2 a 3 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz sa nedotkli právneho vzťahu medzi PreussenElektra a Schleswag tým spôsobom, ktorý by znemožnil Landgericht uplatniť tieto ustanovenia v konaní vo veci samej. Po druhé neuplatnenie § 4 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz sa nedotklo povinnosti Schleswag nakupovať elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie za stanovené minimálne ceny. Postih vyplývajúci z priamej účinnosti tretej vety článku 93 ods. 3 Zmluvy neumožnil sankcionovať nezákonnú pomoc ustanovenú v § 2 a 3 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz alebo predísť uplatneniu § 4 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz. To znamená, že na predmetnú platbu treba pozerať ako na platbu uskutočnenú na platnom právnom základe.

25     Konštatujúc, že Komisia nebola informovaná v súlade s článkom 93 ods. 3 Zmluvy o zmenách Stromeinspeisungsgesetz, ktoré priniesol zákon z 1998, Landgericht uviedol, že otázka, či nové znenie zákona ako také alebo niektoré jeho časti predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 92 Zmluvy, zostáva naďalej podstatnou otázkou. A to aj keď nemecká vláda a Komisia kvalifikovali v oznámení podanom v roku 1990 prvý režim obsiahnutý v Stromeinspeisungsgesetz ako štátnu pomoc. Podľa Landgericht, aj keď zmeny, ktoré priniesol zákon z 1998, mali byť posudzované ako zmena počiatočného režimu, postup podľa článku 93 ods. 3 Zmluvy by nemal byť uplatnený na tento pozmenený režim iba vtedy, ak by ten predstavoval sám osebe režim štátnej pomoci v zmysle článku 92 Zmluvy.

26     Landgericht uviedol, že záväzok kupovať elektrickú energiu vyrobenú v Nemecku z obnoviteľných zdrojov energie za podmienok, ktoré nebolo možné dosiahnuť na trhu, by mohlo mať za následok zníženie dopytu po elektrickej energii vyrobenej v iných členských štátoch, a to v takej miere, že by nebolo možné vyhnúť sa obmedzeniu obchodu medzi členskými štátmi, pričom takéto obmedzenie je v zmysle článku 30 Zmluvy zakázané.

27     Za týchto okolností, domnievajúc sa, že výklad článkov 30, 92 a 93 ods. 3 Zmluvy je nevyhnutný na vyriešenie sporu vo veci samej, Landgericht rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Predstavujú náhrada za napájanie prúdom (Stromeinspeisevergütung) a pravidlo o úhrade podľa § 2 alebo 3 alebo 4 alebo 2 až 4 Gesetz über die Einspeisung von Strom aus erneuerbaren Energien in das öffentliche Netz zo 7. decembra 1990 (BGBl. I, s. 2633) v znení § 3 ods. 2 Gesetz zur Neuregelung des Energiewitschaftsrechts z 24. apríla 1998 [BGBl. I, s. 730 (734 – 736)], štátnu pomoc v zmysle článku 92 Zmluvy ES?

Má sa článok 92 Zmluvy ES vykladať v tom zmysle, že výraz pomoc na základe tohto ustanovenia sa vzťahuje tiež na vnútroštátne predpisy, ktoré majú za cieľ podporovať subjekt, ktorý prijíma platbu, pričom nevyhnutné prostriedky na podporu nepochádzajú priamo ani nepriamo zo štátneho rozpočtu, ale sú stanovené vo forme zákonných záväzkov nákupu za minimálne ceny pre určité podniky v určitom odvetví, ktoré tieto výdavky nemôžu z právnych a skutkových dôvodov preniesť na konečného spotrebiteľa?

Má sa článok 92 Zmluvy ES vykladať v tom zmysle, že výraz pomoc na základe tohto ustanovenia sa vzťahuje tiež na vnútroštátne predpisy, ktoré upravujú iba rozdelenie nákladov medzi podniky nachádzajúce sa v rôznych úrovniach výroby, vzniknutých v dôsledku záväzku kúpy a minimálnych náhrad, keďže koncepcia zákonodarcu vedie v skutočnosti k stálemu rozdeleniu týchto nákladov bez toho, aby podnik, ktorý tieto náklady znáša, dostal nejakú náhradu?

2.      V prípade zápornej odpovede na otázku [1], pokiaľ ide o § 4 [zmeneného a doplneného] Stromeinspeisungsgesetz:

Má sa článok 93 ods. 3 Zmluvy ES v tom zmysle, že obmedzujúci účinok tohto ustanovenia sa nevzťahuje len na podporu ako takú, ale aj na vykonávacie predpisy, akým je § 4 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz?

3.      V prípade zápornej odpovede na otázky 1 a 2:

Má sa článok 30 Zmluvy ES vykladať v tom zmysle, že kvantitatívne obmedzenie dovozu alebo opatrenia s podobným účinkom medzi členskými štátmi existujú v zmysle článku 30 Zmluvy ES, ak vnútroštátne predpisy ukladajú podnikom nakupovať elektrický prúd pochádzajúci z obnoviteľných zdrojov energie za minimálne ceny a požaduje od prevádzkovateľov sietí, aby prispievali na financovanie bez toho, aby im bola poskytnutá akákoľvek náhrada?“

 O prípustnosti

28     Windpark a spolková krajina Šlezvicko-Holštajnsko (ďalej len „vedľajší účastníci konania), ako aj nemecká vláda namietajú prijateľnosť celého alebo časti návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke.

29     Po prvé vedľajší účastníci konania uvádzajú, že návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje viacero nedostatkov a skutkových omylov.

30     Tvrdia, že vnútroštátny súd nesprávne tvrdil, že Komisia nebola informovaná o zmenách Stromeinspeisungsgesetz, ktoré priniesol zákon z 1998, a že dodávatelia elektrickej energie nemohli zo skutkových a právnych dôvodov preniesť na konečného spotrebiteľa náklady, ktoré znášajú z dôvodu náhrad uvedených v § 3 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz.

31     Po druhé vedľajší účastníci konania a nemecká vláda uvádzajú, že konanie vo veci samej nepredstavuje skutočný spor, ale že ide o vykonštruovaný prípad.

32     Vzhľadom na to poukazujú na to, že žalobca a žalovaný v konaní vo veci samej sa zhodujú na tom, že § 2 až 4 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz sú v rozpore s právom Spoločenstva. PreussenElektra však podľa všetkého uskutočnila kompenzačnú platbu podľa § 4 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz, pričom ihneď požadovala jej čiastočné vrátenie. Vedľajší účastníci konania tiež tvrdia, že PreussenElektra je hlavným akcionárom Schleswag a na základe toho môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutia a právne postoje Schleswag.

33     Po tretie vedľajší účastníci konania a nemecká vláda tvrdia, že položené prejudiciálne otázky nie sú dôležité pre rozhodovanie v konaní vo veci samej.

34     Čo sa týka otázok týkajúcich sa výkladu článkov 92 a 93 Zmluvy, vedľajší účastníci konania pripomínajú, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora (rozsudok z 11. decembra 1973, Lorenz, 120/73, Zb. s. 1471, bod 9) je vecou právneho poriadku každého členského štátu určiť právny postup umožňujúci zaručiť priamy účinok článku 93 ods. 3 Zmluvy. Súd, ktorý položil prejudiciálne otázky, však neuvádza, či by za takýchto podmienok PreussenElektra mala podľa nemeckého práva nárok na vrátenie súm, ktoré požaduje, a tým nepoukázala na dôležitosť prejudiciálnych otázok pre vnútroštátne právo.

35     Okrem iného vedľajší účastníci konania tvrdia, že zo stálej judikatúry (pozri najmä rozsudok zo 17. marca 1993, Sloman Neptun, C‑72/91 a C‑73/91, Zb. s. 887, body 11 a 12), že Súdny dvor má právomoc vykladať výraz pomoc v zmysle článku 92 Zmluvy, iba ak konanie o predbežnej kontrole podľa článku 93 ods. 3 Zmluvy nebolo dodržané. Na jednej strane Stromeinspeisungsgesetz vo svojom pôvodnom znení bol oznámený Komisii a ňou povolený a na druhej strane zmeny, ktoré priniesol zákon z 1998, nepredstavovali v zmysle článku 93 ods. 3 Zmluvy štátnu pomoc, ktorá by mala byť predmetom nového oznámenia. V každom prípade výmena korešpondencie pred a po prijatí zákona z 1998 medzi nemeckými úradmi a Komisiou mala na jednej strane účinky oznámenia zmien nemeckou vládou, ktoré tento zákon priniesol pre Stromeinspeisungsgesetz, a na druhej strane implicitného povolenia týchto zmien Komisiou.

36     Čo sa týka nemeckej vlády, zastáva názor, že odpovedať na otázky týkajúce sa článku 92 Zmluvy nie je nevyhnutné na to, aby vnútroštátny súd vydal rozsudok, keďže v danej veci za určujúcu považuje otázku, či Schleswag má nárok na kompenzačnú platbu podľa zmeneného a doplneného § 4 Stromeinspeisungsgesetz, ktorý však upravuje iba rozdelenie nákladov nasledujúcich po zaplatení kompenzácie za dodávku elektrického prúdu a neobsahuje pomoc určenú pre poberateľov tejto kompenzácie.

37     Čo sa týka otázky týkajúcej sa článku 30 Zmluvy, vedľajší účastníci konania a nemecká vláda tvrdia, že konanie vo veci samej nemá cezhraničný charakter a že žalobca a žalovaný takisto nepreukázali, že zmenený a doplnený Stromeinspeisungsgesetz im bráni v dovoze elektrickej energie pochádzajúcej z iných členských štátov.

38     Treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou prináleží v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, zakotvenej v článku 177 Zmluvy, iba vnútroštátnemu sudcovi, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie so zreteľom na osobitosti prípadu posúdiť tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania, aby mohol vyniesť rozsudok, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Následne, len čo sa položené prejudiciálne otázky týkajú výkladu práva Spoločenstva, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudok z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 59).

39     Súdny dvor však rovnako rozhodol, že mu za výnimočných okolností náleží skúmať podmienky, za akých vnútroštátny súd podal návrh s cieľom preveriť svoju vlastnú právomoc (pozri rozsudok zo 16. decembra 19981, Foglia, 244/80 Zb. s. I‑3045, bod 21). Odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke, ktorú položil vnútroštátny súd, je možné iba vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Spoločenstva nesúvisí so skutočnosťou alebo s predmetom sporu, pokiaľ je problém hypotetickej povahy alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými okolnosťami a právnymi skutočnosťami nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri najmä rozsudky Bosman, už citovaný, bod 61; z 13. júla 2000, Idéal tourisme, C‑36/99, Zb. s. I‑6049 bod 20, a z 26. septembra 2000, Kachelmann, C‑322/98, Zb. s. I‑7505, bod 17).

40     Čo sa týka údajných nedostatkov a skutkových omylov obsiahnutých v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, stačí pripomenúť, že neprislúcha Súdnemu dvoru, ale vnútroštátnemu súdu, aby určil skutočnosti, ktoré viedli k súdnemu sporu, a vyvodil z nich dôsledky pre rozhodnutie, ktoré má vydať (pozri najmä rozsudok zo 16. septembra 1999, WWF a i., C‑435/97, Zb. s. I‑5613, bod 32).

41     Je potrebné uviesť, že žaloba, ktorú podala PreussenElektra, má za cieľ zaplatenie sumy, ktorú tá musela zaplatiť Schleswag z dôvodu kompenzácií zvýšených nákladov, ktoré jej vznikli nákupom elektrickej energie vyrobenej z veternej energie, v súlade so záväzkom kúpy uvedenom v zmenenom a doplnenom Stromeinspeisungsgesetz, od výrobcov tohto typu elektrickej energie nachádzajúcich sa v jeho zásobovacej zóne.

42     Spor vo veci samej preto nemožno považovať za hypotetický.

43     Samozrejme, ako Schleswag, tak aj PreussenElektra majú záujem na tom, aby § 2 a 3 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz upravujúce uvedený záväzok kúpy a stanovujúce následne kúpnu cenu, boli považované za nezákonnú pomoc a aby sa tak vyhli plateniu. Spor vo veci samej sa však netýka pomoci, ktorú údajne Schleswag poskytol v súlade s § 2 a 3 Stromeinspeisungsgesetz výrobcom elektrickej energie pochádzajúcej z obnoviteľných zdrojov energie, ale týka sa časti tejto údajnej pomoci, ktorú PreussenElektra musela zaplatiť Schleswag v zmysle § 4 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz.

44     Vzhľadom na to, že tieto záväzky Schleswag a PreussenElektra vyplývajú priamo zo zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz, spor medzi žalobcom a žalovaným nemožno považovať za vykonštruovaný proces s cieľom, aby Súdny dvor prijal stanovisko k určitým problémom práva Spoločenstva, ktoré nie sú objektívne potrebné na vyriešenie sporu.

45     Tento záver je posilnený skutočnosťou, že vnútroštátny súd pripustil pribratie vedľajších účastníkov Windpark a spolkovej krajiny Šlezvicko-Holštajnsko na podporu návrhov Schleswag, ktorý tvrdí, že § 2 a 3 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz sú zákonné.

46     Za týchto podmienok skutočnosť, že PreussenElektra je hlavným akcionárom Schleswag, nemôže spôsobiť, že by spor medzi nimi nebol skutočný.

47     Napokon je potrebné konštatovať, že Landgericht vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania dostatočne určil rámec vnútroštátnej úpravy a jasne vysvetlil dôvody, na základe ktorých považuje otázky, ktoré položil Súdnemu dvoru, za významné a odpoveď na ne za nevyhnutnú pre vyriešenie sporu.

48     Vzhľadom na to, že išlo o otázky týkajúce sa článkov 92 a 93 Zmluvy, vnútroštátny súd uviedol, že tak, ako to vyplýva z bodu 26 tohto rozsudku, otázkou, či zmenený a doplnený Stromeinspeisungsgesetz predstavuje pomoc, je potrebné zaoberať sa predtým, ako sa bude skúmať, či zmeny pôvodného znenia Stromeinspeisungsgesetz, ktoré priniesol zákon z 1998, znamenajú zmenu pomoci v zmysle článku 93 ods. 3 Zmluvy, ktorá si vyžaduje postup upravený v uvedenom ustanovení smerujúci k prijatiu tejto zmeny.

49     Vnútroštátny súd tiež uviedol, že ak nebol dodržaný postup predbežnej kontroly, prislúcha mu v súlade s vnútroštátnym právom vyvodiť dôsledky z účinnosti článku 93 ods. 3 tretej vety Zmluvy a rozhodnúť, že zmenený režim pomoci Stromeinspeisungsgesetz nie je uplatniteľný a že platby uskutočnené PreussenElektra v prospech Schleswag musia byť vrátené.

50     Ako to uznali aj vedľajší účastníci konania, argument vyvodený z toho, že Súdny dvor je príslušný pre výklad pojmu pomoc v zmysle článku 92 Zmluvy iba vtedy, ak nebol dodržaný postup predbežnej kontroly uvedený v článku 93 ods. 3 Zmluvy, si vyžaduje výklad pojmu kritérium zmeny pomoci alebo dopadu odkladného činku tretej vety uvedeného ustanovenia, teda výklad, ktorý je predmetom niektorých predložených prejudiciálnych otázok.

51     To isté platí o tvrdení nemeckej vlády vyvodenom z toho, že odpoveď na otázky týkajúce sa článku 92 Zmluvy nie je nevyhnutná, pokiaľ by v spore vo veci samej upravoval vzťahy medzi PreussenElektra a Schleswag iba § 4 Stromeinspeisungsgesetz. Otázky týkajúce sa článku 92 Zmluvy smerujú presne k tomu, či § 4 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz predstavuje sám osebe alebo v spojení s § 2 a 3 režim pomoci v zmysle uvedeného ustanovenia Zmluvy.

52     Čo sa týka otázky vzťahujúcej sa na článok 30 Zmluvy, stačí uviesť, že nie je zjavné, že požadovaný výklad nesúvisí so skutočnosťou alebo s predmetom sporu vo veci samej.

53     Z uvedených úvah vyplýva, že je potrebné odpovedať na položené otázky.

 O výklade článku 92 Zmluvy

54     Úvodom je potrebné konštatovať, že nemožno namietať, že záväzok kupovať za minimálne ceny elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie, ako je ustanovená v § 2 a 3 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz, prináša určitý ekonomický prospech výrobcom tohto typu elektrickej energie, a to tým, že majú zaručené bez rizika vyššie zisky, ako keby túto výhodu nemali.

55     Na druhej strane je potrebné uviesť, že z odpovede nemeckej vlády na písomnú otázku Súdneho dvora vyplýva, že iba v dvoch z ôsmich hlavných nemeckých závodov, ktoré vyrábajú elektrickú energiu a prevádzkujú rozvodné siete vysokého napätia a medzi ktoré patrí aj PreussenElektra, má štát väčšinovú majetkovú účasť. Z tejto odpovede tiež vyplýva, že PreussenElektra je dcérskou spoločnosťou vlastnenou úplne inou spoločnosťou, v ktorej majú 100 %-nú majetkovú účasť súkromné spoločnosti. Ako to vyplýva z bodu 19 tohto rozsudku, PreussenElektra má 65,3 %-nú majetkovú účasť v Schleswag a zvyšných 34,7 % vlastnia orgány spolkovej krajiny Šlezvicko-Holštajnsko.

56     Vzhľadom na to je potrebné chápať prvú otázku ako otázku, ktorou sa v podstate treba pýtať, či predpisy členského štátu, ktorý na jednej strane núti súkromných dodávateľov elektrickej energie nakupovať elektrickú energiu vyrobenú v ich zásobovacej oblasti z obnoviteľných zdrojov energie za minimálne ceny, ktoré sú vyššie ako skutočná hodnota takéhoto druhu energie, a na druhej strane rozdeliť finančnú záťaž vyplývajúcu z tohto záväzku medzi uvedených dodávateľov elektrickej energie a súkromných prevádzkovateľov elektrických sietí nachádzajúcich sa vyššie, predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy.

57     Je potrebné pripomenúť, že článok 92 ods. 1 Zmluvy považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom pomoc, poskytovanú členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

58     Z judikatúry Súdneho dvoru vyplýva, že za pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy sa považujú iba výhody poskytnuté priamo alebo nepriamo prostredníctvom štátnych zdrojov. Rozdiel stanovený v tomto ustanovení medzi „pomocou poskytnutou štátom“ a pomocou poskytnutou „prostredníctvom štátnych zdrojov“ neznamená, že všetky výhody schválené štátom, financované alebo nie prostredníctvom štátnych zdrojov, predstavujú pomoc, ale majú za cieľ iba zahrnúť do tohto pojmu výhody, ktoré sú poskytované priamo štátom, ako aj tie, ktoré sú poskytované prostredníctvom verejnej alebo súkromnej inštitúcie určenej alebo založenej štátom (pozri rozsudky z 24. januára 1978, Van Tiggele, 82/77, Zb. s. 25, body 24 a 25; Sloman Neptun, už citovaný, bod 19; z 30. novembra 1993, Kirsammer-Hack, C‑189/91, Zb. s. I‑6185, bod 16; zo 7. mája 1998, Viscido a i., C‑52/97 až C‑54/97, Zb. s. I‑2629, bod 13; z 1. decembra 1998, Ecotrade, C‑200/97, Zb. s. I‑7907, bod 35, a zo 17. júna 1999, Piaggio, C‑295/97, Zb. s. I‑3735, bod 35).

59     V danom prípade je potrebné konštatovať, že povinnosť súkromných dodávateľov elektrickej energie kupovať z a minimálne ceny elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie nespôsobuje žiadny priamy alebo nepriamy prevod štátnych zdrojov na podniky vyrábajúce tento typ elektrickej energie.

60     Teda rozdelenie finančnej záťaže vyplývajúcej pre tieto súkromné dodávateľské podniky z uvedenej povinnosti kúpy medzi nimi a inými súkromnými podnikmi nemôže predstavovať priamy alebo nepriamy prevod štátnych zdrojov.

61     Za týchto podmienok skutočnosť, že povinnosť nakupovať je ustanovená zákonom a že dáva nesporne výhodu určitým podnikom, nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy.

62     Tento úsudok nie je dotknutý okolnosťou, na ktorú poukázal vnútroštátny súd, že finančná záťaž vyplývajúca z povinnosti kupovať za minimálne ceny je spôsobilá mať negatívny dopad na hospodárske výsledky podnikov, ktoré podliehajú tejto povinnosti, a v dôsledku toho viesť k poklesu daňových príjmov štátu. Tento dôsledok je však vlastný takejto právnej úprave a nemôže byť považovaný za dôsledok, ktorý odôvodňuje poskytovanie výrobcom elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie určitých výhod, ktoré sú na ťarchu štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky Sloman Neptun, už citovaný, bod 21, a Ecotrade, už citovaný, bod 36).

63     Komisia subsidiárne tvrdí, že zachovanie účinnosti článkov 92 a 93 Zmluvy čítaných spolu s článkom 5 Zmluvy ES (teraz článok 10 ES) vyžaduje, aby pojem štátna pomoc bol vykladaný takým spôsobom, aby sa vzťahoval aj na také podporné opatrenia, akými sú tie uvedené v zmenenom a doplnenom Stromeinspeisungsgesetz, o ktorých rozhoduje štát, ale sú financované súkromnými podnikmi. Svoju analýzu zakladá, analogicky, na judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej článok 85 Zmluvy ES (teraz článok 81 ES) čítaný spolu s článkom 5 Zmluvy zakazuje štátom prijímať opatrenia, či už vo forme zákonov, alebo nariadení, spôsobilé vylúčiť opodstatnenosť pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré sa uplatňujú vo vzťahu k podnikom (pozri najmä rozsudok zo 17. novembra 1993, Meng, C‑2/91, Zb. s. 5751, bod 14).

64     Vo vzťahu k tomu stačí zdôrazniť, že na rozdiel od článku 85 Zmluvy, ktorý sa týka jedine správania podnikov, článok 92 Zmluvy upravuje priamo opatrenia prijaté členskými štátmi.

65     Za týchto podmienok článok 92 Zmluvy postačuje sám osebe na to, aby bolo zakázané správanie štátov, ktoré Zmluva označuje vo svojom článku 5, ktorý vo svojom druhom riadku stanovuje, že členské štáty neprijmú žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, a ktorý nemôže byť použitý na rozšírenie pôsobnosti článku 92 Zmluvy na správanie štátov, na ktoré sa nevzťahuje.

66     Je preto potrebné odpovedať na prvú otázku, že predpisy členského štátu, ktoré na jednej strane nútia súkromných dodávateľov elektrickej energie nakupovať elektrickú energiu vyrobenú v ich zásobovacej oblasti z obnoviteľných zdrojov energie za minimálne ceny, ktoré sú vyššie ako skutočná hodnota takéhoto druhu energie, a na druhej strane rozdeliť finančnú záťaž vyplývajúcu z tohto záväzku medzi uvedených dodávateľov elektrickej energie a súkromných prevádzkovateľov elektrických sietí nachádzajúcich sa vyššie v sieti, nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy.

67     Vzhľadom na vyššie uvedenú odpoveď nie je potrebné odpovedať na druhú otázku, ktorá bola položená iba v prípade, ak by povinnosť kupovať za určené minimálne ceny predstavovala štátnu pomoc, pričom rozdelenie finančnej záťaže z toho vyplývajúcej nie je štátnou pomocou.

 O výklade článku 30 Zmluvy

68     Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či daná právna úprava je v súlade s článkom 30 Zmluvy.

69     V súvislosti s tým je potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvoru článok 30 Zmluvy zakazujúci medzi štátmi opatrenia, ktoré majú rovnaký účinok ako kvantitatívne obmedzenia dovozu, sa týka každého vnútroštátneho opatrenia spôsobilého brániť priamo alebo nepriamo, aktuálne alebo potenciálne obchodovaniu v rámci Spoločenstva (rozsudok z 11. júla 1974, Dassonville, 8/74, Zb. s. 837, bod 5).

70     Je potrebné uviesť, že z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že povinnosť podnikateľských subjektov členského štátu nakupovať určité percento daného produktu od domácich dodávateľov obmedzuje možnosti dovozu takého istého produktu tým, že bráni týmto podnikateľom zásobovať sa u podnikateľov, ktorí sa nachádzajú v inom členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 1984 Campus Oil a i., C‑72/83, Zb. s. 2727, bod 16, a z 20. marca 1990, Du Pont de Nemours Italianana, C‑21/88, Zb. s. I‑889, bod 11).

71     Z §1 a 2 zmeneného a doplneného Stromeinspeisungsgesetz vyplýva, že povinnosť kúpy uložená dodávateľom elektrickej energie sa vzťahuje iba na elektrickú energiu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v rámci platnosti tohto zákona a v zásobovacej oblasti príslušnej pre jednotlivých dodávateľov elektrickej energie; z tohto dôvodu je táto povinnosť spôsobilá aspoň potenciálne brániť obchodu v rámci Spoločenstva.

72     Na posúdenie, či takáto povinnosť kúpy je viac-menej zlučiteľná s článkom 30 Zmluvy, je však potrebné vziať do úvahy na jednej strane účel predmetnej právnej úpravy a na druhej strane osobitosti trhu s elektrickou energiou.

73     Vzhľadom na to je potrebné poukázať na to, že využívanie obnoviteľných zdrojov energie na výrobu elektrickej energie, ktoré je podporované právnou úpravou, akou je zmenený a doplnený Stromeinspeisungsgesetz, je potrebné na zachovanie životného prostredia v tom zmysle, že prispieva k zníženiu emisií skleníkových plynov. Skleníkové plyny patria medzi hlavné príčiny klimatických zmien, ktoré sa Európske únia a jej členské štáty zaviazali eliminovať.

74     Z tohto dôvodu rozvoj používania tejto energie patrí medzi prioritné ciele, ktoré Spoločenstvo a jeho členské štáty zamýšľajú sledovať s cieľom realizovať záväzky, na ktoré sa zaviazali v súlade s rámcovým dohovorom Spojených národov o klimatických zmenách, ktorý Spoločenstvo schválilo rozhodnutím Rady 94/69/ES z 15. decembra 1993 (Ú. v. ES L 33, 1994, s. 11), ako aj s protokolom k tretej konferencii zmluvných strán tohto dohovoru v Kyote z 11. decembra 1997, ktorý podpísali Európske spoločenstvo a jeho členské štáty 29. apríla 1998 [pozri v tejto súvislosti najmä rezolúciu Rady 98/C 198/01 z 8. júna 1998 o obnoviteľných zdrojoch energie (Ú. v. ES C 198, s. 1) a rozhodnutie Európskeho parlamentu a Rady č. 646/2000/ES z 28. februára 2000 stanovujúce viacročný plán na podporu obnoviteľných zdrojov energie v Spoločenstve (Altener) (1998/2002) (Ú. v. ES L 79, s. 1)].

75     Je potrebné uviesť, že táto politika má tiež za cieľ ochranu zdravia a života ľudí a zvierat, ako aj ochranu rastlín.

76     Okrem iného, ako to vyplýva z článku 130 R ods. 2 prvého pododseku tretej vety Zmluvy ES, nároky v oblasti ochrany životného prostredia musia byť zahrnuté do definície a do uplatňovania iných politík Spoločenstva. Amsterdamská zmluva preniesla túto definíciu v zmenenej podobe do článku 6 ES, ktorý je zaradený do jej prvej časti „Zásady“.

77     Z odôvodnenia č. 28 smernice 96/92 výslovne vyplýva, že „z dôvodu ochrany životného prostredia“ táto smernica v článku 8 ods. 3 a článku 11 ods. 3 oprávňuje členské štáty uprednostňovať výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie.

78     Je tiež dôležité uviesť, že táto smernica, ako to vyplýva z jej odôvodnenia č. 39, predstavuje iba novú etapu liberalizácie trhu s elektrickou energiou a ponecháva obmedzenia výmeny elektrickej energie medzi členskými štátmi.

79     Je potrebné okrem iného konštatovať, že elektrická energia má tu vlastnosť, že akonáhle je v prenosnej alebo distribučnej sieti, je ťažké určiť pôvod a najmä zdroj energie, z akého bola vyrobená.

80     Vzhľadom na to Komisia uviedla vo svojom návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/C 311 E/22 týkajúcej sa podpory elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie v rámci vnútorného trhu s elektrickou energiou (Ú. v. ES C 311 E, 2000, s. 320), že zavedenie systému vzájomne uznávaných certifikátov pôvodu elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov je nevyhnutné, aby výmena tohto typu elektrickej energie bola spoľahlivá a prakticky realizovateľná.

81     Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba odpovedať na tretiu otázku tak, že pri aktuálnom stave práva Spoločenstva v oblasti trhu s elektrickou energiou taká právna úprava, akou je zmenený a doplnený Stromeinspeisungsgesetz, nie je nezlučiteľná s článkom 30 Zmluvy.

 O trovách

82     Trovy konania vynaložené nemeckou a fínskou vládou, ako aj Komisiou, ktoré predložili Súdnemu dvoru pripomienky, sa nenahrádzajú. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov

SÚDNY DVOR

o otázkach, ktoré mu predložil Landgericht Kiel na základe uznesenia z 13. októbra 1998, rozhodol takto:

1.      Právne predpisy členského štátu, ktoré na jednej strane nútia súkromných dodávateľov elektrickej energie nakupovať elektrickú energiu vyrobenú v ich zásobovacej oblasti z obnoviteľných zdrojov energie za minimálne ceny, ktoré sú vyššie ako skutočná hodnota takéhoto druhu energie, a na druhej strane rozdeliť finančnú záťaž vyplývajúcu z tohto záväzku medzi uvedených dodávateľov elektrickej energie a súkromných prevádzkovateľov elektrických sietí nachádzajúcich sa vyššie, nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 87 ods. 1 ES).

2.      Vzhľadom na aktuálny stav práva Spoločenstva v oblasti trhu s elektrickou energiou takáto právna úprava nie je nezlučiteľná s článkom 30 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 28 ES).

Rodríguez Iglesias

Gulmann

Wathelet

Skouris

Edward

Puissochet

Jann

Sevón

Schintgen

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. marca 2001.

Tajomník

 

      Predseda

R. Grass

 

      G. C. Rodríguez Iglesias


* Jazyk konania: nemčina.

Top