EUR-Lex Access to European Union law

Back to EUR-Lex homepage

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 52012AE0930

Stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru na tému „Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov – Vonkajšia dimenzia koordinácie sociálneho zabezpečenia v EÚ“ COM(2012) 153 final

OJ C 11, 15.1.2013, p. 71–76 (BG, ES, CS, DA, DE, ET, EL, EN, FR, IT, LV, LT, HU, MT, NL, PL, PT, RO, SK, SL, FI, SV)

15.1.2013   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 11/71


Stanovisko Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru na tému „Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov – Vonkajšia dimenzia koordinácie sociálneho zabezpečenia v EÚ“

COM(2012) 153 final

2013/C 11/15

Spravodajca: José María ZUFIAUR

Európska komisia požiadala Európsky hospodársky a sociálny výbor listom z 18. apríla 2012 v súlade s článkom 304 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, aby vypracoval prieskumné stanovisko na tému

Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov – Vonkajšia dimenzia koordinácie sociálneho zabezpečenia v EÚ

COM(2012) 153 final.

Odborná sekcia pre vonkajšie vzťahy poverená vypracovaním návrhu stanoviska výboru v danej veci prijala svoje stanovisko 4. októbra 2012.

Európsky hospodársky a sociálny výbor na svojom 484. plenárnom zasadnutí 14. a 15. novembra 2012 (schôdza zo 14. novembra 2012) prijal 137 hlasmi za, pričom 2 členovia hlasovali proti a 9 sa hlasovania zdržali, nasledujúce stanovisko:

1.   Závery a odporúčania

1.1

EHSV sa domnieva, že globalizácia ekonomiky s následným nárastom obchodnej výmeny a migračných tokov si vyžaduje prehĺbiť proces internacionalizácie sociálnych noriem, aby sa zabezpečilo, že sa nepoškodzujú práva občanov vo všeobecnosti, a najmä pracovníkov, či už migrujúcich alebo usadených bez ohľadu na štátnu príslušnosť, a že títo občania môžu využívať „sociálnu globalizáciu“. Nevýhody a výhody sa dotýkajú aj podnikov.

1.2

EHSV preto víta uverejnenie oznámenia Európskej komisie s názvom „Vonkajšia dimenzia koordinácie sociálneho zabezpečenia v EÚ“. Oznámenie zdôrazňuje význam spoločnej stratégie EÚ v oblasti koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia voči tretím krajinám pri súčasnom dodržiavaní národných kompetencií a zabezpečení potrebnej koordinácie a súladu s právnymi predpismi EÚ, pokiaľ ide o bilaterálne dohody o sociálnom zabezpečení uzatvorené s tretími krajinami. Vyslovuje sa tiež za posilnenie spolupráce medzi členskými štátmi s cieľom rozvíjať pomocou informácií a médií v tejto oblasti politiku medzinárodnej koordinácie. Nakoniec zdôrazňuje, že podniky z tretích krajín, ako aj občania týchto krajín sú si vedomí, že každý členský štát má vlastný systém sociálneho zabezpečenia, čo môže spôsobovať určité prekážky pri usádzaní sa v Európskej únii.

1.3

EHSV podporuje vonkajšiu dimenziu koordinačných noriem, ktoré sú uvedené v oznámení a ktoré podporujú komplementaritu národných hľadísk a hľadiska EÚ s cieľom vyhnúť sa nerovnováhe, nedostatkom a vákuu.

1.4

Zdôrazňujeme kvalitatívnu zmenu, ktorá nastala po schválení rozhodnutí o koordinácii v oblasti sociálneho zabezpečenia s Marokom, Alžírskom, Tuniskom, Izraelom, Bývalou juhoslovanskou republikou Macedónsko a Chorvátskom. Povzbudzujeme tiež Radu Európskej únie, aby pokračovala v tomto trende v súvislosti s návrhmi rozhodnutí týkajúcich sa Čiernej Hory, San Marina, Albánska a Turecka.

1.5

Zdôrazňujeme, že je vhodné rozšíriť celkový európsky prístup prostredníctvom dohôd EÚ, ktoré pri dodržaní národných kompetencií obmedzia niektoré nefunkčné prvky spôsobené národnými prístupmi a ponúknu väčšie možnosti pre všetky členské štáty.

1.6

EHSV vyzýva Radu, aby Európskej komisii udelila mandát s cieľom pokračovať v súlade s právnym rámcom stanoveným zmluvami v rokovaniach s rýchlo sa rozvíjajúcimi ekonomikami (Brazília, Rusko, India, Čína), balkánskymi krajinami a východoeurópskymi susednými krajinami, ako aj s ostatnými štátmi, ktorých veľký počet občanov pracuje na území EÚ (1) a uzatvorila medzinárodné dohody v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré umožnia zaistiť vzájomnú ochranu občanov EÚ a občanov signatárskych tretích krajín. Osobitne zdôrazňuje potrebu chrániť občanov krajín, ktoré z hľadiska svojej geopolitickej a ekonomickej situácie nie sú považované za strategicky dôležité pre EÚ a títo občania by preto mohli byť viac znevýhodnení.

1.7

Vonkajšia činnosť EÚ sa môže v tejto oblasti doplniť o rozvoj multilaterálnej politiky, ktorá upevní vzťahy s ďalšími medzinárodnými organizáciami alebo nadnárodnými regionálnymi subjektmi. Výborným príkladom takejto multiregionálnej spolupráce je Iberoamerický dohovor o sociálnom zabezpečení medzi latinskoamerickými krajinami, Španielskom a Portugalskom. V tomto zmysle EHSV podporuje iniciatívy Európskej komisie a čílskeho predsedníctva budúceho summitu vedúcich predstaviteľov štátov a vlád EÚ – LAC zamerané na zlepšenie spolupráce oboch strán v oblasti sociálneho zabezpečenia.

1.8

EHSV vyzýva asociačné rady medzi EÚ a príslušnými tretími krajinami, aby dokončili opatrenia vedúce k definitívnemu schváleniu rozhodnutí o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplývajúcich zo stabilizačných a asociačných dohôd s Izraelom, Tuniskom, Alžírskom, Marokom, Chorvátskom a Bývalou juhoslovanskou republikou Macedónsko.

1.9

Vyjadrujeme želanie, aby platné alebo budúce asociačné dohody, obchodné dohody alebo dohody o ekonomickom partnerstve obsahovali bilaterálne klauzuly o sociálnom zabezpečení, ktoré by sa týkali najmä rovnakého zaobchádzania, prenosu dôchodkov a zamedzenia úhrady príspevkov do viac ako jedného systému.

1.10

EHSV navrhuje, aby sa spolupráca EÚ v oblasti sociálneho zabezpečenia zameriavala najmä na tie štáty, ktoré pri svojom úsilí plniť ciele navrhnuté v iniciatíve Medzinárodnej organizácie práce (MOP) s názvom „Minimá sociálnej ochrany“ potrebujú pomoc pri dosahovaní alebo zlepšovaní požadovaných prahov. Umožnilo by to zároveň podpísanie bilaterálnych dokumentov o sociálnom zabezpečení vychádzajúcich zo zásady rovnakého zaobchádzania, zachovania nadobudnutých práv, zachovania práv, ktoré sa ešte len majú nadobudnúť a z administratívnej spolupráce. Nariadenie (ES) č. 883/2004 (2), dohovor č. 157 (3) a odporúčanie MOP č. 167 (4) môžu s potrebnými úpravami poslúžiť ako vzor.

1.11

Vyzývame Komisiu, aby monitorovala všetky platné bilaterálne dohody, ktoré podpísali členské štáty s tretími krajinami, pravidelne aktualizovala zoznam týchto dokumentov a overovala, či je ich uplatňovanie v súlade so zásadami EÚ a príslušnou judikatúrou.

2.   Úvod

2.1

EHSV pozná kroky, ktoré v oblasti koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia vykonávajú členské štáty prostredníctvom medzinárodných politických bilaterálnych alebo multilaterálnych dohôd s tretími krajinami. Takáto činnosť sa však môže vyznačovať fragmentáciou a nekompletnosťou, pretože sa často zameriava len na ochranu štátnych príslušníkov signatárskych štátov alebo na konkrétne záujmy, ktoré nie sú vždy rovnaké pre všetky členské štáty.

2.2

EHSV si myslí, že je síce potrebné uznať význam normatívnej medzinárodnej bilaterálnej štruktúry, tá však môže viesť k situácii, keď nie všetci štátni príslušníci tretích krajín budú mať na území EÚ rovnaké práva alebo záruky. Mohlo by sa stať, že v niektorom štáte budú mať cudzinci pochádzajúci z nečlenských krajín EÚ prístup k sociálnemu zabezpečeniu alebo k prenosu dôchodkov, len ak sú uzatvorené bilaterálne dohody, ktoré stanovujú zásadu rovnakého zaobchádzania. Občan krajiny, s ktorou je uzatvorená bilaterálna dohoda, by teda mal právo na sociálne zabezpečenie, a naopak občanovi inej krajiny, s ktorou takáto dohoda nie je uzatvorená, by toto právo nebolo uznané, hoci by obaja pracovali v rovnakom podniku a v tej istej profesijnej kategórii. Rovnako by sa mohlo stať, že v jednom členskom štáte bude občan tretej krajiny krytý v rámci sociálneho zabezpečenia a v inom nie, z dôvodu uplatňovania rozličných vnútroštátnych právnych predpisov, čo by mohlo narušiť spravodlivú hospodársku súťaž medzi jednotlivými štátmi. V prvom prípade by tak občan tretej krajiny odvádzal príspevky a v druhom samozrejme nie. Znamenalo by to hospodársku výhodu pre druhý štát, ktorý by ušetril na sociálnych nákladoch. Narušil by sa tým koncept Európy ako priestoru rovnosti bez diskriminácie.

2.3

Narušila by sa aj zásada ustanovená smernicou o vysielaní pracovníkov, ktorá vyžaduje rovnaké zaobchádzanie s vyslaným pracovníkom ako s občanom členského štátu.

2.4

EHSV sa tiež domnieva, že vonkajší rozmer pravidiel pre spoluprácu musí chrániť práva európskych občanov, ak sa ocitnú mimo geografického územia EÚ alebo ak vykonávali alebo vykonávajú pracovnú činnosť v tretích krajinách.

2.5

Domnievame sa, že myšlienka, aby jednotlivé členské štáty viedli oddelené bilaterálne rokovania s každou z tretích krajín, predstavuje pozitívnu a chvályhodnú, no nekompletnú iniciatívu. Muselo by sa vyvinúť obrovské, prehnané a neprimerané úsilie, pričom by nemuselo byť vždy korunované úspechom, zatiaľ čo dohody by sa mohli obsahovo líšiť alebo si dokonca vzájomne protirečiť. Navyše pri rokovaniach najmä s niektorými krajinami s rýchlo sa rozvíjajúcimi ekonomikami (Brazília, Rusko, India, Čína) môže nastať nerovnováha síl, ak členské štáty nebudú konať ako celok a v rámci spoločných záujmov a postojov. Je preto nevyhnutné preskúmať možnosť, že by Európska únia ako celok mohla rokovať v oblasti sociálneho zabezpečenia s tretími krajinami alebo ich združenia. V prípade tejto možnosti je potrebné zabezpečiť súlad so zmluvami.

2.6

Domnievame sa, že takto by sa najmä v prípade vyslaných pracovníkov zabránilo dvojitému plateniu sociálneho zabezpečenia v štáte, ktorý je miestom zamestnania a v krajine pôvodu. V tomto zmysle treba zdôrazniť, že zabránením dvojitého odvádzania príspevkov sa výrazne znížia náklady. Prispelo by to k mobilite pracovníkov, konkurencieschopnosti našich podnikov v zahraničí a podnietilo by to tiež zakladanie spoločností z iných krajín na území EÚ. Mohlo by sa navyše stanoviť jednotné pravidlo, ktorým by sa zabránilo ľubovoľnému a svojvoľnému uplatňovaniu právnych predpisov štátu, ktorý je miestom zamestnania alebo krajiny pôvodu, ako aj tomu, aby sa daňové odvody a odvody týkajúce sa sociálneho zabezpečenia neodvádzali v tom istom štáte.

3.   Všeobecné pripomienky

3.1

EHSV vyjadril svoj postoj k nariadeniam o koordinácii, ktoré rozšírili oblasti osobnej (nové skupiny) a materiálnej (nové dávky) pôsobnosti v EÚ. Tieto nariadenia sa navyše vzťahujú aj na niektoré nečlenské štáty EÚ (Nórsko, Island, Lichtenštajnsko a Švajčiarsko) a slúžili ako základ a model pre ďalšie multilaterálne dokumenty. Najlepším príkladom je Iberoamerický dohovor o sociálnom zabezpečení, ktorý je skutočným nasledovníkom európskych pravidiel v oblasti koordinácie. EHSV sa preto domnieva, že pravidlá pre medzinárodnú koordináciu členských štátov alebo EÚ by mali vychádzať z hlavných zásad a postupov nariadenia (ES) č. 883/2004 platných pre územie Únie a mali by nimi byť ovplyvnené.

3.2

Pripomíname, že sociálne normy, a najmä ustanovenia o sociálnom zabezpečení môžu presahovať hranice a uplatňovať sa mimo európskeho geografického priestoru. V tomto zmysle môžu zásady ako rovnaké zaobchádzanie s pracovníkmi z členských štátov chrániť pracovníka z EÚ a mať právne dôsledky aj mimo územia EÚ. Rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Boukhalfa C-214/94 (belgický pracovník, ktorý dostával nižšiu mzdu ako jeho nemeckí kolegovia na nemeckom konzulárnom zastúpení v Alžírsku), Hirardin 112/75, Fiège 110/73, Horst C247/96 a Van Roosmalen 300/84 (uznanie obdobia poistenia v Alžírsku zo strany Francúzska a v Belgickom Kongu zo strany Belgicka pre všetkých občanov EÚ, nielen francúzskych a belgických štátnych príslušníkov) sú dobrým dôkazom toho, že zásada nediskriminácie môže mať mimoúzemné uplatňovanie, hoci ide o situácie, ktoré presahujú územie EÚ. Okrem toho zásadu „vis atractiva“ potvrdili rozsudky vo veciach Prodest 237/83 a Aldewered C-60/93, v ktorých Súdny dvoch uznal uplatňovanie nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 (5) v prípade dočasného vyslania pracovníkov EÚ do tretích štátov.

3.3

EHSV víta schválenie rozhodnutí o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v stabilizačných a asociačných dohodách s Izraelom, Tuniskom, Alžírskom, Marokom, Chorvátskom a Bývalou juhoslovanskou republikou Macedónsko, v ktorých sa stanovuje postoj, ktorý Európska únia musí hájiť v asociačných radách. Tieto dokumenty prinášajú kvalitatívnu zmenu v politike EÚ v oblasti sociálneho zabezpečenia, pričom sa bilaterálne (EÚ/pridružená krajina) ustanovuje a upravuje zásada rovnakého zaobchádzania a prenosu dôchodkov. Ide preto o recipročné povinnosti a práva týkajúce sa občanov EÚ, ktorí pracujú alebo pracovali v niektorej z príslušných krajín, ako aj občanov pridružených krajín, ktorí naopak pracujú alebo pracovali na území EÚ. Už nejde o jednostranné normy Európskej únie, ktoré sa uplatňujú jednosmerne, ale o medzinárodné záväzky, z ktorých profitujú obidve zmluvné strany. Okrem toho tento typ dohôd a súvisiacich vykonávacích rozhodnutí šetrí úsilie, pretože jedným právnym aktom sa nahradí viacero bilaterálnych dohôd.

3.4

Vítame iniciatívu MOP s názvom „Minimá sociálnej ochrany“, ktorá však podľa EHSV nemôže byť jedinou, ani jednotnou, a nemôže tiež obmedzovať rozvoj systémov sociálnej ochrany, ale musí byť považovaná za minimálny prah s ambíciou ďalšieho rozvoja. Minimum sociálnej ochrany musí predstavovať stálu výzvu na pokrok a zdokonaľovanie, neustále ho treba rozvíjať v snahe dosiahnuť stanovený cieľ: všestranne chrániť pracovníkov a občanov.

3.5

EHSV súhlasí s tým, aby v Európskej únii fungoval mechanizmus (pracovná skupina) spolupráce medzi členskými štátmi s cieľom vymieňať si informácie, predstavovať osvedčené postupy v oblasti koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia, preskúmať možnosti ako čo najlepšie zjednotiť a doplniť národné politiky a politiku EÚ a plánovať budúce kroky EÚ vo vzťahu k tretím krajinám.

3.6

Presadzujeme, aby v rámci tohto procesu rozvíjania vonkajšej dimenzie pravidiel koordinácie boli zapojené organizácie občianskej spoločnosti, a najmä organizácie zamestnancov a zamestnávateľov. Vplyv týchto ustanovení na pracovné vzťahy a rozmanitosť príslušných skupín si vyžadujú, aby sa zohľadnili návrhy vládnych ako aj mimovládnych partnerských subjektov. Na šiestom stretnutí organizovanej občianskej spoločnosti EÚ – Latinská Amerika, ktoré usporiadal EHSV v máji 2010 v Madride, už zazneli niektoré požiadavky súvisiace s vonkajšou dimenziou sociálneho zabezpečenia a potreby lepšej spolupráce medzi krajiny Latinskej Ameriky a Karibiku a EÚ, najmä v prípade krajín, ako sú Brazília a Mexiko, s ktorými má EÚ uzatvorené strategické partnerstvo.

3.7

Poukazujeme tiež na stretnutie ministrov a predstaviteľov Európskej únie, Latinskej Ameriky a Karibiku zodpovedných za sociálne zabezpečenie, ktoré sa uskutočnilo v máji 2010 v Alcalá de Henares a ktoré môžeme považovať za jadro a odrazový mostík úsilia na európskej úrovni s cieľom koordinovať vonkajšiu dimenziu sociálneho zabezpečenia a viedlo k oznámeniu, ktoré je predmetom tohto stanoviska.

3.8

Zdôrazňujeme potrebu naďalej rozširovať globálny európsky prístup prostredníctvom dohôd EÚ s inými štátmi a regionálnymi organizáciami, keďže táto forma sa ukazuje ako primeranejšia a účinnejšia ako striktne národný prístup, v rámci ktorého členské štáty konajú unilaterálne. V tejto súvislosti treba ako paradigmu spomenúť Iberoamerický dohovor o sociálnom zabezpečení (6). EHSV by si v tomto smere želal, aby Iberoamerická organizácia sociálneho zabezpečenia preskúmala možnosť pristúpiť v budúcnosti k tomuto dohovoru aj pre ďalšie členské štáty EÚ, nielen pre Portugalsko a Španielsko. Jedným ratifikačným aktom by sa tak mohli nadviazať vzťahy v oblasti sociálneho zabezpečenia s rozličnými krajinami Latinskej Ameriky a zabránilo by sa multiplicite bilaterálnych rokovaní a dohovorov.

4.   Silné a slabé stránky súčasného stavu

4.1

Celkový prístup EÚ v oblasti medzinárodného sociálneho zabezpečenia je nevyhnutný na doplnenie politík, ktoré uplatňujú členské štáty voči tretím krajinám, inak nebude možné plne splniť záväzky vyplývajúce z európskej legislatívy. Jasným príkladom tohto tvrdenia je rozsudok vo veci Gottardo C-55/100, ktorým Súdny dvor na základe zásady rovnakého zaobchádzania rozširuje oblasť osobnej pôsobnosti všetkých bilaterálnych dohôd podpísaných členským štátom EÚ a treťou krajín na občanov EÚ, hoci príslušný právny dokument zahŕňa len občanov signatárskych krajín.

4.1.1

Zároveň Rozsudok zároveň stanovuje, že je záväzný len pre členské štáty, a nie tretie krajiny, v prípade ktorých Súdny dvor nemá žiadnu právomoc. Z toho vyplývajú ťažkosti pri vykonávaní rozsudku, keďže tretia krajina môže odmietnuť rozšíriť oblasť osobnej pôsobnosti dohody na všetkých občanov EÚ, a teda vydať osvedčenie, uznať právo na nemocenské dávky alebo jednoducho poskytnúť údaje osôb, ktoré nie sú zahrnuté v oblasti pôsobnosti dohovoru.

4.1.2

Z tohto hľadiska prínos rozsudku vo veci Gottardo spočíva v tom, že nielen rozvíja vonkajšiu dimenziu európskych právnych predpisov, ale tiež stanovuje ich limity a upozorňuje na ich nedostatky, pretože poukazuje na potrebu spolupráce iných štátov alebo iných nadnárodných regionálnych organizácií.

4.1.3

EHSV preto požaduje, aby sa začalo uvažovať o potrebe posilniť spoločnú perspektívu EÚ v oblasti medzinárodného sociálneho zabezpečenia prostredníctvom dohôd EÚ alebo politík vzájomnej spolupráce s ďalšími medzinárodnými partnermi.

4.2

EHSV považuje za veľmi pozitívne schválenie nariadenia (EÚ) č. 1231/2010 (7), ktorým sa rozširuje nariadenie (ES) č. 883/2004 a nariadenie (ES) č. 987/2009 na štátnych príslušníkov tretích krajín. Domnieva sa však, že naďalej pretrvávajú nedostatky a právne medzery, ktoré sa pokúsi vyplniť práve nový prístup stanovený v oznámení Komisie. Uvedené nariadenie sa uplatňuje len v prípade cezhraničného prvku v rámci EÚ. Následne sa zásada rovnakého zaobchádzania v nariadení uplatňuje vo všeobecnosti len v prípadoch ak pracovník z tretej krajiny vykonával pracovnú činnosť vo viac ako jednom členskom štáte. Väčšina prisťahovalcov z tretích krajín, ktorí pracovali len v jednom členskom štáte EÚ, preto nie je v oblasti osobnej pôsobnosti nariadenia (EÚ) č. 1231/2010. Znamená to, že nemajú záruky EÚ, pokiaľ ide o rovnaké zaobchádzanie a nediskrimináciu a sú odkázaní na to, ako sa rozhodne podľa vnútroštátnych právnych predpisov. Toto nariadenie navyše nepredpokladá sčítanie období poistenia v krajine pôvodu, ani prenos dôchodkov do príslušného štátu. Uvedený nástroj EÚ nepožaduje reciprocitu pre občanov EÚ, ktorí zo strany tretích krajín nedostanú žiadne náhrady.

4.3

EHSV sa tiež domnieva, že sa urobil významný pokrok vo vonkajšej dimenzii Európskej únie prostredníctvom smerníc (8) prijatých v oblasti migrácie a prostredníctvom návrhov Komisie, o ktorých diskutujú Rada a Európsky parlament. V prijatých smerniciach sa totiž zásada rovnakého zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia rozširuje s niekoľkými presne stanovenými obmedzeniami na migrujúcich pracovníkov z tretích krajín. Venujú sa tiež prevodu a prenosu dôchodkov do tretích krajín za rovnakých podmienok ako pre občanov príslušného členského štátu bez potreby bilaterálneho dohovoru alebo dohody. Naďalej však pretrvávajú nedoriešené aspekty ako reciprocita, sčítanie období poistenia mimo EÚ alebo prenos dôchodkov, ak legislatíva príslušného štátu nepriznáva toto právo vlastným občanom. EHSV si okrem toho želá, aby smernice, ktoré už boli prijaté v oblasti emigrácie, slúžili – prispôsobené rozličným situáciám a chráneným skupinám – ako všeobecný základ pre smernice v sociálnej oblasti, o ktorých sa v súčasnosti rokuje.

5.   Koncepcie

5.1

Medzinárodná koordinácia sociálneho zabezpečenia. Cieľom koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia je chrániť pracovníka, ktorý vykonával pracovnú činnosť v dvoch alebo viacerých štátoch a spadal pod rozličné systémy sociálneho zabezpečenia. Štáty preto podpisujú dohody s inými štátmi, ktoré často obsahujú klauzuly o rovnakom zaobchádzaní, zjednotení uplatniteľnej legislatívy, zachovaní sociálneho zabezpečenia krajiny pôvodu a súvisiacich práv v prípade vyslaných pracovníkov, o prenose dôchodkov a sčítaní období poistenia v signatárskych štátoch. Nariadenie (EHS) č. 1408/71 a následne nariadenie (ES) č. 883/04 sú nástrojmi EÚ, ktorými sa stanovujú regulačné normy a vykonávacie predpisy pre tieto zásady v EÚ, pričom zároveň slúžia ako podklad pre dohody s tretími krajinami.

5.2

Národná perspektíva vonkajšej dimenzie sociálneho zabezpečenia sa uplatňuje na základe dohôd podpísaných členským štátom s tretími krajinami. Prostredníctvom nich sa v oblasti sociálneho zabezpečenia chránia pracovníci, ktorí vykonávali pracovnú činnosť v dvoch štátoch. V niektorých prípadoch patria do oblasti osobnej pôsobnosti týchto dohôd len občania signatárskych krajín.

5.3

Perspektíva EÚ vonkajšej dimenzie sociálneho zabezpečenia zohľadňuje záujmy EÚ ako celku. Týka sa rokovaní o dohodách EÚ s jednou alebo viacerými tretími krajinami alebo iných krokov zameraných na ochranu v oblasti sociálneho zabezpečenia. V zásade sa vzťahuje na všetkých európskych občanov.

5.4

Asociačné a/alebo stabilizačné dohody môžu stanovovať uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a prenosu dôchodkov a týkajú sa občanov Spoločenstva a občanov signatárskych krajín. Vykonávajú sa prostredníctvom rozhodnutí.

5.5

Dohody EÚ s tretími krajinami v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré v súčasnosti neexistujú, by sa mohli iniciovať prostredníctvom vytvorenia uplatniteľnej legislatívy, ktorá zabráni dvojitému odvádzaniu sociálnych príspevkov, umožní prenos dôchodkov a sčítanie období poistenia. Tieto dohody sa výrazne líšia od predchádzajúcich, ktoré boli oveľa všeobecnejšie a tém sociálneho zabezpečenia sa týkali len okrajovo.

5.6

Asociačné dohody, obchodné dohody alebo dohody o ekonomickom partnerstve sa vzťahujú na ekonomické a obchodné otázky alebo tiež politiky v oblasti udržateľného rozvoja a spolupráce medzi Európskou úniou a tretími krajinami alebo regiónmi. Niektoré z nich obsahujú klauzuly o sociálnom zabezpečení.

6.   Príklady

6.1

Rovnaké zaobchádzanie a prenos dôchodkov:

6.1.1

Pracovníci členských štátov EÚ (A a B), ktorí vykonávajú pracovnú činnosť v treťom štáte (C), ktorý nemá vo svojej legislatíve o sociálnom zabezpečení ustanovenia o príspevkoch pre cudzincov, ani o prenose dôchodkov. Štát A podpísal bilaterálnu dohodu, ktorá zahŕňa rovnaké zaobchádzanie a zachovanie nadobudnutých práv (prenos dôchodkov). Štát B však takúto dohodu so štátom C nepodpísal. Situácia pracovníkov zo štátov A a B je úplne odlišná. Zatiaľ čo prvý má právo na sociálne zabezpečenie zo štátu C a po dosiahnutí dôchodkového veku ho môže poberať v štáte A, ak sa tam vráti, pracovník zo štátu B by nemal nárok na dôchodok, a ak by ho aj mal, nemôže poberať dôchodok v krajine pôvodu. Ide o príklad odlišného zaobchádzania na základe to, či je alebo nie je uzatvorená bilaterálna dohoda, ktorej podpísanie vo všeobecnosti závisí od záujmu štátu C rokovať o nej s jednotlivými štátmi EÚ. Vzhľadom na túto skutočnosť by boli oveľa užitočnejšie priame rokovania medzi EÚ a štátom C o dohode o sociálnom zabezpečení. Ďalšou možnosťou by bolo zahrnúť do širších dohôd (regionálnych, viacstranných, o partnerstve a pod.) časť o sociálnom zabezpečení, ktorá by obsahovala klauzuly o rovnakom zaobchádzaní a prenose dôchodkov.

6.1.2

Pracovníkov z členských štátov EÚ A a B vyslali ich podniky do štátu C na dva roky. Legislatíva štátu C požaduje platbu príspevkov od pracovníkov, ktorí na jeho území pracujú. Okrem toho legislatíva štátov A a B stanovuje, aby vyslaní pracovníci platili príspevky. Keďže má štát A podpísanú bilaterálnu dohodu so štátom C, príspevky sa platia len v štáte pôvodu. Naopak podnik štátu B bude musieť platiť dvakrát - vo vlastnom štáte a v štáte C. Podnik, ktorý vysiela pracovníkov, preto stráca konkurencieschopnosť, keďže musí znášať väčšie sociálne náklady, čomu by sa dalo vyhnúť, ak by dohodu o sociálnom zabezpečení s treťou krajinou uzatvárala priamo EÚ.

6.1.3

Pracovníci z tretích krajín C a D pôsobiaci v členskom štáte EÚ A, ktorý má dohodu o sociálnom zabezpečení so štátom C, ale nie so štátom D. Európska legislatíva nestanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania, ani prenos dôchodkov. Pracovníci zo štátov C a D nie sú chránení ani žiadnym normatívnym nástrojom EÚ (môže ísť napríklad o sezónnych pracovníkov). Pracovníci nie sú chránení rovnako (plné práva pre štát C a absencia práv pre štát D), čiže zásada rovnakého zaobchádzania by sa neuplatňovala v plnej miere. Táto situácia by nenastala, ak by s príslušným štátom D rokovala o dohode o sociálnom zabezpečení samotná EÚ.

6.1.4

Občania štátu C, ktorí vykonávajú pracovnú činnosť v členských štátoch EÚ A a B. Štát A umožňuje vo svojej legislatíve prenos dôchodkov alebo má so štátom C podpísanú bilaterálnu dohodu, ktorá tento prenos umožňuje, zatiaľ čo pre štát B to neplatí. Obom pracovníkom vznikol v členskom štáte EÚ, v ktorom pracovali, nárok na dôchodok a vrátili sa do svojej krajiny. Ten, ktorý bol zamestnaný v štáte A, bude môcť poberať dôchodok, zatiaľ čo pracovník zamestnaný v štáte B stratí nárok na dôchodok. Rovnako by k tomu nedošlo, ak by existovala dohoda EÚ, ktorá by zahŕňala tieto a iné práva sociálneho zabezpečenia.

6.1.5

Občania tretej krajiny, ktorí pracujú v štátoch EÚ A a B. V štáte A legislatíva stanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia, zatiaľ čo v štáte B nie. V prvom prípade by občan z nečlenskej krajiny odvádzal príspevky, v druhom nie. Vytvorilo by to ekonomickú výhodu pre štát B a narušila by sa koncepcia EÚ ako priestoru rovnosti a nediskriminácie. Dohoda EÚ by vyriešila aj tento prípad.

6.2

Reciprocita. Občan tretieho štátu B pracujúci v členskom štáte EÚ A, v ktorom platí národná legislatíva o sociálnom zabezpečení alebo nariadenie EÚ, má uznanú zásadu o rovnakom zaobchádzaní. Pracovník členského štátu EÚ A pracujúci v treťom štáte B, v ktorom legislatíva nestanovuje rovnaké zaobchádzanie. Keďže nie je stanovená zásada rovnakého zaobchádzania vo vnútroštátnych právnych predpisoch ani v právnych prepisoch EÚ, vzniká nerovnosť. Dohoda o sociálnom zabezpečení, o ktorej rokovala EÚ, by tento problém vyriešila, pretože by obidve strany zaviazala k reciprocite.

6.3

Vplyv rozsudku vo veci Gottardo. Občan členského štátu EÚ A, ktorý pracoval v členskom štáte B a v treťom štáte C. Štáty B a C majú uzatvorenú bilaterálnu dohodu o sociálnom zabezpečení, ktorá zahŕňa len občanov signatárskych krajín. Naopak medzi štátom A a C bilaterálna dohoda uzatvorená nie je. Pracovník tvrdí, že pracoval 8 rokov v štáte B a 10 v štáte C. Štát B požaduje 15 rokov odvádzania príspevkov, aby vznikol nárok na dôchodok. Na základe rozsudku vo veci Gottardo by členský štát B mal sčítať obdobia poistenia priznané pracovníkovi v štáte C. To si vyžaduje spoluprácu so štátom C, ktorý musí formálne informovať o obdobiach odvádzania príspevkov. Vzhľadom na to, že štát C nie je rozsudkom vo veci Gottardo viazaný, môže túto žiadosť odmietnuť. Rozsudok teda nemožno vykonať bez dobrej vôle štátu C. Na odstránenie tohto nedostatku by bola potrebná spolupráca EÚ s tretími krajinami, aby sa rozsudok mohol vykonať. Komisia by preto mala byť poverená vykonávaním dohľadu a koordináciou, aby sa tak dosiahlo, že bilaterálne dohody, o ktorých sa rokuje, či už prvýkrát alebo opakovane, sa vzťahujú na všetkých občanov EÚ.

V Bruseli 14. novembra 2012

Predseda Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru

Staffan NILSSON


(1)  V rozličných krajinách EÚ pracuje viac ako 20 miliónov štátnych príslušníkov tretích krajín.

(2)  Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ, L 166, 30.4.2004, s. 1).

(3)  Dohovor o vytvorení medzinárodného systému na zachovanie práv v oblasti sociálneho zabezpečenia, Ženeva, 68. schôdza Generálnej konferencie MOP (21. júna 1982).

(4)  Odporúčanie o vytvorení medzinárodného systému na zachovanie práv v oblasti sociálneho zabezpečenia, Ženeva, 68. schôdza Generálnej konferencie MOP (20. júna 1983).

(5)  Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva (Ú. v. ES L 149, 5.7.1971, s. 2. Mimoriadne vydanie, kapitola 05, zväzok 01, s. 35 – 82).

(6)  Multilaterálny iberoamerický dohovor o sociálnom zabezpečení z 10. novembra 2007.

(7)  Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1231/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa rozširuje nariadenie (ES) č. 883/2004 a nariadenie (ES) č. 987/2009 na štátnych príslušníkov tretích krajín, na ktorých sa tieto nariadenia doteraz nevzťahovali výhradne z dôvodu ich štátnej príslušnosti (Ú. v. EÚ L 344, 29.12.2010, s. 1).

(8)  Najmä Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/98/EÚ z 13. decembra 2011 o jednotnom postupe vybavovania žiadostí o jednotné povolenie na pobyt a zamestnanie na území členského štátu pre štátnych príslušníkov tretích krajín a o spoločnom súbore práv pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom štáte (Ú. v. EÚ L 343, 23.12.2011, s. 1).


Top