52011PC0832

2007/0229 (COD)

OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU podľa článku 294 ods. 6 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o

pozícii Rady k prijatiu smernice Európskeho parlamentu a Rady o jednotnom postupe podávania žiadostí o jednotné povolenie na pobyt a zamestnanie na území členského štátu pre štátnych príslušníkov tretích krajín a o spoločnom súbore práv pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom štáte

1. KONTEXT

Dátum predloženia návrhu Európskemu parlamentu a Rade [KOM (2007) 638 v konečnom znení – 2007/0229 (COD)]: | 26. októbra 2007 |

Dátum stanoviska Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru: | 9. júla 2008 |

Dátum stanoviska Výboru regiónov: | 18. júna 2008 |

Dátum prijatia pozície Európskeho parlamentu v prvom čítaní: | 24. marca 2011 |

Predpokladaný dátum prijatia pozície Rady: | 24. novembra 2011 |

2. ÚČEL NÁVRHU KOMISIE

Cieľom návrhu Komisie je na jednej strane zaviesť jednotný postup podávania žiadostí pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí si želajú mať pobyt v niektorom členskom štáte na pracovné účely, spolu s jednotným povolením (na pobyt a zamestnanie) a odstrániť tak administratívnu záťaž, a na druhej strane ustanoviť spoločný súbor práv pre všetkých pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom štáte. Spoločný súbor práv pracovníkov z tretích krajín sa má zabezpečiť prostredníctvom vymedzenia zoznamu oblastí[1], v ktorých sa priznáva právo na rovnaké zaobchádzanie ako so štátnymi príslušníkmi členského štátu.

3. PRIPOMIENKY K POZÍCII RADY

Pozícia Rady je výsledkom dlhých rokovaní. Po pozícii Európskeho parlamentu v prvom čítaní 24. marca 2011 bola konečne dosiahnutá dohoda medzi spoluzákonodarcami o otvorených otázkach na zasadnutí trialógu 22. júna 2011. Jediným otvoreným bodom zostala otázka tabuliek zhody, na ktorú sa medzičasom našlo horizontálne riešenie[2].

Výbor Coreper potvrdil dohodu v súvislosti s textom 29. júna 2011. Listom zo dňa 15. júla 2011 predseda výboru LIBE potvrdil predsedníctvu dohodu, ktorú spravodajcovia (LIBE, EMPL a tieňoví spravodajcovia) dosiahli v súvislosti s textom schváleným výborom Coreper a s priloženým medziinštitucionálnym vyhlásením. Naznačil, že v prípade formálneho predloženia textov Európskemu parlamentu ako pozície Rady, navrhne výboru LIBE a následne plénu, aby ich prijali bez ďalších zmien a doplnení. Na tomto základe Coreper dospel k politickej dohode 20. júla 2011.

Medzi spoločnou pozíciou a pôvodným návrhom Komisie sú tieto hlavné rozdiely:

– Spresnenie a niektoré obmedzenia rozsahu pôsobnosti (článok 3)

V spoločnej pozícii sa určuje rozsah pôsobnosti návrhu a zároveň sa stanovujú jeho obmedzenia.

Po prvé presne sa vymedzuje rozsah pôsobnosti ustanovení o rovnakom zaobchádzaní [článok 3 ods. 1 písm. b)], a to odkazom na dve kategórie potenciálnych oprávnených: štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli prijatí na vykonávanie zamestnania, a tých, ktorí boli prijatí na iné účely, ale sú oprávnení pracovať. Táto zmena potvrdzuje zámer Komisie mať široký rozsah pôsobnosti vrátane tých osôb, ktoré sú oprávnené pracovať, ale pôvodne boli prijaté na základe iného účelu. Tieto zmeny a doplnenia však ustanovujú, že osoby v rámci druhej uvedenej kategórie musia mať povolenie na pobyt[3].

Po druhé z rozsahu pôsobnosti sú vylúčení námorníci a štátni príslušníci tretích krajín pod medzinárodnou ochranou, dočasnou ochranou alebo ochranou podľa vnútroštátneho práva, keďže práva týchto osôb sú upravené v iných nástrojoch.

Po tretie z rozsahu pôsobnosti sú vylúčené aj samostatne zárobkovo činné osoby. Toto vylúčenie má však iba deklaratórny charakter, keďže z definície pracovníka z tretej krajiny uvedenej v návrhu [článok 2 písm. b)] jasne vyplýva, že návrh sa týka len osôb v platenom pomere.

Návrh napokon obsahuje možnú výnimku, ktorá sa však týka len pravidiel jednotného postupu/povolenia pre študentov a osoby s povolením pracovať na obdobie kratšie ako šesť mesiacov. Na tieto dve kategórie osôb sa naďalej vzťahujú ustanovenia o rovnakom zaobchádzaní v článku 12.

– Súčasná existencia vnútroštátnych systémov udeľovania dlhodobých víz [článok 2 písm. c) a článok 3 ods. 4]

Nahradením pojmu „akékoľvek povolenie“ pojmom „povolenie na pobyt“ v článku 2 písm. c) spoločná pozícia umožňuje členským štátom zachovať ich systém udeľovania dlhodobých víz. Cieľom Komisie bolo, aby jednotné povolenie bolo jediným povolením na prácu, ale v súvislosti s vývojom v tejto oblasti (v nariadení č. 265/2010 článku 1 ods. 1 druhom pododseku sa obmedzuje trvanie dlhodobých víz na jeden rok a tieto doklady sa uznávajú na cestovné účely v schengenskej oblasti v EÚ) Komisia môže povoliť členským štátom, aby vydávali dlhodobé víza súčasne s jednotnými povoleniami za predpokladu, že existencia dlhodobých víz nebude mať za následok rozdielne práva pre migrujúcich pracovníkov majúcich uvedený doklad.

Spresnenie postupu podávania žiadostí (články 4, 5, 8 a 10)

V spoločnej pozícii sa ďalej upresňujú pravidlá postupu. Na žiadosť Európskeho parlamentu sa uvádza odkaz na možných žiadateľov (štátny príslušník tretej krajiny, jeho budúci zamestnávateľ, resp. ktorýkoľvek z nich). Pokiaľ ide o pravidlá týkajúce sa poplatkov, zachováva sa zásada proporcionality, avšak dopĺňajú sa ustanovenia o možnom výpočte poplatkov na základe skutočne poskytnutých služieb. Súčasťou konečnej dohody je aj požiadavka Rady, aby sa lehota na vybavenie žiadosti predĺžila na štyri mesiace v porovnaní s trojmesačnou lehotou, ktorú pôvodne navrhovala Komisia.

– Možnosť uchovávať dodatočné informácie v elektronickej alebo papierovej podobe (články 6 a 7)

Súčasťou konečnej dohody je takisto požiadavka Rady, aby členské štáty mohli uchovávať informácie – ktoré nespĺňajú harmonizovaný formát[4] – v elektronickej alebo papierovej podobe. Takáto možnosť má slúžiť na zlepšenie kontroly migrácie, ale je takisto v záujme migrujúceho pracovníka mať všetky informácie týkajúce sa zamestnania, čo môže zabrániť jeho vykorisťovaniu (napr. v súvislosti s pracovnou dobou). Je však potrebné zabezpečiť, aby tieto doklady neviedli k opätovnému zavedeniu pracovných povolení.

– Právo na rovnaké zaobchádzanie (článok 12)

Spoločná pozícia vychádza z obmedzenejšieho prístupu, pokiaľ ide o prístup k tovaru a službám, a to tým, že umožňuje členským štátom uplatňovať ustanovenia o rovnakom zaobchádzaní len na tie osoby, ktoré sú skutočne zamestnané [článok 12 ods. 2 písm. d)]. Pokiaľ ide o prístup k vzdelávaniu, rovnaké zaobchádzanie sa zaručuje evidovaným nezamestnaným migrujúcim pracovníkom, zároveň sú však možné ďalšie obmedzenia týkajúce sa poplatkov a ďalších požiadaviek. Je však potrebné minimálne zaručiť rovnaké zaobchádzanie v oblasti odbornej prípravy, ktorá je spojená s konkrétnym zamestnaním [článok 12 ods. 2 písm. a)].

Zároveň sa na žiadosť Európskeho parlamentu ustanovenia o rovnakom zaobchádzaní rozšírili v porovnaní s návrhom Komisie na oblasť sociálneho zabezpečenia, a to zahrnutím nielen tých, ktorí sú zamestnaní, ale tiež tých, ktorí boli zamestnaní počas minimálneho obdobia šiestich mesiacov a sú evidovaní ako nezamestnaní. Ďalej sa spoluzákonodarcovia dohodli, že rozšíria práva na rovnaké zaobchádzanie v oblasti pracovných podmienok a slobody združovania [článok 12 ods. 1 písm. a) a b)] na tých, ktorí nie sú zamestnaní. Spoluzákonodarcovia zachovali právo na prevod nadobudnutých dôchodkových práv za rovnakých podmienok a v rovnakej výške, pričom uskutočnili určité legitímne technické spresnenia (článok 12 ods. 4).

V oblasti sociálneho zabezpečenia existuje jedno konkrétne obmedzenie: rodinné dávky sa nemusia poskytovať osobám s povolením pracovať na základe víz alebo s povolením pracovať na obdobie nepresahujúce šesť mesiacov alebo osobám, ktoré boli prijaté ako študenti [článok 12 ods. 2 písm. e)]. Komisia zdôraznila, že by uprednostnila, aby sa zásada rovnakého zaobchádzania uplatňovala bez ohľadu na typ dokladov (vízum alebo jednotné povolenie), ktoré migrujúci pracovník vlastní. Komisia však nenamieta voči novým ustanoveniam vzhľadom na skutočnosť, že pracovníkom, ktorí sú držiteľmi dlhodobých víz, sa priznáva rovnaké zaobchádzanie v súvislosti so všetkými právami s výnimkou uvedených dávok, ako aj úplné rovnaké zaobchádzanie, pokiaľ ide o rodinné dávky v cezhraničných situáciách[5].

– Transpozícia (odôvodnenie 32 a článok 16)

Ako už bolo uvedené, jediným otvoreným bodom po poslednom zasadnutí trialógu medzi spoluzákonodarcami zostala otázka tabuliek zhody, na ktorú sa medzičasom našlo horizontálne riešenie. Preto – na základe odôvodnenej požiadavky Komisie – sa v odôvodnení 32 spoločnej pozície uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby boli transpozičné opatrenia oznámené spolu s jedným alebo viacerými dokumentmi, v ktorých sa bude ozrejmovať vzájomný vzťah medzi prvkami tejto smernice a príslušnými časťami vnútroštátnych nástrojov na jej transpozíciu.

4. ZÁVER

Spoločná pozícia vyhovuje pôvodnému zámeru Komisie zjednodušiť postupy a zaviesť jednotné povolenie a chrániť migrujúcich pracovníkov, zabezpečiť im súbor pracovných a sociálno-ekonomických práv na základe a v maximálne možnej miere rovnakého zaobchádzania, aké sa vzťahuje na pracovníkov EÚ, a tým vytvoriť rovnaké podmienky v celej EÚ. Podstata pozície Rady je v zásade a vo veľkej miere v súlade s návrhmi Komisie, a preto túto pozíciu možno podporiť.

[1] Pracovné podmienky; sloboda združovania, vzdelávanie a odborná príprava, uznávanie diplomov; sociálne zabezpečenie, prevod nadobudnutých dôchodkových práv; daňové výhody, prístup k tovaru a službám vrátane postupov na získanie ubytovania a poradenské služby poskytované úradmi práce.

[2] Horizontálne riešenie je obsahom spoločného politického vyhlásenia Európskeho parlamentu, Rady a Komisie.

[3] Nariadenie Rady (ES) č. 1030/2002 z 13. júna 2002, ktorým sa stanovuje jednotný formát povolení na pobyt pre štátnych príslušníkov tretích štátov.

[4] Nariadenie Rady (ES) č. 1030/2002 z 13. júna 2002, ktorým sa stanovuje jednotný formát povolení na pobyt pre štátnych príslušníkov tretích štátov.

[5] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1231/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa rozširuje nariadenie (ES) č. 883/2004 a nariadenie (ES) č. 987/2009 na štátnych príslušníkov tretích krajín, na ktorých sa tieto nariadenia doteraz nevzťahovali výhradne z dôvodu ich štátnej príslušnosti.