1

Európsky parlament sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 7. júna 2023, TC/Parlament (T‑309/21, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2023:315), ktorým Všeobecný súd čiastočne vyhovel žalobe TC a zrušil rozhodnutie generálneho tajomníka Európskeho parlamentu zo 16. marca 2021, ktorým sa konštatuje pohľadávka voči TC, z dôvodu neoprávnene vyplatenej sumy z titulu výdavkov na asistenta poslanca Parlamentu, a nariaďuje sa vrátenie tejto sumy (ďalej len „sporné rozhodnutie“), a tiež zrušil oznámenie o dlhu č. 7010000523 z 31. marca 2021 (ďalej len „oznámenie o dlhu“), a to v rozsahu, v akom sa v spornom rozhodnutí a v oznámení o dlhu nariaďuje, aby TC vrátil sumu odmien, sociálnych nákladov a cestovných výdavkov súvisiacich so zamestnaním akreditovaného asistenta poslanca Parlamentu, pána A, za obdobie od 22. mája 2015 do 31. marca 2016, a to vo výške 50754,54 eura.

2

Článok 6 ods. 1 Aktu o priamych a všeobecných voľbách poslancov Európskeho parlamentu, pripojeného k rozhodnutiu Rady 76/787/ESUO, EHS, Euratom [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 278, 1976, s. 5), zmeneného rozhodnutím Rady 2002/772/ES, Euratom z 25. júna 2002 a 23. septembra 2002 (Ú. v. ES L 283, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 137, ďalej len „akt o voľbách“), stanovuje:

„Poslanci Európskeho parlamentu hlasujú na individuálnom a osobnom základe. Nie sú viazaní príkazmi a ich mandát nie je imperatívny.“ [neoficiálny preklad]

3

V článku 2 rozhodnutí Európskeho parlamentu 2005/684/ES z 28. septembra 2005, ktorým sa prijíma štatút poslancov Európskeho parlamentu (Ú. v. EÚ L 262, 2005, s. 1, ďalej len „štatút poslancov“), sa v odseku 1 uvádza:

„Poslanci sú slobodní a nezávislí.“

4

Podľa článku 4 štatútu poslancov, „dokumenty a elektronické záznamy, ktoré poslanec prijal, vypracoval alebo odoslal, sa nepovažujú za dokumenty Parlamentu s výnimkou prípadu, keď boli predložené podľa rokovacieho poriadku.“

5

Článok 21 štatútu poslancov stanovuje:

„1.   Poslanci majú nárok na osobných asistentov, ktorých si sami vyberú.

2.   Parlament hradí výdavky skutočne vzniknuté v súvislosti s ich zamestnávaním.

3.   Parlament stanoví podmienky na uplatňovanie tohto nároku.“

6

V článku 33 ods. 1 a 2 rozhodnutia predsedníctva Európskeho parlamentu z 19. mája a 9. júla 2008, ktorým sa uplatňujú vykonávacie pravidlá k štatútu poslancov Európskeho parlamentu (Ú. v. EÚ C 159, 2009, s. 1, ďalej len „vykonávacie pravidlá“), sa uvádza:

„1.   Poslanci majú nárok na osobných asistentov, ktorých si sami vyberú. Parlament hradí vynaložené výdavky, ktoré vznikajú v plnej miere a výlučne v súvislosti so zamestnávaním jedného alebo niekoľkých asistentov alebo s využívaním služieb v súlade s týmito vykonávacími pravidlami a za podmienok stanovených predsedníctvom.

2.   Úhrada sa môže týkať len výdavkov, ktoré si vyžaduje práca asistentov priamo spojená s výkonom mandátu poslancov. Tieto výdavky nesmú v žiadnom prípade pokrývať výdavky spojené so súkromným životom poslancov.“

7

Článok 68 vykonávacích pravidiel znie:

„1.   V prípade sumy vyplatenej podľa týchto vykonávacích pravidiel neoprávnene sa požaduje jej vrátenie. Generálny tajomník dá pokyny na získanie týchto súm späť od príslušného poslanca.

2.   Predsedníctvo rozhodne o vrátení súm [O vrátení neoprávnene vyplatených súm sa rozhodne – neoficiálny preklad] s ohľadom na efektívny výkon mandátu poslanca a na dobré fungovanie Parlamentu a pred prijatím rozhodnutia [generálny tajomník – neoficiálny preklad] vypočuje dotknutého poslanca.

3.   Tento článok sa rovnako uplatňuje na bývalých poslancov a na tretie osoby.“

8

Odôvodnenie 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1), znie:

„Spracúvanie osobných údajov by malo byť určené na to, aby slúžilo ľudstvu. Právo na ochranu osobných údajov nie je absolútne právo; musí sa posudzovať vo vzťahu k jeho funkcii v spoločnosti a musí byť vyvážené s ostatnými základnými právami, a to v súlade so zásadou proporcionality. …“

9

Článok 6 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Spracúvanie je zákonné iba vtedy a iba v tom rozsahu, keď je splnená aspoň jedna z týchto podmienok:

…

Písmeno f) prvého pododseku sa nevzťahuje na spracúvanie vykonávané orgánmi verejnej moci pri výkone ich úloh.“

10

Odôvodnenia 5 a 22 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1725 z 23. októbra 2018 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 45/2001 a rozhodnutie č. 1247/2002/ES (Ú. v. EÚ L 295, 2018, s. 39), znejú:

…

11

Článok 4 tohto nariadenia, nazvaný „Zásady spracúvania osobných údajov“, v odseku 1 stanovuje:

„Osobné údaje musia byť:

…

…

…“

12

V článku 9 uvedeného nariadenia, nazvanom „Prenosy osobných údajov príjemcom usadeným v Únii, ktorí nie sú inštitúciami ani orgánmi Únie“, sa uvádza:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté články 4 až 6 a 10, sa osobné údaje prenášajú príjemcom usadeným v Únii, ktoré nie sú inštitúciami ani orgánmi Únie, len vtedy, ak:

2.   Ak prevádzkovateľ iniciuje prenos podľa tohto článku, musí preukázať, že prenos osobných údajov je potrebný na účely prenosu a primeraný účelom prenosu, pričom uplatní kritériá stanovené v odseku 1 písm. a) alebo b).

3.   Inštitúcie a orgány Únie zosúladia právo na ochranu osobných údajov s právom na prístup k dokumentom v súlade s právom Únie.“

13

Článok 26 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie, v znení uplatniteľnom na spor (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:

„Osobný spis úradníka obsahuje:

Dokumenty sú zaevidované, očíslované a archivované v poradí, v akom prišli; dokumenty uvedené v písmene a) nesmie použiť alebo citovať orgán proti úradníkovi, ak s nimi nebol oboznámený pred ich vložením do spisu.

Oboznámenie úradníka s každým dokumentom bude doložené jeho podpisom na tomto dokumente alebo ak ho nepodpísal, vykonané doporučeným listom na poslednú adresu, ktorú úradník oznámil.

Osobný spis úradníka nemôže obsahovať zmienku o jeho politických, odborárskych, filozofických alebo náboženských činnostiach a názoroch, alebo o jeho rasovom alebo etnickom pôvode alebo sexuálnej orientácii.

Predchádzajúci odsek však nezakazuje vloženie administratívnych aktov a dokumentov do spisu, ktoré sú úradníkovi známe a ktoré sú potrebné na uplatňovanie tohto Služobného poriadku.

Každý úradník má len jeden osobný spis.

Úradník má právo oboznámiť sa so všetkými dokumentmi vo svojom spise a vyhotoviť z nich kópie aj po odchode zo služby.

Osobný spis je dôverný a dostupný na nahliadnutie len v priestoroch administratívy alebo na bezpečnom elektronickom nosiči údajov. Avšak v prípade podania žaloby na úradníka Európskej Únie sa postúpi Súdnemu dvoru [úradníka sa poskytne Súdnemu dvoru Európskej únie – neoficiálny preklad].“

14

V článku 1 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie, v znení uplatniteľnom na spor (ďalej len „PZOZ“) sa uvádza:

„Podmienky zamestnávania sa vzťahujú na zamestnancov zamestnaných Úniou na základe zmluvy. Takýmito zamestnanc[am]i sú:

…

…“

15

Článok 5a PZOZ stanovuje:

„Na účely týchto podmienok zamestnávania ‚akreditovaní asistenti poslancov‘ sú osoby vybraté jedným alebo viacerými poslancami, ktoré uzavreli priamu zmluvu s Európskym parlamentom o poskytovaní priamej pomoci v priestoroch Európskeho parlamentu v jednom z jeho troch pracovných miest jednému alebo viacerým poslancom pri výkone ich poslaneckých povinností, pod ich vedením a dohľadom a vo vzťahu založenom na vzájomnej dôvere vyplývajúcom z možnosti výberu, ako sa uvádza v článku 21 [štatútu poslancov].“

16

Z článku 127 prvej vety PZOZ vyplýva, že články 11 až 26a služobného poriadku sa analogicky uplatňujú aj na akreditovaných asistentov poslancov.

17

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 2 až 26 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto.

18

Dňa 22. mája 2015 Parlament na základe článku 5a PZOZ uzavrel s pánom A zmluvu akreditovaného asistenta poslanca Parlamentu na plný úväzok v Bruseli (Belgicko) na účely poskytovania asistencie TC, poslancovi Parlamentu, až do konca siedmeho volebného obdobia.

19

Dňa 25. februára 2016 TC požiadal orgán Parlamentu oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) o ukončenie tejto zmluvy z rôznych dôvodov zahŕňajúcich stratu dôvery, vrátane neprítomnosti bez oprávneného dôvodu a nedodržania pravidiel týkajúcich sa povolení na výkon externých činností.

20

Po neúspešnom pokuse o dosiahnutie zmieru OOUPZ 24. júna 2016 oznámil pánovi A svoje rozhodnutie ukončiť uvedenú zmluvu vzhľadom na narušenie vzťahu dôvery spôsobené tým, že A nedodržal pravidlá týkajúce sa povolení na výkon externých činností.

21

Proti tomuto rozhodnutiu z 24. júna 2016 podal A 14. apríla 2017 žalobu o neplatnosť na Všeobecný súd.

22

Všeobecný súd rozsudkom zo 7. marca 2019, L/Parlament (T‑59/17, ďalej len „rozsudok L/Parlament“, EU:T:2019:140), uvedené rozhodnutie zrušil. V tomto rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že zo skutočností uvedených v spise vyplýva, že TC o externých činnostiach A vedel a že boli dôsledkom jeho priamej iniciatívy. Všeobecný súd preto usúdil, že dôvod, ktorý OOUPZ uviedol na odôvodnenie uvedeného rozhodnutia, a to narušenie vzťahu dôvery, sa nezdá obhájiteľný. Podľa Všeobecného súdu sa tak OOUPZ dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď vyhovel žiadosti TC o ukončenie zmluvy pána A z tohto dôvodu. TC nebol účastníkom konania vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok.

23

Listom z 8. júna 2020 napísaným v angličtine a zaslaným na adresu TC e‑mailom 30. júla 2020 generálny tajomník Parlamentu informoval TC o začatí konania o vrátenie neoprávnene vyplatených súm na základe článku 68 vykonávacích pravidiel, a to v celkovej výške 78838,21 eura, pokiaľ ide o asistentskú výpomoc poskytovanú poslancovi TC zo strany A. Generálny tajomník Parlamentu vyzval TC, aby v lehote dvoch mesiacov predložil pripomienky a dôkazy spôsobilé vyvrátiť predbežné závery Parlamentu o externých činnostiach, ktoré A vykonával s jeho vedomím a pod jeho vedením od 22. mája 2015 do 22. novembra 2016, a preukázať, že A počas tohto obdobia skutočne vykonával funkciu akreditovaného asistenta poslanca.

24

Z bodu 13 napadnutého rozsudku vyplýva, že TC e‑mailom zo 4. augusta 2020 požiadal Parlament, aby mu zaslal:

25

Generálny tajomník Parlamentu zaslal 4. septembra 2020 TC list napísaný v litovčine, s dátumom 3. septembra 2020, ktorý mal v podstate rovnaký obsah ako list z 8. júna 2020 uvedený v bode 23 tohto rozsudku. V prílohe k tomuto listu z 3. septembra 2023 sa nachádzala kópia rozsudku L/Parlament, ako aj vyúčtovanie súm, ktoré Parlament vyplatil pánovi A.

26

Dňa 22. septembra 2020 TC pripomenul Parlamentu svoju žiadosť uvedenú v bode 24 tohto rozsudku a okrem toho ho požiadal o zápisnicu zo zmierovacieho konania medzi ním a pánom A v litovčine, ako aj o kópiu „všetkých e‑mailov z rokov 2015, 2016 a 2019“.

27

E‑mailom z 29. októbra 2020 zaslal TC Parlamentu svoje predbežné pripomienky, ako aj niekoľko dokumentov, pričom požiadal o povolenie predložiť dodatočné informácie a dôkazy neskôr.

28

E‑mailom z 20. novembra 2020 TC opätovne požiadal Parlament o informácie, o ktoré žiadal vo svojich e‑mailoch zo 4. augusta a 22. septembra 2020, najmä o údaje týkajúce sa prístupu pána A do Parlamentu a o kópie e‑mailov z rokov 2015, 2016 a 2019.

29

E‑mailom z 24. novembra 2020 zaslal TC Parlamentu pripomienky a doplňujúce dôkazy k tým, ktoré mu zaslal e‑mailom z 29. októbra 2020.

30

Generálny riaditeľ financií Parlamentu (ďalej len „generálny riaditeľ financií“) informoval TC e‑mailom z 27. novembra 2020 o tom, že lehota, ktorá mu bola stanovená na predloženie pripomienok a dôkazov v rámci konania o vrátenie neoprávnených platieb upraveného v článku 68 vykonávacích pravidiel, uplynula 4. novembra 2020, no ak sa chce oboznámiť s informáciami týkajúcimi sa pána A, môže sa obrátiť na dve osoby, ktorých e‑mailovú adresu mu poskytol, pričom však tieto žiadosti nemôžu mať vplyv na uvedené konanie.

31

Listom zaslaným Parlamentu 1. decembra 2020 TC spochybnil obsah tohto e‑mailu z 27. novembra 2020. Okrem toho zaslal svoje žiadosti o dokumenty osobám uvedeným v tomto e‑maile.

32

Listom z 8. januára 2021 (ďalej len „list z 8. januára 2021“) generálny riaditeľ financií zaslal TC zápisnicu uvedenú v bode 26 tohto rozsudku, no odmietol mu poskytnúť prístup k ostatným požadovaným dokumentom. Okrem toho poskytol TC lehotu 15 dní na predloženie doplňujúcich pripomienok, čo TC urobil 21. januára 2021.

33

V spornom rozhodnutí generálny tajomník Parlamentu konštatoval, že táto inštitúcia neoprávnene uhradila sumu 78838,21 eura v rámci zamestnania pána A v období od 22. mája 2015 do 22. novembra 2016 a že na základe článku 68 ods. 1 vykonávacích pravidiel sa od TC musí požadovať vrátenie tejto sumy. Generálny riaditeľ financií preto 31. marca 2021 ako povoľujúci úradník vymenovaný delegovaním vydal oznámenie o dlhu, v ktorom nariadil vrátenie tejto sumy od TC a vyzval ho, aby uvedenú sumu zaplatil najneskôr do 30. mája 2021. Dňa 31. marca 2021 generálny riaditeľ financií doručil TC sporné rozhodnutie a oznámenie o dlhu.

34

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 24. mája 2021 podal TC žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia a oznámenia o dlhu. Na podporu tejto žaloby uviedol päť žalobných dôvodov.

35

V prvom rade z bodov 27 a 28 napadnutého rozsudku vyplýva, že v nadväznosti na kontrolu vykonanú vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, Parlament konštatoval, že už v marci 2016 rozhodol o pozastavení vyplácania odmien a cestovných výdavkov pána A od 1. apríla 2016. V dôsledku toho generálny tajomník Parlamentu 8. novembra 2022 čiastočne zrušil sporné rozhodnutie s účinkom ex tunc v rozsahu, v akom sa týkalo celkovej sumy 28083,67 eura. Dňa 15. novembra 2022 bol vydaný dobropis na rovnakú sumu.

36

Z bodov 32 a 36 až 42 odôvodnenia a bodu 1 výroku napadnutého rozsudku tiež vyplýva, že za týchto okolností Všeobecný súd na návrh Parlamentu a po vypočutí pripomienok TC konštatoval, že žaloba sa stala bezpredmetnou a že nie je potrebné rozhodnúť o zákonnosti sporného rozhodnutia a oznámenia o dlhu v rozsahu, v akom sa týkajú odmien, sociálnych nákladov a cestovných výdavkov súvisiacich so zamestnaním A v období od 1. apríla do 22. novembra 2016, pokiaľ ide o túto sumu 28083,67 eura.

37

V druhom rade Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 45 až 53 napadnutého rozsudku pripomenul pravidlá týkajúce sa úhrady výdavkov na asistenta poslanca Parlamentu a vrátenia neoprávnene vyplatených súm z tohto titulu, ako aj s tým súvisiacu judikatúru, v bodoch 54 až 66 tohto rozsudku preskúmal prvý žalobný dôvod založený na porušení zásady dodržania primeranej lehoty a zamietol ho ako nedôvodný.

38

V treťom a poslednom rade Všeobecný súd preskúmal druhý žalobný dôvod založený na porušení práva byť vypočutý, práva na prístup k spisu a povinnosti odôvodnenia, ako sú stanovené v článku 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). V tejto súvislosti preskúmal aj niektoré tvrdenia zhrnuté v bodoch 70 a 71 napadnutého rozsudku, ktoré TC uviedol v rámci svojho prvého žalobného dôvodu.

39

V bodoch 74 až 79 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal tvrdenie Parlamentu zhrnuté v bode 73 tohto rozsudku, podľa ktorého TC nemohol spochybniť odpoveď, ktorú mu poskytol generálny riaditeľ pre financie v liste z 8. januára 2021, keďže už uplynula dvojmesačná lehota stanovená v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ na podanie žaloby proti rozhodnutiu obsiahnutému v tomto liste.

40

Ako vyplýva z bodov 78 až 80 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd konštatoval, že tento list obsahoval odpoveď Parlamentu na žiadosť TC o predloženie dokumentov, ktoré TC považoval za potrebné na preukázanie toho, že A skutočne vykonával funkciu akreditovaného asistenta poslanca Parlamentu v období od 22. mája 2015 do 22. novembra 2016. Všeobecný súd tiež usúdil, že táto odpoveď patrí do rámca konania o vrátenie neoprávnených platieb. Preto konštatoval, že TC môže v rámci svojej žaloby proti spornému rozhodnutiu a oznámeniu o dlhu namietať nezrovnalosti, ktoré mali podľa jeho názoru vplyv na uvedený list, a teda že argumentácia TC týkajúca sa tohto listu je prípustná.

41

V rámci vecného preskúmania druhého žalobného dôvodu a niektorých tvrdení uvádzaných v rámci prvého žalobného dôvodu Všeobecný súd v bode 87 napadnutého rozsudku konštatoval, že e‑mailmi zo 4. augusta, 22. septembra a 20. novembra 2020 TC požiadal Parlament o to, aby mu poskytol viacero dokumentov, a to:

42

V bode 88 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že Parlament zaslal TC túto zápisnicu, ako aj dokumenty týkajúce sa ukončenia zmluvy s pánom A. Podľa Všeobecného súdu naopak Parlament listom z 8. januára 2021 odmietol poskytnúť TC ostatné dokumenty uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

43

Všeobecný súd v bode 90 napadnutého rozsudku konštatoval, že ak je poslanec vyzvaný, aby Parlamentu predložil dôkaz, že akreditovaný asistent poslanca pre neho pracoval v súvislosti s jeho poslaneckým mandátom, tento poslanec môže na základe práva byť vypočutý požiadať inštitúcie, orgány a agentúry Únie o poskytnutie informácií, ktoré majú k dispozícii a ktoré sa mu zdajú relevantné. Podľa názoru Všeobecného súdu Parlament v prípade, že mu je predložená takáto žiadosť, nemôže – pretože inak by došlo k porušeniu práva byť vypočutý – odmietnuť poskytnúť požadované údaje, s výnimkou prípadu, že by na podporu tohto odmietnutia uviedol dôvody, ktoré možno považovať za odôvodnené jednak vzhľadom na okolnosti danej veci a jednak vzhľadom na uplatniteľné pravidlá.

44

V dôsledku uvedeného, ako vyplýva z bodu 91 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd usúdil, že je potrebné preskúmať, či dôvody, ktoré Parlament uviedol v liste z 8. januára 2021 pre to, že TC neposkytol ním požadované údaje, sú opodstatnené.

45

Všeobecný súd po prvé preskúmal dôvody uvedené Parlamentom na zamietnutie žiadosti TC týkajúcej sa poskytnutia „všetkých e‑mailov z rokov 2015, 2016 a 2019“ a korešpondencie, ktorú si TC vymenil s príslušnými oddeleniami Parlamentu v súvislosti s prácou pána A.

46

V bode 92 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že Parlament túto žiadosť zamietol z dôvodu, že podľa jeho pravidiel je uchovávanie elektronických správ obmedzené na 90 dní a výnimočne na jeden rok. Parlament dodal, že e‑maily z obdobia po roku 2019 môže poskytnúť, ale že nie sú relevantné, pretože sa netýkajú obdobia, v ktorom mal A pracovať pre TC.

47

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 95 napadnutého rozsudku uviedol, že od začiatku roka 2016 Parlament vedel o konfliktnej situácii medzi poslancom TC a pánom A, pokiaľ ide o to, či A vykonával alebo nevykonával svoje činnosti v súlade s pravidlami upravujúcimi pomoc asistenta poslanca Parlamentu. Preto bolo podľa názoru Všeobecného súdu už od tohto času potrebné, aby Parlament zabezpečil uchovávanie e‑mailov, ktoré mohli preukázať presnú povahu činností pána A počas konania o ukončení jeho zmluvy, a pokiaľ by toto konanie viedlo k iným – súdnym alebo správnym – konaniam, akým je aj konanie o vrátení neoprávnených platieb, bolo potrebné ich uchovávať až dovtedy, kým budú tieto ostatné konania prebiehať.

48

V bodoch 100 a 101 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol tvrdenie Parlamentu, podľa ktorého prináleží poslancom, aby uchovávali svoje e‑maily takým spôsobom, že si vytvoria osobné spisy umožňujúce archiváciu týchto e‑mailov na dobu neurčitú, tak ako to Parlament údajne odporúčal poslancom urobiť v troch oznámeniach, ktoré im zaslal 14. júna 2014, 13. októbra 2014 a 30. marca 2015. Všeobecný súd konštatoval, že možnosť uskutočniť osobnú archiváciu nemôže mať za dôsledok to, že sa Parlament zbaví povinnosti zabezpečiť uchovanie všetkých relevantných e‑mailov a poskytnúť takto uchovávané e‑maily v prípade, že je o to Parlament na základe uplatnenia práva byť vypočutý požiadaný zo strany dotknutého poslanca, voči ktorému sa vedie konanie o vrátenie neoprávnených platieb z dôvodu neoprávneného použitia výdavkov na asistenta poslanca Parlamentu.

49

Všeobecný súd dodal v bode 102 napadnutého rozsudku na jednej strane to, že Parlamentu sa nepodarilo preukázať, že by bol TC s týmito oznámeniami oboznámený. Pokiaľ ide konkrétne o oznámenie zo 14. júna 2014, Všeobecný súd poznamenal, že bolo adresované „novým“ poslancom, medzi ktorých TC nepatril, pretože už pred týmto dátumom bol poslancom Parlamentu.

50

Na druhej strane Všeobecný súd v bode 103 napadnutého rozsudku konštatoval, že Parlament neuviedol žiadny dôvod, ktorým by sa dalo odôvodniť to, že odmietol poskytnúť TC korešpondenciu, ktorú si TC vymenil s príslušnými útvarmi Parlamentu.

51

Tieto úvahy priviedli Všeobecný súd ku konštatovaniu uvedenému v bode 104 napadnutého rozsudku, že dôvody uvedené Parlamentom v rámci zamietnutia žiadosti TC týkajúcej sa poskytnutia „všetkých e‑mailov z rokov 2015, 2016 a 2019“, ako aj korešpondencie medzi TC a príslušnými útvarmi Parlamentu týkajúcej sa práce pána A, nie sú opodstatnené.

52

Po druhé Všeobecný súd v bodoch 105 až 124 napadnutého rozsudku analyzoval dôvody, ktoré Parlament uviedol na odôvodnenie zamietnutia žiadosti TC o poskytnutie osobného spisu pána A, vrátane všetkých dokumentov súvisiacich s jeho prijatím do zamestnania a prácou, ako aj informácie týkajúce sa toho, koľkokrát sa pre pána A žiadalo o ochranu Parlamentu, a údaje o jeho prítomnosti, ktoré bolo možné získať z jeho prístupovej karty do Parlamentu.

53

V bode 105 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že Parlament odôvodnil svoje odmietnutie poskytnúť tento spis, dokumenty, informácie a údaje tvrdením, že ich poskytnutie je v rozpore jednak s nariadením 2018/1725 a jednak s článkom 26 služobného poriadku. Okrem toho v bode 106 tohto rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že generálny riaditeľ pre financie oznámil TC, že zásahy bezpečnostných zamestnancov Parlamentu nie sú oficiálne zaznamenávané a že údaje týkajúce sa používania prístupových kariet do Parlamentu sa uchovávajú najviac po dobu štyroch mesiacov.

54

Všeobecný súd najprv v bodoch 107 až 118 napadnutého rozsudku preskúmal dôvod založený na nariadení 2018/1725. V tejto súvislosti v bodoch 110 a 111 tohto rozsudku uviedol, že vzhľadom na to, že údaje požadované zo strany TC mali slúžiť na jej obranu v rámci konania o vrátení neoprávnených platieb, nemožno ich považovať za údaje, na ktoré sa vzťahuje článok 9 ods. 1 písm. a) alebo b) tohto nariadenia. Všeobecný súd však v bode 113 uvedeného rozsudku konštatoval, že „vzhľadom na význam, ktorý sa priznáva právu byť vypočutý v právnom poriadku Únie, okolnosť, že takéto podklady sa môžu nachádzať v ‚osobnom spise‘ [pána A], nemôže sama osebe brániť poskytnutiu týchto podkladov [TC], aby sa mu tak umožnilo užitočne a účinne formulovať svoje pripomienky v rámci výkonu uvedeného práva, ako to vyžaduje judikatúra“.

55

Všeobecný súd v bodoch 114 až 116 tohto rozsudku dodal, že právo na ochranu osobných údajov nie je absolútnym právom, ale musí sa posudzovať vo vzťahu k jeho funkcii v spoločnosti a musí sa z tohto dôvodu vyvažovať s inými základnými právami v rámci postupu priznávajúceho každému z dotknutých práv miesto, ktoré mu prináleží vzhľadom na skutkové okolnosti danej veci v právnom poriadku Únie v súlade so zásadou proporcionality. Podľa Všeobecného súdu potrebu zabezpečiť takéto vyváženie zdôraznil normotvorca Únie v odôvodnení 4 nariadenia 2016/679, vo vzťahu ku ktorému je nariadenie 2018/1725 „ekvivalentom“, pokiaľ ide o ochranu osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie, ako sa uvádza v odôvodnení 5 tohto druhého uvedeného nariadenia.

56

Všeobecný súd z uvedeného v bode 117 napadnutého rozsudku vyvodil, že nemožno pripustiť, aby Parlament mohol vyzvať TC, aby sa užitočne a účinne vyjadril k podkladom prípadne obsiahnutým v spise pána A bez toho, aby mu poskytol prístup k týmto podkladom, po vyvážení na jednej strane záujmu pána A na tom, aby údaje, ktoré sa ho týkajú, neboli poskytnuté tretím osobám, a na druhej strane záujmu TC užitočne a účinne predložiť svoje pripomienky v rámci konania o vrátenie neoprávnených platieb, ktoré bolo voči nemu začaté. V bode 118 tohto rozsudku pritom Všeobecný súd konštatoval, že v prípade TC Parlament takýto postup neuskutočnil.

57

Ďalej, pokiaľ ide o dôvod týkajúci sa článku 26 služobného poriadku, Všeobecný súd v bode 121 napadnutého rozsudku uviedol, že v rozsahu potrebnom na uplatnenie práva TC byť vypočutý nemožno dôvernosť dokumentov v spise pána A uplatniť voči TC, ktorý bol navyše autorom niektorých dotknutých dokumentov ako nadriadený pána A. V bode 122 tohto rozsudku Všeobecný súd dodal, že Parlament tým, že vychádzal z tohto článku 26, neoprávnene nezohľadnil záujem TC na prístupe k určitým dokumentom v osobnom spise pána A na účely účinného predloženia pripomienok TC v rámci konania o vrátení neoprávnených platieb, ktoré bolo voči nemu začaté.

58

Napokon, pokiaľ ide o dôvod týkajúci sa údajov o používaní prístupovej karty pána A do Parlamentu, Všeobecný súd v bode 123 napadnutého rozsudku uviedol, že z dôvodov podobných tým, ktoré sú uvedené v bodoch 100 a 101 tohto rozsudku, zhrnutých v bode 48 tohto rozsudku, Parlament mal prijať opatrenia potrebné na to, aby sa tieto údaje uchovávali po dobu dlhšiu ako štyri mesiace, vzhľadom na to, že skončenie pracovnej zmluvy s pánom A viedlo k súdnemu konaniu a vo vzťahu k poslancovi Parlamentu, ktorý pána A zamestnal, sa začalo konanie o vrátení neoprávnených platieb z titulu výdavkov na asistenta poslanca Parlamentu.

59

V dôsledku uvedeného Všeobecný súd v bode 124 napadnutého rozsudku konštatoval, že dôvody, ktoré Parlament uviedol v rámci zamietnutia žiadosti TC týkajúcej sa „osobného spisu [pána A] (všetky dokumenty súvisiace s jeho prijatím do zamestnania a prácou)“, vrátane informácií o tom, koľkokrát sa žiadalo o ochranu Parlamentu pre pána A, a údajov o jeho prítomnosti, ktoré bolo možné získať z jeho prístupovej karty do Parlamentu, nemožno považovať za dôvodné.

60

Po tretie Všeobecný súd v bodoch 126 až 128 napadnutého rozsudku preskúmal dôvody, ktoré Parlament uviedol v rámci zamietnutia žiadosti TC o sprístupnenie spisu týkajúceho sa veci, v ktorej bol vydaný rozsudok L/Parlament. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 125 napadnutého rozsudku konštatoval, že Parlament túto žiadosť zamietol z dôvodu, že toto poskytnutie by bolo v rozpore s článkom 9 nariadenia 2018/1725 a že v rámci konania pred Všeobecným súdom bola pánovi A priznaná anonymita.

61

Pokiaľ ide o dôvod týkajúci sa článku 9 nariadenia 2018/1725, Všeobecný súd odkázal na body 112 až 118 napadnutého rozsudku, ktoré sú zhrnuté v bodoch 54 až 56 tohto rozsudku. Všeobecný súd okrem toho uviedol, že cieľom anonymity, ktorá bola priznaná A vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok L/Parlament, je vynechať meno účastníka konania alebo meno iných osôb uvedených v rámci dotknutého konania, alebo iné údaje v dokumentoch súvisiacich s vecou, ku ktorým má verejnosť prístup, a netýka sa dôvernosti dôkazov založených do spisu z tohto konania mimo rámca tohto konania, v rámci vzťahov medzi účastníkmi konania a tretími osobami. Všeobecný súd z toho v bode 129 napadnutého rozsudku vyvodil, že rozhodnutie Všeobecného súdu týkajúce sa anonymity v konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok L/Parlament, nezakazovalo Parlamentu poskytnúť TC dokumenty zasielané v priebehu tohto konania, ktoré by mohli byť relevantné na účely uplatnenia práva TC byť vypočutý.

62

Všeobecný súd na záver v bodoch 130 a 131 napadnutého rozsudku poukázal na to, že dôvody, ktoré Parlament uviedol vo svojom liste z 8. januára 2021, nie sú dôvodné alebo nie sú dostatočné a že vzhľadom na to, že Parlament správne neodôvodnil svoje odmietnutie poskytnúť TC dokumenty, ktoré by mu umožnili účinne a efektívne uplatniť právo TC byť vypočutý, zaručené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, v rámci konania o vrátenie súm vyplatených z titulu výdavkov na asistenta poslanca Parlamentu, ktoré bolo voči nemu začaté, nemožno vylúčiť, že TC bol pripravený o možnosť lepšie zabezpečiť svoju obranu. Všeobecný súd preto vyhovel druhému žalobnému dôvodu v rozsahu, v akom bol založený na porušení práva byť vypočutý, a bez toho, aby preskúmal ostatné žalobné dôvody a tvrdenia TC, zrušil sporné rozhodnutie a oznámenie o dlhu v rozsahu, v akom sa týkali odmien, sociálnych nákladov a cestovných výdavkov súvisiacich so zamestnaním A v období od 22. mája 2015 do 31. marca 2016.

63

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

64

TC navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.

65

Na podporu svojho odvolania uvádza Parlament päť odvolacích dôvodov. Prvý odvolací dôvod je založený na nerešpektovaní predmetu sporu v prvostupňovom konaní a prípravnej povahy listu z 8. januára 2021, na porušení práva byť vypočutý, ako aj na nerešpektovaní judikatúry týkajúcej sa účinkov procesných pochybení. Druhý odvolací dôvod, ktorý sa člení na tri časti, sa vzťahuje na konštatovanie Všeobecného súdu týkajúce sa e‑mailov TC z rokov 2015, 2016 a 2019, ako aj korešpondencie medzi TC a útvarmi Parlamentu, ktorá viedla ku konštatovaniu porušenia práva byť vypočutý. Tretí odvolací dôvod, ktorý sa člení na štyri časti, sa vzťahuje na konštatovanie Všeobecného súdu týkajúce sa osobného spisu pána A, údajov o používaní jeho prístupovej karty do Parlamentu a informácií o tom, koľkokrát bolo požiadané o intervenciu bezpečnostných služieb v súvislosti s týmto prístupom. Štvrtý odvolací dôvod sa vzťahuje na konštatovanie Všeobecného súdu týkajúce sa spisu vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok L/Parlament a ktoré viedli ku konštatovaniu porušenia práva byť vypočutý. Piaty odvolací dôvod sa vzťahuje na konštatovanie Všeobecného súdu týkajúce sa toho, že TC mal už len na základe práva byť vypočutý právo žiadať o to, aby Parlament poskytol všetky informácie, ktoré by mu umožnili predložiť pripomienky.

66

V prvom rade treba spoločne preskúmať prvú časť druhého odvolacieho dôvodu, ako aj tretí a piaty odvolací dôvod.

67

V prvej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu Parlament spochybňuje dôvody uvedené v bodoch 2, 92 až 104, 130 a 131 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd rozhodol, že porušil právo TC byť vypočutý tým, že nezachoval jej e‑maily z rokov 2015 a 2016. Podľa názoru Parlamentu vychádzal Všeobecný súd z príliš širokého poňatia práva byť vypočutý a porušil zásadu slobodného mandátu poslancov, ako je stanovená v článku 6 ods. 1 aktu o voľbách a článku 2 štatútu poslancov, t. j. zásadu, ktorá bráni akémukoľvek zasahovaniu alebo ingerencii útvarov Parlamentu do chránenej sféry poslancov. Okrem toho Všeobecný súd údajne nezohľadnil zásadu minimalizácie údajov zakotvenú v článku 4 ods. 1 písm. c) nariadenia 2018/1725.

68

Parlament dodáva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 95 napadnutého rozsudku rozhodol, že hneď ako sa Parlament začiatkom roka 2016 dozvedel o existencii konfliktnej situácie medzi poslancom TC a pánom A, mal uchovávať e‑maily, ktorými by sa dala preukázať presná povaha činností pána A. Parlament tiež spochybňuje konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého oznámenie zo 14. júna 2014 uvedené v bodoch 98 a 102 napadnutého rozsudku bolo určené „novým“ poslancom, medzi ktorých TC nepatril.

69

Svojím tretím odvolacím dôvodom Parlament spochybňuje body 105 až 124, 130 a 131 napadnutého rozsudku. V prvej časti tohto odvolacieho dôvodu tvrdí, že dôvody týkajúce sa článku 9 nariadenia 2018/1725, uvedené v bodoch 107 až 118 tohto rozsudku, sú nekoherentné. Všeobecný súd na jednej strane konštatoval, že článok 9 ods. 1 nariadenia 2018/1725 bráni tomu, aby sa TC poskytli údaje pána A, a na druhej strane rozhodol, že Parlament mohol TC tieto údaje poskytnúť. Parlament sa tak ocitol v situácii, keď nemal možnosť vyhovieť napadnutému rozsudku, ako to vyžaduje článok 266 ZFEÚ.

70

V druhej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu Parlament spochybňuje dôvody uvedené v bodoch 119 až 122, 124, 130 a 131 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o odmietnutie Parlamentu poskytnúť TC osobný spis pána A. Parlament tvrdí, že článok 26 posledný odsek prvá veta služobného poriadku bráni akémukoľvek poskytnutiu údajov uvedených v osobnom spise pána A, pričom tento spis je dostupný na nahliadnutie len v priestoroch administratívy alebo na bezpečnom elektronickom nosiči údajov. V každom prípade uvedený spis nemohol obsahovať dôkazy, ktorými by sa dal preukázať skutočný výkon práce pánom A a súvislosť existujúca medzi touto prácou a výkonom mandátu TC.

71

V tretej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu Parlament spochybňuje dôvody uvedené v bodoch 123, 124, 130 a 131 napadnutého rozsudku, na základe ktorých Všeobecný súd konštatoval, že v súlade s právom byť vypočutý je Parlament povinný prijať opatrenia potrebné na uchovávanie údajov týkajúcich sa používania prístupovej karty pána A do Parlamentu. Parlament Všeobecnému súdu vytýka to, že vychádzal z príliš širokého poňatia práva byť vypočutý a porušil článok 4 ods. 1 písm. e) nariadenia 2018/1725.

72

Vo štvrtej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu Parlament spochybňuje dôvody uvedené v bodoch 124, 130 a 131 napadnutého rozsudku na odôvodnenie záveru Všeobecného súdu, že Parlament porušil právo TC byť vypočutý tým, že mu neposkytol informácie týkajúce sa toho, koľkokrát sa žiadalo o ochranu Parlamentu pre pána A. Parlament Všeobecnému súdu vytýka, že nezohľadnil tú skutočnosť, že, ako bolo vysvetlené v liste z 8. januára 2021, zo strany generálneho riaditeľstva Parlamentu pre bezpečnosť a ochranu neboli takéto informácie zaznamenané. V každom prípade takéto informácie neboli podľa názoru Parlamentu relevantné.

73

Vo svojom piatom odvolacom dôvode Parlament tvrdí, že v bodoch 90 a 91 napadnutého rozsudku došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu v rozsahu, v akom Všeobecný súd konštatoval, že už len na základe práva byť vypočutý podľa článku 41 ods. 2 písm. a) Charty mohol TC požiadať o oznámenie skutočností, ktoré sa zdali byť relevantné na účely preukázania oprávnenosti použitia predmetných výdavkov na asistenta poslanca Parlamentu.

74

Podľa názoru Parlamentu toto konštatovanie Všeobecného súdu vytvára nové právo na prístup k informáciám, ktorými disponuje Parlament, a to nad rámec práva na prístup k spisu stanoveného v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty. V tejto súvislosti Všeobecný súd neuviedol dôvody, ktoré by odôvodňovali uznanie takéhoto práva, ktoré nemá žiadnu oporu v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty. Okrem toho je dôsledkom uvedeného rozpor so všeobecnou systematikou tohto článku 41 ods. 2, ktorý v písm. b) stanovuje jasne vymedzený a komplexný postup, ktorý umožňuje dotknutej osobe prístup ku všetkým informáciám v spise, ktoré sa jej týkajú.

75

TC na prvú časť druhého odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka prístupu k e‑mailom z rokov 2015 a 2016, odpovedá tak, že z bodov 94 až 102 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd zohľadnil výnimočné okolnosti prejednávanej veci, vyznačujúce sa tým, že Parlament už začiatkom roka 2016 vedel o konfliktnej situácii medzi poslancom TC a pánom A, ako aj o tom, že A nedodržal pravidlá upravujúce jeho činnosť. Podľa názoru TC práve táto konfliktná situácia odôvodňovala začatie konania o vrátenie neoprávnených platieb voči nemu. TC vytýka Parlamentu to, že ho neinformoval o svojom zámere vymazať jeho e‑maily údajne obsahujúce dôkaz o práci vykonanej pánom A. TC sa okrem toho domnieva, že tvrdenia Parlamentu založené na článku 6 ods. 1 aktu o voľbách a článku 2 štatútu poslancov sú nové, keďže neboli predložené Všeobecnému súdu. V každom prípade tieto tvrdenia nemožno prijať, keďže jednak samotné uchovávanie e‑mailov poslanca Parlamentom, ktorý si sám spravuje svoj vlastný systém elektronickej korešpondencie, nemožno považovať za „ingerenciu“, a jednak Parlament uchováva e‑maily poslancov po dobu 90 dní.

76

Pokiaľ ide o tvrdenia Parlamentu založené na nariadení 2018/1725, TC tvrdí, že Parlament neposkytol podrobnosti o spôsobe, akým spracúva osobné údaje, a ani nevysvetlil, ako by dlhšie obdobia uchovávania e‑mailov mohli byť nezlučiteľné s režimom zavedeným týmto nariadením. Okrem toho zásada minimalizácie údajov, ktorá je stanovená v článku 4 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia, sa týka objemu spracúvaných údajov, a nie doby ich uchovávania.

77

Navyše platí, že napriek výzve Všeobecného súdu v tomto zmysle Parlament nezaložil do spisu v prvostupňovom konaní žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že sa TC oboznámil s oznámeniami týkajúcimi sa politiky uchovávania e‑mailov, ktoré boli navyše vypracované v jazykoch, ktorým TC nerozumie. Otázka, či sa v roku 2014 mal alebo nemal považovať za „nového“ poslanca, je preto irelevantná.

78

V odpovedi na prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu TC tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 115 a 116 napadnutého rozsudku jasne uviedol, že Parlament je povinný dodržiavať nariadenia 2016/679 a 2018/1725, ako aj spracúvať osobné údaje tak, aby mal TC možnosť uplatniť svoje právo byť vypočutý. Pokiaľ ide o druhú až štvrtú časť tohto odvolacieho dôvodu, TC uvádza, že všetky dôkazy, o ktoré požiadal a ktoré mu Parlament odmietol poskytnúť, mohli priamo alebo nepriamo slúžiť na preukázanie práce vykonanej pánom A.

79

V odpovedi na piaty odvolací dôvod TC uvádza, že Parlament ani v liste z 8. januára 2021, ani v priebehu konania pred Všeobecným súdom nespochybnil jeho právo na získanie informácií a že sa obmedzil len na to, že poukazoval na článok 9 nariadenia 2018/1725. Z uvedeného podľa názoru TC vyplýva, že týmto odvolacím dôvodom Parlament uvádza nové tvrdenia, ku ktorým sa Všeobecný súd nemal možnosť vyjadriť.

80

V každom prípade sa TC domnieva, že nie je opodstatnené rozlišovať medzi „právom na informácie“ a „právom byť vypočutý“. Tieto práva sú v podstate len zložkami všeobecného práva na riadnu správu vecí verejných, zakotveného v článku 41 Charty. Parlament však usudzoval, že v rámci konania o vrátenie neoprávnených platieb z titulu výdavkov na asistenta poslanca Parlamentu nie je viazaný žiadnou povinnosťou. TC uvádza, že Parlament zničí relevantné dôkazy, ktorými disponuje, a následne žiada od poslancov, aby predložili tieto dôkazy z dôvodu, že nesú dôkazné bremeno.

81

TC okrem toho zdôrazňuje, že z judikatúry Všeobecného súdu vyplýva, že prístup k spisu zo správneho konania nemôže byť podmienený žiadosťou dotknutej osoby. Domnieva sa, že v prejednávanej veci Parlament podstatným spôsobom obmedzil jeho právo na prístup k spisu a na to, aby účinne predložil svoje pripomienky. Účelný výkon práva byť vypočutý znamená možnosť predložiť pripomienky podložené dôkazmi, z ktorých aspoň niektorými Parlament disponuje. Parlament sa podľa názoru TC nemôže obmedziť len na to, že ho vyzve na predloženie pripomienok, čím tak čisto formálne dodrží jeho právo byť vypočutý, no neposkytne mu pritom prostriedky na skutočné uplatnenie tohto práva.

82

Na úvod pokiaľ ide o to, že TC tvrdí, že Parlament jednak v rámci prvej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu a jednak v rámci svojho piateho odvolacieho dôvodu uvádza nové tvrdenia, ktoré neboli uvedené pred Všeobecným súdom, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má odvolateľ právo podať odvolanie, v rámci ktorého uvedie odvolacie dôvody vyplývajúce zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť (rozsudok zo 6. septembra 2018, Česká republika/Komisia, C‑4/17 P, EU:C:2018:678, bod 24 a citovaná judikatúra).

83

Parlament pritom v prvej časti svojho druhého odvolacieho dôvodu spochybňuje dôvody, ktoré sú v napadnutom rozsudku uvedené na odôvodnenie konštatovania uvedeného v bode 131 tohto rozsudku, podľa ktorého Parlament nesprávne odôvodnil svoje odmietnutie poskytnúť TC okrem iného jeho e‑maily z rokov 2015 a 2016.

84

Okrem toho Parlament svojím piatym odvolacím dôvodom v podstate spochybňuje dôvodnosť dôvodu uvedeného v bode 90 napadnutého rozsudku, podľa ktorého v prípade, že poslanec, ktorý má odôvodniť prácu vykonanú jeho asistentom, požiada Parlament o poskytnutie dôkazov, ktoré má k dispozícii a ktoré sa zdajú byť relevantné, Parlament túto žiadosť nemôže zamietnuť, pretože v opačnom prípade tým dochádza k porušeniu práva dotknutého poslanca byť vypočutý, čo platí s výnimkou prípadu, že Parlament na podporu tohto zamietnutia uvedie dôvody, ktoré možno považovať za odôvodnené jednak vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a jednak vzhľadom na uplatniteľné pravidlá.

85

V obidvoch prípadoch ide o dôvody a tvrdenia vyplývajúce zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré v súlade s judikatúrou citovanou v bode 82 tohto rozsudku sú prípustné.

86

Z hmotnoprávneho hľadiska v prvom rade pokiaľ ide o dôvod uvedený v bode 90 napadnutého rozsudku, ktorý Parlament spochybňuje v rámci svojho piateho odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že rešpektovanie práva na obranu zakotveného v článku 41 ods. 2 Charty predstavuje základné právo, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie. Toto právo zahŕňa najmä právo každej osoby byť vypočutý pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa jej mohlo nepriaznivo dotýkať, a právo na prístup k spisu, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, body 98 a 99).

87

Z judikatúry Súdneho dvora osobitne vyplýva, že právo byť vypočutý, zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, musí byť dodržané v každom konaní, v ktorom môže dôjsť k prijatiu aktu spôsobujúceho ujmu, a zaručuje každej osobe možnosť účelne a efektívne vyjadriť svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré je spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť jej záujmy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/RQ, C‑831/18 P, EU:C:2020:481, bod 67 a citovanú judikatúru).

88

Pokiaľ ide o právo na prístup k spisu, zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty, toto právo znamená poskytnúť dotknutej osobe možnosť preskúmať všetky dokumenty, ktoré sú obsiahnuté vo vyšetrovacom spise a ktoré môžu byť relevantné pre jej obranu. Medzi tieto dokumenty patria tak dokumenty svedčiace v jej prospech, ako aj v jej neprospech, s výhradou obchodných tajomstiev, interných dokumentov dotknutej inštitúcie a iných dôverných informácií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia, C‑110/10 P, EU:C:2011:687, bod 49 a citovanú judikatúru).

89

Z článku 41 ods. 2 Charty a z judikatúry citovanej v bodoch 86 až 88 tohto rozsudku tak vyplýva, že dotknutá osoba pred predložením svojich pripomienok v rámci uplatnenia svojho práva byť vypočutý, zakotveného v tomto článku 41 ods. 2 písm. a), môže na základe uplatnenia práva, ktoré jej priznáva uvedený článok 41 ods. 2 písm. b), požiadať – za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva – o prístup ku všetkým skutočnostiam obsiahnutým v spise, ktorý vytvoril dotknutý správny orgán, a tento prístup získať.

90

Na druhej strane treba rozlišovať medzi právom byť vypočutý a právom žiadať o prístup – a získať prístup – k akémukoľvek dokumentu, ktorý napriek tomu, že sa nenachádza v tomto spise, má dotknutá inštitúcia k dispozícii a dotknutou osobou je považovaný za dokument, ktorý môže byť relevantný pre jej obranu. Práve z tohto dôvodu článok 41 ods. 2 písm. b) Charty stanovuje osobitné právo zaručujúce dotknutej osobe prístup k spisu, ktorý sa jej týka.

91

Osobitné okolnosti týkajúce sa situácie poslanca, ktorý má odôvodniť výdavky na asistenta poslanca Parlamentu, ktoré Parlament vynaložil vo vzťahu k tomuto poslancovi, nemôžu odôvodniť odlišný výklad jeho práva na obranu zakotveného v článku 41 Charty.

92

Ako Všeobecný súd pripomenul v bode 89 napadnutého rozsudku, z článku 33 ods. 1 a 2 vykonávacích pravidiel vyplýva, že je úlohou poslancov, ktorí žiadajú, aby Parlament financoval výdavky týkajúce sa osobných asistentov, aby preukázali, že tieto výdavky boli skutočne vynaložené, boli použité na účely nevyhnutnej asistencie a boli priamo spojené s výkonom ich mandátu (rozsudok zo 4. júla 2024, SN/Parlament, C‑430/23 P, EU:C:2024:576, bod 47 a citovaná judikatúra).

93

Nemožno pritom vylúčiť, že dôkazy potrebné na predloženie tohto dôkazu nemá k dispozícii dotknutý poslanec, ale Parlament. V takom prípade je možné, že tento poslanec nebude môcť takéto dôkazy získať už len na základe svojho práva na prístup k spisu, ktorý sa ho týka a ktorý má k dispozícii Parlament, podľa článku 41 ods. 2 písm. b) Charty.

94

Ako totiž v podstate uviedla generálna advokátka v bode 67 svojich návrhov, vzhľadom na to, že predloženie uvedeného dôkazu je úlohou dotknutého poslanca, spis vytvorený Parlamentom bude – prinajmenšom spočiatku – obsahovať len skutočnosti, z ktorých vychádza žiadosť zaslaná tomuto poslancovi, predovšetkým výkaz výdavkov na asistenta poslanca Parlamentu, ktoré Parlament vo vzťahu k tomuto poslancovi vynaložil.

95

Faktom však zostáva, že každý poslanec pozná prácu, ktorú vykonáva jeho asistent, a teda je schopný ju opísať, aj keď nemá k dispozícii všetky dôkazy potrebné na podporu svojich tvrdení.

96

Preto tak ako tiež uviedla generálna advokátka v bode 69 svojich návrhov, poslanec, ktorému bola predložená žiadosť o odôvodnenie výdavkov na asistenta poslanca Parlamentu, vynaložených vo vzťahu k tomuto poslancovi, a ktorý nemá k dispozícii všetky dôkazy potrebné na tento účel, ktoré má k dispozícii Parlament, môže na začiatok vo svojich pripomienkach predložených Parlamentu v odpovedi na túto žiadosť len opísať prácu, ktorú jeho asistent vykonával, pričom predloží dôkazy, ktoré má k dispozícii, a odkáže na dôkazy, ktorými môže disponovať Parlament.

97

Treba pritom rovnako ako generálna advokátka v bode 70 svojich návrhov zdôrazniť, že takýto odkaz musí dostatočne presne označovať tak dotknuté dôkazy, ako aj dokumenty a údaje týkajúce sa skutočne vykonanej práce dotknutého asistenta, a tiež súvislosť existujúcu medzi touto prácou a mandátom poslanca, ktorú by tieto dôkazy mohli preukázať. Takéto informácie totiž podmieňujú možnosť Parlamentu identifikovať uvedené dokumenty a údaje a preskúmať ich, s cieľom overiť, či skutočne poskytujú dôkaz, ktorý sa od tohto poslanca požaduje.

98

Ak sa Parlament po preskúmaní predmetných dokumentov a údajov domnieva, že tieto nepreukazujú prácu, ktorá by bola skutočne vykonávaná asistentom dotknutého poslanca, či súvislosť existujúcu medzi touto prácou a výkonom mandátu tohto poslanca, je úlohou Parlamentu, aby s cieľom zabezpečiť plné rešpektovanie práva tohto poslanca na obranu založil tieto dokumenty do spisu, poskytol uvedenému poslancovi prístup k tomuto spisu, za predpokladu dodržania predovšetkým požiadaviek dôvernosti, a poskytol mu príležitosť doplniť svoje vyjadrenia, ak si to želá.

99

Preto vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 86 až 98 tohto rozsudku treba konštatovať, že v bode 90 napadnutého rozsudku došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu v rozsahu, v akom v ňom Všeobecný súd rozhodol, že – okrem prípadu, že by Parlament uviedol dôvody, ktoré možno považovať za odôvodnené vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a uplatniteľné normy – v prípade, že poslanec, ktorý má preukázať prácu skutočne vykonávanú jeho asistentom, ako aj súvislosť existujúcu medzi touto prácou a výkonom jeho mandátu, o to požiada, Parlament musí tomuto poslancovi poskytnúť všetky dokumenty a údaje, ktorými disponuje, ktoré „[sa zdajú byť] relevantné“, pričom nesmie vyžadovať, aby sa v tejto žiadosti v súlade s podmienkami uvedenými v bodoch 96 a 97 tohto rozsudku dostatočne presne uvádzali tak dôkazy, ktorými môže disponovať Parlament, ako aj skutočnosti týkajúce sa skutočného výkonu práce tohto asistenta, a tiež súvislosť existujúca medzi touto prácou a mandátom poslanca, ktoré by tieto dôkazy mohli preukázať, aby ich Parlament mohol identifikovať na účely ich overenia.

100

Z uvedeného vyplýva, že piatemu odvolaciemu dôvodu treba vyhovieť.

101

V druhom rade, pokiaľ ide o prvú časť druhého odvolacieho dôvodu, ako aj o tretiu a štvrtú časť tretieho odvolacieho dôvodu, ktorými Parlament spochybňuje odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa porušenia práva TC na obranu z dôvodu, že mu neboli poskytnuté jeho e‑maily z rokov 2015 a 2016, údaje týkajúce sa používania prístupovej karty pána A do Parlamentu, ako aj informácie o tom, koľkokrát sa pre pána A žiadalo o ochranu Parlamentu, treba uviesť, že od inštitúcie nemožno vyžadovať, aby do spisu vzťahujúceho sa na začatého správne konanie založila dokumenty a údaje, ktoré neexistujú alebo ktoré už v čase začatia tohto konania neexistovali.

102

Toto konštatovanie neznamená, že nezaznamenanie určitých informácií alebo neuchovanie určitých dokumentov a údajov nemôže mať vplyv na výsledok dotknutého konania. Táto otázka sa však netýka práva na prístup k spisu, zakotveného v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty. Je relevantná pre posúdenie dostupných dôkazov a dôvodnosti – z hmotnoprávneho hľadiska – aktu prijatého dotknutou inštitúciou v závere predmetného konania.

103

Osobitne v prípade, keď, tak ako v prejednávanej veci, prináleží účastníkovi správneho konania, v konkrétnom prípade poslancovi alebo bývalému poslancovi Parlamentu, aby preukázal existenciu určitých skutočností – pričom v opačnom prípade je dotknutá inštitúcia, v konkrétnom prípade Parlament, oprávnená prijať rozhodnutie v určitom smere –, bolo by možné konštatovať, že tento účastník správneho konania uniesol dôkazné bremeno, ktoré znáša on samotný, napriek tomu, že dôkazy, ktoré predložil, sa na prvý pohľad javia ako nedostatočné, a to v prípade, že sa ukáže, že táto inštitúcia v rozpore so svojimi povinnosťami neuchovala niektoré ďalšie dôkazy, ktoré by mohli poskytnúť kompletnejší dôkaz.

104

Naopak by sa dalo usudzovať, že uvedený účastník správneho konania toto dôkazné bremeno neuniesol, ak dokumenty a údaje, ktoré predložil, sú nedostatočné a platí, že nepredložil dôkazy, ktoré mal uchovať on sám a na požiadanie predložiť.

105

V prejednávanej veci z bodov 85, 86, 92 a 96 napadnutého rozsudku vyplýva, že 8. júna 2020, t. j. v deň začatia konania o vrátení neoprávnených platieb voči TC, jeho e‑maily z rokov 2015 a 2016 už boli zo systému Parlamentu vymazané v súlade s politikou uchovávania e‑mailov tejto inštitúcie, podľa ktorej sa e‑maily v zásade vymazávali po 90 dňoch alebo výnimočne po jednom roku.

106

Okrem toho z bodu 106 napadnutého rozsudku vyplýva, že údaje týkajúce sa používania prístupových kariet do Parlamentu sa uchovávali najviac po dobu štyroch mesiacov a že zásahy bezpečnostných pracovníkov Parlamentu neboli oficiálne zaznamenávané.

107

V bodoch 130 a 131 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že dôvody, ktoré Parlament uviedol v liste z 8. januára 2021 na odôvodnenie toho, že TC neposkytol okrem iného jeho e‑maily z rokov 2015 a 2016, údaje týkajúce sa používania prístupovej karty pána A do Parlamentu, ako aj informácie o tom, koľkokrát sa pre pána A žiadalo o ochranu Parlamentu, nie sú dôvodné alebo sú nedostatočné, a že v dôsledku toho nemožno vylúčiť, že TC bol pripravený o možnosť lepšie zabezpečiť svoju obranu tým, že by účelne a efektívne uplatnil svoje právo byť vypočutý zaručené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty.

108

Po prvé pritom z úvah uvedených v bodoch 101 až 104 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v podstate rozhodol, že na účely ochrany práva TC na obranu mal Parlament poskytnúť TC prístup k dokumentom a údajom, ktoré nikdy neexistovali alebo už neexistovali v čase, keď začal konanie, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia a vytvoril spis z tohto konania.

109

Po druhé bez toho, aby bolo potrebné určiť, či by uchovávanie e‑mailov poslancov zo strany Parlamentu po časovo neobmedzenú dobu alebo po dobu dlhšiu než 90 dní stanovených v politike uchovávania e‑mailov Parlamentu, platnej v čase skutkových okolností prejednávanej veci, bolo spôsobilé, tak ako to tvrdí Parlament, ohroziť slobodu a nezávislosť poslancov, stačí tak ako Všeobecný súd v bode 93 napadnutého rozsudku uviesť, že Parlamentu nič nebránilo v tom, aby stanovil automatické vymazávanie e‑mailov po uplynutí tohto obdobia, vo vzťahu k e‑mailom, ktoré neboli osobitne uchované poslancami a ostatnými používateľmi systému elektronickej pošty Parlamentu.

110

Všeobecný súd sa však dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 95 napadnutého rozsudku uviedol, že vzhľadom na to, že Parlament už od začiatku roka 2016 vedel o „konfliktnej situácii medzi [poslancom TC a pánom A] v súvislosti s tým, či [A] vykonával svoje činnosti pre [TC] v súlade s pravidlami upravujúcimi činnosť asistenta poslanca“, bolo úlohou Parlamentu zabezpečiť „uchovávanie e‑mailov spôsobilých preukázať presnú povahu činností [pána A] v priebehu postupu prepúšťania, a ak by tento postup viedol k iným súdnym alebo správnym konaniam, ako je konanie o vymáhaní vrátenia, bolo by to potrebné dovtedy, kým budú tieto ostatné konania prebiehať“.

111

Z bodov 86, 92 a 96 až 98 napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že Parlament sa zaviazal dodržiavať takú politiku uchovávania e‑mailov, podľa ktorej sa v zásade po uplynutí doby uchovávania v trvaní 90 dní e‑maily automaticky vymažú, pokiaľ si ich samotné dotknuté osoby neuložia. Vedomosť Parlamentu o „konfliktnej situácii“ medzi poslancom a jeho asistentom nemôže byť dôvodom na to, aby sa Parlament od tohto záväzku odchýlil.

112

Uvedené platí tým viac, že na to, aby Parlament mohol uchovávať e‑maily, ktoré by mohli byť relevantné vo vzťahu ku konfliktnej situácii medzi poslancom TC a pánom A, musel by vykonávať triedenie ich e‑mailov, čo by predstavovalo významný a neodôvodnený zásah do súkromnej sféry tohto poslanca a tohto asistenta poslanca. V tejto súvislosti treba navyše – tak ako generálna advokátka v bode 87 svojich návrhov – uviesť, že podľa článku 4 štatútu poslancov e‑maily zaslané zo strany tohto poslanca alebo doručené tomuto poslancovi nepredstavujú dokumenty Parlamentu, a teda patria samotnému poslancovi.

113

Okrem toho na účely rozhodnutia o postupoch prípadne vzniknutých v dôsledku tejto konfliktnej situácie nebolo vôbec potrebné, aby Parlament preventívne a z vlastnej iniciatívy uchovával e‑maily medzi poslancom TC a pánom A. Parlament mohol v tejto súvislosti vychádzať z vyhlásení dotknutých osôb a z dôkazov, ktoré tieto osoby predložili, vrátane – v prípade potreby – e‑mailov, ktoré si jeden alebo druhý z nich uchoval a predložil.

114

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že tak ako bolo uvedené v bode 92 tohto rozsudku, dôkazné bremeno týkajúce sa výdavkov na asistenciu poskytovanú osobnými spolupracovníkmi znášajú poslanci.

115

Po tretie z dôvodov analogických dôvodom uvedeným v bodoch 112 až 114 tohto rozsudku treba konštatovať, že v rozpore s tým, čo v podstate uviedol Všeobecný súd, Parlament rovnako nebol povinný uchovávať údaje týkajúce sa používania prístupovej karty pána A do Parlamentu po uplynutí obvyklej doby ich uchovávania, ani viesť záznamy o zásahoch jeho bezpečnostných pracovníkov, požadovaných vo vzťahu k pánovi A.

116

Z úvah uvedených v bodoch 101 až 115 tohto rozsudku vyplýva, že prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, ako aj tretej a štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu treba tiež vyhovieť.

117

V treťom rade, pokiaľ ide o dôvody uvedené v bodoch 109 až 118 napadnutého rozsudku týkajúce sa toho, že Parlament sa v liste z 8. januára 2021 odvolával na nariadenie 2018/1725, t. j. dôvody, ktoré Parlament spochybňuje v prvej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd v bode 110 tohto rozsudku správne uviedol, že údaje požadované poslancom TC nemožno považovať za „potrebné na splnenie úlohy vykonávanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci zverenej príjemcovi“ v zmysle článku 9 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia.

118

Naopak, ako uviedla generálna advokátka v bodoch 97 a 98 svojich návrhov, uskutočňovanie konania o vrátenie neoprávnených platieb z titulu výdavkov na asistenta poslanca Parlamentu, ktoré Parlament vynaložil vo vzťahu k tomuto poslancovi, treba – za predpokladu dodržania práva tohto poslanca na obranu – považovať za uskutočňovanie konania, ktoré slúži „konkrétnemu účelu vo verejnom záujme“ v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725.

119

Preto v prípade, že sa v spise z predmetného konania o vrátení neoprávnených platieb nachádzajú osobné údaje, toto nariadenie nebráni tomu, aby Parlament na účely splnenia svojej povinnosti vyplývajúcej z článku 41 ods. 2 písm. b) Charty poskytol dotknutému poslancovi prístup k týmto údajom, za predpokladu dodržania podmienok, ktorými článok 9 ods. 1 písm. b) uvedeného nariadenia takýto prístup podmieňuje, pričom treba pripomenúť, že podľa tohto článku 41 ods. 2 písm. b) sa prístup k spisu musí poskytnúť okrem iného za predpokladu rešpektovania „oprávnených záujmov dôvernosti“.

120

Z uvedeného vyplýva, že nekoherentnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, namietaná zo strany Parlamentu, vyplýva z nesprávneho právneho posúdenia v rozsahu, v akom Všeobecný súd v bode 111 tohto rozsudku nesprávne rozhodol, že poskytnutie takýchto údajov nezodpovedá „konkrétnemu účelu vo verejnom záujme“ v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725.

121

Platí však, že Všeobecný súd síce v bodoch 110 a 111 napadnutého rozsudku rozhodol, že článok 9 ods. 1 nariadenia 2018/1725 nemôže odôvodniť poskytnutie osobných údajov poslancovi, ktorému je predložená žiadosť o odôvodnenie výdavkov na asistenta poslanca Parlamentu, vynaložených vo vzťahu k tomuto poslancovi, no v bode 117 tohto rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že v prejednávanej veci bol Parlament povinný poskytnúť TC prístup k osobným údajom uvedeným v spise pána A, a to „po vyvážení na jednej strane záujmu tohto [asistenta poslanca Parlamentu] na tom, aby údaje, ktoré sa ho týkajú, neboli poskytnuté tretím osobám, a na druhej strane záujmu [TC] užitočne a účinne predložiť svoje pripomienky v rámci konania o vymáhaní vrátenia, ktoré bolo voči nemu začaté“.

122

Všeobecný súd tým v konečnom dôsledku pripustil, že Parlament bol povinný poskytnúť TC prístup k osobným údajom uvedeného asistenta poslanca, za predpokladu dodržania podmienok, ktoré sú v podstate rovnaké ako podmienky stanovené v článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia 2018/1725.

123

V dôsledku uvedeného prvá časť tretieho odvolacieho dôvodu nemôže v žiadnom prípade viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku a musí byť zamietnutá ako neúčinná.

124

Vo štvrtom a poslednom rade, pokiaľ ide o osobný spis pána A, tak ako tvrdí Parlament v rámci druhej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu, z článku 26 posledného odseku služobného poriadku, uplatniteľného na akreditovaných asistentov poslancov Parlamentu na základe článku 127 prvej vety PZOZ, vyplýva, že osobný spis takéhoto asistenta je dostupný na nahliadnutie len v priestoroch administratívy alebo na bezpečnom elektronickom nosiči údajov a možno ho poskytnúť len Súdnemu dvoru Európskej únie v prípade podania žaloby týkajúcej sa dotknutého asistenta.

125

V prejednávanej veci z bodu 87 poslednej zarážky napadnutého rozsudku vyplýva, že TC požiadal Parlament nie o možnosť nahliadnuť do osobného spisu pána A v jeho priestoroch alebo na bezpečnom elektronickom nosiči údajov, ale o to, aby mu bol tento spis poskytnutý. Takéto poskytnutie by pritom bolo v rozpore s článkom 26 služobného poriadku.

126

Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 121 a 122 napadnutého rozsudku v podstate uviedol, že Parlament nemohol oprávnene vychádzať z článku 26 služobného poriadku na účely zamietnutia tejto žiadosti TC z dôvodu, že dôvernosť dokumentov nachádzajúcich sa v tomto spise nemožno namietať voči TC v rozsahu potrebnom na výkon jeho práva byť vypočutý, keďže TC je napokon autorom niektorých dokumentov nachádzajúcich sa v uvedenom spise ako nadriadený pána A.

127

V dôsledku uvedeného treba vyhovieť aj druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu.

128

Z vyššie uvedeného vyplýva, že je potrebné vyhovieť odvolaniu a zrušiť body 2 a 3 výroku napadnutého rozsudku.

129

Za týchto okolností nie je potrebné preskúmať prvý a štvrtý odvolací dôvod ani druhú a tretiu časť druhého odvolacieho dôvodu, keďže sa nimi napáda odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré je založené na premise, vo vzťahu ku ktorej bolo v rámci preskúmania piateho odvolacieho dôvodu preukázané, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

130

Naproti tomu vo vzťahu k bodu 1 tohto výroku, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že žaloba o neplatnosť sa stala bezpredmetnou a že nie je potrebné rozhodnúť o zákonnosti sporného rozhodnutia a oznámenia o dlhu v rozsahu, v akom sa týkali odmien, sociálnych nákladov a cestovných výdavkov súvisiacich so zamestnaním pána A v období od 1. apríla do 22. novembra 2016 v sume 28083,67 eura, nemožno usudzovať, že by proti nemu smerovalo odvolanie, keďže platí, že Parlament mal úspech vo svojich návrhoch, pokiaľ ide o túto časť napadnutého rozsudku.

131

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, alebo vrátiť vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie.

132

V prejednávanej veci stav konania dovoľuje rozhodnúť vo veci, pokiaľ ide o prvý a druhý žalobný dôvod.

133

Prvý žalobný dôvod je formálne založený na porušení zásady dodržania primeranej lehoty, stanovenej v článku 41 ods. 1 Charty. Tvrdenia, ktoré TC uviedol na podporu tohto žalobného dôvodu, boli zhrnuté v bodoch 54 a 55 napadnutého rozsudku a Všeobecný súd ich zamietol z dôvodov uvedených v bodoch 57 až 66 tohto rozsudku, ktoré nie je potrebné spochybniť, keďže TC nepodal vzájomné odvolanie, ktoré by sa týkalo tejto časti uvedeného rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 2021, Rada/Hamas, C‑833/19 P, EU:C:2021:950, bod 81 a citovanú judikatúru).

134

V rámci uvedeného žalobného dôvodu však TC uviedol aj tvrdenia týkajúce sa toho, že mu Parlament v liste z 8. januára 2021 odmietol poskytnúť informácie, o ktoré žiadal. Tieto tvrdenia zhrnuté v bodoch 70 a 71 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal spolu s druhým žalobným dôvodom založeným na porušení práva byť vypočutý, práva na prístup k spisu a povinnosti odôvodnenia, tak ako sú tieto stanovené v článku 41 ods. 2 Charty, pričom Všeobecný súd tomuto druhému žalobnému dôvodu vyhovel. Vzhľadom na to, že napadnutý rozsudok bol zrušený, je potrebné spoločne preskúmať uvedené tvrdenia a tento druhý žalobný dôvod.

135

TC tvrdí, že Parlament porušil jeho právo byť vypočutý a jeho právo na prístup k spisu, ktoré sú zakotvené v článku 41 ods. 2 Charty, z dôvodu, že v spornom rozhodnutí odkázal na závery rozsudku L/Parlament bez toho, aby ho oboznámil s dôkazmi, najmä s oznámením pána A z 9. mája 2016, ktoré podporovali tieto závery. Okrem toho sa TC domnieva, že z dôvodu politiky Parlamentu týkajúcej sa uchovávania e‑mailov, ktorú považuje za nezlučiteľnú s odôvodnením 22 nariadenia 2018/1725 a vo vzťahu ku ktorej tvrdí, že o nej nevedel, bol pripravený o možnosť predložiť dôkazy voči tvrdeniam Parlamentu. TC navyše tejto inštitúcii vytýka, že sa nesprávne odvolávala na článok 9 tohto nariadenia v rámci toho, ako mu zamietla prístup k dôkazom, ktoré požadoval.

136

Z dôvodov uvedených v bodoch 86 až 116 a 124 až 126 tohto rozsudku pritom vyplýva, že to, že Parlament v liste z 8. januára 2021 odmietol poskytnúť TC dokumenty, o ktoré TC požiadal, nemožno považovať za porušenie jeho práva na obranu, a konkrétne jeho práva byť vypočutý.

137

Po prvé sa TC vo svojich žiadostiach zo 4. augusta a 22. septembra 2020, uvedených v bodoch 24 a 26 tohto rozsudku, obmedzil len na to, že žiadal o poskytnutie celého radu všeobecne zmienených dokumentov, pričom neoznačil skutočnosti, ktoré sa majú preukázať, ani dokumenty, ktorými by sa tieto skutočnosti dali preukázať. TC predovšetkým neuviedol, akú prácu A vykonával, aká bola súvislosť medzi touto prácou a výkonom jeho poslaneckého mandátu a ako by požadované dokumenty, ktorými údajne disponoval Parlament, mohli poskytnúť dôkaz o tejto práci a tejto súvislosti.

138

Po druhé niektoré z požadovaných dokumentov, a to konkrétne e‑maily TC z rokov 2015 a 2016, údaje o používaní prístupovej karty pána A do Parlamentu, ako aj informácie o tom, koľkokrát sa žiadalo o ochranu Parlamentu pre pána A, nikdy neexistovali alebo v každom prípade neexistovali ku dňu začatia predmetného konania, a teda v čase, keď TC podal svoju žiadosť.

139

Po tretie poskytnutie osobného spisu pána A poslancovi TC bolo zakázané v súlade s článkom 26 služobného poriadku.

140

Pokiaľ ide o tvrdenie TC založené tom, že Parlament v spornom rozhodnutí údajne odkázal na závery rozsudku L/Parlament, stačí pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 25 tohto rozsudku, Parlament zaslal TC kópiu rozsudku L/Parlament, a teda mu nemožno vytýkať, že v spornom rozhodnutí zohľadnil skutočnosti, ku ktorým TC nemal prístup.

141

V dôsledku uvedeného je prvý a druhý žalobný dôvod uvádzaný v konaní pred Všeobecným súdom potrebné zamietnuť.

142

Vo vzťahu k zvyšnej časti stav konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci, keďže tretí až piaty žalobný dôvod, ktoré TC uviedol na podporu svojej žaloby, Všeobecným súdom neboli preskúmané.

143

V dôsledku uvedeného je potrebné vrátiť vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie o týchto žalobných dôvodoch.

144

Vzhľadom na to, že vec sa vracia Všeobecnému súdu, o trovách odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: