–

RegioJet a. s. a STUDENT AGENCY k.s., v zastúpení: O. Doležal, advokát,

–

České dráhy, a.s., v zastúpení: J. Kindl a K. Muzikář, advokáti,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Němečková, A. Steiblytė a B. Stromsky, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 108 ods. 3 ZFEÚ a článku 17 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami RegioJet a. s. a STUDENT AGENCY k.s. na jednej strane a spoločnosťou České dráhy, a.s., ktorá je železničným podnikom založeným podľa českého práva, Správou železnic, státní organizací (Česká republika), ktorá je prevádzkovateľom železničnej infraštruktúry v Českej republike, a Českou republikou, Ministerstvem dopravy na druhej strane vo veci vrátenia štátnej pomoci, ktorá bola údajne poskytnutá spoločnosti České dráhy.

3

Článok 1 písm. b) bod iv) a článok 1 písm. f) nariadenia 2015/1589 stanovujú:

„Na účely tohto nariadenia platia nasledujúce vymedzenia pojmov:

…

b) ‚existujúca pomoc‘ je:

…

…

4

Článok 17 nariadenia 2015/1589 stanovuje:

„1.   Na právomoc [Európskej k]omisie vymáhať pomoc sa vzťahuje premlčacia doba desať rokov.

2.   Premlčacia doba začína plynúť dňom, keď sa neoprávnená pomoc udelila príjemcovi buď ako individuálna pomoc alebo ako pomoc podľa schémy pomoci. Akýkoľvek úkon Komisie alebo členského štátu, konajúceho na žiadosť Komisie, v súvislosti s neoprávnenou pomocou preruší premlčaciu dobu. Po každom prerušení začne premlčacia doba plynúť odznovu. Ak je rozhodnutie Komisie predmetom konania na Súdnom dvore Európskej únie premlčacia doba po dobu tohto konania neplynie.

3.   Akákoľvek pomoc, v súvislosti s ktorou premlčacia doba uplynula, sa považuje za existujúcu pomoc.“

5

Článok 15 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) obsahoval totožné ustanovenia ako článok 17 nariadenia 2015/1589.

6

Dňa 26. júna 2008 uzavrela spoločnosť České dráhy, železničný podnik so sídlom v Českej republike, zmluvu so Správou železníc, státní organizací, ktorou na ňu previedla časť podniku.

7

RegioJet a STUDENT AGENCY, konkurenti spoločnosti České dráhy, tvrdia, že cena, ktorá bola tejto spoločnosti zaplatená v rámci tejto transakcie, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ a že táto pomoc je protiprávna, keďže nebola oznámená Komisii a nebola z jej strany schválená.

8

Spor, ktorý v tejto veci vznikol pred českými súdmi, bol predložený Nejvyššímu soudu (Česká republika).

9

Tento spor nastoľuje najmä otázku, či uplynutie premlčacej lehoty stanovenej v článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 možno namietať pred vnútroštátnym súdom, ktorý rozhoduje o návrhu na vrátenie protiprávnej štátnej pomoci.

10

Za týchto okolností Nejvyšší soud rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa ustanovenie článku 108 ods. 3 poslednej vety [ZFEÚ] vykladať tak, že vnútroštátny súd je povinný v konaní začatom na návrh tretej osoby (súťažiteľa) uložiť príjemcovi povinnosť vrátiť pomoc poskytnutú v rozpore s týmto ustanovením, hoci (ku dňu rozhodovania súdu) uplynula premlčacia doba právomocí Komisie podľa článku 17 ods. 1 [nariadenia 2015/1589], v dôsledku čoho sa poskytnutá pomoc považuje podľa článku 1 písm. b) bodu iv) a článku 17 ods. 3 tohto nariadenia za existujúcu pomoc?“

11

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 108 ods. 3 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne súdy môžu nariadiť vrátenie štátnej pomoci poskytnutej v rozpore s povinnosťou predchádzajúceho oznámenia, stanovenou v tomto ustanovení, napriek tomu, že premlčacia lehota stanovená v článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 vo vzťahu k tejto pomoci uplynula, a teda ju treba podľa článku 1 písm. b) bodu iv) a článku 17 ods. 3 tohto nariadenia považovať za existujúcu pomoc.

12

Na úvod treba uviesť, že položená otázka vychádza z viacerých predpokladov, a najmä zo skutočnosti, že predmetné opatrenie je štátnou pomocou v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, predovšetkým s ohľadom na poznatky, ktoré má k dispozícii, a na prípadné posúdenie uskutočnené Komisiou v rámci analýzy sťažnosti, ktorá jej v súvislosti s týmto opatrením bola predložená.

13

Pokiaľ ide o položenú otázku, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry plnia vnútroštátne súdy a Komisia odlišné, vzájomne sa doplňujúce úlohy. Zatiaľ čo totiž posúdenie zlučiteľnosti opatrení pomoci so spoločným trhom patrí do výlučnej právomoci Komisie, ktorej konanie podlieha dohľadu vykonávanému súdmi Európskej únie, vnútroštátne súdy bdejú nad dodržiavaním práv osôb podliehajúcich ich právomoci v prípade porušenia povinnosti predchádzajúceho oznámenia štátnej pomoci Komisii podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ (rozsudok z 5. októbra 2006, Transalpine Ölleitung in Österreich,C‑368/04, EU:C:2006:644, body 37 a 38, ako aj citovaná judikatúra).

14

Vnútroštátne súdy tak musia osobám podliehajúcim ich právomoci, ktoré sa môžu dovolávať nedodržania povinnosti oznámenia, zabezpečiť, že z neho budú vyvodené všetky dôsledky v súlade s ich vnútroštátnym právom, a to jednak v súvislosti s platnosťou aktov, ktorými sa vykonáva opatrenie pomoci, ako aj v súvislosti s vymáhaním finančných podpôr poskytnutých v rozpore s týmto ustanovením alebo s prípadnými predbežnými opatreniami (rozsudok z 5. októbra 2006, Transalpine Ölleitung in Österreich,C‑368/04, EU:C:2006:644, bod 47 a citovaná judikatúra).

15

Pokiaľ ide v tejto súvislosti o dopad prípadného uplynutia desaťročnej premlčacej lehoty stanovenej v článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589, treba v prvom rade pripomenúť, že toto nariadenie obsahuje procesné pravidlá, ktoré sa uplatňujú na všetky správne konania v oblasti štátnej pomoci prebiehajúcich pred Komisiou, kodifikuje a posilňuje prax Komisie v oblasti preskúmavania štátnej pomoci, a neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa právomocí a povinností vnútroštátnych súdov, ktoré sa naďalej riadia ustanoveniami Zmluvy, tak ako ich vykladá Súdny dvor (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2019, Fallimento Traghetti del Mediterraneo,C‑387/17, EU:C:2019:51, bod 66 a citovanú judikatúru, a rozsudok z 30. apríla 2020, Nelson Antunes da Cunha,C‑627/18, EU:C:2020:321, bod 32).

16

Súdny dvor ďalej tiež spresnil, že článok 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 sa vzťahuje len na právomoci Komisie v oblasti vrátenia štátnej pomoci (pozri analogicky rozsudok z 23. januára 2019, Fallimento Traghetti del Mediterraneo,C‑387/17, EU:C:2019:51, body 52 a 61, ako aj v tejto súvislosti rozsudok z 30. apríla 2020, Nelson Antunes da Cunha,C‑627/18, EU:C:2020:321, bod 30).

17

Súdny dvor tak rozhodol, že uplynutie tejto lehoty nemôže mať za následok spätnú legalizáciu štátnej pomoci, ktorá je protiprávna, len z toho dôvodu, že sa z nej stáva existujúca pomoc, a následne to, že žaloba o náhradu škody podaná jednotlivcami a konkurentmi dotknutými poskytnutím protiprávnej pomoci proti dotknutému členskému štátu bude zbavená akéhokoľvek právneho základu. Akýkoľvek iný výklad by znamenal obmedzenie rozsahu povinnosti oznamovať opatrenia pomoci, ktorú majú členské štáty, a zbavoval by tak článok 108 ods. 3 ZFEÚ potrebného účinku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2019, Fallimento Traghetti del Mediterraneo,C‑387/17, EU:C:2019:51, body 62 a 63).

18

Okrem toho Súdny dvor tiež spresnil, že túto premlčaciu dobu nemožno uplatniť ani priamo, ani nepriamo, ani analogicky na konanie o vymáhaní protiprávnej pomoci príslušnými vnútroštátnymi orgánmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar,C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 109).

19

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti sa vymáhanie protiprávnej pomoci musí uskutočniť v súlade s vykonávacími pravidlami stanovenými v uplatniteľnom vnútroštátnom práve (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar,C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 108). V tomto rámci sú teda pravidlami premlčania, ktoré sa prípadne uplatnia, pravidlá vnútroštátneho práva, s výhradou zásad efektivity a ekvivalencie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2019, Fallimento Traghetti del Mediterraneo,C‑387/17, EU:C:2019:51, bod 73).

20

Pokiaľ ide o tvrdenia spoločnosti České dráhy, ktorá je príjemcom pomoci a ktorá uvádza, že v prípade existujúcej pomoci, na ktorú sa vzťahuje článok 108 ods. 1 ZFEÚ, vnútroštátne súdy nemajú právomoc nariadiť jej vrátenie, treba uviesť, že spor vo veci samej sa týka konkrétneho prípadu, keď bol pri poskytnutí predmetnej pomoci údajne porušený článok 108 ods. 3 ZFEÚ. Ako bolo pripomenuté v bode 17 tohto rozsudku, uplynutie premlčacej lehoty stanovenej v článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 nemá za následok spätnú legalizáciu protiprávnej štátnej pomoci len z toho dôvodu, že sa z nej stáva existujúca pomoc.

21

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 108 ods. 3 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne súdy môžu nariadiť vrátenie štátnej pomoci poskytnutej v rozpore s povinnosťou predchádzajúceho oznámenia, stanovenou v tomto ustanovení, napriek tomu, že premlčacia lehota stanovená v článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 vo vzťahu k tejto pomoci uplynula, a teda ju treba podľa článku 1 písm. b) bodu iv) a článku 17 ods. 3 tohto nariadenia považovať za existujúcu pomoc.

22

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 108 ods. 3 ZFEÚ

sa má vykladať v tom zmysle, že:

vnútroštátne súdy môžu nariadiť vrátenie štátnej pomoci poskytnutej v rozpore s povinnosťou predchádzajúceho oznámenia, stanovenou v tomto ustanovení, napriek tomu, že premlčacia lehota stanovená v článku 17 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 ZFEÚ vo vzťahu k tejto pomoci uplynula, a teda ju treba podľa článku 1 písm. b) bodu iv) a článku 17 ods. 3 tohto nariadenia považovať za existujúcu pomoc.