Choose the experimental features you want to try

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62022CJ0626

    Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 25. júna 2024.
    C. Z. a i. proti Ilva SpA in Amministrazione Straordinaria a i.
    Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Životné prostredie – Článok 191 ZFEÚ – Priemyselné emisie – Smernica 2010/75/EÚ – Integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia – Články 1, 3, 8, 11, 12, 14, 18, 21 a 23 – Články 35 a 37 Charty základných práv Európskej únie – Postupy udelenia a prehodnotenia povolenia na prevádzkovanie zariadenia – Opatrenia na ochranu životného prostredia a ľudského zdravia – Právo na čisté, zdravé a trvalo udržateľné životné prostredie.
    Vec C-626/22.

    Court reports – general – 'Information on unpublished decisions' section

    ECLI identifier: ECLI:EU:C:2024:542

     ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

    z 25. júna 2024 ( *1 )

    „Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Životné prostredie – Článok 191 ZFEÚ – Priemyselné emisie – Smernica 2010/75/EÚ – Integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia – Články 1, 3, 8, 11, 12, 14, 18, 21 a 23 – Články 35 a 37 Charty základných práv Európskej únie – Postupy udelenia a prehodnotenia povolenia na prevádzkovanie zariadenia – Opatrenia na ochranu životného prostredia a ľudského zdravia – Právo na čisté, zdravé a trvalo udržateľné životné prostredie“

    Vo veci C‑626/22,

    ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale di Milano (súd v Miláne, Taliansko) zo 16. septembra 2022 a doručený Súdnemu dvoru 3. októbra 2022, ktorý súvisí s konaním:

    C. Z. a i.

    proti

    Ilva SpA in Amministrazione Straordinaria,

    Acciaierie d’Italia Holding SpA,

    Acciaierie d’Italia SpA,

    za účasti:

    Regione Puglia,

    Gruppo di Intervento Giuridico – ODV,

    SÚDNY DVOR (veľká komora),

    v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda L. Bay Larsen, predsedovia komôr A. Arabadžiev (spravodajca), A. Prechal, K. Jürimäe, F. Biltgen a N. Piçarra, sudcovia S. Rodin, L. S. Rossi, I. Jarukaitis, N. Jääskinen, N. Wahl, J. Passer, D. Gratsias a M. L. Arastey Sahún,

    generálna advokátka: J. Kokott,

    tajomník: C. Di Bella, referent,

    so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. novembra 2023,

    so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

    C. Z. a i., v zastúpení: A. Amenduni a M. Rizzo Striano, avvocati,

    Ilva SpA in Amministrazione Straordinaria, v zastúpení: M. Annoni, R. A. Cassano, A. Cogoni, G. Lombardi, M. Merola, L.-D. Tassinari Vittone a C. Tesauro, avvocati,

    Acciaierie d’Italia Holding SpA a Acciaierie d’Italia SpA, v zastúpení: M. Beraldi, E. Gardini, S. Grassi, R. Perini, G. C. Rizza, G. Scassellati Sforzolini, C. Tatozzi, G. Tombesi a L. Torchia, avvocati,

    Región Apúlia, v zastúpení: A. Bucci a R. Lanza, avvocate,

    Gruppo di Intervento Giuridico – ODV, v zastúpení: C. Colapinto a F. Colapinto, avvocati,

    talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Fiorentino, avvocato dello Stato,

    Európska komisia, v zastúpení: G. Gattinara a C. Valero, splnomocnení zástupcovia,

    po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 14. decembra 2023,

    vyhlásil tento

    Rozsudok

    1

    Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o priemyselných emisiách (integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia) (Ú. v. EÚ L 334, 2010, s. 17; korigendum Ú. v. EÚ L 158, 2012, s. 25).

    2

    Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi C. Z. a i., obyvateľmi mesta Taranto (Taliansko) a susedných obcí, proti spoločnosti Ilva SpA in Amministrazione Straordinaria (ďalej len „Ilva“), ktorá vlastní oceliarsky závod nachádzajúci sa v tomto meste (ďalej len „závod Ilva“), Acciaierie d’Italia Holding SpA a Acciaierie d’Italia SpA, vo veci znečistenia spôsobeného činnosťou tohto závodu a z toho vyplývajúceho poškodenia ľudského zdravia.

    Právny rámec

    Právo Únie

    3

    Z odôvodnenie 1 smernice 2010/75 vyplýva, že táto smernica prepracúva sedem smerníc, vrátane smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/1/ES z 15. januára 2008 o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia (Ú. v. EÚ L 24, 2008, s. 8), ktorou sa kodifikovala smernica Rady 96/61/ES z 24. septembra 1996 o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia (Ú. v. ES L 257, 1996, s. 26).

    4

    Odôvodnenia 2, 12, 15, 27, 29, 43 a 45 smernice 2010/75 stanovujú:

    „(2)

    S cieľom prevencie, zníženia a čo možno najväčšej eliminácie znečisťovania spôsobovaného priemyselnými činnosťami je potrebné v súlade so zásadou ‚znečisťovateľ platí‘ a zásadou prevencie znečisťovania ustanoviť všeobecný rámec kontroly hlavných priemyselných činností, pričom prednosť majú zásahy pri zdroji znečistenia, zabezpečovať uvážlivé hospodárenie s prírodnými zdrojmi a zároveň v prípade potreby zohľadniť ekonomickú situáciu a špecifické charakteristiky miesta, v ktorom sa priemyselná činnosť vykonáva.

    (12)

    Povolenie by malo obsahovať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie vysokej úrovne ochrany životného prostredia ako celku a na zabezpečenie prevádzky zariadenia v súlade so všeobecnými zásadami, ktoré upravujú základné povinnosti prevádzkovateľa. Povolenie by malo obsahovať aj emisný limit pre znečisťujúce látky alebo rovnocenné veličiny alebo technické opatrenia, primerané požiadavky v oblasti ochrany pôdy a podzemných vôd, ako aj požiadavky na monitorovanie. Podmienky povolenia by sa mali stanoviť na základe najlepších dostupných techník [(BAT)].

    (15)

    Je dôležité poskytnúť príslušným orgánom dostatočnú flexibilitu, aby sa stanovili také emisné limity, ktoré zabezpečia, že za bežných prevádzkových podmienok nepresiahnu emisie úrovne znečisťovania súvisiace s [BAT]… Dôsledkom dodržiavania emisných limitov stanovených v povoleniach sú emisie nižšie než tieto emisné limity.

    (27)

    … Členovia dotknutej verejnosti by mali mať prístup ku spravodlivosti, aby mohli prispievať k ochrane práva na život v životnom prostredí primeranom zdraviu a pohode osôb.

    (29)

    K emisiám znečisťujúcich látok do ovzdušia, ktoré majú významný vplyv na ľudské zdravie a životné prostredie, veľkou mierou prispievajú veľké spaľovacie zariadenia. …

    (43)

    Aby sa existujúcim zariadeniam poskytol dostatočný čas na technické prispôsobenie sa novým požiadavkám tejto smernice, niektoré z nových požiadaviek by sa na tieto zariadenia mali uplatňovať po stanovenej lehote, ktorá začne plynúť od dátumu začatia uplatňovania tejto smernice. Spaľovacie zariadenia potrebujú dostatočný čas na zavedenie potrebných odlučovacích opatrení, ktorých cieľom je dodržiavanie emisných limitov stanovených v prílohe V.

    (45)

    Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie. Cieľom tejto smernice je najmä podporiť uplatňovanie článku 37 Charty.“

    5

    Podľa článku 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy“:

    „Touto smernicou sa stanovujú pravidlá integrovanej prevencie a kontroly znečisťovania životného prostredia pochádzajúceho z priemyselných činností.

    Ustanovujú sa ňou aj pravidlá zamerané na prevenciu, alebo ak to nie je možné, na zníženie emisií do ovzdušia, vody a pôdy a predchádzanie vzniku odpadov s cieľom dosiahnuť vysokú úroveň ochrany životného prostredia ako celku.“

    6

    Článok 3 uvedenej smernice s názvom „Vymedzenie pojmov“ stanovuje:

    „Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

    2.   ‚znečisťovanie‘ je priame alebo nepriame zavádzanie látok, vibrácií, tepla alebo hluku do ovzdušia, vody alebo pôdy v dôsledku ľudskej činnosti, ktoré môže byť škodlivé pre ľudské zdravie alebo kvalitu životného prostredia, spôsobiť poškodenie hmotného majetku, alebo znehodnotiť či narušiť harmóniu životného prostredia a iné legitímne využívanie životného prostredia;

    3.   ‚zariadenie‘ je stacionárna technická jednotka, v ktorej sa vykonáva jedna alebo viac činností uvedených v prílohe I alebo v prílohe VII časť 1 a všetky ostatné priamo s tým spojené činnosti na tom istom mieste, ktoré majú technickú nadväznosť na činnosti uvedené v uvedených prílohách a ktoré by mohli mať vplyv na emisie a znečisťovanie;

    5.   ‚emisný limit‘ je množstvo vyjadrené pomocou určitých špecifických parametrov, koncentrácia a/alebo úroveň emisie, ktoré sa počas jedného alebo viacerých časových úsekov nesmie prevýšiť;

    6.   ‚norma kvality životného prostredia‘ je súbor požiadaviek stanovených v právnych predpisoch Únie, ktoré musí dané životné prostredie alebo jeho určitá časť v danom čase spĺňať;

    8.   ‚všeobecne záväzné pravidlá‘ sú emisné limity alebo iné podmienky stanovené aspoň na odvetvovej úrovni, ktoré sú prijaté s úmyslom ich priameho použitia na stanovenie podmienok povolenia;

    10.   ‚[BAT]‘ sú najúčinnejším a najpokrokovejším štádiom vývoja činností a metód prevádzkovania, ktoré naznačuje praktickú vhodnosť konkrétnych techník predstavovať základ pre emisné limity a iné podmienky povolenia navrhnuté s cieľom prevencie a v prípade, že to nie je možné, zníženia emisií a vplyvu na životné prostredie ako celok:

    a)

    ‚techniky‘ zahŕňajú použitú technológiu aj spôsob, ktorým je zariadenie navrhnuté, postavené, udržiavané, prevádzkované a odstavené z činnosti;

    b)

    ‚dostupné techniky‘ sú techniky vyvinuté do takej miery, ktorá dovoľuje ich použitie v príslušnom priemyselnom odvetví za ekonomicky a technicky únosných podmienok, pričom sa berú do úvahy náklady a prínosy, bez ohľadu na to, či sa tieto techniky používajú alebo vyrábajú v príslušnom členskom štáte, pokiaľ sú za primeraných podmienok dostupné prevádzkovateľovi;

    c)

    ‚najlepšie‘ znamená najúčinnejšie na dosiahnutie všeobecne vysokého stupňa ochrany životného prostredia ako celku.

    …“

    7

    Článok 4 tejto smernice, nazvaný „Povinnosť byť držiteľom povolenia“, v odseku 1 uvádza:

    „Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby žiadne zariadenia alebo spaľovacie zariadenia, spaľovne odpadov alebo zariadenia na spoluspaľovanie odpadov neboli prevádzkované bez povolenia.

    …“

    8

    Článok 5 smernice 2010/75, nazvaný „Udelenie povolenia“, v odseku 1 uvádza:

    „Bez toho, aby boli dotknuté iné požiadavky ustanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch alebo v právnych predpisoch Únie, príslušný orgán udelí povolenie, ak zariadenie spĺňa požiadavky tejto smernice.“

    9

    Článok 8 tejto smernice s názvom „Nedodržiavanie podmienok povolenia“ znie takto:

    „1.   Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na to, aby boli dodržané podmienky povolenia.

    2.   V prípade porušenia podmienok povolenia členské štáty zabezpečia, aby:

    a)

    prevádzkovateľ okamžite informoval príslušný orgán;

    b)

    prevádzkovateľ ihneď prijal opatrenia potrebné na zabezpečenie opätovného splnenia požiadaviek v čo najkratšom možnom čase;

    c)

    príslušný orgán požadoval, aby prevádzkovateľ prijal akékoľvek dodatočné vhodné opatrenia, ktoré príslušný orgán považuje za potrebné na opätovné splnenie požiadaviek.

    Ak porušenie podmienok povolenia predstavuje bezprostredné nebezpečenstvo pre ľudské zdravie alebo hrozí spôsobenie okamžitého významného negatívneho účinku na životné prostredie, prevádzkovanie zariadenia… sa pozastaví až dovtedy, kým nebude opäť zabezpečené splnenie požiadaviek.“

    10

    Článok 10 uvedenej smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

    „Táto kapitola sa uplatňuje na činnosti uvedené v prílohe I a prípadne na činnosti, ktoré dosahujú kapacitné prahové hodnoty stanovené v uvedenej prílohe.“

    11

    Článok 11 tej istej smernice, nazvaný „Všeobecné zásady týkajúce sa základných povinností prevádzkovateľa“, stanovuje:

    „Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na to, aby zariadenia boli prevádzkované v súlade s týmito zásadami:

    a)

    proti znečisťovaniu sa prijímajú všetky vhodné preventívne opatrenia;

    b)

    uplatňujú sa [BAT];

    c)

    nespôsobuje sa žiadne významné znečisťovanie;

    …“

    12

    Článok 12 smernice 2010/75, nazvaný „Žiadosti o povolenia“, v odseku 1 stanovuje:

    „Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na to, aby žiadosť o povolenie obsahovala opis týchto prvkov:

    f)

    druhu a množstiev predpokladaných emisií zo zariadenia do každej zložky životného prostredia, ako aj identifikácie významných účinkov emisií na životné prostredie;

    i)

    ďalších opatrení plánovaných s cieľom dosiahnutia súladu so všeobecnými zásadami základných povinností prevádzkovateľa podľa článku 11;

    j)

    opatrení plánovaných s cieľom monitorovať emisie do životného prostredia;

    …“

    13

    V zmysle článku 14 tejto smernice, nazvaného „Podmienky povolenia“:

    „1.   Členské štáty zabezpečia, aby povolenie obsahovalo všetky opatrenia potrebné na splnenie požiadaviek stanovených v článkoch 11 a 18.

    Tieto opatrenia musia obsahovať aspoň:

    a)

    emisné limity pre znečisťujúce látky uvedené v prílohe II a pre iné znečisťujúce látky, ktoré môžu byť vypúšťané z príslušného zariadenia vo významných množstvách, zohľadňujúc ich charakter a potenciál preniesť znečistenie z jednej zložky životného prostredia do druhej;

    2.   Na účely odseku 1 písm. a) sa emisné limity môžu doplniť alebo nahradiť ekvivalentnými ukazovateľmi alebo ekvivalentnými technickými opatreniami, ktoré zabezpečujú rovnocennú úroveň ochrany životného prostredia.

    3.   Závery o BAT slúžia ako referencia pri stanovovaní podmienok povolenia.

    4.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 18, príslušný orgán môže stanoviť prísnejšie podmienky povolenia, ako sú podmienky dosiahnuteľné použitím [BAT] opísaných v záveroch o BAT. Členské štáty môžu stanoviť pravidlá, na základe ktorých môže príslušný orgán stanoviť takéto prísnejšie podmienky.

    6.   Ak sa na činnosť alebo typ výrobného procesu v zariadení nevzťahujú závery o BAT, alebo v prípade, že sa v týchto záveroch neriešia všetky potenciálne vplyvy činnosti alebo procesu na životné prostredie, príslušný orgán stanoví s osobitným zreteľom na kritériá uvedené v prílohe III a po predchádzajúcej porade s prevádzkovateľom podmienky povolenia na základe [BAT], ktoré určil pre dotknuté činnosti alebo procesy.

    …“

    14

    Článok 15 uvedenej smernice, nazvaný „Emisné limity, ekvivalentné ukazovatele a technické opatrenia“, v odsekoch 2 a 3 stanovuje:

    „2.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 18, emisné limity a ekvivalentné ukazovatele a technické opatrenia uvedené v článku 14 ods. 1 a 2 musia vychádzať z [BAT] bez toho, aby bolo predpísané použitie akejkoľvek techniky alebo konkrétnej technológie.

    3.   Príslušný orgán stanoví emisné limity, ktoré zabezpečujú, že emisie za bežných prevádzkových podmienok neprevyšujú úrovne znečisťovania súvisiace s [BAT], ktoré sú stanovené v rozhodnutiach o záveroch o BAT uvedených v článku 13 ods. 5, a to buď:

    a)

    stanovením emisných limitov, ktoré neprevyšujú úrovne znečisťovania súvisiace s [BAT]. Tieto emisné limity sa vyjadrujú pre rovnaké alebo kratšie obdobie a v rovnakých referenčných podmienkach ako úrovne znečisťovania súvisiace s [BAT]; alebo

    b)

    stanovením iných emisných limitov, než ako sú uvedené v písmene a) v zmysle hodnôt, období a referenčných podmienok.

    Ak sa uplatňuje písmeno b), príslušný orgán aspoň raz ročne zhodnotí výsledky monitorovania emisií, aby sa zabezpečilo, že emisie za bežných prevádzkových podmienok neprekročili úrovne znečisťovania súvisiace s [BAT].“

    15

    Článok 18 tejto smernice, nazvaný „Normy kvality životného prostredia“, znie takto:

    „Ak norma kvality životného prostredia vyžaduje prísnejšie podmienky, ako sú tie, ktoré sa dajú dosiahnuť pomocou použitia [BAT], do povolenia sa začlenia dodatočné opatrenia bez toho, aby boli dotknuté iné opatrenia, ktoré sa môžu prijať s cieľom dosiahnuť súlad s normami kvality životného prostredia.“

    16

    Článok 21 smernice 2010/75, nazvaný „Prehodnotenie a aktualizácia podmienok povolenia príslušným orgánom“, stanovuje:

    „1.   Členské štáty prijmú potrebné opatrenia zabezpečujúce, aby príslušný orgán v súlade s odsekmi 2 až 5 pravidelne prehodnocoval všetky podmienky povolenia a ak je to potrebné, aby v záujme dodržiavania požiadaviek tejto smernice tieto podmienky aktualizoval.

    2.   Na žiadosť príslušného orgánu prevádzkovateľ predloží všetky informácie, ktoré sú potrebné na prehodnotenie podmienok povolenia a ktoré zahŕňajú najmä výsledky monitorovania emisií a iné údaje, ktoré umožnia porovnanie prevádzky zariadenia s [BAT] opísanými v príslušných záveroch o BAT a s úrovňami znečisťovania súvisiacimi s [BAT].

    Pri prehodnocovaní podmienok povolenia príslušný orgán použije všetky informácie vyplývajúce z monitorovania alebo inšpekcií.

    3.   Do štyroch rokov od uverejnenia rozhodnutí o záveroch o BAT v súlade s článkom 13 ods. 5, ktoré súvisia s hlavnou činnosťou zariadenia, príslušný orgán zabezpečí, aby:

    a)

    sa prehodnotili a v prípade potreby v záujme zabezpečenia súladu s touto smernicou, najmä s článkom 15 ods. 3 a 4, ak je uplatniteľný, aktualizovali všetky podmienky povolenia pre dotknuté zariadenie;

    b)

    zariadenie tieto podmienky povolenia dodržiavalo.

    5.   Podmienky povolenia sa prehodnotia a v prípade potreby aktualizujú aspoň v týchto prípadoch:

    a)

    znečistenie spôsobené zariadením je také rozsiahle, že sa musia prehodnotiť existujúce emisné limity uvedené v povolení alebo sa v ňom musia stanoviť nové emisné limity;

    b)

    bezpečnosť prevádzkovania vyžaduje použitie iných techník;

    c)

    ak je to potrebné na dodržanie novej alebo revidovanej normy kvality životného prostredia v súlade s článkom 18.“

    17

    Článok 23 tejto smernice s názvom „Environmentálne inšpekcie“ v odseku 4 štvrtom pododseku písm. a) stanovuje:

    „Pri systematickom vyhodnocovaní environmentálnych rizík sa vychádza aspoň z týchto kritérií:

    a)

    potenciálne a skutočné vplyvy dotknutých zariadení na ľudské zdravie a životné prostredie so zreteľom na úrovne znečisťovania a typy emisií, citlivosť miestneho prostredia a riziko havárií.“

    18

    Článok 80 uvedenej smernice, nazvaný „Transpozícia“, v odseku 1 stanovuje:

    „Členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia… do 7. januára 2013.

    Tieto opatrenia uplatňujú od toho istého dátumu.

    …“

    19

    Článok 82 tej istej smernice, nazvaný „Prechodné ustanovenia“, v odseku 1 stanovuje:

    „V prípade zariadení vykonávajúcich činnosti uvedené v prílohe I… členské štáty uplatňujú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia prijaté v súlade s článkom 80 ods. 1 od 7. januára 2014 s výnimkou kapitoly III a prílohy V.“

    Talianske právo

    Legislatívny dekrét č. 152/2006

    20

    Decreto legislativo n. 152 – Norme in materia ambientale (legislatívny dekrét č. 152 o pravidlách v oblasti životného prostredia) z 3. apríla 2006 (riadna príloha ku GURI č. 88 zo 14. apríla 2006), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „legislatívny dekrét č. 152/2006“), upravuje priemyselné a výrobné činnosti vrátane oceliarskych činností a jeho cieľom je chrániť životné prostredie a ľudské zdravie pred znečistením, ktoré z nich vyplýva. Týmto legislatívnym dekrétom sa vykonáva smernica 2010/75.

    21

    Článok 5 ods. 1 uvedeného legislatívneho dekrétu stanovuje, že hodnotenie vplyvu na zdravie musí „vykonať žiadateľ na základe usmernení vypracovaných ministerstvom zdravotníctva… s cieľom posúdiť celkové priame a nepriame vplyvy, ktoré môže mať realizácia a prevádzka projektu na zdravie obyvateľstva“. V tomto článku 5 sa definuje „vplyv na životné prostredie“, ktorý zodpovedá najmä „významným priamym a nepriamym účinkom plánu, programu alebo projektu“, konkrétne na „obyvateľstvo a ľudské zdravie“. Definuje „znečistenie“ ako okrem iného „priame alebo nepriame zavádzanie látok, vibrácií, tepla alebo hluku alebo všeobecnejšie fyzikálnych alebo chemických látok do ovzdušia, vody alebo pôdy v dôsledku ľudskej činnosti, ktoré môže byť škodlivé pre ľudské zdravie“.

    22

    Podľa článku 19 toho istého legislatívneho dekrétu, ktorý sa týka postupu posudzovania vplyvov na životné prostredie (PVŽP), sa vlastnosti projektov musia posudzovať s prihliadnutím na riziko pre ľudské zdravie, a to aj na účely overenia nových významných vplyvov na životné prostredie z úradnej moci, iných ako tých, ktoré oznámil žiadateľ o povolenie, ako aj pripomienok doručených počas konania a všetkých ostatných posúdení vykonaných v súlade s platnou právnou úpravou.

    23

    V článku 22 legislatívneho dekrétu č. 152/2006, ktorý sa týka štúdie o vplyve na životné prostredie, sa uvádza, že žiadateľ o povolenie musí vypracovať túto štúdiu, v ktorej opíše najmä pravdepodobné významné vplyvy príslušného projektu na životné prostredie a opatrenia určené na predchádzanie, prevenciu, zníženie a kompenzáciu jeho pravdepodobných negatívnych vplyvov na životné prostredie, plánovanie monitorovania potenciálnych významných a negatívnych vplyvov na životné prostredie vyplývajúcich z realizácie a prevádzky tohto projektu.

    24

    V súlade s článkom 23 ods. 2 tohto legislatívneho dekrétu musí žiadateľ, ktorý žiada o povolenie určitých konkrétnych projektov, na získanie PVŽP, ktoré je predpokladom na získanie integrovaného environmentálneho povolenia, predložiť aj posúdenie dopadu na zdravie, t. j. osobitný nástroj na posúdenie vplyvu činností, ktoré budú pravdepodobne povolené, na ľudské zdravie.

    25

    Podľa článku 29c ods. 7 uvedeného legislatívneho dekrétu má príslušný starosta právomoc požiadať o prehodnotenie integrovaného environmentálneho povolenia z dôvodu ochrany verejného zdravia.

    26

    Článok 29i toho istého legislatívneho dekrétu sa týka povinností dotknutého prevádzkovateľa v oblasti monitorovania a zasielania údajov, ako aj overení a kontrol dodržiavania týchto povinností a podmienok integrovaného environmentálneho povolenia.

    Osobitné pravidlá uplatniteľné na Ilva

    27

    V júli 2012 Tribunale di Taranto (súd v Tarante, Taliansko) nariadil dočasné zaistenie zariadení „horúcej zóny“ závodu Ilva a všetkých materiálov zo závodu Ilva bez práva ich používania. Vyhláškou z 26. októbra 2012 o integrovanom environmentálnom povolení z roku 2012 Ministro dell’ambiente e della tutela del territorio e del mare (minister životného prostredia a ochrany územia a mora, Taliansko) prehodnotil integrované environmentálne povolenie udelené spoločnosti Ilva 4. augusta 2011. Kontinuita výroby bola zaručená na základe osobitných pravidiel o výnimkách.

    28

    Decreto‑legge n. 207, cconvertito con modificazioni dalla legge 24 dicembre 2012, n. 231 – Disposizioni urgenti a tutela della salute, dell’ambiente e dei livelli di occupazione, in caso di crisi di stabilimenti industriali di interesse strategico nazionale (zákonný dekrét č. 207, v upravenom znení zmenený zákonom č. 231 z 24. decembra 2012 o naliehavých opatreniach na ochranu zdravia, životného prostredia a úrovne zamestnanosti v prípade krízy v priemyselných podnikoch strategického národného záujmu), z 3. decembra 2012 (GURI č. 282 z 3. decembra 2012, s. 4), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákonný dekrét č. 207/2012“), zaviedol v článku 1 ods. 1 pojem „priemyselné zariadenie národného strategického záujmu“, pričom stanovil, že v prípade bezpodmienečnej potreby chrániť zamestnanosť a výrobu môže minister životného prostredia a ochrany územia a mora v rámci prehodnocovania integrovaného environmentálneho povolenia povoliť pokračovanie predmetnej činnosti na obdobie 36 mesiacov, za predpokladu dodržania požiadaviek stanovených v rozhodnutí o prehodnotení príslušného integrovaného environmentálneho povolenia, a to aj v prípade, že súd zaistil majetok podniku, a bez toho, aby bol obmedzený výkon jeho podnikateľskej činnosti. Podľa tohto ustanovenia sa závod Ilva považoval za priemyselné zariadenie národného strategického záujmu. V dôsledku toho bolo spoločnosti Ilva povolené pokračovať vo výrobe v tomto závode a predávať jej výrobky do 3. decembra 2015.

    29

    Decreto‑legge n. 61, convertito con modificazioni dalla legge 3 agosto 2013, n. 89 – Nuove disposizioni urgenti a tutela dell’ambiente, della salute e del lavoro nell’esercizio di imprese di interesse strategico nazionale (zákonný dekrét č. 61, v upravenom znení zmenený zákonom č. 89 z 3. augusta 2013, ktorým sa zavádzajú nové naliehavé opatrenia na ochranu životného prostredia, zdravia a zamestnanosti v podnikoch národného strategického záujmu), zo 4. júna 2013 (GURI č. 129 zo 4. júna 2013, s. 1), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákonný dekrét č. 61/2013“), stanovuje v článku 1 ods. 1 možnosť zriadiť „mimoriadnych komisárov“, teda dočasných správcov vymenovaných vládou, nad akýmkoľvek podnikom, ktorý spĺňa určité kritériá veľkosti a spravuje aspoň jedno priemyselné zariadenie národného strategického záujmu v prípade, že „v dôsledku opakovaného porušenia integrovaného environmentálneho povolenia príslušná výrobná činnosť objektívne viedla a vedie k závažným a významným rizikám pre integritu životného prostredia a zdravia“. Podľa článku 2 ods. 1 zákonného dekrétu č. 61/2013 boli v prípade spoločnosti Ilva splnené podmienky pre výnimočnú správu stanovenú v článku 1 ods. 1.

    30

    Podľa článku 1 ods. 5 tohto zákonného dekrétu mal výbor zložený z troch odborníkov vypracovať „plán opatrení na ochranu životného prostredia a zdravia, v ktorom sa stanovia opatrenia a lehoty potrebné na zabezpečenie dodržiavania ustanovení zákona a integrovaného environmentálneho povolenia“, ktorého schválenie „predstavuje zmenu integrovaného environmentálneho povolenia“. Okrem toho v súlade s článkom 1 ods. 7 uvedeného zákonného dekrétu museli byť opatrenia predpísané integrovaným environmentálnym povolením dokončené do „36. mesiaca odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona, ktorým sa mení [ten istý zákonný dekrét]“, t. j. do 3. augusta 2016.

    31

    Decreto del Presidente del Consiglio dei Ministri – Approvazione del piano delle misure e delle attività di tutela ambientale e sanitaria, a norma dell’articolo 1, commi 5 e 7, del decreto‑legge 4 giugno 2013, n. 61, convertito, con modificazioni, dalla legge 3 agosto 2013, n. 89 (dekrét predsedu Rady ministrov, ktorým sa schvaľuje plán opatrení a činností na ochranu životného prostredia a zdravia podľa článku 1, odsekov 5 a 7, zákonného dekrétu č. 61 zo 4. júna 2013, v upravenom znení zmenený zákonom č. 89 z 3. augusta 2013), zo 14. marca 2014 (GURI č. 105, z 8. mája 2014, s. 34) (ďalej len „dekrét predsedu Rady ministrov z roku 2014“), zmenil lehoty pôvodne stanovené na realizáciu environmentálnych sanačných zásahov stanovených v integrovanom environmentálnom povolení z roku 2011, ako aj z roku 2012.

    32

    Článok 2 ods. 5 decreto‑legge n. 1, convertito con modificazioni dalla legge 4 marzo 2015, n. 20 – Disposizioni urgenti per l’esercizio di imprese di interesse strategico nazionale in crisi e per lo sviluppo della città e dell’area di Taranto (zákonný dekrét č. 1, v upravenom znení zmenený zákonom č. 20 zo 4. marca 2015 o naliehavých opatreniach pre prevádzku podniku národného strategického záujmu v ťažkostiach a na rozvoj mesta a oblasti Taranto), z 5. januára 2015 (GURI č. 3 z 5. januára 2015, s. 1), stanovuje, že plán opatrení a činností na ochranu životného prostredia a zdravia schválený dekrétom predsedu Rady ministrov z roku 2014 sa „považuje za implementovaný, ak sa do 31. júla 2015 realizuje aspoň 80 % požiadaviek, ktoré sa mali k tomuto dátumu splniť“. Okrem toho konečná lehota na realizáciu zostávajúcich požiadaviek uplynula 3. augusta 2016, pričom tento dátum bol následne predĺžený do 30. septembra 2017.

    33

    Decreto‑legge n. 98, convertito con modificazioni dalla legge 1 agosto 2016, n. 151 – Disposizioni urgenti per il completamento della procedura di cessione dei complessi aziendali del Gruppo Ilva (zákonný dekrét č. 98, v upravenom znení zmenený zákonom č. 151 z 1. augusta 2016 o naliehavých opatreniach na ukončenie postupu prevodu skupiny podnikov spoločnosti Ilva), z 9. júna 2016 (GURI č. 133 z 9. júna 2016, s. 1), okrem iného stanovil prijatie nového dekrétu predsedu Rady ministrov, ktorý má povahu integrovaného environmentálneho povolenia, ktoré nahrádza PVŽP.

    34

    Decreto‑legge n. 244, convertito con modificazioni dalla legge 27 febbraio 2017, n. 19 – Proroga e definizione di termini (zákonný dekrét č. 244, v upravenom znení zmenený zákonom č. 19 z 27. februára 2017 o predĺžení a vymedzení lehôt), z 30. decembra 2016 (GURI č. 304 z 30. decembra 2016, s. 13), definitívne predĺžil lehotu stanovenú na realizáciu environmentálnych sanačných zásahov do 23. augusta 2023.

    35

    Opatrenia a činnosti na ochranu životného prostredia a zdravia stanovené v zákonnom dekréte č. 98 z 9. júna 2016 boli prijaté prostredníctvom decreto del Presidente del Consiglio dei Ministri – Approvazione delle modifiche al Piano delle misure e delle attività di tutela ambientale e sanitaria di cui al decreto del Presidente del Consiglio dei ministri 14 marzo 2014, a norma dell’articolo 1, comma 8.1., del decreto‑legge 4 dicembre 2015, n. 191, convertito, con modificazioni, dalla legge 1 febbraio 2016, n. 13 (dekrét predsedu Rady ministrov, ktorým sa schvaľujú zmeny plánu opatrení a činností na ochranu životného prostredia a zdravia obsiahnuté v dekréte predsedu Rady ministrov zo 14. marca 2014 v súlade s článkom 1, odsekom 8.1 zákonného dekrétu č. 191 zo 4. decembra 2015, v upravenom znení zmenený zákonom č. 13 z 1. februára 2016), z 29. septembra 2017 (GURI č. 229 z 30. septembra 2017, s. 1) (ďalej len „dekrét predsedu Rady ministrov z roku 2017“), ktorý predstavuje integrované environmentálne povolenie z roku 2017 a ukončuje všetky konania integrovaného environmentálneho povolenia prebiehajúce na ministerstve životného prostredia a ochrany územia a mora. Toto integrované environmentálne povolenie z roku 2017 potvrdilo predĺženie lehoty uvedenej v predchádzajúcom bode.

    Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

    36

    Žalobcovia vo veci samej podali na Tribunale di Milano (súd v Miláne, Taliansko), ktorý je vnútroštátnym súdom, kolektívnu žalobu na ochranu práv rovnakej povahy, ktoré má približne 300000 obyvateľov mesta Taranto a susedných obcí. Tieto práva sú údajne vážne dotknuté činnosťou závodu Ilva.

    37

    Žalobcovia vo veci samej sa vo svojej žalobe domáhajú ochrany svojho práva na zdravie, práva na pokojný a nerušený život a práva na priaznivé životné prostredie. Tvrdia, že zásah do týchto práv je aktuálny a trvalý, a to v dôsledku úmyselného konania, ktoré vedie k znečisteniu spôsobenému emisiami zo závodu Ilva a ktoré vystavuje týchto obyvateľov vyššej úmrtnosti a väčšiemu počtu ochorení. Územia dotknutých obcí by mali byť klasifikované ako „oblasť národného významu“ z dôvodu závažného znečistenia environmentálnych matríc vody, ovzdušia a pôdy.

    38

    Žalobcovia vo veci samej zakladajú svoje tvrdenia na posúdení poškodenia zdravia, ktoré boli vykonané v rokoch 2017, 2018 a 2021 a ktoré preukazujú existenciu príčinnej súvislosti medzi zhoršením zdravotného stavu obyvateľov regiónu Taranto a emisiami zo závodu Ilva, najmä pokiaľ ide o frakcie PM10, ktorých priemer je menší alebo rovný desiatim mikrometrom, a oxid siričitý (SO2) priemyselného pôvodu. Vychádzajú aj zo „správy osobitného spravodajcu týkajúcej sa záväzkov v oblasti ľudských práv, pokiaľ ide o využívanie bezpečného, čistého, zdravého a trvalo udržateľného životného prostredia“ Rady OSN pre ľudské práva z 12. januára 2022, v ktorej je aglomerácia Taranto zaradená na zoznam „obetovaných zón“, t. j. oblastí, ktoré sa vyznačujú extrémnou úrovňou znečistenia a kontaminácie toxickými látkami, kde zraniteľné a marginalizované obyvateľstvo neúmerne trpí dôsledkami vystavenia znečisteniu a nebezpečným látkam na zdravie, ľudské práva a životné prostredie.

    39

    Žalobcovia vo veci samej tiež namietali predĺženie 36‑mesačnej lehoty stanovenej zákonným dekrétom č. 207/2012 na účely realizácie integrovaného environmentálneho povolenia z roku 2012. Konkrétne žiadali vnútroštátny súd, aby nariadil uzavretie „horúcej zóny“ v závode Ilva, alebo zastavenie príslušných činností. Subsidiárne žiadali, aby vnútroštátny súd nariadil žalovaným vo veci samej uzavrieť závody, alebo ukončiť príslušné činnosti, a subsidiárne, aby im nariadil zastaviť prevádzku v tejto „horúcej zóne“ až do úplnej realizácie požiadaviek prevzatých v environmentálnom pláne stanovenom v integrovanom environmentálnom povolení z roku 2017. Nakoniec žiadali, aby súd nariadil žalovaným vo veci samej, aby v každom prípade vypracovali podnikateľský plán, ktorý zabezpečí odstránenie aspoň 50 % emisií skleníkových plynov vznikajúcich pri výrobe šiestich miliónov ton ocele ročne v období od podania ich žaloby do roku 2026, alebo aby prijali vhodné opatrenia na odstránenie alebo obmedzenie následkov zistených porušení.

    40

    V prvom rade vnútroštátny súd uvádza, že talianske právo nestanovuje, že posúdenie poškodenia zdravia je neoddeliteľnou súčasťou konania o udelené alebo prehodnotení integrovaného environmentálneho povolenia. Nestanovuje ani to, že ak takéto posúdenie odhalí výsledky, z ktorých vyplýva, že ohrozenie zdravia veľkého počtu obyvateľov vystavených znečisťujúcim emisiám je neprijateľné, toto povolenie sa musí bezodkladne a dôrazne prehodnotiť. Tento zákon v podstate stanovuje následné posúdenie poškodenia zdravia, s ktorým je prípadne spojené len s prehodnotenie integrovaného environmentálneho povolenia. Vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej by preto mohla byť v rozpore so smernicou 2010/75, vykladanou v zmysle zásady obozretnosti.

    41

    V druhom rade vnútroštátny súd uvádza, že starosta mesta Taranto na základe legislatívneho dekrétu č. 152/2006 aktom z 21. mája 2019 požiadal o prehodnotenie integrovaného povolenia na životné prostredie za rok 2017, a to v podstate na základe správ vypracovaných príslušnými zdravotníckymi orgánmi, z ktorých vyplynula existencia neprijateľného rizika pre zdravie obyvateľstva. Ministerstvo životného prostredia a ochrany územia a mora údajne v máji 2019 nariadilo prehodnotenie tohto povolenia. Z vyšetrovania, ktoré tieto orgány vykonali, vyplynulo, že monitorovanie emisií zo závodu Ilva by malo zohľadňovať prinajmenšom všetky znečisťujúce látky zahrnuté v záverečnej správe o posúdení poškodenia zdravia vypracovanej v roku 2018 pre región Taranto, ako aj ďalšie znečisťujúce látky, ako je meď, ortuť a naftalén, pochádzajúce z rozptýlených zdrojov z tohto závodu, ako aj frakcie PM2,5 a PM10 z rozptýlených zdrojov a únikov potrubiami. Ide o „dodatočnú zložku“ znečisťujúcich látok a potenciálne škodlivých pre ľudské zdravie. Osobitné pravidlá platné pre Ilva však umožnili prehodnotenie integrovaného environmentálneho povolenia, ktoré jej bolo udelené, bez zohľadnenia znečisťujúcich látok uvedených v tejto dodatočnej časti, ako aj ich škodlivých účinkov na obyvateľstvo mesta Taranto.

    42

    V treťom rade vnútroštátny súd konštatuje, že najmenej 80 % požiadaviek integrovaného environmentálneho povolenia z roku 2012, ako aj plán opatrení a činností na ochranu životného prostredia a zdravia schváleného dekrétom predsedu Rady ministrov v roku 2014 mali byť pôvodne dodržané najneskôr do 31. júla 2015. Táto lehota však bola predĺžená o viac ako sedem a pol roka, čo zodpovedá jedenásťročnému oneskoreniu odo dňa začatia trestného stíhania, ktoré viedlo k prijatiu osobitných pravidiel uplatniteľných na Ilva, uvedených v bodoch 27 až 35 tohto rozsudku. K tomuto oneskoreniu došlo na jednej strane počas existencie priemyselnej činnosti, ktorú samotný taliansky zákonodarca považoval za závažné riziko pre ľudské zdravie a životné prostredie, a na druhej strane s cieľom vykonať a dokončiť práce potrebné na to, aby sa oceliarne spoločnosti Ilva stali teoreticky bezpečnými pre zdravie ľudí žijúcich v blízkosti závodu.

    43

    Za týchto podmienok Tribunale di Milano (súd v Miláne) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

    „1.

    Možno smernicu [2010/75] a najmä… odôvodnenia 4, 18, 34, 28 a 29,…, [článok] 3 bod 2, [ako aj články] 11, 12 a 23 [tejto smernice], [ako aj] zásadu obozretnosti a ochrany ľudského zdravia podľa [článku 191 ZFEÚ] vykladať v tom zmysle, že členský štát môže v súlade so svojím vnútroštátnym právom stanoviť, že posúdenie poškodenia zdravia predstavuje akt, ktorý nie je súčasťou postupu udelenia a prehodnotenia integrovaného environmentálneho povolenia – v prejednávanej veci dekrétu predsedu Rady ministrov z roku 2017 – pričom jeho vyhotovenie nemusí automaticky podliehať včasnému a účinnému posúdeniu príslušným orgánom v rámci postupu prehodnotenia integrovaného environmentálneho povolenia/dekrétu predsedu Rady ministrov, najmä v prípade konštatovania neprípustného zdravotného rizika pre značnú časť obyvateľstva zasiahnutú znečisťujúcimi emisiami; alebo sa má naopak [uvedená] smernica vykladať v tom zmysle, že:

    (i)

    prípustné riziko pre ľudské zdravie možno vyhodnotiť prostredníctvom vedeckej epidemiologickej analýzy;

    (ii)

    posúdenie poškodenia zdravia musí byť aktom, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou konania o udelení a prehodnotení integrovaného environmentálneho povolenia/dekrétu predsedu Rady ministrov, ale jeho nevyhnutným predpokladom, a najmä musí podliehať povinnému, účinnému a včasnému posúdeniu orgánom príslušným na udelenie a prehodnotenie integrovaného environmentálneho povolenia?

    2.

    Možno smernicu [2010/75], najmä… odôvodnenia 4, 1[5], 18, 21, 34, 28 a 29, [článok] 3 bod 2, [ako aj články] 11, 14, 15, 18 a 21 [tejto smernice] vykladať v tom zmysle, že členský štát je v súlade so svojím vnútroštátnym právom povinný stanoviť, že pri integrovanom environmentálnom povolení (v prejednávanej veci integrované environmentálne povolenie [z roku] 2012, dekrét predsedu Rady ministrov z roku 2014, dekrét predsedu Rady ministrov z roku 2017) treba za každých okolností zohľadniť všetky látky, ktoré sú predmetom emisií vedecky uznaných ako škodlivé, vrátane frakcií PM10 a PM2,5, bez ohľadu na spôsob, akým pochádzajú zo zariadenia, ktorého sa posudzovanie týka; alebo má sa naopak smernica vykladať v tom zmysle, že integrované environmentálne povolenie (rozhodnutie o povolení udelené v správnom konaní) musí zahŕňať len znečisťujúce látky, ktoré sú vopred predpokladané s ohľadom na charakter a druh vykonávanej priemyselnej činnosti?

    3.

    Možno smernicu [2010/75], najmä… odôvodnenia 4, 18, 21, 22, 28, 29, 34 a 43, ako aj [článok] 3 body 2 a 25, [a články] 11, 14, 16 a 21 [tejto smernice] vykladať v tom zmysle, že členský štát môže na základe vnútroštátneho práva v prípade priemyselnej činnosti, ktorá predstavuje závažné a významné nebezpečenstvo pre integritu životného prostredia a ľudského zdravia, predĺžiť lehotu poskytnutú prevádzkovateľovi na zosúladenie priemyselnej činnosti s udeleným povolením, a to vykonaním opatrení a činností na ochranu životného prostredia a zdravia stanovených v povolení, približne o sedem a pol roka v porovnaní s pôvodne stanovenou lehotou a na celkovú dobu jedenástich rokov?“

    O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania

    44

    Žalované vo veci samej zastávajú názor, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z troch dôvodov.

    45

    Po prvé uvádzajú, že tento návrh nespĺňa požiadavky stanovené v článku 94 písm. b) a c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Vnútroštátny súd dostatočne nevymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého sa začleňujú jeho prejudiciálne otázky, a nevysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k pochybnostiam týkajúcim sa výkladu práva Únie uvedeným v týchto otázkach.

    46

    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 21. decembra 2023, Infraestruturas de Portugal et Futrifer Indústrias Ferroviárias,C‑66/22, EU:C:2023:1016, bod 33, ako aj citovaná judikatúra).

    47

    Z uvedeného vyplýva, že na otázky týkajúce sa práva Únie sa vzťahuje prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok zo 7. apríla 2022, Avio Lucos,C‑116/20, EU:C:2022:273, bod 38 a citovaná judikatúra).

    48

    Okrem toho je vhodné pripomenúť, že podľa článku 94 písm. a) až c) rokovacieho poriadku je vnútroštátny súd povinný vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania výslovne uviesť skutkový a právny rámec sporu vo veci samej a poskytnúť potrebné vysvetlenia týkajúce sa dôvodov výberu ustanovení práva Únie, o ktorých výklad žiada, ako aj súvislosť, ktorú vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou v spore, o ktorom rozhoduje. Tieto kumulatívne požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú navyše pripomenuté v bodoch 13, 15 a 16 Odporúčaní Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania (Ú. v. EÚ C 380, 2019, s. 1) (rozsudok zo 16. novembra 2023, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,C‑283/22, EU:C:2023:886, bod 19 a citovaná judikatúra).

    49

    V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd zastáva názor, že jeho prejudiciálne otázky sú relevantné na účely posúdenia podstaty návrhov, ktoré mu predložili žalobcovia vo veci samej. Výslovne uvádza, že jednak chce vedieť, či v rámci konania vo veci samej vyplývajú z práva Únie určité konkrétne povinnosti a či jednak výklad tohto práva podaný Súdnym dvorom bude mať rozhodujúci vplyv na posúdenie zákonnosti priemyselnej činnosti vykonávanej závodom Ilva. V dôsledku toho je predmet sporu vo veci samej dostatočne vymedzený v tomto návrhu, ktorý obsahuje tiež všetky informácie potrebné na to, aby Súdny dvor mohol na tieto otázky užitočne odpovedať.

    50

    Okrem toho vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedol uplatniteľné ustanovenia práva Únie a dôvody, ktoré ho viedli k spochybneniu výkladu týchto ustanovení. Okrem toho z tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že výklad uvedených ustanovení súvisí s predmetom sporu vo veci samej, keďže tento výklad môže mať vplyv na výsledok tohto sporu.

    51

    Prvý dôvod neprípustnosti uvádzaný žalovanými v konaní vo veci samej preto treba zamietnuť.

    52

    Po druhé žalované vo veci samej tvrdia, že rozhodnutie, podľa ktorého nová lehota stanovená na zabezpečenie súladu prevádzky závodu Ilva s vnútroštátnymi opatreniami na ochranu životného prostredia a zdravia je v súlade so smernicou 2010/75, nadobudlo právoplatnosť na základe stanoviska Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), ktorého posúdenie vnútroštátny súd nemôže spochybniť.

    53

    V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť dôležitosť zásady právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Európskej únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. V dôsledku toho právo Únie si v zásade ani nevyžaduje zrušenie rozhodnutia súdneho orgánu z dôvodu zohľadnenia výkladu príslušného ustanovenia tohto práva, ktorý prijal Súdny dvor, keď už dané rozhodnutie nadobudlo právnu silu rozhodnutej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. apríla 2022, Avio Lucos,C‑116/20, EU:C:2022:273, body 9294, ako aj citovanú judikatúru).

    54

    Táto zásada však sama osebe nemôže viesť k záveru o neprípustnosti tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Súdny dvor preto rozhodol, že sa nemôže oprávnene domnievať, že nemôže vykladať vnútroštátne ustanovenie v súlade s právom Únie len z toho dôvodu, že toto ustanovenie bolo inými súdmi vykladané v zmysle, ktorý nie je zlučiteľný s týmto právom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. apríla 2022, Avio Lucos,C‑116/20, EU:C:2022:273, body 97104).

    55

    V dôsledku toho treba zamietnuť aj druhý dôvod neprípustnosti uvádzaný žalovanými v konaní vo veci samej.

    56

    Po tretie žalované vo veci samej tvrdia, že podľa vnútroštátneho procesného práva v rámci sporu medzi jednotlivcami môžu všeobecné súdy zrušiť správny akt len vtedy, ak porušenie práva, ktorého sa dovoláva jeden z účastníkov konania, nie je spojené s posúdením zákonnosti tohto aktu, čo v prejednávanej veci neplatí. Okrem toho, aj keby Súdny dvor vykladal smernicu 2010/75 v tom zmysle, že posúdenie vplyvu činnosti zariadenia na zdravie sa má vykonať pred udelením povolenia na prevádzku tohto zariadenia alebo pri prehodnotení tohto povolenia, je úlohou vnútroštátneho zákonodarcu prijať akt na účely prebratia, ktorý vymedzí obsah tohto posúdenia.

    57

    Na jednej strane treba v tejto súvislosti zdôrazniť, ako uviedla generálna advokátka v bode 62 svojich návrhov, že skutočnosť, že spor prebiehajúci pred vnútroštátnym súdom je sporom medzi jednotlivcami, sama osebe nespôsobuje neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Praxair MRC,C‑486/18, EU:C:2019:379, bod 35).

    58

    Na druhej strane je pravda, že podľa článku 288 tretieho odseku ZFEÚ záväzná povaha smernice, na ktorej je založená možnosť odvolávať sa na ňu, existuje iba pre „každý členský štát, ktorému je určená“. Podľa ustálenej judikatúry z toho vyplýva, že smernica sama osebe nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, a teda sa voči takejto osobe nemožno na ňu ako takú odvolávať na vnútroštátnom súde (rozsudok z 22. decembra 2022, Sambre & Biesme a Commune de Farciennes, C‑383/21 a C‑384/21, EU:C:2022:1022, bod 36, ako aj citovaná judikatúra).

    59

    Treba však pripomenúť, že keď sa osoby podliehajúce súdnej právomoci môžu odvolávať na smernicu nie voči jednotlivcovi, ale voči členskému štátu, môžu tak urobiť bez ohľadu na postavenie, v akom tento štát vystupuje. Treba totiž zabrániť tomu, aby štát mohol vyvodzovať výhodu z vlastného porušenia práva Únie (rozsudok z 22. decembra 2022, Sambre & Biesme a Commune de Farciennes, C‑383/21 a C‑384/21, EU:C:2022:1022, bod 37, ako aj citovaná judikatúra).

    60

    V tomto ohľade sa na základe judikatúry uvedenej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku s orgánmi alebo subjektmi, hoci aj súkromnoprávnymi, ktoré buď podliehajú právomoci alebo kontrole orgánu verejnej moci, alebo im členský štát zveril plnenie úloh vo verejnom záujme a majú na tento účel mimoriadne právomoci v porovnaní s tými, ktoré vyplývajú z pravidiel, ktorými sa riadia vzťahy medzi jednotlivcami, musí zaobchádzať rovnako ako s členským štátom a jeho správnymi orgánmi (rozsudok z 22. decembra 2022, Sambre & Biesme a Commune de Farciennes, C‑383/21 a C‑384/21, EU:C:2022:1022, bod 38, ako aj citovaná judikatúra).

    61

    V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že článok 1 ods. 1 zákonného dekrétu č. 207/2012 stanovuje, že „[závod Ilva] predstavuje priemyselné zariadenie národného strategického záujmu“.

    62

    Z tohto návrhu tiež vyplýva, že článok 1 ods. 1 zákonného dekrétu č. 61/2013 stanovuje možnosť zriadiť „mimoriadnych komisárov“ pre každý podnik, ktorý spĺňa určité kritériá veľkosti a spravuje aspoň jedno priemyselné zariadenie národného strategického záujmu, v prípade, že „v dôsledku opakovaného porušenia integrovaného environmentálneho povolenia príslušná výrobná činnosť objektívne viedla a vedie k závažným a významným rizikám pre integritu životného prostredia a zdravia“. Vnútroštátny súd dodáva, že na základe článku 2 ods. 1 tohto zákonného dekrétu boli v prípade spoločnosti Ilva splnené podmienky pre výnimku stanovenú v tomto článku 1 ods. 1.

    63

    Napokon treba uviesť, že v rámci konania pred vnútroštátnym súdom žalobcovia vo veci samej namietajú sériu osobitných predpisov prijatých vnútroštátnymi orgánmi v súvislosti so spoločnosťou Ilva, ktoré tak z dôvodu predmetu, ktorý upravujú, ako aj z dôvodu ich povahy ako lex specialis vo vzťahu k legislatívnemu dekrétu č. 152/2006, treba považovať za predpisy patriace do pôsobnosti smernice 2010/75.

    64

    V dôsledku toho treba zamietnuť aj tretí dôvod neprípustnosti, ktorý uviedli žalované vo veci samej.

    65

    Z uvedeného vyplýva, že prejudiciálne otázky sú prípustné.

    O prejudiciálnych otázkach

    O prvej otázke

    66

    Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2010/75 v zmysle článku 191 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladá povinnosť stanoviť predbežne posúdiť vplyvy činnosti príslušného zariadenia na životné prostredie, ako aj na ľudské zdravie ako neoddeliteľnú súčasť konania o udelení alebo prehodnotení povolenia na prevádzku takéhoto zariadenia podľa tejto smernice.

    67

    Na úvod treba zdôrazniť, že smernica 2010/75 bola prijatá na základe článku 192 ods. 1 ZFEÚ, ktorý sa týka postupov, ktoré má Únia prijať v oblasti životného prostredia na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 191 ZFEÚ. V prvej a druhej zarážke odseku 1 tohto posledného uvedeného článku sa uvádza, že politika Únie v oblasti životného prostredia prispieva k uskutočňovaniu cieľov udržiavania, ochrany a zlepšovania kvality životného prostredia a ochrany ľudského zdravia. Podľa tohto článku 191 ods. 2 politika životného prostredia Únie sa zameriava na vysokú úroveň jeho ochrany, pričom prihliada na rozmanité situácie v jednotlivých regiónoch Únie.

    68

    Z týchto ustanovení vyplýva, že ochrana a zlepšenie kvality životného prostredia a ochrana ľudského zdravia sú dve úzko prepojené zložky politiky Únie v oblasti životného prostredia, do ktorej patrí aj smernica 2010/75.

    69

    Ako vyplýva z článku 1 prvého odseku tejto smernice, jej cieľom je integrovaná prevencia a kontrola znečistenia životného prostredia pochádzajúceho z priemyselných činností. V súlade s týmto článkom 1 druhým odsekom v spojení s odôvodnením 12 uvedenej smernice sa táto smernica zameriava na prevenciu, alebo ak to nie je možné, na zníženie emisií do ovzdušia, vody a pôdy, ako aj na predchádzanie vzniku odpadov s cieľom dosiahnuť vysokú úroveň ochrany životného prostredia „ako celku“.

    70

    Pravidlá stanovené smernicou 2010/75 sú teda konkrétnym vyjadrením povinností Únie chrániť životné prostredie a ľudské zdravie, ktoré vyplývajú najmä z článku 191 ods. 1 a 2 ZFEÚ.

    71

    V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že v článku 35 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) sa stanovuje, že pri tvorbe a uskutočňovaní všetkých politík a činností Únie sa zabezpečí vysoká úroveň ochrany ľudského zdravia. Na druhej strane sa v súlade s článkom 37 Charty musia vysoká úroveň ochrany životného prostredia a zlepšovanie kvality životného prostredia začleniť do politík Únie a zabezpečiť v súlade so zásadou trvalo udržateľného rozvoja.

    72

    Vzhľadom na úzke prepojenie medzi ochranou životného prostredia a ochranou ľudského zdravia sa smernica 2010/75 snaží uľahčiť nielen uplatňovanie článku 37 Charty, ako je uvedené v odôvodnení 45 tejto smernice, ale aj uplatňovanie článku 35 Charty, keďže vysokú úroveň ochrany ľudského zdravia nemožno dosiahnuť bez vysokej úrovne ochrany životného prostredia, v súlade so zásadou trvalo udržateľného rozvoja. Smernica 2010/75 tak prispieva k zabezpečeniu práva každého človeka žiť v prostredí primeranom jeho zdraviu a pohode, ktoré je uvedené v odôvodnení 27 tejto smernice.

    73

    Po prvé, pokiaľ ide o ustanovenia smernice 2010/75 týkajúce sa postupov udelenia povolení, treba uviesť, že článok 4 ods. 1 prvý pododsek tejto smernice stanovuje, že členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby žiadne zariadenie alebo spaľovacie zariadenie, spaľovňa odpadov alebo zariadenie na spoluspaľovanie odpadov nebolo prevádzkované bez povolenia.

    74

    Pojem „zariadenie“, ktorý je definovaný v článku 3 bode 3 smernice 2010/75, znamená najmä stacionárnu technickú jednotku, v ktorej sa vykonáva jedna alebo viac činností uvedených v prílohe I alebo v časti 1 prílohy VII k uvedenej smernici, ako aj všetky ostatné priamo s tým spojené činnosti na tom istom mieste, ktoré majú technickú nadväznosť na činnosti uvedené v týchto prílohách a ktoré by mohli mať vplyv na emisie a znečisťovanie. Táto príloha I sa týka najmä výroby a spracovania kovov.

    75

    Z uvedeného vyplýva, že v súlade s článkom 4 smernice 2010/75 v spojení s článkom 3 bodom 3 tejto smernice činnosti výroby a spracovania kovov, ktoré dosahujú kapacitné prahové hodnoty uvedené v prílohe I, patria medzi činnosti podliehajúce povoleniu.

    76

    Zariadenie, akým je závod Ilva, ktoré sa nepochybne musí považovať za zariadenie v zmysle článku 3 bodu 3 smernice 2010/75 a ktoré dosahuje tieto kapacitné prahové hodnoty, preto nemôže byť prevádzkované bez takéhoto povolenia.

    77

    V súlade s článkom 5 ods. 1 smernice 2010/75 je udelenie povolenia príslušným orgánom podmienené splnením požiadaviek stanovených v tejto smernici.

    78

    Podľa článku 10 smernice 2010/75 patrí zariadenie, o aké ide vo veci samej, do pôsobnosti kapitoly II tejto smernice, ktorá obsahuje články 11 až 27, ktoré stanovujú požiadavky, ktoré musí tento typ zariadenia spĺňať.

    79

    Podľa článku 12 ods. 1 písm. i) smernice 2010/75 členské štáty prijmú opatrenia potrebné na to, aby žiadosti o povolenie obsahovali opis opatrení plánovaných s cieľom dosiahnuť súlad so všeobecnými zásadami základných povinností prevádzkovateľa, ktoré sú uvedené v článku 11 tejto smernice.

    80

    Podľa článku 11 písm. a) uvedenej smernice má však prevádzkovateľ prijať všetky vhodné preventívne opatrenia proti „znečisťovaniu“.

    81

    V článku 11 písm. b) smernice 2010/75 sa od členských štátov vyžaduje, aby prijali potrebné opatrenia na to, aby zariadenia boli prevádzkované v súlade s uplatňovaním BAT. V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 3 bod 10 tejto smernice definuje pojem „[BAT]“ ako najúčinnejšie a najpokrokovejšie štádium vývoja činností a metód prevádzkovania, ktoré naznačuje praktickú vhodnosť konkrétnych techník na poskytnutie základu pre stanovenie emisných limitov a iných podmienok povolenia navrhnutých s cieľom prevencie, a v prípade, že to nie je možné, zníženia emisií a vplyvu na životné prostredie „ako celok“.

    82

    Podľa článku 11 písm. c) smernice 2010/75 je prevádzkovateľ zariadenia povinný zabezpečiť, aby nebolo spôsobené žiadne významné „znečistenie“.

    83

    V článku 12 ods. 1 písm. f) smernice 2010/75 sa stanovuje, že žiadosť o povolenie musí obsahovať opis prvkov týkajúcich sa druhu a množstiev predpokladaných emisií zo zariadenia do každej zložky životného prostredia, ako aj identifikácie významných účinkov emisií na životné prostredie. V článku 12 ods. 1 písm. j) tejto smernice sa vyžaduje, aby žiadosť o povolenie obsahovala opis opatrení plánovaných s cieľom monitorovať emisie do „životného prostredia“.

    84

    V tejto súvislosti článok 14 smernice 2010/75, týkajúci sa podmienok povolenia, odkazuje v odseku 1 pís. a) na emisné limity pre znečisťujúce látky uvedené v prílohe II k tejto smernici a pre iné znečisťujúce látky, ktoré môžu byť vypúšťané z príslušného zariadenia vo významných množstvách, zohľadňujúc ich charakter a potenciál preniesť „znečistenie“ z jednej zložky životného prostredia do druhej.

    85

    Po druhé, pokiaľ ide o prehodnotenie povolenia, článok 21 ods. 5 písm. a) smernice 2010/75 okrem iného stanovuje, že tieto podmienky sa majú prehodnotiť, ak je „znečistenie“ spôsobené príslušným zariadením také, že sa musia prehodnotiť emisné limity stanovené v povolení prevádzky pre toto zariadenie alebo sa v ňom musia stanoviť nové emisné limity.

    86

    Ako uviedla Európska komisia, frekvencia prehodnotenia predmetného povolenia musí byť prispôsobená veľkosti a povahe zariadenia. Z odôvodnenia 2 smernice 2010/75 vyplýva, že sa musia zohľadniť najmä špecifiká miesta, kde sa priemyselná činnosť vykonáva. To platí najmä v prípade, ak sa toto zariadenie nachádza v blízkosti obytných oblastí.

    87

    Treba poznamenať, že všetky ustanovenia týkajúce sa postupu udelenia alebo prehodnotenia povolenia, uvedené v bodoch 80, 82, 84 a 85 tohto rozsudku, odkazujú na pojem „znečistenie“.

    88

    Tento pojem je však v článku 3 bode 2 smernice 2010/75 definovaný najmä ako zavedenie látok do ovzdušia, vody alebo pôdy, ktoré môžu byť škodlivé pre ľudské zdravie a kvalitu životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2023, Sdruženie Za Zemjata – dostap do pravosadie a i., C‑375/21, EU:C:2023:173, bod 48).

    89

    Z toho vyplýva, že na účely smernice 2010/75 uvedený pojem zahŕňa škody, ktoré vznikli alebo by mohli vzniknúť tak na životnom prostredí, ako aj na ľudskom zdraví.

    90

    Takáto široká definícia potvrdzuje úzke prepojenie, zdôraznené v bodoch 67 až 72 tohto rozsudku, ktoré existuje najmä v kontexte tejto smernice medzi ochranou kvality životného prostredia a ochranou ľudského zdravia.

    91

    Tento výklad smernice 2010/75 potvrdzuje aj jej článok 8 ods. 2 druhý pododsek, ktorý stanovuje, že ak nedodržanie podmienok povolenia predstavuje „bezprostredné nebezpečenstvo pre ľudské zdravie“ alebo hrozí spôsobenie okamžitého významného negatívneho účinku na životné prostredie, prevádzkovanie príslušného zariadenia sa pozastaví až dovtedy, kým nebude zabezpečené splnenie požiadaviek.

    92

    Uvedené potvrdzuje aj článok 23 ods. 4 štvrtý pododsek písm. a) tejto smernice, ktorý v súvislosti s environmentálnymi inšpekciami výslovne uvádza, že systematické vyhodnocovanie environmentálnych rizík musí okrem iného vychádzať z potenciálnych a skutočných vplyvov dotknutých zariadení na ľudské zdravie a životné prostredie.

    93

    Vyššie uvedená analýza je tiež v súlade s analýzou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v súvislosti so znečistením spôsobeným prevádzkou závodu Ilva založil svoje konštatovanie o porušení článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, na vedeckých štúdiách preukazujúcich znečisťujúce účinky emisií z tohto závodu na životné prostredie a ľudské zdravie (rozsudok ESĽP, 24. januára 2019, Cordella a i. v. Taliansko, CE:ECHR:2019:0124JUD005441413, bod 163 a 172).

    94

    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že na rozdiel od tvrdenia talianskej vlády musí prevádzkovateľ zariadenia, na ktoré sa vzťahuje smernica 2010/75, vo svojej žiadosti o povolenie poskytnúť najmä primerané informácie týkajúce sa emisií z jeho zariadenia a musí tiež počas celej doby prevádzky tohto zariadenia zabezpečiť dodržiavanie svojich základných povinností vyplývajúcich z tejto smernice, ako aj opatrení stanovených v tejto súvislosti, a to prostredníctvom priebežného vyhodnocovania vplyvov činností uvedeného zariadenia na životné prostredie, ako aj na ľudské zdravie.

    95

    Podobne je povinnosťou členských štátov a ich príslušných orgánov zabezpečiť, aby takéto vyhodnocovanie tvorilo neoddeliteľnú súčasť postupov udelenia a prehodnotenia povolenia.

    96

    V konaní vo veci samej vnútroštátny súd konštatuje, že príslušné vnútroštátne ustanovenia stanovujú následné posúdenie účinkov dotknutých priemyselných činností na ľudské zdravie, s ktorým je prípadne spojené len prehodnotenie environmentálneho povolenia.

    97

    V článku 1a ods. 1 zákonného dekrétu č. 207/2012 sa uvádza, že príslušné zdravotnícke orgány vo všetkých oblastiach, v ktorých sa nachádzajú prevádzky národného strategického záujmu, „spoločne vypracujú a aspoň raz ročne aktualizujú správu o posúdení poškodenia zdravia, a to aj na základe regionálneho onkologického registra a epidemiologických máp najvýznamnejších ochorení spôsobených znečistením životného prostredia“.

    98

    Vnútroštátny súd však pripomína, že podľa osobitnej právnej úpravy uplatniteľnej na Ilva sa nepredpokladá, že by toto posúdenie poškodenia zdravia predstavovalo nevyhnutný predpoklad na účel udelenia integrovaného povolenia v oblasti životného prostredia alebo že by tvorilo neoddeliteľnú súčasť postupov udeľovania alebo prehodnotenia tohto povolenia.

    99

    Posúdenie poškodenia zdravia uvedené v článku 1a ods. 1 zákonného dekrétu č. 207/2012 teda nemá samo osebe takú povahu, aby mohlo zmeniť integrované environmentálne povolenie, ale môže byť len základom prípadnej žiadosti o prehodnotenie tohto povolenia. Podľa vnútroštátneho súdu sa výsledky skúmania údajov získaných zdravotníckymi orgánmi klasifikujú do troch postupných úrovní hodnotenia, a to v závislosti od závažnosti zistených problémov. Až tretia z týchto úrovní však oprávňuje príslušný orgán požiadať o prehodnotenie takéhoto povolenia.

    100

    Tento súd teda konštatuje, že osobitná právna úprava uplatniteľná na Ilva nestanovuje, že ak takéto posúdenie odhalí výsledky preukazujúce neprípustnú povahu nebezpečenstva pre zdravie veľkého počtu obyvateľov vystavených emisiám znečisťujúcich látok, integrované environmentálne povolenie musí byť bezpodmienečne a bezodkladne prehodnotené.

    101

    Pokiaľ ide o závod Ilva, vnútroštátny súd dodáva, že správy o posúdení poškodenia zdravia týkajúce sa závodu Ilva, ktoré vypracovali príslušné zdravotnícke orgány, potvrdzujú, že pre obyvateľstvo stále existuje neprijateľné riziko spojené s určitými emisiami znečisťujúcich látok z tohto závodu. Vplyv týchto znečisťujúcich látok na životné prostredie a ľudské zdravie sa však v rámci integrovaných environmentálnych povolení z rokov 2011 a 2012 neposudzoval. Tieto správy viedli starostu mesta Taranto k tomu, aby požiadal ministerstvo životného prostredia a ochrany územia a mora, aby začalo v máji 2019 postup prehodnotenia povolenia z roku 2017. Tento postup ešte stále nie je ukončený a závod Ilva je naďalej v prevádzke.

    102

    Talianska vláda sa v tejto súvislosti domnieva, že smernica 2010/75 neobsahuje žiadny odkaz na posúdenie poškodenia zdravia alebo na akékoľvek iné podobné posúdenie vplyvu alebo účinku na zdravie ako podmienku na udelenie povolení, ktoré stanovuje.

    103

    Táto vláda a Ilva tiež tvrdia, že ex ante posúdenie a predbežná kontrola takýchto škôd sú nezlučiteľné s dynamickou povahou priemyselných činností a ich povolení. Okrem toho takáto metodika nezaručuje včasné zastavenie poškodzovania ľudského zdravia.

    104

    Z bodov 67 až 95 tohto rozsudku však vyplýva, že posúdenie vplyvu činnosti zariadenia na ľudské zdravie, ako je posúdenie stanovené v článku 1a ods. 1 zákonného dekrétu č. 207/2012, musí byť neoddeliteľnou súčasťou postupov udelenia a prehodnotenia povolenia na prevádzku tohto zariadenia a musí predstavovať nevyhnutný predpoklad na účel udelenia alebo prehodnotenia tohto povolenia. Príslušný orgán musí závery tohto posúdenia najmä účinne a včas zohľadniť pri udelení alebo prehodnotení uvedeného povolenia. Uskutočnenie tohto posúdenia by nemalo závisieť od možnosti podať žiadosť v tom zmysle, že zdravotnícke orgány by mohli túto možnosť uplatniť len v najzávažnejších problémových situáciách. Ak takéto posúdenie odhalí, ako zdôrazňuje vnútroštátny súd, že nebezpečenstvo pre zdravie veľkého počtu obyvateľov vystavených znečisťujúcim emisiám je neprípustné, príslušné povolenie musí byť bezodkladne prehodnotené.

    105

    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že smernica 2010/75 v spojení s článkom 191 ZFEÚ, ako aj s článkami 35 a 37 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty sú povinné stanoviť, že predchádzajúce posúdenie vplyvov činnosti príslušného zariadenia na životné prostredie, ako aj na ľudské zdravie musí byť neoddeliteľnou súčasťou postupov udelenia a prehodnotenia povolenia na prevádzkovanie takéhoto zariadenia podľa tejto smernice.

    O druhej otázke

    106

    Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2010/75 vykladať v tom zmysle, že na účely udelenia alebo prehodnotenia povolenia na prevádzkovanie zariadenia podľa tejto smernice má príslušný orgán zohľadniť okrem znečisťujúcich látok predvídateľných vzhľadom na povahu a druh dotknutej priemyselnej činnosti aj všetky látky, ktoré sú predmetom emisií a sú vedecky známe ako škodlivé, ktoré sú výsledkom činnosti príslušného zariadenia, vrátane tých, ktoré vznikajú pri tejto činnosti a ktoré neboli posúdené v rámci pôvodného povoľovacieho konania pre toto zariadenie.

    107

    Ako bolo uvedené v bode 101 tohto rozsudku, tento súd odkazuje na správy, ktoré potvrdzujú, že pre obyvateľstvo naďalej existuje neprijateľné riziko preukázateľne spojené s určitými emisiami znečisťujúcich látok pochádzajúcich zo závodu Ilva, konkrétne jemnými frakciami PM2,5 a PM10, meďou, ortuťou a naftalénom z rozptýlených zdrojov. Vplyv týchto znečisťujúcich látok na životné prostredie a ľudské zdravie však nebol posúdený v rámci integrovaných environmentálnych povolení z rokov 2011 a 2012.

    108

    Okrem toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že osobitná právna úprava uplatniteľná na Ilva umožňovala udeliť tomuto zariadeniu integrované environmentálne povolenie a prehodnotiť toto povolenie bez zohľadnenia znečisťujúcich látok uvedených v „dodatočnej zložke“ spomenutej v bode 41 tohto rozsudku, vrátane jemných frakcií PM2,5 a PM10, alebo ich škodlivých účinkov na obyvateľstvo mesta Taranto, najmä v okrese Tamburi.

    109

    Pokiaľ ide po prvé o žiadosť a postup udelenia povolenia, v článku 12 ods. 1 písm. f) smernice 2010/75 sa stanovuje, že takáto žiadosť musí obsahovať opis povahy a množstva predpokladaných emisií zo zariadenia do každého prostredia a určenie významných účinkov emisií na životné prostredie.

    110

    Okrem toho zo znenia článku 14 ods. 1 písm. a) tejto smernice vyplýva, že povolenie musí stanoviť emisné limity nielen pre znečisťujúce látky uvedené v prílohe II k uvedenej smernici, ale aj pre ostatné znečisťujúce látky, ktoré „môžu byť emitované“ príslušným zariadením.

    111

    Ako sa uvádza v odôvodnení 15 smernice 2010/75, príslušné vnútroštátne orgány majú v rámci posúdenia, ktoré sú povinné vykonať s cieľom určiť znečisťujúce látky, na ktoré sa musia vzťahovať emisné limity v povolení na prevádzkovanie zariadenia, určitú mieru voľnosti.

    112

    Vzhľadom na to článok 14 ods. 1 písm. a) tejto smernice stanovuje, že povolenie udelené týmito orgánmi má okrem emisných limitov pre znečisťujúce látky uvedené v prílohe II k uvedenej smernici stanoviť aj limitné hodnoty pre „iné“ znečisťujúce látky, ktoré môžu byť vypúšťané „vo významných množstvách so zreteľom na ich povahu a možnosť prenosu znečistenia z jedného prostredia do druhého“.

    113

    Treba poznamenať, že tento pojem odráža zámer normotvorcu Únie, aby v súlade so zásadou prevencie, na ktorej je založená smernica 2010/75, bolo určenie množstva znečisťujúcich látok, ktorých emisie môžu byť povolené, spojené s mierou škodlivosti príslušných látok.

    114

    Z uvedeného vyplýva, že len znečisťujúce látky, ktoré sa považujú za látky so zanedbateľným vplyvom na ľudské zdravie a životné prostredie, možno vylúčiť z kategórie látok, na ktoré sa musia vzťahovať emisné limity v povolení na prevádzkovanie zariadenia.

    115

    V dôsledku toho je prevádzkovateľ zariadenia povinný vo svojej žiadosti o povolenie na prevádzku tohto zariadenia poskytnúť informácie o povahe, množstve a potenciálnom škodlivom účinku emisií, ktoré môžu byť produkované uvedeným zariadením, aby príslušné orgány mohli stanoviť tieto emisné limity, s jedinou výnimkou týkajúcou sa tých emisií, ktoré svojou povahou alebo množstvom nepredstavujú riziko pre životné prostredie alebo ľudské zdravie.

    116

    Pokiaľ ide po druhé o postup prehodnotenia povolenia, v článku 21 ods. 5 písm. a) smernice 2010/75 sa vyžaduje prehodnotenie podmienok povolenia, ak je znečistenie spôsobené zariadením také rozsiahle, že sa musia prehodnotiť existujúce emisné limity emisií uvedené v povolení pre toto zariadenie „alebo sa v ňom musia stanoviť nové emisné limity“.

    117

    Treba teda konštatovať, že na rozdiel od tvrdení spoločnosti Ilva a talianskej vlády sa postup prehodnotenia povolenia nemôže obmedziť na stanovenie limitných hodnôt len pre tie znečisťujúce látky, ktorých emisie boli predvídateľné a boli zohľadnené v rámci pôvodného povoľovacieho konania, bez toho, aby sa zohľadnili aj emisie skutočne vyprodukované príslušným zariadením počas jeho prevádzky a týkajúce sa iných znečisťujúcich látok.

    118

    Ako zdôraznila generálna advokátka v bode 133 svojich návrhov, je preto potrebné zohľadniť skúsenosti získané pri prevádzke dotknutého zariadenia ako súčasť relevantných vedeckých údajov týkajúcich sa znečistenia, a teda aj skutočne zistených emisií.

    119

    Treba dodať, že najmä v súvislosti s postupmi prehodnotenia povolenia na prevádzkovanie zariadenia, ktoré sú stanovené v smernici 2010/75, malo by sa v každom prípade vykonať celkové posúdenie zohľadňujúce všetky zdroje znečisťujúcich látok a ich kumulatívny účinok, aby sa zabezpečilo, že súhrn ich emisií nebude mať za následok prekročenie limitných hodnôt kvality ovzdušia, ako sú definované v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/50/ES z 21. mája 2008 o kvalite okolitého ovzdušia a čistejšom ovzduší v Európe (Ú. v. EÚ L 152, 2008, s. 1), v znení smernice Komisie (EÚ) 2015/1480 z 28. augusta 2015 (Ú. v. EÚ L 226, 2015, s. 4) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2023, Sdruženie Za Zemjata – dostap do pravosadie a i., C‑375/21, EU:C:2023:173, bod 54).

    120

    Vo veci samej, a najmä pokiaľ ide o frakcie PM10 a PM2,5, ktoré, ako uvádza vnútroštátny súd, neboli zohľadnené na účely stanovenia emisných limitov pri udelení integrovaného environmentálneho povolenia z roku 2011 pre závod Ilva, treba konštatovať, že limitné hodnoty stanovené smernicou 2008/50, zmenenou smernicou 2015/1480, treba považovať za „normy kvality životného prostredia“ v zmysle článku 3 bodu 6 a článku 18 smernice 2010/75 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. marca 2023, Sdruženie Za Zemjata – dostap do pravosadie a i. (C‑375/21, EU:C:2023:173, bod 59).

    121

    V dôsledku toho, ako zdôraznila generálna advokátka v bode 129 svojich návrhov, ak si dodržiavanie týchto noriem vyžaduje, aby sa dotknutému zariadeniu uložili prísnejšie emisné limity, tieto musia byť stanovené v súlade s týmto článkom 18, podľa ktorého sa potom musia do povolenia zahrnúť dodatočné opatrenia bez toho, aby boli dotknuté iné opatrenia, ktoré sa môžu prijať s cieľom dosiahnuť súlad s normami kvality životného prostredia.

    122

    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že na druhú otázku treba odpovedať tak, že smernica 2010/75 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely udelenia alebo prehodnotenia povolenia na prevádzkovanie zariadenia podľa tejto smernice musí príslušný orgán zohľadniť okrem znečisťujúcich látok predvídateľných vzhľadom na povahu a druh príslušnej priemyselnej činnosti aj všetky látky, ktoré sú predmetom emisií vedecky uznaných ako škodlivé a ktoré môžu byť vypúšťané z príslušného zariadenia, vrátane tých, ktoré vznikajú pri tejto činnosti a ktoré neboli posúdené v rámci pôvodného povoľovacieho konania pre toto zariadenie.

    O tretej otázke

    123

    Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2010/75 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej bola prevádzkovateľovi zariadenia opakovane predĺžená lehota na splnenie opatrení na ochranu životného prostredia a ľudského zdravia stanovených v povolení na prevádzku tohto zariadenia, hoci boli zistené závažné a významné nebezpečenstvá pre integritu životného prostredia a ľudského zdravia.

    124

    V tejto súvislosti vnútroštátny súd pripomína, že osobitné pravidlá uplatniteľné na Ilva umožnili, aby boli stanovené lehoty v súvislosti so závodom Ilva viackrát predĺžené, ktoré však neboli vždy spojené s účinným prehodnotením a aktualizáciou podmienok, za ktorých tento závod funguje. K predĺženiu lehôt, ktoré boli stanovené na realizáciu opatrení na zabezpečenie súladu s integrovaným environmentálnym povolením z roku 2011, dochádzalo jednak v súvislosti s priemyselnou činnosťou, ktorú samotný zákonodarca považoval za závažné riziko pre ľudské zdravie a životné prostredie, a jednak na vykonanie prác, ktoré mali teoreticky zabezpečiť bezpečnosť pre zdravie ľudí žijúcich v blízkosti uvedeného závodu. Ako však vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a ako potvrdili Ilva a talianska vláda na pojednávaní pred Súdnym dvorom, prijatie a vykonanie opatrení určených na dosiahnutie tohto cieľa bolo niekoľkokrát odložené.

    125

    Na úvod treba poznamenať, že keďže vo veci samej ide o existujúce zariadenie v zmysle článku 2 bodu 4 smernice 96/61, sporné povolenie podliehalo najprv ustanoveniam tejto smernice a potom ustanoveniam smernice 2008/1. Podľa článku 5 ods. 1 tejto poslednej uvedenej smernice lehota na zosúladenie existujúcich zariadení bola do 30. októbra 2007 (rozsudok z 31. marca 2011, Komisia/Taliansko,C‑50/10, EU:C:2011:200, bod 29 a citovaná judikatúra). Ako však vyplýva z dôkazov predložených Súdnemu dvoru, tento dátum nebol dodržaný v prípade závodu Ilva, pre ktorý bolo environmentálne povolenie udelené až 4. augusta 2011.

    126

    Vzhľadom na to treba konštatovať, že pokiaľ ide o smernicu 2010/75, podľa článku 82 ods. 1 tejto smernice, pokiaľ ide o zariadenia, ako je závod Ilva, boli členské štáty od 7. januára 2014 povinné uplatňovať ustanovenia prijaté na účely prebratia uvedenej smernice do svojich vnútroštátnych právnych poriadkov s výnimkou tých ustanovení, ktoré nie sú relevantné v konaní vo veci samej. Podľa článku 21 ods. 3 smernice 2010/75 sa na prispôsobenie podmienok povolenia novým technikám poskytla lehota štyroch rokov od zverejnenia príslušného rozhodnutí o záveroch BAT, ktoré boli prijaté v súlade s článkom 13 ods. 5 tejto smernice pre hlavnú činnosť zariadenia, v prejednávanej veci do 28. februára 2016.

    127

    Treba dodať, že v súlade s článkom 8 ods. 1 a článkom 8 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2010/75 musia členské štáty v prípade nedodržania podmienok povolenia na prevádzkovanie zariadenia okamžite prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie dodržiavania týchto podmienok. Najmä prevádzkovateľ dotknutého zariadenia musí okamžite prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie opätovného splnenia podmienok v čo najkratšom možnom čase.

    128

    Okrem toho, ako už bolo zdôraznené v bode 91 tohto rozsudku, ak nedodržanie týchto podmienok predstavuje priame nebezpečenstvo pre ľudské zdravie alebo môže spôsobiť okamžitý významný negatívny účinok na životné prostredie, článok 8 ods. 2 druhý pododsek smernice 2010/75 vyžaduje pozastavenie prevádzky tohto zariadenia.

    129

    Na pojednávaní pred Súdnym dvorom talianska vláda tvrdila, že splnenie požiadaviek stanovených v integrovanom environmentálnom povolení z roku 2011 by malo za následok prerušenie činnosti zariadenia na niekoľko rokov. Toto zariadenie je však dôležitým zdrojom zamestnanosti pre dotknutý región. V dôsledku toho by prijatie osobitných pravidiel uplatniteľných na Ilva znamenalo vyváženie predmetných záujmov, a to ochrany životného prostredia na jednej strane a ochrany zamestnanosti na strane druhej.

    130

    V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že podľa odôvodnenia 43 smernice 2010/75 normotvorca Únie stanovil, že určité nové požiadavky vyplývajúce z tejto smernice sa budú uplatňovať na existujúce zariadenia, akým je závod Ilva, po uplynutí stanovenej lehoty, ktorá začne plynúť od dátumu začatia uplatňovania tejto smernice, aby sa existujúcim zariadeniam „poskytol dostatočný čas“ na technické prispôsobenie sa týmto novým požiadavkám.

    131

    Za týchto okolností prináleží vnútroštátnemu súdu posúdiť, či osobitná právna úprava prijatá v súvislosti so závodom Ilva mala za následok nadmerný odklad vykonania opatrení potrebných na dosiahnutie súladu s integrovaným environmentálnym povolením z roku 2011 po uplynutí tohto prechodného obdobia a lehoty stanovenej v článku 21 ods. 3 smernice 2010/75, a to s ohľadom na stupeň závažnosti zisteného poškodenia životného prostredia a ľudského zdravia.

    132

    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že smernica 2010/75 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa opakovane predlžuje lehota, ktorú má prevádzkovateľ zariadenia na splnenie opatrení na ochranu životného prostredia a ľudského zdravia stanovených v povolení na prevádzku tohto zariadenia, hoci boli zistené závažné a významné nebezpečenstvá pre integritu životného prostredia a ľudského zdravia. Ak činnosť príslušného zariadenia predstavuje takéto nebezpečenstvá, článok 8 ods. 2 druhý pododsek tejto smernice vyžaduje, aby sa prevádzkovanie tohto zariadenia v každom prípade pozastavilo.

    O trovách

    133

    Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

     

    Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

     

    1.

    Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o priemyselných emisiách (integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia) v spojení s článkom 191 ZFEÚ, ako aj s článkami 35 a 37 Charty základných práv Európskej únie

    sa má vykladať v tom zmysle, že:

    členské štáty sú povinné stanoviť, že predchádzajúce posúdenie vplyvov činnosti príslušného zariadenia na životné prostredie, ako aj na ľudské zdravie musí byť neoddeliteľnou súčasťou postupov udelenia a prehodnotenia povolenia na prevádzkovanie takéhoto zariadenia podľa tejto smernice.

     

    2.

    Smernica 2010/75 sa má vykladať v tomto zmysle, že:

    na účely udelenia alebo prehodnotenia povolenia na prevádzkovanie zariadenia podľa tejto smernice musí príslušný orgán zohľadniť okrem znečisťujúcich látok predvídateľných vzhľadom na povahu a druh príslušnej priemyselnej činnosti aj všetky látky, ktoré sú predmetom emisií vedecky uznaných ako škodlivé a ktoré môžu byť vypúšťané z príslušného zariadenia, vrátane tých, ktoré vznikajú pri tejto činnosti a ktoré neboli posúdené v rámci pôvodného povoľovacieho konania pre toto zariadenie.

     

    3.

    Smernica 2010/75 sa má vykladať v tomto zmysle, že:

    bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa opakovane predlžuje lehota, ktorú má prevádzkovateľ zariadenia na to, aby vyhovel opatreniam na ochranu životného prostredia a ľudského zdravia stanoveným v povolení na prevádzkovanie tohto zariadenia, hoci boli zistené závažné a významné nebezpečenstvá pre integritu životného prostredia a ľudského zdravia. Ak činnosť príslušného zariadenia predstavuje takéto nebezpečenstvá, článok 8 ods. 2 druhý pododsek tejto smernice vyžaduje, aby sa prevádzkovanie tohto zariadenia v každom prípade pozastavilo.

     

    Podpisy


    ( *1 ) Jazyk konania: taliančina.

    Top